{"guid": "f0e5726b-26ff-483d-839b-79355ffee795:30a0b489-0913-43f4-8f71-10e9087fc1f8", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200420.1", "spisova_znacka": "5Sžfk/44/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/44/2020 z 30. 3. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 30. marca 2022, sp. zn. 5Sžfk/44/2020, ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200420.1", "identifikacne_cislo": "3019200420", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Katarína Benczová", "sudca_id": 62, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-katarina-benczova-62", "datum_vydania": "2022-03-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-2", "nazov": "§ 462 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-462"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7", "nazov": "ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/7-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-166", "nazov": "§ 166 ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-166", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/7-2005/paragraf-166"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-84.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 84 ods. 1 písm. f) zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-84.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-84"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-462", "/SK/ZZ/2005/7#paragraf-166", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-2", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-84"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/30a0b489-0913-43f4-8f71-10e9087fc1f8", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200420.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200420.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200420.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n5Sžfk/44/2020\n3019200420\n30. 03. 2022\nJUDr. Katarína Benczová\nECLI:SK:NSSSR:2022:3019200420.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu\nJUDr. Kataríny Benczovej a z členiek senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a Mgr. Kristíny Babiakovej, v\nprávnej veci žalobcu (sťažovateľa): Peter Košík, s miestom podnikania Dubovecká 742/37, Trenčianska\nTeplá, IČO: 41 444 787, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická\n46, Trenčín, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,\nBanská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102005184/2019 zo\ndňa 21. augusta 2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k.\n11S/165/2019-78 zo dňa 12. mája 2020, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/165/2019-78\nzo dňa 12. mája 2020 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 102005184/2019 zo dňa 21. augusta\n2019, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 101410508/2019 zo dňa 10. júna 2019 zrušuje a\nvec vracia žalovanému na ďalšie konanie.\nII. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania na krajskom súde a\nkasačnom súde.\nodôvodnenie:\nOdôvodnenie\nI.\nPriebeh administratívneho a súdneho konania\n1. Daňový úrad Trenčín (ďalej aj ako „správca dane“) rozhodnutím č. 101410508/2019 zo dňa 10. júna\n2019 podľa § 156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej aj ako „daňový poriadok“)\nvyrubil žalobcovi ako daňovému subjektu úrok z omeškania v sume 583,60 Eur za nezaplatenie dane\nz pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie\n3. štvrťrok 2014 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. Správca dane poukázal na to, že daňové\npriznanie k DPH za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2014 bolo podané dňa 25. októbra 2014 s vlastnou\ndaňovou povinnosťou vo výške 972,67 Eur, ktorú žalobca neuhradil. Preto mu správca dane vyrubil úrok\nz omeškania najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. Po odvolaní žalobcu žalovaný rozhodnutím č.\n102005184/2019 zo dňa 21. augusta 2019 rozhodnutie vydané správcom dane v prvom stupni potvrdil.\n2. Žalobca brojil proti rozhodnutiam daňových orgánov všeobecnou správnou žalobou, o ktorej Krajský\nsúd v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) rozhodol rozsudkom č. k. 11S/165/2019-78 zo dňa 12. mája\n2020 tak, že žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.\n\n3. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a postupu správnych orgánov\npredchádzajúcemu jeho vydaniu dospel k záveru, že správne orgány sa riadili príslušnými zákonnými\nustanoveniami, ktoré správne aplikovali na danú vec.\n4. V odôvodnení rozsudku správny súd poukázal na to, že prvou spornou otázkou v prejednávanej\nveci je, či s vyhlásením konkurzu na žalobcu došlo aj k jeho oddlženiu podľa § 166 a nasl. ZKR, keďže\nžalovaný zastával názor, že k oddlženiu žalobcu nedošlo. Uvedený názor žalovaného považoval správny\nsúd za nesprávny a v tejto súvislosti dal do pozornosti uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn.\n38Odk/48/2018 zo dňa 26. februára 2018, ktorým bol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz. Uznesenie\nbolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 05. marca 2018 pod č. 45/2018. V rámci predmetného\nuznesenia súd rozhodol v bode IV. O tom, že oddlžuje dlžníka - žalobcu tak, že dlžníka zbavuje všetkých\ndlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v tomto konkurze, v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v\nkonkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. V konkurznom konaní správca zistil, že konkurzná\npodstata nepokryje náklady konkurzu, a preto podľa § 167v ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze\na reštrukturalizácii (ďalej aj ako „ZKR“) oznámil, že konkurz končí. Oznámením v obchodnom vestníku\ndňa 30. apríla 2018 sa konkurz zrušil.\n5. Keďže k oddlženiu žalobcu v konkurze došlo, stala sa spornou ďalšia právna otázka, a to, či oddlženie\nžalobcu má vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, a teda, či je správny právny\nnázor žalobcu, že predmetná pohľadávka je v zmysle § 166b ods. 1 písm. d/ ZKR nevymáhateľnou\npohľadávkou a došlo podľa § 84 ods. 1 písm. f/ daňového poriadku k jej zániku.\n6. Správny súd v prvom rade skúmal, kedy došlo k vzniku pohľadávky žalovaného. V tejto súvislosti\npoukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v rozhodnutiach sp. zn.\n2Sžf/77/2015 zo dňa 31. januára 2018 a sp. zn. 2Sžf/79/2015 zo dňa 31. januára 2018, ktoré i keď sa\ntýkali reštrukturalizačného konania sú použiteľné i na danú vec, kde najvyšší súd vyjadril právny názor,\nže nevyhnutným predpokladom pre prihlásenie pohľadávky (úrok z omeškania) do reštrukturalizačného\nkonania je existencia takejto pohľadávky. Podľa § 158 ods. 1 daňového poriadku sa daňový nedoplatok\npovažuje za pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie, avšak na to, aby bolo možné nejakú\npohľadávku úspešne uplatniť, musí byť preukázaná jej existencia v zákonom predvídanej forme v danom prípade vo forme rozhodnutia podľa § 63 Daňového poriadku. Povinnosť zaplatiť úrok z\nomeškania vznikne daňovému subjektu až momentom, keď správca dane úrok z omeškania právoplatne\nvyrubí (týmto momentom vznikne aj pohľadávka úroku z omeškania).\n7. Obdobne aj v rozhodnutí sp. zn. 5Sžfk/8/2017 zo dňa 25. októbra 2018 riešil najvyšší súd otázku\nne/možnosti prihlásenia pohľadávky správcu dane do reštrukturalizačného konania, vzniknutej z titulu\nvyrubenia úroku z omeškania, pričom dospel k záveru, že ak pohľadávka vo forme úroku z omeškania\nvznikla až na základe rozhodnutia správcu dane po povolení reštrukturalizácie, nebolo možné ju prihlásiť\ndo reštrukturalizačného konania.\n8. Správny súd zastával názor, že uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu je možné aplikovať aj v\nprejednávanej veci a vychádzajúc z platnej právnej úpravy dospel správny súd k názoru o zákonnosti\npostupu správnych orgánov a ich rozhodnutí. Správny súd považoval za správny právny názor\nžalovaného, že bolo povinnosťou správcu dane vyrubiť predmetnú sankciu žalobcovi, keď právnym\ndôvodom jej vyrubenia bolo nesplnenie jeho povinnosti zaplatiť v zákonnej lehote DPH, pričom táto\npovinnosť žalobcovi vznikla ešte pred vyhlásením konkurzu. Podľa správneho súdu žalovaný dospel k\nsprávnemu právnemu záveru napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia tvrdil, že nedošlo k oddlženiu\nžalobcu. Správny súd poukázal na to, že predmetná pohľadávka žalobcu v čase vyhlásenia konkurzu\nna žalobcu a jeho oddlženia ešte neexistovala, a preto sa oddlženie žalobcu v konkurze na ňu\nnemohlo vzťahovať. Sankciu - úrok z omeškania vyrubený podľa § 156 ods. 1 písm. a/ daňového\nporiadku je možné ukladať len rozhodnutím v zmysle § 63 ods. 1 daňového poriadku a pohľadávka\nvzniká právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia, nie skôr. Zo žiadneho zákonného ustanovenia daňového\nporiadku a ani ZKR ako lex specialis, nevyplýva obmedzenie pre správcu dane týkajúce sa vyrubenia\nsankcie za nesplnenie daňovej povinnosti daňovníka po ukončení konkurzného konania, okrem\nzákonnej lehoty podľa § 156 ods. 8 daňového poriadku.\n9. S poukazom na vyššie uvedené, keď v prejednávanej veci pohľadávka žalovaného vznikla až po\nukončení konkurzu na žalobcu a po jeho oddlžení, správny súd dospel k záveru, že nejde o pohľadávku,\n\nktorá mohla byť uspokojená v konkurze podľa § 166a ZKR, ani o pohľadávku, ktorá je vylúčená z\nuspokojenia podľa § 166b ZKR. V prípade existencie takejto pohľadávky v dobe oddlženia žalobcu by\nsa na ňu vzťahovalo ustanovenie § 166b ods. 1 písm. d/ ZKR a išlo by o nevymáhateľnú pohľadávku a\nna jej nevymáhateľnosť by súd musel prihliadnuť, žalovaný by bol povinný na žalobcu vo vzťahu k tejto\npohľadávke hľadieť, ako by rozhodol o trvalom upustení od jej vymáhania podľa § 166e ods. 4 ZKR.\n10. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k právnemu záveru, že pohľadávka žalovaného vznikla až\npo oddlžení žalobcu a zrušení konkurzu na žalobcu, účinky konkurzu sa preto na ňu nemôžu vzťahovať,\na teda nevzťahuje sa na predmetnú pohľadávku ani oddlženie žalobcu. Správny súd poukázal na to, že\núčelom oddlženia dlžníka podľa ZKR je zbavenie dlžníka starých dlhov a predmetná pohľadávka v čase\noddlženia žalobcu neexistovala. Pokiaľ teda k vyrubeniu úroku z omeškania ako sankcie za porušenie\npovinnosti žalobcu, ktorá povinnosť bola porušená pred rozhodujúcim dňom (čo medzi účastníkmi\nkonania nie je sporné) došlo až po zrušení konkurzu, v ktorom bol žalobca oddlžený, správny orgán\nprvého stupňa pri plnení svojich povinností stanovených mu daňovým poriadkom postupoval správne,\nkeď uvedenú sankciu žalobcovi vyrubil a žalovaný vecne správne rozhodol o potvrdení prvostupňového\nrozhodnutia i keď nesprávne vychádzal z názoru, že žalobca nebol v konkurze oddlžený. Žalobca\nnesprávne poukazoval na zánik daňového nedoplatku podľa § 84 ods. 1 písm. f/ daňového poriadku,\npretože nejde o pohľadávku, ktorá mohla byť prihlásená a uspokojená v konkurze, nemôže sa na ňu\nvzťahovať ani predmetné zákonné ustanovenie. Porušenie povinnosti žalobcu zaplatiť v zákonnej lehote\nDPH za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2014 medzi účastníkmi nebolo sporné a žalobca tiež nenamietal\nsprávnosť výpočtu uloženej sankcie.\n11. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému\nnáhradu trov konania nepriznal, nakoľko nebolo preukázané, že by pre priznanie náhrady trov konania\nžalovanému boli splnené podmienky hypotézy právnej normy obsiahnutej v tomto ustanovení.\nII.\nArgumentácia účastníkov v kasačnom konaní\n12. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote kasačnú sťažnosť z\ndôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho\nsúdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok správneho súdu\nzmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. 102005184/2019 zo dňa 21. augusta 2019, ako aj rozhodnutie\nDaňového úradu Trenčín č. 101410508/2019 zo dňa 10. júna 2019, zruší a vec vráti žalovanému na\nďalšie konanie.\n13. S poukazom na § 166b ods. 1 písm. d/ ZKR zdôraznil, že v danom prípade ide o vyrubenie úroku\nz omeškania za porušenie povinnosti za obdobie pred rozhodujúcim dňom, a preto je vyrubený úrok\nz omeškania nevymáhateľnou pohľadávkou. Mal za to, že vyrubenie neexistujúceho (zaniknutého)\ndaňového nedoplatku nie je v súlade so zákonom, lebo podľa § 166e ods. 4 ZKR na nevymáhateľnosť\npohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Podľa žalobcu tiež pre pohľadávky\nvylúčené z uspokojenia platí podľa § 166 ods. 2 ZKR, že sa oddlžením pohľadávky, ktoré môžu\nbyť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom, bez ohľadu na to, či boli alebo neboli\nprihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov. Keďže\npohľadávka, na základe ktorej vznikol vyrubený úrok z omeškania, je nevymáhateľná, nevymáhateľné\nje nutne aj príslušenstvo takejto pohľadávky. V tejto súvislosti tiež poukázal na ustanovenia § 84 ods. 1\npísm. e/ a f/ daňového poriadku vzťahujúce sa na zánik daňového nedoplatku. Namietal, že žalovaný\nani správny súd citované zákonné ustanovenia nerešpektovali.\n14. Podľa žalobcu správny súd nesprávne posúdil podstatnú právnu otázku v danej veci, keď sa zameral\nna okamih vzniku pohľadávky žalovaného. Žalobca zdôraznil, že vzhľadom na dikciu ustanovenia § 166b\nods. 1 písm. d/ ZKR je táto okolnosť irelevantná, keďže podstatný je okamih porušenia povinnosti, ktoré\nzakladá právo uplatniť alebo uložiť sankciu. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca\nsvoju povinnosť na úhradu predmetnej daňovej povinnosti porušil ešte v roku 2014, keďže neuhradil daň\nvyrubenú podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2014 v ustanovenej lehote a\nvýške. Zastával názor, že správnym súdom citované rozhodnutia najvyššieho súdu sú v danom prípade\nnepoužiteľné, keďže riešia skutkovo a právne úplne inú situáciu, keďže nezohľadňujú účinky § 166b\nods. 1 písm. d/ ZKR. V rozpore s týmto zákonným ustanovením je právny názor správneho súdu o\n\ntom, že predmetná pohľadávka v čase vyhlásenia konkurzu na žalobcu a v čase jeho oddlženia ešte\nneexistovala, a preto sa oddlženie žalobcu v konkurze na ňu nemohlo vzťahovať.\n15. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu považoval napadnutý rozsudok správneho\nsúdu za vecne správny.\nIII.\nPosúdenie kasačného súdu\n16. S účinnosťou od 01. januára 2021 bola ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z. doplnená Ústava\nSlovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny\nsúd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 01. augustu 2021 prevzal\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 ústavy v spojení s §\n101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej\nrepubliky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3S\na v kasačnom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.\n17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s\n§ 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a §\n444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu,\nproti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti\n(§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom\nv podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP\nbez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je dôvodná.\n18. Kasačný súd mal rovnako ako správy súd za preukázané, že rozhodnutím Okresného súdu Trenčín\nsp. zn. 38Odk/48/2018 zo dňa 26. februára 2018 zverejnenom v Obchodnom vestníku dňa 05. marca\n2018 pod č. 45/2018, kedy sa predmetné uznesenie stalo aj právoplatným, bol na žalobcu vyhlásený\nkonkurz, pričom podľa uverejneného obsahu označeného uznesenia Okresný súd Trenčín rozhodol\nzároveň o oddlžení žalobcu tak, že ho zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v tomto\nkonkurze, v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia.\n19. Rovnako ako v konaní pred správnym súdom, zásadnou otázkou v kasačnom konaní bolo\nposúdenie okamihu vzniku predmetnej daňovej pohľadávky.\n20. Kasačný súd konštatuje, že rozhodovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súvislosti\ns posudzovaním vzniku daňových pohľadávok titulom vyrubeného úroku z omeškania subjektov po\noddlžení, resp. reštrukturalizácii bolo nejednotné, viď. okrem správnym súdom uvádzaných rozhodnutí\nnapr. rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 1Sžf/2/2016 a sp. zn. 1Sžfk/10/2016 oproti sp.\nzn. 8Sžfk/57/2018 a sp. zn. 5Sžfk/59/2018. K zjednoteniu rozhodovacej praxe došlo až na základe\nrozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.\n1Vs/3/2020, keď právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty kasačného súdu\nzáväzný.\n21. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Vs/3/2020 zo dňa 27. januára 2021 vyslovil\nokrem iného právny názor, cit.:\n„...35. Veľký senát kasačného súdu vychádzal pri posúdení veci z účelu reštrukturalizácie, ktorým\nje predovšetkým usporiadanie majetkových pomerov dlžníka v úpadku vo forme postupného (aspoň\nčiastočného) uspokojenia veriteľov v súlade s reštrukturalizačným plánom, s primárnym cieľom\nzachovania dlžníka a jeho podnikateľskej činnosti. Za týmto účelom sa v prísne formalizovanom a\ntransparentnom procese upravenom zákonom o konkurze a reštrukturalizácii zisťuje majetok dlžníka,\njeho záväzky a tiež spôsobilosť opätovného začlenenia dlžníka do trhového prostredia a pokračovania\njeho podnikania, pri čo najvyššej miere splatenia minulých záväzkov (a priebežného uspokojovania\nnových). Rozsah a výška záväzkov dlžníka voči veriteľom sa stabilizuje vo forme prihlásenia pohľadávok\nzo strany veriteľov v stanovenej lehote s tým, že včas neprihlásené pohľadávky, ktoré sa skutkovo viažu\n\nk obdobiu pred povolením reštrukturalizácie, sa stanú voči dlžníkovi nevymáhateľnými. To znamená, že\nna pohľadávky existujúce v čase vyhlásenia reštrukturalizácie, ktoré neboli v určenej lehote prihlásené\nv reštrukturalizačnom konaní, sa v procese reštrukturalizácie a ani v ďalšej budúcnosti podnikateľského\nsubjektu neprihliada. Je teda vylúčené, aby po ukončení reštrukturalizácie dlžníka zaťažovali záväzky\nmajúce pôvod v období spred vyhlásenia reštrukturalizácie, pretože tie boli bez výnimky transformované\ndo reštrukturalizačného plánu a nahradili dovtedy existujúce záväzky.\n36. Veľký senát kasačného súdu sa stotožňuje s názorom predkladajúceho senátu (vyjadreným\nv rozhodnutí sp. zn. 1Sžfk/23/2018 zo dňa 21.1.2020, bod 39), že v reštrukturalizačnom konaní\nsa rozdeľujú záväzky dlžníka voči veriteľom na predreštrukturalizačné (§ 120 ods. 1 ZKR) a\nreštrukturalizačné, resp. prednostné (§ 120 ods. 2 ZKR), pričom za predreštrukturalizačné sa považujú\ntie, ktoré vznikli v čase pred povolením reštrukturalizácie. Na tieto pohľadávky sa viaže povinnosť\nich prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní, inak ich vymáhateľnosť voči dlžníkovi (za predpokladu\nsplnenia ďalších zákonných podmienok) zaniká. Rozhodujúcim dňom, ktorý rozdeľuje pohľadávky voči\ndlžníkovi na uvedené dve skupiny, je teda dátum vyhlásenia reštrukturalizácie.\n37. Veľký senát sa prikláňa k názoru senátu 1S, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania za\noneskorené zaplatenie daňového nedoplatku žalobcu na dani z motorových vozidiel za zdaňovacie\nobdobie roku 2011 je v časti odo dňa splatnosti uvedenej dane (31.1.2012) až do dňa povolenia\nreštrukturalizácie žalobcu (19.12.2014), pohľadávkou predreštrukturalizačnou, ktorá vznikla pred\nrozhodujúcim dňom. K otázke zákonnosti vyrubenia úroku z omeškania za trvanie omeškania po dni\nzačatia reštrukturalizačného konania voči žalobcovi môže veľký senát len poukázať na ustanovenie\n§ 156 ods. 2 piata až siedma veta daňového poriadku, ktoré umožňuje správcovi dane vyrubiť úrok\nz omeškania voči daňovému dlžníkovi v reštrukturalizácii len za dobu do začatia reštrukturalizačného\nkonania. Za obdobie trvania omeškania so zaplatením predreštrukturalizačných pohľadávok po\nrozhodujúcom dni už správcovi dane úroky z omeškania nepatria. Tie sa v zmysle § 138 ods. 2 ZKR\ndo reštrukturalizačného plánu nezahŕňajú a po potvrdení plánu súdom sa považujú v celom rozsahu\nza odpustené.\n38. V zmysle § 2 písm. b/ daňového poriadku sa za daň považuje aj úrok z omeškania za oneskorené\nsplnenie daňovej povinnosti. Daňový poriadok rozlišuje medzi daňovou pohľadávkou a daňovým\nnedoplatkom, pričom za kritérium tohto rozlíšenia označuje ich splatnosť. Pohľadávka správcu dane\nna dani do lehoty splatnosti je daňovou pohľadávkou, zatiaľ čo dlžná suma dane (vrátane úroku\nz omeškania) po lehote splatnosti je daňovým nedoplatkom (§ 2 písm. e/, f/ daňového poriadku).\nDaňová pohľadávka sa vo všeobecnosti stáva splatnou jej vyrubením, pričom za vyrubenú sa považuje\nrozhodnutím správcu dane vydaným podľa § 63 daňového poriadku, prípadne podaním daňového\npriznania alebo zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie (§ 68 ods. 4 písm.\na/, b/, c/ daňového poriadku).\n39. Veľký senát je tej mienky, že ustanovenia daňového poriadku upravujúce otázky vzniku a splatnosti\npohľadávok daňovej správy na úrokoch z omeškania voči daňovým dlžníkom v reštrukturalizácii je nutné\nvykladať predovšetkým s prihliadnutím na vyššie spomenutý účel reštrukturalizácie sledovaný zákonom\no konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam daňového\nporiadku. Napokon daňový poriadok výslovne v § 158 ods. 5 stanovuje, že po povolení reštrukturalizácie\npostupuje správca dane pri uplatňovaní pohľadávok voči daňovému dlžníkovi podľa ZKR.\n40. Veľký senát poukazuje na to, že v súvislosti s riešením daňových pohľadávok štátu voči daňovým\ndlžníkom na úrokoch z omeškania zo starších daňových nedoplatkov obsahoval podrobnejšiu úpravu\nzákon o správe daní, ktorý stanovil, že za predreštrukturalizačnú daňovú pohľadávku, ktorú bolo treba\nprihlásiť v reštrukturalizačnom konaní, sa považovala i pohľadávka, ktorá nebola vyrubená (vrátane\npohľadávky na úrokoch), pričom úroky sa považovali za daňovú pohľadávku, ak mohli byť vyrubené\ndo povolenie reštrukturalizácie (§ 95 ods. 1, 3, 8 zákona o správe daní). Daňový poriadok, ktorý zrušil\na nahradil zákon o správe daní, takúto explicitnú právnu úpravu neprevzal, no príslušné ustanovenia\ndaňového poriadku je podľa názoru veľkého senátu nutné interpretovať v intenciách spomenutej\npredchádzajúcej právnej úpravy.\n41. Majúc na zreteli uvedené východiská veľký senát konštatuje, že právoplatným rozhodnutím o\nvyrubení sa daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania stáva splatnou a uplynutím lehoty na plnenie\n\nnadobúda status daňového nedoplatku. Splatnosť takejto pohľadávky však nie je podmienkou jej vzniku.\nVznik pohľadávky na úrokoch z omeškania sa viaže na objektívne právne skutočnosti, ktorými sú\nexistencia splatnej dane, nesplnenie daňovej povinnosti v lehote splatnosti a trvanie omeškania so\nzaplatením dane (plynutie času), pričom od dĺžky trvania omeškania závisí výška tejto pohľadávky.\nSadzbu úrokov z omeškania stanovuje právny predpis (§ 156 ods. 2 daňového poriadku).\n42. Možno preto uzavrieť, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká na základe zákona\na pri poznaní výšky splatnej dane, dňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je táto pohľadávka\nkvantifikovateľná ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím správcu dane\nvyrubená. Právny dôvod i výška takejto pohľadávky pre účely jej prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní\nsú správcovi dane ako veriteľovi známe, a preto skutočnosť, že úroky z omeškania neboli vyrubené\nrozhodnutím, nebráni správcovi dane ich vyčísleniu až do dňa začatia reštrukturalizačného konania a\nprihláseniu tejto pohľadávky v uvedenom konaní.\n43. Rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania predstavuje autoritatívne potvrdenie výšky pohľadávky\na určenie dňa jej splatnosti, pričom má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalší postup\nsprávcu dane pre prípad jej vymáhania. Bez rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania dlžník nemá\nsankcionovateľnú právnu povinnosť úrok zaplatiť, z hľadiska práva však niet prekážky, ktorá by bránila\nsprávcovi dane uplatneniu takejto pohľadávky prihláškou v reštrukturalizačnom konaní odo dňa jej\nsplatnosti až do začatia reštrukturalizačného konania. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že právna\núprava úrokov z omeškania je z hľadiska systematiky daňového poriadku zaradená do piatej časti tohto\nzákona (§ 154 a nasl. - zodpovednosť za porušenie povinností) pod sankcie.\n44. Veľký senát poukazuje na to, že daňový poriadok umožňuje správcovi dane vyrubiť úroky z\nomeškania i priebežne, pričom výslovne počíta v prípade daňového dlžníka v reštrukturalizácii s\nvyrubením úrokov za každý deň omeškania odo dňa splatnosti daňového nedoplatku do začatia\nreštrukturalizačného konania (§ 156 ods. 2). Ako však už veľký senát uviedol, rozhodnutie o vyrubení len\nautoritatívne deklaruje existenciu daňovej pohľadávky na úrokoch z omeškania a určuje jej splatnosť.\n45. Veľký senát tiež upozorňuje na dôvodovú správu k bodu 13 (k § 120 ods. 2) zákona č. 377/2016\nZ. z., ktorým bol s účinnosťou od 01.03.2017 novelizovaný zákon o konkurze a reštrukturalizácii, k\notázke rozlíšenia „starého dlhu“ a „nového dlhu“ dlžníka v úpadku, v ktorej sa konštatuje, že splatnosť\npohľadávky nie je podmienkou vzniku pohľadávky a správnym postupom pre rozlíšenie starého a nového\ndlhu (v reštrukturalizácii prezentovaného inštitútom prednostnej pohľadávky) sú výlučne skutkové\nokolnosti vzniku pohľadávky. Aj z toho je zrejmé, že určenie splatnosti pohľadávky správcu dane na\núrokoch z omeškania nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení nie je podmienkou vzniku a\nprihlásenia pohľadávky na úrokoch v reštrukturalizačnom konaní. Výška a splatnosť takto prihlásených\nnevyrubených pohľadávok na úrokoch sa určí až v reštrukturalizačnom pláne, z ktorého vyplynie rozsah\na spôsob uspokojenia veriteľa a ktorý sa po jeho potvrdení zo strany príslušného súdu stane záväzným\npre všetkých účastníkov plánu (§ 132 ods. 1 ZKR).\n46. Ani sťažovateľom tvrdené (a žiaľ nedostatočne skutkovo i argumentačne podložené) neplnenie\nreštrukturalizačného plánu zo strany žalobcu nemá žiadny vplyv na nevymáhateľnosť neprihlásených\npredreštrukturalizačných pohľadávok na úrokoch z omeškania. Neplnenie plánu zo strany dlžníka má\nv zmysle § 159 ZKR za následok, že sa plán stáva voči neuspokojenému účastníkovi plánu (veriteľovi)\nneúčinným, avšak len vo vzťahu k pohľadávke (záväzku), ktorá mu vyplynula z plánu. Keďže sporné\npohľadávky sťažovateľa sa v dôsledku ich neprihlásenia v reštrukturalizačnom konaní nestali súčasťou\nplánu, sú sťažovateľove tvrdenia o neúčinnosti plánu voči nemu neopodstatnené.\n47. Z uvedených dôvodov dospel veľký senát k záveru, že správca dane bol oprávnený i povinný\npohľadávku na úrokoch z omeškania voči žalobcovi prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní v ustanovenej\nlehote aj napriek tomu, že táto pohľadávka nebola vyrubená rozhodnutím vydaným podľa § 63 daňového\nporiadku. Toto ustanovenie daňového poriadku v reštrukturalizačnom konaní napokon ani nebolo možné\nuplatniť s ohľadom na princíp ius specialis zakotvený v § 158 ods. 5 daňového poriadku (bod 39\ntohto rozsudku). Keďže tak správca dane v prejednávanom prípade neurobil, právo vyrubiť a vymáhať\ntieto nároky voči dlžníkovi potvrdením reštrukturalizačného plánu súdom zanikla (§ 84 ods. 1 písm. g/\ndaňového poriadku, § 155 ods. 2 ZKR).\n\n48. Veľký senát sa stotožňuje s predkladajúcim senátom v tom, že možnosť vyrubenia a vymáhania\núrokov z omeškania za oneskorené splnenie daňovej povinnosti pochádzajúce z obdobia spred\nvyhlásenia reštrukturalizácie voči žalobcovi, a to na základe rozhodnutí vydaných po povolení\nreštrukturalizácie (a dokonca i po potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom), by popieralo účel\nreštrukturalizácie popísaný v bode 35 tohto rozhodnutia a malo by za následok nezákonné zvýhodnenie\nštátu v zastúpení správcom dane ako jedného z veriteľov predreštrukturalizačnej pohľadávky pred\nostatnými veriteľmi. ...“\n22. Kasačný súd konštatuje, že úprava reštrukturalizácie podľa § 108 a nasl. ZKR a úprava oddlženia\npodľa § 166 a nasl. ZKR nie sú totožné, avšak vychádzajúc z účelu zákona, plnia rovnaký účel, ktorým\nje ozdravenie predĺženého subjektu. Zároveň je na mieste skonštatovať, že úprava oddlženia (tzv.\nosobného bankrotu) účinná od 01. marca 2017 je relatívne novou úpravou, preto je súvisiaca judikatúra\nsúdov ešte len v procese tvorby a tiež z totožného dôvodu neboli ešte prípadné legislatívne nedostatky\nidentifikované, aby mohli byť zákonodarcom zohľadnené, prípadne odstránené.\n23. V tomto zmysle bolo vydané aj rozhodnutie senátu 3S rozhodujúceho vo veci 8Sžfk29/2021 kde riešil\naj otázku vymáhateľnosti úrokov z omeškania v konkurznom konaní V rozsudku zo dňa 24. novembra\n2021 k tejto otázke uviedol:\n30. Hoci veľký senát posudzoval problematiku úrokov z omeškania v súvislosti s reštrukturalizáciou,\njeho úvahy sú, čo sa týka povahy úrokov z omeškania aplikovateľné aj pre konkurzné konanie, resp.\noddlženie podľa IV. časti zákona o konkurze, čo je už opakovane potvrdené rozhodnutiami Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky napr. sp. zn. 8 Sžfk 52/2021 zo dňa 6. júla 2021, sp. zn. 8 Sžfk 46/2021 zo dňa\n30. júna 2021, sp. zn. 8 Sžfk 34/2021 zo dňa 26. júna 2021, sp. zn. 5 Sžfk 3/2021 zo dňa 30. júna 2021\na iné. Kasačný súd neidentifikoval žiadne dôvody, prečo by sa mal od týchto záverov veľkého senátu a\niných senátov kasačného súdu odchýliť, jeho odôvodnenie považuje za dostatočné a odpovedajúce na\nvšetky protiargumenty sťažovateľa týkajúce otázky povahy rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania.\nUvedený záver o deklaratórnej povahe rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania podporuje vyššie\nuvedenú argumentáciu kasačného súdu o nevymáhateľnosti úrokov z omeškania.\n31. V otázke posúdenia vymáhateľnosti úrokov z omeškania, ktoré boli rozhodnutím žalovaného v\nspojení s prvostupňovým rozhodnutím žalobcovi vyrubované, preto kasačný súd nemôže prisvedčiť\nargumentácii sťažovateľa a stotožňuje sa s právnym posúdením správneho súdu, že úroky z omeškania\nmajú akcesorickú povahu a v prípade oddlženia je na ne nevyhnutné hľadieť ako na verejnoprávnu\npeňažnú sankciu, ktorá je v zmysle § 166b ods. 1 písm. d) po vyhlásení konkurzu resp. oddlženia\nnevymáhateľná. Je preto potrebné uzavrieť, že úroky z omeškania, ktoré boli vyrubené po rozhodujúcom\ndni v súvislosti s pohľadávkou, ktorá vznikla pred rozhodujúcim dňom, nie je možné vymáhať.\n24. Citovaný právny názor je plne aplikovateľný aj na prejednávanú vec, a teda možno uzavrieť,\nže vzhľadom na to, že k oddlženiu žalobcu došlo dňa 05. marca 2018 rozhodnutím Okresného súdu\nTrenčín sp. zn. 38Odk/48/2018 zo dňa 26. februára 2018 (kedy sa rozhodnutie stalo právoplatným a\nvykonateľným), predmetná daňová pohľadávka, ktorá vznikla za každý deň omeškania s platbou dane\nzačínajúc dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania, je pohľadávkou, ktorá\nvznikla pred oddlžením, a teda oddlžením žalobcu sa stala nevymáhateľnou, čím bol naplnený účel\noddlženia. Iný výklad by sa priečil účelu oddlženia, neprimerane by zaťažoval oddlženú osobu a tiež by\nneprimerane zvýhodňoval štát oproti iným veriteľom.\nIV.\nZáver\n25. Na základe uvedeného kasačný súd dospel k záveru, že predmetná pohľadávka podliehala\noddlženiu a keďže správny súd žalobu žalobcu zamietol, bolo potrebné jeho rozhodnutie postupom\npodľa § 462 ods. 2 zmeniť, rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov zrušiť a vec im vrátiť na ďalšie\nkonanie, v ktorom viazaní právnym názorom kasačného súdu budú postupovať primeraným procesným\nspôsobom.\n26. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd v zmysle § 467 ods. 1 v\nspojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi voči žalovanému priznal právo na náhradu\n\ntrov prvostupňového a kasačného konania, pričom o výške náhrady bude rozhodnuté v zmysle § 175\nods. 2 SSP.\n27. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP\nv spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11S/165/2019", "guid": "3b9ecd63-9789-4563-a1af-4c050110a4d4:f2621ddd-ff7c-48da-9767-b5746a6517f4", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}