{"guid": "7841896f-fdd8-455e-a375-5bd9c536f84b:973304ff-3c5a-430c-b15f-6b74fb73a09b", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200464.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/56/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/56/2021 z 21. 9. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 21. septembra 2022, sp. zn. 7Sžsk/56/2021, ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200464.1", "identifikacne_cislo": "4019200464", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "sudca_id": 65, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viola-takacova-phd-65", "datum_vydania": "2022-09-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/883", "nazov": "predpis č. 883/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/883", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/883-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/988", "nazov": "predpis č. 988/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/988", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/988-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/987", "nazov": "predpis č. 987/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/987", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/987-2009"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/973304ff-3c5a-430c-b15f-6b74fb73a09b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200464.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200464.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200464.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n7Sžsk/56/2021\n4019200464\n21. 09. 2022\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSSR:2022:4019200464.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy\nTakáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca\nspravodajca), v právnej veci žalobcu: KAER-M, s.r.o., IČO: 46 650 091, Javorová 8, Nitra, zastúpeného:\nJUDr. Mária Konrádová, advokátka, Farská 8, Nitra, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra,\nso sídlom Slančíkovej 3, Nitra, za účasti ďalších účastníkov: 1. O. C., nar. XX. M.F. XXXX, Š. Č. XX a 2.\nO. B., nar. XX. W. XXXX, C. X, G. - Ť., o preskúmanie zákonnosti oznámení žalovanej z 18. júna 2019,\nč. 14501-1/2019-NR, č. 14501-2/2019-NR, č. 14501-3/2019-NR, č. 14501-4/2019-NR, č. 14501-5/2019NR, č. 14502-1/2019-NR, č. 14502-2/2019-NR, č. 14502-3/2019-NR, č. 14502-4/2019-NR, o kasačnej\nsťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sa/82/2019-141 z 13. júla 2020 v znení\nopravného uznesenia č. k. 23Sa 82/2019-161 zo 6. októbra 2020, t a k t o\nrozhodol:\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. 23Sa/82/2019-141 z\n13. júla 2020 v znení opravného uznesenia č. k. 23Sa 82/2019-161 zo 6. októbra 2020 z r u š u j e\na vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nKasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu\n1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom č. k.\n23Sa/82/2019-141 z 13. júla 2020 v znení opravného uznesenia č. k. 23Sa/82/2019-161 zo 6. októbra\n2020 podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zrušil prípisy - oznámenia žalovanej z 18. júna 2019 označené\nako C. O., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14501-1/2019-NR, C. O., narodený XX.XX.XXXX\n- oznámenie č. 14501-2/2019-NR, C. O., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14501-3/2019-NR,\nC. O., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14501-4/2019-NR, C. O., narodený XX.XX.XXXX oznámenie č. 14501-5/2019-NR, B. O., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14502-1/2019-NR,\nB. O., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14502-2/2019-NR, B. O., narodený XX.XX.XXXX oznámenie č. 14502-3/2019-NR, B. O., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14502-4/2019-NR\n(ďalej len „oznámenia žalovanej“). Oznámeniami žalovanej žalovaná vyslovila neplatnosť nasledovných\nvydaných formulárov PDA1 pre vyslaných zamestnancov žalobcu: C. O., nar. XX.XX.XXXX 15-00082979-110-000-A-1993847, C. O., nar. XX.XX.XXXX - 15-00086023-110-000-A-1997033, C. O.,\nnar. XX.XX.XXXX - 15-00099352-110-000-A-2010592, C. O., nar. XX.XX.XXXX - 16-00008082-110-000A-2023652, C. O., nar. XX.XX.XXXX - 16-00046522-110-000-A-2060675, B. O., nar. XX.XX.XXXX 15-00082974-110-000-A-1993842, B. O., nar. XX.XX.XXXX - 15-000100215-110-000-A-2011535, B. O.,\nnar. XX.XX.XXXX - 16-0008118-110-000-A-2023699, B. O., nar. XX.XX.XXXX - 16-00037153-110-000A-2051646 (ďalej len „potvrdenia PDA1“).\n\n2. Krajský súd poukázal na to, že žalovaná na základe žiadosti žalobcu ako zamestnávateľa,\nktorý uzatvoril pracovnú zmluvu so zamestnancom, vystavila formuláre (prenosné dokumenty) PDA1.\nPodľa krajského súdu podstatnou skutočnosťou bolo, že po vystavení potvrdení PDA1, ktorým\nbola zamestnancom žalobcu určená uplatniteľná legislatíva, bola žalovanej dňa 2. februára 2016\ndoručená žiadosť URSSAF (Združenia pre výber poistného na sociálne zabezpečenie a rodinné dávky\nFrancúzska), ktoré spochybnilo určenie slovenskej legislatívy a žiadalo o zrušenie odňatie potvrdení\nPDA1 s tým, že zamestnanci žalobcu mali podliehať francúzskej legislatíve. Dodal, že žalovaná\nnapriek tomu (napriek skutočnosti, že URSSAF už v roku 2015 reagovalo na správnosť potvrdení\nPDA1) vydávala žalobcovi ďalšie formuláre PDA1 (potvrdenia o právnych predpisoch sociálneho\nzabezpečenia), ktorými deklarovala, že na ďalších účastníkov - zamestnancov žalobcu sa vzťahujú\nprávne predpisy Slovenskej republiky o sociálnom zabezpečení. Až oznámeniami žalovanej žalovaná\nvyslovila neplatnosť vydaných potvrdení PDA1. Krajský súd konštatoval (body 49 a 50 kasačnou\nsťažnosťou napadnutého rozsudku), že žalovaná veľmi neskoro reagovala na nesúhlas francúzskej\ninštitúcie sociálneho zabezpečenia na určenie uplatniteľnej legislatívy (takmer po 5 rokoch) a počas\ntohto obdobia formuláre PDA1 žalobcovi vydávala, čím ho utvrdzovala o definitívnom určení uplatniteľnej\nlegislatívy našich právnych predpisov. Poukázal na judikatúru kasačného súdu (uznesenie Veľkého\nsenátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1Vs1/2018), v zmysle ktorej bol\nprijatý záver, že dohoda podľa článku 16 ods. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)\nč. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), musí byť určitá čo do\nobsahu, zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu, čo v danom prípade absentovalo.\nKrajský súd dôvodil, že, čo sa týka existencie dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia,\nz administratívneho spisu žalovanej nevyplýva, že by medzi ňou a francúzskou inštitúciou URSSAF\ndošlo k takejto dohode na základe listu francúzskej inštitúcie URSSAF zo dňa 18. januára 2016 (ktorým\nmala žalovaná akceptovať návrh dohody), pretože táto, aj keď nemusí mať písomnú formu, musí byť\ndostatočne určitá a musí z nej byť zrejmé, na ktorú konkrétnu osobu sa určenie konkrétnej legislatívy\nvzťahuje. Krajský súd tak dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej vychádzalo z nesprávneho\nprávneho posúdenia a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov uvedených v\noznámeniach žalovanej.\nII.\nKasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej\n3. Proti rozsudku krajského súdu včas podala kasačnú sťažnosť žalovaná z dôvodov podľa § 440 ods.\n1 písm. a), g), h) a f) SSP a žiadala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému\nsúdu na ďalšie konanie. Žalovaná s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 10Sžso/20/2015 namietala, že vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve. Súd\ntak mohol rozhodovať len o nezákonnosti oznámení ako záveru administratívneho procesu, nie však\no zákonnosti dohody o určení uplatniteľnej legislatívy medzi Slovenskou republikou a Francúzskom.\nSamotná dohoda medzi inštitúciami nemôže byť predmetom súdneho prieskumu. Z uvedeného vyvodila,\nže v kompetencii súdu nebolo vynášať závery o tom, či žalovaná konala správne, resp. či správne\nposúdila dohodu - konsenzus o určení uplatniteľnej legislatívy. Namietala, že predložila komunikáciu\nv písomnej forme a pokiaľ súdu tieto doklady nestačia, ide o svojvoľné a nezákonné sprísňovanie\npovinnosti deklarovať existenciu dohody, ktoré nemá oporu v súdnej praxi. Dodala, že ani takýmto\nrozhodnutím nie je možné dosiahnuť cieľ, ktorý žalobou sleduje žalobca, nakoľko rozhodnutie súdu nie je\nspôsobilé zaviazať Francúzsko k výmazu poistencov z francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia.\nArgumentovala, že vo veci vykonávala vlastné šetrenie, v rámci ktorého si vyžiadala obraty za roky 2013\naž 2016 a o preverenie veci požiadala aj Národný inšpektorát práce, pričom dňa 20. decembra 2017\nvyhotovila z tejto činnosti protokol č. 700-1110066217-AG2/2017. Vzhľadom na náročnosť problematiky,\nrozsiahlu európsku legislatívu a potrebu prekladu zahraničných dokumentov, časové obdobie považuje\nza primerané, navyše potvrdenia PDA1 prvýkrát zrušila už v roku 2018. Krajskému súdu vytkla, že\nprehliada, že je to žalobca, kto nekonal, resp. kto konal účelovo a zamlčal rozhodujúcu skutočnosť.\nNamietala tiež, že zo strany žalobcu neboli vôbec splnené predpoklady na podanie žaloby a domáhania\nsa ochrany práva vyplývajúceho z čl. 12 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady\nč. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia\n(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16. septembra 2009 (ďalej len „základné\nnariadenie“). Mala tiež za to, že súd porušil právo na spravodlivý proces, keď ju neúmerne a\njednostranne administratívne zaťažoval zasielaním vyjadrení a predkladaním administratívnych spisov\n\na iných dokladov do každého konania samostatne, čím neaplikoval princíp uvedený v článku 17 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu ku konštatovaniu\nkrajského súdu, že v oznámeniach nebol konštatovaný dostatok dôvodov argumentovala, že nie je\nmožné spravodlivo vyžadovať, aby nehospodárne produkovala niekoľkostranové obsahovo totožné\ninformácie a definície do každého dokumentu, ktorý žalovaná vydá v tom istom administratívnom\nprocese. Zdôraznila, že žalobca podmienku obratu nikdy nesplnil a s názorom krajského súdu, že\nopatrenie/opatrenia je/sú nezrozumiteľné a trpí nedostatkom dôvodov, nemožno súhlasiť. Navrhla, aby\nkasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n4. Žalobca vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 23. februára 2021 uviedol, že podľa\njeho názoru krajský súd rozhodol „po spoľahlivo zistenom skutkovom stave“. Odvolal sa na svoju\nargumentáciu obsiahnutú v správnej žalobe, svojich neskorších vyjadreniach a prednesoch, ako aj\nna argumentáciu obsiahnutú v samotnom rozsudku krajského súdu. V ďalšom dôvodil, že tvrdenie\nžalovanej, že jej mal písomne oznámiť v lehote 8 dní zmenu spočívajúcu v nesplnení podmienky\nobratu je tvrdením nepravdivým (keďže v žiadosti sa uvádza „predpokladaný“ obrat a nie skutočne\ndosiahnutý obrat a zároveň takáto povinnosť „zamestnávateľovi z ničoho nevyplýva“), o čom svedčí aj\nskutočnosť, že formuláre PDA1 boli žalobcovi v priebehu roka 2014 a nasledujúcich stále vydávané.\nZdôraznil, že žalovaná na jednej strane vo svojich vyjadreniach označuje časový úsek ku dátumu\nvydania opatrení (niekoľko rokov) za primeraný, na druhej strane však uvádza, že splnenie výšky obratu\nnie je podmienkou, ktorej skúmanie si vyžaduje zdĺhavé a podrobné skúmanie. Navrhol, aby kasačný\nsúd potvrdil rozsudok krajského súdu a žalobcovi priznal náhradu trov konania.\nIII.\nPosúdenie veci kasačným súdom\n5. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§\n438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal\nnapadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym\nsúdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods.\n2 SSP).\n6. Podstatou prerokúvanej veci je posúdenie otázky, za akých podmienok mohla žalovaná zrušiť, resp.\nvyhlásiť na neplatné potvrdenie o uplatniteľných právnych predpisoch, ktoré vydala podľa čl. 19 ods. 2\nvykonávacieho nariadenia. Krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil oznámenia žalovanej, ktorými tak\nurobila, a vytkol jej nesprávne právne posúdenie veci a pre nepreskúmateľnosť. Žalovaná v kasačnej\nsťažnosti spochybňuje oba tieto právne názory. Už na tomto mieste treba uviesť, že odôvodnenie\nrozsudku správneho súdu svojou celkovou skladbou sa pohybuje na hranici nepreskúmateľnosti.\nSprávny súd ako kľúčový dôvod zrušenia prípisov - oznámení žalovanej najskôr uvádza nepreukázanie\ndohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, potom neskoré reagovanie žalovanej na\noznámenie francúzskej inštitúcie a konečne znova cituje judikatúru k spôsobu preukazovania dohody\npodľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Z takto podanej postupnosti však nie je zrejmé, v čom\nvlastne spočíva onen nesprávny právny názor žalovanej, a už vonkoncom z neho nevyplýva, v čom je\nrozhodnutie žalovanej nepreskúmateľné.\n7. V prerokúvanej veci nie je sporné, že žalobca, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania a\nje usadený v Slovenskej republike, zamestnával zamestnancov v zmysle čl. 1 písm. a) základného\nnariadenia, ktorí tu mali svoje bydlisko v zmysle čl. 1 písm. j) cit. nariadenia. Zároveň týchto\nzamestnancov vysielal na práce do Francúzska, a to na základe dohody s klientom, ktorý bol usadený\nvo Francúzsku. V dôsledku toho títo zamestnanci spadali do rozsahu osobnej pôsobnosti citovaného\nnariadenia podľa jeho čl. 2 ods. 1. Podľa čl. 11 ods. 1 cit. nar. osoby, na ktoré sa toto nariadenie\nvzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto predpisy sa určia v súlade\ns hlavou II. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. potom platí, že ak čl. 12 až 16 neustanovujú\ninak, osoba vykonávajúca činnosť zamestnanca v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto\nčlenského štátu. Podľa osobitného pravidla v čl. 12 ods. 2 cit. nar. osoba, ktorá ako zamestnanec\nvykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť\na ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v\nmene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu (s určitými\n\nobmedzeniami). Čl. 13 ods. 1 cit. nar. ustanovuje osobitné pravidlá pre osobu, ktorá ako zamestnanec\nzvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch.\n8. Na uvedené čl. 12 a 13 základného nariadenia nadväzujú čl. 14 až 16 vykonávacieho nariadenia.\nPritom už z nadpisu čl. 16 vykonávacieho nariadenia je zrejmé, že sa týka uplatňovania čl. 13 základného\nnariadenia, a nie jeho čl. 12. V tu prerokúvanej veci však žalovaná, ale aj žalobca v podanej správnej\nžalobe vôbec nespochybňujú, že tu ide o vyslanie zamestnancov do iného štátu v súlade s čl. 12\nods. 1 základného nariadenia. Z tohto dôvodu nie je vôbec zrejmé, prečo sa krajský súd odvoláva\nna čl. 16 vykonávacieho nariadenia a obsiahlo ho analyzuje, keď spôsob určovania uplatniteľných\nprávnych predpisov upravený v tomto článku sa týka situácie, ktorej existenciu ani žalobca, ani žalovaná\nnetvrdí. Z čl. 14 ods. 7 vykonávacieho nariadenia síce vyplýva, že v konkrétnom prípade môžu\nvzniknúť pochybnosti, či určitá činnosť sa má hodnotiť ako vyslanie podľa čl. 12 ods. 1 alebo ako\nvýkon zamestnania na území viacerých členských štátov podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia.\nV tu prerokúvanej veci však počas celého obdobia žiaden takýto spor nevznikol a ani z napadnutého\nrozsudku krajského súdu neplynie, že by vo veci takýto rozpor videl. Ak by ho bol videl, musel by sa\ntotiž najskôr pokúsiť o jeho vyriešenie podľa pravidiel uvedených v cit. čl. 14 ods. 7 vykonávacieho\nnariadenia, čo však odôvodnenie neobsahuje. Podľa názoru kasačného súdu je za daných okolností\ncelé právne posúdenie napadnutého rozsudku, pokiaľ vychádza z čl. 16 vykonávacieho nariadenia,\nnesprávne, pretože je nesprávne jeho základné východisko.\n9. Postup ustálenia uplatniteľných právnych predpisov pre vyslanie upravuje čl. 15 ods. 1 vykonávacieho\nnariadenia, podľa ktorého v prípade, že osoba vykonáva činnosť v inom členskom štáte, ako je príslušný\nčlenský štát podľa hlavy II základného nariadenia, zamestnávateľ podľa možnosti vopred informuje o\ntejto skutočnosti príslušnú inštitúciu členského štátu, ktorého právne predpisy sa uplatňujú (teda v danej\nveci Sociálnu poisťovňu). Táto inštitúcia vydá dotknutej osobe osvedčenie uvedené v článku 19 ods. 2\nvykonávacieho nariadenia a bezodkladne sprostredkuje inštitúcii členského štátu, v ktorom sa činnosť\nvykonáva, informácie o právnych predpisoch uplatniteľných na túto osobu podľa čl. 12 základného\nnariadenia. Podľa uvedeného čl. 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského\nštátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, na požiadanie\ndotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné,\nprípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné. Toto osvedčenie podľa čl. 5 ods. 1 cit.\nnar. uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil\nani nevyhlásil za neplatné.\n10. Judikatúra Súdneho dvora (porov. napr. rozsudok zo 6. septembra 2018, C-527/16, Alpenrind,\nna ktorý odkazoval aj žalobca, ale najmä skorší rozsudok z 29. januára 2006, C-2/05, Herbosch\nKiere) zdôrazňuje, že záväznosť osvedčení (potvrdení) podľa čl. 5 cit. nar. je prejavom zásady lojálnej\nspolupráce medzi členskými štátmi. Táto záväznosť znamená, že nielen príslušné inštitúcie, ale aj súdy\niných členských štátov musia obsah týchto osvedčení akceptovať, pokiaľ nie sú vydávajúcou inštitúciou\nzrušené. Pokiaľ inštitúcia iného členského štátu nesúhlasí s obsahom tohto osvedčenia, môže požiadať\nvydávajúcu inštitúciu, aby poskytla podrobnejšie vysvetlenie alebo poskytnutie potrebných objasnení\na v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie\ndokumentu a prípadne ho zruší (čl. 5 ods. 2 vykonávacieho nariadenia). Ak dotknuté inštitúcie nedospejú\nk dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii (čl. 5 ods. 4 cit. nar.). Pojem\n„dohoda“ v zmysle cit. čl. 5 ods. 4 však nemožno stotožňovať s pojmom „dohoda o určení uplatniteľných\nprávnych predpisov“ podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Dohoda podľa čl. 5 ods. 4 znamená,\nže inštitúcie členských štátov nájdu obojstranne uspokojivé riešenie pôvodne spornej situácie. Dohoda\no určovaní uplatniteľných právnych predpisov v tomto prípade neprichádza do úvahy už preto, že\nuplatniteľné právne predpisy sú v zmysle čl. 12 základného nariadenia a čl. 5 a 15 vykonávacieho\nnariadenia určené obsahom osvedčenia podľa čl. 19 ods. 2 cit. nariadenia.\n11. Už v dôsledku toho neobstojí východisko krajského súdu, že v administratívnom spise chýba\nzachytená dohoda príslušných inštitúcií, pretože táto nemá - na rozdiel od dohody podľa čl. 16 ods.\n4 vykonávacieho nariadenia - právotvorný účinok. Ako už bolo uvedené, z čl. 12 ods. 1 základného\nnariadenia a čl. 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vyplýva výnimka, podľa ktorej (za určitých\npodmienok) vyslaní zamestnanci naďalej podliehajú právnym predpisom štátu, v ktorom má sídlo ich\nzamestnávateľ (pričom nie je potrebné, aby im tam pred vyslaním aj skutočne vznikla účasť na sociálnom\npoistení - porov. rozsudok z 25. októbra 2018, C-451/17, Walltopia). Splnenie týchto podmienok je\n\nosvedčené osvedčením podľa čl. 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Pokiaľ nie je osvedčené splnenie\ntýchto podmienok, v zásade sa uplatňuje všeobecné pravidlo určenia uplatniteľných právnych predpisov\npodľa cit. čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia. Uplatnia sa predpisy štátu, kde zamestnanec\nvykonáva činnosť. Úlohou inštitúcie členského štátu, ktorá podľa čl. 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia\nvydala osvedčenie pre vyslaných zamestnancov, pri rozhodovaní o zrušení tohto osvedčenia tak spočíva\nv posúdení, či tu sú alebo nie sú predpoklady, za ktorých sa na vyslaných zamestnancov naďalej\nuplatňujú právne predpisy štátu, kde má sídlo ich zamestnávateľ, podľa čl. 12 ods. 1 základného\nnariadenia a čl. 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Toto posúdenie je táto inštitúcia povinná vykonať\nsamostatne, v súlade so svojou vlastnou procesnou úpravou.\n12. V tu prerokúvanej veci tak krajský súd mal - s ohľadom na uplatnené žalobné body - posúdiť, či tak\nžalovaná urobila správne, teda či správne dospela k záveru, že v danej veci tieto podmienky splnené\nneboli. Krajský súd je teda zásadne povinný preskúmať, či žalovaná správne aplikovala ustanovenie čl.\n12 ods. 1 základného nariadenia, ako aj čl. 14 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 14 ods.\n2 cit. nar. na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne\nvykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti,\nktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený,\npri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné\nkritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe\nvykonávaných činností. Osobitne vo vzťahu k agentúram dočasného zamestnávania judikatúra Súdneho\ndvora (rozsudok z 3. júna 2021, C-784/19, Team Power Europe) zdôraznila, že toto ustanovenie sa\nmá vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v\nčlenskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods.\n1 základného nariadenia v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v\nprideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať v prospech užívateľských podnikov, ktoré sú\nusadené a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu. Súdny dvor totiž zdôraznil,\nže čl. 12 ods. 1 základného nariadenia predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla čl. 11 ods. 3\npísm. a) cit. nar. a má sa vykladať úzko. Preto sa toto nemôže uplatňovať na agentúru dočasného\nzamestnávania, ktorá síce v členskom štáte, v ktorom je usadená, vykonáva činnosti výberu a náboru\ndočasných agentúrnych pracovníkov, avšak v tomto štáte vôbec neprideľuje takýchto pracovníkov\nužívateľským podnikom, ktorí sú v tomto štáte tiež usadení, alebo tak robí len v zanedbateľnej miere.\n13. Krajský súd tak dospel k nesprávnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí nedostatkami\npodľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP, a preto jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak vo výsledku dôvodná, v dôsledku\nčoho najvyšší správny súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu\nsúdu na ďalšie konanie.\n14. Krajský súd o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto\nrozsudku (§ 469 SSP). Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých\npodľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci samej.\n15. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte jednomyseľne - pomerom hlasov 3:0 (§ 139\nods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23Sa/82/2019", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "30566544-4a0a-4914-80de-259cb165de30:4635b74a-bba1-4e24-8ca3-19c9038be096", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5014200655.1", "spisova_znacka": "1Vs/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2018 z 4. 12. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-12-04", "citacie_n": 584, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5014200655.1"}], "citovane_v": []}