{"guid": "6a770154-b117-4595-b756-0fe5c425939e:da7f5e8f-b47e-49b5-94ae-7449acba574e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8107223420.1", "spisova_znacka": "4CdoVP/3/2026", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4CdoVP/3/2026 z 19. 8. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. augusta 2026, sp. zn. 4CdoVP/3/2026, ECLI:SK:NSSR:2026:8107223420.1", "identifikacne_cislo": "8107223420", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Svetlovská", "datum_vydania": "2026-08-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": "Rozhodnutie odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania je rozhodnutím, ktorým sa konanie v tejto otázke končí, a je preskúmateľné v dovolacom konaní len z dôvodov zmätočnosti podľa § 420 CSP. Ak odvolací súd zrozumiteľne vysvetlil, prečo neboli splnené podmienky na nepriznanie náhrady trov podľa § 257 CSP, a tým nahradil chýbajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie v súlade s § 387 ods. 2 a 3 CSP, nejde o arbitrárne rozhodnutie; to, že odôvodnenie nezodpovedá predstavám dovolateľa, ani prípadné nesprávne právne posúdenie, nezakladajú vadu podľa § 420 písm. f) CSP. Princíp dvojinštančnosti nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania a jeho obmedzenie samo osebe neporušuje právo na spravodlivý proces.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobkyňa sa domáhala vysporiadania práv k neoprávnenej stavbe zriadením vecného bremena podľa § 135c Občianskeho zákonníka; súdy žalobu zamietli pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, keďže v inom konaní bolo právoplatne určené, že vlastníkom pozemkov je žalovaný, a priznali žalovanému plnú náhradu trov konania. Dovolaním napadla len výroky o trovách konania a tvrdila, že súdy sa nevysporiadali s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa podľa § 257 CSP (závislosť sporu od iného konania o vlastnícke právo, jej nepriaznivé majetkové pomery), čím mala byť porušená zásada dvojinštančnosti a právo na spravodlivý proces. Dovolací súd dovolanie odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP. Konštatoval, že odvolací súd podrobne odôvodnil správnosť aplikácie § 255 CSP a nenaplnenie dôvodov podľa § 257 CSP, čím postupom podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP zákonu vyhovel aj napriek stručnosti súdu prvej inštancie. Nesúhlas s odôvodnením ani prípadné nesprávne právne posúdenie nie sú vadou zmätočnosti a dvojinštančnosť nie je absolútnou zásadou civilného procesu.", "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "nazov": "§ 257 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-257"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "nazov": "§ 387 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-257", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/da7f5e8f-b47e-49b5-94ae-7449acba574e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8107223420.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8107223420.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8107223420.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4CdoVP/3/2026\n8107223420\n19. 08. 2026\nJUDr. Alena Svetlovská\nECLI:SK:NSSR:2026:8107223420.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne PONECO, s.r.o., Prešov, Jesenná 12, IČO: 36 707\n996, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Prešov, Jesenná 8, proti žalovanému Mesto\nPrešov, Prešov, Hlavná 2907/73, IČO: 00 327 646, zastúpenému advokátom JUDr. Alojzom Naništom,\nPrešov, Sládkovičova 8, o vysporiadanie práv k neoprávnenej stavbe, vedenom na Okresnom súde\nPrešov pod sp. zn. 20C/290/2007, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 12.\njúna 2025 sp. zn. 27Co/9/2025, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni právo na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 8. marca\n2024 č. k. 20C/290/2007-296 I. návrh na prerušenie konania zamietol, II. žalobu zamietol a III. žalobkyni\nuložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté\nsamostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania súd\nprvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala\nzriadenia vecného bremena k neoprávnenej stavbe nachádzajúcej sa na nehnuteľnostiach zapísaných\npôvodne na LV č. XXXXX (v súčasnosti na LV XXXXX), katastrálne územie L., v zmysle § 135c\nObčianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prípade žalôb uvedených v ustanovení\n§ 135c OZ je aktívne vecne legitimovaný vlastník pozemku, na ktorom bola neoprávnená stavba\npostavená. Súd prvej inštancie mal preukázané, že Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 09. 12. 2020,\nč. k. 15C/10/2017-819 v spojení s opravným uznesením zo dňa 07. 03. 2022, č. k. 15C/10/2017-952\nrozhodol tak, že určil, že žalobca (v tomto konaní žalovaný) je vlastníkom parciel C-KN XXX - orná pôda\no výmere 6974 m2, C-KN XXX/X - ostatné plochy o výmere 3362 m2 a E-KN č. XXXX/XX - orná pôda\no výmere 284 m2, zapísaných na LV č. XXXXX, k. ú. L.. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 08.\n12. 2023. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ bola v občianskoprávnom konaní právoplatne\nvyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú\nistú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením (R 3/2013). Obdobne poukázal\nna závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 349/09 cit.: „Treba konštatovať,\nže vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho\nporiadku, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní\npodľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v\notázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu\nsa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme\nodlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný\nrozpor so zákonom.“ Súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní 15C/10/2017 bola právoplatne vyriešená\notázka vlastníckeho práva ku nehnuteľnostiam, na ktorých sa nachádza stavba a ku ktorej sa žalobkyňa\ndomáhala zriadenia vecného bremena a bolo určené, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľností a preto\n\nnie je daná aktívna vecná legitimácia žalobkyne v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka. Súd prvej\ninštancie preto žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie zamietol. O trovách konania rozhodol\nv zmysle § 255 ods.2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov\nkonania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo v\nspojení s § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná\nnáhradu trov konania protistrane. Žalobkyňa zobrala žalobu v časti o zaplatenie 20 % DPH vo výške\n603.710,66 eura späť bez uvedenia dôvodu a preto v tejto časti zavinila zastavenie konania a žalovaný\nbol vo zvyšnej časti úspešný v celom rozsahu. Nakoľko súd nezistil žiadny dôvod hodný osobitného\nzreteľa, pre ktorý by žalovanému náhradu trov konania nepriznal, súd priznal žalovanému nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 12. júna\n2025 sp. zn. 27Co/9/2025 I. návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol, II. potvrdil rozsudok\nsúdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III., III. žalovanému proti žalobkyni priznal nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia i\nkonania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav\nv rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na podklade vykonaného dokazovania\ndospel k správnym skutkovým zisteniam a návrh žalobkyne aj správne právne posúdil. Nakoľko aj\nodôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku napadnutého odvolaním zodpovedalo\nkritériám uvedeným ustanovením § 220 CSP, odvolací súd konštatoval v zmysle týchto ustanovení\nsprávnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkázal.\n2.1. Odvolací súd v prvom rade poukázal, že nezistil žiadne nové skutočnosti, či okolnosti ktoré by\nodôvodňovali potrebu prerušenia tohto konania. O prejudiciálnej otázke už bolo právoplatne rozhodnuté\nv inom súdnom konaní, v ktorom bola vyriešená otázka prejudiciálna a to otázka vlastníckeho práva k\nnehnuteľnostiam, pričom toto prebiehajúce konanie už bolo prerušené, práve pre vyriešenie tejto otázky.\nAj pri preskúmaní tejto otázky odvolacím súdom bolo potrebné zvažovať, či prerušenie konania prispeje\nk spravodlivému rozhodnutiu vo veci a k naplneniu dikcie čl. 46 ods. 1 Ústavy a tento dôvod prerušenia\nkonania preváži nad záujmom na postupe bez zbytočných prieťahov. Odvolací súd považoval záujem\nna konaní bez zbytočných prieťahov vo veci, ktorá napadla na súde prvej inštancie dňa 1. 10. 2007\nza vhodnejší a aj spravodlivejší, už aj vzhľadom na to, že toto konanie už prerušené bolo a samotné\nprebiehajúce dovolacie konanie bez ďalšieho nemôže byť jediným dôvodom prezentovaným žalobkyňou\nna opačný postup. Preto aj odvolací súd návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol.\n2.2. Odvolací súd taktiež venoval pozornosť otázke náhrady trov konania v napadnutej časti, t. j. vo\nvýroku III. a aj v tejto časti sa stotožnil s výrokom súdu prvej inštancie t. j. v časti o trovách konania, ktorý\npovažoval za vecne správny. Poukázal na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná\nstrane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Odvolací súd mal za nespochybniteľné,\nže vo veci samej nebola žalobkyňa úspešná a naopak úspešný žalovaný požadoval náhradu trov\nprvoinštančného konania. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) je\ncharakteristická pre sporové konanie a uplatní sa vždy tak, že neúspešná strana sporu je povinná\nnahradiť v spore strane úspešnej trovy konania, ktoré úspešnej strane v spore vznikli. Ide o trovy, ktoré\nsú preukázané, odôvodnené, účelne vynaložené a vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo\nbránením práva. V prejednávanej veci mal odvolací súd za nepochybné, že žalovaná strana mala v\nkonaní plný úspech, ak súd žalobu žalobkyne zamietol v celom rozsahu.\n2.3. Odvolací súd bol názoru, že aplikácia ustanovenia § 257 CSP, na ktoré žalobkyňa poukazovala\npri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy iba v prípadoch, keď sú naplnené\nvšetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody\nhodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom\nvýnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v\nokolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri posudzovaní okolností hodných\nosobitného zreteľa treba však prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán\nsporu a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní.\nOdvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalobkyňa neuviedla také výnimočné okolnosti, či\ndôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Odvolací\nsúd uzavrel, že ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú\nmožnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,\n\nči v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné\npri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ani odvolací súd však takéto\nokolnosti nezistil. Ani v odvolacom konaní nebola žalobkyňa úspešná a preto odvolací súd v zmysle §\n255 ods.1 CSP a § 396 ods. 1 CSP priznal náhradu trov odvolacieho konania žalovanému proti žalobkyni\nv rozsahu 100 %, ktorý mal plný úspech aj v odvolacom konaní.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa potvrdenia III. výroku rozsudku súdu prvej\ninštancie o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a tiež v rozsahu jeho III.\nvýroku o náhrade trov odvolacieho konania podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré\nodôvodnila § 420 písm. f) CSP. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov\nkonania rozhodol nesprávne, pretože v prejednávanej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa,\nv dôsledku ktorých je správne a spravodlivé náhradu trov konania stranám sporu nepriznať v zmysle\n§ 257 CSP. Namietala, že ak odvolací súd napriek tomu, že súd prvej inštancie nepoužitie aplikácie\n§ 257 CSP nijako neodôvodnil a odvolací súd aj tak odvolaním napadnutý rozsudok v predmetnej\nčasti nezrušil, ale vo veci rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil bez bližšieho a\nriadneho odôvodnenia a zhodnotenia konkrétnych skutkových i právnych špecifík sporu, došlo zo strany\nodvolacieho súdu k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivé konanie. Uviedla, že nepožadovala po\nodvolacom súde podanie výkladu § 257 CSP, práve naopak, požadovala, aby súd v optike § 257\nCSP posúdil vzniknutú hmotnoprávnu a procesnoprávnu situáciu, v konkrétnostiach najmä skutočnosť,\nže výsledok predmetného konania je otvorene podmienený výsledku iného súdneho konania, a síce\nkonania o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam či tiež, že pokiaľ by žalobkyňa\nnepodala predmetnú žalobu a v konaní o určenie vlastníckeho práva by žaloba žalovaného (mesta\nPrešov) bola zamietnutá, znamenalo by to, že žalobkyňa z dôvodu premlčania stratila svoje nároky\nvyplývajúce z jej vlastníckeho práva za obdobie takmer 20 rokov, počas ktorých prebieha konanie o\nurčenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Odvolací súd sa nezaoberal ani argumentáciou\no tom, že priznanie náhrady trov konania sa javí ako neprimerané trestanie žalobkyne za to, že žalovaný\nsi v inom konaní k predmetným nehnuteľnostiam nárokuje priznanie vlastníckeho práva. Bola názoru, že\nmali súdy konajúce v prejednávanej právnej veci vziať do úvahy skutočnosť, že výsledok predmetného\nkonania (možnosť úspechu žalobkyne) otvorene záležal od výsledku iného súdneho konania (v ktorom\nvystupovala v pozícii žalovanej) a síce konania o určenie vlastníckeho práva vedeného na OS PO pod\nsp. zn. 15C/10/2017 (v minulosti vedeného pod sp. zn. 8C/258/2006), v ktorom žalovaný - mesto Prešov\nvystupuje v postavení žalobcu. Spoločnosť PONECO, s.r.o. však v čase podania žaloby mesta Prešov\no určenie vlastníckeho práva bola v zmysle listov vlastníctva vlastníkom sporných pozemkov a nemala\ndôvod si myslieť, že jej žaloba nebude dôvodná. Mala za zrejmé, že žalobkyňa sa od počiatku konania\ncítila a stále sa cíti byť vlastníkom predmetných nehnuteľností. Uvedené je zrejmé jednak zo skutočnosti,\nže iniciovala konanie v prejednávanej právnej veci (pričom podanú žalobu nevzala späť ani po viacerých\nsúdnych rozhodnutiach vo veci o určenie vlastníckeho práva, ktoré boli v jej neprospech, keď súdy\npriznali vlastnícke právo k predmetným pozemkom mestu Prešov) a tiež zo skutočnosti, že vo veci\nurčenia vlastníckeho práva podala dovolanie. Pri podávaní žaloby žalobkyňa nemala inú možnosť než\npodať predmetnú žalobu s tým, že jej (ne)úspech (ne)bude primárne záležať na skutkových okolnostiach\na na právnom posúdení v inej právnej veci, o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam.\nNemenej dôležitou je tiež skutočnosť, že sa jedná o spor s naozaj vysokou hodnotou, pričom priznanie\nnáhrady trov konania žalovanému, bude mať priamy a devastačný dopad na finančnú situáciu žalobkyne.\nV tomto smere žalobkyňa uviedla, že jej nepriaznivá finančná situácia bola dôvodom na priznanie\noslobodenia od súdnych poplatkov v celom rozsahu, v zmysle uznesenia č. k. 20C/290/2007-386 zo dňa\n12. 02. 2025, pričom jej daná finančná situácia sa doposiaľ nezmenila. Navrhla, aby dovolací súd zrušil\nrozsudok odvolacieho súdu v napadnutých častiach a vrátil mu vec na ďalšie konanie.\n4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu namietal, že dovolateľka existenciu dôvodov hodných osobitného\nzreteľa a ich výnimočnosť netvrdila (ani nepreukázala) v priebehu celého konania na súde prvej inštancie\na tieto dôvody nevyplývali ani z obsahu súdneho spisu, resp. v čase rozhodovania súdu o náhrade\ntrov konania boli neaktuálne. Zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 08. 03. 2024 nevyplýva,\naby žalobkyňa tvrdila, resp. preukazovala dôvody hodné osobitného zreteľa a aby odôvodňovala ich\nvýnimočnosť. V kontradiktórnom konaní je na strane sporu, aby tvrdila a preukazovala skutočnosti,\nktoré sú v jej prospech. Konštatoval, že nie je pravdivé tvrdenie dovolateľky, že súd prvej inštancie\nneposudzoval možnosť aplikácie § 257 CSP. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že\nsúd prvej inštancie nezistil žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by žalovanému náhradu\ntrov konania nepriznal a z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nepochybne vyplýva, že odvolací\n\nsúd sa meritórne zaoberal odvolacími námietkami žalobkyne vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP a po\nich zhodnotení uzavrel, že žalobkyňa neuviedla také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by bolo\ndôvodne považovať za výnimočné. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol.\n5. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej\nneprospech bolo vydané napadnuté rozhodnutie (§ 424 CSP), za splnenia tiež podmienok zastúpenia\ntakejto strany a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia\npojednávania (§ 443 časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je\npotrebné odmietnuť.\n6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna\núprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,\n(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu\n- ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť\ndovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v\nustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n7. Ústavný súd v uznesení zo 17. septembra 2019 č. k. I. ÚS 387/2019-26 konštatoval, že podľa §\n357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie, a ktoré sú tak v danej nimi\nriešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie,\nktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže\nrozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím\nkonečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno v zmysle už\nuvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní (len) z dôvodov zmätočnosti\nako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.\n8. Žalobkyňa vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP.\n9. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n10. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,\n2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo 113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto\nposudzoval opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade\nzmätočnosti.\n11. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP je, že k nej\ndošlo nesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný\npostup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie\nfaktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama\nprocedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (skôr a dnes\nešte v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a\nmariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu por. R 129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017,\n3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na\nspravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie\nsúdov a iných orgánov Slovenskej republiky.\n12. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej tiež len\n„Ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia\nFMZV ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej len ,,Dohovor“), je okrem práva domáhať sa svojho práva na\n\nnezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej\nsúčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý\nargument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie\npodstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.\n13. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou\nsúčasťou civilného sporového konania, a ako také spadá pod čl. 46 ods. 1 Ústavy, prostredníctvom\nktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu.\n14. V napadnutom rozhodnutí v prejednávanej veci odvolací súd uviedol podrobne v odseku 34.\naž 38. odôvodnenia dôvody, ktoré ho viedli k záveru o správnej aplikácii § 255 CSP súdom prvej\ninštancie a o nenaplnení dôvodov hodných osobitého zreteľa podľa § 257 CSP. Argumenty týkajúce\nsa dvojinštančnosti konania nie sú namieste. Keď súd prvej inštancie aplikoval ust. § 255 CSP a\nodvolací súd sa náležite vysporiadal s námietkami odvolateľky/žalobkyne (ktorá aplikáciu ust. § 257 CSP\nnavrhovala), nemožno hovoriť o arbitrárnom rozhodnutí.\n15. Z odôvodnení rozhodnutí nižších súdov v napadnutej časti o trovách konania, chápaných v ich\norganickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností vychádzali,\nakými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k\njeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd a pred ním súd prvej inštancie odôvodnili svoje rozhodnutia\npodrobne, spôsobom zodpovedajúcim zákonu. S potrebnou presvedčivosťou vysvetlili tak všeobecné\nprávne úvahy, ktoré mali na zreteli pri rozhodovaní, ako aj individuálne okolnosti preskúmavaného\nprípadu.\n16. V súvislosti s odôvodnením rozhodnutí dovolací súd dáva do pozornosti dovolateľke ust. § 387\nods. 2 a 3 CSP, v zmysle ktorých ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými\nv konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej\ninštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v\nodvolaní. Z týchto ustanovení CSP nevplýva, že by rozhodnutia nižších súdov takémuto odôvodneniu\nnezodpovedali. I keď súd prvej inštancie nič bližšie k ne/aplikácii ust. § 257 CSP (keďže mal zjavne za to,\nže podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia tu neboli) neuviedol, odvolací súd svojou argumentáciou\nučinil zákonu zadosť, keď jasne, stručne a výstižne uviedol, prečo k aplikácii tohto ustanovenia v danom\nprípade nedošlo.\n17. Za procesnú vadu konania uvedenú v § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Ani prípadné nesprávne právne posúdenie\nnezakladá vadu zmätočnosti (R 24/2017).\n18. Dovolateľka navyše opomenula, že princíp dvojinštančnosti nie je absolútny. Aj v zmysle záverov\nústavného súdu (porov. napr. I. ÚS 389/2017 alebo I. ÚS 625/2025) i jednostupňová súdna sústava\nje z hľadiska záruk vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru vo všeobecnosti akceptovateľná. Podstatné\nje, aby bolo v konkrétnom jednostupňovom konaní naplnené právo dotknutej osoby na spravodlivý\nproces vo všetkých jeho aspektoch. Vychádzajúc tiež z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva\n(napr. Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3.\n1982, Feldbrugge proti Holandsku z 29. 5. 1986), dvojinštančnosť nie je všeobecnou zásadou civilného\nsúdneho konania (sporového či mimosporového). Prípustnosť dovolania z ust. § 420 písm. f) CSP v\ndanom prípade nevyplýva (táto vada zistená nebola).\n19. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietol podľa § 447\npísm. c) CSP.\n20. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 v spojení\ns § 255 ods. 1 CSP. V dovolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, ktorému vznikli trovy dovolacieho\nkonania. Dovolací súd mu preto voči žalobkyni priznal ich náhradu v plnom rozsahu. O výške náhrady\n\ntrov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262\nods. 2 CSP).\n21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobkyňa sa domáhala vysporiadania práv k neoprávnenej stavbe zriadením vecného bremena podľa § 135c Občianskeho zákonníka; súdy žalobu zamietli pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, keďže v inom konaní bolo právoplatne určené, že vlastníkom pozemkov je žalovaný, a priznali žalovanému plnú náhradu trov konania. Dovolaním napadla len výroky o trovách konania a tvrdila, že súdy sa nevysporiadali s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa podľa § 257 CSP (závislosť sporu od iného konania o vlastnícke právo, jej nepriaznivé majetkové pomery), čím mala byť porušená zásada dvojinštančnosti a právo na spravodlivý proces. Dovolací súd dovolanie odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP. Konštatoval, že odvolací súd podrobne odôvodnil správnosť aplikácie § 255 CSP a nenaplnenie dôvodov podľa § 257 CSP, čím postupom podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP zákonu vyhovel aj napriek stručnosti súdu prvej inštancie. Nesúhlas s odôvodnením ani prípadné nesprávne právne posúdenie nie sú vadou zmätočnosti a dvojinštančnosť nie je absolútnou zásadou civilného procesu.", "pravna_veta": "Rozhodnutie odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania je rozhodnutím, ktorým sa konanie v tejto otázke končí, a je preskúmateľné v dovolacom konaní len z dôvodov zmätočnosti podľa § 420 CSP. Ak odvolací súd zrozumiteľne vysvetlil, prečo neboli splnené podmienky na nepriznanie náhrady trov podľa § 257 CSP, a tým nahradil chýbajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie v súlade s § 387 ods. 2 a 3 CSP, nejde o arbitrárne rozhodnutie; to, že odôvodnenie nezodpovedá predstavám dovolateľa, ani prípadné nesprávne právne posúdenie, nezakladajú vadu podľa § 420 písm. f) CSP. Princíp dvojinštančnosti nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania a jeho obmedzenie samo osebe neporušuje právo na spravodlivý proces.", "ustanovenia": ["§ 420 písm. f) CSP", "§ 255 ods. 1 CSP", "§ 257 CSP", "§ 387 ods. 2 CSP", "§ 387 ods. 3 CSP", "§ 357 písm. m) CSP", "§ 447 písm. c) CSP", "čl. 46 ods. 1 Ústavy"], "vygenerovane": "2026-10-24", "klucove_pojmy": ["trovy konania", "dôvody hodné osobitného zreteľa", "prípustnosť dovolania", "vada zmätočnosti", "odôvodnenie rozhodnutia", "dvojinštančnosť konania", "právo na spravodlivý proces"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}