{"guid": "58c25770-22a5-412d-a667-cb75bf2a72ec:a0f4c9e2-e0d9-45e9-b12c-300023225697", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:6020200409.1", "spisova_znacka": "4Asan/9/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Asan/9/2021 z 28. 3. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 28. marca 2022, sp. zn. 4Asan/9/2021, ECLI:SK:NSSSR:2022:6020200409.1", "identifikacne_cislo": "6020200409", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "datum_vydania": "2022-03-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1990/372", "nazov": "zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-11.odsek-3", "nazov": "§ 11 ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-11.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-11"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1990/372#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a0f4c9e2-e0d9-45e9-b12c-300023225697", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:6020200409.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:6020200409.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:6020200409.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n4Asan/9/2021\n6020200409\n28. 03. 2022\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSSR:2022:6020200409.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny\nBerthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej\nveci sťažovateľa (pôv. žalobca): A. F., nar. XX.X.XXXX, bytom A. Y. XXX, XXX XX X., zastúpený JUDr.\nŠtefanom Demkom, advokátom, Werfwrova 1, 040 11 Košice, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo\nPolicajného zboru v Banskej Bystrici, Krajský dopravný inšpektorát, Ul. 9. mája č. 1, 974 86 Banská\nBystrica, o správnej žalobe vo veciach správneho trestania, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku\nKrajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 20Sa/14/2020-21 zo dňa 15. decembra 2020 takto,\nrozhodol:\nI. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nII. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Revúcej (ďalej len „prvostupňový orgán“)\nč. ORPZ-RA-OPDP62-22/2018-Sk z 21.05.2018 bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku\nproti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona č. 372/1990 Zb. o\npriestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoP“), pre porušenie § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č.\n8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon č. 8/2009 Z. z.“) na tom skutkovom základe, že dňa 06.02.2018 v čase o 17:30 hod.\nviedol ako vodič jazdnú súpravu zloženú z osobného motorového vozidla zn. J. X. ev. č. X. XXX W.\na prívesu nákladného špeciálneho zn. K. G. ev. č. X. XXX N. po ceste II. triedy č. 532 na ulici M.\nR. Štefánika v obci Revúca, kde bol pri čerpacej stanici GAS zastavený a kontrolovaný policajtom\nOkresného dopravného inšpektorátu, odboru poriadkovej a dopravnej polície ORPZ v Revúcej, kde\npočas kontroly bolo zistené, že viedol jazdnú súpravu podľa § 75 ods. 7 písm. b/ zákona č. 8/2009\nZ. z., ktorej najväčšia prípustná celková hmotnosť presahovala 3.500 kg a nepresahovala 4.250 kg,\npričom takáto jazdná súprava môže byť vedená držiteľom vodičského oprávnenia skupiny B s príslušným\nharmonizovaným kódom, ktorý možno udeliť, len ak absolvoval osobitný výcvik v autoškole, alebo zložil\nosobitnú skúšku z vedenia motorového vozidla, a teda je zrejmé, že viedol vyššie uvedenú jazdnú\nsúpravu s vodičským oprávnením skupiny B, ale bez príslušného harmonizovaného kódu, ktorý by ho\noprávňoval viesť takúto jazdnú súpravu, čo vyplýva aj z evidenčnej karty žalobcu. Podľa § 22 ods. 2 písm.\na/ zákona o priestupkoch bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 400,- Eur a tiež sankcia zákazu činnosti\nviesť motorové vozidlá na dobu 12 mesiacov, pričom zákaz činnosti sa počíta odo dňa nadobudnutia\nprávoplatnosti tohto rozhodnutia.\n\n2. Krajské riaditeľstvo PZ v Banskej Bystrici, krajský dopravný inšpektorát (ďalej len „žalovaný“) na\nzáklade odvolania žalobcu rozhodnutím č. KRPZ-BB-KDI2-17-002/2018 z 25.07.2018 prvostupňové\nrozhodnutie zrušil a vrátil prvostupňovému orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu\nformálných chýb predvolania žalobcu na ústne pojednávanie dňa 21.05.2018 a z dôvodu\nnedostatočného odôvodnenia uloženej sankcie.\n3. Na ústnom prejednaní priestupku dňa 9.10.2018 bol žalobca rozhodnutím č. ORPZ-RAOPDP62-22/2018-SK uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej\npremávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/ ZoP na tom skutkovom základe, že dňa 06.02.2018 v čase o\n17:30 hod viedol ako vodič jazdnú súpravu zloženú z osobného motorového vozidla zn. J. X. ev. č. X.\nXXX W. a prívesu nákladného špeciálneho zn. K. G. ev. č. X. XXX N. po ceste II. triedy č. 532 na ulici\nM. R. Štefánika v obci Revúca, kde bol pri čerpacej stanici GAS zastavený a kontrolovaný policajtom\nOkresného dopravného inšpektorátu, odboru poriadkovej a dopravnej polície ORPZ v Revúcej, kde\npočas kontroly bolo zistené, že viedol jazdnú súpravu podľa § 75 ods. 7 písm. b/ zákona č. 8/2009\nZ. z., ktorej najväčšia prípustná celková hmotnosť presahovala 3.500 kg a nepresahovala 4.250 kg,\npričom takáto jazdná súprava môže byť vedená držiteľom vodičského oprávnenia skupiny B s príslušným\nharmonizovaným kódom, ktorý možno udeliť, len ak absolvoval osobitný výcvik v autoškole alebo zložil\nosobitnú skúšku z vedenia motorového vozidla, a teda je zrejmé, že viedol vyššie uvedenú jazdnú\nsúpravu s vodičským oprávnením skupiny B, ale bez príslušného harmonizovaného kódu, ktorý by\nho oprávňoval viesť takúto jazdnú súpravu, čím porušil § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 8/2009 Z. z.\ns poukázaním na § 76 ods. 7 citovaného zákona. Podľa § 22 ods. 2 písm. a/ ZoP bola žalobcovi\nuložená pokuta vo výške 300,- Eur a taktiež sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na 12\nmesiacov, pričom zákaz činnosti sa počíta od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia (ďalej len\n„prvostupňové rozhodnutie“).\n4. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. KRPZ-BB-KDI2-32-002/2018 z 31.12.2018\n(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu\nzamietol. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že nevedomosť žalobcu o tom,\nže svojím postupom alebo konaním porušuje zákon považoval za irelevantnú, nakoľko na naplnenie\nskutkovej podstaty priestupku stačí zavinenie z nedbanlivosti, pričom žalovaný svojím konaním ohrozil\nzáujem chránený zákonom a vzhľadom na svoje osobné pomery a okolnosti prípadu mal a mohol vedieť,\nže takýto záujem môže ohroziť. V zmysle zásady neznalosť zákona neospravedlňuje mal žalobca o\ntom, že na vedenie uvedenej jazdnej súpravy potrebuje vodičské oprávnenie skupiny B s príslušným\nharmonizačným kódom vedieť, nakoľko zákonné ustanovenie, ktoré sa zaoberá touto skutočnosťou\nbolo v zbierke zákonov uverejnené. Ďalej uviedol, že žalobcovi bola uložená sankcia pokuty vo výške\n300,- Eur, čo je na dolnej hranici možnej sadzby za najprísnejšie postihnuteľný priestupok a zákaz\nčinnosti viesť motorové vozidlá na dobu 12 mesiacov, čo je rovnako dolná hranica možnej sadzby za\nnajprísnejšie postihnuteľný priestupok. Preto prvostupňový orgán podľa jeho názoru postupoval v súlade\ns § 12 ods. 1 ZoP, pričom prihliadal na závažnosť priestupku, na spoločenskú nebezpečnosť tohto\nkonania, ktorá bola nízka. Ďalej uviedol, že prvostupňový orgán prihliadal aj na spôsob, následky, mieru\nzavinenia, pohnútky, osobu páchateľa, ako aj okolnosti, za ktorých bol priestupok spáchaný. K námietke\nlikvidačného charakteru uloženej sankcie zákazu činnosti uviedol, že sankcia pokuty bola uložená na\nminimálnej výške možnej sadzby za postihnuteľný priestupok, ako aj sankcia zákazu činnosti viesť\nmotorové vozidlo na dobu 12 mesiacov bola uložená v minimálnej výške možnej sadzby za postihnuteľný\npriestupok. Na základe toho nemohol pri preskúmavaní uloženej sankcie zákazu činnosti viesť motorové\nvozidlo prvostupňovým orgánom zohľadniť námietky žalobcu uvedené v odvolaní, nakoľko sankcia\nzákazu činnosti viesť motorové vozidlo bola uložená v najmenšej možnej sadzbe za postihnuteľný\npriestupok v zmysle všeobecne záväzného právneho predpisu. Žalovaný uzavrel, že úsudok, ktorý\nuviedol prvostupňový orgán k uloženiu sankcie pokuty, ako aj k zákazu činnosti viesť motorové vozidlo\nje v súlade s pravidlami logického myslenia, preto sú obe sankcie uložené v súlade s požiadavkou\nindividuálnej a generálnej prevencie.\nII.\nKonanie pred správnym súdom\n5. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal sťažovateľ v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský\nsúd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a navrhol toto rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec žalovanému\nna ďalšie konanie.\n6. V podanej správnej žalobe najmä uviedol, že sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, ktorá\nmu bola uložená je neprimeraná závažnosti skutku a osobe páchateľa, je nespravodlivá, pretože je\n\npreňho ako samostatne hospodáriaceho roľníka likvidačná. Poukázal na to, že nemal vedomosť o tom,\nže jeho vodičské oprávnenie nepostačuje na vedenie jazdnej súpravy podľa § 75 ods. 7 písm. b/ zákona\nč. 8/2009 Z. z., o čom svedčí fakt, že hneď ako sa to dozvedel požiadal o zápis na odborný výcvik v\nautoškole na získanie oprávnenia skupiny BE, ktoré aj získal a v čase podania správnej žaloby je jej\ndržiteľom. Podľa neho ide o nevedomú nedbanlivosť, čo predstavuje nižší stupeň zavinenia.\n7. Krajský súd v Banskej Bystrici žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú podľa § 190 SSP. Námietku\nžalobcu týkajúcu sa nespravodlivého a likvidačného charakteru jemu uloženej sankcie zákazu činnosti\nviesť motorové vozidlá vyhodnotil za nedôvodnú. Uviedol, že uložením sankcie zákazu činnosti\nuplatneným spôsobom prvostupňový správny orgán neporušil zákon a tak nemal žalovaný ani dôvod ho\nnapadnutým rozhodnutím v odvolacom konaní zrušiť alebo zmeniť.\n8. Krajský súd poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan/2/2020 z 10.09.2020,\nktorým rozsudok správneho súdu sp. zn. 20Sa/3/2019-67 zo 07.05.2019 zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie, keď najvyšší súd uviedol: „Kasačný súd v tejto súvislosti uvádza, že princíp subsidiarity\ntrestného postihu vo verejnom práve vyjadruje požiadavku obmedziť trestanie (sankcionovanie)\nna prípady, keď je to odôvodnené závažnosťou a spoločenskou škodlivosťou protispoločenského\nsprávania. Je špecifickým premietnutím princípu proporcionality, ktorý vyžaduje, aby obmedzenie\nzákladných práv jednotlivcov v dôsledku sankcií bolo primerané a súladné s účelom trestania v\nprávnom štáte. Jednou zo zásad ukladania trestov podľa trestného zákona je zásada úmernosti\nsankcie spáchanému trestnému činu. Vyhodnotenie stupňa spoločenskej škodlivosti správneho deliktu\nv konkrétnom prípade sa premieta v rozhodnutí o druhu a rozsahu sankcie, ktorú vykonávateľ verejnej\nsprávy ukladá páchateľovi..... Pri výbere druhu trestu sa uplatňuje princíp nulla poena sine lege.\nPrimeranosť uloženej sankcie sa nepremieta len v druhu sankcie, ktorú správny orgán uložil, ale\naj v jej výmere. Výmera sankcie (výška pokuty, dĺžka zákazu činnosti atď.) sa určuje na základe\nkritérií ustanovených zákonmi. Ak tak ustanovuje zákon v rámci výchovnej funkcie administratívnej\nzodpovednosti má správny orgán právomoc rozhodnúť o upustení od uloženia sankcie. .... V súvislosti\ns námietkou žalovaného, týkajúcou sa ukladania sankcií podľa § 22 ods. 2 zákona o priestupkoch\nkasačný súd uvádza, že zákonodarca vyslovene ustanovil, že za priestupky podľa § 22 ods. 1 písm.\na) až c) zákona o priestupkoch sa uloží (súčasne) pokuta a zákaz činnosti. Za priestupok podľa §\n22 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch zákonodarca neumožnil orgánu verejnej správy možnosť\nvýberu (alternatívy) jednej z viacerých sankcií, ale za priestupky, ktoré zahrnul v ustanovení § 22 ods. 1\npísm. a) až c) zákona o priestupkoch ako priestupky s vysokou spoločenskou nebezpečnosťou ustanovil\npovinnosť uložiť sankciu vo forme pokuty (od 300 € do 1.300 €) a súčasne sankciu zákazu činnosti (od\njedného do piatich rokov). Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že Správny súdny poriadok v\nrámci sankčnej moderácie správnym súdom pripúšťa možnosť upustenia od uloženia sankcie, ak účel\nsprávneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci (§ 198 ods. 1 písm. b/). Upustenie\nod potrestania je prostriedkom výchovného charakteru, pri ktorom sa okrem závažnosti deliktu berú do\núvahy aj spôsobené následky, priznanie páchateľa, oľutovanie svojho konania, ako i prípadná účinná\nsnaha po náprave spôsobenej ujmy alebo škody. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na uznesenie\nÚstavného súd Slovenskej republiky zo dňa 07.12.2011, sp. zn. I. ÚS 468/2011-9, z ktorého cituje:\n„Najvyšší súd už v minulosti skonštatoval, že plná jurisdikcia umožňuje správnemu súdu priamo ukladať\naj sankcie, ktoré neboli pôvodne uložené rozhodnutím správneho orgánu, a preto za použitia logického\nvýkladu (argumentum a maiori ad minus) môže súd zmierňovať uložené sankcie až na úroveň upustenia\nod potrestania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sž 36/2006). Aj podľa ústavného súdu\nje ústavne konformné a zároveň rešpektujúce účel plnej jurisdikcie správneho súdu v intenciách čl. 6\nods. 1 Dohovoru, ak správny súd reformačným výrokom zmierni sankciu uloženú pôvodne správnym\norgánom. O zmiernení sankcie pritom možno uvažovať jednak v rovine (i) uloženia totožného druhu\nsankcie v miernejšej výmere, ale aj v rovine (ii) uloženia iného druhu sankcie, ktorý je čo sa týka\ndôsledkov zjavne miernejší ako pôvodne uložený druh sankcie, či v rovine absolútnej (iii) teda v upustení\nod potrestania“. Na základe zisteného skutkového stavu kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd\nnerozhodol správne pokiaľ zrušil rozhodnutie žalovaného za účelom doplnenia podkladov potrebných\nna vyhodnotenie námietky likvidačného charakteru sankcie zákazu činnosti a na nové rozhodnutie v\nodvolacom konaní. Kasačný súd preto nemohol postupovať inak, ako pristúpiť k zrušeniu napadnutého\nrozsudku krajského súdu v zmysle § 462 ods. 1 SSP a k vráteniu veci krajskému súdu na ďalšie konanie.\nÚlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní opakovane vec posúdiť, prihliadnuť na poľahčujúce\nokolnosti prípadu (napr. na skutočnosť, že žalobca disponoval vodičským oprávnením skupiny BE už v\nčase prejednania priestupku, žalobca svoje konanie oľutoval, konaním žalobcu nevznikla žiadna škoda\nna cudzom majetku, alebo zdraví, vedením jazdnej súpravy neohrozil plynulosť ani bezpečnosť cestnej\npremávky, atď. Následne zváži možnosť využiť moderačné právo a rozhodnúť o upustení od uloženia\n\nsankcie zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, keďže žalobca už v priebehu konania zložil chýbajúcu\nskúšku a je držiteľom oprávnenia skupiny BE. Prihliadne aj na skutočnosť, akú prácu žalobca aktuálne\nvykonáva a či vedenie predmetného druhu jazdnej súpravy je nevyhnutné pri realizácii pracovnej činnosti\nžalobcu.“\n9. Krajský súd poukázal na ustanovenie § 14 ods. 1 ZoP, podľa ktorého zákaz činnosti možno uložiť len\nza priestupky uvedené v osobitnej časti tohto zákona alebo v inom zákone a na čas v nich ustanovený,\nnajdlhšie na päť rokov, a ak ide o činnosť, ktorú páchateľ vykonáva v pracovnom alebo v inom obdobnom\npomere alebo na ktorú treba povolenie alebo súhlas štátneho orgánu, a ak páchateľ spáchal priestupok\ntouto činnosťou alebo v súvislosti s ňou. Vedenie motorového vozidla bolo nepochybne činnosťou\nsúvisiacou s činnosťou, ktorou bol priestupok spáchaný (vedenie jazdnej súpravy podľa § 75 ods. 7\npísm. b/ zákona č. 8/2009 Z. z. bez príslušného vodičského oprávnenia). Podľa § 22 ods. 2 písm. a/\nZoP a priestupok podľa odseku 1 písm. a/ až c/ sa uloží pokuta od 300 eur do 1.300 eur a zákaz\nčinnosti od jedného roku do piatich rokov. S poukazom na formuláciu citovaného sankčného ustanovenia\na na názor najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 4Asan/2/2020 z 10.09.2020 je podľa krajského súdu\nzrejmé, že prvostupňový orgán mal povinnosť uložiť žalobcovi sankciu pokuty vo výške 300 eur a\nzákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 12 mesiacov minimálne v uvedených výmerách, nakoľko\nžalobca bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky\npodľa § 22 ods. 1 písm. c/ ZoP, ktorý spáchal porušením ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 8/2009 Z. z.\nVzhľadom na to prvostupňový orgán a žalovaný v rámci správnej úvahy pri stanovení výmery uložených\nsankcií nevybočili z medzí a hraníc zákona. Preto námietku nesprávnej, nezákonnej, neprimeranej alebo\nnespravodlivej sankcie zákazu činnosti viesť morové vozidlo po dobu 12 mesiacov uloženej žalobcovi\nvyhodnotil za nedôvodnú.\n10. K námietke žalobcu, že nemal vedomosť o tom, že jeho vodičské oprávnenie nepostačuje na vedenie\njazdnej súpravy podľa § 75 ods. 7 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z. z., o čom svedčí aj fakt, že hneď ako sa\nto dozvedel požiadal o zápis na odborný výcvik v autoškole na získanie oprávnenia skupiny BE, ktorý\naj získal, a v čase podania správnej žaloby už bol jeho držiteľom a že podľa žalobcu išlo o nevedomú\nnedbanlivosť podľa § 4 ods. 1 písm. b/ ZoP, čo predstavuje najnižší stupeň zavinenia krajský súd po citácii\nustanovení a § 2, 3, 4 a § 22 ods. 1 písm. c/ ZoP uviedol, že z citovaných ZoP je zrejmé, že objektívna\nstránka predmetnej skutkovej podstaty priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky ani\nsubjektívna stránka priestupku (vyjadrené v ust. § 22 ods. 1 písm. a/ a § 3) nevyžadujú pre uznanie\nviny žalobcu za spáchanie tohto priestupku úmyselné zavinenie. Potom aj nevedomá nedbanlivosť (§ 4\nods. 1 písm. b/), predstavujúca najnižší stupeň zavinenia (ktorú žalobca v správnej žalobe sám uznal),\nna uznanie viny za tento priestupok postačovala. Pre úplnosť krajský súd poukázal aj na ust. § 15\nzákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené,\nsa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka. Uvedená zákonná fikcia\npoznateľnosti právne záväzných aktov vyhlásených v zbierke zákonov všetkými, ktorých sa tieto aktu\nmôžu dotknúť alebo dotkli na ich právach a povinnostiach, prípadne ich postavení a pod. (inak známa\nako „neznalosť zákona neospravedlňuje“), pre žalobcu znamená to, že sa proti uznaniu viny za spáchaný\npriestupok nemôže úspešne brániť nevedomosťou o právnej povinnosti, ktorú svojim konaním porušil,\npretože o nej ako vodič jazdnej súpravy (majúci povinnosť dodržiavať zákon č. 8/2009 Z. z.) mal a mohol\nvedieť. Z uvedených dôvodov uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil za nedôvodnú.\n11. K námietke likvidačného charakteru uloženej sankcie zákazu činnosti a k možnosti upustenia\nod uloženia sankcie krajský súd uviedol, že na upustenie od uloženia sankcie nie je právny nárok.\nPotrebné je pritom však zohľadniť povahu zákonného sankčného ustanovenia. Uloženie sankcie môže\nbyť fakultatívne, t. j. príslušný konajúci orgán verejnej správy môže a nemusí uložiť sankciu, resp. ju môže\nuložiť v ním stanovenom rozsahu. Uplatňujúc inštitút tzv. správnej úvahy tak rozhodnutím síce vysloví\nvinu páchateľa, ale sankciu neuloží (pretože k náprave páchateľa postačuje prejednanie priestupku),\nčo ho však nezbavuje povinnosti vydať odôvodnené rozhodnutie o priestupku so všetkými formálnymi\nnáležitosťami. Iná situácia však nastáva, ak zákon určuje obligatórnu sankciu, t. zn. povinnosť jej\nuloženia v zákonom stanovenej výmere alebo v stanovených hraniciach výmery (v rámci hornej a dolnej\nhranice), pri spáchaní konkrétne vymedzených priestupkov. V tejto súvislosti poukázal na právny názor\nÚstavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 387/2018 z 05.09.2018, v\nktorom k zákonným hraniciam moderácie správnej sankcie uviedol: „Ústavný súd uvádza, že pri ukladaní\nsankcie pri správnych deliktoch je prísna individualizácia zodpovednosti za skutok a posudzovanie\nokolností a následkov skutku samozrejmosťou, no sú možné vždy len v rámci zákonom stanovených\nhraníc. Zákonodarca sankcie za správne delikty (ktoré sú mimochodom prevažne peňažnej povahy)\nnajčastejšie ohraničí vyjadrením, že správny orgán uloží pokutu do určitej výšky peňažnej sumy,\n\nprípadne že uloží pokutu od určitej výšky peňažnej sumy do určitej výšky peňažnej sumy, alebo uvedie,\nže správny orgán môže uložiť pokutu, čím mu dá možnosť od jej uloženia upustiť. To ilustruje rôzne\nvariácie hraníc, v rámci ktorých je správny orgán oprávnený sa pohybovať pri úvahe o výške (v tomto\nprípade peňažnej) sankcie za správny delikt. To, ako je ustanovenie zákona o sankcii naformulované,\nje výlučne vecou a taktiež zodpovednosťou zákonodarného orgánu a moderácia správnej sankcie, či už\nsprávnym orgánom, alebo súdom, je možná len v rámci zákonodarným orgánom stanovených hraníc.\nÚradu zákon o verejnom obstarávaní v znení účinnom v čase jeho rozhodovania jasne zadefinoval,\nže za porušenie povinností uvedených v § 149 ods. 1 „úrad uloží“ (čiže nemá možnosť od uloženia\nsankcie upustiť) pokutu v presne a fixne stanovenej výške bez ponechania možnosti správnemu\norgánu „pohybovať sa“ v určitom rozmedzí a bez možnosti uloženia alternatívnej sankcie. Za porušenie\npovinností uvedených v § 149 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní už zákonodarný orgán umožnil\núradu „pohybovať sa“ pri úvahe o výške sankcie vo vzťahu ku každému individuálnemu skutku v určitom\nrozmedzí, a tak mu nechal priestor na aplikovanie § 149 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní. Z\nuž uvedeného jasne vyplýva, že zámerom zákonodarného orgánu v § 149 ods. 1 zákona o verejnom\nobstarávaní bolo rigidné ukladanie sankcií za porušenia povinností v ňom uvedených a vylúčenie\nmožnosti úradu do výšky sankcií akokoľvek zasahovať. Ak by úrad, prípadne súd, uložil inú než v §\n149 ods. 1 písm. k) stanovenú sankciu, konal by nielen ultra, ale aj contra legem, nerešpektujúc vôľu\nzákonodarcu“.\n12. Krajský súd uviedol, že je pri svojom rozhodovaní o návrhu žalobcu na využitie sankčnej moderácie\npodľa § 198 ods. 2 SSP viazaný normatívnou úpravou v rovnakom rozsahu, ako ňou bol viazaný\nprvostupňový orgán a žalovaný v konaní o priestupku, t. zn. mohol by upustiť od uloženia sankcie len v\ntom prípade, ak by to zákon týmto orgánom v priestupkovom konaní umožňoval. Prvostupňový orgán bol\npovinný žalobcovi uložiť sankciu pokuty vo výške najmenej 300 eur a súčasne aj sankciu zákazu činnosti\nviesť motorové vozidlá na dobu najmenej 12 mesiacov. Správny súd tak nemal možnosť v súlade s §\n198 ods. 1 písm. a/ SSP moderovať - zmierniť výšku sankcií, ktoré boli konajúcim orgánom verejnej\nsprávy uložené v rámci zákonom stanovených (kvantifikovaných) hraníc pre ich uloženie, v najnižšej\nmožnej výmere. Uplatneniu oprávnenia na upustenie od sankcie podľa § 198 ods. 1 písm. b/ SSP bránila\nobligatórna povaha sankčného ustanovenia § 22 ods. 2 písm. a/ zákona o priestupkoch, podľa ktorého\nza priestupok podľa odseku 1 písm. a/ až c/ sa uloží pokuta od 300 eur do 1.300 eur a zákaz činnosti\nod jedného roku do piatich rokov. Pokiaľ z formulácie normatívneho textu citovaného (obligatórneho)\nsankčného ustanovenia plynie, že uvedené sankcie bol prvostupňový orgán povinný uložiť, a nebolo\ntak možné podľa § 11 ods. 3 ZoP od ich uloženia v priestupkovom (administratívnom) konaní upustiť,\ns rešpektovaním limitov vyjadrených v ust. § 198 ods. 2 SSP tak nemohol urobiť ani správny súd, inak\nby prekročil svoju právomoc.\n13. Podľa krajského súdu v súlade so závermi Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn. II. ÚS 387/2018 z\n05.09.2018, by moderačné oprávnenie správneho súdu na zmiernenie uloženej sankcie alebo upustenie\nod uloženia sankcie, nadobudlo dôvody legitimizujúce jeho uplatnenie spôsobom, ktorý presadzuje\nžalobca, iba v prípade, pokiaľ by sankcie neboli uložené v najnižšej prípustnej výmere a súčasne v\nprípade, ak by išlo fakultatívne sankcie, čo v danom prípade osvedčené nebolo.\n14. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia,\nako aj im predchádzajúceho postupu konajúcich orgánov verejnej správy, viazaný právnym názorom\nkasačného súdu, nezistil dôvody, pre ktoré by bol oprávnený dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie\nnie je v súlade so zákonom. Súčasne dospel k záveru, že v danom prípade nebolo možné uplatniť\nsankčnú moderáciu znížením, resp. upustením od uloženia sankcie zákazu činnosti. Preto správnu\nžalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.\nIII.\nKasačná sťažnosť, stanoviská\nA/\n15. Žalobca (sťažovateľ) podal proti rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský\nsúd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a nerešpektoval právny názor vyslovený\nv zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu. Sťažovateľ nesprávne právne posúdenie krajským súdom\nvidel v tom, že krajský súd vyslovil názor, že upustiť od uloženia sankcie za priestupok podľa § 11 ods. 3\nzákona o priestupkoch možno len vtedy, ak to zákon o priestupkoch alebo osobitný zákon v príslušných\nsankčných ustanoveniach zo zákona o priestupkoch nevylučuje, tzn ak zákon stanovuje fakultatívnu\nsankciu. Podľa sťažovateľa je takýto právny názor nesprávny, nakoľko zo zákona o priestupkoch\nnevyplýva, že ustanovenie § 11 ods. 3 je možné použiť len v prípadoch, keď priestupkový zákon\nalebo iný osobitný zákon ukladá len fakultatívne uloženie sankcie za priestupok.V týchto prípadoch,\n\nkeď priestupkový zákon ukladá len možnosť uloženia sankcie vyplýva možnosť upustenia od uloženia\nsankcie priamo z danej dikcie bez potreby aplikácie § 11 ods. 3 zákona o priestupkoch.\n16. K uzneseniu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 387/2018 z 05.09.2018, na ktoré sa krajský súd\nodvolával sa týka ukladania sankcií podľa zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní. Uvedený\nzákon mal v uvedenom čase v jednotlivých ustanoveniach formulované rôzne sankcie s možnosťou ich\nfakultatívneho alebo obligatórneho uloženia, ako je to aj v priestupkovom zákone. Daný zákon však\nnemal všeobecnú klauzulu na upustenie od uloženia sankcie tak, ako je to v ustanovení § 11 ods. 3\nzákona o priestupkoch. Podľa sťažovateľa z uvedeného vyplýva, že priestupkový zákon ustanovením\n§ 11 ods. 3 umožňuje nad rámec fakultatívneho ukladania sankcií upustiť od uloženia sankcie aj v\nprípadoch, keď zákon ukladá obligatórne uloženie sankcie.\n17. Podľa sťažovateľa orgán verejnej správy mal v danom prípade možnosť rozhodnúť o upustení od\nuloženia sankcie, teda aj krajský súd mal možnosť v zmysle § 198 SSP rozhodnúť tak, že upustí od\nuloženia sankcie.\n18. Sťažovateľ namietal, že krajský súd nerešpektoval právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 4Asan/2/2020 zo dňa 10.9.2020, v ktorom najvyšší súd uložil krajskému súdu v ďalšom\nkonaní vec opätovne posúdiť, prihliadnuť na poľahčujúce okolnosti prípadu (napr. na skutočnosť, že\nsťažovateľ disponoval vodičským oprávnením skupiny BE v čase prejednania priestupku, ako aj to, že\nsťažovateľ svoje konanie oľutoval a konaním sťažovateľa nevznikla žiadna škoda na cudzom majetku,\nzdraví ...).\n19. Sťažovateľ navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.\nB/\n20. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril tak, že navrhol ako nedôvodnú kasačnú sťažnosť\nzamietnuť. S dôvodmi krajského súdu sa v plnom rozsahu stotožnil.\nIV.\nCitácie dotknutých právnych predpisov\nPodľa § 22 ods. 1 písm. c/ ZoP priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí\nten, kto vedie motorové vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia, bez osoby spolujazdca 3ba)\nalebo počas zadržania vodičského preukazu okrem prípadu, ak vedie motorové vozidlo autoškoly v\nkurze podľa osobitného predpisu, 3bb) podrobuje sa skúške z odbornej spôsobilosti alebo preskúšaniu\nodbornej spôsobilosti z vedenia motorového vozidla alebo má v čase zadržania vodičského preukazu\npovolenú jazdu.\nPodľa § 22 ods. 2 písm. a/ ZoP za priestupok podľa odseku 1 písm. a/ až c/ sa uloží pokuta od 300 eur\ndo 1.300 eur a zákaz činnosti od jedného roku do piatich rokov.\nPodľa § 11 ods. 3 ZoP od uloženia sankcie možno v rozhodnutí o priestupku upustiť, ak k náprave\npáchateľa postačí samotné prejednanie priestupku.\nPodľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 8/2009 Z. z. vodič nesmie viesť motorové vozidlo bez príslušného\nvodičského oprávnenia, v čase jeho odobratia alebo počas zadržania vodičského preukazu; to neplatí,\nak vedie motorové vozidlo autoškoly v kurze podľa osobitného predpisu, 8a) podrobuje sa skúške z\nvedenia motorového vozidla, preskúšaniu odbornej spôsobilosti z vedenia motorového vozidla alebo má\npovolenú jazdu podľa § 70 ods. 4 a § 71 ods. 2.\nPodľa § 75 ods. 7 zákona č. 8/2009 Z. z. do skupiny motorových vozidiel B patria\na/ motorové vozidlá okrem vozidiel skupiny AM, A1, A2, A a T, ktorých najväčšia prípustná celková\nhmotnosť nepresahuje 3.500 kg a ktoré sú konštruované a určené na prepravu najviac ôsmich osôb\nokrem vodiča; k motorovému vozidlu tejto skupiny smie byť pripojené prípojné vozidlo s najväčšou\nprípustnou celkovou hmotnosťou nepresahujúcou 750 kg,\nb/ motorové vozidlá podľa písmena a) s prípojným vozidlom, ktorého najväčšia prípustná celková\nhmotnosť presahuje 750 kg za predpokladu, že najväčšia prípustná celková hmotnosť jazdnej súpravy\nnepresahuje 4.250 kg.\nPodľa § 75 ods. 8 zákona č. 8/2009 Z. z. do skupiny motorových vozidiel BE patria jazdné súpravy\npozostávajúce z ťažného vozidla skupiny B a prípojného vozidla, ktorého najväčšia prípustná celková\nhmotnosť nepresahuje 3.500 kg.\nV.\nPrávne závery kasačného súdu\n\n21. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2\nS.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť\nkasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť\npodal sťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu\nspolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.\nz. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju postupom podľa § 461\nS.s.p. zamietol.\n22. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej\nrepubliky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. marca 2022 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods.\n1 S.s.p.).\nK námietke nesprávneho právneho posúdenia veci\n23. Sťažovateľ nesprávne právne posúdenie krajským súdom videl v tom, že krajský súd vyslovil\nnesprávny názor, že upustiť od uloženia sankcie za priestupok podľa § 11 ods. 3 ZoP možno len vtedy,\nak to ZoP alebo osobitný zákon v príslušných sankčných ustanoveniach ZoP nevylučuje t. zn. ak zákon\nstanovuje fakultatívnu sankciu. Podľa sťažovateľa zo ZoP nevyplýva, že ustanovenie § 11 ods. 3 ZoP je\nmožné použiť len v prípadoch, keď priestupkový zákon alebo iný osobitný zákon ukladá len fakultatívne\nuloženie sankcie za priestupok. Uvedenú námietku sťažovateľa kasačný súd vyhodnotil za nedôvodnú.\n24. Priestupok sa prejednáva v správnom konaní a sankcia za priestupok sa ukladá vo forme správneho\nrozhodnutia. Správny orgán pri posudzovaní konkrétneho prípadu má možnosť vzhľadom na povahu\nspáchaného priestupku a s ohľadom na osobu páchateľa a okolnosti prípadu, od potrestania páchateľa\nupustiť. Na upustenie od uloženia sankcie nie je právny nárok. Uloženie sankcie správnym orgánom\nje teda fakultatívne, t. j. správny orgán môže a nemusí uložiť sankciu. Príslušný správny orgán tak\nrozhodnutím síce vysloví vinu páchateľa, ale sankciu neuloží. Uplatňuje sa inštitút tzv. správnej úvahy,\nktorý môže správny orgán využiť.\n25. Správny orgán má možnosť takto postupovať, ak podľa jeho správnej úvahy (uváženia) postačí na\nnápravu páchateľa priestupku prejednanie priestupku na ústnom pojednávaní. Správny orgán však musí\nvydať rozhodnutie, ktoré obsahuje všetky formálne náležitosti a v jeho výroku konštatuje vinu páchateľa\na to, že od potrestania upúšťa. Rozhodnutie musí byť tiež riadne odôvodnené.\n26. Podľa kasačného súdu pri ukladaní sankcií však musí správny orgán rešpektovať odlišnosti\nstanovené v osobitnej časti ZoP a v osobitných zákonoch, zo znenia ktorých vyplýva, že správny orgán\nnemôže upustiť od uloženia sankcie. V praxi pôjde o formuláciu, že za priestupok sa sankcia (napr.\npokuta) „uloží“ na rozdiel od formulácie „môže uložiť“, ako aj v prípadoch, ak v zákone o priestupkoch\nalebo v osobitných zákonoch je stanovená spodná hranica sankcie, prípadne sankcia je stanovená\npevnou sumou. Upustiť od uloženia sankcie za priestupok teda možno len vtedy, ak to zákon o\npriestupkoch alebo osobitný zákon nevylučuje.\n27. Na základe vyššie uvedeného práve prípad sťažovateľa, keď mu bola uložená sankcia podľa § 22\nods. 2 ZoP za priestupok podľa odseku 1 a) písm. a), b) prvý bod a c) sa uloží pokuta od 300 eur do\n1.300 eur a zákaz činnosti od jedného roku do piatich rokov, patrí medzi prípady, kedy nie je prípustné\nupustiť od uloženia sankcie.\n28. Z uvedeného vyplýva, že pokuta ako sankcia sa uloží vždy, okrem výnimky uvedenej v § 22 ods. 2\nv písmene d) bod 1 a v písmene f) a v písmene h), kedy možno pokutu neuložiť, t. j. upustiť od uloženia\nsankcie. Ostatné písmená v § 22 ods. 2 ZoP sú tak ustanovením špeciálnym voči § 11 ods. 3 ZoP a v\ntýchto prípadoch nie je možné od uloženia sankcie upustiť.\n29. Možno teda zhrnúť, že ustanovenie § 11 ods. 3 ZoP síce umožňuje od uloženia sankcie v rozhodnutí\no priestupku upustiť, pokiaľ k náprave páchateľa postačí samotné prejednanie priestupku, s krajským\nsúdom je však možné súhlasiť, že upustiť od uloženia sankcie za priestupok podľa § 11 ods. 3 ZoP\nmožno len vtedy, ak to ZoP alebo osobitný zákon v príslušných sankčných ustanoveniach zo zákona o\npriestupkoch nevylučuje t. zn. ak zákon stanovuje fakultatívnu sankciu. Tým, že v ustanovení § 22 ods.\n2 písm. a/ ZoP je výslovne uvedené, že za priestupok podľa odseku 1 písm. a/ až c/... sa sankcia „uloží“\na nie je ustanovená možnosť vyjadrením „môže uložiť“, upustenie od uloženia sankcie podľa § 11 ods.\n3 ZoP neprichádzalo do úvahy.\n30. Krajský súd preto správne žalobu zamietol. Moderačné oprávnenie súdu v zmysle § 198 SSP\nneprichádzalo totiž do úvahy, nakoľko z vyložených dôvodov taký postup v danom prípade možný nebol\nani na strane súdu. S krajským súdom je možné súhlasiť aj v tom, že v prípade, ak by správny súd\nmohol prikročiť k zmierneniu sankcie, resp. k upusteniu od jej uloženia aj v prípadoch, v ktorých tak\n\nnemohol urobiť príslušný orgán verejnej správy oprávnený priestupok prejednať, (okrem toho, že by išlo\no postup priamo rozporný s ust. § 198 ods. 2 SSP) mohol by sa zo sankčnej moderácie stať prostriedok\nna dosahovanie priaznivejších rozhodnutí, než aké bolo možné dosiahnuť v administratívnom konaní.\nPodstatou uplatnenia plnej jurisdikcie v správnom súdnictve je prieskum zákonnosti rozhodovacej\nčinnosti orgánov verejnej správy a nie ich nahrádzanie vlastnou rozhodovacou činnosťou správneho\nsúdu.\n31. Z už uvedeného jasne vyplýva, že zámerom zákonodarného orgánu v § 22 ods. 2 písm. a/ ZoP bolo\nrigidné ukladanie sankcií za priestupok podľa odseku 1 písm. a/ až c/ a vylúčenie možnosti správneho\norgánu od uloženia sankcie v rozhodnutí o priestupku upustiť. Ak by správny orgán prípadne súd, upustil\nod uloženia sankcie, konal by nielen ultra, ale aj contra legem, nerešpektujúc vôľu zákonodarcu“.\nVI.\nZáverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov\n32. Kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď správnu žalobu zamietol. Kasačná\nsťažnosť teda nie je dôvodná a preto ju v súlade s § 461 SSP zamietol.\n33. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je\ndôvodná.\n34. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 467\nods. 4 SSP a analogicky podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu\ntrov konania, keďže výsledok konania je obdobný, ako pri odmietnutí žaloby.\n35. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jednomyseľne (§\n147 ods. 2 v spojení s § 139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}