{"guid": "0747e083-4a74-482c-87af-36b8be2e3f64:cdfcc611-c525-47d3-8428-452e90a38f5c", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:3020200088.1", "spisova_znacka": "2Sfk/9/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/9/2021 z 27. 6. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 27. júna 2022, sp. zn. 2Sfk/9/2021, ECLI:SK:NSSSR:2022:3020200088.1", "identifikacne_cislo": "3020200088", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2022-06-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-2", "nazov": "§ 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-45.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 45 ods. 1 písm. f) zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-45.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-45"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-19", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-51", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-45"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cdfcc611-c525-47d3-8428-452e90a38f5c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:3020200088.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:3020200088.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:3020200088.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n2Sfk/9/2021\n3020200088\n27. 06. 2022\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSSR:2022:3020200088.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny\nBerthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v\nprávnej veci žalobcu (sťažovateľa): ESIN construction, a. s. v reštrukturalizácii, IČO: 44 318 596, so\nsídlom: Robotnícka 2779, 017 01 Považská Bystrica, právne zastúpený: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA\nŠTRBÁŇ, s. r. o., so sídlom: Dvory 1932, 020 01 Púchov, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo\nSlovenskej republiky, so sídlom: Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100182522/2020 zo dňa 16. januára 2020, o kasačnej sťažnosti\nžalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/17/2020-115 zo dňa 12.\nmája 2021, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/17/2020-115\nzo dňa 12. mája 2021 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 100182522/2020 zo dňa 16. januára\n2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nII. Žalobcovi priznáva voči žalovanému plnú náhradu trov konania pred krajským súdom, ako aj trov\nkasačného konania.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Vydaniu preskúmavaného rozhodnutia predchádzalo vykonanie daňovej kontroly za zdaňovacie\nobdobie február 2016 - máj 2016 u žalobcu Daňovým úradom Trenčín (ďalej aj „správca dane“ alebo\n„prvostupňový správny orgán“), výsledkom ktorej bolo vyhotovenie protokolu č. 100973628/2018 zo dňa\n17.05.2018. V nasledovnom vyrubovacom konaní správca dane vydal rozhodnutie č. 101453633/2018\nzo dňa 27.07.2018 o vyrubení rozdielu dane vo výške 10.000 eur za zdaňovacie obdobie apríl 2016.\nŽalovaný toto rozhodnutie na základe odvolania žalobcu zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie\nkonanie rozhodnutím č. 102300769/2018 zo dňa 21.11.2018 z dôvodu, že bolo porušené právo žalobcu\npodľa § 45 ods. 1 písm. f) zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „daňový\nporiadok“).\n2. Správca dane následne vydal rozhodnutie č. 427880/2019 zo dňa 24.07.2019 (ďalej aj ako\n„prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku, ktorým vyrubil rozdiel dane v sume\n10.000 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie apríl 2016, z dôvodu\nporušenia ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona\no DPH.\n\n3. Žalobca podal odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane. Žalovaný rozhodnutím č.\n100182522/2020 zo dňa 16.01.2020 (ďalej aj len „preskúmavané rozhodnutie“) rozhodnutie správcu\ndane potvrdil. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:\n- vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že spoločnosť K&L, s.r.o. (ďalej aj len „dodávateľ“)\nby bola dodávateľom služieb uvedených na sporných faktúrach. Dodávateľ mal predmetné služby\ndodať prostredníctvom subdodávateľských spoločností RALLY Kraft s.r.o. a FZM s.r.o. (ďalej aj len\n„subdodávatelia“). Dodanie subdodávateľmi však nebolo dostatočne preukázané a teda nebolo ani\npreukázané, kto v skutočnosti dodávateľovi prenájom reklamných plôch poskytol a teda komu ako\nskutočnému dodávateľovi vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 2 zákona o DPH,\n- v danej veci z dokazovania správcu dane vyplynulo, že služba dodaná žalobcovi, z ktorej si uplatnil\nodpočet DPH nebola v skutočnosti reklamou, ale sponzoringom, ktorý nie je predmetom dane v zmysle\nustanovení zákona o DPH. Na závodných automobiloch sa nachádzalo len logo žalobcu, ktoré samo o\nsebe nemôže napĺňať podstatu reklamy. Žalobca teda získal neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania\nDPH, ktorú si odpočítal zo v skutočnosti sponzorských príspevkov, ktoré boli fakturované dodávateľom\nako reklamné služby - prenájom reklamnej plochy,\n- žalobcovi nebola odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam zisteným správcom\ndane, keďže bol informovaný o výsledkoch dokazovania v rámci vyrubovacieho konania pri ústnom\npojednávaní dňa 04.06.2019 a následne na tento záver správcu dane reagoval vo svojom písomnom\nvyjadrení zo dňa 19.06.2019. Žalobca bol oboznámený so stanoviskom správcu dane k jeho vyjadreniu\nna ústnom pojednávaní dňa 11.07.2019. Žalobca sa tiež vyjadril k tomuto stanovisku správcu dane,\npričom jeho vyjadrenie je zaznamenané v predmetnej zápisnici z ústneho pojednávania. Žalovaný\npovažoval vysporiadanie sa správcu dane s nevykonanými dôkazmi za dostatočné,\n- správca dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených\nžalobcom, z čoho vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Skonštatoval, že správca dane\ndostatočne zistil skutkový stav pre prijatie záverov uvedených v jeho rozhodnutí.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n4. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, ktorou sa domáhal\njeho zrušenia, ako aj zrušenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane a vrátenia veci na ďalšie\nkonanie.\n5. Krajský súd rozsudkom č. k. 13S/17/2020-115 zo dňa 12. mája 2021 správnu žalobu ako nedôvodnú\nzamietol podľa § 190 SSP. Krajský súd svoj rozsudok zdôvodnil nasledovne:\n- postupy správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom\nkonaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom\nuvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané\nzisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Úvahy správcu dane a žalovaného účinne viedli k\nopätovnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu, pričom v konečnom dôsledku možno dôkazné\nbremeno žalobcu považovať za neunesené, keďže žalobca nedokázal vyvrátiť dôvodné pochybnosti o\ndôveryhodnosti celej deklarovanej transakcie a to nielen na úrovni vzťahu žalobca-dodávateľ, ale aj na\núrovni vzťahu dodávateľ-subdodávatelia,\n- správca dane sa s dôkaznými návrhmi žalobcu, ktoré neakceptoval vysporiadal aj v prvostupňovom\nrozhodnutí. Jednalo najmä o dôkazy, ktoré správca dane nespochybňoval, keďže správca dane\nnespochybnil samotné uskutočnenie jednotlivých pretekov závodných vozidiel, ani existenciu týchto\nvozidiel, ani ich účasť na pretekoch, ani účasť deklarovaných jazdcov, ani uvedenie loga žalobcu na\nzávodných automobiloch a ani autentickosť vyhotovených obrazových a zvukovoobrazových záznamov,\nale spochybnil konkrétny deklarovaný dodávateľsko-odberateľský reťazec, na počiatku ktorého mali byť\nsubdodávateľské spoločnosti a na jeho konci žalobca,\n- administratívne orgány postupovali správne, ak sa zaoberali aj charakterom plnenia deklarovaného\npredmetnými faktúrami, nakoľko pri sponzorskom odkaze, resp. sponzorstve, na rozdiel od reklamy\nby žalobca nemal právo na odpočítanie DPH. Žalobca bol s takýmto právnym náhľadom na povahu\n(charakter) dodaných služieb oboznámený ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, k tomuto\nprávnemu názoru žalobca podal svoje vyjadrenie, s ktorým sa správca dane riadne vysporiadal.\nKeďže prvostupňové konanie pred správcom dane treba spolu s odvolacím konaním vnímať ako jeden\ncelok, mal žalobca podľa názoru správneho súdu dostatok možností zareagovať aj na takúto právnu\nargumentáciu správcu dane,\n\n- k samotnému posúdeniu charakteru fakturovaného plnenia, z ktorého si žalobca uplatňoval odpočet\nDPH rozsiahlo a detailne popísal rozdiel medzi sponzorským odkazom a reklamou, pričom tieto závery\nzdôvodnil aj odkazmi na právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o reklame“), zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a\nretransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách (ďalej len „zákon o vysielaní a\nretransmisii“) a relevantnú judikatúru. Zverejnenie loga „ESIN construction“ na pretekárskych autách na\nšportovom podujatí však ani podľa názoru správneho súdu nespĺňa kritériá reklamy. Keď teda daňové\norgány dospeli k záveru, že v prípade plnení z predmetných faktúr vystavených dodávateľom nejde o\nreklamu, ale ide o sponzoring, ktorý nie je predmetom DPH, sú tieto ich úvahy právne korektné,\n- ohľadom relevancie dokazovania vedomosti žalobcu o účasti na podvodnom reťazci odôvodnil, že\naby malo vôbec zmysel preukazovať vedomosť o účasti na podvodnom konaní by bolo potrebné, aby\nboli naplnené hmotnoprávne požiadavky odpočtu DPH, pričom v prejednávanej veci tieto podmienky\nsplnené neboli. Svoje závery odôvodnil odkazom na relevantnú judikatúru.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n6. Žalobca (sťažovateľ) podal proti rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský\nsúd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho\nprávneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu podľa § 440\nods. 1 písm. f), g) a h) SSP.\n7. Kasačnú sťažnosť odôvodnil nasledovne:\n- nesprávne právne posúdenie dodanej služby ako sponzoringu správneho súdu videl najmä v tom,\nže v zmysle § 9 ods. 1 zákona o DPH sa za dodanie služby považuje každé plnenie, ktoré nie je\ndodaním tovaru a zároveň dodaná služba nespĺňa kritériá negatívneho vymedzenia služby v intenciách\nzákona o DPH. Zákon o DPH nepodmieňuje vznik daňovej povinnosti z dotknutej služby, či má obstaraná\nslužba pre daňový subjekt výpovednú hodnotu. Dodávateľ dodal sťažovateľovi posudzované obchody\nako objednanú službu za dohodnuté protiplnenie, pričom obe zmluvné strany tento zdaniteľný obchod\nako službu poskytnutú v rámci podnikania kontrahovali, v dôsledku čoho ide o zdaniteľnú službu v\nzmysle § 19 ods. 2 zákona o DPH. Zmluva o reklame, ktorá bola základom dodania predmetnej služby\nuzatvoril sťažovateľ s dodávateľom z jasného zrozumiteľného a ekonomického dôvodu propagovania\nsťažovateľa formou riadnej reklamy. Právny záver správneho súdu je v rozpore s dikciou zákona o\nreklame, ktorý považuje za predmet reklamy aj vyobrazenie obchodného mena alebo ochrannej známky.\nVyobrazenie obchodného mena sťažovateľa nie je len obchodným menom a logom, ale aj ochrannou\nznámkou, s ktorou disponuje sťažovateľ. Navyše správny súd opomenul zohľadniť, že dodaná služba\nnespočívala len v umiestnení loga sťažovateľa na pretekárskych vozidlách, ale aj z iných parciálnych\nplnení (internetová stránka, reklamné predmety rozdávané na podujatiach, odvysielanie reportáží v TV\na pod.),\n- správny súd nesprávne právne posúdil nepreukázanie dodania služieb deklarovaných na\npredložených faktúrach, respektíve nepreukázanie, že predmetné služby deklarovaný dodávateľ dodal\nprostredníctvom ním označených subdodávateľov. Výpovede bývalých konateľov dodávateľa výslovne\npotvrdili, že deklarované služby boli dodané prostredníctvom označených subdodávateľov a tieto služby\nboli sťažovateľovi riadne fakturované. Od sťažovateľa nie je možné dôvodne požadovať, aby správcovi\ndane požadovaným spôsobom preukázal uskutočnenie plnení v rámci subdodávateľského reťazca,\nprostredníctvom ktorého boli deklarované služby skutočne dodané. Pre sťažovateľa bolo podstatné\ndodanie služby zo strany dodávateľa bez ohľadu na to, akým spôsobom tieto služby zabezpečí. Pokiaľ\nbol teda sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane pretože boli pochybnosti o subdodávateľskom reťazci, tak\nby musela byť v danom prípade objektívne preukázaná sťažovateľova vedomosť o tom, že sťažovateľovi\ndodané zdaniteľné plnenie je poznačené,\n- správca dane nedal sťažovateľovi žiadnym spôsobom v rámci daňovej kontroly na vedomie, že\nspochybňuje charakter dodanej služby ako reklamy, teda že túto službu posudzoval ako sponzoring.\nSťažovateľ tak počas daňovej kontroly nemohol predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v tomto\nsmere. V dôsledku uvedeného správca dane nezákonným postupom znemožnil sťažovateľovi vyjadriť\nsa ku všetkým skutočnostiam zisteným počas daňovej kontroly priamo počas daňovej kontroly. Podľa\nnázoru sťažovateľa nie je možné dopĺňať a meniť dôvody vyrubenia rozdielu DPH vo vyrubovacom\nkonaní. V dôsledku uvedeného nemal žalovaný, ako ani správny súd, prihliadať a právne vyhodnocovať\n\ncharakter posudzovanej dodanej služby, nakoľko týmto smerom správca dane neviedol dokazovanie\npočas daňovej kontroly,\n- sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok za zmätočný a nekonzistentný vo vzťahu k pomenovaniu\njednoznačného dôvodu vyrubenia rozdielu dane, teda či bola daň vyrubená pre nemožnosť zistenia kto\nskutočne predmetnú službu sťažovateľovi dodal alebo pretože sa nejedná o reklamu, ale sponzoring. V\ndôsledku toho je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Sťažovateľ takto nejednoznačné pomenovanie\nskutočného dôvodu vyrubenia rozdielu dane namietal už v správnej žalobe, pričom správny súd sa s\nňou nijako nevysporiadal,\n- správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. V tomto bode sťažovateľ\nlen odkázal na predošlú argumentáciu uvedenú v jeho kasačnej sťažnosti.\n8. Pre vyššie uvedené dôvody sťažovateľ navrhol zrušiť napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne\na vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie alebo zmeniť napadnutý rozsudok tak, že preskúmavané\nrozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie v zmysle § 462 ods. 2 SSP.\n9. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na skutočnostiach a záveroch uvedených\nv preskúmavanom rozhodnutí, ako aj v jeho stanovisku k správnej žalobe. Navrhol, aby kasačný súd\nnapadnutý rozsudok, ako vecne správny potvrdil.\nIV.\nKonanie pred kasačným súdom\n10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej aj „kasačný súd“)\npreskúmal vyššie uvedený rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho\npôsobnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP a § 101e ods. 2 zákona číslo\n757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o\nsúdoch“).\n11. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a\nrozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. júna 2022\n(§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).\n12. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná\nkasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná včas a oprávnenou\nosobou.\n13. Kasačný súd následne preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu a v medziach kasačnej\nsťažnosti aj rozhodnutia správnych orgánov a vyhodnotil kasačnú sťažnosť ako dôvodnú. Bližšie tieto\nzávery odôvodňuje v nasledovnom texte.\nV.\nVybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal\nPodľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, daňová povinnosť vzniká dňom\ndodania služby.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, právo odpočítať daň z tovaru\nalebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, platiteľ môže odpočítať\nod dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako\nplatiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená\niným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, právo na odpočítanie\ndane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru\nod platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\nPodľa § 45 ods. 1 písm. f) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (ďalej aj len ako „daňový poriadok“), daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva\ndaňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane\nprávo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo\nnavrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.\nVI.\nPrávne posúdenie veci kasačným súdom\n\n14. Úvodom svojich právnych úvah kasačný súd považuje za vhodné zhrnúť, z akých dôvodov\nsprávny súd správnu žalobu zamietol. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že sa stotožnil s\ndôvodom vyrubenia rozdielu DPH sťažovateľovi, ktorým bolo nenaplnenie hmotnoprávnych podmienok\nuplatnenia odpočtu DPH. Spočíval najmä v nemožnosti jednoznačného identifikovania subdodávateľov,\nprostredníctvom ktorých mal deklarovaný dodávateľ sťažovateľovi zabezpečiť dodanie reklamných\nslužieb. Sťažovateľ teda neuniesol dôkazné bremeno, že skutočný dodávateľ služieb má postavenie\nzdaniteľnej osoby. Súčasne dôvodom pre odmietnutie nadmerného odpočtu DPH bolo, že služby dodané\nsťažovateľovi nemali charakter reklamy, ale v skutočnosti sa jednalo o sponzoring, ktorý vo všeobecnosti\nnezakladá právo na odpočítanie DPH.\n15. Čo sa týka samotného sťažnostného bodu, že správny súd, ako ani žalovaný a správca dane\nneuviedli jednoznačný dôvod, pre ktorý bola sťažovateľovi dodatočne vyrubená DPH, kasačný súd\nzastáva názor, že je nedôvodný. Je tomu tak pretože správca dane vo svojom rozhodnutí jednoznačne\nidentifikoval, že dôvodom jeho rozhodnutia je nesplnenie podmienok pre odpočítanie DPH a to tak z\ndôvodu nejednoznačnej identifikácie zdaniteľnej osoby, ktorá mala deklarované služby skutočne dodať\na zároveň z dôvodu, že v danom prípade sa nejednalo o dodanie služby, ktorá je predmetom DPH,\nkeďže sa jednalo o sponzoring, čo je tiež podmienkou odpočtu DPH. S týmito závermi sa stotožnil\naj žalovaný, ktorý ich len v mierne zrozumiteľnejšej forme zhutnil v odôvodnení preskúmavaného\nrozhodnutia. Správny súd tiež celkom jasne a zrozumiteľne identifikoval oba vyššie uvedené dôvody,\npre ktoré neboli splnené podmienky odpočtu DPH v dôsledku čoho bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel\ndane. Pre uvedené nie je dôvodná ani argumentácia sťažovateľa, že správny súd sa nevysporiadal s\ntýmto žalobným dôvodom, keď sám jasne identifikoval čo bolo dôvodom vyrubenia rozdielu DPH, ktorý\nvyplýva z preskúmavaného rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia správcu dane.\n16. Ohľadom namietaného nesprávneho právneho posúdenia otázky nepreukázania dodania služieb\ndeklarovaných na predložených faktúrach, respektíve nepreukázania, že predmetné služby deklarovaný\ndodávateľ obstaral prostredníctvom ním označených subdodávateľov, je potrebné dať za pravdu\nargumentácii sťažovateľa, že žalovaný ako aj správny súd vec nesprávne právne posúdili. V zmysle\naktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ nie je možné odmietnuť daňovému subjektu odpočet DPH\nlen z dôvodu, že nevie preukázať, že ním deklarovaný dodávateľ zabezpečil dodanie prostredníctvom\nsubdodávateľských subjektov, respektíve tieto subjekty stotožniť. K uvedenému je možné odkázať\nnapríklad na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo zo dňa 3. septembra 2020:\n„Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty\nv spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v to zmysle,\nže bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na\nodpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu,\nže faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá\nvyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských\nzdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť\nnebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie\ndodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté\nv prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca,\nsa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom\npreukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala\nvedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá\nvyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného\ndodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“\n17. Z vyššie citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ teda vyplýva, že v prípade spochybnených\nsubdodávateľov v kontexte prejednávanej veci je možné nepriznať odpočet DPH len v prípade, kedy\nby bola preukázaná účasť alebo aspoň vedomosť daňového subjektu o podvodnom konaní niektorého\nzo subjektov zapojených do obchodného reťazca. Keďže správca dane a ani žalovaný týmto smerom\nneviedli svoje úvahy pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane sťažovateľovi, tak kasačný súd považuje\nich rozhodnutie za nezákonné.\n18. Spochybnenie subdodávateľov nie je jediný dôvod, pre ktorý daňové orgány, ako aj správny súd v\nnapadnutom rozsudku konštatovali nenaplnenie hmotnoprávnych podmienok uplatnenia odpočtu DPH.\nSprávca dane totiž svoje rozhodnutie odôvodnil aj tým, že zo sťažovateľom prijatej služby nie je možné\nodpočítať DPH. Nebola teda naplnená podmienka v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH.\n19. K sťažnostným bodom týkajúcim sa právneho posúdenia deklarovaných služieb na sporných\nfaktúrach ako sponzoringu kasačný súd odkazuje na právne posúdenie tejto problematiky vo svojom\n\nskoršom rozsudku sp. zn. 10Sžfk/57/2019 zo dňa 28.02.2022. V danom prípade bola posudzovaná\ntáto právna otázka v skutkovo takmer totožnom kontexte odmietnutia nadmerného odpočtu DPH z\ndeklarovaných reklamných služieb - prezentáciou loga zdaniteľnej osoby na pretekárskych vozidlách.\nRelevantná časť odôvodnenia predmetného rozsudku znie nasledovne:\n„20. K predmetu kasačného konania kasačný súd uvádza, že odplatné zabezpečenie reklamného\npriestoru platiteľom dane pre sťažovateľa a prezentácia jeho loga na automobilových pretekoch a\nnásledne i v médiách je na účely zákona o DPH bezpochyby ekonomickou činnosťou (podnikaním), z\nktorej bol dosiahnutý príjem. Bez ohľadu na to, či je toto plnenie s ohľadom ma svoje špecifiká reklamou,\nsponzoringom (sponzorským odkazom), alebo ním zmluvné strany sledovali iný účel, pri uplatnení\nrežimu DPH mohlo ísť len o dodanie služby, pri ktorej vznikla daňová povinnosť, pretože služba bola\nposkytnutá sťažovateľovi za protihodnotu v tuzemsku zdaniteľnou osobou, ktorá konala v postavení\nzdaniteľnej osoby (§ 2 ods. 1 písm. b/, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona o DPH).\n21. Ďalej je treba upozorniť na to, že zákon o DPH na účely odpočítania dane z prijatých služieb\nnerobí rozdiel medzi reklamou a sponzoringom v tom zmysle, že by povedzme služby spojené zo\nzabezpečením sponzorského odkazu boli zákonom explicitne vylúčené zo všeobecného režimu DPH.\nLegálne definície týchto pojmov neupravujú daňové predpisy, ale zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a\no zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o reklame“), resp. zákon č. 308/2000 Z. z. o\nvysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“). Podľa\nzákona o reklame sa reklamou rozumie predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe\nsúvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na\ntrhu, pričom za produkt sa považuje aj obchodné meno podnikateľa (§ 2 ods. 1 písm. a/, b/ zákona\no reklame). Pojem sponzoring definuje zákon o vysielaní a retransmisii ako plnenie určené na priame\nalebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na\npožiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary\nalebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla (§ 38 ods. 1 zákona\no vysielaní a retransmisii). Napriek tomu, že uvedené definície majú pre daňové účely len orientačnú\nfunkciu, je z nich zrejmé, že sponzoring je rovnako ako reklama z pohľadu daňového subjektu investíciou,\nktorej protihodnotou je aj poskytnutie služby vo forme verejnej prezentácie daňového subjektu alebo jeho\nproduktu. Táto služba teda napĺňa aj znaky reklamy, hoci možno konštatovať, že popri reklamnej zložke\nje primárnym cieľom sponzorovania podpora sponzorovanej aktivity. Naproti tomu jasným ekonomickým\ncieľom reklamy je umiestňovanie produktov na trhu.\n22. So zreteľom na okolnosti súdeného prípadu možno dať sťažovateľovi za pravdu, že prezentáciou\njeho loga (obchodného mena) na automobilových pretekoch bezpochyby mohol byť vo verejnosti\nvytvorený určitý (zrejme pozitívny) vnem o existencii sťažovateľa, čo mohol byť jeden z dôvodov\nstojacich za vznikom transakcie. To však pre priznanie práva na odpočítanie dane z prijatej služby\nsamo osebe nestačí. Rozhodujúcou je kladné zodpovedanie otázky, či ide o službu, ktorú sťažovateľovi\nposkytol platiteľ dane a či ju sťažovateľ použil alebo použije na svoje zdaniteľné plnenia, na dodávky\ntovarov a služieb ako platiteľ. Teda či služba dodávateľa priamo a bezprostredne súvisí s ďalšími\nzdaniteľnými obchodmi sťažovateľa a či sa investícia do takejto prezentácie mohla premietnuť do\nvšeobecných ekonomických nákladov sťažovateľa. Kasačný súd teda zdôrazňuje, že pre záver o\nzákonnosti odpočítania dane z prijatej služby dodávateľa nie je rozhodujúce, či išlo o reklamu alebo\nsponzoring, pretože aj sponzorský odkaz je formou reklamy, hoci protihodnota zaň plní aj iné funkcie.\n23. Otázkami odpočítania dane z reklamných služieb podobného druhu sa v minulosti zaoberal aj Súdny\ndvor EÚ, ktorý v jednom z ostatných rozhodnutí na danú tému (C-334/20 zo dňa 25.11.2021 Amper Metal\nKft.) vyslovil záver, že „zdaniteľná osoba si môže odpočítať DPH zaplatenú na vstupe za reklamné služby,\nak je takéto poskytnutie služieb transakciou, ktorá podlieha DPH v zmysle článku 2 smernice o DPH,\na priamo a bezprostredne súvisí s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami na vstupe alebo\ns celkovou hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby ako súčasť jej všeobecných nákladov, pričom\nnie je potrebné zohľadniť skutočnosť, že fakturovaná cena za tieto služby je neprimeraná v porovnaní\ns referenčnou hodnotou určenou vnútroštátnym daňovým orgánom alebo že tieto služby neprispeli k\nzvýšeniu obratu tejto zdaniteľnej osoby“ (bod 40). Konštatoval tiež, že „skutočnosť, že sa nezvýšil obrat\nzdaniteľnej osoby, nemôže ovplyvniť výkon práva na odpočítanie. Spoločný systém DPH, ako bolo\npripomenuté v bode 23 tohto rozsudku, totiž zaručuje neutralitu, čo sa týka daňového bremena všetkých\nhospodárskych činností, bez ohľadu na ich účely a výsledky, pod podmienkou, že uvedené činnosti v\nzásade podliehajú DPH. Okrem toho, ak raz vznikne právo na odpočítanie dane, zostáva zachované\naj vtedy, ak sa zamýšľaná hospodárska činnosť napokon neuskutočnila a v dôsledku toho neviedla k\nzdaniteľným plneniam, alebo ak zdaniteľná osoba nemohla používať tovary alebo služby, ktoré viedli k\nodpočítaniu dane v rámci zdaniteľných plnení, z dôvodu okolností nezávislých od jej vôle (rozsudok z 12.\n\nnovembra 2020, Sonaecom, C-42/19, EU:C:2020:913, body 38 a 40, ako aj citovaná judikatúra)“ (bod\n35).“\n20. Z vyššie citovaného právneho posúdenia kasačného súdu v obdobnej veci vyplýva, že na účely\nprávneho posúdenia, či si daňový subjekt môže odpočítať DPH z prijatej reklamnej služby nie je\nrozhodujúce, či túto službu nazveme sponzoringom alebo reklamou. Zákon o DPH totiž explicitne zo\nsvojho režimu služby spojené so sponzorským odkazom nevyníma. V zmysle zákona o DPH je teda\njednoznačne možné považovať za dodanie služby aj umiestnenie loga (obchodného mena) sťažovateľa\nna pretekárskych vozidlách, pretože služba bola poskytnutá sťažovateľovi za protihodnotu v tuzemsku\nzdaniteľnou osobou, ktorá konala v postavení zdaniteľnej osoby (§ 2 ods. 1 písm. b/, § 3 ods. 2, § 9\nods. 1, § 19 ods. 1 zákona o DPH).\n21. Ako už vyplýva z vyššie citovaného rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR, pre posúdenie\noprávnenosti odpočtu DPH daňovým subjektom nie je v samotnej podstate veci rozhodujúci charakter\nsťažovateľom zvolenej prezentácie loga, ale jej súvis s ďalšími dodávkami tovarov a služieb sťažovateľa\nalebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou. Aby si sťažovateľ mohol oprávnene odpočítať DPH\nz takto deklarovanej reklamnej služby musí byť preukázané, že mala priamy a bezprostredný súvis\ns jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami sťažovateľa na výstupe (v slovenskom preklade\ncitovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-334/20 Amper Metal Kft. zo dňa 25.11.2021 nastala\nchyba pri preklade a správne má citácia bodu 40 znieť: „zdaniteľná osoba si môže odpočítať DPH\nzaplatenú na vstupe za reklamné služby, ak je takéto poskytnutie služieb transakciou, ktorá podlieha\nDPH v zmysle článku 2 smernice o DPH, a priamo a bezprostredne súvisí s jednou alebo viacerými\nzdaniteľnými transakciami na výstupe alebo s celkovou hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby\nako súčasť jej všeobecných nákladov, pričom nie je potrebné zohľadniť skutočnosť, že fakturovaná\ncena za tieto služby je neprimeraná v porovnaní s referenčnou hodnotou určenou vnútroštátnym\ndaňovým orgánom alebo že tieto služby neprispeli k zvýšeniu obratu tejto zdaniteľnej osoby“ - poznámka\nkasačného súdu) alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou.\n22. Sťažovateľ však v danom prípade s takýmto smerovaním právneho posúdenia nebol konfrontovaný.\nDaňové orgány totiž vyrubenie rozdielu dane odôvodňovali posúdením charakteru deklarovanej služby\nako sponzoringu, z čoho vyvodili, že sponzoring nie je zdaniteľnou službou v zmysle zákona o DPH\na to je dôvodom prečo nie je možné uplatniť odpočet dane. Sťažovateľ preto ani legitímne nemohol\nvedieť, že má správcovi dane a žalovanému preukazovať priamy a bezprostredný súvis prijatej služby\n- reklamy s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami sťažovateľa na výstupe alebo s jeho\ncelkovou hospodárskou činnosťou. Pre uvedené ani nie je možné na základe zisteného skutkového\nstavu urobiť jednoznačný záver o tom, že neboli naplnené hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH. V\nkaždom prípade je však nutné konštatovať, že vyrubenie rozdielu dane žalovaný, ako aj správca dane,\nvec nesprávne právne posúdili, čoho následkom je nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.\n23. Kasačný súd považuje za nedôvodný sťažnostný bod, ktorý sa týkal porušenia procesných práv\nsťažovateľa správcom dane tým, že nemal možnosť vyjadriť sa k právnemu posúdeniu povahy prijatej\nslužby - reklamy na účely možnosti odpočítania DPH, z ktorej si uplatňoval právo na odpočet dane, v\npriebehu daňovej kontroly. Ako už skonštatoval v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný, tak aj krajský\nsúd v napadnutom rozsudku, sťažovateľ bol oboznámený s právnym náhľadom správcu dane na\npovahu (charakter) dodaných služieb ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia. Nič nebránilo\nsťažovateľovi sa k týmto predbežným náhľadom správcu dane na posudzované služby vyjadriť, prípadne\nnavrhnúť doplnenie dokazovania. Sťažovateľ sa k uvedenému aj vyjadril a správca dane sa s jeho\nvyjadrením napokon vysporiadal aj v prvostupňovom rozhodnutí. V § 68 ods. 3 tretia veta daňového\nporiadku je výslovne upravené, že správca dane doplní dokazovanie na základe písomného vyjadrenia\ndaňového subjektu. Námietky sťažovateľa v tomto smere správca dane v konečnom dôsledku aj\nvyhodnotil v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré predstavuje konečný a záväzný právny názor založený\nna zistenom skutkovom stave počas daňovej kontroly. Až toto rozhodnutie môže zakladať povinnosti\n(v danom prípade zaplatiť vyrubený rozdiel dane) daňovému subjektu. Preto nie je možné prisvedčiť\nargumentácii, že boli porušené sťažovateľove procesné práva daňovými orgánmi.\n24. Závery uvedené v predošlom odseku je možné podložiť aj judikatúrou, napríklad rozsudkom\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/47/2007 zo dňa 21. novembra 2007, ktorého relevantná časť\nodôvodnenia znie nasledovne:\n„K výsledkom vyrubovacieho konania správca dane dôjde správnou úvahou, v rámci ktorej sa musí\nvysporiadať i s tvrdeniami a dôkaznými návrhmi vznesenými daňovým subjektom v priebehu daňovej\nkontroly i vo vyjadrení k protokolu. V prípade, že ide o vydanie dodatočného platobného výmeru [§ 44\nods. 6 písm. b) zákona o správe daní a poplatkov], je zrejmé, že daň zistená po daňovej kontrole sa\nodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní, a preto ide už o vyslovenie právneho názoru správcu\n\ndane na sporné skutočnosti medzi daňovým subjektom a správcom dane. Až hodnotenie dôkazov, ich\nkonfrontácia s vyjadreniami a dôkazmi daňového subjektu proti protokolu umožňuje správcovi dane v\nštádiu vyrubovacieho konania vysloviť záver o vyrubenej dani. Námietkami a vyjadreniami účastníka\nkonania sa musí zaoberať už správca dane, a to najneskôr v odôvodnení dodatočného platobného\nvýmeru. Pokiaľ tak neurobil, jeho rozhodnutie je arbitrárne, vydané jednostranne na základe zistení\nsprávcu dane. Z hľadiska právnej praxe nie je možné tieto nedostatky ponechať na odstraňovanie až v\nštádiu odvolacieho konania vlastnou činnosťou žalovaného.“\n25. Záverom sťažovateľ namietal aj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Tento\nsťažnostný bod však ďalej nerozvinul na konkrétny rozpor, ktorý vidí s rozhodovacou praxou a\npoukázal len na zvyšný obsah svojej kasačnej sťažnosti. Vzhľadom na to kasačný súd túto námietku\nproti napadnutému rozhodnutiu ani samostatne neposudzoval a odkazuje na svoje právne posúdenie\nostatných bodov kasačnej sťažnosti.\nVII.\nZáverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov\n26. Kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zrušuje preskúmavané rozhodnutie\nžalovaného podľa § 462 ods. 2 SSP, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia nenaplnenia\nhmotnoprávnych podmienok odpočítania DPH z reklamných služieb dodaných sťažovateľovi. Žalovaný\nbude pri svojom ďalšom konaní a rozhodovaní vo veci viazaný právnym názorom vysloveným v\ntomto rozsudku. Najmä zváži, či je na základe zisteného skutkového stavu možné prijať záver o\nnesplnení podmienok odpočtu dane. Kasačný súd upozorňuje, že v prípade konštatovania naplnenia\nhmotnoprávnych podmienok je možné odpočet DPH nepriznať jedine ak by bolo v konaní preukázané, že\nsťažovateľ sa podieľal na daňovom podvode alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom\nreťazci poznačenom daňovým podvodom.\nPodľa § 462 ods. 2 SSP ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu\nzmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.\n27. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP\na vzhľadom na úspech žalobcu v kasačnom konaní mu priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených\ntrov v tomto konaní. O výške náhrady trov rozhodne osobitným uznesením súdny úradník na krajskom\nsúde v zmysle § 175 ods. 2 SSP.\n28. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods.\n4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13S/17/2020", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}