{"guid": "a3e2f8e3-9e96-4e87-be38-9c0e15b6ace6:ed62eb90-625b-48de-bca1-808e57b3867b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8119204599.1", "spisova_znacka": "8CdoR/12/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8CdoR/12/2025 z 28. 1. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2026, sp. zn. 8CdoR/12/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:8119204599.1", "identifikacne_cislo": "8119204599", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Miroslav Šepták", "datum_vydania": "2026-01-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Vyživovacie povinnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-75.odsek-2", "nazov": "§ 75 ods. 2 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-75.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-75"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-75", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ed62eb90-625b-48de-bca1-808e57b3867b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8119204599.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8119204599.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8119204599.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8CdoR/12/2025\n8119204599\n28. 01. 2026\nMgr. Miroslav Šepták\nECLI:SK:NSSR:2026:8119204599.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a\nčlenov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Branislava Krála v právnej veci oprávnenej na výživné L..\nT. P., narodenej XX. T. XXXX, Ž. XXX, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Troščákom, Prešov, Hlavná\n50, proti osobe, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné Q. Z., narodenému XX. R. XXXX, Z.. XX,\nXXX XX P. J. R. A., P. D. M., zastúpenému advokátkou JUDr. Jolanou Fuchsovou, PhD., Košice, Štúrova\n20, o určenie vyživovacej povinnosti medzi manželmi, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.\n29Pc/23/2019, o dovolaní oprávnenej na výživné proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. januára\n2025 sp. zn. 8CoP/1/2024, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie\", resp. „prvoinštančný súd\") rozsudkom (v poradí\ndruhým) z 18. januára 2024 č.k. 29Pc23/2019-885 zamietol návrh oprávnenej na výživné (ďalej aj\n„navrhovateľka\", prípadne „manželka\" alebo „matka\") na určenie manželského výživného (výrok I.) a\nvyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (výrok II.).\n1.1. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 18, § 71, § 75 ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005\nZ.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon\no rodine\"), § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov\n(ďalej „Občiansky zákonník\"). Po skutkovej stránke uviedol, že návrhom zo dňa 07. marca 2019 sa\nnavrhovateľka domáhala, aby súd uložil odporcovi povinnosť prispievať jej na výživu sumou 2.000 eur\nmesačne odo dňa podania návrhu, so splatnosťou vždy do 15. dňa v mesiaci. Svoj návrh odôvodnila\ntým, že na Okresnom súde Prešov je pod sp. zn. 30P/140/2018 vedené konanie o rozvod manželstva,\na že dňa 28. júna 2018 uzatvorila s odporcom dohodu, na základe ktorej sa manžel zaviazal uhrádzať jej\nsumu 2.000 eur, počnúc od augusta roku 2018 do mesiaca, v ktorom nadobudne právoplatnosť rozsudok\no rozvode manželstva. Navrhovateľka uviedla, že manžel túto dohodu neplní od februára roku 2019.\n1.2. Odporca s návrhom nesúhlasil, žiadal ho zamietnuť. K dohode zo dňa 28. júna 2018 uviedol, že\ntúto považuje za absolútne neplatnú, nakoľko ju nepodpísal slobodne, ale pod tlakom manželky a pri\npodpise bola zneužitá jeho nedostatočná znalosť slovenského jazyka. Navrhovateľka mu znemožňuje\nstretávať sa s ich maloletým synom, ktorý ho odmieta v dôsledku ovplyvňovania matkou. Od augusta\n2018 do januára 2019 posielal na účet matky mesačne sumu 2 000 eur, v čom bolo zahrnuté\nvýživné pre maloletého vo výške 500 eur. Podľa odporcu je predmetná dohoda neplatná aj pre\nrozpor s hmotným právom, rovnako tak pre rozpor s dobrými mravmi, ako aj pre neurčitosť a\nnezrozumiteľnosť. Navrhovateľka je vzdelaním právnička, vypracovala dohodu, ktorá ho stavia do\nnevýhodného postavenia, jedná sa o dohodu v ktorej sa vopred vzdáva práv, ktoré mu vzniknú v\nbudúcnosti, dohodu ktorou sa vyporiadava BSM v čase trvania manželstva, a to spôsobom, že všetko\nnadobúda navrhovateľka, bez akejkoľvek výplatnej povinnosti voči nemu.\n\n1.3. Súd prvej inštancie v predmetnej veci prvýkrát rozhodol rozsudkom z 27. mája 2021 tak,\nže návrh navrhovateľky zamietol. Na základe odvolania navrhovateľky odvolací súd uznesením z\n15. marca 2022 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie. Súd prvej inštancie po vrátení veci doplnil dokazovanie podrobným výsluchom účastníkov,\npísomnými vyjadreniami účastníkov, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Prešov, sp.\nzn. 28P/34/218, a spisov OR PZ Poprad č.k. ORPZ- 228/2-VYS-PP-2020, ORPZ-299/4 -VYS- PP -2020,\nOkresného úradu Prešov č.k. OU-PO-OVVS2-2022/002720, oboznámením správ Psychosociálneho\ncentra s.r.o. Prešov, výpismi z účtov navrhovateľky, výplatnými páskami odporcu, ako aj ďalším spisovým\nmateriálom. V odôvodnení rozsudku uviedol, že za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi možno\npovažovať len také konanie, ktorého cieľom nie je dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného právnou\nnormou, ale ktoré je v rozpore s ustálenými dobrými mravmi vedené priamym úmyslom spôsobiť\ninému účastníkovi ujmu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 12. novembra 2014 sp.\nzn. 31Cdo/3931/2013). Rozpor s dobrými mravmi videl v správaní sa navrhovateľky spočívajúcom v\ndlhodobej manipulácii maloletého L. U.roti otcovi, čo spôsobilo, že maloletý úplne odmieta otca, čím\nnavrhovateľka zasiahla do rodičovských práv a osobnostných práv otca a oddelila otca od syna. Konanie\nnavrhovateľky, ktorého dôsledkom je zničenie vzťahu otca a syna je takým konaním, ktoré je nepochybne\nmožné označiť za rozporné s dobrými mravmi a ktoré postihlo priamo odporcu ako otca a bolo smerované\nproti nemu a jeho dôsledky ho hlboko zasiahli. Stav, ktorý vytvorila navrhovateľka, teda, že syn odmieta\notca, musí nájsť svoj odraz v práve. Len ťažko si možno predstaviť v živote človeka významnejší a\nzásadnejší vzťah ako vzťah rodič - dieťa. Úmyselné, systematické deštruovanie tohto vzťahu cieleným\novplyvňovaním dieťaťa proti druhému rodičovi, je nepochybne jedným z najodsúdeniahodnejších\nchovaní, akého sa druhý rodič (prípadne tretia osoba) môže dopustiť. Uvedený stav spôsobila\nnavrhovateľka svojim vysoko nemorálnym správaním, spočívajúcim v manipulácii, programovaní a\novplyvňovaní syna a preto je to ona, kto má byť za jeho vznik postihnutá nepriznaním manželského\nvýživného.\n1.4. Prvoinštančný súd zároveň poukázal na to, že navrhovateľka podala na odporcu trestné oznámenie\npre neplnenie si vyživovacej povinnosti, hoci mala vedomosť, že finančné prostriedky z jeho strany na jej\núčet za obdobie kedy tvrdila, že výživné platené nebolo, uhrádzané boli. Za konanie v rozpore s dobrými\nmravmi je potrebné považovať aj nepravdivé uvedenie skutočností, v snahe privodiť osobe trestné\nstíhanie. Navrhovateľka sa taktiež snažila zdiskreditovať odporcu a dosiahnuť jeho čo najskorší odchod\nzo Slovenska aj tým, že opakovane telefonovala jeho zamestnávateľovi a uvádzala naňho nepravdivé\ninformácie. Osočujúce konanie navrhovateľky voči odporcovi sa udialo v období, za ktoré požaduje\nmanželské výživné a nesmerovalo voči odporcovi, len ako otcovi, ale aj ako človeku a zamestnancovi,\npričom v žiadnom z konaní iniciovaných navrhovateľkou nebolo preukázané konanie otca - odporcu vo\nvzťahu k navrhovateľke a maloletému, ktoré by mohlo byť kvalifikované ako priestupok alebo trestný čin.\n1.5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že všetky vyššie uvedené skutočnosti svedčia o hlboko\nnegatívnom postoji navrhovateľky k otcovi maloletého, na ktorý síce má právo, avšak tento negatívny\npostoj ju neoprávňuje, hoci aj zákonnými spôsobmi vytvoriť stav, keď je otec maloletého prakticky\nvymazaný zo života syna. Súd takéto konanie navrhovateľky vnímal ako hrubé porušenie základných\npovinností manželky, matky a vyhodnotil ho ako hrubé porušenie dobrých mravov. Za takejto situácie\ntu potom chýbal základ nároku pre priznanie akejkoľvek sumy výživného zo strany odporcu a je až\nzarážajúce, že navrhovateľka v súčasnosti obviňuje odporcu, že sa o maloletého nezaujíma, nemá s ním\nkontakt alebo nemá o ňom informácie, keďže takýto stav navodila sama svojím konaním, čo identifikoval\naj Ústavný súd Slovenskej republiky (viď bod 2.2. tohto rozhodnutia).\n1.6. Prvoinštančný súd taktiež poukázal na potencionalitu navrhovateľky, ktorá uviedla, že jej bola v\nminulosti a aj v súčasnosti ponúknutá práca zodpovedajúca jej vysokej kvalifikácii a schopnostiam,\navšak bolo by nutné sa jednak presťahovať (Bratislava, Košice), ako aj veľa cestovať, čo navrhovateľka\nodmietla kvôli starostlivosti o maloletého. Súd sa stotožnil s názorom odporcu, že navrhovateľka sa bez\nvážneho dôvodu vzdala výhodnejšieho príjmu. Skutočnosť, že svoj potenciál nevyužíva, nemôže byť\npričítaná na úkor odporcu. Zároveň poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka disponovala s účtom,\nna ktorý jej odporca zasielal dlhodobo sumu 4.000 eur mesačne, pričom túto sumu nespotrebovala ani\npo zaplatení všetkých výdavkov. Z výpisu z účtu je zrejmé, že len v mesiacoch január až máj 2018\nnavrhovateľka z tohto účtu vybrala takmer 30.000 eur, a tiež užívala a naďalej užíva prakticky celý\nmajetok hnuteľný aj nehnuteľný, ktorý nadobudli účastníci za trvania manželstva, hlavne kompletne\nzariadený rodinný dom. Životná úroveň navrhovateľky bola teda podľa názoru súdu prvej inštancie\nporovnateľná so životnou úrovňou odporcu.\n1.7. Ohľadom dohody, na ktorú sa odvoláva navrhovateľka, súd prvej inštancie konštatoval (bod 17.),\nže vychádzal z toho, že ustanovenia § 71 ods. 1, § 75 ods. 1, 2 zákona o rodine, súdu vymedzujú\n\nrámec na základe, ktorého, môže priznať alebo nepriznať manželské výživné. Na rozpor s dobrými\nmravmi súd prihliada ex offo. Dohoda účastníkov je síce možná, ale pre súd nezáväzná, keďže súd je\npri rozhodovaní o výživnom viazaný zákonnými podmienkami. Pokiaľ sa účastníci dohodou riadia, je to\nich slobodná vôľa, rovnako ako pokiaľ sa ňou prestanú riadiť. Automaticky to ale neznamená, že tu\nnastupuje povinnosť súdu prevziať túto dohodu, jej obsah, alebo skúmať, či je alebo nie je platná, preto\nju nebral vôbec do úvahy.\n1.8. O trovách konania rozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku\n(ďalej len CMP), podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd\") na odvolanie navrhovateľky rozsudkom z 30. januára\n2025 sp. zn. 8CoP/1/2024 potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu (výrok I.) a vyslovil, že žiaden z\núčastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok II.).\n2.1. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle\nzásad vyplývajúcich z ustanovenia § 62 CMP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP\na contrario) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej\ninštancie je vecne správne, konzistentné a logické, pričom konštatoval správnosť dôvodov napadnutého\nrozhodnutia a len na zdôraznenie jeho správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami doplnil ďalšie\ndôvody (§ 387 ods. 1, 2 CSP).\n2.1 Odvolací súd sa nestotožnil (bod 21.) s odvolacou námietkou navrhovateľky, že súd prvej inštancie si\n„zjednodušil\" odôvodnenie tohto rozhodnutia tým, že prebral odôvodnenia súdnych rozhodnutí týkajúcich\nsa úpravy styku, resp. výživného k maloletému synovi účastníkov a jeho rozsudok je neodôvodnený,\nnepreskúmateľný a zjavne svojvoľný, aj keď pripustil, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho\nrozhodnutia venoval až nadmernú pozornosť konaniam týkajúcim sa maloletého, avšak okolnosti\nvyplývajúce z týchto konaní sú dôležité aj pre konanie v tejto veci, teda určenie, resp. neurčenie\nmanželského výživného. Odvolací súd zároveň poznamenal, že aj, keď navrhovateľka vyčítala súdu\nprvej inštancie, že sa v tejto veci rozsiahlo venoval iným okolnostiam týkajúcim sa úpravy styku, resp.\nvýživného vo vzťahu k maloletému, tak aj ona sama sa v odvolaní týmto okolnostiam rozsiahlo venuje.\n2.2. Za podstatné odvolací súd (v bode 22.) považoval ďalšie skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie\nv odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, a to, že okrem negatívnej manipulácie maloletého\nnavrhovateľkou vo vzťahu k odporcovi, čo vyplýva napr. aj zo správy psychosociálneho centra, resp. z\nnálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. apríla 2023 sp. zn. IV. ÚS 47/2023, v konaní o\nrozvod manželstva, sp. zn. 30P/140/2018, bolo v konaní preukázané, že navrhovateľka z účtov odporcu\nvybrala spolu sumu cca 30 000 eur, napriek tomu, že odporca jej v minulosti prispieval povinnosti\nsumou 4.000 eur mesačne, čo prevyšovalo jej bežné mesačné náklady. Taktiež bolo preukázané,\nže navrhovateľka viacnásobne volala zamestnávateľovi odporcu, aby ho zdiskreditovala. Vo vzťahu k\nodporcovi podala viacero podaní (trestné oznámenia, oznámenia o priestupku) aj z dôvodu údajného\nneplatenia výživného, pričom ani v jednom prípade nebolo preukázané, aby sa odporca dopustil\ntrestného činu, resp. priestupku, teda neboli preukázané tvrdenia navrhovateľky vo vzťahu k odporcovi.\nOdvolací súd zdôraznil, že práve tieto vyššie uvedené skutočnosti, aj podľa jeho názoru zakladajú\nnepochybne rozpor prípadného určenia manželského výživného s dobrými mravmi, z tohto dôvodu súd\nprvej inštancie správne návrh na určenie manželského výživného zamietol.\n2.3. Odvolací súd ďalej konštatoval (bod 23.), že navrhovateľka v konaní pred súdom prvej inštancie dňa\n18. januára 2024 po doplnení dokazovania uviedla, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.\nV odvolacom konaní však navrhla pripojenie súdnych spisov, lekárskych správ, prehratie zvukovoobrazových záznamov predložených navrhovateľkou, pričom ale konkrétne neuviedla z akých dôvodov\nnavrhuje vykonanie, resp. zopakovania dokazovania v tomto rozsahu. Odvolací súd k tomu uviedol,\nže v predmetnej veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, pričom rozhodnutia týkajúce sa, v odvolaní\noznačených, súdnych konaní sú súčasťou tohto spisu a odvolací súd nevidel žiaden relevantný dôvod na\nprípadné vytýčenie pojednávania v tejto veci, resp. doplnenie dokazovania, nakoľko závery vyplývajúce\nz dokazovania súdu prvej inštancie, aj podľa názoru odvolacieho súdu, nepochybne zakladajú dôvodný\nrozpor pre určenie manželského výživného s dobrými mravmi. Odvolací súd v tejto súvislosti taktiež\npoukázal na to, že navrhovateľka skutočnosti zhrnuté v bode 22 odôvodnenia ani žiadnym relevantným\nspôsobom nerozporovala.\n2.4. Ohľadom dohody zo dňa 28. júna 2018, odvolací súd v celom rozsahu odkázal na správne a náležité\nodôvodnenie v bode 17. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, a teda že správne nebral do\núvahy túto dohodu. Navyše aj keď navrhovateľka tvrdila, že strany tejto dohody sa na nej zodpovedne\n\ndohodli, tak z vyjadrenia odporcu vyplýva práve opak, pričom odporca sa vyjadril, že k jej podpisu bol\ndonútený a jej obsahu ani nerozumel.\n2.5. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok\nna náhradu trov konania, keďže tento zákon neustanovuje inak.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka (ďalej aj „dovolateľka\"),\nprípustnosť ktorého vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.\nNavrhovala, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a\nnové rozhodnutie.\n3.1. Vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala,\nže napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je neodôvodnený, nepreskúmateľný, zjavne svojvoľný\na arbitrárny, pretože hrubo nerešpektuje právnu úpravu a rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky (v otázke rozsahu a kvality odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia). V konkrétnostiach namietala nedostatočné, vnútorne rozporné a nepresvedčivé\nodôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, nevysporiadanie sa s uplatnenými (odvolacími) námietkami\nnavrhovateľky vo viacerých okruhoch. Uviedla, že súd prvej inštancie založil napadnuté rozhodnutie\nna dvoch nosných právnych záveroch, čo odvolací súd potvrdil (ako vecne správne) a to, že 1/\nnavrhovateľka konala tak, že porušovala dobré mravy (údajné manipulovanie syna a narušenie jeho\nvzťahu s otcom), 2/ že na dohodu odporcu a navrhovateľky zo dňa 28. júna 2018 neprihliada,\npretože je irelevantná, pričom túto svoju argumentáciu, najmä vo vzťahu k rozporu s dobrými mravmi\n(aplikácia § 75 ods. 2 zákona o rodine) nepodporil poukazom na konštantnú rozhodovaciu prax\nvyšších súdov v skutkovo obdobných veciach (prípadoch), obzvlášť Krajského súdu v Prešove. Preto je\nnapadnutý rozsudok aj zjavne nepresvedčivý a vôbec nepotvrdzuje, že by bol v súlade s konštantnou\nrozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky. Navrhovateľka mala za to, že súd ju nepriznaním\nmanželského výživného potrestal (ako matku maloletého L.) za to, že maloletý odmieta osobný kontakt\n(styk) s odporcom, pričom toto odmietanie kontaktu s odporcom nie je vinou a ani zodpovednosťou\nnavrhovateľky (ako matky), teda absentuje tu zavinenie navrhovateľky, zároveň neexistuje žiadne priame\nkonanie navrhovateľky proti odporcovi (nadáva mu, fyzicky napáda, bije, týra a pod.) a navyše existencia\nskutočnosti, že maloleté dieťa odmieta styk s otcom nie je dôvodom, ktorý je možné podradiť pod konanie\noprávnenej osoby (navrhovateľky) v rozpore s dobrými mravmi. Navrhovateľka poukázala na rozsudok\nKrajského súdu v Prešove z 25. apríla 2019 sp. zn. 21CoP/63/2018, v ktorom sa uvádzajú právne\nzávery o tom, aké typy konania oprávnenej osoby môžu zakladať rozpor s dobrými mravmi (spôsobenie\nrozvratu, opustenie rodiny, prípadne keď oprávnený bez ospravedlniteľného dôvodu nevykonáva žiadnu\nzárobkovú činnosť aj napriek objektívnym možnostiam a svojim schopnostiam a svoju situáciu rieši\npožadovaním výživného). Podľa navrhovateľky ide o prekvapivé rozhodnutie, nakoľko súdy neskúmali\nspôsobenie rozvratu, resp. opustenie rodiny vôbec. Dovolateľka ďalej uviedla, že odvolací súd nijako\nnereagoval na jej argumentáciu k platnosti dohody zo dňa 28. júna 2018 a že touto je odporca viazaný\n(pacta sunt servanda). Odporca pritom v konaní sústavne namietal najmä to, že priznanie uplatneného\nnároku na určenie vyživovacej povinnosti medzi manželmi (tzv. manželské výživné) je v rozpore s\ndobrými mravmi, čo odôvodňuje tým, že navrhovateľka dala odporcovi podpísať \"nemorálnu\" dohodu,\nktorej obsah ani nepoznal, že navrhovateľka bráni odporcovi v styku s maloletým synom a že ho\nnavrhovateľka krivo obvinila z neplatenia výživného na maloletého syna. Odporca teda neuviedol a\nskutkovo nevymedzil ani jeden spôsobilý dôvod, ktorý by mohol zakladať naplnenie podmienky, že je tu\nrozpor s dobrými mravmi. Navrhovateľka taktiež namietala vady v procese dokazovania, ktoré mali za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci. Konkrétne deformáciu dôkazov a z nich vyplývajúcich zistení,\nporušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov v jej neprospech.\n3.2. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietala, že odvolací súd sa\npri riešení otázky dobrých mravov odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to od\nrozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2022 sp. zn 1Cdo/126/2022, nakoľko\nposudzoval úplne iné okolnosti v predmetnom konaní, zameral sa na nepodstatné a nepreukázané\nokolnosti, ako aj deformované dôkazy. Odvolací súd skúmanie otázky porušovania dobrých mravov zo\nstrany navrhovateľky vyložil veľmi široko, pričom sa vôbec nezaoberal tým, že ako sa odporca správal\nk navrhovateľke, že jej vôbec neprispieval na výživu, že ju slovne napádal a ponižoval, a taktiež vôbec\nneposudzoval to, že či správanie navrhovateľky nie je iba dôsledkom toho, ako sa odporca správal k nej.\n3.3. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka uviedla, že v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli vyriešené tieto otázky (ktorú sú podstatné pre rozhodnutie\nvo veci navrhovateľky):\n\nA. na aké okolnosti je potrebné prihliadať pri posúdení otázky rozporu s dobrými mravmi v zmysle\nustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine,\nB. či medzi okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadať pri posúdení otázky rozporu s dobrými mravmi\nv zmysle ustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine, patria: - či prebieha osobný kontakt mal. dieťaťa\ns povinným rodičom, a ak neprebieha, či je za to možné určiť za zodpovedného osobu oprávnenú z\nvýživného, a ak áno, tak na základe čoho, či postačuje akýkoľvek záver súdu v inom konaní alebo musí\nísť o záver súdu v konaní o výkon rozhodnutia, - či dochádza k manipulácii a ovplyvňovaniu mal. dieťaťa\nzo strany osoby oprávnenej z výživného a ak áno, či toto musí byť preukázané rozhodnutím súdu v rámci\nkonania o výkon rozhodnutia, - či podanie trestného oznámenia alebo oznámenia o priestupku zo strany\nosoby oprávnenej z výživného, ak sa v týchto konaniach nepreukáže vina povinnej osoby, môže alebo\nmusí viesť k tomu, že ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi, - či sa povinná osoba správala vhodne\nk oprávnenej osobe, a v tejto súvislosti či správanie oprávnenej osoby nie je iba dôsledkom toho, ako sa\npovinná osoba správala k oprávnenej osobe, - či sa povinná osoba správala vhodne k vlastnému mal.\ndieťaťu a či ho neobrala o finančné prostriedky a iný majetok (dokonca bez súhlasu súdu s takýmito\núkonmi), - či došlo k platnému uzatvoreniu dohody o manželskom výživnom pred podaním návrhu na\nzačatie konanie o určenie výživného medzi manželmi, - či po uzatvorení dohody o manželskom výživnom\ndochádzalo k jej plneniu a až následne ju prestala plniť povinná osoba.\n4. Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľky uviedol, že ho považuje za\nnedôvodné a žiadal, aby ho dovolací súd podľa § 447 písm. c) CSP odmietol a zaviazal navrhovateľku\nna náhradu trov dovolacieho konania.\n5. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci určenia výživného plnoletých osôb, ktoré je od 1.\njúla 2016 upravené v Civilnom mimosporovom poriadku (ďalej len „CMP\"). Vzájomný vzťah medzi CMP\na CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú\nustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. CMP v ustanoveniach § 76 a § 77 obsahujúcich\nniektoré ustanovenia o dovolaní „neustanovuje inak\", ak ide o prípustnosť dovolania vo veciach určenia\nvýživného plnoletých osôb; prípustnosť dovolania odporcu bolo preto potrebné posudzovať podľa\nustanovení CSP.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd\") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,\nže dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so\nzákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie\ntreba odmietnuť.\n7. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej\nCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nje dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n\n10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\nDovolanie podľa § 420 písm. f) CSP\n13. Navrhovateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala\nnedostatočné, vnútorne rozporné a nepresvedčivé odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu,\nnevysporiadanie sa s uplatnenými odvolacími námietkami navrhovateľky, a deformáciu dôkazov a z nich\nvyplývajúcich zistení, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov v neprospech navrhovateľky.\n14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n15. K námietke navrhovateľky týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\nodvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj\nprávo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na\nspravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\nskutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich\nskutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné,\nneudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej\njudikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať\naj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho\na spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými\nzisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.\nVšeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho\ncelkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým\n\nna ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v\nneposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej\nochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov\núčastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na\nspravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a\nnávrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne\nKraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra\nEurópskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký,\nktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o\nargument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument\n(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko\nz 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko\nz 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať\npodrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).\n16. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodnenie\nrozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný,\nneodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odvolací súd vo výroku I. potvrdil rozsudok súdu prvej\ninštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP. Z odôvodnení rozhodnutí obidvoch súdov\nnižších stupňov, chápaných v ich organickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018) je dostatočne zrejmé,\nz ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich\nposudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení napadnutého\nrozsudku odvolací súd prijaté rozhodnutie náležite vysvetlil. Odôvodnenie jeho rozsudku zodpovedá\naj základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia, vyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami aj\núvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Závery, ku\nktorým odvolací súd dospel sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Dovolací súd pripomína, že\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo\nargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o\nodvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom\nkonaní (II. ÚS 78/05). Dovolateľka v dovolaní neuviedla relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené\na vyhodnotené v základnom konaní.\n16.1. Konkrétnejšie k dovolacím námietkami navrhovateľky dovolací súd uvádza, že súdy nižších\ninštancií v odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili ako dospeli k záveru\no zamietnutí návrhu na určenie manželského výživného pre rozpor s dobrými mravmi, ktorý súd\nprvej inštancie (a odvolací súd s ním stotožnil) videl v správaní sa navrhovateľky spočívajúcom v\ndlhodobej manipulácii maloletého syna proti otcovi, čo spôsobilo, že maloletý úplne odmieta otca, čím\nnavrhovateľka zasiahla do rodičovských práv a osobnostných práv otca a oddelila otca od syna. Súd\nprvej inštancie poukázal na to, že všetky uvedené skutočnosti svedčia o hlboko negatívnom postoji\nnavrhovateľky k otcovi maloletého, na ktorý síce má právo, avšak tento negatívny postoj ju neoprávňuje,\nhoci aj zákonnými spôsobmi vytvoriť stav, keď je otec maloletého prakticky vymazaný zo života syna.\nSúd takéto konanie navrhovateľky vníma ako hrubé porušenie základných povinností manželky, matky\na vyhodnotil ho ako hrubé porušenie dobrých mravov.\n17. Zo zhora uvedeného (pod bodom 16. a 16.1.) je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací\nsúd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky\nnáležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP\nnemožno považovať to, že navrhovateľka sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila a že\nodvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka\nso skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií\nnesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa\n§ 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania\npred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi\na predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,\nrozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním\nnavrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n\n18. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo\nprípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z\njudikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu\nnestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd v tomto kontexte ďalej uvádza, že prípustnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho\nsúdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie\nveci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd\nuž podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi\nneznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,\n4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že\ndovolateľka má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou\ntvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n19. K namietanému pochybeniu v procese dokazovania v danej veci dovolací súd uvádza, že pokiaľ\nsúd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy\nna zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil\nniektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu\nprocesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je dôvodom\nzakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Predmetná judikatúra dovolacieho\nsúdu bola a je akceptovaná aj ústavným súdom napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 65/2020, III. ÚS\n171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019, II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020.\n20. Pokiaľ ide o navrhovateľkou namietané hodnotenie dôkazov dovolací súd vo všeobecnosti uvádza,\nže súdy rozhodujú vo veci v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v čl. 15 Základných\nprincípov CSP v spojení s § 191 CSP. Táto zásada vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl.\n46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti\na dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového\npostupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí\nvždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci\na vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú\nsúčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti\npovažoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení\ndôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod.\n20.1. V danom prípade po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dovolací súd dospel k záveru, že\ndovolateľkou spochybnená hodnotiaca úvaha (resp. jej výsledok) odvolacieho súdu zodpovedá zásadám\nformálnej logiky a je aj preskúmateľná. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v\nsúlade so zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo\nbyť nimi zistené. Vzhľadom na vyššie uvedené závery, podľa názoru dovolacieho súdu procesný postup\nodvolacieho súdu prebiehal v zmysle právnej úpravy Civilného sporového poriadku. Takýmto procesným\npostupom odvolacieho súdu preto podľa dovolacieho súdu nedošlo k tomu, že by súd (odvolací)\nznemožnil navrhovateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).\n21. Dovolací súd tiež zdôrazňuje, že na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v\ndovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť\na úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané\ndôkazy, pretože v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však\nmožnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní\n(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či\nkonajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,\nktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k\nvade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V preskúmavanej veci dovolací súd takúto existenciu\nvady zmätočnosti nezistil.\n\n22. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že\nkonanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení\n§ 420 písm. f) CSP, dovolanie navrhovateľky preto v uvedenej časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP\nako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.\nDovolanie podľa § 421 písm. a) a b) CSP\n23. Dovolací súd ďalej pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a)\na b) CSP, v zmysle ktorých navrhovateľka namietala nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších\ninštancií majúc za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej\nriešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.\na) CSP) a od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli\nvyriešené (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP).\n24. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. § 421 ods. 1 písm. b) či §\n421 ods. 1 písm. c) CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu\nprieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť\n(najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie\ndovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až §\n435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017,\n8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o\nprípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako\npredchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n25. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP môže byť len otázka právna (nie\nskutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku\nprocesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Riešenie\nskutkovej otázky (questio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových\npoznatkov súdu v procese dokazovania. Pri riešení takejto otázky sa súd zameriava na skutkové\nokolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca\nalebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania)\nniektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol\nznalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či\nnepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (questio\niuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,\nzamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje\na na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne\nzávery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný\nprípad (porovnaj sp. zn. 3 Cdo 218/2017, 3 Cdo 150/2017, 4 Cdo 7/2018, 4 Cdo 32/2018, resp. aj 7\nCdo 99/2018).\n26. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon\"\njej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda\no situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej\notázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu\". Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa teda sleduje zámer minimalizovať nežiadúce odklony\nrozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému\nrozhodovaniu.\n27. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018\npatria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu\" predovšetkým stanoviská alebo\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,\nalebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané\n(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,\n\nprípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou\njudikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí\na stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo\nVýbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy\no rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT\nPraha v rokoch 1974, 1980 a 1986.\n28. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku\nkľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd\nako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu\nsúdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ\nriešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej\nčinnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci\nodvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421\nCSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle,\nže posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite\ndoloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky\na že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.\n29. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka namietala, že odvolací\nsúd sa pri riešení otázky dobrých mravov odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a\nto od rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. augusta 2022 sp. zn. 1Cdo/126/2022.\nNavrhovateľka konkrétne poukázala na body 44.- 47. odôvodnenia predmetného rozsudku, v ktorých sa\nnajvyšší súd venuje vyživovacej povinnosti medzi manželmi.\n29.1. V bode 47. citovaného rozsudku najvyšší súd k otázke dobrých mravov uviedol, že „Právo\nna výživné od povinného (okrem práva maloletých detí na výživné) musí byť v súlade s dobrými\nmravmi. Vo všeobecnosti možno o dobrých mravoch hovoriť ako o pravidlách morálneho charakteru\nvšeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť,\nohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel (noriem)\nspoločnosti, všeobecne uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno preto\noznačiť za činnosť proti dobrým mravom (contra bonus mores). Podľa ustanovenia § 75 ods. 2 zákona\no rodine, výživné nemožno priznať len v prípade, ak pre to existujú dôvody na strane oprávneného (tu\nnavrhovateľky). Predpokladá sa teda také správanie oprávneného voči povinnému, ktoré spôsobí stratu\npráva priznať výživné. Dobré mravy sú nepísané pravidlá slušnosti, ľudskosti a tolerancie, poctivosti a\ndôvery. Zákon presne nešpecifikuje, kedy ide o rozpor s dobrými mravmi a kedy nie. Vyžaduje sa také\nsprávanie, ktoré svojou intenzitou a závažnými dôsledkami je možné objektívne posúdiť ako porušovanie\ndobrých mravov. Posúdenie toho či ide o porušenie dobrých mravov alebo nie je v konečnom dôsledku\nna rozhodnutí súdu. Súd musí vec z hľadiska dobrých mravov posudzovať konkrétne v každom\nindividuálnom prípade v kontexte konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v čase a mieste.\"\n29.2. Dovolateľka bolo toho názoru, že odvolací súd v predmetnom konaní skúmal úplne iné okolnosti\naké vyplývajú z vyššie uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom odvolací\nsúd sa zameral na nepodstatné a nepreukázané okolnosti, ako aj deformované dôkazy. Namietala, že\nodvolací súd skúmanie otázky porušovania dobrých mravov zo strany navrhovateľky vyložil veľmi široko,\npričom sa vôbec nezaoberal tým, že ako sa odporca správal k navrhovateľke, že jej vôbec neprispieval na\nvýživu, že ju slovne napádal a ponižoval, a taktiež vôbec neposudzoval to, že či správanie navrhovateľky\nnie je iba dôsledkom toho, ako sa odporca správal k nej.\n30. V súvislosti s uvedenou námietkou najvyšší súd dáva do pozornosti navrhovateľky, že dovolanie\nnie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvej a druhej inštancie,\nna ktorých je založené napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, ani prostriedkom určeným\nna prehodnotenie vykonaného dokazovania. Naopak, dovolací súd je v prejednávanej veci podľa §\n442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Len samotné spochybňovanie\nsprávnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím\nodvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika\njeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom\nprípustnosti dovolania, ktoré sú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané\n\npre nesprávne právne posúdenie nemožno odôvodniť spochybnením skutkových záverov súdu nižšej\ninštancie na základe tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov\n31. V prejednávanej veci mal odvolací súd z dokazovania vykonaného na prvoinštančnom súde za\npreukázané, že navrhovateľka sa voči odporcovi dopustila takého správania, ktoré je svojou intenzitou a\nzávažnými dôsledkami možné objektívne posúdiť ako porušovanie dobrých mravov v zmysle § 75 ods.\n2 zákona o rodine. Tento záver súdu bol výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových\nokolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia\ndôkazov súd viedli k prijatiu tohto rozhodnutia. Súdy nižších inštancií teda postupovali v súlade s\nrozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2022 sp. zn. 1Cdo/126/2022 keď\nvec posúdili v tomto konkrétnom prípade s prihliadnutím na individuálne špecifiká danej veci. Z týchto\ndôvodov dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania odporcu z ustanovenia § 421 ods. 1\npísm. a) CSP nevyplýva.\n32. Navrhovateľka prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Citované\nustanovenie dopadá na situáciu, v ktorej určitá právna otázka ešte nebola dovolacím súdom riešená\n(preto ani nedošlo k ustáleniu jeho rozhodovacej praxe).\n33. V danom prípade navrhovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, naformulovala\notázky, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli vyriešené (ktoré sú podstatné pre\nrozhodnutie vo veci navrhovateľky) nasledovne:\nA. na aké okolnosti je potrebné prihliadať pri posúdení otázky rozporu s dobrými mravmi v zmysle\nustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine,\nB. či medzi okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadať pri posúdení otázky rozporu s dobrými mravmi\nv zmysle ustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine, patria: - či prebieha osobný kontakt mal. dieťaťa\ns povinným rodičom, a ak neprebieha, či je za to možné určiť za zodpovedného osobu oprávnenú z\nvýživného, a ak áno, tak na základe čoho, či postačuje akýkoľvek záver súdu v inom konaní alebo musí\nísť o záver súdu v konaní o výkon rozhodnutia, - či dochádza k manipulácii a ovplyvňovaniu mal. dieťaťa\nzo strany osoby oprávnenej z výživného a ak áno, či toto musí byť preukázané rozhodnutím súdu v rámci\nkonania o výkon rozhodnutia, - či podanie trestného oznámenia alebo oznámenia o priestupku zo strany\nosoby oprávnenej z výživného, ak sa v týchto konaniach nepreukáže vina povinnej osoby, môže alebo\nmusí viesť k tomu, že ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi, - či sa povinná osoba správala vhodne\nk oprávnenej osobe, a v tejto súvislosti či správanie oprávnenej osoby nie je iba dôsledkom toho, ako sa\npovinná osoba správala k oprávnenej osobe, - či sa povinná osoba správala vhodne k vlastnému mal.\ndieťaťu a či ho neobrala o finančné prostriedky a iný majetok (dokonca bez súhlasu súdu s takýmito\núkonmi), - či došlo k platnému uzatvoreniu dohody o manželskom výživnom pred podaním návrhu na\nzačatie konania o určenie výživného medzi manželmi, - či po uzatvorení dohody o manželskom výživnom\ndochádzalo k jej plneniu a až následne ju prestala plniť povinná osoba.\nNavrhovateľka prezentovala názor, že medzi okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadať pri posúdení\notázky rozporu s dobrými mravmi v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine, nepatria okolnosti súvisiace s\ninými konaniami (o rozvod, úpravu práv a iné), ani otázka styku s mal. dieťaťom, ani podanie trestného\noznámenia alebo oznámenia o priestupku, pretože tieto nevyhodnocuje oprávnená osoba ale iné orgány\nna to príslušné. Naopak, patria tu okolnosti ohľadom správania sa povinnej osoby k oprávnenej osobe\na k vlastnému mal. dieťaťu, ako aj to, či existuje písomná dohoda o manželskom výživnom.\n34. Podľa § 75 ods. 2 zákona o rodine výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými\nmravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.\n35. Podľa názoru dovolacieho súdu vzhľadom na charakter ustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine,\nktoré patrí k právnym normám s neurčitou, abstraktnou hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa\nsvojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Otázka nemožnosti\npriznania výživného, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi, je vždy výsledkom posúdenia vysoko\nindividuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné\n\ns okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pokiaľ je účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP zo širších\nhľadísk tiež to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky\nvytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto\nvysoko individuálnej otázky sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri\nposúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk postupujú totiž súdy vždy diferencovane v\nkaždom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach (porovnaj sp. zn. 3Cdo\n226/2017). V tejto súvislosti je nutné doplniť, že vo všeobecnosti závery súdov pri posudzovaní otázky\nnemožnosti priznania výživného, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi, sú výsledkom procesu\nkomplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré\nv rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia. Dovolací súd\nje toho názoru, že nie je možné precedenčne zaviazať súdy ku konkrétnemu spôsobu rozhodovania pri\nexistencii určitej okolnosti, keďže posúdenie rozporu s dobrými mravmi je vždy výsledkom posúdenia\nindividuálnych skutkových okolností každej prejednávanej veci vo vzájomných súvislostiach. Preto ani\nnemôže reálne existovať ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu ohľadom spôsobu určenia, kedy\nmožno hovoriť o priznaní výživného v rozpore s dobrými mravmi, pretože každé jedno rozhodnutie je\nindividuálne pre daný prípad a nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady, i keby formálne\nvykazovali rovnaké skutkové okolnosti.\n37. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie navrhovateľky v časti, v ktorej namietala vady\nzmätočnosti podľa § 420 písm. f ) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje\nproti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne\nposúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie,\nv ktorom dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.\n38. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania aplikoval ustanovenie § 52 CMP, podľa ktorého\nžiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania;\n39. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}