{"guid": "e3d0c8bb-1498-45df-b1af-89e801213d67:09c8fc2b-7c30-4053-bfbd-512ad68a16e2", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:1016200677.1", "spisova_znacka": "10Asan/14/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Asan/14/2021 z 17. 2. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 17. februára 2023, sp. zn. 10Asan/14/2021, ECLI:SK:NSSSR:2023:1016200677.1", "identifikacne_cislo": "1016200677", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2023-02-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1998/73", "nazov": "zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, SIS, ZVJS a Železničnej polície", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-192.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-192.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-192"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-241.odsek-2", "nazov": "§ 241 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-241.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-241"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-241.odsek-3", "nazov": "§ 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-241.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-241"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-237.odsek-1", "nazov": "§ 237 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-237.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-238.odsek-3", "nazov": "§ 238 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-238.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-238"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1998/73#paragraf-192", "/SK/ZZ/1998/73#paragraf-241", "/SK/ZZ/1998/73#paragraf-237", "/SK/ZZ/1998/73#paragraf-238"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/09c8fc2b-7c30-4053-bfbd-512ad68a16e2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:1016200677.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2023:1016200677.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2023:1016200677.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n10Asan/14/2021\n1016200677\n17. 02. 2023\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSSR:2023:1016200677.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu\nJUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD. LL.M. (sudca spravodajca)\na JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): L.. O. T., nar. XX.XX.XXXX, G. Y. č.\nXXXX/XX, W. D. R., právne zastúpeného: Advokátska kancelária Perhács s.r.o., so sídlom Jelenec\n353, Jelenec, IČO: 51 864 983, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2,\nBratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. p: KM-OLVS-139/2015/OPK zo dňa 17. februára\n2016, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.\n5S/195/2019-160 z 23. februára 2021, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.\nII. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 254 zo dňa 04.11.2015 (ďalej aj\n„personálny rozkaz“) bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej\nslužbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže\nSlovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o štátnej službe\npríslušníkov PZ“) prepustený zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka Policajného zboru (ďalej\naj „PZ“). Služobný pomer žalobcu skončil dňom doručenia personálneho rozkazu. Proti personálnemu\nrozkazu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. KM-OLVS-139/2015/OPK\nzo dňa 17.02.2016 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“) tak, že rozklad zamietol a personálny rozkaz\npotvrdil.\n2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočností, že žalobca dňa 04.03.2015 v čase výkonu\nslužby v dobe od 18:30 hod. do dňa 05.03.2015 do 06:30 hod. ako veliteľ hliadky s členom hliadky\na súčasne vodičom cestného vozidla A.. O.. V. U. v čase okolo 20:30 hod. v meste Nové Zámky na\nžidovskom cintoríne iniciovali stretnutie s osobami M. W. a M. N.. Od uvedených osôb spoločne vyžiadali\núplatok v sume 2 000 eur za to, že nebudú postupovať v súlade so zákonom vo veci krádeže vlámaním do\ngaráže na N. Y. č. XXXX v meste D. R. zo dňa 01.03.2015, o ktorej zistili, že sa jej dopustili M. W. a M. N.\nspolu s U. S.. Za účelom prevzatia predmetného úplatku si dohodli stretnutie pri odpočívadle na Dvorskej\nceste dňa 04.03.2015 v čase o 24:00 hod. K stretnutiu na dohodnutom mieste došlo až dňa 05.03.2015\nv čase o 00:30 hod. Po stretnutí na Dvorskej ceste odviezli M. W. na parkovisko zimného štadióna v\nNových Zámkoch, kde ako úplatok od neho prijali finančnú hotovosť vo výške 1 450 eur a po prijatí\n\núplatku spálili fotografie, o ktorých uviedli, že sú jediným usvedčujúcim dôkazom o ich krádeži. Po spálení\nfotografií poučili M. W., že ak by bol niektorý z nich predvolaný v tejto trestnej veci na výsluch, nemajú\nsa priznať ku krádeži, nakoľko už neexistujú žiadne dôkazy. Uvedeným konaním príslušníci PZ zatajili\nzískané informácie o trestnej činnosti, zničili papier s fotografiami, ktoré pred páchateľmi vydávali za\njediný dôkaz ich trestnej činnosti, marili získanie ďalších dôkazov a páchateľom trestnej činnosti prisľúbili\nzabezpečiť vyhnutie sa trestnému stíhaniu a za svoje konanie prijali ako úplatok finančnú hotovosť vo\nvýške 1.450 eur, pričom počas výkonu služby minimálne dvakrát bezdôvodne opustili určenú územnú\nčasť obvodu, o čom neinformovali stálu službu ani operačné stredisko.\n3. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že z obsahu zadováženého\nspisového materiálu je preukázané, že žalobca sa dopustil protiprávneho konania zakladajúceho\ndôvod jeho prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe\npríslušníkov PZ, a to kumulatívnym splnením oboch podmienok, jednak podmienky porušenia služobnej\nprísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom ako aj podmienky, že jeho ponechanie\nv služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Žalovaný mal za to, že\nprvostupňový orgán v konaní o prepustení žalobcu zo služobného pomeru postupoval a rozhodol v\nsúlade so zákonom a vychádzal z riadne zisteného skutočného stavu veci. Úplne a spoľahlivo zistil\nskutkové okolnosti, ustálil skutkový stav a žalobcovi bez pochybností preukázal spáchanie protiprávneho\nkonania, zakladajúceho dôvod jeho prepustenia zo služobného pomeru. Všetky dôkazy obsiahnuté\nv zadováženom administratívnom spise, ktoré považoval za postačujúce pre vydanie napadnutého\nrozhodnutia, prvostupňový orgán vykonal a vyhodnotil v súlade so zákonom, zhodnotil ich jednotlivo i\nvo vzájomných súvislostiach bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech žalobcu a\ndospel k záveru, že zakladajú významné dôvody pre naplnenie skutkovej podstaty prepustenia podľa §\n192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ.\nII.\nKonanie na krajskom súde a Najvyššom súde SR\n4. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu žalobu. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský\nsúd“) rozsudkom sp. zn. 5S/79/2016-72 zo dňa 19.09.2017 (ďalej aj „prvý rozsudok krajského súdu“)\npodľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“)\nzrušil preskúmavané rozhodnutie ako aj personálny rozkaz a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie\nz nasledujúcich dôvodov:\n- z rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru vyplýva, že žalovaný do konania zabezpečil\nokrem vymenovaných dôkazov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, aj ďalší „dokumentačný\nmateriál“. Tento sa však v administratívnom spise nenachádzal, ide len o tvrdenie správneho orgánu\nuvedené v preskúmavanom rozhodnutí, ktoré však správny orgán nijakým spôsobom nekonkretizuje;\n- správnym orgánom uvedený „dokumentačný materiál” nemožno za žiadnych okolností považovať\nza dôkazy a to preto, že § 238 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ neobsahuje taxatívny a\nvýlučný výpočet dôkazných prostriedkov, avšak určuje všeobecné podmienky, ktoré musí spĺňať dôkazný\nprostriedok. Ide pri tom o dve podmienky - podmienku materiálnu (vecnú), ktorá si vyžaduje určitý spôsob\nindividualizácie na konkrétny prípad a tou druhou je podmienka dôkaznej váhy a relevancie dôkazného\nprostriedku. “Dokumentačný materiál” tak ako ho označil v preskúmavanom rozhodnutí správny orgán,\nvšak uvedené podmienky nespĺňa a preto nemá žiadnu dôkaznú hodnotu, pokiaľ ide o preukázanie\nskutku, ktorý je správnym orgánom označený za porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti\nzvlášť hrubým spôsobom;\n- v administratívnom spise sa nachádza len zápisnica o výsluchu vypočúvaných osôb N., W., S. a N.,\nktorý by mal preukazovať, že žalobca porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým\nspôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby\noproti tvrdeniu žalobcu, že sa takéhoto konania nedopustil. Dôkazy, ktoré by preukazovali tvrdenia, že sa\nžalobca dopustil konania, ktoré sa mu kladie za vinu, súd v konaní ani v administratívnom spise nezistil.\nŽalovaný neuviedol žiadne konkrétne dôkazy, z ktorých vychádzal a ktoré by hodnoverne preukazovali,\nže zo strany žalobcu skutočne došlo k porušeniu služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť\nhrubým spôsobom.\n5. Proti prvému rozsudku krajského súdu podal žalovaný kasačnú sťažnosť z dôvodu uvedeného v § 440\nods. 1 písm. g) SSP, t. j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. O\npodanej kasačnej sťažnosti rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 10Sžk/47/2018 z 30.07.2019\n\n(ďalej aj „zrušujúci rozsudok najvyššieho súdu“) tak, že prvý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.\n6. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie ako aj personálny rozkaz boli vydané\nv súlade so zákonom, správny orgán pri hodnotení dôkazov vo veci žalobcu postupoval podľa zásady\nvoľného hodnotenia dôkazov, v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre\nrozhodnutie a akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na\nzáklade ktorých rozhodol (§ 241 ods. 2 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ). S poukazom\nna vyššie citovaný § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ je zrejmé, že správny orgán\nbol pri vykonávaní dokazovania limitovaný subjektívnou lehotou na rozhodnutie, a teda v rámci tejto\nkrátkej lehoty nemal dostatok času na zabezpečenie toľkých výpovedí ako v trestnom konaní. Navyše,\nvýpovede ďalších svedkov, ktoré nemali správne orgány k dispozícii v personálnom konaní o prepustení\nžalobcu zo služobného pomeru, nie sú v rozpore s výpoveďami svedkov zabezpečenými v personálnom\nkonaní a títo ďalší svedkovia neboli ani priamymi svedkami. Najvyšší súd SR konštatoval, že správne\norgány oboch stupňov si zadovážili dostatok objektívnych podkladov preukazujúcich protiprávne konanie\nžalobcu, aj s poukazom na to, že v personálnom rozkaze ako aj v bode 68 rozsudku krajského súdu sú\npriamo vymenované dôkazy, ktoré správne orgány zabezpečili v personálnom konaní vlastným šetrením\na tieto považuje kasačný súd za dostatočné.\n7. Najvyšší súd SR poznamenal, že zo strany žalobcu nebol v konaní pred správnym orgánom ani\nv súdnom konaní predložený žiaden dôkazný prostriedok, ktorý by spochybnil skutkový stav zistený\nsprávnym orgánom a ktorý vyplýval z výpovedí M. W., M. N., U. S. a V. N. zaznamenaných v zápisniciach\no ich výsluchu. Títo svedkovia vypovedali zhodne a ako uviedol aj Špecializovaný trestný súd v Banskej\nBystrici v rozsudku sp. zn. BB- 4T/12/2017 zo dňa 02.10.2017, títo svedkovia „bez podstatných rozporov\npopisovali detaily, ktoré by nemohli uvádzať, keby ich neprežili“. Za rozhodujúce dôkazy preukazujúce\nnaplnenie skutkovej podstaty ustanovenej v § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov\nPZ považovali správne orgány výpovede dvoch priamych svedkov - M. W. a M. N., ktorí bezprostredne\nvideli protiprávne konanie žalobcu a jeho kolegu, konkrétne M. W.iadanie a prijímanie úplatku a M.\nN.iadanie úplatku. M. W. tiež stotožnil deň protiprávneho konania žalobcu a obaja jednoznačne spoznali\nčíslo služobného motorového vozidla. Zistený skutkový stav podporili aj výpovede dvoch nepriamych\nsvedkov - U. S. a V. N..\n8. Najvyšší súd SR dodal, že administratívne (správne) konanie je podstatne neformálnejšie ako\ntrestné konanie a riadi sa inými právnymi predpismi, a teda aj v rámci dokazovania môže správnym\norgánom, na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdov v trestnom konaní, postačovať\niný okruh dôkazov na vyvodenie administratívnej zodpovednosti. Najvyšší súd SR nesúhlasil s\nnázorom, že ak Špecializovaný trestný súd v Banskej Bystrici doplnil dokazovanie o výsluch ďalších\nsvedkov, táto skutočnosť automaticky zakladá nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného ako\naj personálneho rozkazu.\n9. Po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodol vo veci krajský súd rozsudkom č. k. 5S/195/2019-160 z\n23.01.2021 (ďalej aj „druhý rozsudok krajského súdu“ alebo aj „napadnutý rozsudok“), ktorým zamietol\nsprávnu žalobu a účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania.\n10. V napadnutom rozsudku krajský súd zhrnul priebeh administratívneho konania a súdneho konania\na uviedol právny názor obsiahnutý v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu.\n11. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu\npredchádzalo, je v súlade so zákonom, žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia riadne zistil\nskutkový stav, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom\npožadované náležitosti a je z neho zrejmé, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako\npoužil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal\ns vyjadreniami žalobcu. K jednotlivým žalobným námietkam krajský súd v plnom rozsahu odkázal na\nodôvodnenie zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu, ktoré obsiahol aj v napadnutom rozsudku. S\npoukazom na uvedené krajský súd podanú žalobu podľa § 190 SSP zamietol.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n\n12. Voči druhému rozsudku krajského súdu podal žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť podľa § 440\nods. 1 písm. f) a g) SSP z dôvodu, že (i) krajský súd porušil zákon tým, že nesprávnym procesným\npostupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a (ii) rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci.\n13. V podanej kasačnej sťažnosti namietal, že:\n- správne orgány nevykonali vlastné dokazovanie, do konania len zabezpečili výpovede z trestného\nkonania a sťažovateľovi tak neumožnili byť prítomným pri týchto výsluchoch a klásť svedkom otázky\nv rozpore s princípom kontradiktórnosti konania zaručenej v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“),\n- konanie vo veciach prepustenia zo služobného pomeru nemôže byť založené výlučne na listinných\ndôkazoch prebratých z trestného konania,\n- formalistickým prístupom správnych orgánov, ktoré nevykonali výsluch ani len kľúčových svedkov,\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\n- zápisnice o výsluchu svedkov prebraté z trestného konania nie je možné považovať za prípustné\ndôkazy v administratívnom konaní, pretože tie boli vykonané v štádiu trestného konania pred vznesením\nobvinenia, v ktorom sťažovateľ nemal na ne možnosť reagovať a klásť svedkom otázky. Tie by boli podľa\nsťažovateľa použiteľné ako dôkazy za predpokladu, že boli vykonané po vznesení obvinenia. Sťažovateľ\ntak nemal možnosť reagovať na ne tak v trestnom, ako ani administratívnom konaní,\n- sťažovateľ ďalej poukázal na motiváciu vyslúchaných osôb svedčiť spočívajúcej v tom, aby tieto osoby\nneboli trestne stíhané za podplácanie a domáhal sa aplikácie rozsudku Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej aj „ESĽP“) Adamčo proti Slovenskej republike zo dňa 12.11.2019,\n- s uvedenými námietkami sa krajský súd nevysporiadal, a to ani len okrajovo, čo zakladá\nnepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, porušenie práva sťažovateľa na súdnu a\ninú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces.\n14. S poukazom na uvedené sťažnostné body sťažovateľ kasačnému súdu navrhol, aby napadnutý\nrozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n15. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa uviedol, že sa s argumentáciou a\nprávnym názorom sťažovateľa vyjadreným v kasačnej sťažnosti nestotožňuje a plne súhlasí s výrokom\nnapadnutého rozsudku, zároveň trvá na svojom vyjadrení k podanej žalobe. Kasačnému súdu preto\nnavrhol, aby podanú kasačnú sťažnosť zamietol.\nIV.\nPrávne posúdenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky\n16. Najvyšší správny súd SR začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z\nNajvyššieho súdu SR na Najvyšší správny súd SR odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je\nod 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu SR (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu SR a bola jej pridelená sp.\nzn. 10Asan/14/2021. Od 01.08.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec\nbola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej\nrozhodol pod pôvodnou spisovou značkou.\n17. Senát Najvyššieho správneho súdu SR konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým\npostupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho\nvyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§\n443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP),\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a\njednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie\nje dôvodná. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu\nSR. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17.02.2023 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).\n\nV.\nAplikovaná právna úprava\n18. Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ: „Policajt sa prepustí zo\nslužobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a\njeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.“\n19. V zmysle §192 ods. 5 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ: „O prepustení policajta z dôvodov\nuvedených v § 192 ods. 1 písm. d) až g) možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď\nnadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol;\nv týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť (znenie ustanovenia zákona\núčinné do 31.12.2015).\n20. Podľa § 233 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ: „Oprávnený orgán postupuje pred\nvydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný\nobstarať si na rozhodnutie potrebné podklady.“\n21. Podľa § 237 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ: „Účastníci konania majú právo nahliadať\ndo spisov s výnimkou protokolov o hlasovaní a robiť si z nich majú výpisy.“\n22. Podľa § 238 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ: „Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,\nktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.“\n23. Podľa § 238 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ: „Dôkazom sú najmä výpovede,\nvyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a\npotvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka.“\n24. Podľa § 238 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ: „Účastník konania je oprávnený\nnavrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy.“\n25. Podľa § 238 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ: „Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa\nvlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.“\nVI.\nPrávny názor kasačného súdu\n26. Sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 440 ods. 1\npísm. f) SSP] a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP].\n27. Podľa § 440 ods. 2 SSP sa dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) vymedzí\ntak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva\nnesprávnosť tohto právneho posúdenia. Kasačný súd však poznamenáva, že sťažovateľ tento dôvod\nkasačnej sťažnosti nijako nekonkretizoval, iba v závere všeobecne uviedol, že „Všetky sťažovateľom\nuvedené skutočnosti sú subsumovateľné pod kasačné dôvody podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP.“. Z\nnámietok obsiahnutých v kasačnej sťažnosti nie je možné vyvodiť, aké právne posúdenie veci pokladá\nza nesprávne, rovnako ani v čom spočíva nesprávnosť tohto posúdenia tak, ako predpokladá § 440 ods.\n2 SSP, pričom úlohou kasačného súdu nie je vyhľadávať za sťažovateľa jeho argumentáciu.\n28. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery\na aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci\nje omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov\nide vtedy, ak súd použil nesprávny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,\nnesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne\nzávery. Z uvedeného vyplýva rozsah, ale i obsah dôvodov, ktoré musí sťažovateľ uplatniť. Nesprávne\nprávne posúdenie veci môže byť dôvodom kasačnej sťažnosti len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok\n\nnapadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to, že kasačný súd je viazaný obsahovým vymedzením dôvodu\nkasačnej sťažnosti, je neprípustné, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo uvedené len s\nodkazom na zákonné ustanovenia, ale je potrebné, aby sťažovateľ konkrétne špecifikoval právnu otázku\na uviedol, prečo zaujal krajský súd nesprávny právny názor na jej riešenie.\n29. Kasačný súd sa má v zmysle zákonnej úpravy vo svojich rozhodnutiach zaoberať dôvodmi, ktoré má\npovinnosť konkrétne uviesť právny zástupca sťažovateľa, ktorý je na to kvalifikovaný svojim vzdelaním\na nie dôvody prípustnosti a dôvodnosti kasačnej sťažnosti sám vyhľadávať.\n30. Vo svetle vyššie uvedeného kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľom vymedzený sťažnostný\nbod, ktorým namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom nemôže obstáť. Sťažovateľ\nv kasačnej sťažnosti konkrétne nešpecifikoval právnu otázku, resp. neuviedol, prečo zaujal krajský\nsúd nesprávny právny názor na jej riešenie, čím nedošlo k vymedzeniu potrebného rámca, ktorý by\numožňoval kasačný prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu.\n31. Kasačný súd sa preto zaoberal iba dôvodom kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f)\nSSP, ktorým sťažovateľ namietal, že krajský súd sa nevenoval jeho podstatným námietkam, že v\nadministratívnom konaní vo veci prepustenia zo služobného pomeru boli použité len listinné dôkazy svedecké výpovede z trestného konania, pričom mu nebolo umožnené klásť svedkom otázky, čím nebol\ndodržaný princíp kontradiktórnosti konania v rozpore s čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, a rozhodnutie\nkrajského súdu je tak nepreskúmateľné. Sťažovateľ vytkol krajskému súdu nevysporiadanie sa s vyššie\nuvedenou argumentáciou.\n32. Krajský súd vo veci rozhodol po tom, ako mu Najvyšší súd SR zrušil v poradí prvý rozsudok pre\nnesprávne právne posúdenie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok krajského súdu\nje tak potrebné vnímať v kontexte právneho posúdenia Najvyššieho súdu SR, na ktoré krajský súd v\nodôvodnení rozhodnutia odkázal, a ktorým bol krajský súd podľa § 469 SSP viazaný.\n33. Vo vzťahu k obsahu námietok sťažovateľa, že mu nebolo umožnené klásť svedkom otázky, čím bol\nporušený princíp kontradiktórnosti konania v rozpore s čl. 6 ods. 1 písm. d) Dohovoru, kasačný súd\npoznamenáva, že tieto námietky neboli uplatnené v konaní pred krajským súdom v lehote na podanie\nsprávnej žaloby.\n34. Podľa § 441 SSP v kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem\nskutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. V zmysle\n§ 441 SSP tak novoty v kasačnom konaní zásadne nie sú prípustné, keďže ide o mimoriadny opravný\nprostriedok a režim koncentrácie sporu nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie práva novôt. Preto všetky\nskutočnosti a dôkazy tieto skutočnosti preukazujúce musí sťažovateľ uviesť a navrhnúť už v konaní pred\nkrajským súdom.\n35. Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší\nžalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. Vymedzenie\nžalobných bodov, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov\nžalobca (sťažovateľ) považuje napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy za nezákonné, je jednou\nz najdôležitejších náležitostí správnej žaloby [§ 182 ods. 1 písm. e) SSP]. Má zásadný význam z\nhľadiska žalobcu v určení, čo konkrétne bude správny súd na základe jeho žaloby preskúmavať a z\nhľadiska správneho súdu v tom, čím sa zaoberať má a môže a čím sa naopak zaoberať nemôže,\nkeďže podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej\nustanovené inak. A teda zmyslom a účelom uvedenia žalobných bodov v správnej žalobe je jednoznačné\nstanovenie rámca (obsahu) požadovaného súdneho prieskumu v lehote zákonom stanovenej na\npodanie správnej žaloby, t. j. aké skutkové a právne otázky má správny súd posudzovať z hľadiska\nžalobcom tvrdenej nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy (rozsudok\nNajvyššieho správneho súdu 1Asan/2/2020 z 29.9.2021).\n36. Kasačný súd vzal do úvahy, že správny súd v konaní vo veciach správneho trestania, o ktoré v danej\nveci ide, nie je viazaný žalobnými bodmi, ak ide o vady podľa § 195 SSP. Pre kasačný súd to podľa §\n453 ods. 2 SSP znamená, že ani kasačný súd nie je v prípade týchto vád viazaný sťažnostnými bodmi.\nV prípade, že kasačný súd, či už z kasačnej sťažnosti, alebo i sám v zmysle vety za bodkočiarkou v\n\n§ 453 ods. 2 SSP zistí, že napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy je dotknuté\nvadou podľa § 195 SSP a krajský súd takúto vadu nevzal do úvahy, hoci tak bez ďalšieho mohol urobiť,\nzruší napadnuté rozhodnutie krajského súdu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP (Baricová, J., Fečík, M.,\nŠtevček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017, s. 987.).\nKasačný súd však vady podľa § 195 SSP zo súdneho a administratívneho spisu nezistil.\n37. Ustanovenie § 195 SSP písm. a) vymedzuje ako vadu trestania stav, kedy orgán verejnej správy\nnedostatočne zistil skutkový stav alebo keď skutkový stav, ktorý vzal za základ svojho rozhodnutia alebo\nopatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. V tejto súvislosti však\nNajvyšší správny súd SR poukazuje na názor vyjadrený v zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu (body\n6 až 8 odôvodnenia tohto rozsudku), ktorého sa pridržiava: „správne orgány oboch stupňov si zadovážili\ndostatok objektívnych podkladov preukazujúcich protiprávne konanie žalobcu“.\n38. Ďalším dôvodom vymedzeným v § 195 písm. c) SSP, kedy správny súd nie je viazaný dôvodmi\nsprávnej žaloby, je, ak ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je\npotrebné použiť na správne trestanie. Základné zásady trestného konania sú vymedzené v § 2 Trestného\nporiadku, pričom v zmysle odseku 7 je jednou z týchto zásad aj právo vyjadriť sa k vykonávaným\ndôkazom. Tejto zásade zodpovedá § 237 ods. 2 a § 238 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov\nPZ. Kasačný súd má z administratívneho spisu za preukázané, že sťažovateľ bol dňa 25.10.2015\noboznámený s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru a dôkazným materiálom listom č.\nORPZ-NZ-OPP3-358-021/2015 z 25.10.2015, ktorého prevzatie sťažovateľ potvrdil svojim podpisom.\nK uvedenému predložil sťažovateľ kópiu sťažnosti, ktorú podal voči uzneseniu o vznesení obvinenia\nČVS:SKIS-95/OISZ-V-201. Riaditeľ OO PZ Nové Zámky v zmysle úradného záznamu č. ORPZ-NZOPP3-359-023/2013 zo dňa 26.10.2015 vyhodnotil predloženú sťažnosť ako irelevantnú vzhľadom na\nskutočnosť, že sa viaže k trestnému konaniu a predmetom prejednávanej veci bolo konanie vo veciach\nslužobného pomeru. Z uvedeného má kasačný súd za preukázané, že správny orgán zachoval jeho\nprávo na oboznámenie sa s obsahom spisu a dôkazným materiálom, ku ktorému mal možnosť sa\nvyjadriť, predložiť svoje námietky, pripomienky, prípadne uplatniť svoje návrhy a dôkazy. Opätovne\npoukazuje na názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v zrušujúcom rozsudku, podľa ktorého „v konaní\npred správnym orgánom ani v súdnom konaní nebol zo strany žalobcu predložený žiaden dôkazný\nprostriedok, ktorý by spochybnil skutkový stav zistený správnym orgánom a ktorý vyplýval z výpovedí\nM. W., M. N., U. S. a V. N. zaznamenaných v zápisniciach o ich výsluchu.“\n39. Kasačný súd k námietkam sťažovateľa o neprípustnosti listinných dôkazov získaných z trestného\nkonania poukazuje na skutočnosť, že v personálnom konaní o prepustení príslušníka PZ zo služobného\npomeru musí správny orgán dodržať subjektívnu i objektívnu lehotu ustanovenú zákonom. Ustanovenie\n§ 192 ods. 5 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v rozhodnom znení stanovuje lehotu na rozhodnutie\ntak, že o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d) až g) možno rozhodnúť len\ndo dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia (subjektívna lehota), najneskôr\nvšak do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol (objektívna lehota); v týchto lehotách sa\nmusí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť. Krátkosť času na rozhodnutie podporuje záver,\nže v správnom konaní o prepustenie policajta zo služobného pomeru, ktorý porušil služobnú prísahu\nalebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, možno použiť ako listinné dôkazy tiež výpovede\nsvedkov z vyšetrovacieho spisu, a to pred tým, než došlo k právoplatnému odsúdeniu pre trestný čin,\nprípadne oslobodeniu spod obžaloby (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžk/16/2019 zo\ndňa 25.06.2019).\n40. V neposlednom rade je potrebné dodať, že administratívne (správne) konanie je podstatne\nneformálnejšie ako trestné konanie a riadi sa inými právnymi predpismi, a teda aj v rámci\ndokazovania môže správnym orgánom na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdov\nv trestnom konaní, postačovať iný okruh dôkazov na vyvodenie administratívnej než trestnoprávnej\nzodpovednosti. Sankciu za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti nie je možné stotožňovať\ns trestnoprávnou zodpovednosťou. Zákonné predpoklady prepustenia musia byť splnené v čase\nrozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania, keďže porušenie\nslužobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu.\n41. Napokon sa kasačný súd vysporiadal s námietkou sťažovateľa, ktorou sa vágne dovolával aplikácie\nzáverov rozsudku ESĽP Adamčo proti Slovenskej republike. Podľa sťažovateľovej argumentácie neboli\n\nsvedkovia svedčiaci proti sťažovateľovi odsúdení za podplácanie a teda ich výpoveď mohla byť\nmotivovaná výhodami, ktoré títo svedkovia mohli získať v trestnom konaní.\n42. Uvedená námietka tiež nebola uplatnená v správnej žalobe (zo dňa 18.04.2016), avšak rozsudok\nESĽP bol vydaný až dňa 12.11.2019, a teda sťažovateľ ju pochopiteľne nemohol uplatniť v lehote na\npodanie správnej žaloby. Kasačný súd však má za to, že závery predmetného rozsudku ESĽP, tak ako sa\nich aplikácie sťažovateľ domáhal, nie je možné aplikovať na prejednávanú vec, a to z viacerých dôvodov.\n43. V prvom rade sťažnosť pred ESĽP bola podaná z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces\nv trestnom konaní. ESĽP sa vyjadril k použitiu svedeckej výpovede ako jediného priameho dôkazu,\nkeď uviedol, že použitie výpovede tohto svedka v trestnom konaní proti sťažovateľovi, vzhľadom na\nvýznam tohto dôkazu, nebolo za osobitných okolností prípadu sprevádzané primeranými zárukami\nna zabezpečenie celkovej spravodlivosti konania. Ako kasačný súd poukázal vyššie, administratívne\nkonanie vo veciach správneho trestania nie je možné stotožňovať s trestným konaním, a to ani v\notázke dokazovania. V zmysle § 195 písm. c) SSP je síce správny súd aj ex offo v konaní vo veci\nsprávneho trestania povinný aplikovať základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku,\navšak len tie, ktoré je na správne trestanie potrebné použiť. \"Z formulácie „ktoré je potrebné použiť“\nvyplýva, že treba v každom jednotlivom prípade skúmať, ktoré z týchto zásad majú byť v konkrétnom\nadministratívnom konaní uplatnené, a to s ohľadom na účel, ktorý tá-ktorá zásada sleduje.“ (rozsudok\nNajvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Asan/12/2020 z 25.05.2022). Kasačný súd zastáva názor,\nže aplikácia uvedeného rozsudku ESĽP nepredstavuje základnú zásadu trestného konania podľa\nTrestného poriadku, ktorú je potrebné použiť v konaní o prepustení policajta. Ustanovenia § 2 ods. 10\na 12 Trestného poriadku ako základné zásady trestného konania síce zakotvujú povinnosti orgánov\nčinných v trestnom konaní zistiť skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, či povinnosti\ntýchto orgánov a súdu hodnotiť dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného\npresvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne,\nmedzi ktoré by aplikácia rozsudku ESĽP teoreticky mohla spadať. Kasačný súd však opäť poukazuje\nna vyššie uvedené úvahy (iný účel konania a iná úroveň dokazovania v personálnom konaní než\nv trestnom konaní, povinnosť rozhodnúť o prepustení policajta v zákonodarcom prísne ustanovenej\nsubjektívnej a objektívnej lehote), pre ktoré považuje aplikáciu tohto rozsudku v prejednávanej veci za\nneprimeranú a neúčelnú. V čase rozhodovania správneho orgánu o disciplinárnom postihu príslušníka\nPZ vzhľadom na prísne stanovené lehoty v konaní vo veciach služobného pomeru nie je objektívne\nmožné, aby sa správny orgán vysporiadal aj s prípadnými výhodami svedkov, ktoré mali získať v\ntrestnom konaní, ak v štádiu rozhodovania o disciplinárnej zodpovednosti príslušníka PZ trestné konanie\nnie je uzavreté, ani právoplatné ukončené. Sťažovateľ ani konkrétne netvrdil, aké výhody svedkov mali\nbyť správnym orgánom brané do úvahy pri vyhodnocovaní vierohodnosti ich výpovedí, ktoré by boli v\nčase rozhodovania správnych orgánov známe.\n44. Odhliadnuc od uvedeného, v prejednávanej veci boli podstatnými dôkazmi svedecké výpovede\ndvoch priamych svedkov, podporené svedeckými výpoveďami dvoch nepriamych svedkov, ktoré si\nvzájomne nijakým spôsobom neodporovali, ale práve naopak, z ich obsahu zhodne vyplýval opis\npriebehu skutku, za ktorý bol sťažovateľ disciplinárne potrestaný. Ako uviedol Špecializovaný trestný súd\nv Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. BB- 4T/12/2017 zo dňa 02.10.2017, títo svedkovia „bez podstatných\nrozporov popisovali detaily, ktoré by nemohli uvádzať, keby ich neprežili“. Teda nejaví sa, žeby výpovede\nsvedkov boli nevierohodné, resp. účelovo „vymyslené“ s motívom získať vlastnú beztrestnosť či iné\nvýhody, ako sa snaží navodiť sťažovateľ. Z uvedených dôvodov vyhodnotil kasačný súd túto námietku\nsťažovateľa ako bezpredmetnú.\n45. Sťažovateľ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu z dôvodu, že sa nevysporiadal\ns jeho podstatnými námietkami o porušení jeho práva klásť svedkom otázky a práva na spravodlivý\nproces, ktoré uvádza v kasačnej sťažnosti. Kasačný súd však zistil, že tieto námietky neboli obsahom\njeho správnej žaloby a nešlo o vady podľa § 195 SSP, ktoré by mal správny súd zohľadniť aj bez toho,\nže by to žalobca namietal, za predpokladu, že takéto vady správny súd sám zistí. Správny súd preto\nnijako nepochybil, keď sa týmito námietkami nezaoberal.\n46. Na základe vyššie uvedeného kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej\nsťažnosti vyhodnotil Najvyšší správny súd SR ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť\n\nvecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú\nzamietol.\n47. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1\nSSP (a contrario) a vzhľadom na neúspech sťažovateľa v kasačnom konaní nepriznal právo na náhradu\ntrov vynaložených v tomto konaní; zároveň kasačný súd nevidel dôvod na postup podľa § 168 SSP.\n48. Senát Najvyššieho správneho súdu SR rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}