{"guid": "a1354cf2-11f5-476c-b937-8fbdd4ed1be9:d1edba55-588e-4872-9bc5-7c4b16a30255", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1022200427.1", "spisova_znacka": "2Sak/12/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/12/2022 z 26. 10. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 26. októbra 2022, sp. zn. 2Sak/12/2022, ECLI:SK:NSSSR:2022:1022200427.1", "identifikacne_cislo": "1022200427", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2022-10-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-19a.odsek-4.pismeno-e", "nazov": "§ 19a ods. 4 písm. e) zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-19a.odsek-4.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-19a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-19a.odsek-6", "nazov": "§ 19a ods. 6 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-19a.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-19a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-8", "nazov": "§ 8 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480", "nazov": "zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/480#paragraf-19a", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-13", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-8"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d1edba55-588e-4872-9bc5-7c4b16a30255", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1022200427.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:1022200427.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:1022200427.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n2Sak/12/2022\n1022200427\n26. 10. 2022\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSSR:2022:1022200427.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny\nBerthotyovej, PhD. a členov senátu: JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v\nprávnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobca): U. F., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afgánskej\nislamskej republiky, posledný trvalý pobyt v krajine pôvodu mesto M., F. A.-W. Z., I. H. X, P. M., R., t.\nč. na základe povolenia na pobyt mimo Pobytového tábora Opatovská Nová Ves na adrese I. X, XXX\nXX V., zast. JUDr. Peter Kuzma, advokát, Duklianska 8, 089 01 Svidník proti žalovanému: Ministerstvo\nvnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava o správnej žalobe\nvo veci azylu zo dňa 28.03.2022 proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-305-14/2021-Ž zo dňa 10.\nfebruára 2022, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 8SaZ/5/2022-118\nzo dňa 29. júna 2022, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.\n8SaZ/5/2022-118 zo dňa 29. júna 2022 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného ČAS: MUPO-305-14/2021-Ž zo dňa 10. februára 2022 v časti o neudelení azylu z r u š u j e a vec mu v r a\nc i a na ďalšie konanie.\nII. Sťažovateľovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania,\nako aj na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania pred správnym súdom.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-305-14/2021-Ž zo dňa 10.02.2022 v konaní podľa zákona č.\n480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\n„ZoA“) podľa § 13 ods. 1 ZoA neudelil žalobcovi azyl. Súčasne podľa § 13a a § 20 ods. 4 ZoA žalovaný\nposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti\nrozhodnutia.\n2. V dôvodoch rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca pricestoval na Slovensko dňa 25.08.2021\nvládnym špeciálom SR, následne dňa 01.10.2021 pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru\nHumenné požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy\no svoj život pred Talibanom, ktorý dostal pod kontrolu celý Afganistan. V pohovore dňa 12.10.2021\nuviedol, že študoval a tiež pracoval ako herec vo vedľajších úlohách vo filmových štúdiách Afghan Film.\nSpolupracoval so F. M., riaditeľkou Afghan Film, ktorá mu pomohla dostať sa na palubu lietadla a odísť\nz krajiny. Jeho brat U. F. bol politicky aktívny a v roku 2018 neúspešne kandidoval za poslanca národnej\nrady. Kvôli podnikateľských aktivitám jeho brata R. F. a stavebnej firmy jeho rodiny KUMSEN Inc., ktorá\nrealizovala viaceré významné zákazky pre bývalú afganskú vládu, mala mať jeho rodina priame kontakty\ns najvyššími politickými predstaviteľmi prezidentského úradu a vlády v Afganistane. Bojí sa o svoj život\naj život celej rodiny pred príslušníkmi Talibanu, ktorý ho spájajú s bývalým režimom kvôli bratom ale aj\n\nkvôli jeho pôsobeniu pre Afghan Film. Ideológia Talibanu je nezlučiteľná s bežnou kultúrou ako je film,\ndivadlo, či hudba.\n3. Vo vzťahu k neudeleniu azylu žalovaný uzavrel, že v prípade žalobcu neboli splnené zákonné\npodmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky v zmysle § 8 zákona o azyle, nakoľko sa\nnepreukázalo, že obava, pre ktorú žalobca odišiel z Afganistanu, by mala akúkoľvek súvislosť s jeho\nrasou, národnosťou, náboženským presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine či s\nuplatňovaním politických práv a slobôd. Uviedol, že z pohovoru so žalobcom je zrejmé, že rozhodujúcim\ndôvodom, pre ktorý sa žalobca rozhodol odísť z Afganistanu, bola obava z nestabilnej politickobezpečnostnej situácie, ktorá nastala potom, ako z krajiny odišli spojenecké vojská a k moci sa vrátilo\nhnutie Taliban. Táto situácia však nespĺňa kritéria prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o\nazyle. Záverom konštatoval, že v prípade žalobcu neboli splnené podmienky pre udelenie azylu na účel\nzlúčenia rodiny v zmysle § 10 zákona o azyle.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n4. Žalobca podal proti rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo veci azylu podľa\nŠtvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), namietajúc\nnesprávne právne posúdenie veci žalovaným.\n5. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom č. k. 8SaZ/5/2022 zo dňa 29.06.2022\nsprávnu žalobu zamietol a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.\n6. Krajský súd dospel k záveru o tom, že správnu žalobu je potrebné zamietnuť uvádzajúc, že základ\nargumentácie žalobcu spočíval v prenasledovaní známej afganskej režisérky F. M., s ktorou mal žalobca\nspolupracovať. Uvedená spolupráca bola verifikovaná pracovnou zmluvu, uzatvorenou medzi žalobcom\na filmovým štúdiom Afghan Film o príprave a produkcii filmu „Ulica ženských sŕdc“. S týmto krokom\nvšak podľa krajského súdu nemožno spájať jeho prenasledovanie spojené s rasou, národnosťou,\nnáboženským alebo politickým presvedčením, naviac, ak samotná režisérka, ktorá mala krajinu opustiť,\nsa práve pre zabránenie prenasledovaniu svojich ľudí, vrátila späť do Afganistanu. Napokon domáhať\nsa medzinárodnej ochrany udelením azylu za použitia stavu eventuálneho prenasledovaním inej osoby,\nnaviac, dobrovoľne sa vrátiacej späť do Afganistanu, považoval krajský súd za neprípustné. Krajský\nsúd uviedol, že azyl nie je putovná ochrana, ale ochrana úzko viazaná na konkrétnu osobu, čeliacu\nprenasledovaniu a nemožno si na jeho udelenie „požičať“ status inej osoby. Zavraždenie mladého\nhudobníka, hercov, či zamestnankýň Afghan Filmu, podieľajúcich sa na výrobe animovaného filmu, môže\nvyvolávať v osobe žiadateľa subjektívny strach, ochranu pred ktorým má však zabezpečenú udelením\ndoplnkovej ochrany.\n7. K otázke príslušnosti žalobcu k určitej sociálnej skupine krajský súd poukázal na definíciu sociálnej\nskupiny v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžok KS 60/2006 zo dňa 27.02.2007.\n8. Podľa krajského súdu neboli v prípade žalobcu naplnené pojmov znaky definície sociálnej skupiny,\ntak ako je vymedzená v ustanovení § 19a ods. 4 písm. e/ zákona o azyle. Výkon pracovnej\nčinnosti, vzdelanie, kvalifikácia a ani predstavy o živote vzdelaného, ambiciózneho, mladého muža, s\nodvážnymi plánmi presadzovať dodržiavanie ľudských práv, osobitne práv žien a ich rovnoprávnosti\nv Afganistane, nezakladajú jeho príslušnosť k určitej sociálnej skupine, nakoľko nepredstavujú\nvrodenú, charakteristickú, nemennú či vnímateľne odlišnú črtu, nepredstavujú ani pôvod, či zdieľané\npresvedčenie, ktoré by bolo závažné pre identitu jednotlivca. Nejde ani o osobu, ktorá by mala v\nAfganistane určitý mocenský vplyv, bola by všeobecne známou, alebo by bola súčasťou konkrétneho\nspoločenstva ľudí, s reálnym vplyvom na myslenie a správanie más. Za prijatia filozofie, že žalobca tvorí\nsociálnu skupinu, za takúto sociálnu skupinu by potom bolo možné považovať každú modernú, resp.\nniečím sa líšiacu osobu v Afganistane.\n9. Podľa krajského súdu z uvedeného rezultuje, že žalobca v krajine pôvodu pred jej opustením nečelil\nžiadnemu konaniu, ktoré by mu spôsobovalo vážne porušovanie základných ľudských práv alebo\nsúbehu rôznych takých opatrení, ktoré by ho postihovali podobným spôsobom, tzn. nečelil žiadnemu\nfyzickému ani psychickému násiliu, žiadnym diskriminačným opatreniam, trestu či trestnému konaniu\na pod., a neexistujú objektívne dôvody konštatovať, že by mu akákoľvek forma prenasledovania podľa\n§ 2 písm. d/ ZoA v prípade návratu do krajiny pôvodu mohla hroziť, a to či už zo strany štátu alebo\nneštátnych aktérov, pre z jej pôsobenia mimo krajiny pôvodu.\n10. Krajský súd k obave žalobcu z prenasledovania alebo ohrozenia jeho života pre pripisovanie mu\npolitických názorov bývalej vlády, z dôvodu politickej činnosti jeho brata, U. F. a podnikateľských aktivít\nstavebnej firmy jeho rodiny KUMSEN Inc., ktorá realizovala viaceré významné zákazky pre afganskú\nvládu, osobitne projekt priemyselného parku Barikab v Kábule, vďaka ktorým podnikateľským aktivitám\n\nmala mať jeho rodina priame kontakty s najvyššími politickými predstaviteľmi prezidentského úradu\na vlády v Afganistane uviedol, že žalobca ani z týchto dôvodov nečelil v krajine pôvodu pred jej\nopustením žiadnemu konaniu, ktoré by jej spôsobovalo vážne porušovanie základných ľudských práv,\nani akejkoľvek forme prenasledovania podľa § 2 písm. d/ ZoA.\n11. Podľa krajského súdu žalobca nikdy nečelil prenasledovaniu spojenému s prisudzovanými politickými\nnázormi, za takéto názory nebol konfrontovaný štátnou mocou či neštátnymi subjektami.\n12. K tvrdeniu žalobcu, že Taliban navštívil jeho rodinu a hľadal jeho brata R. F. F., krajský súd uviedol,\nže sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného. Žalobca totiž sám uviedol, že jeho brat R. F. F. mal\nmať ako podnikateľ podľa príslušníkov Talibanu značné dlhy voči svojim dodávateľom. Nakoľko mal\nbrat žalobcu poškodiť záujmy viacerých podnikateľských subjektov, záujem o prípadné prešetrenie\nfinančných náležitostí možno podľa krajského súdu považovať za bežný úradný postup pri podozrení\nzo spáchania trestného činu. Z toho dôvodu takéto konanie nemožno označovať ako perzekúciu alebo\niné vážne porušovanie ľudských práv, ktoré by mohli napĺňať kritériá prenasledovania v zmysle ust. §\n2 písm. d) zákona o azyle.\n13. Krajský súd uzavrel, že vzhľadom na nesplnenie podmienok pre udelenie azylu uvedených v ust.\n§ 2 a § 8 zákona o azyle, žalovaný dôvodne žalobcovi neudelil azyl. Žalobcovi však bola poskytnutá\ndoplnková ochrana, a to vzhľadom na splnenie podmienok pre udelenie doplnkovej ochrany uvedenej\nv ust. § 2 písm. f) a v ust. § 13a zákona o azyle.\n14. Z uvedených dôvodov krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu vo veci\nazylu podľa § 219 S.s.p. ako nedôvodnú zamietol.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n15. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu, že\nkrajský súd v konaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi\nkonania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu.\n16. Kasačnú sťažnosť odôvodnil nasledovnými sťažnostnými bodmi:\n- tým, že krajský súd nezabezpečil tlmočenie, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi\nkonania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces. Sťažovateľ uviedol, že už v správnej žalobe žiadal zabezpečiť tlmočníka do\nafganského jazyka dari. Krajský súd však na pojednávanie predvolal právneho zástupcu, tlmočníka\nnezabezpečil, uvedené právny zástupca namietal už na súdnom pojednávaní, zároveň na pojednávaní\npredkladal ďalšie dôkazy, ktoré sa mu od podania správnej žaloby podarilo zabezpečiť, a ku ktorým\nnavrhol predvolať R. F. F., ako svedka. O výsluch uvedeného svedka žiadal z dôvodu, že tento mohol\npomôcť objasniť okolnosti súvisiace s jeho podnikaním, ktoré v správnej žalobe označil ako zistené v\nrozpore s obsahom spisu,\n- krajskému súdu vyčítal, že považoval skutkový stav za zistený dostatočne, nepovažoval za potrebné\nsťažovateľa osobne dopočuť k akýmkoľvek skutočnostiam. Za najzávažnejšie považoval, že sa krajský\nsúd námietkou rozporu ustáleného skutkového stavu s obsahom spisov nezaoberal. Išlo o špecifickú\nčiastkovú skutkovú vec, ktorá nebola ustálená správnym spôsobom. Týkala sa podnikateľských aktivít\njeho brata R. F. a rodinnej firmy Kumsen, kde žalovaný ustálil, že sťažovateľov brat sa podieľal na\nnezákonnom zabratí pozemkov, čoho si bol podľa žalovaného dokonca vedomý. Namietal, že závery\nžalovaného nekorešpondujú s obsahom spisu a v spise sa nenachádza dôkazný materiál, z ktorého\nby sa takýto záver dal vyvodiť. Z tvrdení sťažovateľovho brata a dôkazov, ktoré sťažovateľ predložil v\nadministratívnom konaní jasne vyplynulo, že R. F. F. sa s firmou Kumsen legitímnym spôsobom verejnej\nsúťaži uchádzal o vládnu zákazku na projekt, ktorého idea vznikla ešte v roku 2006, pričom túto súťaž\nvyhral, podpísal s vládnou agentúrou kontrakt, na základe ktorého následne vykonal práce, ku ktorým\nsa zmluvne zaviazal. Práve ľudia, ktorí ho opakovane počas implementácie projektu, ohrozovali, boli tí,\nktorí nezákonne zabrali štátnu pôdu, a snažili sa za použitia akýchkoľvek, aj násilných útokov, zabrániť\nrealizácii projektu. Po prebratí vlády Talibanom sa k tomuto radikálnemu hnutiu pridali a poškodili R.\nF., jeho firmu a rodinu,\n- krajskému súdu vyčítal, že nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, nereagoval na námietky\nuplatnené v žalobe a odklonil sa od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu v otázkach rozloženia\ndôkazného bremena a nereagoval ani na námietku v pochybnostiach v prospech žiadateľa o azyl, ktorú\nuplatnil v správnej žalobe, kde žiadal použitie tejto zásady v prospech záveru o opodstatnenosti obáv z\n\nprospektívneho prenasledovania sťažovateľa Talibanom vzhľadom na umelcov a príslušníkov filmového\npriemyslu v Afganistane a jeho pôsobenie v Afghan Film. Sťažovateľ poukázal na to, že v správnej žalobe\nuviedol, že dobre známa “nekultúrna” minulosť Talibanu a jeho “neúcta k umeniu” predchádzajúcej vlády,\npočas ktorej ničil vzácne umelecké diela, pamiatky, prenasledoval a trestal umelcov, aktivistov, vzdelané\na samostatné ženy je dostatočne vážnou indíciou opodstatnenosti obáv, že sa podobné môže aj teraz\ndiať osobám, ktoré sa podieľali na filmovej tvorbe,\n- krajskému súdu vyčítal, že nezaujal žiadne stanovisko k obsiahlym prílohám o situácii umelcov a ľudí\nz umeleckej brandže, ktoré tvoria obsah súdneho spisu spolu so správnou žalobou. V tejto súvislosti\nnamietal nesprávne právne posúdenie obavy z prenasledovania z dôvodov jeho účasti na filmovej\nprodukcii Afghan Film,\n- namietal nesprávne právne posúdenie príslušnosti sťažovateľa k určitej sociálnej skupine. Sťažovateľ\nmá za to, že krajský súd sa obmedzil na povrchnú argumentáciu, a vôbec neponúkol žiadnu\nargumentáciu prečo sa napokon priklonil k názoru, že sťažovateľa nemožno vidieť ako príslušníka\nžiadnej sociálnej skupiny. Poukázal na to, že v správnej žalobe ponúkol jasné označenie skupiny,\nktorú v prípade sťažovateľa ustálil ako “určitú sociálnu skupinu”, ktorú spája “zdieľané presvedčenie” a\nsťažovateľ do tejto skupiny jednoznačne patrí pre jeho rovnaké presvedčenie o dodržiavaní ľudských\npráv, osobitne práv žien a ich rovnoprávnosti, ide o presvedčenie o tom, že žena má právo na prístup\nk práci, ku vzdelaniu, má právo na účasť na verejnom živote,\n- namietal nesprávne právne posúdenie prisudzovaného politického presvedčenia, podľa sťažovateľa\nna základe ustálenej judikatúry žalovaný aj krajský súd mali pri posudzovaní opodstatnenosti obáv\nsťažovateľa z prenasledovania z dôvodu pripísania opozičných politických názorov Talibanom zohľadniť\nokolnosti prípadu sťažovateľa, ktorý pochádza z Kábulu a ktorá ho vychovávala v modernom\na progresívnom duchu. Bol vedený k demokratickým hodnotám, ľudským právam a dôvere v\nrovnoprávnosť mužov a žien, pričom okrem iného v ostatnom období pred odchodom z Afganistanu\npracoval ako zamestnanec štátneho podniku Afghan Film, kde pomáhal na príprave nového filmu F.\nM.. V tejto súvislosti uviedol, že F. M. a bratia sťažovateľa sú osobami, ktorých verejné pôsobenie a\nopozičný politický postoj zaiste neušiel pozornosti Talibanu. Má za to, že je odôvodnené sa domnievať,\nže to by Talibanu na prezumovanie jeho politických názorov stačilo. Všetky vyššie spomenuté okolnosti\nkumulatívne podľa sťažovateľa nasvedčujú vysokú pravdepodobnosť, že aj v prípade sťažovateľa\nmožno konštatovať, že pôvodca prenasledovania je presvedčený o spolupráci (kolaborácii) žiadateľa\no azyl so skupinami osôb, ktoré vyznávajú odlišné politické presvedčenie. Na sťažovateľa, ktorý\npracoval pre Afghan Film sa dá okrem toho hľadieť ako na štátneho zamestnanca, t. j. osobu, ktorá\nje spojená s bývalou vládou. Taktiež ho s predchádzajúcou vládou spájajú prepojenia jeho bratov\nna vysokopostavené osoby v bývalej vláde. Sťažovateľ poukázal na to, že vo svojom usmernení\nUNHCR označuje Afgancov spojených s bývalou vládou za osoby so zvýšenou potrebou medzinárodnej\nutečeneckej ochrany, rovnako aj ich rodinných príslušníkov.\n- záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté\nrozhodnutie zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.\nB)\n17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 23.8.2022 uviedol, že má za to, že argument\nsťažovateľa o všeobecnom politickom motíve, ktorý má byť základom požiadavky hnutia Taliban\nv súvislosti s umeleckou scénou, nevedie automaticky k záveru, že Taliban vníma prácu každého\njednotlivca v tejto sfére ako politickú. Taktiež nebolo ani objektívne preukázané, že by nejaký politický\nnázor menovanému niekto pripisoval.\n18. Žalovaný taktiež nesúhlasil s tvrdením sťažovateľa, že patrí do určitej sociálnej skupiny, ktorú\npredstavuje množina Afgancov a Afganiek presadzujúcich dodržiavanie ľudských práv, osobitne práv\nžien a ich rovnoprávnosti. Žalovaný je toho názoru, že pre „viditeľnosť skupiny v spoločnosti“ je potrebné,\naby bola určitá skupina spoločnosťou, resp. určitou časťou spoločnosti nejakým konkrétnym spôsobom\nvnímaná. Inak nemožno podľa žalovaného hovoriť o existencii sociálnej skupiny, a teda príslušnosti k nej.\n19. Pri skúmaní možnosti budúceho prenasledovania je využívaný štandard primeranej\npravdepodobnosti, čo znamená, že táto možnosť musí byť reálna, nie iba hypotetická.\n20. Žalovaný poukázal na to, že sťažovateľ nebol nikdy členom ani podporovateľom žiadnej politickej\nstrany, organizácie alebo hnutia, pričom nebol nikdy trestne stíhaný a v krajine pôvodu nemal žiadne\nproblémy s bezpečnostnými alebo inými zložkami štátu. V priebehu azylového konania nebolo žiadnym\nspôsobom preukázané, že by mal v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,\nnárodnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo\npríslušnosti k určitej sociálnej skupine.\n21. Záverom navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.\n\nIV.\nPrávny názor kasačného súdu\n22. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2\nS. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola\npodaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok,\nproti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a napadnutý rozsudok\nkrajského súdu je v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. potrebné zmeniť tak, že ruší preskúmavané rozhodnutie\nžalovaného v časti o neudelení azylu a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n23. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu\nSR. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. októbra 2022 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).\nV.\nVybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal\nPodľa § 8 ZoA ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý\na) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo\nnáboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej\nsociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo\nb) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.\nPodľa § 2 písm. d/ ZoA na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované\nkonanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení,\nktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo\npsychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych\nopatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí\nsúdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom\nalebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie\nvýkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy\nuvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.\nPodľa § 19a ods. 4 písm. e/ ZoA skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny\nzdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú\ncharakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba\nby nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od\nokolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej\ncharakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy\npovažované za trestné podľa osobitného predpisu. 7a)\nPodľa § 19a ods. 6 ZoA pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ\nskutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré\nspôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.\n\nVI.\nPosúdenie námietok kasačným súdom\n24. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj\nadministratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľa, podľa ktorých\nkrajský súd porušil právo na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia\nveci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, sú dôvodné.\nK námietke porušenia práva na spravodlivý proces\n25. Za dôvodnú vyhodnotil kasačný súd námietku sťažovateľa, že krajský súd porušil právo sťažovateľa\nna spravodlivý proces, keď napriek jeho žiadosti o nariadenie pojednávania, ktorého sa chcel osobne\nzúčastniť a zároveň požiadal o zabezpečenie tlmočníka z jazyka dari, na pojednávanie predvolal len\njeho právneho zástupcu a vo veci bez vypočutia sťažovateľa rozhodol.\n26. Z dôvodov nižšie uvedených však kasačný súd nezrušil rozhodnutie krajského súdu a nevrátil mu\nvec na ďalšie konanie, ale dospel k záveru o potrebe zmeny rozsudku krajského súdu. Napriek tomu,\n\nže k zrušeniu rozsudku krajského súdu nedošlo, považuje kasačný súd za dôležité ozrejmiť, v čom videl\nnesprávnosť postupu krajského súdu.\n27. Už zo správnej žaloby (z bodu IX) vyplynulo, že sťažovateľ požadoval nariadiť verejné pojednávanie\ns tlmočením do jazyka dari. Krajský súd predvolal iba právneho zástupcu sťažovateľa a žalovaného a\nnapriek námietkam právneho zástupcu zachyteným v zápisnici o pojednávaní dňa 29.6.2022 rozhodol\ntak, že žalobu sťažovateľa zamietol.\n28. Podľa kasačného súdu uplatnenie práva zvoliť si právneho zástupcu nekonzumuje právo na\nzabezpečenie tlmočenia, pokiaľ sa konanie vedie v jazyku, ktorému žalobca prehlásil, že nerozumie, a\npokiaľ žalobca toto svoje právo uplatnil spolu s podaním žaloby.\n29. Ústava SR garantuje právo konať vo svojom jazyku v článku 47 ods. 4, a to v podobe práva každej\nosoby na tlmočníka, pokiaľ táto osoba vyhlási, že nerozumie jazyku, v ktorom sa vedie súdne konanie.\nÚčelom ústavného práva na tlmočníka je umožniť každému komunikáciu v konaní pred súdom, ak nie\nje spôsobilý dorozumieť sa v tomto konaní. Právo na tlmočníka v súdnom konaní považuje Ústavný súd\nSR za jeden z atribútov spravodlivého súdneho procesu.\n30. Na ústavnoprávnu úpravu práva konať vo svojom jazyku nadväzuje právna úprava v SSP. Podľa\nustanovenia § 54 ods. 1 SSP, ktoré zakotvuje právo strany konať vo svojom jazyku platí, že: „Každý\nmá právo konať pred súdom v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie. S prihliadnutím na\npovahu a okolnosti veci priberie správny súd tlmočníka.“\n31. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že každá strana musí mať rovnaké možnosti uplatnenia\nsvojich práv, aj keď nie je spôsobilá dorozumieť sa v slovenskom jazyku. Možnosť strany uplatniť svoje\npráva je garantovaná právom strany konať vo svojom jazyku.\n32. Podobne ako v prípade ústavnoprávnej úpravy, aj podľa SSP znamená právo konať vo svojom jazyku\nprávo konať v materinskom jazyku alebo aspoň v jazyku, ktorému strana rozumie. Strane teda nemusí\nbyť umožnené konať výlučne v jej materinskom jazyku. Postačí, ak v jazyku, ktorému strana rozumie,\nje strane umožnené konať (môže ísť najmä o niektorý zo svetových jazykov).\n33. V danom prípade nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľa, ktorý žiadal, aby vec bola prejednaná\nza jeho účasti s tlmočením do jazyka dari. Sťažovateľ sa pojednávania dňa 29.06.2022 osobne\nzúčastnil, rovnako tak jeho zástupca. Hoci nesúhlasil s tým, aby pojednávanie prebiehalo v neprítomnosti\ntlmočníka, krajský súd vo veci pokračoval v jeho neprítomnosti a bez vypočutia sťažovateľa, po vypočutí\nzástupcu sťažovateľa a žalovaného vo veci rozhodol.\n34. Argumentácia žalovaného, že sťažovateľ mal na pojednávaní právneho zástupcu, ktorý je na rozdiel\nod sťažovateľa znalý práva, nemohla obstáť, pretože výsluch žiadateľa o azyl v súdnom konaní je jedným\nz najdôležitejších dôkazných prostriedkov, ale aj práv žiadateľa o azyl a nemožno od neho upustiť len z\ndôvodu nedostatku tlmočníkov v zozname resp. z dôvodu časovej tiesne. Dokonca prekročenie lehoty na\nrozhodnutie vo veciach azylu z dôvodu existencie objektívnych príčin, naviac nezapríčinených samotným\núčastníkom konania, resp. súdom, nemôže byť na ujmu sťažovateľovho práva na spravodlivý proces\n(rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžak/9/2019 zo dňa 19. júna 2019).\n35. Napriek tomu, že tento bod kasačnej sťažnosti kasačný súd vyhodnotil za dôvodný, rozhodol sa vec\nnezrušiť krajskému súdu, ale zaoberať sa aj ďalšími dôvodmi kasačnej sťažnosti.\n36. Primárnym dôvodom neudelenia azylu sťažovateľovi preskúmavaným rozhodnutím bolo nesplnenie\nrelevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle ZoA.\n37. Žalovaný vyjadril v napadnutom rozhodnutí názor, že sťažovateľom uvádzané dôvody nemôžu\nsvedčiť pre udelenie azylu. Pokiaľ ide o posudzovanie podmienok na udelenie azylu, predovšetkým\nžalovaný konštatoval, že rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý sa sťažovateľ rozhodol odísť z Afganistanu\nbola nepriaznivá všeobecná situácia, ktorá sa vyhrotila v auguste 2021, keď Taliban ovládol hlavné\nmesto Kábul. Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/26/2014 zo dňa 23.09.2014 z ktorého\nvychádzal a ustálil, že nepriaznivá všeobecná situácia sama o sebe nezakladá relevantný dôvod pre\nudelenie azylu. S takýmto názorom sa stotožňuje aj súd kasačný. Tam sa však dôvody sťažovateľa, pre\nktoré požiadal na území Slovenskej republiky o azyl, nekončia.\n38. Jedným z dôvodov, pre ktoré sťažovateľ požiadal o azyl, boli obavy sťažovateľa z príslušníkov\nTalibanu z dôvodu jeho zamestnania vo filmovom štúdiu Afghan Film. Žalovaný tieto obavy sťažovateľa\nzľahčoval tým, že citoval vyjadrenia pána K. U., ktorý sa pasuje do role ministra kultúry, ktorý verejne\nvyhlásil: „Chceme budovať budúcnosť a zabudnúť na to, čo sa stalo v minulosti“. Odmietol šíriace sa\nobavy, že Taliban už vykonáva pomstu na tých, ktorí sa mu postavili, keď pred 20 rokmi vládli v krajine.\nŽalovaný poukázal na to, že z vyjadrení pána K. U. je zrejmé, že určité obmedzenia v oblasti kultúry\nmožno v budúcnosti očakávať, avšak nejestvujú žiadne informácie o tom, že Taliban pristúpil k húfnemu\nprenasledovaniu ľudí z kultúrnej brandže.\n\n39. Žalovaný vychádzajúc z uvedených informácií dospel k záveru, že obavy sťažovateľa z jeho\nprenasledovania Talibanom nemožno považovať za opodstatnené. Žalovaný nevidel súvislosť s\nmožnými odôvodnenými obavami sťažovateľa ani v spojitosti s problémami jeho brata R. F. F., ktorý bol\nvplyvným podnikateľom a z Afganistanu v sprievode svojich súrodencov tiež odišiel. Podľa sťažovateľa\nsa obával, že kvôli svojim podnikateľským aktivitám mohol mať problémy s Talibanom. Jeho obavy sa\nmali naplniť, nakoľko po odchode z krajiny pôvodu mal byť doma hľadaný príslušníkmi radikálneho\nhnutia Taliban. Žalovaný uzavrel, že dôvodom pátrania Talibanu po jeho bratovi boli výlučne jeho\npodnikateľské aktivity, nakoľko podľa Talibanu, brat mal v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou\ndlh voči svojim subdodávateľom a bolo jeho povinnosťou tieto vyrovnať. Podľa žalovaného v prípade,\nže bol brat sťažovateľa významným podnikateľom s veľkým obratom, finančné náležitosti prameniace\nz týchto aktivít mohli byť predmetom záujmu nového štátneho aktéra, teda Talibanu. Preto ich prípadné\nprešetrenie finančných náležitostí, v rámci ktorých mal brat sťažovateľa poškodiť záujmy viacerých\npodnikateľských subjektov, podľa žalovaného možno považovať za bežný úradný postup pri podozrení\nzo spáchania trestného činu a v žiadnom prípade ho nemožno spájať s perzekúciou alebo iným vážnym\nporušovaním ľudských práv, ktoré mohli napĺňať kritériá prenasledovania.\n40. Žalovaný na základe posúdenia žiadosti sťažovateľa a všetkých relevantných informácií dospel\nk záveru, že krajinu síce opustil z obavy o svoju bezpečnosť, avšak bez toho, aby táto obava mala\nakúkoľvek súvislosť s relevantnými dôvodmi uvedenými v § 8 zákona o azyle.\n41. Tieto kategorické závery žalovaného sú však v rozpore s právnou úpravou medzinárodnej ochrany\na už ustálenou judikatúrou správnych súdov a úplne opomína špecifiká, ktorými sa konanie o udelení\nmedzinárodnej ochrany vyznačuje. Bližšie sa Najvyšší správny súd SR k uvedenej námietke vyjadruje\nnižšie.\nK námietke odklonu ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu\n42. Sťažovateľ namietal, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, nereagoval na\nnámietky uplatnené v žalobe a odklonil sa od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu v otázkach rozloženia\ndôkazného bremena a nereagoval ani na námietku v pochybnostiach v prospech žiadateľa o azyl.\n43. K uvedenej námietke považuje Najvyšší správny súd SR na tomto mieste za potrebné zhrnúť\ndoterajšiu judikatúru najvyššieho súdu k otázkam špecifík azylového konania a rozloženia dôkazného\nbremena a následne zaujať stanovisko k tomu, či týmto požiadavkám rozsudok krajského súdu\nzodpovedá.\n44. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že pre konanie o udelení medzinárodnej ochrany je\ncharakteristické, že je v ňom správny orgán nezriedka nútený rozhodovať za situácie dôkaznej núdze,\npretože spravidla ani nie je v možnostiach žiadateľa doložiť, že mu v krajine pôvodu hrozí skutočné\nnebezpečenstvo prenasledovania či vážnej ujmy iným spôsobom, než svojou hodnovernou výpoveďou.\nNemožno pritom prehliadnuť, že nesprávne rozhodnutie vo veci a prípadné vrátenie žiadateľa do krajiny\npôvodu pre neho môže mať nedozerné následky. Z tohto dôvodu sa konanie o medzinárodnej ochrane\nvyznačuje aj špecifickým pohľadom na štandard dôkazného bremena (napr. rozsudok NS SR sp. zn.\n1Sža/48/2014 zo dňa 13.01.2015).\n45. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa,\nktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či tvrdia okolnosti nasvedčujúce možnému\nzásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi\nžiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne\nžiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k žiadosti o medzinárodnú ochranu všetky dostupné\ndôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej\nnemožno tvrdenie žiadateľa na základe získaných podkladov potvrdiť (ale ani vyvrátiť), neznamená\nto, že by snáď táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky\ndiskvalifikovala.\n46. Tejto problematike už bola v minulosti venovaná v rozhodovacej činnosti NS SR nemalá pozornosť\na existuje k nej preto bohatá a ustálená judikatúra. Najvyšší súd SR už v rozsudku NS SR sp.\nzn. 1Sža/53/2014 zo dňa 10.2.2015 akcentoval, že: „ak žiadateľ o udelenie azylu uvedie v priebehu\nsprávneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre\nniektorý z dôvodov uvedených v § 8 ZoA, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového\nstavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu\nz krajiny pôvodu.“\n47. V rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013 ďalej rozviedol, že: „nie je povinnosťou\nžiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako\nvlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach\n\nzhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí žiadateľa o azyl vyvracajú alebo\nspochybňujú“. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú dobu konania vo veci medzinárodnej\nochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek drobným nezrovnalostiam označiť\nza konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, je potrebné z jeho výpovede\nvychádzať.\n48. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech\nžiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať,\nže na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom\nna postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie dôjsť,\na správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v budúcnosti\nbyť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech\nžiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.6.2016 sp. zn. 10Sža/12/2016).\n49. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie vierohodnosti jednotlivých čiastkových\ntvrdení žiadateľa o azyl, správny orgán rozhodujúci v konaní o udelení medzinárodnej ochrany teda\nzo svojho posudzovania nemôže sťažovateľom tvrdenej skutočnosti vylúčiť len preto, že existuje\nalternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá sťažovateľ.\n50. Kasačný súd dospel k názoru, že rozhodnutie žalovaného (podporené rozhodnutím krajského\nsúdu) nemôže vo svetle zhora citovanými judikatórnymi závermi kasačného súdu obstáť. Sťažovateľ v\nsprávnom konaní opísal svoje dôvody žiadosti o azyl, ktoré síce odvodil od zlej bezpečnostnej situácie v\nkrajine jeho pôvodu po nástupe Talibanu, ale hodnoverne preukázal, že pracoval pre spoločnosť Afghan\nFilm a poukázal na svoje obavy z vlastnej bezpečnosti práve pre zmenu postoja Talibanu, po prevzatí\nmoci v krajine pôvodu ku kultúre ako takej ako aj jej propagandám a aktérom, medzi ktorých sa radil\naj sťažovateľ.\n51. Reálnosť svojej obavy ilustroval okrem iného na tom, že po prevzatí moci Talibanom, začal mať\nproblémy aj jeho brat, bývalý úspešný podnikateľ, ktorý sa ocitol v hľadáčiku Talibanu preto, že sa\npodieľal na projektoch bývalej vlády. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nebol schopný preukázať tieto\nudalosti iným spôsobom ako svojou výpoveďou, bolo povinnosťou žalovaného zaobstarať k veci náležité\npodklady a sťažovateľom oznámené skutočnosti vyhodnotiť v kontexte všetkých zhromaždených\ninformácií. V prípade pretrvávajúcej dôkaznej núdze potom bolo na mieste posúdiť najmä vierohodnosť\nvýpovede sťažovateľa a pravdepodobnosť ním predkladaného výkladu udalostí, a to so zreteľom na\nzásadu, že v pochybnostiach treba postupovať v prospech sťažovateľa.\n52. Žalovaný však k celej veci pristúpil značne zjednodušujúcim spôsobom a v zásade sa odmietol\nazylovým príbehom sťažovateľa tak, ako ním bol prezentovaný, podrobnejšie zaoberať. Žalovaný síce\npripustil sťažovateľom uvádzaný sled udalostí, nezistil však, že by medzi jednotlivými udalosťami\nexistovala patričná súvislosť. Všetka argumentácia žalovaného je tak postavená na spochybňovaní\nreálnosti strachu a obáv sťažovateľa a bagatelizovaní ním uvádzaných obáv, a to iba na základe ničím\nnepodložených domnienok.\n53. Celkom nepodložený a prekvapivý je záver žalovaného o tom, že v prípade jeho brata postup\nTalibanu označuje za bežný úradný postup pri podozrení zo spáchania trestného činu a dokonca robí\nzávery o tom, že v žiadnom prípade ho nemožno spájať s perzekúciou alebo iným vážnym porušovaním\nľudských práv, ktoré mohli napĺňať kritériá prenasledovania.\n54. Takýto postup považuje Najvyšší správny súd SR za úplne neprípustný. Podľa kasačného súdu je\nporušením zásady v pochybnostiach v prospech žiadateľa o azyl, ak správny orgán opiera rozhodnutie\no vlastnú hypotézu, v dôsledku ktorej znevierohodňuje výpoveď žiadateľa.\n55. Z tohto dôvodu je potrebné úplne odmietnuť úvahy žalovaného ohľadom neexistencie spojitosti\nmedzi jeho strachom sťažovateľa z prenasledovania z dôvodu jeho práce pre Afghan Film aj v kontexte\ninformácií o krajine pôvodu, ktorými žalovaný disponoval v čase rozhodovania o žiadosti o azyl, a\nz ktorých selektívne vybral len tie časti, ktoré bagatelizujú prípadné obavy sťažovateľa z postoja\npredstaviteľov Talibanu k osobám, pracujúcim v oblasti kultúry. Naviac svoje závery žalovaný odvodzuje\niba z verejného prísľubu samozvaného ministra kultúry, ktorými bagatelizuje postoj Talibanu ku kultúre a\nľudom pôsobiacich v kultúre vrátane filmu. Pričom informácie o krajine pôvodu vyplývajúce z Dokumentu\nč. p. MU-ODZS-2021/000184-044 Afganistan, zo dňa 4.11.2021) citujúc bývalú riaditeľku Afgan Filmu F.\nM., nasvedčujú tomu, že postoj Talibanu k takýmto osobám nebude rozhodne zmierlivý, ako naznačuje\nžalovaný. Podľa vyjadrení F. M. Taliban nepodporuje umenie, neváži si kultúru a bojí sa vzdelaných,\nnezávislých. Tiež povedala, že, že afganský filmový priemysel sa úplne zastavil, archívy sú pod kontrolou\nTalibanu. Materiál tiež cituje filmára F. L., žijúceho v Kábule, ktorý sa snaží získať azyl v Kanade. Uviedol,\nže žije v strachu z odvety zo strany militantov, bojí sa o svoj život aj život svojej rodiny. Vôbec sa necíti\nbezpečne, možno ho len zoberú, možno zabijú. Slovám Talibanu, že odpustí všetko, čo urobili, neverí.\n\n56. Neudržateľné sú aj závery žalovaného (podporené následne tiež krajským súdom), že sa sťažovateľ\nv Afganistane doteraz nestretol so žiadnym násilným konaním, a preto nespĺňa podmienky na udelenie\nmedzinárodnej ochrany.\n57. Ako opakovane zdôrazňoval vo svojich podaniach aj sťažovateľ, konanie o medzinárodnej ochrane\nje špecifické prospektívnym rozhodovaním, čo znamená, že sa posudzuje riziko hroziace žiadateľovi\nv budúcnosti. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ doteraz nebol podrobený násiliu v Afganistane\nneznamená, že mu takéto nebezpečenstvo nehrozí.\n58. S poukazom na vyššie uvedené Najvyšší správny súd SR námietku sťažovateľa, že sa krajský\nsúd odklonil od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu v otázkach rozloženia dôkazného bremena a\nnereagoval ani na námietku v pochybnostiach v prospech žiadateľa o azyl považoval za dôvodnú.\nK námietke nesprávneho právneho posúdenia (imputovaného) prisudzovaného politického\npresvedčenia\n59. Sťažovateľ v žalobe zdôrazňoval, že už v konaní pred žalovaným uviedol, že z Afganistanu odišiel za\npomoci F. M., s ktorou sa spoznal vo filmových štúdiách, (pracovala ako riaditeľka Afghan Film). V žalobe\nuviedol, že pracoval pre F. M., s ktorou mal uzavretú zmluvu na účinkovanie vo filme „Ulica ženských\nsŕdc“. F. M. natáčala filmy o postavení žien v afganskej spoločnosti a jej filmová tvorba vychádzala z\npresvedčenia o potrebe podpory a emancipácie práv žien a dievčat v Afganistane.\n60. Podľa sťažovateľa tvorba F. M. jednoznačne vyjadruje určitý politický názor na postavenie žien\nv Afganistane, ktorý je kritický a absolútne protirečivý k tomu, ako na nich hľadí Taliban. Pre ženy\npresadzuje slobodu, rovnosť s mužmi a účasť vo verejnej sfére, čo sa s prísnymi politikami Talibanu\nvylučuje. Práve pre jeho spoluprácu s ňou a pre prácu pre Afghan Film sa dá na neho hľadieť ako na\nniekoho, komu by Taliban pripísal rovnaké politické názory.\n61. Túto spojitosť pritom žalovaný vôbec nemohol vzhliadnuť práve preto, že pohovor so sťažovateľom\nbol veľmi povrchný, strohý bez toho, aby sa ho žalovaný na podrobnosti spolupráce s uvedenou\nrežisérkou, resp. názory sťažovateľa na uvedenú problematiku, minimálne z dôvodu, že sťažovateľ mal\núčinkovať vo filme „Ulica ženských sŕdc“ dopytoval.\n62. Na tomto mieste považuje kasačný súd za nevyhnutné zdôrazniť, že bolo povinnosťou žalovaného\nzaobstarať v konaní dostatok podkladov a zasadiť tvrdenia sťažovateľa, doplnené o podrobnosti\nspolupráce s režisérkou a riaditeľkou Afghan Film F. M. do kontextu získaných informácií o krajine\npôvodu. Takto sa však nestalo a hoci spisová dokumentácia obsahuje správy, ktoré do istej miery situáciu\nv Afganistane mapujú, nenachádza takto získané informácie zásadný odraz v rozhodnutí žalovaného.\n63. Najvyšší správny súd SR zastáva názor, že ak nemožno určité tvrdenie žiadateľa o medzinárodnú\nochranu doložiť, ale ani vyvrátiť listinnými či inými dôkazmi a žiadateľ splní podmienky uvedené v článku\n4 ods. 5 smernice Rady 2004/83/ES, správny orgán je povinný z takého tvrdenia vychádzať.\n64. V danom prípade sa Najvyšší správny súd SR domnieva, že sťažovateľ splnil vyššie uvedené\npodmienky. Svoju žiadosť náležite odôvodnil a predložil všetky podklady, ktoré mal k dispozícii. S\npodaním žiadosti neotáľal a všetko nasvedčuje tomu, že na jej podanie pomýšľal už v čase, keď\nopúšťal Afganistan. V správnom konaní takisto nevyšli najavo žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali\ncelkovú hodnovernosť sťažovateľa. Rozhodujúce je, že ťažisko výpovede sťažovateľa zostalo po celý\nčas správneho konania nemenné a jeho azylový príbeh je úplne vnútorne konzistentný. Za týchto\nokolností nebolo možné bez ďalšieho vyvodiť, že sťažovateľovi v Afganistane nehrozí nebezpečenstvo\nprenasledovania v zmysle § 8 zákona o azyle v spojení s § 19a ods. 6 ZoA.\n65. V neposlednom rade žalovaný vychádzal vo svojom rozhodnutí z predpokladu, že neexistuje\nžiadny azylovo relevantný dôvod sťažovateľom tvrdeného prenasledovania. Túto myšlienku prijal a\nďalej rozvinul aj krajský súd, ktorý okrem iného uviedol, že základ argumentácie žalobcu spočíval\nv prenasledovaní známej afganskej režisérky, F. M., s ktorou mal žalobca spolupracovať. Uvedená\nspolupráca bola verifikovaná pracovnou zmluvu, uzatvorenou medzi žalobcom a filmovým štúdiom\nAfghan Film o príprave a produkcii filmu „Ulica ženských sŕdc“. S týmto krokom však podľa\nkrajského súdu nemožno spájať jeho prenasledovanie spojené s rasou, národnosťou, náboženským\nalebo politickým presvedčením, naviac, ak samotná režisérka, ktorá mala krajinu opustiť, sa práve\npre zabránenie prenasledovaniu svojich ľudí, vrátila späť do Afganistanu. Napokon domáhať sa\nmedzinárodnej ochrany udelením azylu za použitia stavu eventuálneho prenasledovaním inej osoby,\nnaviac ako bolo spomenuté, dobrovoľne sa vrátiacej späť do Afganistanu, považoval krajský súd za\nneprípustné.\n66. K tomuto Najvyšší správny súd SR uvádza, že bremeno tvrdenia síce pochopiteľne ťaží žiadateľa\no udelenie medzinárodnej ochrany. Súčasne je však povinnosťou správneho orgánu zistiť náležitým\nspôsobom skutkový stav. Pokiaľ teda v priebehu správneho konania vyjdú najavo niektoré okolnosti\n\nnasvedčujúce existencii azylovo relevantného motívu prenasledovania, je správny orgán povinný vziať\nho do úvahy (pozri tiež rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013).\n67. V posudzovanej veci nemožno pominúť, že sťažovateľ patrí k značne zraniteľnej skupine\nobyvateľstva. Je osobou, ktorá úzko spolupracovala s režisérkou F. M., pre Afghan Film, ktorej filmová\ntvorba vychádzala z presvedčenia o potrebe podpory a emancipácie práv žien a dievčat v Afganistane.\nJej tvorba jednoznačne vyjadruje určitý politický názor na postavenie žien v Afganistane, ktorý je kritický\na absolútne protirečivý k tomu, ako na nich hľadí Taliban.\n68. Akokoľvek sa Najvyšší správny súd SR stotožňuje so žalovaným v tom smere, že tieto skutočnosti\nsamy o sebe pre udelenie medzinárodnej ochrany nesvedčia, nemožno prehliadnuť, že situáciou\nsťažovateľa sa žalovaný dôsledne nezaoberal. Nedá sa totiž vylúčiť, že na sťažovateľa skutočne uprelo\nsvoju pozornosť hnutie Taliban nie len pre podnikateľské aktivity jeho brata za bývalej vlády ale aj\npráve pre spoluprácu sťažovateľa s režisérkou F. M., ktorá sa venovala témam zrovnoprávnenia žien\nv Afganistane, čo môže predstavovať významný faktor. Aj táto skutočnosť, t. j. zastávanie opačných\npolitických názorov ako hnutie Taliban by tak mohla byť dôvodom pre prenasledovanie sťažovateľa.\nPritom nie je rozhodujúce, či sťažovateľ takéto politické názory reálne zastáva alebo nie, pretože ako\nvyvodil Najvyšší súd SR v rozsudku z 10.02.2015 sp. zn. 1Sža/52/2014, na účely udelenia azylu je\npodstatné, či je politické presvedčenie či iný azylovo relevantný dôvod žiadateľovi pripisovaný zo strany\npôvodcov prenasledovania.\n69. Ustanovenie § 8 zákona o azyle však vychádza z koncepcie odôvodnených obáv z prenasledovania,\nktorá nie je iba odrazom snahy zakotviť medzinárodné záväzky Slovenskej republiky obsiahnutej\nv Ženevskom dohovore, ale je tiež odrazom snahy implementovať únijné azylové právo, najmä už\nspomínanú kvalifikačnú smernicu. Zákon o azyle sa preto musí vykladať s touto smernicou konformne;\nk tomu porovnaj čl. 39 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011\no normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva\nmať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na\ndoplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany („kvalifikačná smernica“), ale tiež čl. 1 ods. 2 a\nčl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR.\n70. Podľa článku 10 ods. 1 písm. e) a ods. 2 kvalifikačnej smernice nie je rozhodujúce, či sťažovateľ sám\naktívne vyjadroval politickú podporu autoritárskemu režimu, alebo naopak, či sám aktívne vystupoval\nproti tomuto režimu. Z hľadiska vyššie uvedenej koncepcie odôvodnených obáv z prenasledovania je\ndostatočné, že mu orgány verejnej moci (reprezentované policajnými zložkami, ale aj predstaviteľmi\njednotlivých miest či dedín v danom regióne) pripisovali určitú politickú afiliáciu na základe jeho\nvyjadrovania, jednania, odmietania určitých postupov či činností organizovaných zo strany štátu a pod.\n71. Čl. 10 ods. 2 kvalifikačnej smernice totiž výslovne stanovuje, že: „pri posudzovaní otázky, či\nmá žiadateľ odôvodnenú obavu z prenasledovania, nie je dôležité, či žiadateľ skutočne má rasové,\nnáboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické rysy, ktoré vedú k prenasledovaniu ,\nak pôvodca prenasledovania tieto rysy žiadateľovi pripisuje.“\n72. Rovnako kvalifikačná smernica tak počíta s tým, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu môže byť\nprenasledovaný za to, že nesúhlasí s určitými praktikami alebo postupmi pôvodcov prenasledovania.\nNie je preto nevyhnutné, aby žiadateľ o medzinárodnú ochranu prejavoval svoje politické názory verejne.\nPostačí, ak pôvodcovia prenasledovania o nesúhlase dotknutého žiadateľa s ich praktikami alebo\npostupmi vedia alebo by vedieť mohli, a z toho dôvodu ho prenasledujú alebo by ho mohli prenasledovať.\n73. Z hľadiska koncepcie odôvodnených obáv z prenasledovania potom plne postačí aj to, ak pôvodcovia\nprenasledovania žiadateľovi o medzinárodnú ochranu jeho presvedčenia v zmysle nesúhlasu s určitými\npostupmi iba pripisujú, hoci ten v skutočnosti žiadne takéto politické presvedčenie nemá.\n74. Pojem „politický názor“ v zmysle § 8 zákona o azyle je preto vo svetle vyššie uvedenej judikatúry\nnevyhnutné vykladať široko tak, aby zahŕňal akýkoľvek názor na akúkoľvek otázku súvisiacu s\nfungovaním štátu, vládou, spoločnosťou či politikou. Je nevyhnutné pod toto vymedzenie zahrnúť aj\nprípady prisudzovaných politických názorov či presvedčení aj v dôsledku určitého nekonformného\nkonania, ktorým môže byť práve odmietanie štátom, orgánmi verejnej moci či väčšinovou spoločnosťou\nzavedenej praxe. Tento negatívny postoj k zavedenej praxi totiž môže byť vnímaný v danej spoločnosti\nako jej spochybnenie alebo nesúhlas s orgánmi alebo inštitúciami, ktoré túto prax zaviedli (alebo\nvykonávajú), či už ide o subjekty na celoštátnej alebo miestnej úrovni.\n75. Najvyšší správny súd SR potom v tejto súvislosti pripomína, že hoci žiadateľ o medzinárodnú\nochranu neuvádza svoje obavy z návratu do krajiny pôvodu priamo v spojitosti so svojím politickým\npresvedčením, žalovaný má povinnosť viesť pohovor k žiadosti o medzinárodnú ochranu tak, aby bol\nnásledne schopný komplexne posúdiť jeho žiadosť z hľadiska všetkých dôvodov na udelenie azylu, t. j.\ncielene klásť otázky takým spôsobom, ktorý bude reflektovať jeho konkrétny azylový príbeh a súčasne\n\nbude reagovať na konkrétnu situáciu v krajine jeho pôvodu. Skutočnosť, že sťažovateľ svoje obavy z\nnávratu do krajiny pôvodu sám výslovne nespojil s jedným z dôvodov na udelenie azylu predpokladaným\nv § 8 zákona o azyle, na tejto povinnosti nič nemení.\n76. Na základe uvedených dôvodov vyhodnotil Najvyšší správny súd SR za dôvodnú aj námietku\nnesprávneho právneho posúdenia (imputovaného) prisudzovaného politického presvedčenia.\nK námietke nesprávneho právneho posúdenia príslušnosti k určitej sociálnej skupine\n77. Sťažovateľ namietal, že krajský súd obmedzil na povrchnú argumentáciu, a vôbec neponúkol žiadnu\nargumentáciu prečo sa napokon priklonil k názoru, že sťažovateľa nemožno vidieť ako príslušníka určitej\nsociálnej skupiny. Poukázal na to, že v správnej žalobe ponúkol jasné označenie skupiny, ktorú v prípade\nsťažovateľa ustálil ako “určitú sociálnu skupinu”, ktorú spája “zdieľané presvedčenie” a sťažovateľ do\ntejto skupiny jednoznačne patrí pre jeho rovnaké presvedčenie o dodržiavaní ľudských práv, osobitne\npráv žien a ich rovnoprávnosti, ide o presvedčenie o tom, že žena má právo na prístup k práci, ku\nvzdelaniu, má právo na účasť na verejnom živote.\n78. Z ustanovenia § 8 písm. a/ ZoA vyplýva, že ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje\ninak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,\nnárodnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo\npríslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do\ntohto štátu.\n79. Podľa článku 10 ods. 1 písm. d) pred bodkočiarkou smernice Rady č. 2004/83/ES o minimálnych\nnormách, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, aby\nmohli žiadať o postavenie utečenca alebo osoby, ktorá z iných dôvodov potrebuje medzinárodnú\nochranu, a o obsahu poskytovanej ochrany, (ďalej len „kvalifikačná smernica“), „skupina sa považuje za\ntvoriacu určitú sociálnu skupinu najmä tam, kde:\n- príslušníci tejto skupiny majú prirodzenú charakteristiku alebo spoločný pôvod, ktorý sa nemôže zmeniť\nalebo zdieľajú charakteristiku alebo vieru, ktorá je taká základná pre identitu alebo vedomie, že osoba\nby nemala byť nútená, aby sa jej zriekla a\n- skupina má jednoznačnú identitu v príslušnej krajine, pretože je vnímaná ako odlišná od okolitej\nspoločnosti; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže zahŕňať skupinu\nvychádzajúcu zo spoločnej charakteristiky sexuálnej orientácie.\n80. Kvalifikácia prenasledovania pre príslušnosť k určitej sociálnej skupine podľa § 8 písm. a/ ZoA azyle\nje zložitejšia, pretože tento dôvod nie je oproti ostatným presne zákonom definovaný a zahŕňa aj samotné\nvymedzenie prenasledovanej sociálnej skupiny.\n81. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vymedzením určitej sociálnej skupiny zaoberal už v mnohých\nprípadoch. Dospel napríklad k záveru, že za určitú sociálnu skupinu nemožno považovať ženy\nprenasledované mužmi (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/20/2008 zo dňa 21.10.2018), za určitú sociálnu\nskupinu nepovažoval ani podnikateľov vydieraných mafiou (rozsudok sp. zn. 1Sža/38/2009 zo dňa\n3.11.2009), rovnako tak nepovažoval za určitú sociálnu skupinu v zmysle ani členov rodín v susedských\nsporoch o pozemky (rozsudok sp. zn. 1Sža 3/2009 zo dňa 3.11.2009).\n82. Naproti tomu Najvyšší správny súd Českej republiky uzavrel, že za členov určitej sociálnej skupiny\nby mohli byť považovaní vojaci a príslušníci ozbrojených zložiek, ktoré obyvateľstvo vnímalo ako\npredstaviteľov či prívržencov režimu (rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR z 2.8.2012, č. j. 5\nAzs 2/2012 - 49 ), a branci, ktorí čelili hrozbe násilia v prípade nástupu do vojenskej služby zo strany\nteroristických skupín, keď im štát nebol schopný zaručiť dostatočnú ochranu, a na druhej strane boli\nvystavení hrozbe trestu odňatia slobody zo strany štátu, ak by službu nenastúpili (rozsudok Najvyššieho\nsprávneho súdu ČR z 9.6.2008, č. j. 5 Azs 18/2008 - 83, č. 2406/2011 Zb. NSS). Za sociálnu\nskupinu považoval napríklad Najvyšší správny súd ČR vo svojej judikatúre napr. skupinu založenú na\nspoločnej charakteristike sexuálnej orientácie, t. j. napr. homosexuálov (porov. rozsudok zo 14.3.2018,\nč. j. č. 3729/2018 Zb. NSS). Existenciu sociálnej skupiny pripustil aj u ruskojazyčného obyvateľstva\npochádzajúceho z Ukrajiny (pozri rozsudok z 31.5.2017, č. j. 5 Azs 62/2016 - 87).\n83. Hoci samotné znenie § 8 písm. a/ ZoA neobsahuje kritériá pre určenie príslušnosti k určitej\nsociálnej skupine, jej obsah je nutné vykladať v súlade s Dohovorom o právnom postavení utečencov,\nprijatým dňa 28.7.1951 v Ženeve, v znení Protokolu z 31.1.1967, č. 208/1993 Zb., (ďalej len „Ženevský\ndohovor“). Ďalej musí byť aplikácia tohto ustanovenia tiež v súlade aj s kvalifikačnou smernicou, ktorá\nharmonizuje azylové právo medzi členskými štátmi Európskej únie. Zároveň je možné kritériá pre\nvymedzenie sociálnej skupiny hľadať aj v judikatúre súdov a v smerniciach a odporúčaniach Úradu\nVysokého komisára OSN pre utečencov - UNHCR. Napriek tomu, že v prípade smerníc UNHCR nejde\no záväzné pramene práva, z ktorých by bol tunajší súd povinný vychádzať, ide o inšpiratívne pramene\n\nmedzinárodne uznávanej praxe („soft law“), ktoré je vhodné mať na zreteli ako pri aplikácii práva, tak\npri tvorbe právnych predpisov.\n84. Dôvod prenasledovania - príslušnosť k určitej sociálnej skupine - nemá pevne stanovené hranice\nako iné azylové dôvody. Príslušnosť k určitej sociálnej skupine je preto potrebné chápať v kontexte\nsvetových a spoločenských premien v jednotlivých kultúrach a vzhľadom na vývoj ľudskoprávnych\nnoriem medzinárodného práva.\n85. Najvyšší správny súd SR vychádza predovšetkým zo znenia článku 10 ods. 1 písm. d) kvalifikačnej\nsmernice. Prvá podmienka uvedeného ustanovenia vymedzuje tzv. „chránené znaky“ - atribúty istej\nkvality, ktoré sú vlastné určitej sociálnej skupine; druhá podmienka je potom orientovaná na tzv. „sociálnu\npercepciu“ - vnímanie tejto sociálnej skupiny okolitou spoločnosťou ako odlišné. Obe podmienky pritom\nmusia byť podľa znenia kvalifikačnej smernice splnené zároveň (kumulatívne).\n86. Kritériá stanovené kvalifikačnou smernicou korešpondujú aj so skoršou súdnou praxou a metodikou\nUNHCR. Smernica na určovanie príslušnosti k určitej sociálnej skupine uvádza dva prístupy. (i) Pri\nposudzovaní „chránených znakov“ sa zisťuje, či určitá skupina disponuje určitým nescudziteľným\nznakom, alebo či scudzenie takého znaku by nebolo možné od príslušníkov takejto skupiny požadovať,\npretože by bolo v rozpore s ľudskou dôstojnosťou. (ii) Druhý prístup je orientovaný na zistenie, či je\nskupine vlastný určitý atribút, ktorý umožňuje rozpoznať jej jednotlivých členov alebo ktorý ich odlišuje\nod spoločnosti, tzv. „sociálna percepcia“ [pozri Smernica k medzinárodnej ochrane: „Príslušnosť k určitej\nsociálnej skupine“ v kontexte článku 1A(2) Dohovoru z roku 1951 resp. Protokolu z roku 1967 vo vzťahu\nk statusu utečencov, vydaná dňa 7.5.2002, č. HCR/GIP/02/02, všetky citované pramene UNHCR sú\ndostupné na: http://www.refworld.org/protectionmanual.html].\n87. Podľa § 19a ods. 4 písm. e/ ZoA skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci\nskupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo\nzdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že\ndaná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná;\nv závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú\nna spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že\nzahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu.\n88. Príslušnosť k sociálnej skupine je preto potrebné vnímať ako možnosť, na základe ktorej môže byť\ncudzincovi medzinárodná ochrana udelená aj na základe obavy z prenasledovania z iných dôvodov než\nz dôvodu rasy, náboženstva, národnosti či politického presvedčenia.\n89. Na druhej strane to však neznamená, že by bolo možné tento pojem vykladať neobmedzene široko\na zahŕňať pod neho aj také skupiny osôb, ktoré objektívne žiadny charakteristický znak nespája, alebo\nnaopak osoby, ktoré sú prenasledované nie na základe príslušnosti k sociálnej skupine, ale z iného\nazylovo relevantného dôvodu (napr. náboženstvo či politického presvedčenia). Aj sociálna skupina ako\ntaká musí byť preto určitým spôsobom bližšie vymedzená tak, aby sa ostatné azylovo relevantné dôvody\nnestali v dôsledku výkladu tohto poňatia nadbytočnými. Interpretácia dôvodov, na základe ktorých\nmôže byť cudzinci medzinárodná ochrana udelená, preto musí zodpovedať cieľu a účelu Ženevského\ndohovoru.\n90. Všetky vyššie uvedené príklady potvrdzujú všeobecné pravidlo, podľa ktorého je sociálna skupina\ncharakterizovaná spoločným znakom, ktorý je u všetkých členov tejto skupiny objektívne prítomný - či\nuž sa jedná o sexuálnu orientáciu alebo jazyk, ktorým členovia skupiny na území určitého štátu hovoria,\na pod. ktorý danú sociálnu skupinu spája a ktorý musí byť odlišný od samotného rizika prenasledovania,\npretože prenasledovanie samo osebe nie je definičným prvkom sociálnej skupiny.\n91. Inými slovami určitú sociálnu skupinu nemôže definovať len a iba prenasledovanie jej členov alebo\nspoločná obava z prenasledovania, pretože prenasledovanie (či odôvodnená obava, že k nemu dôjde)\nje samostatným kritériom, ktoré musí byť pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle tiež splnené.\n92. Hoci perzekučné konanie namierené proti určitej skupine môže byť dôležitým faktorom pri určovaní\nsociálnej skupiny v spoločnosti, nemôže samo o sebe predstavovať onen objektívny znak, ktorý je pre\nsociálnu skupinu definujúci.\n93. Poňatie sociálnej skupiny názorne vystihuje jednoduchý príklad uvedený v smernici Úradu Vysokého\nkomisára OSN pre utečencov (UNHCR) k medzinárodnej ochrane č. 2 zo 7.5.2002: Príslušnosť k\nurčitej sociálnej skupine v zmysle článku 1A ods. 2 Ženevského dohovoru z roku 1951 a/alebo jej\nProtokolu z roku 1967 (smernica HCR/GIP/02/02). Táto smernica vysvetľuje odlišnosť objektívneho\nznaku spájajúceho členov sociálnej skupiny a prenasledovania na príklade mužov píšucich ľavou\nrukou - tí sami o sebe netvoria osobitnú sociálnu skupinu. Ak by však boli prenasledovaní práve\npreto, že sú ľaváci, stali by sa v spoločnosti rýchlo rozpoznateľnými ako určitá sociálna skupina - toto\nprenasledovanie by v spoločnosti vytvorilo vnímanie, že ide o zvláštnu sociálnu skupinu. Objektívne\n\nspájajúcim znakom by však bolo práve písanie ľavou rukou, ktoré by tieto osoby identifikovalo ako\nskupinu, nie samotné konanie, ktorému sú (či môžu byť) jej členovia vystavení.\n94. Pokiaľ teda zdieľanie rovnakých názorov na rovnoprávne postavenie žien v spoločnosti možno\npovažovať za vyjadrovanie určitého politického presvedčenia, hoc aj prisudzovaného, ide potom o\nprenasledovanie z iného azylovo relevantného dôvodu (politického presvedčenia) a nie na základe\npríslušnosti k sociálnej skupine.\n95. Z uvedených právnych téz rezultuje záver, že ak možno u žiadateľa o azyl identifikovať riziko\nprenasledovania z dôvodov zastávania určitých politických názorov podľa § 8 písm. a/ ZoA, má byť\nposudzovaný z tohto dôvodu a nie z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine.\n96. Námietka nesprávneho právneho posúdenia určitej sociálnej skupiny preto nemohla s poukazom na\nuvedené závery obstáť.\nVII.\nZhrnutie\n97. Možno teda uzavrieť, že kasačné námietky, ktorými sťažovateľ vytýkal žalovanému a krajskému\nsúdu nesprávne právne posúdenie veci týkajúce sa prisudzovaného politického presvedčenia a\nnerešpektovanie predchádzajúcej judikatúry správnych súdov, vyhodnotil najvyšší správny súd ako\ndôvodné. Sťažovateľovi je potom možné prisvedčiť aj v tom ohľade, že žalovaný nevyložil azylový\npríbeh sťažovateľa v kontexte správ o situácii v krajine pôvodu, čím zaťažil svoj postup chybou\nnezákonnosti. Najvyšší správny súd SR na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd\ndospel k nesprávnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so\nzákonom a správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním,\nktoré mu predchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý\nrozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p.\ntak, že rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n98. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu\nverejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského\nsúdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.\n99. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.\n1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,\ntrovy celého konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p.\n(teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského\nsúdu.\n100. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods.\n4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}