Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2021 z 24. 2. 2022
Citácia: rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 24. februára 2022, sp. zn. 1Vs/1/2021, ECLI:SK:NSSSR:2022:7018200499.1
Najvyšší správny súd SR | 1Vs/1/2021 | ECLI:SK:NSSSR:2022:7018200499.1 | 2022-02-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z., § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z., SSP, § 22 ods. 1 SSP, § 441 SSP, § 453 ods. 2 SSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3f33c8c0-1ae8-4a30-8eb8-a8c24af22439
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:7018200499.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Najvyšší správny súd SR
1Vs/1/2021
7018200499
24. 02. 2022
JUDr. Marián Trenčan
ECLI:SK:NSSSR:2022:7018200499.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.
Mariána Trenčana a sudkýň a sudcov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Fečíka, prof.
JUDr. Petra Potáscha, PhD., JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), JUDr. Petry Príbelskej, PhD.
a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): V.. C. H., dátum narodenia: X. B. XXXX,
adresa trvalého pobytu XXX XX G. XX, proti žalovanému: Centrum právnej pomoci, Kancelária Prešov,
so sídlom Masarykova 10, 080 01 Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KaPO
1N 4915/2018, 34054/2018 z 13. marca 2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 8S/36/2018 zo 7. novembra 2019, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť s a z a m i e t a .
II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I.
Vymedzenie veci
1. Táto vec bola predložená veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
(pôvodne bola vec predložená veľkému senátu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky) na posúdenie
otázky, či je Centrum právnej pomoci povinné skúmať pri posudzovaní žiadosti o poskytnutie právnej
pomoci podľa § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.
455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení
zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“ alebo „zákon č. 327/2005 Z.
z.“) aj to, či sú tu dôvody na postup podľa § 5b ods. 6 citovaného zákona, ak sa postupu podľa tohto
ustanovenia žiadateľ vo svojej žiadosti výslovne nedomáha.
II.
Doterajší priebeh konania
2. Žalobca požiadal 17. januára 2018 žalovaného o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci pred
súdom vo veci o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v exekučnom konaní vedenom
Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp. zn. 2 Er 198/2017.
3. V exekučnom konaní ide o vymoženie pohľadávky 330,30 eur, kde oprávnenou je obec Studenec,
na podklade exekučného titulu, ktorým je právoplatný výkaz daňových nedoplatkov zo 17. januára
2017 zostavený oprávnenou na základe evidencie daňových nedoplatkov podľa právoplatných a

vykonateľných rozhodnutí o poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Uznesením č.
k. 2 Er 198/2017 z 19. septembra 2017 uvedený súd námietky žalobcu proti exekúcii zamietol. Podľa
tvrdenia žalobcu voči predmetnému rozhodnutiu bola podaná sťažnosť, ďalej tiež návrh na zastavenie
exekúcie a doplnenie námietok proti exekúcii, ako aj návrh na zapretie pravosti a výšky pohľadávky.
Žalobca tvrdil, že o uvedených podaniach nebolo rozhodnuté.
4. Napadnutým rozhodnutím žalovaný nepriznal podľa § 10 ods. 5 zákona o poskytovaní právnej
pomoci žalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci. Žalovaný dôvodil, že po preskúmaní skutočností
rozhodných podľa zákona o poskytovaní právnej pomoci, ako aj zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) dospel k záveru, že predmet sporu, s ktorým
sa žalobca obrátil na žalovaného, činí jeho žiadosť zrejme bezúspešnou podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona
o poskytovaní právnej pomoci.
5. Žalovaný poukázal na to, že z predložených dokladov nevyplývalo, že by akékoľvek rozhodnutie
Okresného súdu Spišská Nová Ves vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 198/2017 bolo zrušené
alebo zmenené pre jeho nezákonnosť a preto žalobca nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok
požadovaných § 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci. Uzavrel, že nesplnenie hoci len jednej z
podmienok pre priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci má za následok negatívne rozhodnutie
o tomto nároku. Vzhľadom na potrebu splniť podmienky podľa § 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci
kumulatívne sa žalovaný skúmaním splnenia ďalších zákonných podmienok nezaoberal.
6. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca dňa 3. mája 2018 správnu žalobu. Na pojednávaní 7.
novembra 2019 žalobca argumentoval, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 6 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. zbavujúce ho povinnosti podať proti súdnemu rozhodnutiu, na nezákonnosti
ktorého zakladá svoje právo na náhradu škody, opravný prostriedok.
7. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach správnu žalobu zamietol. Krajský súd uznal, že
tu išlo o zrejmú bezúspešnosť sporu, pretože podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je na úspech v spore
potrebné o. i. aj to, aby bolo súdne rozhodnutie, vydaním ktorého malo dôjsť k vzniku škody, zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Mal za to, že ani existencia dôvodov hodných
osobitného zreteľa podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nezbavuje žalobcu povinnosti podľa odseku
1 tohto ustanovenia preukázať zrušenie alebo zmenu súdneho rozhodnutia pre nezákonnosť dodajúc,
že nesplnenie tejto podmienky ako jednej z troch podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc,
ktoré musia byť splnené súčasne, je dôvodom na zamietnutie žiadosti.
8. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť sa opiera o
explicitne označené dôvody podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“).
9. Uvádza v nej, že žalovaný mu dlhodobo nasledujúcim postupom neposkytuje žiadnu právnu pomoc.
Centrum nepriznanie nároku odôvodňuje § 6 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z., avšak obchádza
skutočnosť, že splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Má
za to, že správny súd mu nedal priestor na pojednávaní, iba požadoval veľmi stručne oboznámiť s vecou.
Uviedol, že voči konajúcemu senátu (najmä sudcovia JUDr. Pavol Naď a JUDr. Jozef Kuruc) vzniesol
námietku zaujatosti, ktorú títo nerešpektovali. Tiež dôvodí, že záver žalovaného o bezúspešnosti
nepodporujú viaceré rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“) a to
rozsudky sp. zn. 5Sžo/61/2013, 5Sžo/62/2013 a 7Sžo/13/2014.
10. Navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pre prípad
úspechu si sťažovateľ uplatnil právo na náhradu trov kasačného konania.
11. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol, aby kasačný súd podanú kasačnú sťažnosť
zamietol ako nedôvodnú.
12. Vec bola predložená Najvyššiemu súdu 21. februára 2020, zaregistrovaná pod sp. zn. 1 Sžk 7/2020
(ďalej aj ako „predkladajúci senát“).

III.
Postúpenie veci veľkému senátu
13. Po posúdení veci dospel predkladajúci senát k záveru, že žalovaný nie je povinný aplikáciu § 5b ods.
6 zákona č. 327/2005 Z. z. bez opory v argumentácii žalobcu vykonať (bod 27 uznesenia o postúpení
veci) a preto bolo potrebné vec predložiť na rozhodnutie veľkému senátu, vtedy ešte Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Urobil tak uznesením o postúpení z 23. februára 2021, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 30. marca 2021, a to po tom, čo sa ubezpečil, že nenastali dôvody na odmietnutie kasačnej
sťažnosti.
14. Predkladajúci senát identifikoval, že z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8
Sžo 4/2018 z 25. októbra 2018, sp. zn. 6 Sžk 20/2020 z 10. septembra 2020 a sp. zn. 4 Sžk 4/2020 zo 4.
novembra 2020 (ďalej aj ako „odlišné rozhodnutia“ alebo „konkurujúce rozhodnutia“) vyplýva v podstate
záver, že žalovaný je povinný pri posudzovaní žiadosti o poskytnutie právnej pomoci podanej podľa §
10 zákona č. 327/2005 Z. z. posudzovať túto aj z hľadísk uvedených v § 5b ods. 6 daného zákona, teda
či tu nie sú dôvody na úhradu peňažných prostriedkov na účely poskytnutie právnej pomoci osobám,
ktoré inak nespĺňajú podmienky na poskytovanie tejto pomoci podľa citovaného zákona [8 Sžo 4/2018; 6
Sžk 20/2020, bod 22; 4 Sžk 4/2020], a odôvodniť, prečo toto ustanovenie nepoužil a to aj bez toho, aby
sa takého postupu žiadateľ domáhal [8 Sžo 4/2018], pričom uvedená povinnosť skúmania podmienok
podľa § 5b ods. 6 citovaného zákona sa vzťahuje aj na správny súd [6 Sžk 20/2020, bod 20].
15. Predkladajúci senát tiež poznamenal, že v uvedených odlišných rozhodnutiach zrejme z nejakého
dôvodu, ktorý sa z ich odôvodnenia ani v náznakoch nedá vyčítať, aj napriek viazanosti kasačného súdu
a neprípustnosti vnášania nových sťažnostných bodov do kasačnej sťažnosti, tieto senáty kasačného
súdu mimo (v rozsudku uvedených) žalobných bodov vyhoveli námietke sťažovateľov z kasačnej
sťažnosti o vade rozhodnutia žalovaného kvôli chýbajúcemu posúdeniu podmienok podľa § 5b ods. 6
zákona č. 327/2005 Z. z., zmenili zamietajúce rozhodnutia krajského súdu a zrušili tam preskúmavané
rozhodnutia. V tejto súvislosti predkladajúci senát tiež skonštatoval, že z uvedených rozsudkov nemal
ako zistiť, aký právny názor tieto senáty hodlali zaujať vo vzťahu k prelomeniu zákonnej úpravy o
viazanosti sťažnostnými bodmi a novotách v kasačnej sťažnosti a prečo o takomto sťažnostnom bode
meritórne rozhodovali.
16. Podľa mienky predkladajúceho senátu nemožno z právneho poriadku vyvodiť, a to ani s poukazom
na ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu, povinnosť pre žalovaného odôvodňovať, prečo
nepostupoval podľa § 5b ods. 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci. Predkladajúci senát odkazuje
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej právo na prístup k súdu nie je absolútne,
a podľa ktorej požiadavka na povinné právne zastúpenie nie je sama osebe nesúladná s požiadavkami
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
17. Predkladajúci senát vymedzil otázku, ktorú považuje za potrebné vyriešiť nasledovne:
Je Centrum právnej pomoci povinné preskúmať mu predloženú žiadosť o poskytnutie právnej pomoci aj
v zmysle § 5b ods. 6 zák. č. 327/2005 Z. z., na základe ktorého by mohol riaditeľ po predchádzajúcom
stanovisku rady rozhodnúť o úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci
žiadateľovi, ktorý nespĺňa podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa tohto zákona z prostriedkov
Centra právnej pomoci, pokiaľ ide o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k
spravodlivosti, a to v prípade, ak to žalobca v žiadosti výslovne neuvádza?
IV.
Právomoc veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu
18. Uvedená vec bola predložená veľkému senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10. mája 2021
a zaregistrovaná pod sp. zn. 1 Vs 1/2021. Dňa 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky činnosť a začal konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal Najvyšší súd
Slovenskej republiky v správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s
§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov). Od 1. augusta 2021 je teda na konanie o nej príslušný Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky.

19. Najvyšší správny súd považuje na úvod poukázať na funkciu svojho veľkého senátu.
20. Vývoj právnych názorov na určitú otázku je prirodzený, ba niekedy až žiadúci. Demokratická
spoločnosť je založená na úcte k pluralite názorov a preferencií s tým, že demokracia si nevyžaduje
vypätú jednotnosť, ale práve rôznorodosť.
21. V priestore demokracie sa prirodzene nachádzajú aj súdy a preto aj vývoj názorov sudcov na
právne otázky je a bude prirodzený a častokrát aj žiadúci. Žiadúci práve preto, že rigidné právne názory,
nereflektujúce vývoj právnej úpravy, spoločenských pomerov, náuky a doktríny, hrozia delegitimizáciou
súdnej moci a jej označením za inštitúciu, ktorá prestala byť aktívnym participantom na demokratickom
diskurze.
22. Kým sa však názorový vývoj v širšej spoločnosti môže diať v akejkoľvek forme bez
inštitucionalizovaných rámcov, rovnaká sloboda sa nevzťahuje aj na vývoj právnych názorov na úrovni
súdnych orgánov. Je tomu tak preto, že súdne rozhodnutia, prijaté úzkou skupinou na to výberovými
procesmi a kompetentnosťou legitimizovaných sudcov (porov. nález Ústavného súdu zo 17. marca 2021
sp. zn. PL. ÚS 6/2018, body 39 a 41), majú celospoločenský dopad, a spoločnosť ich nemôže len tak
zvrátiť. Je tomu tak aj preto, že súdne rozhodovanie je procesom rozumovým, nie vôľovým (porov.
nález Ústavného súdu z 13. decembra 2012 sp. zn. II. ÚS 16/2011, č. 54/2012, bod 8), každý názor
formulovaný súdom musí sprevádzať primerané odôvodnenie, čo platí o to viac vo vzťahu k právnemu
názoru, ktorý prináša zmenu v podobe odklonu od doterajšej praxe na úrovni vrcholného súdu, proti
rozhodnutiam ktorého, už nie sú prípustné žiadne opravné prostriedky.
23. V tomto kontexte je potrebné uvažovať nad funkciou veľkého senátu. Aby nedochádzalo ku
kabinetnej, netransparentnej či spontánnej (neuvedomenej) zmene judikatúry, je tu veľký senát a
požiadavky kladené na „malé“ senáty na predkladanie vecí doň. Veľký senát pôsobí ako vnútrosúdne
zjednocovacie teleso, ako akási „superformácia“ pre rozsúdenie rôznych právnych názorov senátov
Najvyššieho správneho súdu.
24. Požiadavky na konzistentnosť judikatúry a jej zmeny sú formulované Európskym súdom pre ľudské
práva. Tento súd uznáva, že vývoj a zmena judikatúry nie sú samy osebe v rozpore s požiadavkami
Dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože by to brzdilo rozvoj právneho
uvažovania (napr. rozsudok veľkej komory z 20. októbra 2011 vo veci Nejdet Şahin and Perihan Şahin
v. Turecko, č. sťažnosti 13279/05, bod 58). Rovnako to platí aj na úrovni vrcholných súdov (rozsudok z
20. mája 2008 vo veci Santos Pinto v. Portugalsko, č. sťažnosti 39005/04, bod 41).
25. Vnútroštátne právo musí upravovať mechanizmy na zjednocovanie rôznych právnych názorov, a
to práve prostredníctvom judikačnej činnosti vrcholných súdov (rozsudok zo 6. decembra 2007 vo
veci Beian v. Rumunsko (č. 1), č. sťažnosti 30658/02, bod 37), aby tak nenastal stav pretrvávajúceho
vydávania rôznych rozhodnutí o tých istých otázkach (napr. rozsudok veľkej komory z 20. októbra 2011
vo veci Nejdet Şahin a Perihan Şahin v. Turecko, č. sťažnosti 13279/05, body 54 a 55). Vrcholné súdy
však majú odstraňovať tieto rozdiely práve svojou zjednocovacou funkciou, a majú zabraňovať tomu,
aby medzi nimi vznikali ďalšie rozpory (rozsudok zo 6. decembra 2007 vo veci Beian v. Rumunsko (č.
1), č. sťažnosti 30658/02, bod 37). Vývoj judikatúry považuje za legitímny aj Ústavný súd Slovenskej
republiky (nález z 10. septembra 2019 sp. zn. I. ÚS 247/2019, č. 18/2019, bod 61).
26. Tento príkaz na nekabinetnú, transparentnú a systémovú zmenu judikatúry, ako aj požiadavky
kladené na súdne rozhodovania Európskym súdom pre ľudské práva a Ústavným súdom Slovenskej
republiky, sú premietnuté do § 22 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku. Raison d´etre veľkého
senátu sa nachádza práve v tom, aby autorizoval zmenu judikatúry.
27. Ďalej je potrebné objasniť, čo sa má s ohľadom na právnu úpravu uvedenú v § 22 ods. 1 písm. a)
SSP v spojení s § 466 SSP považovať za judikatórny odklon, ktorý musí byť potvrdený alebo odmietnutý
veľkým senátom. Správny súdny poriadok vyžaduje predloženie veci veľkému senátu, ak sa chce
senát Najvyššieho správneho súdu pri svojom rozhodovaní odkloniť od právneho názoru, ktorý už bol
vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu (správneho kolégia Najvyššieho súdu) a rovnako
aj vtedy, ak sa chce odkloniť od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí veľkého senátu. Takýto
odklon môže mať vo svojej podstate dve podoby. V rámci prvej ide o zjednotenie dvoch alebo viacerých

judikatúrnych línií a pri druhej podobe ide o odklon zavádzajúci úplne novú judikatúrnu líniu. Musí ísť
však o odklon od právneho názoru, pričom o odklon sa nejedná a teda nebude daný dôvod na postúpenie
veci veľkému senátu, ak medzi senátmi dôjde k odlišnému spôsobu hodnotenia rozdielneho skutkového
stavu, avšak konečné právne posúdenie veci bude identické.
28. Povinnosť predložiť vec veľkému senátu nevzniká tiež, ak sa síce senát dostáva do kolízie s právnym
názorom vysloveným kasačným senátom v inom rozhodnutí, ale jeho právny názor zostáva plne v zhode
s právnym názorom vysloveným samotným veľkým senátom. A rovnako vtedy, ak senát nasledujúc
ustálenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu (správneho kolégia Najvyššieho súdu) sa
dostáva do rozporu s právnym názorom ojedinele vysloveným v inom rozhodnutí senátu, ktorý túto
ustálenú rozhodovaciu činnosť nenasledoval a ani predpísaným spôsobom neinicioval jej zmenu (práve
predložením veci veľkému senátu).
29. S postúpením veci veľkému senátu sa spája procedurálna povinnosť zaťažujúca predkladajúci
senát v podobe samotného zdôvodnenia ponúkaného odklonu. Nepostačuje, ak predkladajúci senát len
poukáže na rôznorodosť právnych názorov. Naopak, v prípade existencie rôznych právnych názorov
je povinný zvoliť si stranu a argumentovať v prospech niektorého už použitého právneho riešenia,
alebo ponúknuť celkom nové právne riešenie (podobne aj uznesenie veľkého senátu správneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. júla 2020 sp. zn. 1 Vs 2/2020, bod 19). Osobitne naliehavo to
platí v prípade, ak už v skutkovo obdobnej veci medzi tými istými účastníkmi konania bolo rozhodované v
kasačnom konaní (uznesenie veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 8. júla 2020 sp. zn. 1 Vs 2/2020, bod 18).
30. Napokon, vzhľadom na to, že Najvyšší správny súd nie je historicky prvým vrcholným súdom pre
veci správneho súdnictva v Slovenskej republike, je potrebné preskúmať, či predkladacia povinnosť pre
kasačný senát vzniká aj v situácii, ak by sa chcel odkloniť od právneho názoru vysloveného kasačným
senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prípadne senátom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky rozhodujúcom o odvolaní proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve. Na túto
otázku je potrebné odpovedať kladne.
31. Dňa 1. augusta 2021 síce vznikol Najvyšší správny súd ako nový súdny orgán, pričom nešlo o
personálne či organizačné nástupníctvo voči bývalému správnemu kolégiu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky. Je však tiež pravdou, že Najvyšší správny súd ako nový súdny orgán prevzal právomoci, ktoré
predtým vykonával Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom správnom kolégiu. Tieto právomoci v
oblasti správneho súdnictva tu boli už od 1. januára 1992, keď vzniklo v Slovenskej republike moderné
správne súdnictvo (zákon č. 519/1991 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok a
notársky poriadok).
32. Najvyšší správny súd teda rozhoduje v tých právnych oblastiach a interpretuje tie právne normy, v
ktorých rozhodovalo a ktoré normy interpretovalo bývalé správne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky. Najvyšší správny súd preto z hľadiska svojich právomocí nezačína na „zelenej lúke“ (odznova),
ale nadväzuje na tradíciu správneho súdnictva založenú naposledy v roku 1992. Korpus judikatúry
bývalého správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je preto pre Najvyšší správny súd
bohatým a inšpiratívnym zdrojom úvah a záverov, s ktorými sa musí argumentačne vždy vysporiadať,
ako keby išlo o jeho vlastné rozhodnutia. Preto je namieste považovať rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky na účely ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho súdneho poriadku za rozhodnutia
kasačného súdu.
33. Najvyšší správny súd tak zachováva so zreteľom na kompetenčnú kontinuitu existujúcu medzi ním a
Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako správnym súdom právnu istotu účastníkov konania a dobrú
vieru v predtým existujúcu ustálenú rozhodovaciu prax v správnom súdnictve.
34. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, veľký senát Najvyššieho správneho súdu nezistil dôvod, pre ktorý
by mal vec vrátiť predkladajúcemu senátu (§ 466 ods. 7 SSP).
V.
Relevantná právna úprava

35. Podľa § 1 zákona č. 327/2005 Z. z. účelom tohto zákona je vytvoriť systém poskytovania právnej
pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré
v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu
svojich práv, v konaniach o oddlžení podľa osobitného predpisu, v azylových veciach, v konaní o
administratívnom vyhostení, v konaní o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny alebo v konaní o
zaistení žiadateľa o udelenie azylu podľa osobitného predpisu, oznamovateľom kriminality alebo inej
protispoločenskej činnosti 1aaa) (ďalej len „protispoločenská činnosť“) alebo osobe, voči ktorej bola
pozastavená účinnosť pracovnoprávneho úkonu podľa osobitného predpisu, a prispieť k predchádzaniu
vzniku právnych sporov.
36. Podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. ak ide o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby
zabezpečenia prístupu k spravodlivosti, môže riaditeľ po predchádzajúcom stanovisku rady rozhodnúť
o úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci osobám, ktoré nespĺňajú
podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa tohto zákona z prostriedkov centra.
37. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci
bez finančnej účasti, ak
a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a
nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom,
b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a
c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu
sporu vyčísliť v peniazoch.
38. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. fyzická osoba, ktorá má záujem o poskytnutie právnej
pomoci, sa môže obrátiť na centrum alebo na advokáta zapísaného v zozname advokátov podľa
osobitného predpisu, ktorí jej poskytnú predbežnú konzultáciu v rozsahu nevyhnutnom na účely odseku
2, najviac však jednej hodiny.
39. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z. účelom predbežnej konzultácie je najmä
a) vysvetlenie podmienok na uplatnenie nároku na poskytnutie právnej pomoci,
b) oboznámenie sa s prípadom a poskytnutie základnej právnej rady,
c) pomoc pri vypĺňaní žiadosti o poskytnutie právnej pomoci (ďalej len „žiadosť“).
40. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 327/2005 Z. z. centrum alebo advokát pri predbežnej konzultácii upozorní
fyzickú osobu, ktorá má záujem o poskytnutie právnej pomoci, na možnosť požiadať o predbežné
poskytnutie právnej pomoci podľa § 11, ak na základe oboznámenia sa s prípadom zistí, že hrozí
nebezpečenstvo zmeškania lehoty.
41. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci (ďalej
len „konanie“) sa začína podaním písomnej žiadosti doloženej dokladmi preukazujúcimi skutočnosti
uvedené v žiadosti, ktorú podáva žiadateľ na tlačive. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v
stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko
žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt a rodné číslo. Na výzvu centra žiadateľ doplní v primeranej
lehote určenej centrom ďalšie údaje a doklady týkajúce sa skutočností rozhodujúcich na posúdenie
nároku na poskytnutie právnej pomoci, ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní; centrum podľa možnosti
zabezpečí doklady a iné potrebné údaje, ktorými disponujú štátne orgány, obce, notári a iné právnické
osoby a fyzické osoby povinné poskytovať súčinnosť podľa tohto zákona.
42. Podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. centrum rozhodne o žiadosti do 30 dní od doručenia
žiadosti, ktorá spĺňa náležitosti podľa odseku 1; túto lehotu nemožno predĺžiť. Proti rozhodnutiu o nároku
na poskytnutie právnej pomoci nie je možné podať opravný prostriedok. Proti rozhodnutiu o nepriznaní
nároku na poskytnutie právnej pomoci možno podať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia tohto
rozhodnutia.
43. Podľa § 10 ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. rozhodnutie, ktorým sa nepriznáva nárok na poskytnutie
právnej pomoci, okrem náležitostí podľa osobitného predpisu 16) musí obsahovať aj poučenie, že ak
odpadnú dôvody nepriznania nároku na poskytnutie právnej pomoci, môže žiadateľ v tej istej veci podať
žiadosť opätovne.

VI.
Právne posúdenie predloženej otázky veľkým senátom
44. Predkladajúci senát je v podstate toho názoru, že žalovaný nie je povinný vždy, teda aj bez
samotného návrhu žiadateľa, posudzovať, či tu nebol dôvod na postup podľa § 5b ods. 6 zákona o
poskytovaní právnej pomoci. Implicitne namieta aj záver, že by tu taká povinnosť na strane správneho
súdu bola aj mimo žalobných bodov, resp. na strane kasačného súdu na základe novôt uvedených v
kasačnej sťažnosti.
45. Kolidujúce právne názory, vyslovené súčasne, alebo aj osobitne, v troch iných rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (v podstate v dvoch rozhodnutiach, keďže rozhodnutie sp. zn.
4Sžk/4/2020 odkazuje na rozhodnutie sp. zn. 6Sžk/20/2020), označených predkladajúcim senátom, v
podstate hovoria, že žalovaný je povinný, s ohľadom na imperatív uvedený v článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, skúmať vždy aj podmienky pre postup podľa § 5b ods. 6 zákona o poskytovaní
právnej pomoci, ba dokonca, že to má, aj mimo uplatnených žalobných bodov, robiť správny súd. V
zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/4/2018 je žalovaný povinný
vyhodnocovať status žiadateľa v intenciách ustanovenia § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. a v súlade
s touto právnou úpravou rozhodnúť ešte pred vydaním rozhodnutia žalovaného.
46. Veľký senát zastáva názor, že otázky nastolené predkladajúcim senátom je potrebné zodpovedať
po zohľadnení štruktúry článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a vzájomného vzťahu medzi
režimom podľa § 6 a § 10 zákona o poskytovaní právnej pomoci, ktoré upravujú konanie o nároku
na poskytnutie právnej pomoci podmienené splnením relatívne konkrétne vymedzených zákonných
podmienok, a režimom podľa § 5b ods. 6 citovaného zákona, ktorý, naopak, upravuje iba možnosť
riaditeľa Centra právnej pomoci po predchádzajúcom stanovisku Rady Centra právnej pomoci (ďalej len
„rada“) rozhodnúť o úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci osobám, ktoré
nespĺňajú podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z.
47. Z uvedených ustanovení vyplýva, že kompetencia rozhodovať o nároku na poskytnutie právnej
pomoci podľa § 6 a § 10 zákona o poskytovaní právnej pomoci je zverená žalovanému, kým kompetencia
rozhodovať o úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci podľa § 5b ods. 6
citovaného zákona je zverená riaditeľovi Centra právnej pomoci po obdržaní stanoviska rady.
48. Ďalej je zrejmé, že § 5b ods. 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci umožňuje riaditeľovi Centra
právnej pomoci rozhodnúť o úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci v
prípade, že žiadateľ nespĺňa iné podmienky na priznanie nároku na právnu pomoc, kedykoľvek, a to i
bez toho, aby sa takéhoto postupu výslovne žiadateľ o právnu pomoc domáhal. Ide o akýsi nástroj na
odstránenie tvrdosti zákona. Využitie tejto zákonnej možnosti je však výlučne v kompetencii riaditeľa s
tým, že rozhodnúť môže až po predchádzajúcom stanovisku rady Centra právnej pomoci. Prirodzene
sa predpokladá, že to bude práve žalovaný, ktorý po vyhodnotení, že v danom prípade nie sú splnené
podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z., túto predloží riaditeľovi
na postup podľa § 5b ods. 6 citovaného zákona, ak pôjde o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby
zabezpečenia prístupu k spravodlivosti.
49. Rovnako je však zrejmé, a to je moment, v ktorom veľký senát deklaruje odklon od doterajších
právnych názorov, že zo znenia § 5b ods. 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci nie je možné nijako
vyvodiť, že by sa uvedené ustanovenie malo aplikovať vždy, a to aj v prípade, ak sa ho sám žiadateľ o
právnu pomoc nedomáha. Inak povedané ustanovenie § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. nezakladá
právny nárok na vydanie rozhodnutia o úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej
pomoci. Tento záver následne znamená, že žalovaný nie je povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia
v každom jednotlivom prípade, teda aj v prípade, ak sa žiadateľ postupu podľa § 5b ods. 6 zákona č.
327/2005 Z. z. nedomáha, uvádzať dôvody nepredloženia žiadosti riaditeľovi Centra právnej pomoci na
rozhodnutie podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. To súčasne znamená, že žalovaný bude mať
povinnosť odôvodniť svoj záver o nepotrebnosti využitia ustanovenia § 5b ods. 6 citovaného zákona iba
za situácie, ak sa daného postupu bude žiadateľ výslovne domáhať (bližšie bod 52 rozsudku).
50. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 8Sžo/4/2018 z 25. októbra 2018 (v poradí ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na tento rozsudok nadviazali) založil svoj záver o

povinnosti žalovaného postupovať a rozhodovať podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. a to aj vtedy
pokiaľ sa žiadateľ postupu a rozhodovania podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. nedomáha, na
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.
51. Podľa názoru veľkého senátu, z relatívne otvorenej klauzuly článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky však nie je možné vyvodiť, že by tento ukladal povinnosť poskytovať (súdnu aj mimosúdnu)
právnu ochranu mimo rámcov, v ktorých sa tejto právnej ochrany domáha osoba brániaca svoje práva.
Z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky teda nevyplýva právo na sua sponte iniciované konania
brániace práva dotknutej osoby, ani na to, aby v rámci takých konaní existovali nejaké námietky povahy
ex officio. Rovnako je namieste zdôrazniť, že právo na právnu pomoc nepožaduje bez ďalšieho ani
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež, že právo na prístup k súdu nie je z dôvodu
absencie právnej pomoci automaticky porušené (najmä rozsudok Siałkowska v. Poľsko, resp. Airey v.
Írsko). Veľký senát v uvedenej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva neidentifikoval, že by bolo
potrebné skúmať prípadný titul nároku na právnu pomoc aj bez toho, aby sa tohto nároku (nejakým
titulom) domáhala osoba, ktorej sa má právna pomoc poskytovať. S poukazom na uvedené, argumenty
vyplývajúce z konkurujúcich rozhodnutí neobstoja.
52. Veľký senát z dôvodu potreby komplexného posúdenia nastolenej aplikácie ustanovenia § 5b ods. 6
zákona č. 327/2005 Z. z. považuje za potrebné vyjadriť sa k žiadanému postupu žalovaného v situácii,
keď žiadateľ v samotnej žiadosti o poskytnutie právnej pomoci uvedie, že sa domáha aj postupu podľa
§ 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. V takomto prípade, pokiaľ žalovaný nebude považovať danú
vec za vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti, v odôvodnení
svojho rozhodnutia uvedie dôvody, ktoré boli relevantné pre prijatie daného záveru a predmetnú žiadosť
riaditeľovi Centra právnej pomoci predkladať nebude.
53. Na strane druhej, žalovaný bude predkladať žiadosť riaditeľovi na rozhodnutie, pokiaľ na základe
vlastného uváženia (správna úvaha) dospeje k záveru, že v prípade žiadateľa, ktorý nespĺňa podmienky
na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z. z prostriedkov centra, ide vec hodnú
osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti. Na predloženie veci riaditeľovi
teda nebude relevantnou skutočnosť, či sa žiadateľ v žiadosti o poskytnutie právnej pomoci domáha
alebo nedomáha aplikácie ustanovenia § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. Následne o úhrade
peňažných prostriedkoch na účely poskytnutia právnej pomoci rozhodne riaditeľ po predchádzajúcom
stanovisku rady. Rozhodnutie riaditeľa bude mať povahu skôr vydaného rozhodnutia podľa § 27 ods.
1 Správneho súdneho poriadku, ktoré nie je samostatne spôsobilým predmetnom súdneho prieskumu.
Toto rozhodnutie však bude, na základe návrhu žalobcu podľa ustanovenia § 191 ods. 3 písm. b)
Správneho súdneho poriadku, preskúmateľné v spojení s meritórnym rozhodnutím vo veci žiadosti o
poskytnutie právnej pomoci, práve podľa už uvedeného ustanovenia § 27 ods. 1 SSP, nakoľko bolo pre
vydanie negatívneho meritórneho rozhodnutia žalovaného vo veci záväzné.
54. Veľký senát v súvislosti s rozhodnutiami, od ktorých deklaruje odklon považuje za potrebné tiež
uviesť, že senáty (6S a 4S kasačného súdu) posudzovali aplikáciu ustanovenia § 5b ods. 6 zákona č.
327/2005 Z. z. až na základe uplatnenej sťažnostnej námietky, ktorá však má z pohľadu ustanovenia
§ 441 Správneho súdneho poriadku jednoznačnú povahu novoty, nakoľko nebola uplatnená v správnej
žalobe pred krajským súdom. V tejto súvislosti veľký senát zdôrazňuje, že ustanovenie § 441 Správneho
súdneho poriadku neumožňuje v kasačnej sťažnosti uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy, okrem tých,
ktoré majú preukázať prípustnosť a včasnosť podanej kasačnej sťažnosti, čo sa však nevzťahuje na daný
prípad. Naviac veľký senát súhlasí s predkladajúcim senátom, že z odôvodnení týchto rozhodnutí nie je
zrejmý dôvod, prečo dané senáty prihliadli na uvedenú sťažnostnú námietku. Len na doplnenie, veľký
senát mal z odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. 8Sžo/4/2018 dokonca preukázané, že navrhovateľ (išlo o
konanie podľa tretej hlavy OSP) danú námietku nevzniesol ani v podanom opravnom prostriedku a ani
následne v podanom odvolaní (OSP), pričom absencia postupu podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005
Z. z. bola práve dôvodom zmeny napadnutého rozsudku v podobe zrušenia rozhodnutia žalovaného (v
tom čase odporcu) a vrátenia mu veci na ďalšie konanie aj spolu so záverom, že aplikáciu ustanovenia §
5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. má rovnako ex offo skúmať aj správny súd. S uvedeným záverom sa
veľký senát nestotožňuje majúc za to, že vo veci, o ktorú v danom prípade ide, je správny súd viazaný
rozsahom a dôvodmi správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP).

55. Pochopiteľne nie je vylúčené, že nastane situácia, že žiadateľ v rámci žiadosti nebude požadovať pre
prípad nesplnenia zákonných podmienok pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci, postup
podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. a absenciu postupu podľa § 5b ods. 6 citovaného zákona
namietne až v správnej žalobe. Pri posudzovaní dôvodnosti takejto správnej žaloby, bude namieste
prezumovať, že „mlčanie“ žalovaného v odôvodnení rozhodnutia ohľadom (ne)aplikácie § 5b ods. 6
zákona č. 327/2005 Z. z. znamená, že tento postup neuplatnil, nakoľko vo veci neidentifikoval dôvody
hodné osobitného zreteľa, čo súčasne ale znamená, že otázkou aplikácie ustanovenia § 5b ods. 6
zákona č. 327/2005 Z. z. sa zaoberal a nepovažoval ju za dôvodnú. Správny súd následne v rozsahu
uplatnených žalobných bodov vyhodnotí povahu veci, ktorej sa predmetná žiadosť týka s tým, že
pokiaľ bude mať za to, že by predmetná žiadosť mala byť práve z dôvodu jej podstaty posudzovaná
aj podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z., zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na
ďalšie konanie, v rámci ktorého žalovaný predloží žiadosť riaditeľovi na rozhodnutie podľa § 5b ods.
6 zákona č. 327/2005 Z. z. Tento postup správneho súdu však nemôže byť pravidlom, ale vždy bude
závisieť od okolností konkrétneho prípadu, jeho závažnosti a dôležitosti, na ktoré správny súd poukáže
v odôvodnení svojho rozhodnutia. Uvedený záver môže evokovať rozpor s prijatým záverom veľkého
senátu, ktorý uviedol v bode 49, avšak nie je tomu tak. Veľký senát v tejto súvislosti opakuje, že žalovaný
nie je povinný zdôvodňovať prečo neaplikoval ustanovenie § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z., pokiaľ
to žiadateľ výslovne neuvádza vo svojej žiadosti. V takomto prípade bude ale zároveň platiť, že aplikáciu
ustanovenia § 5b ods. 6 citovaného zákona nepovažoval za dôvodnú.
56. Nad rámec uvedenej veci veľký senát ešte dáva do pozornosti možnosť využitia tzv. predbežnej
konzultácie podľa § 9 zákona č. 327/2005 Z. z., v rámci ktorej sú žiadateľovi vysvetlené podmienky
uplatnenia nároku na poskytnutie právnej pomoci.
57. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočnosti veľký senát na nastolenú otázku predkladajúceho
senátu odpovedá nasledovne:
Centrum právnej pomoci nie je povinné preskúmať mu predloženú žiadosť o poskytnutie právnej pomoci
aj v zmysle § 5b ods. 6 zák. č. 327/2005 Z. z., na základe ktorého by mohol riaditeľ po predchádzajúcom
stanovisku rady rozhodnúť o úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci
žiadateľovi, ktorý nespĺňa podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa tohto zákona z prostriedkov
Centra právnej pomoci, pokiaľ ide o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k
spravodlivosti, ak to žalobca v žiadosti výslovne neuvádza.
VII.
Posúdenie dôvodnosti kasačnej sťažnosti veľkým senátom
58. Veľký senát z dôvodu hospodárnosti konania považuje za vhodné sám o podanej kasačnej sťažnosti
rozhodnúť [§ 466 ods. 5 písm. a) SSP].
59. Veľký senát po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou
osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP) a má
predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo v medziach podanej kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1 a 2 SSP) rozhodujúc bez nariadenia
pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na
úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, pričom dospel
k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
60. Veľký senát sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a aby zbytočne neopakoval
priebeh skutkového stavu a argumentáciu správneho súdu obmedzí sa len na skutočnosti, ktoré
považuje za potrebné zvýrazniť za účelom preukázania záveru o vecnej správnosti napadnutého
rozsudku vo vzťahu k vzneseným kasačným námietkam.

61. Na prvom mieste veľký senát zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä
čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v
preskúmavanej veci sťažovateľa), t. j. na zodpovednosti za obranu svojich práv (vigitantibus leges
sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si
podľa Správneho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti preskúmavanému
rozhodnutiu či postupu žalovaného a následne proti napadnutému rozsudku. Kasačný súd preto nie je
oprávnený do tejto procesnej slobody vstupovať.
62. V uvedenej súvislosti musí veľký senát tiež zdôrazniť, že právo na súdnu ochranu (čl. 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky) nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzujúcim podmienkam (čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
To platí aj v prípade kasačnej sťažnosti ako mimoriadneho opravného prostriedku (§ 438 ods. 1 SSP),
ktorý nie je možné použiť „celoplošne“ na odstránenie nespokojnosti účastníka konania s akýmkoľvek
rozhodnutím správneho súdu.
63. Zo zásady, že kasačný súd je dôvodmi kasačnej sťažnosti viazaný (§ 453 ods. 2 SSP) jednoznačne
vyplýva procesná povinnosť sťažovateľa, a to aj v prípade, ak v konaní nie je zastúpený, objasniť
zákonným spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť opravného prostriedku a náležite vymedziť dôvod
kasačnej sťažnosti [§ 440 v spojení s § 445 ods. 1 písm. c) SSP]. V dôsledku spomenutej viazanosti,
kasačný súd nekoná nad rozsah, ktorý sťažovateľ vymedzil v kasačnej sťažnosti uplatnenými dôvodmi,
pričom na nekonkrétne dôvody označené v kasačnej sťažnosti len všeobecným odkazom na uvedené
ustanovenia Správneho súdneho poriadku veľký senát neprihliadal.
64. Ako prvý dôvod kasačnej sťažnosti vyhodnocoval veľký senát dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f)
SSP, t. j. vytýkaný nesprávny procesný postup, ktorým správny súd mal znemožniť účastníkovi konania
(sťažovateľovi), aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, nakoľko tento dôvod je zásadnou prekážkou vykonania prieskumu podľa
iného vyššie namietaného dôvodu kasačnej sťažnosti [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Uvedený dôvod
kasačnej sťažnosti o nepreskúmateľnosti však v medziach sťažnostných bodov nepovažuje veľký senát
za naplnený.
65. Veľký senát po preskúmaní obsahu, štruktúry a logických nadväzností vyhodnotenia jednotlivých
skutkových dôvodov v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že správny súd postupoval v intenciách
ustanovenia § 139 ods. 2 SSP, t. j. odôvodnenie napadnutého rozsudku umožňuje jeho preskúmateľnosť.
Iba pre úplnosť veľký senát k forme a štruktúre odôvodnenia využitým správnym súdom konštatuje,
že v úvode napadnutého rozsudku (body 1 až 4 napadnutého rozsudku) sa nachádza stručný priebeh
konania a stručné zhrnutie preskúmavaného rozhodnutia. Nasleduje podstatné zhrnutie argumentov
žalobcu a vyjadrenia žalovaného (body 5 a 6 napadnutého rozsudku). Po všeobecnej časti odôvodnenia
svojej právomoci a prehľade dotknutých právnych ustanovení (body 7 až 12 napadnutého rozsudku) už
správny súd prezentoval posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov (body 13
až 20 napadnutého rozsudku).
66. Pre veľký senát je odôvodnenie napadnutého rozsudku dostatočne presvedčivé, pričom za procesnú
vadu konania podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP nemožno považovať to, že správny súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.
67. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že mu správny súd neposkytol dostatočný priestor na pojednávaní,
veľký senát uvádza, že toto tvrdenie je podané iba vo všeobecnej rovine. Navyše po oboznámení sa s
obsahom zápisnice veľký senát zistil, že v tejto nie sú zaprotokolované námietky s týmto obsahom, a
preto uvedené tvrdenie vyhodnotil ako irelevantné.

68. Sťažovateľ ďalej namietal, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Vo vzťahu k uvedenej námietke
veľký senát uvádza, že sťažovateľ bližšie nekonkretizoval námietky, pre ktoré mali byť namietaní
sudcovia vylúčení. Z uvedeného dôvodu sa touto všeobecnou námietkou rovnako nezaoberal.
69. Ďalej sťažovateľ v kasačnej sťažnosti výslovne namietal odklon od rozhodovacej praxe kasačného
súdu krajským súdom v zmysle § 440 ods. 1 písm. h) SSP dôvodiac, že sa pri svojom rozhodovaní
odklonil od rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/61/2013 a sp. zn.
5Sžo/62/2013 oba zo dňa 31. januára 2014 a sp. zn. 7Sžo/13/2014 z 24. septembra 2014. K uvedenej
námietke veľký senát konštatuje, že táto je takisto nedôvodná. Sťažovateľ jednak uviedol iba spisové
značky týchto rozsudkov bez akejkoľvek argumentácie, v čom je daný odklon správneho súdu od
citovaných rozsudkov a jednak, po oboznámení sa s odôvodnením citovaným rozsudkov, musí veľký
senát konštatovať, že sa nejedná o skutkovo obdobné prípady, konkrétne uvedené rozsudky neriešili
otázky zrejmej bezúspešnosti sporu v nadväznosti na ustanovenie § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. Preto k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe napadnutým rozsudok dôjsť nemohlo.
70. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, sťažovateľ všeobecne argumentuje, že správny súd
nesprávne právne posúdil ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. a ich aplikáciu žalovaným na niektoré
ustanovenia zákona č. 327/2005 Z. z.
71. V tejto súvislosti veľký senát poukazuje, v zmysle svojej ustálenej rozhodovacej praxe (napríklad
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/10/2018 z 13. septembra 2019) na to, že s
týmto kasačným dôvodom zákonodarca spája právnu situáciu, kedy správny súd na správne a zákonným
spôsobom zistený skutkový stav [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP] bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie
[písmena a) až f)] nesprávne aplikuje objektívne právo v merite veci, v medziach a vo väzbe na takto
zistený skutkový stav, bez možnosti opory v doterajšej rozhodovacej praxi kasačného súdu [a contrario
písmeno h) citovaného odseku 1].
72. Sťažovateľ na podporu svojho dôvodu brojí najmä proti svojim negatívnym poznatkom z minulosti,
t. j. nestrannosti, resp. zaujatosti tak pridelených advokátov, resp. osoby konajúcej v mene Kancelárie
Prešov, a tento svoj negatívny prístup k službám spravodlivosti ďalej rozširuje nielen na Okresný súd
Spišská Nová Ves, ale aj na správny súd. Tieto argumenty však nemajú svoju oporu v § 440 ods. 2 SSP
a preto ich dôvodnosť veľký senát neposudzoval.
73. Sťažovateľ na účely priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci argumentuje, že v jeho
prípade, ide o prípad hodný osobitného zreteľa a to s odkazom na ustanovenie § 6 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. K uvedenému argumentu veľký senát uvádza, že mal obsahom podanej žiadosti a
administratívneho spisu preukázané, že sťažovateľ si prostredníctvom žaloby podľa zákona č. 514/2003
Z. z. plánoval uplatňovať nárok na náhradu škody spôsobenú v exekučnom konaní, avšak bez toho, aby
bolo akékoľvek súdne rozhodnutie vydané v exekučnej veci sp. zn. 2Er/198/2017 právoplatne zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť na to oprávneným orgánom v predpísanom konaní. Preto celkom
zrejme neboli splnené podmienky podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom úspech sťažovateľovi
nemohla priniesť ani ním namietaná aplikácia ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedené
ustanovenie sa totiž vo vzťahu k priznaniu práva na náhradu škody netýka splnenia zákonnej podmienky
v podobe zrušenia alebo zmeny rozhodnutia pre nezákonnosť, ale toto z dôvodov hodných osobitného
zreteľa nevyžaduje splnenie zákonnej podmienky v podobe povinnosti podať proti rozhodnutiu riadny
opravný prostriedok podľa osobitných prípadov, ktorý inak zákon vyžaduje. Povedané inými slovami,
na účely priznania práva na náhradu škody zákon č. 514/2003 Z. z. vždy vyžaduje zrušenie alebo
zmenu rozhodnutia pre nezákonnosť. Táto skutočnosť však v prípade sťažovateľa preukázaná nebola.
S poukazom na uvedené bol daný zákonný dôvod na nepriznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci
sťažovateľovi, nakoľko nesplnením zákonnej podmienky ustanovenej v § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z., nebola v prípade sťažovateľa splnená jedna z troch kumulatívne nastavených zákonných podmienok
na priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci v podobe vylúčenia, že nejde o zrejmú bezúspešnosť
sporu [§ 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z.].
74. Záverom veľký senát dodáva, že mal obsahom administratívneho spisu žalovaného, ako aj obsahom
správnej žaloby preukázané, že sťažovateľ nepožadoval aplikáciu ustanovenia § 5b ods. 6 zákona č.
327/2005 Z. z. Preto, s ohľadom na právne závery uvedené v tomto rozsudku, žalovaný nebol povinný

zabezpečiť postup podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. z vlastnej iniciatívy a následne aplikáciu
ustanovenia § 5b ods. 6 citovaného zákona nebol povinný pri svojom rozhodovaní zohľadniť ani správny
súd.
75. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov veľký senát postupom podľa § 466 ods. 5 písm. a) v
spojení s § 461 Správneho súdneho poriadku kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
76. O trovách kasačného konania rozhodol veľký senát Najvyššieho správneho súdu podľa § 167 ods.
1 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP tak, že účastníkom náhradu trov kasačného konania nepriznal
a to z dôvodu, že sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného
konania zo zákona nevyplýva.
77. Toto rozhodnutiu bolo prijaté veľkým senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v
pomere hlasov 7 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu n i e je prípustný opravný prostriedok.