{"guid": "abca4ef4-f1a8-4116-9ffb-e580e67dc6f8:181e8591-ef63-49b4-ba5b-3619dccb661e", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2021:1018201210.1", "spisova_znacka": "5Sžrk/7/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sžrk/7/2019 z 29. 11. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 29. novembra 2021, sp. zn. 5Sžrk/7/2019, ECLI:SK:NSSSR:2021:1018201210.1", "identifikacne_cislo": "1018201210", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Petra Príbelská, PhD.", "sudca_id": 388, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-petra-pribelska-phd-388", "datum_vydania": "2021-11-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/503", "nazov": "zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/503", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/503-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/503/#paragraf-3.odsek-2", "nazov": "§ 3 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/503/#paragraf-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/503-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/229", "nazov": "zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/229-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/229/#paragraf-6.odsek-2", "nazov": "§ 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229/#paragraf-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/229-1991/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-169", "nazov": "§ 169 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-169", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-169"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-469", "nazov": "§ 469 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-469", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-469"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/503#paragraf-3", "/SK/ZZ/1991/229#paragraf-6", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-169", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-469"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/181e8591-ef63-49b4-ba5b-3619dccb661e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2021:1018201210.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2021:1018201210.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2021:1018201210.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n5Sžrk/7/2019\n1018201210\n29. 11. 2021\nJUDr. Petra Príbelská\nECLI:SK:NSSSR:2021:1018201210.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry\nPríbelskej, PhD. a zo sudkýň JUDr. Anity Filovej (spravodajkyňa) a Mgr. Kristíny Babiakovej, v právnej\nveci žalobcu (sťažovateľ): Slovenský pozemkový fond, so sídlom: Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO\n17 335 345, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, Odbor opravných prostriedkov, so sídlom\nTomášikova 46, 832 05 Bratislava, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ M. M.U., dátum narodenia:\nXX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu P. XX, XXX XX K.-P., 2/ Q. L., dátum narodenia: XX.XX.XXXX,\nadresa trvalého pobytu G. J. G. XX, XXX XX K.-G. M., 3/ PhDr. I. I., dátum narodenia: XX.XX.XXXX,\nadresa trvalého pobytu C.E. XX, XXX XX K.-P., 4/ Univerzita Komenského v Bratislave, so sídlom\nŠafárikovo námestie 6, 811 01 Bratislava-Staré Mesto, IČO 00 397 865, ďalšie účastníčky 1/ až 3/\nsú zastúpené: Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, 811 09 Bratislava-Staré Mesto,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: OU-BA-OOP6-2018/063191 z 19. júna 2018, o\nkasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/137/2018-135 z 15. mája\n2019, takto\nrozhodol:\nI. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .\nII. Ďalším účastníčkam konania 1/ až 3/ sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov kasačného konania\nproti žalobcovi v rozsahu 100%.\nIII. Ostatným účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI. Priebeh administratívneho konania a správneho súdneho konania\n1. Ďalšie účastníčky 1/ až 3/, ďalej v texte uvádzané ako „žiadateľky“, a ešte jedna iná osoba, ktorá\nnávrh neskôr vzala späť, si 2. februára 2004 uplatnili na bývalom Obvodnom pozemkovom úrade v\nBratislave nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom par. č. 19922 (roľa), 19923 (vinica) a 19924\n(roľa) v kat. území C., mesto Bratislava, okres Bratislava IV (ďalej len „požadované pozemky“) podľa\nzákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k\npozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon 2003“ alebo „zákon č. 503/2003\nZ.z.“). Požadované pozemky prešli na štát podľa § 1 ods. 7 a 8 nariadenia Slovenskej národnej rady\nč. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov,\nMaďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení nariadenia Slovenskej národnej\nrady č. 64/1946 Sb. n. SNR a na základe konfiškačného rozhodnutia Konfiškačnej komisie v Bratislavemeste zo 16. októbra 1946 č. 2223/-1 (32610) k 1. marcu 1945. Pôvodným vlastníkom požadovaných\n\npozemkov bol pán Q. (uvádzaný aj ako Q., Q.) N. V. (uvádzaný aj ako V.), zomretý XX. Q. XXXX, starý\notec žiadateliek.\n2. Prvým rozhodnutím č. j. 35/2004/SBY, zn. 1536/587/2007/SBY R-I. z 5. apríla 2007 bývalý Obvodný\npozemkový úrad v Bratislave rozhodol, že žiadateľky nespĺňajú podmienky podľa reštitučného zákona\n2003, nevracia sa im vlastníctvo k požadovaným pozemkom a nepriznáva sa im právo na náhradu za\npožadované pozemky, pretože k ich odňatiu došlo pred rozhodným obdobím uvedeným v reštitučnom\nzákone 2003, t.j. pred 25. februárom 1948, a požadované pozemky neboli vyňaté z konfiškácie podľa\nosobitných predpisov [poznámka: najskôr podľa § 38 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č.\n330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,\npozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 330/1991 Zb.“)] a nejde ani o výnimku, podľa ktorej by išlo o osobu postihnutú podľa § 38 ods. 3\nzákona č. 330/1991 Zb.\n3. Na opravný prostriedok žiadateliek Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 3Sp/41/2007-47 z 8. júna\n2010 potvrdil uvedené prvé rozhodnutie bývalého Obvodného pozemkového úradu v Bratislave. Súd\nuviedol, že nedošlo k posunu počiatku rozhodného obdobia reštitučného zákona 2003 pred 25. február\n1948, a že stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 45/1998 rieši\nproblematiku lesného pôdneho fondu, a nie posun počiatku rozhodného obdobia pred 25. február 1948.\nSúd tiež zistil, že požadované pozemky sú zastavané a ich vlastníkom je ďalší účastník konania 4/.\n4. Na odvolanie žiadateliek Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 2Sžo/211/2010 zo\n6. apríla 2011 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, že zrušil prvé rozhodnutie bývalého\nObvodného pozemkového úradu v Bratislave z 5. apríla 2007 a vec vrátil tomuto správnemu orgánu\nna ďalšie konanie. Odvolací súd zdôraznil, že reštitučný zákon 2003 bol iba pokračovaním zákona č.\n229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“ alebo „zákon č. 229/1991 Zb.“). Dbať treba na povahu\nmajetku v čase straty vlastníckeho práva, nie v čase účinnosti reštitučných zákonov. § 6 ods. 2 zákona o\npôde predstavuje ďalší reštitučný titul a je určitým prelomom do inak striktne vymedzeného rozhodného\nobdobia citovaného zákona. Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.\nR 45/1998 síce rieši aj otázky lesného pôdneho fondu (obsah reštitučného nároku), ale nielen tieto,\nadresuje aj otázky posunu počiatku rozhodného obdobia zákona.\n5. Odvolací súd následne skúmal, či žiadateľky splnili zákonné podmienky na úspech v reštitučnom\nkonaní. § 6 ods. 2 zákona o pôde predstavuje prielom do vymedzenia obdobia inak rozhodného pre tento\nzákon. V prípade žiadateliek nebolo zistené, že by bol ich predok odsúdený podľa nariadenia Slovenskej\nnárodnej rady č. 33/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 57/1946 Sb. n. SNR. Napokon, keďže v\nprípade požadovaných pozemkov ide o zastavané nehnuteľnosti, žiadateľkám sa malo priznať právo\nna náhradu za požadovaného pozemky.\n6. Následne v poradí druhým rozhodnutím č.k. 35/2004, zn. OU-BA-PLO/2018/035402-001/MAG z 2.\nmarca 2018 (ďalej len ako „prvostupňové rozhodnutie“) Okresný úrad Bratislava, Pozemkový a lesný\nodbor, konštatoval, že žiadateľky spĺňajú podmienky uvedené v § 3 ods. 2 reštitučného zákona 2003, a\npriznal im právo na náhradu za požadované pozemky. Svoje záver založil na záväznom právnom názore\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenom v jeho zrušujúcom rozsudku zo 6. apríla 2011 sp.zn.\n2Sžo/211/2010, ako ak aj na stanovisku správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R\n45/1998. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 28. augusta 2018.\n7. Na odvolanie žalobcu, v ktorom okrem iného poukazoval aj na rozsudky Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (rozsudok z 14. februára 2012 sp.zn. 1Sžr/58/2011, rozsudok z 25. januára 2013\nsp.zn. 10Sžr/3/2012, rozsudok z 12. augusta 2014 sp.zn. 1Sžr/75/2013), ktoré sa k posunu počiatku\nrozhodného obdobia podľa reštitučného zákona 2003 vyslovili inak, ako sa v práve rozhodovanej\nveci vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo 6. apríla 2011 sp.zn. 2Sžo/211/2010,\nvo veci rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OU-BA-OOP6-2018/063191 z 19. júna 2018 (ďalej aj ako\nlen „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie Okresného úradu Bratislava,\nPozemkový a lesný odbor z 2. marca 2018 potvrdil.\n\n8. Uviedol, že prvostupňový správny orgán vychádzal zo záväzného právneho názoru vysloveného\nNajvyšším súdom Slovenskej republiky. Žiadateľky preukázali splnenie všetkých podmienok podľa\nreštitučného zákona 2003. Správne orgány v tejto konkrétnej veci boli viazané konkrétnym zrušujúcim\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, bez ohľadu na to, že v iných veciach boli tým istým\nsúdom vyslovené iné názory.\n9. Následne podal žalobca proti napadnutému rozhodnutiu správnu žalobu doručenú 28. augusta 2018,\nktorou sa okrem napadnutého rozhodnutia domáhal zrušenia aj prvostupňového rozhodnutia. Poukázal\nv nej opätovne na ďalší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to z 25. januára 2013 sp.zn.\n10Sžr/3/2012, ktorý sa týkal iného reštitučného nároku žiadateliek, a v ktorom bol tiež vyslovený názor,\nže počiatok rozhodného obdobia reštitučného zákona 2003 sa nikdy neposúva. Žalobca argumentoval,\nže aj viazanosť správneho orgánu zrušujúcim rozhodnutím správneho súdu v konkrétnej veci (kasačná\nviazanosť) môže byť prelomená, a to okrem iného aj preto, že v medziobdobí došlo k zmene právneho\nstavu. Takú zmenu videl žalobca v už citovaných troch rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp.zn. 1Sžr/58/2011, 10Sžr/3/2012 a 1Sžr/75/2013. Žalovaný si v takejto konkurencii rôznych\nprávnych názorov bez bližšieho odôvodnenie vybral na nasledovanie práve len rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo 6. apríla 2011 sp.zn. 2Sžo/211/2010.\n10. Žalobca tiež požadoval, aby krajský súd inicioval vydanie zjednocujúceho stanoviska k posudzovanej\nprávnej otázke posunu počiatku rozhodného obdobia reštitučného zákona 2003. Na záver žalobca\npožadoval priznanie odkladného účinku správnej žalobe, pričom tomuto návrhu bolo uznesením č.k.\n2S/137/2018-123 z 13. februára 2019 vyhovené a správnej žalobe bol priznaný odkladný účinok.\n11. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol a žalovanému ani ďalším\núčastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Krajský súd neuznal argument žalobcu, že došlo\nk zmene právneho stavu v dôsledku vývoja judikatúry, keďže právny názor vyslovený v rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. apríla 2011 sp.zn. 2Sžo/211/2010, z ktorého žalovaný\nvychádzal, bol vyslovený aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2015 sp.zn.\n9Sžr/132/2015, č. R 32/2017, teda publikovaným v súdnej zbierke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky. Krajský súd rovnako vyhodnotil, že napadnuté rozhodnutie náležite odôvodňuje, prečo bolo\ntreba žiadateľkám priznať nárok, a to s poukazom na podpornú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, ako aj na splnenie iných podmienok reštitučného zákona 2003.\nIII. Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenia ostatných účastníkov konania\n12. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/137/2018-135 z 15. mája 2019 podal žalobca\n18. júla 2019 kasačnú sťažnosť, navrhujúc kasačnému súdu jeho zrušenie a vrátenie mu veci na\nďalšie konanie, alternatívne jeho zmenu a zrušenie napadnutého rozhodnutia vrátane prvostupňového\nrozhodnutia. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania vrátane trov kasačného konania.\nSťažovateľ uplatnil dôvody podľa § 440 ods. 1 písm. g/ a h/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), teda nesprávne právne posúdenie a odklon od\nustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.\n13. Sťažovateľ po tom, čo poukázal na svoju argumentáciu uplatnenú v konaní pred krajským\nsúdom, ktorá je totožná ako pozícia, ktorú zastával v správnom konaní, sa vyjadril k historickému\nkontextu prijímania konfiškačných predpisov (vo forme dekrétov prezidenta republiky a ich obsahových\nekvivalentov prijímaných na území Slovenska Slovenskou národnou radou vo forme nariadení s právnou\nsilou zákona) po II. svetovej vojne v období tzv. III. Československej republiky. Uvádza, že platnosť\ntýchto predpisov nebola spochybnená, a to ani v Českej republike, s ktorou Slovenská republika zdieľa\ntúto časť histórie.\n14. V súvislosti s udalosťami, ktoré sa odohrali po II. svetovej vojne, neexistuje (pozn. nadzákonné, z\nÚstavy či Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplývajúce) právo na reštitúciu. Je\nzrejmé, že ani zákon o pôde, ani reštitučný zákon 2003 nemali za cieľ odčiňovať možné krivdy spáchané\nv období do 25. februára 1948, a v zhode s tým majú aj definované svoje rozhodné obdobie. Zákon\nč. 229/1991 Zb. zase napravuje konfiškácie uskutočnené po 25. februári 1948, ako aj len tie skoršie\nkonfiškácie, na ktoré sa vzťahujú predpisy o vynímaní z konfiškácie vydané v roku 1948, ktoré sa\ndotýkali osôb maďarskej národnosti (ide o nariadenie Zboru povereníkov č. 26/1948 Sb. n. SNR, ktorým\n\nsa upravuje vyňatie pôdohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie), a ktoré sa\nneuplatnili na situáciu starého otca žiadateliek.\n15. Sťažovateľ uviedol, že § 3 ods. 2 reštitučného zákona 2003 je potrebné posudzovať rovnako ako § 6\nods. 2 zákona o pôde argumentujúc vo vzťahu k rozhodnému obdobiu reštitučného zákona 2003 tak, že z\nním už citovaných rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn. 1Sžr/58/2011, 10Sžr/3/2012\na 1Sžr/75/2013) vyplýva, že rozhodné obdobie uvedeného zákona je výlučne medzi 25. februárom\n1948 a koncom roka 1989. Naviac argumentoval aj rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nvydanými po rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2015 sp.zn. 9Sžr/132/2015,\nč. R 32/2017, na ktorý sa odvolával krajský súd, a to napríklad rozsudkom zo 6. februára 2018 sp.zn.\n4Sžr/2/2017, ktoré rozsah rozhodného obdobia reštitučných predpisov v § 6 ods. 2 zákona o pôde a v § 3\nods. 2 reštitučného zákona 2003 posúdili rovnako ako uvedené tri rozsudky. Inými slovami, Najvyšší súd\nSlovenskej republiky aj po vydaní „právne záväzného“ rozsudku z 24. júna 2015 sp.zn. 9Sžr/132/2015,\nč. R 32/2017, rozhoduje o tejto právnej otázke rôzne.\n16. Sťažovateľ napokon argumentoval, že bol porušený princíp právnej istoty, pretože krajský súd v\npodstate zvolil výklad contra legem, ako aj preto, že malo dôjsť k zmene judikatúry po dvadsaťročnej\naplikačnej praxi správnych orgánov a súdov.\n17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol túto ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietnuť.\nPoukázal na to, že rozhodol v súlade so zrušujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo 6. apríla 2011 sp.zn. 2Sžo/211/2010.\n18. Ďalší účastník 4/ sa vyjadril, že požadované pozemky sú zastavené, sú súčasťou areálu Z., a\nvlastníctvo k nim nie je možné vrátiť.\n19. Žiadateľky sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrili tak, že v prvom rade poukázali na vôľu zákonodarcu\nzrejmú z dôvodovej správy k zákonu Národnej rady Slovenskej republiky č. 186/1993 Z.z., ktorý\nnovelizoval zákon o pôde, a z ktorej vyplýva, že nie je rozhodné, či nehnuteľnosti boli konfiškované\npred alebo po rozhodnom období dodajúc, že opačný výklad popiera účel aplikovanej právnej úpravy.\nŽiadateľky súčasne uznávajú, že „je na úvahe suverénneho štátu, či a v akej miere zakotví do svojho\nprávneho poriadku právo na reštitúciu majetku.“ s tým, že ak sa tak stane, je potom „povinnosťou\nštátnych orgánov a sťažovateľa postupovať v intenciách príslušných noriem“.\n20. Súčasne poukázali na to, že právny názor vyslovený v napadnutom rozsudku neporušuje princíp\nprávnej istoty, lebo tento neobsahuje požiadavku na nemennú judikatúru, pričom mali za to, že možno\nskôr uvažovať tak, že práve sťažovateľom citované protichodné rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky tento princíp môžu porušovať, pretože svoj judikatórny odklon náležite nezdôvodnili. Zastali\nnázor, že rozsudok z 24. júna 2015 sp.zn. 9Sžr/132/2015, č. R 32/2017, bol presvedčivo odôvodnený,\nvysporiadal sa s opozitnými právnymi názormi, a bolo naň nadviazané v ďalších rozsudkoch, napr. v\nrozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2019 sp.zn. 2Sžr/138/2016. Taktiež\nišlo o súdne rozhodnutie publikované v súdnej zbierke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čo má\ndokladovať, že ide o výsledok zjednocovacej činnosti tohto súdu.\n21. Žiadateľky napokon poukázali na neprimeranú dĺžku konania o ich reštitučnom nároku s tým, že\nkasačnú sťažnosť navrhli zamietnuť.\nIV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky\n22. 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny\nsúd“) činnosť a začal konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona\nč. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).\nPredmetná kasačná sťažnosť bola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 12. novembra\n2019 a zaregistrovaná v jeho správnom kolégiu pod sp.zn. 5Sžrk/7/2019. Od 1. augusta 2021 je teda\nna konanie o nej príslušný Najvyšší správny súd. Vec bola náhodným spôsobom 17. augusta 2021\npridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v\nzáhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.\n\n23. Najvyšší správny súd konajúci ako súd kasačný, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas\n(§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému\nje prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý\nrozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podanej kasačnej sťažnosti (§ 453 ods.\n1 a 2 SSP) rozhodujúc bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu,\npričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n24. Je zrejmé a medzi účastníkmi konania nesporné, že si žiadateľky uplatnili svoj nárok podľa\nreštitučného zákona 2003. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné ani to, že konfiškačné predpisy\nsú platným právom, na ktoré treba prihliadať. Podstatou veci je teda len odpovedať na otázku, či\nžiadateľkám vznikol nárok na reštitúciu podľa reštitučného zákona 2003, aj keď ku konfiškácii majetku\nich starého otca došlo pred 25. februárom 1948.\n25. Rovnako nie je sporné, že ustanovenie § 3 ods. 2 reštitučného zákona 2003, o ktoré sa opiera\nreštitučný nárok žiadateliek, je totožné s ustanovením § 6 ods. 2 zákona o pôde, pričom, ako už v práve\nrozhodovanej veci uviedol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, reštitučný zákon 2003 je pokračovaním\nzákona o pôde (rozsudok zo 6. apríla 2011 sp.zn. 2Sžo/211/2010, s. 5-6). Najvyšší správny súd teda\nbude uplatňovať právne a judikatórne východiská spojené s § 6 ods. 2 zákona o pôde aj na § 3 ods.\n2 reštitučného zákona 2003.\n26. Podstatou reštitučnej legislatívy je realizácia morálneho záväzku spoločnosti poskytnúť osobám,\ndotknutým historickými krivdami, prípadne ich potomkom, ospravedlnenie a satisfakciu za to, čo\nsa im stalo (porovnaj už nález Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky z\n21. decembra 1992 sp.zn. I. ÚS 597/92, č. 16/1992 Zbierky uznesení a nálezov Ústavného súdu\nČeskej a Slovenskej Federatívnej Republiky, s. 79, dostupné z: https://www.usoud.cz/fileadmin/\nuser_upload/ustavni_soud_www/prilohy/sbirka_usneseni_a_nalezu.pdf). Je dôkazom, že spoločnosť sa\nvie sebakriticky dívať na svoje vlastné dejiny a na svoje vlastné chyby a zlyhania, z týchto si vziať\nponaučenie, a byť schopná aj ospravedlnenia.\n27. Tieto východiská musí mať správny súd a orgán verejnej správy vždy na zreteli. Reštitučná legislatíva\nsa má vykladať možno čo najústretovejšie voči reštituentom (ex favore restitutionis) s cieľom aspoň\nčiastočného zmiernenia majetkových krívd utrpených v jednotlivých historických obdobiach [pozri v\npodobnom duchu nález českého Ústavného súdu (Ústavní soud) z 29. mája 2013 sp.zn. Pl. ÚS 10/13,\nč. N 96/69 SbNU 465, č. 177/2013 Sb., bod 94, a tam citovanú judikatúru; tiež body 1 a 2 odlišného\nstanovisko sudcu Milana Ľalíka k uzneseniu Ústavného súdu z 27. marca 2013 sp.zn. I. ÚS 184/2013].\n28. Sťažovateľ argumentuje, že sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu a v spojitosti s týmto argumentom uvádza, že správne orgány neboli bezpodmienečne viazané\nv tejto veci vydaným zrušujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. apríla 2011\nsp.zn. 2 Sžo 211/2010. Tieto dve námietky je preto potrebné posúdiť spoločne.\n29. Sťažovateľova námietka sa týka kasačnej záväznosti zrušujúceho rozsudku správneho súdu, ktorá\nje upravená v § 191 ods. 6 SSP, podľa ktorého „[p]rávnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v\nzrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.“, a rovnako bola upravená\naj v predchádzajúcej právnej úprave, naposledy v § 250j ods. 7 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho\nsúdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovoval, že „[s]právne orgány sú viazané\nprávnym názorom súdu“.\n30. Z uvedených ustanovení vyplýva, že správny orgán je v princípe vždy viazaný právnym názorom\nvysloveným správnym súdom v jeho zrušujúcom rozsudku, a nemôže si sám vybrať, či tento právny\nnázor bude, alebo nebude nasledovať. Ide však o princíp, ktorý má svoje výnimky. Tieto výnimky však\nnebudú časté a splnenie podmienok pre takéto výnimky treba vykladať primerane reštriktívne. Iba\nnesúhlas s právnymi názormi vyslovenými správnym súdom, nestotožnenie sa správneho orgánu s\nprávnym riešením zvoleným správnym súdom, nepostačuje na to, aby sa princíp kasačnej záväznosti\nvýnimočne neuplatnil.\n\n31. Kasačná záväznosť zrušujúceho rozsudku môže byť v prvom rade prelomená zmenou skutkových\nokolností (dostatočným odlíšením skutkových okolností), ktoré tu boli v čase rozhodovania správneho\nsúdu a na ktorých svoj právny názor založil správny súd v zrušujúcom rozsudku (napr. Bobek, M., Kühn,\nZ., et al.: Judikatura a právní argumentace. Praha: Auditorium, 2013, s. 105. ISBN 978-80-87284-35-3).\nV druhom rade môže byť kasačná záväznosť prelomená aj zmenou aplikovateľného právneho stavu,\npričom zmena právneho stavu môže spočívať jednak vo formálnej zmene na vec aplikovaného práva\nv zmysle zmeny znenia právnych predpisov s tým, že v takomto prípade je potom potrebné dbať na\npravidlá uvedené v príslušných prechodných ustanoveniach.\n32. Kasačná záväznosť môže byť prelomená aj v prípade zmeny ustálenej rozhodovacej praxe\nvykonanej Najvyšším správnym súdom (nie v rozhodnutiach nižších správnych súdov), a to predpísaným\npostupom. Táto zmena je v zásade možná len prostredníctvom rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho\nsprávneho súdu alebo prostredníctvom prijatia stanoviska k zjednoteniu odlišnej rozhodovacej praxe\npri výklade zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v právoplatných rozhodnutiach\nveľkého senátu Najvyššieho správneho súdu alebo jeho senátov a to s poukazom na § 24e ods.\n3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov. K zmene rozhodovacej praxe môže dôjsť tiež prostredníctvom prijatia stanoviska\nk zjednocovaniu výkladu zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo\nk výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach správnych súdov (§ 24e ods. 3 písm.\nb/ zákona č. 757/2004 Z.z.). Do tretice je táto zmena možná ako dôsledok rozhodnutia Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Súdneho dvora Európskej únie\nrozhodujúceho podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v prejudiciálnom konaní, a to ak z tejto\nrelevantnej zmeny ustálenej rozhodovacej praxe nevyplýva, že teleso ju meniace chcelo časové účinky\ntejto zmeny obmedziť výlučne do budúcnosti a nevztiahnuť ju aj na prebiehajúce konania. Podobne\nuvažuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016 sp.zn. 3Cdo/12/2016,\nč. R 76/2016, bod 6.5.\n33. Sťažovateľ tvrdí, že tu je výnimka z kasačnej záväznosti spočívajúca v zmene ustálenej rozhodovacej\npraxe, pričom poukazuje na tri neskoršie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré\nmajú dokazovať, že sa ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyvinula\nspôsobom, že počiatok rozhodného obdobia aj podľa reštitučného zákona 2003 sa nikdy nemôže\npresunúť pred 25. február 1948.\n34. Najvyšší správny súd v reakcii na tento argument sťažovateľa poukazuje na stanovisko správneho\nkolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. júna 1998 č. R 45/1998, ktoré možno z povahy veci\npovažovať za prejav ustálenej rozhodovaciu praxe, a z ktorého vyplýva, že (ide o citáciu, zdôraznenie\nje pridané Najvyšším správnym súdom):\n(i) V § 6 ods. 1 sú [...] vymedzené aj skutočnosti, v dôsledku ktorých museli prejsť nehnuteľnosti na štát,\naby vznikol nárok na ich vydanie. V súlade s ustanovením [§] 4 ods. 1 ide o skutočnosti, ktoré nastali v\ndobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, resp. nehnuteľnosti prešli na štát v uvedenej dobe.\n(ii) Naproti tomu ustanovenie § 6 ods. 2 rieši prípad, kedy sa obdobne ako podľa § 6 ods. 1 postupuje\n(teda vydajú sa nehnuteľnosti) aj ďalším osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli na štát už pred 25.\nfebruárom 1948 podľa predpisov o konfiškácii podľa osobitných predpisov z roku 1945 (Nariadenie SNR\nč. 104/1945 Zb. SNR, Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb.) s tým, že pre vydanie nehnuteľností\n(teda aj lesnej pôdy) musia byť splnené ďalšie tam stanovené podmienky týkajúce sa oprávnenej doby. V\nzmysle týchto podmienok musí ísť o fyzické osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho\nmajetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov, napr. nariadenia Zboru povereníkov č. 26/1948 Zb.\nSNR. Podľa tohto predpisu nárok na vyňatie pôdohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z\nkonfiškácie vznikol za splnenia (okrem iného) tej podmienky, že takéto osoby nadobudli československé\nštátne občianstvo podľa zákona č. 245/1948 Zb. o štátnom občianstve osôb maďarskej národnosti a\nsúčasne, ak pracovali na tomto majetku so starostlivosťou riadneho hospodára, okrem toho, že by pre\nokolnosti nezávislé na ich vôli samy nemohli na nich pracovať.\n(iii) Za oprávnené podľa tohto ustanovenia treba považovať jednak osoby, ktorým vznikol nárok na\nvyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov (napr. nar. Zboru\npovereníkov č. 26/1948 Zb. SNR), pričom od účinnosti zákona č. 93/1992 Zb., ktorým bolo doplnené\nustanovenie § 6 ods. 2 treba za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z\nkonfiškácie podľa osobitných predpisov považovať pre účely tohto zákona aj štátnych občanov ČSFR,\n\nktorí majú trvalý pobyt na území ČSFR a ktorým sa skonfiškoval poľnohospodársky majetok a neboli\nodsúdení podľa osobitných predpisov.\n35. Toto stanovisko jednoznačne uvádza, že § 6 ods. 2 zákona o pôde (totožný s § 3 ods. 2 reštitučného\nzákona 2003) ustanovuje, okrem iného, že reštitučný nárok vzniká aj osobám, ktorým bol príslušný\nmajetok skonfiškovaný aj pred 25. februárom 1948. Z tohto názoru vychádzal aj zrušujúci rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto veci zo 6. apríla 2011 sp.zn. 2Sžo 211/2010.\n36. Neskoršie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, citované sťažovateľom, obsahujúce\nopačný právny názor, treba považovať o pokus o odklon od uvedeného stanoviska správneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý však nebol neskoršou praxou práve správneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky akceptovaný. Dôkazom toho je rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 24. júna 2015 sp.zn. 9Sžr/132/2015, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky práve pod č. R 32/2017. V tejto súvislosti\nNajvyšší správny súd zastáva názor, že schválenie uvedeného súdneho rozhodnutia na publikáciu v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky predstavuje zjednotenie\nrozhodovacej činnosti v tejto otázke (podobne uvažuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 31. marca 2016 sp.zn. 3Cdo/12/2016, č. R 76/2016, bod 6.7).\n37. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 24. júna 2015 sp.zn. 9Sžr/132/2015 skonštatoval\nuvedené:\n(i) Druhá a tretia veta [§ 6 ods. 2] boli do zákona č. 229/1991 Zb. vložené zákonom č. 93/1992 Zb. s\núčinnosťou od 28. februára 1992.\nPodľa názoru odvolacieho senátu dňom 28. februára 1992 došlo k prelomeniu zásady, že sa vydávajú\nlen pozemky, ktoré prešli na štát v období od 25. februára 1948 z titulu konfiškácie. Tento jeho záver\nopiera o znenie tretej vety odseku 2 ustanovenia § 6; práve zo spojenia „pokiaľ tento majetok bol už pred\nrozhodným obdobím pridelený“, vyplýva nárok takých osôb na vydanie aj v prípade, keď konfiškačné\nrozhodnutie bolo vydané pred 25. februárom 1948.\n(ii) Uvedený záver je navyše podporený dôvodovou správou k zákonu č. 186/1993 Z. z., ktorým sa menil\nzákon č. 229/1991 Zb. a v ktorej sa uvádza: „... Druhá veta § 6 ods. 2 doplnená zákonom č. 73/1992 Zb.\nprevzala rozšírenie vyňatia majetku z konfiškácie podľa § 38 zákona č. 330/1991 Zb. s tou zmenou, že\nreštitučný nárok patrí oprávneným osobám aj vtedy, ak nehnuteľnosti boli pridelené pred 25. februárom\n1948. Ďalšou zmenou oproti § 38 zákona SNR č. 330/1991 Zb. bolo, že nehnuteľnosti možno vydať bez\nohľadu na to, či rozhodnutie konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov bolo vydané pred alebo po\nrozhodnom období.“\nVzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku v časti, týkajúcej sa\nvydania konfiškačných rozhodnutí pred 25. februárom 1948.\n38. S poukazom na vyššie uvedené Najvyšší správny súd zastáva názor, že v danej veci neboli\nsplnené podmienky na to, aby sa prelomila kasačná záväznosť zrušujúceho rozsudku správneho súdu\nvydaného v práve rozhodovanej veci, nakoľko k zmene ustálenej rozhodovacej praxe v dôsledku\nsťažovateľom citovaných súdnych rozhodnutí nedošlo. Práve naopak, ustálená rozhodovacia prax sa\nprihlásila a to práve publikáciou súdneho rozhodnutia v súdnej zbierke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky pod č. R 32/2017, k stanovisku správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. R 45/1998. Následne sa k právnym názorom uvedeným v tomto stanovisku a zbierkovom súdnom\nrozhodnutí prihlásili dávnejšie aj menej dávno viaceré senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(napr. rozsudok z 30. apríla 2020 sp.zn. 2Sžr/7/2017, časť VII. prvé dva odseky, a tam citovaná\njudikatúra) s tým, že rozhodnutie sp.zn. 4Sžr/2/2017 zo 6. februára 2018, ktorým sa Najvyšší súd\nSlovenskej republiky odklonil od rozhodnutia zásadného právneho významu, je dôvodné považovať za\nojedinelé v rámci rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k tejto právnej otázke v\nobdobí po zverejnení rozsudku sp.zn. 9Sžr/132/2015 z 24. júna 2015 v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov SR. Vychádzajúc z uvedeného sa preto krajský súd svojím rozhodnutím v danej\nveci neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.\n39. Najvyšší správny súd následne posudzoval dôvodnosť námietky, ktorou sťažovateľ tvrdil, že\nvec bola nesprávne právne posúdená, pričom dôvodnosť tejto námietky pochopiteľne úzko súvisí\ns vyhodnotením dôvodnosti námietky, že sa krajský súd svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu. Z dôvodu, že kasačný súd z vyššie uvedených dôvodov ustálil,\n\nže krajský súd svojím rozhodnutím rešpektoval ustálenú judikatúru kasačného súdu vo vzťahu k meritu\nveci, nemôže pochopiteľne následne obstáť ani námietka ohľadom nesprávneho právneho posúdenia\nveci. V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť sťažovateľa, že v danej veci bol už vydaný\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžo/211/2010 zo 6. apríla 2011, pričom\nprávnym názorom obsiahnutým v danom rozsudku bol žalovaný viazaný a ako už bolo vyššie uvedené\nnebol daný odklon od jeho kasačnej záväznosti. Preto je namieste uzavrieť, že samotná skutočnosť, že\nk vydaniu konfiškačného rozhodnutia došlo v roku 1946, nemôže byť sama osebe prekážkou úspechu\nžiadateliek v reštitučnom konaní.\n40. Najvyšší správny súd v súvislosti s právnym posúdením veci považuje za potrebné uviesť a to\ns poukazom na znenie ustanovenia § 3 ods. 2 reštitučného zákona 2003, že navrátiť vlastníctvo k\npozemkom resp. v spojitosti s § 6 reštitučného zákona 2003 sa má zaň poskytnúť náhrada aj v prípade,\nže osobe vznikol nárok na vyňatie pozemkov z konfiškácie podľa osobitných predpisov (pričom sa\npríkladmo v poznámke pod čiarou odkazuje na nariadenie Zboru povereníkov č. 26/1948 Sb. n. SNR)\ns tým, že toto ustanovenie definuje, ktoré ďalšie osoby sa majú považovať na účely reštitučného\nzákona 2003 za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie z konfiškácie. Medzi tieto osoby patria aj osoby,\nktorým bol majetok konfiškovaný podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. n. SNR, už\ncitovaného v tomto rozsudku, ktorý v § 1 ods. 1 v spojení s § 27 ustanovuje, že ku konfiškácii dochádzalo\nvždy k 1. marcu 1945 (táto skutočnosť vyplýva aj z rozhodnutia konfiškačnej komisie zo dňa 16.10.1946)\na keďže druhá veta ustanovenia § 3 ods. 2 odkazuje práve na konfiškácie uskutočnené s účinkami\nk 1. marcu 1945, pochopiteľne sa predpokladá vydanie pozemkov aj osobám, ktoré neboli postihnuté\nkonfiškáciou po 25. februári 1948. Opak by v podstate znamenal, že druhá veta § 3 ods. 2 reštitučného\nzákona 2003 spolu s k nej priradenou poznámkou pod čiarou by nemali žiadne uplatnenie a stali by\nsa zbytočnými.\n41. Ustanovenie § 3 ods. 2 reštitučného zákona 2003 tak preto predstavuje reštitučný titul (podobne ako\n§ 6 ods. 2 zákona o pôde), na ktorý sa nevzťahuje podmienka rozhodného obdobia podľa § 2 ods. 1 tohto\nzákona. Navyše, ako už bolo uvedené, aj posledná veta § 3 ods. 2 citovaného zákona predpokladá, že\nsa pravidlo v ňom obsiahnuté uplatní aj na situácie, ktoré nastali pred obdobím inak rozhodným podľa\nreštitučného zákona 2003, z čoho možno usudzovať, že pravidlo o rozhodnom období reštitučného\nzákona 2003 nie je absolútne. Tieto závery sú podporené aj obsahom dôvodových správ k zákonu č.\n93/1992 Zb. (čl. I. bod 9) a k zákonu Národnej rady Slovenskej republiky č. 186/1993 Z.z. (čl. I bod\n6), resp. priebehom parlamentného prerokúvania návrhov týchto zákonov vo Federálnom zhromaždení\n30. a 31. januára 1991 a 18. februára 1992, ako aj v Národnej rade, a zmien prijatých v priebehu tohto\nprerokúvania, s ktorými sa kasačný súd oboznámil. Tieto ustanovenia modifikovali § 6 ods. 2 zákona o\npôde (vrátane poznámok pod čiarou) do podoby, v akej sa nachádza dnes, a v akej bol z hľadiska textu\nprijatý aj § 3 ods. 2 reštitučného zákona 2003.\n42. V ostatnom kasačný súd odkazuje na odôvodnenie predchádzajúceho rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. 2Sžo 211/2010 zo 6. apríla 2011, v ktorom najvyšší súd skonštatoval\nokrem iného nasledovné: „V danom prípade navrhovateľky, aby mohli úspešne reštituovať, museli\nby preukázať v reštitučnom konaní, teda v tomto reštitučnom konaní zákonnú podmienku, a to že\nich právny predchodca nebol odsúdený podľa osobitných predpisov, ktorú skutočnosť ako vyplýva z\nadministratívneho spisu i preukázali. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že\nobsah § 6 ods. 2 zákona o pôde bol novelizovaný zákonom č. 93/1992 Zb. a do zákona bola zaradená\npoznámka pod č. 9a, odkazujúca na slovenský právny predpis, a to nariadenie SNR č. 33/1945 Zb. SNR\no potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva.\nPokiaľ by bol pôvodný vlastník Artúr Doboš odsúdený podľa nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. SNR v\nznení nariadenia č. 57/1946 Zb. nariadenia SNR, tak v takom prípade by neboli splnené podmienky\nna vydanie nehnuteľností, resp. priznaní práva na náhradu. Z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v\nadministratívnom spise správneho orgánu nevyplýva však, žeby pôvodný vlastník bol odsúdený podľa\nnariadenia SNR č. 33/1945 Sb. SNR.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že navrhovateľky ako\noprávnené osoby, ktoré sú vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi v príbuzenskom vzťahu ako vnučky\nspĺňajú potom nesporne i status oprávnených osôb a potom a týchto skutkových a právnych okolností\nnič nebránilo odporcovi, aby ich reštitučnému návrhu zodpovedajúcim spôsobom vyhovel, pretože z\nlistinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti sú\nzastavané a je tu teda zákonná prekážka pre nevydanie týchto nehnuteľností.\n\nPokiaľ teda § 6 ods. 2 zákona o pôde v komplexnom znení po jeho novelizácii vykonanej zákonom č.\n93/1992 Zb. logicky vyhodnotíme tak je potrebné akceptovať záver, že ani v pôvodnom znení a ani v\nznení po novele nemožno poznámky č. 9 a č. 9a interpretovať inak, než ako príkladmé odkazy v úvahu\nprichádzajúce osobitné predpisy a potom § 6 ods. 2 zákona o pôde je potrebné skutočne považovať\nza ďalší reštitučný titul špecificky orientovaný do oblasti možnej zákonnej reštitúcie konfiškovaného\npoľnohospodárskeho majetku priamo v režime zákona o pôde. Neobstojí preto ani zásadná námietka\nkrajského súdu ako i pozemkového úradu, že predmetná konfiškácia majetkov spadá v danom prípade\npred tzv. rozhodné obdobie. Naopak je potrebné rešpektovať skutočnosť, že samotný § 6 ods. 2 zákona o\npôde obsahuje výslovné pravidlo ako postupovať pri strate konfiškovaného majetku je preto je potrebné\nakceptovať ten záver, že § 6 ods. 2 zákona o pôde predstavuje prielom do inak striktne vymedzeného\nrozhodného obdobia pre prípady uvedené v § 6 ods. 1 zákona o pôde.\nV danom prípade pre úplnosť veci Najvyšší súd SR uvádza, že postupom Obvodného pozemkového\núradu v Bratislave ako i Krajského súdu v Bratislave boli navrhovateľky ukrátené na svojich právach a\nbolo zasiahnuté do ich základných ľudských práv.\nVýklad ustanovení §§ 2 a 3 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. aký zvolili v posudzovanej veci pozemkový\núrad ako i krajský súd je v príkrom rozpore s ústavne konformným výkladom na tak citlivú problematiku\nakou je nesporne problematika reštitučných konaní. Takýto výklad aký zaujali správny orgán a krajský\nsúd je v rozpore s právom na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1\nDohovoru.“\n43. Na záver považuje kasačný súd ešte poukázať na to, že reštitučná legislatíva bola na Slovensku\nprijatá, čím si Slovensko splnilo svoj morálny záväzok a preukázalo schopnosť sebareflexie. V\ntomto kontexte však nemožno opomínať fakt, že dĺžka mnohých reštitučných konaní je zjavne\nneprimeraná, ako na to poukazuje aj správa verejnej ochrankyne práv pani B. V.vej o zbytočných\nprieťahoch v reštitučných konaniach k poľnohospodárskej a lesnej pôde zo septembra 2015 (<https://\nwww.vop.gov.sk/files/spr_restitucie.pdf>); a to aj z dôvodu postupov sťažovateľa, ako je to uvedené na\ns. 20 tejto správy. Míňa sa preto účelu reštitučnej legislatívy, keď sa mnohokrát už starší žiadatelia\nvýsledku konania často ani nedočkajú, alebo sa ho dočkajú s odstupom mnohých rokov a po takých\nprocedurálnych peripetiách, že už nemôžu považovať aj pozitívne reštitučné rozhodnutie za plne\nuspokojujúce, a to z dôvodu komplikovaného a zdĺhavého procesu. Uvedené platí aj pre daný prípad,\nkeď reštitučné konanie v práve rozhodovanej veci bolo ukončené pred správnymi orgánmi až po viac\nako 14-tich rokoch.\n44. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností dospel preto Najvyšší správny súd k záveru, že\nnapadnutý rozsudok je vecne správny, čo je dôvodom na zamietnutie kasačnej sťažnosti postupom\npodľa § 461 SSP.\n45. O trovách kasačného konania bolo rozhodnuté podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1,\n§ 168 SSP a § 169 SSP tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania nebol priznaný z\ndôvodu neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému z dôvodu, že mu nárok na náhradu trov konania\nzo zákona nevyplýva. Ďalšiemu účastníkovi konania 4/ nebol rovnako nárok na náhradu trov konania\npriznaný, nakoľko mu nebola v kasačnom konaní uložená žiadna povinnosť, v súvislosti s ktorou by mu\nvznikli trovy konania.\n46. Vo vzťahu k ďalším účastníčkam konania 1/ až 3/ (ktorým rovnako nebola uložená zo strany\nkasačného súdu žiadna povinnosť) však kasačný súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov\nkonania prihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa, ako mu to umožňuje ustanovenie § 169\nSSP, a žiadateľkám priznal nárok na náhradu trov konania tak, ako to požadovali proti sťažovateľovi,\nktorý nebol v kasačnom konaní úspešný. Dôvody hodné osobitného zreteľa Najvyšší správny súd\nvzhliadol v tom, že sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského súdu vydanému v\njeho neprospech v situácii, keď mu muselo byť z ustálenej rozhodovacej praxe, ako bola opísaná v\ntomto rozsudku, zrejmé, že nemá veľkú nádej na úspech, o to viac, že právny názor na predmetnú\nvec bol evidentný aj z predchádzajúceho, pre túto vec kasačne záväzného zrušujúceho rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rovnako kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že\nsťažovateľ nepredkladal v kasačnej sťažnosti žiadne zásadné a hlavne nové argumenty, prečo by táto\nustálená rozhodovacia prax mala byť modifikovaná, keď opakoval iba už dobre známe argumenty, ktoré\npoužíval tak v správnom konaní, ako aj v konaní pred krajským súdom a v podstate predlžoval konanie\nprostredníctvom argumentov, ktoré boli opakovane odmietnuté. Práve s poukazom na okolnosti tohto\nprípadu, najmä pokiaľ ide o historicky citlivú povahu uplatneného nároku, t. j. reštitučného nároku, podľa\n\nnázoru kasačného súdu dodávajú úkonom sťažovateľa predlžujúcim súdne konanie nadväzujúce na\nreštitučné konanie rozmer osobitosti z pohľadu § 169 SSP. Na podporu uvedenej argumentácie kasačný\nsúd uvádza, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že výnimočné okolnosti prípadu, a to\naj v tom smere, že ide o reštitučné konanie, môžu odôvodniť aplikáciu pravidla o (ne)priznaní náhrady\ntrov konania z dôvodu hodného osobitného zreteľa, pričom zohľadniť možno aj dĺžku konania (nález z\n2. júla 2019 sp.zn. IV. ÚS 431/2018, č. 13/2019 ZNaU, body 34 až 38).\n47. Preto v situácii, keď sa žiadateľky museli brániť proti kasačnej sťažnosti sťažovateľa, ktorá už pri\npodaní, ako bolo uvedené, mala malú šancu na úspech, a keď tu konanie prebiehalo bez viny žiadateliek\npo dlhé roky a v dôsledku kasačnej sťažnosti sťažovateľa sa ešte predĺžilo, považoval Najvyšší správny\nsúd za spravodlivé priznať žiadateľkám proti sťažovateľovi, ktorý nebol so svojou kasačnou sťažnosťou\núspešný, nárok na náhradu trov kasačného konania v rozsahu 100%.\n48. Záverom kasačný súd dodáva, že neuniklo jeho pozornosti, že dňa 24. júna 2020 bola Najvyššiemu\nsúdu Slovenskej republiky doručená žiadosť o nahliadnutie do spisu sp.zn. 5Sžrk/7/2019 spolu s\nplnomocenstvom zo dňa 22.01.2020, ktorým ďalšie účastníčky konania 1/ až 3/ splnomocnili Advokátsku\nkanceláriu VICTORIA, s.r.o. na zastupovanie v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave\nsp.zn. 2S/137/2018, avšak kasačný súd z dôvodu, že dané plnomocenstvo nepokrývalo samotné\nkasačné konanie, uvedenú advokátsku kanceláriu v záhlaví tohto rozsudku neuviedol.\n49. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/137/2018", "guid": "4e6f1114-7211-4cf9-aca6-ed619bed798b:fdfd18ac-abb9-49ed-89f4-d1f2e093b0ae", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}