{"guid": "48256cc3-7e1c-4f6b-ba01-4c160ef99f7b:d24e8d13-81de-4dcf-a55d-873596d9923c", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2021:6019200180.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/88/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/88/2020 z 30. 11. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 30. novembra 2021, sp. zn. 9Sžsk/88/2020, ECLI:SK:NSSSR:2021:6019200180.1", "identifikacne_cislo": "6019200180", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "sudca_id": 65, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viola-takacova-phd-65", "datum_vydania": "2021-11-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-104.odsek-1", "nazov": "§ 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-104.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-104"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/883/#paragraf-61.odsek-1", "nazov": "§ 61 ods. 1 zákona č. 883/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/883/#paragraf-61.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/883-2004/paragraf-61"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/883/#paragraf-61.odsek-2", "nazov": "§ 61 ods. 2 zákona č. 883/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/883/#paragraf-61.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/883-2004/paragraf-61"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/883/#paragraf-65.odsek-2", "nazov": "§ 65 ods. 2 zákona č. 883/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/883/#paragraf-65.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/883-2004/paragraf-65"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/883/#paragraf-65.odsek-5.pismeno-a", "nazov": "§ 65 ods. 5 písm. a) zákona č. 883/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/883/#paragraf-65.odsek-5.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/883-2004/paragraf-65"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/987/#paragraf-11.odsek-1", "nazov": "§ 11 ods. 1 zákona č. 987/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/987/#paragraf-11.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/987-2009/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/987/#paragraf-11.odsek-2", "nazov": "§ 11 ods. 2 zákona č. 987/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/987/#paragraf-11.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/987-2009/paragraf-11"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-104", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461", "/SK/ZZ/2004/883#paragraf-61", "/SK/ZZ/2004/883#paragraf-65", "/SK/ZZ/2009/987#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d24e8d13-81de-4dcf-a55d-873596d9923c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2021:6019200180.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2021:6019200180.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2021:6019200180.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n9Sžsk/88/2020\n6019200180\n30. 11. 2021\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSSR:2021:6019200180.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy\nTakáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a Mgr. Michala Novotného, v právnej\nveci žalobkyne: U. F., narodená XX. Q. XXXX, bytom v Z. A., Z. V. Č.. XX, právne zast.: JUDr. Jozefom\nVeselým, advokátom so sídlom vo Veľkom Krtíši, Mierová č. 1, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa,\nústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej\nz 24. januára 2019, Číslo: 28618-2/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici z 15. júna 2020, č.k. 26Sa/5/2019-86, t a k t o\nrozhodol:\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\n1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 15. júna 2020, č.k.\n26Sa/5/2019-86, postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len\n„SSP“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia žalovanej z 24. januára 2019, Číslo: 28618-2/2019-BA, ktorý žalovaná postupom podľa\n§ 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon\nč. 461/2003 Z.z.“) odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne\nrozhodnutie z 15. novembra 2018, Číslo: 9156/2018-RS-DvN, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobkyňa\npodľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a\nRady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Základné\nnariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.\n2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách § 104 ods.\n1,6, § 209 ods. 1 - 4, § 218 ods. 1,2 zákona č. 461/2003 Z.z., článku 1 písm. j/, článku 1 písm. k/, článku\n61 ods. 1,2, článku 65 ods. 2, ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, článku 11 ods. 1,2 Nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „Vykonávacie\nnariadenie“) a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej\nsprávnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe\npodľa Prvej hlavy Tretej časti SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.\n3. Krajský súd za kľúčové považoval posúdenie zachovania centra záujmov žalobkyne počas jej\npobytu a vykonávania zamestnania vo Veľkej Británii a tiež posúdenie otázky, či dobu poistenia v\n\nnezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na\ndávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 Základného nariadenia.\n4. V odôvodnení rozsudku uviedol, že podmienky na dávku v nezamestnanosti sú vymedzené v § 104\na nasl. zákona č. 461/2003 Z.z. a v prípade, že poistenec dosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti\niba podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, sa uplatňujú bezvýhradne. Inak je tomu v prípade,\nže poistenec, ktorý si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa tohto zákonného ustanovenia,\nzískal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti aj (alebo len) podľa právnych\npredpisov iných členských štátov Európskej únie, pretože bol na ich území zamestnaný, čím realizoval\nslobodu voľného pohybu osôb, ako tomu bolo aj v prípade žalobkyne. Za uvedenej skutkovej situácie\nbolo potrebné posudzovať splnenie podmienok na dávku v nezamestnanosti, ktorú si žalobkyňa\nuplatnila podľa slovenských právnych predpisov, v súlade s relevantnými ustanoveniami Základného\na Vykonávacieho nariadenia, ktoré sú priamo aplikovateľné aj na území Slovenskej republiky. Uviedol,\nže prvostupňový orgán verejnej správy aj žalovaná postupovali v súlade s vyššie citovanými právnymi\npredpismi, keď na základe skutkového zistenia, že žalobkyňa v posudzovanom období získala dobu\npoistenia v nezamestnanosti len v Spojenom kráľovstve, posudzovali, či je možné túto dobu zohľadniť\nna účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky\nv zmysle článku 61 ods. 2 v spojení s článkom 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia. Z nich\ntotiž vyplýva, že dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú žalobkyňa získala v Anglicku, možno podľa\nslovenských právnych predpisov zohľadniť pre nárok na dávku v nezamestnanosti len v prípade, že si\nžalobkyňa počas svojej poslednej činnosti zamestnanca v Anglicku zachovala pevné väzby a bydlisko\nna území Slovenskej republiky. Posudzovanie otázky zachovania pevných väzieb a bydliska žalobkyne\npočas výkonu jej posledného zamestnania na území Spojeného kráľovstva, bolo teda v preskúmavanej\nveci rozhodujúce. „Bydliskom“ je podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia miesto, kde osoba\nzvyčajne býva. Jeho určenie súvisí v zmysle s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia s určením\ncentra záujmov dotknutej osoby (žalobkyne), a to na základe posúdenia všetkých dostupných informácií,\nktoré súvisia s kritériami uvedenými v článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia (písm. a). Hoci sa tieto\nkritériá majú v zásade uplatňovať na stav dosiahnutia vzájomnej dohody inštitúcií dvoch alebo viacerých\nčlenských štátov o určení bydliska dotknutej osoby (žalobkyne), je postup ich priamej aplikácie právne\nudržateľný aj v prípade neexistencie rozdielnych stanovísk inštitúcií dvoch alebo viacerých členských\nštátov o určení bydliska dotknutej osoby, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval vo svojom\nrozsudku z 30. januára 2018, sp. zn. 1Sžso/26/2016. Určenie bydliska žalobkyne v posudzovanom\nobdobí (§ 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.) na území Spojeného kráľovstva na základe určenia\ncentra jej záujmov zistením a vyhodnotením skutočností vymedzených v článku 11 ods. 1 Vykonávacieho\nnariadenia, ktoré bolo rozhodujúcim skutkovým zistením pre posúdenie nároku žalobkyne na dávku\nv nezamestnanosti, bolo preto správne. Z toho vyplýva, že žalovaná (aj prvostupňový orgán verejnej\nsprávy) žalobkyni správne nepriznali nárok na dávku v nezamestnanosti, pretože pre jeho priznanie\nneboli splnené zákonné predpoklady. Žalobkyňa nezískala bezprostredne pred zaradením do evidencie\nuchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov,\nčo v konaní nebolo sporné. V takom prípade správne konštatovali, že žalobkyni mohol vzniknúť nárok na\nuplatnenú dávku len v prípade, že si v posudzovanom období počas jej posledného zamestnania pred\nzaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie zachovala bydlisko na Slovensku, čo preukázané\nnebolo.\n5. Mal preukázané, že žalobkyňa dobu poistenia v nezamestnanosti získala podľa právnych predpisov\nSpojeného kráľovstva, kde pracovala v období od 16. februára 2013 do 01. januára 2015, od 15.\nfebruára 2015 do 01. júna 2016 a od 01. augusta 2016 do 01. augusta 2017. Preto sa orgány verejnej\nsprávy správne zamerali na zisťovanie, či doby poistenia, získané podľa právnych predpisov Spojeného\nkráľovstva možno zohľadniť ako dobu poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, a teda,\nči si žalobkyňa počas jej poslednej činnosti zamestnanca na území Spojeného kráľovstva zachovala\nbydlisko na území Slovenskej republiky. Argumentáciu žalobkyne, že článok 61 ods. 2 Základného\nnariadenia neobsahuje skutočnosti, na ktorých žalovaná založila svoje rozhodnutie vyhodnotil ako\nnedôvodnú, pretože nezodpovedala obsahu preskúmavaného rozhodnutia. Rozhodnutie žalovanej\nnebolo založené len na článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, ale aj na jeho článku 61 ods. 1, článku\n65 ods. 5 písm. a/, článku 1 písm. j/ a tiež na článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Uvedené právne\nnormy boli na relevantné skutkové zistenia správne aplikované. Krajský súd sa stotožnil so záverom\nžalovanej, ktorá na základe dostatočných skutkových zistení správne určila, že bydlisko žalobkyne v\nposudzovanom období bolo na území Spojeného kráľovstva, a to s poukazom na stabilnú pracovnú\n\nsituáciu žalobkyne v Anglicku, kam vycestovala na základe existujúcej pracovnej ponuky, platenia\nzákonných odvodov v Anglicku, zabezpečenie bývania v Anglicku formou podnájmu, bez hľadania\npracovného uplatnenia na Slovensku, bez tvrdených partnerských a vlastných rodičovských väzieb na\nSlovensku, bez samostatného vyriešenia bytovej situácie na Slovensku. Nesúhlas žalobkyne s týmto,\npre rozhodnutie podstatným skutkovým záverom, bol nedôvodný. Trávenie dovolenky na Slovensku,\nexistencia životného poistenia (bol predložený len návrh zmluvy o životnom poistení, nie samotná zmluva\no životnom poistení), bývanie rodičov a ostatnej rodiny na Slovensku, t.j. žalobkyňou tvrdené skutočnosti\nna preukázanie zachovania bydliska na Slovensku, nepredstavovali také individuálne väzby žalobkyne\nk Slovenskej republike, ktoré by boli silnejšie, než jej dlhodobý a stabilný pracovný pomer v Anglicku so\nzabezpečením bývania, plnením finančných povinností voči Spojenému kráľovstvu, či mimopracovnými\naktivitami realizovanými na jeho území. Na uvedenom nič nemenilo ani tvrdenie žalobkyne, že sa\nneplánovala usadiť v Anglicku, ani si tam založiť rodinu, či kúpiť nehnuteľnosť, pretože jej úmysel nebol\nv zmysle kritérií uvedených v článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia pre určenie centra jej záujmov\nna území Spojeného kráľovstva právne významný.\n6. Rovnako krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobkyne, podľa ktorej sa žalovaná\nmala v súvislosti s určením bydliska žalobkyne v posudzovanom období zaoberať jej úmyslom a\ndôvodmi vycestovania za prácou do Veľkej Británie. V tomto smere súd uvádzal, že z článku 11 ods.\n2 Vykonávacieho nariadenia vyplýva, že pre určenie bydliska žalobkyne by bol jej úmysel a dôvody,\nktoré ju viedli k presťahovaniu, právne významný len v prípade, ak by boli stanoviská príslušnej anglickej\ninštitúcie a Sociálnej poisťovne k určeniu bydliska žalobkyne rozdielne. Takáto skutková situácia však\nv preskúmavanej veci nebola daná. Príslušná inštitúcia vo Veľkej Británii prostredníctvom formuláru U1\nnaznačila, že žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti podľa britských zákonov nevznikol, pričom\nžalobkyňa v administratívnom konaní nepreukázala a ani netvrdila, že by tento postoj britskej inštitúcie\nspochybňovala pred príslušnými orgánmi Veľkej Británie právnou cestou, a ani žalovaná tento postoj\nbritskej inštitúcie nerozporovala. To znamená, že medzi inštitúciami dvoch členských štátov nebol rozpor\nv určení bydliska žalobkyne, pretože podľa právnych predpisov Spojeného kráľovstva sa o nároku\nžalobkyne na dávku v nezamestnanosti nekonalo, a preto nebol jej úmysel a ani dôvody, ktoré ju viedli\nk presťahovaniu, právne významný. Žalobkyňou namietaný záver žalovanej, podľa ktorého žalobkyňa\nneuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by potvrdzovala jej tvrdenie o zachovaní bydliska na Slovensku,\nneodôvodňovalo prijatie záveru o nezákonnosti rozhodnutia žalovanej, pretože tento skutkový záver\nbol výsledkom vyhodnotenia skutočností, zistených v priebehu administratívneho konania. Žalovaná\nneuviedla, že by žalobkyňa nepredniesla žiadne tvrdenia na preukázanie oprávnenosti jej nároku na\ndávku v nezamestnanosti, ako sa žalobkyňa mylne domnievala, ale uviedla, že jej tvrdenia neboli\nspôsobilé preukázať zachovanie jej bydliska na Slovensku počas výkonu jej posledného zamestnania\npred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku. Žalovaná pritom zobrala do\núvahy tvrdenia žalobkyne ohľadom jej zamestnávateľa, miesta výkonu práce, vyriešenia otázky bývania\nv Anglicku i jej väzby so Slovenskom a vyhodnotila ich spôsobom, ktorý z jej rozhodnutia vyplýva.\nZopakoval, že žalobkyňa mala v Anglicku len dvoch zamestnávateľov, u jedného z nich zmenila miesto\nvýkonu práce bez toho, aby to malo vplyv na trvalosť jej pracovného pomeru, počas pracovného\nuplatnenia v Anglicku na území tohto štátu aj dlhodobo bývala (nedochádzala za prácou v určitých\nčasových intervaloch), trávila na jeho území svoj mimopracovný čas a plnila voči nemu odvodové\n(finančné) povinnosti. Skutočnosť, že v Anglicku nenadobudla vlastnú nehnuteľnosť, nemalo relevantnú\nhodnotu pre spochybnenie určenia jej bydliska, pretože uvedené jednak nie je podľa aplikovaných\nprávnych noriem podmienkou pre určenie bydliska dotknutej osoby a bývanie vo vlastnej nehnuteľnosti\nnie je prevažujúcim, ani jediným možným spôsobom zabezpečenia bývania. Ani návštevy rodičov\nna Slovensku, či nezaloženie rodiny v Anglicku, neboli takými skutočnosťami, ktoré by boli spôsobilé\npreukázať zachovanie bydliska na Slovensku, pretože samostatne a ani v porovnaní s ostatnými\nskutočnosťami, na ktoré orgány verejnej správy poukázali, nesvedčali o vytvorení/zachovaní centra\nzáujmov žalobkyne v posudzovanom období na Slovensku. V tejto súvislosti preto uzavrel, že orgány\nverejnej správy zobrali pre účely rozhodnutia o žalobkyňou uplatnenej dávke v nezamestnanosti\ndo úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti pre určenie jej bydliska v posudzovanom období, ktorých\nzohľadnenie platná právna úprava predpokladá a tieto správne právne vyhodnotili.\n7. V závere krajský súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobkyne o nepreskúmateľnosti\nrozhodnutia žalovanej pre nedostatok dôvodov, nakoľko po jeho preskúmaní mal preukázané, že\nobsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, obsahuje všetky skutkové zistenia, ku\nktorým žalovaná (respektíve prvostupňový orgán verejnej správy) v priebehu administratívneho konania\n\ndospela a ktoré vlastnou úvahou logicky a v súlade s ich obsahom vyhodnotila pre prijaté skutkové\nzávery; uviedla tiež úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala. Dodal, že na\nžalobkyňou dodatočne, (t. j. po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia) doložené dôkazy, respektíve\nuplatnené návrhy na vykonanie dokazovania s poukazom na § 135 ods. 1 SSP neprihliadal.\n8. Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd správnu žalobu žalobkyne ako nedôvodnú postupom podľa\n§ 190 SSP zamietol.\n9. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalobkyni, ktorá v konaní nebola úspešná, nepriznal náhradu\ntrov konania (§ 167 ods. 1 SSP).\nII.\n10. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\n11. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), rozhodol na\nzáklade nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a tiež, že sa odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP).\n12. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces namietala, že krajský súd v\nkonaní, a to v rámci nariadeného pojednávania, ako aj v odôvodnení rozsudku nevykonal žalobkyňou\nnavrhnuté dôkazy a ani neodôvodnil, prečo navrhnuté dôkazy nevykonal. Tieto dôkazy tvorili podklad pre\nspravodlivé rozhodnutie vo veci samej, pretože žalobkyňa potvrdzovala skutočnosti tvrdené v konaní,\nktoré správny orgán vyhodnotil tak ako ich vyhodnotil, aj keď svoje právo dostatočne preukázala.\n13. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobkyňa uviedla, že z článku\n11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia vyplývajú dve kritéria na určenie bydliska, a to stanovisko inštitúcie\nčlenského štátu, ktorá sa má vyjadriť, či žiadateľ má v tom konkrétnom štáte bydlisko a posúdiť všetky\ndostupné informácie súvisiace s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať dôvody uvedené\nv článku 11 ods. 1 písm. a/ a b/ Vykonávacieho nariadenia. Takéto stanovisko v prípade žalobkyne\nnebolo buď vyžiadané, alebo zohľadnené pri rozhodovaní. Z uvedeného článku vyplýva, že sa posudzujú\njednotlivé skutočnosti v ňom uvedené, a to napríklad celková dĺžka pobytu, vykonávaná činnosť a jej\ntrvanie, rodinný stav, stabilita bytovej situácie a iné. Avšak z článku 11 nevyplýva, že príslušná inštitúcia\nnemôže pre objektívne a správne posúdenie vziať do úvahy aj iné kritériá, na základe ktorých by bolo\nspoľahlivo a spravodlivo zistené bydlisko žiadateľa. Po zhodnotení skutočností, ktoré priradila žalovaná\nk informáciám v zmysle článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, žalobkyňa dospela k záveru, že\ncentrum záujmov vo Veľkej Británii preukazuje to, že tam žalobkyňa strávila dlhšiu dobu a odvádzala\nodvody podľa platných právnych predpisov Veľkej Británie, avšak to, že žalobkyňa nemala stabilnú\nbytovú situáciu, nezaložila si rodinu a zamestnanie menila 3x, nebrala žalovaná do úvahy. Preto určenie\ncentra záujmov nekorešponduje zo zisteným skutkovým stavom. Ďalej uvádzala, že žila na území Veľkej\nBritánie celý čas sama, delila sa o podnájom s cudzími ľuďmi, zárobkovú činnosť vykonávala výslovne z\nfinančných cieľov, Slovenskú republiku považuje za svoj domov, trávila tu každý voľný čas, neplánovala\nsa tam usadiť, založiť si rodinu, či kúpiť nehnuteľnosť, o čom svedčia aj žalovanou uvedené informácie\nv jej rozhodnutí. Zoznam skutočností, ktoré treba zohľadniť pri určení miesta bydliska osoby, nie je\ntaxatívny a nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 článku\n11 Vykonávacieho nariadenia. Pri komplexnom hodnotení bydliska žalobkyne, či stability jej zázemia na\núzemí Veľkej Británie možno bydlisko hodnotiť z rôznych hľadísk, a to z toho dôvodu, aby bol vytvorený\nčo najobjektívnejší obraz jej bydliska a centra záujmov. Poukázala tiež na rozsudok Súdneho dvora\nEurópskej únie C-76/76 Silvana di Paolo, podľa ktorého bydlisko v jednom členskom štáte nemusí\nbezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte s tým, že pri posúdení bydliska je vhodné\nvziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska predtým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ\njeho absencie, charakter zamestnania, ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých\nokolností.\n14. Vo vzťahu k namietanému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu žalobkyňa\npoukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. januára 2017, sp. zn.\n\n9Sžso/11/2015, ďalej na rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 26. januára 2018, sp. zn. 1Sa/26/2017\na rozsudok Krajského súdu v Žiline z 27. júna 2017, sp. zn. 24Sa/16/2017.\n15. Uzavrela, že splnila všetky podmienky pre dávku v nezamestnanosti, na území Veľkej Británie\nlen realizovala slobodu pohybu a pobytu garantovanú občanovi členského štátu Európskej únie a v\ninom členskom štáte mala vždy len prechodný pobyt. Legálne pracovala v členskom štáte v stabilnom\npracovnom pomere a jej väzby a centrum záujmov v Slovenskej republike zostali zachované. Počas\nsvojich dovoleniek sa vždy zdržiavala na území Slovenskej republiky a počas výkonu práce v zahraničí\nsi zachovala úzky vzťah k Slovenskej republike, kde mala zachované trvalé bydlisko aj centrum záujmov\n(rodinu, priateľov a záujmy súvisiace s budúcnosťou), o čom svedčí aj prihláška na vysokoškolské\nštúdium.\n16. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie, alebo rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovanej\nv spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím zruší a vec vráti žalovanej na ďalšie konanie.\nIII.\n17. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne vyjadrila podaním zo 07. septembra 2020.\n18. Uviedla, že žalobkyňa v žalobe nenavrhla vykonanie žiadnych dôkazov a v kasačnej sťažnosti ani\nbližšie neuviedla, ktoré dôkazy podľa jej názoru mali byť v konaní vykonané. Krajský súd prihliadol\nna všetky predložené dokumenty, a to na základe podrobne zisteného skutkového stavu sa stotožnil\ns postojom žalovanej, v zmysle ktorého žalobkyňa nemala zachované bydlisko na Slovensku počas\nvýkonu zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve. Žalobkyňa v odvolaní a ani v žalobe nenamietala,\nže v konaní o jej nároku na dávku v nezamestnanosti nebola oslovená príslušná zahraničná inštitúcia,\nktorá by vyjadrila jej názor na bydlisko žalobkyne počas výkonu zárobkových činností v Spojenom\nkráľovstve. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že v zmysle článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia,\nak je rozdiel v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska, tieto\ninštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe kritérií stanovených\nv tomto článku. Podľa názoru žalovanej nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska\nžalobkyne medzi príslušnou britskou inštitúciou a žalovanou. Príslušná britská inštitúcia bydlisko\nžalobkyne neposudzovala, pretože na to nemala žiaden právny dôvod. Podľa článku 11 ods. 1 by bolo\npotrebné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobkyne\nbolo na Slovensku a podľa názoru žalovanej by bolo v Spojenom kráľovstve. Nakoľko k takému\nrozporu nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií stanovených v článku 11 ods. 1 písm. a/ a\nb/ Vykonávacieho nariadenia. O nezachovaní bydliska žalobkyne na Slovensku svedčí najmä dĺžka\npobytu v Spojenom kráľovstve (viac ako 10 rokov), jednoznačne stabilná pracovná situácia v Spojenom\nkráľovstve - pracovné pomery uzavreté na neurčitý čas, posledný ukončený z podnetu žalobkyne.\nVäzby žalobkyne na Slovensku predstavujú rodičia, ktorých žalobkyňa pravidelne navštevovala 3,4\nkrát ročne. Pre zdôraznenie správnosti svojich záverov žalovaná poukázala na rozsudky Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016, z 30. januára 2018, sp. zn.\n1Sžso/26/2016 a z 27. novembra 2018, sp. zn. 1Sžsk/38/2017. Dodala, že žalobkyňa pracovala 10\nrokov na území Spojeného kráľovstva a na tomto území bola poistená pre prípad nezamestnanosti,\nt.j. platila poistné na poistenie v nezamestnanosti. Na základe uvedeného si mala žalobkyňa požiadať\no dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva (a v prípade jej odchodu na Slovensko\nmala možnosť požiadať o exportovanie priznanej dávky na Slovensko podľa článku 64 Základného\nnariadenia). Súčasne je dôvodné predpokladať, že žalobkyni, z dôvodu ukončenia pracovného pomeru\nz vlastného podnetu, by nárok na dávku nevznikol, pričom uvedené však neoprávňuje žalobkyňu, aby\nsi vybrala iný členský štát Európskej únie, kde požiada o dávku v nezamestnanosti a bude požadovať\nbezpodmienečné zohľadnenie doby poistenia v nezamestnanosti, ktorú dosiahla na území Spojeného\nkráľovstva, ako keby bola dosiahnutá na území štátu, kde o uvedenú dávku žiada. V zmysle článku 61\nods. 2 Základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa\nprávnych predpisov členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov\nv prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie\nukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto\npravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, t.j. prípady,\nkedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec na území členského štátu\n\nzachovala bydlisko na území Slovenskej republiky. V predmetnej veci bolo jednoznačne preukázané,\nže žalobkyňa počas výkonu zárobkovej činnosti na území Spojeného kráľovstva nemala bydlisko na\nSlovensku, z ktorého dôvodu dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v Spojenom kráľovstve\nnebolo možné zohľadniť, ako keby bola dosiahnutá na Slovensku.\n19. Navrhla, aby Najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.\nIV.\n20. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobkyni na vedomie dňa 09. septembra\n2020.\nV.\n21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11\npísm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a\npo jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n22. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.\n23. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na\nnajvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho\nsprávneho súdu.\n24. Z vyššie citovaného odseku 2 vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z\nnajvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu\nvšetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré následne aj dokončí.\n25. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n26. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n27. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n28. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v\nsociálnych veciach.\n29. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie\nSociálnej poisťovne.\n30. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom\npodľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania\nzákonnosti rozhodnutia žalovanej z 24. januára 2019, Číslo: 28618-2/2019-BA, ktorý žalovaná postupom\npodľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla a potvrdila\nprvostupňové správne rozhodnutie z 15. novembra 2018, Číslo: 9156/2018-RS-DvN, ktorým bolo\nrozhodnuté, že žalobkyňa podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa článku 61 Základného\nnariadenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.\n\n31. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou\nzmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej\nzmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné\nakty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.\nPrevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením\nvlády podľa čl. 120 ods. 2\n32. Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament\na Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia,\nktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody,\nktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám\nzabezpečia:\na/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania\na trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky;\nb/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.\n33. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia, \"bydlisko\" znamená miesto, kde osoba zvyčajne\nbýva.\n34. Podľa článku 1 písm. k/ Základného nariadenia, \"pobyt\" znamená prechodné bydlisko.\n35. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h/ Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne\npredpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti.\n36. Podľa článku 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne\npredpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky\ndosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu\nzohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych\npredpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré\nuplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia,\nvtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov\niného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli\ndosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.\n37. Podľa článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5\npísm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila\nv súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:\n- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,\n- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo\n- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej\nčinnosti.\n38. Podľa článku 65 ods. 2 Základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej\nposlednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v\nčlenskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti\ndo tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby\nbol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb\nzamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo\nsamostatne zárobkovo činná osoba.\n39. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a\ndruhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa\nna ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne\nzárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.\n40. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo\nviacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto\n\ninštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia\nvšetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:\na/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;\nb/ situáciu dotknutej osoby vrátane:\ni/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto\nčinnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;\nii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb;\niii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;\niv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov;\nv/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;\nvi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.\n41. Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z\npríslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,\nna určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako\nvyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.\n42. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak\nv posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v\nnezamestnanosti najmenej dva roky.\n43. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej\nmal preukázané, že\n- žalobkyňa na predpísanom tlačive dňa 27. júla 2018 požiadala o dávku v nezamestnanosti\n[z predmetného tlačiva vyplýva, že žalobkyňa bola od 23. júla 2018 zaradená do evidencie uchádzačov\no zamestnanie; od 16. februára 2013 do 01. augusta 2017 v Spojenom kráľovstve; denne alebo aspoň\nraz za týždeň sa nevracala do miesta bydliska; nárok na dávku v nezamestnanosti v členskom štáte\nsi neuplatnila],\n- prvostupňový správny orgán rozhodnutím vydaným dňa 15. novembra 2018, pod číslom 9156/2018RS-DvN žiadosti žalobkyne o príslušnú dávku nevyhovel\n[dôvod, pre ktorý prvostupňový správny orgán predmetnej žiadosti nevyhovel spočíval v tom, že z\nvykonaného dokazovania mal preukázané, že sa žalobkyňa zdržiavala v meste Londýn, v období od 16.\nfebruára 2013 do 01. februára 2015 pracovala u zamestnávateľa WAGAMAMA, v období od 15. februára\n2015 do 01. júna 2016 a od 01. augusta 2016 do 01. augusta 2017 u zamestnávateľa JAMIES ITALIAN na\nneurčitú dobu ako čašníčka na plný úväzok, pričom nešlo o sezónnu prácu, prácu v Slovenskej republike\nsi nehľadala, v Anglicku žila v podnájme bez vykonávania inej nezárobkovej činnosti, neuplatnila si dávku\nv nezamestnanosti v Spojenom kráľovstve z dôvodu odchodu na Slovensko i z dôvodu jej nevedomosti\no takejto možnosti, v Anglicku platila dane a zákonné odvody, na Slovensko dochádzala 3 až 4x ročne,\npričom cestovné lístky ako dôkaz o uvedenom tvrdení nepredložila, na Slovensku pracovala len jeden\ndeň 10. decembra 2005, je slobodná, bezdetná, býva s rodičmi, pričom celá jej rodina žije na Slovensku,\nna Slovensku si platí aj životné poistenie a z Anglicka sa vrátila kvôli rodičom, a preto, aby sa tu\nzamestnala s tým, že po návrate z Anglicka ešte vycestovala do Austrálie a do evidencie uchádzačov\no zamestnanie sa prihlásila až 23. júla 2018; vzhľadom na takto zistené skutočnosti prvostupňový\nsprávny orgán dospel k záveru, že žalobkyňa vo vzťahu k zamestnaniu vo Veľkej Británii a počas tam\nvykonávaných dôb zamestnania si nezachovala pevné väzby a centrum záujmov na území Slovenskej\nrepubliky],\n- na odvolanie žalobkyne žalovaná ako druhostupňový (odvolací) správny orgán tu preskúmavaným\nrozhodnutím odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne\nrozhodnutie z 15. novembra 2018\n[žalovaná sa plne stotožnila so závermi, ku ktorým dospel prvostupňový správny orgán a so zreteľom\nna všetky dostupné informácie nepovažovala bydlisko žalobkyne počas jej posledného zamestnania v\nčlenskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky].\n44. Najvyšší správny súd po vyhodnotení žalobkyňou v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov\nvo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného\nadministratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od zásadných záverov\nprijatých krajským súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu\nkonania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné\n\nprávne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu\npovažuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.\n45. Na úvod, najvyšší správny súd poukazuje na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého\nv článku 61 ods. 1 a 2 Základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté\npodľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa\nslovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie\nuchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov.\nZ dôvodu, že žalobkyňa takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne\npred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa\ndoby poistenia získané vo Veľkej Británii môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného\nnariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa\npoberala dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy\nvzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky\nzachovala bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt\npodľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia\npojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t.j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko\na na účely Vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods.\n1 Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu\nÚnie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie\ncentra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu\nzárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a\nstabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. Zároveň platí, že tento zoznam,\nktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku\n1 tohto článku.\n46. V predmetnej veci mala žalovaná na základe informácií zistených jednak z príslušnej žiadosti o\ndávku v nezamestnanosti, z vyhlásenia z 09. novembra 2018, zo zápisnice o vypočutí žalobkyne z 15.\nnovembra 2018 a tiež z formulára U1 slúžiaceho na potvrdenie období, počas ktorých bola žalobkyňa\npoistená v inej krajine Európskej únie - tu v Anglicku, preukázané, že žalobkyňa ako osoba vedená\nv evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a\nnasl. zákona č. 461/2003 Z.z., t.j. podľa právneho predpisu Slovenskej republiky. Od 16. februára 2013\ndo 01. februára 2015 pracovala u zamestnávateľa WAGAMAMA, Guildford, v období od 15. februára\n2015 do 01. júna 2016 u zamestnávateľa JAMIES ITALIAN, Guildford a od 01. augusta 2016 do 01.\naugusta 2017 u zamestnávateľa JAMIES ITALIAN, Londýn. Z príslušnej zápisnice spísanej dňa 15.\nnovembra 2018 vyplývali ďalšie skutočnosti - pracovné pomery mala žalobkyňa dohodnuté na dobu\nneurčitú, pričom nešlo o sezónnu prácu, počas pracovného pomeru v Anglicku si prácu v Slovenskej\nrepublike nepokúšala nájsť, v Anglicku žila v podnájme bez vykonávania inej nezárobkovej činnosti,\nneuplatnila si dávku v nezamestnanosti v Anglicku z dôvodu odchodu na Slovensko i z dôvodu jej\nnevedomosti o takejto možnosti, v Anglicku platila dane a zákonné odvody, na Slovensko sa vracala 3 až\n4x ročne, na Slovensku pracovala len jeden deň 10. decembra 2005 v Obci Valice, je slobodná, bezdetná,\nbýva s rodičmi, pričom celá jej rodina žije na Slovensku, na Slovensku si platí aj životné poistenie a z\nAnglicka sa vrátila kvôli rodičom, a preto, aby sa tu zamestnala s tým, že po návrate z Anglicka ešte\nvycestovala do Austrálie a do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa prihlásila až 23. júla 2018. Z\ntlačiva „Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia bydliska“ predloženého žalobkyňou dňa 09. novembra\n2018 vyplynula ďalšia skutočnosť, a to, že žalobkyňa v Anglicku pracovala od 13. augusta 2007, pričom\nv zmysle formulára U1 bola žalobkyňa poistená až od 14. septembra 2013 do 13. septembra 2017.\n47. Vzhľadom na tieto v správnom konaní preukázané skutočnosti, najvyšší správny súd podporuje\nzáver správnych orgánov, ako aj krajského súdu, že centrum záujmov žalobkyne sa v čase podania\nžiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve v Anglicku. Pokiaľ žalobkyňa od roku 2007\npracovala v Anglicku s tým, že od roku 2013 bola v zmysle formulára U1 nepretržite poistená, možno\npotvrdiť, že zamestnanie mala stabilné s tým, že všetky tri pracovné pomery žalobkyne boli dohodnuté\nna plný úväzok a na dobu neurčitú a plynule (vzhľadom na neprerušenú dobu poistenia podľa bodu\n2.1.1 formulára U1) nadväzovali na seba. V súvislosti s posudzovaním bytovej situácie najmä čo do\nustálenia jej stability najvyšší správny súd uvádza, že je potrebné prihliadať na okolnosti konkrétneho\nprípadu, pričom to, čo v jednom prípade môže byť považované za stabilnú bytovú situáciu, v inom\nprípade už nemusí. Pokiaľ žalobkyňa, ako to vyplývalo zo zápisnice z 15. novembra 2018 vycestovala\n\ndo Anglicka sama, bývala v podnájme spolu s inými podnájomníkmi ešte automaticky nezakladá záver\no tom, že centrum záujmov je i naďalej v Slovenskej republike. Iná situácia by však podľa názoru súdu\nnastala, respektíve by bola spôsobilá relativizovať v predchádzajúcej vete vyslovený záver, pokiaľ by\nžalobkyňa žila s partnerom / manželom v podnájme s inými podnájomníkmi. V tomto smere sa potom aj\notázka súkromia z pochopiteľných dôvodov dostáva do celkom inej roviny. Čo sa týka návštev svojich\nrodičov, ktoré žalobkyňa realizovala podľa jej vyjadrení 3-4, respektíve 5 krát ročne (čo je aj vzhľadom\nna vzdialenosť a ekonomické aspekty plne opodstatnené), najvyšší správny súd uvádza, že rodičia sú\nsíce blízkymi osobami a deti majú voči nim nepopierateľné tak právne, ako aj morálne záväzky, avšak\nv prípade žalobkyne nič nenaznačovalo, že by jej vzťah k rodičom bol na úrovni zásadnej odkázanosti,\nktorá by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným faktickým prenesením jej bydliska do Anglicka.\n48. Rovnako sa najvyšší správny súd stotožňuje s názorom žalovanej, že v predmetnej veci nedošlo\nk rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobkyne príslušnou britskou inštitúciou a\nžalovanou. Britská inštitúcia bydlisko žalobkyne neposudzovala, pretože na to nemala žiaden právny\ndôvod. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak\nby príslušná britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobkyne bolo na Slovensku a podľa názoru žalovanej\nby bolo v Anglicku. Nakoľko však k takému rozporu nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií\nstanovených v článku 11 ods. 1. V tomto smere najvyšší správny súd bez ďalšieho odkazuje na rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2018, sp. zn. 1Sžso/26/2016, bod 30 a 31. V\nsúvislosti s posudzovaním úmyslu najvyšší správny súd uvádza, že čo do posudzovania centra záujmov\nsa majú do úvahy zobrať najmä rodinné pomery dotknutej osoby, dôvody, ktoré ju viedli k pohybu, dĺžku\na nepretržitosť jej bydliska, skutočnosť, ak je to tak, že je v stabilnom zamestnaní, a jej úmysel, ktorý\nvyplýva zo všetkých okolností (pozri v tomto zmysle rozsudky Knoch, C-102/91, bod 23 a Swaddling,\nbod 29, na aplikáciu ktorých odkázal Súdny dvor Európskej únie vo veci C-255/13). Nad rámec najvyšší\nsprávny súd uvádza, že aj úmysel dotknutej osoby nie je možné chápať iba v rovine hypotetickej, ale\nsamotný prejav dotknutej osoby musí vychádzať aspoň čiastočne z reálneho základu; inak povedané\naj slovami Súdneho dvora Európskej únie sa musí úmysel posúdiť vzhľadom na objektívne skutočnosti\na okolnosti veci samej, keďže samotné vyjadrenie úmyslu mať bydlisko v určitom mieste samo osebe\nnestačí na účely uplatnenia uvedeného odseku 2 článku 11 Vykonávacieho nariadenia (C-255/13 I proti\nHealth Service Executive). V predmetnej veci žalobkyňa ako dôvod návratu na Slovensko uviedla, že na\nSlovensko sa vrátila kvôli rodičom a z dôvodu zamestnať sa na Slovensku. Zo zápisnice z 15. novembra\n2018 však vyplýva, že žalobkyňa po skončení pracovného pomeru v Anglicku vycestovala ešte do\nAustrálie a na príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny sa zaevidovala až 23. júla 2018. V\ntomto smere stojí za zmienku aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2018,\nsp. zn. 1Sžsk/38/2017, v zmysle ktorého, otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je\nobjektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej\nosoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom\nmieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť\npresťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (článok\n1 písm. j/ Základného nariadenia). V opačnom prípade by sa pre nezachovanie bydliska na Slovensku\nvyžadovalo výlučne to, že sa dotknutá osoba rozhodne odsťahovať zo Slovenska navždy, odhlási sa z\nmiesta trvalého pobytu a prípadne aj pretrhne kontakty s rodinou. Takýto výklad by však nezodpovedal\nani účelu Základného nariadenia a ani bežnej realite života.\n49. K poukazu žalobkyne na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Silvana Di Paolo, C-76/76,\npodľa ktorého bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné\nbydlisko v inom štáte s tým, že pri posúdení bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska\npredtým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie, charakter zamestnania,\nako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností, najvyšší správny súd uvádza,\nže podľa ustálenej judikatúry nariadenie č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia\nna zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú\nv rámci spoločenstva (ďalej len „Nariadenie č. 1408/71“) vytvorilo systém koordinácie vnútroštátnych\nrežimov sociálneho zabezpečenia a v hlave II zaviedlo pravidlá, ktoré určujú uplatniteľnú právnu úpravu.\nTieto ustanovenia mali za cieľ nielen zabrániť tomu, aby dotknuté osoby zostali bez ochrany v oblasti\nsociálneho zabezpečenia v dôsledku chýbajúcej právnej úpravy, ktorá by sa na nich uplatnila, ale ich\ncieľom zároveň bolo zabezpečiť, aby sa na dotknuté osoby vzťahoval systém sociálneho zabezpečenia\niba jedného členského štátu, aby sa tak zabránilo súbehu uplatniteľných vnútroštátnych právnych\núprav a komplikáciám, ktoré z neho mohli vyplynúť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora\n\nEurópskej únie vo veci Wencel, C-589/10, prípadne Luijten, C-60/85). Aj keď Základné nariadenie má\nza cieľ modernizovať a zjednodušiť koordinačné pravidlá pre vnútroštátne právne úpravy sociálneho\nzabezpečenia, zachovalo si rovnaké ciele, ako sú ciele Nariadenia č. 1408/71. V tejto súvislosti systém\nzavedený Nariadením č. 1408/71 používal bydlisko ako jedno z kolíznych kritérií uplatniteľnej právnej\núpravy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Wencel, C-589/10, bod\n48). Rovnako to platí pri Základnom nariadení. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia pojem\n„bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Tento pojem má v práve Únie autonómny a vlastný\nvýznam (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Swaddling, C-90/97, bod\n28). Ako Súdny dvor Európskej únie rozhodol vo veci Nariadenia č. 1408/71, ak právna situácia osoby\nmôže spadať pod právnu úpravu viacerých členských štátov, pojem členský štát, v ktorom má osoba\nbydlisko, sa vzťahuje na štát, v ktorom má osoba zvyčajné bydlisko a v ktorom sa zároveň nachádza\nobvyklé centrum jeho záujmov (pozri rozsudky Hakenberg, C-13/73, bod 32, alebo už zmieňovaný\nSwaddling, bod 29 a Wencel, bod 49). Pre potreby uplatnenia Základného nariadenia osoba nemôže\nmať súčasne dve miesta zvyčajného bydliska na území dvoch rôznych členských štátov (rozsudok\nWencel, bod 51), pričom sa predpokladá, že sa v rámci tohto nariadenia miesto bydliska poistenej\nosoby nutne odlišuje od miesta jej pobytu. Zároveň súd dodáva, že zoznam skutočností, ktoré treba\nzohľadniť pri určení miesta bydliska osoby, ako bol vypracovaný judikatúrou, je v súčasnosti upravený v\nčlánku 11 Vykonávacieho nariadenia s tým, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne\npreferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku. Je preto potrebné prihliadať\nna konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu.\n50. K poukazu žalobkyne na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. januára 2017, sp. zn.\n9Sžso/11/2015, ktorý v danej veci dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, keď v administratívnom\nkonaní správne orgány nesplnili riadne povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne\npochybnosti o tom, či žalobca mal zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v\nzmysle článku 1 písm. j/ Základného nariadenia v spojení s článkom 11 Vykonávacieho nariadenia) a v\ntomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie, najvyšší správny súd uvádza, že v tu prejednávanej\nveci správne orgány riadne a dostatočne zistili skutočný stav veci vychádzajúc primárne zo skutočností,\nuvádzaných samotnou žalobkyňou. Napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti\nrozhodnutia požadované v zmysle § 209 zákona č. 461/2003 Z.z. Rozhodnutie žalovanej vychádza\nz dostatočne zisteného skutočného stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti (oslabujúce väzby\nžalobkyne vo vzťahu k Slovenskej republike) boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená\nžalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. K\nrozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. januára 2018, sp. zn. 1Sa/26/2017 a k rozsudku Krajského\nsúdu v Žiline z 27. júna 2017, sp. zn. 24Sa/16/2017 sa najvyšší správny súd nemá dôvod vyjadrovať,\nnakoľko sa jednalo o rozhodnutia vydané prvou inštanciou.\n51. Rovnako sa najvyšší správny súd plne stotožňuje s krajským súdom v časti, v ktorej aj s odkazom\nna § 135 ods. 1 SSP uvádzal, že pre rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci skutkový stav veci,\nktorý bol daný v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovanej. Správny súd nie je súdom skutkovým a jeho\núlohou nie je zisťovanie skutkového stavu veci. Predmetom jeho konania je preskúmanie zákonnosti\nžalobou napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy, a teda, či si orgány verejnej správy pre\nsvoje rozhodnutie zadovážili dostatok skutkových podkladov, či ich správne skutkovo vyhodnotili a či z\nnich vyvodili správny právny záver. Zákonnosť rozhodnutia žalovanej musel posudzovať ku dňu jeho\nvydania na základe tých dôkazov, ktoré mala žalovaná pre zistenie a ustálenie skutkového stavu veci k\ndispozícii ku dňu svojho rozhodovania. Žiadne dôkazy, ktoré by mali preukázať skutočnosti existujúce\naž po vydaní preskúmavaného rozhodnutia (napríklad prihláška na vysokoškolské štúdium, či aktuálne\nzamestnanie na Slovensku), nemali pre posúdenie jeho zákonnosti žiadny právny význam. Navyše z\npríslušnej prihlášky na vysokoškolské štúdium nie je zrejmé, či bola potvrdená školou a tiež, podľa jej\nobsahu sa malo jednať o zápis na akademický rok 2019/2020, čo je pre danú vec irelevantné. Rovnako\nani výsluchy žalobkyňou označených osôb by neboli spôsobilé zvrátiť správnymi orgánmi prijaté závery\na vychádzajúce v prvom rade zo skutočností, ktoré sama žalobkyňa uviedla jednak v príslušnej žiadosti\no dávku v nezamestnanosti, vo vyhlásení z 09. novembra 2018, prípadne do zápisnice o vypočutí\nžalobkyne z 15. novembra 2018.\n52. Záverom najvyšší správny súd poukazuje na to, že krajský súd v odôvodnení rozhodnutia jasne\na zrozumiteľne dal odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s\nprejednávanou vecou. Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\n\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných\núčastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne\nrozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c.\nŠpanielsku z 21. januára 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na\nkaždý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý\nje pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c.\nGrécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).\n53. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobkyne uvedené v\nkasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú\nsťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\n54. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobkyni, ktorá v tomto\nkonaní úspech nemala, ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP nepriznal a\nžalovanej ich nepriznal z dôvodu, že nedošlo k naplneniu predpokladu plynúceho z § 467 ods. 1 SSP\nv spojení s § 168 SSP.\n55. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá\nSSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "26Sa/5/2019", "guid": "cff5da8c-20b9-40c1-a999-dff7d282da7e:c4d4efa5-9f05-4d56-bc64-30ebd11f5882", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}