{"guid": "3952bc6c-9946-43e6-88f7-9e7d1d20933c:551ef6f3-0734-4511-aa80-0ae9ba250e70", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8715202954.1", "spisova_znacka": "6Cdo/22/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/22/2024 z 29. 1. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2026, sp. zn. 6Cdo/22/2024, ECLI:SK:NSSR:2026:8715202954.1", "identifikacne_cislo": "8715202954", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dušan Čimo", "sudca_id": 144, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-dusan-cimo-144", "datum_vydania": "2026-01-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-444", "nazov": "§ 444 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-444", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-444"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100", "nazov": "§ 100 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-100"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "nazov": "§ 101 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-101"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-106.odsek-1", "nazov": "§ 106 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-106.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-106"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-106.odsek-2", "nazov": "§ 106 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-106.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-106"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-444", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-100", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-101", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-106"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/551ef6f3-0734-4511-aa80-0ae9ba250e70", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8715202954.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8715202954.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8715202954.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/22/2024\n8715202954\n29. 01. 2026\nMgr. Dušan Čimo\nECLI:SK:NSSR:2026:8715202954.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu R. Č., nar. X. E. XXXX, K. XXX, zastúpeného\nopatrovníkom J. Č., nar. XX. D. XXXX, K., X. XXX/XXX a právne zastúpeného JUDr. Jánom Zoričákom,\nadvokátom, Batizovce, Lúčna 516/6, IČO: 37 784 773, proti žalovanému Y. L., nar. XX. J. XXXX,\nX., X. XX/X, za účasti intervenientky na strane žalovaného Slovenská kancelária poisťovateľov,\nBratislava, Bajkalská 19B, IČO: 36 062 235, zastúpenej Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava,\nDostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia,\nvedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 7C/160/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Prešove z 8. novembra 2022, sp. zn. 1Co/26/2022, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Prešove z 8. novembra 2022 sp. zn. 1Co/26/2022 a rozsudok Okresného\nsúdu Poprad z 27. januára 2022 sp. zn. 7C/160/2015 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu\nPoprad na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Poprad (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 27.\njanuára 2022 č. k. 7C/160/2015-240 žalobu žalobcu zamietol a náhradu trov konania sporovým stranám\nnepriznal. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ustanoveniami §§ 100 a 101, § 106 ods. 1 a 2\na § 444 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len\n„OZ“) a § 1, § 4 ods. 1 a ods. 2 písm. a), § 5 ods. 2, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1 aj 2 a § 9 ods. 1 vyhlášky\nč. 32/1965 Zb. ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia\na Ústrednej rady odborov o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (i tejto v znení\nneskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“). V posudzovanej veci základom\nspornosti vzťahov strán sporu bola otázka, či zdravotný stav žalobcu s ohľadom na jeho dlhodobú\nliečbu a všetky doposiaľ vykonané operácie odôvodňoval (popri už priznanom mimoriadnom sťažení\nspoločenského uplatnenia v konaní vedenom súdom prvej inštancie pod sp. zn. 11C/297/2001) priznanie\n(takto už ďalšieho) mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 199 163,51\n€, a to za zdravotné následky, ktorých vývoj sa pri pôvodnom hodnotení zdravotného stavu žalobcu\nnepredpokladal a neboli preto hodnotené ako trvalé.\n2. Súd prvej inštancie v konaní ustálil, že 26. decembra 1999 došlo v obci K. k dopravnej nehode,\nnásledkom ktorej utrpel žalobca (v tom čase maloletý vo veku XX rokov) škodu na zdraví. Za\nuvedený skutok bol žalovaný právoplatne odsúdený a vznikla mu povinnosť škodu žalobcovi nahradiť.\nŽalovaný bol poistený pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenej prevádzkou motorového vozidla\nv Slovenskej poisťovni, a.s., ktorej práva a povinnosti prešli od 1. januára 2002 na Slovenskú kanceláriu\npoisťovateľov, v konaní zastúpenú spoločnosťou Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. (ďalej tiež len\n„intervenientka“). Na základe znaleckého posudku (ďalej tiež len „ZP“) R.. Q. Z. z 22. novembra 2000\nč. 22/2002 a ZP R.. Š. R. č. 6/2002 bola v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn.\n11C/297/2001 žalobcovi rozsudkom z 2. februára 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove\n(ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) z 10. mája 2007\n\nsp. zn. 4Co/167/2006 priznaná titulom sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej tiež len „SSU“) suma\n4 176 000 niekdajších Sk (dnes 138 617,81 €, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie čo\ndo zvyšku žalobcovho nároku vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol, a to v rozsahu\npriznanej sumy za SSU 8 700 000 Sk - dnes 288 787,09 €), pričom bodové ohodnotenie náhrady za\nSSU bolo podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. znalcom určené v rozsahu 1 450 bodov. Nižšie súdy hodnotili\n(v pôvodnom konaní) prípad ako výnimočný, hodný mimoriadneho zreteľa so zreteľom na nenávratné\nvylúčenie žalobcu na plnom osobnom, rodinnom a spoločenskom živote. Keďže žalobca sa nevenoval\nvo zvýšenej miere činnosti v kultúrnom, či športovom živote, zvýšenie SSU na 100-násobok základného\nbodového ohodnotenia mu nebolo priznané. U žalobcu nebol (v čase prvého hodnotenia vo veku XX\nrokov) predpoklad zlepšenia jeho zdravotného stavu liečením alebo rehabilitáciou a hodnotené trvalé a\nnenávratné následky odkázali žalobcu natrvalo na pomoc jeho okolia. Tomuto zodpovedal 50-násobok\nzvýšenia odškodnenia za SSU s hodnotou bodu 60 Sk (1 450 x 50 x 60 = suma 4 350 000 Sk, dnes 144\n393,55 €, od ktorej bolo potrebné odčítať plnenie intervenientky v sume 174 000 Sk, dnes 5 775,74 €).\n3. Žalobca (v prejednávanej veci) požadoval mimoriadne zvýšenie SSU z dôvodu znaleckého hodnotenia\nnásledkov, ktorých vývoj sa pri pôvodnom hodnotení u neho nepredpokladal, a to na základe ním\npredloženého nového ZP R.. R. K. zo 7. augusta 2015 (žalobca vo veku XX rokov), ktorým v zmysle\nvyhlášky č. 32/1965 Zb. ohodnotil jeho zdravotný stav na 3 450 bodov. S poukazom na § 5 ods. 2 vyhlášky\nč. 32/1965 Zb. (pri určení náhrady za SSU po zhoršení následkov sa odpočíta bodové ohodnotenie\nnáhrady SSU určené pôvodným ZP) sa domáhal náhrady v rozsahu 2 000 bodov (3 450 - 1 450), pričom\nnásledky hodné osobitného zreteľa predstavovali v číselnom vyjadrení sumu 199 163,51 € (2 000 x 60 x\n50 = 6 000 000 Sk, prepočítaných tak ako aj sumy uvedené vyššie konverzným kurzom 30,126 Sk za 1\neuro). V tomto novom ZP boli bodovo hodnotené aj tri položky (269, 303 a 314c), ktoré v ZP č. 22/2002\na ZP č. 6/2002 neboli hodnotené ako trvalé následky, neboli preto bodované a v pôvodnom konaní\nzohľadnené. Zdravotný stav žalobcu bol následne v konaní opakovane hodnotený viacerými znalcami.\nZP č. 20/2019 R.. P. K. z 23. marca 2019 (znalca ustanoveného súdom) zdravotný stav žalobcu ohodnotil\nna 4 100 bodov a tento znalec v predloženom posudku uviedol, že rozsah trvalých následkov je potrebné\nhodnotiť k dátumu, kedy boli detegované a popísané. Ak znalci v roku 2002 (ZP č. 22/2002 R.. Q. Z. a ZP\nč. 6/2002 R.. Š. R.Ľ.) nehodnotili vyššie zmienené tri položky ako trvalé následky (ťažké poruchy reči,\nporuchy okohybných svalov, epilepsiu, únik moču a stolice), buď tieto následky prehliadli (čo pokladal\nza vylúčené), alebo ich pokladali za len prechodné a predpokladali zlepšenie do budúcna (a teda aj ich\nhodnotenia v zmysle trvalých následkov za predčasné), alebo skutočne tieto následky prítomné neboli\na objavili sa až neskôr. Podľa jeho názoru sa otázkou ustálenia zdravotného stavu znalci v roku 2002\nprednostne nezaoberali a v dobrej viere vystavili posudok s obodovaním trvalých následkov k tomuto\nčasu. Znalec tiež poukázal na skutočnosť, že zdravotný stav žalobcu bol v čase vypracovania jeho ZP\n(vo veku žalobcu XX rokov) už ustálený a iný, ako bol pri skorších hodnoteniach v rokoch 2002 a 2015.\nNásledne 13. septembra 2021 bol (vo veku žalobcu XX rokov) v konaní vypracovaný kontrolný ZP č.\n23/2021 K. D. znalecká organizácia s.r.o. (ktorá bola ustanovená v konaní na námietku intervenientky\nk ZP R.. K., ďalej len „K. D.“). Tá k veci uviedla, že tvrdenie žalobcu o zhoršení jeho zdravotného stavu\nnie je založené na objektívnych lekárskych podkladoch, pretože od roku 2001 nedošlo k zhoršeniu\njeho zdravotného stavu, ale naopak (a to napriek ťažkým poškodeniam) k zlepšeniu a stabilizácii.\nNepovažovala preto za dôvodné posudzovať mimoriadne zvýšenie SSU. K. D. v ZP tiež uviedla, že u\nžalobcu neexistujú (v dôsledku nehody z 26. decembra 1999) následky na zdraví, ktorých vývoj sa v\npôvodnom konaní pri ich hodnotení nepredpokladal. K. D. tiež uviedla, že pôvodne nehodnotené položky\nč. 269, 303 a 314c sa hodnotia osobitne a nie sú zahrnuté v pôvodne hodnotenej položke č. 251. Zároveň\nuviedla, že tieto následky sa prejavili (ako trvalé) už pri hodnotení ZP č. 22/2002 z 22. novembra 2000\n(R.. Q. Z.) a bolo ich možné už vtedy takto hodnotiť a k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo v\nčase ukončenia liečby v Q. (od 14. februára 2018 do 28. marca 2018).\n4. Súd prvej inštancie po oboznámení sa so všetkými znaleckými posudkami uzavrel, že žalobu je\npotrebné zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú. Považoval za nepreukázané podstatné tvrdenie\nžalobcu, že jeho zdravotný stav sa nezlepšil a neustále sa zhoršuje, keďže ten sa naopak (podľa\nvyjadrenia K. D.) od roku 2001 zlepšil a stabilizoval. Ďalej vyslovil, že nemohol opätovne rozhodovať o\nzvýšení SSU, keďže o tom už bolo právoplatne rozhodnuté v pôvodnom konaní (sp. zn. 11C/297/2001),\na to aj napriek tomu, že niektoré položky (č. 303, 269 a 314c) neboli v pôvodnom konaní zohľadnené,\nlebo ich neobsahovala žaloba. K uvedenému ešte doplnil, že ak takéto trvalé následky pod uvedenými\npoložkami neboli predmetom pôvodnej žaloby, bránila tomu vada alebo neúplnosť pôvodnej žaloby.\nZa podstatné považoval vyjadrenie K. D. v kontrolnom ZP, že žalobou uplatnené tri položky (pôvodne\n\nnebodované) v pôvodnom konaní mali a mohli byť hodnotené, lebo ich bolo možné už vtedy takto\nhodnotiť a uplatniť žalobou na súde, keďže trvalé následky sa prejavili už pri hodnotení v ZP R.. Q. Z. z\nroku 2002. Ak si ich preto žalobca neuplatnil žalobou v pôvodnom konaní, ale až žalobou z 24. marca\n2015, tieto boli uplatnené jednoznačne po uplynutí premlčacej doby podľa §§ 100, 101 a 106 OZ a na\nintervenientkou vznesenú námietku premlčania súd preto prihliadol. Predpokladom úspešnosti žaloby\npodľa okresného súdu by mohol byť len zhoršený stav žalobcu (§ 4 ods. 2 a § 5 ods. 2 vyhlášky č.\n32/1965 Zb.), tento sa však mierne zlepšil, a to v čase od pôvodného konania až doposiaľ. Žalobca tak\nv konaní neuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdených skutočnostiach, keď nepreukázal zhoršenie jeho\nzdravotného stavu oproti tomu, ako bol tento zistený, hodnotený a napokon odškodnený v pôvodnom\nkonaní. K ustáleniu zdravotného stavu žalobcu v čase ukončenia liečby v Q. (k marcu 2018) súd prvej\ninštancie konštatoval, že zdravotný stav bol u žalobcu jednoznačne ustálený už v roku 2002, v opačnom\nprípade by vec nebola právoplatne skončená. Uvedené preukázali ZP vydané v pôvodnom konaní a\nnásledne došlo ešte k zlepšeniu; k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu po ukončení liečby v Q. teda\ndošlo v pozitívnom slova zmysle (viac bod 43. rozsudku). Aj preto žalobu v zmysle § 444 OZ a §§ 1 a 4\na § 5 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. bolo treba zamietnuť, keďže neboli naplnené základné predpoklady\npre priznanie mimoriadneho odškodnenia SSU.\n5. Odvolací súd na odvolanie žalobcu rozsudkom z 8. novembra 2022 sp. zn. 1Co/26/2022 rozsudok\nsúdu prvej inštancie potvrdil a nepriznal stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd\nprejednal vec podľa § 378 ods. 1 a nasl. Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v\nznení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP“) a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania\n(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) majúc za to, že odvolanie nie je dôvodné. K odvolacej námietke, že\nodôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné a nepresvedčivé a preto tiež arbitrárne, odvolací\nsúd uviedol, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe\nktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Nemal preto o správnosti právneho\nposúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie pochybnosti a nezistil žiadne vady s možným\nnásledkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci alebo porušenia práva žalobcu na spravodlivý\nproces. Ďalšie odvolacie námietky nesprávnym uplatnením pravidla res iudicata na prejednávanú vec,\nako aj nesprávnym posúdením premlčania (najmä pre závery kontrolného ZP K. D., podľa ktorého k\nustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo až po ukončení liečby v Q. v marci 2018, čím bola potvrdená\nsprávnosť ZP R.. P. K. a tiež správnosť postupu R.. Q. Z. pri vypracovaní ZP č. 20/2002, správne\nnebodujúceho sporné tri položky, keďže žalobcov zdravotný stav v čase vyhotovenia tohto ZP ešte nebol\nustálený a bodové ohodnotenie SSU má byť vykonané komplexne, so všetkými položkami naraz a prvý\nraz vtedy, keď už je zdravotný stav ustálený, t. j. v marci 2018) rovnako považoval (odvolací súd) za\nneopodstatnené. V zhode so súdom prvej inštancie konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno\no ním tvrdených skutočnostiach, nakoľko nepreukázal zhoršenie svojho zdravotného stavu oproti tomu,\nako bol tento zistený, hodnotený a odškodnený v pôvodnom konaní. Výsledky vykonaného dokazovania\npodľa neho jednoznačne preukázali, že trvalé následky sa po úraze (v porovnaní s ich skorším\nhodnotením v pôvodnom konaní) nezmenili, keď po absolvovaní opakovaných rehabilitačných pobytov\nžalobcu v Q. naopak došlo k ich zmierneniu (zlepšeniu). Ďalej doplnil, že okamih ustálenia zdravotného\nstavu bol dôležitý najmä pre určenie existencie SSU v bežnom živote a pre vypracovanie lekárskeho\nposudku. Ustálenosť zdravotného stavu žalobcu bola kvalifikovane odôvodnená v kontrolnom ZP K. D.,\nz ktorého je zrejmé, že k ustáleniu v tomto prípade došlo v čase ukončenia liečby v Q. k marcu 2018.\nNapriek práve uvedenému za podstatné pre posúdenie dôvodnosti a včasnosti uplatneného nároku\nžalobcom bol pre odvolací súd záver obsiahnutý v kontrolnom ZP K. D., že pôvodne nehodnotené\npoložky č. 269, 303 a 314c ako trvalé následky žalobcu sa hodnotia osobitne (nie sú zahrnuté pod\npôvodne hodnotenou položkou č. 251), avšak tieto sa prejavili už pri hodnotení znalcom R.. Q. Z. v roku\n2002 a už vtedy ich bolo možné takto hodnotiť. Žalobca v konaní podľa odvolacieho súdu nepreukázal,\nže v ním predloženom ZP R.. K. sú hodnotené také trvalé následky, ktorých vývoj sa v čase pôvodného\nhodnotenia nepredpokladal (keď znalecky preukázané bolo, že tieto trvalé následky sa prejavili už pri\nhodnotení znalcom R.. Q. Z. v roku 2002 a už vtedy ich bolo možné takto hodnotiť bez ohľadu na\nustálenie zdravotného stavu žalobcu až v marci 2018). Ak položky, ktorých odškodnenia sa žalobca\ndomáhal, bolo možné odškodniť už v čase pôvodného konania, námietka premlčania intervenientky aj\npodľa odvolacieho súdu bola dôvodnou.\n6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej tiež „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť\nvyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Uplatnený dovolací dôvod odôvodnil tak, že\nnižšie súdy nesprávne posúdili právnu otázku premlčania nároku na náhradu škody na zdraví a právnu\n\notázku použitia pravidla res iudicata, ktoré boli pre rozhodovanie vo veci samej kľúčové. Na základe\nnesprávneho právneho posúdenia vyslovili, že uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie SSU je podľa\n§ 106 ods. 2 OZ premlčaný. Namietal, že nároky vyplývajúce z poškodenia zdravia bolo možné uplatniť\naž od času ustálenia jeho zdravotného stavu, a toto (ustálenie) bolo podstatné tiež v situácii, keď sa\nskôr stabilizovaný stav zmenil, aj keď za jeho pôvodné poškodenia mohla tá istá skutočnosť (poukazujúc\nv tejto súvislosti na § 5 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb.) K ustáleniu zdravotného stavu dovolateľa\npreukázateľne došlo až v marci 2018, ako sa uvádza v ZP K. D. a tiež v ZP R.. K., teda aj so zreteľom\nna objektívnu a subjektívnu premlčaciu lehotu boli obe lehoty zachované, keď jeho zdravotný stav\nsa de facto ustálil až počas konania na súde prvej inštancie (pri podaní žaloby 24. marca 2015).\nPodľa dovolateľa malo ustálenie zdravotného stavu pre konanie význam, keďže až po ňom mohlo byť\nprvýkrát vykonané (riadne) bodové ohodnotenie SSU a až vtedy sa mohol prvýkrát reálne dozvedieť o\nvýške náhrady škody pri SSU. Dovolateľ tiež namietal, že prvotná stabilizácia jeho zdravotného stavu\nbola zohľadnená v pôvodnom konaní na základe ZP R.. Z., reflektujúceho trvalé následky poškodenia\njeho zdravia, medzi tieto však spomínaný znalec nezahrnul sporné tri položky, keďže tieto poškodenia\npovažoval za dočasné. Ten istý záver je obsiahnutý aj v ZP K. D.. Zhoršenie zdravotného stavu\nspočívalo práve v skutočnosti, že poškodenia, ktoré boli pôvodne považované za len dočasné, sa stali\ntrvalými a neodstrániteľnými následkami (čo potvrdzujú i ZP K. D. a R.. K.). Podľa dovolateľa ďalej\nv prejednávanej veci nešlo zohľadniť pravidlo res iudicata, (veci právoplatne rozsúdenej), nakoľko sa\njednalo (vo vzťahu k pôvodne nehodnoteným trom položkám) o novú skutočnosť. Aj keď v pôvodnom\nkonaní boli diagnostikované predmetné poškodenia (položky č. 269, 303 a 314c) jednalo sa o iné\nlekárske, ako aj právne posúdenie týchto trvalých následkov, pretože tieto neboli pôvodne úmyselne\nzohľadnené ako trvalé následky, keď sa tu predpokladalo, že tieto sú odstrániteľné. Zo všetkých týchto\ndôvodov mal preto dovolateľ za to, že nárok uplatnil v lehote, ktorá bola zachovaná a preukázateľne\ndošlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu, nižšie súdy ale v dôsledku riadenia sa opačným názorom a\ntiež pre záver o prekážke res iudicata sa odmietli žalobou zaoberať vecne. Podľa dovolateľa žiadna z ním\nnastolených právnych otázok nebola podľa dostupnej judikatúry dosiaľ riešená a neexistuje rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd alebo dovolací súd“), ktoré by mohlo\nbyť použité, dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je preto daný. Navrhol, aby dovolací súd\nzrušil rozsudky nižších súdov a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n7. Žalovaný dovolací návrh nepodal.\n8. Intervenientka na jeho strane navrhla dovolanie zamietnuť, zotrvávajúc na svojich skorších\nvyjadreniach. Podľa jej názoru žalobca nepreukázal zhoršenie jeho zdravotného stavu oproti tomu,\nako tento bol zistený, hodnotený a odškodnený v pôvodnom konaní. Správne sú podľa nej kľúčové\nzávery formulované nižšími súdmi, teda najmä to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že\npoškodenia zdravia žalobcu boli zistené a konštatované bezprostredne po úraze, trvalé následky sa od\nich hodnotenia vykonaného v pôvodnom konaní nezmenili (ale naopak tieto sa zmiernili a po vykonaných\nrehabilitáciách v Q. došlo - v porovnaní s rokom 2002 - k ich zlepšeniu), aj trvalé následky vo vzťahu k\nsporným trom položkám sa prejavili už pri hodnotení znalcom R.C.. Q. Z. v roku 2002 (a už vtedy ich bolo\nmožné takto hodnotiť) a žalobca tak nepreukázal, že v ním predloženom ZP R.. R. K. zo 7. augusta 2015\nboli hodnotené také následky, vývoj ktorých sa v čase pôvodného hodnotenia nepredpokladal, takže i\nvznesenie námietky premlčania je opodstatneným.\n9. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej\nneprospech boli vydané rozhodnutia oboch nižších súdov (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená advokátom (§\n429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP),\ndospel k záveru, že dovolanie treba považovať nielen za prípustné, ale aj za dôvodné. Obe dovolaním\nnastolené otázky boli nielen otázkami právnymi, ale i takými, na ktorých vyriešení jedným či druhým\nmožným spôsobom záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež takými, ktoré v doterajšej rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu neboli vyriešené ustálene.\n10. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n\n11. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP) a dovolací súd je dovolacími\ndôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku\npovedú k jeho odmietnutiu podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa\nvysvetliť v dovolaní spôsobom zodpovedajúcim zákonu, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v\ndovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 a § 432\nods. 1 CSP). V dôsledku už spomínanej viazanosti dovolací súd preto neprejednáva dovolanie (rozumej\nnemá povinnosť, o ktorej je reč) nad rozsah, ktorý dovolateľ v dovolaní - uplatneným dovolacím dôvodom\n- vymedzil.\n12. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. O\nprípad prípustnosti dovolania podľa tu citovaného ustanovenia ide aj vtedy, ak dovolaním nastolená\notázka bola v minulosti riešená dovolacím súdom, a to za podmienky, že nebola vyriešená ustálene (tu\nporovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky - ďalej tiež len „ústavný súd“ alebo „ÚS SR“ - zo 6.\noktóbra 2020 sp. zn. I. ÚS 115/2020). Opak by totiž výrazne obmedzoval rozsah prípustnosti dovolania,\nkeď dovolateľ by v prípade existencie jediného rozhodnutia najvyššieho súdu nemohol podať dovolanie\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (jedno rozhodnutie nie je ustálenou praxou), ani podľa § 421 ods. 1\npísm. c) CSP (nejde - rozumej ešte a ktovie či niekedy pôjde - o stav riešenia otázky rozdielne). Riešenie\nprávnej otázky by sa takto de facto ukončilo v jedinom rozhodnutí (tu porovnaj tiež nález ÚS SR zo 7.\ndecembra 2021 sp. zn. IV. ÚS 273/2021) a vo vzťahu k posúdeniu „vyriešenosti“ určitej otázky je tiež\npotrebné dôsledne skúmať a porovnávať skutkové okolnosti, na základe ktorých došlo k prijatiu skorších\nprávnych záverov, keďže právnu otázku je možné považovať za vyriešenú vtedy, ak bolo jej riešenie\nprijaté na základe obdobných skutkových okolností (tu napokon porovnaj nález ÚS SR z 2. júna 2022\nsp zn. III. ÚS 207/2022).\n13. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie\nspočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia dovolací dôvod\nsa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v\nčom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej\nzo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový\nstav. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový\nstav a o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,\nalebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych\nskutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n14. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (questio iuris), nie\notázka skutková (questio facti). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (vzniknutú pri interpretácii noriem,\nakými sú okrem OZ napr. Obchodný zákonník, Zákonník práce, Zákon o rodine a pod.), ako aj\nprocesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na interpretácii a aplikácii procesných ustanovení). Na to, aby\nna základe dovolania mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu\nprieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr)\nsplnené predpoklady prípustnosti dovolania (jeho vecnej prejednateľnosti), zodpovedajúce niektorému\nzo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu\na tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania\nprípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (v\ntejto súvislosti porovnaj napríklad 4Cdo/64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej\nsprávnosti rozhodnutia, ktorého dovolací prieskum sa požaduje (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie\nskutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru\no prípustnosti dovolania.\n15. Podľa § 444 OZ pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie\njeho spoločenského uplatnenia.\n16. Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak\npoškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre\nuspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh\n(ďalej len „následky“). Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe\n\nnásledkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného\nuplatniť sa v živote a spoločnosti.\n17. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) vyhlášky č. 32/1965 Zb. odškodnenie za sťaženie spoločenského\nuplatnenia nepatrí za poškodenie prechodného rázu, ktoré vedie len k dočasnému sťaženiu\nspoločenského uplatnenia; za také poškodenie sa považuje i nepriaznivý zdravotný stav, so zlepšením\nktorého možno podľa poznatkov lekárskej vedy počítať v čase kratšom ako rok.\n18. Podľa § 5 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. ak spoločenské uplatnenie občana bolo už obmedzené\npredchádzajúcimi zmenami zdravotného stavu, hodnotia sa iba následky, ktoré vznikli v dôsledku\nposudzovaného poškodenia na zdraví, prípadne viedli k podstatnému zhoršeniu predchádzajúcich\nzmien zdravotného stavu. Ak bol poškodený pre skoršie sťaženie spoločenského uplatnenia už\nodškodnený a ak sa odškodňuje nastavšie zhoršenie pôvodného poškodenia na zdraví, ktoré sa\nnepredpokladalo pri pôvodnom hodnotení, odpočíta sa mu zo sumy, ktorá by zodpovedala jeho\nterajšiemu stavu (§ 6 ods. 2), suma pôvodne z tohto dôvodu priznaná.\n19. Podľa § 6 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa\nvychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku.\n20. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. posúdenie sa vykoná, len čo stav poškodeného možno\npovažovať za ustálený.\n21. Podľa § 106 ods. 1 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený\ndozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.\n22. Občiansky zákonník viaže premlčanie práva na náhradu škody uplynutím tzv. subjektívnej dvojročnej\npremlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného a/ o škode - majetkovej ujme určitého druhu\na rozsahu vyčísliteľnej v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody\nuplatniť aj na súde a b/ o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Začiatok plynutia subjektívnej\npremlčacej doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho\nvedomosti o škode (3Cdo/146/2010). Pre právo na náhradu škody spôsobenej na zdraví platí výlučne\nsubjektívna premlčacia doba (§ 106 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou OZ). Pojem „dozvie sa o\nškode“ vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda\nspôsobená, ale i o tom, že mu vznikla ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné objektívne vyjadriť\n(vyčísliť) v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde. Škoda\npredstavovaná sťažením spoločenského uplatnenia teda vzniká, akonáhle sa po úraze a jeho prípadnom\nliečení ustáli zdravotný stav poškodeného natoľko, že je zrejmé, či a aké nepriaznivé následky úraz\nzanechal, teda či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia poškodeného. Aj\nustanovenie § 9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. totiž zakotvuje, že posúdenie sťaženia spoločenského\nuplatnenia sa vykoná, len čo stav poškodeného možno považovať za ustálený. O škode v týchto\nprípadoch sa teda poškodený dozvie v dobe, kedy je možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie\nsťaženia jeho spoločenského uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých\nje možné škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil,\nje závislé na vyjadrení lekára (tu porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 13. júla\n2001 sp. zn. 25Cdo 1169/2000).\n23. V prejednávanej veci nižšie súdy považovali za podstatné pre právne posúdenie včasnosti a\ndôvodnosti uplatneného nároku neskoršieho dovolateľa tvrdenie obsiahnuté v kontrolnom ZP K. D., že\ntri (pôvodne nehodnotené) položky (č. 269, 303 a 314c) sa ako trvalé následky prejavili už pri hodnotení\nzdravotného stavu žalobcu znalcom R.. Q. Z. v roku 2002, a už vtedy ich bolo možné (šlo) takto hodnotiť,\nbez ohľadu na to, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo až v marci 2018. Položky, ktorých\nodškodnenia sa žalobca domáhal v tomto konaní, bolo preto možné podľa ich názoru odškodniť už v čase\npôvodného konania (sp. zn. 11C/297/2001), z ktorého dôvodu uplatnený nárok posúdili ako premlčaný\ns poukazom na ustanovenia §§ 100, 101 a 106 OZ.\n24. Posúdenie otázky začatia plynutia lehoty na uplatnenie nároku na náhradu škody na zdraví\nspočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia poškodeného a súvisiacej otázky premlčania takéhoto\npráva so zreteľom k uvedenému vyššie nie je súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\n\nnakoľko v prípade jeho rozsudku sp. zn. 3Cdo/146/2010 ide práve o ono jedno rozhodnutie, ktorému\nsa nedostalo cti vstúpiť do obraznej siene slávy (tým, že by bolo príslušným kolégiom najvyššieho súdu\nschválené ako judikát a následne tiež publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky). Z pohľadu východísk ponúknutých takýmto rozhodnutím, ako aj ďalším\nuž spomínaným rozhodnutím netvoriacim súčasť rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421\nCSP vôbec (keďže v jeho prípade ide o rozhodnutie najvyššieho súdu iného štátu, nech aj v minulosti\ntvoriaceho so Slovenskou republikou federatívny štátny útvar) však namieste je prikloniť sa k záverom v\nnich vysloveným a tieto so zreteľom k formulácii prvej z dovolacích otázok v prejednávanej veci v časti\ndosiaľ judikatórne nepokrytej doplniť tak, že u škody na zdraví predstavovanej sťažením spoločenského\nuplatnenia je to práve trvalosť následku, ktorá činí stav poškodeného ustáleným [§ 4 ods. 2 písm.\na) a contrario v spojení s § 9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb.] a ak sa pri odškodňovaní sťaženia\nspoločenského uplatnenia vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené\nv lekárskom posudku (§ 9 ods. 1 vyhlášky), premlčacia doba na uplatnenie nároku nemôže začať plynúť\nskôr, než došlo ku konštatovaniu trvalosti (ustálenia) a k lekárskemu posudku toto konštatujúcemu. Práve\nbezvýznamným je pritom, či následky poškodenia zdravia ako trvalé hodnotené mohli (rozumej už skôr)\nbyť, keď význam tu má len to, či takto aj skutočne (preukázateľne) hodnotené boli.\n25. S poukazom na práve uvedené dovolateľom opodstatnene spochybnené právne posúdenie\npremlčania uplatneného nároku dovolací súd nemohol považovať za správne. Ako vyplynulo z\nvykonaného dokazovania, sporné tri položky neboli v pôvodnom ZP č. 22/2002 R.. Q. Z. hodnotené\nako trvalé následky (hoci tieto mohli byť v čase vypracovania ZP u dovolateľa prítomné). Zásadným pre\nodškodnenie SSU v pôvodnom konaní boli odborné závery obsiahnuté v ZP č. 22/2002, ktoré určili druh\na rozsah bodového hodnotenia trvalých následkov. Dovolateľ predmetným ZP získal vedomosť o škode,\nktorú v uvedenom čase (keď jeho zdravotný stav ešte nebol celkom ustálený) znalec určil bodovým\nohodnotením SSU. Z vyjadrenia K. D. síce vyplynulo, že následky na zdraví v podobe troch položiek\nbolo možné (ako trvalé) hodnotiť znalcom už v roku 2002, pominúc ale protirečivosť tohto záveru s\nďalším záverom o ustálení zdravotného stavu žalobcu v čase ukončenia liečby v Q. v roku 2018 nebolo\npreukázané nielen to, že znalec takto následky zodpovedajúce oným trom položkám skutočne hodnotil\n(keď z dokazovania v skutočnosti vyplynul presný opak), ale tiež to, žeby takúto vedomosť (o škode)\nmal už v uvedenom čase aj dovolateľ (čo bolo z pohľadu možnosti úvah o začatí plynutia premlčacej\ndoby to najzásadnejšie). Dovolateľ pritom nie je znalcom a takto nemá ani odborné znalosti potrebné\nna odborné posúdenie a vyhodnotenie trvalých následkov na zdraví, ktoré môžu byť hodnotené iba\nlekárskym posudkom (§ 6 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb.). Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav\npoškodeného ustáli, je závislé výlučne na vyjadrení lekára a nemôže byť predmetom posudzovania zo\nstrany súdu. Dovolateľ tak získal vedomosť o škode (v podobe troch pôvodne nehodnotených položiek\nza trvalé následky) až zo ZP R.. R. K. zo 7. augusta 2015. Nemôže byť potom na jeho ujmu, že znalec R..\nQ. Z. v pôvodnom ZP č. 22/2002 (navyše v čase, v ktorom na ustálenie zdravotného stavu dovolateľa,\ntak ako ho má na mysli § 9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. ešte nebolo možné usudzovať), položky,\no ktorých je reč, nehodnotil ako trvalé následky. Nárok uplatnený žalobou v prejednávanej veci z 24.\nmarca 2015 preto nemôže byť s poukazom na § 106 OZ premlčaný, keď inak pre úplnosť záverom v\ntejto časti žiadúce je evidentne doplniť, že ak sporné (pôvodne nehodnotené) následky na zdravotnom\nstave dovolateľa boli hodnotené znalcom ako trvalé až lekárskym posudkom v roku 2015 a tým došlo\nk zväčšeniu celkového počtu následkov konštatovaných všetkými posudkami, už len táto skutočnosť\nsama osebe vylučovala možnosť konštatovania, žeby porovnaním neskoršieho stavu s hodnotením v\nroku 2002 došlo k zlepšeniu.\n26. Ani druhá dovolaním nastolená právna otázka procesnej povahy (týkajúca sa existencie prekážky\nveci právoplatne rozsúdenej) potom nebola podľa názoru dovolacieho súdu nižšími súdmi vyriešená\nsprávne. I v tomto prípade šlo o otázku, na ktorej riešení celkom konkrétnym spôsobom boli založené\nrozhodnutia v neprospech dovolateľa a zároveň o otázku, ktorou sa síce dovolací súd už v minulosti\nzaoberal, avšak v iných veciach a bez možnosti použitia tam vyslovených záverov bez ďalšieho i na\ntentoraz prejednávanú vec (v tejto súvislosti porovnaj napríklad uznesenie z 25. januára 2011 sp. zn.\n5Cdo/237/2010 v spore o určenie vlastníckeho práva, týkajúce sa pomeru určovacej žaloby a žaloby o\nplnenie - v spomínanom skoršom prípade o vypratanie nehnuteľností).\n27. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej\nexistencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania (musí mať taký následok).\nTáto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec\n\nide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,\na ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy,\nak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z\nktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci\nprávoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol\npredmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý\nskutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne\n(5Cdo/237/2010).\n28. Pri posudzovaní aj problému v prejednávanej veci cez prizmu práve uvedeného potom nižším súdom\nnutné bolo predovšetkým vytknúť, že z konštatovania už spomínanej procesnej prekážky súd prvej\ninštancie nevyvodil správny procesný záver (dôsledok), keďže v takomto prípade (ak by o prekážku\nres iudicata skutočne šlo) malo konanie skončiť zastavením (bez vydania vecného rozhodnutia) a\nnie zamietnutím žaloby (ktoré je naopak meritórnym, čiže vecným rozhodnutím). Jeho závery i v\ntejto časti prakticky prevzal aj odvolací súd, keďže sa voči jeho argumentácii vo svojom rozsudku\n(predstavujúcom primárny predmet prieskumu v dovolacom konaní) nevymedzil a to, že opisovanú\nnesprávnosť nenapravil, tak šlo i na jeho vrub. Vecne platilo, že dovolateľom uplatnený nárok síce\nvychádzal z rovnakého skutkového základu (nehoda z 26. decembra 1999), vyplýval ale z odlišných\nskutkových tvrdení (nakoľko sa tentoraz posudzoval nárok na mimoriadne zvýšenie SSU vo vzťahu\nk trom položkám, ktoré v skoršom konaní posudzované, hodnotené a ani odškodňované ako trvalé\nnásledky v podobe SSU nebolo a pravidlo res iudicata preto uplatniť nešlo). V tomto prípade navyše sa\nodpoveď na dovolaním položenú otázku opäť javí vhodné ako pravidlo zovšeobecniť tak, že o prekážku\nveci právoplatne rozsúdenej nemôže ísť vtedy, ak príslušný čiastkový nárok, uplatnený až v neskoršom\nkonaní, vôbec nebol predmetom konania skoršieho.\n29. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí\n(§ 450 CSP).\n30. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu aj jemu predchádzajúci a ním potvrdený rozsudok súdu prvej\ninštancie, riešiace obe pre ich rozhodnutia nepochybne významné právne otázky spôsobom, s ktorým\nsa dovolací súd nemohol stotožniť, preto vykazujú znaky rozhodnutí spočívajúcich na nesprávnom\nprávnom posúdení veci. Najvyšší súd preto o dovolaní rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto\njeho uznesenia (keď praktické odmietnutie zaoberať sa žalobou vecne s poukazom na premlčanie a\nprekážku res iudicata.\n31. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd\nprvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,\nrozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nKategória rozhodnutia „A“\n- rozhodnutie navrhované na uverejnenie v zbierke rozhodnutí\nNávrh právnej vety :\nU škody na zdraví predstavovanej sťažením spoločenského uplatnenia je to práve trvalosť následku,\nktorá činí stav poškodeného ustáleným (§ 4 ods. 2 písm. a/ a contrario v spojení s § 9 ods. 1 vyhlášky\nč. 32/1965 Zb.) a ak sa pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia vychádza zo základného\npočtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku (§ 9 ods. 1 vyhlášky),\npremlčacia doba na uplatnenie nároku nemôže začať plynúť skôr, než došlo ku konštatovaniu trvalosti\n(ustálenia) a k lekárskemu posudku toto konštatujúcemu.\nO prekážku veci právoplatne rozsúdenej nemôže ísť vtedy, ak príslušný čiastkový nárok, uplatnený až\nv neskoršom konaní, vôbec nebol predmetom konania skoršieho.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1Co/26/2022", "guid": "24d4c660-4f7d-423a-ac96-162d3ef99774:c64267f2-28b0-43c4-b9c9-71564d70f7e9", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bd660ea4-411d-40b4-8ebb-81ee447ddf6b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.207.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 207/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 207/2022 z 2. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-02", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.207.2022.2"}, {"guid": "ussr:ddd978d9-2a86-4e40-bbd4-fdb6a206cc61", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.273.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 273/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 273/2021 z 7. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-07", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.273.2021.2"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6531b9e5-2fec-4f37-8aa8-04e846d59972", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.407.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 407/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 407/2025 z 7. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.407.2025.1"}, {"guid": "339016ca-5ae5-400d-9043-5143fc698eb6:9ba9a36d-95ab-4905-a9d4-3045f51c8a76", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:5723201689.1", "spisova_znacka": "8Co/78/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/78/2024 z 25. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:5723201689.1"}]}