{"guid": "2449b55b-df4c-485f-8609-9966c0a3b31b:9f276137-ef26-4021-b330-5b938079641b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8521200303.2", "spisova_znacka": "9CdoPr/4/2026", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoPr/4/2026 z 28. 7. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. júla 2026, sp. zn. 9CdoPr/4/2026, ECLI:SK:NSSR:2026:8521200303.2", "identifikacne_cislo": "8521200303", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "sudca_id": 75, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martin-holic-75", "datum_vydania": "2026-07-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": "Záväzný charakter pre školu ako verejnoprávnu vzdelávaciu inštitúciu a jej zamestnancov majú nielen všeobecne záväzné právne predpisy, ale aj správne, resp. hybridné akty týkajúce sa riadenia vyučovacej činnosti či bezpečnosti a ochrany zdravia žiakov; opatrenie úradu verejného zdravotníctva vydané na základe zákonného splnomocnenia stráca platnosť a účinnosť iba uplatnením zákonných postupov a pochybnosti zamestnanca o jeho zákonnosti ho nezbavujú povinnosti konať v súlade s ním a s pokynmi nadriadeného vydanými na jeho základe. Námietka, ktorú dovolateľ mohol, ale neuplatnil v odvolacom konaní, je v dovolacom konaní neprípustnou novotou (§ 435 CSP) a nemôže založiť prípustnosť dovolania; dovolací súd ju nemôže posudzovať ani pre nedostatok právomoci, lebo by preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie namiesto rozhodnutia odvolacieho súdu. Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a dovolací súd nemôže za dovolateľa zastúpeného advokátom vyhľadávať dovolacie dôvody, ktoré z obsahu dovolania nemožno výkladom vyabstrahovať.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobca, učiteľ základnej školy, sa domáhal určenia neplatnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, ktorú dostal pre opakované menej závažné porušovanie pracovnej disciplíny spočívajúce v nenosení ochrany horných dýchacích ciest v priestoroch školy počas pandémie napriek predchádzajúcemu písomnému upozorneniu. Súdy nižších inštancií žalobu zamietli; žalobca v dovolaní podľa § 420 písm. f) CSP namietal nedostatočné odôvodnenie a arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, najmä nevysporiadanie sa s argumentom, že opatrenia úradu verejného zdravotníctva neboli všeobecne záväznými právnymi predpismi, a že z príkazného listu riaditeľa mu povinnosť nosiť rúško nevyplývala. Najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP, keďže odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov tvoria organický celok a dostatočne odpovedajú na otázku záväznosti opatrení, pričom súdy vykonali aj test primeranosti zásahu do práv žalobcu. Dodal, že záväzné pre školu a jej zamestnancov sú aj správne a hybridné akty týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia žiakov a na ich základe je riaditeľ oprávnený dávať pokyny. Námietku týkajúcu sa znenia bodu 6 príkazného listu označil za neprípustnú novotu, keďže ju žalobca neuplatnil v odvolacom konaní, a výhrady proti právnemu posúdeniu veci nezakladajú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.", "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 63 ods. 1 písm. e) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-63"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-63"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9f276137-ef26-4021-b330-5b938079641b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8521200303.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8521200303.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8521200303.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9CdoPr/4/2026\n8521200303\n28. 07. 2026\nJUDr. Martin Holič\nECLI:SK:NSSR:2026:8521200303.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Mgr. H. Y., narodeného XX. Y. XXXX, R., D. XX,\nzastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Nitra, Farská 40, proti žalovanej Základnej škole s\nmaterskou školou Lomnička 29, Lomnička 29, IČO: 35534565, zastúpenej advokátom Mgr. Karolom\nŠevecom, Prešov, Hlavná 29, o neplatnosť výpovede, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.\n9Cpr/4/2023, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 02. decembra 2025 sp. zn.\n3CoPr/4/2025 takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom, v poradí druhým č. k.\n9Cpr/4/2023-355 z 19. februára 2024 zamietol žalobu o určenie neplatnosti výpovede, o zaplatenie\nnáhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru od 01. februára 2021 do znovuumožnenia\nvýkonu práce s úrokom z omeškania a o zaplatenie príspevkov do sociálneho poistenia a sociálneho\nzabezpečenia za uvedené obdobie. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v\nrozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške týchto trov. Súd prvej inštancie predtým\nuznesením č. k. 9Cpr/4/2023-333 z 22. novembra 2023 nepripustil zastupovanie žalobcu JUDr. Adrianou\nKrajníkovou.\n1.1. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že výpoveď daná žalobcovi 05. novembra 2020 podľa §\n63 ods. 1 písm. e) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Zákonník práce“) spĺňala požiadavky určitosti a zrozumiteľnosti, pričom boli splnené aj ostatné zákonné\npožiadavky jej platnosti vrátane dodržania ustanovenia o predchádzajúcom upozornení zamestnanca\na ustanovenia § 240 ods. 9 Zákonníka práce. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v priebehu šiestich\nmesiacov (od 12. októbra 2020 do 26. októbra 2020) porušil opakovane pracovnú disciplínu nenosením\nochrany horných dýchacích ciest v priestoroch školy. Pri prvom porušení pracovnej disciplíny bol\npísomne upozornený 16. októbra 2020 na možnosť výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka\npráce, ak dôjde k opätovnému porušeniu pracovnej disciplíny. Žalobca upozornenie prevzal osobne\ndňa 16. októbra 2020 a napriek tomu opätovne nerešpektoval opatrenie Úradu verejného zdravotníctva\nSlovenskej republiky (ďalej len „úrad verejného zdravotníctva“), nariadenie Ministerstva školstva, vedy,\nvýskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo školstva“) a príkaz riaditeľa školy č.\n3/2020 z 15. júna 2020. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 59 ods. 1, § 61 ods.\n1, 2, § 63 ods. 1 písm. e), § 63 ods. 4, 5, 6, § 77 a § 81 písm. a) až c) Zákonníka práce.\n1.2. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 411/2020, v zmysle ktorého má osoba priamo dotknutá opatrením úradu\nverejného zdravotníctva sp. zn. OLP/7852/2020 z 29. septembra 2020 a sp. zn. OLP/8323/2020 zo 14.\n\noktóbra 2020 právo napadnúť tieto správne akty správnou žalobou, ktorá zakladá prednostnú právomoc\nsprávneho súdu. Poukázal tiež na Etický kódex pedagogického zamestnanca a konštatoval, že je\npovinnosťou učiteľa rešpektovať platný právny poriadok Slovenskej republiky. Učiteľ nie je oprávnený\nprijímať rozhodnutia o tom, že niektorý právny predpis nie je v súlade s právnymi predpismi vyššej\nprávnej sily, ani nemôže svoje slobodne vyjadrené názory transformovať do protiprávnych úkonov.\nZa neakceptovateľné označil súd prvej inštancie správanie učiteľa, ktorý opakovane porušuje právne\npovinnosti ustanovené opatreniami úradu verejného zdravotníctva a nerešpektuje upozornenia a príkazy\nnadriadeného zamestnanca.\n1.3. Žalobcom spochybňované opatrenia boli vydané v súlade s čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a na základe splnomocnenia uvedeného v § 48 zákona o ochrane verejného\nzdravia. Opatrenia úradu verejného zdravotníctva sa stali súčasťou právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky, a to až do okamihu, kým neboli príslušnou autoritou zrušené alebo nebol určený ich nesúlad\ns inými súčasťami právneho poriadku. Pochybnosti žalobcu o zákonnosti alebo ústavnosti právneho\naktu ho nezbavovali povinnosti konať v súlade s nimi. Z dokazovania pritom nevyplynulo, žeby žalobca\nopatrenia úradu verejného zdravotníctva napadol niektorým zo zákonom predpokladaných postupov.\nŽalobca sám vyhodnotil, že opatrenia sú nezákonné a prestal sa nimi riadiť. Takýto postoj súd prvej\ninštancie považoval za neakceptovateľný, pričom nešlo o prípad vyplývajúci z čl. 32 ústavy. Súd\nprvej inštancie bol toho názoru, že porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu dosiahlo intenzitu\nzdôvodňujúcu skončenie pracovného pomeru, keďže žalobca svojím konaním dal najavo neochotu\nrešpektovať východisko, podľa ktorého sa právne spory riešia zásadne právnymi prostriedkami. Žalobca\ndal napriek upozorneniu opakovane najavo, že nie je ochotný rešpektovať hranice platného a účinného\npráva a prostriedky, ktoré mu účinné právo na ochranu jeho práv priznáva, a namiesto toho sa uchýlil\nk určitej forme „samosúdu“. Naviac tento svoj postoj preniesol aj na svojich žiakov, čím ich neprípustne\nučil, že sa sami majú rozhodovať o tom, ktorú súčasť platného právneho poriadku rešpektovať budú\nalebo nebudú.\n1.4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č.\n160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) tak, že úspešnej\nžalovanej priznal ich náhradu voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením z 01. októbra 2024 sp. zn. 7CoPr/1/2024\nodmietol odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu, že ho spísala a podpísala\nbývalá advokátka JUDr. Adriana Krajníková, ktorá bola s účinnosťou od 07. decembra 2022 vyčiarknutá\nzo zoznamu advokátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 25. júna 2025 sp. zn.\n9CdoPr/1/2025 zrušil uznesenie Krajského súdu v Prešove z 01. októbra 2024 sp. zn. 7CoPr/1/2024\npre existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP. Vec vrátil odvolaciemu súdu s tým, že má zisťovať, či\npodanie, hoci nesprávne podpísané JUDr. Krajníkovou, je vyjadrením procesného úkonu žalobcu a má\nsa pokúsiť postupom podľa § 373 ods. 1 CSP odstrániť vadu odvolania.\n3. Následne odvolací súd rozsudkom z 02. decembra 2025 sp. zn. 3CoPr/4/2025 potvrdil rozsudok súdu\nprvej inštancie a priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu\n100 %. Konštatoval, že nedostatok procesnej podmienky odvolania bol odstránený, keďže žalobca sa na\nvýzvu súdu prvej inštancie dostavil na súd a odvolanie vlastnoručne podpísal. Zároveň do spisu založil\nplnomocenstvo z 22. júla 2025, ktorým na svoje konanie splnomocnil advokáta JUDr. Pavla Gráčika.\n3.1. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že podmienkou platnosti výpovede podľa § 63\nods. 1 písm. e) Zákonníka práce je, že zamestnávateľ v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s\nporušením pracovnej disciplíny zamestnanca písomne upozornil na možnosť výpovede. Konštatoval,\nže táto hmotnoprávna podmienka bola splnená listami žalovanej zo 16. októbra 2020 a z 26. októbra\n2020. Stotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie, že zo strany žalobcu ako učiteľa nenosenie rúška\nalebo iného prekrytia horných dýchacích ciest bolo opakovaným menej závažným porušením pracovnej\ndisciplíny s poukazom na čl. 14 bod 4 Pracovného poriadku Základnej školy s materskou školou\nLomnička, ako aj na povinnosť vyplývajúcu z opatrenia úradu verejného zdravotníctva, nariadenia\nministerstva školstva a príkazu riaditeľa školy.\n3.2. K odvolacej námietke žalobcu, že neprekrytie horných dýchacích ciest v čase od 12. októbra 2020\ndo 26. októbra 2020 bolo síce porušením podzákonného aktu, ale nebolo porušením povinnosti uloženej\n\nzákonom, odvolací súd uviedol, že v roku 2020 na celom svete prebiehala pandémia koronavírusu\n(Covid-19), ktorá len v priebehu roku 2020 spôsobila na Slovensku smrť viac ako 11.000 ľudí. Pritom\nneexistovali iné, efektívnejšie opatrenia než tzv. ROR (rúško - odstup - ruky), zníženie mobility a\ntestovanie, resp. očkovanie. Cieľom prijatých opatrení bola ochrana ľudského života ako kľúčová\nhodnota právneho štátu. Článok 15 ods. 1 a 2 ústavy (čl. 2 Dohovoru) ukladá štátu povinnosť prijať\npríslušné kroky k ochrane života osôb, ktoré sa nachádzajú v jeho jurisdikcii. Za splnenia určitých\npodmienok tak štát musí prijať účinné opatrenia k ochrane jednotlivca. Odvolací súd poukázal na viaceré\nrozhodnutia ESĽP ako aj rozhodnutia ústavného súdu, ktoré zaujali obdobný postoj k ochrane ľudského\nzdravia a života.\n3.3. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s §\n453 ods. 3 a § 396 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.\n4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie,\nktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f) CSP. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok\nodvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu.\n4.1. Dovolateľ namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo dostatočne odôvodnené a vo vzťahu\nk zdôvodneniu porušenia pracovnej disciplíny žalobcom bolo až arbitrárne. Odvolací súd sa vôbec\nnevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou týkajúcou sa záväznosti aktov vydaných úradom\nverejného zdravotníctva, označovaných ako opatrenia a pokynov nadriadených vydaných na ich\nzáklade. Vyžadovanie prekrytia horných dýchacích ciest rúškom na pracovisku, teda v priestoroch\nškoly, bolo nezákonnou požiadavkou riaditeľa školy, pretože vychádzalo z opatrení úradu verejného\nzdravotníctva z 29. septembra 2020 č. OLP/7852/2020 a zo 14. októbra 2020 č. OLP/8323/2020 o\nzákaze pohybu na verejnosti bez prekrytia horných dýchacích ciest. Tieto akty žalobca nepovažoval za\nprameň práva v zmysle všeobecne záväzného právneho predpisu, teda predpisu, ktorý by žalobcovi bol\nlegitímne spôsobilý ukladať akékoľvek povinnosti. Poukázal na to, že akty úradu verejného zdravotníctva\nnie sú všeobecne záväzné právne predpisy, čo vyplýva z uznesenia ústavného súdu z 24. septembra\n2020 sp. zn. II. ÚS 411/2020. Ide o individuálne právne akty s normatívnym prvkom, teda hybridné\nsprávne akty. Opatrenie s povahou hybridného správneho aktu podľa ústavného súdu nie je právnou\nnormou, a teda nemôže byť všeobecne záväzným právnym predpisom. Z tohto dôvodu nemohli byť pre\nžalobcu záväzné ani pokyny nadriadených vydané na ich základe.\n4.2. Dovolateľ bol toho názoru, že všeobecná nezáväznosť opatrení úradu verejného zdravotníctva bola\njednoznačná skutočnosť, keďže práve kvôli tejto skutočnosti bol zákon č. 355/2007 Z. z. novelizovaný\nzákonom č. 286/2020 Z. z., ktorým bolo do zákona č. 355/2007 Z. z. včlenené nové ustanovenie §\n59b, a to s účinnosťou od 15. októbra 2020. Teda všeobecne záväznými predpismi sa stali až vyhlášky\núradu verejného zdravotníctva, a nie predtým vydávané opatrenia. S poukazom na dôvodovú správu\nk tejto novele dovolateľ konštatoval, že samotný zákonodarca si uvedomoval všeobecnú nezáväznosť\ndovtedajších aktov vydávaných úradom verejného zdravotníctva, označovaných ako opatrenia a danou\nnovelou zakotvil nielen nový názov týchto aktov, ale aj ich legislatívne vymedzenie ako prameňov práva\nv rovine všeobecne záväzných právnych predpisov. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd na tieto\nokolnosti nereflektoval a nesprávne vychádzal zo všeobecnej záväznosti predmetných opatrení.\n4.3. Vo vzťahu k príkaznému listu riaditeľa školy č. 3/2020 z 15. júna 2020, ktorý mal žalobca\nnerešpektovať, dovolateľ namietal, že zo strany odvolacieho súdu došlo k extrémneho nesúladu\nvyhodnotenia tohto listu ako listinného dôkazu s prihliadnutím na jeho obsah. V bode 6 tejto listiny sa\ntotiž uvádza, že „zamestnanci sú povinní v priestoroch školy používať rúško, prípadne jeho primeranú\nnáhradu (šatku, šál, buffku a pod.), okrem učiteľov a asistentov, ktorí sa osobne zúčastňujú na výchovnovzdelávacom procese“. Teda žalobca ako pedagóg zjavne v zmysle tohto príkazného listu nemal\npovinnosť nosiť rúško. Z tohto je potom zrejmé, že žalobca nemohol ani účinne dostávať pokyny (ktoré\nby mali svoj základ, či už v príkaznom liste alebo vo vyššie uvedených opatreniach úradu verejného\nzdravotníctva) od riaditeľa či iných nadriadených, nosiť rúško vo vyučovacom procese.\n5. Žalovaná k podanému dovolaniu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za vecne\nsprávne a dostatočne odôvodnené. K otázke záväznosti opatrení úradu verejného zdravotníctva\npoukázala na body 21 až 27 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorého závermi sa\n\nodvolací súd stotožnil. Pokiaľ išlo o tvrdenie žalobcu, že z príkazného listu mu nevyplývala povinnosť\nv pedagogickom procese nosiť rúško, túto skutočnosť v priebehu základného konania nenamietal.\nPoznamenala, že uvedený bod 6 listu riaditeľa sa vzťahoval na tých pedagogických zamestnancov, ktorí\npracovali v špeciálnych triedach so žiakmi, ktorí mali sluchové postihnutie a učili sa odčítavaním z pier\nvyučujúceho. O tejto skutočnosti žalobca vedel, preto ju ani v konaní nerozporoval.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd príslušný\nna rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1\nCSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428\nCSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné\nodmietnuť.\n7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí\nbyť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti opravného prostriedku. Právnu úpravu dovolania a\ndovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť\nuž právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad.\nAk by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo\nna súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).\n8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.\n8.1. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n9. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n10. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania odvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle\nktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým\nsa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej\nochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť\nsa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n12. Vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivý proces dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie\nrozhodnutia odvolacieho súdu, nevysporiadenie sa s jeho odvolacou argumentáciou, až arbitrárnosť\nzáverov odvolacieho súdu.\n13. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (III. ÚS 107/07).\n\n14. Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je\nnajčastejšie daná absenciou súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaného\nprípadu, rozporom s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n15. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 a 2\nCSP, stotožniac sa s jeho odôvodnením. Tu treba zdôrazniť, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu\nvytvára s potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie organickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže\nprvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (porov. IV. ÚS 372/08,\nIV. ÚS 350/09). Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu\nprvej inštancie má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle\nustanovení § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie\nvšetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú\nzhodu s priebehom konania.\n16. Odvolací súd sa v odôvodnení vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré boli podstatné pre posúdenie\nplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Zaoberal\nsa otázkou spôsobu vymedzenia dôvodu skončenia pracovného pomeru, existenciou skutkového\ndôvodu výpovede a jeho intenzitou z hľadiska naplnenia výpovedného dôvodu, skúmal, či došlo\nk opakovanému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, ako aj k zachovaniu povinnosti\nzamestnávateľa upozorniť zamestnanca na porušenie pracovnej disciplíny a možnosť výpovede (bod\n24 a 25 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Uvedené otázky, s výnimkou samotnej existencie\númyselného zavineného porušenia povinnosti vytýkanej mu zamestnávateľom, žalobca ani nenamietal.\n17. Podstatou dovolacej argumentácie žalobcu bolo to, že odvolací súd nedal odpoveď na jeho odvolaciu\nnámietku týkajúcu sa záväznosti opatrení úradu verejného zdravotníctva z 29. septembra 2020 č.\nOLP/7852/2020 a zo 14. októbra 2020 č. OLP/8323/2020 o zákaze pohybu na verejnosti bez prekrytia\nhorných dýchacích ciest, na podklade ktorých bol vydaný príkaz riaditeľa školy. K tejto námietke sa\nvšak vyjadril už súd prvej inštancie, ktorý vysvetlil, že opatrenia úradu verejného zdravotníctva boli\nvydané v súlade s čl. 123 ústavy na základe splnomocnenia uvedeného v čl. 48 zákona o ochrane\nverejného zdravia. Boli tak vydané príslušným úradom na základe zákonného splnomocnenia a stali\nsa tak súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky až do okamihu, kým neboli zrušené alebo\nkým nebol oprávnenou autoritou vyslovený ich nesúlad s inými súčasťami právneho poriadku (bod 18\nods. 2 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Súd prvej inštancie tiež poukázal na uznesenie\nústavného súdu sp. zn. II. ÚS 411/2020, v ktorom ústavný súd o. i. vyslovil, že osoba dotknutá\nopatrením úradu verejného zdravotníctva je oprávnená napadnúť toto opatrenie všeobecnou správnou\nžalobou a tiež že napadnuté opatrenie je potrebné v správnom konaní posudzovať aj podľa kritérií\nprípustnosti a primeranosti zásahu do základných práv, čo predpokladá vykonanie testu legality, legitimity\na proporcionality. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že žalobca opatrenie úradu verejného\nzdravotníctva nenapadol zákonom predpokladaným postupom. Aj keď je opatrenie úradu verejného\nzdravotníctva hybridný právny akt, platnosť a účinnosť stráca iba uplatnením zákonných postupov\n(takisto bod 18 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Pochybnosti žalobcu o zákonnosti alebo\nústavnosti týchto aktov ho nezbavili povinnosti konať v súlade s nimi. Inými slovami, súd prvej inštancie\npovažoval opatrenia úradu verejného zdravotníctva za právne akty, ktoré v danom čase boli pre\nžalobcu záväzné, i keď nemali charakter všeobecne záväzného právneho predpisu, pretože boli vydané\nkompetentným orgánom na základe zákonného splnomocnenia a neboli zrušené príslušným orgánom\nani napadnuté žalobcom alebo inou autoritou v zákonnom predpokladanej procedúre. Odvolací súd\ndospel k totožnému záveru ako súd prvej inštancie, že žalobca opatrenia úradu verejného zdravotníctva\nnenapadol, pričom zdôraznil predovšetkým porušenie povinnosti žalobcu plniť pokyny nadriadeného a\núčel nariadenej povinnosti nosiť rúško, ktorým bola ochrana zdravia a bezpečnosti zamestnancov školy\ni žiakov počas pandémie (body 24 a 25 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu).\n18. Napriek záverom o záväznosti opatrení úradu verejného zdravotníctva pre žalobcu oba súdy\n(najmä však odvolací súd na odvolaciu námietku žalobcu o záväznosti opatrení úradu verejného\nzdravotníctva) vykonali aj test primeranosti zásahu opatrení do základných práv a slobôd žalobcu, keď\nsa fakticky zaoberali vyvažovaním dôsledkov uloženej povinnosti nosenia rúška na práva žalobcu s\nprávom na život a ochranu zdravia ostatných zamestnancov a žiakov školy (bod 18 ods. 1 a ods. 6\n\nodôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, body 26 a 27 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu).\nOdvolací súd dôvodil (aj poukazom na rozhodnutia ESĽP), že v danom čase prebiehala na celom\nsvete pandémia koronavírusu (Covid-19) s celospoločenským dosahom na život a zdravie ľudí, pričom\njediným efektívnym spôsobom zabezpečenia ochrany života a zdravia občanov Slovenskej republiky\nbolo zníženie mobility, prípadne tzv. ROR (rúško-odstup-ruky) a testovanie resp. očkovanie. Poukázal na\nčl. 12 a 15 ústavy, povinnosť štátu zabezpečiť ochranu života jednotlivca a dospel k záveru, že úmyselné\nkonanie žalobcu, ktorý bol oboznámený s povinnosťou nosenia rúška a opakovane upozorňovaný\nriaditeľom školy na nedodržiavanie tejto povinnosti, malo zásadný vplyv na zabezpečenie bezpečnosti a\nochrany zdravia žiakov a zamestnancov školy (body 27 a 28 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu).\nOdvolací súd teda dospel k záveru, že povinnosť, ktorú ukladalo opatrenie úradu verejného zdravotníctva\n(i keď nie vo forme všeobecne záväzného právneho predpisu) a na jeho základe príkaz riaditeľa školy,\nbola primeraným, legitimným a legálnym zásahom do práv žalobcu.\n19. Uvedené zdôvodnenia súdov o záväznosti opatrení úradu verejného zdravotníctva, a tým aj\npríkazu riaditeľa vydaného na podklade opatrení úradu verejného zdravotníctva, považoval dovolací\nsúd za zrozumiteľné a dostačujúce. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje\nrozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu\ndovolateľa. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného\nsúdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, že právo na súdnu ochranu nemožno\nstotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade\nso skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok.\n20. Žalobca, zastúpený kvalifikovaným advokátom, vyslovil svoje dovolacie námietky v rámci vady\nzmätočnosti konania [§ 420 písm. f) CSP v spojení s § 431 CSP], dovolanie nezdôvodnil nesprávnym\nprávnym posúdením veci (§ 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 CSP), hoci z obsahu jeho námietok je\nzrejmé, že sa nimi snažil napadnúť správnosť právneho posúdenia sporu súdmi. I keď dovolací súd\nposudzuje podanie z hľadiska obsahu, nemôže nahrádzať aktivitu dovolateľa a za neho vyhľadávať\ndovolacie dôvody, keď ani z formulácií použitých v dovolaní nie je možné výkladom vyabstrahovať,\nže dovolateľ namieta aj nesprávne právne posúdenie veci. Keďže námietka proti správnosti právneho\nposúdenia veci by aj v prípade svojej opodstatnenosti mala za následok len vecnú nesprávnosť\nnapadnutého rozsudku, avšak nezakladala by prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm.\nf) CSP (R 24/2017, sp. zn. 9Cdo/248/2021), dovolací súd sa nezaoberal vecnou (ne)správnosťou\nzáverov súdov nižšej inštancie z dôvodu prípadného nesprávneho právneho posúdenia veci a z tohto\npohľadu napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ani nepreskúmaval, nakoľko by porušil základné\nprávo žalovanej na súdnu ochranu. Samotný dovolateľ však pripustil, že opatrenia úradu verejného\nzdravotníctva boli individuálnymi právnymi aktmi s normatívnym prvkom, teda hybridnými správnymi\naktmi. Dovolací súd k tomu len dopĺňa, že záväzný charakter pre školu ako verejnoprávnu vzdelávaciu\ninštitúciu a pre jej zamestnancov, najmä pre učiteľov, majú nielen všeobecne záväzné právne predpisy,\nale aj správne resp. hybridné akty týkajúce sa riadenia vyučovacej činnosti či bezpečnosti a ochrany\nzdravia žiakov. Aj na základe takýchto aktov je riaditeľ školy oprávnený dávať pokyny zamestnancom,\nsmerujúce k napĺňaniu týchto správnych resp. hybridných aktov.\n21. Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, že súdy opreli svoje rozhodnutie aj o príkazný list riaditeľa\nškoly, z ktorého žalobcovi s poukazom na znenie bodu 6 nevyplývala povinnosť nosiť rúško, uvedená\nnámietka dovolateľa má charakter tzv. novoty v dovolacom konaní, t. j. ide o tvrdenie, ktoré žalobca\nnepredniesol v rámci odvolacieho konania. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má povahu\nsubsidiárneho prostriedku nápravy vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému prostriedku nielen\nz procesného hľadiska, teda že dovolanie možno podať len proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom\nkonaní, ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, teda že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku\n(úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku.\nV prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol, tieto námietky\nnemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania (§ 435 CSP). Povedané inými slovami, nedávalo\nby zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol a mal dovolateľ uplatniť už v odvolacom\nkonaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by nastala absurdná situácia, keď by dovolací súd\nv rámci preskúmavania rozhodnutia odvolacieho súdu odpovedal na argumentáciu strany, ktorou sa\nodvolací súd nemal možnosť zaoberať, pretože ju strana v odvolacom konaní nepoužila a uplatnila ju\n\naž v dovolacom konaní (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/40/2019, 4Cdo/110/2018,\n8Cdo/90/2019, 9Cdo/155/2023).\n22. Zo spisu a ani z obsahu odvolania žalobcu nevyplýva, že by žalobca v odvolacom konaní namietal\nznenie bodu 6 príkazného listu v tom zmysle, že by mu z neho nevyplývala povinnosť nosenia rúška, v\ndôsledku čoho by nebol daný ani výpovedný dôvod. Keďže táto otázka nebola predmetom posúdenia\nodvolacím súdom, nemôže dovolací súd túto dovolaciu argumentáciu posudzovať pre nedostatok svojej\nprávomoci (§ 419 CSP a contrario), lebo inak by fakticky preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie\nnamiesto rozhodnutia odvolacieho súdu (sp. zn. 9Cdo/69/2021, 9Cdo/265/2021).\n23. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP\nnezistil, preto je dovolanie žalobcu procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho odmietnutie podľa §\n447 písm. c) CSP.\n24. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP\nv spojení s § 262 ods. 1 CSP v súlade so zásadou úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods.\n1 CSP), v zmysle ktorej vznikol úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti\nneúspešnému žalobcovi (dovolateľovi). O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným\nuznesením (§ 262 ods. 2 CSP).\n25. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobca, učiteľ základnej školy, sa domáhal určenia neplatnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, ktorú dostal pre opakované menej závažné porušovanie pracovnej disciplíny spočívajúce v nenosení ochrany horných dýchacích ciest v priestoroch školy počas pandémie napriek predchádzajúcemu písomnému upozorneniu. Súdy nižších inštancií žalobu zamietli; žalobca v dovolaní podľa § 420 písm. f) CSP namietal nedostatočné odôvodnenie a arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, najmä nevysporiadanie sa s argumentom, že opatrenia úradu verejného zdravotníctva neboli všeobecne záväznými právnymi predpismi, a že z príkazného listu riaditeľa mu povinnosť nosiť rúško nevyplývala. Najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP, keďže odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov tvoria organický celok a dostatočne odpovedajú na otázku záväznosti opatrení, pričom súdy vykonali aj test primeranosti zásahu do práv žalobcu. Dodal, že záväzné pre školu a jej zamestnancov sú aj správne a hybridné akty týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia žiakov a na ich základe je riaditeľ oprávnený dávať pokyny. Námietku týkajúcu sa znenia bodu 6 príkazného listu označil za neprípustnú novotu, keďže ju žalobca neuplatnil v odvolacom konaní, a výhrady proti právnemu posúdeniu veci nezakladajú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.", "pravna_veta": "Záväzný charakter pre školu ako verejnoprávnu vzdelávaciu inštitúciu a jej zamestnancov majú nielen všeobecne záväzné právne predpisy, ale aj správne, resp. hybridné akty týkajúce sa riadenia vyučovacej činnosti či bezpečnosti a ochrany zdravia žiakov; opatrenie úradu verejného zdravotníctva vydané na základe zákonného splnomocnenia stráca platnosť a účinnosť iba uplatnením zákonných postupov a pochybnosti zamestnanca o jeho zákonnosti ho nezbavujú povinnosti konať v súlade s ním a s pokynmi nadriadeného vydanými na jeho základe. Námietka, ktorú dovolateľ mohol, ale neuplatnil v odvolacom konaní, je v dovolacom konaní neprípustnou novotou (§ 435 CSP) a nemôže založiť prípustnosť dovolania; dovolací súd ju nemôže posudzovať ani pre nedostatok právomoci, lebo by preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie namiesto rozhodnutia odvolacieho súdu. Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a dovolací súd nemôže za dovolateľa zastúpeného advokátom vyhľadávať dovolacie dôvody, ktoré z obsahu dovolania nemožno výkladom vyabstrahovať.", "ustanovenia": ["§ 420 písm. f) CSP", "§ 435 CSP", "§ 447 písm. c) CSP", "§ 419 CSP", "§ 431 CSP", "§ 387 ods. 1 a 2 CSP", "§ 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce", "čl. 46 ods. 1 Ústavy"], "vygenerovane": "2026-10-24", "vyrok_vztahy": [{"sz": "3CoPr/4/2025", "guid": "100f4d07-c765-45a7-868d-34f3b9837a35:79392508-7c4c-480e-8eb5-1dcfc990b65b", "vztah": "zamietnute"}], "klucove_pojmy": ["prípustnosť dovolania", "vada zmätočnosti", "právo na spravodlivý proces", "odôvodnenie rozhodnutia", "novoty v dovolacom konaní", "výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny", "hybridný správny akt", "opatrenie úradu verejného zdravotníctva"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}