{"guid": "a8080eac-acaf-428f-96f2-a8b72ad312d1:5099442a-47bb-4745-b741-ca69ce7c1665", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8222201284.1", "spisova_znacka": "2Cdo/128/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/128/2025 z 23. 7. 2026", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. júla 2026, sp. zn. 2Cdo/128/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:8222201284.1", "identifikacne_cislo": "8222201284", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Mária Trubanová, PhD", "sudca_id": 297, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-maria-trubanova-phd-297", "datum_vydania": "2026-07-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": "Sudca odvolacieho súdu nie je vylúčený podľa § 49 ods. 2 CSP len preto, že na súde prvej inštancie rozhodoval iný spor medzi tými istými stranami s iným predmetom konania; okolnosti spočívajúce v rozhodovacej činnosti sudcu v iných veciach nie sú dôvodom jeho vylúčenia (§ 49 ods. 3 CSP) a na takú námietku zaujatosti súd neprihliada bez predloženia veci nadriadenému súdu (§ 53 ods. 3 CSP). Dovolateľ môže v dovolaní úspešne argumentovať len dôvodmi, ktoré uplatnil už v odvolacom konaní; otázka postavená na vlastnom hodnotení dôkazov a vlastnom skutkovom predpoklade dovolateľa nie je právnou otázkou v zmysle § 421 ods. 1 CSP a nesprávne vyhodnotenie dôkazov nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Rozhodnutia súdov iných štátov, vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, nie sú súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobca ako doterajší nájomca poľnohospodárskych pozemkov sa domáhal určenia neplatnosti nájomnej zmluvy, ktorú prenajímatelia uzavreli s novým nájomcom, a určenia svojho oprávnenia pozemky užívať s tvrdením, že na základe prednostného práva podľa § 13 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z. vznikol od 1. januára 2020 nový nájomný vzťah. Súdy nižších inštancií žalobu zamietli, pretože návrh novej zmluvy podstatne menil podmienky pôvodného nájmu, prenajímatelia ho neakceptovali a výzvou na vrátenie pozemkov jednoznačne prejavili vôľu v nájme nepokračovať. Dovolateľ namietal, že vo veci rozhodovala vylúčená sudkyňa, ktorá na okresnom súde rozhodovala iný spor tých istých strán, ďalej nedostatočné odôvodnenie rozsudku a nesprávne právne posúdenie vzniku nájomného vzťahu. Dovolací súd uzavrel, že rozhodovanie sudkyne v inom spore o náhradu škody nenapĺňa dôvod vylúčenia podľa § 49 ods. 2 CSP, odôvodnenie odvolacieho rozsudku v jednote s rozsudkom súdu prvej inštancie je dostatočné a námietka uplatnená prvýkrát až v dovolaní nemôže byť posudzovaná. Dovolateľom formulovaná otázka vychádzala z vlastného skutkového predpokladu o splnení zákonných povinností, preto nejde o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie ako celok zamietol podľa § 448 CSP.", "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-49.odsek-2", "nazov": "§ 49 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-49.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124", "nazov": "§ 124 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-124"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-1", "nazov": "§ 444 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-444"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "nazov": "§ 451 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-451"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-49", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-124", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-444", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-451", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5099442a-47bb-4745-b741-ca69ce7c1665", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8222201284.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8222201284.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8222201284.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/128/2025\n8222201284\n23. 07. 2026\nJUDr. Mária Trubanová\nECLI:SK:NSSR:2026:8222201284.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu AKBARIES,\ns. r. o., Andrejová 22, IČO: 36 461 695, zast. advokátom JUDr. Jakubom Bílekom, Banská Bystrica,\nSkuteckého 33, IČO: 52 517 284, proti žalovaným: 1/ E. Y., narodenému I., L., 2/ J. Y., narodenej\nI., L., 3/ LJ EKO s. r. o., Andrejová 36, IČO: 47 360 372, zast. advokátom JUDr. Ivanom Savčákom,\nBardejov, Partizánska 45, o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy a určenia oprávnenia žalobcu užívať\nnehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 6C/42/2022 o dovolaní žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Prešove z 2. mája 2024 sp. zn. 3Co/59/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nŽalovaný 3/ m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nŽalovanému 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že nájomná zmluva o nájme poľnohospodárskych\npozemkov č. XX/XXXX z 20. januára 2020 na nehnuteľnostiach, ktoré špecifikoval, na dobu určitú,\na to s účinnosťou od 1. januára 2021 do 31. decembra 2029 uzatvorená medzi žalovanými 1/, 2/\na 3/ je neplatná. Zároveň žiadal, aby súd vyslovil, že žalobca je oprávnený užívať nehnuteľnosti,\nktoré špecifikoval, na základe nájomného vzťahu, ktorý vznikol medzi žalobcom a žalovanými 1/ a\n2/ dňa 1. januára 2020. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že na základe zákona č. 504/2003 Z.\nz. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o\nzmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 504/2003 Z. z.“), bola uzatvorená nájomná zmluva medzi\nžalobcom ako nájomcom a žalovanými 1/ a 2/ ako prenajímateľmi poľnohospodárskych pozemkov.\nV zmysle tejto nájomnej zmluvy žalobca ako nájomca užíval pozemky, ktoré patria do vlastníctva a\nbezpodielového spoluvlastníctva žalovaných 1/ a 2/ a za toto užívanie im poskytol finančnú náhradu.\nŽalovaní 1/ a 2/ ako prenajímatelia na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 29. decembra 2014\nprenechali žalobcovi ako nájomcovi do nájmu poľnohospodárske pozemky na dobu trvania nájmu 5.\nrokov, t. j. do 31. decembra 2019.\n2. Okresný súd Bardejov (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 12.\napríla 2023 č. k. 6C/42/2022-186 výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. žalovanému 1/ až 3/ priznal\nvoči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej\ninštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\n\n2.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca mylne vykladá pojem prednostného práva v zmysle\nustanovenia § 13 zákona o nájme poľnohospodárskej pôdy, keďže prednostné právo znamená, že\nnájomca má výhodu v možnosti uzatvorenia zmluvy s prenajímateľom s tým, že povinný z prednostného\npráva je prenajímateľ, ktorý ak nesúhlasí s návrhom, uvedie (napr. cenu, ktorú mu je ochotná poskytnúť\niná tretia osoba, prípadne iné podmienky nájmu, splatnosť, atď.) ponukovú činnosť (zásadné podmienky\na pripomienky zmluvy), ktorá musí byť prioritne určovaná vlastníkom (prenajímateľom), ktorý má\n(všetky oprávnenia plynúce z najklasickejšieho absolútneho práva - vlastníckeho práva) právo vec\nprenajať, nie nájomcom (obdobne viď inštitút predkupného práva). Naviac žalobcovi bolo zrejmé, že\nvlastníci pozemkov chcú uzavrieť nájomnú zmluvu, ale na kratšiu dobu, s možnosťou podnájmu len\ns ich súhlasom (nie bez súhlasu), s nájomným v sume 60 eur/ha ročne (uvedenú sumu potvrdil sám\nžalobca, ktorý zároveň vedel, že takúto sumu požaduje žalovaný 1/, resp. mu je cena ponúkaná a\nakceptovaná iným prenajímateľom a bol mu zrejmý aj fakt o požadovanej splatnosti nájomného). Iný\nvýklad prednostného práva by znamenal, že by bolo priznané absolútne právo nájomcovi a možnosť\nnanútiť si akékoľvek zmenené podmienky (oproti pôvodnej zmluve z roku 2014), čo pri zmluvnej voľnosti\na ústavnej ochrane vlastníckeho práva v slovenskom právnom poriadku je neprípustné.\n2.2. V konaní nebolo sporné, že strany sporu (žalobca a žalovaný 1/) sa stretli na Bardejovskom\njarmoku v roku 2019 koncom augusta, kde žalobca predložil žalovanému návrh zmluvy z 25. apríla 2019,\npričom žalovaný 1/ prezentoval námietky k návrhu zmluvy a po jeho zásadných vznesených námietkach\n(námietky týkajúce sa doby nájmu, výšky nájomného, spôsobu splácania inak ako zásadnými a\nimanentnými považovať nemožno), žalobca návrh zmluvy nezmenil, naopak takýto pre žalovaných\nnevyhovujúci návrh zmluvy žalobca zaslal poštou žalovaným 1/ a 2/ (doručený dňa 30. októbra\n2019). Žalobca teda vedel, že žalovaní neakceptujú jeho návrh nájomnej zmluvy a aj dôvody tohto\nneakceptovania (zmena pôvodných podmienok oproti zmluve z roku 2014), teda výšku nájmu, splatnosť\nnájomného, dobu nájmu, možnosť podnájmu bez súhlasu prenajímateľa, pričom dôvodom neuzavretia\nzmluvy a výzvy na vrátenie pozemkov bolo vlastníkmi pozemkov neakceptovanie navrhovaných\nzmluvných podmienok žalobcom.\n2.3. Vlastnícke právo vlastníkov pozemkov si zasluhuje pozornosť. Svoj postoj k zmluve navrhovanej\nžalobcom (zásadne pozmenenej oproti tej z roku 2014) dali žalovaní jasne najavo, pri opakovaných\ntelefonátoch, stretnutí na Bardejovskom jarmoku (čo potvrdili obe strany, že s uvedeným návrhom\nzmluvy ako bol zaslaný žalobcom, č. l. 9 - 10 spisu, nesúhlasia). Absurdným by bol záver absolútneho\nnerešpektovania zmluvnej voľnosti žalovaných 1/ a 2/ a ich obmedzenia vlastníckeho práva, pokiaľ by si\nmohli nájomcovia poľnohospodárskych pozemkov určovať akékoľvek zásadné nové zmluvné podmienky\n(cena nájmu, doba nájmu, splatnosť nájmu) napriek tomu, že s nimi prenajímatelia nesúhlasia. Keďže\nnedošlo k zhode vôle zmluvných strán o obsahu zmluvy na základe riadneho a včasného prijatia návrhu\nna uzavretie zmluvy, nemožno považovať zmluvu medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ za uzavretú.\nSúd mal za to, že nedošlo k porušeniu prednostného práva žalobcu, nová nájomná zmluva v zmysle §\n12 ods. 4 zákona č. 504/2003 Z. z. by mohla byť uzavretá s pôvodným nájomcom, s výnimkou, ak sa\nna odlišných dojednaniach výslovne obe strany nedohodnú, ale za tých istých podmienok ako pôvodná\nnájomná zmluva plus s obvyklým nájomným, avšak v tomto prípade tomu tak nebolo. Nájomca predostrel\núplne nové dojednania, t. j. iná splatnosť, iná doba nájmu, možnosť podnájmu bez súhlasu, na ktorých\nsa so žalovanými nedohodli. Podľa názoru súdu by sa prednostné právo interpretujúc § 13 ods. 2 zákona\nč. 504/2003 Z. z. mohlo vzťahovať len na obdobné ustanovenia, ktoré boli dohodnuté v pôvodnej zmluve\ns obvyklým nájomným. Iný záver o aplikácii spomenutého predpisu by viedol k absurdným dôsledkom,\no akejkoľvek vnútenosti zmluvných podmienok nájomcom (spotrebiteľom).\n2.4. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku č.\n160/2015 Z. z. (ďalej aj ,,CSP“) v spojení s § 262 ods. 2 CSP. Zároveň súd nevzhliadol žiaden dôvod\nhodný osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP.\n3. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom\nz 2. mája 2024 č. k. 3Co/59/2023-304 výrokom I. potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvej\ninštancie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP; výrokom II. žalovanému 3/ voči žalobcovi priznal nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu; výrokom III. náhradu trov odvolacieho konania\nžalovaným 1/ a 2/ vo vzťahu k žalobcovi nepriznal.\n\n3.1. Odvolací súd, s výnimkou posúdenia právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ ako\nspotrebiteľského vzťahu, čo však nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, sa\nstotožňuje s odôvodnením rozhodnutia a na doplnenie ďalej uviedol.\n3.2. Po vecnej stránke odvolací súd vzhľadom na obsah spisu súhlasil, že nedošlo k predĺženiu, resp.\nobnoveniu nájomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/. Žalobca mal síce právo na prednostné\nuzavretie novej nájomnej zmluvy na poľnohospodárske pozemky, avšak tým, že novým návrhom zmluvy\nvýrazne upravil podmienky oproti pôvodnej nájomnej zmluve z 29. decembra 2014, návrh novej nájomnej\nzmluvy žalovaní 1/ a 2/ neakceptovali. Nešlo o návrh nájomnej zmluvy s pôvodnými podmienkami ako\nmá na mysli ustanovenie § 12 ods. 4 v spojení s ustanovením § 13 ods. 2, 3 zákona č. 504/2003 Z. z.,\nnakoľko nová nájomná zmluva obsahovala zmenu pôvodných podmienok oproti nájomnej zmluve z 29.\ndecembra 2014. V prejednávanej veci žalovaní 1/ a 2/ adresovali žalobcovi list označený ako „Výzva na\nvrátenie a prevzatie pozemku“ z 12. decembra 2019 (č. l. 17 spisu), ktorý bol ako doporučený list uložený\nna pošte Šarišské Čierne z dôvodu, že adresát si zásielku neprevzal v odbernej lehote (č. l. 19 spisu). V\ntomto liste je uvedené, že žalovaní v súlade so zákonom č. 504/2003 Z. z. vyzývajú žalobcu na vrátenie\na prevzatie prenajatých pozemkov špecifikovaných v prílohe tejto výzvy, nakoľko doba nájmu končí 31.\ndecembra 2019. Zároveň sa v tomto liste uvádza, že žalobcom nebol relevantným spôsobom doručený\nnávrh nájomnej zmluvy na nové obdobie od 1. januára 2020. Podľa odvolacieho súdu nie je možný iný\nvýklad než ten, že sa jednalo v tomto prípade jednoznačne o výzvu smerujúcu v zmysle ustanovenia § 12\nods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. k vráteniu prenajatých pozemkov. Ak zákon hovorí o vrátení a prevzatí\nprenajatého pozemku, tak operuje len s pojmami, ktoré závisia od toho, kto takúto výzvu adresuje, teda\nkým prenajímateľ adresuje takúto výzvu nájomcovi a táto smeruje na vrátenie prenajatého pozemku, na\ndruhej strane nájomca, ktorý už nemá záujem o ďalšie pokračovanie v nájme, smeruje takúto výzvu k\nprenajímateľovi ohľadne prevzatia prenajatého pozemku, aby si prebral pozemok, o ktorý už nájomca\nnemá záujem.\n3.3. V prejednávanom prípade vôľa žalovaných 1/ a 2/ je evidentná aj pri výklade tohto právneho úkonu\nrealizovaného prostredníctvom ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), ktorý\nhovorí o tom, že právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa jazykového vyjadrenia, ale\nnajmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon robil, ak táto úloha nie je v rozpore s jazykovým prejavom.\nOdvolací súd mal za to, že výzva z 12. decembra 2019 smerovala k tomu, že žalovaní 1/\na 2/ už nemajú ďalší záujem na pokračovaní v nájomnom vzťahu so žalobcom, a preto žiadajú\nvrátenie prenajatých pozemkov, nakoľko k dohode novej nájomnej zmluvy nedošlo. Prejav vôle tu bol\njednoznačný a nespochybniteľný, jednoducho deklarovaná vôľa žalovaných 1/ a 2/ bola vyjadrená\npoužitím tých slov, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu nedávajú možnosť iného výkladu.\n3.4. List z 12. decembra 2019 (č. l. 17 spisu) zabránil obnove nájomných vzťahov medzi žalobcom a\nžalovanými 1/ a 2/ od 1. januára 2020. Ustanovenie § 13 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z. účinného\nod 1. mája 2018 do 30. apríla 2021 priznáva právo na prednostné uzavretie novej nájomnej zmluvy\nza nájomné v obvyklej výške. Tu podľa odvolacieho súdu zohráva úlohu správne vyloženie slovného\nspojenia nájomné v obvyklej výške. Zákon bližšie nedefinuje, čo sa ním má rozumieť, hovorí len o tom,\nže prednostné právo na uzavretie nájomnej zmluvy má nájomca plniaci si riadne a včas svoje záväzky\nz nájomnej zmluvy dovtedy existujúcej. Medzi povinnosti nájomcu nepatrí len platenie nájomného,\nkeďže s nájmom poľnohospodárskej pôdy je splnených ďaleko viac povinností. Tu je ale podstata podľa\nodvolacieho súdu taká, že prenajímateľ ako vlastník daného poľnohospodárskeho pozemku nemôže byť\nv rozpore s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR v neobmedzenom rozsahu postihnutý tým, že by mal obnovovať,\nresp. uzatvárať „novú“ nájomnú zmluvu s dovtedajším nájomcom za nájomné v obvyklej výške v situácii,\nak jednoducho existuje subjekt, ktorý mu chce poskytnúť vyššie nájomné a za lepších podmienok.\nPodľa odvolacieho súdu je dôležitejšie uprednostniť záujem vlastníka poľnohospodárskej pôdy, aby\nmohol podľa vlastného uváženia užívať pôdu, čo znamená podľa vlastného uváženia, prípadne ju aj\nprenajať a samozrejme logicky vyhovie tej ponuke, ktorá je pre neho výhodnejšia z finančného, či\ninými podmienkami definovaného hľadiska. Tak by tomu nebolo, pokiaľ by sa mal akceptovať výklad\nprezentovaný žalobcom, podľa ktorého ak on ponúkol jednoducho určitú na trhu primeranú cenu, tak\nmal byť prednostne s ním uzavretý nájomný vzťah bez ohľadu na to, že existovali aj ďalší záujemcovia,\nktorí ponúkli vo verejnej obchodnej súťaži vyššiu výšku nájomného. V prvom rade obvyklé nájomné\nodvolací súd chápe ako kategóriu, ktorú vygeneruje trh, tzn. ak existovali v danom prípade záujemcovia o\nuzavretie nájomného vzťahu, ktorí boli ochotní prenajať si dané pozemky za vyššiu cenu než poskytoval\nžalobca, tak nič podľa odvolacieho súdu nebránilo žalovaným 1/ a 2/, aby ako prenajímatelia uzavreli\n\nnovú nájomnú zmluvu práve s tým, kto im ponúkol vyššiu cenu nájmu. Podstata týchto nájomných\nvzťahov k poľnohospodárskej pôde je založená na tom, že môžu byť uzavreté spravidla najmenej na\n5 rokov ako tomu bolo aj v tomto prípade, čím je garantované, že nájomca bude mať zabezpečenú\nmožnosť užívania pozemku bez toho, že by ho mohol nejakým spôsobom pri plnení si jeho povinností\nvlastník pôdy obmedziť. Situácia sa ale mení, pokiaľ jednoducho dohodnutý čas má uplynúť a je tu\nsubjekt, ktorý prenajímateľovi ako vlastníkovi pôdy ponúka lepšie podmienky nájmu, vyššiu cenu\nnájomného, ktorá vzhľadom na existujúcu situáciu na trhu s nehnuteľnosťami vo všeobecnosti a\nšpecificky vo vzťahu k situácii na trhu s poľnohospodárskymi nehnuteľnosťami môže byť iná. Teda\nje logickým preferovať v takejto situácii záujem vlastníka poľnohospodárskej pôdy realizovať svoje\nčiastkové vlastnícke oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 123 OZ a umožniť mu dať do prenájmu\npoľnohospodársky pozemok takej osobe, ktorá mu poskytne lepšie podmienky nájmu.\n3.5. Z týchto dôvodov je odvolací súd toho názoru, že ak žalobca neponúkol, resp. nebol v obchodnej\nsúťaži úspešný, tak jednoducho žiadne právo prednostného nájmu mu nevzniklo, nijakým spôsobom\nnedorovnal najvýhodnejšiu cenovú ponuku, ktorú podľa odvolacieho súdu je potrebné považovať za\nobvyklé nájomné vygenerované trhom, a preto žalovaní 1/ a 2/ neboli povinní s ním uzavrieť novú\nnájomnú zmluvu aj na ďalšie obdobie od roku 2020. Je nevyhnutné v tejto súvislosti zdôrazniť, že\nžalobca v návrhu novej zmluvy nielenže zmenil dobu trvania nájmu z pôvodných 5 rokov na 15 rokov,\nale naformuloval aj ďalšie podmienky nájmu v neprospech vlastníkov ako prenajímateľov, t. j. splatnosť\nnájomného spätne k 31. decembru, podnájom bez súhlasu prenajímateľa, prednostné právo na vznik\nnovej nájomnej zmluvy, pričom pôvodná nájomná zmluva ustanovovala splatnosť nájomného vopred,\npodnájom bol možný len so súhlasom prenajímateľov a zmluva neobsahovala prednostné právo na vznik\nnovej nájomnej zmluvy.\n3.6. Rovnako za skutkových okolností, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, t. j. priebeh\nvyjednávania podmienok novej nájomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/, odvolací súd\ndospel k záveru, že nemožno mať za to, že medzi týmito stranami sporu vznikol nájomný vzťah od\n1. januára 2020 za podmienok uvedených žalobcom v novej nájomnej zmluve, ktoré sa nielen líšili od\ntých, ktoré boli uvedené prezentované v pôvodnej nájomnej zmluve, ale tieto boli navyše uvedené v\nneprospech vlastníkov prenajímanej pôdy - žalovaných 1/ a 2/. Žalovaní 1/ a 2/ odmietli návrh zmluvy z\n25. apríla 2019, nakoľko žiadali vyššie nájomné, dobu nájmu 5 rokov, nemožnosť podnájmu pozemkov\nbez ich súhlasu a žalobca návrh zmluvy do 31. decembra 2019 neupravil (navyše sám potvrdil, že\nžalovaným 1/ a 2/ išlo len o čo najvyššiu ponuku nájomného), preto nemožno mať za to, že medzi\nžalobcom a žalovanými 1/ a 2/ vznikol dňom 1. januára 2020 nový nájomný vzťah.\n3.7. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.\n4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie podľa § 420 písm.\ne) a f) CSP a § 421 ods. l písm. a) a b) CSP.\n4.1. Dovolateľ porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa § 420 písm. f) CSP dôvodil\nnedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu. Výklad pojmov obvyklá výška nájmu,\npodmienky v návrhu novej nájomnej zmluvy, prejav vôle vlastníka a všetky úvahy súdu prvej inštancie a\nnásledne aj odvolacieho súdu sú svojvoľne, arbitrárne a odkláňajú sa od dikcie zákona § 12, najmä § 13\nods. 2, ods. 3 zákona č. 504/2003 Z. z. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu rovnako svojvoľne v\nrozpore s týmto zákonom vytvára zmätočný výklad a podmienky, ktoré zákon č. 504/2003 Z. z. absolútne\nnepripúšťa.\n4.2. Dovolateľ s poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že\nrozhodnutie krajského súdu nedáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdneho konania, neobjasňuje skutkový a právny základ.\n4.3. Dovolateľ v podanom odvolaní namietal nevykonanie dôkazu o tom, že žalovaní 1/ a 2/ nijako a\nnikdy nerozporovali nový návrh nájomnej zmluvy zaslaný a preukázateľne doručený žalovaným 1/ a\n2/ 30. októbra 2019, nijako ho zo zákonom stanovených dôvodov v § 13 ods. 2, ods. 3, v stanovenej\nlehote neodmietli, čo spôsobilo vznik nového nájomného vzťahu medzi žalobcom ako nájomcom a\nžalovanými 1/ a 2/ ako prenajímateľmi od 1. januára 2020. Dovolateľ v odvolaní namietal nesprávny\npostup súdu prvej inštancie aplikáciou nesprávnej právnej normy konkrétne, ustanovení § 16a, § 16b\n\nods. 1, ods. 2 zákona č. 543/2007 Z. z., ktorý od 1. januára 2018 už nie je v platnosti. Dovolateľ ďalej\nnamietal, že súd prvej inštancie v rozpore s dikciou lex specialis, ktorým je zákon č. 504/2003 Z. z. o\nnájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene\nniektorých zákonov, nesprávne aplikoval jednotlivé ustanovenia OZ. Odvolací súd v odvolacom konaní\nsa s uvedenými námietkami nevysporiadal a nesprávne sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie.\n4.4. Dovolateľ tvrdil a naďalej tvrdí, že súd prvej inštancie nevykonal vo veci dokazovanie v potrebnom\nrozsahu, nesprávne zistil skutkový stav, aj keď dospel k záveru, že dovolateľ si splnil svoje zákonné\npovinnosti vyplývajúce zo zákona č. 504/2003 Z. z. a z doterajšej nájomnej zmluvy, nesprávne rozhodol\na nesprávne vec právne posúdil. Dôkazom tohto nesprávneho posúdenia veci je posúdenie právneho\nvzťahu žalobcu so žalovanými 1/ a 2/ ako spotrebiteľský vzťah podľa § 52 ods. OZ, čo je vzhľadom na\nzaložený nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ na základe lex specialis, ktorým je zákon\nč. 504/2003 Z. z. zákon o nájme, absurdné.\n4.5. Dovolateľ podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, pretože okresný súd žalobu\ndovolateľa zamietol s odôvodnením uvedeným v bode 64. rozsudku. Súd prvej inštancie pritom kládol\npozornosť najmä na vlastnícke právo podľa OZ, a to v zjavnom rozpore s dikciou lex specialis, teda\nzákona č. 504/2003 Z. z. zákon o nájme, vytváral rôzne kombinácie a svojvoľný výklad ohľadom\nnavrhovaných podmienok, konsenzu a pod., súd bez vykonania dôkazu pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného\n1/ „opakované telefonáty” medzi stranami konštatoval, že nedošlo k dohode medzi stranami. Pritom\nneprihliadol na výslovnú dikciu zákona o nájme, že ak nedôjde k dohode medzi prenajímateľom a\nnájomcom, vznikne medzi nimi nájomný vzťah zo zákona (zákonný nájomný vzťah) pri cene nájmu v\nobvyklej výške. Iný dôkaz o tom, že žalovaní 1/ a 2/ nový návrh nájomnej zmluvy žalobcu zo zákonných\ndôvodov (ustanovenie § 13 ods. 2, ods. 3 zákona o nájme) odmietli, neexistuje. Žalovaní 1/ a 2/ na\nzaslaný návrh žalobcu nijako nereagovali, neodmietli ho zo zákonných dôvodov, pritom tento návrh\nmohli odmietnuť iba zo zákonných dôvodov. Napokon list žalovaných 1/ a 2/ z 12. decembra 2019, na\nktorý poukazuje súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd v dovolaním napadnutom rozhodnutí,\nnespĺňa ani len základné zákonné požiadavky odmietnutia návrhu zo zákonných dôvodov v zmysle\nustanovenia § 13 ods. 2, ods. 3 zákona o nájme. Tento list, resp. výzva je zjavne nedôvodná, o čom\ndovolateľ žalovaných 1/ a 2/ písomne upovedomil, že ich výzvu pre nezákonný postup a pre neexistenciu\nzákonných dôvodov na vrátenie a prevzatie pozemkov neakceptuje a oznámil im, že medzi ním a\nžalovanými 1/ a 2/ vznikol nový nájomný vzťah na základe zaslaného návrhu.\n4.6. Dovolateľ má za to, že v zmysle dikcie zákona o nájme si včas splnil svoju zákonnú povinnosť po\nhmotnoprávnej i procesnoprávnej stránke vo vzťahu k žalovaným l/ a 2/, čo nesporne aj súd potvrdil.\nZ účelového konania žalovaných je nadmieru zrejmé, že prednostné právo žalobcu na uzavretie novej\nnájomnej zmluvy chceli porušiť a aj porušili. Podľa dovolateľa v odvolacom konaní sa odvolací súd s\ntýmito nezrovnalosťami a nezákonným postupom súdu prvej inštancie vôbec nevysporiadal. Jedine čo\nsúdu prvej inštancie vytkol, bolo posúdenie právneho vzťahu žalobcu so žalovanými 1/ a 2/, kde súd prvej\ninštancie tento vzťah posúdil ako spotrebiteľský vzťah podľa § 52 ods. 1 OZ (bod č. 26. napadnutého\nrozhodnutia). V ostatnom sa so závermi súdu prvej inštancie v rozpore s dikciou lex specialis, teda\nzákona č. 504/2003 Z. z. stotožnil.\n4.7. Aj napriek tomu, že odvolací súd v odvolacom konaní sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie\npokiaľ ide o posúdenie vzťahu žalobcu so žalovanými 1/ a 2/ ako spotrebiteľského vzťahu, hneď v\nbode 27. svojho rozhodnutia zmätočne pokračoval s nesprávnymi úvahami v rozpore so zákonom o\nnájme pokiaľ ide o žalobcom preukázateľne doručený návrh novej nájomnej zmluvy s novými alebo\npôvodnými, či zmenenými podmienkami a pod. Pritom nepochopiteľne obhajuje žalovaných 1/ a 2/ v\nich nepravdivom tvrdení v liste z 12. decembra 2019, že im nikdy žiaden návrh novej nájomnej zmluvy\ndoručený nebol a nesprávne aplikuje ustanovenie § 12 ods. 1 zákona o nájme, teda zákona č. 504/2003\nZ. z. Z uvedeného vyplýva zmätočnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, čo ho napokon robí\nnepreskúmateľným.\n4.8. Rozsudok krajského súdu je preto nepreskúmateľný (pre odklon od zákona č. 504/2003 Z. z.)\npre nedostatok dôvodov, keďže sa odvolací súd nezaoberal a dostatočným spôsobom nevysporiadal\ns odvolacími dôvodmi žalobcu, pretože z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského\nsúdu nie je možné zistiť nič, čo by riešilo ústavne akceptovateľným spôsobom prvoradý dôvod\nzamietnutia žaloby prvoinštančným súdom, t. j. vznik zákonného nájmu medzi žalobcom a\n\nžalovanými 1/ a 2/, v dôsledku čoho bolo porušené, a možno konštatovať, že nebolo vôbec realizované\nzákladné právo dovolateľa na spravodlivý proces.\n4.9. Rozporuplnosť, neodôvodnenosť a zmätočnosť rozhodnutia krajského súdu dovolateľ vidí aj vtom,\nže krajský súd posudzoval danú vec viac z hľadiska občianskoprávneho s dôrazom k vlastníckemu právu\nv prospech žalovaných 1/ a 2/ a bez zohľadnenia dikcie lex specialis, teda zákona č. 504/2003 Z. z., čo\nje priamo v rozpore aj s konštatovaním súdu prvej inštancie v bode 22. rozsudku, že žalobca si svoju\nzákonnú povinnosť splnil.\n4.10. Extrémny nesúlad medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi z nich vyvodenými predstavuje\nsituáciu, kedy súd urobí skutkový záver, ktorý z dôkazov nevyplýva (holé tvrdenia žalovaného 1/ až\npred súdom a bez dôkazov), čo možno v danej veci označiť ako extrémny nesúlad medzi skutkovými\nzisteniami a právnymi závermi z nich vyvodenými.\n4.11. Dovolateľ vidí aj ďalšie zmätočné konštatovania odvolacieho súdu ohľadom pôvodných podmienok\nv pôvodnej nájomnej zmluve, nových podmienok v návrhu a pod. pričom ani samotné ustanovenia §\n12, § 13 ods. 2, ods. 3 zákona č. 504/2003 Z. z. o žiadnych podmienkach nehovorí. Je úplne jasné, že\nvzhľadom na potreby žalobcu ako poľnohospodára a na požiadavky praxe vrátane zmien vo výmerách\nparciel atď., po uplynutí predchádzajúcich 5 rokov, ako aj vzhľadom na zmeny v legislatíve sa podmienky\nzmenili a návrh novej nájomnej zmluvy nemohol byť totožný so zmluvou spred 5 - 6 rokov. Žalovaní 1/ a\n2/ mali na navrhnutie zmien, resp. na pripomienkovanie návrhu novej nájomnej zmluvy a na odmietnutie\nnávrhu novej nájomnej zmluvy len zo zákonných dôvodov, 2 mesiace od doručenia návrhu, t. j. od 31.\noktóbra 2019 do 31. decembra 2019. Neurobili tak a práve naopak nezmyselne v liste z 12. decembra\n2019 klamlivo popreli aj doručenie návrhu novej nájomnej zmluvy, čo preukazuje ich úmysel porušiť\nzákonom stanovené zaväzujúce podmienky podľa § 13 ods. 2, ods. 3 na škodu dovolateľa.\n4.12. Dovolateľ teda s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že zo strany konajúcich súdov\nnedostal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, komu patrí právo obhospodarovania k pozemkom\nšpecifikovaným v žalobe, nachádzajúcim sa v katastrálnom území C., okres L..\n4.13. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. e) CSP dovolateľ dal do pozornosti\ndovolacieho súdu, že podaním z 29. decembra 2023 vzniesol námietku zaujatosti proti členke senátu,\nktorá ako samosudkyňa v inom spore sp. zn. 1C/139/2016 na Okresnom súde Bardejov rozhodovala o\npredmete tohto sporu, hoci aj čiastočne (nie o všetkých parcelách). Krajský súd na vznesenú námietku\ndovolateľa nijako nereagoval a konal, akoby táto námietka ani vznesená nebola.\n4.14. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP dovolateľ uviedol, že záver\nodvolacieho súdu v bode 33. jeho odôvodnenia považuje za nesprávne právne posúdenie otázky\nsúvisiacej so vznikom nového nájomného vzťahu. Dovolateľ uviedol, že neexistuje žiaden dôkaz o tom,\nže žalovaní 1/ a 2/ návrh zo zákonných dôvodov (§ 13 ods. 2, ods. 3 zákona o nájme) odmietli. Dovolateľ\nuviedol, že odvolacím súdom bola nesprávne riešená nasledujúca právna otázka: „či na základe splnenia\nzákonných povinností dovolateľa podľa ustanovení § 13 ods. 2, ods. 3 zákona č. 504/2003 Z. z. vtedy\nplatného, vznikol nový nájomný vzťah medzi dovolateľom - žalobcom ako nájomcom a žalovanými v 1. a\n2. rade ako prenajímateľmi od 1. januára 2020?“ Dovolateľ zastáva právny názor, že vlastník pozemku\nnemôže platne uzavrieť nájomnú zmluvu na ten istý predmet nájmu v rovnakom časovom období s\nviacerými nájomcami. Napokon o práve dovolateľa užívať a obhospodarovať predmetné pozemky svedčí\naj ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, kde v rámci tejto interpretácie najvyšší súd odvodzuje\nneplatnosť nájomnej zmluvy v prípade dvojitého nájmu rovnakej veci, a to pre tzv. počiatočnú právnu\nnemožnosť. Podľa tejto judikatúry je predpokladom pre uzavretie nájomnej zmluvy právna voľnosť veci,\nt. j. že k nej nesmie v okamihu uzavretia nájomnej zmluvy svedčiť právo nájmu inej osobe, inak je\nneskoršia nájomná zmluva zaťažená absolútnou neplatnosťou z dôvodu počiatočnej právnej nemožnosti\nplnenia (napr. uznesenie Nejvyššího soudu sp. zn. 26Cdo/2396/2000, rozsudok sp. zn. 26Cdo/916/2001,\nrozsudok sp. zn. 26Cdo/4217/2010, rozsudok sp. zn. 26Cdo/3720/2011). Dovolateľ má za to, že\nv tomto kontexte ide o otázku relevantnú v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, a teda o\nprávnu otázku, ktorá ešte nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu\nk nej a sa ani nemohla vytvoriť a ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu.\n\n4.15. Táto otázka by mala byť správne riešená tak, že dovolateľovi svedčí v tomto prípade právo na\nužívanie a obhospodarovanie pozemkov do doby, kým zo strany súdu nedôjde k vydaniu právoplatného\nrozhodnutia o neexistencii, resp. o zániku tohto práva dovolateľa, resp. do doby skončenia nájomného\nvzťahu podľa nájomnej zmluvy alebo zákona č. 504/2003 Z. z.\n4.16. Dovolateľ navrhol, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vrátil súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie.\n4.17. Dovolateľ zároveň navrhol odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozsudku krajského\nsúdu.\n5. Žalovaný 3/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu dovolateľa uviedol, že argumentácia žalobcu v\npodanom dovolaní je zjavne účelová, preto navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol a priznal\nžalovanému 3/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\n5.1. Žalovaní 1/ a 2/ sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrili.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) nezistil splnenie predpokladov pre\nvyhovenie návrhu žalobcu na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu\nv zmysle § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné\nrozhodnutie (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/144/2019, 4Cdo/108/2019, 9Cdo\n72/2020, 9Cdo 184/2020).\n7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP, ďalej aj „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala\nv stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej\nneprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k\nzáveru, že dovolanie žalobcu je potrebné zamietnuť.\n8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo\ndomôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie,\nsa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia\nktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane\ndovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).\n9. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna\núprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,\n(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomuktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť\ndovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v\nustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť\ndovolania pre riešenie právnej otázky).\n10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).\n11. Dovolateľ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. e) CSP, podľa ktorého je dovolanie\nprípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,\nak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu\nnamietal, že podaním z 29. decembra 2023 vzniesol námietku zaujatosti proti členke senátu, ktorá ako\nsamosudkyňa v inom spore sp. zn. 1C/139/2016 na Okresnom súde Bardejov rozhodovala o predmete\ntohto sporu hoci aj čiastočne (nie o všetkých parcelách). Krajský súd na vznesenú námietku dovolateľa\nnijako nereagoval a konal, akoby táto námietka ani vznesená nebola.\n12. V súvislosti s posúdením opodstatnenosti tejto námietky dovolateľa dovolací súd poukazuje na\nrozhodnutie najvyššieho súdu publikované ako judikát R 59/1997, v zmysle ktorého neexistencia\nžiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca\nje alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní\n\npodmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho\nporiadku, posúdiť túto otázku samostatne. Tento záver najvyššieho súdu je naďalej aktuálny vo vzťahu\nk § 420 písm. e) CSP.\n13. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že na č. l. 286 spisu sa nachádza námietka zaujatosti z 29.\ndecembra 2023 zo strany žalobcu doručená ten istý deň krajskému súdu, v ktorej žalobca poukazujúc\nna § 49 ods. 2 CSP namietal zaujatosť členky senátu JUDr. Kataríny Krochtovej z dôvodu, že menovaná\nsudkyňa rozhodovala o tom istom predmete sporu v inom konaní na súde prvej inštancie v Bardejove\n(sp. zn. 1C/139/2016).\n14. Ďalej zo spisu vyplýva, že odvolací súd na základe prípisu dovolacieho súdu z 27. augusta 2025\n(č. l. 374 a nasl. spisu) zaujal stanovisko k vznesenej námietke zaujatosti (č. l. 375 a nasl. spisu), v\nktorom uviedol, že „sudkyňa JUDr. Katarína Krochtová vo veci sp. zn. 1C/139/2016 Okresného súdu\nBardejov rozhodovala o žalobe žalobcu AKBARIES, s. r. o. proti žalovanému LJ EKO s. r. o. o náhradu\nškody a vydanie bezdôvodného obohatenia a vo veci sp. zn. 3Co/59/2023 žalobcu AKBARIES, s. r.\no. proti žalovaným 1. E. Y., 2. J. Y., 3. LJ EKO s. r. o., menovaná sudkyňa rozhodovala ako členka\nsenátu v senáte 3Co Krajského súdu v Prešove o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy a určenia\noprávnenia žalobcu užívať nehnuteľnosti. Vo veci Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1C/139/2016 bol\npredmetom konania nárok žalobcu na náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, vo veci sp.\nzn. 3Co/59/2023 bol predmetom konania nárok žalobcu o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy a určenie\noprávnenia žalobcu užívať nehnuteľnosti, čo znamená, že menovaná sudkyňa nerozhodovala ten istý\nspor na súde prvej inštancie ako tvrdí žalobca vo vznesenej námietke zaujatosti. Odvolací súd z vyššie\nuvedených dôvodov na žalobcom vznesenú námietku zaujatosti (č. l. 286) neprihliadol, vyhodnotil ju ako\nneopodstatnenú, nakoľko nejde o prípad vylúčenia sudcu postupom podľa § 49 ods. 2 CSP.“\n15. Sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu,\nk stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti\no jeho nezaujatosti (§ 49 ods. 1 CSP). Vylúčený je i sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý\nspor na súde inej inštancie (§ 49 ods. 2 CSP). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré\nspočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti (§ 49 ods. 3 CSP). Strana má\nprávo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti (§ 52 ods. 1 CSP). V námietke zaujatosti\nmusí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má\nbyť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy\nna preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny\npripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec\nnadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú (§ 52 ods. 2\nCSP). Námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy sa strana dozvedela\no dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto\nprípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 53 ods. 1 CSP). Ak sa námietka zaujatosti týka len\nokolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na\nnámietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 53 ods.\n3 CSP).\n16. V zmysle vyššie uvedených ustanovení je právne významný vzťah sudcu buď k veci (kedy má sudca\nsvoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k stranám\nsporu/účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k stranám sporu/účastníkovi\nkonania určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý bolo možné pochybovať o jeho nezaujatosti) alebo\nk zástupcom strán sporu/účastníkov konania, aj k osobám zúčastneným na konaní (napr. znalcovi),\nkeď možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Okrem uvedených okolností je z konania\nna súde vyššej inštancie (napr. na krajskom súde) vylúčený aj sudca, ktorý rozhodoval ten istý spor na\nsúde nižšej inštancie (napr. na okresnom súde), a naopak. Ide však o výnimočné situácie. Samotné\npochybnosti strany/účastníka o existencii takéhoto vzťahu sudcu nie sú určujúce; rozhodujúcim je, či\nreálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne zakladať legitímne pochybnosti o nezaujatosti sudcu.\nUstanovenie § 49 ods. 3 CSP ale jednoznačne vylučuje z dôvodov zakladajúcich zaujatosť sudcu\ntie okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v\niných veciach. A práve také okolnosti uplatnil žalobca v danom prípade. So zreteľom na podstatu, obsah\na predmet týchto námietok (toho, čoho sa týkajú) odvolací súd správne na ne neprihliadol a o vylúčení\nnamietanej sudkyne ani nerozhodoval.\n\n17. Dovolací súd zdôrazňuje, že sudkyňa JUDr. Katarína Krochtová by z konania na súde vyššej\ninštancie, t. j. odvolacom súde v tomto spore, bola vylúčená, pokiaľ by rozhodovala ten istý spor na\nokresnom súde, čo nie je daný prípad (napokon uvedené dovolateľ ani nenamietal). Zaujatosť členky\nsenátu JUDr. Kataríny Krochtovej namietal z dôvodu jej rozhodovania o tom istom predmete sporu v inom\nkonaní na súde prvej inštancie v Bardejove (sp. zn. 1C/139/2016). K čomu dovolací súd poznamenáva,\nže skutočnosť, že sudkyňa JUDr. Katarína Krochtová rozhodovala iný spor vedený na Okresnom súde\nBardejov pod sp. zn. 1C/139/2016 o náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia (predmet\nkonania/sporu), neznamená naplnenie predpokladov v zmysle § 49 ods. 2 CSP pre jej vylúčenie ako\nsudkyne odvolacieho súdu. V prejednávanej veci ide o spor, ktorého predmetom je určenie neplatnosti\nnájomnej zmluvy a určenia oprávnenia žalobcu užívať nehnuteľnosti, čo je zjavne iný spor, s iným\npredmetom konania, ako tomu bolo v konaní pred Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. 1C/139/2016.\nDôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti spočívajúce v jeho rozhodovaní v iných sporoch, preto\nrozhodovanie JUDr. Katarínou Krochtovou na súde prvej inštancie v inom spore nezakladalo\nlegitímny dôvod na jej vylúčenie ako sudkyne, členky senátu na odvolacom súde v prejednávanom spore\n(§ 49 ods. 3 CSP).\n18. V nadväznosti na uvedené vo vzťahu k dovolacej námietke žalobcu podľa § 420 písm. e) CSP\ndovolací súd uzatvára, že iba skutočnosť, že členka odvolacieho senátu v minulosti rozhodovala inú\nvec strán konania, nenapĺňa takú intenzitu, aby bolo možné konštatovať, že vec bola na odvolacom\nsúde rozhodovaná vylúčeným sudcom. Dovolateľ neopodstatnene namietal, že konanie pred odvolacím\nsúdom bolo postihnuté zmätočnostnou vadou vyplývajúcou z § 420 písm. e) CSP, dovolanie v tejto časti\nje neprípustné.\n19. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania okrem iného aj z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je\ndovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie\nkončí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n19.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n19.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak\nzároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia\nspravodlivosti).\n19.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.\nÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n20. Žalobca v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP v dovolaní namietal, že\nrozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne, rozporuplné\na nevysporiadava sa s odvolacími námietkami. Tiež mal výhrady voči zistenému skutkovému stavu a\ndokazovaniu, namietal extrémny nesúlad medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi.\n21. K námietke nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosti) rozsudku odvolacieho súdu\npovažuje dovolací súd za potrebné uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou\n\nje aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva\nna spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), aj z rozhodnutí\nústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe\nzahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je\nnaplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných\nprávnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na\nspravodlivý proces, nie sú svojvoľné (arbitrárne), neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich\nsúdov.\n21.1. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných\nsúdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú\npredovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí\nvyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a\nprávnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v\nodôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené\nv rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj\nlaickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný\nsúd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá\nochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS\n332/09, I. ÚS 501/11).\n21.2. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II.\nÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254 - B, str. 49, § 30). Inak\npovedané judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je\npre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,\nktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz\nTorija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z\n9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z\n19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať\npodrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).\n22. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd k námietke nedostatočného odôvodnenia\n(nepreskúmateľnosti), či arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, môže len konštatovať, že v\nposudzovanom spore obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n22.1. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd\nrozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s\ndôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov, na ktoré\naj odkázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP (pozri odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu) s výnimkou\nposúdenia právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ ako spotrebiteľského vzťahu. Odvolací\nsúd svoje rozhodnutie nezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych iných, či nových\nskutkových a právnych záveroch.\n22.2. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody\nposudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v potvrdzovanom rozsudku okresného súdu, s ktorým\nvytvára organickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska\njeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Ak odvolací súd v plnom rozsahu\nodkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na\nrelevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v\nsebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.\n22.3. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle\nustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje aj zdôvodnenie\nvšetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú\n\nzhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by\nv danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k\nporušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil\núvahami, ktoré sú zrozumiteľné, konzistentné a spätne preskúmateľné.\n22.3.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu\nprvej inštancie, ktorým súd žalobu žalobcu o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy a určenia oprávnenia\nžalobcu užívať nehnuteľnosti, zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva ako vo\nveci rozhodol súd prvej inštancie, skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská\nstrán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy,\nz ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení a prečo rozhodnutie okresného súdu\npovažuje za vecne správne, keď sa síce nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie ohľadom posúdenia\nvzťahu medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ ako spotrebiteľským, avšak napriek tomu považoval\nrozhodnutie okresného súdu za vecne správne a stotožnil sa so záverom okresného súdu, že nedošlo\nk riadnemu uzavretiu novej nájomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/, a tak ani vzniku\nnájomného vzťahu od 1. januára 2020, keď žalobca mal síce právo na prednostné uzavretie\nnovej nájomnej zmluvy na poľnohospodárske pozemky, avšak tým, že novým návrhom zmluvy výrazne\nupravil podmienky oproti pôvodnej nájomnej zmluve, návrh novej nájomnej zmluvy žalovaní 1/ a 2/\nneakceptovali. Z dôvodu nepreukázania nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/,\nsprávne postupoval súd prvej inštancie, ak žalobu žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. K\nčomu na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a\nza účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu a ním spochybňovanej výzvy\nžalovaných 1/ a 2/ na vrátenie a prevzatie pozemku ako platného právneho úkonu, ktorou žalovaní l/ a 2/\ndeklarovali svoj nezáujem na pokračovaní v nájomnom vzťahu so žalobcom. Z odôvodnenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu (body 20. až 33.) v kompletizujúcej jednote s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej\ninštancie (body 30. až 65.) nevyplýva nedostatočnosť, rozporuplnosť, či arbitrárnosť a nezrozumiteľnosť,\nani absencia o podstatných skutkových a právnych záveroch, či taká aplikácia príslušných ustanovení\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.\n23. K námietke dovolateľa, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho námietkou uvedenou v odvolaní, kde\ndovolateľ namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s dikciou lex specialis, ktorým je zákon č. 504/2003\nZ. z., nesprávne aplikoval jednotlivé ustanovenia OZ, pričom ďalej v dovolaní osobitne zdôrazňoval\n§ 52 ods. 1 OZ, dovolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom\nodvolací súd výslovne reagoval na túto odvolaciu námietku dovolateľa, keď uviedol, že sa stotožňuje s\nodôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie s výnimkou posúdenia právneho vzťahu medzi žalobcom\na žalovanými 1/ a 2/ ako spotrebiteľského vzťahu, čo však nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie (pozri body 26. a 27. rozsudku odvolacieho súdu). Je tak zjavné, že odvolací súd\npráve na základe odvolacej námietky žalobcu sa nestotožnil so súdom prvej inštancie ohľadom aplikácie\nustanovení OZ týkajúcich sa posúdenia vzťahu medzi žalobcom a žalovanými ako spotrebiteľského\nvzťahu, preto v rozpore s uvedeným vyznieva vyššie uvedená dovolacia námietka, ktorú dovolací\nsúd považuje za neopodstatnenú. Navyše v tomto smere dovolací súd pripomína, že povinnosťou\nsúdu je účinne sa zaoberať len takými námietkami a argumentmi strán sporu, ktoré majú význam pre\nrozhodnutie.\n24. K námietke dovolateľa, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho námietkou uvedenou v odvolaní,\nkde dovolateľ namietal nesprávny postup súdu prvej inštancie aplikáciou nesprávnej právnej normy\nkonkrétne, ustanovení § 16a, § 16b ods. 1, 2 zákona č. 543/2007 Z. z., ktorý od 1. januára 2018 už\nnie je v platnosti, žalobca prezentuje túto argumentáciu prvýkrát až v dovolaní aj napriek tomu, že bol\nzastúpený advokátom v konaní.\n24.1. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že\ndovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie\nnávrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy\nodvolací súd riadne preskúmal a zaujal k nim správny právny záver. Dovolanie ako mimoriadny opravný\nprostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania\nriadnych opravných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale\naj materiálne, teda vecne (argumentačne), čo znamená, že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom\n\nprostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietal už v rámci riadneho opravného\nprostriedku, a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom v jeho neprospech (R 73/2019).\n24.2. Ak potom žalobca predmetnú dovolaciu námietku neuplatnil v odvolacom konaní v rámci ochrany\nsvojich práv, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a\ncontrario), lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie, prípadne jeho procesný\npostup v konaní namiesto odvolacieho súdu, ktorý však na to nedostal príležitosť (obdobne tiež sp. zn.\n7Cdo/161/2019, 4Cdo/122/2020, 4Cdo/40/2019, 8Cdo/140/2018, 8Cdo/157/2018). Preto dovolací súd\nna uvedenú námietku žalobcu v súvislosti s vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP neprihliadol.\n25. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ dovolateľ svojou argumentáciou spochybňoval\nsprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom snažiac sa dovolaciemu súdu ponúknuť vlastnú\ninterpretáciu skutkového deja a naňho vzťahujúce sa správne, spravodlivé a zákonu\nzodpovedajúce posúdenie veci tak, ako to vníma dovolateľ, neuvedomujúc si pritom, že aj\nv prípade jej opodstatnenosti by to zakladalo nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého\nrozsudku, nezakladalo by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP (viď konštantnú\njudikatúru najvyššieho súdu (R 24/2017 a sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017,\n4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Tento právny záver považuje i ústavný\nsúd za akceptovateľný (I. ÚS 61/2019). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,\nže dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie\nako vecne správne, nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\njeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06).\n26. Z dôvodov vyššie uvedených dovolací súd môže len konštatovať, že dovolanie žalobcu\nnamietajúceho vadu podľa § 420 písm. f) CSP spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudku\nodvolacieho súdu je síce v tejto časti prípustné, ale nie je dôvodné, pretože táto vada zistená nebola.\n27. Dovolateľ v dovolaní tiež spochybňoval vykonané dokazovanie a zistenie skutkového stavu a\nnavodzoval vlastné hodnotenie dôkazov a zistenie skutkových okolností smerujúcich k založeniu svojho\nnázoru na právne posúdenie sporu a úspechu v spore, tiež tvrdil extrémny nesúlad medzi skutkovými\nzisteniami a právnymi závermi (pozri body 4.3., 4.10., 4.11. tohto rozhodnutia). Akcentoval posúdenie\n„návrhu nájomnej zmluvy“ podľa dovolateľa zaslaný a preukázateľne doručený žalovaným 1/ a 2/ 30.\noktóbra 2019, a tí ho v stanovenej lehote neodmietli, čo spôsobilo vznik nového nájomného vzťahu\nmedzi žalobcom ako nájomcom a žalovanými 1/ a 2/ ako prenajímateľmi od 1. januára 2020, čo malo byť\npodľa dovolateľa dôvodom pre vyhodnotenie platnosti vzniku nájomného vzťahu medzi ním a žalovaným\n1/ a 2/. K uvedenému dovolací súd pripomína, že sporové konanie je konaním, v ktorom vždy proti\nsebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné, úloha súdu je práve v tom,\naby na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej-ktorej strany\na prijal právne závery tomu zodpovedajúce. Je teda zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy\ntou neúspešnou. Podstata dovolania a jeho dôvodov nemôže byť založená na samotnej skutočnosti\nneúspechu v konaní a na argumentácii, že súdy mali považovať tvrdenia neúspešnej strany za pravdivé\na relevantné. Podľa názoru dovolacieho súdu uvedená námietka dovolateľa predstavuje jeho prostý\nnesúhlas s vyhodnotením dôkazov, skutkovým a právnym záverom, keď sa dovolateľ bez ďalšieho\nnestotožňuje so záverom súdov nižšej inštancie o zamietnutí jeho žaloby, pretože nedošlo k riadnemu\nuzavretiu nájomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovanými l/ a 2/ z dôvodu chýbajúcej akceptácie\nžalovanými l/ a 2/ doručeného návrhu novej nájomnej zmluvy zo strany žalobcu, čo nepredstavuje\nzmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n28. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ktoré dovolateľ naznačuje v dovolaní, nie je\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)\nCSP, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Uvedenú dovolaciu námietku bez ďalších relevantných\nskutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu,\na to preto, že hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v danom\nprípade súdu prvej inštancie (s ktorým sa stotožnil odvolací súd). Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí\nniektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto\nskutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá.\nV tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na už dávnejšiu judikatúru najvyššieho súdu (R 42/1993, R\n37/1993, R 125/1999, R 6/2000) a ďalšiu na ňu nadväzujúcu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu (pozri\n\nrozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017, 9CdoPr/8/2023),\nktorá nepovažovala prípadnú neúplnosť, či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov bez\nďalšieho za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania. Aj aktuálne podľa CSP platí, že dôvodom\nzakladajúcim zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP nie je nedostatočné zistenie skutkového\nstavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.\nSúlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval ústavný súd a nedospel však k záveru o jeho\nústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).\n28.1. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu dovolací súd nie je oprávnený,\nlebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto\nnemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie. Inými\nslovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a\ndruhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v\nprehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj\nI. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie\nje postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,\nporušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery\nnie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva\nna spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)\nCSP, avšak dovolací súd takéto pochybenia nezistil.\n28.2. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzavrel, že také pochybenia súdov v procese dokazovania,\nktoré by znemožnili žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP z obsahu spisu vrátane rozsudkov\nsúdov nižšej inštancie nevyplýva, preto dovolanie žalobcu v tejto časti ako neprípustné podľa § 447\npísm. c) CSP odmietol.\n29. Dovolateľ zároveň výslovne namietal dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, podľa\nktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [a)],\nresp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [b)].\n29.1. Pre všetky procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny\nvýznam obsah pojmu „právna otázka“, a to ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v\ndovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková\notázka. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku\nhmotnoprávnu, ktorá sa odvíja od interpretácie napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,\nZákonníka práce, Zákona o rodine, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a\ninterpretácii procesných ustanovení. Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení\nzaložil rozhodnutie napadnuté dovolaním (ďalej aj „kľúčová otázka“). Právna otázka, na vyriešení\nktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v\nrozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť\npovažovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP\nmusí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).\n29.2. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním\nskutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio\niuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,\njej aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/218/2017,\n3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).\n30. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n\n31. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\nna zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou\naplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)\nprávny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n32. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP mohlo byť\nrozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady\nprípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od\nvyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež podmienky dovolacieho\nkonania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími\ndôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (napr. sp.\nzn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/38/2019, 4Cdo/32/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/25/2018, 8Cdo/100/2017).\nK posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady\n(po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP,\npodobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n33. Povinnosťou dovolateľa pri vymedzení dovolacieho dôvodu v prípade dovolania prípustného\npodľa § 421 ods. 1 CSP je okrem povinnosti výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré\npovažuje za nesprávne, aj povinnosť konkretizovať, ako podľa jeho názoru mal odvolací súd konkrétnu\nprávnu otázku správne vyriešiť. Iba ak sú všetky uvedené kumulatívne podmienky splnené, môže\ndovolací súd pristúpiť k uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu, v opačnom prípade\ndovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. f) CSP.\n34. Dovolateľ v dovolaní vymedzil prípustnosť svojho dovolania s poukazom na § 421 ods. 1 písm. a) a b)\nCSP ohľadom nesprávneho vyriešenia otázky „či na základe splnenia zákonných povinností dovolateľa\npodľa ustanovení § 13 ods. 2, ods. 3 zákona č. 504/2003 Z. z. vtedy platného, vznikol nový nájomný\nvzťah medzi dovolateľom - žalobcom ako nájomcom a žalovanými v 1. a 2. rade ako prenajímateľmi\nod 01. 01. 2020?“\n35. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania,\na to najmä z hľadiska, či žalobca v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ním nastolená\nprávna otázka je taká otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.\n36. Dovolací súd posudzujúc dovolateľom formulovanú otázku aj v kontexte obsahu podaného dovolania\n(§ 124 CSP) dospel k záveru, že ide o otázku závislú od posúdenia konkrétneho sporu, dôkazov a\nskutkových okolností zistených v tomto konkrétnom spore, pretože v podstatnom vyjadruje nespokojnosť\ndovolateľa s priebehom dokazovania, jeho hodnotenia a zistenia skutkového stavu súdmi nižšej inštancie\na jeho následného právneho posúdenia. Dovolateľ ním formulovanou otázkou sa pýta, či s prihliadnutím\nna § 13 ods. 2 a 3 zákona č. 504/2003 Z. z. došlo k platnému vzniku nájomného vzťahu medzi ním a\nžalovanými 1/ a 2/ od l. januára 2020, keď dovolateľ vyhodnocuje dôkazy a vyvodzuje z nich vlastný\nskutkový záver, že jeho zákonné povinnosti podľa ustanovení vtedy platného § 13 ods. 2, ods. 3 zákona\nč. 504/2003 Z. z. boli splnené, že žalovaným 1/ a 2/ bol doručený návrh novej nájomnej zmluvy, ktorý\nneodmietli (riadne), čo znamená, že dovolateľ vkladá do nastolenej otázky vlastný skutkový predpoklad\n(bez zreteľa na zistenia odvolacieho súdu v posudzovanom spore, pozri bod 27. rozsudku odvolacieho\nsúdu). Na tomto vlastnom skutkovom predpoklade dovolateľ zakladá podľa neho platné uzavretie novej\nnájomnej zmluvy od 1. januára 2020 medzi ním a žalovanými l/ a 2/, v dôsledku čoho má právo užívať\nnehnuteľnosti, ktoré sú jej predmetom.\n37. Z uvedeného je tak zjavné, že nosnou argumentáciou žalobcu pri formulovaní právnej otázky podľa\n§ 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP bolo spochybňovanie skutkových záverov odvolacieho súdu, najmä čo\ndo splnenia predpokladov pre vznik nájomného vzťahu, zo strany žalobcu a aj žalovaných 1/ a 2/, ktoré\nargumenty dovolateľa pretavené do nastolenej otázky indikujú, že dovolateľ vo svojej podstate namietal\nvoči skutkovým zisteniam súdov nižšej inštancie, ktoré dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať a\nani formulovať nové skutkové závery, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu)\nv dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (porovnaj § 442 CSP). Dovolací súd nie je\n\ntreťou inštanciou, primárne je súdom právnym, nie skutkovým, a preto sa ním nemožno domáhať revízie\nskutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania\n(pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný\nsporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 432).\n37.1. Dovolací súd navyše poukazuje na konštatovanie odvolacieho súdu v bode 27. odôvodnenia\njeho rozhodnutia, ... nedošlo k predĺženiu, resp. obnoveniu nájomnej zmluvy medzi žalobcom a\nžalovanými v 1. a 2. rade. Žalobca mal síce právo na prednostné uzavretie novej nájomnej zmluvy\nna poľnohospodárske pozemky, avšak tým, že novým návrhom zmluvy výrazne upravil podmienky\noproti pôvodnej nájomnej zmluve z 29. 12. 2014, návrh novej nájomnej zmluvy žalovaní v 1. a 2.\nrade neakceptovali. Nešlo o návrh nájomnej zmluvy s pôvodnými podmienkami ako má na mysli\nustanovenie § 12 ods. 4 v spojení s ustanovením § 13 ods. 2, 3 zákona č. 504/2003 Z. z., nakoľko nová\nnájomná zmluva obsahovala zmenu pôvodných podmienok oproti nájomnej zmluve z 29. 12. 2014. V\nprejednávanej veci žalovaní v 1. a 2. rade adresovali žalobcovi list označený ako „Výzva na vrátenie a\nprevzatie pozemku“ z 12. 12. 2019 (č. l. 17), ktorý bol ako doporučený list uložený na pošte Šarišské\nČierne z dôvodu, že adresát si zásielku neprevzal v odbernej lehote (č. l. 19). V tomto liste je uvedené,\nže žalovaní v súlade so zákonom č. 504/2003 Z. z. vyzývajú žalobcu na vrátenie a prevzatie prenajatých\npozemkov špecifikovaných v prílohe tejto výzvy, nakoľko doba nájmu končí 31. 12. 2019. Zároveň sa\nv tomto liste uvádza, že žalobcom nebol relevantným spôsobom doručený návrh nájomnej zmluvy na\nnové obdobie od 01. 01. 2020. Podľa odvolacieho súdu, nie je možný iný výklad než ten, že sa jednalo\nv tomto prípade jednoznačne o výzvu smerujúcu v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003\nZ. z. k vráteniu prenajatých pozemkov. Ak zákon hovorí o vrátení a prevzatí prenajatého pozemku, tak\noperuje len s pojmami, ktoré závisia od toho, kto takúto výzvu adresuje, teda kým prenajímateľ adresuje\ntakúto výzvu nájomcovi a táto smeruje na vrátenie prenajatého pozemku, na druhej strane nájomca,\nktorý už nemá záujem o ďalšie pokračovanie v nájme, smeruje takúto výzvu k prenajímateľovi ohľadne\nprevzatia prenajatého pozemku, aby si prebral pozemok, o ktorý už nájomca nemá záujem.\n37.2. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolateľom naformulovaná otázka\npostavená na jeho vlastnom hodnotení dôkazov a skutkovom a právnom závere o splnení\nzákonných povinností dovolateľa podľa § 13 ods. 2 a 3 zákona č. 504/2003 Z. z. nemôže predstavovať\nprávnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu v\nmerite sporu. Argumentácia dovolateľa vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a)\na b) CSP predstavuje iba polemiku s rozhodnutím odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie, resp. ide o\nnámietky, ktoré sa týkajú spochybňovania správnosti skutkových zistení, resp. navodzovania vlastných\nskutkových a právnych záverov. Nesprávnym zistením skutkového stavu, prípadne len samou polemikou\ns rozhodnutím súdu nie je možné podľa Civilného sporového poriadku vymedziť dovolací dôvod, ktorým\nje nesprávne právne posúdenie veci. Uplatnenie tohto dovolacieho dôvodu predpokladá spochybnenie\nsprávnosti riešenia kľúčovej otázky odvolacím súdom, ktorá argumentácia v dovolaní absentuje. Ak\ndovolateľ namieta nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom, a\ntak spochybnenie skutkovej otázky, touto nesprávnosťou nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého\nprípustnosť dovolateľ vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.\n38. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že pokiaľ dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa\n§ 421 ods. 1 písm. a) CSP odkazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.\n26Cdo/2396/2000, 26Cdo/916/2001, 26Cdo/4217/2010, 26Cdo/3720/2011, dovolací súd pripomína, že\nv zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018 patria\ndo pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax\nvyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj\nv jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)\nrozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto\nnázory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané\ncivilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných\nNajvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí\na stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov,\nktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch\n\n1974, 1980 a 1986. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Českej republiky pod tento pojem nespadajú. Preto dovolací súd na rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré dovolateľ poukazoval, neprihliadol.\n39. Dovolací súd tak uzavrel, že pokiaľ dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom uvedeným v § 421\nods. 1 písm. a) a b) CSP neformuloval a nekonkretizoval žiadnu relevantnú právnu otázku, čo znamená,\nže dovolacie dôvody dovolateľ nevymedzil zákonným spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP, preto\ndovolací súd jeho dovolanie v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. f) CSP bez toho,\naby sa zaoberal jeho dôvodnosťou.\n40. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu ohľadom\nnamietanej vady podľa § 420 písm. e) CSP je neprípustné, podľa § 420 písm. f) CSP je síce v časti\nprípustné, ale nie je dôvodné, v časti je neprípustné a ohľadom namietajúceho nesprávneho právneho\nposúdenia sporu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP je neprípustné. Vzhľadom na uvedené dovolací\nsúd dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP).\n41. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3\nveta druhá CSP), avšak v danej veci dodáva, že v dovolacom konaní žalovaný 3/ bol úspešný, preto\nmu dovolací súd na základe ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.\n41.1. Žalovanému 1/ a 2/ rovnako ako úspešným v dovolacom konaním vznikol zásadne nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania v zmysle § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní 1/ a 2/\nv dovolacom konaní ale boli nečinní, trovy dovolacieho konania si neuplatnili a z obsahu spisu vyplýva,\nže im trovy dovolacieho konania nevznikli, preto v súlade so svojou judikatúrou dovolací súd rozhodol o\ntrovách dovolacieho konania žalovaných 1/ a 2/ tak, že im nárok na ich náhradu nepriznal (R 72/2018).\n42. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobca ako doterajší nájomca poľnohospodárskych pozemkov sa domáhal určenia neplatnosti nájomnej zmluvy, ktorú prenajímatelia uzavreli s novým nájomcom, a určenia svojho oprávnenia pozemky užívať s tvrdením, že na základe prednostného práva podľa § 13 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z. vznikol od 1. januára 2020 nový nájomný vzťah. Súdy nižších inštancií žalobu zamietli, pretože návrh novej zmluvy podstatne menil podmienky pôvodného nájmu, prenajímatelia ho neakceptovali a výzvou na vrátenie pozemkov jednoznačne prejavili vôľu v nájme nepokračovať. Dovolateľ namietal, že vo veci rozhodovala vylúčená sudkyňa, ktorá na okresnom súde rozhodovala iný spor tých istých strán, ďalej nedostatočné odôvodnenie rozsudku a nesprávne právne posúdenie vzniku nájomného vzťahu. Dovolací súd uzavrel, že rozhodovanie sudkyne v inom spore o náhradu škody nenapĺňa dôvod vylúčenia podľa § 49 ods. 2 CSP, odôvodnenie odvolacieho rozsudku v jednote s rozsudkom súdu prvej inštancie je dostatočné a námietka uplatnená prvýkrát až v dovolaní nemôže byť posudzovaná. Dovolateľom formulovaná otázka vychádzala z vlastného skutkového predpokladu o splnení zákonných povinností, preto nejde o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie ako celok zamietol podľa § 448 CSP.", "pravna_veta": "Sudca odvolacieho súdu nie je vylúčený podľa § 49 ods. 2 CSP len preto, že na súde prvej inštancie rozhodoval iný spor medzi tými istými stranami s iným predmetom konania; okolnosti spočívajúce v rozhodovacej činnosti sudcu v iných veciach nie sú dôvodom jeho vylúčenia (§ 49 ods. 3 CSP) a na takú námietku zaujatosti súd neprihliada bez predloženia veci nadriadenému súdu (§ 53 ods. 3 CSP). Dovolateľ môže v dovolaní úspešne argumentovať len dôvodmi, ktoré uplatnil už v odvolacom konaní; otázka postavená na vlastnom hodnotení dôkazov a vlastnom skutkovom predpoklade dovolateľa nie je právnou otázkou v zmysle § 421 ods. 1 CSP a nesprávne vyhodnotenie dôkazov nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Rozhodnutia súdov iných štátov, vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, nie sú súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.", "ustanovenia": ["§ 49 ods. 2 CSP", "§ 49 ods. 3 CSP", "§ 53 ods. 3 CSP", "§ 420 písm. e) CSP", "§ 420 písm. f) CSP", "§ 421 ods. 1 CSP", "§ 13 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z.", "§ 448 CSP"], "vygenerovane": "2026-10-24", "klucove_pojmy": ["vylúčenie sudcu", "námietka zaujatosti", "prípustnosť dovolania", "právna otázka", "odôvodnenie rozhodnutia", "nájom poľnohospodárskych pozemkov", "prednostné právo nájomcu", "ustálená rozhodovacia prax"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}