{"guid": "1ca83d22-db6d-411c-bdfe-0660fad385ea:f004ca7f-c2e4-4508-81ef-31d53c2a9232", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200470.1", "spisova_znacka": "10Sžfk/44/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/44/2020 z 14. 4. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 14. apríla 2022, sp. zn. 10Sžfk/44/2020, ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200470.1", "identifikacne_cislo": "3019200470", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2022-04-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/7", "nazov": "ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-166b.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 166b ods. 1 písm. d) ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-166b.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005/paragraf-166b"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/7#paragraf-166b"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f004ca7f-c2e4-4508-81ef-31d53c2a9232", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200470.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200470.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200470.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n10Sžfk/44/2020\n3019200470\n14. 04. 2022\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSSR:2022:3019200470.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany\nHatalovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a JUDr.\nMariána Fečíka, v právnej veci žalobcu: Vladimír Šimko, podnikajúci pod obchodným menom Vladimír\nŠimko, s miestom podnikania Karpatské námestie 7770/10A, 831 06 Bratislava-Rača, IČO: 45 424 764,\nprávne zastúpený: JUDr. Šimonom Cibulkom, advokátom, so sídlom kancelárie Hodžova 53, 911 01\nTrenčín, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,\nIČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102240230/2019 zo\ndňa 25. septembra 2019 a rozhodnutia Daňového úradu Trenčín č. 101520645/2019 zo dňa 20. júna\n2019, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/186/2019\n- 51 zo dňa 12. mája 2020, takto\nrozhodol:\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/186/2019 - 51\nzo dňa 12. mája 2020 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 102240230/2019 zo dňa 25. septembra\n2019 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 101520645/2019 zo dňa 20. júna 2019 z r u š u j\ne a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred orgánmi verejnej správy\n1. Daňový úrad Trenčín (ďalej aj „správca dane“) rozhodnutím č. 101520645/2019 zo dňa 20.06.2019\n(ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 704,20 Eur za\nnezaplatenie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) vyrubenej podaním daňového priznania za\nzdaňovacie obdobie máj 2012 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške, a to podľa § 156 ods. 1 písm.\na) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) (ďalej aj „Daňový poriadok“).\n2. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal správca dane na to, že platiteľ dane - žalobca\npodal dňa 25.06.2012 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie máj 2012, ktorým priznal daňovú\npovinnosť v sume 376,71 Eur. Dňa 02.04.2014 podal dodatočné daňové priznanie k DPH za toto\nzdaňovacie obdobie, ktorým zvýšil daňovú povinnosť o 1.173,80 Eur a priznal daňovú povinnosť v sume\n1.550,51 Eur. Podaním dodatočného daňového priznania bola žalobcovi vyrubená daň v sume 1.173,80\nEur so splatnosťou dňa 02.06.2014, ktorá nebola ku dňu 20.06.2019 uhradená. Správca dane preto\nprvostupňovým rozhodnutím vyrubil úrok z omeškania za štyri roky omeškania s platbou, t. j. za obdobie\nod 03.06.2014 do 02.06.2018 vrátane.\n3. Žalovaný prvostupňové rozhodnutie na odvolanie žalobcu potvrdil rozhodnutím č. 102240230/2019\nzo dňa 25.09.2019 (ďalej aj „druhostupňové rozhodnutie“).\n\nII.\nKonanie pred krajským súdom\n4. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj krajský súd“ alebo „správny\nsúd“) sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti prvostupňového rozhodnutia a druhostupňového\nrozhodnutia a ich zrušenia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.\n5. Krajský súd rozsudkom č. k. 11S/186/2019 - 51 zo dňa 12.05.2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“\nalebo „rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol ako nedôvodnú.\n6. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na skutočnosť, že uznesením Okresného\nsúdu Trenčín sp. zn. 40Odk/17/2017 zo dňa 01.06.2017 zverejneným v obchodnom vestníku dňa\n08.06.2017 a právoplatným a vykonateľným dňa 09.06.2017 (ďalej aj „uznesenie o vyhlásení konkurzu“)\nbol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz. V bode IV. uznesenia o vyhlásení konkurzu súd rozhodol\no tom, že oddlžuje dlžníka - žalobcu tak, že ho zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené\niba v tomto konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené\nz uspokojenia. V konkurznom konaní ďalej správca zistil, že konkurzná podstata nepokryje náklady\nkonkurzu, a preto podľa § 167v ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj\n„ZKR“) oznámil, že konkurz končí. Oznámením v obchodnom vestníku dňa 09.11.2017 sa konkurz zrušil.\n7. Za prvú spornú otázku medzi účastníkmi konania krajský súd označil to, či s vyhlásením konkurzu\nna majetok žalobcu došlo aj k jeho oddlženiu podľa § 166 a nasl. ZKR, keďže podľa žalovaného\nk oddlženiu žalobcu nedošlo, pretože konkurz bol zrušený pre nedostatok majetku. Uvedený názor\nžalovaného posúdil krajský súd ako nesprávny, nakoľko podľa výroku IV. uznesenia o vyhlásení konkurzu\nokresný súd v súlade so ZKR rozhodol tak, že: ,,Oddlžuje dlžníka tak, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov,\nktoré môžu byť uspokojené iba v tomto konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a\ndlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia.“ Keďže krajský súd uzavrel, že k oddlženiu žalobcu v konkurze\ndošlo, pristúpil k hodnoteniu druhej spornej právnej otázky. Tou bolo, či oddlženie žalobcu má vplyv\nna správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a teda, či je správny právny názor žalobcu, že\npredmetná pohľadávka je v zmysle § 166b ods. 1 písm. d) ZKR nevymáhateľnou pohľadávkou, ktorú\nnie je možné vyrubiť.\n8. Krajský súd poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, napr. na rozsudok sp. zn.\n2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018, ktorý krajský súd považoval za použiteľný i na danú vec, hoci sa týkal\nreštrukturalizačného konania. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v tejto veci:\n„Nárok na úrok z omeškania za obdobie pred začatím reštrukturalizačného konania nemohol zaniknúť\npre neuplatnenie v zmysle § 120 ods. 1 ZoKR, nakoľko v relevantnom období ešte nebol vyrubený\nzákonom predvídaným spôsobom a pre účely reštrukturalizácie sa nepovažoval za pohľadávku, ktorá\nby mala byť prihlásená. ... Až na základe rozhodnutia správcu dane o povinnosti zaplatiť úrok z\nomeškania vznikla pohľadávka, ktorá je titulom na prípadné vymáhanie nároku. ... povinnosť zaplatiť\núrok z omeškania vznikne daňovému subjektu až momentom, keď správca dane úrok z omeškania\nprávoplatne vyrubí (týmto momentom vznikne aj pohľadávka úroku z omeškania).“\n9. Vychádzajúc z platnej právnej úpravy a rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR dospel krajský\nsúd k záveru o zákonnosti postupu a rozhodnutí správnych orgánov. Krajský súd považoval za správny\nprávny názor žalovaného, že bolo povinnosťou správcu dane vyrubiť predmetnú sankciu žalobcovi,\nkeď právnym dôvodom jej vyrubenia bolo nesplnenie jeho povinnosti zaplatiť v zákonnej lehote DPH,\nhoci táto povinnosť žalobcovi vznikla ešte pred vyhlásením konkurzu. Krajský súd poukázal na to,\nže pohľadávka žalovaného na úroky z omeškania v čase vyhlásenia konkurzu a oddlženia žalobcu\nešte neexistovala, a preto sa oddlženie žalobcu v konkurze na ňu nemohlo vzťahovať. Sankciu úrok z omeškania vyrubený podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku je možné ukladať\nlen rozhodnutím a pohľadávka vzniká právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia, nie skôr. Zo žiadneho\nustanovenia Daňového poriadku a ani ZKR ako lex specialis nevyplýva obmedzenie pre správcu dane,\ntýkajúce sa vyrubenia sankcie za nesplnenie daňovej povinnosti daňovníka po ukončení konkurzného\nkonania, okrem zákonnej lehoty podľa § 156 ods. 8 Daňového poriadku. Krajský súd konštatoval\nsprávnosť rozhodnutia žalovaného napriek tomu, že žalovaný v odôvodnení rozhodnutia tvrdil, že\nnedošlo k oddlženiu žalobcu.\n\n10. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci pohľadávka žalovaného vznikla až po ukončení konkurzu a\npo oddlžení žalobcu, krajský súd dospel k záveru, že nejde o pohľadávku, ktorá mohla byť uspokojená v\nkonkurze podľa § 166a ZKR, ani o pohľadávku, ktorá je vylúčená z uspokojenia podľa § 166b ZKR, a teda\nnejde o nevymáhateľnú pohľadávku v zmysle § 166b ods. 1 písm. d) ZKR. Na predmetnú pohľadávku\nsa podľa krajského súdu preto nevzťahujú účinky konkurzu ani oddlženie žalobcu.\n11. Krajský súd poukázal na to, že účelom oddlženia dlžníka podľa ZKR je zbavenie dlžníka starých\ndlhov, avšak predmetná pohľadávka v čase oddlženia žalobcu neexistovala. Pokiaľ teda k vyrubeniu\núroku z omeškania ako sankcie za porušenie povinnosti žalobcu pred rozhodujúcim dňom (čo medzi\núčastníkmi konania nie je sporné) došlo až po zrušení konkurzu, v ktorom bol žalobca oddlžený,\nsprávny orgán prvého stupňa postupoval správne, keď uvedenú sankciu žalobcovi vyrubil a žalovaný\nvecne správne rozhodol o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, i keď nesprávne vychádzal z názoru,\nže žalobca nebol v konkurze oddlžený. Skutočnosť, že nezaplatená daň za predmetné obdobie\nbola prihlásená ako pohľadávka do konkurzu je v danom prípade irelevantná, pretože napadnutým\nrozhodnutím nebola vyrubená predmetná daň, ale úrok z omeškania ako sankcia za nesplnenie\npovinnosti žalobcu. Správny súd dospel k záveru, že ZKR ako lex specialis vo vzťahu k Daňovému\nporiadku nezakazuje správcovi dane po zrušení konkurzu vyrubiť žalobcovi sankciu za nesplnenie jeho\npovinnosti, i keď k porušeniu tejto povinnosti došlo pred rozhodujúcim dňom.\n12. V nadväznosti na vyššie uvedené krajský súd žalobu zamietol ako nedôvodnú a náhradu trov konania\nnepriznal.\nIII.\nKasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného\n13. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť\npodľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“), v\nktorej namietal, že krajský súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby kasačný\nsúd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n14. Sťažovateľ nesúhlasil s názorom krajského súdu, že pohľadávka správcu dane na úrok z omeškania\nv čase konkurzu ešte neexistovala a tak sa na ňu konkurz a oddlženie nemohli vzťahovať. Takýto\nprávny výklad krajského súdu považoval žalobca za rozporný s účelom ZKR a inštitútom oddlženia a za\nzvýhodňujúci správcu dane pred inými veriteľmi. Podľa sťažovateľa pohľadávka na úroky z omeškania\npredstavuje pohľadávku viažucu sa k povinnosti oddlžením dotknutej a okamih porušenia pôvodnej\npovinnosti je základom pre vznik práva správcu dane na verejnoprávnu sankciu. Žalobca poukázal na\nto, že v predmetnom prípade správca dane vyrubil žalobcovi peňažnú sankciu (úrok z omeškania) za\nporušenie povinnosti zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť z dodatočného daňového priznania v sume\n1.173,80 Eur v lehote splatnosti 02.06.2014, teda žalobca porušil túto povinnosť prvý deň omeškania\ns platbou dňa 03.06.2014, čo je pred rozhodujúcim dňom (pred kalendárnym mesiacom jún 2017, v\nktorom bol vyhlásený konkurz).\n15. Sťažovateľ zdôraznil, že pri aplikácii § 166b ods. 1 písm. d) ZKR na pohľadávku správcu dane\nna úroky z omeškania je určujúcim kritériom okamih, kedy povinnosť, ktorá zakladá právo uložiť\nverejnoprávnu sankciu, bola porušená (podľa tohto ustanovenia za nevymáhateľné voči dlžníkovi v\nprípade oddlženia sa považujú zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné\nsankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola\nporušená pred rozhodujúcim dňom). Na podporu svojich argumentov žalobca poukázal aj na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/109/2019, v ktorom podľa neho súd konštatoval aplikovateľnosť §\n166b ods. 1 ZKR a § 166e ods. 4 ZKR na penále (v tomto prípade vyrubené Sociálnou poisťovňou)\nv prípadoch oddlženia po 01.03.2017, pričom oddlženie žalobcu nastalo po 01.03.2017. Sťažovateľ\nobjasnil, že ustanovenie § 166 ods. 1 ZKR by stratilo svoje opodstatnenie, keby sa malo vzťahovať len\nna pohľadávky, ktoré existovali (boli vyrubené) pred oddlžením. Právny názor súdu, že úrok z omeškania\n\nby predstavoval pohľadávku vylúčenú z uspokojenia v zmysle § 166 ods. 1 písm. d) ZKR, len ak by už\nbol aj vyrubený pred oddlžením, je podľa názoru sťažovateľa nesprávny.\n16. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že závery Najvyššieho súdu SR o konštitutívnom účinku\nrozhodnutia správu dane o vyrubení úrokov z omeškania a doterajšie rozhodnutia, na ktoré odkazoval\nkrajský súd, už boli prekonané rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 10Sžfk/23/2018 zo dňa\n22.05.2018. Sťažovateľ krajskému súdu vytkol, že sa s uvedeným rozhodnutím nevysporiadal.\n17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojej argumentácii obsiahnutej v\nnapadnutom rozhodnutí i vo vyjadrení k správnej žalobe. Vo vzťahu k náležitostiam kasačnej sťažnosti\n(čo do sťažnostných dôvodov - námietka nesprávneho právneho posúdenia) odkázal na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 1Sžfk/16/2017 a poukázal na to, že podstatnú časť kasačnej\nsťažnosti tvoria tvrdenia už obsiahnuté v odvolaní a správnej žalobe. Záverom navrhol, aby súd kasačnú\nsťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú.\nIV.\nPrávne závery kasačného súdu\n18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“), na ktorý prešiel\nodo dňa 01.08.2021 výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v spojení s § 11 písm. h) SSP), preskúmal\nkasačnú sťažnosť, ktorá bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP),\nza splnenia podmienok povinného zastúpenia (§ 449 SSP) a zároveň obsahovala zákonom stanovené\nnáležitosti (§ 445 SSP), pričom ňou bolo napadnuté rozhodnutie, proti ktorému je jej podanie prípustné\n(§ 439 ods. 1, ods. 2, ods. 3 SSP).\n19. Po neverejnej porade senátu bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) kasačný súd dospel k záveru,\nže kasačná sťažnosť je dôvodná.\n20. Podľa § 156 ods. 8 Daňového poriadku úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov\nod konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný\na) zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane,\nb) odviesť vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň.\n21. Podľa § 158 ods. 5 Daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie\nsprávca dane postupuje podľa osobitného predpisu.\n22. Podľa § 166a ods. 1 písm. a) ZKR ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a 166c), len v konkurze\nalebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky: pohľadávka, ktorá vznikla pred\nkalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej\nlen „rozhodujúci deň“).\n23. Podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR za nevymáhateľné voči dlžníkovi v prípade oddlženia sa považujú\nzmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá\nzakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom.\n24. Podľa § 166e ods. 1 ZKR o oddlžení rozhodne súd v uznesení o vyhlásení konkurzu alebo v uznesení\no určení splátkového kalendára tak, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba\nv konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a) v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze\nalebo splátkovým kalendárom. V uznesení súd uvedie znenia zákonných ustanovení, ktoré upravujú,\no ktoré dlhy ide.\n25. Podľa § 166e ods. 2 ZKR oddlžením sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze\nalebo splátkovým kalendárom (§ 166a), bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči\ndlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov.\n26. Podľa § 166e ods. 4 ZKR na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez\nnámietky dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa\n\nstala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania\npohľadávky.\n27. Kasačný súd úvodom konštatuje, že predmetom súdneho prieskumu boli rozhodnutia finančných\norgánov, ktorými bol žalobcovi vyrubený úrok z omeškania za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty,\npričom tieto rozhodnutia boli vydané po tom, čo na žalobcov majetok bol súdom vyhlásený konkurz a bolo\nrozhodnuté o jeho oddlžení, avšak povinnosť zaplatiť daň bola porušená ešte pred tzv. rozhodujúcim\ndňom (pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz). Krajský súd konštatoval, že\npredmetná pohľadávka na úroky z omeškania v čase vyhlásenia konkurzu a oddlženia ešte neexistovala\na vznikla až následne vydaním rozhodnutia o vyrubení týchto úrokov, a preto sa oddlženie žalobcu na\nňu nemohlo vzťahovať. Žalobca namietal, že tento právny názor krajského súdu je nesprávny.\n28. Kasačný súd zistil, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti už riešil obdobnú vec s takmer totožným\nskutkovým a právnym stavom týkajúcu sa rovnakého predmetu konania a rovnakých účastníkov konania,\npričom rozdiel bol iba v mesiaci zdaňovacieho obdobia, vo vzťahu ku ktorému bol sporný úrok z\nomeškania vyrubený. V tejto súvislosti kasačný súd v zmysle § 464 ods. 1 SSP konkrétne poukazuje\nna rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 10Sžfk/43/2020 zo dňa 29.11.2021, s ktorým sa\nstotožňuje a nižšie ho cituje. Pre prehľadnosť je citovaný text šikmým písmom a číslovaný v kontinuite\ns predchádzajúcimi odsekmi a vybrané časti textu sú zvýraznené tučným písmom. Zároveň citované\nprávne úvahy ďalej rozvíja a dopĺňa (text v hranatých zátvorkách rovným písmom).\n29. „Kasačný súd súhlasí s argumentáciou sťažovateľky, že nevymáhateľnosť verejnoprávnych\npeňažných sankcií (kam patrí aj úrok z omeškania) podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR sa týka všetkých\nsankcií (teda aj v budúcnosti uložených), pretože rozhodujúce je len to, kedy došlo k porušeniu právnej\npovinnosti zakladajúcemu právo(moc) uplatniť či uložiť pokutu alebo inú sankciu. Ak k porušeniu,\nteda deliktu v širokom zmysle slova, došlo pred rozhodujúcim dňom, takáto pokuta alebo sankcia je\nnevymáhateľná. Tým sa zabezpečuje jeden z cieľov oddlženia, teda robí sa za minulosťou dlžníka\n„hrubá čiara\" a umožňuje sa mu začať odznova bez toho, aby bolo možné od neho vymáhať „staré dlhy\"\npochádzajúce z obdobia spred oddlženia. Limity tohto postupu sú ustanovené v § 166c (nedotknuté\npohľadávky), § 166f (zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer) a § 166h ZKR (odporovateľné právne\núkony). Keďže úrok z omeškania sa nedá subsumovať pod žiadnu výnimku podľa § 166c ZKR, je nutné\ndospieť k záveru, že aj úrok z omeškania za nezaplatenie splatnej dane v čase jej splatnosti pred\nrozhodujúcim dňom je nevymáhateľný.\n30. Takisto sa správny súd mýli, ak považuje úrok z omeškania za pohľadávku, ktorá vzniká až jej\nvyrubením. ... Jej [sťažovateľkina] argumentácia v kasačnej sťažnosti spočívala najmä v tvrdení, že\notázka času vzniku pohľadávky je pri aplikácii § 166b ods. 1 písm. d) ZKR irelevantná. Kasačný súd v\nnadväznosti na vyššie uvedené poznamenáva, že táto otázka je naozaj v danej súvislosti nepodstatná.\n[...]\n31. Treba povedať, že predmetné rozhodnutie veľkého senátu [sp. zn. 1Vs/3/2020 z 27.01.2021]\nvyriešilo dovtedy existujúcu dvojkoľajnosť rozhodovania kasačného súdu v týchto otázkach tak, že\nrozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania autoritatívne deklaruje existenciu daňovej pohľadávky na\núroku z omeškania a určuje jej splatnosť, pričom slúži predovšetkým na ďalší postup správcu dane\npre prípad jej vymáhania. Daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká na základe zákona,\na pri poznaní výšky splatnej dane, dňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je táto pohľadávka\nkvantifikovateľná ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím správcu dane\nvyrubená. Právny dôvod i výška takejto pohľadávky pre účely jej prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní\nsú správcovi dane ako veriteľovi známe, a preto skutočnosť, že úroky z omeškania neboli vyrubené\nrozhodnutím, nebráni správcovi dane ich vyčísleniu až do dňa začatia reštrukturalizačného konania a\nprihláseniu tejto pohľadávky v uvedenom konaní.“\n32. [V tomto kontexte kasačný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v konaní o oddlžení na účely\nkonkurzu zákon (§ 166a - § 166c ZKR) ako aj právna veda rozlišujú tri základné skupiny pohľadávok:\na) pohľadávky uspokojované v konkurze (§ 166a ZKR),\nb) pohľadávky, ktoré sú vylúčené z uspokojenia (§ 166b ZKR) a\nc) nedotknuté pohľadávky (§ 166c ZKR).\n\nKým pohľadávky uspokojované v konkurze a nedotknuté pohľadávky sa v zmysle ustanovení § 166a\nZKR a § 166c ZKR uplatňujú v konkurze prihláškou, pohľadávky, ktoré sú vylúčené z uspokojenia\nsa v konkurze zásadne neprihlasujú ani neuspokojujú. Podľa profesora Ďuricu, pohľadávky, ktoré sú\nvylúčené z uspokojenia, sú také pohľadávky, ktoré zákon určuje druhovo a časovo v taxatívnom výpočte\n(§ 166b), pričom tieto pohľadávky sa v konkurze neprihlasujú a nie je ich možné zahrnúť do rozvrhu\nani do splátkového kalendára. Uvedené pohľadávky sú ex lege nevymáhateľné. (ĎURICA: Zákon o\nkonkurze a reštrukturalizácii, 3. vydanie, 2019, komentár k § 166a ZKR). Úprava § 166b ZKR je zároveň\nv pomere špeciality k úprave § 166a ZKR, čo je vyjadrené slovami obsiahnutými v § 166a ods. 1 písm.\na) ZKR prvá veta: „ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a 166c), len v konkurze alebo splátkovým\nkalendárom môžu byť uspokojené ...“. Uvedené znamená, že akonáhle je pohľadávka sankčnej povahy,\nkedy povinnosť zakladajúca právo sankciu uložiť bola porušená pred rozhodujúcim dňom, uplatní sa na\nňu režim § 166b ZKR spočívajúci vo vylúčení jej uspokojenia a nie režim podľa § 166a ZKR, v ktorom\nsa pohľadávky prihlasujú a uspokojujú v konkurze.\n33. Nakoľko pohľadávku správcu dane na úroky z omeškania možno z titulu jej sankčnej povahy\nsubsumovať pod § 166b ods. 1 písm. d) ZKR, ide o pohľadávku vylúčenú z uspokojenia a pohľadávku ex\nlege nevymáhateľnú, ktorá sa v konkurze neuplatňuje prihláškou a nie je možné ju zaradiť do rozvrhu.\nDôvody pre jednoznačné podradenie pohľadávky na úroky z omeškania pod § 166b ods. 1 písm. d) ZKR\nuž objasnil Najvyšší správny súd SR vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi (viď rozsudok sp.\nzn. 8 Sžfk 29/2021 zo dňa 24.11.2021, body 24 - 27); takýmto dôvodom je o. i. systematické začlenenie\núrokov z omeškania v V. časti Daňového poriadku s názvom „Zodpovednosť za porušenie povinností“\nv ustanoveniach vymedzených nadpisom „Sankcie“.\n34. Vyššie uvedenými závermi sa prejednávaný prípad týkajúci sa oddlženia zároveň líši od prípadov\nreštrukturalizácie a záverov vyslovených vo vyššie uvedenom rozhodnutí veľkého senátu sp. zn.\n1Vs/3/2020 z 27.01.2021, podľa ktorého správca dane mohol a mal vyčísliť pohľadávku na úrok z\nomeškania ku dňu začatia reštrukturalizačného konania a uplatniť si ju prihláškou. Právna úprava\noddlženia obsiahnutá v § 166b ZKR je v tomto smere odlišná. Aj keby správca dane úroky z omeškania\nvyčíslil alebo aj vyrubil rozhodnutím pred rozhodujúcim dňom, uplatniť prihláškou by si túto pohľadávku\nv zmysle § 166a-§166c v zásade ani nemal, pretože táto pohľadávka bude nevymáhateľná a vylúčená\nz uspokojenia v konkurze. Uvedené možno odôvodniť osobitnou povahou oddlženia ako prostriedku\nriešenia situácie dlžníka - fyzickej osoby, ktorému chcel zákonodarca poskytnúť vyššiu mieru ochrany v\npodobe nevymáhateľnosti akýchkoľvek sankcií, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť\ntakúto sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom.\n35. Kasačný súd konštatuje, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď tvrdil, že pohľadávka\nsprávcu dane na úroky z omeškania v čase oddlženia ešte neexistovala a vznikla až jej vyrubením\npo oddlžení, pretože táto pohľadávka vznikla v zmysle záverov rozhodnutia veľkého senátu sp. zn.\n1Vs/3/2020 z 27.01.2021 ex lege už dňom, kedy sťažovateľ ako daňový dlžník porušil povinnosť uhradiť\ndaň v stanovenej lehote a výške. Deklaratórna povaha rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania\nvyslovená v rozhodnutí veľkého senátu teda neguje záver, ku ktorému dospel krajský súd v napadnutom\nrozsudku. Avšak rozhodujúcou skutočnosťou pre prejednávanú vec je z titulu aplikácie § 166b ods.\n1 písm. d) ZKR nie skutočnosť, kedy pohľadávka na úrok z omeškania vznikla alebo kedy správca\ndane tento úrok z omeškania vyrubil rozhodnutím. Podstatné je, kedy daňový dlžník porušil svoju\nprimárnu právnu povinnosť uhradiť splatnú daň, ktorá zakladá sekundárnu právomoc správcu dane\nvyrubiť za toto porušenie sankciu v podobe úroku z omeškania. Aj podľa právnej vedy: „Pri sankciách\npodľa § 166b písm. d) ZKR je rozhodujúcou právnou skutočnosťou moment porušenia povinnosti, a nie\nmoment uplatnenia práva, resp. vydania rozhodnutia o uložení sankcie.“ (ĎURICA: Zákon o konkurze\na reštrukturalizácii, 3. vydanie, 2019, komentár k § 166a ZKR).\n36. Následne platí, že ak daňový dlžník porušil povinnosť uhradiť daň ešte pred rozhodujúcim dňom\na konkurzný súd právoplatne rozhodol o oddlžení daňového dlžníka, potom je na túto pohľadávku z\ntitulu jej sankčnej povahy potrebné hľadieť ako na pohľadávku vylúčenú z uspokojenia podľa § 166b\nods. 1 písm. d) ZKR. Takáto pohľadávka je ex lege nevymáhateľná, ktorá sa v konkurze neuplatňuje\nprihláškou a nie je možné ju zaradiť do rozvrhu, pričom správca dane je podľa § 166e ods. 4 ZKR povinný\nhľadieť na dlžníka vo vzťahu k tejto pohľadávke, ako by rozhodol o trvalom upustení od vymáhania\npohľadávky. Uvedené by malo zahŕňať nepodnikanie akýchkoľvek procesných krokov zo strany správcu\ndane vedúcich k vymáhaniu úrokov z omeškania.\n\n37. Kasačný súd ešte obiter dictum považuje za vhodné upriamiť pozornosť na to, že § 166b ods. 1\npísm. d) ZKR zakotvuje pre prípad oddlženia nevymáhateľnosť všetkých sankcií súkromnoprávnej i\nverejnoprávnej povahy pod jedinou podmienkou, že k porušeniu primárnej právnej povinnosti došlo pred\nrozhodujúcim dňom. Nerozlišuje pri tom, či úroky z omeškania prirástli k istine „do rozhodujúceho dňa“\nalebo „po rozhodujúcom dni“, čo znamená, že v prípade oddlženia by mali byť nevymáhateľnými úroky\nz omeškania prirastené už od prvého dňa omeškania, pred i po rozhodujúcom dni. Uvedený záver má\noporu aj v teleologickom výklade tohto ustanovenia. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 377/2016 Z.\nz., ktorým sa mení a dopĺňa ZKR a ktorý zaviedol § 166b do zákona o konkurze a reštrukturalizácii:\n„účelom ustanovenia o vylúčení niektorých nárokov z uspokojenia je najmä snaha o to, aby v prípadoch,\nak nie je dostatok majetku na úplné uspokojenie všetkých nárokov, bola uspokojená prioritne istina\npohľadávok t.j. kauzálne nároky, nie nároky, ktoré sú právnym poriadkom konštruované ako čisto právne\n(t.j. nejde o kauzálne nároky). Aby sa v širšom rozsahu mohol prejaviť princíp pari passu (každému\nveriteľovi s porovnateľným postavením pomerne), ustanovenie upravuje existenciu nárokov vylúčených\nz uspokojenia... Vylúčené z uspokojenia sú ... zmluvné pokuty ako aj sankcie; pohľadávka nároku na\nnáhradu škody je však vylúčená z uspokojenia nie je“. Z uvedeného vyplýva, že ak by aj správca\ndane úroky z omeškania vyrubil rozhodnutím do rozhodujúceho dňa, na takúto pohľadávku je potrebné\naplikovať § 166b ods. 1 písm. d) ZKR, podľa ktorého je ex lege nevymáhateľná a § 166e ods. 4 ZKR,\npodľa ktorého je správny orgán na túto nevymáhateľnosť povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Takáto\npohľadávka nemôže konštituovať ani novú pohľadávku v zmysle § 166a ZKR (t. j. pohľadávku, ktorú by\nbolo možné prihlásiť a uspokojiť v konkurze), pretože takýmto postupom by sa správca dane zvýhodnil\noproti iným veriteľom v konkurze. Iní, najmä súkromnoprávni veritelia totiž nemajú zákonom zverenú\nprávomoc konštituovať si novú pohľadávku na zmluvnú pokutu či inú sankciu, ale vždy bude takáto\nich pohľadávka akcesorickej povahy, teda viažuca sa k primárnej právnej povinnosti, a vylúčená z\nuspokojenia podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR.\n38. K vyššie uvedenému záveru kasačný súd napokon dospel aj pomocou logickej metódy výkladu a\ncontrario. Pre porovnanie, pri konkurze podľa 2. časti ZKR (na rozdiel od konkurzu v rámci inštitútu\noddlženia podľa 4. časti ZKR) sú podľa § 100 ods. 2 písm. c) ZKR z uspokojenia vylúčené „mimozmluvné\nalebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo prirástli\npo vyhlásení konkurzu.“ Pritom nie je rozhodujúce, že k porušeniu povinnosti došlo pred vyhlásením\nkonkurzu, ak nárok vznikne až po jeho vyhlásení. Pre posúdenie, či ide o sankciu, ktorá je vylúčená\nz uspokojenia podľa § 100 ods. 2 písm. c) ZKR, je teda právne relevantný moment jej vzniku alebo\nuloženia, resp. „prírastku“ (viď ĎURICA: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, 3. vydanie, 2019,\nkomentár k § 100 ZKR). A contrario, pre posúdenie, či ide o sankciu, ktorá je vylúčená z uspokojenia\nz konkurzu v rámci oddlženia na účely § 166b ods. 1 písm. b) ZKR, je podstatný moment porušenia\nprimárnej právnej povinnosti.\n39. Kasačný súd teda konštatuje, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, pretože neaplikoval\nnormu § 166 ods. 1 písm. d) ZKR na zistený skutkový stav a neprihliadol na nevymáhateľnosť\npohľadávky správcu dane na úroky z omeškania vyrubenými preskúmavanými rozhodnutiami.]\n40. „Kasačný súd ďalej skúmal, či z vyššie uvedeného neplynie aj záver o potrebe zrušenia\npreskúmavaného rozhodnutia. Pri bližšom oboznámení sa s jeho odôvodnením a argumentáciou\nsťažovateľa zo správnej žaloby kasačný súd konštatuje, že žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil v\npodstate tým, že k oddlženiu sťažovateľa nedošlo v dôsledku neskoršieho zrušenia konkurzu. Preto\nnevidel nijakú prekážku pre vyrubenie úroku.\n41. Z uznesenia Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 40OdK/17/2017-24 z 01.06.2017,\nECLI:SK:OSTN:2017:3117210871.1, založeného v administratívnom spise žalovaného, vyplýva, že\nvýrokom č. IV došlo k oddlženiu dlžníka [čiže sťažovateľa] tak, že ho zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu\nbyť uspokojené iba v tomto konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze, a dlhov, ktoré sú\nvylúčené z uspokojenia. Zmienka žalovaného v jeho rozhodnutí, že oznámením v Obchodnom vestníku\nbol konkurz zrušený (Obchodný vestník 214/2017 zverejnený 09.11.2017) je síce pravdivá, ale jeho\nnásledné tvrdenie, že nebolo vydané uznesenie o oddlžení, je zjavne nesprávne a žalovaný nesprávne\nprávne posúdil účinky zrušenia konkurzu. To skonštatoval už krajský súd v bode 31 napadnutého\nrozsudku.\n\n42. Z toho vyplýva, že aj rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,\ntentoraz posúdenia účinkov oddlžovacieho uznesenia a oznámenia o zrušení konkurzu; čo sťažovateľ\nopäť pripomenul aj v kasačnej sťažnosti. Preto, napriek neúspešnému pokusu krajského súdu o jeho\nsanáciu novým odôvodnením, ho bolo potrebné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. ...“\n43. [Kasačný súd ďalej považuje za vhodné vyjadriť sa aj k otázke samotnej vyrubiteľnosti úrokov z\nomeškania v prípade oddlženia dlžníka. Ako bolo uvedené vyššie, pohľadávka na úroky z omeškania\nvzniká prvým dňom omeškania daňového dlžníka s úhradou splatnej dane. Ak správca dane vyrubí\núrok z omeškania a až následne dôjde k právoplatnému vyhláseniu konkurzu a oddlženiu dlžníka,\ntakýto postup správcu dane spočívajúci vo vydaní rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania možno\npovažovať za zákonný a legitímny, majúci svoje opodstatnenie v legitímnej viere správcu dane, že úrok\nsa mu podarí aj vymôcť. Ak úrok z omeškania napriek vyrubeniu nevymôže a súd právoplatne rozhodne\no oddlžení daňového dlžníka, potom musí správca dane akceptovať nevymáhateľnosť takto vyrubeného\núroku z omeškania podľa § 166b ods. 1 písm. d) a § 166e ods. 4 ZKR. Ak však správca dane nestihne\núrok z omeškania do právoplatnosti uznesenia o vyhlásení konkurzu a oddlženia ani vyrubiť, takýto úrok\nz omeškania sa takisto stáva nevymáhateľným z titulu aplikácie § 166b ods. 1 písm. f) a § 166e ods.\n4 ZKR, ale otáznou sa navyše stáva aj legitimita samotnej vyrubiteľnosti. K otázke (ne)vyrubiteľnosti\núrokov z omeškania po oddlžení, kasačný súd ďalej cituje rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp.\nzn. 10Sžfk/43/2020 zo dňa 29.11.2021 vydaný v obdobnej veci.]\n44. „Napokon kasačný súd poznamenáva, že argumentácia sťažovateľa, ktorý sa domáha toho, aby\nsa takéto úroky nielen nevymáhali, ale ani nevyrubovali, má svoje opodstatnenie, keď sa zohľadní účel\noddlženia, ktorým je dosiahnutie stavu, v ktorom je dlžník zbavený ťarchy jeho dlhov spred oddlženia. To\npodľa názoru kasačného súdu okrem nemožnosti vymáhať takýto úrok z omeškania zahŕňa aj povinnosť\nsprávcu dane úrok z omeškania po oddlžení nevyrubovať. Totiž jeho vyrubenie má len vtedy praktický\nvýznam, ak je ho možné aj vymáhať; po oddlžení je však úrok nevymáhateľný. Podľa kasačného súdu\ntreba prihliadať aj na reálne účinky vydaného rozhodnutia o vyrubení nevymáhateľných úrokov na právne\npostavenie (najmä právom chránené záujmy) takto zasiahnutej fyzickej osoby, ktorej sa tým autoritatívne\nkonštatuje z formálneho hľadiska nový dlh voči orgánom daňovej správy, s určením splatnosti a dokonca\ns poučením o možnosti jeho vymáhania. Prípadné zrušenie konkurzu pre nepoctivý zámer (§ 166f ZKR),\nktoré obnovuje vymáhateľnosť aj takýchto sankcií, je v tomto zmysle len celkom výnimočnou situáciou.\nPri posudzovaní legality vyrubovania takýchto úrokov je treba tiež dbať na hospodárnosť výkonu verejnej\nsprávy a možné zbytočné preťažovanie správnych súdov prieskumom nerealizovateľných rozhodnutí.\n45. Napriek absencii výslovného zákonného zákazu vyrubiť úrok je možné pri zisťovaní zákonodarcom\nželaného vzťahu nevymáhateľnosti a nevyrubiteľnosti po oddlžení vychádzať z ustanovenia § 166e ods.\n4 ZKR, čoho sa domáha aj sťažovateľ, i keď je pravda, že trvalé upustenie od vymáhania pohľadávky\nje inštitút osobitne upravený v zákone č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov, ktorý v § 1 ods. 5 vylučuje svoju pôsobnosť na pohľadávky podľa Daňového\nporiadku. Okrem toho, ak na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky\ndlžníka (prvá veta § 166e ods. 4 ZKR), o to viac by na ňu mal prihliadať správca dane (so žalovaným),\nktorého poveruje rozhodovacou právomocou Daňový poriadok na úseku správy, evidencie a vymáhania\ndaní. V tomto zmysle je jeho postavenie pri konštatovaní daňovej pohľadávky a určovaní jej splatnosti\nobdobné k postaveniu súdu. Kasačný súd však čiastočne súhlasí s častou námietkou žalovaného, že\nako orgán verejnej správy je viazaný zákonom; a preto by bolo vhodné, keby bolo nevyrubovanie úroku z\nomeškania po oddlžení (spolu s úpravou evidencie tohto odklonu a s prípadnou možnosťou na dorubenie\npo odstránení účinkov oddlženia) výslovne uvedené v Daňovom poriadku, aby k tomuto záveru nemusel\nviesť pomerne zložitý systematický a teleologický výklad právnych predpisov. Tým by bola posilnená\nprávna istota a aj efektivita verejnej správy.“\n46. K otázke nevymáhateľnosti a nevyrubiteľnosti úrokov z omeškania kasačný súd poukazuje aj na\nsvoje rozhodnutie sp. zn 8 Sžfk 29/2021 zo dňa 24.11.2021, podľa ktorého: „Vyššie uvedené úvahy a\nvecná súvislosť s účelom trvalého upustenia od vymáhania pohľadávky vedú kasačný súd k záveru,\nže § 166e ods. 4 zákona o konkurze vyžaduje od orgánov verejnej moci (vrátane sťažovateľa a\nprvostupňového orgánu), aby k žalobcovi (prípadne inému dlžníkovi) vo vzťahu k nevymáhateľnej\npohľadávke pristupovali tak, že do budúcna upustia od všetkých aktívnych úkonov smerujúcich k\njej vymoženiu. V rozpore s § 166e ods. 4 zákona o konkurze by teda bolo, pokiaľ by príslušné\norgány vykonávali buď ďalšie procesné úkony v záujme vymoženia predmetnej pohľadávky alebo aj\n\núkony smerujúce k zlepšeniu svojho postavenia pre prípad potenciálneho budúceho vymáhania takejto\npohľadávky. ... Ak je totiž účelom oddlženia poskytnúť dlžníkovi „druhú šancu“ a umožniť mu urobiť\nza minulosťou „hrubú čiaru“ s tým, že zákonom vymedzené minulé pohľadávky už od neho nemožno\nvymáhať. Naopak v rozpore s takýmto poňatím by bolo pokračovanie vo vydávaní deklaratórnych\nrozhodnutí o nevymáhateľných pohľadávkach „len pre prípad, že ...“, ktoré by dostávali dlžníka do\nneistoty a popierali jeho legitímne očakávanie založené oddlžením. ... Doteraz uvedená argumentácia\nvedie kasačný súd k jednoznačnému záveru, že nevymáhateľnosť úroku z omeškania (po oddlžení) ako\npohľadávky podľa § 166b ods. 1 písm. d) v spojení s § 166e ods. 4 zákona o konkurze spôsobuje aj\nnemožnosť jeho vyrubenia podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku počas trvania účinkov oddlženia.“\n47. Vzhľadom na to, že kasačný súd dospel k záveru, že pohľadávka správcu dane na úroky z omeškania\nvyrubená napadnutými rozhodnutiami finančných orgánov sa stala nevymáhateľnou zmysle § 166b\nods. 1 písm. d) ZKR, stotožnil sa s právnym názorom sťažovateľa a žalobu považoval za dôvodnú.\nKeďže krajský súd žalobu zamietol, postupom podľa § 462 ods. 2 v nadväznosti na § 191 ods. 1\npísm. c) SSP kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že zrušil rozhodnutie\nžalovaného a správcu dane a vec im vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom postupe budú finančné orgány\nviazané právnym názorom kasačného súdu ohľadne nevymáhateľnosti úrokov z omeškania, keď dlžník\nporušil primárnu daňovú povinnosť ešte pred rozhodujúcim dňom ako aj právnym názorom, že samotné\nzrušenie konkurzu nespôsobuje zánik účinkov oddlženia.\n48. O nároku na náhradu trov kasačného konania ako aj o nároku trov konania pred krajským súdom\nrozhodne v súlade s § 467 ods. 3 Správneho súdneho poriadku krajský súd.\n49. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods.\n4 SSP).\nUstanovenie § 166b ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii určuje nevymáhateľnosť\nsankcií v prípade oddlženia daňového dlžníka pod jedinou podmienkou, a to že k porušeniu právnej\npovinnosti zakladajúcej právo uložiť sankciu došlo pred rozhodujúcim dňom. Ak je táto podmienka\nsplnená, nevymáhateľné sú úroky z omeškania, ktoré správca dane vyrubí tak pred ako aj po oddlžení.\nTaká pohľadávka správcu dane na úroky z omeškania je vylúčená z konkurzu, neuplatňuje sa prihláškou\na nie je možné ju zaradiť do rozvrhu. Pohľadávka je ex lege nevymáhateľná a správca dane je podľa §\n166e ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii povinný hľadieť na dlžníka, ako by rozhodol o trvalom\nupustení od vymáhania pohľadávky.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11S/186/2019", "guid": "ba7a72eb-4f45-4b8c-8ab4-dbf2370998db:c783757c-484a-4992-8c9e-44e57fcd99ae", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}