{"guid": "059b98c0-18b6-4389-8e54-a38953e9e327:154014d4-5a8c-47a3-a5a9-b71362b12fc1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8620200194.1", "spisova_znacka": "4Cdo/103/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/103/2025 z 21. 9. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. septembra 2026, sp. zn. 4Cdo/103/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:8620200194.1", "identifikacne_cislo": "8620200194", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Nora Halmová", "sudca_id": 398, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-nora-halmova-398", "datum_vydania": "2026-09-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": "Ak dovolanie smeruje aj proti tej časti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorou dovolateľovi nebola spôsobená žiadna ujma a ktorou odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel, ide v tejto časti o dovolanie podané neoprávnenou osobou (§ 447 písm. b) CSP). Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemusí odpovedať na každú námietku odvolateľa, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam; ak odvolací súd zrozumiteľne vysvetlil kľúčové dôvody svojho rozhodnutia, nejde o vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP ani vtedy, keď nereagoval na všetky námietky, a za takú vadu nemožno považovať to, že rozhodnutie nebolo odôvodnené podľa predstáv strany. Námietka odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít je námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré nezakladá procesnú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobkyňa sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy 5 000 eur za zásah do práva na ochranu osobnosti spôsobený bezpečnostným incidentom, pri ktorom obchodný zástupca žalovaného telekomunikačného operátora neoprávnene sprístupnil jej osobné údaje pri likvidácii dokumentov. Súd prvej inštancie priznal 2 500 eur, odvolací súd potvrdil povinnosť zaplatiť 110 eur, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania s odôvodnením, že v spore o ochranu osobnosti je rozhodujúce zistenie zásahu, nie výška priznanej náhrady, a že § 257 CSP nemožno použiť v prospech porušovateľa ochrany osobných údajov. Žalovaná podala dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP, v ktorom namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia, konanie miestne nepríslušným súdom, premlčanie nároku a nesprávne rozhodnutie o trovách. Najvyšší súd dovolanie odmietol: v časti smerujúcej proti zamietajúcemu výroku, ktorým bolo odvolaniu žalovanej vyhovené, ako podané neoprávnenou osobou (§ 447 písm. b) CSP), vo zvyšku podľa § 447 písm. c) CSP, lebo odvolací súd dostatočne vysvetlil, prečo bola daná miestna príslušnosť podľa § 19 písm. b) CSP (eurokonformné subsumovanie nemajetkovej ujmy pod pojem škoda, ktoré nie je svojvoľné) a prečo žalobkyni patrí plná náhrada trov. Dovolací súd dodal, že nesprávne právne posúdenie podľa § 421 CSP dovolateľka nenamietala a vzhľadom na napadnutý výrok o 110 eurách a výrok o trovách by ani nebolo prípustné (§ 422 CSP, § 421 ods. 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP).", "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "nazov": "§ 257 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-257"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-257"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/154014d4-5a8c-47a3-a5a9-b71362b12fc1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8620200194.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8620200194.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8620200194.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/103/2025\n8620200194\n21. 09. 2026\nJUDr. Nora Halmová\nECLI:SK:NSSR:2026:8620200194.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne B. S., narodenej XX. N. XXXX, F. XXX, zastúpenej\nadvokátom JUDr. JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Nám. SNP 7, proti žalovanej obchodnej\nspoločnosti Orange Slovensko, a. s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35697270, zastúpenej Advokátskou\nkanceláriou Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava, Vajnorská 21A, IČO: 46759875, o zaplatenie\nnemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. SK-4C/8/2020,\no dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. júna 2024 sp. zn. 1Co/30/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Svidník - v súčasnosti Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“\nalebo ,,prvoinštančný súd“) rozsudkom z 26. septembra 2022 č. k. 4C/8/2020-122 uložil žalovanej\npovinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 2.500 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,\nvo zvyšku žalobu zamietol a žalobkyni priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o\nvýške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie\nodôvodnil právne podľa § 13, § 19 písm. d), § 36, § 41, § 42, § 290 CSP, § 52 Občianskeho zákonníka,\nďalej podľa § 9 ods. 1 z. č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov (ďalej „ZOOÚ“), podľa § 56 ods. 3\nZákona č. 351/2011 o elektronických komunikáciách, podľa článku 10 ods. 2, 3 Listiny základných práv\na slobôd, článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 16 ods. 1\nZmluvy o fungovaní Európskej únie, článku 8 ods. 1, 2 Charty základných práv Európskej únie, článku 19\nods. 2, 3, 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, § 1 Zákona\nč. 122/2013 o ochrane osobných údajov ako aj § 3 ods. 3, § 4 ods. 1, 2, 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. b),\n§ 8 ods. 1, 2, 9, 10, § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 tohto zákona (ZOOÚ). Vykonaným dokazovaním mal súd\nprvej inštancie za preukázané, že pri spracovávaní osobných údajov žalobkyne, ktoré boli odovzdané\nv súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou došlo k bezpečnostnému incidentu,\nktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov Slovenskej\nrepubliky, Hraničná 12, 820 07 Bratislava 27 (ďalej len „Úrad“). V právoplatnom rozhodnutí Úradu zo\ndňa XX.X.XXXX číslo XXXXX/XXXX-Os-XX sa konštatuje, že sprostredkovateľ ELSIG, s. r. o. porušil\nustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ tým, že „... pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné\núdaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a. s. v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno),\nadresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo,\npodpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s\nnáležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej krabici s označením ARCHIVE BOX, TYP\nI/75, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a. s. CHYBNÉ\nSIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica“) a umiestnené v sklade\nna papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa Orange Slovensko, a. s.\nna Ul. Hlavná 60 v Stropkove...“ Úrad rozhodnutím zo dňa XX.XX.XXXX číslo: XXXXX/XXXX-Os-X\n\nuložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti ELSIG s. r. o. za porušenie\npovinnosti súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu\nv sume 5.000 eur. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.3.2018. Uvedený skutkový stav\nje potrebné považovať za skutkový a právny základ bezpečnostného incidentu, ktorým bolo zasiahnuté\ndo osobnostných práv žalobkyne, za ktorý v administratívnom konaní (voči štátu) zodpovedá osoba\npoverená žalovanou spracovávaním osobných údajov jej klientov. Napriek skutočnosti, že v inom\nadministratívnom konaní (v rovine verejného práva) nebolo zo strany Úradu konštatované porušenie\npovinnosti žalovanej podľa zákona o ochrane osobných údajov (ZOOÚ), z dôvodov nachádzajúcich sa\nv súdnom spise existuje celý rad dôvodných pochybností o správnosti postupov samotnej žalovanej v\nsúvislosti so zabezpečením ochrany osobných údajov s ich bezpečnosťou a korektnou likvidáciou.\n1.1. Súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanou namietanej pasívnej legitimácii konštatoval, že\nobčianskoprávna zodpovednosť žalovanej má objektívny charakter vyplývajúci z ustanovenia §\n11 Občianskeho zákonníka, pričom materiály, na ktorých sa nachádzali osobné údaje žalobkyne\nspracúvané v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov boli vyhotovené v súvislosti s\nplnením Zmluvy o pripojení medzi žalobkyňou a žalovanou. Nebolo podstatné, že žalovaná konala\nprostredníctvom svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to, že písomné dokumenty\ns osobnými údajmi vytvorila obchodná zástupkyňa, krátko ich spracúval obchodný zástupca Q. Č. ELSIG\na napokon ich protiprávne likvidoval a sprístupnil obchodný zástupca ELSIG s. r. o. Podstatné je, že išlo o\nÚradom na ochranu osobných údajov preukázaný bezpečnostný incident spočívajúci v porušení ochrany\nosobných údajov pri plnení Zmluvy o pripojení medzi žalobkyňou a žalovanou. Súd prvej inštancie\nkonštatoval, že na pasívnu legitimáciu žalovanej nemá vplyv ani rozhodnutie ÚOOÚ SR z XX.X.XXXX č.\nXXXXX/XXXX-Os-XX, ktorým bolo konanie o ochrane osobných údajov voči žalovanej zastavené, keďže\nÚrad nezistil porušenie zákona v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu a plnením\nzákonných povinností žalovanej. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR\nzo dňa XX.XX.XXXX č. k. XXXXX/XXXX-Op-X. Uvedené rozhodnutia nepatria podľa súdu prvej inštancie\nmedzi rozhodnutia, ktorými by bol súd viazaný, pričom z ich obsahu súd zistil, že administratívny orgán\nsa v správnom konaní proti žalovanej nezaoberal niektorými skutočnosťami, ktoré by mohli mať význam\npri posudzovaní administratívnej zodpovednosti žalovanej.\n1.2. Námietku premlčania vznesenú žalovanou považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú z dôvodu,\nže osobné údaje žalobkyne mali byť neodborne uložené v krabici v sklade predajne žalovanej v\nStropkove s ďalšími originálnymi dokladmi klientov žalovanej v období od 25.1.2017 do 9.2.2017, kedy\nich našiel V. B. a došlo k ukončeniu protiprávneho stavu jeho odstránením. Až od tohto dňa začala plynúť\npremlčacia doba pre účely žalovaného nároku. Bezpečnostný incident je možné hodnotiť ako trvajúci\nprotiprávny stav tvoriaci jeden skutok. Žaloba bola podaná na súd dňa 3.2.2020, pričom v zmysle § 101\nObčianskeho zákonníka začiatok všeobecnej premlčacej doby plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo\nvykonať po prvý raz. Týmto dňom je deň 10.2.2017 a všeobecná trojročná premlčacia doba uplynula\ndňa 10.2.2020. Žaloba teda bola podaná včas.\n1.3. Podľa súdu prvej inštancie nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovanej, že žalobkyni z\nbezpečnostného incidentu žiadna morálna ujma nevznikla a ani vzniknúť nemohla. Súd sa stotožnil s\nargumentáciou predsedníčky Úradu v rozhodnutí zo dňa X.X.XXXX č. k. XXXXX/XXXX-Op-X o rozklade\nspoločnosti ELSIG, s. r. o. proti rozhodnutiu Úradu o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný\nincident, ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcov, v ktorom táto pomenovala negatívne následky\nneoprávneného sprístupnenia osobných údajov neobmedzenému počtu osôb a popísala aj mieru\nzávažnosti bezpečnostného incidentu s prihliadnutím na okolnosti, za akých k incidentu došlo, čas\ntrvania protiprávneho konania a kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov. Už samotný\npočet dotknutých osôb (ktorých osobné údaje boli zneužité), ale najmä rozsah bezpečnostného\nincidentu, miera jeho závažnosti a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, kategória neoprávnene\nsprístupnených osobných údajov a negatívne následky odôvodňujú oprávnenosť nároku žalobkyne na\nrelutárnu satisfakciu za zásah do jeho práva na súkromie. Negatívnym následkom neoprávneného\nsprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, najmä strata kontroly nad\nosobnými údajmi a ďalšie riziká, ktoré mohli čo i len viesť k majetkovej alebo nemajetkovej ujme, krádeži\ntotožnosti, podvodu, finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov\nalebo inému sociálnemu alebo hospodárskemu znevýhodneniu.\n\n1.4. K výške relutárnej náhrady súd prvej inštancie uviedol, že v predmetnej právnej veci došlo\nsprístupnením osobných údajov žalobkyne v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné\nčíslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a to\nneobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa\nČlánku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia\nžalobkyne. Právo na súkromie garantuje rovnako právo jednotlivca rozhodnúť podľa vlastného uváženia,\nči, príp. v akom rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť skutočnosti a informácie z\njeho osobného súkromia sprístupnené iným subjektom. Ide o aspekt práva na súkromie v podobe práva\nna informačné sebaurčenie, výslovne garantovaný Čl. 10 ods. 3 Listiny. Žalobkyňa si predmetnou\nžalobou uplatnila od žalovanej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur. Súd zohľadnil vzťahy\njednotlivých argumentov, význam chráneného záujmu, špecifiká hromadného zásahu do práv veľkého\nmnožstva dotknutých osôb a v snahe vyvážiť satisfakčnú a preventívno-sankčnú funkciu relutárnej\nnáhrady priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.500 eur ako primeranú a vo zvyšku\nžalobu zamietol. S ohľadom na požiadavku primeranosti súd prvej inštancie zohľadnil pri stanovení výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy aj zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súdom priznaná suma zodpovedá približne polovici\nsumy odškodnenia obetí násilných činov.\n1.5. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 CSP a úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania\nv rozsahu 100 %, pretože výška náhrady záležala od úvahy súdu.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 27. júna 2024\nsp. zn. 1Co/30/2023 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku I. v časti uloženia povinnosti\nžalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti\nrozsudku, v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto\nčasti zamietol a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti\nžalovanej v rozsahu 100 %.\n2.1. V súvislosti s odvolacou námietkou týkajúcou sa miestnej nepríslušnosti prvoinštančného súdu\nodvolací súd dospel k záveru, že vo veci konal miestne príslušný súd. Predmetom konania je nárok\nmajúci základ v porušení práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka\ns uplatnením požiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy. Zásadným pre posúdenie výhrady žalovanej\nbolo vyhodnotiť charakter takto definovaného nároku v tom zmysle, či nie je vo svojej podstate nárokom\nkorešpondujúcim s nárokom na náhradu škody, pre ktorý môže platiť miestna príslušnosť daná na\nvýber, keďže podľa § 19 písm. b) CSP je popri všeobecnom súde žalovaného na konanie príslušný\naj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Podľa Princípov\neurópskeho deliktného práva (Principles of European Tort Law, PETL), ktoré predstavujú v interpretačnej\nrovine podporný prameň, aj keď majú základ v súkromnej iniciatíve a preto ich treba vziať do úvahy\nje škodou, ktorá je spôsobená inému jednak škoda majetková ale aj nemajetková; nemajetková škoda\npredstavuje ujmu na slobode, dôstojnosti alebo iných osobných právach. Podľa odvolacieho súdu z\nuvedeného nevyplýva iné ako to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na osobných právach je možné\nsubsumovať pod pojem škoda. Z vykonaného dokazovania mal za nepochybné, že udalosť únikom\ndokladov s osobnými údajmi, ktorá zakladá nárok, ktorý bol predmetom konania, nastala v súvislosti s\nosobnými dátami, t. j. osobnými právami žalobcu, čo ani sporné nebolo, ide tak o udalosť zakladajúcu\nnárok na náhradu škody čím bola daná miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník na základe § 19\npísm. b) CSP.\n2.2. K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením\nsúdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukázal. Mal za nepochybné,\nže žalobca vstupoval do právneho vzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom\nsplnomocnenej osoby a žalovaná aj keď konajúca prostredníctvom splnomocneného zástupcu zasiahla\ndo osobnostných práv žalobcu tým, že nezabezpečila jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím,\npričom práve na tento prípad sa vzťahuje rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.\n30Cdo/2712/2005, nakoľko sa jedná o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol\nspôsobený sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou pri realizácií činností žalovanej a vtedy\nsa tento neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanej. Konštatoval, že pokiaľ\nje jednoznačne preukázané (ako to bolo v tomto prípade), že došlo k vzniku nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie je relevantné použitie ustanovení zákona o ochrane osobných\n\núdajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo\nna ochranu osobnosti tak ako to využil žalobca v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže\nbyť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaná,\nktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona\no ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka\nžalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.\n2.3. K námietke o nesprávnom právnom posúdení (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) odvolací súd\npoznamenal, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne\nzávery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením\nveci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny\nprávny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.\n7Cdo/7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťahu k otázke primeranosti\npriznanej nemajetkovej ujmy.\n2.4. Pokiaľ sa týka otázky premlčania žalobcom uplatneného nároku v konaní, odvolací súd sa\nstotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie uvedeným v bode 15., 110. až 113. rozsudku odôvodnenia\nrozhodnutia, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Začiatok všeobecnej premlčacej\ndoby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý\nraz a to je deň 9.2.2017, kedy dokumenty s osobnými údajmi boli nájdené nálezcom. Túto skutkovú\nokolnosť je potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného incidentu. Nasledujúcim dňom\n10.2.2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula 10.2.2020. Žaloba bola súdu prvej\ninštancie doručená dňa 5.2.2020, teda pred uplynutím premlčacej doby. Začiatok všeobecnej premlčacej\ndoby podľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo dňa, kedy si tlačivá v sklade tzv. všimol\nvedúci predajne Orange v Stropkove. Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať\nprocesom všimnutia si tlačív uložených na podlahe skladu.\n2.5. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel\nk záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident,\nkedy došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám, je tak závažným zásahom\ndo ich práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka a vzhľadom na závažnosť okolností a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo\nžalobcovi priznané aj právo na nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou\nrezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho\npriestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu\nzo strany žalovanej značným spôsobom poskytlo podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na\nochranu osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie a\nto vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva\ns poukazom na Článok 8 Dohovoru, ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie\nvo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy\nsa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v\ndispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto\nzveril, dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné\núdaje a v prípade, že k tomu tak dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na\nnáhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie\nmožno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri\nmajetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho\nsa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy.\nZodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani\nnepredpokladá a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko\nide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo\nporušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa\nmorálna satisfakcia javí ako nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie, z\njudikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy sú\ntieto: dĺžka protiprávneho konania, reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby, dobrovoľné\nupustenie od konania a snaha o nápravu, škandalizácia osoby, opakovanie a zvyšovanie intenzity\n\nprotiprávneho konania, úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie\nosoby.\n2.6. O trovách celého konania (pred súdom prvej inštancie a súdom odvolacím) rozhodol podľa §\n396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi v\ncelom rozsahu proti žalovanej s poukazom na jeho úspech v konaní, pričom výška priznanej náhrady\nzávisela od úvahy súdu. Odvolací súd uviedol, že otázka náhrady trov konania v týchto veciach bola\npredmetom prieskumu tak odvolacieho súdu, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS\n233/2022, pričom Ústavný súd v uznesení z 24. mája 2022 uvedenej spisovej značky konštatoval, že\nmožno konštatovať plný úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv,\nak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov\nkonania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň Ústavný súd konštatoval, že z tohto hľadiska\nje irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Do\npozornosti odvolací súd dal, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 225/2020\nz 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky\npod č. 31/2020 konštatoval cit.: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň\nčasť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho\nzaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o\nnáhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje\nrozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“\nObdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,\nIII. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020. Odvolací súd zdôraznil, že okolnosť v akej výške v konečnom dôsledku\nnáhrada nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na náhradu\ntrov konania a rozhodujúcou okolnosťou je to, že žalobca mal vo veci úspech, nakoľko zásah do jeho\nosobnostných práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jeho osobnými údajmi, bol zistený a preto má\nnárok v zmysle citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky na plnú náhradu trov konania.\nOdvolací súd preto nesúhlasil s argumentáciou žalovanej, že žalobcovi ako plne úspešnej strane, čo do\nzákladu, patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, pričom ide o štandardný a zaužívaný výrok\no nároku na náhradu trov konania používaných v prípadoch, kedy výška plnenia závisí od úvahy súdu\na kde za plne úspešného sa považuje žalobca vtedy, ak vo výške plný úspech nemal.\n2.7. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa\n§ 257 CSP, ktorej sa dožaduje žalovaná, pripomenul, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov\n(GDPR) plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2016/679 z 27. apríla 2016\no ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov,\nktorým sa zrušuje Smernica 95/46/ES, je nariadenie Európskej únie, ktorého cieľom je výrazné\nzvýšenie ochrany osobných údajov občanov. Nariadenie chráni základné práva fyzických osôb so\nzameraním na právo ochrany osobných údajov. Stanovuje pravidlá ochrany fyzických osôb a pravidlá\npre voľný pohyb (ktorý sa nesmie obmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej únii (Čl. 1,\nods. 1 - 3). Táto konzistentná úroveň ochrany fyzických osôb v celej únii má zabrániť rozdielom,\nktoré sú prekážkou voľného pohybu osobných údajov v rámci vnútorného trhu. Uprednostniť preto\nosobu zodpovednú za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa presvedčenia\nodvolacieho súdu je neakceptovateľné. Nemožno súhlasiť s tým, aby osoba zodpovedná za čin\nrozsiahlejšieho porušenia práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov očakávala zvýhodnenie\nsvojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto je ustanovenie §\n257 CSP v danej veci v prospech žalovanej neaplikovateľné. Nemožno považovať za dôvod hodný\nosobitného zreteľa namietané opakovanie veľkého počtu obsahovo a formálne podobných úkonov,\npretože rovnaká skutočnosť svedčí aj žalovanej strane, ktorá je teda stranou vo viacerých súdnych\nkonaniach s identickým skutkovým aj právnym základom. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalovanej\no existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa spočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho\nkonania donútená v dôsledku uplatnenia neprimeranej sumy vo výške 5.000 eur. Z rozhodovacej\nčinnosti odvolacieho súdu je v tejto súvislosti zrejmé, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým\na právnym základom, ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných\ndotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom, žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ nároku dotknutých\nosôb. Pre takýto prípad si žalovaná musí byť vedomá všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným\nsporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strany. Zásada úspechu vo veci je\ncharakteristická pre sporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore úspešnej strane\n\ntrovy konania. Odvolací súd nezistil akceptovateľný dôvod na použitie zmierňujúceho ustanovenia §\n257 CSP, a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne porušenie osobných údajov\npodliehajúcej ochrane únijnému právu.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) rozsahom obsiahle (na\n40 stranách) dovolanie, ktoré odôvodnila poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP. Navrhla\nzrušiť obe rozhodnutia nižších súdov a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. V\npodstatnom namietala, že odvolací súd sa náležite nevysporiadal s jej relevantnou argumentáciou, ďalej\nnepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov, a to v spojitosti s jej námietkami, že (i) vo veci konali a\nrozhodovali miestne nepríslušné súdy a v tomto ohľade bolo porušené (aj) jej právo na zákonného sudcu,\n(ii) žalovaná pohľadávka bola premlčaná a (iii) nesprávne bolo rozhodnuté o trovách konania, keď bola\nzaviazaná k úhrade trov v plnom rozsahu, pričom žalobca mal úspech iba čiastočný a odvolací súd sa\nani nevysporiadal s jej odvolacou námietkou o aplikácii § 257 CSP.\n4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť a priznať jej\nnáhradu dovolacích trov. Zdôraznila, že v skutkovo a právne identických veciach vychádzajúcich z\ntoho istého bezpečnostného incidentu bola miestna príslušnosť bývalého Okresného súdu Svidník\nprávoplatne konštatovaná všetkými odvolacími senátmi u viac než 140 dotknutých osôb. V súvislosti s\nrozhodovaním o trovách konania poukázala na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 225/2020 a\nsp. zn. II. ÚS 233/2022. K ustanoveniu § 257 CSP uviedla, „že v predmetnej veci neboli splnené žiadne\npodmienky pre možnosť aplikácie § 257 CSP o použití moderačného práva súdu, pretože nebolo možné\nkonštatovať výnimočné okolnosti prípadu ani dôvody hodné osobitného zreteľa“.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v\nneprospech ktorej v časti bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so\nzákonom (§ 429 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že\ndovolanie treba odmietnuť.\n6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a\nv záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto\nprávo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní\na rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené\nvšetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre\nvšetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,\n5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých\nsa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res\niudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a\ndovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť\nuž právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).\n8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo\nna súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 172/03].\n9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n10. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu\npodľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje\n\nprípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421\nCSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací\nsúd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom.\n11. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n11.1. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní\ndošlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,\nv čom spočíva táto vada (ods. 2).\n12. Citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva\nna spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných\nprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu\nrámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s\nuplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany\nsporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,\nna predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu\nspojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so\nzákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n13. Dovolací súd predovšetkým pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý\nby mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v\ndovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť\na úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,\npretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní v zásade nemá\nmožnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových\nzistení urobených odvolacím súdom, ani prieskumu nim vykonaného dokazovania. Inými slovami,\nna hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej\ninštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil odvolací súd a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní\nskutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V\nrámci tejto kontroly má síce dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté\nrôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie\nzásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý\nproces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd uvádza,\nže tieto vady v prejednávanej veci nezistil.\n14. Dovolací prieskum v danej veci bol limitovaný posúdením prípadných zmätočností podľa § 420\npísm. f) CSP a nie aj prípadným nesprávnym právnym posúdením veci (§ 421 CSP) - ktoré žalovaná\nv dovolaní explicitne nenamietala, hoci aj nesprávne právne posúdenie implicitne z obsahu dovolania\nmohlo vyplývať [§ 124 ods. 1 CSP nesprávne posúdenie miestnej príslušnosti a z toho vyplývajúce\ndôsledky)] - ktoré dovolanie by však vzhľadom na napadnutý výrok odvolacieho súdu (110,- eur) ex lege\nnebolo prípustné (§ 422 CSP). Uvedené platí aj v prípade odvolacieho rozhodnutia o trovách konania,\nproti ktorému dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je rovnako ex lege prípustné (§ 421 ods. 2 v spojení\ns § 357 písm. m) CSP). Dovolací súd v neposlednom rade dodáva, že sama polemika s právnymi\nzávermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu\nodvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v\nustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 CSP.\n15. Pokiaľ žalovaná v dovolaní napádala celé odvolacie rozhodnutie a žiadala ho ako také zrušiť,\nnajvyšší súd uvádza, že súčasťou I. výroku odvolacieho súdu bola aj zmena prvoinštančného rozsudku,\n\nktorou odvolací súd nad rozsah sumy 110 eur žalobu zamietol. Teda žalovaná podaným dovolaním\nbrojila aj proti tej časti odvolacieho rozhodnutia, ktorou jej nebola spôsobená žiadna (formálna ani\nmateriálna) ujma a ktorou nijako nebolo zhoršené jej doterajšie právne postavenie; naopak v tejto časti\nodvolací súd vyhovel podanému odvolaniu žalovanej. Ani zmenou alebo zrušením tejto časti výroku\nrozhodnutia odvolacieho súdu by sa nedosiahol pre žalovanú priaznivejší procesný výsledok. Z tohto\ndôvodu dovolací súd dovolanie žalovanej v tejto časti ako dovolanie podané neoprávnenou osobou\nodmietol (§ 447 písm. b) CSP).\n16. Najvyšší súd predostiera, že i keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho\nodôvodnenia, či nenáležité vysporiadanie sa s relevantnou argumentáciou odvolateľky je takým\nnesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala\nsvoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces,\nv prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného\nprvostupňovým súdom potvrdil do výšky priznaného nároku v sume 110 eur nárok v prospech žalobcu,\npričom v medziach vymedzených dovolateľkou (posúdenie miestnej príslušnosti a z toho vyplývajúce\ndôsledky a trov konania) právne konformným i dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo vo veci konal\nmiestne príslušný súd a prečo priznal žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu resp. prečo nebol dôvod\nna uplatnenie ustanovenia § 257 CSP.\n16.1. Pokiaľ žalovaná v konaní i v rámci odvolania namietala, že vo veci konal miestne nepríslušný\nsúd a (iba) v tejto súvislosti bolo potom porušené jej právo na zákonného sudcu odvolací súd sa s\ntouto námietkou nestotožnil keď uviedol, že v danom prípade sa nepochybne jednalo o spor vyvolaný\nzásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a § 13 OZ v rámci ktorého sa žalobca\ndomáhal náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú v zmysle eurokonformného výkladu možno subsumovať pod\npojem škoda a odvolací súd vychádzal z Princípov európskeho deliktného práva. Na základe uvedeného\nbol potom Okresný súd Bardejov (do 31. mája 2023 Okresný súd Svidník) miestne príslušným súdom\nv posudzovanej veci v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovanej\nbol na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo\nna náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že udalosť, ktorá zakladala\nnárok na náhradu škody a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného súdu\nSvidník. Táto skutočnosť nebola v konaní sporná, preto odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej\ninštancie ohľadom ustálenia jeho miestnej príslušnosti za správne, aj keď prvoinštančný súd uvedenú\nargumentáciu použil podporne, primárne vychádzajúc z osobitnej miestnej príslušnosti podľa § 19\npísm. d) CSP. Najvyšší súd si je vedomý rôznorodej odbornej polemiky v právnych kruhoch o tom,\nči nemajetkovú ujmu možno v širších súvislostiach subsumovať pod právny inštitút náhrady škody (v\nprospech pozri napr. R 8/2018, či III. ÚS 666/2016, pozn.), na čo v podanom dovolaní poukazovala aj\nžalovaná. Na strane druhej odvolacím súdom vyslovený názor, podporený eurokonformným výkladom\nvyplývajúcim z vyššie uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora nemožno celkom zjavne považovať za\nsvojvoľný, neudržateľný alebo prijatý v zrejmom omyle, teda za taký, ktorý by poprel zmysel a podstatu\npráva na spravodlivý proces. Inak povedané táto námietka žalovanej nemala dostatočnú intenzitu na\nvyslovenie porušenia práva na spravodlivý proces.\n16.2. Žalovaná tiež namietala vady rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania, ktorým bola\nzaviazaná na trovy v plnom rozsahu (trovy niekoľko násobne prevýšili priznanú istinu), pričom odvolací\nsúd sa nedostatočne vysporiadal aj s jej argumentáciou o potrebe uplatnenia moderačného opatrenia\npodľa § 257 CSP. Podľa názoru dovolacieho súdu rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa aj v časti trov\nkonania náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP).\nVýrok o nároku na náhradu trov konania odvolací súd zdôvodnil najskôr poukázaním na skutočnosť, že v\ndanom prípade ide o vec patriacu do skupiny viacerých vecí s rovnakým skutkovým a právnym základom,\nktoré boli prejednávané na prvoinštančnom súde. Otázka náhrady trov konania v týchto veciach bola\nuž predmetom prieskumu (aj) ústavného súdu, ktorý konštatoval, že možno konštatovať plný úspech\nžalobcu v spore o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah,\npričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad\núspechu. Zároveň ústavný súd konštatoval, že z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej\nvýške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (II. ÚS 233/2022). Podobne v náleze\nsp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020 (zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020) konštatoval, že [v] týchto prípadoch však žalobcu, ktorému\nbola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného\n\na ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania.\nPri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za\nzákladné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom\ndruhotná a nadväzujúca. Z rovnakých záverov vychádzal aj odvolací súd, ktorý poukazujúc na znenie\nvyhlášky č. 655/2004 Z. z. uviedol, že samotná okolnosť v akej výške v konečnom dôsledku náhrada\nnemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na náhradu trov konania.\nRozhodujúcou okolnosťou bolo to, že žalobca mal vo veci úspech, nakoľko zásah do jeho osobnostných\npráv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jeho osobnými údajmi bol zistený a preto má nárok na plnú\nnáhradu trov konania. Nebolo preto možné prisvedčiť žalovanej, že žalobcovi ako plne úspešnej strane,\nčo do základu, patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy. V ďalšom odvolací súd v reakcii\nna ďalšiu námietku žalovanej interpretoval ustanovenie § 257 CSP, Všeobecné nariadenie o ochrane\núdajov (GDPR), poukázal na viaceré rozhodnutia ústavného súdu (SR i ČR) a uzavrel, že vzhľadom\nna opakované skutkové okolnosti porušenia práva na ochranu osobných údajov a najmä 400 násobné\nporušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu Stropkov a Svidník by zvýhodnenie\nporušovateľa kvôli výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom\nrozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov. Inak povedané bolo neakceptovateľné, aby\nosoba zodpovedná za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov očakávala\nzvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto bolo\npodľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti\nneaplikovateľné. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa ani žalovanou tvrdené\nopakovanie veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov (žalôb) pretože rovnaká skutočnosť\nsvedčí aj žalovanej strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s identickým\nskutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca.\nOdvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa\nspočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia\nneprimeranej sumy vo výške 5.000 eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto\nsúdnemu konaniu. Z úradnej činnosti bolo odvolaciemu súdu známe, že v tejto skupine prípadov s\nrovnakým skutkovým a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho\nzákladu nároku iných dotknutých osôb, tým istým bezpečnostným incidentom, žalovaná stále namietala\nnielen neprimeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ\nnároku dotknutých osôb a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí\nodvolacieho súdu, ktoré danosť nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si\nžalovaná musela byť dobre vedomá všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené,\nvrátane povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strany.\n16.3. Podľa názoru dovolacieho súdu ak aj odvolací súd prípadne nereagoval na absolútne všetky\nnámietky dovolateľky, táto skutočnosť nezakladala vadu zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP,\npretože odvolací súd jednoznačne vysvetlil kľúčové dôvody, ktoré opodstatňovali priznanie nároku na\nnáhradu trov konania žalobkyni proti žalovanej v celom rozsahu, ako aj dôvody, pre ktoré nebolo možné\npostupovať podľa § 257 CSP. Dovolací súd konštatuje, že výrok rozsudku odvolacieho súdu o nároku\nna náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) je úplný, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne\nsúd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP. V neposlednom rade dovolací súd pripomína,\nže pokiaľ dovolateľka v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP v dovolaní\nnamietala, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, tak\nnesprávne právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu zmätočnosti (judikát R 24/2017).\n17. Dovolací súd záverom považuje za vhodné zopakovať, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v\nopravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale\niba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie\ndôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Odvolací súd teda zrozumiteľným a\njednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho v rozsahu dovolacích výhrad viedli k rozhodnutiu.\nJeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom súdu prvej inštancie, nemožno považovať\nza zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny alebo právne nekonformný, teda v danom prípade odvolací\nsúd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania v zmysle §\n420 písm. f) CSP. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je\nnepreskúmateľné resp. nedostatočne odôvodnené. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v\nžiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\nstrany konania, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.\n\n18. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou\nosobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa\n§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími\ndôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.\n19. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalovanej podľa § 447 písm. c) CSP.\n20. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobkyňa sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy 5 000 eur za zásah do práva na ochranu osobnosti spôsobený bezpečnostným incidentom, pri ktorom obchodný zástupca žalovaného telekomunikačného operátora neoprávnene sprístupnil jej osobné údaje pri likvidácii dokumentov. Súd prvej inštancie priznal 2 500 eur, odvolací súd potvrdil povinnosť zaplatiť 110 eur, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania s odôvodnením, že v spore o ochranu osobnosti je rozhodujúce zistenie zásahu, nie výška priznanej náhrady, a že § 257 CSP nemožno použiť v prospech porušovateľa ochrany osobných údajov. Žalovaná podala dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP, v ktorom namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia, konanie miestne nepríslušným súdom, premlčanie nároku a nesprávne rozhodnutie o trovách. Najvyšší súd dovolanie odmietol: v časti smerujúcej proti zamietajúcemu výroku, ktorým bolo odvolaniu žalovanej vyhovené, ako podané neoprávnenou osobou (§ 447 písm. b) CSP), vo zvyšku podľa § 447 písm. c) CSP, lebo odvolací súd dostatočne vysvetlil, prečo bola daná miestna príslušnosť podľa § 19 písm. b) CSP (eurokonformné subsumovanie nemajetkovej ujmy pod pojem škoda, ktoré nie je svojvoľné) a prečo žalobkyni patrí plná náhrada trov. Dovolací súd dodal, že nesprávne právne posúdenie podľa § 421 CSP dovolateľka nenamietala a vzhľadom na napadnutý výrok o 110 eurách a výrok o trovách by ani nebolo prípustné (§ 422 CSP, § 421 ods. 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP).", "pravna_veta": "Ak dovolanie smeruje aj proti tej časti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorou dovolateľovi nebola spôsobená žiadna ujma a ktorou odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel, ide v tejto časti o dovolanie podané neoprávnenou osobou (§ 447 písm. b) CSP). Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemusí odpovedať na každú námietku odvolateľa, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam; ak odvolací súd zrozumiteľne vysvetlil kľúčové dôvody svojho rozhodnutia, nejde o vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP ani vtedy, keď nereagoval na všetky námietky, a za takú vadu nemožno považovať to, že rozhodnutie nebolo odôvodnené podľa predstáv strany. Námietka odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít je námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré nezakladá procesnú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.", "ustanovenia": ["§ 420 písm. f) CSP", "§ 447 písm. b) CSP", "§ 447 písm. c) CSP", "§ 422 CSP", "§ 421 ods. 2 CSP", "§ 19 písm. b) CSP", "§ 257 CSP", "§ 11 OZ"], "vygenerovane": "2026-10-24", "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Co/30/2023", "guid": "cf506fe2-da9b-46ba-a6c6-2a09dc094723:04f950cc-6e04-450b-a8bc-094cebbaa1ac", "vztah": "zamietnute"}], "klucove_pojmy": ["prípustnosť dovolania", "vada zmätočnosti", "právo na spravodlivý proces", "odôvodnenie rozhodnutia", "ochrana osobnosti", "osobné údaje", "náhrada trov konania", "miestna príslušnosť"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}