{"guid": "39c2d912-5d68-4b00-a6cb-e095fb6983fd:30795cf6-1fc7-479e-9ec9-ac25dac262e7", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200202.1", "spisova_znacka": "5Sžk/27/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sžk/27/2020 z 9. 2. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 9. februára 2022, sp. zn. 5Sžk/27/2020, ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200202.1", "identifikacne_cislo": "2018200202", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2022-02-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-9", "nazov": "§ 9 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-9", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-119.odsek-3", "nazov": "§ 119 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-119.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/50-1976/paragraf-119"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-440.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 440 ods. 1 písm. g) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-440.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-440"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1967/71#paragraf-9", "/SK/ZZ/1976/50#paragraf-119", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-440"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/30795cf6-1fc7-479e-9ec9-ac25dac262e7", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200202.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200202.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200202.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n5Sžk/27/2020\n2018200202\n09. 02. 2022\nJUDr. Michal Matulník\nECLI:SK:NSSSR:2022:2018200202.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy\nTakáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Jany\nMartinčekovej, v právnej veci žalobcov: 1. E.. G. D., bytom P.. Č. X, Q., 2. Ľ. P., bytom P.. Č. X, Q., 3.\nJ. J., bytom P.. Č. XX, Q., všetci právne zastúpení Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária s.r.o.,\nso sídlom Hlavná 31, Trnava, proti žalovanému (sťažovateľovi): Okresný úrad Trnava, odbor výstavby a\nbytovej politiky, so sídlom Kollárova 8, Trnava, za účasti: 1. Mesto Trnava, Hlavná 1, Trnava, 2. Železnice\nSlovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, Bratislava, IČO: 31 364 501, 3. I. D., bytom P.. Č. X, Q.,\n4. E. D., bytom Q. XXXX/XX, H., Č. S., 5. J. Č.L., bytom P.. Č. X, Q., 6. O.. G. Č.L., bytom Q. XXF, T.,\n7. O.. O. Č., bytom Q. XXF, T., 8. D. A., bytom H. XX, Q., 9. D. P., bytom P.. Č. X, Q., 10. E. A., bytom\nP.. Č. XX, Q., 11. D. J., bytom C. X, Q., 12. E.. C. P., bytom H. XX, Q., 13. E.. C. P., bytom H. XX, Q.,\n14. O.. C. P., bytom H. XX, Q., 15. P. U., bytom H. XX, Q., 16. E.. R. U., bytom H. XX, Q., 17. E.. T. H.,\nbytom P.. Č. X, Q., 18. E.. O. H., bytom P.. Č. X, Q., 19. H.. O. H., bytom P.. Č. X, Q., 20. O.. E. T., bytom\nP. XX, Q., 21. O.. S. Š., bytom H. XX, Q., 22. T. T., bytom P.. Č. X, Q., 23. P. T., bytom P.. Č. X, Q., 24.\nC. Š., bytom P.. Č. XX, Q., 25. Ľ. Š. J.., bytom P.. Č. XX, Q., 26. Ľ. Š. E.., bytom P.. Č. XX, Q., 27. L.\nŠ., bytom P.. Č. XX, Q., 28. H. I., bytom R.. B. X, Q., 29. O.. Q. R., bytom P.. Č. X, Q., 30. S. T., bytom\nR.. B. X, Q., 31. I. J., bytom G. G. XX, Q., 32. C. J., bytom D.. G.. Q. XXXX/XX, Q., 33. G. W.Á., bytom\nH. XX, Q., 34. R. W.Á., bytom H. XX, Q., 35. E. P., bytom J. X, Q., 36. J. T., bytom P. XX, Q., 37. E. T.ý,\nbytom P. XX, Q., z toho ďalší účastníci v 3. až 37. rade zastúpení ďalším účastníkom v 18. rade E.. O. H.,\nbytom P.. Č. X, Q., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TT-OVBP2-2018/017819/\nVe zo dňa 25. júna 2018, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k.\n20S/80/2018-239 zo dňa 18. decembra 2019, t a k t o\nrozhodol:\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovaného z a m i e t a.\nŽalobcom voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov kasačného konania.\nĎalším účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 20S/80/2018-239 zo dňa 18. decembra 2019 z dôvodov podľa §\n191 ods. 1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie\nžalovaného č. OU-TT-OVBP2-2018/017819/Ve zo dňa 25. júna 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n2. Napadnutým rozhodnutím č. OU-TT-OVBP2-2018/017819/Ve zo dňa 25. júna 2018 žalovaný ako\nodvolací orgán zmenil rozhodnutie stavebného úradu - Obce Zavar č. OSaŽP/2135-5435/2018/Šm\n\nzo dňa 31. januára 2018 tak, že výrok rozhodnutia na jeho strane č. 1: rozhodnutie o umiestnení\nstavby „útulok a podpora samostatného bývania pre rodiny s deťmi na ulici P.. Č., Q.“ nahradil znením:\nrozhodnutie o umiestnení stavby „útulok a 2 bytové domy, na podporu samostatného bývania pre rodiny\ns deťmi na ulici P.. Č., Q..“.\n3. V dôvodoch rozhodnutia krajský súd konštatoval, že po preskúmaní spisového materiálu dospel\nk záveru, že vo veci došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej\nsprávy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, pričom navrhované zrušenie\nrozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa nepovažoval za potrebné z hľadiska dosiahnutia účelu\ntohto konania, ako ani za vhodné z hľadiska následku takéhoto zrušenia, ktorým by bolo vrátenie veci\nna konanie nepríslušnému orgánu.\n4. Uviedol, že v súvislosti s formou rozhodnutia, nad rámec žalobných dôvodov, bolo potrebné\nžalovanému vytknúť, že v rozpore s logikou ustanovenia § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní (správny poriadok) výrokom svojho rozhodnutia zmenil odvolaním napadnuté\nrozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v časti, ktorá odvolacími námietkami napadnutá nebola,\nale rozhodnutie o odvolaní účastníkov v ňom neuviedol.\n5. Dal do pozornosti, že žalobcovia v konaní okrem vecnej argumentácie týkajúcej sa nenaplnenia\npodmienok samotného umiestnenia stavby podľa zámeru navrhovateľa, namietali zásadné procesné\npochybenia správnych orgánov, keď podľa ich názoru vo veci rozhodoval na konanie nepríslušný\nsprávny orgán prvého stupňa a na rozhodovaní veci sa priamo podieľala zamestnankyňa navrhovateľa\nmesta Trnava, ktorá vzhľadom na tento zamestnanecký pomer mala byť z prejednávania a rozhodovania\nveci v zmysle § 9 ods. 1 správneho poriadku vylúčená.\n6. Ďalej uviedol, že podľa stanoviska žalovaného obec Zavar ako stavebný úrad vo veci rozhodovala\n(vzhľadom na vznik situácie predpokladanej ustanovením § 119 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o\núzemnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), teda, že navrhovateľom umiestnenia\nstavby je v danom prípade mesto Trnava, ktoré je súčasne stavebným úradom príslušným na konanie) na\nzáklade jej určenia bývalým Krajským stavebným úradom z 03. júna 2005. Dodal, že forma a obsah tohto\nurčenia neboli správnemu súdu známe, nakoľko sa v obsahu spisového materiálu nenachádzajú, preto\nsúdu nie sú známe ani dôvody takto ustanovenej príslušnosti, ktoré zrejme nezohľadňujú existenciu\nzmluvy o vzájomnej spolupráci pri zabezpečovaní preneseného výkonu štátnej správy na úseku\núzemného plánovania a stavebného poriadku formou zriadenia spoločného obecného úradu uzavretej\nmedzi mestom Trnava a obcou Zavar podľa tvrdenia žalovaného v roku 2003.\n7. Odhliadnuc od toho, že určenie obce Zavar za stavebný úrad príslušný na konanie vo veci svojho\nzmluvného partnera práve v oblasti územného plánovania a stavebného poriadku zjavne odporuje účelu\nustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona, ktorým je zabezpečenie nestranného rozhodovania,\nsprávny súd vyslovil, že samotná skutočnosť, že toto určenie bolo realizované už v roku 2005, má za\nnásledok, že ho nemožno považovať za určenie stavebného úradu príslušného na konanie v predmetnej\nveci.\n8. Konštatoval, že určenie stavebného úradu príslušného pre veci stavebného úradu.v konflikte záujmu\n(tento konflikt vyplýva zo záujmu stavebného úradu ako navrhovateľa konania a súčasne ako subjektu\ns povinnosťou vec objektívne preskúmať a rozhodnúť) vopred, a teda aj pre nestanovený počet\nnepoznaných vecí, sa možno javí ako efektívne a hospodárne, ako to tvrdil žalovaný, a možno je aj v\npraxi stavebných úradov zaužívané, bez ďalšieho však odporuje ako zneniu ustanovenia § 119 ods. 3\nstavebného zákona, tak aj jeho logickému výkladu predpokladajúcemu najskôr vznik situácie, keď je\nna konanie príslušná obec ako stavebný úrad súčasne navrhovateľom, stavebníkom alebo vlastníkom\nstavby, a následné určenie, s možnosťou poznania individuálnych okolností veci, ktorý stavebný úrad\nvykoná konanie a vydá rozhodnutie. Vzhľadom na zrušenie krajských úradov takéto určenie v súčasnosti\npatrí do kompetencie okresného úradu v sídle kraja.\n9. Zdôraznil, že skutočnosť, že sa na rozhodnutí vo veci priamo podieľala zamestnankyňa navrhovateľa\núzemného konania, je následkom práve uvádzaného postupu odporujúceho zákonu pri určení\nstavebného úradu príslušného na konanie, pričom tento iba čiastkový nedostatok postupu bolo možné\nnapraviť pri rozhodovaní o námietke zaujatosti vznesenej účastníkmi územného konania. Napriek\n\ntomu o tejto námietke negatívne rozhodla obec Zavar rozhodnutím zo dňa 09. novembra 2017 o\nnevylúčení zamestnanca správneho orgánu O.. T. Š. z prejednávania a rozhodovania v predmetnej\nveci, v odôvodnení ktorého síce bola popísaná teória podmienok vylúčenia zamestnancov alebo\nčlenov správneho orgánu, a konštatovaná aj prednosť posudzovania objektívnych skutočností pred\nsubjektívnym stanoviskom zamestnanca, ale absentovalo zrozumiteľné vysvetlenie vyhodnotenia takej\nzásadnej a právne objektívnej skutočnosti, akou je zamestnanecký vzťah medzi osobou vybavujúcou\nžiadosť a žiadateľom, a z tohto vzťahu vyplývajúci záujem zamestnanca.\n10. Tiež poukázal na skutočnosť, že rovnakým nedostatkom v tomto smere trpí aj žalobou napadnuté\nrozhodnutie žalovaného, ktorý pri vysporadúvaní sa s námietkou odvolateľov týkajúcou sa nevylúčenia\nzamestnankyne navrhovateľa z konania prevzal tvrdenia obce Zavar z rozhodnutia o nevylúčení a svoje\núvahy o namietanom vzťahu zamestnanec - zamestnávateľ opomenul formulovať.\n11. Na základe vyššie uvádzaných skutočností správny súd dospel k záveru, že v predmetnej veci\nbolo konanie realizované a prvostupňové rozhodnutie vydané orgánom, ktorého príslušnosť na konanie\nnebola určená v súlade s ustanovením § 119 ods. 3 stavebného zákona, a ktorý preto nie je možné\npovažovať za príslušný na konanie, pričom súčasne vo veci konajúce orgány nesprávnym postupom\numožnili zamestnankyni správneho orgánu so zjavným pomerom k účastníkovi konania podieľať sa na\nprejednávaní a rozhodovaní veci.\n12. O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle § 167 ods. 1 SSP tak, že v konaní úspešným\nžalobcom priznal proti žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Ďalším účastníkom\nkonania právo na náhradu trov konania nepriznal, a to s poukazom na skutočnosť, že im v konaní žiadne\ntrovy nevznikli, resp. ich náhrady sa vzdali.\nII.\n13. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\n14. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).\n15. V podanej kasačnej sťažnosti správnemu súdu vyčítal nesprávnosť jeho záveru, že už samotná\nskutočnosť, že určenie stavebného úradu v zmysle § 119 ods. 3 stavebného zákona bolo realizované\nuž v roku 2005 má za následok, že ho nemožno považovať za určenie stavebného úradu príslušného\nna konanie v predmetnej veci. Žalovaný však mal za to, že krajský súd si dotknuté ustanovenie\nstavebného zákona vyložil nesprávnym spôsobom. Ďalej dal do pozornosti, že v zmysle zmien v\nusporiadaní verejnej správy sa krajským úradom rozumie okresný úrad v sídle kraja. Mal za to, že\nz cit. ustanovenia stavebného zákona vyplýva, že je povinnosťou príslušného okresného úradu určiť\npríslušnosť stavebného úradu v prípade, ak neprichádza do úvahy miestne príslušný stavebný úrad z\ndôvodu, že obec, ktorá jeho úlohu vykonáva, sama participuje na konaní ako účastník tohto konania.\n16. Rovnako tak nesúhlasil so záverom krajského súdu, že takéto určenie má okresný úrad v sídle\nkraja vykonať vždy špecificky pre každý jeden prípad, kedy bude obec účastníkom stavebného\nkonania. Tvrdil, že uvedené nevyplýva z textu predmetného ustanovenia stavebného zákona, ani z\njeho nadväzujúcich ustanovení. Podľa žalovaného povinnosť, ktorá okresnému úradu v sídle kraja z\npredmetného ustanovenia vyplýva, je určiť stavebný úrad pre prípad, ak je účastník konania a správny\norgán identická osoba. Uviedol, že táto povinnosť okresného úradu v sídle kraja sa považuje za splnenú\nvydaním správneho aktu, ktorý toto určenie obsahuje. Mal za to, že takýto správny akt z hľadiska svojho\ncharakteru nie je ani individuálnym správnym aktom (ako napr. rozhodnutie), ani normatívnym správnym\naktom (napr. vyhláška okresného úradu). Dodal, že určenie v zmysle § 119 ods. 3 stavebného zákona je\nšpecifickým aktom orgánu verejnej správy deklaratórnej povahy a môže byť v zmysle zákona urobené tak\npre jednotlivé prípady, ako aj generálne. S ohľadom na uvedené namietal, že práve všeobecné určenie\nstavebného úradu lepšie zodpovedá zásadám správneho konania, nakoľko je prvkom predvídateľnosti,\nt.j. je zrejmé, ktorá obec bude v prípade vylúčenia miestne príslušnej obce plniť zverenú úlohu, čím sa\nvylučuje nežiadúca a neodôvodnená účelovosť.\n\n17. Na základe uvedeného považoval za irelevantný záver krajského súdu, že samotná skutočnosť,\nže určenie bolo realizované už v roku 2005 má za následok, že ho nemožno považovať za určenie\nstavebného úradu príslušného na konanie vo veci. Uviedol, že od určenia stavebného úradu v prípadoch,\nkeď je účastníkom konania mesto Trnava, neprišlo k zmenám, ktoré by spochybnili postup podľa daného\nurčenia. Rovnako tak neprišlo k zmene predmetného ustanovenia stavebného zákona, ani k zmene\nalebo zlúčeniu dotknutých obcí.\n18. Ďalej uviedol, že v prípade, ak je mesto Trnava účastníkom konania podľa stavebného zákona,\nmôže byť za stavebný úrad určená obec Zavar, nakoľko táto nie je totožná s mestom Trnava a\nv predmetnom konaní nebola v pozícii účastníka konania. Preto tvrdil, že obec Zavar ako určený\nstavebný úrad bola oprávnená použiť na materiálno-technické zabezpečenie úkonov správneho konania\naparát zamestnancov, ktorých má riadne k dispozícii na vykonávanie samostatných úloh, ako aj\ntzv. prenesených úloh štátnej správy, teda použiť na spracovanie veci svoj obecný úrad, prípadne\nzamestnancov, ktorých zdieľa s inou obcou, ako tomu bolo v tomto prípade.\n19. Taktiež namietal nesprávnosť záveru krajského súdu, že konajúce správne orgány nepostupovali\nsprávne, keď umožnili podieľať sa na prejednávaní a rozhodovaní veci zamestnankyni správneho orgánu\nso zjavným pomerom k účastníkom konania. Mal za to, že zodpovednou osobou na vydanie rozhodnutia\nv predmetnej veci bol starosta obce Zavar, ktorý aj vydal prvostupňové rozhodnutie v predmetnej veci.\n20. Napokon poukazujúc na § 13 ods. 1, 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení tvrdil, že vo\nvzťahu k starostovi obec Zavar, ako predstaviteľovi správneho orgánu, nebol namietaný ani preukázaný\nnijaký vzťah závislosti k mestu Trnava, ktorý by mohol ovplyvniť jeho nestrannosť pri rozhodovaní o\nveci. Dodal, že ak aj starosta obce Zavar pri vybavovaní veci použil na administratívno - technickú\nprácu nejakého zamestnanca, nemôže to mať vplyv na zákonnosť samotného rozhodnutia starostu obce\nZavar, nakoľko tento ako predstaviteľ stavebného úradu je vo svojej rozhodovacej právomoci nezávislý.\n21. Žiadal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie.\nIII.\n22. Žalobcovia sa ku kasačnej sťažnosti žalovaného vyjadrili podaním z 10. marca 2020.\n23. Uviedli, že kasačnú námietku žalovaného, spočívajúcu v tvrdení, že súd rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia § 119 ods. 3 stavebného zákona, pokladajú za neodôvodnenú\na napadnutý rozsudok považujú v zmysle tohto sťažnostného bodu za zákonný a vecne správny.\nĎalej uviedli, že žalovaný pri výklade § 119 ods. 3 stavebného zákona opomenul skutočnosť, že\nadministratívny spis neobsahoval žiadne rozhodnutie, a to ani jednotlivé, ale ani generálne určenie\npríslušného stavebného úradu podľa § 119 ods. 3 staveného zákona, preto nemožno uvažovať o tom, že\nby v predmetnom územnom konaní vôbec došlo k určeniu príslušného stavebného úradu, a to napriek\ntomu, že k takémuto určeniu dôjsť malo.\n24. Doplnili, že výklad ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona spôsobom, že uvedené\n„rozhodnutie“ o určení príslušného stavebného úradu pre neurčitý počet prípadov pre pôvodne miestne\npríslušný stavebný úrad je možné realizovať mimo konkrétne (jednotlivé) konanie deklaratórnym\nsprávnym aktom, je protiústavný, rozporný s čl. I a čl. II Ústavy Slovenskej republiky. Mali za to, že účelom\npredmetnej právnej normy je práve pretrhnutie známych väzieb a odstránenie (vylúčenie) systémovej\nzaujatosti. Podľa žalobcov však predvídateľnosť a právna istota účastníkov konania spočíva práve\nv tom, že tento príslušný stavebný úrad bude určený v prebiehajúcom konaní, teda spôsobom, že\npredmetné určenie je vždy súčasťou administratívneho spisu, aby si uvedenú skutočnosť mohli účastníci\noveriť. Dodali, že účelom a cieľom § 119 ods. 3 stavebného zákona je úplné vylúčenie všetkých osôb,\npracovníkov a zamestnancov navrhovateľa z rozhodovania vo veci, v ktorej je obec navrhovateľom\nalebo stavebníkom vo svojom územnom obvode. V danej veci sa však na rozhodovaní podieľala\nzamestnankyňa navrhovateľa, ktorá v tomto konaní ako jediná zabezpečovala činnosť stavebného úradu\na spĺňala osobitný kvalifikačný predpoklad, avšak navonok nejavila známky nestrannosti a nezaujatosti.\n\n25. Ďalej uviedli, že určenie stavebného úradu nie je všeobecným deklaratórnym administratívnym\naktom, ale individuálnym konštitutívnym správnym aktom, ktorým vzniká pre konkrétne konanie „iná“\nmiestna príslušnosť stavebného úradu, ak je navrhovateľom (stavebníkom) obec. Zdôraznili, že bez\ntohto administratívneho správneho aktu nevznikne miestna príslušnosť iného stavebného úradu, keďže\niný stavebný úrad bez tohto určenia (prikázania veci) túto príslušnosť nemá. Mali za to, že z ustanovení\npríslušných noriem vyplýva, že územné konanie, ak je navrhovateľom obec, začína vždy na miestne\npríslušnom stavebnom úrade podľa § 117 stavebného zákona, t.j. stavebnom úrade danej obce, a až po\nzačatí tohto konania, môže dôjsť ku konštitutívnemu určeniu (prikázaniu) iného príslušného stavebného\núradu postupom podľa § 119 ods. 3 stavebného zákona, nakoľko až po začatí územného konania je\nmožné zistiť splnenie podmienok na delegáciu veci inému stavebnému úradu.\n26. Rovnako tak tvrdili, že starosta obce Zavar sa nepodieľal na prejednaní a rozhodovaní v danej\nveci s výnimkou podpisu rozhodnutia, a to iba z dôvodu, že správny orgán - obec koná navonok\nprostredníctvom starostu. Starosta nemá spôsobilosť podľa § 117 ods. 3 staveného zákona, t.j. nemôže\nzabezpečovať činnosť stavebného úradu, resp. prenesený výkon štátnej správy. Na nezákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia podľa žalobcov nič nemení fakt, že toto bolo podpísané starostom a nie priamo\nosobou, ktorá ho vyhotovila. Podpis rozhodnutia však neznamená, že starosta sa podieľal na vedení a\nrozhodovaní danej veci, keďže starosta nemá kvalifikačný predpoklad (odbornú spôsobilosť) na to, aby\ndo konania zasahoval.\n27. Navrhli, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Uplatnili si náhradu trov\nkasačného konania.\nIV.\n28. Vyjadrenie žalobcov ku kasačnej sťažnosti bolo žalovanému doručené dňa 25. júna 2020 na\nvedomie.\nV.\n29. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§\n11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v\nkasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1,2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po\njej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.\n30. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.\n31. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na\nnajvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho\nsprávneho súdu.\n32. Z dôvodovej správy k zákonu č. 423/2020 Z.z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s\nreformou súdnictva, ktorý v článku XX novelizoval aj zákon č. 757/2004 Z.z. vyplýva, že zákonodarca vo\nvyššie citovanom odseku 2 upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny\nsúd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho\nsúdnictva, ktoré aj dokončí.\n33. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n34. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n\n35. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n36. Podľa § 6 ods. 2 písm. a/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.\n37. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych\npráv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.\n38. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým\nsúd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP zrušil rozhodnutie žalovaného č. OU-TTOVBP2-2018/017819/Ve zo dňa 25. júna 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Preskúmavaným\nrozhodnutím žalovaný postupom podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zmenil rozhodnutie správneho\norgánu prvého stupňa obce Zavar č. OSaŽP/2135-5435/2018/Šm zo dňa 31. januára 2018 tak, že výrok\nrozhodnutia na jeho strane č. 1: rozhodnutie o umiestnení stavby „útulok a podpora samostatného\nbývania pre rodiny s deťmi na ulici P.. Č., Q.“ nahradil znením: rozhodnutie o umiestnení stavby „útulok\na 2 bytové domy, na podporu samostatného bývania pre rodiny s deťmi na ulici P.. Č., Q..“.\n39. Podľa § 9 ods. 1 správneho poriadku zamestnanec správneho orgánu je vylúčený z prejednávania\na rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom\nmožno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti.\n40. Podľa § 11 ods. 1 správneho poriadku, len čo sa zamestnanec správneho orgánu dozvie o\nskutočnostiach nasvedčujúcich jeho vylúčenie (§ 9), oznámi to bez meškania svojmu najbližšie\nnadriadenému vedúcemu; vedúci správneho orgánu to oznámi vedúcemu nadriadeného správneho\norgánu.\n41. Podľa § 119 ods. 3 stavebného zákona, ak je na konanie príslušná obec ako stavebný úrad a je\nzároveň navrhovateľom, stavebníkom alebo vlastníkom stavby, alebo žiadateľom o povolenie terénnych\núprav, prác alebo zariadení, ktoré sú predmetom konania, krajský stavebný úrad určí, ktorý stavebný\núrad vykoná konanie a vydá rozhodnutie.\n42. Z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasť tvoril pripojený administratívny spis, najvyšší správny súd\nzistil, že:\n- navrhovateľ mesto Trnava v zastúpení Mestským úradom v Trnave, odbor investičnej výstavby podal\ndňa 13. júla 2017 návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby: „Útulok a podpora samostatného\nbývania pre rodiny s deťmi na ulici P.. Č., Q.“,\n- Obec Zavar rozhodnutím č. OSaŽP/33700-85467/2015 zo dňa 09. novembra 2017 rozhodla o\nnevylúčení zamestnankyne správneho orgánu O.. T. Š. z prejednávania a rozhodovania vo veci č.\n33700/2017, v ktorej mesto Trnava bolo žiadateľom o vydanie rozhodnutia o umiestnení predmetnej\nstavby,\n- Obec Zavar ako stavebný úrad (určený na konanie v zmysle § 119 ods. 3 stavebného zákona bývalým\nKrajským stavebným úradom v Trnave určením č. URČ/2005/kos zo dňa 03. júna 2005) rozhodnutím č.\nOSaŽP/2135-5435/2018/Šm zo dňa 31. januára 2018 rozhodla o umiestnení stavby „Útulok a podpora\nsamostatného bývania pre rodiny s deťmi“ na ulici P.. Č., Q.,\nv predmetnej veci sa na konaní a rozhodovaní podieľala O.. T. Š., zamestnankyňa mesta Trnava, vedúca\núseku stavebného úradu, ktorý je súčasťou odboru stavebného a životného prostredia, na základe\nzmluvy o vzájomnej spolupráci formou zriadenia spoločného obecného úradu ako organizačnej súčasti\nMestského úradu v Trnave,\n- na odvolanie podané žalobcami spoločne s účastníkmi konania H. J., H.. O. H. a E.. T. H.\ndruhostupňový správny orgán (Okresný úrad Trnava, odbor výstavby a bytovej politiky) rozhodnutím č.\nOU-TT-OVBP2-2018/017819/Ve zo dňa 25. júna 2018 prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že výrok\nrozhodnutia na jeho strane č. 1: rozhodnutie o umiestnení stavby „útulok a podpora samostatného\n\nbývania pre rodiny s deťmi na ulici P.. Č., Q.“ nahradil znením: rozhodnutie o umiestnení stavby „útulok\na 2 bytové domy, na podporu samostatného bývania pre rodiny s deťmi na ulici P.. Č., Q..“.\n43. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia plynúce z administratívneho spisu kasačný súd dospel k\nzáveru o dôvodnosti námietky žalobcov, ktorou namietali zaujatosť zamestnanca správneho orgánu\nprvého stupňa.\n44. Inštitút vylúčenia zamestnanca upravuje všeobecný predpis o správnom konaní [zákon č. 71/1967\nZb. o správnom konaní (správny poriadok)], a to v ustanoveniach § 9 a nasl.\n45. Podstata inštitútu vylúčenia zamestnanca spočíva v naplnení požiadavky dosiahnuť v rámci\nprejednávania a rozhodovania konkrétnej veci konkrétnym zamestnancom čo najvyššiu mieru objektivity\npri naplnení zásady rozhodovania výlučne iba vo verejnom záujme.\n46. Účelom § 9 ods. 1 správneho poriadku je teda prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k\nnezaujatému prístupu zamestnanca správneho orgánu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež\npredísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Správny orgán uskutočňujúci správne konanie vo\nvzťahu k účastníkovi konania reprezentuje jeho konkrétny zamestnanec. Rozhodnutie vydávané v\nmene správneho orgánu sa realizuje prostredníctvom rozhodovacej činnosti jednotlivca, spravidla\nzamestnanca správneho orgánu. Uvedené ustanovenie sa preto vzťahuje predovšetkým na tých\nzamestnancov správnych orgánov, ktorí vzhľadom na svoje funkčné zaradenie a náplň práce svojou\nduševnou pracovnou činnosťou vykonávajú právomoc spočívajúcu v príprave podkladov k rozhodovaniu\na v uskutočňovaní jednotlivých procesných úkonov.\n47. V prejednávanej veci v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa - obcou Zavar vedenom o\nnávrhu na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby, podanom mestom Trnava v zastúpení Mestského\núradu v Trnave, sa podieľala na príprave podkladov k rozhodovaniu zamestnankyňa správneho\norgánu Mestského úradu v Trnave O.. T. Š., vedúca úseku stavebného úradu, ktorý je súčasťou\nodboru stavebného a životného prostredia. Na predmetnom konaní sa podieľala táto zamestnankyňa\nMestského úradu v Trnave, nakoľko medzi mestom Trnava a obcou Zavar bola dňa 24. januára 2003\nuzavretá Zmluva o vzájomnej spolupráci pri zabezpečovaní preneseného výkonu štátnej správy na\núseku územného plánovania a stavebného poriadku formou zriadenia spoločného obecného úradu\nako organizačnej súčasti Mestského úradu v Trnave. O.. T.Ž. Š. v tomto prípade ako kvalifikovaný\nzamestnanec mesta (odborne spôsobilý vykonávať predmetnú činnosť preneseného výkonu štátnej\nsprávy) predovšetkým zabezpečovala po administratívnej a odbornej stránke úkon vydania územného\nrozhodnutia v zmysle stavebného zákona.\n48. V danom prípade teda nastala situácia, kedy návrh na vydanie rozhodnutia v územnom konaní podal\nsprávny orgán, ktorého zamestnanec následne uskutočňoval jednotlivé procesné úkony smerujúce\nk vydaniu administratívneho rozhodnutia. Nakoľko nevyhnutnou súčasťou vzťahu zamestnanca voči\nsprávnemu orgánu je povinnosť zamestnanca v zákonom ustanovenom rozsahu plniť úlohy správneho\norgánu, v tejto situácii potom nie je možné vylúčiť existenciu záujmu zamestnanca na výsledku konania.\n49. V nadväznosti na uvedené kasačný súd pre úplnosť dodáva, že správny poriadok pripúšťa určitú\nsprávnu úvahu v tom zmysle, že zákonom určená osoba má právo a súčasne povinnosť vyrovnať sa s\ntým, či naozaj dôvody na vylúčenie z konania existujú (v rovine reálnosti zákonom predvídanej hrozby\n- pochybnosti), a ak áno, tak takéhoto zamestnanca vylúčiť. Z dikcie ustanovenia § 9 ods. 1 správneho\nporiadku však tiež vyplýva, že na vylúčenie zamestnanca z prejednávania a rozhodovania veci stačia\nuž len pochybnosti o jeho nepredpojatosti. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že takéto\ndôvody nemusia byť jednoznačne preukázané a dokázané, ale stačí, ak nastanú pochybnosti. Za daných\nokolností je preto existenciu pochybností vždy potrebné vykladať tak, aby to bolo v prospech účastníka\nkonania, resp. ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.\n50. Zohľadňujúc vyššie uvedené skutočnosti, možno rezultovať, že v predmetnom administratívnom\nkonaní o návrhu mesta Trnava na vydanie územného rozhodnutia neboli dané zákonné predpoklady,\naby sa na rozhodovaní vo veci podieľala zamestnankyňa Mestského úradu v Trnave O.. T. Š., pričom\ntáto mala byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená v kontexte s § 9 ods. 1 správneho poriadku\n\nalebo táto mala sama v zmysle § 11 ods. 1 správneho poriadku oznámiť svojmu vedúcemu dôvody, pre\nktoré má byť z konania vylúčená.\n51. Z uvedených dôvodov kasačný súd považoval námietku o zaujatosti / predpojatosti O.. T. Š. za\ndôvodnú.\n52. Napokon kasačný súd považuje za potrebné poukázať na nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 119\nods. 3 stavebného zákona v predmetnej veci. Správny orgán prvého stupňa - obec Zavar konštatoval, že\nvo veci ako stavebný úrad príslušný na vydanie územného rozhodnutia rozhodoval na základe určenia\nbývalého Krajského stavebného úradu v Trnave č. URČ/2005/kos zo dňa 03. júna 2005. V spojitosti\ns uvedeným poukázal aj na zmluvu o vzájomnej spolupráci pri zabezpečovaní preneseného výkonu\nštátnej správy na úseku územného plánovania a stavebného poriadku uzatvorenú dňa 24. januára 2003\nmedzi mestom Trnava a obcou Zavar, formou zriadenia spoločného obecného úradu ako organizačnej\nsúčasti Mestského úradu Trnava.\n53. Predmetným určením bývalého Krajského stavebného úradu v Trnave došlo k určeniu príslušného\nstavebného úradu pre bližšie nešpecifikovaný počet nekonkrétnych vecí, ktoré budú v budúcnosti\npredmetom rozhodovania.\n54. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona, jeho účelom je zabezpečiť,\naby sa predchádzalo stretu záujmov obce ako stavebného úradu a obce v postavení stavebníka, teda v\nsamotnom konaní docieliť nestrannosť rozhodovania. Podľa zákona o obecnom zriadení starosta obce\nzastupuje obec a zároveň je oprávnený vykonávať správne konanie podľa stavebného zákona, preto so\nzreteľom na zásady správneho konania zákon vylučuje, aby vydal rozhodnutie vo veci vlastného návrhu.\n55. S ohľadom na uvedené nie je možné prisvedčiť správnosti postupu administratívnych orgánov,\nktorým bol určený príslušný stavebný úrad, nakoľko tento je rozporný s ustanovením § 119 ods.\n3 stavebného zákona, z ktorého ustanovenia vyplýva, že určenie príslušného stavebného úradu je\npotrebné realizovať pre konkrétne konanie, vychádzajúc z okolností konkrétnej veci, ako aj samotného\nnávrhu, teda s uvedenými kritériami nekorešponduje postup, kedy je príslušný stavebný úrad určený s\nväčším časovým predstihom pred začatím konania pre vopred neurčený počet konaní, a bez možnosti\npredpokladať špecifické okolnosti danej veci. Navyše v predmetnej veci určenie č. URČ/2005/kos zo\ndňa 03. júna 2005 nie je súčasťou spisového materiálu, kasačný súd teda nemal možnosť správnosť\nuvádzaných skutočností verifikovať.\n56. Z uvedených dôvodov najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú\nzamietol.\n57. O náhrade trov konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167\nods. 1 SSP tak, že úspešným žalobcom priznal náhradu trov kasačného konania.\n58. Ďalším účastníkom konania kasačný súd neuložil žiadnu povinnosť, preto im podľa § 467 ods. 1\nSSP v spojení s § 169 SSP náhradu trov konania nepriznal.\n59. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá\nSSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20S/80/2018", "guid": "c234976e-5878-4cca-ac19-370db241c5ea:322427dc-8927-4779-b16f-600b3654d19a", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}