{"guid": "d5e18350-65f5-40c3-a78a-5b1c1b021c04:099dabf6-3460-4f62-b287-780508c66e43", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:7116208234.1", "spisova_znacka": "8Cdo/100/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/100/2024 z 25. 2. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. februára 2026, sp. zn. 8Cdo/100/2024, ECLI:SK:NSSR:2026:7116208234.1", "identifikacne_cislo": "7116208234", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Klenková", "sudca_id": 217, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-gabriela-klenkova-217", "datum_vydania": "2026-02-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-3.odsek-3", "nazov": "§ 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-3.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-3.odsek-4", "nazov": "§ 3 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-3.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-49", "nazov": "§ 49 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-49", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-52", "nazov": "§ 52 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-52", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-50", "nazov": "§ 50 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-50", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-22.odsek-1", "nazov": "§ 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-22.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "nazov": "§ 387 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-37.odsek-3", "nazov": "§ 37 ods. 3 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-37.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-20", "nazov": "§ 20 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-20", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100", "nazov": "§ 100 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-100"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-22.odsek-2", "nazov": "§ 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-22.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-22.odsek-3", "nazov": "§ 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-22.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-27.odsek-2", "nazov": "§ 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-27.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-27"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2004/757#paragraf-3", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-49", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-52", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-50", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1969/58#paragraf-22", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-37", "/SK/ZZ/1969/58#paragraf-20", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-100", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-27"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/099dabf6-3460-4f62-b287-780508c66e43", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:7116208234.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:7116208234.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:7116208234.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/100/2024\n7116208234\n25. 02. 2026\nJUDr. Gabriela Klenková\nECLI:SK:NSSR:2026:7116208234.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu G.. D. P., narodeného X. E. XXXX, Č. H., Q., P. X. X,\nzastúpeného advokátom Mgr. Michalom Mozolíkom, Čadca, Palárikova 1449, proti žalovanej Slovenskej\nrepublike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska\n71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody z nesprávneho úradného postupu štátu, vedenom na Mestskom\nsúde Košice pod sp. zn. 24C/8/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z\n19. októbra 2023 sp. zn. 5Co/153/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 24C/8/2020-112 z 29. marca\n2022 zamietol žalobu o zaplatenie sumy 10 705,80 eura s príslušenstvom; o zaplatenie sumy 15 024,21\neura s príslušenstvom; o zaplatenie sumy 12 477,83 eura s príslušenstvom; o zaplatenie sumy 17\n782,12 eura s príslušenstvom; zamietol žalobu o zaplatenie ušlého zisku a náhrady nemajetkovej ujmy;\nžalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.\n1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 1 ods. 1, § 18\nods. 1 a 2, § 25 ods. 1 a 2, § 22 ods. 1, § 20 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č.\n58/1969 Zb.“), § 37 ods. 1 a 3, § 50 ods. 1 a 2, § 57 ods. 1 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. o\nsúdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen ,,Exekučný poriadok“), § 254, § 92 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v\nznení neskorších predpisov (ďalej len ,,OSP“), čl. 48 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen ,,dohovor“). Na základe výsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že v konaní nebolo sporné, že\nnávrh na vykonanie exekúcie vo všetkých exekučných veciach podal ako pôvodne oprávnený Drevona,\nš. p. Banská Bystrica IČO: 00 153 605, ktorý bol od 5. septembra 1997 do 27. marca 2002 v likvidácii.\nUznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. marca 1998 sp. zn. 36Cb 24K 107/96 bol vyhlásený\nkonkurz na majetok oprávneného a za správcu konkurznej podstaty súd určil JUDr. Pavla Kontroša,\nadvokáta, Banská Bystrica.\n1.2. Vo vzťahu k exekučnému konaniu voči povinnému F. X. vedenému na Okresnom súde Nové\nZámky pod sp. zn. Er 187/97, Ex 0319/97 - žaloba o zaplatenie 10 705,80 eura s príslušenstvom,\nsúd prvej inštancie zistil, že exekučný súd uznesením č. k. Er187/97-11 z 28. júla 2003 zastavil\nexekúciu z dôvodu neuhradenia preddavku na trovy exekúcie, s právoplatnosťou od 31. októbra 2003,\nktoré rozhodnutie doručoval právnemu zástupcovi oprávneného. Z dôvodu nepreukázania oznámenia\n\nžalobcu o nadobudnutí pohľadávky, nedošlo k rozhodnutiu o zmene subjektu na strane oprávneného.\nZhodnotením postoja žalobcu pri vymáhaní pohľadávky dospel k záveru, že žalobca nadobudol\npohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávok v januári 1998, pričom tvrdenie o oznámení\ntejto skutočnosti exekučnému súdu v novembri 1998 nepreukázal. Dôvodil, že pokiaľ žalobca predložil\nako dôkaz o zaslaní oznámenia o postúpení pohľadávok zo 14. novembra 1998 iba podací hárok, z\nktorého vyplynulo, že žalobca podal zásielku dňa 14. novembra 1998 na pošte Ostrava a adresoval ju\nexekútorskému úradu, avšak v žiadnom z oboznámených exekučných spisov sa predmetné podanie\nžalobcu zo 14. novembra 1998 nenachádzalo. Z dôvodu nerozhodnutia o zmene subjektu na strane\noprávneného sa žalobca o zastavení exekúcie nedozvedel. V exekučných spisoch sa nachádzalo len\noznámenie žalobcu o postúpení pohľadávok z 2. septembra 2002, preto súd prvej inštancie musel\nvychádzať zo záveru, že žalobca oznámil do exekučných konaní postúpenie až v roku 2002. Následne\ndňa 12. mája 2005 žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V danom\nprípade, ak žalobca ako právny titul zodpovednosti štátu označil nesprávny úradný postup súdneho\nexekútora, ktorý skutkovo vymedzil prieťahmi v exekučnom konaní a neuspokojením pohľadávky,\nnebolo možné takto formulovaný škodový dej považovať aj za tvrdenie nesprávneho úradného postupu\nexekučného súdu. I napriek tomuto záveru sa však súd prvej inštancie nezaoberal splnením ďalších\ndvoch predpokladov pre záver o zodpovednosti štátu a to vznik škody a príčinná súvislosť, ale žalobu\nv tejto časti zamietol z dôvodu premlčania a nevyužitia existujúcej možnosti uspokojenia pohľadávky.\nZ uvedeného súdu prvej inštancie vyvodil, že žalobca musel nadobudnúť vedomosť o škode najneskôr\ndňa 12. mája 2005, kedy podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, v presne vyčíslenej výške\nškody a zároveň, škodový dej vymedzil len nesprávnym úradným postupom, spočívajúcim v prieťahoch\nsúdneho exekútora pri vymáhaní pohľadávky. Nesprávny úradný postup súdneho exekútora však v tejto\nveci preukázaný nebol a nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu exekučného\nsúdu žalobca uplatnil dňa 22. novembra 2016, teda po uplynutí premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 12.\nmája 2008. Navyše žalobca nevyužil možnosť podať nový návrh na vykonanie exekúcie, hoci premlčacia\ndoba na výkon exekučného titulu uplynula dňa 19. júla 2006, teda aj po podaní žaloby, a pohľadávka\nbola vymáhateľná. Samotná neúspešnosť exekúcie podľa ustálenej judikatúry nepredstavuje škodu,\nktorá vzniká až vtedy, ak pohľadávku nemožno uspokojiť žiadnym ďalším postupom. Keďže vznik škody\npreukázaný nebol, súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol ako predčasne uplatnenú.\n1.3. Vo vzťahu k exekučnému konaniu proti povinnému G. L. vedenom na Okresnom súde Prešov pod\nsp. zn. Er 486/97, Ex 1310/96 - žaloba o zaplatenie sumy 15 024,21 eura s príslušenstvom, súd prvej\ninštancie zistil, že povinný v konaní podal dňa 30. júla 1996 námietky proti exekúcii, ktoré boli predložené\nexekučnému súdu na rozhodnutie dňa 10. septembra 1996, ktoré exekučný súd zamietol a to uznesením\nč. k. Er 486/96-27 z 13. novembra 2001. Zhodnotením danej veci z hľadiska právnej a faktickej\nnáročnosti, súd prvej inštancie považoval rozhodovanie o námietkach povinného proti exekúcii za\nštandardné, ktoré nevykazovalo žiadne znaky komplikovanosti. S prihliadnutím na dĺžku rozhodovania o\nnámietkach v trvaní vyše piatich rokov, ktoré považoval za neprimerané, konštatoval nesprávny procesný\npostup exekučného súdu, ktorý nerozhodol o námietkach povinného proti upovedomeniu o začatí\nexekúcie bez zbytočných prieťahov. I napriek uvedenému sa súd prvej inštancie následne nezaoberal\nsplnením ďalších dvoch predpokladov pre záver o zodpovednosti štátu za škodu, z dôvodu vznesenej\nnámietky premlčania. Žalobca nadobudol vedomosť o škode najneskôr dňa 12. mája 2005, kedy podal\nžiadosť o predbežné prerokovanie nároku, v ktorej presne vyčíslil výšku škody a zároveň škodový\ndej vymedzil nesprávnym úradným postupom, spočívajúcim iba v prieťahoch súdneho exekútora pri\nvymáhaní pohľadávky. Nesprávny úradný postup súdneho exekútora preukázaný nebol a nárok na\nnáhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu žalobca uplatnil dňa 7.\nnovembra 2017, teda po uplynutí premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 12. mája 2008. Zároveň podotkol,\nže exekučné konanie doposiaľ stále prebieha, nie je skončené a tak i napriek existencii nesprávneho\núradného postupu nie je splnená základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu, a to vznik škody.\nNa tomto závere nič nezmenilo ani to, že v čase, kedy súdny exekútor nemohol pokračovať v exekúcii,\nlebo predložil spis spolu s námietkami proti upovedomeniu o začatí exekúcie exekučnému súdu, sa\ndlžník zbavil exekvovateľného majetku. Predmetom exekúcie bola pohľadávka žalobcu vo výške 452\n619,50 Sk a v dobe začatia exekučného konania, ako aj v čase rozhodovania o námietkach proti exekúcii,\nbol povinný vlastníkom nehnuteľností, ktorých hodnota bola určená na 627 878 Sk, povinný darovacou\nzmluvou v období, kedy exekučný súd mal rozhodovať o námietkach proti exekúcii, previedol tieto na\nsvoju dcéru, avšak v čase, kedy žalobca nadobudol pohľadávku od pôvodného oprávneného, dlžník,\nuž nehnuteľnosť nevlastnil, keďže ju previedol ešte v roku 1997. Žalobca už v čase nadobudnutia\npohľadávky ani nemohol počítať s exekvovateľnosťou tohto majetku dlžníka. Žalobca doposiaľ nebol\n\nuspokojený ani len čiastočne, avšak stále nie je vylúčené, že by pohľadávka žalobcu ešte nemohla byť\nuspokojená. Vzhľadom na uvedené žalobu aj v tejto časti zamietol.\n1.4. Vo vzťahu k exekučnému konaniu proti povinnému Š. X. vedenému na Okresnom súde Galanta\npod sp. zn. Er 1017/97, 2Ex 0313/97- žaloba o zaplatenie 12 477,83 eura s príslušenstvom súd prvej\ninštancie zistil, že správca konkurznej podstaty pôvodného oprávneného podaním z 13. októbra 1998\nvzal návrh na vykonanie exekúcie späť. Exekučný súd uznesením č. k. Er 1017/97-9 zo 4. marca 1999\nexekučné konanie zastavil. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie uzavrel, že súdny exekútor,\nako aj exekučný súd, postupovali pri vykonávaní exekúcie správne, pretože konali v súlade s vôľou\noprávneného, rešpektujúc jeho právo disponovať s návrhom na vykonanie exekúcie, ktorého prejavom\nje späťvzatie návrhu na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor, ani exekučný súd nemali vedomosť o\ntom, že došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá bola predmetom exekúcie, na žalobcu. Žalobca v konaní\nnepreukázal, že by oznámenie o postúpení pohľadávky zo 14. novembra 1998 došlo do dispozičnej\nsféry súdneho exekútora alebo súdu. Na vymáhanie uplatnenej pohľadávky však mohol podať nový\nnávrh na vykonanie exekúcie. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť dňa 27. júna 1996 a desaťročná\npremlčacia doba na výkon rozhodnutia uplynula dňa 27. júna 2006, teda až po podaní žaloby. Z dôvodu\nnesplnenia základného predpokladu zodpovednosti štátu za škodu a to vznik škody, súd prvej inštancie\nžalobu aj v tejto časti zamietol.\n1.5. Vo vzťahu k exekučnému konaniu proti povinnému P. N. vedenom na Okresnom súde Nové\nzámky pod sp. zn. Er 186/97, EX 0316/97- žaloba o zaplatenie 17 782,12 eura s príslušenstvom sa\nexekučné konanie skončilo upovedomením o zastavení starej exekúcie zo 4. februára 2020 z dôvodu,\nže povinný zomrel a dedičské konanie bolo zastavené z dôvodu, že povinný nezanechal žiaden majetok.\nPre posúdenie nároku bol relevantný len taký nesprávny úradný postup a vznik škody v príčinnej\nsúvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom, ktorý nastal v čase do podania žaloby, resp. do\npodania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, pretože už v tom čase žalobca tvrdil, že mu škoda\nz tohto titulu vznikla. Samotná okolnosť, že sa v exekučnom konaní nepodarilo vymôcť, resp. uspokojiť\npohľadávku oprávneného, sama osebe škodu nepredstavuje, preto súd prvej inštancie skonštatoval, že\nžalobca vzťah k tejto časti nároku nepreukázal, v čom spočíval taký nesprávny úradný postup súdneho\nexekútora alebo súdu, v príčinnej súvislosti s ktorým by žalobcovi vznikla škoda predstavujúca celú výšku\npohľadávky, ktorá bola predmetom vymáhania v exekúcii. Zároveň nepreukázal, že by sa v dôsledku\nnesprávneho úradného postupu, spočívajúceho hoc aj v prieťahoch v konaní, stala jeho pohľadávka\nnevymožiteľnou. Samotná insolventnosť povinného nemohla byť na ťarchu zodpovednosti štátu, a to aj\nza predpokladu, že by sa dopustil nesprávneho úradného postupu. Žalobca teda nepreukázal ani jednu\nz podmienok pre záver o zodpovednosti štátu za vznik škody, preto súd prvej inštancie žalobu v tejto\nčasti zamietol.\n1.6. K návrhu na vykonanie dokazovania za účelom zistenia solventnosti povinného a možnej\nexekvovateľnosti jeho majetku v čase až po podaní žaloby, súd prvej inštancie dôvodil, že takéto\ndokazovanie by nemalo žiadnu relevanciu na posúdenie uplatneného nároku. K tvrdeniu, že v\nexekučnom konaní bolo vymožené peňažné plnenie, ktoré nebolo žalobcovi poukázané, uviedol, že\nzo mzdy povinného bola exekvovaná suma 494,86 eura, z ktorej suma 213,34 eura bola započítaná\nna trovy exekúcie a zvyšná suma vo výške 281,51 eura mala byť dňa 23. novembra 2009 poukázaná\nžalobcovi, hoci v spise sa o tom nenachádzal doklad a žalobca prijatie sumy nepotvrdil. Aj keby došlo\nk nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v nevyplatení vymožených súm v zákonnej lehote\npodľa § 81 ods. 1 Exekučného poriadku, prípadná škoda by vznikla až po podaní žaloby, preto nemohla\nbyť jej predmetom. Zhrnúc uvedené súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v časti o zaplatenie ušlého\nzisku ako ďalšej zložky vecnej škody a tiež žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy. O nároku na náhradu\ntrov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.\nz. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).\n2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 19. októbra 2023 sp. zn. 5Co/153/2022\npotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie; žalovanému nepriznal voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho\nkonania.\n2.1. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval správnosť zistenia skutkového stavu, ako aj právneho\nposúdenia, vrátane jeho odôvodnenia. Súd prvej inštancie jasne a dôsledne uviedol dôvody, pre ktoré\nžalobu považoval za nedôvodnú, vrátane nároku na ušlý zisk a náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj\n\ndôvody, pre ktoré vyhodnotil obranu žalovanej za dôvodnú. Pri posudzovaní dôvodnosti uplatnených\nnárokov sa správne najprv zaoberal splnením zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za\nškodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z jeho záverov jednoznačne vyplynulo, že dôvodom\nzamietnutia žaloby bolo premlčanie uplatnených nárokov, ako aj nepreukázanie splnenia zákonných\npredpokladov zodpovednosti štátu za škodu, najmä vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi\ntvrdeným nesprávnym úradným postupom a škodou. Z týchto dôvodov žalobca nemohol byť úspešný ani\nv časti uplatneného nároku na ušlý zisk a na náhradu nemajetkovej ujmy. Odôvodnenie rozsudku súdu\nprvej inštancie preto v celom rozsahu spĺňa požiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP.\n2.2. Na doplnenie a k odvolacím námietkam následne zdôraznil, že pre vznik objektívnej zodpovednosti\nštátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. musia byť kumulatívne splnené tri základné podmienky, a\nto existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, vznik škody (skutočnej\nškody alebo ušlého zisku) a príčinná súvislosť medzi nimi. Ušlý zisk musí byť preukázaný konkrétnymi\nskutkovými okolnosťami, z ktorých vyplýva vysoká pravdepodobnosť jeho dosiahnutia, blížiaca sa\nk istote, pričom samotné všeobecné tvrdenia o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení\npodnikateľského zámeru nárok na jeho náhradu nezakladajú. Žalobca však tieto zákonné predpoklady\nnepreukázal. Vzhľadom na uvedené odvolací súd posúdil odvolacie námietky v časti zamietnutia nároku\nna ušlý zisk a náhradu nemajetkovej ujmy, len ako nespokojnosť odvolateľa s rozsudkom, ktorá ale\nnezakladala vadu nesprávnosti postupu súdu. Samotná nespokojnosť s právnym názorom súdu však\nnemôže viesť k záveru o nesprávnosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie nebol\npovinný vykonať všetky navrhované dôkazy, keďže posúdenie ich relevancie a potreby je vecou súdu (m.\nm. R 37/1993). Rozsudku súdu prvej inštancie nebolo možné vytknúť ani neúplnosť skutkových zistení.\nPokiaľ žalobca namietal nevykonanie ním navrhovaných dôkazov, v odvolaní neoznačil konkrétny dôkaz,\nktorý nebol vykonaný, ani konkrétnu skutkovú okolnosť, ktorú mal tento dôkaz preukazovať a ktorá by\nbola pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, uplatnená odvolacia námietka preto nemohla byť dôvodná.\n2.3. K námietke žalobcu, že súd nesprávne aplikoval právny predpis a použil zákon č. 58/1969 Zb.,\nodvolací súd podotkol, že súd prvej inštancie aplikoval správnu právnu normu, v súlade so záväzným\nprávnym názorom dovolacieho súdu vyplývajúcim zo zrušujúceho uznesenia sp. zn. 4Cdo/52/2019.\nPodľa rozhodnutia najvyššieho súdu z 28. júla 2010 sp. zn. 1Cdo/107/2009 platí, že ak nesprávny postup\nštátneho orgánu začal pred 1. júlom 2004 a pokračuje aj po tomto dni, je na vec aplikovateľný zákon č.\n514/2003 Z. z. Dovolací súd však zdôraznil, že v danom prípade ide o náhradu škody podľa zákona č.\n58/1969 Zb. z titulu nesprávneho úradného postupu, pričom súd prvej inštancie musel okrem vznesenej\nnámietky premlčania, posúdiť aj splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti štátu. Súd prvej\ninštancie pri tom správne vychádzal z názoru dovolacieho súdu aj pri posudzovaní námietky premlčania\npodľa § 22 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého právo na náhradu škody môže byť premlčané len\nuplynutím subjektívnej trojročnej lehoty od získania poškodeným vedomosti o škode (R 25/2019).\nŽalobca neopodstatnene namietal, že súd prvej inštancie zamietol žalobu na základe premlčania v roku\n2017, 12 rokov po odškodňovacom konaní. Súd prvej inštancie pritom správne konštatoval, že nárok\nžalobcu o zaplatenie 10 705,80 eura s príslušenstvom je premlčaný a že žalobca má stále možnosť\npohľadávku vymáhať iným spôsobom.\n2.4. Ako neopodstatnenú vyhodnotil aj námietku žalobcu vo vzťahu k zamietnutiu nároku o zaplatenie\nsumy vo výške 12 477,83 eura s príslušenstvom. Žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil\ndoručenie jeho listu zo 14. novembra 1998, keďže doporučená zásielka sa mu nevrátila, preto nemohol\npochybovať o jej nedoručení či nezaložení do spisu. Konkurzný správca nemal podľa žalobcu právomoc\nzaslať dňa 13. októbra 1998 súdu návrh na zastavenie exekúcie, pretože pohľadávka bola už dňa\n15. januára 1998 postúpená žalobcovi. Žalobca nesprávne poukazoval na judikatúru Najvyššieho súdu\nČeskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) v rozhodnutí zo 6. decembra\n2005 vo veci Hornáček proti Slovensku, č. 65575/01, keďže tieto rozhodnutia sa týkali situácii, kedy\nbola zásielka doručená súdu, ale nebolo možné overiť jej obsah, čo totožné v danom prípade. Súd\nprvej inštancie správne vychádzal zo záveru, že žalobca nepreukázal doručenie zásielok exekútorskému\núradu, ani neuplatnil reklamáciu u poskytovateľa poštových služieb. Obsah zásielky nie je potrebné\ndokazovať, ak sa dostala do dispozície príjemcu a ten ju z objektívnych dôvodov nevie preukázať,\nčo v danom prípade nenastalo. Z uvedeného dôvodu odvolací súd skonštatoval správnosť postupu\nsúdu prvej inštancie v súlade s judikatúrou a pravidlami dokazovania. So zreteľom na uvedené sa\nsúd prvej inštancie neodchýlil od ustálenej judikatúry, podľa ktorej dôkazné bremeno nesie tá sporová\nstrana, ktorá z tvrdených skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Súd prvej inštancie\n\npreto nepochybil, ani pri aplikácii a výklade právnych predpisov, keď žalobu žalobcu o zaplatenie\n15 024,21 eura s príslušenstvom zamietol z dôvodu trvania exekučného konania a teda existujúcej\nmožnosti vymoženia pohľadávky. Žalobu o zaplatenie 17 782,12 eura s príslušenstvom zamietol v časti\nnepriznania sumy 494,86 eura z dôvodu, že táto nebola predmetom žaloby. Správnosť tohto záveru\nnemohla spochybniť ani odvolacia námietka žalobcu, že v čase podania žaloby dňa 1. marca 2005,\nnemohol predvídať vznik škody v roku 2006. Súd prvej inštancie preto nerozhodol v rozpore so zmyslom\na účelom odškodňovania, ktoré vyžaduje, aby sa poškodený najprv obrátil so svojím nárokom na\nžalovanú. Na základe uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny\npotvrdil v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd\nrozhodol v súlade s § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.\n3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej len „dovolateľ“) dovolanie,\nktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. e) a písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a\npísm. b) CSP. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. e) CSP argumentoval tým,\nže odvolací súd vo veci vedenej pod sp. zn. 5Co/217/2018 z 10. júla 2018 rozhodoval v zložení JUDr.\nSlebodník, JUDr. Zborovjanová a JUDr. Šalata, pričom v napadnutom rozhodnutí bol senát zložený z\nJUDr. Murínovej, JUDr. Zbrovjanovej a JUDr. Stolárovej. Vzhľadom na uvedené bol toho názoru, že\nzmenou v zložení senátu došlo k porušeniu práva žalobcu na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1\nústavy, nakoľko v danom prípade vo veci rozhodoval nesprávne obsadený súd, pričom odkázal na\njudikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 497/2013, II.\nÚS 177/2012, II. ÚS 111/2018.\n3.1. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP namietal, že oba súdy\naplikovali nesprávny právny predpis, a to zákon č. 58/1969 Zb. namiesto zákona č. 514/2003 Z. z.\nUviedol, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/107/2009, pokiaľ\nžalobcovi bola spôsobená škoda v dôsledku prieťahov v súdnom konaní, bez ohľadu na skutočnosť,\nže vznikli ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., a trvali do doby po nadobudnutí účinnosti zákona\nč. 514/2003 Z. z., bolo potrebné o uplatnených nárokoch na náhradu škody rozhodnúť podľa tohto\nzákona. Podľa názoru dovolateľa, v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/52/2019 nebola riešená\notázka aplikácie zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z. z., preto sa nestotožnil s názorom\nodvolacieho súdu o viazanosti vysloveným právnym záverom dovolacieho súdu. Najvyšší súd sa vôbec\nnezaoberal otázkou, ktorý právny predpis je na vec aplikovateľný, ale riešil otázku vznesenej námietky\npremlčania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., citujúc právny záver vyplývajúci uznesenia sp. zn.\n3Cdo/3/2018. Taktiež namietal nevysporiadanie sa s námietkou, či nesprávny úradný postup začal pred\n1. júlom 2004 a pokračoval aj po tomto dátume, ako aj potom, čo bola podaná žaloba na náhradu škody.\nNesprávny úradný postup pritom spočíval primárne v konaní súdneho exekútora a sekundárne v postupe\nsúdu. Akcentoval, že dovolací súd v uznesení sp. zn. 4Cdo/52/2019 predchádzajúce rozhodnutia\nsúdov nižších stupňov zrušil predovšetkým z dôvodu ich nepreskúmateľnosti, pričom k zamietajúcemu\nvýroku o zaplatení súm 12 474,83 eura a 6 238,91 eura sa vecne nevyjadril. Napriek uvedenému\nsa súdy nižších stupňov týmto právnym názorom dovolacieho súdu neriadili. Ďalej argumentoval tým,\nže oba súdy pri posudzovaní námietky premlčania pochybili, keď ignorovali judikatúru predloženú\nžalobcom (rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 1793/2004, 25Cdo 1589/2002,\n25Cdo 2353/2009, 28Cdo 479/2009, 30Cdo 3266/2008, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5MCdo/13/2010 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/19/2013), z ktorej\nvyplývalo, že žalovanou namietané premlčanie nároku na náhradu škody nikdy nenastalo. Z uvedenej\njudikatúry zároveň vyplývalo, že znalosť osoby škodcu alebo orgánu zodpovedného za škodu nie je\npodmienkou začiatku plynutia premlčacej doby. Zákon č. 58/1969 Zb., ako aj zákon č. 514/2003 Z.\nz. predstavuje vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis a začiatok plynutia premlčacej doby\nvýslovne viaže na vedomosť poškodeného o vzniku škody, keďže zodpovedným subjektom je vždy štát.\nTiež namietal, že súdy sa zároveň neriadili ani právnymi závermi uvedenými v uznesení sp. zn. 4Cdo\n52/2019. Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu o správnom posúdení námietky premlčania súdom\nprvej inštancie podľa § 22 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý záver bol v priamom rozpore nielen s judikatúrou\npredloženou žalobcom, ale aj s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/3/2018, na ktoré sa sám\nodvolával. Nakoniec dôvodil tým, že odvolací súd pri posudzovaní otázky preukazovania doručenia a\nobsahu zásielky postupoval účelovo, nepreskúmateľne a v rozpore s ustálenou judikatúrou. Selektívne\nvychádzal z tých judikátov, ktoré sa objektívne na danú vec nedali aplikovať, keďže riešili skutkové\nsituácie, v ktorých bola zásielka preukázateľne evidovaná ako doručená príslušnému súdu alebo orgánu,\navšak jej obsah bol následne stratený alebo nedohľadaný. Naproti tomu judikatúru predloženú žalobcom,\n\nktorá riešila otázku dôkazného bremena odosielateľa v situácii, keď ten preukázal riadne podanie\nzásielky na poštovú prepravu prostredníctvom podacieho lístka alebo poštovej knihy, bez akéhokoľvek\nodôvodnenia ignorovali. Odvolací súd odmietol námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne\nposúdil doručenie listu žalobcu zo 14. novembra 1998 vo veci povinného Štefana Szaba, a to napriek\ntomu, že sa predmetná zásielka žalobcovi nikdy nevrátila, čím objektívne nemohol mať pochybnosti o\njej doručení. Zároveň bez vecného odôvodnenia odmietol aplikáciu rozhodnutia ESĽP vo veci Hornáček\nproti Slovenskej republike. Odvolací súd poukázal na judikatúru, ktorá sa však týkala výlučne procesnej\notázky včasnosti podania v prípadoch, keď bola obálka súdu doručená a evidovaná, ale jej obsah\nsa neskôr nenašiel. Napriek tejto zjavnej odlišnosti skutkového stavu odvolací súd na základe týchto\nrozhodnutí uzavrel, že žalobca nepreukázal doručenie zásielky súdnemu exekútorovi. Taktiež žalobcovi\nvytkol, že sa nezaujímal o osud zásielky a neuplatnil reklamáciu, čím fakticky preniesol zodpovednosť\nza výkon verejnej moci a za riadnu organizáciu doručenej korešpondencie na účastníka konania,\nčo je v rozpore so základnými princípmi výkonu verejnej moci. Citujúc právne závery vyplývajúce z\nnálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1001/18 zdôraznil, že prípadná strata zásielky\nalebo administratívne pochybenie na strane pošty alebo orgánu verejnej moci nemôže ísť na ťarchu\núčastníka konania, pretože by to predstavovalo porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 36\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Odvolací súd sa s touto judikatúrou nijako nevysporiadal.\nRovnaké pochybenie sa týkalo aj časti rozsudku vo veci povinného Štefana Szaba, kde súd založil\nzamietnutie nároku na závere, že obsah zásielky zo 14. novembra 1998 sa nenachádzal v spise,\na preto mal byť súdny exekútor o postúpení pohľadávky informovaný až v roku 2002. Súd úplne\nopomenul argumentáciu žalobcu k otázke dôkazného bremena pri preukazovaní obsahu zásielky, ako\naj skutočnosť, že konkurzný správca úpadcu nemal po 15. januári 1998 žiadnu právomoc navrhovať\nzastavenie exekúcie, keďže pohľadávka bola riadne postúpená žalobcovi. Ak by súdny exekútor podanie\nzo 14. novembra 1998 nestratil, bol by povinný bezodkladne informovať exekučný súd, ktorý by exekúciu\nnikdy nezastavil. Odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie sa nevysporiadali s judikatúrou týkajúcou\nsa výkonu exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci. Podľa ustálenej judikatúry, súdny exekútor\npri výkone svojej činnosti vykonáva štátnu moc a je povinný dodržiavať rovnaké štandardy ochrany\nzákladných práv ako súdy. Ani v exekučnom konaní preto nemožno požadovať od účastníka, aby\ndokazoval obsah ním odoslaných zásielok, pokiaľ preukázal ich riadne podanie na poštovú prepravu.\nRovnaké závery platia aj pre rozhodnutia vo veciach povinných L. a X., kde súdy zamietli nároky\nžalobcu na základe formalistických a neudržateľných dôvodov, bez vykonania navrhovaných dôkazov\na bez riadneho odôvodnenia. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie za nesprávne\na nepreskúmateľné.\n3.2. V rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP\ndovolateľ tvrdil, že odvolací súd sa pri riešení rozhodujúcich právnych otázok opakovane a bez riadneho\nodôvodnenia odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. K odklonu došlo najmä pri\notázke aplikácie zákona č. 58/1969 Zb., pričom oba súdy nesprávne aplikovali zákon č. 58/1969 Zb.,\nhoci nesprávny úradný postup v predmetnej veci začal ešte pred 1. júlom 2004, avšak nepochybne\npokračoval aj po tomto dátume. Podľa rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/107/2009, bolo\nv takom prípade nevyhnutné aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd sa s týmto záverom\nnevysporiadal a bez opory v práve ho odmietol. Taktiež argumentoval tým, že v otázke premlčania\nnároku oba súdy nesprávne právne vec posúdili, keď úplne ignorovali relevantnú judikatúru Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky predloženú žalobcom, z ktorej vyplývalo, že žalovanou namietané premlčanie\nnároku na náhradu škody nikdy nenastalo, čím sa odklonili od ustálenej judikatúry dovolacieho súdu\n(sp. zn. 3Cdo/3/2018, R 25/2019). Opätovne poukázal na to, že začiatok plynutia premlčacej doby\npri nesprávnom úradnom postupe nie je viazaný na vedomosť poškodeného o tom, ktorý konkrétny\norgán za škodu zodpovedá, ani na právne posúdenie nesprávnosti postupu, ale výlučne na vedomosť\no vzniku škody a o jej aspoň približnom rozsahu. Zodpovedným subjektom je podľa zákona č.\n58/1969 Zb. vždy štát, preto znalosť škodcu nie je podmienkou začiatku plynutia premlčacej doby.\nAplikácia kritérií Občianskeho zákonníka zo strany súdov je preto v rozpore s princípom lex specialis.\nOdvolací súd postupoval nesprávne a účelovo aj pri posúdení otázky preukazovania obsahu zásielky.\nZohľadnil výlučne judikatúru, ktorá sa týkala procesne odlišných situácií, konkrétne prípadov, keď bola\nzásielka preukázateľne doručená a evidovaná v spise súdu alebo orgánu verejnej moci, avšak jej\nobsah bol následne stratený alebo nedohľadaný. Naopak, judikatúru predloženú žalobcom, ktorá rieši\npovinnosti odosielateľa v situácii riadneho podania zásielky na poštovú prepravu a preukázania tejto\nskutočnosti podacím lístkom, odvolací súd bez riadneho odôvodnenia ignoroval. Nesprávne vychádzal\nz predpokladu, že žalobca bol povinný preukázať nielen podanie zásielky, ale aj jej doručenie súdnemu\n\nexekútorovi a následne aj jej obsah. Takýto záver bol v rozpore s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej\nriadne preukázané podanie zásielky na poštovú prepravu zakladá domnienku splnenia povinnosti\nodosielateľa a prípadné pochybenia poštového prepravcu alebo adresáta nemôžu ísť na jeho ťarchu. V\ntakýchto prípadoch nemožno odosielateľa zaťažovať dôkaznou povinnosťou ohľadom toho, či zásielka\nbola doručená, ani aký bol jej obsah. Osobitne Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. IV. ÚS\n1001/18 zdôraznil, že všeobecný súd sa nemôže uspokojiť iba s tvrdením o nedoručení zásielky, ak\núčastník konania preukáže jej riadne podanie na poštovú prepravu. Súdy sú v takom prípade povinné\naktívne overovať priebeh doručovania, najmä dotazom na poštového prepravcu. Ak tak neurobia, ide o\nneprípustný formalizmus a porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 ústavy. Aj v exekučnom\nkonaní preto platí rovnaký štandard ochrany práv účastníkov ako v konaní pred súdom a nemožno\nod nich požadovať, aby znášali následky straty alebo nesprávnej evidencie doručovaných zásielok na\nstrane orgánu verejnej moci. Tým, že oba súdy túto ustálenú judikatúru úplne opomenuli, nevysporiadali\nsa s ňou a bez presvedčivého odôvodnenia dospeli k opačným záverom, zaťažili svoje rozhodnutia\nvadou nesprávneho právneho posúdenia aj nepreskúmateľnosti. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu,\nako aj súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si nárok\nna náhradu trov dovolacieho konania.\n4. Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v\nneprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú\nsplnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je\npotrebné odmietnuť.\n6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421\nCSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie\nje proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním.\n8. Podľa § 420 písm. e) a písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne\nobsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n10. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.\n11. Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne\ntvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva. Prvoradým účelom\nzákladného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48 ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby\nsúd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť\nza svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový. Toto základné právo je konkretizované v procesných\nkódexoch pre posudzovaný prípad v Trestnom poriadku a v predpisoch upravujúcich organizáciu\nsúdnictva a postavenie sudcov. K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu\npríslušnosť súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone č.\n757/2004 Z. z. o súdoch a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon\nč. 757/2004 Z. z.“) vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z\ntroch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom\nv súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon (IV. ÚS 116/2011).\nZo stabilnej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý\nspĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený\n\nna výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v\nsúlade s rozvrhom práce súdu (III. ÚS 116/06). Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného\nsudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) a nadväzne na to zo\nzákladných zásad činnosti súdov ustanovených zákonom č. 757/2004 Z. z., osobitne zohľadňujúc účel\na zmysel zakotvenia zásady uvedenej v § 3 ods. 3 druhej vete citovaného zákona, podľa ktorej ak\nrozhoduje súd v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie\na rozhodovanie v senáte v čase napadnutia veci na súd, je nevyhnutné konštatovať, že vydaním zmien a\ndoplnkov v rozvrhu práce nemožno bez zákonom predpokladaných dôvodov meniť personálne zloženie\nsenátov v už pridelených veciach. To by bolo v rozpore so zásadami prideľovania vecí sudcom podľa\nvopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov\n(§ 51a ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.).\n12. Súdna prax je pritom jednotná v tom, že súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak\nnekoná zákonný sudca. Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať\njeho zmenu, upravujú ustanovenia § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 757/2004 Z. z., podľa ktorého zákonný\nsudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom\na s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci; ak súd rozhoduje v senáte,\nzákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte\na zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce. Iný\nsudca, poprípade iný senát či senát v inom zložení môže vec prejednať len v prípade, ak je absencia\nsudcov určených rozvrhom práce dôvodná. Za takúto je treba považovať vylúčenie sudcu z dôvodu\nzaujatosti a odôvodnenú neprítomnosť sudcu v dôsledku choroby, dovolenky, pracovnej cesty a pod.\nZastúpenie sudcov sa rovnako ako zloženie senátu musí riadiť vopred presne stanovenými pravidlami,\nurčenými rozvrhom práce. Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený\nzo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade neodňatiu\nzákonného sudcu nezodpovedá tak prípad, ak zákonní sudcovia senátu, ktorému bola vec pridelená na\nprejednanie a rozhodnutie, boli menení bez splnenia zákonných predpokladov na vykonanie takýchto\nzmien neskoršie vydaným rozvrhom práce ako riadiacim aktom predsedu súdu, prípadne jeho zmenami\na doplneniami. K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by\nmalo dochádzať v zásade len výnimočne a za vopred stanovených pravidiel (nie ex post), ktoré umožňujú\npredvídať túto zmenu (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 249/2017 z 31. augusta 2017).\n13. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti uvedenej námietky vychádzal z potvrdenia elektronickej\npodateľne (v spise na č. l. 165) o pridelení spisu zákonnému senátu, ktorým v danom prípade bol\nsenát 5Co v zložení JUDr. Slávky Zborovjanovej, JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Adriany Murínovej.\nZ Rozvrhu práce Krajského súdu v Košiciach na rok 2022 v znení dodatkov 1. až 9. účinného od\n12. augusta 2022, v čase pridelenia veci dňa 22. júna 2022 iné zloženie senátu 5Co nevyplýva. Z\npríslušného rozvrhu práce na rok 2022 zároveň nevyplýva, že by JUDr. Ján Slebodník a JUDr. Andrej\nŠalata vykonávali sudcovskú funkciu na príslušnom odvolacom súde. Napokon z obsahu spisu taktiež\nnevyplýva, že by došlo k vylúčeniu niektorého z členov odvolacieho senátu 5Co z rozhodovania a\nprejednania veci v zmysle § 49 CSP na základe vznesenej námietky zaujatosti stranou v spore podľa §\n52 CSP alebo na základe oznámenia sudcu podľa § 50 CSP.\n14. Z uvedeného dôvodu nebolo možné dospieť k záveru, že by v konaní rozhodoval vylúčený sudca\nalebo bol súd nesprávne obsadený, preto prípustnosť dovolania uplatneného podľa § 420 písm. e) CSP\nnie je daná, čím je daný dôvod jeho odmietnutia podľa § 447 písm. c) CSP.\n15. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu\ndo práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v\ndôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n16. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na\n\nspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán\nv konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n17. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,\nktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava\npriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom\n- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý\nproces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,\n4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).\n18. Podstatou uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP bolo namietané\nnevysporiadanie sa s podstatnými uplatnenými námietkami žalobcom, ako aj s uvádzanou judikatúrou,\nnepreskúmateľnosť vo vzťahu k zamietavému výroku o zaplatenie 12 474,83 eura a 6 238,91 eura,\nporušenie zásady viazanosti odvolacieho súdu záväzným právnym názorom vysloveným v uznesení\nnajvyššieho súdu z 26. februára 2020 sp. zn. 4Cdo/52/2019, hodnotenie dôkazov a s ním súvisiaca\notázka neunesenia dôkazného bremena pri preukazovaní obsahu zásielky odoslanej žalobcom dňa 14.\nnovembra 1998 Exekútorskému úradu Košice JUDr. Jánovi Borovskému.\n19. Najvyšší súd v uznesení z 26. februára 2020 sp. zn. 4Cdo/52/2019 vyslovil právny názor, v\nzmysle ktorého bolo povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní okrem vznesenej námietky\npremlčania, zaoberať sa dôvodnosťou uplatnených nárokov na náhradu škody uplatnených podľa\nzákona č. 58/1996 Zb. z hľadiska preukázania základných predpokladov zodpovednosti za škodu a to\nvznik škody, porušenie právnej povinnosti, príčinnej súvislosti medzi škodou a zavinením. K vznesenej\nnámietke premlčania žalovanou dovolací súd citoval ustanovenie § 22 ods. 1 vety prvej zákona č.\n58/1969 Zb. a judikát R 25/2019 v znení právnej vety: Pri nároku na náhradu škody podľa zákona č.\n58/1969 Zb. uplatneného z titulu nesprávneho úradného postupu, sa právo môže premlčať len uplynutím\nsubjektívnej trojročnej premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 1 vety prvej tohto zákona, plynúcej odo dňa\nzískania poškodeným vedomosti o škode (o tom, že už vznikla); (uznesenie najvyššieho súdu z 13.\ndecembra 2018 sp. zn. 3Cdo/3/2018, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky, č. 3/2019). Uvedeným právnym názorom bol súd nižšej inštancie viazaný\n(§ 455 CSP).\n20. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že predmetom uplatnených nárokov žalobcom boli nárok na\nnáhradu škody z titulu zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, nárok na náhradu ušlého zisku\na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca zmluvou o postúpení pohľadávok z 15. januára 1998\nuzavretej s postupcom Drevona š. p. v konkurze Banská Bystrica, nadobudol pohľadávky okrem iných\ndlžníkov aj voči povinným dlžníkom P. N., G. L., F. X. a Š. X., ktoré boli vymáhané súdnym exekútorom\nJUDr. Jánom Borovským, Exekútorský úrad Košice už na základe návrhu pôvodného oprávneného\n(veriteľa). Podaním z 12. mája 2005 žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu\nškody spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch súdneho exekútora.\nŽalovaná návrhu nevyhovela, z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok pre záver o zodpovednosti\nštátu za škodu. V konaní vzniesla námietku premlčania. Nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho\núradného postupu voči exekučného súdu - Okresnému súdu Prešov, v exekúcii vedenej proti povinnému\nG. L. si žalobca uplatnil dňa 22. novembra 2016 a voči Okresnému súdu Nové Zámky v exekúcii vedenej\nproti povinnému F. X. dňa 7. novembra 2017. V exekučných spisoch vedených u súdneho exekútora\nJUDr. Borovského vo vzťahu k povinným P. N. (sp. zn. 2EX 0316/97), G. L. (sp. zn. EX 1310/96),\nF. X. (sp. zn. 2EX 0319/97) a Š. X. (sp. zn. 2EX 0313/97) vedených od roku 1996 resp. 1997 sa\nnachádza oznámenie žalobcu z 2. septembra 2002 o nadobudnutí vymáhaných pohľadávok cesiou.\nV súdnom spise sa nachádza podanie žalobcu zo 14. novembra 1998 - oznámenie o cesii a kópia\npodacieho hárku o odoslaní zásielky (v spise na č. l. 27 a 28). V konaní žalobca sám potvrdil, že o\nstave vedených exekučných konaniach nemal vedomosť, do exekučných spisov nebol nahliadnuť a bez\n\nrelevantných konkrétnych informácií podal žalobu z dôvodu nesprávneho úradného postupu súdneho\nexekútora spočívajúceho v prieťahoch v konaní bez bližšej konkretizácie.\n21. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uvedeného v bodoch v spojení s odôvodnením uvedeným\nsúdom prvej inštancie v bodoch 16. až 98. chápaných v organickej jednote (II. ÚS 78/05, III. ÚS\n264/08, IV. ÚS 372/08) možno konštatovať, že spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení\n§ 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP. Odvolací súd v súlade s povinnosťou vyplývajúcou mu z\nustanovenia § 387 ods. 3 CSP sa vysporiadal nielen s uplatnenými odvolacími námietkami, ale aj s\npodstatnými uplatnenými námietkami žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie. Za podstatný je\npotrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou\na zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými\nokolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová,\nJ., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:\nC. H. Beck, 2016, 1296 s.). Z uvedených dôvodov namietaná nepreskúmateľnosť, či nevysporiadanie\nsa s uplatnenými námietkami nie je dôvodná, preto z procesného postupu odvolacieho súdu existenciu\nvady zmätočnosti nemožno vyvodiť.\n22. K namietanému hodnoteniu dôkazov dovolací súd uvádza, že nesúhlas dovolateľa s procesným\npostupom odvolacieho súdu, s hodnotením dôkazov nemožno považovať za porušenie jeho procesných\npráv v intenzite predstavujúcej porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nZásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP v spojení s §\n191 CSP, vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý\nsudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou\njeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou\nsúdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej\nlogiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu\ns priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom\nsúd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z\nktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie\nnavrhnuté dôkazy a pod. Hodnotiaca úvaha súdov v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej\nlogiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi\nskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením. K tomu dovolací súd\npoznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie\nnedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať\nnové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,\nuž len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od\nsúdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie\n(§ 442 CSP), v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací\nsúd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi\nnižších inštancií, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania, vrátane nesprávneho vyhodnotenia\nniektorého dôkazu. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté\nrôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie\nzásady voľného hodnotenia dôkazov\na pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v\nzrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím\nby mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP; v preskúmavanej veci však dovolací\nsúd takúto vadu nezistil.\n23. Dovolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku týkajúcu sa záveru o (ne)unesení dôkazného\nbremena žalobcom ohľadne nepreukázania doručenia oznámenia o postúpení pohľadávok zo 14.\nnovembra 1998 súdnemu exekútorovi. Odvolací súd skonštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal\nriadnou doručenkou doručenie oznámenia o cesii zo 14. novembra 1998 príslušnému exekútorskému\núradu. I napriek stotožneniu sa s názorom žalobcu ohľadne organizácie doručovaných zásielok a tzv.\nprezumpcie doručenia účastníkom, kedy účastník nie je povinný preukazovať obsah zásielky, pokiaľ\njej doručenie preukázal doručenkou, v danom prípade však bola situácia odlišná. Žalobca v konaní\ndoručenku s oznámením o cesii zo 14. novembra 1998 súdu nepredložil. Kópia podacieho hárku riadnu\ndoručenku o doručení zásielky adresátovi nenahrádza (v spise na čl. 28). Rozhodnutia najvyšších\nsúdnych autorít iného štátu, na ktoré žalobca poukazoval sa však týkali inej skutkovej situácie, kedy,\n\npreukázateľne zásielka bola doručená príslušnému súdu, avšak v súdnej evidencii nebolo možné\ndohľadať jej obsah. Napokon k inému záveru nemožno dospieť ani z rozhodnutia ESĽP vo veci Hornáček\nproti Slovensku č. 65575, ktoré taktiež vychádzalo z odlišných skutkových zistení.\n24. Účastníkmi exekučného konania sú predovšetkým oprávnený a povinný, ktorí sú uvedení v\nexekučnom titule. V praxi však nemožno vylúčiť prechod povinností alebo práv z exekučného titulu na\ninú fyzickú alebo právnickú osobu prípadne štát. K prechodu dochádza univerzálnou sukcesiou (smrť\nfyzickej osoby, zánik právnickej osoby bez likvidácie s právnym nástupcom) a singulárnou sukcesiou,\nktorá sa považuje za prevod práv alebo prevzatie povinnosti (postúpenie pohľadávky, prevzatie dlhu,\nzmluva o prevode vlastníckeho práv k veci). V danom prípade došlo k prevodu práv a k zmene\nprávneho subjektu po začatí exekučných konaní, preto exekučný súd sa mal vysporiadať so zmenou\npodľa ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005. Na ďalší\npostup v exekúcii po prevode práva sa vyžaduje oznámenie účastníka o tom, že došlo k prevodu\npráva z titulu exekučného titulu na inú osobu; listina preukazujúca prevod práva; návrh na pripustenie\nzmeny účastníkov konania v lehote 14 dní od doručenia oznámenia; rozhodnutie súdu do 60 dní od\ndoručenia návrhu o pripustenie zmeny účastníka. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd akcentuje, že\nžalobca v sporovom konaní nepreukázal, žeby o zmene subjektu na strane oprávneného v exekučných\nkonaniach bolo exekučným súdom rozhodnuté procesným postupom, ani žeby prevod práva a s\ntým súvisiaca zmena subjektu na strane oprávneného bola vyššie uvedeným postupom súdnemu\nexekútorovi oznámená.\n25. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Sporové konanie sa riadi\nzásadou formálnej pravdy, preto povinnosť strany tvrdiť má kľúčový význam (čl. 8 Základných princípov\nCSP). Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia, ktoré spolu s dôkazným bremenom je predpokladom\núspechu v spore. Nesplnenie tejto povinnosti relevantne tvrdiť t. j. uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality\npravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce, má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví\nv meritórnom rozhodnutí veci. S odkazom na body 29. a 30. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\nsa dovolací súd stotožnil s názorom uvedeným odvolacím súdom o neunesení dôkazného bremena\nžalobcom v spore. Hodnotiaca úvaha súdov v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky,\nvychádza zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi\nskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením. Rozsah vykonaného\ndokazovania, ako aj následné zhodnotenie jednotlivých vykonaných dôkazov v súlade so zásadou\nvoľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 191 ods. 1 CSP, zodpovedá záverom o dôvodne vznesenej\nnámietke premlčania, ako aj o nepreukázaní zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu,\nresp. iných dôvodov pre zamietnutie žaloby vo vzťahu k jednotlivým uplatneným nárokom.\n26. Vo vzťahu k namietanej nepreskúmateľnosti ohľadne uplatnených nárokov v sume 12 474,83 eura\na 6 238,91 eura dovolací súd uvádza, že po zrušení a vrátení veci dovolacím súdom (uznesením z\n26. februára 2020 sp. zn. 4Cdo/52/2019) zostali predmetom konania nároky žalobcu na zaplatenie 10\n705,80 eura s prísl. proti povinnému F. X., exekučné konanie vedené na Okresnom súde Nové Zámky\npod sp. zn. Er 187/97, 2EX 0319/97; o zaplatenie 15 024,21 eura s prísl., exekučné konanie vedené proti\npovinnému G. L. na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. Er 486/97, EX 1310/96; o zaplatenie 12 477,83\neura s prísl. (nie suma uvádzaná dovolateľom vo výške 12 474,83 eura) a suma 6 238,91 eura z titulu\nušlého zisku, exekučné konanie vedené proti Š. X. na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. Er 1017/97,\nEX 0313/97; o zaplatenie 17 782,12 eura s prísl., exekučné konanie vedené na Okresnom súde Nové\nZámky pod sp. zn. Er 186/97, 2EX 0319/97; nárok na náhradu ušlého zisku uplatnený jednotlivo proti\npovinným a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Dovolací súd odkazujúc na náležité odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia (body 20. a 21.) nepovažoval namietanú neprekúmateľnosť za opodstatnenú.\nVo vzťahu k povinnému Š. X., bolo exekučné konanie vedené na Okresnom súde Galanta uznesením č.\nk. Er 1017/97-9 zo 4. marca 1999 zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu dňa 13. októbra 1998 správcom\nkonkurznej podstaty JUDr. Pavlom Kontrošom. Vo vzťahu k povinnému Š. X. neboli splnené zákonné\npredpoklady pre záver o zodpovednosti štátu za vznik škody. I napriek zastaveniu exekučného konania\nžalobca mohol podať opätovný návrh na začatie exekúcie, keďže 10-ročná premlčacia lehota uplynula\ndňa 27. júna 2006, teda po podaní žaloby, ako aj po podaní žiadosti o predbežné prejednanie nároku.\n27. Vzhľadom na uvedené dôvody, dovolací súd konštatuje, že v procesnom postupe odvolacieho súdu\nnezistil existenciu vady zmätočnosti, zakladajúcu porušenie procesných práv žalobcu, preto prípustnosť\n\ndovolania uplatneného podľa § 420 písm. f) CSP nie je daná, čím je daný dôvod na jeho odmietnutie\npodľa § 447 písm. c) CSP.\n28. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom, rozhodovaná rozdielne.\n29. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na\nzistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide\nvtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n30. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková. Môže\nísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii\na interpretácii procesných ustanovení. Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného\nustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu\nz hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)\nsplnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo\nspôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a\ntiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania\nprípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K\nposúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, či dovolateľom\nnapadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže dovolací súd\npristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.\n31. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods.1 CSP\nv súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu\ndovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) skúmal, či napadnutým rozhodnutím\npri riešení otázky premlčania a posúdenia splnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za\nškodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe (R\n71/2018, R 83/2018), lebo z rozhodovacej praxe vyplýva, že ich riešenie vymedzených otázok možno\npovažovať za ustálené.\n32. Z uznesenia najvyššieho súdu z 20. marca 2012 sp. zn. 5MCdo/13/2010 vo vzťahu k riešenej\notázke splnenia predpokladu, kedy sa poškodený o škode dozvedel vyplýva, že ,,podľa § 20 zákona\nč. 58/1969 Zb. platí, že pokiaľ tento zákon neustanovuje niečo iné, riadia sa právne vzťahy ním\nupravené ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v ustanovenej\ndobe; na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno\npremlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Premlčanie je uplynutie\nčasu stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané,\nv dôsledku čoho môže povinný subjekt čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Účelom\ninštitútu premlčania je na jednej strane viesť oprávneného (veriteľa) k tomu, aby v prípade nesplnenia\nzáväzku povinným (dlžníkom) zbytočne neodkladal uplatnenie svojho práva, na druhej strane poskytnúť\ndlžníkovi nástroj na obranu proti veriteľovi, ktorý svoje právo neuplatnil v stanovenej lehote. Premlčacou\ndobou sa rozumie doba, v ktorej musí byť vykonané právo, aby nedošlo k jeho premlčaniu. Vznesenie\ntejto námietky nemá za následok zánik samotného práva; dlžníkom účinne vznesená námietka\npremlčania bráni súdnej vymáhateľnosti premlčaného práva. Námietka premlčania môže byť úspešne\nuplatnená len za predpokladu, že sa veriteľ svojho práva behom premlčacej doby nedomáhal uplatnením\nna súde. Podľa § 22 ods. 1 až 3 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona\nsa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie\npráva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)\nzrušujúceho rozhodnutia. Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému\nbolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide\no škodu na zdraví. Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1),\npremlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich\nmesiacov, neplynie. Ak ale podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je nesprávny úradný\n\npostup, potom pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia §\n22 ods. 1 vety prvej zákona č. 58/1969 Zb. je rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o\nškode, v takom prípade na rozdiel od škody uplatňovanej vydaním nezákonného rozhodnutia, pre\nplynutie premlčacej doby nemá právny význam zrušenie rozhodnutia, ktorému prípadne i predchádzal\nnesprávny úradný postup ani deň jeho doručenia (oznámenia) poškodenému. Predpoklad hypotézy\nprávnej normy § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby\npráva na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu sa totiž nespája s vedomosťou\npoškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, ale ani s jeho vedomosťou o tom, či a prípadne kedy\nnesprávnosť úradného postupu bola vyslovená (konštatovaná) príslušným orgánom; teda nevyžaduje\nsa, aby poškodený mal vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 18 a § 25 ods. 1 zákona č. 58/1969\nZb.) Jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený dozvedel\no škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť\nvznik škody v predpokladanej výške zakladajúcej jej uplatnenie v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., preto\nnie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného postupu bola v inom konaní zisťovaná, prípadne\nvzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparovateľné a či výsledky takéhoto konania, jeho právne\nzávery boli poškodenému známe; v uvedenom okamihu teda nemusí byť daná napr. z rozhodnutia súdu\nvyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednosti povinného subjektu“.\n33. Najvyšší súd v uznesení z 13. decembra 2018 sp. zn. 3Cdo/3/2018, ktoré bolo\nzverejnené v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2019, judikoval prijatím\njudikátu pod R 25/2019 právna veta v znení: ,,Pri nárokoch na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969\nZb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným\npostupom, vyvodzovaných z nesprávneho úradného postupu, sa právo môže premlčať len uplynutím\nsubjektívnej trojročnej premlčacej doby podľa § 22 ods. 1 vety prvej tohto zákona, plynúcej odo dňa\nzískania poškodeným vedomosti o škode o tom, že už vznikla“.\n34. Nadväzujúc na právny názor vyplývajúci z uznesenia z 26. februára 2020 sp. zn. 4Cdo/52/2019\nuvedený v bode 19. tohto odôvodnenia, dovolací súd posudzujúc uplatnené námietky dovolateľom\ndospel k záveru, že odvolací súd správne právne vec posúdil, pokiaľ dospel k záveru o dôvodne\nvznesenej námietke premlčania, ako aj k záveru o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok pre\nvznik zodpovednosti za škodu a to vznik škody.\n35. V okolnostiach danej veci nebolo sporné, že exekučné konanie proti povinnému Pavlovi Sokolovi\nvedené na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. Er 187/97, Ex 0319/97 bolo uznesením č. k.\nEr187/97-11 z 28. júla 2003 zastavené z dôvodu neuhradia preddavku s právoplatnosťou od 31. októbra\n2003. Žalobu o zaplatenie 10 705,80 eura s príslušenstvom súd prvej inštancie zamietol z dôvodu\ndôvodne vznesenej námietky premlčania žalovanou,\nako aj z dôvodu nevyužitia existujúcej možnosti uspokojenia pohľadávky. Vo vzťahu\nk exekučnému konaniu vedenému proti G. L. na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. Er 486/97,\nEX1310/96, bola žaloba o zaplatenie 15 024,21 eura s príslušenstvom zamietnutá z dôvodu premlčania\nnároku, ktorý si žalobca uplatnil dňa 7. novembra 2017, ktorá premlčacia doba uplynula dňa 12. mája\n2008. Navyše exekučné konanie podľa ustálenia skutkového stavu v čase rozhodovania súdu prvej\ninštancie prebiehalo, preto k zamietnutiu žaloby došlo aj pre jej predčasnosť a tým pre nesplnenie\nzákladnej podmienky pre záver o zodpovednosti štátu za škodu, z dôvodu nepreukázania jej vzniku.\nExekučné konanie vedené proti povinnému Š. X., vedené na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. Er\n1017/97, 2EX 0313/97, týkajúce sa uplatneného nároku v sume 12 477, 83 eura s príslušenstvom\nbolo z dôvodu späťvzatia návrhu pôvodne oprávneným podaním z 13. októbra 1998, uznesením č.\nk. Er 1017/97-9 zo 4. marca 1999 zastavené. K zamietnutiu žaloby došlo z dôvodu nepreukázania\nsplnenia podmienky vzniku škody a predčasnosť žaloby, lebo desaťročná lehota na vymáhanie nároku\nuplynula dňa 27. júna 2006, teda po podaní žaloby. Napokon exekučné konanie proti povinnému P. N.\nvedené na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. Er 186/97, 2EX 0316/97 skončilo upovedomením\no zastavení starej exekúcie zo 4. februára 2020 z dôvodu, že povinný zomrel a nezanechal žiaden\nmajetok. K zamietnutiu žaloby o zaplatenie sumy 17 782,12 eura s príslušenstvom došlo z dôvodu\nnepreukázania ani jednej z podmienok pre záver o zodpovednosti štátu za vznik škody. Pre záver\no zodpovednosti štátu za škodu z titulu objektívnej zodpovednosti sa vyžaduje kumulatívne splnenie\nzákonných predpokladov, ktorými sú nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, vznik\nškody a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným\n\npostupom. Nesplnenie jednej z nich má za následok zamietnutie žalobného návrhu bez ďalšieho\nvecného posudzovania jeho (ne)dôvodnosti.\n36. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré\nboli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.\n37. Z citovaného prechodného ustanovenia vyplýva, že ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu\nverejnej moci, ktoré bolo vydané pred 1. júlom 2004, alebo nesprávnym úradným postupom orgánu\nverejnej moci pred 1. júlom 2004, zodpovednosť za škodu sa spravuje zákonom č. 58/1969 Zb., resp.\ndoterajšími predpismi. Určenie rozhodnej právnej úpravy, podľa ktorej sa má posudzovať uplatnený\nnárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, kedy škoda mala byť spôsobená\nnesprávnym úradným postupom, ktorý sa začal pred 1. júlom 2004, ale pretrvával aj v čase po\nnadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., závisí od individuálneho posúdenia, či z hľadiska vzniku\nškody bolo relevantné pretrvávanie nesprávneho úradného postupu aj v čase po nadobudnutí účinnosti\nzákona č. 514/2003 Z. z.\n38. V danom prípade o takýto prípad nejde, keďže namietaný nesprávny úradný postup spočívajúci\nv prieťahoch súdneho exekútora resp. exekučného súdu v exekučných konaniach vedených v roku\n1996 a 1997, v ktorých splnenie zákonných podmienok pre záver o zodpovednosti štátu súdy nižších\ninštancií nemali preukázané, neodôvodňuje záver pre pretrvávanie nesprávneho úradného postupu (bod\n35. odôvodnneia). Z uvedeného dôvodu v danom prípade nemožno aplikovať právny záver vyplývajúci\nz uznesenia najvyššieho súdu z 28. júla 2010, sp. zn. 1Cdo/107/2009, v zmysle ktorého ,,pokiaľ teda\nžalobcovi bola spôsobená škoda v dôsledku prieťahov v súdnom konaní, ku ktorým začalo dochádzať\nuž pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré ale pretrvávali aj za účinnosti tohto zákona, bolo\npotrebné o žalobcom uplatnenom nároku na náhradu škody rozhodnúť podľa zákona č. 514/2003 Z. z.“.\nUvedený záver nie je v danom prípade aplikovateľný.\n39. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd uzatvára, že napadnutým rozhodnutím pri riešení právnych\notázok, od ktorých záviselo rozhodnutie vo veci samej nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho dôvodu, preto dovolanie ako neprípustné odmietol v súlade s § 447 písm. c) CSP.\n40. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní, vyplývajúcou z § 255\nods. 1 CSP. Z dôvodu, že žalovanej z obsahu spisu trovy dovolacieho konania nevyplývajú, ani jej žiadne\nnevznikli, dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania žalovanej nepriznal (R 72/2018).\n41. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/153/2022", "guid": "9b001834-5b11-447f-a8e5-8a793cd22308:aaca4184-e216-48f2-b07e-da6760511183", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6c42d7ac-764f-4769-b630-911f7fc96962", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:2820e246-eca0-4bc3-8f8d-cabcbc380ca7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 559/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 559/2018 z 13. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-13", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1"}, {"guid": "ussr:099b978a-3586-4c3c-a949-c7bbe169643a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2"}, {"guid": "ussr:5927810b-1418-49c6-962b-a3067ad40a2d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.111.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 111/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 111/2018 z 23. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-23", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.111.2018.2"}, {"guid": "ussr:d992a8b6-2344-4266-b683-e14582b2d61f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.249.2017.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 249/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 249/2017 z 31. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-31", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.249.2017.2"}, {"guid": "ussr:8cc53c52-c14d-4fc4-bc8b-68f11782bf18", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 177/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 177/2012 z 28. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-28", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8cc53c52-c14d-4fc4-bc8b-68f11782bf18"}, {"guid": "ussr:23056071-31f2-4151-96cd-7c9456293c43", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 497/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 497/2013 z 9. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:23056071-31f2-4151-96cd-7c9456293c43"}, {"guid": "ussr:b5035a4c-efc8-4ca1-aa0a-ae30d65e6502", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 116/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b5035a4c-efc8-4ca1-aa0a-ae30d65e6502"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 825, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "2a9d22c1-e46b-4d1d-8b76-b7d50775dd4f:87285742-912c-4634-b4c6-22adfe41b493", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9010899903.2", "spisova_znacka": "5MCdo/13/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/13/2010 z 20. 3. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-03-20", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899903.2"}, {"guid": "ce60af9a-22b4-409f-8a1d-218aa4f9cdeb:0b0cb367-3fd7-4510-a8d9-626586fdab7b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8112200131.1", "spisova_znacka": "3Co/19/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/19/2013 z 9. 4. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-04-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8112200131.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:dc066fb1-b0e3-4942-8adf-dbab736d0169", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.246.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 246/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 246/2026 z 7. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.246.2026.1"}, {"guid": "ussr:c57f73c1-f85c-47bf-8fad-10cd768332cd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.27.2026.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 27/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/2026 z 25. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.27.2026.2"}]}