{"guid": "7010eab4-12dd-4a2d-b807-238858384f8b:0c48872e-8c14-42c1-8275-76eafeae2b8d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:4018200513.1", "spisova_znacka": "5Svk/4/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Svk/4/2021 z 24. 2. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 24. februára 2022, sp. zn. 5Svk/4/2021, ECLI:SK:NSSSR:2022:4018200513.1", "identifikacne_cislo": "4018200513", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "datum_vydania": "2022-02-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Kataster nehnuteľností"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-134.odsek-1", "nazov": "§ 134 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-134.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-134.odsek-2", "nazov": "§ 134 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-134.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-135.odsek-1", "nazov": "§ 135 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-135.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-135"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-134", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-135"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0c48872e-8c14-42c1-8275-76eafeae2b8d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:4018200513.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:4018200513.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:4018200513.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n5Svk/4/2021\n4018200513\n24. 02. 2022\nJUDr. Anita Filová\nECLI:SK:NSSSR:2022:4018200513.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a JUDr. Juraja Vališa, LL.M. vo\nveci žalobkyne: Slovenská republika, LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, IČO: 36 038 351,\nso sídlom: Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, právne zastúpeného: Advokátska kancelária\nJAKUBČO, spol. s r. o., so sídlom Horné záhrady 2, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Okresný\núrad Komárno, Katastrálny odbor, so sídlom Platanová alej 6, 945 01 Komárno, ďalšou účastníčkou\nkonania (sťažovateľka) je: Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza, IČO 00 419 702, so sídlom\nJána Hollého 10, 917 66 Trnava, právne zastúpeného: advokátska kancelária MAPLE & FISH, s.r.o.,\nŽižkova 22B, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: V\n4143/2015 z 26. júna 2018, o kasačnej sťažnosti ďalšej účastníčky konania proti rozsudku Krajského\nsúdu v Nitre č.k. 11S/151/2018-246 z 2. decembra 2020, takto\nrozhodol:\nI. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .\nII. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI. Priebeh administratívneho konania a správneho súdneho konania\n1. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky na úvod považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodovaná\nvec je z hľadiska procedurálnej histórie pomerne komplikovaná. Pre prehľadnosť preto chronologicky\npoukazuje na jednotlivé vývojové kroky rôznych súdnych konaní a správnych konaní dôležitých pre práve\nrozhodovanú vec, konkrétne na dve súvisiace správne súdne konania o tom istom vkladovom návrhu\nsťažovateľky z 28. októbra 2015.\n2. Sťažovateľka sa v civilnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp.zn. 10C/65/2007\ndomáhala žalobou podanou dňa 12. apríla 2007 voči žalobkyni vydania nehnuteľností v kat. území X.\npodľa zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským\nspoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z.z.“).\n3. Uvedený súd rozsudkom č.k. 10C/65/2007-789 z 19. marca 2014 v znení opravného uznesenia č.k.\n10C/65/2007-813 z 9. apríla 2014 rozhodol, že žalobkyňa je povinná vydať vo výroku tohto rozsudku\nšpecifikované nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat.území X. (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“). V\nspojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 7Co/377/2014-864 z 18. júna 2015 tento rozsudok\nnadobudol právoplatnosť 31. júla 2015.\n\n4. Na podklade uvedených rozsudkov podala sťažovateľka žalovanému 28. októbra 2015 návrh na vklad\nvlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností. Sťažovateľka predložila\naj návrh dohody o navrátení vlastníckeho práva podľa zákona č. 161/2005 Z.z. Návrh dohody bol\ndatovaný 21. októbra 2015 a nebol podpísaný žalobkyňou. Sťažovateľka k návrhu pripojila aj rozsudky\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžr/147/2013 z 23. septembra 2014, ako aj sp.zn.\n1Sžr/175/2013 z 13. januára 2015, z ktorých vyplýva, že právoplatné rozsudky vydané podľa zákona\nč. 161/2005 Z.z. nahrádzajú prejav vôle povinnej osoby podľa tohto zákona, ak táto osoba dobrovoľne\nnesplní povinnosť vydať nehnuteľnosti. Podľa týchto rozsudkov k povoleniu vkladu vlastníckeho práva\ndo katastra nehnuteľností má potom dôjsť vkladom na podklade dohody o vydaní vecí v spojení s\nprávoplatným rozsudkom nahrádzajúcim prejav vôle a podpis povinnej osoby na takejto dohode.\n5. Žalovaný vo vkladovom konaní vedenom pod č. V 4143/2015 rozhodnutím z 25. novembra 2015 (ďalej\nlen „vkladové rozhodnutie 1“) povolil vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech\nsťažovateľky vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam. Ako vkladový titul uviedol dohodu o vydaní veci\nz 21. októbra 2015.\n6. Na podklade prvej žaloby podanej žalobkyňou dňa 1. februára 2016 bolo vkladové rozhodnutie 1\nzrušené rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 11S 9/2016 z 8. marca 2017 (ďalej len „rozsudok\nkrajského súdu 1“), a to v podstate z toho dôvodu, že žalovaný si správne neustálil, na základe akého\ntitulu povolil vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Podľa názoru krajského súdu vklad\nnebolo možné povoliť len na základe sťažovateľkou priloženej, ale žalobkyňou nepodpísanej dohody o\nvydaní vecí, pretože uvedená dohoda v skutočnosti sama osebe nie je dohodou pre absenciu súhlasu\nžalobkyne s ňou. Žalovaný povolenie vkladu nezdôvodnil tak, že právoplatné civilné rozsudky nahrádzajú\nvôľu a podpis žalobkyne. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 22. mája 2017 (no bol neskôr\nzrušený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Sžrk/7/2017). Proti uvedenému\nrozsudku podala sťažovateľka dňa 8. júna 2017 kasačnú sťažnosť, pričom vec bola na Najvyššom súde\nSlovenskej republiky zaregistrovaná pod sp.zn. 7Sžrk/7/2017.\n7. Žalovaný medzitým na podklade právoplatného rozsudku krajského súdu 1 vo veci opätovne rozhodol\nnapadnutým rozhodnutím č. V 4143/2015 z 26. júna 2018 (ďalej aj ako „vkladové rozhodnutie 2“),\npo tom, čo si vyžiadal a dostal administratívny spis od Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, kde\nv tom čase prebiehalo konanie o kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu 1 pod sp.zn.\n7Sžrk/7/2017. Opätovne ním povolil vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k predmetným\nnehnuteľnostiam a ako vkladové tituly uviedol popri dohode o vydaní veci medzi sťažovateľkou a\nžalobkyňou, ale žalobkyňou nepodpísanou, aj právoplatné civilné rozsudky ukladajúce povinnosť\nžalobkyni vydať sťažovateľke predmetné nehnuteľnosti. Toto rozhodnutie obsahovalo aj odôvodnenie.\n8. Žalobkyňa podala dňa 17. júla 2018 proti vkladovému rozhodnutiu 2 správnu žalobu, ktorá bola\nzaregistrovaná na Krajskom súde v Nitre pod sp.zn. 11S/151/2018. Argumentovala, že dohoda o vydaní\nvecí z 21. októbra 2015 je povinne zverejňovanou zmluvou podľa § 5a ods. 1 zákona č. 211/2000\nZ.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode\ninformácií) v znení neskorších predpisov, a keďže nedošlo k jej zverejneniu postupom podľa tohto\nzákona, hľadí sa na ňu podľa § 47a ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov ako\nna neexistentnú. Tvrdila, že žalovaný nemal riadny vkladový titul, na základe ktorého by mohol povoliť\nvklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech sťažovateľky.\n9. Najvyšší súd Slovenskej republiky o kasačnej sťažnosti sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu\n1 rozsudkom sp.zn. 7Sžrk/7/2017 z 26. septembra 2018 rozhodol tak, že tento rozsudok zrušil a vec\nvrátil na krajskému súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu bola dohoda o vydaní veci\npredložená sťažovateľkou dostatočným podkladom pre povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra\nnehnuteľností, a to preto, že sťažovateľkou tiež priložené právoplatné civilné rozsudky nahradzujú súhlas\npovinnej osoby a náhradným spôsobom osvedčujú jej vôľu. Najvyšší súd Slovenskej republiky odkázal\nna judikatúru potvrdzujúcu tento názor, a okrem rozsudkov uvedených na podporu návrhu na vklad z\n28. októbra 2015 sťažovateľkou poukázal aj na rozsudok sp.zn. 7Sžr/152/2016 z 28. februára 2018.\n10. Dňom právoplatnosti uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obživlo vkladové\nrozhodnutie 1.\n\n11. Po vrátení veci krajský súd o prvej žalobe žalobkyne, pôvodne vedenej pod sp.zn. 11S/9/2016,\nopätovne rozhodol tak, že ju, vychádzajúc zo záväzného právneho názoru kasačného súdu, zamietol\nrozsudkom č.k. 11S/221/2018-331 zo 6. marca 2019 (ďalej len „rozsudok krajského súdu 2“). Tento\nrozsudok je právoplatný od 25. apríla 2019 a nebola proti nemu podaná kasačná sťažnosť, čo vyplýva\nz bodov 12 a 40 odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu. Toto správne súdne konanie je\nteda ukončené a vkladové rozhodnutie 1 je právoplatné a nezrušené.\n12. V konaní o v poradí druhej správnej žalobe žalobkyne (konanie vedené pod sp.zn.11S/151/2018)\nkrajský súd dňa 18. marca 2019 vyzval žalobkyňu na repliku, v lehote 20 dní, k vyjadreniam žalovaného\na sťažovateľky. Táto výzva bola doručená žalobkyni dňa 11. marca 2019, pričom žalobkyňa v určenej\nlehote repliku nepodala.\n13. Ďalej v konaní vedenom pod sp.zn. 11S/151/2018 krajský súd dňa 7. mája 2019 vyzval žalobkyňu,\naby sa vyjadrila, či trvá na podanej druhej žalobe vo svetle rozsudku krajského súdu 2. Žalobkyni bola\ntáto výzva doručená 27. mája 2019 a na túto sa vyjadrila podaním doručeným 4. júna 2019 tak, že trvá\nna podanej druhej správnej žalobe.\n14. Žalobkyňa sa v reakcii na výzvu krajského súdu na repliku vyjadrila v podaní doručenom dňa až\n19. mája 2019, a okrem iného tiež argumentovala aj k tomu, ako sa má vyriešiť medzičasom vzniknutá\nkonkurencia vkladového rozhodnutia 1 a vkladového rozhodnutia 2.\n15. O v poradí druhej správnej žalobe žalobkyne podanej proti vkladovému rozhodnutiu 2 rozhodol\nkrajský súd napadnutým rozsudkom č.k. 11S/151/2018 z 2. decembra 2020 (ďalej aj „rozsudok krajského\nsúdu 3“). Vkladové rozhodnutie 2 ním bolo zrušené. Žalobkyni bolo priznané právo na náhradu trov\nkonania v plnom rozsahu.\n16. Krajský súd dospel k názoru, že žalovaný neuplatnil svoju právomoc v súlade so zákonom. Mal\npočkať na navrátenie administratívneho spisu od správnych súdov a na to, ako dopadne konanie o\nkasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu 1, pretože výsledok tohto kasačného konania bol\nskutočnosťou, na ktorú má podľa § 31 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995\nZ.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v\nznení neskorších predpisov (ďalej len ako „katastrálny zákon“ alebo „zákon č. 162/1995 Z.z.“) prihliadať.\nAk takto nepostupoval, porušil princíp ne bis in idem, keďže vkladové rozhodnutie 1 po rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 7Sžrk/7/2017 obživlo.\n17. Mal za to, že situáciu, ktorá nastala, § 191 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“) upravujúci dôvody\nzrušenia napadnutých administratívnych rozhodnutí a opatrení nerieši. Podľa názoru krajského súdu\nmusí súd aj bez námietky prihliadať na porušenie princípu ne bis in idem a konkurenciu dvoch vedľa\nseba stojacich správnych rozhodnutí odstrániť vlastnou kasáciou neskoršieho správneho rozhodnutia.\nV tomto kontexte krajský súd potom nepovažoval za účelné vrátiť vec na ďalšie konanie žalovanému.\n18. K žalobnej námietke žalobkyne krajský súd uviedol, že prípadnú povinnú publikáciu dohody o vydaní\nvecí mala zabezpečiť ona sama, a nemôže sa teraz dovolávať negatívnych účinkov absencie tejto\npublikácie. Krajský súd zdôraznil, že žalobkyňa nesplnila povinnosť jej uloženú právoplatnými civilnými\nrozsudkami a tiež uviedol, že zákon č. 161/2005 Z.z. neodkazuje na zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom\nprístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení\nneskorších predpisov.\n19. Výrok o trovách krajský súd odôvodnil poukazom na úspech žalobkyne v konaní.\nII. Kasačná sťažnosť ďalšej účastníčky konania\n20. Proti rozsudku krajského súdu sp.zn. 11S/151/2018 z 2. decembra 2020 podala sťažovateľka 17.\nmarca 2021 kasačnú sťažnosť. Ako dôvody kasačnej sťažnosti označila ustanovenie § 440 ods. 1 písm.\na/, f/, g/ a h/ SSP.\n21. Sťažovateľka krajskému súdu vytýka, že rozhodol nad rámec žalobných bodov žalobkyne, keďže\ntáto svoju správnu žalobu oprela len o námietku absencie zverejnenia dohody o vydaní vecí.\n\n22. Sťažovateľka ďalej krajskému súdu vytýka, že nerešpektoval § 135 ods. 1 SSP, keď nevychádzal\nzo stavu, ktorý tu bol v čase vydania vkladového rozhodnutia 2 (26. jún 2018), ale až zo stavu, ktorý\ntu nastal v dôsledku zrušujúceho rozsudku kasačného súdu (26. september 2018) a ktorý tu pretrvával\naž ku dňu rozhodovania krajského súdu (2. december 2020). V čase vydania vkladového rozhodnutia\n2 tu žiadne ohľady na zásadu ne bis in idem nebránili rozhodovaniu žalovaného. Ak by tu prekážka\nvyplývajúca z princípu ne bis in idem aj bola, táto sa vzťahuje len na protichodné rozhodnutia, pričom v\npráve rozhodovanej veci vkladové rozhodnutie 1 a vkladové rozhodnutie 2 nie sú protichodné.\n23. Sťažovateľka namieta, že ju krajský súd zrušením vkladového rozhodnutia 2 pripravil o ďalší\nprávny dôvod jej vlastníctva v prípade, že by bolo obživnuté vkladové rozhodnutie 1 nejako opätovne\nspochybňované prípadne aj žalobkyňou. Právna pozícia sťažovateľky pri dokazovaní jej vlastníckeho\npráva voči iným osobám v čase medzi vydaním zrušeného vkladového rozhodnutia 2, a obživnutím\nvkladového rozhodnutia 1, je oslabená, a aj po obživnutí vkladového rozhodnutia 1 môže vkladové\nrozhodnutie 2 slúžiť aspoň podporne na preukazovanie vlastníckeho práva sťažovateľky.\n24. Sťažovateľka tiež namieta, že žalobkyňa vo svojej replike doručenej krajskému súdu 19. mája 2019\nargumentovala aj k spôsobu riešenia konkurencie dvoch vkladových rozhodnutí žalovaného v tej istej\nveci, no toto vyjadrenie sťažovateľke nebolo doručené. Krajský súd, aj keby mohol arguendo zrušiť\nvkladové rozhodnutie 2 bez námietky žalobcu, mal prv, než by pristúpil ku kasácii tohto rozhodnutia,\nvyzvať účastníkov konania na to, aby sa k takému postupu vyjadrili, a to podobne, ako by postupoval\npodľa § 196 SSP.\n25. Sťažovateľka napokon namieta, že žalobkyni bolo priznané právo na náhradu trov konania, hoci sa\nnijako o svoj úspech v konaní nezaslúžila.\n26. Pre tieto dôvody sťažovateľka požaduje zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátenie\nveci tomuto súdu na ďalšie konanie.\n27. Žalobkyňa ani žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.\n28. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky 8. septembra 2021.\nIII. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky\n29. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (ďalej len „Najvyšší správny\nsúd“ alebo „kasačný súd“), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP),\noprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439\nSSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako\naj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podanej kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1 a 2 SSP)\nrozhodujúc bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu, pričom\ndospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n30. Kasačný súd posúdil sťažnostné námietky podľa obsahu a vyhodnotil ich ako také, ktoré mieria\nproti právnemu posúdeniu veci krajským súdom, a taktiež smerujú k porušeniu spravodlivého procesu.\nNajvyšší správny súd tak kasačnú sťažnosť posudzoval vo svetle § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ Správneho\nsúdneho poriadku.\n31. Svojou námietkou podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP, ktorú treba preskúmať ako prvú, sťažovateľka brojí\nproti postupu krajského súdu, ktorý spočíval v tom, že jej neumožnil vyjadriť sa k existencii konkurencie\ndvoch vkladových rozhodnutí a k tomu, či na takú konkurenciu má správny súd prihliadať ex officio, a to\nbuď v reakcii na repliku žalobkyne z 19. mája 2019, alebo na výzvu súdu obdobnú výzve podľa § 196\nSSP. Vo výsledku tak sťažovateľka nebola oboznámená s tým, že krajský súd zvažuje postup skúmania\nvád vkladového rozhodnutia 2 ex officio.\n32. Kasačný súd rozumie podstate tejto námietky. Krajský súd síce nereprodukoval do odôvodnenia\nsvojho rozsudku v skutočnosti oneskorenú repliku žalobkyne z 19. mája 2019, na druhej strane v bode\n\n43 napadnutého rozsudku priznáva, že uvažoval zhodne ako žalobca o oživení vkladového rozhodnutia\n1. Je zrejmé, že s replikou žalobcu, aj keď oneskorenou, sa krajský súd nejako oboznámil.\n33. Kasačný súd pripomína, že právo na kontradiktórnosť v konaní nie je absolútne, ako to opakovane\nuviedol Európsky súd pre ľudské práva (napr. rozhodnutie vo veci Ringier Axel Springer Slovakia, a.\ns. v. Slovensko zo 4. októbra 2011, č. sťažnosti 35090/07, bod 85; rozsudok vo veci Čepek v. Česká\nrepublika z 5. septembra 2013, č. sťažnosti 9815/10, bod 46).\n34. Podobným spôsobom uvažuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp.zn. I. ÚS\n575/2020 z 15. decembra 2020, č. 89/2020 ZNaU, body 34 a 35; nález sp.zn. I. ÚS 155/2020 zo 16.\ndecembra 2020, body 34, 40 až 43). Ústavný súd Slovenskej republiky, vychádzajúc z úvah Európskeho\nsúdu pre ľudské práva, zdôraznil, že ak do úvahy prichádza len (objektívne) jedno riešenie rozhodovanej\nveci, na ktoré preto akékoľvek pôsobenia strany na súd v akomkoľvek jej vyjadrení nemohlo mať vplyv,\nnepôjde o porušenie práva na kontradiktórnosť (nález Ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 155/2020 zo 16.\ndecembra 2020, bod 43). Kasačný súd neskôr v tomto rozsudku vysvetlí, prečo je v tejto veci daná\nmožnosť iba jedného riešenia, a prečo nemal krajský súd priestor pre nejakú úvahu.\n35. Je zrejmé, že krajský súd svoju kasáciu založil na existencii vady vkladového rozhodnutia 2, na\nktorú musel prihliadať bez námietky účastníkov konania, ako bude vysvetlené neskôr. Krajský súd\npreto nepotreboval repliku žalobkyne, aby mohol prihliadnuť na existenciu prekážky ne bis in idem (res\niudicata), a svoje rozhodnutie založil na dôvodoch existujúcich nezávisle od toho, či by žalobkyňa podala\nsvoju repliku a čo by v nej prípadne uviedla. Preto v špecifických okolnostiach práve rozhodovanej veci\nby zasielanie hoci aj oneskorenej repliky žalobkyne (táto bola skutočne zaslaná po lehote stanovenej\nsprávnym súdom - poznámka kasačného súdu) sťažovateľke neprinieslo žiadnu zmenu vo výsledku\nsúdneho rozhodovania a bolo by len trvaním na mechanickom zopakovaní procesu pred krajským\nsúdom bez potenciálu na akékoľvek zvrátenie súdneho rozhodnutia vydaného formálne v neprospech\nsťažovateľky.\n36. Rozhodujúca časť tejto námietky sťažovateľky sa preto najskôr skrýva v posúdení otázky, či mal\nkrajský súd dať účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k tomu, že zvažuje postup posudzovania vád\nvkladového rozhodnutia ex officio. Inými slovami, objavuje sa tu otázka prekvapivosti prístupu krajského\nsúdu.\n37. Kasačný súd v konkrétnych okolnostiach tohto prípadu je síce pripravený akceptovať, že názor\nkrajského súdu mohol sťažovateľku zaskočiť, ale na druhej strane právna otázka riešená krajským\nsúdom nemohla byť zodpovedaná inak a jej riešenie nevyvoláva žiadne rozumné pochybnosti (ako bude\nneskôr v tomto rozsudku vysvetlené).\n38. Pri posudzovaní dôvodnosti námietky smerujúcej k prekvapivosti napadnutého rozsudku je pre\nkasačný súd relevantná skutočnosť, že prístup krajského súdu nemohol byť pre sťažovateľku úplne\nprekvapivý. Sťažovateľka si musela byť vedomá toho, že SSP upravuje aj okruh vád konania a\nrozhodovania správnych orgánov, na ktoré je potrebné vždy prihliadať ex officio, ako napr. tie uvedené v\n§ 134 ods. 2 písm. a/ a b/ SSP. Sťažovateľka teda nemohla v dobrej viere predpokladať, že správny súd\nbude vždy a bezvýnimočne vychádzať len zo žalobných bodov uplatnených žalobkyňou. Sťažovateľka\nako účastníčka oboch súvisiacich správnych súdnych konaní preukázateľne vedela o existencii dvoch\nvedľa seba stojacich správnych rozhodnutí, a preto nemohla dobromyseľne očakávať, že na takto\nvzniknutú situáciu nebude krajský súd nijako reagovať len z toho dôvodu, že to nikto v správnej žalobe\nnenamietal. Uvedené vyplýva aj z podania zo dňa 31.01.2019, konkrétne z bodu 16, v ktorom sama\nuviedla, že v danej veci, práve z dôvodu obživnutia vkladového rozhodnutia 1, ide o špecifickú situáciu,\nprávnou úpravou neupravenú.\n39. Správny súdny poriadok upravuje viacero situácii, kedy správny súd nie je viazaný rozsahom a\ndôvodmi správnej žaloby. Konkrétne ide o ustanovenie § 134 ods. 2, § 195, § 206 ods. 3. Pochopiteľne\nrovnako nie je správny súd viazaný rozsahom žalobných bodov pri skúmaní podmienok konania. Z\nuvedeného vyplýva, že vo vzťahu k právnej úprave všeobecnej správnej žaloby, o ktorú v danom prípade\nide, je správny súd s výnimkou prípadov upravených v § 134 ods. 2 písm. a/ a b/ SSP viazaný rozsahom\na dôvodmi správnej žaloby, čo súčasne znamená, že správny súd má žalobcom striktne, bezvýnimočne,\nvymedzené dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného by sa preto\nmohla javiť námietka sťažovateľky ako dôvodná, avšak len potiaľ, pokiaľ by neexistovala skutočnosť,\n\nktorá nastala po podaní správnej žaloby v podobe existencie dvoch totožných rozhodnutí vzťahujúcich\nsa k jednému návrhu na vklad vlastníckeho práva zo dňa 28.10.2015, na ktorú muselo byť zo strany\nkrajského súdu reagované.\n40. Porušenie zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán) je jedným\nz dôvodov zrušenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP, pochopiteľne za\npodmienky, že na takýto postup nemá správny súd podklad v konkrétnom ustanovení Správneho\nsúdneho poriadku (dôvody uvedené v bode 39 rozsudku), pričom Správny súdny poriadok s výnimkou\nustanovenia § 196 neukladá správnemu súdu povinnosť oboznámiť účastníkov konania, že v konaní\nje daný zákonný dôvod na „prekročenie žalobných bodov“. Je nesporné, že procesná situácia, ktorá\nnastala v danom prípade, nie je Správnym súdnym poriadkom upravená. Kasačnému súdu sa preto\njaví ako najschodnejší spôsob jej vyriešenia analogické použitie ustanovenia § 134 ods. 2 písm. b/ v\nspojení s § 191 ods. 2 písm. b/ SSP so záverom, že žalovaný po obživnutí vkladového rozhodnutia\n1 bez akejkoľvek jeho ingerencie stratil právomoc vo veci konať, pričom nie je relevantné, že v čase\nkeď žalovaný vkladové rozhodnutie 2 vydával, touto právomocou disponoval. Je potrebné si uvedomiť,\nže situácia, ako nastala v danom prípade, nenastala v dôsledku konania resp. nekonania žalovaného,\nale v dôsledku rozhodovania správnych súdov. Pokiaľ by sme preto vychádzali z uvedeného, bol by\ndaný zákonný dôvod na prekročenie žalobcom vymedzených žalobných bodov a to podľa § 134 ods.\n2 písm. b/ SSP. Je potrebné na tomto mieste zopakovať pre kasačný súd relevantnú skutočnosť a to,\nže iný výsledok správneho súdneho konania ako zrušenie vkladového rozhodnutia 2 za danej situácie\nneprichádzal do úvahy, a preto samotné oboznámenie správneho súdu o zamýšľanom postupe vo\nvzťahu k účastníkom konania by, v podstatne malo len formálnu povahu. Inak povedané, vzhľadom\nna okolnosti daného prípadu, by účastníci konania nemali dosah na zvrátenie samotného výsledku\nsprávneho súdneho konania.\n41. Kasačný súd sa zaoberal aj pozíciou sťažovateľky vyvolanou napadnutým rozsudkom správneho\nsúdu, pričom dospel k záveru že právna pozícia sťažovateľky napadnutým rozsudkom nebola\nnijako zhoršená ani oslabená. Sťažovateľke bolo zavkladované vlastnícke právo k predmetným\nnehnuteľnostiam na základe vkladového rozhodnutia 1 do momentu jeho právoplatného zrušenia\nrozsudkom krajského súdu 1. Následne po dobu medzi zrušením vkladového rozhodnutia 1 a vydaním\nvkladového rozhodnutia 2 jej vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nevyplývalo z katastra\nnehnuteľností, ale táto skutočnosť nenastala v dôsledku kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku.\nPo vydaní vkladového rozhodnutia 2 bola sťažovateľka chránená práve týmto rozhodnutím a to až\ndo jeho zrušenia napadnutým rozsudkom, avšak už v čase vydania napadnutého rozsudku bolo, v\ndôsledku predchádzajúceho rozsudku kasačného súdu a následne vydanému rozsudku správneho súdu\nobživnuté vkladové rozhodnutie 1.\n42. Je bez akýchkoľvek pochybností, že existenciu dvoch vkladových rozhodnutí k totožnému návrhu na\nvklad bolo nutné vyriešiť. V tomto smere nemôže obstáť tvrdenie sťažovateľky, že existencia vkladového\nrozhodnutia 2 je potrebná pre budúce možné napadnutie vkladového rozhodnutia 1 zo strany žalobkyne.\nPre vyššie uvedeného dôvody nie je kasačná sťažnosť v tejto časti dôvodná.\n43. Najvyšší správny súd ďalej posudzoval, či správny súd vec správne právne posúdil.\n44. Špecifická procedurálna situácia, ktorá nastala v tejto veci, je dôsledkom toho, že kasačná sťažnosť\nv zásade nemá odkladný účinok a napadnuté rozsudky krajských súdov sú právoplatné a vykonateľné.\n45. Z toho vyplýva, že ak krajský súd zruší rozhodnutie žalovaného orgánu verejnej správy, žalovaný\norgán je povinný riadiť sa takýmto rozsudkom a podľa právnych názorov v ňom vyslovených v ďalšom\nkonaní postupovať, i keď tu bola podaná kasačná sťažnosť, ktorá potenciálne môže viesť k zrušeniu\ntohto zrušujúceho rozsudku krajského súdu. Problémy samozrejme nevyvstávajú, ak kasačná sťažnosť\nnebude úspešná.\n46. Najvyšší správny súd vníma, že takto nastavený systém účinkov kasačnej sťažnosti má svoje\nriziká a môže produkovať aj nežiadúce následky, ako sa tomu stalo aj v práve rozhodovanej veci. V\nsúčasnom modeli Správneho súdneho poriadku akýmkoľvek nežiadúcim následkom takéhoto postupu\nmôže brániť žalovaný orgán verejnej správny (respektíve ďalší účastník konania) podaním kasačnej\nsťažnosti spojenej zo zákona s odkladným účinkom, prípadne, ak tu taký účinok zo zákona nie je,\npožiadaním o jeho priznanie.\n\n47. Žalovanému teda nemožno vyčítať, že po rozsudku krajského súdu 1 vo veci znovu konal a rozhodol\npodľa inštrukcií uvedených v tomto rozsudku a preto opačný názor krajského súdu v napadnutom\nrozsudku kasačný súd odmieta ako nesprávny. Nemožno tu poukazovať ani na § 31 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a\niných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, pretože ten má na mysli\niné situácie [uvedené príkladmo v poznámke pod čiarou č. 10b)], ako je inštančný postup v správnom\nsúdnictve, o ktorý v skutočnosti ide v práve rozhodovanej veci. Preto akceptovanie názoru krajského\nsúdu v danej veci by znamenalo popretie právnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia, a to\nvo vzťahu len k žalovanému, ktorý by ho nemusel vykonať, čo možno vnímať ako veľmi problematické.\n48. Kasačný súd uznáva význam princípu ne bis in idem, ktorý je explicitne zakotvený pre oblasť\ntrestania, a to aj správneho trestania, v čl. 50 ods. 5 Ústavy SR či v čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. v spojení s č. 79/1994 Z. z.), ako aj v čl.\n50 Charty základných práv Európskej únie, to v spojení s čl. 51 ods. 1 tejto Charty. Uvedený princíp\nmá však aj širší dosah, a to v kontexte čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a v ňom artikulovanom požiadavku na\nzachovávanie právnej istoty (napr. nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. mája 2017, č.\n7/2017 ZNaU, s. 107-108). Uplatňuje sa tak aj v správnom konaní, ako aj v správnom súdnom konaní.\n49. Tento princíp sa na podústavnej úrovni premieta do rôznych procedurálnych noriem zakotvujúcich\nprekážku litispendencie alebo prekážku veci rozhodnutej. Ide napr. o § 30 ods. 1 písm. f/ a i/ zákona č.\n71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, či o § 62 ods. 1 písm.\nf/ zákona č. 563/2009 Z.z. o správne daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov.\nPodobnú úpravu obsahuje aj Správny súdny poriadok, a to v § 98 ods. 1 písm. a/ a b/.\n50. Je nesporné, že následky ponechania dvoch vedľa seba stojacich správnych rozhodnutí o tej\nistej veci sú nebezpečné a spôsobujú značnú neprehľadnosť v otázke, aký je skutočný právny stav\nna jednotlivých úsekoch verejnej správy, a to osobitne, ak vedľa seba stoja dve protichodné správne\nrozhodnutia.\n51. Posledne uvedené konštatovanie však nič nemení na tom, že nežiadúci stav nastáva aj v prípade,\nak vedľa seba stoja dve v podstate identické správne rozhodnutia. Môže ísť totižto o rozhodnutia, ktoré\ntiež vyvolávajú negatívne následky. Pôjde napríklad o prípady, keď dve vedľa seba stojace správne\nrozhodnutia na konci dňa dvakrát ukladajú sankciu za ten istý protiprávny čin [por. pre podobnosť právnej\núpravy rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu (Nejvyšší správní soud) č.k. 6 As 44/2008-142 zo\n4. marca 2009, publikované pod č. 1842/2009 v súdnej zbierke českého Najvyššieho správneho súdu],\nči vyvolávajú neprehľadnosť v činnosti správnych orgánov [por. pre podobnosť právnej úpravy rozsudok\nčeského Najvyššieho správneho súdu (Nejvyšší správní soud) č.k. 2 Azs 307/2015-41 z 9. júna 2016,\nbod 21], vo verejných evidenciách, a v konečnom dôsledku zneisťujú aj adresátov výkonu verejnej moci.\n52. Princíp ne bis in idem je pre tieto dôvody tak zásadný, že jeho porušenie nemôžu správne súdy\nprehliadať. Platí to v situácii, keď správny orgán tento princíp porušil už v čase, keď vydával svoje\nrozhodnutie či opatrenie, tak aj v situácii, keď takéto napätie s princípom ne bis in idem nastalo\nneskôr v dôsledku okolností, ktoré boli mimo vplyvu žalovaného orgánu verejnej správny, ako v práve\nposudzovanej veci. V takejto situácii správny súd musí, a to aj mimo žalobných námietok, vždy prihliadať\nna existenciu prekážky založenej rešpektom k princípu ne bis in idem.\n53. V práve rozhodovanej veci nie je sporné, že prekážka ne bis in idem nastala vo vzťahu k vkladovému\nrozhodnutiu 2, ktoré je predmetom súdneho prieskumu v danom správnom súdnom konaní, po obživnutí\nvkladového rozhodnutia 1, a to právoplatnosťou rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.\n7Sžrk/7/2017 z 26. septembra 2018, t.j. po 17. júli 2018, v ktorý deň podala žalobkyňa správnu\nžalobu proti vkladovému rozhodnutiu 2. Už len z dôvodu, že v čase podania správnej žaloby vkladové\nrozhodnutie 1 nebolo obživnuté, žalobkyňa pochopiteľne nemohla túto skutočnosť v správnej žalobe ani\nnamietať. Na tento nežiadúci stav však musel krajský súd reagovať a to práve kasáciou vkladového\nrozhodnutia 2, bez ohľadu na ustanovenie § 135 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ako bude\nvysvetlené nižšie), a rovnako bez ohľadu na to, že ustanovenie § 191 Správneho súdneho poriadku\ns takouto, svojou povahou výnimočnou procesnou situáciou, ani neráta [pozri v tomto smere bod 40,\nkde sa uvažuje o postupe analogickom, ako je uvedený v § 134 ods. 2 písm. b/ SSP]. Preto je bez\n\nakýchkoľvek pochybností, že jediným spôsobom rozhodnutia správneho súdu v danej veci muselo byť\nzrušenie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ sťažovateľka aj navrhovala odmietnutie správnej žaloby, tak k\nuvedenému kasačný súd dodáva, že tento procesný postup by sa napadnutého vkladového rozhodnutie\n2 nijako nedotkol a tento nežiadúci stav by sa týmto neodstránil.\n54. Kasačný súd vníma aj argumenty sťažovateľky o sile dôkaznej pozície jej vlastníckeho práva vo\nvzťahu k tretím osobám, a širšie otázku ochrany práv nadobudnutých na základe neskôr zrušeného\nsprávneho rozhodnutia v dobrej viere, ktoré tiež požíva ústavnú ochranu pod čl. 1 ods. 1 Ústavy SR,\navšak má za to, že princíp právnej istoty a princíp ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere je potrebné\nvyvažovať (mutatis mutandis nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 19/09 z 2. apríla 2009, č. 34/2009\nZNaU, s. 13-14), a automaticky nemá prednosť jeden princíp pred druhým princípom.\n55. Najvyšší správny súd teda uznáva, že v zásade je situáciu, aká nastala v práve rozhodovanej\nveci, potrebné riešiť kasáciou neskoršieho správneho rozhodnutia, ktoré porušuje princíp ne bis in\nidem dodajúc súčasne, že postup opísaný vyššie nie je možné uplatňovať bezmyšlienkovite [por. pre\npodobnosť právnej úpravy rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu (Nejvyšší správní soud)\nč.k. 2 Azs 307/2015-41 z 9. júna 2016, bod 29]. Je potrebné vždy prihliadať na konkrétne okolnosti\nrozhodovanej veci, ktoré môžu byť skutočne rozmanité, a to s cieľom, aby boli šetrené už popísané\nprincípy. V zásade bude treba odpovedať na otázky, či dôjde zrušením neskoršieho kolidujúceho\nsprávneho rozhodnutia k zhoršeniu právnej pozície účastníkov konania či iných osôb, a ak áno, potom,\nči je takéto zhoršenie vo svetle princípu právnej istoty obhájiteľné, prípadne aké riešenie najviac šetrí\npodstatu v kolízii stojacich princípov.\n56. Najvyšší správny súd napokon musel odpoveď ešte na jednu dôležitú otázku procedúry, ktorá pred\nním ostala. Kasačný súd si je plne vedomý, že podľa § 135 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správny\nsúd vychádza z takého právneho a skutkového stavu, aký tu bol v čase rozhodovania orgánu verejnej\nsprávy a preto sa pochopiteľne na prvý pohľad javia vyššie uvedené závery v rozpore s týmto pravidlom.\nJe tomu však iba potiaľ, pokiaľ sa nevezmú do úvahy širšie súvislosti rozhodovania správnych súdov v\nšpecifickom skutkovom kontexte, ktorý nastal aj v práve rozhodovanej veci.\n57. Ak Najvyšší správny súd na jednej strane musí akceptovať následky absencie odkladného účinku\nkasačnej sťažnosti, musí na druhej strane nachádzať v právnom poriadku také riešenia, ktoré tieto\nnásledky eliminujú, a nemôže na túto úlohu rezignovať s argumentom, že takéto riešenia na prvý pohľad\nz právneho poriadku nevyplývajú. Tieto širšie aspekty zdanlivo prelamujú § 135 ods. 1 SSP, avšak\ntreba uznať, že na danú situáciu právna úprava nepamätá. Ide preto v skutočnosti o medzeru v práve,\nktorú je nutné vyplniť výkladom šetriacim zmysel existencie celého systému správneho súdnictva. Týmto\nzmyslom je nastoľovať v činnosti správnych orgánov poriadok, prehľadnosť, a nie chaos.\n58. Nepôjde navyše o jedinú situáciu, keď správny súd nebude vychádzať z § 135 ods. 1 SSP, ale\nuzná, že na riešenú situáciu toto ustanovenie nepamätá. Kasačný súd má na mysli napríklad situáciu,\nkeď by sa správny súd obrátil na Ústavný súd SR s návrhom na začatie konania o súlade právnych\npredpisov a Ústavný súd SR by tomuto návrhu vyhovel a konštatoval by nesúlad napádaného právneho\npredpisu. Ak by správne súdy a Najvyšší správny súd stojaci na ich čele uznali, že § 135 ods. 1\nSSP komplexne pokrýva všetky modality procesného vývoja, ktoré môžu v správnom súdnom konaní\nnastať, poprel by sa tým zmysel a účel súladového konania pred Ústavným súdom SR (por. body 19 a\n20 odlišného stanoviska predsedu Ústavného súdu Ivana Fiačana k uzneseniu Ústavného súdu sp.zn.\nPL. ÚS 5/2021 z 12. mája 2021). Rovnaká situácia v podstate nastáva aj v prípade, ak Ústavný súd\nSR nálezom, vydaným až po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy, vysloví\nnesúlad konkrétneho právneho predpisu (pričom nález nebol vydaný na základe iniciatívy správneho\nsúdu v konkrétnom správnom súdnom konaní), nakoľko v zmysle ustanovenia § 131 Správneho súdneho\nporiadku je správny súd, vrátane kasačného súdu, takýmto rozhodnutím Ústavného súdu SR viazaný.\nA do tretice napríklad správny súd, napriek zneniu ustanovenia § 135 ods. 1 SSP, nevychádza zo\nskutkového a právneho stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy ani\nv rámci správnej žaloby vo veciach správneho trestania a to vzhľadom na uplatňujúcu sa plnú jurisdikciu\nv tomto osobitnom type správnej žaloby.\n\n59. S poukazom na uvedené Najvyšší správny súd uzavrel, že ustanovenie § 135 ods. 1 SSP nedopadá\nna všetky situácie, ktoré môžu v správnom súdnom konaní nastať, nakoľko môžu nastať aj situácie, keď\nsprávny súd z príkazu § 135 ods. 1 SSP vychádzať nebude.\n60. V poslednom rade, krajský súd postupoval správne, keď po zrušení veci túto nevrátil žalovanému na\nďalšie konanie. V práve rozhodovanej veci bol totižto celý právny problém vyriešený zrušujúcim výrokom\nnapadnutého rozsudku krajského súdu a po vrátení veci žalovanému by už nebolo o čom znovu konať\na rozhodovať, keďže konanie o návrhu na vklad podanom sťažovateľkou 28. októbra 2015 bolo ku dňu\nvydania rozsudku krajského súdu 3, aktuálne napadnutého kasačnou sťažnosťou, právoplatné skončené\nvkladovým rozhodnutím 1. V prípade, ak by krajský súd vrátil žalovanému vec na ďalšie konanie, nastala\nby v konaní pred žalovaným prekážka veci rozhodnutej, a žalovaný by musel na túto prekážku reagovať.\nTakýto postup preto nemožno považovať za hospodárny.\n61. Pre všetky tieto dôvody dospel kasačný súd k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.\nPreto kasačnú sťažnosť, s poukazom na ustanovenie § 461 SSP, ako nedôvodnú zamietol.\n62. Neuniklo pozornosti kasačnému súdu, že sťažovateľka kasačnou sťažnosťou spochybňovala aj\nvýrok napadnutého rozsudku o trovách konania. Týmto výrokom bolo žalovanému uložené platiť trovy\nkonania žalobkyni, pričom proti tomuto výroku žalovaný kasačnú sťažnosť nepodal. Je teda zrejmé, že\nsťažovateľke žiadna povinnosť týmto výrokom nebola uložená, čo znamená, že tento výrok napadnutého\nrozsudku nebol sťažovateľke na neprospech, ani ním žiadnym spôsobom nebola jej právna pozícia\nzmenená, či dokonca zhoršená. S poukazom na ustanovenie § 442 ods. 1 SSP preto kasačná sťažnosť,\npre absenciu subjektívnej stránky prípustnosti nebola v tejto časti prípustná, čo znamená, že do úvahy\nprichádzala aplikácia ustanovenia § 459 písm. b/ SSP (odmietnutie kasačnej sťažnosti v tejto časti).\nVzhľadom však na to, že sťažovateľka v časti, v ktorej jej svedčala subjektívna stránka prípustnosti\nkasačnej sťažnosti nebola úspešná, kasačný súd už samotným výrokom nerozhodoval aj o odmietnutí\nkasačnej sťažnosti v časti výroku o náhrade trov konania, nakoľko zamietnutie kasačnej sťažnosti\nsúčasne v sebe konzumuje aj odmietnutie kasačnej sťažnosti v tejto časti. Naviac tento postup nemal\nžiaden vplyv na rozhodovanie o náhrade trov kasačného konania.\n63. O trovách kasačného konania bolo rozhodnuté podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1, §\n168 SSP a § 169 SSP tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania nebol priznaný, lebo\nmu žiadne trovy v kasačnom konaní nevznikli, žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona\nnevyplýva, a sťažovateľka nebola v kasačnom konaní úspešná.\n64. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}