{"guid": "91bf2009-0e3b-4b0e-9c07-659fe3234770:86ad77e7-a878-42e6-b2ef-dceb72eff02c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8619201129.1", "spisova_znacka": "8Cdo/53/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/53/2025 z 10. 3. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. marca 2026, sp. zn. 8Cdo/53/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:8619201129.1", "identifikacne_cislo": "8619201129", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Miroslav Šepták", "datum_vydania": "2026-03-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce", "Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "nazov": "§ 257 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-257"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "nazov": "§ 13 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "nazov": "§ 101 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-101"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-257", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-101"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/86ad77e7-a878-42e6-b2ef-dceb72eff02c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8619201129.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8619201129.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8619201129.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/53/2025\n8619201129\n10. 03. 2026\nMgr. Miroslav Šepták\nECLI:SK:NSSR:2026:8619201129.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu X. I., narodeného XX. U. XXXX, W., Q.U. W. XXX/\nX, zastúpeného advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Nám. SNP 7, IČO: 35 510 722, proti\nžalovanej Orange Slovensko, a.s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270, zastúpenej spoločnosťou\nAdvokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o. Bratislava, Vajnorská 21A, IČO: 46 759 875, o ochranu\nosobnosti, vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 3C/24/2019, o dovolaní žalovanej proti\nrozsudku Krajského súdu v Prešove zo 16. apríla 2024 sp. zn. 6Co/33/2023 v spojení s uznesením\nKrajského súdu v Prešove z 22. augusta 2024 sp. zn. 6Co/35/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie proti výroku I. rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 16. apríla 2024 sp. zn. 6Co/33/2023\no d m i e t a.\nRozsudok Krajského súdu v Prešove zo 16. apríla 2024 sp. zn. 6Co/33/2023 vo výroku II. o trovách\nkonania z r u š u j e a vec mu v uvedenom rozsahu vracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) napadnutým rozsudkom v spojení s uznesením z\n22. augusta 2024 sp. zn. 6Co/35/2023podľa § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového\nporiadku (ďalej len „CSP“) potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie resp.\nprvoinštačný súd“) zo dňa 25. augusta 2022 č.k. 3C/24/2019-165, vo výroku I. v časti uloženia povinnosti\nžalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto\nrozsudku, v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že\nžalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamietol (výrok I.); žalobcovi voči žalovanej priznal\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.); návrh na vydanie dopĺňacieho rozsudku\nzamietol (výrok III.).\n1.1. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 13, § 19 písm. d), § 36 ods. 1, § 41,\n§ 42, § 132 ods. 1, § 151 ods.1 a 2, § 187 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1, § 290 CSP, §\n56 ods. 3 zákona č. 351/2011 o elektronických komunikáciách, článku 10 ods. 2,3 Listiny základných\npráv a slobôd, článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 16 ods.\n1, 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, článku 8 ods. 1 a článku 8 ods. 2 Charty základných práv\nEurópskej únie, článku 19 ods. 2, 3 a článku 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1,\n§ 13 ods. 2, § 13 ods. 3, § 52 ods. 1, § 52 ods. 3, § 52 ods. 4, § 100 ods. 1, 2 a 3 a § 101 zákona\nč. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“),\n§ 1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 2 písm. b), § 4 ods. 2 písm. d), § 4 ods.\n3 písm. a), § 4 ods. 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. h), § 8 ods. 1, § 8 ods. 2, § 8 ods. 9 a ods. 10,\n§ 9 ods. 1, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane osobných\núdajov“). Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danom prípade došlo k tvrdenému zásahu\ndo súkromia žalobcu, a to súvislosti s porušením ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní žalovanou\n\nv rámci plnenia zo zmluvy o pripojení, ktorá je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou. K predmetnému\nzásahu došlo pri vykonávaní obchodnej činnosti žalovanou, ktorú táto zabezpečovala prostredníctvom\nsvojich obchodných zástupcov spoločnosti ELSIG s.r.o.. Boli neoprávnene sprístupnené osobné údaje\nvčítane rodných čísiel a ďalších identifikátorov žalobcu, ktorým sa priznáva zvýšená ochrana. To, že\npísomnosti s osobnými údajmi neboli skartované, ale naopak boli neodborne odložené v sklade za\npredajňou a tam boli nezabezpečené či nepovšimnuté, boli priťažujúcimi okolnosťami pri posudzovaní\nuplatneného nároku. Žalobca sa podanou žalobou domáhal svojho práva na ochranu osobnosti v zmysle\nustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, čím bola založená jeho aktívna vecná legitimácia a táto\nnebola ani žalovanou stranou v konaní namietaná. Pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti nebolo\npodstatné, že žalovaná v danom prípade konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, ani to,\nže kto písomné dokumenty s osobnými údajmi vytvoril, spracúval, až napokon ich protiprávne likvidoval\na sprístupnil. Právne významné bolo, že porušenie ochrany osobných údajov, t.j. Úradom na ochranu\nosobných údajov preukázaný bezpečnostný incident, bolo spôsobené pri plnení Zmluvy o pripojení, ktorú\nmal žalobca uzatvorenú práve so žalovanou. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie preukázanú\npasívnu vecnú legitimáciu žalovanej (zásah do práva žalobcu na ochranu osobných údajov zakotveného\nv čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky) a poskytol žalobcovi súdnu ochranu. Po tom čo mal súd prvej\ninštancie preukázaný základ nároku aj s poukazom na rozhodnutia Úradu na ochranu osobných údajov\n(číslo: XXXXX/XXXX-Os-XX zo dňa 16. augusta 2017, číslo: XXXXX/XXXX-Os-X zo dňa 22. decembra\n2017 a z rozhodnutia predsedníčky Úradu na ochranu osobných údajov číslo: XXXXX/XXXX-Op-X zo\ndňa 9. marca 2018) a ich rozborom, s prihliadnutím na § 193 CSP dospel k záveru, že je primerané\nuložiť žalovanej povinnosť na zaplatenie sumy 2.175 eur titulom nemajetkovej ujmy. Pri posudzovaní\nnajvhodnejších právnych prostriedkov pre ochranu osobnosti v danej veci zohľadnil skutočnosť, že\nbezpečnostný incident, ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu sa týkal bezmála 500\nosôb a tento incident trval najmenej 15 dní (od 25. januára 2017 do 09. februára 2017). Vychádzal z\nporovnania výšky odškodnenia pre obete násilných trestných činov podľa zákona č. 274/2017 Z.z.. a\nriadiac sa zásadou primeranosti. Morálna satisfakcia sa prvoinštančnému súd javila ako nepostačujúca,\na to vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu ako aj vzhľadom na funkciu\npreventívno - sankčnú.\n1.2. Nakoľko žalovaná pri svojom prvom úkone namietala miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník,\npričom uviedla, že miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby na\nochranu osobnosti je podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovanej, t.j. v danom prípade Okresný súd\nBratislava II súd prvej inštancie ešte pred meritórnym rozhodnutím skúmal svoju miestnu príslušnosť.\nVychádzal pritom z podstaty sporu, ktorý je síce sporom o ochranu osobnosti z dôvodu zásahu do\nsúkromia žalobcov, avšak zásah do súkromia bezprostredne súvisí s porušením ochrany osobných\núdajov pri ich spracúvaní žalovanou v rámci plnenia Zmluvy o pripojení. Právny základ pre spracúvanie\nosobných údajov je vo všeobecnosti stanovený v § 9 o ochrane osobných údajov. Z uvedeného\nje zrejmé, že žalovaná na účely uzavretia zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností súvisiacich s\nplnením tejto zmluvy, mala zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu. Ak teda k zásahu\ndo súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu a žalovaná takéto\nsvoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy o pripojení odvodiť\npriamo zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách) a na spracúvanie\nosobných údajov nepotrebuje ani súhlas žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení\nochrany jeho osobných údajov bez akýchkoľvek pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej\nspotrebiteľskom charaktere nemôže byť žiaden spor. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou\nžalovanej, že uplatňované právo žalobcu nijako nesúvisí so spotrebiteľskou zmluvou (zmluva o pripojení)\nuzatvorenou medzi žalobcom a žalovanou a skutočnosť, že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu\nje v tomto prípade podružná, pretože právny základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy\nvyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o\npripojení). Konštatoval, že právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu pre\nporušenie ochrany jeho osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom\nmedzi stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v\nsúvislosti so službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe\nZmluvy o pripojení a v jej rámci. Na podporu prezentovaného názoru poukázal na stanovisko odbornej\nliteratúry „Za spotrebiteľský spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej\nzo) spotrebiteľskej zmluvy, napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázke výkladu\nobsahu spotrebiteľskej zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia\na iné. Za spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného\nobohatenia, nároky z mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných\n\npraktík, nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné. Aspekt sporu vyplývajúceho\nzo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiacej so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný aj v prípade, ak sa\nspor týka iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou“ (Števček, M., Ficová, s.,\nBaricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.\nPraha: C.H.Beck, 2016, s. 1020). Vychádzajúc z uvedeného prvoinštančný súd považoval predmetný\nspor za spor spotrebiteľský. Podporne ešte uviedol, že v danom prípade sa jedná aj o spor vyvolaný\nzásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka.\nZároveň sa žalobca domáhal primeraného finančného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku\nSúdneho dvora z 24. októbra 2013 vo veci C -22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade, keď\nsúdny dvor uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná\npod pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou\nnároku na náhradu škody. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie uzatváral, že je miestne\npríslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovanej je na\nkonanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu\nškody. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody a teda\njej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného súdu Svidník. Skutočnosť ohľadom\núniku dokladov s osobnými dátami žalobcu nebola v konaní sporná.\n1.3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a ustanovenia § 262\nods. 2 CSP s tým, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu,\na to napriek zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti, pretože výška náhrady záležala od úvahy súdu.\n2. Odvolací súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia uviedol, že po prieskume napadnutého\nrozhodnutia dospel k záveru, že odvolanie žalovanej „je čiastočne dôvodné a čiastočne dôvodné\nnie je“. Konštatoval, že zo spisu nebolo odvolacím súdom zistené namietané konanie súdu prvej\ninštancie porušujúce práva odvolateľa na spravodlivý proces, ktoré bolo žalovanou formulované iba\nvšeobecne. Uvedené platí aj z toho dôvodu, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými\nrelevantnými skutočnosťami a riadne odôvodnil svoje rozhodnutie.\n2.1. Ohľadne žalovanou vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník odvolací\nsúd uviedol, že vo veci konal miestne príslušný súd. V danom prípade sa nepochybne jedná o spor\nvyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho\nzákonníka. Zároveň sa ale žalobkyňa domáha primeraného zadosťučinenia, pričom tento nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy nepochybne možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z\nodôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z 24. októbra 2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne\naj v tomto prípade keď Súdny dvor uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti\nza škodu subsumovaná pod pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním\nmožno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b)\nCSP, kedy popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého\nnastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne\nvyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy,\nnastala v obvode Okresného súdu Svidník. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami\nžalobcu nebola v konaní sporná, preto považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia\njeho miestnej príslušnosti odvolací súd za správne, aj keď z iných dôvodov než, na ktoré poukázal súd\nprvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník\nje daná ako osobitná miestna príslušnosť podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nebolo relevantné tvrdenie\nžalovanej vznesené v odvolacom konaní o miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie.\n2.2. Pokiaľ sa týka nastolenej otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej odvolací súd sa stotožnil\ns odôvodnením súdu prvej inštancie. Doplnil, že žalobca vstupoval do právneho vzťahu so žalovanou,\npričom táto konala prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná, aj keď konajúca prostredníctvom\nsplnomocneného zástupcu, zasiahla do osobnostných práv žalobcu tým, že nezabezpečila jeho\nosobné údaje pred prípadným zneužitím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.\nzn. 30Cdo/2712/2005). Pokiaľ bolo jednoznačne preukázané, že došlo k vzniku nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nebolo relevantné použitie ustanovení Zákona o ochrane\nosobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté\n\nprávo na ochranu osobnosti tak, ako to využil žalobca v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto\nnemohlo byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvolávala\nžalovaná, ktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení\nzákona o ochrane osobných údajov.\n2.3. Čo sa týka otázky premlčania uplatneného nároku, odvolací súd opäť stotožňujúc sa s odôvodnením\nsúdu prvej inštancie, uviedol, že začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho\nzákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a to bol deň 09. februára 2017, kedy\nboli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom. Túto skutkovú okolnosť bolo potrebné považovať\nza moment vzniku bezpečnostného incidentu. Nasledujúcim dňom 10. februára 2017 začala plynúť\ntrojročná premlčacia doba a uplynula dňa 10. februára 2020. Žaloba bola na súd doručená dňa 04.\nfebruára 2020, teda pred uplynutím premlčacej doby. Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa §\n101 Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo dňa, kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne\nOrange v Stropkove. Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia\nsi“ tlačív v mechu uloženom na podlahe skladu svedkom H. Z.. Aj z pohľadu konkretizácie časového\nmomentu bola takáto výpoveď svedka neurčitá, keď uvedenú skutočnosť uvádzal ako „naposledy som\nsi všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno vyvodiť či po 25. januári 2017 sa predmetné tlačivá aj\nnaďalej na podlahe skladu žalovanej nachádzali alebo nenachádzali. V prípade ak by moment opustenia\ntlačív zo skladu mal predchádzať samotnému bezpečnostnému incidentu, podstatnou by mala byť\nskutočnosť, v ktorý prvý deň si bol svedok istý, že tlačivá v mechu už neboli uložené na podlahe skladu,\nnie kedy ich tam naposledy videl.\n2.4. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k\nzáveru, že v danom prípade existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy došlo\nk vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do jeho práva\nna ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a\nvzhľadom na závažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané\naj právo na nemajetkovú ujmu. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci,\npričom dospel k záveru, že suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu,\nže dĺžka protiprávneho konania, ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, nakoľko nevyplynulo\njednoznačne, kedy boli predmetné písomnosti ponechané v príručnom sklade (pravdepodobne takmer\ntri roky). Rovnako tak žalovaná sa ospravedlnila za predmetné konanie žalobcovi, pričom v danom\nprípade nemožno hovoriť o nejakej jeho škandalizácií, či o opakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho\nkonania, či tým, že by došlo k úmyselnej motivácii k dosiahnutiu zisku alebo diskreditácie osoby. Zároveň\nbolo nutné brať do úvahy aj skutočnosť, že išlo o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo\nohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo v\nkonaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť bola podľa názoru odvolacieho\nsúdu dôležitá pre posudzovanie výšky primeranej finančnej náhrady. Vzhľadom na významné postavenie\nžalovanej na telekomunikačnom trhu ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno-sankčnú, bolo primerané\npriznať žalobcovi nárok na finančnú náhradu.\n2.5. Pokiaľ sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, odvolací súd vychádzal z judikatúry\nsúdov Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré\nsa zvyčajne priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo\nzákonnej právnej úpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z trestných činov tak ako to uviedla\nžalovaná vo svojom odvolaní. Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy sa javila odvolaciemu súdu byť priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie neprimerane\nvysoká. Poukázal na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa\ntieto sumy pohybujú cca 15.000 až 20.000 eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme\nzávisí od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy, ako aj berúc do\núvahy nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera\nzásahu do osobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Vezmúc v úvahu všetky relevantné\nskutočnosti tak, ako sú podrobne uvedené v zdôvodnení napadnutého rozsudku, akými sú napríklad\nškandalizácia žalobcu, opakovanie či zvyšovanie intenzity konania, úmyselné konania žalovanej a ďalšie\ndospel odvolací súd k sume primeranej výšky finančnej náhrady 110 eur.\n2.6. Odvolací súd poukázal na to, že vyššie uvedený výpočet prezentoval vo svojom rozhodnutí z 30.\nmarca 2021 už Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 13Co/7/2021 a oproti zdôvodneniu primeranej výšky\n\nfinančnej náhrady súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (bod 160), vyznieva presvedčivejšie\nv nadväznosti na zistené okolnosti, ktoré bolo nutné brať v úvahu pri rozhodovaní. Z uvedených dôvodov\nodvolací súd použil tento výpočet aj v danej veci. Neodklonil sa pritom od názorovej línie Krajského\nsúdu v Prešove v skutkovo identických veciach týkajúcich sa žalovanej (viď rozsudok Krajského súdu v\nPrešove zo 7. septembra 2022 sp. zn. 13Co/30/2022, z 15. decembra 2022 sp. zn. 8Co/41/2022, zo 17.\ndecembra 2022 sp. zn. 17Co/41/2022, z 24. novembra 2022 sp. zn. 17Co/53/2022, z 18. januára 2023\nsp. zn. 2Co/31/2022, z 18. januára 2023 sp. zn. 2Co/32/2022, z 27. októbra 2022 sp. zn. 5Co/29/2022,\nz 27. októbra 2022 sp. zn. 8Co/28/2022, z 27. októbra sp. zn. 8Co/34/2022 22 a mnohých ďalších).\nVzal do úvahy aj rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29. augusta 2019 sp. zn. 22Co/147/2019, ktorý\npotvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10.000 Kč pri porovnateľnom skutkovom stave, kedy\nvšak došlo k úniku údajov, aj keď rozsahovo menšom objeme na jedného klienta, no tieto boli uniknuté\ndo digitálneho prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie než to bolo v prípade žalobcu.\n2.7. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255\nods. 1 CSP, tak že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi v celom rozsahu proti žalovanej s poukazom\nna jeho úspech v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Bližšie uviedol,\nže Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa uplatňovalo\nako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k tomu napr. nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava\nuž neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.), ale len dve (§ 255 ods. 1,\n2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech\nlen čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo\nveci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo)\nalebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak\nmu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť\nprocesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.\nPri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce\n(pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie,\nže do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú\nnáhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej\nnáhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu\npojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho\nzákladu, a nie čo do výšky priznaného nároku. (BARICOVÁ, Jana. § 255 [Náhrada trov podľa úspechu].\nIn: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ,\nJana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný sporový poriadok. 1. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck,\n2017, s. 923. ISBN: 978-80-7400-629-6.). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. II. ÚS\n225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky pod č. 31/2020 konštatoval „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň\nčasť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho\nzaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o\nnáhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje\nrozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“\nZároveň podľa § 10 ods. 8 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho\nzákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovo komunikačných prostriedkoch, vo veciach\nochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou\nhodnotou suma 1.000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma 2 000 eur ak sa žiada\nnáhrada nemajetkovej ujmy.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“),\nktorého prípustnosť odôvodňovala ustanovením § 420 písm. f) CSP. V prvom rade namietala, že v danej\nveci neboli splnené procesné podmienky konania, vo veci konali a rozhodovali miestne nepríslušné súdy.\nMala za to, že v okolnostiach danej veci súdy nižších inštancií nesprávne právne posúdili otázku, či v\nprípade žaloby žalobcu na ochranu osobnosti s uplatneným nárokom na peňažnú náhradu nemajetkovej\nujmy ide o žalobu na náhradu škody alebo nie. Zároveň týmto nesprávnym postupom t. j., že súdy vo\nveci konali a rozhodli, aj napriek tomu, že neboli miestne príslušnými, došlo k porušeniu základného\npráva žalovanej na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 38\nods. 1 listiny. Týmto bol daný dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Vyslovila názor, že žaloba na\nochranu osobnosti s požiadavkou na náhradu nemajetkovej ujmy (škody) nie je žalobou na náhradu\n\nškody. Ide o dve rôzne veci. V tejto súvislostí poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nz 26. októbra 2012, sp. zn. IV Ú S 345/2012, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 31. júla 2019, sp. zn. 2CdoGp/1/2017, ktorým rozhodol o dovolaní generálneho prokurátora, ktoré\nexaktne rozlišujú medzi žalobou na ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy a žalobou na\nnáhradu škody. Tiež opakovane poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo\n17. februára 2011 sp. zn. 5Cdo 265/2009, na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24.\nmája 2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022 vo veci jej ústavnej sťažnosti v skutkovo a právne identickej veci (ten\nistý bezpečnostný incident) iného žalobcu, ktorý v bode 13 uvádza, že v prejednávanej veci z ústavnej\nsťažnosti, jej príloh aj napadnutého uznesenia bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že spor vedený\nokresným súdom medzi žalobcami a sťažovateľkou ako žalovanou bol jednoznačne sporom o ochranu\nosobnosti. Za ďalšie, dovolateľka namietala, že odvolací súd sa vo svojom rozsudku nijakým spôsobom,\nani len rámcovo, nevysporiadal s jej námietkami ohľadom údajného spotrebiteľského charakteru žaloby\nžalobcu na ochranu osobností. Z uvedeného dôvodu je potom rozhodnutie odvolacieho súdu arbitrárne a\nako také nepreskúmateľné. V súvislosti s existenciou údajnej príčinnej súvislosti medzi bezpečnostným\nincidentom a spotrebiteľskou zmluvou žalovaná poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 24. júna 2020 sp. zn. 4Cdo/117/2019 v bode 16. Následkom toho, že súdy nižších inštancií\npovažovali prejednávanú vec - žalobu na ochranu osobnosti za spotrebiteľský spor sa tiež zásadným\nspôsobom zasiahlo, a to na úkor žalovanej, do jej procesného postavenia a žalobcovi bolo v spore\npriznané postavenie slabšej strany s príslušnou ochranou a to v spore (ochrana osobnosti), kde mu\ntakéto postavenia a ochrana jednoznačne nepatrí. Žalobca bol v spore zvýhodnený aj tým, že bol\noslobodený od poplatkovej povinnosti.\n3.1. K výroku III. rozsudku súd prvej inštancie o trovách konania, ktorým priznal žalobcovi náhradu\ntrov konania v rozsahu 100% žalovaná už v odvolaní uviedla, že odôvodnenie priznania nároku na\nnáhradu trov konania v plnej výške súdom prvej inštancie, nemá oporu v príslušných ustanoveniach\nCSP. Odvolací súd vo vzťahu k žiadostí, resp. návrhu žalovanej, aby v prípade, ak dôjde k záveru,\nže žalobcovi vznikol proti žalovanej nárok na náhradu trov konania, uplatnil pri určovaní trov konania,\nktoré v tomto prípade spočívali výlučne v trovách právneho zastúpenia, svoje moderačné právo podľa\n§ 257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznal, resp. tieto aspoň primerane znížil, nijako nezareagoval.\nZ odôvodnenia jeho rozsudku nie je vôbec zrejmé prečo odvolací súd zamietol návrh žalovanej na\naplikáciu § 257 CSP. Za ďalšie odvolací súd v bode 37 odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku\nuvádza, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy\n(nie zo sumy žalovanej) s tým, že priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je\nv danom prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci\" (§ 255 CSP), ten sa pritom\nskúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Za daného stavu žalovaná\nvyslovila názor, že ak má byť plná náhrada výšky trov konania určená výlučne iba z prisúdenej sumy,\nmal sa tento právny názor, resp. zdôvodnenie súdu, prejaviť v úplnosti aj v samotnom výroku rozsudku o\nnáhrade trov konania. V dovolaním napadnutom výroku III. rozsudku odvolacieho súdu sa však uvádza\nlen a výlučne to, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak výrok o tom,\nže táto náhrada sa priznáva iba z prisúdenej sumy tak, ako je to uvedené v odôvodnení rozsudku\nodvolacieho súdu, vo výroku rozhodnutia o trovách konania absentuje. Žalovaná mala za to, že ak sa\nnárok na plnú náhradu trov konania priznáva iba z prisúdenej sumy a interpretuje sa tým pojem úspech\nvo veci, je potrebné túto skutočnosť vyjadriť v samotnom výroku rozsudku, nielen v jeho odôvodnení.\nTakýto neúplný výrok dovolaním napadnutej časti rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je\npreto zmätočný, je v rozpore s odôvodnením súdu a je aj nevykonateľný. Záverom na podporu svojej\nargumentácie o zmätočnosti dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania\ndovolateľka poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2023 sp. zn.\n8Cdo/16/2023, ktorý rozhodoval o dovolaní žalovanej v inej skutkovo a právne identickej veci (ten istý\nbezpečnostný incident).\n4. Žalobca v podanom vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedol, že napadnutý rozsudok odvolacieho\nsúdu je podrobne odôvodnený a reaguje na všetky podstatné a relevantné námietky dovolateľky. V\npredmetnej veci taktiež neboli splnené žiadne podmienky pre možnosť aplikácie § 257 CSP o použití\nmoderačného práva súdu, pretože nebolo možné konštatovať výnimočné okolnosti prípadu ani dôvody\nhodné osobitného zreteľa. Práve naopak, tvrdošijný postoj dovolateľky ako žalovanej, ktorá popierala\nsamotný základ nároku žalobcu napriek už mnohonásobnému judikovaniu jeho danosti odvolacími\nsúdmi priamo vylučuje aplikáciu § 257 CSP. Navrhol dovolanie odmietnuť resp. podľa § 448 CSP ako\nnedôvodné zamietnuť.\n\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej, čo do\nvýroku I. napadnutého rozsudku odvolacieho súdu treba odmietnuť. Pokiaľ ide o výrok II. napadnutého\nrozsudku dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.\n6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej\nCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nje dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n11. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala, že vo\nveci konali a rozhodovali miestne nepríslušné súdy, nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu (tak vo veci samej ako aj výroku o trovách konania), neúplný výrok odvolacieho súdu\no trovách konania, jeho zmätočnosť a nevykonateľnosť.\n12. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n\n13. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho\nrozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v\nzmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS\n105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo\n168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).\n14. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať\nizolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III.\nÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré\nsúd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri\nrozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393\nods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.). Za procesnú vadu konania v zmysle § 420\npísm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\ndovolateľa (v danom prípade žalovanej).\n14.1. Konkrétnejšie k dovolacím námietkam dovolateľky o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho\ndovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií v odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom\nobjasnili, ako v spore dospeli k záveru, že došlo k zásahu do súkromia žalobcu, a to súvislosti s\nporušením ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní žalovanou v rámci plnenia zo zmluvy o pripojení,\nktorá je zmluvou spotrebiteľskou. Odvolací súd náležite vysvetlil prečo považoval skutkový stav za\nsprávne zistený, presvedčivo tiež zdôvodnil prečo na rozdiel od súdu prvej inštancie považoval priznanú\nsumu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za privysokú (v bodoch 28 až 30) a prezentoval aj vlastný\nvýpočet (bod 30) aj s poukazom na rozhodovaciu prax v iných skutkovo a právne podobných prípadoch\n(bod 32); ďalej tiež reagoval na námietky nedostatku miestnej nepríslušnosti, pasívnej vecnej legitimácie\nžalovanej a premlčania uplatneného nároku (body 23, 24 a 27).\n14.2. Pokiaľ žalovaná v konaní i v rámci odvolania namietala, že vo veci konal miestne nepríslušný\nsúd a v tejto súvislosti bolo potom porušené jej právo na zákonného sudcu odvolací súd sa s touto\nnámietkou nestotožnil keď uviedol, že v danom prípade sa nepochybne jednalo o spor vyvolaný zásahom\ndo práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, v rámci ktorého\nsa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú v zmysle eurokonformného výkladu možno\nsubsumovať pod pojem škoda a odvolací súd vychádzal z Princípov európskeho deliktného práva.\nNa základe uvedeného bol potom Okresný súd Svidník miestne príslušným súdom v posudzovanej\nveci v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovanej bol na konanie\nmiestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.\nZ vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že udalosť, ktorá zakladala nárok na náhradu škody\na teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného súdu Svidník. Táto skutočnosť\nnebola v konaní sporná, preto odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom\nustálenia jeho miestnej príslušnosti za správne, aj keď prvoinštančný súd uvedenú argumentáciu\npoužil podporne, primárne vychádzajúc z osobitnej miestnej príslušnosti podľa § 19 písm. d) CSP.\nNajvyšší súd si je vedomý rôznorodej odbornej polemiky v právnych kruhoch o tom, či nemajetkovú\nujmu možno v širších súvislostiach subsumovať pod právny inštitút náhrady škody (v prospech pozri\nnapr. R 8/2018, či III. ÚS 666/2016, pozn.), na čo v podanom dovolaní poukazovala aj žalovaná. Na\nstrane druhej odvolacím súdom vyslovený názor, podporený eurokonformným výkladom vyplývajúcim\nz vyššie uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora nemožno celkom zjavne považovať za svojvoľný,\nneudržateľný alebo prijatý v zrejmom omyle, teda za taký, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na\nspravodlivý proces. Inak povedané táto námietka žalovanej nemala dostatočnú intenzitu na vyslovenie\nporušenia práva na spravodlivý proces (porovnaj sp. zn. 4Cdo/20/2025, sp. zn. 4Cdo/13/2025, sp. zn.\n1Cdo/12/2025, sp. zn. 7Cdo/8/2025).\n14.3. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu odvolacím súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa odvolací súd natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. V danom prípade z napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu ale nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo znamenala aplikáciu\n\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov popierajúcu ich účel, podstatu a\nzmysel. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami\nsa riadil odvolací súd pri prijímaní záveru o správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej\ninštancie.\n15. S poukazom na uvedené nebola preto opodstatnená dovolacia námietka žalovanej, že odvolací súd\nnepreskúmateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie, čo do merita veci. Dovolací súd uzatvára,\nže odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, pokiaľ ide o vec samú, sa vyporadúva so všetkými\npodstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami, vrátane tých, na ktoré žalovaná poukazovala aj v rámci\ndovolacích námietok a myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený\nnielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s\npoukazom na právne závery, ktoré prijal (§ 220 ods. 2 CSP).\n16. Zo zhora uvedeného je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd vo veci samej rozhodol\na podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v uvedenom smere\nvšetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP\nnemožno považovať to, že žalovaná sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila a že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými\na právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasila\na nestotožnila sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania\npred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi\na predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,\nrozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním\nnavrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n17. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, správnosť právnych záverov (v danom prípade o zásahu do súkromia žalobcu pri porušení\nochrany jeho osobných údajov a o vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy), ku ktorým súdy\ndospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania\nnezakladá (porov. R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že\ndovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Najvyšší súd\nuž podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi\nneznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,\n4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že\ndovolateľka má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou\ntvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n18. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že\nkonanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení\n§ 420 písm. f) CSP, dovolanie žalovanej preto v uvedenej časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako\ndovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.\nDovolanie žalovanej k výroku II. rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania\n19. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania pre existenciu\nvady v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach (sp.\nzn. 4Cdo/155/2020, 2Cdo/89/2020, 9Cdo/68/2021) a takisto aj Ústavný súd napr. v uznesení zo 17.\nseptembra 2019 č. k. I. ÚS 387/2019-26 resp. nález I. ÚS 47/2021.\n20. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi (porovnaj bod 13. tohto rozhodnutia) a dôkaznými návrhmi strán (avšak)\ns výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva,\nže k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť\naj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS\n330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou\n\nrozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného\nskutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať\nvo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho\nrozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,\nporušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).\n21. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu\npre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,\nna ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými\nstranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto\npožiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko,\nVetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n22. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany\nsporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,\nsa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)\nodníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia\nprípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n23. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a\npresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.\n24. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP síce umožňuje odvolaciemu súdu, aby sa v potvrdzujúcom rozsudku,\nktorým sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzil len na\nskonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti\nnapadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Aj v takom prípade je však v zmysle § 387 ods. 3 veta\ndruhá CSP povinný vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.\n24.1. Keď sa odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku odvolateľa nevysporiada s právne\nrelevantnou argumentáciou odvolateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť\njeho právnej argumentácie, poruší základne právo na súdnu ochranu garantovanú podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. III.\nÚS 402/08). Pokiaľ odvolací súd vôbec nepristúpi k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentami\nodvolateľa, tieto bez primeraného vysvetlenia ignoruje a neaplikuje relevantnú právnu úpravu, porušuje\ntým právo odvolateľa na spravodlivý proces (por. II. ÚS 120/2020).\n25. V súvislosti s vadou § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala nedostatočné odôvodnenie\nrozhodnutia odvolacieho súdu aj vo vzťahu k výroku o trovách konania. Mala za to, že odvolací súd sa\nnevysporiadal s ňou uvádzanými podstatnými odvolacími tvrdeniami (§ 387 ods. 3 CSP), keď v odvolaní\nnamietala, že žalobca bol v spore úspešný iba čiastočne; žiadala, aby odvolací súd pri určovaní trov\nkonania využil svoje moderačné právo podľa § 257 OSP (viď odvolanie č.l. 207 spisu a tiež bod 14\nodôvodnenia napadnutého rozsudku) a posúdil, či priznanie trov konania nie je v rozpore s dobrými\nmravmi, pričom odvolací súd sa touto argumentáciou vôbec nezaoberal.\n26. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd\nsa v odôvodnení jeho rozhodnutia nezaoberal odvolacími námietkami žalovanej týkajúcimi sa náhrady\ntrov konania.\n\n27. S poukazom na uvedené dovolací súd uzatvára, že odvolací súd nevysporiadal s podstatnými\nodvolacími námietkami žalovanej týkajúcimi sa náhrady trov konania a týmto nesprávnym procesným\npostupom súdu bolo žalovanej znemožnené realizovať jej patriace procesné práva v takej miere, že\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a zaťaženiu konania vadou v zmysle § 420 písm. f) CSP\n(porovnaj aj uznesenie najvyššieho súdu z 27. marca 2024 sp. zn 4Cdo/158/2023, z 31. júla 2024 sp.\nzn. 5Cdo/158/2023, z 12. mája 2025 sp. zn. 7Cdo/179/2023, 30. januára 2025 sp. zn. 9Cdo/184/2023,\nz 30. apríla 2024 sp. zn. 1Cdo/5/2024, z 29. januára 2026 sp. zn. 6Cdo/168/2025, z 18. septembra\n2024 sp. zn. 3Cdo/7/2023 a iné).\n28. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej voči výroku\nII. rozsudku odvolacieho súdu je nielen prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné rozhodnutie\nodvolacieho súdu v časti trov konania zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu v tomto rozsahu vrátiť na\nďalšie konanie (§ 450 CSP).\n29. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd\nprvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,\nrozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n\n30. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}