{"guid": "d972b192-a86f-4921-abfc-15f965a4f2aa:ddea5569-c73c-4c4f-b344-63eb74a55c23", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8213202763.2", "spisova_znacka": "5Cdo/124/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/124/2025 z 26. 8. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. augusta 2026, sp. zn. 5Cdo/124/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:8213202763.2", "identifikacne_cislo": "8213202763", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Kolcun", "datum_vydania": "2026-08-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": "Právna otázka relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP musí byť otázkou, ktorú odvolací súd skutočne riešil a na ktorej vyriešení založil svoje rozhodnutie; nestačí subjektívne presvedčenie strany, že otázka je pre ňu rozhodujúca. Ak dovolateľ nastolí otázku výkladu právneho predpisu, ktorý súdy nižších inštancií na zistený skutkový stav neaplikovali, ide o otázku len akademickej, právno-teoretickej povahy, ktorej zodpovedanie by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene napadnutého rozhodnutia, a dovolanie treba odmietnuť podľa § 447 písm. f) CSP, pretože dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom podľa § 431 až § 435 CSP.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Banka sa domáhala od spotrebiteľa zaplatenia dlhu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej v roku 2008 podľa českého práva. Súd prvej inštancie a odvolací súd dospeli k záveru, že veriteľ bol už pred prijatím osobitnej zákonnej úpravy povinný posúdiť úveruschopnosť dlžníka, túto povinnosť splnil len formálne, a preto je zmluva neplatná pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 českého Občianskeho zákonníka; plnenie posúdili ako bezdôvodné obohatenie a žalobe vyhoveli len sčasti. Žalobkyňa v dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP nastolila otázku, či nesplnenie povinnosti podľa § 9 zákona č. 145/2010 Sb., resp. § 86 zákona č. 257/2016 Sb. spôsobuje neplatnosť úverovej zmluvy uzavretej pred účinnosťou týchto zákonov, a namietala porušenie zákazu retroaktivity. Najvyšší súd konštatoval, že takto formulovanú otázku odvolací súd neriešil, keďže uvedené predpisy na vec neaplikoval a neplatnosť vyvodil z § 39 Občianskeho zákonníka a z judikatúry; otázka má preto len akademickú povahu a jej zodpovedanie by nemohlo viesť k zmene rozhodnutia. Dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako neprípustné a úspešnému žalovanému náhradu trov nepriznal, lebo mu žiadne nevznikli.", "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "nazov": "§ 421 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "nazov": "§ 421 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ddea5569-c73c-4c4f-b344-63eb74a55c23", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8213202763.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8213202763.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8213202763.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/124/2025\n8213202763\n26. 08. 2026\nJUDr. Jozef Kolcun\nECLI:SK:NSSR:2026:8213202763.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Komerční banka, a.s., Praha, Na Příkopě 969/33,\nČeská republika, IČO: 45 317 054, zastúpenej spoločnosťou HAVEL & PARTNERS s.r.o., advokátska\nkancelária, Bratislava, Žižkova 7803/9, IČO: 36 856 584, proti žalovanému P. D., narodenému XX. XX.\nXXXX, W., U. P. XXXX/XX, o zaplatenie 114.742,89 Kč s prísl., vedenom na Okresnom súde Bardejov\npod sp. zn. 5C/90/2013, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. marca\n2025 sp. zn. 5Co/59/2024, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradí druhým) z 11. septembra\n2024 č. k. 5C/90/2013 - 340 rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 46.390,07 Kč\nspolu s úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 17. 07. 2012 do 31. 12.\n2012, vo výške 7,05 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2013 do 31. 12. 2018, vo výške 7,5 %\nročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2018 do 30. 6. 2018, vo výške 8 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč\nod 1. 7. 2018 do 31. 12. 2018, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2019 do 30. 6.\n2019, vo výške 9 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 7. 2019 do 30. 6. 2020, vo výške 7,25 % ročne\nzo sumy 46.390,07 Kč od 1. 7. 2020 do 30. 6. 2021, vo výške 7,5 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1.\n7. 2021 do 31. 12. 2021, vo výške 10,75 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2022 do 30. 6. 2022,\nvo výške 14 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 7. 2022 do 31. 12. 2022, vo výške 13,75 % ročne\nzo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2024 do 30. 6. 2024, vo výške 11,75 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč\nod 1. 7. 2024 a ďalej do zaplatenia vo výške repo sadzby určenej Českou národní bankou, zvýšenej o\nsedem percentuálnych bodov, pričom výška úrokov z omeškania za každý kalendárny polrok, v ktorom\nje dlžník v omeškaní, je závislá od repo sadzby určenej Českou národní bankou a je platná pre prvý deň\npríslušného kalendárneho polroka, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. (I. výrok) V prevyšujúcej\nčasti žalobu zamieta. (II. výrok) Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. (III. výrok)\n1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o skutkové zistenia, možno\nuviesť, že zo zmluvy o úvere z 10. 04. 2008, reg. č. XXXXXXXXXXXXX uzavretej medzi stranami sporu\nvyplýva, že žalobca žalovanému poskytol spotrebiteľský bezúčelový úver v sume 120.000,- Kč ako\nosobný úver s tým, že k čerpaniu úveru dôjde 11. 04. 2008. Vyčerpanú istinu úveru sa žalovaný zaviazal\nzaplatiť do 25. 03. 2014. Bod 1.2 uvedenej zmluvy obsahuje dojednanie o tom, že neoddeliteľnou\nsúčasťou úverovej zmluvy sú aj Všeobecné obchodné podmienky, ako aj Úverové podmienky pre fyzickej\nosoby nepodnikateľa. Podľa bodu 4.4 uvedenej zmluvy sa žalovaný zaviazal splácať poskytnutý úver\nmesačne v anuitných splátkach po 2.607,- Kč splatných vždy do 25. dňa kalendárneho mesiaca.\n1.2. Z predloženého historického výpisu k poskytnutému úveru vyplýva, že k dátumu 16. 04. 2009, ktorý\nje vykázaný ako dátum zosplatnenia úveru, žalobca vykazoval voči žalovanému splatnú pohľadávku na\nistine úveru v sume 114.744,08,- Kč a na predpísaných poplatkoch v sume 3.220,- Kč.\n\n1.3. Zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, a preto na jej\nprávne posúdenie v zmysle § 262 odst. 4 Obchodného zákonníka platného v Českej republike dopadajú\nnielen ustanovenia Obchodného zákonníka platného ku dňu uzavretia zmluvy, ale aj všeobecné\nustanovenia na ochranu spotrebiteľa upravené v § 52 až 57 Občianskeho zákonníka platného v tom čase\nna území Českej republiky, pričom vychádzal z judikatúry vyšších súdnych autorít v Českej republike\na konkrétne z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo/3337/2010 zo dňa 24.\n7. 2012, ktorý v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „Zásadní otázkou tak je posoudit, zda úprava\npromlčení obsažená v občanském zákoníku v § 101 a násl. je právě těmi jinými ustanoveními směřujícími\nk ochraně spotřebitele, která měl zákonodárce při zavedení ustanovení § 262 odst. 4 části věty první\nza středníkem obch. zák. do našeho právního řádu na zřeteli. Nejvyšší soud dospěl k závěru, že\nnikoliv. Ustanovení § 262 odst. 4 obch. zák. bylo převzato do právního řádu České republiky zákonem\nč. 370//2000 Sb., kterým se mění obchodní zákoník, účinným od 1. ledna 2001 (současné podoby\nnabylo zákonem č. 501/2001 Sb., kterým se mění obchodní zákoník, účinným od 31. prosince 2001), v\nsouvislosti s požadavky Směrnice Rady ES č. 93/13/EHS z 5. dubna 1993 o nepřiměřených podmínkách\nve spotřebitelských smlouvách (dále jen „Směrnice“), na jejímž základě též byla do občanského zákoníku\ndoplněna ustanovení § 52 až § 65 upravující spotřebitelské smlouvy. Cílem bylo rozšíření použitelnosti\nustanovení na ochranu spotřebitele na všechny typy smluv bez ohledu na to, v jakém kodexu jsou\nupraveny. Výkladem § 262 odst. 4 části věty první za středníkem obch. zák. však nelze dospět k\nzávěru, že odůvodňuje aplikaci jakéhokoli ustanovení, jež by mohlo být pro spotřebitele výhodnější.\nTakovému závěru nelze přisvědčit již jen proto, že by vnášel do právních vztahů zásadní nejistotu a\nznamenal by též výrazný zásah do zásady rovnosti účastníků těchto vztahů. Úprava promlčení není\núpravou, která směřuje k ochraně spotřebitele; odlišně stanovená délka promlčecí doby v občanském a\nobchodním zákoníku je pouze výsledkem různých legislativních procesů, z nichž však žádný nesměřuje\nk ochraně slabší strany (spotřebitele). Promlčení působí vůči oběma stranám stejně, z komplexní úpravy\npromlčení v každém z těchto zákonů nelze považovat jen některá z nich za výhodnější pro spotřebitele.\nArgumentuje-li dovolatel výhodnější úpravou promlčení pro spotřebitele v občanském zákoníku pro\nkratší obecnou promlčecí dobu (podle ustanovení § 101 je promlčecí doba tři roky) oproti úpravě v\nobchodním zákoníku (podle ustanovení § 397 je promlčecí doba čtyři roky), mohlo by jít o výhodu\njen v případě, že spotřebitel je v postavení dlužníka. Kdyby byl v postavení věřitele, pak by podle\nlogiky dovolatele kratší promlčecí doba již výhodou nebyla. Výklad ustanovení § 262 odst. 4 části\nprvní věty za středníkem obch. zák., který by rozlišoval, zda spotřebitel je v pozici nositele práva či\nv pozici osoby mající povinnost, a podle toho umožňoval použití příslušného ustanovení o promlčení\nv občanském nebo obchodním zákoníku podle konkrétní situace, je nepřijatelný. Nesprávnost názoru\ndovolatele se projevuje zřetelně i na délce promlčecí doby v případě uznání závazku podle občanského\na obchodního zákoníku. Podle úpravy v občanském zákoníku, která je podle názoru dovolatele pro\nspotřebitele příznivější proto, že stanoví kratší obecnou promlčecí dobu, je podle ustanovení § 110 odst.\n1 promlčecí doba desetiletá, kdežto podle úpravy v ustanovení § 407 odst. 1 obch. zák. je promlčecí\ndoba čtyřletá. V případě uznání závazku dlužníkem je tedy úprava promlčecí doby v obou zákonech,\npokud jde o její délku, zcela opačná z hlediska výhodnosti pro spotřebitele v postavení dlužníka. I z\ntohoto srovnání úpravy promlčení v občanském a obchodním zákoníku lze dovodit, že ustanovení o\npromlčení v občanském zákoníku nelze považovat za ustanovení na ochranu spotřebitele ve smyslu\nustanovení § 262 odst. 4 části první věty za středníkem obch. zák. Ve smyslu článku 3 Směrnice pak\nza ustanovení směřující k ochraně spotřebitele je třeba považovat takové, které chrání slabší stranu\nproti silnější, tj. že upravuje vztah dvou subjektů ve výrazně nerovnovážném postavení (obdobně Dědič,\nJ., Čech, P.: Obchodní právo po vstupu ČR do EU, 2. vydání, Bova Polygon, Praha 2005, s. 382).\nMusí jít tedy o ustanovení, které bylo přijato přímo na ochranu spotřebitele, anebo ustanovení, jehož\ncharakter je takový, že záměrným způsobem chrání slabší stranu smluvního vztahu (k tomu srov. v\nprávnické literatuře např. Vymazal, L.: Ochrana spotřebitele a její meze v obchodním závazkovém právu.\nObchodněprávní revue, 2010, č. 2, dále Zoulík, F.: Soukromoprávní ochrana slabší smluvní strany.\nPrávní rozhledy, 2002, č. 3, s. 109). To, že občanský zákoník, či jiný zvláštní předpis -iv budoucnu\nvydaný - má aplikační přednost pouze ve vymezených případech, tedy jen jde-li o ochranná ustanovení,\npodpůrně vyplývá i z důvodové zprávy k zákonu č. 501/2001 Sb., kterým bylo ustanovení § 262 odst.\n4 obch. zák. novelizováno do současné podoby. V ní je k bodu 103 uvedeno, že změna § 262 má lépe\nvyjádřit původní myšlenku. Ta spočívá v tom, že ochranná ustanovení občanského zákoníku, ale také\nzvláštních předpisů včetně těch, které budou vydány v budoucnosti, musejí mít přednost před režimem\nobchodního zákoníku včetně režimu dohodnutého podle odstavce 1. Současně se zakotvuje přednost\núpravy občanského zákoníku pro úpravu společných závazků a odpovědnosti, jestliže stranou vztahu\nje nepodnikatel. Tyto úpravy jsou totiž mírnější. Jestliže by úmyslem zákonodárce bylo upřednostnit\n\naplikaci všech pro nepodnikatele „výhodnějších“ úprav, jistě by nepoužil formulaci příkladným výčtem s\nvýslovným odkazem na úpravu spotřebitelských smluv, adhezních smluv a zneužívajících klauzulí, ale\nobecnou formulaci.“\n1.4. Rešpektujúc teda názor odvolacieho a dovolacieho súdu posúdiac vec podľa predpisov českej\nrepubliky možno konštatovať, že v danom prípade bolo potrebné použiť ustanovenia Obchodného\nzákonníka Českej republiky na plynutie premlčacej doby, ktorá je v danom prípade štvorročná (§ 397\nobch. zák.), a preto pokiaľ sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením celej nezaplatenej časti úveru\ndňa 17. 4. 2009 a k uplatneniu práva žalobcu žalobou došlo dňa 15. 4. 2013, nemožno konštatovať, že by\nnárok žalobcu bol premlčaný. K premlčaniu by došlo dňom 17. 4. 2013, preto žalobca podal žalobu včas.\n1.5. Žalobca konal pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej\nčinnosti ako dodávateľ a žalovaný pri uzatváraní a plnení tejto zmluvy nekonal v rámci predmetu\nsvojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto je dôvodný záver, že v právnom vzťahu\nmedzi stranami sporu má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Taktiež je zrejmé, že žalobca ako banka\netablovaná na bankovom trhu v Českej republike zmluvu uzatvárala vo viacerých prípadoch a klient spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť. Samotná zmluva pritom odkazuje\nna všeobecné obchodné podmienky ako aj úverové podmienky pre fyzické osoby nepodnikateľov,\nktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, keďže ide o dokumenty formulárového typu.\n1.6. S ohľadom na právnu povahu dohodnutej pôžičky v priebehu kontraktačného procesu,\npredchádzajúceho dojednaniu záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vznikla poskytovateľovi úveru\npovinnosť posúdiť tzv. úveruschopnosť žalovaného (bonitu žalovaného). Splnenie tejto predzmluvnej\npovinnosti žalobcom predstavovalo nevyhnutnú podmienku poskytnutia spotrebiteľského úveru, pričom\njej nesplnenie súčasná príslušná právna úprava v zmysle § 87 ods. 1 ZoSÚ sankcionuje neplatnosťou. O\ntom, že jej skúmanie bolo nevyhnutné a spôsobovalo v prípade nesplnenia neplatnosť právneho úkonu s\npoukazom na porušenie § 39 OZ aj pred výslovnou úpravou uvedeného ustanovenia do právnej úpravy\nv Českej republike potvrdzuje súdobá judikatúra najvyšších súdnych autorít. Charakter takto stanovenej\npovinnosti totiž svojím významom presahuje rovinu dvojstranného, súkromnoprávneho pomeru a ako\ntaký odráža aj verejný záujem na zabezpečení spoločensky akceptovateľnej výmeny majetkových\nhodnôt tak, aby táto vo svojom dôsledku nezaťažovala verejné sociálne systémy. Prenesene povedané\nteda povinnosť skúmať tzv. úveruschopnosť prispieva k udržiavaniu verejného poriadku, pretože\npredchádza negatívnym sociálnym dôsledkom predĺženia a insolvencie v podobe úpadku spotrebiteľa\na osôb na ňom závislých do verejnej sociálnej siete, narušeniu rodinných a sociálnych vzťahov atď.\nV neposlednom rade chráni aj pozíciu veriteľov samých, pretože odborné posúdenie úveruschopnosti\nspotrebiteľa pri žiadosti o ďalší úver znižuje riziko veriteľov, ktorí tomuto spotrebiteľovi poskytli úvery či\niné služby už skôr (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018 zo dňa 25. 07.\n2018). Najvyšší súd Českej republiky k úverovým zmluvám v spotrebiteľských vzťahoch v tom istom\nrozsudku ďalej uviedol, že „důsledky neschopnosti splácet úvěr se netýkají jen dlužníka (spotřebitele),\nale dotýkají se společnosti jako celku, neboť na tu mají vliv důsledky dlužníkova předlužení a případné\ninsolvence. Do veřejné sociální sítě pak spadne často nejen dlužník, ale většinou i osoby na něm závislé,\ndojde k porušení rodinných a sociálních vztahů. Proto je na věřiteli (zde vedlejší účastníci), aby dlužníka\n- spotřebitele (zde stěžovatele) náležitě před poskytnutím úvěru prověřil (posoudil jeho schopnost úvěr\nsplácet). Úvěr pak smí spotřebiteli poskytnout jen tehdy, když odbornou péčí schopnost dlužníka posoudil\na z jeho zjištění je zřejmé, že dlužník bude schopen úvěr splácet. Neprověří-li věřitel dlužníka dostatečně\nnebo poskytne-li dlužníkovi úvěr i přes svá negativní zjištění, je úvěrová smlouva podle Nejvyššího soudu\nneplatná.“\n1.7. Nedostatočné zistenie pomerov dlžníka teda má aj verejnoprávne súvislosti. Najvyšší správny súd\nČeskej republiky posudzujúc kasačnú sťažnosť obchodnej spoločnosti [viď jeho rozsudok z 1. 4. 2015\nč. j. 1 As 30/2015-39] poskytujúcej spotrebiteľské úvery a pri výklade § 9 zákona č. 145/2010 Sb. o\nspotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů, účinného do 30. 11. 2016 (keď obsahovo obdobná\núprava je zakotvená i v § 86 zákona č. 257/2016 Sb. o spotrebiteľskom úvere v znení neskorších\npredpisov, teda pre účely tohto výkladu možno vychádzať z toho, že sa právna úprava nezmenila)\nvyvodil, že „součástí odborné péče poskytovatele úvěru je i taková obezřetnost, že poskytovatel\nnespoléhá na údaje o schopnosti splácet úvěr tvrzené samotným žadatelem, ale sám tyto údaje prověří\n(případně si je nechá od žadatele doložit). Pokud takto poskytovatel úvěru nepostupuje, dopouští\nse správního deliktu, za což mu může podle Nejvyššího správního soudu Česká obchodní inspekce\nv souladu se zákonem uložit pokutu. Výklad přijatý Nejvyšším správním soudem přitom konvenuje\ninterpretaci zaujaté Soudním dvorem Evropské unie (dále jen „Soudní dvůr“) v rozsudku ze dne 18. 12.\n2014 ve věci C-449/13 (CA Consumer Finance SA v. Ingrid Bakkaus a další). V citovaném rozsudku\nSoudní dvůr vyložil čl. 8 směrnice 2008/48/ES, o smlouvách o spotřebitelském úvěru a o zrušení\n\nsměrnice Rady 87/102/EHS (dále jen „směrnice“), a bod 26 její preambule tak, že poskytovatel úvěru\nmá povinnost (nese v tomto ohledu důkazní břemeno - v orig. „the burden of proving“) posoudit\núvěryschopnost dlužníka (spotřebitele) na základě dostatečných informací (na informace podané jen\nspotřebitelem může poskytovatel úvěru spoléhat jen tehdy, jsou-li dostatečné a podložené doklady); tím\nmá být podle Soudního dvora zabráněno, aby věřitelé neposkytovali úvěry nezodpovědně. Informace o\nspotřebiteli by si věřitelé měli ověřovat i za trvání obchodního vztahu. V rozsudku ze dne 21. 4. 2016 ve\nvěci C-377/14 (Ernst Georg Radlinger a Helena Radlingerová v. FINWAY a. s.) se k předběžné otázce\nKrajského soudu v Praze Soudní dvůr vyjádřil tak, že i v rámci insolvenčního řízení musí insolvenční\nsoud zohlednit porušení ustanovení zakotvených ve směrnici majících chránit spotřebitele, a to tak, aby\nspotřebiteli poskytl účinnou ochranu.“\n1.8. Nevyhnutné zisťovanie úveruschopnosti/bonity spotrebiteľa je podporené aj ďalšou judikatúrou\nnajvyšších súdnych autorít v Českej republike. Aj podľa Ústavného súdu Českej republiky (viď nález\nÚS ČR sp. zn. III. ÚS 4129/18 zo dňa 26. 2. 2019) možno vyvodiť záver, že „poskytovatel úvěru,\nkdy dlužník je v postavení spotřebitele, má jednoznačnou povinnost prověřit spotřebitelovu schopnost\nplánovaný úvěr splatit. Uložením a řádným splněním této povinnosti přitom není chráněn - jak plyne z\nvýše uvedené judikatury - jen samotný dlužník (spotřebitel) a věřitel jako poskytovatel úvěru, ale také\nv širším pojetí sama společnost jako taková. Oklikou se tak v rámci těchto úvah dostává znovu do\npopředí myšlenka formulovaná nálezem sp. zn. I. ÚS 199/11; totiž proč by měla státní moc poskytovat\nochranu právům v podobě vykonávacího řízení subjektu, který nejenže neprověřil finanční možnosti\ntoho, komu půjčil své peníze, ale také toho, kdo úvěr neposkytl s odůvodněnou důvěrou v to, že bude\nřádně splacen, nýbrž spíše s cílem dosažení (většího) zisku realizací mnohdy násobného zajištění\npůvodního dluhu, k němuž žadatel úvěrů - dlužník, ať už z nevědomosti, z bezvýchodnosti aktuální\nživotní situace nebo i z vlastní nezodpovědnosti a lhostejnosti přistoupil (srov. k tomu výslovně též\nsněmovní tisk číslo 679/0, důvodová zpráva k zákonu č. 257/2016 Sb., zvláštní část - k § 86; 7. volební\nobdobí Poslanecké sněmovny Parlamentu, 2013 - 2017). Přitom například právě Nejvyšší soud ve\nsvém usnesení sp. zn. 20Cdo/3324/2017 formuloval jeho odůvodnění i výrok v situaci - odkázav na\nnálezy Ústavního soudu sp. zn. I. ÚS 199/11 a sp. zn. III. 4084/12 - když zde ze „strany povinného\nbyla naprostá pasivita jak v rámci řízení rozhodčího tak v rámci řízení exekučního“. Zjevně tak ani\npro Nejvyšší soud nebyla určujícím kritériem skutečnost, zda si dlužník zvýšenou ochranu „zaslouží“\nči nikoliv, ale zda může být tehdy posuzovaná úvěrová smlouva hodnocena jako rozporná s dobrými\nmravy [a proto by byla neplatná i na ni navazující rozhodčí smlouva a nebyla by dána pravomoc\nrozhodce a byl by tu dán důvod pro zastavení exekuce podle § 268 odst. 1 písm. h) o. s. ř.]. Z výše\nuvedeného nutno podle Ústavního soudu dovodit, že posouzení rozpornosti úvěrové smlouvy s dobrými\nmravy (a na ni navazující eventuální rozhodnutí soudu o zastavení exekuce) nemůže vycházet jen\nz „objektivizovaného“ hodnocení jednotlivých parametrů takové úvěrové smlouvy, byť k tomuto úkolu\npřistoupil krajský soud v nyní posuzované věci důsledně a referenčním kritériem mu bylo zejména\nodůvodnění nálezu sp. zn. I. ÚS 199/11 (budiž přitom poznamenáno, že odůvodnění obou nálezů pro\npřesné poměřování parametrů úvěru, jak je krajský soud v napadeném usnesení provedl, nebylo už z\npovahy věci příliš vhodné; ve starším z obou citovaných nálezů se Ústavní soud dané problematiky jen\ndotkl mimo jeho nosné důvody a ani v navazujícím nálezu své úvahy příliš nerozvedl - už tedy proto bylo\nponěkud problematické, kdyby sloužily oba nálezy krajskému soudu jako prubířský kámen pro posouzení\njemu předložené úvěrové smlouvy). Naopak obecné soudy - a tedy i krajský soud v nyní posuzované věci\n- by měly poskytovatele úvěrů vést (i třeba cestou případného zastavení exekuce k návrhu povinného)\nk přesvědčivému zkoumání toho, zda (budoucí) dlužník nebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit.\nPřitom nejde podle Ústavního soudu o žádný zvlášť přísný či dokonce nepřiměřený požadavek; to, zda\nje reálné splacení dluhu je přece celkem výchozí zásada, kterou by jako obecný princip měly soudy vzít\nv úvahu bez ohledu na to, zda je v nějakém zákoně výslovně zakotven, anebo nikoli. Krajský soud se\nvšak v ústavní stížností napadeném usnesení tím, zda a jak si vedlejší účastnice posoudila - řečeno\nslovy judikatury Soudního dvora - úvěryschopnost stěžovatele, dostatečně nezabývá.“\n1.9. Doplniac a opakujúc sa argumentáciou z už spomenutého rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.\nzn. 33Cdo/2178/2018 z 25. 7. 2018: „Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen\nspotřebitele samého před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také\nspolečnost jako celek, neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v\npodobě pádu spotřebitele a osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a\nsociálních vztahů atd. V neposlední řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení\núvěruschopnosti spotřebitele při žádosti o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli\nposkytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho\n§ 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s\n\nodbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu, že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem\no spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet\nspotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních,\nvýdělkových a majetkových poměrech. Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích\ndlužníků. Již gramatickým a logickým výkladem § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru lze dovodit,\nže dostatečnými nejsou míněny informace získané toliko od spotřebitele. Odborná péče předpokládá\núdaje, které dlužník věřiteli uvedl, ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele\ndlužníka (srov. Wachtlová, L a Slanina, J.: Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů\nč. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185).\nNepochybně klíčová je i povinnost věřitele využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například\nstátem publikované údaje o životním a existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a\nexistenčním minimu, a o průměrných výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a\ntyto porovnávat se známými nebo od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho\npříjmech a výdajích. To ostatně dovodil ve svém rozhodnutí ze dne 1. 4. 2015, sp. zn. 1 As 30/2015, i\nNejvyšší správní soud, jehož závěry použil na podporu své argumentace již odvolací soud v napadeném\nrozhodnutí. Závěr odvolacího soudu dovozující, že spokojila-li se žalobkyně s nedoloženým prohlášením\nžalovaného o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech a nahlédnutím do registru dlužníků,\nnedostála povinnosti věřitele ve smyslu ustanovení § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru, je\nsprávný.“\n1.10. Žalobca namietal, že nebolo jeho povinnosťou skúmať bonitu, keďže v tom čase nebol účinný\nzákon č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru, avšak to nie je pravda, lebo to, že skúmaním bonity\nbolo potrebné sa zaoberať pred účinnosťou zákona č. 257/2016 Sb., dokonca aj zákona č. 145/2010\nSb., napriek tomu, že neboli platné a účinné ustanovenia právneho poriadku týkajúce sa zákonnej\npovinnosti veriteľa skúmať pred uzavretím zmluvy o úvere schopnosť dlžníka splácať úver potvrdzuje\nopäť judikatúra najvyšších súdnych autorít Českej republiky. „V době uzavření této smlouvy nebyl\nplatný a účinný zákon č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru, který ve svém § 9 odst. 1 poprvé\n(s účinností od 1. 1. 2011) zavedl zákonnou povinnost věřitele zkoumat před uzavřením smlouvy o\núvěru schopnost dlužníka úvěr splácet. Nicméně odvolací soud má za to, že i za účinnosti zákona č.\n321/2001 Sb., o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru, který povinnost zkoumat\núvěruschopnost dlužníka nijak nestanovil, bylo nutno se posouzením této otázky zabývat. Nelze totiž\npřehlédnout judikaturu Ústavního soudu (zejména nález ze dne 26. 2. 2019, sp. zn. III. ÚS 4129/18,\nkterý byl publikován ve Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu pod č. 32/2019, a na něj navazující\nnálezy ze dne 3. 11. 2020, sp. zn. IV. ÚS 702/20, či ze dne 6. 4. 2021, sp. zn. I. ÚS 3962/18), podle\nnichž by soudy měly vést poskytovatele úvěrů k přesvědčivému zkoumání toho, zda budoucí dlužník\nnebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit. Přitom nejde podle Ústavního soudu o žádný zvlášť přísný či\ndokonce nepřiměřený požadavek, neboť to, zda je reálné splacení dluhu, je nutno považovat za výchozí\nzásadu, kterou by jako obecný princip měly soudy vzít v úvahu bez ohledu na to, zda je v nějakém\nzákoně výslovně zakotven, anebo nikoli. Tímto požadavkem totiž není chráněn jen samotný dlužník\n(spotřebitel) a věřitel jako poskytovatel úvěru, ale také v širším pojetí sama společnost jako taková, a\nto před vznikem neúměrného zadlužování jejích členů.“ (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Ostrave\nč. j. 15Co/257/2022 zo dňa 21. 3. 2023).\n1.11. Veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu\nklienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných\npred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej\nschopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a posúdenie toho,\nči spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná\nna splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z\nexistujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie 100 % istoty,\nže úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ napr.\ndostane výpoveď z pracovného pomeru alebo dlhodobo ochorie. Pri získavaní relevantných informácií\nza účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných\nspotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných\nzdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť\na rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba\ntaké informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej\nfinančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé\núdaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od\nspotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné\n\ninformácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať\nspotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane\nspotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez\nakýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí\nokrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu\nvýdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu\nsama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.\n1.12. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by ho skutočne zaujímala bonita žalovaného, keď\nformálne ho zaujímali len príjmy, čo skutkovo potvrdil žalovaný na pojednávaní dňa 11. 9. 2024, pričom\nani netvrdil s akými výdavkami žalovaného a v akej kvantifikovanej výške okrem poukazu na životné\nminimum pracoval a úveruschopnosť žalovaného zisťoval. Spomenul len všeobecne, že skúmať výdavky\nmal s poukazom na skóringový model na posúdenie úveruschopnosti z hľadiska demografických a\nbehaviorálnych údajov, avšak v koncentračnej lehote svoje tvrdenia riadne nepreukázal. Banka si možno\npreverila žiadateľa o pôžičku v úverových registroch, kde nemal negatívny záznam, ale pri posudzovaní\njeho príjmov, osobných a majetkových pomerov si okrem výplatnej pásky vystačila len s jeho osobným\nprehlásením, pričom však podľa názoru súdu odborná starostlivosť predpokladá údaje, ktoré dlžník\nveriteľovi uviedol, overiť, resp. objektívne podložiť, čo sa v danom prípade nestalo. To, že zo strany\nžalobcu nejde o ojedinelú situáciu z minulosti s tým, že prístup k overovaniu úveuschopnosti klienta\nmala banka donedávna podobný a súdy v Českej republike sankcionovali neoverovanie úveruschopnosti\ns odbornou starostlivosťou neplatnosťou týchto zmlúv. (viď napr. www.hypoindex.cz/clanky/neplatnasmlouva-o-uveru-jak-banky-proveruji-uveruschopnost-klienta/)\n1.13. Žalobca neoveroval zisťovaním výdavkov žalovaného približujúcim sa realite, a teda, či za takého\nstavu je zvládnuteľné plniť záväzky z úverového vzťahu. O to viac žalobca nemôže pri posudzovaní\nvýdavkov len mechanicky odpočítať a uspokojiť sa s odpočítaním životného minima od príjmu žalobcu.\n„Pokiaľ ide o určitú mieru ľahkomyseľnosti žalovaného, súd prvej inštancie považuje aj ľahkomyseľnosť\ndlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ\nžalobca využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a to aj pri overovaní si bonity žalovaného,\nživotných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver“ (viď podporne odôvodnenie rozsudku Krajského\nsúdu v Prešove sp. zn. 3Co/3/2011). Tu treba uviesť, že žalobca ako poskytovateľ spotrebiteľského\núveru bonitu žalovaného so zodpovedajúcou mierou starostlivosti v rozpore s § 39 Občánského zákoníka\nneskúmal a nevyhodnotil prípadné riziká. Žalobca vychádzal pri skúmaní pomerov žalovaného len z jeho\noznámenia bez objektivizácie týchto dát a zároveň vôbec nezisťoval výdavky žalovaného (v rozpore so\nštandardmi vymedzenými napr. v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018 zo dňa 25.\n07. 2018).\n1.14. Povinnosť súdu z úradnej moci preskúmať či veriteľ posúdil bonitu spotrebiteľa vyplýva z\nrozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-679/2018, zo záverov ktorého vyplýva, že články 8 a 23 Smernice\neurópskeho parlamentu a rady 2008/48/Es sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu\nukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku tejto\nsmernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa vyvodiť\ndôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že\nsankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú\nďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za\nporušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva\nv neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny\nv dobe primeranej jeho možnostiam uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť\nnamietne.\n1.15. V danom prípade súd nemohol prehliadnuť skutočnosť, že žalobca postupoval nedbanlivo, ak\ndostatočne neoveril životné náklady, dlhy a celkovú bonitu spotrebiteľa úverovej zmluvy. Žalobca\nnepreukázal ako a či vôbec zisťoval výdavky žalovaného spojené s bývaním a ďalšími potrebami\na životnými výdavkami, pristúpil ku skúmaniu len formálne bez objektivizácie výdavkov a vedomý\nsi povinnosti postupovať s odbornou starostlivosťou si musel byť vedomý takého rizika, preto súd\nneposkytol ochranu takému úverovaniu, pri ktorom nedošlo k dôslednému overeniu bonity žalovaného\na zneužijúc neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú\nzávislosť alebo neschopnosť plniť záväzky sociálne slabšieho spotrebiteľa pri nedostatočnej schopnosti\nspotrebiteľa zvládnuť splátky a tak dosiahnuť ďalší profit na predĺžení premlčacej lehoty, sankciách,\npaušalizovaných poplatkoch a nákladoch na vymáhanie.\n1.16. Súd teda konštatuje, že žalobca nesplnil svoju povinnosť skúmať bonitu žalovaného (vôbec\nju v konaní nepreukázal tvrdiac, že takú povinnosť ani nemá (odkázal len, že ju splnil), nepredložil\n\nžiaden dôkaz) s náležitou starostlivosťou, a preto záväzok zo zmluvy o úvere vyhodnotil ako neplatný\nv zmysle § 39 Občanského zákonníku (zákona č. 40/1964 Sb. platného a účinného v čase uzavretia\nzmluvy) s tým, že žalobca zneužil neskúsenosť, ľahkomyseľnosť žalovaného nezisťujúc s odbornou\nstarostlivosťou jeho bonitu. Realizoval tak len pro forma. Zároveň je z uvedeného zrejmá „zjavnosť“\nnarušenia verejného poriadku, v zmysle jeho jednoznačnosti a nepochybnosti (viď rozsudok Najvyššieho\nsúdu ČR sp. zn. 31ICdo/36/2020 zo dňa 10. 06. 2020, publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a\nstanovísk ČR ako R 104/20), je tu daná predovšetkým s ohľadom na nedbalý prístup žalobcu, ktorý\nposkytol spotrebiteľský úver bez vyhodnotenia všetkých rizík. Záväzok zo zmluvy preto súd z úradnej\npovinnosti posúdil ako neplatný, teda stratil právne účinky od samého začiatku (viď tiež rozsudok\nNajvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/4635/2007 zo dňa 29. 10. 2008), a plnenia poskytnuté z jeho titulu\nbolo potrebné v predmetnej veci právne kvalifikovať ako záväzok z bezdôvodného obohatenia, v zmysle\n§ 457 Občianskeho zákonníka ČR, založený fakticky, vyplatením finančných prostriedkov.\n1.17. Žalobcovi teda pre neplatnosť zmluvy patrí len bezdôvodné obohatenie, ktoré predstavuje rozdiel\nmedzi vyčerpanou istinou úveru spolu vo výške 120.000,- Kč a uhradenou nerozporovanou sumou úveru\nvo výške 73.609,93,- Kč (podľa tvrdení žalobcu uhradil od 10. 4. 2008 do 10. 6. 2010 na istinu sumu\n9597,11,- Kč, na úroky z úveru od 10. 4. 2008 do 10. 6. 2010 sumu 14.637,28,- Kč, na poplatky od 10.\n4. 2008 do 10. 6. 2010 sumu 740,- Kč, na úroky z omeškania sumu 28,80,- Kč a od 7/2011 do 7/2012\nuhradil sumu 48.606,74,- Kč), a to je 46.390,07 Kč. Žalobca pred podaním žaloby výzvou na zaplatenie\ndlhu zo dňa 2. 4. 2009 vyzval žalovaného na okamžité zaplatenie celej úverovej pohľadávky, pričom však\nžalobca požaduje úrok z omeškania až odo dňa nasledujúceho po poslednej úhrade žalovaným (úhrada\n16. 7. 2012), teda od 17. 7. 2012. Žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky bez právneho\ndôvodu a vyzval ho k plneniu, t. j. vráteniu peňazí. S včasným a riadnym nesplnením dlhu spája § 517\nObčanského zákonníku dôsledok spočívajúci v oprávnení požadovať aj úrok z omeškania. Žalovaný\nsa so splatením dostal do omeškania, súd rešpektujúc zásadu iudex ne eat ultra petita partium, a teda\nsúc viazaný žalobným návrhom žalobcu v súlade s nariadením k občianskemu zákonníku č. 351/2013\nSb. (§ 2 a nasl.), a nariadením č. 142/1994 Sb., priznal žalobcovi úrok z omeškania v zákonnej výške\nvychádzajúc z úrokovej sadzby ako bola časovo menená repo sadzba určená Českou národnou bankou\na tiež percentuálnymi bodmi (viď výška podľa § 2 nariadenia k občianskemu zákonníku č. 351/2013 Sb.)\na jednotlivo podľa zmien od 17. 7. 2012 vyjadrené vo výroku rozsudku až do právoplatnosti rozsudku\na v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.\n1.18. Súd neumožnil žalovanému žalovanú pohľadávku splácať v splátkach, pretože mal za to, že\nsplátky, ktoré navrhoval vo výške 100 eur mesačne sú neadekvátne výške žalovanej pohľadávky.\nŽalovaný naviac sám potvrdil, že nemá na splácanie ani ďalšieho úveru. Súd dospel k záveru, že\nvzhľadom k výške pohľadávky žalobcu a zároveň pôvodným splátkam, ktoré už pri sume 2.607,- Kč\nnebol schopný splácať (čo je obdobná výška ako ním požadovaná splátka), nie je možné povoliť splácať\npriznanú sumu s príslušenstvom v splátkach po 100 eur, pričom by sa aj lehota na splatenie pohľadávky\npredĺžila do takej miery, že by sa poprel samotný účel súdneho konania a neviedlo by to k odstráneniu\nprávnej neistoty. Nakoľko žalovaný nebol schopný plniť dlh ani v splátkach uvedených v zmluve, nebol\ndôvod umožniť mu splácať splátky za zhoršenej príjmovej situácie v obdobnej výške ako výška splátky\nv úverovej zmluve.\n1.19. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal zaplatenia sumy 114.742,89,- Kč, sumy 30.884,59,- Kč,\nkapitalizovaného úroku v sume 12.716,42,- Kč, pričom úspech mal v časti o zaplatenie 46.390,07,- Kč a\nvo zvyšnej prevažnej časti bola žaloba zamietnutá, preto prevažne neúspešnému žalobcovi náhrada trov\nkonania neprináleží a v konaní úspešnejší žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a ani mu zo spisu\ntrovy nevyplývajú, preto súd postupujúc v súlade so zásadou hospodárnosti vyslovil, že žalovanému\nnáhradu trov konania nepriznáva.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 20. marca 2025\nsp. zn. 5Co/59/2024 rozhodol tak, že potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j.\nvo výroku II., ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku III., ktorým žalovanému náhradu\ntrov konania nepriznal. (výrok I.) Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. (výrok II.)\n2.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že odvolací súd na základe podaného odvolania\npreskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku II. a vo výroku III. v zmysle\nzásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania\npodľa ust. § 385 CSP a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a\nwebovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 14. 03. 2025 a zistil, že odvolanie žalobcu v napadnutej\nčasti nie je dôvodné.\n\n2.2. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v\nktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie\nodvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal\nsuspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a\npovinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.\n2.3. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte\ns namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej\ninštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne\nsvoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť\ndaná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú\nrozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. II. ÚS 78/05).\n2.4. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie\nje procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a\nich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na\nzáklade ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na\nktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie\nskutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci\nsporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený\nskutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia\ndôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane\nrozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne\nnemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a\nobsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné\núkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným\nprocesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje\nsvoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal\nodvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.\n2.5. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením\nje činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu\nnormu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva\nna zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce\naplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR sp. zn. 7Cdo/7/2010). Ani táto\nodvolacia námietka nebola naplnená.\n2.6. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený\nsprávny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych\nzisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia\nprvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.\n2.7. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca podal žalobu včas. Zároveň, že\nžalobca konal pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti\nako dodávateľ a žalovaný pri uzatváraní a plnení tejto zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej\nalebo inej podnikateľskej činnosti teda žalovaný má postavenie spotrebiteľa.\n2.8. V danom prípade hlavnou odvolacou námietkou žalobcu bolo, že súd prvej inštancie otázku\nzisťovania bonity posudzoval retroaktívne. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie\ntak ako to uviedol v bode 37 svojho odôvodnenia, že s ohľadom na právnu povahu dohodnutej\npôžičky v priebehu kontraktačného procesu, predchádzajúceho dojednaniu záväzku zo zmluvy o\nspotrebiteľskom úvere vznikla poskytovateľovi úveru povinnosť posúdiť tzv. úveruschopnosť žalovaného\n(bonitu žalovaného). Splnenie tejto predzmluvnej povinnosti žalobcom predstavovalo nevyhnutnú\npodmienku poskytnutia spotrebiteľského úveru, pričom jej nesplnenie súčasná príslušná právna úprava\nv zmysle § 87 ods. 1 ZoSÚ sankcionuje neplatnosťou. O tom, že jej skúmanie bolo nevyhnutné a\nspôsobovalo v prípade nesplnenia neplatnosť právneho úkonu s poukazom na porušenie § 39 OZ aj pred\nvýslovnou úpravou uvedeného ustanovenia do právnej úpravy v Českej republike potvrdzuje súdobá\njudikatúra najvyšších súdnych autorít. Charakter takto stanovenej povinnosti totiž svojím významom\npresahuje rovinu dvojstranného, súkromnoprávneho pomeru a ako taký odráža aj verejný záujem\nna zabezpečení spoločensky akceptovateľnej výmeny majetkových hodnôt tak, aby táto vo svojom\ndôsledku nezaťažovala verejné sociálne systémy.\n\n2.9. Súd prvej inštancie sa otázkou retroaktivity zaoberal v bode 41 odôvodnenia. Žalobca namietal,\nže nebolo jeho povinnosťou skúmať bonitu, keď ešte v tom čase nebol účinný zákon č. 145/2010 Sb.\no spotřebitelském úvěru. I odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že uvedené sa\nnezakladá na pravde, lebo skúmaním bonity bolo potrebné sa zaoberať pred účinnosťou zákona č.\n257/2016 Sb., dokonca aj zákona č. 145/2010 Sb. napriek tomu, že neboli platné a účinné ustanovenia\nprávneho poriadku týkajúce sa zákonnej povinnosti veriteľa skúmať pred uzavretím zmluvy o úvere\nschopnosť dlžníka splácať úver čo skutočne potvrdzuje judikatúra najvyšších súdnych autorít Českej\nrepubliky. Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné zopakovať citáciu súdu prvej inštancie v bode\n41: „V době uzavření této smlouvy nebyl platný a účinný zákon č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru,\nkterý ve svém § 9 odst. 1 poprvé (s účinností od 1. 1. 2011) zavedl zákonnou povinnost věřitele zkoumat\npřed uzavřením smlouvy o úvěru schopnost dlužníka úvěr splácet. Nicméně odvolací soud má za to, že i\nza účinnosti zákona č. 321/2001 Sb., o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru, který\npovinnost zkoumat úvěruschopnost dlužníka nijak nestanovil, bylo nutno se posouzením této otázky\nzabývat. Nelze totiž přehlédnout judikaturu Ústavního soudu (zejména nález ze dne 26. 2. 2019, sp. zn.\nIII. ÚS 4129/18, který byl publikován ve Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu pod č. 32/2019, a\nna něj navazující nálezy ze dne 3. 11. 2020, sp. zn. IV. ÚS 702/20, či ze dne 6. 4. 2021, sp. zn. I. ÚS\n3962/18), podle nichž by soudy měly vést poskytovatele úvěrů k přesvědčivému zkoumání toho, zda\nbudoucí dlužník nebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit. Přitom nejde podle Ústavního soudu o\nžádný zvlášť přísný či dokonce nepřiměřený požadavek, neboť to, zda je reálné splacení dluhu, je nutno\npovažovat za výchozí zásadu, kterou by jako obecný princip měly soudy vzít v úvahu bez ohledu na to,\nzda je v nějakém zákoně výslovně zakotven, anebo nikoli. Tímto požadavkem totiž není chráněn jen\nsamotný dlužník (spotřebitel) a věřitel jako poskytovatel úvěru, ale také v širším pojetí sama společnost\njako taková, a to před vznikem neúměrného zadlužování jejích členů.“ (viď napr. rozsudok Krajského\nsúdu v Ostrave č. j. 15Co/257/2022 zo dňa 21. 3. 2023).\n2.10. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie tak ako to uviedol v bode 51 svojho\nodôvodnenia, že žalobca nesplnil svoju povinnosť skúmať bonitu žalovaného s náležitou starostlivosťou,\na preto záväzok zo zmluvy o úvere správne súd prvej inštancie vyhodnotil ako neplatný v zmysle §\n39 Občanského zákonníku (zákon č. 40/1964 Sb.). Možno skutočne konštatovať, že žalobca zneužil\nneskúsenosť, ľahkomyseľnosť žalovaného, nezistil s odbornou starostlivosťou jeho bonitu. Realizoval\nto len pro forma. Možno súhlasiť i s názorom súdu prvej inštancie, že z uvedeného je zrejmá „zjavnosť“\nnarušenia verejného poriadku v zmysle jeho jednoznačnosti a nepochybnosti. Správny je i odkaz súdu\nprvej inštancie na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31ICdo/36/2020 zo dňa 10. 06.\n2020, ktorý bol publikovaný v zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Českej republiky ako R 104/20.\nOdvolací súd súhlasí i s názorom súdu prvej inštancie, že je tu daná predovšetkým s ohľadom na\nnedbalý prístup žalobcu, ktorý poskytol spotrebiteľský úver bez vyhodnotenia všetkých rizík. Záväzok zo\nzmluvy preto správne súd prvej inštancie posúdil z úradnej povinnosti ako neplatný. Ten stratil právne\núčinky od samého začiatku a plnenia poskytnuté z jeho titulu bolo potrebné v predmetnej veci právne\nkvalifikovať ako záväzok z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka Českej\nrepubliky založený fakticky vyplatením finančných prostriedkov. Preto sa podľa názoru odvolacieho súdu\no retroaktivitu vo veci nejedná.\n2.11. Súd prvej inštancie vo veci správne zistil skutkový stav, vo veci aj správne rozhodol. Správnemu\nvýroku vo veci samej zodpovedá i správny výrok o trovách konania.\n2.12. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej časti, t. j. vo výroku II., ktorým v prevyšujúcej\nčasti súd prvej inštancie žalobu zamietol a vo výroku III., ktorým žalovanému náhradu trov konania\nnepriznal podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.\n2.13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP spojení s\nustanovením § 255 ods. 1 CSP. Neúspešný žalobca nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo a\núspešnému žalovanému žiadne trovy konania z obsahu spisu nevyplývajú, preto odvolací súd stranám\nnáhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie,\nprípustnosť ktorého vyvodila z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b), c) CSP.\n3.1. V dovolaní uviedla, že: otázkou, která v rozhodovací praxi dovolacího soudu ještě nebyla vyřešena,\nje, zda nesplnění povinnosti poskytovatele úvěru podle § 9 zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském\núvěru a o změně některých zákonů, resp. § 86 zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru,\nzpůsobuje neplatnost úvěrové smlouvy uzavřené přede dnem nabytí účinnosti zákona č. 145/2010 Sb.,\no spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů, tj. před 1. 1. 2011. V rozhodné době tak právní\n\núprava zakotvující povinnost poskytovatele úvěru zkoumat úvěruschopnost spotřebitele pod jakoukoliv\nprávní sankcí zkrátka neexistovala.\nDle názoru žalobce nelze přistoupit na přepjatý formalismus odvolacího soudu, jakož i soudu prvního\nstupně, a toliko s obecným odkazem na judikaturu, kterou doprovázel diametrálně odlišný skutkový\nstav (z hlediska okolností důležitých pro posouzení rozporu smlouvy s dobrými mravy), dovodit\nneplatnost úvěrové smlouvy pro nedostatečné zkoumání úvěruschopnosti, když v době poskytnutí úvěru\nneexistoval žádný právní předpis, který by takovou povinnost žalobci ukládal.\nS ohledem na skutečnost, že odvolací soud i přes výše uvedenou absenci právní úpravy, která\nby takovou povinnost zakládala, institut neplatnosti smlouvy z důvodu nedostatečného zkoumání\núvěruschopnosti aplikoval, dopustil se odvolací soud, resp. soud prvního stupně, porušení zákazu\nretroaktivity.\nŽalobce dále podotýká, že i pokud by povinnost zabývat se úvěruschopnosti žalovaného před\nposkytnutím úvěru skutečně měl, pak této povinnosti dostál, když žalovaný byl v době poskytnutí úvěru\nzcela zřejmě schopen jej splácet, kdy toto vyplývá zejména ze skutečnosti, že žalovaný předmětný\núvěr řádně a včas splácel po dobu celého roku od jeho poskytnutí. Žalobce má za to, že ať už se\nžalovaný dostal do prodlení se splácením dluhu z jakéhokoli důvodu, tento důvod zcela zřejmě nemá\npůvod v jakékoli okolnosti, která byla známá již před uzavřením předmětné úvěrové smlouvy, a nesouvisí\ns ekonomickou a sociální situací, ve které se žalovaný nacházel v období před poskytnutím úvěru\na v době poskytnutí úvěru Žalovaný byl objektivně schopen v době poskytnutí úvěru dostát svým\npovinnostem. Toto tvrzení podkládá žalobce příslušným komentářem: Srov. SLANINA, Jan, JEMELKA,\nLuboš, VETEŠNÍK, Pavel, WACHTLOVÁ, Lucie, FLÍDR, Jan. Zákon o spotřebitelském úvěru. 1. vydání.\nPraha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 436, podle kterého „i toto ustanovení bylo do zákona vloženo\npozměňovacím návrhem Rozpočtového výboru Poslanecké sněmovny a cílem bylo opět předcházet\npřípadům, kdy bude platnost smlouvy zpochybňována ryze formalisticky a navíc s dlouhým časovým\nodstupem. Je třeba dát Rozpočtovému výboru za pravdu v tom, že u úvěrů na bydlení se zpravidla\nskutečnost, že úvěruschopnost spotřebitele byla posouzena nesprávně, projeví defaultem spotřebitele\nv horizontu jednoho či dvou let, v případě úvěrů jiných než na bydlení dokonce jen šest až 12 měsíců.\nPokud se projeví později, bývá již příčina jiná, nejspíše pozdější ztráta zaměstnání spotřebitele a\npodobně…“\n3.2. Vzhledem k výše uvedenému žalobce Nejvyššímu soudu navrhuje, aby rozsudek Krajského súdu v\nPrešove ze dne 20. 3. 2025 č. j. 5Co/59/2024-385 zrušil a vrátil věc Krajskému súdu v Prešove k dalšímu\nřízení, to vše v souladu s § 449 odst. 1 a § 450 CSP.\n4. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§\n427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo\nnapadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru,\nže dovolanie je potrebné odmietnuť.\n5. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n6. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP.\n7. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n8. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n9. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia\nodvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr)\nsplnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej\notázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho\n\nkonania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi\na spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP.\n10. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou\nriešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj\nprocesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a\nzrozumiteľným spôsobom).\n11. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v\nzmysle § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľkou nastolená právna otázka uvedené\nkritérium nespĺňa a jej formulácia opomína základné závery rozhodujúce pre právne úvahy odvolacieho\n(i prvoinštančného) súdu. Pre záver o tom, že ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci\nsamej a pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor sporovej strany, že\ndaná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca. Právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom\nrozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd\nnemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne\nrozhodnutie, a ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Sama polemika dovolateľa\ns právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len\nkritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú\nkritériu vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP.\n12. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd uvádza, že\ntoto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd vyriešil, na jej riešení založil\nsvoje rozhodnutie a dovolací súd sa zároveň ešte touto právnou otázkou vo svojej rozhodovacej praxi\nnezaoberal. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP je takisto relevantná\nprávna otázka, ktorú odvolací súd riešil, t. j. vysvetľuje podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu\ns dôvodmi, pre ktoré zvolil právne riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie a zároveň je táto otázka\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n13. Dovolateľka položila v dovolaní právnu otázku, od vyriešenia ktorej podľa jej názoru záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu vo veci a ktorú mal odvolací súd vyriešiť nesprávne. Tvrdila, že\ndovolací súd sa ešte touto právnou otázkou vo svojej rozhodovacej praxi nezaoberal a že predmetná\ndovolacia otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolateľka síce jasným a zrozumiteľným\nspôsobom uviedla v dovolaní konkrétnu právnu otázku „zda nesplnění povinnosti poskytovatele úvěru\npodle § 9 zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů, resp. § 86\nzákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru, způsobuje neplatnost úvěrové smlouvy uzavřené\npřede dnem nabytí účinnosti zákona č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru a o změně některých\nzákonů, tj. před 1. 1. 2011.“, avšak dovolací súd zastáva názor, že takúto právnu otázku odvolací súd\nneriešil. Vyriešenie danej otázky by malo iba akademický charakter a o vzťahu k predmetnej veci ju\nnemožno považovať za rozhodujúcu, keďže na jej riešení nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu.\nOdvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie) vo veci uzavreli, že v priebehu kontraktačného procesu\npredchádzajúceho dojednania záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vznikla poskytovateľovi úveru\npovinnosť posúdiť tzv. úveruschopnosť žalovaného (bonitu žalovaného), keď splnenia tejto predzmluvnej\npovinnosti žalobcom predstavovalo nevyhnutnú podmienku poskytnutia spotrebiteľského úveru, pričom\njej nesplnenie je sankcionované neplatnosťou. Oba súdy uzavreli, že skúmaním bonity sa bolo potrebné\nzaoberať aj pred účinnosťou zákona č. 257/2016 Sb., dokonca aj zákona č. 145/2010 Sb. napriek\ntomu, že neboli platné a účinné ustanovenia právneho poriadku týkajúce sa zákonnej povinnosti\nveriteľa skúmať pred uzavretím zmluvy o úvere schopnosť dlžníka splácať úver, čo skutočne potvrdzuje\njudikatúra najvyšších súdnych autorít Českej republiky. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na bod\n41. rozsudku súdu prvého stupňa:\n\n„V době uzavření této smlouvy nebyl platný a účinný zákon č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru,\nkterý ve svém § 9 odst. 1 poprvé (s účinností od 1. 1. 2011) zavedl zákonnou povinnost věřitele zkoumat\npřed uzavřením smlouvy o úvěru schopnost dlužníka úvěr splácet. Nicméně odvolací soud má za to, že i\nza účinnosti zákona č. 321/2001 Sb., o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru, který\npovinnost zkoumat úvěruschopnost dlužníka nijak nestanovil, bylo nutno se posouzením této otázky\nzabývat. Nelze totiž přehlédnout judikaturu Ústavního soudu (zejména nález ze dne 26. 2. 2019, sp. zn.\nIII. ÚS 4129/18, který byl publikován ve Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu pod č. 32/2019, a\nna něj navazující nálezy ze dne 3. 11. 2020, sp. zn. IV. ÚS 702/20, či ze dne 6. 4. 2021, sp. zn. I. ÚS\n3962/18), podle nichž by soudy měly vést poskytovatele úvěrů k přesvědčivému zkoumání toho, zda\nbudoucí dlužník nebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit. Přitom nejde podle Ústavního soudu o\nžádný zvlášť přísný či dokonce nepřiměřený požadavek, neboť to, zda je reálné splacení dluhu, je nutno\npovažovat za výchozí zásadu, kterou by jako obecný princip měly soudy vzít v úvahu bez ohledu na to,\nzda je v nějakém zákoně výslovně zakotven, anebo nikoli. Tímto požadavkem totiž není chráněn jen\nsamotný dlužník (spotřebitel) a věřitel jako poskytovatel úvěru, ale také v širším pojetí sama společnost\njako taková, a to před vznikem neúměrného zadlužování jejích členů.“ (viď napr. rozsudok Krajského\nsúdu v Ostrave č. j. 15Co/257/2022 zo dňa 21. 3. 2023).\nOdvolací súd ďalej uviedol, že súhlasí s názorom súdu prvej inštancie tak ako to uviedol v bode 51 svojho\nodôvodnenia, že žalobca nesplnil svoju povinnosť skúmať bonitu žalovaného s náležitou starostlivosťou,\na preto záväzok zo zmluvy o úvere správne súd prvej inštancie vyhodnotil ako neplatný v zmysle §\n39 Občanského zákonníku (zákon č. 40/1964 Sb.). Možno skutočne konštatovať, že žalobca zneužil\nneskúsenosť, ľahkomyseľnosť žalovaného, nezistil s odbornou starostlivosťou jeho bonitu. Realizoval\nto len pro forma. Možno súhlasiť i s názorom súdu prvej inštancie, že z uvedeného je zrejmá „zjavnosť“\nnarušenia verejného poriadku v zmysle jeho jednoznačnosti a nepochybnosti. Správny je i odkaz súdu\nprvej inštancie na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31ICdo/36/2020 zo dňa 10. 06.\n2020, ktorý bol publikovaný v zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Českej republiky ako R 104/20.\nOdvolací súd súhlasí i s názorom súdu prvej inštancie, že je tu daná predovšetkým s ohľadom na\nnedbalý prístup žalobcu, ktorý poskytol spotrebiteľský úver bez vyhodnotenia všetkých rizík. Záväzok zo\nzmluvy preto správne súd prvej inštancie posúdil z úradnej povinnosti ako neplatný. Ten stratil právne\núčinky od samého začiatku a plnenia poskytnuté z jeho titulu bolo potrebné v predmetnej veci právne\nkvalifikovať ako záväzok z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka Českej\nrepubliky založený fakticky vyplatením finančných prostriedkov. Preto sa podľa názoru odvolacieho súdu\no retroaktivitu vo veci nejedná.\n14. Je nevyhnutné pripomenúť, že cieľom konania pred dovolacím súdom je poskytnúť dotknutej\nstrane reálnu ochranu jej práva. Dovolateľkou nastolená právna otázka mala v danom prípade iba\nprávno-teoretickú povahu a jej zodpovedanie dovolacím súdom by neviedlo k zrušeniu alebo k zmene\ndovolaním napadnutého rozhodnutia. Predmetná dovolacia otázka nastolila problematiku porušenia\npovinnosti poskytovateľa úveru podľa § 9 zákona č. 145/2010, resp. § 86 zákona č. 257/2016 Sb.\no spotrebiteľskom úvere, či sa predmetné ustanovenia vzťahujú aj na spotrebiteľské úvery uzavreté\npred účinnosťou týchto zákonov, avšak z odôvodnenia rozsudkov súdov nižšej inštancie je zrejmé,\nže predmetné právne predpisy v spore neaplikovali na zistený skutkový stav. Dovolateľkou nastolená\nprávna otázka mala v danom prípade iba právno-teoretickú povahu a jej zodpovedanie dovolacím\nsúdom by neviedla k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Bolo by preto\nnadbytočné podrobne sa zaoberať jednotlivými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Českej republiky, na\nktoré dovolateľka poukazovala v dovolaní, na ktoré mal dovolací súd poskytnúť odpoveď na dovolateľkou\nnastolenú právnu otázku, ktorú ešte dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi neriešil, resp. poskytnúť\nodpoveď na dovolateľkou nastolenú právnu otázku, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n15. Dovolací súd preto uzatvára, že predložená argumentácia nepredstavuje vymedzenie podstatnej\nprávnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 písm. b), resp. c) v spojení s § 432 ods. 2 CSP.\nUplatnený dovolací dôvod tak nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.\n16. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie namietajúce nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421\nods. 1 písm. b) a c) CSP nie je prípustné. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie odmietol (§\n447 písm. f) CSP).\n17. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému (§ 453 ods. 1 v spojení s § 225 ods. 1 CSP) dovolací\nsúd trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.\n\n18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Banka sa domáhala od spotrebiteľa zaplatenia dlhu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej v roku 2008 podľa českého práva. Súd prvej inštancie a odvolací súd dospeli k záveru, že veriteľ bol už pred prijatím osobitnej zákonnej úpravy povinný posúdiť úveruschopnosť dlžníka, túto povinnosť splnil len formálne, a preto je zmluva neplatná pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 českého Občianskeho zákonníka; plnenie posúdili ako bezdôvodné obohatenie a žalobe vyhoveli len sčasti. Žalobkyňa v dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP nastolila otázku, či nesplnenie povinnosti podľa § 9 zákona č. 145/2010 Sb., resp. § 86 zákona č. 257/2016 Sb. spôsobuje neplatnosť úverovej zmluvy uzavretej pred účinnosťou týchto zákonov, a namietala porušenie zákazu retroaktivity. Najvyšší súd konštatoval, že takto formulovanú otázku odvolací súd neriešil, keďže uvedené predpisy na vec neaplikoval a neplatnosť vyvodil z § 39 Občianskeho zákonníka a z judikatúry; otázka má preto len akademickú povahu a jej zodpovedanie by nemohlo viesť k zmene rozhodnutia. Dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako neprípustné a úspešnému žalovanému náhradu trov nepriznal, lebo mu žiadne nevznikli.", "pravna_veta": "Právna otázka relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP musí byť otázkou, ktorú odvolací súd skutočne riešil a na ktorej vyriešení založil svoje rozhodnutie; nestačí subjektívne presvedčenie strany, že otázka je pre ňu rozhodujúca. Ak dovolateľ nastolí otázku výkladu právneho predpisu, ktorý súdy nižších inštancií na zistený skutkový stav neaplikovali, ide o otázku len akademickej, právno-teoretickej povahy, ktorej zodpovedanie by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene napadnutého rozhodnutia, a dovolanie treba odmietnuť podľa § 447 písm. f) CSP, pretože dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom podľa § 431 až § 435 CSP.", "ustanovenia": ["§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "§ 432 ods. 1 CSP", "§ 432 ods. 2 CSP", "§ 447 písm. f) CSP", "§ 453 ods. 1 CSP", "§ 39 OZ (zákon č. 40/1964 Sb., ČR)", "§ 457 OZ (zákon č. 40/1964 Sb., ČR)"], "vygenerovane": "2026-10-24", "klucove_pojmy": ["prípustnosť dovolania", "právna otázka zásadného významu", "vymedzenie dovolacieho dôvodu", "spotrebiteľský úver", "úveruschopnosť spotrebiteľa", "neplatnosť právneho úkonu", "bezdôvodné obohatenie", "retroaktivita"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}