{"guid": "31bfe83e-f623-452c-b62d-ecef31183f89:621b3ade-8140-47ca-b884-a40b9bbbc664", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8620200224.1", "spisova_znacka": "4Cdo/13/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2025 z 21. 1. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. januára 2026, sp. zn. 4Cdo/13/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:8620200224.1", "identifikacne_cislo": "8620200224", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Nora Halmová", "sudca_id": 398, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-nora-halmova-398", "datum_vydania": "2026-01-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-2", "nazov": "§ 262 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "nazov": "§ 257 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-257"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-262", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-257"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/621b3ade-8140-47ca-b884-a40b9bbbc664", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8620200224.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8620200224.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8620200224.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/13/2025\n8620200224\n21. 01. 2026\nJUDr. Nora Halmová\nECLI:SK:NSSR:2026:8620200224.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne I. Š.F., narodenej X. K. XXXX, F. XX, zastúpenej\nadvokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Námestie SNP 7, proti žalovanej obchodnej\nspoločnosti Orange Slovensko, a. s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270, zastúpenej Advokátskou\nkanceláriou Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava, Vajnorská 21A, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti\ns príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. SK-1C/11/2020, o dovolaní\nžalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 23. apríla 2024 sp. zn. 2Co/48/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Svidník - v súčasnosti Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“\nalebo ,,prvoinštančný súd“) rozsudkom z 10. októbra 2022 č. k. SK-1C/11/2020-133 uložil žalovanej\npovinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 2.500 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,\nvo zvyšku žalobu zamietol a žalobkyni priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o\nvýške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.\n1.2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa sa domáhala proti\nžalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur. Uviedol, že právo na ochranu osobnosti\nza zásah do súkromného života žalobkyne pre porušenie ochrany jej osobných údajov súvisí so\nzákladným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami, založeným zmluvou o pripojení, pretože k\nporušeniu ochrany osobných údajov žalobkyne došlo v súvislosti so službami telekomunikačného\noperátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobkyni na základe zmluvy o pripojení a v jej rámci. Preto\npovažoval predmetný spor za spotrebiteľský. Keďže žalobkyňa má adresu trvalého pobytu v obvode\nOkresného súdu Bardejov (do 31.5.2023 Okresný súd Svidník), žalovanou uplatnenú námietku miestnej\nnepríslušnosti považoval za nedôvodnú, na túto neprihliadal a spor prejednal a rozhodol. Mal za\nzistené, že pri spracúvaní osobných údajov žalobkyne, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním\ntelekomunikačných služieb žalovanou, došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom\nadministratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov SR v Bratislave. Úrad rozhodnutím\nz XX.XX.XXXX uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej za porušenie povinností\nsúvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume\n5.000 eur a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 13.3.2018. Súd prvej inštancie sa zaoberal\notázkou pasívnej legitimácie strany žalovanej, keďže žalobkyňa označila za žalovanú spoločnosť\nOrange Slovensko, a. s., a to z dôvodu, že písomné materiály, na ktorých sa nachádzali osobné údaje\nžalobkyne, a ktoré boli spracúvané v rozpore so Zákone o ochrane osobných údajov, boli vyhotovené v\nsúvislosti s plnením zmluvy o pripojení medzi žalobkyňou a žalovanou. Súd prvej inštancie zistil, že medzi\nbezpečnostným incidentom ako protiprávnym konaním a vznikom ujmy v smere zásahu do súkromia\nžalobkyne, mal preukázané bezprostrednú príčinnú súvislosť. Žalobkyňa ako právny prostriedok ochrany\n\nza zásah do svojho súkromia požadovala náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Skutkový stav,\nktorý vyplynul z vykonaného dokazovania, ponúka opis závažnosti ujmy aj okolností, za ktorých\ndošlo k porušeniu práva, pričom nad rámec súd konštatoval, že žalovaná ako významný podnik na\ntelekomunikačnom trhu sa k bezpečnostnému incidentu týkajúceho sa stoviek jej zákazníkov postavila\npomerne benevolentne, keď po prvom ospravedlnení sa listom, v ďalšom už popierala akúkoľvek svoju\nzodpovednosť za bezpečnostný incident a konanie svojho obchodného zástupcu ako priameho pôvodcu\nzásahu relativizovala. Súd prvej inštancie nezdieľal názor žalovanej, že osobné údaje žalobkyne boli\ndo neuzamknutého skladu na papierový odklad umiestnené omylom, či nedopatrením. Stalo sa tak\nhrubou nedbanlivosťou osoby pracujúcej v prospech obchodných záujmov žalovanej. Dokumenty s\nosobnými údajmi boli naviac už od roku 2014 nedbalo uložené - založené tovarom v značkovej predajni\nžalovanej v E. a žalovaná ani nepreukázala odovzdanie týchto dokumentov novému obchodnému\nzástupcovi. Písomné materiály s osobnými údajmi žalobkyne boli uložené v originálnej archívnej krabici\na v tejto krabici umiestnené do neuzamknutého skladu na papierový odpad, čo len zvýrazňuje stupeň\nnedbanlivosti priameho pôvodcu zásahu. Súd prvej inštancie v rámci voľnej úvahy prihliadol na vzájomné\nvzťahy jednotlivých argumentov, aj na význam chráneného záujmu a špecifiká hromadného zásahu\ndo práv veľkého množstva dotknutých osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívnosankčnú funkciu relutárnej náhrady, určil sumu 2.500 eur ako sumu primeranú a vo zvyšku žalobu\nzamietol. Zohľadnil z dôvodov primeranosti pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zákon č.\n274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov v rozhodnom období, kedy došlo k zásahu do práv žalobkyne.\nIšlo by pritom o sumu 4.350 eur a aj z tohto pohľadu priznaná suma bola podľa jeho názoru primeraná.\nO trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnej žalobkyni priznal proti\nžalovanej náhradu trov konania.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 23. apríla 2024\nsp. zn. 2Co/48/2023 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku I. v časti uloženia povinnosti\nžalovanej zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti\ntohto rozsudku, v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobkyni priznal nárok\nna náhradu trov voči žalovanej v rozsahu 100 %.\n2.1. V súvislosti s odvolacou námietkou týkajúcou sa miestnej nepríslušnosti prvoinštančného súdu\nodvolací súd dospel k záveru, že vo veci konal miestne príslušný súd. V danom prípade sa nepochybne\njedná o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a § 13 Občianskeho\nzákonníka. Zároveň sa žalobkyňa domáha primeraného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy nepochybne možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z\nodôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy Súdny dvor\nuviedol, že nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod\npojem škody. Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nje zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd\nBardejov je miestne príslušným súdom podľa § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovanej\nje na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na\nnáhradu škody.\n2.2. Čo sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožňuje\ns odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 92. - 99. odôvodnenia rozhodnutia, pričom v celom\nrozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Je nepochybné, že žalobkyňa vstupovala do právneho\nvzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná, aj keď\nkonajúca prostredníctvom splnomocneného zástupcu, zasiahla do osobnostných práv žalobkyne tým, že\nnezabezpečila jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje\ncitovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2712/2005, nakoľko sa jedná o\nneoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda\ninou právnickou osobou pri realizácií činností žalovanej a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta\ntejto právnickej osobe, teda žalovanej. V tejto súvislosti, pokiaľ tu je jednoznačne preukázané, ako to\nbolo v tomto prípade, že došlo k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie\nje relevantné použitie ustanovení Zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného\nzákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak, ako to využila\nžalobkyňa v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu\nna ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaná, ktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou\nneskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení Zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto\n\ndôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej\nlegitimácie je nedôvodná.\n2.3. K námietke o nesprávnom právnom posúdení (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) odvolací súd\npoznamenal, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne\nzávery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením\nveci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny\nprávny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.\n7Cdo/7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťah k otázke primeranosti\npriznanej nemajetkovej ujmy.\n2.4. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel\nk záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident,\nkedy došlo k vystaveniu osobných údajov žalobkyne nepovolaným osobám, je tak závažným zásahom\ndo ich práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka a vzhľadom na závažnosť okolností a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo\nžalobkyni priznané aj právo na nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou\nrezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho\npriestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobkyne bez náležitého dohľadu\nzo strany žalovanej značným spôsobom poskytlo podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na\nochranu osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a\nto vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva\ns poukazom na Článok 8 Dohovoru, ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie\nvo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy\nsa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v\ndispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto\nzveril, dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné\núdaje a v prípade, že k tomu tak dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na\nnáhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie\nmožno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri\nmajetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho\nsa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy.\nZodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani\nnepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko\nide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo\nporušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa\nmorálna satisfakcia javí ako nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie, z\njudikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy sú\ntieto: dĺžka protiprávneho konania, reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby, dobrovoľné\nupustenie od konania a snaha o nápravu, škandalizácia osoby, opakovanie a zvyšovanie intenzity\nprotiprávneho konania, úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie\nosoby.\n2.5. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru,\nže suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho\nkonania, ktorá skončila vo februári 2017, nebola ustálená jednoznačne, kedy boli predmetné písomnosti\nponechané v príručnom sklade. Zároveň je nutné brať do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade\nide len o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11\nObčianskeho zákonníka, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo v konaní preukázané,\nže by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre\nposudzovanie výšky primeranej finančnej náhrady. Vzhľadom na významné postavenie žalovanej na\ntelekomunikačnom trhu ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno-sankčnú, je primerané priznať žalobkyni\nnárok na finančnú náhradu. Na rozdiel od názoru prvoinštančného súdu odvolací súd poukázal na to,\nže pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto sumy pohybujú cca\n15.000 až 20.000 eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí od individuálnych\nokolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy, ako aj berúc do úvahy nároky, ktoré sú\npriznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu do osobnostných\n\npráv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno hovoriť o rozsahu\ncca 10 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350 eur) (§ 12 ods. 3 zákona\nč. 274/2017 Z. z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo k zásahu do\nosobnostných práv žalobkyne, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo nepochybne\nodôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t. j. 435/2, t. j. cca\n220 eur. Zároveň neboli zistené ani ďalšie dôvody (škandalizácia žalobkyne, opakovanie, či zvyšovanie\nintenzity konania, úmyselné konanie žalovanej...), čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t. j. na\n110 eur. Ani odvolaciemu súdu (rovnako ako žalovanej) sa nepodarilo nájsť obdobný prípad, ktorý by\nbol riešený súdmi Slovenskej republiky, a to ani na nižších stupňoch, preto je možné brať do úvahy aj\nrozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29.8.2019 sp. zn. 22Co/147/2019, ktorý potvrdil ako primerané\nzadosťučinenie vo výške 10.000,- Kč pri porovnateľnom skutkovom stave, kedy však došlo k úniku\núdajov, aj keď rozsahovo menšom objeme na jedného klienta, no tieto boli uniknuté do digitálneho\nprostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie, než to bolo v prípade žalobkyne. Pokiaľ\nv danej veci došlo k priznaniu primeranej nemajetkovej ujmy v sume cca 370,- eur, odvolací súd\nvzhľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že priznaná suma 110,- eur je vzhľadom na charakter\nveci primeranou nemajetkovou ujmou. Je neporovnateľná prístupnosť údajov v digitálnom prostredí s\nlistinami založenými v príručnom sklade nebytových priestorov. Tento rozdiel musí byť zohľadnený pri\nvýške náhrady. Preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Predmetné rozhodnutie prešlo aj\nkontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu Českej republiky, ako to vyplýva z rozhodnutia Ústavného\nsúdu Českej republiky II.ÚS/4015/19 zo dňa 9.1.2020.\n2.6. Pokiaľ sa týka otázky premlčania žalobkyňou uplatneného nároku v konaní, odvolací súd sa\nstotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie uvedeným v bode 105. - 109. odôvodnenia rozhodnutia,\npričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa\n§ 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a to je\ndeň 9.2.2017, kedy dokumenty s osobnými údajmi boli nájdené nálezcom. Túto skutkovú okolnosť\nje potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného incidentu. Nasledujúcim dňom 10.2.2017\nzačala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula 10.2.2020. Žaloba bola súdu prvej inštancie\ndoručená dňa 5.2.2020, teda pred uplynutím premlčacej doby. Začiatok všeobecnej premlčacej doby\npodľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo dňa, kedy si tlačivá v sklade tzv. všimol\nvedúci predajne Orange v E.. Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesom\nvšimnutia si tlačív uložených na podlahe skladu.\n2.7. O trovách celého konania (pred súdom prvej inštancie a súdom odvolacím) bolo rozhodnuté podľa\n§ 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni v\ncelom rozsahu proti žalovanej s poukazom na jej úspech v konaní, pričom výška priznanej náhrady\nzávisela od úvahy súdu. Odvolací súd zdôraznil, že Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie podobné\nustanoveniu § 142 ods. 3 O. s. p., ktoré sa uplatňovalo vo vzťahu k § 142 ods. 2 O. s. p. Na rozdiel\nod predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty\n(§ 142 ods. 1, 2 a 3 O. s. p.), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu\na v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255\nods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška\nplnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch\nvšak nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného\nnároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe\núvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba\nrozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce (do pozornosti ÚS ČR III.ÚS 170/99). Za základné sa považuje\nrozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má\nprávo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej.\nPrisúdenie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez\ninterpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo\ndo výšky priznaného nároku. Odvolací súd dal do pozornosti aj to, že Ústavný súd SR v náleze č. II. ÚS\n255/2020 z 27.8.2020 konštatoval: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť\nžalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a zaťažiť ho procesnou\nzodpovednosťou za predvídanie presného výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania\nje potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do\nžalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“\n\n2.8. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa\n§ 257 CSP, ktorej sa dožaduje žalovaná, pripomína, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov\n(GDPR) plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2016/679 z 27. apríla 2016\no ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov,\nktorým sa zrušuje Smernica 95/46/ES, je nariadenie Európskej únie, ktorého cieľom je výrazné\nzvýšenie ochrany osobných údajov občanov. Nariadenie chráni základné práva fyzických osôb so\nzameraním na právo ochrany osobných údajov. Stanovuje pravidlá ochrany fyzických osôb a pravidlá\npre voľný pohyb (ktorý sa nesmie obmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej únii (Čl. 1,\nods. 1 - 3). Táto konzistentná úroveň ochrany fyzických osôb v celej únii má zabrániť rozdielom,\nktoré sú prekážkou voľného pohybu osobných údajov v rámci vnútorného trhu. Uprednostniť preto\nosobu zodpovednú za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa presvedčenia\nodvolacieho súdu je neakceptovateľné. Nemožno súhlasiť s tým, aby osoba zodpovedná za čin\nrozsiahlejšieho porušenia práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov očakávala zvýhodnenie\nsvojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto je ustanovenie §\n257 CSP v danej veci v prospech žalovanej neaplikovateľné. Nemožno považovať za dôvod hodný\nosobitného zreteľa namietané opakovanie veľkého počtu obsahovo a formálne podobných úkonov,\npretože rovnaká skutočnosť svedčí aj žalovanej strane, ktorá je teda stranou vo viacerých súdnych\nkonaniach s identickým skutkovým aj právnym základom. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalovanej\no existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa spočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho\nkonania donútená v dôsledku uplatnenia neprimeranej sumy vo výške 5.000 eur. Z rozhodovacej\nčinnosti odvolacieho súdu je v tejto súvislosti zrejmé, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým\na právnym základom, ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných\ndotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom, žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ nároku dotknutých\nosôb. Pre takýto prípad si žalovaná musí byť vedomá všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným\nsporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strany. Zásada úspechu vo veci je\ncharakteristická pre sporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore úspešnej strane\ntrovy konania. Odvolací súd nezistil akceptovateľný dôvod na použitie zmierňujúceho ustanovenia §\n257 CSP, a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne porušenie osobných údajov\npodliehajúcej ochrane únijnému právu.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) rozsahom obsiahle (na\n48 stranách) dovolanie, ktoré odôvodnila poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP. Navrhla\nzrušiť obe rozhodnutia nižších súdov a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. V\npodstatnom namietala, že odvolací súd sa náležite nevysporiadal s jej relevantnou argumentáciou, ďalej\nnepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov, a to v spojitosti s jej námietkami, že (i) vo veci konali a\nrozhodovali miestne nepríslušné súdy a v tomto ohľade bolo porušené (aj) jej právo na zákonného sudcu,\n(ii) žalovaná pohľadávka bola premlčaná a (iii) nesprávne bolo rozhodnuté o trovách konania, keď bola\nzaviazaná k úhrade trov v plnom rozsahu, pričom žalobkyňa mala úspech iba čiastočný a odvolací súd sa\nani nevysporiadal s jej odvolacou námietkou o aplikácii § 257 CSP a namietala, že ak plná náhrada výšky\ntrov konania má byť určená výlučne iba z prisúdenej sumy (bod 23. rozsudku odvolacieho súdu), sa\nneprejavil v úplnosti aj v samotnom výroku rozsudku o náhrade trov konania, v ktorom sa uvádza výlučne\nto, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak výrok o tom, že táto náhrada sa\npriznáva iba z prisúdenej sumy tak, ako je uvedené v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku\nrozhodnutia o trovách konania absentuje. Argumentovala, že takýto neúplný výrok rozsudku odvolacieho\nsúdu o trovách konania je zmätočný a nevykonateľný.\n4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť a priznať jej\nnáhradu dovolacích trov. Po opise skutkového stavu v širších súvislostiach (celkovo bolo uplatnených\n166 žalôb na rovnakom skutkovom základe). V súvislosti s namietanou miestnou príslušnosťou\nprvoinštančného súdu v podstatnom poukázala na eurokonformný pohľad na škodu v zmysle jej\nposudzovania ako škody majetkovej tak aj nemajetkovej. Zdôraznila, že v skutkovo a právne identických\nveciach vychádzajúcich z toho istého bezpečnostného incidentu bola miestna príslušnosť bývalého\nOkresného súdu Svidník právoplatne konštatovaná všetkými odvolacími senátmi u viac než 140\ndotknutých osôb. V súvislosti s otázkou premlčania poukázala na rozhodnutie českého najvyššieho\nsprávneho súdu z 22. februára 2005 sp. zn. 5A164/2002 (aj) z ktorého dôvodila, že premlčacia doba\npre účely uplatneného nároku začala plynúť až od momentu ukončenia protiprávneho stavu. „Začiatok\nvšeobecnej trojročnej premlčacej doby preto v zmysle ust. § 101 OZ plynie odo dňa, keď sa právo\n\nmohlo vykonať po prvý raz (a to je rozhodne deň 09. 02. 2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi\nnájdené nálezcom), nie odo dňa, kedy si tlačivá v sklade naposledy „všimol“ vedúci predajne Orange v\nStropkove“. V súvislosti s rozhodovaním o trovách konania poukázala na rozhodnutie ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 225/2020 a sp. zn. II. ÚS 233/2022. K ustanoveniu § 257 CSP uviedla, „že v predmetnej veci\nneboli splnené žiadne podmienky pre možnosť aplikácie § 257 CSP o použití moderačného práva súdu,\npretože nebolo možné konštatovať výnimočné okolnosti prípadu ani dôvody hodné osobitného zreteľa“.\n5. Žalovaná vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k dovolaniu v podstatnom zotrvala na svojich\ndôvodoch uvedených v dovolaní.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v\nneprospech ktorej v časti bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so\nzákonom (§ 429 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že\ndovolanie treba odmietnuť.\n7. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a\nv záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto\nprávo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní\na rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené\nvšetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre\nvšetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,\n5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých\nsa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res\niudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a\ndovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť\nuž právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).\n9. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo\nna súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 172/03].\n10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n11. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu\npodľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje\nprípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421\nCSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací\nsúd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom.\n12. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n12.1. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní\ndošlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,\nv čom spočíva táto vada (ods. 2).\n\n13. Citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva\nna spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných\nprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu\nrámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s\nuplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany\nsporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,\nna predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu\nspojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so\nzákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n14. Dovolací súd predovšetkým pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by\nmal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v\ndovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť\na úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,\npretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní v zásade nemá\nmožnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových\nzistení urobených odvolacím súdom, ani prieskumu nim vykonaného dokazovania. Inými slovami,\nna hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej\ninštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní\nskutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V\nrámci tejto kontroly má síce dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté\nrôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie\nzásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý\nproces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd uvádza,\nže tieto vady v prejednávanej veci nezistil.\n15. Dovolací prieskum v danej veci bol limitovaný posúdením prípadných zmätočností podľa § 420\npísm. f) CSP a nie aj prípadným nesprávnym právnym posúdením veci (§ 421 CSP)- ktoré žalovaná\nv dovolaní explicitne nenamietala, hoci aj nesprávne právne posúdenie implicitne z obsahu dovolania\nmohlo vyplývať [§ 124 ods. 1 CSP (nesprávne posúdenie premlčania, či nesprávne posúdenie miestnej\npríslušnosti a z toho vyplývajúce dôsledky)] - ktoré dovolanie by však vzhľadom na napadnutý výrok\nodvolacieho súdu (110 eur) ex lege nebolo prípustné (§ 422 CSP). Uvedené platí aj v prípade\nodvolacieho rozhodnutia o trovách konania, proti ktorému dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je\nrovnako ex lege prípustné (§ 421 ods. 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP). Dovolací súd v neposlednom\nrade dodáva, že sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie\nsprávnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci\nvýznamovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 CSP.\n16. Pokiaľ žalovaná v dovolaní napádala celé odvolacie rozhodnutie a žiadala ho ako také zrušiť,\nnajvyšší súd uvádza, že súčasťou I. výroku odvolacieho súdu bola aj zmena prvoinštančného rozsudku,\nktorou odvolací súd nad rozsah sumy 110 eur žalobu zamietol. Teda žalovaná podaným dovolaním\nbrojila aj proti tej časti odvolacieho rozhodnutia, ktorou jej nebola spôsobená žiadna (formálna ani\nmateriálna) ujma a ktorou nijako nebolo zhoršené jej doterajšie právne postavenie; naopak v tejto časti\nodvolací súd vyhovel podanému odvolaniu žalovanej. Ani zmenou alebo zrušením tejto časti výroku\nrozhodnutia odvolacieho súdu by sa nedosiahol pre žalovanú priaznivejší procesný výsledok. Z tohto\ndôvodu dovolací súd dovolanie žalovanej v tejto časti ako dovolanie podané neoprávnenou osobou\nodmietol (§ 447 písm. b) CSP).\n17. Najvyšší súd predostiera, že i keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho\nodôvodnenia, či nenáležité vysporiadanie sa s relevantnou argumentáciou odvolateľky je takým\nnesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala\nsvoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces,\nv prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného\n\nprvostupňovým súdom potvrdil do výšky priznaného nároku v sume 110 eur nárok v prospech žalobkyne,\npričom v medziach vymedzených dovolateľkou (posúdenie premlčania, miestnej príslušnosti a z toho\nvyplývajúce dôsledky a trov konania) právne konformným i dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo\nžalobkyni priznaný nárok nebol premlčaný, prečo vo veci konal miestne príslušný súd a prečo priznal\nžalobkyni trovy konania v plnom rozsahu resp. prečo nebol dôvod na uplatnenie ustanovenia § 257 CSP.\n17.1. Pokiaľ žalovaná v konaní i v rámci odvolania namietala, že vo veci konal miestne nepríslušný\nsúd a (iba) v tejto súvislosti bolo potom porušené jej právo na zákonného sudcu odvolací súd sa s\ntouto námietkou nestotožnil keď uviedol, že v danom prípade sa nepochybne jednalo o spor vyvolaný\nzásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a § 13 OZ v rámci ktorého sa\nžalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú v zmysle eurokonformného výkladu možno\nsubsumovať pod pojem škoda [napr. rozsudok Súdneho dvora z 24. októbra 2013 vo veci C-22/2012\n(Hassová)]. Na základe uvedeného bol potom Okresný súd Bardejov (do 31.5.2023 Okresný súd\nSvidník) miestne príslušným súdom v posudzovanej veci v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP,\nkedy popri všeobecnom súde žalovanej bol na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého\nnastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne\nvyplynulo, že udalosť, ktorá zakladala nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy,\nnastala v obvode Okresného súdu Svidník. Táto skutočnosť nebola v konaní sporná, preto odvolací súd\npovažoval rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia jeho miestnej príslušnosti za správne,\naj keď prvoinštančný súd uvedenú argumentáciu použil podporne, primárne vychádzajúc z osobitnej\nmiestnej príslušnosti podľa § 19 písm. d) CSP. Najvyšší súd si je vedomý rôznorodej odbornej polemiky\nv právnych kruhoch o tom, či nemajetkovú ujmu možno v širších súvislostiach subsumovať pod právny\ninštitút náhrady škody (v prospech pozri napr. R 8/2018, či III. ÚS 666/2016, pozn.), na čo v podanom\ndovolaní poukazovala aj žalovaná. Na strane druhej odvolacím súdom vyslovený názor, podporený\neurokonformným výkladom vyplývajúcim z vyššie uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora nemožno\ncelkom zjavne považovať za svojvoľný, neudržateľný alebo prijatý v zrejmom omyle, teda za taký, ktorý\nby poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Inak povedané táto námietka žalovanej nemala\ndostatočnú intenzitu na vyslovenie porušenia práva na spravodlivý proces.\n17.2. S otázkou premlčania sa súd prvej inštancie vysporiadal v bodoch 105. až 109. a odvolací súd\nvysporiadal v bode 20. rozsudku a zhodne so súdom prvej inštancie uviedol, že začiatok všeobecnej\npremlčacej doby podľa § 101 OZ plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a to je deň\n09. februára 2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom. Túto skutkovú okolnosť\nje potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného incidentu. Nasledujúcim dňom 10. februára\n2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula 10. februára 2020. Žaloba bola na súd doručená\ndňa 05. februára 2020, teda pred uplynutím premlčacej doby. Začiatok všeobecnej premlčacej doby\npodľa § 101 OZ nemohol plynúť odo dňa, kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne Orange\nv E.. Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív v\nmechu uloženom na podlahe skladu svedkom B. T.. Aj z pohľadu konkretizácie časového momentu\nbola takáto výpoveď svedka neurčitá, keď uvedenú skutočnosť uvádza ako „naposledy som si všimol\nuložené tlačivá“, z ktorej však nemožno vyvodiť či po 25. januári 2017 sa predmetné tlačivá naďalej\nna podlahe skladu žalovanej nachádzali alebo nenachádzali. V prípade ak by moment opustenia tlačív\nzo skladu žalovanej mal predchádzať samotnému bezpečnostnému incidentu, podstatnou by mala byť\nskutočnosť, v ktorý prvý deň si bol svedok istý, že tlačivá v mechu už neboli uložené na podlahe skladu\nžalovanej, nie kedy ich tam naposledy videl. Podľa názoru najvyššieho súdu ani túto časť odôvodnenia\nnapadnutého odvolacieho rozsudku v otázke premlčania nemožno považovať za nepreskúmateľné resp.\nnedostatočne odôvodnené, pretože odvolací súd riadne vysvetlil spôsob, ako určil začiatok a koniec\nplynutia premlčacej doby v konkrétnostiach súdenej veci.\n17.3. Žalovaná tiež namietala vady rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania, ktorým bola\nzaviazaná na trovy v plnom rozsahu (trovy niekoľko násobne prevýšili priznanú istinu), pričom odvolací\nsúd sa nedostatočne vysporiadal aj s jej argumentáciou o potrebe uplatnenia moderačného opatrenia\npodľa § 257 CSP. Podľa názoru dovolacieho súdu rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa aj v časti trov\nkonania náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP). Výrok\no nároku na náhradu trov konania odvolací súd zdôvodnil v bodoch 22. až 25. svojho rozsudku najskôr\npoukázaním na skutočnosť, že v danom prípade ide o vec patriacu do skupiny viacerých vecí s rovnakým\nskutkovým a právnym základom, ktoré boli prejednávané na prvoinštančnom súde. Otázka náhrady\ntrov konania v týchto veciach bola už predmetom prieskumu (aj) ústavného súdu, ktorý konštatoval, že\n\nmožno konštatovať plný úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv,\nak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov\nkonania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň ústavný súd konštatoval, že z tohto hľadiska je\nirelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (II. ÚS\n233/2022). Podobne v náleze sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020 (zverejnenom v Zbierke nálezov\na uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020) konštatoval, že «[v] týchto prípadoch\nvšak žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať\nza procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie\n„presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné\na čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté,\nvýška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Z rovnakých záverov vychádzal aj odvolací súd, ktorý\npoukazujúc na znenie vyhlášky č. 655/2004 Z. z. uviedol, že samotná okolnosť v akej výške v konečnom\ndôsledku náhrada nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na\nnáhradu trov konania. Rozhodujúcou okolnosťou bolo to, že žalobkyňa mala vo veci úspech, nakoľko\nzásah do jej osobnostných práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jej osobnými údajmi bol zistený\na preto má nárok na plnú náhradu trov konania. Nebolo preto možné prisvedčiť žalovanej, že žalobkyni\nako plne úspešnej strane, čo do základu, patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy. V ďalšom\nodvolací súd v reakcii na ďalšiu námietku žalovanej interpretoval ustanovenie § 257 CSP, Všeobecné\nnariadenie o ochrane údajov (GDPR), poukázal na viaceré rozhodnutia ústavného súdu (SR i ČR) a\nuzavrel, že vzhľadom na opakované skutkové okolnosti porušenia práva na ochranu osobných údajov\na najmä 400 násobné porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu E. by zvýhodnenie\nporušovateľa kvôli výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom\nrozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov. Inak povedané bolo neakceptovateľné, aby\nosoba zodpovedná za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov očakávala\nzvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto bolo\npodľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti\nneaplikovateľné. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa ani žalovanou tvrdené\nopakovanie veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov (žalôb) pretože rovnaká skutočnosť\nsvedči aj žalovanej strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s identickým\nskutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca.\nOdvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa\nspočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia\nneprimeranej sumy vo výške 5.000 eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto\nsúdnemu konaniu. Z úradnej činnosti bolo odvolaciemu súdu známe, že v tejto skupine prípadov s\nrovnakým skutkovým a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho\nzákladu nároku iných dotknutých osôb, tým istým bezpečnostným incidentom, žalovaná stále namietala\nnielen neprimeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ\nnároku dotknutých osôb, a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí\nodvolacieho súdu, ktoré danosť nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si\nžalovaná musela byť dobre vedomá všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené,\nvrátane povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strany.\n17.4. Žalovaná nakoniec namietala, že výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je neúplný,\nzmätočný a nevykonateľný, pretože odôvodnenie, resp. právny názor, že plná náhrada trov konania\nmá byť určená výlučne iba z prisúdenej sumy (bod 23. rozsudku odvolacieho súdu), sa neprejavil v\núplnosti aj vo výroku rozsudku o náhrade trov konania. Aj túto námietku vyhodnotil dovolací súd ako\nneopodstatnenú. Otázka posúdenia náhrady trov konania je riešená v ustanovení § 255 a nasledujúcich\nCSP, pričom výrok o trovách konania korešponduje so znením ustanovení Civilného sporového poriadku.\nO výške trov konania je rozhodované súdom prvej inštancie samostatným uznesením postupom podľa\n§ 262 ods. 2 CSP. Súdny úradník je pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania viazaný právoplatným\nvýrokom rozsudku odvolacieho súdu, ako aj platnými a účinnými právnymi predpismi, a to vrátane\nvyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z., aj v znení po zmene úpravy vykonanej\nvyhláškou č. 209/2009 Z. z. Problematika výpočtu konkrétnej výšky náhrady trov konania patrí výlučne\ndo kompetencie okresného súdu. Uvedené má napokon oporu aj v § 262 ods. 2 CSP. Inými slovami,\nkonanie o výške náhrady trov konania je možné považovať aj za subsystém či čiastkové konanie, ktoré\nje síce závislé, no do určitej miery oddelené od konania v merite veci. Dovolací súd záverom konštatuje,\nže výrok rozsudku odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) je úplný,\npričom o výške náhrady trov konania rozhoduje súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.\n\n17.5. Podľa názoru dovolacieho súdu ak aj odvolací súd prípadne nereagoval na absolútne všetky\nnámietky dovolateľky, táto skutočnosť nezakladala vadu zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP,\npretože odvolací súd jednoznačne vysvetlil kľúčové dôvody, ktoré opodstatňovali priznanie nároku na\nnáhradu trov konania žalobkyni proti žalovanej v celom rozsahu, ako aj dôvody, pre ktoré nebolo možné\npostupovať podľa § 257 CSP. Dovolací súd konštatuje, že výrok rozsudku odvolacieho súdu o nároku\nna náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) je úplný, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne\nsúd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP. V neposlednom rade dovolací súd pripomína,\nže pokiaľ dovolateľka v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP v dovolaní\nnamietala, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, tak\nnesprávne právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu zmätočnosti (judikát R 24/2017).\n18. Dovolací súd záverom považuje za vhodné zopakovať, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v\nopravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,\nale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na\ndoplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05. Odvolací súd\nteda zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho v rozsahu dovolacích výhrad\nviedli k rozhodnutiu. Jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom súdu prvej inštancie,\nnemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny alebo právne nekonformný, teda v danom\nprípade odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania\nv zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu je nepreskúmateľné resp. nedostatočne odôvodnené. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f)\nCSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\npredstáv strany konania, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.\n19. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou\nosobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa\n§ 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené prípustnými dovolacími\ndôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.\n20. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalovanej podľa § 447 písm. c) CSP.\n21. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}