{"guid": "95410f65-27b1-4a73-aafc-fce3a7cd07b6:ed8070ac-00cf-42c7-bacf-2da5e2b687fc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:7119202819.1", "spisova_znacka": "1Cdo/94/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/94/2025 z 27. 5. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2026, sp. zn. 1Cdo/94/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:7119202819.1", "identifikacne_cislo": "7119202819", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Erika Šobichová", "sudca_id": 205, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-erika-sobichova-205", "datum_vydania": "2026-05-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": "Dovolateľ môže v dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku úspešne argumentovať len dôvodmi, ktoré uplatnil už v odvolacom konaní a ktoré odvolací súd meritórne posudzoval v jeho neprospech; námietky, ktoré neboli predmetom odvolacieho konania, dovolací súd pre nedostatok svojej právomoci neposudzuje (§ 419 CSP a contrario). Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok, preto sa dostatočnosť odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP), posudzuje v organickej jednote s potvrdeným rozsudkom. To, že odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci, vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobcovia sa domáhali určenia vlastníckeho práva k bytu, ktorý ako nájomcovia vybudovali prestavbou podkrovia bytového domu vo vlastníctve žalovanej obce, pričom nadobúdacím titulom mala byť výstavba. Súdy nižších inštancií žalobu zamietli s tým, že kolaudačné rozhodnutie nie je nadobúdacím titulom, čo prestavbou k stavbe prirastie, patrí vlastníkovi stavby, a žalobcovia tvrdený titul nepreukázali; na ich protirečivú argumentáciu v inom konaní o nahradenie prejavu vôle na uzavretie zmluvy o prevode bytu poukázali ako na oslabujúcu váhu ich tvrdení. V dovolaní podľa § 420 písm. f) CSP žalobcovia namietali nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku odvolacieho súdu, najmä nevysporiadanie sa s odvolacími námietkami o okamihu vzniku sporného priestoru, o súlade stavby so stavebnými rozhodnutiami a o vlastníckom titule žalovanej. Najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP; odôvodnenie odvolacieho súdu v spojení s podrobným odôvodnením súdu prvej inštancie považoval za dostatočné, logické a presvedčivé a reagujúce na podstatné odvolacie námietky. Námietku proti správnosti kolaudačného rozhodnutia, ktorá nebola uplatnená v odvolaní, posudzovať nemohol, a pripomenul, že nesúhlas strany s právnym názorom súdu ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladajú.", "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ed8070ac-00cf-42c7-bacf-2da5e2b687fc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:7119202819.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:7119202819.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:7119202819.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Cdo/94/2025\n7119202819\n27. 05. 2026\nJUDr. Erika Šobichová\nECLI:SK:NSSR:2026:7119202819.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ I. S., narodený XX. Q. XXXX, Y., Z. XXX/XX,\nštátny príslušník Srbskej republiky a 2/ U. S., narodená XX. S. XXXX, Y., Z. XXX/XX, štátna príslušníčka\nSlovenskej republiky, obaja zastúpení Advokátskou kanceláriou Juristi s.r.o., Košice, Rázusova 49, proti\nžalovanému: Mesto Košice, Košice, Trieda SNP 48A, IČO: 00 691 135, o určenie vlastníckeho práva\nk nehnuteľnosti, vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 34C/7/2019 (pôvodne na Okresnom\nsúde Košice I), o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. decembra\n2024 sp. zn. 2Co/138/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom zamietol žalobu (I.), žalovanému voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na\nnáhradu trov konania nepriznal (II.) a priznal intervenientom na strane žalovaného voči žalobcom 1/ a\n2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III.)\n2. Na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd\") rozsudok súdu\nprvej inštancie potvrdil. Stranám sporu a intervenientom na strane žalovaného náhradu trov odvolacieho\nkonania nepriznal.\n2.1. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považoval za vecne správny a dospel k záveru, že\nodvolaniu žalobcov 1/ a 2/ nie je možné vyhovieť, je nedôvodné, ako taký ho preto potvrdil (§ 387 ods. 1\nCSP). Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového\nstavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým\nzisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny\nzáver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv tvrdené\nodvolateľmi ani iných a odvolací súd nezistil ani prítomnosť akejkoľvek inej vady konania, ktorá by mohla\nmať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\n2.2. Ďalej uviedol, že správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody\nnapadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a na tieto odkázal s\npoukazom na 387 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky\npodstatné a právne dôležité otázky súvisiace s predmetom konania. Súd dostatočne objasnil skutkový\na právny základ rozhodnutia a vyporiadal sa s relevantnými námietkami žalobcov, nenechal priestor pre\nvznik pochybností o dôvodoch zamietnutia žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho\npráva k bytu č. X na Z. ul. č. XX v Y., ktorý je zapísaný na LV č. XXXXX pre kat. úz. G. I. pod\nB15 v prospech žalovaného. Na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že\nžalobcovia 1/ a 2/ nimi tvrdený právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému predmetnému\nbytu č. 6, ktorým mala byť jeho výstavba, nepreukázali. Zistené skutkové okolnosti tvrdeniu žalobcov\nnenasvedčujú. Súd dôvodne poukázal aj na protirečivosť tvrdení žalobcov, na jednej strane tvrdiacich,\n\nže byt č. X neexistuje a nikdy neexistoval a podľa nich tvorí mezonet bytu č. X, avšak súčasne sa\ndomáhajúcich určenia vlastníckeho práva k tomuto „neexistujúcemu\" bytu. Protirečivo tiež žalobcovia na\ntento „neexistujúci\" byt č. X, ku ktorému sa domáhajú určenia vlastníckeho práva, uzavreli (15. 01. 2007)\nzmluvu o nájme a na základe tohto nájomného vzťahu k bytu, ako jeho nájomcovia požiadali žalovaného\no kúpu/prevod bytu do svojho vlastníctva podľa zákona č. 182/1993 Z.z. a keďže k uzavretiu zmluvy\no prevode bytu napokon nedošlo, nakoľko žalobcovia trvali na tom, že príslušenstvom bytu má byť aj\npivnica, podali ako žalobcovia žalobu proti žalovanému Mestu Košice o nahradenie vyhlásenia vôle na\nuzavretie kúpnej zmluvy, ktoré konanie sa vedie pod sp. zn. 39C/13/2010 na Mestskom súde v Košiciach.\nSkutkové zistenia súdu prvej inštancie sú správne v celom rozsahu, opierajú sa o výsledky vykonaného\ndokazovania, na ich základe súd správne ustálil skutkový stav posudzovanej veci a dospel k správnemu\nprávnemu záveru, že žalobcovia titulom výstavby sa nestali vlastníkmi bytu č. X, že vlastnícke právo\nk nemu mohli ako jeho nájomcovia, na základe nájomnej zmluvy, ktorú uzavreli so žalovaným ako\nprenajímateľom bytu nadobudnúť v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. zmluvou o prevode vlastníctva bytu,\nnávrh ktorej zmluvy predložený žalovaným však odmietli podpísať a začali podaním žaloby o nahradenia\nvyhlásenia vôle Mesta Košice/žalovaného na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, na Okresnom\nsúd Košice I súdne konanie, ktoré je doposiaľ vedené pod sp. zn. 39C/13/2010. Žalobná argumentácia\nžalobcov v uvedenom konaní sp. zn. 39C/13/2010 je vo výraznom/príkrom rozpore s ich argumentmi\nv tomto konaní, resp. argumentácia žalobcov v jednom konaní doslova vylučuje ich argumentáciu v\ndruhom a naopak; vyhovujúce súdne rozhodnutia v oboch týchto konaniach by neboli spôsobilé obstáť\npopri sebe. Nemožno síce nesúhlasiť so žalobcami, že je ich oprávnením argumentovať v rôznych\nkonaniach navzájom nesúladne, avšak odvolací súd zastáva názor, že s tým následkom, že to váhu či\nsilu takých argumentov potom oslabuje.\n2.3. Rozsudok súdu prvej inštancie považoval za vecne správny v celom rozsahu a v celom\nrozsahu sa stotožnil s jeho dôvodmi. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej\ninštancie, ako ani na správnosti dôvodov napadnutého rozsudku nie je spôsobilé nič zmeniť ani\npodané odvolanie. Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky žalobcov a na zdôraznenie správnosti\ndôvodov napadnutého rozsudku doplnil: Neopodstatnená je námietka odvolateľov o nevyporiadaní sa\nsúdu s otázkou určenia skutočného charakteru predmetného priestoru, t.j. či je to samostatný priestor\nalebo mezonet bytu č. X. Riešenie takej otázky nepatrí do právomoci súdu, ide o otázku patriacu do\nkompetencie príslušného stavebného úradu, podľa kolaudačného rozhodnutia ktorého ide o samostatný\nbyt č. X. Pri posúdení otázky, či miestnosť alebo súbor miestností je bytom (vychádzajúc z ust. §\n118 ods. 1, 2 a § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka) je potrebné vychádzať zo stavebnoprávnych\npredpisov. Vymedzenie pojmu bytu teda predpokladá právoplatné rozhodnutie stavebného úradu o tom,\nže miestnosť alebo súbor miestností sú trvale určené na bývanie ako samostatné bytové jednotky.\nRozhodujúcim pre otázku, či v konkrétnom prípade ide o byt je kolaudačný stav a nie stav faktický,\nt.j. spôsob užívania miestností alebo súboru miestností. Ak sa v kolaudačnom rozhodnutí povoľuje\nužívanie stavby k určenému účelu, potom aj zmeny v spôsobe užívania stavby sú prípustné len na\nzáklade rozhodnutia stavebného úradu o zmene užívania stavby. Ako vyplýva zo zákona č. 50/1976 Zb.\nStavebný zákon, dokončené stavby sa môžu užívať len na základe kolaudačného rozhodnutia na určený\núčel. Zmeniť účel užívania stavby, ktorý bol určený kolaudačným rozhodnutím, prípadne v stavebnom\npovolení, môže vykonať len stavebný úrad po prerokovaní v stavebnom konaní a po jej dokončení\nvykonaním kolaudácie zmeny stavby. Až z takéhoto rozhodnutia stavebného úradu súd v zmysle §\n135 ods. 2 veta druhá O.s.p. (v súčasnosti § 194 ods. 1, 2 CSP) vychádza. (rozsudok NS SR z 30.\njúna 2008, sp. zn. 2Cdo/122/2007) 14. Pre posúdenie dovoleného účelu užívania stavby je rozhodujúci\nobsah stavebného povolenia, stavbu je možné užívať len na účel, ktorý je vymedzený v kolaudačnom\nrozhodnutí. Ak je určitý konkrétny priestor skolaudovaný ako samostatný byt, nemôže byť súčasťou\niného bytu bez toho, aby o tom bolo rozhodnuté v stavebnom konaní. Nie je pritom rozhodujúce, na\naké účely alebo akým spôsobom je v skutočnosti konkrétny byt alebo nebytový priestor užívaný. Ani\nObčiansky zákonník ani ustanovenia špeciálnych právnych predpisov nepripúšťajú, aby právoplatné\nrozhodnutie stavebného úradu o účelovom určení miestností, ktoré byt tvoria, na trvalé bývanie, bolo\nakokoľvek zmenené na základe vôle účastníkov občiansko-právneho vzťahu alebo na základe ich\nnávrhu, príp. len návrhu ktoréhokoľvek z nich v civilnom sporovom konaní a to ani v tom prípade, ak\nby byt fakticky, t.j. stavebne neexistoval. Zákon taktiež nepripúšťa, aby sa pojem „byt\" (byt určený vôľou\núčastníkov nájomnej zmluvy spĺňajúcu stavebnotechnické požiadavky na existenciu bytu a byt právny, t.j.\nspĺňajúci všetky zákonné kritériá) vykladal v občianskoprávnych vzťahoch v prospech alebo neprospech\nniektorého z účastníkov nájomnej zmluvy, pretože zákon takéto členenie bytov nepozná.\n2.4. Podľa § 120 Občianskeho zákonníka, súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a\nnemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila. V zmysle § 120 Obč. zákonníka, v\n\nposudzovanej veci je tvrdenie/argumentácia žalobcov, že byt č. X je súčasťou bytu č. X neopodstatnené.\nByt č. X, existujúci v zmysle kolaudačného rozhodnutia stavebného úradu ako samostatná bytová\njednotka, a aj keď v dôsledku činnosti/postupu, resp. konania žalobcov v rozpore s vydaným stavebným\npovolením a kolaudačným rozhodnutím nemá samostatný prístup, stále v zmysle kolaudačného\nrozhodnutia ide o byt a súčasne platí, resp. je zrejmé, že môže byť oddelený od bytu č.X.X., súčasťou\nktorého podľa tvrdení žalobcov by mal byť, bez toho, aby sa tým byt č. X znehodnotil.\n2.5. Žalobcovia sa domáhali určenia svojho vlastníckeho práva k bytu č. X zapísanému na LV č. XXXXX\npre kat. úz. G. I., obec Y. - G. I. pod B15 v prospech žalovaného, a to na základe právneho titulu\njeho výstavby, ktorý právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva však nepreukázali a preto súd žalobu\nzamietol. Žalobcovia tvrdiaci, že právnym titulom nadobudnutia predmetného bytu do ich vlastníctva\nbola jeho výstavba, pozabudli na podmienky, ktorými bol podmienený žalobkyni 2/ udelený súhlas\nžalovaného ako vlastníka obytného domu „na zlúčenie podkrovných priestorov a bytu na Z. č. XX a\nto podľa predloženej projektovej dokumentácie, za účelom rozšírenia nájomného bytu o podkrovný\npriestor tvoriaci spoločnú časť pavlačového domu\". Opomenuli, že na základe žiadosti žalobkyne 2/\ndošlo k zmene stavby a to v rozsahu, že stavebný úrad povolil vytvorenie samostatného vonkajšieho\nschodiska do novovybudovanej bytovej jednotky v podkroví obytného domu, čím sa mala získať\nsamostatná bytová jednotka s dvoma izbami o ploche 18 m2 + 26 m2, kuchyňou, WC, šatníkom a\nnásledne kolaudačným rozhodnutím z 22. 03. 1999 stavebný úrad povolil užívanie stavby - vytvorenej\nsamostatnej bytovej jednotky na 2. nadzemnom podlaží so samostatným vonkajším schodišťom, ktoré\nrozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 30. 03. 1999. Žalobcovia vykonávali stavbu o.i.\naj za podmienky, že po kolaudácii stavby a zmene účelu užívania spoločnej časti obytného domu na\nbyt bude môcť stavebník ako nájomca bytu/žalobcovia odkúpiť upravený byt aj vrátane rozšírenej časti\ndo vlastníctva. K tomuto kroku doposiaľ nedošlo. V dôsledku zmeny stavebného povolenia došlo k\nvytvoreniu samostatnej bytovej jednotky, tak bola stavba aj skolaudovaná. Zistené skutkové okolnosti v\ndanom prípade vylučujú, aby žalobcovia na základe výstavby predmetného bytu č. X, nadobudli ho do\nsvojho vlastníctva. V zmysle dohodnutých podmienok, resp. žalovaným daného súhlasu sa žalobcovia\nstali nájomcami bytu č. X a v zmysle ustanovení zák. č. 182/1993 Z.z. ako nájomcovia mohli žiadať a\naj požiadali žalovaného ako vlastníka bytu č. B. o prevod tohto nájomného bytu do ich vlastníctva, k\nčomu doposiaľ (zdá sa, že z dôvodov na strane žalobcov) nedošlo. V súvislosti so stavebnou činnosťou\nžalobcov a výstavbou v konečnom dôsledku samostatného bytu, odvolací súd poukazuje na ustálenú\nrozhodovaciu prax (na ktorú v rozsudku odkázal aj súd prvej inštancie), v zmysle ktorej všetko čo v\ndôsledku prístavby, prestavby alebo inej stavebnej zmeny k stavbe prirastie, stáva sa jej súčasťou\na vlastnícky náleží tomu, komu patrila stavba ako vec. Okrem toho je potrebné mať na zreteli, že\nbyt (resp. nebytový priestor) nie je vecou v zmysle § 119 Občianskeho zákonníka, hoci v súlade s §\n118 Občianskeho zákonníka môže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Pre úspech žalobcov\nv konaní, v ktorom sa domáhajú určenia svojho vlastníckeho práva k bytu č. X je nevyhnutné, aby\nžalobcovia preukázali nimi tvrdený právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k bytu, ktorý v konaní\n(viď vyššie uvedené) nepreukázali.\n2.6. Odvolacie námietky žalobcov, že sa súd prvej inštancie nevyporiadal s ich námietkami, že\nvlastnícke právo k bytu nesvedčí a nemôže svedčať žalovanému, nakoľko tento v priebehu konania\nnepreukázal právny titul, „na podklade ktorého nadobudol predmetný priestor\" a v tej súvislosti\ndôvodili nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, sú vzhľadom na už uvedené skutočnosti právne\nirelevantné. Predmetom konania, vymedzeným žalobcami je totiž určenie, že žalobcovia sú vlastníkmi\nbytu č. X, nie určenie, že žalovaný nie je jeho vlastníkom.\n2.7. V kontexte rozhodnutia ústavného súdu napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07 v súvislosti s odvolacími\nnámietkami žalobcov namietajúcich, že sa súd prvej inštancie nevyporiadal s ich námietkami, že\nžalovanému nesvedčí vlastnícke právo k predmetnému priestoru (zrejme bytu č. X), že je dôležité, že v\nr. 1996 prešiel predmetný bytový dom do režimu bytového domu v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. (teda\naž odvtedy by bolo potrebné uvažovať o existencii zmluvy o výstavbe, vstavbe a nadstavbe pre účely\nnadobudnutia vlastníckeho práva) a dovtedy bolo možné, podľa žalobcov, nadobudnúť vlastnícke právo\naj titulom výstavby, čím sa súd podľa nich vôbec nezaoberal a teda tvrdili, že je rozsudok predčasný\na nesprávny, že je nesprávny záver súdu, že ich stavebná činnosť nemôže požívať právnu ochranu\npretože vystavali predmetný priestor v rozpore s právoplatnými rozhodnutiami stavebného úradu pričom\ndôvodili v odvolaní tým, že stavebné práce vykonávali pred vydaním kolaudačného rozhodnutia, nemal\nodvolací súd za potrebné sa osobitne vyporiadavať, ale odpoveď na tieto vyplýva z vyššie uvedeného.\n2.8. Nedôvodne žalobcovia namietali i proti záveru súdu, ktorý nevykonal ďalšie nimi navrhnuté\ndokazovanie a to vykonaním obhliadky nehnuteľnosti a vyžiadaním si spisového materiálu týkajúceho sa\nzápisu vlastníckeho práva k spornému bytu č. X, čo súd odôvodnil nadbytočnosťou a nehospodárnosťou\n\ntakého dokazovania, ktoré by už nemalo žiaden zásadný vplyv na súdne rozhodnutie vzhľadom\nna dôvody zamietnutia žaloby. Odvolatelia len sporo uviedli, že išlo o dôkazy potrebné na zistenie\nrozhodujúcich skutočností, avšak neuviedli akých, resp. ktorých konkrétne. Odvolací súd v tej súvislosti,\npokiaľ by uvedené námietky mali založiť odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP uvádza,\nže vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania\nje úlohou a doménou súdu. Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu,\nktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné. V\ndanej veci tomu tak ale nebolo a teda ani nedošlo k danosti odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1\npísm. e) CSP. Pre úplnosť a v súvislosti so spochybnením žalobcami záveru súdu, ktorým prisvedčil\nprávnej argumentácii intervenientov, v zmysle ktorej, aj ak by bolo preukázané, že žalovaný nie je\nvlastníkom spornej nehnuteľnosti, žalobu by súd musel zamietnuť pre nedostatok vecnej pasívnej\nlegitimácie na strane žalovaného, nakoľko na strane žalovaných by museli vystupovať všetci vlastníci\nbytov a nebytových priestorov v dome, resp. záveru súdu, ktorý uviedol, že aj v prípade osvojenia si\nargumentácie žalobcov, že byt č. X neexistuje, nakoľko je súčasťou (mezonetom) bytu č. X, nemohol\nby žalobe vyhovieť, nakoľko podľa aktuálneho listu vlastníctva nie sú žalobcovia vlastníkmi bytu č. B.,\nodvolací súd súhlasí s odvolateľmi, že je odôvodnenie súdu prvej inštancie veľmi strohé, avšak vzhľadom\nna to, že ide v prípade uvedených záverov o závery založené na hypotetických úvahách súdu (že\nžalovaný nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti - nevedno ani ktorej, či obytného domu, príp. bytu č.\nX, resp., že byt č. X neexistuje), nespôsobilé na správnosti rozhodnutia a dôvodoch zamietnutia žaloby\nnič zmeniť.\n3. Proti predmetnému rozsudku podali dovolanie žalobcovia 1/ a 2/ z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP.\n3.1. Podľa aplikovateľnej právnej teórie a ustálenej súdnej praxe, dovolací dôvod podľa § 420 písm.\nf) CSP spočíva aj v tom, že postup súdu je svojvoľný (arbitrárny). Rovnako tak v zmysle aplikovateľnej\nprávnej teórie a ustálenej súdnej praxe dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP spočíva aj v tom, že\nnapadnuté rozhodnutie je zjavne neodôvodnené. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho\nrozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,\nktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené\nsúdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,\nprípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (viď\nnapr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n3.2. Žalobcovia majú za to, že postup odvolacieho súdu pri rozhodovaní v merite veci, vykazuje\ntaké znaky, že ho možno považovať v celom rozsahu za zjavne svojvoľný (arbitrárny). Napadnutý\nrozsudok odvolacieho súdu je v podstatných otázkach pre tunajšie súdne konanie buď zjavne nesprávny,\nprípadne nepreskúmateľný, a teda arbitrárny. Odvolací súd sa vôbec nevysporiadal takmer so všetkými\npodstatnými odvolacími námietkami žalobcov.\n3.3. Právnym titulom, od ktorého žalobcovia odvodzovali ich vlastnícke právo k spornému priestoru\n(evidovanému ako byt č. X s príslušenstvom), ku ktorému sa domáhali určenia vlastníckeho práva, je\nvytvorenie (výstavba) tohto priestoru, t.j. originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva.\n3.4. Odvolací súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že žalobcovia právny titul nadobudnutia\nich vlastníckeho práva k spornému priestoru nepreukázali. Žalobcovia namietajú, že ide jednak o\nnepreskúmateľný a jednak o zjavne nesprávny, teda arbitrárny záver odvolacieho súdu v otázke tvoriacej\npredmet tunajšieho súdneho konania. V tunajšom súdnom konaní bolo totiž nesporné, že sporný priestor\nvybudovali žalobcovia pre seba a na vlastné náklady, rovnako tak, že žalobcovia boli vedení ako\nstavebníci v stavebnom konaní, čím boli v plnom rozsahu preukázané všetky podstatné skutočnosti\npre preukázanie nadobúdacieho titulu - vytvorenie (výstavba) tohto priestoru. Z napadnutého rozsudku\nzároveň nevyplýva žiadny myšlienkový postup, na základe čoho odvolací súd vlastne dospel k záveru\no nepreukázaní existencie tohto nadobúdacieho titulu žalobcami. Z napadnutého rozsudku nevyplýva,\nčo pre preukázanie existencie tohto nadobúdacieho titulu žalobcovia mali preukázať, ale podľa názoru\nodvolacieho súdu nepreukázali.\n3.5. Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal ani ďalšími podstatnými otázkami pre\npredmet tunajšieho súdneho konania, ktorými je jednak určenie, kedy predmetný bytový dom prešiel\ndo režimu bytového domu v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z., a súčasne aj určenie, kedy sa realizovali\nstavebné práce na budovaní sporného priestoru, ktorý okamih je možné považovať za vznik sporného\npriestoru, a ktorým okamihom dosiahol sporný priestor stupeň rozostavanosti požadovaný pre originárne\nnadobudnutie vlastníckeho práva k nemu titulom jeho vytvorenia (viď bod č. 21 odôvodnenia). Riadne\nvysporiadanie sa s uvedenými otázkami pritom má pre tunajšie súdne konanie podstatný význam pre\nvyvodenie záveru, či v súvislosti s vybudovaním sporného priestoru, evidovaného ako byt č. X.X., bolo\n\npotrebné uzavretie zmluvy o výstavbe, vstavbe a nadstavbe v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z., alebo nie.\nSúd prvej inštancie totiž vo svojom rozsudku uviedol, že žalobcovia nepreukázali uzavretie zmluvy o\nvýstavbe, vstavbe a nadstavbe, čím taktiež odôvodňoval zamietnutie žaloby. Žalobcovia v podanom\nodvolaní namietali, že ide o nepreskúmateľný a predčasný záver súdu prvej inštancie. S touto odvolacou\nargumentáciou žalobcov sa však odvolací súd vôbec nevysporiadal.\n3.6. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je v tejto podstatnej otázke pre predmet tunajšieho súdneho\nkonania nepreskúmateľný a arbitrárny.\n3.7. Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal ani s podstatnou otázkou, či\nžalobcovia vystavali predmetný priestor v rozpore s právoplatnými rozhodnutiami stavebného úradu, a či\ntoto ich konanie môže požívať právnu ochranu, alebo nie (viď bod č. 21 odôvodnenia). Súd prvej inštancie\ntotiž zamietnutie žaloby odôvodnil aj tým, že žalobcovia konali v rozpore s právoplatnými rozhodnutiami\nstavebného úradu a že ich konanie nemôže požívať právnu ochranu. Žalobcovia v podanom odvolaní\nnamietali, že ide o nesprávny záver súdu prvej inštancie, keď v konkrétnej rovine dokumentovali, že\nvšetky stavebné práce uskutočňovali pred vydaním kolaudačných rozhodnutí, pričom stavebné práce\nnevykonávali ani v rozpore s právoplatným stavebným povolením. Ani s touto odvolacou argumentáciou\nžalobcov sa odvolací súd vôbec nevysporiadal. Aj v tomto smere je napadnutý rozsudok odvolacieho\nsúdu nepreskúmateľný a arbitrárny.\n3.8. Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal ani ďalšou podstatnou otázkou\npre predmet tunajšieho súdneho konania, ktorou je vysporiadanie sa s tým, či žalovanému svedčí\nvlastnícke právo k spornému priestoru (evidovanému ako byt č. X) alebo nie. Odvolací súd to v\nnapadnutom rozsudku zdôvodnil tým, že v tunajšom súdnom konaní nešlo o negatívnu určovaciu žalobu\n(bod č. 19 odôvodnenia). Žalobcovia však majú za to, že ide o podstatnú otázku tunajšieho sporu,\nkeďže aj pri pozitívnej určovacej žalobe je potrebné sa vysporiadať s evidenčným stavom v katastri\nnehnuteľností. Žalobcovia v konaní, vrátane odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie, konštantne\nargumentovali, že žalovanému nesvedčí a nemôže svedčiť vlastnícke právo k spornému priestoru,\nkeďže žalovaný v priebehu celého súdneho konania nedokázal preukázať právny titul, na podklade\nktorého nadobudol sporný priestor. Opätovne je potrebné zdôrazniť, že informácia, na základe čoho\nbolo zapísané vlastnícke právo žalovaného k spornému priestoru na LV č. XXXXX, k.ú. G. I., t.j. žiadosť\nzaevidovaná pod Z - 1882/06, č. z. 487/06, nie je označením právneho titulu, ale iba označením\nprocesného spôsobu, ktorým bol sporný priestor zapísaný na tomto LV na žalovaného. Aj v tomto smere\nje napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný a arbitrárny.\n3.9. Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku relatívne rozsiahlo venuje otázke, či sporný priestor je\nsamostatným bytom alebo súčasťou bytu č. X, kde dospel k záveru, že riešenie tejto otázky nepatrí do\nprávomoci súdu a že rozhodujúcim pre zodpovedanie tejto otázky je právoplatné kolaudačné rozhodnutie\nz 22. 03. 1999. Odvolací súd sa však vôbec nezaoberal správnosťou tohto kolaudačného rozhodnutia.\nAko vyplýva aj z napadnutého rozsudku (napr. bod č. 16 odôvodnenia), priestor evidovaný ako byt\nč. X v skutočnosti žiadny vonkajší vstup nemá a nemôže slúžiť ako samostatná bytová jednotka,\nnakoľko jediný vstup do neho je cez byt č. X. Predmetné kolaudačné rozhodnutie je v zjavnom rozpore\ns objektívnou realitou a zjavne nesprávne, čo bolo známe aj odvolaciemu súdu, ktorý však tieto\nskutočnosti pri rozhodovaní v merite veci vôbec nezohľadnil. Tieto skutočnosti pritom dokumentujú\ncelkovú nezákonnosť postupu, ktorého finálnym následkom je to, že žalovaný je evidovaný ako vlastník\nsporného priestoru na príslušnom liste vlastníctva. Podľa žalobcov je zjavne nesprávny aj záver\nodvolacieho súdu v napadnutom rozsudku, že ak by bolo v konaní preukázané, že žalovaný nie je\nvlastníkom predmetného priestoru, tak na strane žalovaného by museli vystupovať všetci vlastníci bytov\na nebytových priestorov v dome (bod č. 23 odôvodnenia). V konaní o určenie vlastníckeho práva k\nnehnuteľnosti je totiž žalovaným vždy len ten, komu svedčí aktuálny zápis na liste vlastníctva, v tomto\nprípade žalovaný. Nie je zrejmé, na základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že pasívna legitimácia\nby mala svedčať všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome.\n4. Na základe vyššie uvedeného, tak žalobcovia navrhujú dovolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok\nako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a aby vec vrátil príslušnému súdu na ďalšie konanie a\nrozhodnutie. Žalobcovia si zároveň uplatňujú nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100\n%.\n5. K dovolaniu nebolo podané žiadne písomné vyjadrenie.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd\") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,\nže dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom\n\n(§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal\nprípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie je\npotrebné odmietnuť.\n6.1. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n6.2. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným\nspôsobom vymedzovať prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade\nje vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných\nprostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a\nslobôd.\n6.3. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním\" a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z\nakýchkoľvek dôvodov a hľadísk.\n6.4. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými\npodmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže\nbyť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;\nnamieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.\n6.5. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na\nopravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom\nsporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých\nmôže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho\nkonania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.\n6.6. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nje poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné\npodmienky súdneho konania (porov. napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08,\nIV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je\nprocesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t.j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene\nuplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je\nprípustné.\n6.7. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421\nCSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú\nopodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene\nuplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj §\n428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada\nzmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné\npodľa § 421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).\n6.8. Dovolatelia prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle\nktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým\nsa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n6.9. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu\nkonania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny\nprocesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej\npatriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo až k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n7. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva\nna spravodlivý proces.\n7.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce súdne konanie.\nPod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny\nprocesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\n\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej\nochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť\nsa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n7.2. Dovolatelia prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý\nproces argumentačne vyjadrili tým, že namietali nedostatočné vysporiadanie sa s ich argumentmi, resp.\ns podstatnými otázkami vo veci, ako aj nedostatočným odôvodnením až arbitrárnosťou napadnutého\nrozsudku. Tiež v rámci tohto dovolacieho dôvodu namietali aj nesprávny záver odvolacieho súdu,\nresp. nesprávne vysporiadanie sa s nastolenými otázkami žalobcov. Podľa ich názoru boli preukázané\nvšetky podstatné skutočnosti pre preukázanie nadobúdacieho titulu- vytvorenie (výstavba) priestoru,\nžalovaného bytu, ktorého sa cítili byť bezpodielovými spoluvlastníkmi.\n7.3. Je potrebné uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je\nvýznamný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle\ntohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade\nskutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto cez\nprizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k žalobcami namietanej procesnej\nvade; túto v procesnom postupe a napadnutom rozsudku odvolacieho súdu nezistil.\n7.4. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (III. ÚS 107/07). Len náležite odôvodnené súdne rozhodnutie sa stáva interpretačným\nnástrojom súdnej autority k zabezpečeniu spravodlivosti.\n7.5. Podľa ústavného súdu, zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je\nnajčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných\nprípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia\ndosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv\nuvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).\n7.6. Dovolací súd, dbajúc na to, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke\núplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatuje, že v\nposudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nnáležite neodôvodnil. Je nutné dodať, že nedostatočné zdôvodnenie rozsudku v tom istom - v\nnesprávnom závere, že žalobcovia nepreukázali právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k\nspornému priestoru, rovnako žalobcovia namietali aj v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie.\n7.7. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (zamietajúci) ako vecne\nsprávny v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP. V bode 11. uviedol, ,,Správne, podrobné, presvedčivé a\nzákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu\nstotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva\nodpoveď na všetky podstatné a právne dôležité otázky súvisiace s predmetom konania. Súd dostatočne\nobjasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a vyporiadal sa s relevantnými námietkami žalobcov,\nnenechal priestor pre vznik pochybností o dôvodoch zamietnutia žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali\nurčenia vlastníckeho práva k bytu č. X na Z. ul. č. XX v Y., ktorý je zapísaný na LV č. XXXXX pre kat. úz. G.\nI. pod B15 v prospech žalovaného. Na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že\nžalobcovia 1/ a 2/ nimi tvrdený právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému predmetnému\nbytu č. X, ktorým mala byť jeho výstavba, nepreukázali. Zistené skutkové okolnosti tvrdeniu žalobcov\nnenasvedčujú. Súd dôvodne poukázal aj na protirečivosť tvrdení žalobcov, na jednej strane tvrdiacich,\nže byt č. X neexistuje a nikdy neexistoval a podľa nich tvorí mezonet bytu č. X, avšak súčasne sa\ndomáhajúcich určenia vlastníckeho práva k tomuto „neexistujúcemu\" bytu. Protirečivo tiež žalobcovia na\ntento „neexistujúci\" byt č. X, ku ktorému sa domáhajú určenia vlastníckeho práva, uzavreli (15.1.2007)\nzmluvu o nájme a na základe tohto nájomného vzťahu k bytu, ako jeho nájomcovia požiadali žalovaného\no kúpu/prevod bytu do svojho vlastníctva podľa zákona č. 182/1993 Z.z. a keďže k uzavretiu zmluvy\n\no prevode bytu napokon nedošlo, nakoľko žalobcovia trvali na tom, že príslušentvom bytu má byť aj\npivnica, podali ako žalobcovia žalobu proti žalovanému Mestu Košice o nahradenie vyhlásenia vôle na\nuzavretie kúpnej zmluvy, ktoré konanie sa vedie pod sp. zn. 39C/13/2010 na Mestskom súde v Košiciach.\nSkutkové zistenia súdu prvej inštancie sú správne v celom rozsahu, opierajú sa o výsledky vykonaného\ndokazovania, na ich základe súd správne ustálil skutkový stav posudzovanej veci a dospel k správnemu\nprávnemu záveru, že žalobcovia titulom výstavby sa nestali vlastníkmi bytu č. X, že vlastnícke právo\nk nemu mohli ako jeho nájomcovia, na základe nájomnej zmluvy, ktorú uzavreli so žalovaným ako\nprenajímateľom bytu nadobudnúť v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. zmluvou o prevode vlastníctva bytu,\nnávrh ktorej zmluvy predložený žalovaným však odmietli podpísať a začali podaním žaloby o nahradenia\nvyhlásenia vôle Mesta Košice/žalovaného na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, na Okresnom\nsúd Košice I súdne konanie, ktoré je doposiaľ vedené pod sp. zn. 39C/13/2010. Žalobná argumentácia\nžalobcov v uvedenom konaní sp. zn. 39C/13/2010 je vo výraznom/príkrom rozpore s ich argumentmi\nv tomto konaní, resp. argumentácia žalobcov v jednom konaní doslova vylučuje ich argumentáciu v\ndruhom a naopak; vyhovujúce súdne rozhodnutia v oboch týchto konaniach by neboli spôsobilé obstáť\npopri sebe. Nemožno síce nesúhlasiť so žalobcami, že je ich oprávnením argumentovať v rôznych\nkonaniach navzájom nesúladne, avšak odvolací súd zastáva názor, že s tým následkom, že to váhu či\nsilu takých argumentov potom oslabuje.\"\n7.8. Treba mať tiež na pamäti, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu\njeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s\npotvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie rozhodnutia\nodvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v\nzmysle ustanovenia § 393 CSP. Posudzujúc kvalitu odôvodnenia napadnutého potvrdzujúceho rozsudku\nodvolacieho súdu je potrebné sa zamerať na rozhodujúce dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby.\nVšetky podstatné dôvody zamietnutia žaloby vyplývajú jednak z rozsudku súdu prvej inštancie z bodov\n81. až 90.: ,, 81. V tejto súvislosti žalobcovia v 1. a v 2. rade odvodzujú svoje vlastnícke právo k spornej\nčasti podkrovného priestoru, ktorý podľa nich tvorí mezonet bytu č. X, a ako byt č. X neexistuje a nikdy\nneexistoval, titulom výstavby predmetného priestoru. 82. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že\nstavba - bytový dom - Dom meštiansky Z. XX súp. č. XXX na parc. registra C KN č. 534 bola na\nList vlastníctva č. XXXXX zapísaná v roku 1996, pričom žalovaný sa stal vlastníkom celého domu,\nspoločných častí a zariadení domu a pozemku v roku 1993 na základe Protokolu o prechode vlastníctva\nnehnuteľného majetku, majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.\n83. Zo súdom vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že zmluvou o nájme bytu zo dňa 11.10.1995\nuzavretou medzi Mestskou časťou Košice - Staré mesto ako prenajímateľom a žalobkyňou v 1. rade\nako nájomcom spolu s príslušníkmi domácnosti: žalobcom v 1. rade a 2 dcérami bol žalobkyni v 2.\nrade prenechaný do užívania byt v Y. na ulici Z. XX, I. posch., pozostávajúci z kuchyne, 2 izieb a\npríslušenstva na dobu neurčitú. Listom zo dňa 11.4.1996 dal žalovaný súhlas žalobkyni v 2. rade k\nzlúčeniu podkrovných priestorov a bytu na Z. ulici č. XX podľa predloženej projektovej dokumentácie\nza účelom rozšírenia nájomného bytu o podkrovný priestor tvoriaci spoločnú časť pavlačového domu.\nTento súhlas žalovaný vydal za podmienok, že stavebník vykoná stavebné úpravy na vlastné náklady,\nstrešná konštrukcia a krytina, ako aj voľný priestor v podkroví zostane aj naďalej spoločnou časťou\nobytného domu, a na základe toho budú upravované aj vlastnícke vzťahy jednotlivých nájomcov k\nspoločným častiam domu podľa zákona č.182/1993 Z.z. a stavebník po kolaudácii stavby a zmene\núčelu užívania spoločnej časti obytného domu na byt bude môcť ako nájomca bytu odkúpiť takto\nupravený byt do vlastníctva aj vrátane rozšírenej časti. Na základe žiadosti žalobkyne v 2. rade zo\ndňa 29.4.1996 vydal Obvodný úrad životného prostredia Košice I. dňa 22.5.1996 stavebné povolenie č.\nÚRaŠSS-1327/96-Kš, ktorým povolil stavbu: „Rekonštrukcia podkrovia v objekte C. na obytné účely\".\nV marci 1997 starosta Mestskej časti Košice - Staré mesto udelil súhlas so zmenou projektu, ktorou\nje vonkajšie bočné schodište. Následne žalobkyňa v 2. rade dňa 7.4.1997 požiadala Okresný úrad\nKošice I, odbor životného prostredia o povolenie zmeny stavby z dôvodov vytvorenia samostatnej\nbytovej jednotky, a to schodište na vonkajšej časti domu. Listom zo dňa 5.5.1997 Okresný úrad\nKošice I, odbor životného prostredia upustil od miestneho šetrenia a ústneho konania vo veci zmeny\nstavby týkajúcej sa vytvorenia samostatného vonkajšieho schodiska do rekonštruovanej časti podkrovia,\nktorou sa získa samostatná bytová jednotka. Zároveň bol predĺžený termín výstavby do 04/1999.\nRozhodnutím č. ŽP-1316/97-KVP zo dňa 4.6.1997 Okresný úrad Košice I, odbor životného prostredia\npovolil zmenu nedokončenej stavby: „Rekonštrukcia podkrovia v obytnom objekte ul. Z. XX v Y.\", a\nto v rozsahu, že sa povoľuje vytvorenie samostatného vonkajšieho schodiska do novovybudovanej\nbytovej jednotky v podkroví obytného domu, čím sa získa samostatná bytová jednotka s dvoma izbami\n\no ploche 18 m2 + 26 m2, kuchyňou, WC, šatníkom a povolil tiež zmenu termínu ukončenia stavby do\n4.6.1999. 84. Okresný úrad Košice I, odbor životného prostredia svojím kolaudačným rozhodnutím č.k.\nŽP-787/99-KAM zo dňa 1.3.1999 povolil užívanie stavby: „Rekonštrukcia podkrovia v objekte Z. XX, Y.\nna obytné účely\" prepojením 2-izbového bytu na II. nadzemnom podlaží s podkrovím, čím sa vytvoril\nmezonetový byt s 2 izbami a príslušenstvom o obytnej ploche 18 m2 + 26 m2. Toto svoje rozhodnutie\nOkresný úrad Košice I, odbor životného prostredia zrušil ďalším svojim rozhodnutím zo dňa 17.3.1999,a\nto z dôvodu zmeny novovybudovanej bytovej jednotky na základe odvolania žalobkyne v 2. rade.\nNásledne Okresný úrad Košice I, odbor životného prostredia vydal konečné kolaudačné rozhodnutie č.\nŽP-787/99-KAM zo dňa 22.3.1999, ktorým povolil užívanie stavby: „Rekonštrukcia podkrovia v objekte\nZ. XX, Y. na obytné účely\" vytvorenie samostatnej bytovej jednotky o obytnej ploche 44 m2 na II.\nNP so samostatným vonkajším schodišťom. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť\ndňa 30.3.1999. 85. Z uvedeného je zrejmé, že príslušný stavebný úrad tak prvotne povolil rozšírenie\nnájomného priestoru s podkrovím, avšak následne na základe vykonaných zmien projektu a stavby bola\nv závere povolená a skolaudovaná nová samostatná bytová jednotka na II. nadzemnom podlaží (t.j.\npodkroví) so samostatným vonkajším schodišťom. Na tomto mieste súd uvádza, že ak žalobcovia v 1.\na v 2. rade vystavali, resp. prebudovali predmetný priestor v rozpore s právoplatnými rozhodnutiami\nstavebného úradu, keďže v konaní tvrdia, že byt č. X neexistuje, toto ich konanie nemôže požívať\nprávnu ochranu. Byt č. X mal a má byť samostatnou bytovou jednotkou, a takto bola potom medzi\nsporovými stranami uzatvorená aj Zmluva o nájme zo dňa 15.1.2007, z ktorej jednoznačne vyplýva, že\nsa jedná o samostatný byt v podkroví. Tento nepochybne spĺňa definíciu bytu v zmysle ust. § 2 ods. 1\nzákona č. 182/1993 Zb., pretože podkrovné priestory boli rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené\nna bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatná bytová jednotka. 86.Žalobcovia v 1. a v 2. rade\nnamietali že vlastnícke právo žalovaného k spornému priestoru deklarované v katastri nehnuteľností je\ndeklarované nezákonným spôsobom z dôvodu absencie zákonného právneho titulu pre zápis do katastra\nnehnuteľností. Uvádzali, že priestor bol vybudovaný na ich náklady s tým, že na všetkých rozhodnutiach,\nči už stavebnom alebo kolaudačnom rozhodnutí nebol uvedený žalovaný, a boli to práve oni, ktorí v\nnich boli uvedení ako stavebníci. Rovnako argumentovali vyplatením kúpnej ceny, ktorá skutočnosť\npodľa nich je v prejednávanom konaní nesporná. V rámci prostriedkov procesného útoku poukázali na\ndefiníciu spoločných častí domu zákonom č. 182/1993 Z.z., podľa ktorej spoločnými časťami domu sa\nna účely tohto zákona rozumejú časti domu nevyhnutné na jeho podstatu a bezpečnosť, najmä základy\ndomu, strechy, chodby, obvodové múry, priečelia, vchody, schodištia, spoločné terasy, podkrovia, povaly,\nvodorovné nosné a izolačné konštrukcie a zvislé nosné konštrukcie. 87. K argumentácii žalobcov v\n1. a v 2. rade, že žalovaný nie je uvedený na stavebnom a kolaudačnom rozhodnutí súd uvádza,\nže podľa ustanovení Stavebného zákona platných a účinných v čase vydania rozhodnutí, ak išlo o\nstavebnú úpravu, nadstavbu alebo udržiavacie práce na stavbe, mohla byť stavebníkom právnická\nalebo fyzická osoba, ktorá je nájomcom stavby, ak o tom predložila písomnú dohodu s vlastníkom\nstavby. V danom prípade o vydanie stavebného povolenia požiadala žalobkyňa v 2. rade, ktorá v\nrámci stavebného konania preukázala súhlas žalovaného ako vlastníka bytového domu so zlúčením\npodkrovných priestorov a preukázala aj existenciu nájomného vzťahu so žalovaným. Navyše podľa ust. §\n59 ods. 1 a ust. § 78 ods. 1 Stavebného zákona nebol žalovaný účastníkom stavebného a kolaudačného\nkonania. Na tomto mieste súd považuje za potrebné uviesť, že kolaudačné rozhodnutie stavebného\núradu nemožno považovať za žiadny zo zákonných spôsobov - právnych titulov nadobúdania vlastníctva\nk veci. Kolaudačné rozhodnutie je administratívnym právnym aktom správneho orgánu, ktorý nie je\nspôsobilý bez ďalšieho konštituovať vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu nie je tak možné\npovažovať kolaudačné rozhodnutie Okresného úradu Košice I zo dňa 22.3.1999 vydané na návrh\nžalobkyne v 2. rade za právny titul, od ktorého možno odvodiť originárne vlastníctvo žalobcov v 1.\na v 2. rade. 88. V tejto súvislosti si žalobcovia v 1. a v 2. rade mylne spájajú pojem „stavebník\"\na „vlastník\". Len z dôvodu, že rekonštruovali predmetný podkrovný priestor na samostatnú bytovú\njednotku, nestali sa automaticky jeho vlastníkmi. V prípade stavebného konania bola síce žalobkyňa v\n2. rade stavebníkom, ale to neznamená, že je zároveň aj vlastníčkou predmetných priestorov. Uvedené\nvlastne potvrdzuje aj samotné správanie sa žalobcov v 1. a v 2. rade, ktorí ako nájomcovia uvedeného\nbytu listom zo dňa 18.10.2007 požiadali o jeho odkúpenie od vlastníka, resp. sa uvedeného domáhajú\nv súdnom konaní o nahradenie prejavu vôle vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 39C/13/2010 a\nv konaní vedenom na súde pod sp. zn. 37C/126/2014 sa domáhajú určenia neplatnosti výpovede z\nnájmu bytu, ktorú odôvodňovali tým, že sa dlhodobo a z objektívnych dôvodov nachádzajú v ťaživej\nfinančnej situácii. 89. Aj argumentáciu žalobcov v 1. a v 2. rade, že sporný priestor bol vybudovaný\nna ich náklady, súd považuje v tomto spore za irelevantnú. Rozsah stavebných prác, prestavba\nči nadstavba meniace často stavebnotechnický charakter doterajšej nehnuteľnosti nemá dosah na\n\nvlastníctvo k existujúcej nehnuteľnosti, vlastníkom zostáva vlastník pôvodnej nehnuteľnosti, a to bez\nohľadu na to, či ide o podstatné úpravy (ktorých cena sama o sebe môže presahovať cenu pôvodnej\nnehnuteľnosti). V prípade ak ide o prestavbu, rekonštrukciu pôvodnej nehnuteľnosti, a ak nebolo\nmedzi jej vlastníkom a stavebníkom dohodnuté niečo iné, treba pri posudzovaní vlastníckeho vzťahu\nk takejto nehnuteľnosti vychádzať z toho, že patrí vlastníkovi nehnuteľnosti a v dôsledku zhodnotenia\npôvodnej nehnuteľnosti vykonanou prestavbou možno voči vlastníkovi uplatňovať nárok na vydanie takto\nzískaného bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobcovia v 1.\na v 2. rade si museli byť vedomí podmienok, za ktorých žalovaný ako vlastník nehnuteľnosti - bytového\ndomu Z. XX v Y. súhlasil so zlúčením podkrovných priestorov a bytu, nakoľko o týchto podmienkach boli\nupovedomení v jeho liste zo dňa 11.4.1996 adresovanom žalobkyni v 2. rade, a zaviazali sa vykonať\nstavebné úpravy na vlastné náklady. Naviac žalobcovia v 1. a v 2. rade ani nepreukázali uzavretie zmluvy\no výstavbe, vstavbe alebo nadstavbe. 90. K otázke spoločných častí domu súd uvádza, že podľa ust.\n§ 19 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov platného a účinného\ndo 31.10.2018, spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu a príslušenstvo sú v spoluvlastníctve\nvlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ak sa nedohodnú vlastníci inak. V čase začatia\nstavebného konania a udelenia súhlasu k zlúčeniu podkrovných priestorov žalovaný ako výlučný vlastník\nbytového domu, a teda aj podkrovných priestorov, mohol dať súhlas k stavebným úpravám v podkroví,\nt.j. súhlas žalobcom v 1. a v 2. rade, aby na vlastné náklady tento priestor zrekonštruovali a zobytnili.\"\nRovnako tak dôvody pre vyslovený právny záver, ktorý viedol k zamietnutiu žaloby žalobcov podrobne\nvyplývajú aj z odvolacieho rozhodnutia z jeho bodov 11. až 23.\n7.9. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods.\n2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva dovolateľov na spravodlivý proces. Odvolací súd v dôvodoch\nsvojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalobcov, zhrnutie\npodstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti\ndopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími\nnámietkami žalobcov. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia\nrozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú\nsúhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Argumentácia odvolacieho súdu\nje koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery,\nku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.\n8. Vo vzťahu k dovolacej námietke dovolateľov v bode 13. dovolania, že odvolací súd sa nezaoberal\nsprávnosťou kolaudačného rozhodnutia z 22. 03. 1999, že toto je v rozpore s objektívnou realitou a\nje zjavne nesprávne, dovolací súd udáva, že táto námietka nebola vznesená v podanom odvolaní.\nDovolací súd všeobecne k dovolacím námietkam, ktoré neboli predmetom odvolacieho konania udáva,\nže z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ\nmusí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už\nv odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací\nsúd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Dovolanie ako mimoriadny opravný\nprostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania\nriadnych opravných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale\naj materiálne, teda vecne (argumentačne), čo znamená, že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom\nprostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietal už v rámci riadneho opravného\nprostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom v jeho neprospech (R 73/2019).\n8.1. Dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti\nvyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen\nformálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie\nprípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti (sp. zn. 4Cdo/40/2019).\n8.2. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán, pričom povinnosť strany tvrdiť\nje jednou zo základných povinností v sporovom konaní, má kľúčový význam a predstavuje jeden zo\nzákladných princípov civilného procesu (článok 8 Základných princípov CSP). Vo všeobecnosti platí,\nže dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto v spore niečo\ntvrdí. Nový procesný kódex s účinnosťou od 1. júla 2016 zaviedol do procesného práva nový inštitút\nprostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré ako úkony procesných strán\npodliehajú koncentrácii konania.\n\n8.3. Ak teda dovolatelia uplatnené námietky v dovolaní neuplatnili v odvolacom konaní, nemôže ich\nposudzovať dovolací súd pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario). V podstate obdobne\npostupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak sťažovateľ v rámci\nochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú\nmohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie\nnemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).\n8.4. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti namietaného porušenia procesných práv dovolateľov\nnezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho závery by\nboli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nelogické, odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku\ndostatočne jasne a vyčerpávajúco reagoval na všetky podstatné odvolacie námietky žalobcov, ktoré\nsú v podstatných častiach zhodné s dovolacími námietkami. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia\nodvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych\npredpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.\nf) CSP v tomto smere nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\npredstáv dovolateľov.\n8.5. Skutočnosť, že dovolatelia sa s názormi súdov oboch inštancií nestotožňujú, sama osebe\nnepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti a/ alebo arbitrárnosti súdnych rozhodnutí. Aj\nstabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor,\npodľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,\nže všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán,\nvrátane ich dôvodov a námietok. Je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné\núkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade\ns platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).\n8.6. Dovolací súd podčiarkuje, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá ani to,\nže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch,\nt.j. nesprávnom právnom posúdení veci (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Tiež podčiarkuje, že\nžalobcovia dovolanie ani nepodávali z dôvodov podľa § 421 ods. 1 CSP pre nesprávne právne posúdenie\nveci. Aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom\nvšeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu (napríklad I. ÚS 188/06).\n8.7. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP\nnezistil, preto je dovolanie dovolateľov procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa\n§ 447 písm. c) CSP.\n9. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP.\n10. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobcovia sa domáhali určenia vlastníckeho práva k bytu, ktorý ako nájomcovia vybudovali prestavbou podkrovia bytového domu vo vlastníctve žalovanej obce, pričom nadobúdacím titulom mala byť výstavba. Súdy nižších inštancií žalobu zamietli s tým, že kolaudačné rozhodnutie nie je nadobúdacím titulom, čo prestavbou k stavbe prirastie, patrí vlastníkovi stavby, a žalobcovia tvrdený titul nepreukázali; na ich protirečivú argumentáciu v inom konaní o nahradenie prejavu vôle na uzavretie zmluvy o prevode bytu poukázali ako na oslabujúcu váhu ich tvrdení. V dovolaní podľa § 420 písm. f) CSP žalobcovia namietali nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku odvolacieho súdu, najmä nevysporiadanie sa s odvolacími námietkami o okamihu vzniku sporného priestoru, o súlade stavby so stavebnými rozhodnutiami a o vlastníckom titule žalovanej. Najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP; odôvodnenie odvolacieho súdu v spojení s podrobným odôvodnením súdu prvej inštancie považoval za dostatočné, logické a presvedčivé a reagujúce na podstatné odvolacie námietky. Námietku proti správnosti kolaudačného rozhodnutia, ktorá nebola uplatnená v odvolaní, posudzovať nemohol, a pripomenul, že nesúhlas strany s právnym názorom súdu ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladajú.", "pravna_veta": "Dovolateľ môže v dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku úspešne argumentovať len dôvodmi, ktoré uplatnil už v odvolacom konaní a ktoré odvolací súd meritórne posudzoval v jeho neprospech; námietky, ktoré neboli predmetom odvolacieho konania, dovolací súd pre nedostatok svojej právomoci neposudzuje (§ 419 CSP a contrario). Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok, preto sa dostatočnosť odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP), posudzuje v organickej jednote s potvrdeným rozsudkom. To, že odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci, vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá.", "ustanovenia": ["§ 420 písm. f) CSP", "§ 447 písm. c) CSP", "§ 387 ods. 2 CSP", "§ 393 CSP", "§ 419 CSP", "§ 421 ods. 1 CSP", "§ 453 ods. 1 CSP", "čl. 46 ods. 1 Ústavy"], "vygenerovane": "2026-10-24", "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Co/138/2023", "guid": "e2fb7bd2-8ec4-4882-96bc-4438d8653fcd:24c1c725-d16e-4bf9-b001-51261838f7a1", "vztah": "zamietnute"}], "klucove_pojmy": ["prípustnosť dovolania", "právo na spravodlivý proces", "odôvodnenie súdneho rozhodnutia", "arbitrárnosť", "vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov", "určenie vlastníckeho práva", "nadobúdací titul"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [{"guid": "ussr:91ff6bca-3ccd-4283-aa0d-313250b9cb24", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.302.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 302/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 302/2019 z 20. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-20", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.302.2019.1"}, {"guid": "ussr:759f9989-809c-4420-bb02-52c27928b02a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.70.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 70/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 70/2017 z 2. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-02", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.70.2017.1"}, {"guid": "ussr:76be52e6-1f81-4a33-b606-91768052924a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.675.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 675/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 675/2014 z 22. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-22", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.675.2014.1"}, {"guid": "ussr:6e5d3a38-48a2-4c5c-9b4c-8d78feb7c5c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 476/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 2030, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e5d3a38-48a2-4c5c-9b4c-8d78feb7c5c4"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:cf9a0037-da3e-44bd-992c-cf43ebcd35ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 80/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 80/09 z 12. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-12", "citacie_n": 220, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cf9a0037-da3e-44bd-992c-cf43ebcd35ac"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f1800514-8cea-40f7-bb43-696a7131b84d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 79/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 79/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1800514-8cea-40f7-bb43-696a7131b84d"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": []}