Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/124/2025 z 26. 8. 2026
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. augusta 2026, sp. zn. 5Cdo/124/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:8213202763.2
Najvyšší súd | 5Cdo/124/2025 | ECLI:SK:NSSR:2026:8213202763.2 | 2026-08-26 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 421 CSP, § 421 CSP, § 447 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ddea5569-c73c-4c4f-b344-63eb74a55c23
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8213202763.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Najvyšší súd
5Cdo/124/2025
8213202763
26. 08. 2026
JUDr. Jozef Kolcun
ECLI:SK:NSSR:2026:8213202763.2

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Komerční banka, a.s., Praha, Na Příkopě 969/33,
Česká republika, IČO: 45 317 054, zastúpenej spoločnosťou HAVEL & PARTNERS s.r.o., advokátska
kancelária, Bratislava, Žižkova 7803/9, IČO: 36 856 584, proti žalovanému P. D., narodenému XX. XX.
XXXX, W., U. P. XXXX/XX, o zaplatenie 114.742,89 Kč s prísl., vedenom na Okresnom súde Bardejov
pod sp. zn. 5C/90/2013, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. marca
2025 sp. zn. 5Co/59/2024, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradí druhým) z 11. septembra
2024 č. k. 5C/90/2013 - 340 rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 46.390,07 Kč
spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 17. 07. 2012 do 31. 12.
2012, vo výške 7,05 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2013 do 31. 12. 2018, vo výške 7,5 %
ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2018 do 30. 6. 2018, vo výške 8 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč
od 1. 7. 2018 do 31. 12. 2018, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2019 do 30. 6.
2019, vo výške 9 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 7. 2019 do 30. 6. 2020, vo výške 7,25 % ročne
zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 7. 2020 do 30. 6. 2021, vo výške 7,5 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1.
7. 2021 do 31. 12. 2021, vo výške 10,75 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2022 do 30. 6. 2022,
vo výške 14 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 7. 2022 do 31. 12. 2022, vo výške 13,75 % ročne
zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2024 do 30. 6. 2024, vo výške 11,75 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč
od 1. 7. 2024 a ďalej do zaplatenia vo výške repo sadzby určenej Českou národní bankou, zvýšenej o
sedem percentuálnych bodov, pričom výška úrokov z omeškania za každý kalendárny polrok, v ktorom
je dlžník v omeškaní, je závislá od repo sadzby určenej Českou národní bankou a je platná pre prvý deň
príslušného kalendárneho polroka, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. (I. výrok) V prevyšujúcej
časti žalobu zamieta. (II. výrok) Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. (III. výrok)
1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o skutkové zistenia, možno
uviesť, že zo zmluvy o úvere z 10. 04. 2008, reg. č. XXXXXXXXXXXXX uzavretej medzi stranami sporu
vyplýva, že žalobca žalovanému poskytol spotrebiteľský bezúčelový úver v sume 120.000,- Kč ako
osobný úver s tým, že k čerpaniu úveru dôjde 11. 04. 2008. Vyčerpanú istinu úveru sa žalovaný zaviazal
zaplatiť do 25. 03. 2014. Bod 1.2 uvedenej zmluvy obsahuje dojednanie o tom, že neoddeliteľnou
súčasťou úverovej zmluvy sú aj Všeobecné obchodné podmienky, ako aj Úverové podmienky pre fyzickej
osoby nepodnikateľa. Podľa bodu 4.4 uvedenej zmluvy sa žalovaný zaviazal splácať poskytnutý úver
mesačne v anuitných splátkach po 2.607,- Kč splatných vždy do 25. dňa kalendárneho mesiaca.
1.2. Z predloženého historického výpisu k poskytnutému úveru vyplýva, že k dátumu 16. 04. 2009, ktorý
je vykázaný ako dátum zosplatnenia úveru, žalobca vykazoval voči žalovanému splatnú pohľadávku na
istine úveru v sume 114.744,08,- Kč a na predpísaných poplatkoch v sume 3.220,- Kč.

1.3. Zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, a preto na jej
právne posúdenie v zmysle § 262 odst. 4 Obchodného zákonníka platného v Českej republike dopadajú
nielen ustanovenia Obchodného zákonníka platného ku dňu uzavretia zmluvy, ale aj všeobecné
ustanovenia na ochranu spotrebiteľa upravené v § 52 až 57 Občianskeho zákonníka platného v tom čase
na území Českej republiky, pričom vychádzal z judikatúry vyšších súdnych autorít v Českej republike
a konkrétne z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo/3337/2010 zo dňa 24.
7. 2012, ktorý v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „Zásadní otázkou tak je posoudit, zda úprava
promlčení obsažená v občanském zákoníku v § 101 a násl. je právě těmi jinými ustanoveními směřujícími
k ochraně spotřebitele, která měl zákonodárce při zavedení ustanovení § 262 odst. 4 části věty první
za středníkem obch. zák. do našeho právního řádu na zřeteli. Nejvyšší soud dospěl k závěru, že
nikoliv. Ustanovení § 262 odst. 4 obch. zák. bylo převzato do právního řádu České republiky zákonem
č. 370//2000 Sb., kterým se mění obchodní zákoník, účinným od 1. ledna 2001 (současné podoby
nabylo zákonem č. 501/2001 Sb., kterým se mění obchodní zákoník, účinným od 31. prosince 2001), v
souvislosti s požadavky Směrnice Rady ES č. 93/13/EHS z 5. dubna 1993 o nepřiměřených podmínkách
ve spotřebitelských smlouvách (dále jen „Směrnice“), na jejímž základě též byla do občanského zákoníku
doplněna ustanovení § 52 až § 65 upravující spotřebitelské smlouvy. Cílem bylo rozšíření použitelnosti
ustanovení na ochranu spotřebitele na všechny typy smluv bez ohledu na to, v jakém kodexu jsou
upraveny. Výkladem § 262 odst. 4 části věty první za středníkem obch. zák. však nelze dospět k
závěru, že odůvodňuje aplikaci jakéhokoli ustanovení, jež by mohlo být pro spotřebitele výhodnější.
Takovému závěru nelze přisvědčit již jen proto, že by vnášel do právních vztahů zásadní nejistotu a
znamenal by též výrazný zásah do zásady rovnosti účastníků těchto vztahů. Úprava promlčení není
úpravou, která směřuje k ochraně spotřebitele; odlišně stanovená délka promlčecí doby v občanském a
obchodním zákoníku je pouze výsledkem různých legislativních procesů, z nichž však žádný nesměřuje
k ochraně slabší strany (spotřebitele). Promlčení působí vůči oběma stranám stejně, z komplexní úpravy
promlčení v každém z těchto zákonů nelze považovat jen některá z nich za výhodnější pro spotřebitele.
Argumentuje-li dovolatel výhodnější úpravou promlčení pro spotřebitele v občanském zákoníku pro
kratší obecnou promlčecí dobu (podle ustanovení § 101 je promlčecí doba tři roky) oproti úpravě v
obchodním zákoníku (podle ustanovení § 397 je promlčecí doba čtyři roky), mohlo by jít o výhodu
jen v případě, že spotřebitel je v postavení dlužníka. Kdyby byl v postavení věřitele, pak by podle
logiky dovolatele kratší promlčecí doba již výhodou nebyla. Výklad ustanovení § 262 odst. 4 části
první věty za středníkem obch. zák., který by rozlišoval, zda spotřebitel je v pozici nositele práva či
v pozici osoby mající povinnost, a podle toho umožňoval použití příslušného ustanovení o promlčení
v občanském nebo obchodním zákoníku podle konkrétní situace, je nepřijatelný. Nesprávnost názoru
dovolatele se projevuje zřetelně i na délce promlčecí doby v případě uznání závazku podle občanského
a obchodního zákoníku. Podle úpravy v občanském zákoníku, která je podle názoru dovolatele pro
spotřebitele příznivější proto, že stanoví kratší obecnou promlčecí dobu, je podle ustanovení § 110 odst.
1 promlčecí doba desetiletá, kdežto podle úpravy v ustanovení § 407 odst. 1 obch. zák. je promlčecí
doba čtyřletá. V případě uznání závazku dlužníkem je tedy úprava promlčecí doby v obou zákonech,
pokud jde o její délku, zcela opačná z hlediska výhodnosti pro spotřebitele v postavení dlužníka. I z
tohoto srovnání úpravy promlčení v občanském a obchodním zákoníku lze dovodit, že ustanovení o
promlčení v občanském zákoníku nelze považovat za ustanovení na ochranu spotřebitele ve smyslu
ustanovení § 262 odst. 4 části první věty za středníkem obch. zák. Ve smyslu článku 3 Směrnice pak
za ustanovení směřující k ochraně spotřebitele je třeba považovat takové, které chrání slabší stranu
proti silnější, tj. že upravuje vztah dvou subjektů ve výrazně nerovnovážném postavení (obdobně Dědič,
J., Čech, P.: Obchodní právo po vstupu ČR do EU, 2. vydání, Bova Polygon, Praha 2005, s. 382).
Musí jít tedy o ustanovení, které bylo přijato přímo na ochranu spotřebitele, anebo ustanovení, jehož
charakter je takový, že záměrným způsobem chrání slabší stranu smluvního vztahu (k tomu srov. v
právnické literatuře např. Vymazal, L.: Ochrana spotřebitele a její meze v obchodním závazkovém právu.
Obchodněprávní revue, 2010, č. 2, dále Zoulík, F.: Soukromoprávní ochrana slabší smluvní strany.
Právní rozhledy, 2002, č. 3, s. 109). To, že občanský zákoník, či jiný zvláštní předpis -iv budoucnu
vydaný - má aplikační přednost pouze ve vymezených případech, tedy jen jde-li o ochranná ustanovení,
podpůrně vyplývá i z důvodové zprávy k zákonu č. 501/2001 Sb., kterým bylo ustanovení § 262 odst.
4 obch. zák. novelizováno do současné podoby. V ní je k bodu 103 uvedeno, že změna § 262 má lépe
vyjádřit původní myšlenku. Ta spočívá v tom, že ochranná ustanovení občanského zákoníku, ale také
zvláštních předpisů včetně těch, které budou vydány v budoucnosti, musejí mít přednost před režimem
obchodního zákoníku včetně režimu dohodnutého podle odstavce 1. Současně se zakotvuje přednost
úpravy občanského zákoníku pro úpravu společných závazků a odpovědnosti, jestliže stranou vztahu
je nepodnikatel. Tyto úpravy jsou totiž mírnější. Jestliže by úmyslem zákonodárce bylo upřednostnit

aplikaci všech pro nepodnikatele „výhodnějších“ úprav, jistě by nepoužil formulaci příkladným výčtem s
výslovným odkazem na úpravu spotřebitelských smluv, adhezních smluv a zneužívajících klauzulí, ale
obecnou formulaci.“
1.4. Rešpektujúc teda názor odvolacieho a dovolacieho súdu posúdiac vec podľa predpisov českej
republiky možno konštatovať, že v danom prípade bolo potrebné použiť ustanovenia Obchodného
zákonníka Českej republiky na plynutie premlčacej doby, ktorá je v danom prípade štvorročná (§ 397
obch. zák.), a preto pokiaľ sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením celej nezaplatenej časti úveru
dňa 17. 4. 2009 a k uplatneniu práva žalobcu žalobou došlo dňa 15. 4. 2013, nemožno konštatovať, že by
nárok žalobcu bol premlčaný. K premlčaniu by došlo dňom 17. 4. 2013, preto žalobca podal žalobu včas.
1.5. Žalobca konal pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti ako dodávateľ a žalovaný pri uzatváraní a plnení tejto zmluvy nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto je dôvodný záver, že v právnom vzťahu
medzi stranami sporu má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Taktiež je zrejmé, že žalobca ako banka
etablovaná na bankovom trhu v Českej republike zmluvu uzatvárala vo viacerých prípadoch a klient spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť. Samotná zmluva pritom odkazuje
na všeobecné obchodné podmienky ako aj úverové podmienky pre fyzické osoby nepodnikateľov,
ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, keďže ide o dokumenty formulárového typu.
1.6. S ohľadom na právnu povahu dohodnutej pôžičky v priebehu kontraktačného procesu,
predchádzajúceho dojednaniu záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vznikla poskytovateľovi úveru
povinnosť posúdiť tzv. úveruschopnosť žalovaného (bonitu žalovaného). Splnenie tejto predzmluvnej
povinnosti žalobcom predstavovalo nevyhnutnú podmienku poskytnutia spotrebiteľského úveru, pričom
jej nesplnenie súčasná príslušná právna úprava v zmysle § 87 ods. 1 ZoSÚ sankcionuje neplatnosťou. O
tom, že jej skúmanie bolo nevyhnutné a spôsobovalo v prípade nesplnenia neplatnosť právneho úkonu s
poukazom na porušenie § 39 OZ aj pred výslovnou úpravou uvedeného ustanovenia do právnej úpravy
v Českej republike potvrdzuje súdobá judikatúra najvyšších súdnych autorít. Charakter takto stanovenej
povinnosti totiž svojím významom presahuje rovinu dvojstranného, súkromnoprávneho pomeru a ako
taký odráža aj verejný záujem na zabezpečení spoločensky akceptovateľnej výmeny majetkových
hodnôt tak, aby táto vo svojom dôsledku nezaťažovala verejné sociálne systémy. Prenesene povedané
teda povinnosť skúmať tzv. úveruschopnosť prispieva k udržiavaniu verejného poriadku, pretože
predchádza negatívnym sociálnym dôsledkom predĺženia a insolvencie v podobe úpadku spotrebiteľa
a osôb na ňom závislých do verejnej sociálnej siete, narušeniu rodinných a sociálnych vzťahov atď.
V neposlednom rade chráni aj pozíciu veriteľov samých, pretože odborné posúdenie úveruschopnosti
spotrebiteľa pri žiadosti o ďalší úver znižuje riziko veriteľov, ktorí tomuto spotrebiteľovi poskytli úvery či
iné služby už skôr (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018 zo dňa 25. 07.
2018). Najvyšší súd Českej republiky k úverovým zmluvám v spotrebiteľských vzťahoch v tom istom
rozsudku ďalej uviedol, že „důsledky neschopnosti splácet úvěr se netýkají jen dlužníka (spotřebitele),
ale dotýkají se společnosti jako celku, neboť na tu mají vliv důsledky dlužníkova předlužení a případné
insolvence. Do veřejné sociální sítě pak spadne často nejen dlužník, ale většinou i osoby na něm závislé,
dojde k porušení rodinných a sociálních vztahů. Proto je na věřiteli (zde vedlejší účastníci), aby dlužníka
- spotřebitele (zde stěžovatele) náležitě před poskytnutím úvěru prověřil (posoudil jeho schopnost úvěr
splácet). Úvěr pak smí spotřebiteli poskytnout jen tehdy, když odbornou péčí schopnost dlužníka posoudil
a z jeho zjištění je zřejmé, že dlužník bude schopen úvěr splácet. Neprověří-li věřitel dlužníka dostatečně
nebo poskytne-li dlužníkovi úvěr i přes svá negativní zjištění, je úvěrová smlouva podle Nejvyššího soudu
neplatná.“
1.7. Nedostatočné zistenie pomerov dlžníka teda má aj verejnoprávne súvislosti. Najvyšší správny súd
Českej republiky posudzujúc kasačnú sťažnosť obchodnej spoločnosti [viď jeho rozsudok z 1. 4. 2015
č. j. 1 As 30/2015-39] poskytujúcej spotrebiteľské úvery a pri výklade § 9 zákona č. 145/2010 Sb. o
spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů, účinného do 30. 11. 2016 (keď obsahovo obdobná
úprava je zakotvená i v § 86 zákona č. 257/2016 Sb. o spotrebiteľskom úvere v znení neskorších
predpisov, teda pre účely tohto výkladu možno vychádzať z toho, že sa právna úprava nezmenila)
vyvodil, že „součástí odborné péče poskytovatele úvěru je i taková obezřetnost, že poskytovatel
nespoléhá na údaje o schopnosti splácet úvěr tvrzené samotným žadatelem, ale sám tyto údaje prověří
(případně si je nechá od žadatele doložit). Pokud takto poskytovatel úvěru nepostupuje, dopouští
se správního deliktu, za což mu může podle Nejvyššího správního soudu Česká obchodní inspekce
v souladu se zákonem uložit pokutu. Výklad přijatý Nejvyšším správním soudem přitom konvenuje
interpretaci zaujaté Soudním dvorem Evropské unie (dále jen „Soudní dvůr“) v rozsudku ze dne 18. 12.
2014 ve věci C-449/13 (CA Consumer Finance SA v. Ingrid Bakkaus a další). V citovaném rozsudku
Soudní dvůr vyložil čl. 8 směrnice 2008/48/ES, o smlouvách o spotřebitelském úvěru a o zrušení

směrnice Rady 87/102/EHS (dále jen „směrnice“), a bod 26 její preambule tak, že poskytovatel úvěru
má povinnost (nese v tomto ohledu důkazní břemeno - v orig. „the burden of proving“) posoudit
úvěryschopnost dlužníka (spotřebitele) na základě dostatečných informací (na informace podané jen
spotřebitelem může poskytovatel úvěru spoléhat jen tehdy, jsou-li dostatečné a podložené doklady); tím
má být podle Soudního dvora zabráněno, aby věřitelé neposkytovali úvěry nezodpovědně. Informace o
spotřebiteli by si věřitelé měli ověřovat i za trvání obchodního vztahu. V rozsudku ze dne 21. 4. 2016 ve
věci C-377/14 (Ernst Georg Radlinger a Helena Radlingerová v. FINWAY a. s.) se k předběžné otázce
Krajského soudu v Praze Soudní dvůr vyjádřil tak, že i v rámci insolvenčního řízení musí insolvenční
soud zohlednit porušení ustanovení zakotvených ve směrnici majících chránit spotřebitele, a to tak, aby
spotřebiteli poskytl účinnou ochranu.“
1.8. Nevyhnutné zisťovanie úveruschopnosti/bonity spotrebiteľa je podporené aj ďalšou judikatúrou
najvyšších súdnych autorít v Českej republike. Aj podľa Ústavného súdu Českej republiky (viď nález
ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 4129/18 zo dňa 26. 2. 2019) možno vyvodiť záver, že „poskytovatel úvěru,
kdy dlužník je v postavení spotřebitele, má jednoznačnou povinnost prověřit spotřebitelovu schopnost
plánovaný úvěr splatit. Uložením a řádným splněním této povinnosti přitom není chráněn - jak plyne z
výše uvedené judikatury - jen samotný dlužník (spotřebitel) a věřitel jako poskytovatel úvěru, ale také
v širším pojetí sama společnost jako taková. Oklikou se tak v rámci těchto úvah dostává znovu do
popředí myšlenka formulovaná nálezem sp. zn. I. ÚS 199/11; totiž proč by měla státní moc poskytovat
ochranu právům v podobě vykonávacího řízení subjektu, který nejenže neprověřil finanční možnosti
toho, komu půjčil své peníze, ale také toho, kdo úvěr neposkytl s odůvodněnou důvěrou v to, že bude
řádně splacen, nýbrž spíše s cílem dosažení (většího) zisku realizací mnohdy násobného zajištění
původního dluhu, k němuž žadatel úvěrů - dlužník, ať už z nevědomosti, z bezvýchodnosti aktuální
životní situace nebo i z vlastní nezodpovědnosti a lhostejnosti přistoupil (srov. k tomu výslovně též
sněmovní tisk číslo 679/0, důvodová zpráva k zákonu č. 257/2016 Sb., zvláštní část - k § 86; 7. volební
období Poslanecké sněmovny Parlamentu, 2013 - 2017). Přitom například právě Nejvyšší soud ve
svém usnesení sp. zn. 20Cdo/3324/2017 formuloval jeho odůvodnění i výrok v situaci - odkázav na
nálezy Ústavního soudu sp. zn. I. ÚS 199/11 a sp. zn. III. 4084/12 - když zde ze „strany povinného
byla naprostá pasivita jak v rámci řízení rozhodčího tak v rámci řízení exekučního“. Zjevně tak ani
pro Nejvyšší soud nebyla určujícím kritériem skutečnost, zda si dlužník zvýšenou ochranu „zaslouží“
či nikoliv, ale zda může být tehdy posuzovaná úvěrová smlouva hodnocena jako rozporná s dobrými
mravy [a proto by byla neplatná i na ni navazující rozhodčí smlouva a nebyla by dána pravomoc
rozhodce a byl by tu dán důvod pro zastavení exekuce podle § 268 odst. 1 písm. h) o. s. ř.]. Z výše
uvedeného nutno podle Ústavního soudu dovodit, že posouzení rozpornosti úvěrové smlouvy s dobrými
mravy (a na ni navazující eventuální rozhodnutí soudu o zastavení exekuce) nemůže vycházet jen
z „objektivizovaného“ hodnocení jednotlivých parametrů takové úvěrové smlouvy, byť k tomuto úkolu
přistoupil krajský soud v nyní posuzované věci důsledně a referenčním kritériem mu bylo zejména
odůvodnění nálezu sp. zn. I. ÚS 199/11 (budiž přitom poznamenáno, že odůvodnění obou nálezů pro
přesné poměřování parametrů úvěru, jak je krajský soud v napadeném usnesení provedl, nebylo už z
povahy věci příliš vhodné; ve starším z obou citovaných nálezů se Ústavní soud dané problematiky jen
dotkl mimo jeho nosné důvody a ani v navazujícím nálezu své úvahy příliš nerozvedl - už tedy proto bylo
poněkud problematické, kdyby sloužily oba nálezy krajskému soudu jako prubířský kámen pro posouzení
jemu předložené úvěrové smlouvy). Naopak obecné soudy - a tedy i krajský soud v nyní posuzované věci
- by měly poskytovatele úvěrů vést (i třeba cestou případného zastavení exekuce k návrhu povinného)
k přesvědčivému zkoumání toho, zda (budoucí) dlužník nebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit.
Přitom nejde podle Ústavního soudu o žádný zvlášť přísný či dokonce nepřiměřený požadavek; to, zda
je reálné splacení dluhu je přece celkem výchozí zásada, kterou by jako obecný princip měly soudy vzít
v úvahu bez ohledu na to, zda je v nějakém zákoně výslovně zakotven, anebo nikoli. Krajský soud se
však v ústavní stížností napadeném usnesení tím, zda a jak si vedlejší účastnice posoudila - řečeno
slovy judikatury Soudního dvora - úvěryschopnost stěžovatele, dostatečně nezabývá.“
1.9. Doplniac a opakujúc sa argumentáciou z už spomenutého rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 33Cdo/2178/2018 z 25. 7. 2018: „Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen
spotřebitele samého před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také
společnost jako celek, neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v
podobě pádu spotřebitele a osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a
sociálních vztahů atd. V neposlední řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení
úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli
poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho
§ 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s

odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu, že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem
o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet
spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních,
výdělkových a majetkových poměrech. Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích
dlužníků. Již gramatickým a logickým výkladem § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru lze dovodit,
že dostatečnými nejsou míněny informace získané toliko od spotřebitele. Odborná péče předpokládá
údaje, které dlužník věřiteli uvedl, ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele
dlužníka (srov. Wachtlová, L a Slanina, J.: Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů
č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185).
Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například
státem publikované údaje o životním a existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a
existenčním minimu, a o průměrných výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a
tyto porovnávat se známými nebo od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho
příjmech a výdajích. To ostatně dovodil ve svém rozhodnutí ze dne 1. 4. 2015, sp. zn. 1 As 30/2015, i
Nejvyšší správní soud, jehož závěry použil na podporu své argumentace již odvolací soud v napadeném
rozhodnutí. Závěr odvolacího soudu dovozující, že spokojila-li se žalobkyně s nedoloženým prohlášením
žalovaného o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech a nahlédnutím do registru dlužníků,
nedostála povinnosti věřitele ve smyslu ustanovení § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru, je
správný.“
1.10. Žalobca namietal, že nebolo jeho povinnosťou skúmať bonitu, keďže v tom čase nebol účinný
zákon č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru, avšak to nie je pravda, lebo to, že skúmaním bonity
bolo potrebné sa zaoberať pred účinnosťou zákona č. 257/2016 Sb., dokonca aj zákona č. 145/2010
Sb., napriek tomu, že neboli platné a účinné ustanovenia právneho poriadku týkajúce sa zákonnej
povinnosti veriteľa skúmať pred uzavretím zmluvy o úvere schopnosť dlžníka splácať úver potvrdzuje
opäť judikatúra najvyšších súdnych autorít Českej republiky. „V době uzavření této smlouvy nebyl
platný a účinný zákon č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru, který ve svém § 9 odst. 1 poprvé
(s účinností od 1. 1. 2011) zavedl zákonnou povinnost věřitele zkoumat před uzavřením smlouvy o
úvěru schopnost dlužníka úvěr splácet. Nicméně odvolací soud má za to, že i za účinnosti zákona č.
321/2001 Sb., o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru, který povinnost zkoumat
úvěruschopnost dlužníka nijak nestanovil, bylo nutno se posouzením této otázky zabývat. Nelze totiž
přehlédnout judikaturu Ústavního soudu (zejména nález ze dne 26. 2. 2019, sp. zn. III. ÚS 4129/18,
který byl publikován ve Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu pod č. 32/2019, a na něj navazující
nálezy ze dne 3. 11. 2020, sp. zn. IV. ÚS 702/20, či ze dne 6. 4. 2021, sp. zn. I. ÚS 3962/18), podle
nichž by soudy měly vést poskytovatele úvěrů k přesvědčivému zkoumání toho, zda budoucí dlužník
nebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit. Přitom nejde podle Ústavního soudu o žádný zvlášť přísný či
dokonce nepřiměřený požadavek, neboť to, zda je reálné splacení dluhu, je nutno považovat za výchozí
zásadu, kterou by jako obecný princip měly soudy vzít v úvahu bez ohledu na to, zda je v nějakém
zákoně výslovně zakotven, anebo nikoli. Tímto požadavkem totiž není chráněn jen samotný dlužník
(spotřebitel) a věřitel jako poskytovatel úvěru, ale také v širším pojetí sama společnost jako taková, a
to před vznikem neúměrného zadlužování jejích členů.“ (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Ostrave
č. j. 15Co/257/2022 zo dňa 21. 3. 2023).
1.11. Veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu
klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných
pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej
schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a posúdenie toho,
či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná
na splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z
existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie 100 % istoty,
že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ napr.
dostane výpoveď z pracovného pomeru alebo dlhodobo ochorie. Pri získavaní relevantných informácií
za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných
spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných
zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť
a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba
také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej
finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé
údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od
spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné

informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane
spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez
akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí
okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu
výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu
sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
1.12. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by ho skutočne zaujímala bonita žalovaného, keď
formálne ho zaujímali len príjmy, čo skutkovo potvrdil žalovaný na pojednávaní dňa 11. 9. 2024, pričom
ani netvrdil s akými výdavkami žalovaného a v akej kvantifikovanej výške okrem poukazu na životné
minimum pracoval a úveruschopnosť žalovaného zisťoval. Spomenul len všeobecne, že skúmať výdavky
mal s poukazom na skóringový model na posúdenie úveruschopnosti z hľadiska demografických a
behaviorálnych údajov, avšak v koncentračnej lehote svoje tvrdenia riadne nepreukázal. Banka si možno
preverila žiadateľa o pôžičku v úverových registroch, kde nemal negatívny záznam, ale pri posudzovaní
jeho príjmov, osobných a majetkových pomerov si okrem výplatnej pásky vystačila len s jeho osobným
prehlásením, pričom však podľa názoru súdu odborná starostlivosť predpokladá údaje, ktoré dlžník
veriteľovi uviedol, overiť, resp. objektívne podložiť, čo sa v danom prípade nestalo. To, že zo strany
žalobcu nejde o ojedinelú situáciu z minulosti s tým, že prístup k overovaniu úveuschopnosti klienta
mala banka donedávna podobný a súdy v Českej republike sankcionovali neoverovanie úveruschopnosti
s odbornou starostlivosťou neplatnosťou týchto zmlúv. (viď napr. www.hypoindex.cz/clanky/neplatnasmlouva-o-uveru-jak-banky-proveruji-uveruschopnost-klienta/)
1.13. Žalobca neoveroval zisťovaním výdavkov žalovaného približujúcim sa realite, a teda, či za takého
stavu je zvládnuteľné plniť záväzky z úverového vzťahu. O to viac žalobca nemôže pri posudzovaní
výdavkov len mechanicky odpočítať a uspokojiť sa s odpočítaním životného minima od príjmu žalobcu.
„Pokiaľ ide o určitú mieru ľahkomyseľnosti žalovaného, súd prvej inštancie považuje aj ľahkomyseľnosť
dlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ
žalobca využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a to aj pri overovaní si bonity žalovaného,
životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver“ (viď podporne odôvodnenie rozsudku Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 3Co/3/2011). Tu treba uviesť, že žalobca ako poskytovateľ spotrebiteľského
úveru bonitu žalovaného so zodpovedajúcou mierou starostlivosti v rozpore s § 39 Občánského zákoníka
neskúmal a nevyhodnotil prípadné riziká. Žalobca vychádzal pri skúmaní pomerov žalovaného len z jeho
oznámenia bez objektivizácie týchto dát a zároveň vôbec nezisťoval výdavky žalovaného (v rozpore so
štandardmi vymedzenými napr. v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018 zo dňa 25.
07. 2018).
1.14. Povinnosť súdu z úradnej moci preskúmať či veriteľ posúdil bonitu spotrebiteľa vyplýva z
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-679/2018, zo záverov ktorého vyplýva, že články 8 a 23 Smernice
európskeho parlamentu a rady 2008/48/Es sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu
ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku tejto
smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa vyvodiť
dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že
sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú
ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za
porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva
v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny
v dobe primeranej jeho možnostiam uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť
namietne.
1.15. V danom prípade súd nemohol prehliadnuť skutočnosť, že žalobca postupoval nedbanlivo, ak
dostatočne neoveril životné náklady, dlhy a celkovú bonitu spotrebiteľa úverovej zmluvy. Žalobca
nepreukázal ako a či vôbec zisťoval výdavky žalovaného spojené s bývaním a ďalšími potrebami
a životnými výdavkami, pristúpil ku skúmaniu len formálne bez objektivizácie výdavkov a vedomý
si povinnosti postupovať s odbornou starostlivosťou si musel byť vedomý takého rizika, preto súd
neposkytol ochranu takému úverovaniu, pri ktorom nedošlo k dôslednému overeniu bonity žalovaného
a zneužijúc neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú
závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky sociálne slabšieho spotrebiteľa pri nedostatočnej schopnosti
spotrebiteľa zvládnuť splátky a tak dosiahnuť ďalší profit na predĺžení premlčacej lehoty, sankciách,
paušalizovaných poplatkoch a nákladoch na vymáhanie.
1.16. Súd teda konštatuje, že žalobca nesplnil svoju povinnosť skúmať bonitu žalovaného (vôbec
ju v konaní nepreukázal tvrdiac, že takú povinnosť ani nemá (odkázal len, že ju splnil), nepredložil

žiaden dôkaz) s náležitou starostlivosťou, a preto záväzok zo zmluvy o úvere vyhodnotil ako neplatný
v zmysle § 39 Občanského zákonníku (zákona č. 40/1964 Sb. platného a účinného v čase uzavretia
zmluvy) s tým, že žalobca zneužil neskúsenosť, ľahkomyseľnosť žalovaného nezisťujúc s odbornou
starostlivosťou jeho bonitu. Realizoval tak len pro forma. Zároveň je z uvedeného zrejmá „zjavnosť“
narušenia verejného poriadku, v zmysle jeho jednoznačnosti a nepochybnosti (viď rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 31ICdo/36/2020 zo dňa 10. 06. 2020, publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk ČR ako R 104/20), je tu daná predovšetkým s ohľadom na nedbalý prístup žalobcu, ktorý
poskytol spotrebiteľský úver bez vyhodnotenia všetkých rizík. Záväzok zo zmluvy preto súd z úradnej
povinnosti posúdil ako neplatný, teda stratil právne účinky od samého začiatku (viď tiež rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/4635/2007 zo dňa 29. 10. 2008), a plnenia poskytnuté z jeho titulu
bolo potrebné v predmetnej veci právne kvalifikovať ako záväzok z bezdôvodného obohatenia, v zmysle
§ 457 Občianskeho zákonníka ČR, založený fakticky, vyplatením finančných prostriedkov.
1.17. Žalobcovi teda pre neplatnosť zmluvy patrí len bezdôvodné obohatenie, ktoré predstavuje rozdiel
medzi vyčerpanou istinou úveru spolu vo výške 120.000,- Kč a uhradenou nerozporovanou sumou úveru
vo výške 73.609,93,- Kč (podľa tvrdení žalobcu uhradil od 10. 4. 2008 do 10. 6. 2010 na istinu sumu
9597,11,- Kč, na úroky z úveru od 10. 4. 2008 do 10. 6. 2010 sumu 14.637,28,- Kč, na poplatky od 10.
4. 2008 do 10. 6. 2010 sumu 740,- Kč, na úroky z omeškania sumu 28,80,- Kč a od 7/2011 do 7/2012
uhradil sumu 48.606,74,- Kč), a to je 46.390,07 Kč. Žalobca pred podaním žaloby výzvou na zaplatenie
dlhu zo dňa 2. 4. 2009 vyzval žalovaného na okamžité zaplatenie celej úverovej pohľadávky, pričom však
žalobca požaduje úrok z omeškania až odo dňa nasledujúceho po poslednej úhrade žalovaným (úhrada
16. 7. 2012), teda od 17. 7. 2012. Žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky bez právneho
dôvodu a vyzval ho k plneniu, t. j. vráteniu peňazí. S včasným a riadnym nesplnením dlhu spája § 517
Občanského zákonníku dôsledok spočívajúci v oprávnení požadovať aj úrok z omeškania. Žalovaný
sa so splatením dostal do omeškania, súd rešpektujúc zásadu iudex ne eat ultra petita partium, a teda
súc viazaný žalobným návrhom žalobcu v súlade s nariadením k občianskemu zákonníku č. 351/2013
Sb. (§ 2 a nasl.), a nariadením č. 142/1994 Sb., priznal žalobcovi úrok z omeškania v zákonnej výške
vychádzajúc z úrokovej sadzby ako bola časovo menená repo sadzba určená Českou národnou bankou
a tiež percentuálnymi bodmi (viď výška podľa § 2 nariadenia k občianskemu zákonníku č. 351/2013 Sb.)
a jednotlivo podľa zmien od 17. 7. 2012 vyjadrené vo výroku rozsudku až do právoplatnosti rozsudku
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
1.18. Súd neumožnil žalovanému žalovanú pohľadávku splácať v splátkach, pretože mal za to, že
splátky, ktoré navrhoval vo výške 100 eur mesačne sú neadekvátne výške žalovanej pohľadávky.
Žalovaný naviac sám potvrdil, že nemá na splácanie ani ďalšieho úveru. Súd dospel k záveru, že
vzhľadom k výške pohľadávky žalobcu a zároveň pôvodným splátkam, ktoré už pri sume 2.607,- Kč
nebol schopný splácať (čo je obdobná výška ako ním požadovaná splátka), nie je možné povoliť splácať
priznanú sumu s príslušenstvom v splátkach po 100 eur, pričom by sa aj lehota na splatenie pohľadávky
predĺžila do takej miery, že by sa poprel samotný účel súdneho konania a neviedlo by to k odstráneniu
právnej neistoty. Nakoľko žalovaný nebol schopný plniť dlh ani v splátkach uvedených v zmluve, nebol
dôvod umožniť mu splácať splátky za zhoršenej príjmovej situácie v obdobnej výške ako výška splátky
v úverovej zmluve.
1.19. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal zaplatenia sumy 114.742,89,- Kč, sumy 30.884,59,- Kč,
kapitalizovaného úroku v sume 12.716,42,- Kč, pričom úspech mal v časti o zaplatenie 46.390,07,- Kč a
vo zvyšnej prevažnej časti bola žaloba zamietnutá, preto prevažne neúspešnému žalobcovi náhrada trov
konania neprináleží a v konaní úspešnejší žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a ani mu zo spisu
trovy nevyplývajú, preto súd postupujúc v súlade so zásadou hospodárnosti vyslovil, že žalovanému
náhradu trov konania nepriznáva.
2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 20. marca 2025
sp. zn. 5Co/59/2024 rozhodol tak, že potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j.
vo výroku II., ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku III., ktorým žalovanému náhradu
trov konania nepriznal. (výrok I.) Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. (výrok II.)
2.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že odvolací súd na základe podaného odvolania
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku II. a vo výroku III. v zmysle
zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa ust. § 385 CSP a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a
webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 14. 03. 2025 a zistil, že odvolanie žalobcu v napadnutej
časti nie je dôvodné.

2.2. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
2.3. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 78/05).
2.4. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal
odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.
2.5. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR sp. zn. 7Cdo/7/2010). Ani táto
odvolacia námietka nebola naplnená.
2.6. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
2.7. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca podal žalobu včas. Zároveň, že
žalobca konal pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
ako dodávateľ a žalovaný pri uzatváraní a plnení tejto zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti teda žalovaný má postavenie spotrebiteľa.
2.8. V danom prípade hlavnou odvolacou námietkou žalobcu bolo, že súd prvej inštancie otázku
zisťovania bonity posudzoval retroaktívne. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie
tak ako to uviedol v bode 37 svojho odôvodnenia, že s ohľadom na právnu povahu dohodnutej
pôžičky v priebehu kontraktačného procesu, predchádzajúceho dojednaniu záväzku zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vznikla poskytovateľovi úveru povinnosť posúdiť tzv. úveruschopnosť žalovaného
(bonitu žalovaného). Splnenie tejto predzmluvnej povinnosti žalobcom predstavovalo nevyhnutnú
podmienku poskytnutia spotrebiteľského úveru, pričom jej nesplnenie súčasná príslušná právna úprava
v zmysle § 87 ods. 1 ZoSÚ sankcionuje neplatnosťou. O tom, že jej skúmanie bolo nevyhnutné a
spôsobovalo v prípade nesplnenia neplatnosť právneho úkonu s poukazom na porušenie § 39 OZ aj pred
výslovnou úpravou uvedeného ustanovenia do právnej úpravy v Českej republike potvrdzuje súdobá
judikatúra najvyšších súdnych autorít. Charakter takto stanovenej povinnosti totiž svojím významom
presahuje rovinu dvojstranného, súkromnoprávneho pomeru a ako taký odráža aj verejný záujem
na zabezpečení spoločensky akceptovateľnej výmeny majetkových hodnôt tak, aby táto vo svojom
dôsledku nezaťažovala verejné sociálne systémy.

2.9. Súd prvej inštancie sa otázkou retroaktivity zaoberal v bode 41 odôvodnenia. Žalobca namietal,
že nebolo jeho povinnosťou skúmať bonitu, keď ešte v tom čase nebol účinný zákon č. 145/2010 Sb.
o spotřebitelském úvěru. I odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že uvedené sa
nezakladá na pravde, lebo skúmaním bonity bolo potrebné sa zaoberať pred účinnosťou zákona č.
257/2016 Sb., dokonca aj zákona č. 145/2010 Sb. napriek tomu, že neboli platné a účinné ustanovenia
právneho poriadku týkajúce sa zákonnej povinnosti veriteľa skúmať pred uzavretím zmluvy o úvere
schopnosť dlžníka splácať úver čo skutočne potvrdzuje judikatúra najvyšších súdnych autorít Českej
republiky. Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné zopakovať citáciu súdu prvej inštancie v bode
41: „V době uzavření této smlouvy nebyl platný a účinný zákon č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru,
který ve svém § 9 odst. 1 poprvé (s účinností od 1. 1. 2011) zavedl zákonnou povinnost věřitele zkoumat
před uzavřením smlouvy o úvěru schopnost dlužníka úvěr splácet. Nicméně odvolací soud má za to, že i
za účinnosti zákona č. 321/2001 Sb., o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru, který
povinnost zkoumat úvěruschopnost dlužníka nijak nestanovil, bylo nutno se posouzením této otázky
zabývat. Nelze totiž přehlédnout judikaturu Ústavního soudu (zejména nález ze dne 26. 2. 2019, sp. zn.
III. ÚS 4129/18, který byl publikován ve Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu pod č. 32/2019, a
na něj navazující nálezy ze dne 3. 11. 2020, sp. zn. IV. ÚS 702/20, či ze dne 6. 4. 2021, sp. zn. I. ÚS
3962/18), podle nichž by soudy měly vést poskytovatele úvěrů k přesvědčivému zkoumání toho, zda
budoucí dlužník nebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit. Přitom nejde podle Ústavního soudu o
žádný zvlášť přísný či dokonce nepřiměřený požadavek, neboť to, zda je reálné splacení dluhu, je nutno
považovat za výchozí zásadu, kterou by jako obecný princip měly soudy vzít v úvahu bez ohledu na to,
zda je v nějakém zákoně výslovně zakotven, anebo nikoli. Tímto požadavkem totiž není chráněn jen
samotný dlužník (spotřebitel) a věřitel jako poskytovatel úvěru, ale také v širším pojetí sama společnost
jako taková, a to před vznikem neúměrného zadlužování jejích členů.“ (viď napr. rozsudok Krajského
súdu v Ostrave č. j. 15Co/257/2022 zo dňa 21. 3. 2023).
2.10. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie tak ako to uviedol v bode 51 svojho
odôvodnenia, že žalobca nesplnil svoju povinnosť skúmať bonitu žalovaného s náležitou starostlivosťou,
a preto záväzok zo zmluvy o úvere správne súd prvej inštancie vyhodnotil ako neplatný v zmysle §
39 Občanského zákonníku (zákon č. 40/1964 Sb.). Možno skutočne konštatovať, že žalobca zneužil
neskúsenosť, ľahkomyseľnosť žalovaného, nezistil s odbornou starostlivosťou jeho bonitu. Realizoval
to len pro forma. Možno súhlasiť i s názorom súdu prvej inštancie, že z uvedeného je zrejmá „zjavnosť“
narušenia verejného poriadku v zmysle jeho jednoznačnosti a nepochybnosti. Správny je i odkaz súdu
prvej inštancie na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31ICdo/36/2020 zo dňa 10. 06.
2020, ktorý bol publikovaný v zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Českej republiky ako R 104/20.
Odvolací súd súhlasí i s názorom súdu prvej inštancie, že je tu daná predovšetkým s ohľadom na
nedbalý prístup žalobcu, ktorý poskytol spotrebiteľský úver bez vyhodnotenia všetkých rizík. Záväzok zo
zmluvy preto správne súd prvej inštancie posúdil z úradnej povinnosti ako neplatný. Ten stratil právne
účinky od samého začiatku a plnenia poskytnuté z jeho titulu bolo potrebné v predmetnej veci právne
kvalifikovať ako záväzok z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka Českej
republiky založený fakticky vyplatením finančných prostriedkov. Preto sa podľa názoru odvolacieho súdu
o retroaktivitu vo veci nejedná.
2.11. Súd prvej inštancie vo veci správne zistil skutkový stav, vo veci aj správne rozhodol. Správnemu
výroku vo veci samej zodpovedá i správny výrok o trovách konania.
2.12. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej časti, t. j. vo výroku II., ktorým v prevyšujúcej
časti súd prvej inštancie žalobu zamietol a vo výroku III., ktorým žalovanému náhradu trov konania
nepriznal podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
2.13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Neúspešný žalobca nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo a
úspešnému žalovanému žiadne trovy konania z obsahu spisu nevyplývajú, preto odvolací súd stranám
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie,
prípustnosť ktorého vyvodila z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b), c) CSP.
3.1. V dovolaní uviedla, že: otázkou, která v rozhodovací praxi dovolacího soudu ještě nebyla vyřešena,
je, zda nesplnění povinnosti poskytovatele úvěru podle § 9 zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském
úvěru a o změně některých zákonů, resp. § 86 zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru,
způsobuje neplatnost úvěrové smlouvy uzavřené přede dnem nabytí účinnosti zákona č. 145/2010 Sb.,
o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů, tj. před 1. 1. 2011. V rozhodné době tak právní

úprava zakotvující povinnost poskytovatele úvěru zkoumat úvěruschopnost spotřebitele pod jakoukoliv
právní sankcí zkrátka neexistovala.
Dle názoru žalobce nelze přistoupit na přepjatý formalismus odvolacího soudu, jakož i soudu prvního
stupně, a toliko s obecným odkazem na judikaturu, kterou doprovázel diametrálně odlišný skutkový
stav (z hlediska okolností důležitých pro posouzení rozporu smlouvy s dobrými mravy), dovodit
neplatnost úvěrové smlouvy pro nedostatečné zkoumání úvěruschopnosti, když v době poskytnutí úvěru
neexistoval žádný právní předpis, který by takovou povinnost žalobci ukládal.
S ohledem na skutečnost, že odvolací soud i přes výše uvedenou absenci právní úpravy, která
by takovou povinnost zakládala, institut neplatnosti smlouvy z důvodu nedostatečného zkoumání
úvěruschopnosti aplikoval, dopustil se odvolací soud, resp. soud prvního stupně, porušení zákazu
retroaktivity.
Žalobce dále podotýká, že i pokud by povinnost zabývat se úvěruschopnosti žalovaného před
poskytnutím úvěru skutečně měl, pak této povinnosti dostál, když žalovaný byl v době poskytnutí úvěru
zcela zřejmě schopen jej splácet, kdy toto vyplývá zejména ze skutečnosti, že žalovaný předmětný
úvěr řádně a včas splácel po dobu celého roku od jeho poskytnutí. Žalobce má za to, že ať už se
žalovaný dostal do prodlení se splácením dluhu z jakéhokoli důvodu, tento důvod zcela zřejmě nemá
původ v jakékoli okolnosti, která byla známá již před uzavřením předmětné úvěrové smlouvy, a nesouvisí
s ekonomickou a sociální situací, ve které se žalovaný nacházel v období před poskytnutím úvěru
a v době poskytnutí úvěru Žalovaný byl objektivně schopen v době poskytnutí úvěru dostát svým
povinnostem. Toto tvrzení podkládá žalobce příslušným komentářem: Srov. SLANINA, Jan, JEMELKA,
Luboš, VETEŠNÍK, Pavel, WACHTLOVÁ, Lucie, FLÍDR, Jan. Zákon o spotřebitelském úvěru. 1. vydání.
Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 436, podle kterého „i toto ustanovení bylo do zákona vloženo
pozměňovacím návrhem Rozpočtového výboru Poslanecké sněmovny a cílem bylo opět předcházet
případům, kdy bude platnost smlouvy zpochybňována ryze formalisticky a navíc s dlouhým časovým
odstupem. Je třeba dát Rozpočtovému výboru za pravdu v tom, že u úvěrů na bydlení se zpravidla
skutečnost, že úvěruschopnost spotřebitele byla posouzena nesprávně, projeví defaultem spotřebitele
v horizontu jednoho či dvou let, v případě úvěrů jiných než na bydlení dokonce jen šest až 12 měsíců.
Pokud se projeví později, bývá již příčina jiná, nejspíše pozdější ztráta zaměstnání spotřebitele a
podobně…“
3.2. Vzhledem k výše uvedenému žalobce Nejvyššímu soudu navrhuje, aby rozsudek Krajského súdu v
Prešove ze dne 20. 3. 2025 č. j. 5Co/59/2024-385 zrušil a vrátil věc Krajskému súdu v Prešove k dalšímu
řízení, to vše v souladu s § 449 odst. 1 a § 450 CSP.
4. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru,
že dovolanie je potrebné odmietnuť.
5. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
6. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP.
7. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
8. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
9. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia
odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej
otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho

konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi
a spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP.
10. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť
o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom).
11. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v
zmysle § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľkou nastolená právna otázka uvedené
kritérium nespĺňa a jej formulácia opomína základné závery rozhodujúce pre právne úvahy odvolacieho
(i prvoinštančného) súdu. Pre záver o tom, že ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci
samej a pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor sporovej strany, že
daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca. Právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom
rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd
nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne
rozhodnutie, a ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Sama polemika dovolateľa
s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú
kritériu vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP.
12. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd uvádza, že
toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd vyriešil, na jej riešení založil
svoje rozhodnutie a dovolací súd sa zároveň ešte touto právnou otázkou vo svojej rozhodovacej praxi
nezaoberal. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP je takisto relevantná
právna otázka, ktorú odvolací súd riešil, t. j. vysvetľuje podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu
s dôvodmi, pre ktoré zvolil právne riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie a zároveň je táto otázka
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
13. Dovolateľka položila v dovolaní právnu otázku, od vyriešenia ktorej podľa jej názoru záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci a ktorú mal odvolací súd vyriešiť nesprávne. Tvrdila, že
dovolací súd sa ešte touto právnou otázkou vo svojej rozhodovacej praxi nezaoberal a že predmetná
dovolacia otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolateľka síce jasným a zrozumiteľným
spôsobom uviedla v dovolaní konkrétnu právnu otázku „zda nesplnění povinnosti poskytovatele úvěru
podle § 9 zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů, resp. § 86
zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru, způsobuje neplatnost úvěrové smlouvy uzavřené
přede dnem nabytí účinnosti zákona č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru a o změně některých
zákonů, tj. před 1. 1. 2011.“, avšak dovolací súd zastáva názor, že takúto právnu otázku odvolací súd
neriešil. Vyriešenie danej otázky by malo iba akademický charakter a o vzťahu k predmetnej veci ju
nemožno považovať za rozhodujúcu, keďže na jej riešení nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu.
Odvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie) vo veci uzavreli, že v priebehu kontraktačného procesu
predchádzajúceho dojednania záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vznikla poskytovateľovi úveru
povinnosť posúdiť tzv. úveruschopnosť žalovaného (bonitu žalovaného), keď splnenia tejto predzmluvnej
povinnosti žalobcom predstavovalo nevyhnutnú podmienku poskytnutia spotrebiteľského úveru, pričom
jej nesplnenie je sankcionované neplatnosťou. Oba súdy uzavreli, že skúmaním bonity sa bolo potrebné
zaoberať aj pred účinnosťou zákona č. 257/2016 Sb., dokonca aj zákona č. 145/2010 Sb. napriek
tomu, že neboli platné a účinné ustanovenia právneho poriadku týkajúce sa zákonnej povinnosti
veriteľa skúmať pred uzavretím zmluvy o úvere schopnosť dlžníka splácať úver, čo skutočne potvrdzuje
judikatúra najvyšších súdnych autorít Českej republiky. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na bod
41. rozsudku súdu prvého stupňa:

„V době uzavření této smlouvy nebyl platný a účinný zákon č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru,
který ve svém § 9 odst. 1 poprvé (s účinností od 1. 1. 2011) zavedl zákonnou povinnost věřitele zkoumat
před uzavřením smlouvy o úvěru schopnost dlužníka úvěr splácet. Nicméně odvolací soud má za to, že i
za účinnosti zákona č. 321/2001 Sb., o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru, který
povinnost zkoumat úvěruschopnost dlužníka nijak nestanovil, bylo nutno se posouzením této otázky
zabývat. Nelze totiž přehlédnout judikaturu Ústavního soudu (zejména nález ze dne 26. 2. 2019, sp. zn.
III. ÚS 4129/18, který byl publikován ve Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu pod č. 32/2019, a
na něj navazující nálezy ze dne 3. 11. 2020, sp. zn. IV. ÚS 702/20, či ze dne 6. 4. 2021, sp. zn. I. ÚS
3962/18), podle nichž by soudy měly vést poskytovatele úvěrů k přesvědčivému zkoumání toho, zda
budoucí dlužník nebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit. Přitom nejde podle Ústavního soudu o
žádný zvlášť přísný či dokonce nepřiměřený požadavek, neboť to, zda je reálné splacení dluhu, je nutno
považovat za výchozí zásadu, kterou by jako obecný princip měly soudy vzít v úvahu bez ohledu na to,
zda je v nějakém zákoně výslovně zakotven, anebo nikoli. Tímto požadavkem totiž není chráněn jen
samotný dlužník (spotřebitel) a věřitel jako poskytovatel úvěru, ale také v širším pojetí sama společnost
jako taková, a to před vznikem neúměrného zadlužování jejích členů.“ (viď napr. rozsudok Krajského
súdu v Ostrave č. j. 15Co/257/2022 zo dňa 21. 3. 2023).
Odvolací súd ďalej uviedol, že súhlasí s názorom súdu prvej inštancie tak ako to uviedol v bode 51 svojho
odôvodnenia, že žalobca nesplnil svoju povinnosť skúmať bonitu žalovaného s náležitou starostlivosťou,
a preto záväzok zo zmluvy o úvere správne súd prvej inštancie vyhodnotil ako neplatný v zmysle §
39 Občanského zákonníku (zákon č. 40/1964 Sb.). Možno skutočne konštatovať, že žalobca zneužil
neskúsenosť, ľahkomyseľnosť žalovaného, nezistil s odbornou starostlivosťou jeho bonitu. Realizoval
to len pro forma. Možno súhlasiť i s názorom súdu prvej inštancie, že z uvedeného je zrejmá „zjavnosť“
narušenia verejného poriadku v zmysle jeho jednoznačnosti a nepochybnosti. Správny je i odkaz súdu
prvej inštancie na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31ICdo/36/2020 zo dňa 10. 06.
2020, ktorý bol publikovaný v zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Českej republiky ako R 104/20.
Odvolací súd súhlasí i s názorom súdu prvej inštancie, že je tu daná predovšetkým s ohľadom na
nedbalý prístup žalobcu, ktorý poskytol spotrebiteľský úver bez vyhodnotenia všetkých rizík. Záväzok zo
zmluvy preto správne súd prvej inštancie posúdil z úradnej povinnosti ako neplatný. Ten stratil právne
účinky od samého začiatku a plnenia poskytnuté z jeho titulu bolo potrebné v predmetnej veci právne
kvalifikovať ako záväzok z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka Českej
republiky založený fakticky vyplatením finančných prostriedkov. Preto sa podľa názoru odvolacieho súdu
o retroaktivitu vo veci nejedná.
14. Je nevyhnutné pripomenúť, že cieľom konania pred dovolacím súdom je poskytnúť dotknutej
strane reálnu ochranu jej práva. Dovolateľkou nastolená právna otázka mala v danom prípade iba
právno-teoretickú povahu a jej zodpovedanie dovolacím súdom by neviedlo k zrušeniu alebo k zmene
dovolaním napadnutého rozhodnutia. Predmetná dovolacia otázka nastolila problematiku porušenia
povinnosti poskytovateľa úveru podľa § 9 zákona č. 145/2010, resp. § 86 zákona č. 257/2016 Sb.
o spotrebiteľskom úvere, či sa predmetné ustanovenia vzťahujú aj na spotrebiteľské úvery uzavreté
pred účinnosťou týchto zákonov, avšak z odôvodnenia rozsudkov súdov nižšej inštancie je zrejmé,
že predmetné právne predpisy v spore neaplikovali na zistený skutkový stav. Dovolateľkou nastolená
právna otázka mala v danom prípade iba právno-teoretickú povahu a jej zodpovedanie dovolacím
súdom by neviedla k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Bolo by preto
nadbytočné podrobne sa zaoberať jednotlivými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Českej republiky, na
ktoré dovolateľka poukazovala v dovolaní, na ktoré mal dovolací súd poskytnúť odpoveď na dovolateľkou
nastolenú právnu otázku, ktorú ešte dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi neriešil, resp. poskytnúť
odpoveď na dovolateľkou nastolenú právnu otázku, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
15. Dovolací súd preto uzatvára, že predložená argumentácia nepredstavuje vymedzenie podstatnej
právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 písm. b), resp. c) v spojení s § 432 ods. 2 CSP.
Uplatnený dovolací dôvod tak nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.
16. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie namietajúce nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421
ods. 1 písm. b) a c) CSP nie je prípustné. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie odmietol (§
447 písm. f) CSP).
17. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému (§ 453 ods. 1 v spojení s § 225 ods. 1 CSP) dovolací
súd trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.