{"guid": "2682a17a-1c44-4186-be8a-b917607dba34:75f6a532-b584-4735-89ae-1f28c108d582", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8620200181.1", "spisova_znacka": "1Cdo/151/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/151/2025 z 27. 5. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2026, sp. zn. 1Cdo/151/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:8620200181.1", "identifikacne_cislo": "8620200181", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Vladik", "datum_vydania": "2026-05-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/75f6a532-b584-4735-89ae-1f28c108d582", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8620200181.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8620200181.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8620200181.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Cdo/151/2025\n8620200181\n27. 05. 2026\nJUDr. Martin Vladik\nECLI:SK:NSSR:2026:8620200181.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne J., narodenej M., zastúpenej advokátom JUDr.\nAmbrózom Motykom, Stropkov, Nám. SNP 7, proti žalovanej obchodnej spoločnosti Orange Slovensko\na.s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35697270, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária\nBranislava Máčaja, s. r. o., Bratislava, Vajnorská 21A, IČO: 46759875, o náhradu nemajetkovej ujmy\n5.000 eur, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. SK-5C/5/2020 (pôvodne na Okresnom\nsúde Svidník), o dovolaní žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 24. apríla 2025 sp. zn.\n6Co/39/2024, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie o d m i e t a.\nII. Žalobkyňa má proti žalovanej plný nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 17. júna 2022 č. k. 5C/5/2020-145\nžalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške\n3.300 eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobkyni priznal náhradu trov konania proti žalovanej\nv plnom rozsahu.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej v poradí prvým rozsudkom\nz 30. marca 2023 sp. zn. 6Co/3/2023 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti\nžalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 110 eur, v prevyšujúcej vyhovujúcej časti ho zmenil tak,\nže žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu\n100 %.\n2.1. V súvislosti s odvolacou námietkou týkajúcou sa miestnej nepríslušnosti prvoinštančného súdu\nodvolací súd dospel k záveru, že vo veci konal miestne príslušný súd. Predmetom konania je nárok\nmajúci základ v porušení práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s\nuplatnením požiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy. Z vykonaného dokazovania mal za nepochybné,\nže udalosť únikom dokladov s osobnými údajmi, ktorá zakladá nárok, ktorý bol predmetom konania,\nnastala v súvislosti s osobnými dátami, t. j. osobnými právami žalobcu, čo ani sporné nebolo, ide tak\no udalosť zakladajúcu nárok na náhradu škody, čím bola daná miestna príslušnosť Okresného súdu\nSvidník na základe § 19 písm. b) CSP.\n2.2. Čo sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd\nsa stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukázal.\nMal za nepochybné, že žalobca vstupoval do právneho vzťahu so žalovanou, pričom táto konala\nprostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná aj keď konajúca prostredníctvom splnomocneného\nzástupcu zasiahla do osobnostných práv žalobcu tým, že nezabezpečila jeho osobné údaje pred\nprípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje rozsudok Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 30Cdo/2712/2005, nakoľko sa jedná o neoprávnený zásah do osobnostných práv\nžalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou pri realizácii činností\n\nžalovanej a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanej. Konštatoval,\nže pokiaľ je jednoznačne preukázané (ako to bolo v tomto prípade), že došlo k vzniku nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie je relevantné použitie ustanovení zákona o ochrane osobných\núdajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo\nna ochranu osobnosti tak ako to využil žalobca v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže\nbyť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaná,\nktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona\no ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka\nžalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.\n2.3. K námietke o nesprávnom právnom posúdení (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) odvolací súd uviedol,\nže táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťahu k otázke primeranosti priznanej\nnemajetkovej ujmy.\n2.4. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie aj v otázke premlčania. Začiatok\nvšeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo\nvykonať po prvý raz, a to je deň 09. 02. 2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené\nnálezcom. Túto skutkovú okolnosť je potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného incidentu.\nNasledujúcim dňom 10. 02. 2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula 10. 02. 2020.\nŽaloba bola na súd doručená dňa 04. 02. 2020, teda pred uplynutím premlčacej doby.\n2.5. V odôvodnení k primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že nárok je daný,\nnakoľko incident, kedy došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak\nzávažným zásahom do jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie, ktoré priznáva\nfyzickým osobám ustanovenie § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a vzhľadom na závažnosť okolnosti\na charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané aj právo na náhradu nemajetkovej\nujmy. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z judikatúry súdov Slovenskej republiky,\nktorú zvyčajne priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách a zo\nzákonnej úpravy nárokov poškodených z trestných činov. S ohľadom na takto stanovovanú náhradu\nnemajetkovej ujmy sa odvolaciemu súdu javila náhrada priznaná žalobcovi súdom prvej inštancie\nneprimerane vysoká. Bol toho názoru, že v danej veci možno uvažovať o rozsahu cca 10 % zo základu\npriznaného pre obete násilných trestných činov (§ 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných\nčinov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Zároveň zohľadnil, že v\ndanom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, ale len k možnosti ich ohrozenia, čo\nodôvodnilo ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % pri vyššie uvedenej úvahe a dospel k záveru,\nže suma 110 eur je pre žalobcu vzhľadom na charakter veci primeranou náhradou za spôsobenú\nnemajetkovú ujmu a v prevyšujúcej časti vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, rozsudok zmenil a\nžalobu zamietol (§ 388 CSP).\n2.6. O trovách celého konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 ods. 1 a ods. 2 CSP v\nspojení s ustanovením § 255 CSP, keď zohľadnil, že výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu.\nV týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou\nuplatneného nároku. Mal za to, že ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie\nvýsledku sporu na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť\nčo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné považoval rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo\nzasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. V tejto súvislosti zdôraznil nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov\na uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020.\n3. Na dovolanie žalovanej odôvodnené podľa § 420 písm. f) CSP Najvyšší súd Slovenskej republiky\n(ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesením z 30. apríla 2024 sp. zn. 1Cdo/5/2024 zrušil\nrozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. marca 2023 sp. zn. 6Co/3/2023 v dovolaním napadnutej časti\ntrov konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Urobil tak z dôvodu,\nže odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým založil procesnú vadu zmätočnosti v\nzmysle § 420 písm. f) CSP. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami\nuvedenými v odvolaní žalovanej (§ 387 ods. 3 CSP). Dovolací súd konštatoval, že odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k trovám konania je pre nedostatok dôvodov\nnepreskúmateľné, a to do takej miery, že došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP.\nNajvyšší súd odvolaciemu súdu uložil v ďalšom konaní svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.\n3.1. Najvyšší súd Slovenskej republiky dopĺňacím uznesením z 29. januára 2025 sp. zn. 1Cdo/5/2024\ndovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. marca 2023 sp. zn. 6Co/3/2023 vo zvyšnej\nčasti odmietol.\n\n4. Krajský súd v Prešove uznesením z 24. apríla 2025 sp. zn. 6Co/39/2024 (v poradí druhým\nrozhodnutím) vec opätovne prejednal a rozhodol o odvolaní žalovanej proti výroku o trovách konania\nrozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v\nrozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným rozhodnutím v\nlehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.\n4.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že je nepochybne preukázané, že ide o vec patriacu\ndo skupiny viacerých vecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré sú prejednávané na\nOkresnom súde Svidník a v toto smere poukázal na to, že otázka náhrady trov konania v týchto\nveciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky\nvo veci II. ÚS 233/2022, pričom Ústavný súd v uznesení z 24. mája 2022 uvedenej spisovej značky\nkonštatoval, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu do jeho\nosobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok\nna náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň Ústavný súd konštatoval, že z\ntohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v\npeniazoch. Do pozornosti odvolací súd dal, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS\n225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky pod č. 31/2020 konštatoval cit.: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň\nčasť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho\nzaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o\nnáhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje\nrozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“\nObdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,\nIII. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020. Z týchto názorov Ústavného súdu vychádzal i odvolací súd v otázke\nnáhrady trov konania a uviedol, že zo znenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (advokátskej tarify\ndo 31. 12. 2023) vyplýva, že tarifnou hodnotou je suma 1.000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej\nujmy a suma 2.000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Okolnosť v akej výške v konečnom\ndôsledku táto náhrada nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov\nna náhradu trov konania. Rozhodujúcou okolnosťou je to, že žalobkyňa mala vo veci úspech, nakoľko\nzásah do jej osobnostných práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jej osobnými údajmi, bol zistený,\na preto má nárok v zmysle citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky na plnú náhradu\ntrov konania. Nesúhlasil preto s argumentáciou žalovanej, že žalobkyni ako plne úspešnej strane, čo do\nzákladu, patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy.\n4.2. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa §\n257 CSP, ktorej sa dožadovala žalovaná pripomenul, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov\n(anglicky General Data Protection Regulation, skrátene GDPR), plným názvom Nariadenie Európskeho\nparlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných\núdajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie\no ochrane údajov), je nariadenie Európskej únie, ktorého cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných\núdajov občanov. Odvolací súd konštatoval, že pre porušenie práva na ochranu osobných údajov a\nnajmä 400-násobné porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu I. a I. by zvýhodniť\nporušovateľove práva a jeho majetok bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom\nspravodlivého usporiadania pomerov so zreteľom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy a\nuprednostniť osobu zodpovednú za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa\npresvedčenia odvolacieho súdu je neakceptovateľné. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný\nosobitného zreteľa žalovanou tvrdené opakovanie veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých\núkonov (žalôb) zo strany žalobkyne pretože rovnaká skutočnosť svedči aj žalovanej strane, ktorá je teda\n(stranou) vo viacerých súdnych konaniach s identickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých\ntýchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca.\n4.3. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného\nzreteľa spočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku\nuplatnenia neprimeranej sumy vo výške 5.000 eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť\nvyhnúť sa tomuto súdnemu konaniu, keď konštatoval, že z úradnej činnosti je známe odvolaciemu\nsúdu, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým a právnym základom ani po opakovanom\nprávoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných dotknutých osôb tým istým bezpečnostným\nincidentom žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä\npopierala samotný právny základ nároku dotknutých osôb, a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti\nuž desiatkam rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré danosť nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali\n\na pre takýto prípad si žalovaná musí byť dobre vedomá všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným\nsporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strany. Z týchto dôvodov odvolací\nsúd nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie zmierňujúceho ustanovenia § 257 CSP, a to ani\nčiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne porušenie osobných údajov podliehajúcej ochrane\núnijovému právu. Odvolací súd tak rozhodol o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania v zmysle\n§ 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni voči\nžalovanej v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobkyne v konaní, pričom výška priznanej náhrady\nzávisela od úvahy súdu. Odvolací súd rozhodol aj o trovách dovolacieho konania podľa § 453 ods. 3\nCSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP a dospel k záveru, že žalovaná síce bola úspešná v rámci\ndovolacieho konania, keď dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania\na vznikol by jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania podľa § 255 ods. 1 CSP, odvolací súd však\nzohľadnil v tomto prípade dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, spočívajúce v tom, že na\nžalovanej strane ide o osobu zodpovednú za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov\nspotrebiteľov a bolo by rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov medzi stranami sporu,\npokiaľ by jej bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania, obzvlášť za situácie pokiaľ odvolací súd po\nvrátení veci dovolacím súdom opätovne rozhodol tak, že priznal žalobkyni náhradu trov prvoinštančného\na odvolacieho konania. Preto odvolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania.\n5. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré odôvodnila\n§ 420 písm. f) CSP. Mala za to, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou civilného\nsporového konania a ako také spadá pod čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že odvolací\nsúd sa náležite nevysporiadal s jej relevantnou argumentáciou v tak zásadnom rozsahu, že takýmto\nnesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Odvolaciemu\nsúd vyčítala, že sa náležite nevysporiadal s problematikou zásady úspechu v spore pri rozhodovaní\no nároku na náhradu trov konania a považovala jeho rozhodnutie za arbitrárne. Dovolateľka trvala na\ntom, aby odvolací súd pri určovaní trov konania, ktoré výlučne spočívajú v trovách právneho zastúpenia,\nvyužil svoje moderačné právo v zmysle § 257 CSP a trovy konania žalobkyni nepriznal, resp. ich aspoň\nprimerane znížil. Dovolateľka zároveň podotkla, že ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú\nčiastku, je možné označiť situáciu za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. V tejto\nsúvislosti poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) sp. zn.\nII. ÚS 113/2019 zo 6. júna 2019, ako aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3923/2011\nz 29. marca 2012, z ktorého relevantnú časť citovala. Ďalej argumentovala tým, že z ňou uvádzanej\nliteratúry ako aj z prezentovaných súdnych rozhodnutí je relevantné posúdenie otázky, či žalobkyni\nvôbec vznikol za skutkových okolností danej veci nárok na náhradu trov konania a ak áno, v akom\nrozsahu. Osobitne to platí v prípade, ak žalobkyňa uplatňovala žalobou 5.000 eur a bolo jej právoplatne\npriznaných 110 eur, čo je suma niekoľkonásobne nižšia než suma uplatnená žalobkyňou. Takýto prístup\nby aj vo veciach ochrany osobnosti prehliadal elementárne hľadisko spravodlivého usporiadania vzťahov\nmedzi stranami. Bola názoru, že nožnice medzi žalobkyňou požadovanou čiastkou peňažnej náhrady a\njudikovanou čiastkou sú v tomto prípade tak široko otvorené, že odôvodňujú legitímnu otázku žalovanej,\nči vôbec žalobkyni v tomto prípade vznikol nárok na náhradu trov konania a ak áno v akom rozsahu, na\nktorú mala žalovaná dostať zo strany odvolacieho súdu jednoznačnú odpoveď. Situáciu, ak trovy konania\nnásobne prevyšujú judikovanú čiastku, je možné označiť za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu § 257\nCSP. Dovolaním napadnuté rozhodnutie považovala za nedostatočné z dôvodu nevysporiadania sa so\nvšetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie o trovách konania, teda za\narbitrárne, nepreskúmateľné a nezrozumiteľné. S ohľadom na uvedené navrhla napadnuté rozhodnutie\nzrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n6. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu konštatovala, že rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku o\ntrovách odôvodnilo rozsiahlo, podrobne a argumentačne presvedčivo, a preto je žalobkyňa presvedčená,\nže prípustnosť dovolania v tomto prípade nie je možné oprieť o ustanovenie § 420 písm. f) CSP. Navrhla,\naby dovolací súd dovolanie odmietol, resp. zamietol.\n7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§\n427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo\nnapadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,\nže dovolanie treba odmietnuť.\n\n8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n11. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie\nprípustné podľa § 420 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie, ktorým\nsa konanie končí. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania\npre existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval dovolací súd v uznesení veľkého senátu\nobchodnoprávneho kolégia z 29. septembra 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2021: „Rozhodnutím, ktorým sa\nkonanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle\n§ 420 CSP, je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol s konečnou platnosťou o odvolaní proti\nvýroku o náhrade trov konania“.\n12. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je\nvýlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.\n13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv\nna nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované\nprávnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady\nsúdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na\nspravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj\nporušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo\nna verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie\nrovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a\nna rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia\nspravodlivosti).\n14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n\n15. Uznesením z 30. apríla 2024 sp. zn. 1Cdo/5/2024 dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v\nPrešove z 30. marca 2023 sp. zn. 6Co/3/2023 v časti trov konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil na\nďalšie konanie pre vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Odvolací súd mal v ďalšom konaní\nsvoje rozhodnutie riadne odôvodniť tak, aby bolo zrozumiteľné a presvedčivé. Dovolateľka opätovne\nnamietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia o\nnáhrade trov konania, arbitrárnosť vo vzťahu k zásade úspechu v spore a s tým súvisiace neaplikovanie\n§ 257 CSP, ako aj nevysporiadanie sa s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolaní.\n16. Dovolací prieskum v danej veci bol limitovaný posúdením prípadných zmätočností podľa § 420\npísm. f) CSP a nie aj prípadným nesprávnym právnym posúdením veci (§ 421 CSP) - ktoré žalovaná\nv dovolaní explicitne nenamietala, hoci aj nesprávne právne posúdenie implicitne z obsahu dovolania\nmohlo vyplývať [§ 124 ods. 1 CSP nesprávne posúdenie miestnej príslušnosti a z toho vyplývajúce\ndôsledky] - ktoré dovolanie by však vzhľadom na napadnutý výrok odvolacieho súdu ex lege nebolo\nprípustné (§ 422 CSP). Uvedené platí aj v prípade odvolacieho rozhodnutia o trovách konania, proti\nktorému dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je rovnako ex lege prípustné (§ 421 ods. 2 v spojení\ns § 357 písm. m) CSP). Dovolací súd v neposlednom rade dodáva, že sama polemika s právnymi\nzávermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu\nodvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v\nustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 CSP.\n17. Rozhodovanie o trovách konania je v sporovom konaní založené na zásade úspechu v spore\nvyplývajúcej z § 255 CSP, ktorá sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v\nspore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane\nneprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na\nzáklade riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne\nreštriktívneho výkladu ustanovenia § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „existencie dôvodov\nhodných osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti\nza výsledok (§ 255 CSP), aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa\nneho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí\nzaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.\nDôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne a\nvýklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na\ncelkom voľnú úvahu súdu. V zmysle ustálenej judikatúry (m. m. sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010,\nči 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho\nvoľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v konkrétnej veci\nneexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti\nnahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať\ntak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách\nkonania.\n18. Dovolací súd však dovolateľkou uplatňované vady zmätočnosti tentokrát nepovažoval za\nopodstatnené. Žalovaná v dovolaní namietala vady rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania,\nktorým bola zaviazaná na trovy v plnom rozsahu (trovy niekoľko násobne prevýšili priznanú istinu),\npričom odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal aj s jej argumentáciou o potrebe uplatnenia\nmoderačného opatrenia podľa § 257 CSP. Podľa názoru dovolacieho súdu rozhodnutie odvolacieho\nsúdu spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP).\nVýrok o nároku na náhradu trov konania odvolací súd zdôvodnil v bode 19. a nasl. svojho rozsudku\nnajskôr poukázaním na skutočnosť, že v danom prípade ide o vec patriacu do skupiny viacerých\nvecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré boli prejednávané na prvoinštančnom súde.\nOtázka náhrady trov konania v týchto veciach bola už predmetom prieskumu (aj) ústavného súdu,\nktorý konštatoval, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu do jeho\nosobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok\nna náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň ústavný súd konštatoval, že z\ntohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v\npeniazoch (II. ÚS 233/2022). Podobne v náleze sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020 (zverejnenom\nv Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020) konštatoval, že\nv týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,\n\nnemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou\nza predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť,\nčo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva\nbolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Z rovnakých záverov vychádzal aj\nodvolací súd, ktorý poukazujúc na znenie vyhlášky č. 655/2004 Z. z. uviedol, že samotná okolnosť v\nakej výške v konečnom dôsledku náhrada nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná\nz pohľadu nárokov na náhradu trov konania. Rozhodujúcou okolnosťou bolo to, že žalobkyňa mala\nvo veci úspech, nakoľko zásah do jej osobnostných práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jej\nosobnými údajmi bol zistený, a preto má nárok na plnú náhradu trov konania. V ďalšom odvolací súd\nv reakcii na ďalšiu námietku žalovanej interpretoval ustanovenie § 257 CSP, Všeobecné nariadenie\no ochrane údajov (GDPR), poukázal na viaceré rozhodnutia ústavného súdu (SR i ČR) a uzavrel, že\nvzhľadom na opakované skutkové okolnosti porušenia práva na ochranu osobných údajov a najmä\n400 násobné porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu I. a I. by zvýhodnenie\nporušovateľa kvôli výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom\nrozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov. Inak povedané bolo neakceptovateľné, aby\nosoba zodpovedná za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov očakávala\nzvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto bolo\npodľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti\nneaplikovateľné. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa ani žalovanou tvrdené\nopakovanie veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov, (žalôb) pretože rovnaká skutočnosť\nsvedčí aj žalovanej strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s identickým\nskutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca.\nOdvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa\nspočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia\nneprimeranej sumy vo výške 5.000 eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto\nsúdnemu konaniu. Z úradnej činnosti bolo odvolaciemu súdu známe, že v tejto skupine prípadov s\nrovnakým skutkovým a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho\nzákladu nároku iných dotknutých osôb, tým istým bezpečnostným incidentom, žalovaná stále namietala\nnielen neprimeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ\nnároku dotknutých osôb, a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí\nodvolacieho súdu, ktoré danosť nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si\nžalovaná musela byť dobre vedomá všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené,\nvrátane povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strany.\n19. Podľa názoru dovolacieho súdu ak aj odvolací súd prípadne nereagoval na absolútne všetky\nnámietky dovolateľky, táto skutočnosť nezakladala vadu zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP,\npretože odvolací súd jednoznačne vysvetlil kľúčové dôvody, ktoré opodstatňovali priznanie nároku na\nnáhradu trov konania žalobkyni proti žalovanej v celom rozsahu, ako aj dôvody, pre ktoré nebolo možné\npostupovať podľa § 257 CSP. Dovolací súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu o nároku na\nnáhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) je úplné, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd\nprvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP. V neposlednom rade dovolací súd pripomína, že pokiaľ\ndovolateľka v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP v dovolaní namietala,\nže odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, tak nesprávne\nprávne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu zmätočnosti (judikát R 24/2017).\n20. Dovolací súd záverom považuje za vhodné zopakovať, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v\nopravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale\niba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie\ndôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Odvolací súd teda zrozumiteľným a\njednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho v rozsahu dovolacích výhrad viedli k rozhodnutiu.\nJeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom súdu prvej inštancie, nemožno považovať\nza zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny alebo právne nekonformný, teda v danom prípade odvolací\nsúd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania v zmysle §\n420 písm. f) CSP. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je\nnepreskúmateľné resp. nedostatočne odôvodnené. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v\nžiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\nstrany konania, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.\n\n21. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou\nosobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa\n§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími\ndôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.\n22. Na základe uvedeného najvyšší súd dovolanie žalovanej ako procesne neprípustné odmietol podľa\n§ 447 písm. c) CSP.\n23. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v\nspojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalobkyne v spore, ktorej priznal nárok\nna ich náhradu proti žalovanej v plnom rozsahu v súlade s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady rozhodne\nsúd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).\n24. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}