{"guid": "857df080-d9fc-4674-b4b9-08f0b674859a:23222f93-113d-47d2-a3b7-f67353f49619", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1015201511.2", "spisova_znacka": "2Asan/8/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Asan/8/2020 z 13. 7. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR z 13. júla 2022, sp. zn. 2Asan/8/2020, ECLI:SK:NSSSR:2022:1015201511.2", "identifikacne_cislo": "1015201511", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2022-07-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-15a.odsek-2", "nazov": "§ 15a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-15a.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-15a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/195", "nazov": "zákon č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/195", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/195-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-15a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/23222f93-113d-47d2-a3b7-f67353f49619", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1015201511.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:1015201511.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:1015201511.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n2Asan/8/2020\n1015201511\n13. 07. 2022\nJUDr. Peter Potásch\nECLI:SK:NSSSR:2022:1015201511.2\n\nUznesenie\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu: VNET a.s., so sídlom Nám.\nHraničiarov 39, 851 03 Bratislava, IČO: 35 845 007, právne zastúpený: JUDr. Martin Jakeš, advokát,\nDunajská 33, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Palisády 36, 811\n06 Bratislava, konajúc o žalobe žalobcu zo dňa 13.09.2015, v časti o nečinnosti žalovaného v konaní o\nodvolaní žalobcu zo dňa 28.07.2015, proti rozhodnutiu žalovaného č. RL/18/2015 zo dňa 07.07.2015,\ntakto\nrozhodol:\nI. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky žalobu žalobcu zo dňa 13.09.2015 v časti návrhu:\n„2) Žalovaný je povinný v správnom konaní vedenom pod sp. zn. 37/SKL/2015 voči žalobcovi vo\nveci možného porušenia § 15a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., v súvislosti s možným poskytovaním\nretransmisie bez jej registrácie, konať o podanom odvolaní žalobcu zo dňa 28.07.2015 a predložiť vec\nk rozhodnutiu príslušnému odvolaciemu orgánu na rozhodnutie o podanom odvolaní, a to najneskôr do\n14 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.“ z a m i e t a.\nII. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo zvyšnej časti p o s t u p u j e žalobu žalobcu zo dňa\n13.09.2015 Krajskému súdu v Bratislave ako súdu vecne príslušnému na konanie a rozhodovanie.\nIII. Účastníkom konania sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\nI.\nÚvodné ustanovenia\n1. Žalobca sa žalobou zo dňa 13.09.2015 doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 14.09.2015\ndomáhal zrušenia oboch výrokov rozhodnutia žalovaného č. rozhodnutia: RL/18/2015 zo dňa 07.07.2015\n(ďalej ako „rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správneho orgánu“) vydaného v správnom konaní č. 37/\nSKL/2015. Prvým výrokom rozhodnutia (podľa názoru žalobcu) žalovaný rozhodol, že žalobca porušil\n§ 15a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o\ntelekomunikáciách (ďalej ako „zákon o retransmisii“) tým, že od 04.12.2014 do 08.04.2015 poskytoval\nretransmisiu programových služieb bez registrácie. Druhým výrokom rozhodnutia žalovaný rozhodol o\ntom, že žalobcovi uložil podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a/ zákona o retransmisii sankciu, a to\nupozornenie na porušenie zákona.\n2. Alternatívnym petitom sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v\ncelom rozsahu a ďalším petitom sa domáhal toho, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného a zároveň,\naby súd žalovanému uložil povinnosť konať o odvolaní žalobcu zo dňa 28.07.2015 proti rozhodnutiu\nsprávneho orgánu, a to najneskôr do 14 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku súdu. Vo všetkých petitoch\nsi žalobca uplatnil náhradu trov konania.\n\n3. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší správny súd“) v tejto súvislosti uvádza,\nže žaloba žalobcu je kumulovanou žalobou, a to správnou žalobou proti rozhodnutiu správneho orgánu\n(podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok - ďalej ako „OSP“) a zároveň\ntzv. nečinnostnou žalobou (podľa § 250t a nasl. OSP) [pozn.: pre účely tohto uznesenia, súd bude pre\npodaný návrh používať označenie „žaloba“ a tomu primerane aj označenie účastníkov konania - podľa\núčinnej právnej úpravy - SSP].\n4. Najvyšší správny súd zdôrazňuje, že žaloba bola na Krajský súd v Bratislave doručená dňa\n14.09.2015, t.j. v čase pred účinnosťou zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej ako\n„SSP“). Podľa § 491 ods. 1 SSP, „Ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté\npodľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“. V SSP\n(najmä v ustanovení § 491 a nasl. SSP) nie je uvedená žiadna všeobecná výnimka, ktorá by sa na vec\nvzťahovala, a preto konanie začaté na základe žaloby žalobcu zo dňa 13.09.2015 sa dokončí podľa SSP.\n5. Uznesením č.k. 5S/219/2015-124 zo dňa 03.09.2019 Krajský súd v Bratislave postúpil vec\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Postúpenie veci oprel o ustanovenie § 246 ods. 2 písm. a/ OSP\nv spojení s § 11 ods. 1 OSP a § 9 ods. 1 SSP, t.j. žaloba smeruje proti rozhodnutiu orgánu s celoštátnou\npôsobnosťou, pričom podľa § 4 ods. 3 zákona o retransmisii má žalovaný postavenie orgánu štátnej\nsprávy s celoštátnou pôsobnosťou. Krajský súd poukázal na princíp perpetuatio fori a na to, že ak v čase\nzačatia konania (14.09.2015) bola na konanie daná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\ntáto príslušnosť trvá (a to aj po účinnosti SSP).\n6. Po postúpení veci na Najvyšší súd Slovenskej republiky, táto bola zapísaná do súdneho oddelenia 2S\n(sp. zn.: 2Nds/2/2020), pričom na základe pokynu riadiaceho predsedu senátu zo dňa 28.05.2020 bola\nnásledne zapísaná do registra 2Asan (sp. zn.: 2Asan/8/2020). Najvyšší správny súd o podanej žalobe\nkoná ďalej pod touto spisovou značkou.\nII.\nAdministratívne konanie\n7. Žalovaný rozhodnutím č. RL/18/2015 zo dňa 7.7.2015 vydanom v správnom konaní č. 37/SKL/2015\nrozhodol tak, že žalobcovi uložil podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona o retransmisii sankciu - „upozornenie\nna porušenie zákona“, a to na tom skutkovom základe, že tento v čase od 04.12.2014 do 08.04.2015\nposkytoval retransmisiu programových služieb bez registrácie, čím porušil § 15a ods. 2 zákona o\nretransmisii. Predmetné rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 15.07.2015 (čo vyplýva z prílohy č.\n4 žaloby - č. l. 32).\n8. Podľa doložky právoplatnosti, ktorá sa nachádza na rozhodnutí žalovaného (č.l. 23 - príloha č. 2\nžaloby), rozhodnutie žalovaného sa stalo právoplatným dňa 15.07.2015. Poučenie rozhodnutia obsahuje\ninformáciu, že proti rozhodnutiu správneho orgánu nie je možné podať odvolanie.\n9. Z vecného hľadiska je výrok rozhodnutia koncipovaný na nasledovných skutkových okolnostiach:\n- žalovaný dňa 13.01.2015 prijal uznesenie o začatí správneho konania voči žalobcovi vo veci možného\nporušenia § 15a ods. 2 zákona o retransmisii\n- oznámenie o začatí správneho konania bolo žalobcovi doručené dňa 13.01.2015 (listom č. 371/2015/\nO),\n- žalovaný v rámci objasňovania skutkových okolností veci dospel k záveru, že poskytovateľom\nretransmisie v elektronickej komunikačnej sieti je samotný účastník konania - žalobca (ktorý však pre\ntento účel nebol registrovaný) a nie spoločnosť DSI DATA, s.r.o. (ďalej ako „DSI DATA“), čím naplnil\nznaky skutkovej podstaty správneho deliktu, za ktorý bol rozhodnutím postihnutý,\n- žalovaný poukázal v odôvodnení rozhodnutia najmä na to, že v zmluvách s koncovými užívateľmi\nslužby digitálnej televízie je uvedený priamo žalobca, nie spoločnosť DSI DATA\n- žalobca v priebehu správneho konania opakovane deklaroval, že medzi ním a spoločnosťou DSI DATA\nje obchodná spolupráca, na základe ktorej žalobca iba poskytuje služby DSI DATA tretí osobám, avšak\non sám poskytovateľom tejto služby nie je,\n- žalovaný, naopak, v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia ustálil, že pre posúdenie, ktorý\nsubjekt je poskytovateľom retransmisie, nie je rozhodujúce, ako sa navzájom nazvú zmluvné strany,\nani to ako označia svoju činnosť v zmluvných dokumentoch, ale to, kto svojím konaním napĺňa\n\ndefiníciu prevádzkovateľa retransmisie. Žalovaný pri posudzovaní toho, ktorý subjekt je poskytovateľom\nretransmisie programových služieb koncovým užívateľom ako obsahovej služby postupuje podľa § 3\npísm. e/ zákona o retransmisii, a teda posudzuje, ktorý subjekt poskytuje retransmisiu vo vlastnom mene,\nna vlastnú zodpovednosť a na vlastný účet ako obsahovú službu koncovému užívateľovi - bez ohľadu\nna to, či signál retransmitovanej programovej služby prenáša sama alebo prostredníctvom tretej osoby,\n- podľa názoru žalovaného, poskytovateľom služby retransmisie bol (v rozhodnom čase) žalobca, ktorý\nvšak v čase vykonania miestnej ohliadky nebol držiteľom registrácie retransmisie, čím na jeho strane\ndošlo k porušeniu § 15a ods. 2 zákona o retransmisii.\n10. Zo žaloby (str. 8) vyplýva, že žalobca proti rozhodnutiu žalovaného podal odvolanie, pričom ku dňu\npodania žaloby nemal žalobca od žalovaného žiadne vyjadrenie, príp. iný spôsob vybavenia podaného\nodvolania.\n11. K vyššie uvedenému najvyšší správny súd uvádza, že zo spisu vo veci vyplýva, že žalovaný\nodvolanie žalobcu zo dňa 28.07.2015 vyhodnotil ako „žalobu“ (vychádzajúc z toho, že proti rozhodnutiu\nžalovaného odvolanie prípustné nie je) a postúpil ho Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na\nrozhodnutie (postúpenie zo dňa 06.08.2015). Ten ho následne postúpil Krajskému súdu v Bratislave\n(sp. zn. 7Sž/8/2015). Krajský súd najskôr konanie o podanej žalobe zastavil (pre nezaplatenie súdneho\npoplatku) a na základe opravného prostriedku žalobcu ju neskôr odmietol (sp. zn. 5S/649/2016 zo dňa\n03.07.2018), keď žalobca vo svojom vyjadrení adresovanom súdu uviedol, že žalobu vo veci nepodával\n(podával odvolanie, o ktorom mal rozhodnúť žalovaný).\n12. Následne však žalobca dňa 14.09.2015 žalobu podal a o nej nebolo doteraz rozhodnuté. Táto žaloba\nje (čiastočne) aj predmetom tohto súdneho konania na najvyššom správnom súde.\nIII.\nŽalobné body/dôvody\n13. Žalobca proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobu tak, ako je táto špecifikovaná v čl. I tohto\nrozhodnutia.\n14. Žalobu odôvodnil tým, že vo veci došlo k procesnému pochybeniu, keď žalovaný doručoval\nrozhodnutie priamo účastníkovi konania (žalobcovi) a nie jeho právnemu zástupcovi, pričom žalovaný\nmal vedomosť o tom (na základe plnej moci), že žalobca je v správnom konaní zastúpený advokátom.\nTýmto pochybením mal žalovaný porušiť ustanovenie § 25 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní (Správny poriadok) - (ďalej ako „Správny poriadok“).\n15. Ďalšia žalobná námietka žalobcu spočívala v tvrdenej preklúzii možnosti uloženia sankcie za\nprípadné protiprávne konanie žalobcu. Žalobca poukázal na to, že podľa § 64 ods. 4 zákona o\nretransmisii je na uloženie sankcie definovaná zákonná lehota, a to tak subjektívna, ako aj objektívna.\nKým subjektívna lehota je 6 mesiacov odo dňa, keď sa žalovaný dozvedel o porušení povinnosti\nuloženej zákonom o retransmisii, objektívna lehota je 1-ročná a plynie odo dňa, keď bola porušená\nsamotná zákonná povinnosť. Žalobca namietal, že zo strany žalovaného nebola dodržaná šesťmesačná\n(subjektívna) lehota na uloženie sankcie.\n16. Žalobca ďalej namietal nezrozumiteľnosť rozhodnutia, keď mal za to, že prvý výrok rozhodnutia\no tom, že porušil § 15a ods. 2 zákona o retransmisii nemal byť vôbec zahrnutý do výrokovej časti\nrozhodnutia, keďže je to otázka, ktorú môže posúdiť výlučne súd.\n17. Zároveň žalobca namietal, že proti rozhodnutiu podal odvolanie, keďže mal za to, že na žalobou\nnapadnuté rozhodnutie sa vzťahuje subsidiárne Správny poriadok, z ktorého vyplýva všeobecné\npravidlo, že ak osobitný zákon možnosť podať odvolanie nevylúčil, odvolanie prípustné je. Predmetné\nodvolanie tvorí prílohu č. 12 podanej žaloby.\n18. Žalobca následne poskytol materiálnu (skutkovú aj právnu) argumentáciu, prečo považuje závery\nžalovaného vo veci samej za nesprávne. Osobitne poukázal na to, že poskytovateľom služby nebol\npriamo on, ale tretie osoby. Akcentoval, že je potrebné rozlišovať medzi „poskytovaním služby\nretransmisie“ (ako takej) a poskytnutím hmotného substrátu na poskytovanie tejto služby (káble a optické\n\nvedenia). Žalobca zároveň rozsiahlym spôsobom argumentoval vo svoj prospech obsahom zmlúv medzi\nním a koncovými zákazníkmi, ako aj zmlúv medzi žalobcom a treťou osobou (DSI DATA).\n19. Podľa názoru žalobcu, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, resp. zo zisteného\nskutkového stavu dospel k nesprávnym právnym záverom. Žalobca poprel, že by spĺňal podmienky\nlegálnej definície poskytovateľa služby retransmisie a poskytol súvisiacu argumentáciu. Celkovo poprel,\nže by sa dopustil protiprávneho konania, za ktoré mu bolo rozhodnutím správneho orgánu uložené\nupozornenie.\nIV.\nVyjadrenie žalovaného k podanej žalobe\n20. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 16.03.2016 (doručeným Krajskému súdu v Bratislave\ndňa 17.03.2016).\n21. Z meritórneho hľadiska vyjadrenie žalovaného obsahuje akceptáciu namietaného nezákonného\ndoručenia, keď žalovaný potvrdzuje, že rozhodnutie bolo doručené priamo žalobcovi, nie jeho právnemu\nzástupcovi. V tejto súvislosti zároveň deklaruje, že i napriek uvedenému pochybeniu, žalobca stihol\ndvojmesačnú lehotu na podanie správnej žaloby, a preto nebol ukrátený na svojich právach.\n22. Žalovaný sa nestotožňuje s právnym názorom žalobcu, že proti rozhodnutiu žalovaného bolo\nprípustné odvolanie. Uviedol, že rozhodnutie, ktorým bolo účastníkovi konania (žalobcovi v súdenej\nveci) uložené upozornenie, je preskúmateľné súdom, avšak odvolanie (ako riadny opravný prostriedok)\nproti nemu prípustné nie je. Žalovaný poprel, že by sa na vec vzťahovalo ustanovenie § 53 Správneho\nporiadku, keď vylúčenie aplikácie tohto ustanovenia odvodzuje od § 71 ods. 1 zákona o retransmisii.\nNa tomto právnom základe následne uviedol, že bolo správne aj poučenie uvedené v rozhodnutí (o\nnemožnosti napadnúť toto rozhodnutie o odvolaní) a tiež deklaroval, že nie je pravda, že by bol v tomto\nsmere nečinný - podanie žalobcu označené ako odvolanie postúpil žalovaný súdu (k tomu pozri bod\n17. tohto uznesenia).\n23. Žalovaný poprel, že by o uložení sankcie rozhodol po uplynutí prekluzívnej lehoty. Tvrdí, že\nsubjektívna lehota (6 mesiacov) začala vo veci plynúť dňa 13.01.2015 a uplynula dňa 13.07.2015.\nRozhodnutie žalovaný vydal dňa 07.07.2015, t.j. pred uplynutím subjektívnej lehoty. Podľa názoru\nžalovaného, gramatický výklad predmetného zákonného ustanovenia (§ 64 ods. 4 zákona o\nretransmisii), ktoré ustanovuje, že „Rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov...“\nneznamená, že v tejto lehote musí byť rozhodnutie aj doručené účastníkovi konania, ale postačuje, aby\nbolo v danej lehote vydané. V súvislosti s touto argumentáciou poukázal žalovaný na rozsudok Krajského\nsúdu v Bratislave (č.k. 1S14/2008-63), ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky - sp. zn. 2Sžo/118/2010.\n24. V súvislosti s výrokovou časťou rozhodnutia žalovaný uviedol, že nesúhlasí s názorom žalobcu, že\nby vo výrokovej časti rozhodnutia nemalo, resp. nemohlo byť uvedené, akého protiprávneho konania\nsa žalobca dopustil (vrátane uvedenia zákonného ustanovenia). Podľa názoru žalovaného by totiž\npráve takéto rozhodnutie (v ktorom by predmetná skutočnosť vo výrokovej časti uvedená nebola), bolo\nnezákonné.\n25. Žalovaný následne na str. 6 a nasl. vyjadrenia poskytol rozsiahlu argumentáciu, ktorou súd\npresviedča o nesprávnosti tvrdení a názorov žalobcu uvedených v žalobe (k meritórnej stránke veci).\nV.\nK príslušnosti najvyššieho správneho súdu na konanie vo veci\n26. Skôr ako najvyšší správny súd pristúpil k meritórnemu rozhodovaniu o podanej žalobe, skúmal,\nči je príslušný na konanie vo veci a ak áno, v akom rozsahu. V tejto súvislosti uvádza, že uznesenie\nkrajského súdu č.k. 5S/219/2015-124 zo dňa 03.09.2019, ktorým mu bola vec postúpená, sa stalo\nprávoplatným dňa 16.10.2019. Vo výrokovej časti uvedeného uznesenia krajský súd skonštatoval, že vec\n„postupuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu vecne príslušnému“. Tento záver odôvodnil\nustanovením § 246 ods. 2 písm. a/ OSP.\n\n27. Najvyšší správny súd (ako nástupnícky súd po Najvyššom súde Slovenskej republiky v rozsahu\nsprávno-právnej agendy) však zistil, že nie je príslušným na konanie a rozhodovanie o celej podanej\nžalobe.\n28. Podľa § 246 ods. 2 písm. a/ OSP platilo, že „(2) Najvyšší súd Slovenskej republiky je vecne\npríslušný a) na preskúmavanie rozhodnutí a postupu ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov\ns pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, ak to ustanoví zákon.“. Najvyšší správny súd v tejto\nsúvislosti konštatuje, že žalovaný je orgánom štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej\nrepubliky, avšak k tomu, aby bola daná vecná príslušnosť najvyššieho súdu na preskúmanie rozhodnutia\na postupu žalovaného, musel by túto príslušnosť určovať osobitný zákon. Uvedené nepochybne\nvyplýva z citovanej právnej normy - konkrétne z časti: „ak tak ustanoví zákon“. Najvyšší správny súd\nvšak neidentifikoval žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by určovalo, že na preskúmanie žalôb proti\nrozhodnutiam žalovaného je príslušný najvyšší súd.\n29. Uvedené nepochybne potvrdzuje aj rozhodovacia prax súdov v rozhodnom čase, keď napr. Krajský\nsúd v Bratislave rozsudkom č.k. 1S/28/2015-32 zo dňa 11. marca 2016 rozhodol o žalobe iného\nžalobcu v obdobnej veci (t.j. uloženie upozornenia na porušenie zákona podľa zákona o retransmisii),\npričom žalovaným bol identický orgán verejnej správy ako je v tejto veci (Rada pre vysielanie a\nretransmisiu). Tento rozsudok bol následne predmetom meritórneho prieskumu na Najvyššom súde\nSlovenskej republiky.\n30. Pre úplnosť najvyšší správny súd uvádza, že aj z dôvodovej správy k novele OSP, ktorou sa\nmenilo aj ustanovenie § 246 ods. 2 OSP vyplýva, že najvyšší správny súd (a v minulosti najvyšší\nsúd) nebol príslušný konať o žalobách proti rozhodnutiam žalovaného, avšak bol oprávnený konať vo\nveciach namietanej nečinnosti žalovaného (dôvodová správa - zákon č. 428/2004 Z. z. - výňatok - „ [...]\nNavrhovanou novelou bude do vecnej príslušnosti krajských súdov patriť aj preskúmavanie rozhodnutí\nústredných orgánov, z ktorých budú podliehať preskúmaniu najvyšším súdom už len tie rozhodnutia,\nkde to výslovne ustanoví osobitný zákon. Už v súčasnosti nepodliehajú vecnej príslušnosti najvyššieho\nsúdu rozhodnutia orgánov s celorepublikovou pôsobnosťou ( keď nie sú ústrednými orgánmi štátnej\nsprávy), pokiaľ tak neustanovuje osobitný zákon - čo sa ponecháva aj naďalej. Ide najmä o rozhodnutia\nRady pre vysielanie a retransmisiu...“, resp. „Vo vecnej príslušnosti NS SR sa však ponecháva na\ntento čas konanie proti nečinnosti a proti zásahom ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov\ns celorepublikovou pôsobnosťou podľa štvrtej a piatej hlavy V. časti OSP. Je to tak aj z dôvodu\nzabezpečenia postupného prechodu agendy, ako aj z dôvodu, že v uvedených veciach nie je prípustný\nopravný prostriedok na najvyšší súd.“). Zákon č. 428/2004 Z. z. presunul ťažisko preskúmavacej agendy\n(§ 246 ods. 2 OSP) na krajské súdy ako správne súdy a určil vecnú príslušnosť Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí a postupu ústredných orgánov štátnej správy a iných\norgánov s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky iba v tých prípadoch, kde to ustanoví\nzákon a ďalej na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy a konanie proti nezákonnému zásahu\norgánu verejnej správy (štvrtá a piata hlava piatej časti OSP), ak je žalovaným ústredný orgán štátnej\nsprávy alebo iný orgán s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky. Naviac, aj podľa dôvodovej\nsprávy k zákonu č. 424/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny\nporiadok v znení neskorších predpisov, preskúmavanie rozhodnutí Rady pre vysielanie a retransmisiu,\nt.j. žalovaného - patrí do pôsobnosti krajských súdov.\n31. Odkazom na vyššie uvedené preto najvyšší správny súd uvádza, že na jeho strane nie je daná\nvecná príslušnosť na rozhodovanie o žalobe žalobcu v časti, ktorou sa žalobca domáha zrušenia\nrozhodnutia žalovaného - č. rozhodnutia: RL/18/2015 zo dňa 07.07.2015 vydaného v správnom konaní č.\n37/SKL/2015. V tejto časti je daná príslušnosť Krajského súdu v Bratislave. [k tomu pozri aj rozhodovaciu\nprax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - napr. - sp. zn. 3Sž/82/2007 zo dňa 4. decembra 2007, sp.\nzn. 5Sž/26/2013 zo dňa 3. decembra 2013, sp. zn. 4Sž/1/2010 zo dňa 27.07.2010, sp. zn. 3Sž/27/2008\nzo dňa 4. júla 2008 a sp. zn. 3Sž/26/2008 zo dňa 4. júla 2008]\n32. Vecná príslušnosť na strane najvyššieho správneho súdu (ako nástupníckeho súdu najvyššieho súdu\nvo veciach správno-právnej agendy) je však daná k tej časti žaloby, v ktorej žalobca namieta nečinnosť\nžalovaného v rámci konania o ním podanom odvolaní v správnom konaní (čl. V žaloby a príloha č. 12\nžaloby).\n\n33. V rámci alternatívneho petitu (na str. 20 žaloby - ako čiastkový petit 2)) sa totiž žalobca domáha\nnasledovného rozhodnutia súdu: „2) Žalovaný je povinný v správnom konaní vedenom pod sp. zn. 37/\nSKL/2015 voči žalobcovi vo veci možného porušenia § 15a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., v súvislosti\ns možným poskytovaním retransmisie bez jej registrácie, konať o podanom odvolaní žalobcu zo dňa\n28.07.2015 a predložiť vec k rozhodnutiu príslušnému odvolaciemu orgánu na rozhodnutie o podanom\nodvolaní, a to najneskôr do 14 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.“.\n34. Podľa § 246 ods. 2 písm. b/ OSP „(2) Najvyšší súd Slovenskej republiky je vecne príslušný b) na\nkonanie podľa štvrtej a piatej hlavy tejto časti, ak je žalovaným ústredný orgán štátnej správy alebo iný\norgán s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky.“ Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej\nsprávy pritom podľa OSP bolo upravené práve v štvrtej hlave piatej časti OSP, a preto na konanie\no takejto žalobe, resp. v tejto časti žaloby bol príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky (pozn.: v\nsúčasnosti - Najvyšší správny súd Slovenskej republiky).\n35. Najvyšší správny súd preto sumarizuje, že na rozhodovanie o žalobe žalobcu v časti namietanej\nnezákonnosti rozhodnutia žalovaného vecne príslušným nie je (z dôvodu, že z osobitnej právnej úpravy\nmu takáto príslušnosť explicitne nevyplýva - § 246 ods. 2 písm. a/ OSP), avšak jeho vecná príslušnosť\nje daná na rozhodovanie o namietanej nečinnosti žalovaného, keďže v tomto prípade OSP nevyžadoval\npodmienku osobitného vymedzenia príslušnosti, ale táto vyplývala priamo z § 246 ods. 2 písm. b/ OSP.\n36. Vychádzajúc z ustanovení § 491 a nasl. SSP najvyšší správny súd konal a rozhodol o žalobe žalobcu\niba v rozsahu, v ktorom tento namietal nečinnosť žalovaného o jeho odvolaní v správnom konaní. Na\nmateriálne preskúmanie rozhodnutia žalovaného však vecná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky nebola daná už ani v čase podania žaloby, a preto táto nie je daná ani v súčasnosti (na strane\nNajvyššieho správneho súdu SR ako nástupníckeho súdu Najvyššieho súdu SR v správno-právnych\nveciach).\nVI.\nNariadenie pojednávania vo veci\n37. Po tom, čo najvyšší správny súd ustálil svoju príslušnosť v rozsahu namietanej nečinnosti žalovaného\n(o žalobcom podanom odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného), nariadil vo veci pojednávanie, a to na\n21.04.2022.\n38. Napriek skutočnosti, že podľa právnej úpravy účinnej do 30.06.2016 (vrátane) - konkrétne podľa §\n250t ods. 4 (veta prvá) OSP, súd o návrhu proti nečinnosti rozhodoval bez nariadenia pojednávania („(4)\nSúd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. ...“), najvyšší správny súd o podanej žalobe konal\na rozhodoval podľa SSP (podľa § 491 ods. 1 SSP, „Ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon\naj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho\núčinnosti.“) a pojednávanie vo veci nariadil.\n39. Nariadenie pojednávania vyhodnotil najvyšší správny súd ako vhodné a účelné, a to najmä\nprihliadajúc na skutočnosť, že od podania žaloby uplynulo viac ako 6 rokov, pričom v tomto časovom\núseku mohlo byť o odvolaní žalobcu rozhodnuté (ak by bolo odvolanie prípustné - ako to tvrdí žalovaný),\nčo mohlo determinovať aj rozhodnutie, resp. ďalší postup súdu vo veci, ako aj z dôvodu potreby\njednoznačného vymedzenia predmetu konania a toho, čoho sa žalobca domáha, a to vzhľadom na\nčiastočnú zmätočnosť žaloby (v časti tretieho alternatívneho petitu, v ktorom sa žalobca domáha toho,\naby súd nariadil žalovanému konať o jeho odvolaní (bod 2) tretieho alternatívneho petitu) a zároveň\nžiada o zrušenie rozhodnutia žalovaného, ktoré by však vzhľadom na tvrdenie žalobcu malo byť\nprvostupňovým - neprávoplatným rozhodnutím, ktoré rozhodnutia však súdnemu prieskumu v podobe\nsprávnej žaloby nepodliehajú (bod (1) tretieho alternatívneho petitu).\n40. Pojednávanie vo veci bolo 21.04.2022 odročené na neurčito, a to z dôvodu, že právny zástupca\nospravedlnil svoju neúčasť na predmetnom pojednávaní prekážkami zdravotnej povahy, ktoré aj riadne\npreukázal.\nVII.\n\nPísomné podanie žalovaného zo dňa 19.05.2022\n41. Najvyšší správny súd v súlade so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania pristúpil po odročení\npojednávania zo dňa 21.04.2022 k realizácii úkonov smerujúcich k zisteniu okolností, pre ktoré bolo\npôvodne nariadené pojednávanie.\n42. Výzvou zo dňa 04.05.2022 najvyšší správny súd vyzval žalobcu, aby súdu oznámil, či mu od podania\nžaloby vo veci samej bolo doručené rozhodnutie žalovaného, ktorého vydania sa žalobou domáha (v\nčasti o petitu o nečinnosti žalovaného). Ďalej kasačný súd žalobcu vyzval, aby súdu oznámil, či pred\npodaním žaloby vyčerpal prostriedky nápravy tak, ako tieto vyplývali, resp. vyplývajú zo všeobecne\nzáväznej právnej úpravy [§ 250t ods. 1, veta druhá OSP („... Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ\nnevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.“), resp. § 244 ods. 1 SSP („(1)\nŽalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ako účastník administratívneho konania\nnamietajúci nečinnosť orgánu verejnej správy neúspešne vyčerpala sťažnosť podľa osobitného predpisu\nalebo podnet na prokuratúre.“).]. Zároveň kasačný súd verifikoval, či žalobca trvá na podanej žalobe a\nak áno, v akom rozsahu.\n43. Podaním zo dňa 19.05.2022 doručeným najvyššiemu správnemu súdu dňa 24.05.2022 žalobca\nkasačnému súdu oznámil, že mu zo strany žalovaného nebolo doručené žiadne rozhodnutie (o podanom\nodvolaní). Poukázal aj na iné súdne konanie, ktoré vo veci prebehlo, avšak podotkol, že on sám inicioval\nlen jedno súdne konanie.\n44. V súvislosti s prostriedkami nápravy, ktorých uplatnenie všeobecne záväzná právna úprava v\nminulosti vyžadovala (a vyžaduje aj v súčasnosti) ako podmienku pre meritórny prieskum časti žaloby\no namietanej nečinnosti žalobca uviedol, že žiadny takýto prostriedok neuplatnil. Uviedol, že „vyčerpal\nprostriedky, ktorých použitie umožňoval osobitný predpis“, čím žalobca rozumie Správny poriadok, a\nto konkrétne odvolanie ako riadny opravný prostriedok v správnom konaní. Poukázal na to, že vo veci\nnemôže byť na neho kladená požiadavka podľa § 244 ods. 1 SSP (uplatnenie sťažnosti alebo podnetu\nna prokuratúru), keďže toto by bolo v jeho neprospech, čo vylučuje § 491 ods. 2 SSP. Má za to, že sa\nnejedná o „bežnú“ nečinnosť, ale o odlišný právny názor žalovaného, ktorý sa domnieva, že odvolanie\nv súdenej veci nie je prípustné (proti rozhodnutiu žalovaného) a toto spôsobuje jeho vlastnú nečinnosť.\nNaviac vo vyjadrení deklaroval, že podávanie sťažnosti po doručení napadnutého rozhodnutia, by aj tak\nnemalo žiadny praktický význam.\n45. Žalobca v závere vyjadrenia uviedol, že na podanej žalobe trvá v celom rozsahu. Primárne žiada, aby\nbolo preskúmané rozhodnutie žalovaného a sekundárne - keďže má za to, že odvolanie proti rozhodnutiu\nžalovaného prípustné je - alternatívnym petitom žiada, aby kasačný súd uložil príslušnému správnemu\norgánu povinnosť vo veci konať. V tomto kontexte žalobca vyslovuje presvedčenie, že predpoklady na\npodanie žaloby na nečinnosť boli splnené.\n46. Keďže správny súd po obdržaní tohto vyjadrenia žalobcu vedel posúdiť všetky relevantné otázky pre\nrozhodnutie vo veci a zároveň na základe predbežného posúdenia veci senátom najvyššieho správneho\nsúdu bolo zrejmé, že vo veci bude rozhodnuté uznesením, nebolo už v ďalšom potrebné vo veci\nnariaďovať pojednávanie.\nVIII.\nPrávne predpisy vzťahujúce sa na vec\n47. Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ SSP, na účely tohto zákona sa rozumie d/ nečinnosťou orgánu verejnej\nsprávy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní,\nalebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie.\n48. Podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona o retransmisii, za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom\nalebo osobitnými predpismi7) rada ukladá tieto sankcie a/ upozornenie na porušenie zákona.\n49. Podľa § 64 ods. 6 zákona o retransmisii, proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1 písm.\nc/ až e/ možno podať opravný prostriedok na najvyšší súd do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia\n\nrady;41) podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1 písm. c/\nnemá odkladný účinok.\n50. Podľa § 64 ods. 7 zákona o retransmisii, ak bol podaný opravný prostriedok podľa odseku 6 a súd\nnezruší rozhodnutie rady, sankcia sa vykoná po nadobudnutí právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ak\nodsek 6 neustanovuje inak. Ak súd rozhodnutie rady zruší a vec vráti na nové konanie, rada rozhodne o\nsankcii najneskôr do troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu. Uložená sankcia\nsa vykoná po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ak odsek 6 neustanovuje inak.\n51. Podľa § 71 ods. 1 zákona o retransmisii, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní49) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a §\n49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.\n52. Podľa § 53 Správneho poriadku, proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo\npodať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania písomne\nalebo ústne do zápisnice nevzdal.\n53. Podľa § 250t ods. 1 OSP, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy\nnekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v\nkonaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať\na rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje\nosobitný predpis.\n54. Podľa § 250t ods. 4 OSP, súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu\nvyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho\nkonania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný\nrozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný\nnávrh súd zamietne.\n55. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté\npodľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.\n56. Podľa § 491 ods. 1 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia\núčinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo\ndňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli\nv neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.\n57. Podľa § 244 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ako účastník\nadministratívneho konania namietajúci nečinnosť orgánu verejnej správy neúspešne vyčerpala sťažnosť\npodľa osobitného predpisu alebo podnet na prokuratúre.\n58. Podľa § 249 SSP, ak správny súd po preskúmaní nezistí nečinnosť žalovaného, uznesením žalobu\nzamietne.\nIX.\nPrávne posúdenie veci najvyšším správnym súdom\n59. Najvyšší správny súd v prvom rade opätovne poukazuje na to, že jeho príslušnosť na konanie a\nrozhodovanie vo veci je daná výlučne k tej časti žaloby, v ktorej žalobca namietal nečinnosť žalovaného\nv rámci konania o podanom odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného. Posúdenie toho, či je\nžalovaný nečinný má pritom predbežnú povahu vo vzťahu k tej časti žaloby, v ktorej sa žalobca domáha\npreskúmania a zrušenia žalovaného, a preto najvyšší správny súd (ako príslušný súd) musel najskôr\nrozhodnúť o tomto čiastkovom petite žalobcu. Vzhľadom na to, že o podaných žalobách žalobcu nebol\npríslušný rozhodnúť jeden súd (pozri čl. V tohto odôvodnenia vyššie), bolo potrebné vo veci uplatniť\ntaký postup, aby nedošlo k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu a aby bolo najskôr rozhodnuté\no tom návrhu, ktorý má vo veci materiálnu prednosť, čo je v súdenej veci časť o namietanej nečinnosti\nžalovaného. Ak by sa totiž nečinnosť žalovaného preukázala, t.j. žalovaný by bol povinný rozhodnúť o\n\nodvolaní žalobcu, zároveň by to znamenalo, že rozhodnutie žalovaného, proti ktorému žaloba smeruje,\nešte nie je právoplatné (a teda nie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu).\n60. Zo žaloby je zrejmé, že žalobca odvolanie proti rozhodnutiu žalovaného podal a toto tvorí prílohu č.\n12 podanej žaloby. Odvolanie datované ku dňu 28.07.2015 bolo žalovanému doručené dňa 29.07.2015,\nčo vyplýva z pečiatky žalovaného (o dôjdení podania).\n61. Z vyjadrenia žalovaného (zo dňa 16.03.2016) k podanej žalobe (č.l. 106) vyplýva, že tento odmieta,\nže by proti jeho rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie. Súvisiacu argumentáciu pritom uvádza na\nstr. 5 a 6 vyjadrenia.\n62. Medzi žalobcom a žalovaným preto nie je sporné, že žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu\nžalovaného, ako ani to, že o tomto odvolaní žalovaný nerozhodol. Toto v konečnom dôsledku vyplýva\naj z vyjadrenia žalobcu zo dňa 19.05.2022.\n63. Vo vzťahu k predmetu konania je preto z meritórneho hľadiska sporným výlučne otázka, či proti\nrozhodnutiu žalovaného je alebo nie je prípustné odvolanie. V prípade, že by tomu tak bolo, potom by\nsúd následne skúmal, či na strane žalovaného došlo, resp. dochádza k nečinnosti (ak o tomto odvolaní\nnerozhodol). K tomu, aby sa súd touto otázkou vecne zaoberal je však v prvom rade potrebné ustáliť, či\nžalovaný vôbec mal povinnosť rozhodnúť o podanom odvolaní (v merite).\n64. Protiprávnosť konania, resp. nekonania orgánu verejnej správy je totiž súčasťou legálnej definície\nnečinnosti podľa SSP (§ 3 ods. 1 písm. d/ SSP). Pre účely SSP sa nečinnosťou rozumie stav, keď orgán\nverejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán\nverejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie.\n65. Obdobne požiadavku nekonania v rozpore so zákonom (ako predpokladu nečinnosti orgánu verejnej\nsprávy) bolo možné odvodiť aj z predchádzajúcej právnej úpravy, napr. z ustanovenia § 250t ods. 1 OSP,\npodľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez\nvážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný,\nmôže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.\nNekonanie správneho orgánu - ako to potvrdil aj Ústavný súd SR už počas účinnosti OSP - musí byť\nv rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať,\nkonať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať (k tomu pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu\nSR, sp. zn. I. ÚS 225/08, III. ÚS 282/08, III. ÚS 70/09).\n66. Najvyšší správny súd preto ako predbežnú otázku musel skúmať to, či je na strane žalovaného\nsprávneho orgánu, príp. na strane iného subjektu/orgánu vôbec povinnosť konať o odvolaní žalobcu\nzo dňa 28.07.2015. Ak tomu tak nie je, tak je bez ďalšieho potrebné žalobu zamietnuť, keďže nie je\nsplnená podmienka protiprávnosti konania (resp. nekonania) ako jedného zo zákonných predpokladov\npre vyhovenie žalobe. Inými slovami povedané nemôže ísť o nečinnosť, ak orgán verejnej správy nemá\nzákonnú povinnosť konať. Práve touto otázkou sa preto najvyšší správny súd zaoberal prioritne.\n67. Podľa § 71 ods. 1 zákona o retransmisii platí, že „(1) Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní49) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o\nhlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.“.\n68. Z uvedeného potom vyplýva, že na konanie podľa zákona o retransmisii sa Správny poriadok\nuplatňuje, avšak s výnimkami, ktoré sú uvedené v § 71 ods. 1 zákona o retransmisii. Medzi týmito\nvýnimkami je - okrem iných - uvedené aj ustanovenia § 53 Správneho poriadku. Práve ustanovenie §\n53 Správneho poriadku je pritom ustanovením, ktoré je možné vnímať ako všeobecné pravidlo, o ktoré\nsa opiera žalobca v texte žaloby ako o právny základ poskytujúci mu možnosť podať odvolanie proti\nrozhodnutiu žalovaného.\n69. Žalobca sa domnieva, že proti rozhodnutiu o uložení upozornenia (podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona\no retransmisii) je možné podať odvolanie, keďže ho zákon o retransmisii nevylúčil a na predmetné\nkonanie sa subsidiárne vzťahuje Správny poriadok. S týmto právnym názorom žalobcu však najvyšší\nsprávny súd nesúhlasí.\n\n70. Z § 71 ods. 1 zákona o retransmisii vyplýva, že na konania podľa uvedeného zákona sa § 53\nSprávneho poriadku neuplatní. Za daných okolností potom platí, že existencia/možnosť podávania\nriadnych prostriedkov v správnom konaní proti rozhodnutiam žalovaného sa riadi výlučne právnou\núpravou lex specialis, t.j. je potrebné skúmať, či zákon o retransmisii takúto možnosť (takéto právo)\nžalobcovi (ako účastníkovi správneho konania) priznáva alebo nie. Najvyšší správny súd v zákone\no retransmisii neidentifikoval žiadnu právnu normu, ktorá by prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu\nžalovaného o uložení upozornenia účastníkovi konania (žalobcovi) poskytovala.\n71. Naopak, z § 64 ods. 6 zákona o retransmisii vyplýva, že „(6) Proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa\nodseku 1 písm. c) až e) možno podať opravný prostriedok na najvyšší súd do 15 dní odo dňa doručenia\nrozhodnutia rady;41) podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku\n1 písm. c) nemá odkladný účinok.“. Z logického výkladu príslušných zákonných ustanovení je potom\nzrejmé, že proti rozhodnutiam uvedeným § 64 ods. 1 písm. c/ až e/ zákona o retransmisii bolo možné\n(podľa OSP) podať tzv. opravný prostriedok (t.j. návrh na súdny prieskum neprávoplatného rozhodnutia\norgánu verejnej správy), avšak to len výlučne vo vzťahu k rozhodnutiam podľa písm. c/ až e/ citovaného\nzákonného ustanovenia. V prípade menej závažných sankcií uvedených v § 64 ods. 1 písm. a/ (t.j.\nupozornenie) a písm. b/ (t.j. odvysielanie oznamu o porušení zákona) tzv. opravný prostriedok v súdnom\nsystéme prípustný nebol, čo však neznamená, že tieto rozhodnutia (podľa písm. a/ a b/ boli vylúčené\nzo súdneho prieskumu v podobe správnych žalôb).\n72. Spoločným znakom všetkých sankčných rozhodnutí podľa § 64 ods. 1 písm. a/ až e/ zákona o\nretransmisii je to, že tento osobitný zákon proti nim odvolanie v správnom konaní nepripúšťa a toto\nprávo si účastníci konania nemohli odvodiť ani z ustanovenia § 53 Správneho poriadku, ktorý sa síce\nsubsidiárne na konania podľa zákona o retransmisii vzťahuje, avšak § 71 ods. 1 zákona o retransmisii\npráve § 53 Správneho poriadku z tejto subsidiárnej aplikácie vylúčil.\n73. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu je potom zrejmé, že v prípade uloženia upozornenia\nžalobcovi (v podobe rozhodnutia) zo strany žalovaného, žalobca ako účastník správneho konania nemal\nk dispozícii odvolanie v správnom konaní, ale právoplatnosťou tohto rozhodnutia - jeho doručením,\nmohol žalobca okamžite podať správnu žalobu, ktoré právo žalobca aj využil.\n74. Paradoxne, ak by mal platiť výklad deklarovaný žalobcom, t.j. že odvolanie proti rozhodnutiu\nžalovaného prípustné je, potom by žaloba žalobcu v časti súdneho prieskumu tohto rozhodnutia\nžalovaného bola podaná predčasne, resp. rozhodnutie ako také, by v predmetnom rozsahu nepodliehalo\nsúdnemu prieskumu práve vzhľadom na nevyčerpanie riadnych opravných prostriedkov v správnom\nkonaní.\n75. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, najvyšší správny súd má za to, že žalobná námietka\nžalobcu o tom, že žalovaný sa s jeho odvolaním riadne nevysporiadal, resp. že je nečinný, nie je\ndôvodná. Žalovaný poučil žalobcu správne o nemožnosti podať vo veci odvolanie a správne postupoval\naj vtedy, keď žalobcom podané odvolanie meritórne nevybavil.\n76. Skutočnosť, že proti rozhodnutiu žalovaného nie je prípustné odvolanie (ako riadny opravný\nprostriedok v správnom konaní) vedie k záveru, že konanie žalovaného, ktorý o tomto odvolaní žalobcu\nnekonal, resp. nekoná, nie je možné považovať za nečinnosť žalovaného.\n77. Vzhľadom na to, že v čase podania žaloby (v časti o nečinnosti žalovaného o podanom odvolaní)\nna strane žalovaného neexistovala povinnosť o podanom odvolaní meritórne konať a rozhodnúť (keďže\nodvolanie nebolo prípustné), dospel najvyšší správny súd k záveru, že žaloba žalobcu v časti namietanej\nnečinnosti žalovaného musí byť podľa § 249 SSP zamietnutá. („Ak správny súd po preskúmaní nezistí\nnečinnosť žalovaného, uznesením žalobu zamietne.“). Ak totiž na strane žalovaného orgánu verejnej\nsprávy neexistuje povinnosť konať (čo je aj súdený prípad), jeho konanie nemôže vykazovať znaky\nnečinnosti tak, ako to predpokladá SSP, resp. tak, ako to predpokladal OSP (v čase podania žaloby).\n78. Naviac, najvyšší správny súd poukazuje na to, že podľa účinnej právnej úpravy (SSP) by žalobca\nnespĺňal podmienku aktívnej legitimácie vo veci (§ 244 ods. 1 SSP, podľa ktorého, žalobcom je „...fyzická\nosoba alebo právnická osoba, ktorá ako účastník administratívneho konania namietajúci nečinnosť\n\norgánu verejnej správy neúspešne vyčerpala sťažnosť podľa osobitného predpisu alebo podnet na\nprokuratúre.“, pričom v nadväznosti na § 491 ods. 2 (druhá veta) SSP, súd na toto ustanovenie pri\nrozhodovaní vo veci neprihliadal. V tomto kontexte však najvyšší správny súd zároveň odkazuje na\nprávnu úpravu účinnú v čase podania žaloby, a to na § 250t ods. 1 (druhá veta) OSP, podľa ktorého\n„...Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný\npredpis.“.\n79. Z vyjadrenia žalobcu zo dňa 19.05.2022 vyplýva, že tento pred podaním žaloby „... nepodával\nformálnu sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z.z. a ani nepodával podnet na prokuratúre“. Predmetnú\npodmienku pre prípustnosť žaloby teda žalobca považuje za splnenú podaním odvolania proti\nrozhodnutiu, ktorého nezákonnosť napáda.\n80. Najvyššiemu správnemu súdu sa však javí, že táto argumentácia žalobcu je irelevantná, keď\nvykazuje vnútorný logický rozpor. Na strane jednej totiž žalobca tvrdí, že príslušný orgán verejnej\nsprávy nekoná o ním podanom odvolaní a následne - ako nástroj, ktorý použil proti tvrdenej nečinnosti\norgánu verejnej správy (ktorý nekoná o jeho odvolaní) - uvádza práve toto odvolanie. Najvyšší správny\nsúd zároveň dodáva, že v minulosti (počas účinnosti OSP) bola rozhodovacia prax súdov v otázke\nposudzovania toho, aké právne nástroje mal navrhovateľ využiť pred podaním návrhu podľa § 250t\nOSP (pre prípustnosť návrhu) nejednotná, čo bolo vyvolané neurčitosťou právne úpravy. V súlade s\nrozhodovacou praxou Ústavného súdu SR však bolo potrebné v tejto otázke uplatňovať taký výklad, ktorý\nby neviedol, napr. k denegatio iustitie, čo potvrdzovala aj relevantná doktrína (napr. „[...] ustanovenie §\n250t ods. 1 druhá veta uvádza, že návrh na konanie proti nečinnosti nie je prípustný, ak navrhovateľ\nnevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Vyčerpanie prostriedkov na konanie\norgánov verejnej správy nie je upravené jednotne ani jednoznačne. Súdy sú preto povinné v každom\njednotlivom prípade skúmať splnenie uvedenej zákonnej podmienky. Dodržať toto ustanovenie vytvára\nvšak negatívnu skutočnosť, že časovou a vecnou náročnosťou, ktorú plnenie ustanovenia § 250t ods.\n1 veta druhá vyžaduje, budú fyzické alebo právnické osoby často ukrátené na svojich právach a\noprávnených záujmoch. Najmä treba zdôrazniť vecnú náročnosť, pretože pri posudzovaní predpisov\nobsahujúcich úpravu procesných postupov proti nečinnosti orgánov verejnej správy je nepochybné, že\nneusmerňujú konanie účastníka - navrhovateľa v jeho oprávneniach, ani to neupravujú. Tým vzniká\npochybnosť, či možno spravodlivo požadovať, aby účastník konania bol povinný využiť akýsi zákonom\nbližšie nešpecifikovaný prostriedok (návrh, podnet, sťažnosť) na odstránenie nečinnosti orgánu verejnej\nsprávy [...]. - BARICOVÁ, Jana. § 250t [Priebeh konania]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana a kol.\nObčiansky súdny poriadok II. diel. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2012, ISBN 978-80-7400-406-3., príp.\n„Vo vzťahu k uvedenému poznatku, že právna úprava Občianskeho súdneho poriadku nešpecifikuje\nprostriedok, ktorý má navrhovateľ využiť, aby jeho návrh na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej\nsprávy bol na súde akceptovaný, je takýto postup absolútne formalistický a v konečnom dôsledku by\nnielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale dokonca by sa ním zabránilo v prístupe k súdnej\nochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania,\nktorý sa tejto ochrany domáha. V zákone by malo byť špecifikované, čo má zákonodarca na mysli, pokiaľ\npoužil pojem prostriedok. Práve toto je veľmi dôležité, aby sa predišlo širokému a nejasnému výkladu,\na tak bola zabezpečená plynulosť a účinnosť konania.“ - BARICOVÁ, Jana. § 250t [Priebeh konania].\nIn: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana a kol. Občiansky súdny poriadok II. diel. 2. vydanie. Praha:\nC. H. Beck, 2012, ISBN 978-80-7400-406-3.). Prihliadajúc na uvedené, ako aj na § 491 ods. 2 SSP\n(veta druhá), dôvodom pre zamietnutie žaloby výrokom I. tohto uznesenia bola neexistencia povinnosti\nžalovaného konať o podanom odvolaní žalobcu, nie nevyužitie prostriedkov nápravy zo strany žalobcu\n(pozri vyššie).\n81. Z vyššie uvedených skutočností je preto zrejmé, že žalobu žalobcu v časti namietanej nečinnosti\nžalovaného musel najvyšší správny súd zamietnuť z dôvodu, že nebol splnený základný zákonný\npredpoklad pre úspech v konaní, a to preukázanie toho, že nekonanie žalovaného o odvolaní žalobcu\nzo dňa 28.07.2015 je v rozpore s objektívnym právom. Ak totiž žalovaný nie je povinný konať o odvolaní\nžalobcu, keďže odvolanie proti rozhodnutiu žalovaného prípustné nie je, nekonanie žalovaného o tomto\nodvolaní nemôže predstavovať rozpor s objektívnym právom, t.j. nečinnosť žalovaného.\n82. Zároveň najvyšší správny súd rozhodol o tom, že žalobu v časti preskúmania rozhodnutia žalovaného\npostupuje Krajskému súdu v Bratislave, keďže o zvyšných petitoch uplatnených v žalobe, je na konanie\n\na rozhodnutie príslušný práve uvedený súd (k tomu pozri vyššie toto odôvodnenie). Ak by o tejto otázke\nrozhodol najvyšší správny súd, rozhodol by súd nepríslušný.\n83. Pre úplnosť najvyšší správny súd uvádza, že žalobca v časti alternatívneho petitu, v ktorom navrhoval\nrozhodnúť o nečinnosti žalovaného navrhol zároveň, aby súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie, čo\nvšak najvyšší správny súd nemohol pojať do výrokovej časti tohto rozhodnutia, keďže by tým rozhodol\no časti žaloby, o ktorej v tomto konaní rozhodovať nemohol. Naviac, tento petit smerujúci k zrušeniu\nrozhodnutia žalovaného sa obsahovo zhoduje s inými petitmi uvedenými v žalobe, o ktorých je príslušný\nrozhodovať Krajský súd v Bratislave.\n84. O trovách konania žalobcu rozhodol najvyšší správny súd podľa § 167 SSP, a to tak, že žalobcovi\nnáhradu trov konania nepriznal, keď tento bol v konaní neúspešný. V súvislosti s trovami žalovaného,\nnajvyšší správny súd prihliadal na § 168 SSP, keď nezistil okolnosti, pre ktoré by žalovanému mala byť\npriznaná náhrada dôvodne vynaložených trov konania a žalovaný zároveň v konaní nebol zastúpený\nadvokátom (t.j. trovy právneho zastúpenia mu nevznikli).\n85. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0\n(§ 139 ods. 4 v spojení s § 147 ods. 2 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}