{"guid": "96cd4d19-23c4-4972-9f98-353896c60ed9:54a7c693-c998-48eb-8cc3-3cc684fd9a5f", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:1019201741.2", "spisova_znacka": "10Sžak/9/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžak/9/2020 z 30. 11. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 30. novembra 2023, sp. zn. 10Sžak/9/2020, ECLI:SK:NSSSR:2023:1019201741.2", "identifikacne_cislo": "1019201741", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "datum_vydania": "2023-11-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13c.odsek-4.pismeno-d", "nazov": "§ 13c ods. 4 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13c.odsek-4.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13c"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-20.odsek-3", "nazov": "§ 20 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-20.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480", "nazov": "zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-2", "nazov": "§ 462 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-462"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/480#paragraf-13c", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-20", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-462"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/54a7c693-c998-48eb-8cc3-3cc684fd9a5f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:1019201741.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2023:1019201741.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2023:1019201741.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n10Sžak/9/2020\n1019201741\n30. 11. 2023\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSSR:2023:1019201741.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny\nBerthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. v právnej\nveci žalobcu (sťažovateľa): G. T., narodeného X.X.XXXX, štátneho príslušníka Afganskej islamskej\nrepubliky, v krajine pôvodu naposledy bytom D.-Y. L., provincia R., cudzinecký pas č. E. V.XXXXXXX,\naktuálne s miestom pobytu E. H. XXXX/XX, R., zastúpeného: Liga za ľudské práva, občianske združenie\nso sídlom Baštová 5, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný\núrad, so sídlom: Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 19.12.2019 proti\nrozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-169-51/2018-Ž zo dňa 20.11.2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu\nproti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4SaZ/11/2019-116 zo dňa 20. mája 2020, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.\n4SaZ/11/2019-116 zo dňa 20. mája 2020 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného ČAS: MUPO-169-51/2018-Ž zo dňa 20.11.2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nII. Sťažovateľovi nárok náhradu trov konania p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI. Priebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-169-51/2018-Ž zo dňa 20.11.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)\nžalovaný podľa § 20 ods. 3 z dôvodu § 13c ods. 4 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) rozhodol o nepredĺžení doplnkovej ochrany.\nV odôvodnení žalovaný opísal v konaní zistený stav veci a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na\nstanovisko Slovenskej informačnej služby doručené mu 8.7.2019, podliehajúce utajeniu v zmysle zákona\no utajovaných skutočnostiach, ktoré korešponduje s § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle. Súčasne\nuviedol, že toto stanovisko je evidované v osobitnej evidencii utajovaných skutočností.\n2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote správnu žalobu zo dňa\n19.12.2019 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci\nžalovanému. Súčasne súdu navrhol, aby žalovanému uložil za použitia § 191 ods. 6 zák. č. 162/2015\nZ. z Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) pokutu 5 000 eur. Zrušenia napadnutého rozhodnutia\nsa žalobca domáhal z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci, porušenia ustanovení o konaní\npred orgánom verejnej správy a nedostatočného zistenia skutkového stavu veci. Tieto žalobné body\nvzhliadol žalobca s poukazom na skutočnosť, že mu nie je známe, či stanovisko Slovenskej informačnej\nslužby (ďalej len „SIS“) doručené žalovanému 8.7.2019 obsahovalo súhlas či nesúhlas SIS s predĺžením\ndoplnkovej ochrany, že toto stanovisko mu nebolo žalovaným a ani SIS sprístupnené a ani mu neboli\noznámené aspoň rámcové dôvody utajovaného nesúhlasu SIS. V ďalšom sa v tejto súvislosti odvolal\n\nna nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL ÚS 8/2016 z 12.12.2018 (ďalej len „nález ÚS SR“),\nna Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o\nposkytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany - prepracované znenie (ďalej len „smernica 2013/32/\nEÚ“), tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, uvádzané v náleze ÚS SR. V závere\nžaloby poukázal žalobca na porušenie jeho práva na rodinný život (počas pobytu na Slovensku sa oženil\nso slovenskou štátnou občiankou s ktorou vychováva dve maloleté deti).\n3. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k žalobe z 15.5.2020 správnu žalobu zamietnuť. Zotrval\nna vlastnej argumentácii uvedenej v napadnutom rozhodnutí, poukázal na platnú právnu úpravu §\n23 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), zák. č. 215/2004 Z. z. o\nochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane\nutajovaných skutočností“), § § 19a ods. 9, 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle.\n\nII. Konanie na krajskom súde\n4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia\nžalovaného.\n5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu\nako nedôvodnú.\n6. K námietke týkajúcej sa nedostatočne zisteného stavu veci uviedol, že táto nie je dôvodná. Žalovaný\npo prevzatí žiadosti žalobcu o predĺženie poskytnutej doplnkovej ochrany vykonal všetky úkony, potrebné\nna zistenie stavu veci. Vykonal so žalobcom pohovor, zabezpečil vyhľadanie a založenie správ o krajine\njeho pôvodu, zabezpečil stanoviská SIS a Obranného spravodajstva, oboznámil žalobcu s obsahom\nspisu a to tak pred vydaním napadnutého rozhodnutia, ako aj pred vydaním pôvodného rozhodnutia\nz 19.12.2018. Podľa názoru súdu tak získal zákonným spôsobom dostatočnú sumu informácií k\nrozhodnutiu vo veci žiadosti žalobcu o predĺženie doplnkovej ochrany.\n7. Námietku týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú.\nŽalovaný je podľa správneho súdu nepochybne správnym orgánom, ktorého povinnosťou je konať a\nrozhodovať v zmysle a postupom podľa zákona - v danom prípade prioritne tiež podľa zákona o azyle\na správneho poriadku. Niet pochýb o tom, že na základe žiadosti žalovaného SIS žalovanému doručila\nstanovisko, ktoré (ako to uviedol žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia) „...v plnej miere a\nexplicitne korešponduje s obsahom ustanovenia § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle.“ Správny súd\nnemal pochybnosti (a takéto pochybnosti neprezentoval ani žalobca v podanej žalobe) o existencii a\ncharaktere tohto stanoviska SIS. Z rozhodovacej praxe súdu vo veciach azylu je známe, že kladné\nstanoviská SIS vo veciach žiadostí o poskytnutie medzinárodnej ochrany nie sú pôvodcom stanovísk\n(SIS) utajované a teda sú bežnou súčasťou príslušných spisov. Ak teda SIS doručila žalovanému\nvo veci žiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany zjavne negatívne stanovisko, žalovaný nemal inú\nmožnosť, ako žalobcovi poskytnutú ochranu nepredĺžiť. Správny súd uviedol, že podľa platnej právnej\núpravy nemá žalovaný v rámci administratívneho konania vo veci azylu a ani súd v konaní vo veci\nazylu možnosť revidovania stanoviska SIS a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide o kladné či záporné\nstanovisko SIS. Toto konštatovanie jednoznačne vyplýva z platného znenia § 13c ods. 4 písm. d) zákona\no azyle. Ak by v prejednávanej veci žalovaný i napriek nesúhlasu SIS s poskytnutím - predĺžením\ndoplnkovej ochrany vydal pozitívne rozhodnutie, jednoznačne by tým porušil zákon a to s poukazom na\nvyššie citované ustanovenie § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle. Pretože žalovanému bolo doručené\nzjavne nesúhlasné stanovisko SIS v súvislosti so žiadosťou žalobcu o predĺženie doplnkovej ochrany, s\npoukazom na § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle žalovaný nemal inú možnosť, ako doplnkovú ochranu\nnepredĺžiť. S poukazom na uvedené nemôže byť žalovaný sankcionovaný - nemôže byť jeho výrok o\nnepredĺžení doplnkovej ochrany vyhodnotený ako nesprávne právne posúdenie veci, ak postupoval v\nzmysle zákona o azyle (§ 13c ods. 4 písm. d).\n8. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu vo vzťahu k článku 23 Smernice Európskeho parlamentu a\nRady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej\nochrany - prepracované znenie (ďalej len „smernica 2013/32/EÚ“) správny súd poukazuje na dve\nskutočnosti: A) Každá smernica (teda aj vyššie označená) je právnym aktom, ktorý nemá priamu\núčinnosť voči členským štátom - tieto členské štáty sú však povinné jej obsah transponovať do\n\nvnútroštátnych predpisov a následne Komisii oznámiť znenie týchto vnútroštátnych predpisov (Článok\n50 smernice 2013/32/EÚ). Pokiaľ by členský štát nepristúpil k potrebnej transpozícii, Komisia podá\nvoči takémuto štátu žalobu. Predmetná smernica bola transponovaná do zákona o azyle (Príloha\nč. 5 k zákonu o azyle) a keďže v tejto súvislosti nebola voči Slovenskej republike podaná žaloba\nplatí, že bola transponovaná v dostatočnej miere, teda aj vo vzťahu k zneniu § 13c ods. 4 písm.\nd) zákona o azyle, podľa ktorého žalovaný rozhodol. B) Naviac samotné znenie smernice 2013/32/\nEÚ v jej článku 23 (posledný odsek) pripúšťa obmedzenia v prístupe k informáciám a k ich zdrojom\nzástupcovi žiadateľa o poskytnutie medzinárodnej ochrany a to formou neudelenia bezpečnostnej\nprevierky takémuto zástupcovi (podmienkou sprístupnenia informácií môže byť udelenie bezpečnostnej\nprevierky). S poukazom na prejednávanú vec udelenie takéhoto oprávnenia prislúcha pôvodcovi\nutajovanej informácie, teda SIS. V prejednávanej veci SIS súhlas na jednorazové oboznámenie sa s\nutajovanou skutočnosťou udelené nebolo.\n9. Žalobca v podanej žalobe obsiahlym spôsobom poukazoval na nález ÚS SR, ktorým bolo o. i.\nrozhodnuté, že § 52 ods. 2 zákona o azyle nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. V tejto\nsúvislosti správny súd poukázal na skutočnosť, že vo všeobecnosti vo vzťahu k zákonom platí zásada\nprezumpcie ich ústavnosti, pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodne inak. Z tohto pohľadu\nje preto potrebné na znenie § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle nazerať tak, že toto zákonné\nustanovenie je ústavne komfortným. Ak teda žalovaný v prejednávanej veci rozhodol aplikáciou práve\ntohto zákonného ustanovenia, niet dôvodu mu takýto postup vyčítať.\n10. K námietke žalobcu, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené jeho právo na rodinný život a práva\njeho detí, správny súd uviedol, že dospel k presvedčeniu, že tomu tak nie je. Napadnutým rozhodnutím\nžalovaný rozhodol o jeho postavení vo vzťahu k poskytnutej forme medzinárodnej ochrany v rámci\nzákona o azyle. Teda nerozhodol o tom, že by nemal byť jeho súkromný či rodinný život rešpektovaný.\nPrípadné posúdenie ev. porušenia Článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nmôže byť súčasťou iného správneho konania vykonávaného iným správnym orgánom (i keď aj do tohto\npráva môže byť zasiahnuté v zmysle Článku 8 ods. 2 citovaného dohovoru).\nIII. Konanie na kasačnom súde\n11. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu\nuvedeného v § 440 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 162/2016 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len\n„SSP“), teda z dôvodu, že krajský súd v konaní a pri rozhodovaní porušil zákon tým, že f) nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a g) rozhodol na základe nesprávneho\nprávneho a taktiež z dôvodu nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre nezrozumiteľnosť a\nnedostatok dôvodov.\n12. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä\nuviedol, že:\n· podstatou konania je to, že žalovaný správny orgán (migračný úrad) rozhodol o nepredĺžení doplnkovej\nochrany sťažovateľovi z dôvodu § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle, teda preto, že v konaní bolo\ndňa 8.7.2019 doručené stanovisko Slovenskej informačnej služby č. SIS, ktoré korešponduje s § 13c\nods. 4 písm. d) zákona o azyle, teda by malo obsahovať nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany\nsťažovateľovi. Toto stanovisko podlieha utajeniu a sťažovateľ dodnes nemal možnosť oboznámiť sa s\npodstatou tohto stanoviska a skutočnosťami, ktoré sú mu “kladené za vinu“,\n· v konaní pred správnym súdom sťažovateľ navrhoval, aby súd napravil jeho znevýhodnenú situáciu\na vykonal dokazovanie nasledujúcim spôsobom: oboznámenie žalobcu s aspoň podstatou toho, čo\nje obsahom stanoviska SIS a poskytnutie možnosti žalobcovi sa brániť, porovnanie stanoviska SIS\nstanoviskami SIS zaslanými žalovanému s cieľom zistiť, či a akým spôsobom sa zmenila dôkazná\nsituácia so situáciou popísanou v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9SaZ/5/2012 zo\ndňa 5.11.2012, predvolanie a vypočutie zodpovedného zamestnanca Slovenskej informačnej služby k\nzákonnosti, správnosti a objektívnosti informácií získaných k osobe žalobcu,\n· nesprávny procesný postup správneho súdu spočíva v tom, že nevykonal dokazovanie, ktoré\nsťažovateľ v podanej správnej žalobe navrhoval a tým spôsobil, že znemožnil sťažovateľovi uplatnenie\njeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\n\n· nesprávne právne posúdenie prípadu zo strany správneho súdu videl v tom, že správny súd pri ochrane\nutajovaných skutočností vychádzal z toho, že žalovaný správny orgán, ani súd nemôžu postupovať\ninak, ako upravuje § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle a § 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných\nskutočností. S týmto právnym názorom sa nestotožňuje, v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného\nsúdu SR PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2018, ktorý sa vzťahuje na pôvodný § 52 ods. 2 zákona o azyle\n(medzičasom neúčinný) a že žalovaný správny orgán rozhodol podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c\nods. 4 písm. d) zákona o azyle v platnom a účinnom znení. Poukázal na to, že Ústavný súd SR ani nemal\nšancu predmetné ustanovenie § 20 ods. 3 písm. d) zákona o azyle posúdiť, pretože toto bolo do zákona\nvložené novelou zákona o azyle č. 198/2018 Z. z. účinnou od 20.7.2018, teda po tom, čo už bolo zo\nstrany Najvyššieho súdu podané podanie na Ústavný súd a ešte predtým, ako ústavný súd rozhodol vo\nveci PL. 8/2016 zo dňa 12.12.2018. Aj napriek tomu, že nález PL. 8/2016 sa týka postupu podľa § 52 ods.\n2 zákona o azyle a nie postupu podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 e) zákona o azyle, pokiaľ\nide o účinok, obe ustanovenia majú rovnaký vplyv na procesné postavenie žalobcu v azylovom konaní.\nAk teda predtým bolo výsledkom postupu v prípade negatívneho stanoviska SIS vydanie rozhodnutia,\nktoré odkazovalo len na utajované stanovisko SIS, ktoré sťažovateľovi nikdy poskytnuté a nikdy sa s\nním nemohol oboznámiť a brániť sa proti nemu, tak úplne rovnaký je v súčasnosti výsledok postupu\npodľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d/ zákona o azyle. Z pohľadu sťažovateľa je tak\núplne jedno, či správny orgán rozhoduje podľa § 52 ods. 2, alebo podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa §\n13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle, pretože pre neho sa kvalita konania nijakým spôsobom nemení a\njeho práva sú naďalej porušované,\n· sťažovateľ poukázal aj na to, že Ústavný súd sa v náleze PL. ÚS 8/2016 venuje aj súdnej ochrane\nv takomto konaní a uvádza, že správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu\nuplatnením resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú (efektívnu) ochranu ich\nindividuálnych záujmov, Ústavný súd tiež výslovne konštatuje, že príslušný orgán musí mať zákonom\nuloženú povinnosť uložiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti,\nktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy (bod 122 nálezu). V bode 124\nnálezu, Ústavný súd ďalej vyslovene konštatuje, že ani súdny prieskum ba nedozvie ani podstatu\ndôvodov, nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny.\nZ pohľadu sťažovateľa je tak prinajmenšom nelogické, aby sa správny súd dovolával platnej právnej\núpravy, ktorá sťažovateľovi neumožňuje uplatnenie jeho základných procesných práv a ponecháva ho\nv stave neúčinnej ochrany. Správnemu súdu vyčíta, že nepristúpil k vyváženiu procesného postavenia\nsťažovateľa voči žalovanému správnemu orgánu a neposkytol mu možnosť účinnej ochrany a ani sa\nnepokúsil nájsť spôsob, akým by sa mohol zákonným spôsobom vysporiadať s platnou právnou úpravou\na zároveň učiniť zadosť požiadavkám Ústavy. Tým žalovaného ponechal v stave právneho vákua a\nnevedomosti o tom, čo tvorí podstatu základného dôkazného prostriedku použitého v jeho neprospech,\n· sťažovateľ podotýka, že ak správny súd mal za to, že svojím vlastným konaním nemôže nájsť\nrovnováhu medzi právom na spravodlivý proces a platnou právnou úpravou, mal možnosť obrátiť sa\nna Ústavný súd SR podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, aby tento vyriešil otázku ústavnosti\nnamietaných predpisov. Ani túto možnosť však správny súd nevyužil,\n· sťažovateľ rozporuje aj vyhodnotenie súdu, podľa ktorého napadnutým rozhodnutím nedošlo k\nporušeniu práva na jeho rodinný život a práv jeho detí. Sťažovateľ trvá na tom, že v jeho prípade ide\no dlhodobý prístup zo strany štátu, zosobnený v opakujúcom sa konaní pred žalovaným správnym\norgánom, ktorý výrazne zasahuje do sféry jeho rodinného života na Slovensku a do sféry súkromného\nživota založeného prácou a podnikaním spoločne s manželkou a do života jeho detí. Ak by mu štát\nopakovane nespôsoboval problémy tým, že voči nemu používa utajované stanovisko SIS, s ktorým\nnemal možnosť sa za 10 rokov oboznámiť, čo má vplyv na trvanie jeho doplnkovej ochrany, tak by si\nuž bol mohol upraviť svoj život v SR žiadosťou o dlhodobý pobyt a štátne občianstvo. Okrem toho,\nDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd má prednosť pred zákonmi SR, rovnako ako\nDohovor o právach dieťaťa a teda v azylovom konaní žalovaný resp. súd nemôžu ignorovať dopady\ntohto konania na rodinný život sťažovateľa, osobitne v jeho špecifickom postavení, ktoré je založené\ndlhoročným manželstvom so slovenskou štátnou občiankou, z ktorého pochádzajú dve maloleté deti.\nPreto sťažovateľ namieta, že postup žalovaného v konaní, ako aj právny názor správneho súdu sú\nv rozpore s právom na rešpektovanie rodinného a súkromného života sťažovateľa podľa čl. 8 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v rozpore s najlepšími Tieto práva neboli\nv konaní o predĺžení doplnkovej ochrany zobrané do úvahy a s porušením práva na rodinný život a\nnajlepších záujmov maloletých detí sa riadne nezaoberal ani správny súd, ktorý nesprávne právne\nvyhodnotil, že k porušeniu nedošlo,\n\n· sťažovateľ namieta aj nesprávny právny názor súdu pri vyhodnotení námietky sťažovateľa, ktorá\nsmerovala k procesnému postupu správneho orgánu, priebehu konania, ani v samotnom napadnutom\nrozhodnutí nebol schopný jednoznačne a výslovne uviesť, že stanovisko SIS, ktoré podlieha utajeniu,\nobsahuje nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany a v odôvodnení rozhodnutia toto uviedol len\nopisne. Sťažovateľ si z priebehu konania a z textu rozhodnutia samozrejme vyvodil, že zrejme celé\nstanovisko SIS, ktoré podlieha utajeniu, aj vrátane záveru podľa a o azyle (ide o záver, že stanovisko\nSIS obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany) je k predĺženiu jeho doplnkovej ochrany\nnegatívne. Ak žalovaný správny orgán nie je schopný v priebehu konania jednoznačne uviesť, že\npredmetné stanovisko SIS obsahuje nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany (a to ani na žiadosť\nprávnej zástupkyne z 31.7.2019) a túto skutočnosť v rozhodnutí uvedie len opisným spôsobom, tak\nsťažovateľ si bez možnosti môže len domýšľať, či je stanovisko SIS skutočne tak jednoznačné, pokiaľ\nide o jeho záver, ale nemá ako to overiť. V stave nemožnosti oboznámiť sa s podstatou stanoviska SIS\nto v sťažovateľovi znovu len vyvoláva pochybnosti o tom, v akej toto stanovisko žalovanému poskytnuté\na aké informácie v skutočnosti obsahuje. Na tieto procesné pochybenia sťažovateľ v správnej žalobe\npoukázal aj v kontexte predchádzajúceho rozsudku sp. zn. 4SaZ/3/2019 zo dňa 3.4.2019, v ktorom súd\nuž žalovanému vytkol nejednoznačnosť rozhodnutia vo vzťahu k stanovisku SIS a v súčasnom konaní\nsa tak sťažovateľ domáhal len uplatnenia rovnakého procesného štandardu, aký správny súd zaviedol\nuž svojim predchádzajúcim rozhodnutím. Ako však vyplýva z odôvodnenia v bode 9, správny súd sa\nod štandardu, ktorý zaviedol v predchádzajúcom rozsudku odklonil a postup a rozhodnutie žalovaného\nv tomto konaní považuje napriek sťažovateľom namietanej nejednoznačnosti, za správny. V tom vidí\nsťažovateľ nesprávny právny názor správneho súdu,\n· vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanom prípade ide o situáciu, kedy sa namieta ústavnosť\npostupu žalovaného správneho orgánu a ústavnosť predpisov, ktoré žalovanému neumožňujú\noboznámiť žalobcu (sťažovateľa) s podstatou utajovaného stanoviska SIS, ktoré je v konaní použité ako\nhlavný dôkazný prostriedok (postup podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle v spojení s § 19a ods.\n9 zákona o azyle), sťažovateľ navrhol kasačnému súdu, aby využil postup podľa čl. 125 ods. 1 písm.\na) Ústavy SR a požiadal Ústavný súd SR o preverenie súladu § 13c ochrane utajovaných skutočností\ns Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami s ktorými vyslovila súhlas NR SR a ktoré boli ratifikované a\nvyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,\n· na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd vydal rozsudok, ktorým zmení rozhodnutie\nsprávneho súdu tak, že rozhodnutie žalovaného sa v plnom rozsahu zrušuje a vec sa mu vracia na\nďalšie konanie. Zároveň žiadal kasačný súd, aby zaviazal žalovaného nasledujúcim právnym názorom:\n“Žalovaný je povinný sprístupniť sťažovateľovi podstatu dôvodov stanoviska SIS č. p. SIS -65/52V-87-1/2019-S.”\n13. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu uviedol, že pokiaľ ide o dôvody kasačnej\nsťažnosti žalobcu, ide o rovnaké dôvody na základe ktorých už bola podaná správna žaloba proti\nrozhodnutiu migračného úradu zo dňa 20.11.2019. Všetky informácie a podrobnosti týkajúce sa právnej\nveci navrhovateľa sú založené v spise ČAS: MU-PO-169-51/2018-Ž. Vzhľadom na uvedené skutočnosti\nžalovaný navrhol, aby Najvyšší súd SR zamietol kasačnú sťažnosť.\nIV. Východiská a dôvody pre rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o prerušení konania\n14. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) pri\npreskúmavaní kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu zistil skutočnosti, pre ktoré\ndospel k záveru o potrebe prerušenia kasačného konania. Uznesením sp. zn. 10Sžak/9/2020 dňa\n27.10.2020 prerušil konanie o kasačnej sťažnosti.\n15. V dôvodoch uznesenia uviedol, že najvyšší súd podal dňa 02.10.2019 v obdobnej veci vedenej na\nnajvyššom súde pod sp. zn. 10Sžak/11/2019 na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na vyslovenie\nnesúladu ustanovenia § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 9 a § 20 ods. 3 v časti „...a nie sú dôvody na jej\nposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46\nods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.\n16. Ďalej citoval ustanovenie § 100 ods. 2 písm. a) S.s.p., podľa ktorého ak správny súd neurobí iné\nvhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne konania alebo administratívne konanie, v\nktorom sa rieši otázka, ktoré môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd\ndal na takého konanie podnet.\n\n17. Uviedol, že v predmetnej veci súd vzhľadom k tomu, že na Ústavný súd Slovenskej republiky bol\npodaný návrh na začatie konania o nesúlade vyššie uvedených ustanovení zákona o azyle s Ústavou\nSlovenskej republiky a posúdenie tohto ustanovenia je aj dôvodom preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného, dospel k záveru o potrebe v zmysle ust. § 100 ods. 2 písm. a) S.s.p. kasačné konanie\nprerušiť.\nV. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15. marca 2023\n18. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom PL. ÚS 15/2020-63 dňa 15. marca 2023 rozhodol, že\nustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 10 v časti „obsahujúce súhlas alebo\nnesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a\no zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a\n2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Vo zvyšnej časti návrhom nevyhovel.\nVI. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky po náleze Ústavného súdu\nSlovenskej republiky č. k. PL.ÚS 15/2020-63 zo dňa 15. marca 2023\n19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1. augusta\n2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).\nVýkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej\nrepubliky odo dňa 1. augusta 2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky\nv spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a bola\njej pridelená sp. zn. 10Sžak/9/2020. Od 1. augusta 2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší\nsprávny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 2S\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví\ntohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.\n20. Predsedníčka senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn.\n10Sžak/9/2020 dňa 23. októbra 2023 rozhodla o pokračovaní v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu\nproti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4SaZ/11/2019-116 zo dňa 20. mája 2020 z dôvodu, že\nÚstavný súd Slovenskej republiky nálezom PL. ÚS 15/2020-63 dňa 15. marca 2023 rozhodol o návrhu\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (pôvodne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky)\nna začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade napadnutých\nustanovení zákona o azyle s Ústavou Slovenskej republiky a Chartou základných práv Európskej únie,\ntak, že ustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 10 v časti „obsahujúce súhlas\nalebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z. o\nazyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 46\nods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel,\na teda odpadol dôvod, pre ktorý bolo konanie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa prerušené. Najvyšší\nsprávny súd Slovenskej republiky postupom podľa § 100 ods. 3 SSP rozhodol o pokračovaní v konaní\no kasačnej sťažnosti sťažovateľa, podanej proti napadnutému rozsudku krajského súdu.\n21. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2\nS.s.p.) postupom podľa § 492 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel\nk záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §\n455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. novembra 2023 (§ 137\nods. 2 S.s.p.).\n22. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného\no nepredĺžení doplnkovej ochrany sťažovateľovi podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d)\nzákona o azyle z dôvodu existencie stanoviska podľa § 19a ods. 9 obsahujúceho nesúhlas s poskytnutím\ndoplnkovej ochrany. (Dňa 20.07.2018 nadobudol účinnosť zákon č. 198/2018 Z. z., ktorým sa mení a\ndopĺňa zákon o azyle. Tento zákon vo svojom bode 8 doplnil zákon o azyle o ustanovenie § 13c ods. 4,\nktorý pod písmenom d) uvádza: “Ministerstvo vnútra ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak stanovisko\npodľa § 19a ods. 9 obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany.“).\n\n23. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom PL. ÚS 15/2020-63 dňa 15.03.2023 rozhodol, že\nustanovenia § 13 ods. 5 písm. c, § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 10 v časti „obsahujúcej súhlas alebo\nnesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1\na 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.\n24. Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych\npredpisov okamžité právne účinky: - právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých\nústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, ale s medzinárodnou zmluvou,\ns ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou“), strácajú svoju účinnosť, t. j. ich aplikácia sa\n„zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky.\n25. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi t. j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis nesúladný\ns ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do súladu s\nústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy“ [čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) ústavy] aj s inými zákonmi\na ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády a so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. „Sankciou“\nza nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého\nustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej pasivity zákonodarcu (normotvorcu)\nod vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov.\n26. Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15.03.2023\nvyplýva, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d),\n§ 19a ods. 10 v časti „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo poskytnutím doplnkovej\nochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia do súladu s čl. 46 ods. 1\na 2 v súlade s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia\ntohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.\n27. Na tomto mieste považuje najvyšší správny súd za dôležité zdôrazniť, že zatiaľ čo derogačné účinky\nurčujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy\nnemajú aplikovať ustanovenia zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené Ústavným súdom, a to aj v\nprípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď\nsíce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc“, rozpor s ústavným\nporiadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti.\n28. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu\nverejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v\nniektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená\nderogačným nálezom pre neústavnosť až následne.\n29. S prihliadnutím na uvedené, možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s\nústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaným behom\njeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou garantovaných\nzákladných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy). Uvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k\nvýkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného právneho\npredpisu.\n30. Všetky orgány verejnej moci vrátane sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a\nďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods.\n4 ústavy, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s ústavou.\n31. Vzhľadom k tomu, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom PL. ÚS 15/2020-63 dňa 15.03.2023\nrozhodol o nesúlade ustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d) a § 19a ods. 10 v časti\n„obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona\nč. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s\nústavou, podľa ktorého žalovaný postupoval, a to tým spôsobom, že výlučne prihliadal na nesúhlasné\nstanovisko s predĺžením doplnkovej ochrany podľa § 19a ods. 9 zákona o azyle, rozhodol v zmysle\nustanovenia § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle, hoci ustanovenie §\n13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle uvádzalo, že na takéto stanovisko žalovaný prihliada, predmetné\nustanovenia stratili účinnosť dňom zverejnenia Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa\n15.03.2023 v zbierke zákonov, preto bolo potrebné rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ako je uvedené\nvo výroku tohto rozhodnutia.\n\n32. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný vychádzajúc z uvedeného dospel k\nzáveru, že preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom, a keďže súd\nprvého stupňa žalobu zamietol, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné\npodľa § 462 ods. 2 S.s.p. zmeniť a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie\nkonanie.\n33. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky na záver udáva, že počas priebehu konania pred\nústavným súdom zákon č. 124/2022 Z. z. s účinnosťou k 01.07.2022 novelizoval zákon o azyle v\nčasti napadnutého ustanovenia § 19a ods. 9. Táto novelizácia sa však nedotkla obsahového znenia\nnapadnutého ustanovenia, ale len jeho označenia. Z materiálneho hľadiska tým nedošlo k zmene\npredmetu konania. Relevantným pre prieskum ústavnej súladnosti sa tak namiesto § 19a ods. 9 stáva\n§ 19a ods. 10 zákona o azyle.\n34. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi,\nktorý mal úspech vo veci ich náhradu priznal podľa § 467 ods. 1 a 2 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.\n35. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods.\n4 S.s.p.).\nPokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s ústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu\nk právnym skutočnostiam nastaným behom jeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný\ndôvod týka zásahu do ústavou garantovaných základných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy).\nUvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k výkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej\nmoci vydaných na základe zrušeného právneho predpisu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}