{"guid": "b4353bf4-af3c-413b-b301-a1b8e32400f4:e9356d73-a9f4-4abf-a0b9-a41cc42ecdb3", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1015200869.1", "spisova_znacka": "6Sžik/4/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sžik/4/2020 z 14. 4. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 14. apríla 2022, sp. zn. 6Sžik/4/2020, ECLI:SK:NSSSR:2022:1015200869.1", "identifikacne_cislo": "1015200869", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2022-04-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/211", "nazov": "zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-3.odsek-3", "nazov": "§ 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-3.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-18.odsek-3", "nazov": "§ 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-18.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-19.odsek-3", "nazov": "§ 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-19.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-19"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/211#paragraf-1", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-3", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-18", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e9356d73-a9f4-4abf-a0b9-a41cc42ecdb3", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1015200869.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:1015200869.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2022:1015200869.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n6Sžik/4/2020\n1015200869\n14. 04. 2022\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSSR:2022:1015200869.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany\nHatalovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a JUDr.\nMariána Fečíka, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): A.. J.. W. V., bydliskom S. XX, XXX XX A.,\nzastúpený: Advokátska kancelária ŠČURY, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom M. R. Štefánika\n2618, 022 01 Čadca, IČO: 47 258 055, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, so sídlom Račianska ul. 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o správnej žalobe na\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 39257/2015-23-II zo dňa 20.03.2015, v konaní o\nkasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/128/2019-119 zo dňa\n10. decembra 2019 takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.\nII. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred orgánmi verejnej správy\n1. Ministerstvo spravodlivosti SR ako prvostupňový orgán prostredníctvom povereného zamestnanca\ndňa 23.02.2015 e-mailovým prípisom oznámilo sťažovateľovi, že jeho e-mailové podanie zo dňa\n19.02.2015 nebolo možné vyhodnotiť ako žiadosť o poskytnutie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.\nz. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej aj „Zákon o slobode informácií“) (ďalej aj „rozhodnutie OVS\nI. stupňa“). Sťažovateľ konkrétne žiadal sprístupnenie informácie v znení „na základe akého zákonného\nustanovenia je/nie je akýkoľvek okresný súd prijať podanie adresované inému súdu v Slovenskej\nrepublike a bezodkladne ho tomuto súdu doručiť“ (ďalej aj „žiadosť“). Svoj záver OVS I. stupňa odôvodnil\ntým, že Zákon o slobode informácií bol vytvorený pre potreby verejnej kontroly orgánov verejnej moci\nzo strany verejnosti a nie pre potreby poskytovania právneho poradenstva, či výkladového stanoviska,\nčo v konečnom dôsledku neumožňuje ani Ústava Slovenskej republiky. OVS I. stupňa poukázal na\nskutočnosť, že jemu zákonom priznané kompetencie neumožňujú, aby sťažovateľovi podal záväznú\nprávnu radu či právne stanovisko.\n2. Na základe ďalšieho podania sťažovateľa, ktoré bolo označené ako „rozklad“ proti rozhodnutiu\nOVS I. stupňa zo dňa 10.03.2015, žalovaný konajúci prostredníctvom ministra prípisom pod ev. č.\n39257/2015-23-II zo dňa 20.03.2015 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“) sťažovateľovi uviedol, že sa\nstotožňuje s názorom uvedeným v rozhodnutí OVS I. stupňa. Vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že\nnie každé podanie označené ako žiadosť o informácie a odkazujúce na Zákon o slobode informácií\nje možné považovať za žiadosť o sprístupnenie informácie podľa tohto zákona. Z uvedeného preto\n\npodľa žalovaného vyplýva, že ak takéto podanie nie je spôsobilé vyvolať konanie podľa Zákona o\nslobode informácií, tak súčasne nie je možné, aby došlo k vydaniu rozhodnutia o sprístupnení informácie,\nprípadne aby došlo k vydaniu rozhodnutia o odmietnutí sprístupnenia. Podanie takéhoto druhu je preto\npodľa žalovaného potrebné vybaviť len ako podnet, t. j. neformálnou odpoveďou, ktorá nemá povahu\nprávneho aktu. Rovnakým spôsobom je preto potrebné postupovať aj voči podaniu, ktoré bolo zo strany\nsťažovateľa označené ako „odvolanie“, príp. „rozklad“.\n3. Žalovaný tiež zdôraznil, že do jeho právomoci nepatrí podávanie právne záväzného výkladu k právnym\npredpisom, ani poskytovanie právne záväzných stanovísk (vyjadrení) k ich aplikácii, ale len aplikácia\nprávnych predpisov v rozsahu svojej právomoci.\nII.\nKonanie pred krajským súdom\na) Správna žaloba\n4. Sťažovateľ rozhodnutie žalovaného napadol správnou žalobou (ďalej aj „žaloba“), ktorú dňa\n29.05.2015 doručil na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“). Sťažovateľ žalobu odôvodnil tým,\nže rozhodnutie žalovaného a) vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, b) je nepreskúmateľné\npre nedostatok dôvodov a c) konanie OVS má takú vadu, ktorá mohla a mala vplyv na zákonnosť žalobou\nnapadnutého rozhodnutia.\n5. V žalobných bodoch sťažovateľ uviedol, že požadovaná informácia týkajúca sa konkrétneho\nzákonného ustanovenia nie je právnym poradenstvom, príp. stanoviskom. V posudzovanom prípade ide\npodľa sťažovateľa o jednoduché uvedenie konkrétneho zákonného ustanovenia, ktoré žalovaný musí\nmať k dispozícii, inak by nemohol účinne a riadne vykonávať funkciu ústredného orgánu štátnej správy\nv oblasti súdnictva. Sprístupnenie takýchto základných informácií je podľa sťažovateľa predpokladom\núčinného a efektívneho vykonávania dobrej verejnej správy. Sťažovateľ namietol, že rozhodnutie\nžalovaného neprechádza testom ústavnosti, pretože s poukazom na čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „ústava“) právo na informácie možno obmedziť, iba ak ide o opatrenia v demokratickej\nspoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku,\nochranu verejného zdravia a mravnosti. Nesprístupnenie informácie, ktorá spočíva v obyčajnom uvedení\nkonkrétneho zákonného ustanovenia, nie je ústavne konformným obmedzením základného práva\nna informácie. Žalovaný podľa sťažovateľa nesprávne právne posúdil aj otázku vymedzenia pojmu\ninformácia, ktorá podľa samotného výkladu ustanovení Zákona o slobode informácií ako aj právnej\ndoktríny znamená každú informáciu obohacujúcu vedomie príjemcu.\n6. Žiadosť o informáciu bola podľa sťažovateľa nesprávne posúdená aj vtom, že s poukazom na nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 28/96 nie je rozhodujúce ako je akt správneho orgánu\noznačený, ale podstatné je, či správny orgán mohol takýmto aktom autoritatívne zasiahnuť do právnej\nsféry fyzickej alebo právnickej osoby. Rozhodnutie OVS I. stupňa preto sťažovateľ považoval z hľadiska\nvecného obsahu za rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti. Týmto rozhodnutím, ktoré bolo\nlen neformálnou odpoveďou, došlo k nesprístupneniu požadovanej informácie. V závere sťažovateľ\nnavrhol zrušenie rozhodnutia žalovaného a priznanie nároku na náhradu trov konania.\nb) 1. rozsudok krajského súdu\n7. Krajský súd svojim rozsudkom pod sp. zn. 5S/127/2015-61 zo dňa 20.06.2017 (ďalej aj „1. rozsudok\nkrajského súdu“) zrušil rozhodnutie žalovaného a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania.\n8. V odôvodnení krajský súd uviedol, že rozhodnutie žalovaného síce nespĺňa náležitosti rozhodnutia\npodľa § 22 ods. 1 Zákona o slobode informácií, ale je ho potrebné považovať za fiktívne rozhodnutie\npodľa § 19 ods. 3 Zákona o slobode informácií s absenciou výrokovej časti, z ktorej by bol zrejmý spôsob\nrozhodnutia o opravnom prostriedku sťažovateľa.\n9. Krajský súd vo svojom rozsudku skonštatoval, že žiadosť sťažovateľa je nepochybne možné\npovažovať za žiadosť o sprístupnenie informácie podľa Zákona o slobode informácií. Na tomto závere\npodľa krajského súdu nemení nič ani skutočnosť, či žiadanú informáciu je alebo nie je možné vyhodnotiť\nako informáciu, ktorá sa podľa Zákona o slobode informácií sprístupňuje, pričom predmetný zákon\nlegálnu definíciu pojmu „informácia“ ani neobsahuje. Za nesprávny preto krajský súd označil záver OVS\n\no tom, že ak žiadaná informácia nie je informáciou podľa Zákona o slobode informácií, nie je možné\npri vybavovaní podania žiadateľa postupovať podľa tohto zákona. Krajský súd prijal záver, že OVS mali\npostupovať podľa § 18 ods. 2 Zákona o slobode informácií, ktorý upravuje inštitút nevyhovenia žiadosti.\n10. S poukazom na uvedené skutočnosti krajský súd konštatoval, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo\nz nesprávneho právneho posúdenia veci a neobsahovalo zákonom ustanovené náležitosti.\n11. Na základe podanej kasačnej sťažnosti zo strany žalovaného došlo rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžik/1/2019 zo dňa 30.04.2019 k zrušeniu 1.\nrozsudku krajského súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie. V odôvodnení najvyšší súd uviedol, že\n1. rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť, ktorá spočíva v jeho vnútornej\nrozpornosti odôvodnenia. Najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že krajský súd „list žalovaného“\nvyhodnotil ako rozhodnutie a že súčasne krajský súd vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný vydal\n„fiktívne rozhodnutie“, v ktorom absentuje výroková časť, ktorá by mala objasňovať spôsob rozhodnutia\nžalovaného o opravnom prostriedku žalobcu. Uvedeným konaním podľa najvyššieho súdu došlo zo\nstrany krajského súdu k porušeniu ustanovenia § 139 ods. 2 Správneho súdneho poriadku a aj právo\nžalovaného na spravodlivý súdny proces. Pre ďalšie konanie vyslovil najvyšší súd právny názor, že\nbude úlohou krajského súdu sa zrozumiteľne vysporiadať so všetkými podstatnými námietkami, ktoré\nboli uplatnené žalobcom v žalobe a žalovaným orgánom vo svojej obrane.\nc) 2. rozsudok krajského súdu\n12. Po zrušení 1. rozsudku krajského súdu krajský súd rozsudkom pod sp. zn. 5S 128/2019-119 zo dňa\n10.12.2019 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu a nárok\nna náhradu trov konania žalovanému nepriznal. V odôvodnení uviedol, že zo znenia Zákona o slobode\ninformácií nie je možné vyvodiť, že za informáciu v zmysle uvedeného zákona je možné považovať\naj poskytovanie právneho poradenstva, príp. právneho vyhodnotenia (posúdenia) skutkových otázok\nna základe požiadavky žiadateľa o informácie. Rovnako podľa krajského súdu z predmetného zákona\nnevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré\nnesmerujú k výkonu ich právomoci, čo je prípad žalovaného. Účelom Zákona o slobode informácií je\npodľa krajského súdu sprístupniť vo veciach verejných verejnosti údaje, ktoré sú jej spravidla neznáme,\nbez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby.\n13. V uvedenej súvislosti krajský súd ďalej poukázal na § 13 zákona č. 575/2001 Z. z. (ďalej aj\n„Kompetenčný zákon“), z ktorého vyplýva, že do právomoci Ministerstva spravodlivosti SR nepatrí\npodávanie právneho vyhodnotenia / posúdenia na žiadosť fyzickej alebo právnickej osoby, poskytovanie\nprávneho poradenstva k akejkoľvek skutkovej otázke a ani podávanie stanovísk k aplikácii právnych\npredpisov. Krajský súd prijal záver, že vzhľadom na zásadu legality činnosti štátnych orgánov (čl. 2 ods.\n2 ústavy) v spojení s uvádzaným ustanovením § 13 Kompetenčného zákona nebol žalovaný oprávnený\nposkytnúť žiadanú informáciu. Následne krajský súd len doplnil, že ak žalovaný nebol oprávnený na\nposkytnutie informácie, tak žalobca nemohol byť rozhodnutím žalovaného ukrátený na svojich právach,\nosobitne na práve na informácie.\n14. Záverom krajský súd s odkazom na rozsudok najvyššieho súdu skonštatoval, že neformálny postup\nžalovaného mimo rámca Zákona o slobode informácií nebol na ujmu žalobcových práv, keď na základe\nneformálneho oznámenia žalovaného sa žalobca dozvedel o dôvodoch, pre ktoré nebolo jeho žiadosti\nvyhovené a ktorého zákonnosť bola predmetom prieskumu súdu.\nIII.\nKasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného\n15. Sťažovateľ podal voči rozsudku krajského súdu dňa 24.02.2020 kasačnú sťažnosť (ďalej aj\n„sťažnosť“). Za dôvod kasačnej sťažnosti sťažovateľ označil porušenie zákona zo strany krajského\nsúdu tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g)\nSprávneho súdneho poriadku.\n\n16. V sťažnostných bodoch sťažovateľ uviedol, že svojou žiadosťou nepožadoval poskytnutie právneho\nporadenstva (stanoviska), ale uvedenie konkrétneho zákonného ustanovenia bez akéhokoľvek jeho\nvýkladu či iného dodatočného spracovania. Takýto postup je podľa sťažovateľa predpokladom účinného\na efektívneho vykonávania dobrej verejnej správy. Požadovanú informáciu musí mať podľa sťažovateľa\nžalovaný k dispozícii, lebo inak by nemohol vykonávať funkciu ústredného orgánu štátnej správy v oblasti\nsúdnictva, ktorá inak spočíva aj v oblasti organizačnej, v metodickom usmerňovaní a v kontrole výkonu\nsúdov predsedami týchto súdov podľa § 71 písm. c) bod 1 zákona č. 757/2004 Z. z.\n17. Sťažovateľ konštatoval, že žalovaný rozhodol o jeho žiadosti nezákonne, pretože mal ako účastník\nkonania právo na to, aby v prípade, ak žalovaný nemienil vyhovieť jeho žiadosti, bolo vydané rozhodnutie\npodľa § 18 ods. 2 Zákona o slobode informácií. Toto rozhodnutie malo obsahovať náležitosti rozhodnutia\npodľa § 47 Správneho poriadku a odôvodnenie, z ktorého by sa sťažovateľ dozvedel dôvody takéhoto\nnevyhovenia. Podľa sťažovateľa ustanovenia § 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 Zákona o slobode informácií\nnezbavujú povinné osoby povinnosti vydať rozhodnutie. Účelom inštitútu fiktívneho rozhodnutia nebolo\nlegalizovať nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach podľa Zákona o slobode informácií.\nRozhodnutia OVS vo forme vydaných „listov“ je potrebné podľa sťažovateľa považovať za nezákonné\na nepreskúmateľné, nakoľko neobsahujú predpísané náležitosti, a to predovšetkým výrokovú časť a\nodôvodnenie. Tieto skutočnosti sú samé o sebe dôvodom na zrušenie rozhodnutí žalovaného.\n18. Krajský súd podľa sťažovateľa vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že neformálny\npostup žalovaného mimo rámca Zákona o slobode informácií nebol na ujmu jeho práv. Sťažovateľ\nuviedol, že došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. S poukazom na popísané dôvody\npreto sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok krajského súdu a zároveň zrušil rozhodnutia\nOVS a vrátil im vec na ďalšie konanie, príp. zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec krajskému súdu na\nďalšie konanie, ak kasačný súd dospeje k záveru, že je potrebné doplniť dokazovanie.\n19. Podaním doručeným na kasačný súd dňa 12.07.2021 sa žalovaný vyjadril k predmetu kasačného\nkonania, kedy uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa kritériá zrozumiteľnosti. Žalovaný\nsúčasne dodal, že zo strany sťažovateľa nedošlo k pochopeniu, čo predstavuje pojem právne\nporadenstvo, príp. právne usmernenie či stanovisko v kontexte Zákona o slobode informácií. Žalovaný\nzotrval na svojom závere, že pri vybavovaní podania žalobcu, ktoré nebolo možné vyhodnotiť ako žiadosť\no sprístupnenie informácií podľa Zákona o slobode informácií, postupoval správne. Žiadnym spôsobom\nnezasiahol do práv a právom chránených záujmov žalobcu, keďže žalobca nepochybne požadoval\nprávne poradenstvo tým, že sa dopytoval zákonného ustanovenia upravujúce postup okresného súdu.\nPredmetným záverom nie je možné podľa žalovaného nič vytknúť.\n20. Žalovaný považoval kasačnú sťažnosť za podanú oneskorene a preto navrhol, aby ju kasačný súd\nodmietol.\nIV.\nPrávne závery kasačného súdu\n21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“), na ktorý prešiel\nodo dňa 01.08.2021 výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v spojení s § 11 písm. h) SSP), preskúmal\nkasačnú sťažnosť, ktorá bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP),\nza splnenia podmienok povinného zastúpenia (§ 449 SSP) a zároveň obsahovala zákonom stanovené\nnáležitosti (§ 445 SSP), pričom ňou bolo napadnuté rozhodnutie, proti ktorému je jej podanie prípustné\n(§ 439 ods. 1, ods. 2, ods. 3 SSP).\n22. Po neverejnej porade senátu bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) kasačný súd dospel k záveru,\nže sťažnosť nie je dôvodná.\n23. Predmetom súdneho prieskumu bolo preskúmanie prípisu žalovaného, ktorým žalovaný oznámil\nžalobcovi, že jeho podanie vzhľadom na jeho obsah nebolo možné vyhodnotiť ako žiadosť o\nsprístupnenie informácie v zmysle Zákona o slobode informácií, pretože jeho žiadosť je požiadavkou o\nposkytnutie právneho stanoviska, resp. právneho poradenstva k skutkovej otázke.\n\n24. Podstata sťažnostných bodov kasačnej sťažnosti spočívala v poukaze na nesprávne právne\nposúdenie veci krajským súdom, ktorý žalobu proti rozhodnutiu žalovaného zamietol, pričom podľa\nsťažovateľa:\na) predmetom žiadosti nebolo poskytnutie právneho poradenstva, ale uvedenie konkrétneho zákonného\nustanovenia bez jeho výkladu, čo je podľa sťažovateľa predpokladom účinného a efektívneho\nvykonávania dobrej verejnej správy, a\nb) napadnutý rozsudok obsahoval nesprávny záver o tom, že neformálny postup žalovaného mimo\nrámca Zákona o slobode informácií nebol na ujmu žalobcových práv.\n25. Ad a): Kasačnému súdu sa žiada úvodom poznamenať, že zmyslom prijatia Zákona o slobode\ninformácií bolo vyplniť „legislatívnu medzeru“ v právnom poriadku Slovenskej republiky mať k dispozícii\nvšeobecný a základný zákonný rámec, ktorým by došlo k realizácii ústavou garantovaného práva\nna prístup k informáciám podľa čl. 26 ústavy. Súčasne je potrebné poznamenať, že uvedený zákon\nmá zabezpečiť prístup verejnosti ku kontrole štátnych orgánov, ktoré jednak rozhodujú o právach a\npovinnostiach fyzických a právnických osôb, ale súčasne hospodária s verejnými prostriedkami, príp.\nnakladajú s majetkom štátu, pričom tento zákon má byť aj jedným z prostriedkov boja proti korupcii (viď\ndôvodová správa k Zákonu o slobode informácií).\n26. Pojem informácia Zákon o slobode informácii bližšie nedefinuje. Z dostupnej rozhodovacej činnosti\nnajvyššieho súdu vyplýva, že „informáciou je správa, údaj alebo poučenie, ktoré fyzická osoba alebo\nprávnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe a dovtedy jej nebola známa. Informácia\nje základom vzájomného vymieňania údajov ktoré má za cieľ získanie nového poznania. Informáciou\nje aj štatistické spracovanie údajov.“(napr. rozsudok najvyššieho súdu pod sp. zn. 6Sži/27/2013 zo dňa\n24.09.2014).\n27. Kasačný súd však napriek tejto extenzívnej definícii pojmu informácia poznamenáva, že pri každom\nvýkone práva je potrebné brať na zreteľ jeho účel. Obdobne aj Ústavný súd SR vyslovil, že každé\nzákladné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS\n81/99).\n28. Predmetom žiadosti žalobcu, označenej ako žiadosť o sprístupnenie informácie, bola odpoveď\nna otázku na základe akého zákonného ustanovenia je/nie je akýkoľvek okresný súd (povinný) prijať\npodanie adresované inému súdu v Slovenskej republike a bezodkladne ho tomu súdu doručiť. Otázka,\naké ustanovenie zákona upravuje postup okresného súdu pri prijatí podania a doručení ho inému\nsúdu, je už zo svojej podstaty otázkou výkladu a aplikácie relevantnej právnej normy na skutkovú\notázku nastolenú žalobcom, čo krajský súd v logickej argumentačnej línii aj uviedol (body 61, 62 a\n64 rozsudku). Podľa kasačného súdu nie je možné žalobcovu žiadosť použitím metód jazykového,\ngramatického a účelového výkladu charakterizovať inak ako ju charakterizovali správne orgány a krajský\nsúd, teda ako žiadosť o stanovisko k výkladu a aplikácií právnych predpisov, aj keď by išlo len o\ntriviálnu právnu otázku. Sprístupnenie informácie požadovanej sťažovateľom by si od povinnej osoby\nkonkrétne vyžadovalo identifikáciu takej právnej normy vo všeobecne záväzných právnych predpisoch,\npod hypotézu ktorej možno subsumovať žalobcom nastolenú skutkovú otázku, čo je samo o sebe\notázkou právnej kvalifikácie, resp. výkladu a aplikácie tejto, resp. iných do úvahy prichádzajúcich\nprávnych noriem. Otázka náročnosti procesu tohto podriadenia skutkového stavu pod právnu normu už\nnie je rozhodujúca na účely rozlíšenia žiadosti ako žiadosti o sprístupnenie informácie alebo ako žiadosti\no právne stanovisko. Inými slovami, pokiaľ je právna otázka jednoduchšia a proces subsumpcie rýchlejší,\nneznamená to, že žiadosť je ešte žiadosťou o sprístupnenie informácie a žiadosťou o právne stanovisko\nči výklad sa stáva až keď je tento proces právnej kvalifikácie náročnejší. Na charaktere žiadosti ako\nžiadosti o právne stanovisko či výklad náročnosť položenej otázky o výklade a aplikácii práva teda nič\nnemení.\n29. Kasačný súd teda konštatuje, že účelom žiadosti sťažovateľa bolo poskytnutie odpovede na otázku,\naká právna norma upravuje žalobcom načrtnutý postup štátnych orgánov, čo je otázka o výklade\na aplikácii tejto normy. Účelom žiadosti sťažovateľa nebolo podrobiť žalovaného verejnej kontrole\nv súvislosti s výkonom jeho činnosti, ani s nakladaním s verejnými zdrojmi a majetkom, ani ho\nkonfrontovať s podozreniami ohľadne zneužívania právomoci alebo korupcie. Nakoľko účelom práva\nna informácie nie je poskytovanie právneho poradenstva či výkladových stanovísk povinnými osobami,\n\nmožno konštatovať, že žiadosť sťažovateľa smerovala k naplneniu iného účelu, než je účel, pre ktorý bol\nZákon o slobode informácií prijatý a inkorporovaný do slovenskej právnej úpravy. V tomto kontexte preto\nnemožno považovať podanie žiadosti sťažovateľa za výkon jeho práva na sprístupnenie informácie,\nktoré mu garantuje čl. 26 ústavy a Zákon o slobode informácií.\n30. Kasačný súd preto považuje za vecne správy názor krajského súdu, že povinné osoby podľa\nZákona o slobode informácií nie sú povinné poskytovať právne stanoviská na skutkové otázky a nie\nsú ani povinné poskytovať také informácie, ktoré nepatria do ich právomocí. Poskytovanie právneho\nporadenstva v Slovenskej republike fyzickým a právnickým osobám totiž upravujú osobitné zákony\n(napríklad zákon o advokácii), ktoré ho zverujú iným subjektom.\n31. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto kasačný súd považuje obsah predmetu žiadosti sťažovateľa\nza nespadajúci pod pôsobnosť Zákona o slobode informácií a preto sťažnostný bod týkajúci sa námietky\nvoči neposkytnutiu žiadanej informácie považuje kasačný súd za nedôvodný.\n32. Ad b) Vo vzťahu ku druhému sťažnostnému bodu ohľadne tvrdenej ujmy na subjektívnych právach\nžalobcu dáva kasačný súd do pozornosti základný zmysel správneho súdnictva. Týmto je poskytnúť\nochranu fyzickým a právnickým osobám, ktoré tvrdia, že nezákonným rozhodnutím či postupom\norgánu verejnej správy boli dotknutí na svojich subjektívnych právach. Podľa rozhodovacej činnosti\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) (napr. III. ÚS 502/2015, III. ÚS 468/2018,\nI. ÚS 136/2020): „Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta\nvýkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto\nochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v\nsystéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek\nzreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Preto\nnemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prerokovanie\nsíce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom\nnebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie\nje náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo\nprávnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.“\n33. V prejedávanom prípade sa žalobcovi - sťažovateľovi dostalo vecne zdôvodnenej odpovede na jeho\nžiadosť, ktorou bolo, že správne orgány na základe Zákona o slobode informácií neposkytujú právne\nposúdenie otázok, ktoré žalobca nastolí. Je potrebné dodať, že na žiadosť sťažovateľa bolo zo strany\nOVS reagované formou, ktorá nemala podobu rozhodnutia podľa Zákona o slobode informácií, príp.\nSprávneho poriadku. Na strane druhej však OVS uviedli v obidvoch prípadoch tzv. „rozhodnutí“ právne\nvýznamné dôvody, na základe ktorých nedošlo k sprístupneniu požadovaných informácií. Sťažovateľ\nsa proti nesprístupneniu informácií, poznajúc vecné dôvody tohto nesprístupnenia, bránil podaným\nrozkladom, žalobou i kasačnou sťažnosťou. Obsah týchto dôvodov bol preto predmetom preskúmavania\npred správnym súdom ako aj kasačným súdom, s ktorými sa obidva súdne orgány stotožnili.\n34. Krajský súd svoj záver, že neformálny postup žalovaného mimo rámca Zákona o slobodne informácií\nnebol na ujmu žalobcových práv, oprel aj o rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu. V zmysle rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 7Sži/5/2016 zo dňa 14.12.2017, pokiaľ žiadateľ svoje podanie nazve žiadosťou\no informáciu, no z obsahu podania je nepochybné, že sa o informáciu nejedná, povinnosť vyplývajúca\npovinnej osobe postupovať podľa Zákona o slobodnom prístupe k informáciám nie je daná. Avšak aj keby\nsme teoreticky pripustili sťažovateľov názor, že správne orgány mali postupovať a vydať rozhodnutia v\nzmysle Zákona o slobode informácií a v administratívnom konaní a v prijatých rozhodnutiach správnych\norgánov by sa z tohto dôvodu vyskytli formálne vady, zopakovanie administratívneho konania by\nsťažovateľovi neprinieslo materiálne iný, pre neho priaznivý výsledok vo veci. Sťažovateľ by v prípade\nvrátenia veci správnym orgánom nedosiahol ani vyhovenie jeho žiadosti sprístupnením informácie, ani\nby sa mu nedostalo materiálne iného odôvodnenia nevyhovenia žiadosti. Aj kasačný súd, rovnako\nako správne orgány a krajský súd totiž súhlasí s názorom, že sťažovateľ svojou žiadosťou požadoval\nposkytnutie informácie o výklade či aplikácii práva, ktoré povinné osoby v režime Zákona o slobode\ninformácií jednoducho nesprístupňujú. Kasačný súd sa následne stotožňuje aj so záverom krajského\nsúdu, že sťažovateľ neutrpel nijakú ujmu na jeho subjektívnych právach na prístup k informáciám,\nktorému by sa mala v správnom súdnictve priznať ochrana.\n\n35. Kasačný súd, zhodne s názorom krajského súdu i predchádzajúcou rozhodovacou praxou\nNajvyššieho súdu SR dospel k záveru, že neformálny postup žalovaného mimo rámca Zákona o slobode\ninformácií nebol na ujmu žalobcových práv, keď na základe neformálneho oznámenia žalovaného sa\nžalobca dozvedel o dôvodoch, pre ktoré nebolo jeho žiadosti vyhovené a ktorého zákonnosť v konečnom\ndôsledku preskúmal súd.\n36. Zhrnutím uvedených záverov preto kasačný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti\ntohto rozsudku.\n37. O trovách kasačného konania kasačný súd rozhodol v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s 167 ods. 1\na § 168 Správneho súdneho poriadku, kedy žalovanému ako úspešnému účastníkovi trovy kasačného\nkonania nepriznal, pretože nezistil také okolnosti prípadu, kedy by bolo možné od žalobcu spravodlivo\npožadovať náhradu trov kasačného konania voči žalovanému.\n38. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods.\n4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/128/2019", "guid": "2a10c03c-c7c0-46e5-bf74-b61276ee0099:9a497dbd-930c-416f-83b7-b7f2f4c06755", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}