{"guid": "cd4c5cbe-cf77-48c3-b598-8b486a9e926b:f9233298-3797-4b27-84ce-07fb257c546e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8321202099.1", "spisova_znacka": "4Cdo/21/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/21/2025 z 29. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2026, sp. zn. 4Cdo/21/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:8321202099.1", "identifikacne_cislo": "8321202099", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Nora Halmová", "sudca_id": 398, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-nora-halmova-398", "datum_vydania": "2026-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": "Prolongačná klauzula v nájomnej zmluve, ktorou subjekt verejného práva prenajíma majetok štátu subjektu súkromného práva a ktorá spĺňa materiálne znaky povinne zverejňovanej zmluvy (§ 5a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. v spojení s § 47a Občianskeho zákonníka), je pre rozpor so zákazom prolongácie podľa § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka, so zásadou qui tacet, consentire non videtur a s dobrými mravmi absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka; súd na túto neplatnosť prihliada ex offo a dopadá aj na zmluvy uzavreté pred 1. januárom 2011, keďže ide o prípustnú nepravú retroaktivitu. Pri posúdení obnovy nájmu poľnohospodárskych pozemkov je rozhodná právna úprava účinná v čase, keď mal nájomný vzťah skončiť uplynutím dohodnutej doby; ak zákon č. 504/2003 Z. z. v znení zákona č. 291/2017 Z. z. automatickú obnovu nájmu už neupravoval, zmluvné dojednanie o prolongácii sa stalo nedovoleným pre rozpor so zákonom (§ 24d ods. 3 zákona č. 504/2003 Z. z.) a subsidiárne použitie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka je vylúčené.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobca (nájomca poľnohospodárskych pozemkov vo vlastníctve štátu a neznámych vlastníkov spravovaných žalovaným) sa domáhal určenia, že nájomný vzťah založený nájomnou zmluvou na dobu určitú trvá, pričom tvrdil, že sa zmluva opakovane automaticky obnovila na základe zmluvnej prolongačnej klauzuly, nie zo zákona. Súdy nižších inštancií žalobu zamietli; nájom sa podľa nich raz obnovil zo zákona na päť rokov do 31. 12. 2019, k ďalšiemu obnoveniu však nedošlo, lebo novela zákona č. 504/2003 Z. z. účinná od 1. 5. 2018 inštitút automatickej obnovy vypustila a prolongačné dojednanie bolo aj neurčité, resp. absolútne neplatné. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP; dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP nijako nekonkretizoval, preto v tejto časti neboli splnené predpoklady dovolacieho prieskumu. Najvyšší súd dovolanie zamietol: zmluvná voľnosť je pri právnych vzťahoch s verejnoprávnym prvkom obmedzená, prolongačná klauzula v povinne zverejňovanej zmluve o nájme majetku štátu je podľa § 490 ods. 2 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, a to aj pri zmluvách uzavretých pred 1. 1. 2011 (nepravá retroaktivita). Zároveň potvrdil, že v čase, keď mal nájom skončiť, zákon č. 504/2003 Z. z. obnovu už nepripúšťal, takže zmluvné dojednanie o prolongácii sa stalo nedovoleným pre rozpor so zákonom a Občiansky zákonník sa ako všeobecný predpis nepoužije.", "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-47a", "nazov": "§ 47a OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-47a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-47a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-22c", "nazov": "§ 22c zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-22c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-22c"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-47a", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-22c"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f9233298-3797-4b27-84ce-07fb257c546e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8321202099.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8321202099.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8321202099.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/21/2025\n8321202099\n29. 04. 2026\nJUDr. Nora Halmová\nECLI:SK:NSSR:2026:8321202099.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Halmovej a\nsudkýň JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu AGRIFOP, a. s. Stakčín, Banská\nBystrica, Na Troskách č. 1635/3, IČO: 31 713 238, právne zastúpeného Advokátska kancelária SLAMKA\n& Partners s. r. o., Dolný Kubín, Radlinského 1735/29, IČO: 50 120 000, proti žalovanému Slovenský\npozemkový fond, Bratislava, Búdková 3555/36, IČO: 17 335 345, zastúpeného Advokátskou kanceláriou\nSIGNUM legal s. r. o. Bratislava, Gaštanová 15, IČO: 55 705 286, o určenie právnej skutočnosti,\nalternatívne o určenie práva, vedenom na Okresnom súde Humenné pod č. k. 7C/16/2021-419, o\ndovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 5. novembra 2024, sp. zn. 3Co/32/2024,\ntakto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovanému p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Humenné (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) v poradí druhým\nrozsudkom žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov\nkonania, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok\nII.). Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 ods. 1, § 8 ods. 1, § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. o\nnájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene\nniektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia nájomnej zmluvy (ďalej len „z. č.\n504/2003 Z. z.“), § 12 ods. 1, § 24a, § § 24d ods. 3 z. č. 504/2003 Z. z. v znení platnom a účinnom\nod 01.11.2009, § 37 ods. 1, § 39 ods. 1, § 100 ods. 1, 2 a § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho\nzákonníka (ďalej ,,Občiansky zákonník“).\n1.1. Prvoinštančný súd skonštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania rozhodnutia,\nktorým by súd určil, že právny vzťah založený nájomnou zmluvou č. 4097505 zo dňa 24.05.2005\nuzatvorenou medzi prenajímateľom Slovenským pozemkovým fondom a nájomcom spol. AGRIFOP,\na. s. trvá, alternatívne sa domáhal určenia, že je nájomcom pozemkov identifikovaných v prílohe\nrozsudku. Súd mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané a nesporné, že medzi stranami\nkonania bola dňa 24.03.2005 uzatvorená Zmluva o nájme poľnohospodárskej pôdy na dobu určitú od\n01.01.2005 do 31.12.2014, predmetom nájmu boli poľnohospodárske pozemky vo vlastníctve štátu a\nneznámych vlastníkov spravované žalovaným. Žalovaný rok pred skončením nájomnej zmluvy žalobcu\nnevyzval na vrátenie a prevzatie prenajatých pozemkov. Žalobca takto prenajaté pozemky riadne užíva\na obhospodaruje až doposiaľ, vykonáva na nich poľnohospodársku činnosť a poberá finančnú podporu\nprostredníctvom Pôdohospodárskej platobnej agentúry. Prvoinštančný súd tiež v konaní nemal za\nsporné, že žalovaný v roku 2015 predložil žalobcovi na podpis návrh novej nájomnej zmluvy, žalobca\nnávrh akceptoval, podpísal a zaslal žalovanému. Žalovaný napriek tomu návrh ním vypracovanej zmluvy\n\nnepodpísal a ani nezverejnil, tak ako mu ukladá zákon, preto zmluva nenadobudla účinnosť a hľadí sa\nna ňu ako keby uzatvorená nebola. V konaní nebolo sporné, že žalovaný je toho názoru, že nájomný\nvzťah medzi stranami konania sa ukončil uplynutím dojednanej doby nájmu dňa 31.12.2014, žalobca\npozemky užíva bez právneho titulu, a preto sa voči nemu domáha vydania bezdôvodného obohatenia za\nužívanie pozemkov a nie dohodnutého nájomného v zmysle uvedenej nájomnej zmluvy. V danej právnej\nveci je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že žalobca je nájomcom predmetných\nnehnuteľností. Rozhodnutie o predmete daného sporu môže vyriešiť spornú právnu otázku strán sporu\na podľa jeho výsledku tiež predísť ďalšiemu sporu, môže vytvoriť pevný právny základ pre právny vzťah\nžalobcu a žalovaného, resp. môže vytvoriť predpoklady pre vyriešenie sporu mimosúdnou dohodou,\nbez potreby riešiť spor v konaní o plnenie. Pokiaľ teda predmetná určovacia žaloba môže odstrániť stav\nprávnej neistoty a vytvoriť pevný základ strán sporu, nemožno podľa názoru súdu žalobcovi určovaciu\nžalobu odoprieť. Súd ako nedôvodnú vyhodnotil vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku\nžalobcom zo strany žalovaného. Žaloba v danej právnej veci bola podaná dňa 25.06.2021, nájomný\npomer v zmysle zákonnej úpravy medzi stranami sporu trval do 31.12.2019. Žaloba bola teda podaná\nv zákonnej premlčacej dobe.\n1.2. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že došlo k obnoveniu nájomného vzťahu medzi stranami sporu\npodľa z. č. 504/2003 Z. z. v zmysle ust. § 8 ods. 1 na ďalších päť rokov, teda nájomný vzťah medzi\nstranami sporu trval do 31.12.2019. Súd v ďalšom skúmal, či v zmysle zákona č. 504/2003 Z. z. po\n31.12.2019 došlo k ďalšiemu obnoveniu nájomného vzťahu medzi stranami konania. Poukázal, že zákon\nč. 504/2003 Z. z. spôsob automatickej obnovy nájomnej zmluvy uzatvorenej na určitý čas upravoval pred\nnovelizáciou zákonom č. 291/2017 Z. z. Zákon v súčasnosti síce uvedený spôsob obnovenia nájomnej\nzmluvy neupravuje, právna úprava ju však ani v súčasnosti nevylučuje. Vzhľadom na uvedené bol\nsúd toho názoru, že možno uplatniť aj tzv. obnovu doterajšej nájomnej zmluvy opäť na určitý čas za\npodmienok výslovne dohodnutých v nájomnej zmluve. Nájomný vzťah, ktorý sa obnovil za účinnosti\nzákona č. 504/2003 Z. z. ešte pred 30.04.2018, tento nájomný vzťah sa obnovil platne a pokračuje až\ndo uplynutia novej doby nájmu a v prípade, ak nedôjde k úprave zmluvy (resp. ak subjekt v agrosektore\nnemá v ust. zmlúv zmluvnú automatickú obnovu nájomného vzťahu) uplynutím takejto doby nájmu už\nopätovne nedôjde k zákonnej automatickej obnove nájomného vzťahu podľa tohto zákona, keďže po\n01.05.2018 takúto možnosť už zákon nepripúšťa.\n1.3. Z prechodných ustanovení k úpravám účinným od 01.05.2018, ktoré boli do zákona č. 504/2003\nZ. z. doplnené už v rámci spomenutej novelizácie zákonom č. 291/2017 Z. z. a to z tretieho odseku §\n24d, vyplýva, že týmto zákonom sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti\ntohto zákona, ak neupravujú právne vzťahy k pozemkom uvedeným v § 24 ods. 2; vznik týchto právnych\nvzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa posudzujú podľa\ndoterajších predpisov. Veta za bodkočiarkou je výnimkou zo všeobecného pravidla zakotveného v\nčasti vety pred bodkočiarkou. Právne vzťahy, ktoré vznikli pred novelou, sa spravujú už ustanoveniami\nzákona č. 504/2003 Z. z. v znení jeho novely, ibaže ide o otázku ich vzniku a otázku nárokov, ktoré z\nnich medzičasom vznikli. Doterajšími predpismi sa spravujú len tieto dva okruhy právne relevantných\nskutočností. Otázka zmeny a zániku právnych vzťahov nepatrí medzi tieto okruhy a výnimka upravená\nvo vete za bodkočiarkou v § 24d ods. 3 sa na ňu nevzťahuje. Od 01.01.2020, vzhľadom na novelizáciu\nzákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov zákonom č. 291/2017 Z. z. s účinnosťou od 01.05.2018,\nuž na opätovné obnovenie nájomného vzťahu medzi stranami konania nebolo možné aplikovať zrušené\nustanovenie § 12 ods. 1 tohto zákona v spojení so zmluvným dojednaním strán sporu v predmetnej\nnájomnej zmluve zo dňa XX.XX.XXXX, a teda na základe zákona č. 504/2003 Z. z. od 01.01.2020\nnedošlo medzi stranami sporu k ďalšiemu obnoveniu nájomného vzťahu.\n1.4. Žalobca v konaní tvrdil, že k obnoveniu nájomného vzťahu došlo na základe dohody strán sporu,\nktoré si v zmluve o nájme zo dňa XX.XX.XXXX výslovne dohodli možnosť obnovenia zmluvného\nvzťahu, tak ako je to uvedené v Čl. V. tejto zmluvy - čas nájmu, body 1. a 2., podľa ktorého sa\nzmluva uzaviera na určitý čas od 01.01.2005 do 31.12.2014. Ak prenajímateľ alebo nájomca rok pred\nuplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý, písomne nevyzve druhú zmluvnú stranu na vrátenie a\nprevzatie prenajatého pozemku po skončení nájmu, zmluva sa obnovuje na určitý čas. Prvoinštančný\nsúd poznamenal, že zmluvná voľnosť strán uzatvárajúcich nájomnú zmluvu na poľnohospodárske\npozemky nie je zákonom č. 504/2003 Z. z. ani v aktuálnom znení obmedzená. Zmena právnej úpravy\nod 01.05.2018 (vypustenie § 12 ods. 1 v pôvodnom znení) naďalej nevylučuje, aby sa zmluvné strany\ndohodli na obnovení nájmu za rovnakých podmienok, aké zákon dovtedy upravoval. Iný záver nevyplýva\nzo žiadneho právneho predpisu. Avšak každý právny úkon musí byť urobený určito. Určitosť sa musí\ntýkať určenia účastníkov, ďalej podstatných zložiek obsahu právneho úkonu a predmetu, ktorého sa\nprávny úkon týka. Určitosť predstavuje kvalitu obsahu právneho úkonu. Právny úkon je neurčitý, ak\n\nje vyjadrenie vôle síce po jazykovej stránke zrozumiteľné, avšak nejednoznačné, a tým je neurčitý\ni jeho vecný obsah, pričom neurčitosť obsahu nemožno odstrániť a preklenúť ani výkladom. Ak je\nobsah právneho úkonu zachytený písomne, je určitosť prejavu vôle daná obsahom listiny, na ktorej je\nzaznamenaný. Nestačí, že účastníkom zmluvy je jasné, čo je predmetom zmluvy a aké sú ich práva\na povinnosti, ak to nie je spoznateľné z textu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou\nkategóriou a taký prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích\nosôb. Právnym následkom neurčitosti právneho úkonu je jeho absolútna neplatnosť. V zmysle Čl.\nV. ods. 1 nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu, bola nájomná zmluva uzatvorená na\nurčitý čas od 01.01.2005 do 31.12.2014. Zmluva bola uzatvorená teda na presne vymedzený časový\núsek ohraničenými dátumami začiatku trvania a ukončenia trvania nájomného vzťahu. Z ďalšieho\nznenia dojednanej zmluvnej podmienky v tomto článku a to v bode 2. vyplýva, že ak zmluvné strany\nrok pred uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý, písomne nevyzvú druhú zmluvnú stranu na\nvrátenie a prevzatie prenajatého pozemku po skončení nájmu, zmluva sa obnovuje na určitý čas. Ďalšia\nšpecifikácia doby, na ktorú sa zmluvný vzťah má obnoviť, v tomto článku nie je uvedená. Ak by sa\nvychádzalo zo zmluvného dojednania, tak určitý čas je špecifikovaný v bode 1. tohto článku a to od\n01.01.2005 do 31.12.2014. Na takto dojednaný časový úsek ako určitý čas, sa do budúcna zmluvný\nvzťah obnoviť nemohol, nakoľko sa jedná o časový úsek, ktorý už uplynul. Žalobca tvrdí, že sa má jednať\no dobu ďalších 10 rokov, t. j. že nájomný pomer trvá až do 31.12.2024. Z predmetného ustanovenia\nzmluvy však daná skutočnosť tvrdená žalobcom podľa súdu prvej inštancie nevyplýva.\n1.5. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetnú nájomnú zmluvu vypracoval žalovaný a jeho vôľa\nprejavená v zmluve bola taká, že sa jednalo o doplnenie zmluvy o zákonné ustanovenie o prolongácii\nzmluvy v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy. V čase uzatvorenia zmluvy zákon umožňoval predĺžiť\nnájomný pomer o zákonom stanovenú dobu a to ďalších 5 rokov. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že\npredmetná nájomná zmluva v Článku V. ods. 2 pre neurčitosť zmluvného dojednania ohľadom doby, na\nktorú sa mal zmluvný vzťah obnoviť, je neplatným právnym úkonom a teda na základe tohto dojednania\nnebolo možné po uplynutí doby určitej, na ktorú bola zmluva dojednaná, obnoviť zmluvný nájomný\nvzťah medzi stranami sporu. Nájomný vzťah medzi stranami sporu skončil dňa 31.12.2019 a preto súd\nžalobu v celom rozsahu zamietol. Súd skúmal aj možnú absolútnu neplatnosť sporného dojednania o\nprolongácii nájomnej zmluvy a nakoľko dospel k záveru, že súdom preskúmavaná zmluva je v časti jej\nprolongácie absolútne neplatná, nebolo už hospodárne zaoberať sa ďalšími námietkami žalovaného. O\ntrovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ,,odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 5. novembra 2024\nsp. zn. 3Co/32/2024 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I.) a žalovanému voči žalobcovi\npriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania (výrok II.). V odôvodnení konštatoval, že sa stotožnil\nso záverom súdu prvej inštancie k otázke skončenia nájmu poľnohospodárskych pozemkov podľa\nnájomnej zmluvy č. XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, uzatvorenou medzi prenajímateľom Slovenským\npozemkovým fondom a nájomcom spoločnosťou AGRIFOP, a. s. Nájomný vzťah aj podľa posúdenia\nodvolacieho súdu skončil 31.12.2019 a nedošlo k obnoveniu nájomnej zmluvy za rovnakých podmienok\nna ďalšie obdobie (určitý čas). Vzhľadom na uvedené je správny záver súdu prvej inštancie, že\nžalobca nepreukázal ním tvrdený titul (právny dôvod), od ktorého odvodzoval existenciu a trvanie svojho\nnájomného práva k poľnohospodárskym pozemkom po 01.01.2020 a z toho dôvodu podanej žalobe nie\nje možné vyhovieť.\n2.1. Pri posúdení spornej otázky obnovy nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným,\naj podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodná právna úprava, ktorá bola platná a účinná v čase, kedy\nmal nájomný vzťah podľa uzavretej nájomnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX skončiť uplynutím dohodnutej\ndoby nájmu, t. j. k 31.12.2019. V tom čase platný zákon č. 504/2003 Z. z. v znení novely vykonanej\nzákonom č. 291/2017 Z. z., účinným od 01.05.2018, obnovu nájomnej zmluvy už nepripúšťal (ust.\n§ 12 ods. 1 zakotvujúce automatickú prolongáciu nájomnej zmluvy bolo od 01.05.2018 zo zákona\nvypustené). Zmluvné dojednanie o prolongácii nájomnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX sa tým stalo\nnedovoleným pre rozpor so zákonom. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie správnym spôsobom\ninterpretoval a aplikoval na vec prechodné ustanovenie § 24d ods. 3 z. č. 504/2003 Z. z. k úpravám\núčinným od 01.05.2018, podľa ktorého ustanovenia tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté\npred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, ak neupravujú právne vzťahy k pozemkom uvedeným\nv § 24 ods. 2; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím\núčinnosti tohto zákona sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Toto prechodné ustanovenie je\nkoncipované na princípe bežne používanej tzv. nepravej retroaktivity, v zmysle ktorej právne vzťahy\nvzniknuté pred účinnosťou nového právneho predpisu sa riadia doterajšou právnou úpravou; ich zmeny\n\na novovzniknuté skutočnosti, ako aj právna skutočnosť obnovenia nájomnej zmluvy k 01.01.2020\n(akou je aj právna skutočnosť obnovenia nájomnej zmluvy k 01.01.2020) a práva a povinnosti strán\nvzniknuté po nadobudnutí účinnosti nového predpisu, sa však posudzujú už podľa novej právnej úpravy.\nOdvolací súd v tejto súvislosti poukázal na dôvodu správu k zákonu č. 291/2017 Z. z., ktorá objasňuje\nzmysel novelizácie ust. § 12 ods. 1 a základný dôvod, pre ktorý zákonodarca ustanovenie upravujúce\nautomatickú prolongáciu nájomnej zmluvy zo z. č. 504/2003 Z. z. od 01.05. úplne vypustil, v ktorom je\nuvedené: „Novela zákona reaguje na potrebu aplikačnej praxe a vypúšťa doterajšiu úpravu automatickej\nobnovy nájomného vzťahu, nakoľko táto úprava spôsobovala nájomcom, ako aj prenajímateľom v praxi\nproblémy, najmä z hľadiska záťaže sledovania doby trvania nájomných zmlúv, vyzývania jednej alebo\ndruhej zmluvnej strany na vrátenie a prevzatie pozemkov, resp. dochádzalo aj k ďalšiemu prenajatiu\npozemkov bez toho, aby o zákonom ustanovenej povinnosti mala zmluvná strana vedomosť. Ďalším\ndôvodom, pre ktoré sa inštitút automatickej obnovy nájmu pozemkov vypúšťa, sú aj značné komplikácie,\nktoré vznikali v súvislosti s poskytovaním priamych platieb na plochu, keď si nárok na túto podporu\nuplatňoval tak doterajší nájomca titulom automatickej obnovy nájomného vzťahu, ako aj subjekt, s\nktorým prenajímateľ uzatvoril novú nájomnú zmluvu. Akreditovaný orgán štátnej správy zabezpečujúci\nadministratívnu činnosť pri poskytovaní podpory v poľnohospodárstve detekoval automatickú obnovu\nnájomného vzťahu ako častú príčinu tzv. dvojitých deklarácii. Takéto jeho zistenia následne môžu brzdiť\nvýplatu priamych platieb aj tým subjektom, ktoré s ohľadom na systém priamych platieb viazaných na\npôdne bloky, dvojitú deklaráciu nespôsobili. Zrušením automatickej obnovy nájomného vzťahu z dôvodu\nuvedeného v doterajšom ust. § 12 ods. 1 má predkladať ambíciu posilniť jednak práva vlastníka pozemku\na jednak stabilitu podnikateľského prostredia pre tie subjekty, ktoré pôdu skutočne obhospodarujú so\nsúčasným vytvorením podmienok na prístup k pôde ďalším podnikateľským subjektom.“\n2.2. Odvolací súd je názoru, že nájom pozemkov podľa písomnej nájomnej zmluvy skončil k 31.12.2014\nv čase, keď podľa vtedy účinného § 12 ods. 1 citovaného zákona platilo, že ak prenajímateľ alebo\nnájomca rok pred uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý, písomne nevyzve druhú zmluvnú\nstranu na vrátenie a prevzatie prenajatého pozemku po skončení nájmu, zmluva sa obnovuje na určitý\nčas podľa § 8. V konaní nebol produkovaný dôkaz, že by žalovaný vyzval podľa tohto ustanovenia\nžalobcu na vrátenie pozemku. Za takýchto okolností mal za to, že nájomná zmluva sa obnovila za\ntakých istých podmienok, aké existovali podľa pôvodnej nájomnej zmluvy. Nešlo o novú nájomnú\nzmluvu, ale o pokračovanie nájomného vzťahu podľa pôvodne dohodnutých podmienok. Preto správne\nsúd konštatoval, že nájom sa obnovil a podľa podmienok pôvodnej nájomnej zmluvy existoval až do\n31.12.2019. V tomto ďalšom období ale došlo k novelizácii citovaného zákona, a to zákonom č. 291/2017\nZ. z. s účinnosťou od 01.05.2018. Touto novelou bol vypustený dovtedy platný prvý odsek § 12 s\nodôvodnením, že novela zákona reaguje na potreby aplikačnej praxe a vypúšťa doterajšiu úpravu\nautomatickej obnovy nájomného vzťahu. Preto žalovaný nemal povinnosť vyzývať žalobcu na vrátenie\nprenajatých pozemkov, nakoľko v danom prípade žalobcovi nájom skončil k 31.12.2019 a žalobca bol\npovinný po skončení nájmu odovzdať pozemky prenajímateľovi - žalovanému aj bez predchádzajúcej\nvýzvy.\n2.3. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie správne aplikoval na vec aj ust. § 24d ods. 3\nzákona č. 504/2003 Z. z. k úpravám účinným od 01.05.2018, podľa ktorého ustanoveniami tohto zákona\nsa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, ak neupravujú\nprávne vzťahy k pozemkom uvedeným v § 24 ods.2; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z\nnich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa posudzujú podľa doterajších predpisov.\nToto prechodné ustanovenie je koncipované na princípe bežne používanej tzv. nepravej retroaktivity,\nteda právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou nového právneho predpisu sa riadia doterajšou právnou\núpravou. Preto právna skutočnosť obnovenia nájomnej zmluvy ku dňu 31.12.2019, resp. 01.01.2020, a\npráva a povinnosti strán vzniknuté po nadobudnutí účinnosti nového predpisu, sa posudzujú už podľa\nnovej právnej úpravy.\n2.4. V súvislosti s právnou argumentáciou žalobcu o možnom použití všeobecnej právnej úpravy v ust.\n§ 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka odvolací súd uviedol, že zákon č. 504/2003 Z. z. je vo vzťahu k ust.\n§ 676 ods. 2 osobitným právnym predpisom, a preto sa aplikuje prednostne a ustanovenia Občianskeho\nzákonníka sa použijú len subsidiárne (podporne), ak tento osobitný právny predpis neustanovuje inak\n(§ 1 ods. 1 z. č. 504/2003 Z. z.). Pokiaľ teda z. č. 504/2003 Z. z. v znení zákona č. 291/2017 Z.\nz., účinného od 01.05.2018 (t. j. v čase skončenia nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným),\ninštitút automatickej obnovy nájomnej zmluvy o nájme poľnohospodárskej pôdy neupravoval, resp.\nzákonodarca tento inštitút zo zákona vypustil s jasným zámerom zabrániť problémom a komplikáciám\nvznikajúcim v aplikačnej praxi v súvislosti s automatickou obnovou nájomných zmlúv, ako aj posilniť\npráva vlastníka pozemku i stabilitu podnikateľského prostredia pre tie subjekty, ktoré pôdu skutočne\n\nobhospodarujú, so súčasným vytvorením podmienok pre prístup k pôde ďalším podnikateľským\nsubjektom (viď dôvodová správa k zákonu č. 291/2017 Z. z., účinného od 01.05.2018) je zrejmé, že\nza tohto stavu je aplikácia obdobného inštitútu obnovenia nájomnej zmluvy v zmysle § 676 ods. 2\nObčianskeho zákonníka ako všeobecne právnej úpravy na sporný nájomný vzťah vylúčená. Zákon č.\n504/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.05.2018 ako osobitný právny predpis nájom poľnohospodárskych\npozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov upravuje dostatočne a komplexe a pokiaľ\nv čase skončenia nájomného vzťahu žalobcu a žalovaného tento osobitný právny predpis inštitút\nautomatickej obnovy nájomnej zmluvy nepripúšťal (neupravoval), zmluvné strany si v zmluve o nájme\npoľnohospodárskych pozemkov prolongačnú klauzulu nemohli platne dojednať.\n2.5. Odvolací súd nesúhlasil s námietkou žalobcu, že nájom poľnohospodárskych pozemkov\nsa pravidelne obnovoval podľa ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože nájom\npoľnohospodárskych pozemkov je špeciálne upravovaný zákonom č. 504/2003 Z. z., ktorý je špeciálnym\nzákonom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku a ten sa použije podporne len v prípade, ak zákon\nč. 504/2003 Z. z. neupravuje daný právny vzťah inak. Zákon č. 504/2003 Z. z. v znení účinnom\nod 01.05.2018 možnosť automatickej obnovy nájomnej zmluvy o nájme poľnohospodárskej pôdy\nneupravoval, pričom ako z dôvodovej správy vyplýva, jeho zámerom bolo odstrániť v praxi problémy,\ncit.: „najmä z hľadiska záťaže sledovania doby trvania nájomných zmlúv, vyzývania jednej alebo druhej\nzmluvnej strany na vrátenie a prevzatie pozemku resp. dochádzalo aj k ďalšiemu prenajatiu pozemkov\nbez toho, aby o zákonom ustanovenej povinnosti mala zmluvná strana vedomosť. Ďalším dôvodom, pre\nktoré sa inštitút automatickej obnovy nájmu pozemkov vypúšťa, sú aj značné komplikácie, ktoré vznikali\nv súvislosti s poskytovaním priamych platieb na plochu, keď si nárok na túto podporu uplatňuje tak\ndoterajší nájomca titulom automatickej obnovy nájomného vzťahu, ako aj subjekt s ktorým prenajímateľ\nuzatvoril novú nájomnú zmluvu“. Preto aplikácia ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka by bola v\nrozpore so zámerom zákonodarcu, vzhľadom už na vyššie poukazovanú všeobecnú právnu úpravu na\npredmetný nájomný vzťah. Teda zmluvné strany si v zmluve o nájme poľnohospodárskych pozemkov\nnemohli možnosť prolongácie dojednať platne vzhľadom na zmenu zákona č. 504/2003 Z. z. ako\nosobitného predpisu vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, na ktorý sa žalobca v konaní odvoláva.\n2.6. Odvolací súd poukázal na ust. § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva zákaz\ndojednania prolongácie zmluvného vzťahu v prípade povinne zverejňovaných zmlúv v zmysle ust. § 47\na v nadväznosti na § 5a zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (ďalej jen ,,zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám“),\nakými nesporne sú aj nájomné zmluvy o prenájme poľnohospodárskych pozemkov vo vlastníctve štátu\na nezistených vlastníkov na poľnohospodárske účely, s ktorými nakladá Slovenský pozemkový fond\nso sídlom v Bratislave v postavení prenajímateľa, ktorý je povinnou osobou podľa § 2 ods. 1 zákona\nč. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám. Prolongačná klauzula dojednaná v povinne\nzverejňovaných zmluvách je absolútne neplatná a nevyvoláva žiadne právne účinky. Je potrebné vziať\ndo úvahy, že zmluvná sloboda v prípade povinne zverejňovaných zmlúv je obmedzená zákonom č.\n330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,\npozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, ktorým bol žalovaný zriadený, a ktorý môže\nsvoju činnosť vykonávať len na základe zákona a osobitných právnych predpisov vo verejnom záujme\na osobitné postavenie žalovaného v 2. rade Slovenského pozemkového fondu ako právnickej osoby\nzriadenej zákonom č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,\npozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších\npredpisov, ktorá svoju činnosť vykonáva na základe zákona a osobitných právnych predpisov vo\nverejnom záujme, pričom s pozemkami vo vlastníctve štátu a nezistených vlastníkov nakladá iba v\nrozsahu stanovenom zákonom a v súlade s platnou právnou úpravou. Preto ani odvolacia argumentácia\nžalobcu týkajúca sa slobodnej vôle zmluvných strán nie je v prejednávanej veci právne relevantná (viď\nrozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/38/2023 zo dňa 19.03.2024).\n2.7. Ďalšia argumentácia žalobcu týkajúca sa výkladových pravidiel a princípu contra referentem\nnemohla priniesť zmenu rozhodnutia súdu, nakoľko zmenou zákona č. 503/2004 Z. z. došlo k zrušeniu\ninštitútu obnovenia nájomného vzťahu, pričom nie je prípustná ani aplikácia Občianskeho zákonníka,\nteda ani v prípade dojednania možnosti obnovy nájomného vzťahu by na takéto ustanovenie nebolo\nmožné prihliadať ako na platné, ale v rozpore so zákonom, teda absolútne neplatné. O trovách\nodvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262\nods. 2 CSP.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť\na dôvodnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Uviedol, že:\n\nA. ,,za nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu považuje skončenie nájmu poľnohospodárskych\npozemkov podľa nájomnej zmluvy č. 4097505 zo dňa 24.05.2005, v ktorej bol dohodnutý nájom od\n01.01.2005 do 31.12.2014, ktorú súd považoval za skončenú uplynutím obnoveného nájomného vzťahu\npodľa zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov v zmysle ust. § 8 ods. 1 na ďalších päť rokov, teda\nnájomný vzťah trval do 31.12.2019, pričom následne po 31.12.2019 už nedošlo k obnoveniu nájomnej\nzmluvy za rovnakých podmienok na ďalšie obdobie v zmysle zmluvného dojednania ods. 2 čl. V nájomnej\nzmluvy ( k automatickej obnove zmluvy) a zároveň B. ,,za nesprávne právne posúdenie odvolacieho\nsúdu považuje posúdenie zmluvného ustanovenia v ods. 2 čl. V nájomnej zmluvy o automatickej\nprolongácii zmluvy za neplatné pre neurčitosť zmluvného dojednania ohľadom doby, na ktorú sa mal\nzmluvný vzťah obnoviť“.\n3.1. Dovolateľ je názoru, že vec mal správne právne súd posúdiť tak, že k automatickej obnove\nnájomnej zmluvy č. XXXXXXX, (ďalej len ako „nájomná zmluva alebo NZ XXXXXXX“), došlo na základe\nzmluvného dojednania, nie zákonného. Má za to, že nájomný vzťah medzi ním a žalovaným založený\nNájomnou zmluvou č.XXXXXXX trvá, nakoľko zmluva sa automaticky predĺžila na určitý čas. Odvolací\nsúd mal správne právne posúdiť, že k obnove zmluvy došlo na dobu určitú 10 rokov, čiže NZ č.\nXXXXXXX sa po 31.12.2014 obnovila na 10 rokov, t. j. do 31.12.2024 a ak nedošlo k splneniu dohodnutej\nzmluvnej povinnosti, tak sa opäť predĺži na dobu určitú 10 rokov. K automatickej zmluvnej obnove NZ č.\nXXXXXXX došlo k posudzovanom prípade opakovane, nakoľko ani jedna zo zmluvných strán nesplnila\nv určenom čase dohodnutú zmluvnú povinnosť, nie povinnosť určenú zákonom alebo odkazom na\nzákonné ustanovenie, a to do 31.12.2013, 31.12.2023, preto sa po 31.12.2024 NZ č. XXXXXXX obnoví\nna určitú dobu 10 rokov, pričom v čase rozhodovania súdov NZ č. XXXXXXX stále trvá. Má za to, že\nzmluvné ustanovenie o automatickej obnove zmluvy nemožno považovať za neplatné pre rozpor so\nzákonom, resp. pre obchádzanie zákona, podľa § 39 OZ, nakoľko zo zákona č. 504/2003 Z. z. bola\nnovelou z 01.05.2018 vypustené ustanovenie o zákonnej prolongácii zmluvy, avšak zákon nezakázal\nprávo zmluvných strán dojednať si zmluvne automatickú obnovu zmluvy na základe podmienok v zmluve\nuvedených. Novelou došlo len z zrušeniu zákonnej automatickej zmluvy, ktorej sa mohli strany dovolávať\naj bez výslovného uvedenia v ich zmluve. Novelizáciou bola zrušená zákonná prolongácia nájomných\nzmlúv, nie zmluvná, pričom dôvodová správa nehovorí nič o tom, aby sa ustanovenia tohto zákona,\nnovela zákona, mala vzťahovať aj na zmluvné dojednanie o automatickej obnovenej zmluve, aby takto\nzákonodarca zasahoval do zmluvnej voľnosti strán zmluvy. Všetky zákonné zmeny sa do nájomných\nzmlúv žalovaného premietajú prostredníctvom dodatkov, preto aj v prípade, ak žalovaný nechcel byť\nviazaný zmluvným ustanovením o automatickej obnove zmluvy, mal žalobcovi zaslať dodatok, resp.\nvyzvať na vrátenie pozemkov v dohodnutej lehote. V súčasnosti neexistuje a ani v minulosti neexistovalo\nžiadne zákonne kogentné ustanovenie, ktoré by hovorilo o tom, že zmluvné strany si nemôžu v zmluve\ndohodnúť automatickú obnovu nájomnej zmluvy. To , čo nie je zákonom zakázané, je dovolené. Zmluvné\nustanovenie o automatickej obnove zmluvy neodporovalo zákonu ani v čase uzatvorenia predmetnej\nnájomnej zmluvy a ani v čase, kedy sa zmluva automaticky obnovila. Žalobca má za to, že zmluvné\ndojednanie automatickej obnovy zmluvy samotným žalovaným neodporuje a ani neodporovalo zákonu,\ntakéto ustanovenie nemožno považovať za neplatné pre rozpor so zákonom, resp. obchádzanie, nakoľko\nzákon len neupravuje automatickú obnovu zmluvy, ale ju nezakazuje dojednať žiadnej zmluvnej strane.\nŽalovaný pri formulovaní zmluvného ustanovenia o automatickej obnove zmluvy postupoval v súlade\nso zákonom. Poukazuje, že v čase uzatvorenia predmetnej nájomnej zmluvy podpísaná XX.XX.XXXX,\núčinná od 01.01.2005, neexistovalo zákonné ustanovenie, ktoré by to zakazovalo, aby si strany dohodli\nautomatickú obnovu nájmu v zmluve. Nakoľko také zakazujúce zákonné ustanovenie neexistovalo a\nani neexistuje, zmluvná voľnosť strán nebola ani v roku 2005 ani potom obmedzená a strany si platne\ndohodli automatické obnovenie zákonného nájmu už pri uzatvorení nájomnej zmluvy v roku 2005, a to\nv čl. V ods. 2, pričom žiadnym dodatkom platnosť a účinnosť tohto ustanovenia nezmenili, nezrušili.\nIde o zmluvné ustanovenie bez akéhokoľvek odkazu na paragrafové znenie (§12 ods. 1, §8 ) zákona\nč. 504/2003 Z. z. Tvorcom nájomnej zmluvy a všetkých zmluvných dojednaní bol žalovaný. Žalovaný\nako prenajímateľ v prípade, že nesúhlasil počas celého obdobia s tým, aby na pozemkoch hospodáril\nžalobca, mohol podať výzvu a žalobu o vypratanie nehnuteľností, avšak nepodal. Žalovaný riadne počas\ntejto doby na pozemkoch hospodáril na základe obnovenej nájomnej zmluvy, žiadna výzva na vypratanie\nmu nikdy nebola doručená, preto nemal pochybnosti o svojom nároku na užívanie pozemkov ani dôvod\nna domáhanie sa svojich práv, ktoré nerušene vykonával, žalobou.\n3.2. Dovolateľ je názoru, že vôľu žalovaného o platnosti dohodnutej zmluvnej prolongácii nájomnej\nzmluvy žalobcu, možno jasne určiť aj s prihliadnutím na to, že v čase uzatvárania zmluvy nebolo v\nzákone ustanovenie, ktoré by automatickú obnovu zmluvy, či už zmluvnú alebo zákonnú, vylučovalo.\nAni teraz nie je zákonom zakázané zmluvné dojednanie ohľadom automatickej obnovy zmluvy,\n\n• žalobca nebol zo strany žalovaného pred 31.12.2013, 31.12.2023 vyzvaný na vrátenie pozemkov,\nužíval ich z dôvodu automatickej obnovy zmluvy naďalej,\n• žalobcovi bol od žalovaného doručený návrh novej zmluvy, s navrhovaným prenájmom pozemkov ako\nv pôvodnej nájomnej zmluve, čím de facto žalovaný len potvrdil zmluvný nárok žalobcu na pozemky,\n• žalobcovi nebol nikdy zo strany žalovaného doručené odmietnutie návrhu, ani dôvody,\n• žalovaný nikdy dodatkom k nájomnej zmluve nevylúčil zmluvné ustanovenie o dohodnutej automatickej\nobnove zmluvy,\n• v predmetnej zmluve ide o zmluvné dojednanie automatickej obnovy nájomnej zmluvy bez akéhokoľvek\nodkazu na paragrafové znenie (§12 ods. 1, §8 ) zákona č. 504/2003 Z. z. a ani doslovne neopisuje\nzákonné ustanovenie,\n• súd nemôže prihliadať na skutočnosť, že zákon obsahoval ustanovenie o automatickej obnove zmluvy,\nale musí prihliadať k úmyslu konajúcich osôb a k ďalším okolnostiam rozhodujúcim pre výklad prejavu\nvôle, ktoré jasne ukazujú, že predmetná nájomná zmluva bola dojednaná so zmluvnou automatickou\nobnovou. Účastníci nájomnej zmluvy v čase uzatvárania zmluvy mali úmysel a vôľu, aby došlo k\nautomatickej obnove zmluvy (dá sa tvrdiť, že mali záujem na automatickej obnove nájomnej zmluvy\npre ohľadu na právny dôvod, či to bola zmluvy, zákon, alebo iný právny dôvod, len aby sa uskutočnila\nautomatická obnova zmluvy), preto Žalovaný zakomponoval predmetné ustanovenie do zmluvy.\n3.3. Žalobca má za to, že zmluvné dojednanie o automatickej obnove zmluvy nie je neurčité, jasne z\nneho vyplýva vôľa účastníkov zmluvy byť zmluvou viazaný automaticky jej ustanoveniami naďalej na\ndobu určitú, ak nedôjde k splneniu dohodnutej povinnosti, bez ohľadu na znenie zákona, či vypustenie\nzákonného ustanovenia o automatickej obnove zmluvy. Zároveň má za to, že v prípade použitia výkladu\nsa má zmluva a jej ustanovenia vykladať v prospech žalobcu a nie žalovaného ako navrhovateľa zmluvy.\nK aplikácii ust. § 47a OZ a ust. § 490 ods. 2 OZ, žalobca uviedol, že zákonodarca upravil aj účinnosť\nustanovenia § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka, doplneného do Občianskeho zákonníka novelou\nč. 546/2010 Z. z. spolu s § 47a. V zmysle § 879n Občianskeho zákonníka (prechodné ustanovenia k\núpravám účinným od 01. januára 2011) platí, že „ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú na zmluvu podľa\n§ 47a uzavretú po 01. januári 2011.“ Nájomná zmluva č. XXXXXXX, z ktorej sa žalobca domáha trvania\nnájomného vzťahu, bola uzavretá dňa XX.XX.XXXX. Prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci\nrôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz\npoužila. Contra proferentem (lat. tiež contra stipulatorem, ang. against the offeror alebo against the party\nwho proffers) je princíp zmluvnej interpretácie, podľa ktorého sa majú pojmy, slovné spojenia, či celé\nustanovenia použité pri formulovaní zmluvy, vykladať v neprospech (na ťarchu) tej zmluvnej strany, ktorá\ntento pojem použila po prvý raz, resp. na ťarchu strany, ktorá trvala na jeho zahrnutí do obsahu zmluvy.\n3.4. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu\nprvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Tiež žiadal priznať nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.\n4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že sa s tvrdeniami dovolateľa nestotožňuje, žalobca\nzopakoval svoju predchádzajúcu právnu argumentáciu a je názoru, že dovolanie je neopodstatnené a\nnavrhol ho odmietnuť alebo aletnatívne zamietnuť. Súčasne žiadal aby mu najvyšší súd priznal náhradu\ntrov dovolacieho konania.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo ,,dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako\naj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.\n5.1. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a\nv záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto\nprávo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní\na rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené\nvšetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre\nvšetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,\n5Cdo/255/2014 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých\nsa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n5.2. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res\niudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a\n\ndovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť\nuž právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).\n5.3. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo\nna súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].\n5.4. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n5.5. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku\nspomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v\ndovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako\nho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n6. V danom prípade žalobca vyvodil prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. f)\nCSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade\nuvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,\nv čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v\ntejto časti dovolania neuviedol žiadne právne argumenty, ktoré by mohli byť subsumované pod uvedený\ndovolací dôvod, vôbec nešpecifikoval a nekonkretizoval v čom vidí existenciu dovolacieho dôvodu v\nzmysle § 420 písm. f) CSP. Z uvedeného dôvodu nie sú splnené predpoklady na dovolací prieskum v\nzmysle § 420 písm. f) CSP.\n7. Žalobca podal primárne uplatňoval dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP tvrdiac, že odvolací súd\nnesprávne právne posúdil danú vec a žiadal, aby dovolací súd vyriešil právnu otázku, od ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu: ,,za nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu považuje skončenie\nnájmu poľnohospodárskych pozemkov podľa nájomnej zmluvy č. XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, v\nktorej bol dohodnutý nájom od 01.01.2005 do 31.12.2014, ktorú súd považoval za skončenú uplynutím\nobnoveného nájomného vzťahu podľa zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov v zmysle ust. § 8\nods. 1 na ďalších päť rokov, teda nájomný vzťah trval do 31.12.2019, pričom následne po 31.12.2019 už\nnedošlo k obnoveniu nájomnej zmluvy za rovnakých podmienok na ďalšie obdobie v zmysle zmluvného\ndojednania ods. 2 čl. V nájomnej zmluvy ( k automatickej obnove zmluvy) a zároveň B. ,,za nesprávne\nprávne posúdenie odvolacieho súdu považuje posúdenie zmluvného ustanovenia v ods. 2 čl. V nájomnej\nzmluvy o automatickej prolongácii zmluvy za neplatné pre neurčitosť zmluvného dojednania ohľadom\ndoby, na ktorú sa mal zmluvný vzťah obnoviť“.\n7.1. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n7.2. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n7.3. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva\nna nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna\núprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n7.4 O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na\nzáklade dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť\ndovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)\nkľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,\n\nako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto\nustanovenie.\n7.5. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ\npovinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej\nzáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 písm. a) CSP) alebo ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. b) až\nc) § 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ je teda povinný v dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť\ndovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak\nv dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu\ndovolania.\n7.6. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku\nprocesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a\nzrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté\nspochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu\nposudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 a § 432\nCSP.\n7.7. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca\nv podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a\npovinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich\nriešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa\nprávnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne\nvyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.\n8. K dovolacej otázke: A. ,,za nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu považuje skončenie\nnájmu poľnohospodárskych pozemkov podľa nájomnej zmluvy č. 4097505 zo dňa 24.05.2005, v ktorej\nbol dohodnutý nájom od 01.01.2005 do 31.12.2014, ktorú súd považoval za skončenú uplynutím\nobnoveného nájomného vzťahu podľa zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov v zmysle ust.\n§ 8 ods. 1 na ďalších päť rokov, teda nájomný vzťah trval do 31.12.2019, pričom následne po\n31.12.2019 už nedošlo k obnoveniu nájomnej zmluvy za rovnakých podmienok na ďalšie obdobie v\nzmysle zmluvného dojednania ods. 2 čl. V nájomnej zmluvy ( k automatickej obnove zmluvy) a zároveň\nB. ,,za nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu považuje posúdenie zmluvného ustanovenia v\nods. 2 čl. V nájomnej zmluvy o automatickej prolongácii zmluvy za neplatné pre neurčitosť zmluvného\ndojednania ohľadom doby, na ktorú sa mal zmluvný vzťah obnoviť“. Dovolateľ je názoru, že vec mal\nsprávne právne súd posúdiť tak, že k automatickej obnove nájomnej zmluvy č. 4097505 došlo na\nzáklade zmluvného dojednania, nie zákonného. Dovolací súd na podrobné odôvodnenie názoru žalobcu\npoukazuje na bod 3.1. - 3.3. predmetného rozsudku. Dovolací súd v súvislosti s predloženými dovolacími\notázkami žalobcu ktoré sa prelínajú je názoru, že zmluvné dojednanie, podľa ktorého sa na základe vôle\nzmluvných strán za určitých podmienok predlžuje platnosť zmluvy o určitú dobu, je v zásade prejavom\nzmluvnej voľnosti zmluvných strán, avšak táto zmluvná voľnosť je v určitých prípadoch obmedzená.\nPredovšetkým ide o právne vzťahy s verejnoprávnym prvkom, či už sa tento verejnoprávny prvok týka\npredmetu alebo subjektu právneho vzťahu, kde je v celospoločenskom záujme týmto obmedzením,\nresp. sprísnením podmienok pri vzniku, zmene alebo zániku takého právneho vzťahu chrániť spravidla\nverejné prostriedky alebo verejný majetok pred ich zneužitím alebo nehospodárnym nakladaním.\nUvedený zámer privilegovaného postavenia a ochrany verejného majetku sleduje zákonodarca aj\nustanovením § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo do nášho právneho poriadku zavedené s\núčinnosťou od 01. januára 2011, a podľa ktorého: „Ak zákon neustanovuje inak, neplatné je ustanovenie\nzmluvy podľa § 47a, podľa ktorého zmluva uzavretá na dobu určitú trvá aj po uplynutí tejto doby.“\n\nUvedené ustanovenie zaviedlo sprísnený zmluvný režim, ktorý súvisí s osobitnou povahou povinne\nzverejňovaných zmlúv, ktoré sa týkajú nakladania s verejnými prostriedkami, resp. s verejným majetkom.\nRežim povinne zverejňovaných zmlúv bol do Občianskeho zákonníka zavedený zákonom č. 546/2010\nZ. z. s účinnosťou od 01. januára 2011, pričom jeho uzákonenie súvisí s novelizáciou zákona č.\n211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a so vznikom inštitútu povinne zverejňovaných\nzmlúv (§ 47a Občianskeho zákonníka). Zákonodarca zavedením ustanovenia § 490 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka do nášho právneho poriadku reaguje na tzv. prolongačné ustanovenia v zmluvách, ktoré\ns nečinnosťou (mlčaním) jednej zmluvnej strany spájajú následky prejavu vôle. Prelomenie zásady\n„kto mlčí, nemožno predpokladať, že súhlasí“ (qui tacet consentire non videtur) sa pod zámienkou\nrešpektovania privátnej autonómie v minulosti ukázalo ako často zneužívané a z tohto dôvodu bol\nzákonodarca nútený v ustanovení § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyhlásiť prolongačnú klauzulu\nv povinne zverejňovaných zmluvách za neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd\npoukazuje, že povinne zverejňovanou zmluvou je v zmysle § 5a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o\nslobodnom prístupe k informáciám „písomná zmluva, ktorú uzaviera povinná osoba a ktorá obsahuje\ninformáciu, ktorá sa získala za finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej\nsprávy vrátane neštátnych účelových fondov, alebo sa týka používania týchto finančných prostriedkov,\nnakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom\nprávnických osôb zriadených zákonom alebo na základe zákona alebo nakladania s finančnými\nprostriedkami Európskej únie“. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám: „Osobami\npovinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácií (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány,\nobce, vyššie územné celku ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc\nrozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy,\na to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.“ Ak je napríklad predmetom nájomnej zmluvy,\nktorú uzatvoril štát ako subjekt verejného práva (prenajímateľ) so subjektom čisto súkromného práva\n(nájomca), majetok štátu, ktorý má povahu verejného majetku, nemožno tento majetok postaviť na roveň\nmajetku v súkromnom vlastníctve z hľadiska podmienok a pravidiel nakladania a hospodárenia s ním.\nMajetok štátu ako verejný majetok totiž ex lege požíva privilegovanú a zvýšenú právnu ochranu. V danom\nprípade je štát zároveň podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám povinnou\nosobou a v tomto zmysle sa na ňu vzťahuje aj povinnosť zverejňovania zmlúv podľa § 5a predmetného\nzákona v spojení s § 47a Občianskeho zákonníka. Zároveň nemožno opomenúť ani skutočnosť, že\nštát má pri nakladaní s majetkom štátu v oblasti súkromnoprávnych vzťahov rovnocenné postavenie vo\nvzťahu k druhej zmluvnej strane, avšak je povinná dodržiavať aj ďalšie povinnosti, zákazy a obmedzenia\nvyplývajúce z platnej právnej úpravy. Uvedené potvrdzuje aj ustálená judikatúra - podľa rozhodnutia\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“), č. k. III. ÚS 389/08-22: „Majetok obce\nako majetok verejnoprávnej korporácie, slúžiaci predovšetkým na plnenie jej úloh daných kompetenciami\npri výkone samosprávy, ktoré sa realizujú v prospech jednotlivých subjektov práva, majúcich k územiu\nobce právne relevantný vzťah, nemožno z hľadiska právneho režimu nakladania s ním porovnávať s\nmajetkom iných subjektov súkromného práva.“\n8.1. Čo sa týka prolongačnej klauzuly, tak o túto ide v prípade, ak sa jedná o zmluvu uzavretú\nna dobu určitú, avšak táto zmluva by mala trvať aj po uplynutí dohodnutej doby. Tento sprísnený\nrežim zákazu prolongačnej klauzuly súvisí jednak s osobitnou povahou povinne zverejňovaných zmlúv,\nktoré sa týkajú nakladania s verejným majetkom a verejnými prostriedkami, ale rovnako je vyjadrením\ndôslednej aplikácie zásady qui tacet, consentire non videtur (u toho, kto mlčí, nemožno predpokladať\nsúhlas). Uvedená zásada vyjadruje zákaz zneužitia nečinnosti, resp. mlčania niektorej zo zmluvných\nstrán, ktorého priamym dôsledkom by malo byť predĺženie záväznosti a doby trvania zmluvy. Z mlčania\nalebo nečinnosti účastníka zmluvy však nemožno vyvodzovať jeho vôľu prolongovať zmluvný vzťah.\nZásada qui tacet, consentire videtur sa pod zámienkou privátnej autonómie vôle v právnom styku často\nzneužívala, pričom takéto klauzuly boli aprobované (zrejme z dôvodu neznalosti základných zásad\nsúkromného práva) aj časťou súdnej praxe. Z tohto dôvodu bol zákonodarca nútený v ustanovení §\n490 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyhlásiť prolongačnú klauzulu v povinne zverejňovanej zmluve za\nneplatnú (ide o absolútnu neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka). Neplatnosť sa preto vzťahuje\nnielen na zmluvy uzavreté po 01. januári 2011, kedy zákon č. 546/2010 Z. z. nadobudol účinnosť, ale i na\nzmluvy uzavreté pred týmto termínom. S poukazom na uvedené, ak je v nájomnej zmluve (uzatvorenej\nmedzi subjektom verejného práva ako prenajímateľom a subjektom súkromného práva ako nájomcom\npred 01. januárom 2011), dojednaná prolongačná klauzula, podľa ktorej: „Zmluvné strany sa dohodli, že v\nprípade, že zo strany nájomcu nedôjde počas doby nájmu k porušeniu účelu nájmu, zmluva sa predlžuje\nza tých istých podmienok.“, nájomná zmluva je postihnutá takou vadou, ktorá je v rozpore so základnou\nzásadou súkromného práva (qui tacet, consentire videtur). Uvedená prolongačná klauzula expressis\n\nverbis v podstate umožňuje absurdný výklad a dôsledky pre zmluvné strany, keďže za podmienky\ndodržania účelu nájmu nájomcom je len veľmi obtiažne (ba nemožné) zo strany prenajímateľa túto\nzmluvu ukončiť. Inými slovami z hľadiska trvania má mať povahu „trvale zaväzujúcej zmluvy“, čo je\nv prípade povinne zverejňovaných zmlúv s verejným prvkom, predmetom ktorých je verejný majetok\nneprípustné. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka: „Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom\nalebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.“ Takto formulovaný\nzáväzok zmluvných strán obsiahnutý v prolongačnej klauzule, s ohľadom na charakter predmetu nájmu,\nktorý má povahu majetku štátu ako verejnoprávnej korporácie a nie súkromného subjektu, a na samotný\nsubjekt prenajímateľa ako verejnoprávnej korporácie, je potrebné vyhodnotiť aj ako obchádzanie zákona\na zároveň konanie priečiace sa dobrým mravom. S poukazom na uvedené, ak by si zmluvné strany\n(subjekt verejného práva ako prenajímateľ (štát) a subjekt súkromného práva ako nájomca) dojednali v\nnájomnej zmluve prolongačnú klauzulu s ohľadom na: (i) zákaz prolongácie zmlúv zakotvený v § 490\nods. 2 Občianskeho zákonníka, (ii) povahu nájomnej zmluvy, ktorá nad akúkoľvek pochybnosť spĺňa\nmateriálne znaky povinne zverejňovanej zmluvy podľa § 5a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom\nprístupe k informáciám v spojení s § 47a Občianskeho zákonníka, (iii) subjekt prenajímateľa, ktorý\nje verejnoprávnou korporáciou s povinnosťami vyplývajúcimi z kogentnej právnej úpravy nakladania a\nhospodárenia s majetkom štátu, obce, (iv) povahu predmetu nájmu, ktorým je majetok štátu, obce ako\nverejný majetok, (v) rozpor so zásadou qui tacet, consentire non videtur a dobrými mravmi, ustanovenie\nnájomnej zmluvy, ktoré obsahuje túto prolongačnú klauzulu je s poukazom na § 39 Občianskeho\nzákonníka absolútne neplatné a nevyvoláva žiadne právne účinky. Absolútna neplatnosť v danom\nprípade nastáva priamo zo zákona, pôsobí voči všetkým a súd na ňu prihliada ex offo.\n8.2. Čo sa týka zásady zákazu retroaktivity právnych noriem vs. prípustnosť retroaktivity voči povinne\nzverejňovaným zmluvám, tak zákonodarca upravil účinnosť zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom\nprístupe k informáciám a z ust. § 22c ods. 1 predmetného zákona vyplýva, že v súlade so zásadou\nzákazu retroaktivity platí, že povinné zverejňovanie a s tým súvisiace ďalšie práva a povinnosti\nsa vzťahujú až na zmluvy uzavreté po účinnosti novelizácie zákona, t. j. po 01. januári 2011.\nZároveň zákonodarca v súlade so zákazom retroaktivity upravil aj účinnosť ustanovenia § 490 ods.\n2 Občianskeho zákonníka, doplneného do Občianskeho zákonníka novelou č. 546/2010 Z. z. spolu s\n§ 47a. V zmysle § 879n Občianskeho zákonníka (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.\njanuára 2011) platí, že ,,ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú na zmluvu podľa § 47a uzavretú po\n01. januári 2011“. Dovolací súd dodáva, že aj keď v našom právnom poriadku platí všeobecná zásada\nzákazu retroaktivity, v prípade povinne zverejňovanej zmluvy, konkrétne nájomnej zmluvy uzatvorenej\npred 01. januárom 2011, ktorej jednou zo zmluvných stráv je štát ako prenajímateľ a predmetom je\nnájom majetku štátu (verejný majetok), by nešlo o pravú retroaktivitu, ale o nepravú a preto prípustnú\nretroaktivitu, ktorá sa v našom právnom poriadku vyskytuje pomerne často.\n8.3. Dovolací súd uzatvára, že súdy nižšieho stupňa pri posúdení spornej otázky obnovy nájomnej\nzmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, je rozhodná právna úprava, ktorá bola platná a\núčinná v čase, kedy mal nájomný vzťah podľa uzavretej nájomnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX skončiť\nuplynutím dohodnutej doby nájmu, t. j. k 31.12.2019. V tom čase platný zákon č. 504/2003 Z. z. v znení\nnovely vykonanej zákonom č. 291/2017 Z. z., účinným od 01.05.2018, obnovu nájomnej zmluvy už\nnepripúšťal (ust. § 12 ods. 1 zakotvujúce automatickú prolongáciu nájomnej zmluvy bolo od 01.05.2018\nzo zákona vypustené). Zmluvné dojednanie o prolongácii nájomnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX sa tým\nstalo nedovoleným pre rozpor so zákonom (prechodné ust. § 24d ods. 3 z. č. . 504/2003 Z. z. k úpravám\núčinným od 01.05.2018).\n9. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol podľa § 448 CSP.\n10. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s §\n255 ods. 1 CSP), preto mu dovolací súd proti žalobcovi priznal v súlade s § 262 ods. 1 CSP nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie\npo právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§\n262 ods. 2 CSP).\n11. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobca (nájomca poľnohospodárskych pozemkov vo vlastníctve štátu a neznámych vlastníkov spravovaných žalovaným) sa domáhal určenia, že nájomný vzťah založený nájomnou zmluvou na dobu určitú trvá, pričom tvrdil, že sa zmluva opakovane automaticky obnovila na základe zmluvnej prolongačnej klauzuly, nie zo zákona. Súdy nižších inštancií žalobu zamietli; nájom sa podľa nich raz obnovil zo zákona na päť rokov do 31. 12. 2019, k ďalšiemu obnoveniu však nedošlo, lebo novela zákona č. 504/2003 Z. z. účinná od 1. 5. 2018 inštitút automatickej obnovy vypustila a prolongačné dojednanie bolo aj neurčité, resp. absolútne neplatné. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP; dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP nijako nekonkretizoval, preto v tejto časti neboli splnené predpoklady dovolacieho prieskumu. Najvyšší súd dovolanie zamietol: zmluvná voľnosť je pri právnych vzťahoch s verejnoprávnym prvkom obmedzená, prolongačná klauzula v povinne zverejňovanej zmluve o nájme majetku štátu je podľa § 490 ods. 2 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, a to aj pri zmluvách uzavretých pred 1. 1. 2011 (nepravá retroaktivita). Zároveň potvrdil, že v čase, keď mal nájom skončiť, zákon č. 504/2003 Z. z. obnovu už nepripúšťal, takže zmluvné dojednanie o prolongácii sa stalo nedovoleným pre rozpor so zákonom a Občiansky zákonník sa ako všeobecný predpis nepoužije.", "pravna_veta": "Prolongačná klauzula v nájomnej zmluve, ktorou subjekt verejného práva prenajíma majetok štátu subjektu súkromného práva a ktorá spĺňa materiálne znaky povinne zverejňovanej zmluvy (§ 5a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. v spojení s § 47a Občianskeho zákonníka), je pre rozpor so zákazom prolongácie podľa § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka, so zásadou qui tacet, consentire non videtur a s dobrými mravmi absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka; súd na túto neplatnosť prihliada ex offo a dopadá aj na zmluvy uzavreté pred 1. januárom 2011, keďže ide o prípustnú nepravú retroaktivitu. Pri posúdení obnovy nájmu poľnohospodárskych pozemkov je rozhodná právna úprava účinná v čase, keď mal nájomný vzťah skončiť uplynutím dohodnutej doby; ak zákon č. 504/2003 Z. z. v znení zákona č. 291/2017 Z. z. automatickú obnovu nájmu už neupravoval, zmluvné dojednanie o prolongácii sa stalo nedovoleným pre rozpor so zákonom (§ 24d ods. 3 zákona č. 504/2003 Z. z.) a subsidiárne použitie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka je vylúčené.", "ustanovenia": ["§ 490 ods. 2 OZ", "§ 47a OZ", "§ 39 OZ", "§ 879n OZ", "§ 676 ods. 2 OZ", "§ 5a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.", "§ 24d ods. 3 zákona č. 504/2003 Z. z.", "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP"], "vygenerovane": "2026-10-24", "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Co/32/2024", "guid": "7fc7eb5b-c6bc-4829-9a71-46bd2732ef6f:300d0102-aaa6-4b31-80f4-4fa81f62636b", "vztah": "zamietnute"}], "klucove_pojmy": ["prolongačná klauzula", "nájom poľnohospodárskych pozemkov", "povinne zverejňovaná zmluva", "absolútna neplatnosť právneho úkonu", "majetok štátu", "nepravá retroaktivita", "obnovenie nájomnej zmluvy", "prípustnosť dovolania"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [{"guid": "ussr:50b16f04-2f0a-499e-b4f8-7102594423c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 389/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 389/08 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 99, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:50b16f04-2f0a-499e-b4f8-7102594423c0"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "24156f8b-6f06-4c67-ad7c-53f5a9c76dac:368bddc0-b3ed-46e8-bf91-52375ad96a96", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/38/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/38/2023 z 26. 10. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-10-26", "citacie_n": 8, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/24156f8b-6f06-4c67-ad7c-53f5a9c76dac:368bddc0-b3ed-46e8-bf91-52375ad96a96"}], "citovane_v": []}