{"guid": "7bbc2763-d670-42ae-a692-eef5d7ed5ed2:ad9d83d3-f2f7-462e-bfad-d5614bcac223", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8720202682.1", "spisova_znacka": "5CdoPr/1/2026", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5CdoPr/1/2026 z 31. 3. 2026", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2026, sp. zn. 5CdoPr/1/2026, ECLI:SK:NSSR:2026:8720202682.1", "identifikacne_cislo": "8720202682", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Halušková", "sudca_id": 966, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-haluskova-966", "datum_vydania": "2026-03-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-442"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-383", "nazov": "§ 383 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-383", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-383"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-384.odsek-1", "nazov": "§ 384 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-384.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-384"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "nazov": "§ 432 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-442", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-383", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-384", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ad9d83d3-f2f7-462e-bfad-d5614bcac223", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8720202682.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8720202682.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8720202682.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5CdoPr/1/2026\n8720202682\n31. 03. 2026\nJUDr. Jana Halušková\nECLI:SK:NSSR:2026:8720202682.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej\na členov senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD., v spore žalobkyne Mgr. N. I.,\nnarodenej XX. Y. XXXX, O., K. Č.. XXXX/X, zastúpenej obchodnou spoločnosťou IKC - advokátska\nkancelária s. r. o., Prešov, Hruny 11B, IČO: 56 108 222, proti žalovanému Park kultúry a oddychu, Prešov,\nHlavná 50A, IČO: 00 187 437, zastúpenému advokátom JUDr. Martinom Staroňom, Prešov, Hlavná 89, o\nneplatnosť skončenia pracovného pomeru a iné s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prešov\npod sp. zn. 19Cpr/15/2023, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.\naugusta 2025 č. k. 14CoPr/1/2025 - 375, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovanému voči žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 03. 12. 2024\nč. k. 19Cpr/15/2023-314 z 03. 12. 2024 (druhým v poradí) žalobu zamietol (I. výrok) a rozhodol, že\nžalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude\nrozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (II. výrok). Z odôvodnenia rozsudku\nvyplýva, že predmetom konania po zmene žaloby pripustenej uznesením č. k. 9Cpr/14/2021-122 z\n10. 05. 2022 okresného súdu bolo určenie, že skončenie pracovného pomeru zo 16. 07. 2020 dané\nžalovaným žalobkyni je neplatné, pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá a žalovaný je povinný v\nlehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobkyni špecifikovanú náhradu mzdy.\n1.1. Súd prvej inštancie vykonaním dokazovaním ustálil, že žalovaný ako zamestnávateľ a žalobkyňa\nako zamestnanec uzavreli 02. 11. 2015 pracovnú zmluvu, ktorým dňom medzi nimi vznikol pracovný\npomer. Druh práce bol dohodnutý ako „poverená riadením Parku kultúry a oddychu“, doba trvania\npracovného pomeru bola zjednaná ako určitá „do návratu Mgr. N. R., riaditeľa Parku kultúry a oddychu\nz verejnej funkcie prednostu Okresného úradu Prešov, najneskôr však do 02. 05. 2016“. Miesto výkonu\npráce zamestnanca bolo dohodnuté Mesto Prešov, pracovisko Park kultúry a oddychu, Hlavná 50, 080\n01 Prešov a v bode 7., že zamestnávateľ a zamestnanec sa nedohodli na skúšobnej dobe. Podľa dohody\no zmene pracovnej zmluvy z 31. 05. 2016 bola žalobkyňa ako zamestnanec povinná vykonávať druh\npráce riaditeľka Parku kultúry a oddychu s tým, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú, do\nnávratu Mgr. N. R., ktorý je dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej funkcie, do funkcie riaditeľa Parku\nkultúry a oddychu, resp. do skončenia alebo zániku jeho pracovného pomeru, ak by táto skutočnosť\nnastala skôr. Dňa 31. 05. 2017 bola medzi zmluvnými stranami uzavretá dohoda o zmene pracovnej\nzmluvy v podobe zmeny pracovného času zamestnanca na 37,5 hodín/týždenne (100% pracovný\núväzok). Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vyhotovilo 15. 07. 2020 oznámenie o skončení\nštátnozamestnaneckého pomeru č. SPSČ-OU2-2020/003022 (§ 82 ods. 7 zákona č. 55/2017 Z. z. o\n\nštátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej len „zákon o štátnej službe“) a v spojení\ns § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe došlo dňom 15. 07. 2020 ku skončeniu štátnozamestnaneckého\npomeru štátneho zamestnanca Mgr. N. R. z dôvodu odvolania z funkcie prednostu Okresného úradu\nPrešov. Z potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 15. 07. 2020 č. SPSČ-OU2-2020/003035\nvyplynula doba trvania štátnozamestnaneckého pomeru Mgr. N. R. od 04. 12. 2014 do 15. 07. 2020.\nPrimátorka Mesta Prešov Ing. Andrea Turčanová oznámila písomnosťou z 15. 07. 2020 žalobkyni, že\njej pracovný pomer uzavretý na dobu určitú na základe pracovnej zmluvy z 02. 11. 2015 v znení jej\nneskorších zmien v spojení s uznesením Mestského zastupiteľstva Mesta Prešov č. 392/2016 z 23. 05.\n2016 skončil dňa 15. 07. 2020 z dôvodu zániku verejnej funkcie, do ktorej bol Mgr. N. R., riaditeľ Parku\nkultúry a oddychu dlhodobo uvoľnený a jeho nástupom na pracovné miesto, z ktorého bol dlhodobo\nuvoľnený dňa 16. 07. 2020; prevzatie tohto oznámenia žalobkyňa potvrdila svojím podpisom. Žalobkyňa\npísomnosťou doručenou žalovanému 03. 08. 2020 oznámila, že v súlade s § 71 ods. 2 Zákonníka práce\n(v skratke „ZP“) sa zmenil jej pracovný pomer na dobu neurčitú a naďalej trvá; žalovaný žalobkyni 11. 08.\n2020 odpovedal, že funkcia riaditeľky Parku kultúry a oddychu skončila žalobkyni dňom 15. 07. 2020.\nPodľa Štatútu Parku kultúry a oddychu v Prešove zriadilo Mestské zastupiteľstvo v Prešove uznesením\nč. 70/1992 z 13. 04. 1992 podľa § 11 ods. 3 písm. i) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení\nneskorších predpisov dňom 01. 05. 1992 mestskú príspevkovú organizáciu Park kultúry a oddychu (ďalej\nlen „PKO“), so sídlom na Hlavnej ul. č. 50 v Prešove, IČO: 00 187 437, ktorého štatutárnym orgánom\nje riaditeľ, vymenúvaný a odvolávaný v zmysle § 11 ods. 4 písm. l) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom\nzriadení v znení neskorších predpisov. Podľa Dodatku č. 1 k Štatútu Parku kultúry a oddychu v Prešove\nz 10. 04. 2019, účinného dňa 01. 05. 2019, štatutárnym orgánom príspevkovej organizácie je riaditeľ,\nktorého menuje a odvoláva mestské zastupiteľstvo na návrh primátora mesta. Výsluchom žalobkyne aj\nsvedkov Mgr. P. O., Mgr. O. J., Mgr. M. O., N. K., Mgr. N. R., z čestných prehlásení Mgr. M. O. zo 04. 12.\n2020 a Ing. arch. O. M. zo 07. 12. 2020, textových správ a emailovej komunikácie bolo potvrdené, že\nžalobkyňa bola prítomná 16. 07. 2020 v práci a zúčastnila sa V. ročníka Festivalu architektúry a dizajnu\nFEAD 2000. Mgr. N. R. žalobkyňu oboznámil deň vopred, t. j. 15. 07. 2020 so svojím odvolaním z funkcie\nprednostu Okresného úradu Prešov k 15. 07. 2020 a tým, že sa od 16. 07. 2020 opäť ujíma funkcie\nriaditeľa PKO a že od uvedeného dátumu žalobkyňa nie je riaditeľkou ani zamestnankyňou PKO. O akcii\nFEAD 2000 nevedel a žalobkyni nedal súhlas, resp. nepožiadal ju o účasť na tomto stretnutí on ani\nnikto zo strany zamestnávateľa, alebo Mesta Prešov. Podľa súdu prvej inštancie nebolo preukázané, že\nžalobkyňa s vedomím zamestnávateľa vykonávala prácu aj po 15. 07. 2020, a teda že by došlo k zmene\njej pracovného pomeru z doby určitej na dobu neurčitú. Poukázal aj na to, že žalobkyňa v žalobe vôbec\nneuvádzala telefonát medzi ňou a svedkom R. zo dňa 15. 07. 2020, o ktorom sa zmienila až pri výpovedi\nna pojednávaní. Okresný súd vo svetle výpovedí svedkyne K. a O. hodnotil skutočnosť, že by svedok\nR. žalobkyni pri tomto telefonáte neuviedol najpodstatnejšiu okolnosť dňa, t. j. že žalobkyňa nebude od\nnasledujúceho dňa pôsobiť na pozícii riaditeľky žalovaného, ako neudržateľnú.\n1.2. Vychádzajúc z § 13 ods. 3, § 48 ods. 1, § 59 ods. 1 a 2, § 71 ods. 1 až 3 a § 77 zákona č. 311/2001 Z.\nz. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, § 11 ods. 4 písm. l) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom\nzriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 369/1990 Zb.“) súd prvej inštancie uzavrel,\nže bolo iba rozhodnutím žalobkyne zúčastniť sa akcie, ktorej sa zúčastnil aj ďalší zamestnanec, hoci si\nvzhľadom na vykonané dokazovanie musela byť vedomá, že už nevykonáva funkciu riaditeľky PKO a\nzúčasniť sa na uvedenej akcii môže minimálne s vedomím riaditeľa Mgr. N. R.. Preukázané nebolo, že\nžalobkyňa s vedomím zamestnávateľa - žalovaného vykonávala prácu aj po 15. 07. 2020 a došlo by k\nzmene jej pracovného pomeru z doby určitej na dobu neurčitú. Pracovný pomer žalobkyne so žalovaným\nsa skončil kvalifikovaným uplynutím času, t. j. na základe právnej udalosti dňa 15. 07. 2020 priamo zo\nzákona a uplynutím doby určitej, a to zánikom verejnej funkcie Mgr. N. R..\n1.3. Výrok o náhrade trov konania zdôvodnil súd prvej inštancie za aplikácie § 255 ods. 1 a § 262 ods.\n1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)\núspechom žalovaného v konaní.\n2. Krajský súd v Prešove (v ďalšom aj „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 26. augusta 2025 č. k.\n14CoPr/1/2025 - 375 potvrdil rozsudok (I. výrok) súdu prvej inštancie a žalovanému voči žalobkyni\npriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého rozhodne súd prvej\ninštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (II. výrok).\nPo rekapitulácii teoretických záverov týkajúcich sa jednotlivých žalobkyňou uplatnených odvolacích\ndôvodov a poukážuc na viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie\n(§ 382, § 385 CSP) a dôvodmi odvolania podaného žalobkyňou (§ 380 ods. 1, 2 CSP) odvolací súd\nkonštatoval, že súdom prvej inštancie bol zistený skutkový stav v postačujúcom rozsahu a zo zistených\n\nskutočností bol ustálený vecne správny právny záver. Odvolací súd si preto osvojil vecne správne\nodôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré poukázal a ktoré doplnil.\n2.1. Odvolací súd uviedol, že riaditeľ je v zmysle čl. 3 bodu 1. Štatútu žalovaného zo 07. 04. 2014 jeho\nštatutárnym orgánom. Mgr. N. R. bol odvolaný z funkcie prednostu Okresného úradu Prešov uznesením\nvlády SR č. 471 z 15. 07. 2020 dňom 15. 07. 2020, čím zo zákona skončil jeho štátnozamestnanecký\npomer. K zmene pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú na pracovný pomer na neurčitú\ndobu v zmysle § 71 ods. 2 ZP by mohlo dôjsť iba v prípade, že sa žalobkyňa dňa 16. 07. 2020\nzúčastnila pracovnej porady k FEAD-u s vedomím zamestnávateľa. Pre záver o pokračovaní v práci\ns vedomím zamestnávateľa je postačujúce, že o ďalšom výkone práce zamestnanca vedel akýkoľvek\nzamestnancovi nadriadený vedúci zamestnanec a aby mu v tom (t. j. v pokračovaní vo výkone\npráce, pozn. dovolacieho súdu) zamestnávateľ (člen štatutárneho orgánu alebo iný nadriadený vedúci\nzamestnanec) zabránil. K takejto zmene pracovného pomeru nedôjde, ak o ďalšom výkone práce\nzamestnancom najbližší nadriadený vedúci zamestnanec nevedel, ak zamestnávateľ svoj nesúhlas s\nďalším výkonom práce neprejavil v dôsledku omylu, ktorý u zamestnávateľa zamestnanec vyvolal a ani\nv prípade, ak by Zákonníkom práce stanovená fikcia zmeny obsahu pracovného pomeru bola v rozpore\ns prejavenou vôľou účastníkov pracovnoprávneho vzťahu.\n2.2. Z vykonaného dokazovania podľa žalobkyne nevyplynulo, že svedok Mgr. R.Č. ako riaditeľ\nžalovaného dňa 16. 07. 2020 nevedel, že ona bude v uvedený deň pokračovať v práci, pretože bol\nžalobkyňou o pracovnej porade k FEAD-u a o zámere jej účasti na nej oboznámený. Svedok žalobkyňu\nkontaktoval telefonicky 15. 07. 2020, kedy sa dohodli na vzájomnom stretnutí nasledujúceho dňa a\nžalobkyňa mu oznámila aj svoju účasť na uvedenej porade. Popierala ale, že by jej svedok v rámci\ntohto telefonického rozhovoru oznámil jeho odvolanie z funkcie prednostu okresného úradu a nástup\ndo funkcie riaditeľa žalovaného nasledujúcim dňom, a tým aj skončenie jej pracovného pomeru a\nnesúhlas s jej účasťou na danej porade. Súd prvej inštancie mal podľa odvolacieho súdu opodstatnene\nza to, že ide o nepreukázané tvrdenie proti tvrdeniu a nemožno dospieť k záveru, že by svedok, ktorý\nsa dňom 16. 07. 2020 vrátil do funkcie riaditeľa (štatutárneho orgánu) žalovaného, mal informáciu\naj o tom, že účasť žalobkyne na porade k FEAD-u dňa 16. 7. 2020 má byť výkonom jej práce pre\nžalovaného, majúcim za následok zmenu pracovného pomeru. Podľa odvolacieho súdu vedomosť\nzamestnávateľa, že zamestnanec pokračuje po uplynutí dohodnutej doby vo výkone práce, spočíva aj\nv tom, že zamestnávateľ si uvedomuje, že zamestnanec vykonáva prácu pre neho napriek tomu, že\ndohodnutá doba pracovného pomeru tohto zamestnanca skončila. Povinnosť zastupovať žalovaného\nnavonok je obsahom pracovných povinností jeho riaditeľa, pričom svedok Mgr. R. vedel, že dňom 16.\n07. 2020 opätovne nastúpil na miesto žalobkyne; v súvislosti s týmto poznatkom nemožno u neho\nautomaticky predpokladať vedomosť, že žalobkyňa sa označenej porady zúčastňovala ako riaditeľka\nžalovaného, a teda pre neho vykonávala prácu.\n2.3. Za špecifikum označil odvolací súd to, že k skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť u štatutárneho\nzástupcu zamestnávateľa opätovným ujatím sa funkcie po skončení doby prerušenia pracovnoprávneho\nvzťahu aj to, že určitá doba trvania pracovného pomeru žalobkyne nebola vymedzená konkrétnym\ndátumom, ale závisela od udalosti, ktorej čas nebol vopred známy; táto udalosť nastala náhle a od\nMgr. R. vyžadovala ukončenie pôvodnej funkcie, t. j. odovzdanie okresného úradu. Osoba, ktorá sa\nmala ujať výkonu funkcie štatutárneho zástupcu zamestnávateľa (svedok Mgr. R.) tak urobila až potom,\nako výkonom práce v tento deň malo podľa žalobkyne dôjsť k transformácii jej pracovného pomeru na\nneurčitý čas. Žalobkyňa pred súdom prvej inštancie ale uvádzala, že až po porade k FEAD-u dňa 16.\n07. 2022 oznámila Mgr. R. sms správou možnosť stretnúť sa s ním. Pokiaľ za tejto situácie svedok až v\npriebehu dňa (a nie hneď v ranných hodinách) od žalobkyne prevzal výkon funkcie riaditeľa žalovaného\n(potom ako toho istého dňa formálne odovzdal funkciu prednostu okresného úradu po svojom odvolaní\nz nej), len formalistickým výkladom §-u 71 ods. 2 ZP by bolo možné z účasti žalobkyne na uvedenej\nporade vyvodzovať bez ďalšieho zmenu jej pracovného pomeru na neurčitý čas. Zmyslom označeného\nustanovenia je totiž umožniť zamestnancovi pokračovať vo výkone práce pre zamestnávateľa aj bez\nformálnej zmeny pracovnej zmluvy v prípade, ak zamestnávateľ si je výkonu práce zamestnanca\nvedomý, konkludentne s jej vykonávaním súhlasí a žiadnym spôsobom neprejaví s výkonom takejto\npráce nesúhlas.\n2.4. Za správny označil odvolací súd právny záver súdu prvej inštancie o nedostatku vedomosti\nžalovaného o výkone práce žalobkyne pre neho dňa 16. 07. 2020 a námietky žalobkyne, že svedok R.\nneurobil vo vzťahu k žalobkyni žiaden úkon, ktorým by jej zabránil v účasti na porade k FEAD-u, ako aj o\nvedomosti žalobkyne o odvolaní svedka z funkcie prednostu, a tým o skončení jej pracovného pomeru\naž nasledujúceho dňa za právne bezvýznamné. S ohľadom na výpovede svedkov K. a O. odvolací súd\nsúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa napriek tomu, že to v konaní popierala, musela\n\nbyť dňa 15. 07. 2020 svedkom Mgr. R. telefonicky oboznámená s jeho odvolaním z funkcie prednostu\na s tým, že nasledujúceho dňa začne vykonávať funkciu riaditeľa žalovaného, v dôsledku čoho ďalší\nvýkon tejto funkcie žalobkyňou už 16. 07. 2020 nie je možný. Vedomosť žalobkyne pre právne posúdenie\nsporu nie je relevantná, pretože zmenu jej pracovného pomeru je podstatná vedomosť žalovaného, že\nvykonáva pre neho závislú prácu po dátume, ktorým malo dôjsť k skončeniu dohodnutého pracovného\npomeru na dobu určitú. Ani procesné postavenie žalobkyne ako slabšej strany sporu nemôže zmeniť\nvýklad hmotnoprávnej normy.\n2.5. Vo vzťahu k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru odvolací súd poukázal na to, že § 77\nZP taxatívne vymedzuje spôsoby skončenia pracovného pomeru, v prípade ktorých je možné domáhať\nsa určenia jeho neplatnosti; skončenie pracovného pomeru na dobu určitú uplynutím dojednanej doby\nmedzi ne nepatrí. Oznámenie o skončení pracovného pomeru z 15. 07. 2020 má deklaratórny význam,\nnejde o právny úkon, s ktorým by bolo možné spájať právne následky v podobe skončenia pracovného\npomeru. Žaloba je potom v tejto časti nedôvodná aj pre nesplnenie podmienok procesnej prípustnosti\nžaloby o určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d) CSP v spojení s § 77 ZP).\n2.6. Odvolací súd skonštatoval, že správnemu výroku I. vo veci samej zodpovedá aj správny výrok II.\no nároku na náhradu trov konania.\n2.7. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s\n§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a priznal žalovanému voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by v zmysle\nust. § 257 CSP nebolo dôvodné žalovanému priznať náhradu odvolacích trov neboli v okolnostiach\nprípadu zistené.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie z dôvodu podľa § 420 písm. f) a § 421\nods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku.\n3.1. Porušenie svojho práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) videla žalobkyňa (ďalej\naj „dovolateľka“) v prekročení viazanosti odvolacieho súdu zisteným skutkovým stavom, v procese\nhodnotenia dôkazov a v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu. Odvolaciemu súdu\nvytkla, že na jednej strane považoval za postačujúci skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, na\ndruhej strane tento v kľúčových bodoch posúdil inak a inak aplikoval § 71 ods. 2 Zákonníka práce.\nNesúhlasila so spôsobom hodnotenia jej účasti na stretnutí FEAD dňa 16. 07. 2020 a namietla, že\nodvolací súd zmenil posudzovanie skutkového stavu bez bližšieho vysvetlenia.\n3.2. Ako právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktoré v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené dovolateľka vymedzila tieto štyri otázky: 1/\nKoho možno podľa § 71 ods. 2 ZP pokladať za zamestnávateľa, ak dochádza k výmene štatutárnych\norgánov, pre účely posúdenia, či zamestnanec pokračuje v práci s vedomím zamestnávateľa, ak je\nzamestnanec vymenúvaný a odvolávaný podľa § 11 ods. 4 písm. l) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom\nzriadení v znení neskorších predpisov? 2/ K akému okamihu je potrebné posudzovať vedomosť\nzamestnávateľa podľa § 71 ods. 2 ZP o existencii pracovných pomerov zamestnancov na dobu určitú,\nak dochádza k výmene štatutárnych orgánov podľa § 11 ods. 4 písm. l) zákona č. 369/1990 Zb. o\nobecnom zriadení v znení neskorších predpisov? 3/ Je možné spojenie „s vedomím zamestnávateľa“\npodľa § 71 ods. 2 ZP vykladať tak, že zamestnávateľ si uvedomuje (je uzrozumený so skutočnosťou), že\nzamestnanec vykonáva prácu pre neho, napriek tomu, že dohodnutá doba pracovného pomeru tomuto\nzamestnancovi už skončila, alebo postačí, že zamestnávateľ o tom vzhľadom na okolnosti vedieť mal\na mohol? 4/ Aký je vzťah zamestnávateľa k informácii (vedomosti) o tom, že zamestnanec pokračuje\nv práci?\n3.2.1. Potrebu zodpovedania prvej a druhej dovolacej otázky odôvodnila dovolateľka tým, že súdy\nnižších inštancií považovali za zamestnávateľa pre účely aplikácie § 71 ods. 2 ZP novovymenovaného\nriaditeľa žalovaného Mgr. R., hoci podľa dovolateľky oprávnenie oznamovať dovolateľke zmeny\npracovného pomeru patrilo štatutárovi Mesta Prešov, ktorý jej uvedenú skutočnosť oznámil listom\ndoručeným 16. 07. 2020 popoludní, až po tom, ako bol konfrontovaný dovolateľkou, teda po transformácii\npracovného pomeru. Vedomosť zamestnávateľa o existencii pracovných pomerov zamestnancov na\ndobu určitú treba pri výmene štatutárnych zástupcov posudzovať ku dňu vymenovania alebo odvolania\nštatutárneho orgánu.\n3.2.2. Vo vzťahu k tretej dovolacej otázke žalobkyňa argumentovala, že sa opiera o právny názor\nodvolacieho súdu, podľa ktorého by mohlo k transformácii pracovného pomeru na neurčitú dobu dôjsť\niba v prípade vedomosti nového štatutára žalovaného o existencii pracovného pomeru dovolateľky na\ndobu určitú. Podľa názoru dovolateľky musí byť transformácia pracovného pomeru v zmysle § 71 ods.\n2 Zákonníka práce podmienená aj tým, či nový zamestnávateľ podnikol všetky kroky pre zaobstaranie\n\nsi všetkých potrebných informácií vo vzťahu k jeho zamestnancom a ich pracovným pomerom. Slovné\nspojenie „s vedomím zamestnávateľa“ podľa § 71 ods. 2 ZP treba podľa dovolateľky vykladať tak, že\npokrýva aj situácie, kedy zamestnávateľ vedieť mal a mohol o existencii pracovných pomerov na dobu\nurčitú.\n3.2.3. Štvrtú nastolenú dovolaciu otázku označila dovolateľka za relevantnú preto, že podľa odvolacieho\nsúdu pre zabránenie transformácie pracovného pomeru na neurčitú dobu bola rozhodujúcou len\nvedomosť Mgr. R.N., nie vonkajší prejav jeho nesúhlasu. Naopak, podľa dovolateľky o tom, že\nzamestnanec pokračuje v práci možno usudzovať najmä z vonkajších prejavov zamestnávateľa. Ak\nzamestnávateľ neprejaví navonok, že s ďalšou prácou zamestnanca nesúhlasí, je potrebné podľa\nžalobkyne konštatovať, že zamestnanec pracuje s vedomím zamestnávateľa.\n4. Žalovaný vo vyjadrení dovolanie žalobkyne označil za nedôvodné, pretože rozsudok súdu prvej\ninštancie aj rozsudok odvolacieho súdu sú vecne správne, vychádzajú z dostatočne a správne zisteného\nskutkového stavu veci, správneho zhodnotenia dokazovania a správneho právneho posúdenia veci.\nSúd prvej inštancie aj odvolací súd zodpovedali na všetky relevantné otázky nastolené žalobkyňou a\nžalovaným; citoval bod 20. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu a bod 65. odôvodnenia rozsudku\nsúdu prvej inštancie aj výpoveď svedka Mgr. O. z pojednávania zo dňa 13. 07. 2022, svedkov N. K. a\nMgr. N. R. zo dňa 19. 01. 2023 a zopakoval obsah v konaní vykonaných listinných dôkazov. Zdôraznil,\nže pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú končí uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý (§ 59 ods. 2\nZákonníka práce). Pracovný pomer sa teda môže skončiť nielen na základe právneho úkonu, ale aj na\nzáklade právnej udalosti, ktorou je kvalifikované uplynutie času. V takomto prípade sa pracovný pomer\nskončí bez toho, aby zamestnanec alebo zamestnávateľ museli vykonať určitý právny úkon smerujúci\nk jeho skončeniu. Aj pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil dňa 15. 07. 2020 priamo zo\nzákona uplynutím doby určitej, zánikom verejnej funkcie Mgr. N. R.; od 16. 07. 2020 žalobkyňa nebola\nzamestnancom žalovaného. K jednotlivým otázkam nastolených v dovolaní žalobkyňou (§ 421 ods. 1\npísm. b) CSP) žalovaný upriamil pozornosť na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/35/2020 a uviedol, že\nžalobkyňou nastolené otázky nespĺňajú atribúty otázky právnej, ide o otázky skutkové. Naviac odvolací\nsúd sa s týmito otázkami vysporiadal v bode 21. napadnutého rozsudku (ktorý žalovaný spolu s bodom\n22. odôvodnenia odvolacieho rozsudku odcitoval), kde poukázal na špecifikum tohto prípadu. V závere\nvyjadrenia žalovaný navrhol odmietnutie dovolania žalobkyne podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie,\nv ktorom dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP uplatniac si\nnáhradu trov dovolacieho konania.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací\nsúd“) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade\nso zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),\nbez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP, časť vety pred bodkočiarkou) dospel k záveru, že dovolanie\ntreba zamietnuť.\n6. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v §\n420 písm. f) CSP sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu\nznemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné\noprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb\ndomáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty\na záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,\nzákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu\nnevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,\npreberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol\nv súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa\nňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Pod\n\nporušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa\nvymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n8. Dovolateľka v prvom rade označila za vadu zmätočnosti prekročenie viazanosti odvolacieho súdu\nskutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie. Dovolací súd musí pripomenúť, že v dovolacom\nkonaní nemôže preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení z dôvodu, že nie je oprávnený\nprehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v\ndovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (porov. § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací\nsúd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd).\n8.1. Podľa § 383 Civilného sporového poriadku odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho\nzistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.\nPodľa § 384 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom\nrozsahu zopakuje sám.\n8.2. Dovolateľka namietla, že súd prvej inštancie jej vedomosť o skončení pracovného pomeru vyvodil\nz nepriamych dôkazov (64. bod odôvodnenia prvoinštančného rozsudku), odvolací súd zdôvodnil, že aj\nkeby žalobkyňa mala vedomosť o skončení jej funkcie a pracovného pomeru, ide o okolnosť nepodstatnú\npre aplikáciu § 71 ods. 2 Zákonníka práce, pretože rozhodujúca je vedomosť zamestnávateľa o výkone\npráce zamestnancom. Podľa dovolateľky sa teda odvolací súd skutkovo zameral na posudzovanie iných\nskutočností ako súd prvej inštancie. Dovolací súd poukazuje na posledný riadok odseku 56. odôvodnenia\nprvoinštančného rozsudku (účasť na uvedenej akcii musí byť minimálne s vedomím riaditeľa Mgr. N. R.)\naj na prvý riadok bodu 58. (dokazovaním nebolo preukázané, aby žalobkyňa s vedomím zamestnávateľa\n- žalovaného vykonávala prácu aj po 15. 07. 2020) aj na prvú vetu bodu 61. (Svedok R. vo svojej výpovedi\npoprel, že by sa žalobkyňa s jeho vedomím zúčastnila na pracovnom stretnutí FEAD dňa 16. 7. 2020,\npričom žalobkyňa tvrdila opak), z ktorých vyplýva, že aj súd prvej inštancie rovnako ako odvolací súd\nskutkovo zisťoval, či žalobkyňa pokračovala po zániku jej pracovného pomeru vo výkone práce a či\ntak robila s vedomím zamestnávateľa. Na základe uvedeného dovolací súd uzatvára, že súdy nižších\ninštancií vychádzali z rovnakých skutkových záverov, odvolací súd neprehodnocoval vykonané dôkazy\nani skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, kedy by musel nariadiť pojednávanie vo veci samej.\n8.3. Výhrady dovolateľky týkajúce sa hodnotenia jej účasti na FEAD dňa 16. 07. 2020 sú prejavom\njej nesúhlasu, jej pohľadom, kritikou a polemikou so spôsobom riešenia prijatého súdmi bez uvedenia\nkonkrétnej argumentácie smerujúcej k existencii vady zmätočnosti.\n9. Žalobkyňa vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP (okrem polemiky so závermi súdov nižších inštancií a\nnesúhlasu s ich skutkovými zisteniami) namietla nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudkov súdov\nnižších inštancií. Právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z\naspektov práva na spravodlivý proces. K jeho naplneniu dochádza tým, že všeobecné súdy zistia\nskutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové\na právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle. Povinnosťou súdu je\npresvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 220 CSP a § 393\nCSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane\ntoho, čo uviedli strany sporu. Argumentácia obsiahnutá v odôvodnení súdneho rozhodnutia by mala\nzakladať jeho presvedčivosť. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti\ntak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov - od 01. 07.\n2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva\nna spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a\nnávrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne\nKraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra\nEurópskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre\nrozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý\nje pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.\nŠpanielsko, Hiro Balani c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, Higgins c. Francúzsko).\n\n9.1. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 245/2022 zo dňa 20. septembra\n2022 vyplýva, že „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie\ndané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s\npravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou\nproti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať\nmieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl.\n127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).“\n9.2. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie aj rozsudok odvolacieho súdu\nspĺňajú vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP a § 393\nCSP, preto ich nemožno považovať za neodôvodnené. Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z\nhľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku\nodvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ani v\nopravnom konaní súd nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale\niba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali\nsporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom\npreskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozsudkov okresného aj odvolacieho\nsúdu v posudzovanom spore zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia a\nvyplýva z nich aj vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane\na právnymi závermi na strane druhej. Dovolateľka videla nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku\nodvolacieho súdu iba v tom, že bez bližšieho vysvetlenia zmenil posudzovanie skutkového stavu. Ako\nuž bolo uvedené vyššie, k takémuto procesnému postupu v konaní pred odvolacím súdom nedošlo.\nK námietke dovolateľky, že sa súdy nevysporiadali s tým, koho bolo potrebné považovať z hľadiska §\n71 ods. 2 ZP za zamestnávateľa, keďže žalobkyňa a Mgr. R. neboli v pozícii vzájomnej nadriadenosti\na podriadenosti treba uviesť, že tento argument žalobkyňa nevzniesla v odvolacom konaní. Navyše,\nz odôvodnení rozsudkov je jasné, že zamestnávateľom žalobkyne bol žalovaný, ktorého štatutárnym\nzástupcom bol od 16. 07. 2020 (po ujatí sa svojej funkcie) Mgr. R.. Dovolacia námietka nedostatku\n(absencie) riadneho odôvodnenia rozsudkov súdov nižších inštancií nemôže z uvedených dôvodov\nobstáť.\n10. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd konštatuje, že v postupe odvolacieho súdu v spojitosti\ns postupom okresného súdu nezistil žiadne vady, ktoré by boli spôsobilé ukrátiť dovolateľku na jej\nprocesných právach a založiť tak dôvodnosť podaného dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, preto\ndovolací súd pristúpil k prieskumu rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska existencie tvrdeného dôvodu\npodľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n11. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno pritom odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP by dovolateľ mal a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil\nodvolací súd, b) vysvetliť potrebu, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil a\nc) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.\n12. Dovolateľka nastolila štyri dovolacie otázky (viď bod 3.2. tohto dovolacieho rozsudku), ktoré\npovažovala za právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktoré v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené.\n13. Pri prvej dovolateľkou nastolenej dovolacej otázke - Koho možno podľa § 71 ods. 2 ZP pokladať\nza zamestnávateľa, ak dochádza k výmene štatutárnych orgánov, pre účely posúdenia, či zamestnanec\npokračuje v práci s vedomím zamestnávateľa, ak je zamestnanec vymenúvaný a odvolávaný podľa\n§ 11 ods. 4 písm. l) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov?\n- a dovolateľkou navrhnutej odpovedi, že ide o primátora mesta dovolací súd konštatuje, že takto\npoložená právna otázka nebola predmetom posudzovania okresného súdu ani súdu odvolacieho (v\nodvolaní nebola nastolená), teda okresný ani odvolací súd svoje rozhodnutia nezaložili na určení osoby\n\nštatutárneho zástupcu žalovaného v prípade jeho výmeny a už vôbec neriešili otázku, či je štatutárnym\nzástupcom žalovaného jeho riaditeľ, alebo primátor zriaďovateľa.\n14. Druhou dovolacou otázkou sa dovolateľka pýtala na okamih, ku ktorému je potrebné posudzovať\nvedomosť zamestnávateľa podľa § 71 ods. 2 ZP o existencii pracovných pomerov zamestnancov na\ndobu určitú, ak dochádza k výmene štatutárnych orgánov podľa § 11 ods. 4 písm. l) zákona č. 369/1990\nZb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov; za správnu považovala odpoveď, že ide o deň\nvymenovania alebo odvolania štatutárneho orgánu. Dovolací súd ustaľuje, že ani túto otázku súdy\nnižších inštancií neriešili, pretože v súdenom spore nedošlo k výmene osoby štatutárneho zástupcu\nžalovaného, teda k jeho odvolaniu, alebo vymenovaniu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo a bolo\nnesporné, že Mgr. R., ktorý vykonával funkciu riaditeľa žalovaného pred žalobkyňou nebol z postu\nriaditeľa odvolaný, ale bol dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej funkcie prednostu okresného úradu,\npo odvolaní z ktorej opätovne nastúpil do práce u žalovaného dňa 16. 07. 2020 na svojom pôvodnom\npracovnom mieste (z ktorého pred nástupom do funkcie prednostu nebol odvolaný tak, ako podľa\nvýsledkov vykonaného dokazovania z pozície riaditeľky žalovaného nebola odvolaná ani žalobkyňa).\nAj doba trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného bola po poslednej zmene jej pracovnej\nzmluvy vymedzená „do návratu Mgr. N. R., ktorý je dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej funkcie“. Iba\nna doplnenie nad rámec uvedeného dovolací súd upriamuje pozornosť na fakt, že zákon ani štatút\nžalovaného nevymedzuje hodinu, ktorou sa mal/ujal Mgr. R. plnenia svojich pracovných povinností u\nžalovaného, ale je relevantné, že to urobil deň nasledujúci (16. 07. 2020) po dni, ktorým bol odvolaný\nz funkcie prednostu okresného úradu (15. 07. 2020).\n15. Treťou dovolacou otázkou sa dovolateľka pýtala na možnosť výkladu spojenia „s vedomím\nzamestnávateľa“ podľa § 71 ods. 2 ZP spôsobom, že zamestnávateľ si uvedomuje (je uzrozumený\nso skutočnosťou), že zamestnanec vykonáva prácu pre neho, napriek tomu, že dohodnutá doba\npracovného pomeru tomuto zamestnancovi už skončila, alebo postačí, že zamestnávateľ o tom\nvzhľadom na okolnosti vedieť mal a mohol? Na vysvetlenie uviedla, že podľa jej názoru transformácia\npracovného pomeru v zmysle § 71 ods. 2 ZP musí byť podmienená aj tým, či nový zamestnávateľ\npodnikol kroky, aby si zaobstaral všetky potrebné informácie vo vzťahu k jeho zamestnancom a ich\npracovným pomerom. Aj pri tejto dovolacej právnej otázke (hoci ju dovolací súd s poukazom na § 124\nCSP posudzoval aj podľa jej obsahu v spojení s predmetom sporu) platí, že od jej vyriešenia nezáviselo\nrozhodnutie v spore, pretože v súdnom konaní súdy nižších inštancií nedospeli k záveru o existencii\nnového zamestnávateľa žalobkyne. Naopak, predmetom celého konania bolo skúmanie, či sa pracovný\npomer žalobkyne uzatvorený so žalovaným na určitú dobu skončil uplynutím tejto doby (§ 71 ods.\n1 Zákonníka práce), alebo žalobkyňa ako zamestnanec pokračovala po uplynutí dohodnutej doby s\nvedomím zamestnávateľa (toho istého, nie nového) ďalej vo výkone práce, v dôsledku čoho (by) sa\npracovný pomer zmenil na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas, ak sa zamestnávateľ nedohodne\nso zamestnancom inak (§ 71 ods. 2 Zákonníka práce).\n16. Poslednou dovolacou otázkou „Aký je vzťah zamestnávateľa k informácii (vedomosti) o tom, že\nzamestnanec pokračuje v práci?“ sa dovolateľka podľa jej vysvetlenia v 14. bode dovolania pýtala v\npodstate na to, či zamestnávateľ musí svoj nesúhlas s výkonom práce zamestnanca po uplynutí určitej\ndoby, na ktorú bol pracovný pomer dohodnutý, prejaviť aj navonok. Relevanciu takto položenej otázky\nodvodila žalobkyňa od toho, že podľa odvolacieho súdu rozhodujúcou na zabránenie transformácie\npracovného pomeru na neurčitú dobu bola len vedomosť Mgr. R. (o žalobkyňou tvrdenom plnení\npracovných úloh po uplynutí dohodnutej doby trvania jej pracovného pomeru, pozn. dovolacieho súdu).\nDovolací súd poukazuje na 19. bod odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorý uviedol: „Pre záver\no pokračovaní v práci s vedomím zamestnávateľa postačuje, že o ďalšom výkone práce zamestnanca\nvedel akýkoľvek vedúci zamestnanec, ktorý je zamestnancovi nadriadený, napríklad najbližší nadriadený\nvedúci zamestnanec, bez toho, aby mu v tom zamestnávateľ (člen štatutárneho orgánu alebo iný\nnadriadený vedúci zamestnanec) zabránil. V prípade, že o ďalšom výkone práce najbližší nadriadený\nvedúci zamestnanec zamestnávateľa nevedel, k prekvalifikácii pracovného pomeru z doby určitej na\nčas neurčitý nedôjde“. V 20. bode odôvodnenia potom odvolací súd uviedol: „Podľa názoru odvolacieho\nsúdu, podmienka vedomosti zamestnávateľa (jeho najbližšieho nadriadeného zamestnanca), že jeho\nzamestnanec pokračuje po uplynutí doby, na ktorú bol pracovný pomer dohodnutý, vo výkone práce\nspočíva tiež v tom, že zamestnávateľ si uvedomuje (je uzrozumený so skutočnosťou), že zamestnanec\nvykonáva prácu pre neho, napriek tomu, že dohodnutá doba pracovného pomeru tomuto zamestnancovi\nuž skončila. To v danej veci preukázané nebolo, nakoľko z dokazovania možno vyvodiť len záver, že\n\nsvedok Mgr. R. (správne má byť R., pozn. dovolacieho súdu) mal poznatok o účasti žalovanej (správne\nmá byť žalobkyne, pozn. dovolacieho súdu) na porade k FEAD-u, nie však súčasne aj o tom, že na\npredmetnej porade bude žalobkyňa zastupovať žalovaného (t. j. vykonávať prácu pre žalovaného).“ Z\nuvedeného teda vyplýva záver odvolacieho súdu, že svedok R., ktorý sa dňa 16. 07. 2020 ujal plnenia\npracovných povinností u žalovaného ako jeho riaditeľ, disponoval vedomosťou o účasti žalobkyne na\nuvedenej porade, nie však vedomosťou o tom, že na tejto porade bude pre žalovaného vykonávať prácu.\nTo potom znamená, že súdy neriešili otázku, či štatutárny zástupca žalovaného zamestnávateľa musel/\nnemusel prejaviť aj navonok svoj nesúhlas s výkonom práce zamestnanca po uplynutí doby, na ktorú\nbol pracovný pomer dohodnutý.\n17. Zhrnúc body 13. až 16. tohto rozsudku dovolací súd rezultuje, že ani jedna z dovolateľkou\nnastolených právnych otázok nie je v prejednávanej veci z hľadiska § 421 ods. 1 CSP relevantná,\npretože od žiadnej z nich nezáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil ako vecne správne\nrozhodnutie súdu prvej inštancie.\n18. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že v časti, v ktorej dovolateľka namietla nesprávne\nprávne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP by dovolací súd dovolanie odmietol podľa §\n447 písm. f) CSP ako dovolanie, v ktorom dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v\n§ 431 až § 435 CSP. Vzhľadom na súčasne uplatnený dovolací dôvod spočívajúci v tvrdenej existencii\nvady zmätočnosti, ktorá by bola porušením práva dovolateľky na spravodlivý proces (§ 420 písm. f)\nCSP), naplnenie ktorého dovolací súd nezistil, však dovolací súd dovolanie ako celok podľa § 448 CSP\nzamietol.\n19. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP) dovolací\nsúd prisúdil voči neúspešnej žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\n20. Tento rozsudok prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14CoPr/1/2025", "guid": "b6ea6e8a-c99b-4af2-b076-f3c83552fdba:75ea18f8-a5e7-4c2b-861f-28fcbff378f6", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}