{"guid": "b0a0ba44-f1a7-4342-b25f-65c6fd7f2945:2704c39d-e71c-4ac6-ab59-19b7e7825f03", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:7104898503.6", "spisova_znacka": "4Cdo/94/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/94/2025 z 24. 6. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2026, sp. zn. 4Cdo/94/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:7104898503.6", "identifikacne_cislo": "7104898503", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Svetlovská", "datum_vydania": "2026-06-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": "Prekážku veci rozhodnutej (§ 230 CSP) zakladá len výrok právoplatného rozhodnutia; časť odôvodnenia potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorej vysvetľuje, prečo sa nezaoberal odvolacou námietkou (napríklad námietkou premlčania), nie je právne záväznou a vykonateľnou časťou rozhodnutia a prekážku res iudicata nevytvára; nejde ani o záväzný právny názor podľa § 391 ods. 2 CSP, lebo ten predpokladá zrušujúce, nie potvrdzujúce rozhodnutie. V medzitýmnom rozsudku o základe nároku sa súd musí vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu vrátane vznesenej námietky premlčania; po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku už námietku premlčania nemožno prejednať v konaní o výške nároku.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobca sa voči štátu domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom (skutočná škoda na strojnom zariadení, odpisy a ušlý zisk). O základe nároku bolo rozhodnuté právoplatným medzitýmnym rozsudkom; odvolací súd v potvrdzujúcom rozhodnutí uviedol, že námietka premlčania vznesená žalovanou v odvolaní bude posúdená pri rozhodovaní o výške škody. Súd prvej inštancie v konaní o výške na premlčanie prihliadol a časť skutočnej škody nepriznal; odvolací súd rozsudok zmenil a sumu priznal s odôvodnením, že premlčanie patrí k otázkam základu nároku a po právoplatnom medzitýmnom rozsudku ho už nemožno skúmať. Žalovaná v dovolaní podľa § 420 písm. d) a f) CSP namietala porušenie zásady res iudicata a arbitrárnosť rozhodnutia. Dovolací súd uviedol, že pokyn v odôvodnení skoršieho potvrdzujúceho rozhodnutia prekážku veci rozhodnutej nezakladá, naopak právoplatný medzitýmny rozsudok bráni následnému prejednaniu námietky premlčania, pričom žalovaná proti nemu dovolanie nepodala a mimoriadne dovolanie bolo pre nevyčerpanie opravných prostriedkov odmietnuté; rozhodnutie odvolacieho súdu je riadne odôvodnené a nie je arbitrárne. Dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.", "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-230", "nazov": "§ 230 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-230", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-230"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-391.odsek-2", "nazov": "§ 391 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-391.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-391"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-106", "nazov": "§ 106 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-106", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-106"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-1", "nazov": "§ 100 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-100"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-230", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-391", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-106", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-100"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2704c39d-e71c-4ac6-ab59-19b7e7825f03", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:7104898503.6", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:7104898503.6", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:7104898503.6/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/94/2025\n7104898503\n24. 06. 2026\nJUDr. Alena Svetlovská\nECLI:SK:NSSR:2026:7104898503.6\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu M.. J. U., narodeného XX. N. XXXX, U. - Š., O. XX,\nzastúpeného advokátkou JUDr. Ingrid Čisárovou, Košice, Kuzmányho 57, proti žalovanej Slovenskej\nrepublike konajúcej prostredníctvom Ministerstva financií SR, Bratislava, Štefanovičova 5, IČO: 00 151\n742, o zaplatenie 2.937.825,10 eura s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn.\n21C/217/2004 a o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 8. augusta 2024 sp.\nzn. 5Co/164/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie odmieta.\nŽalobcovi priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Košice, pôvodne Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný\nsúd“) rozsudkom z 20. apríla 2023 č. k. 21C/217/2004 - 1194 v spojení s opravným uznesením z 25.\napríla 2023 č. k. 21C/217/2004 - 1210 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 34.454,61\neura spolu s úrokom z omeškania zo sumy 34.454,61 eura vo výške 16,50 % z uvedenej sumy od 10.\nseptembra 2002 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (I.), v prevyšujúcej\nčasti žalobu zamietol (II.), žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania (III.) a žalobcu\nnezaviazal na zaplatenie náhrady trov štátu (IV.). Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §\n106, § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník (ďalej aj ako „OZ“), § 27 ods. 2 zákona č.\n514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\nzákonov, § 9 ods. 1, § 20, § 22 ods. 1 a 3 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\nrozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2024, § 7\nods. 9 písm. c) zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov platného v období od 1. januára 2001\ndo 31. decembra 2002, § 517 OZ účinného od. 1. júna 2002 do 31. decembra 2002, § 3 nariadenia\nvlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 391 ods. 2\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“). Vecne súd prvej inštancie, po zistení\nskutkového a právneho stavu, svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne. Súd prvej inštancie dospel k\nzáveru, že žalobca predložením listinných dôkazov preukázal výšku skutočnej škody 961.217,88 eura\nza poškodenie, zničenie a krádež strojného zariadenia. Škoda z titulu poškodenia a straty strojného\nzariadenia preukázateľne žalobcovi vznikla vo februári 2002, tak ako to uviedol vo svojej žiadosti o\nprerokovanie nároku na náhradu škody zo 16. júla 2003. Nárok v uvedenej výške si žalobca uplatnil\nv konaní návrhom na pripustenie zmeny žaloby, rozšírením žaloby až dňa 23. augusta 2011, voči\nktorému žalovaná (č. l. 331) vzniesla námietku premlčania, ktorou sa v zmysle záväzného právneho\nnázoru odvolacieho súdu vyjadreného v rozsudku, ktorým potvrdil medzitýmny rozsudok súdu prvej\ninštancie, má súd prvej inštancie zaoberať v konaní o výške uplatneného nároku. Súd prvej inštancie sa\nstotožnil s ustálenou judikatúrou a vychádzal z toho názoru, že zo žiadneho ustanovenia hmotného alebo\nprocesného nevyplýva, že by žalovaná musela uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania;\nz povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 OZ) vyplýva, že ju môže\n\npovinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci (uznesenie\nNS SR sp. zn. 5Cdo/120/2009). Na základe uvedeného, keďže žalovaná vzniesla námietku premlčania\ndo právoplatného skončenia konania o základe nároku, v podanom odvolaní, ako aj vzhľadom na právny\nnázor odvolacieho súdu, ktorý sa s touto námietkou v rámci konania o základe nároku nevysporiadal s\nodkazom na to, že sa ňou má súd prvej inštancie zaoberať v konaní o výške nároku, súd prvej inštancie\nsa musel s touto námietkou vysporiadať v tomto štádiu konania. Súd prvej inštancie sa nestotožnil\ns námietkami žalobcu a uviedol, že keďže námietka premlčania bola uplatnená do právoplatného\nskončenia konania, bola uplatnená včas. Čo sa týka opodstatnenosti uplatnenej námietky z hľadiska\nplynutia času, subjektívna premlčacia lehota v trvaní 3 rokov na uplatnenie nároku na náhradu tejto\nškody začala plynúť dňom vzniku škody, t. j. vo februári 2002, pričom márne uplynula vo februári 2005\n(po započítaní zákonom daných maximálne 6 mesiacov predbežného prerokovania nároku, v auguste\n2005). Keďže žalobca si uplatnil tento nárok rozšírením žaloby až dňa 23. augusta 2011, t. j. po 6 rokoch\nod uplynutia premlčacej lehoty, je zrejmé, že žalobca si svoj nárok na náhradu škody v tomto rozsahu\nneuplatnil včas, preto mu nárok v tejto časti vzhľadom na jeho premlčanie nebolo možné priznať. Súd\nprvej inštancie zároveň doplnil, že skutočná škoda spôsobená poškodením a stratou strojných zariadení\nani nebola predmetom predbežného prerokovania nároku pred príslušným orgánom tak, ako to vyplýva\nzo žiadostí o predbežné prerokovanie zo 16. júla 2002 a 23. decembra 2003, kde si žalobca uplatňoval\nlen nárok na náhradu škody z titulu ušlého zisku, čo je ďalší dôvod, pre ktorý žalobe žalobcu v tejto časti\nnebolo možné vyhovieť, nakoľko predbežné prerokovanie nároku pred príslušným orgánom je základnou\npodmienkou pre jeho uplatnenie na súde.\n1.1. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal možnosťou priznania druhej zložky skutočnej škody uplatnenej\nžalobcom, a to odpismi strojných technológií. Čo sa týka nároku na náhradu skutočnej škody v rozsahu\nodpisov strojných zariadení vo výške 15.490,69 eura (odpisy vo výške 26.667,- Sk/mesačne, teda za\n17,5 mesiaca vo výške 466.672,50 Sk), súd prvej inštancie s prihliadnutím na výsledky znaleckého\nposudku 233/2009 dospel k záveru, že v tejto časti je možné žalobe vyhovieť a tento nárok žalobcovi\nako náhradu škody priznať, nakoľko bol ako správny potvrdený znaleckým posudkom.\n1.2. V časti nároku na náhradu škody v podobe ušlého zisku súd prvej inštancie dospel k záveru, že tento\nnárok žalobcovi nie je možné v ním požadovanej výške priznať. K uvedenému záveru dospel na základe\nzhodnotenia výpočtu realizovaného žalobcom, v spojení so závermi znaleckého posudku č. 233/2009,\naj v spojení s výpoveďami znalcov v konaní, že žalobcom vyčíslený ušlý zisk je len zisk v teoretickej\nrovine bez reálnej možnosti jeho verifikácie podpornými dokladmi, údajmi, účtovníctvom, či históriou\nspoločnosti. Súd prvej inštancie s ohľadom na to, že žalobca preukázateľne už pri spracúvaní znaleckého\nposudku nebol schopný doložiť doklady preukazujúce reálnu výrobu a odbyt zo strany spoločnosti FÉNIX\nVP s. r. o. (čo vyplýva z predloženého znaleckého posudku), na základe ktorých by bol preukázaný\nreálny ušlý zisk spoločnosti, zamietol návrh žalobcu na doplnenie znaleckého dokazovania. V danej\nsúvislosti súd prvej inštancie vychádzal z judikatúry Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/195/2015 z 29.\nmarca 2017, podľa ktorej je ušlý zisk stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia\nmajetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom\nna existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote.\nKeďže žalobca v konaní nepreukázal ním vyčíslenú výšku ušlého zisku s pravdepodobnosťou blížiacou\nsa k istote a vyčíslenie v ním uvádzanej výške zostalo len v rovine teoretických údajov (bez možnosti\nich overenia prostredníctvom histórie spoločnosti) a hypotetického porovnávania s podmienkami trhu v\ndanom čase, čo konštatoval aj znalecký ústav, dospel súd prvej inštancie k záveru, že v tejto časti žalobca\nneuniesol dôkazné bremeno a nárok na náhradu škody v podobe ušlého zisku v ním požadovanej výške\nnepreukázal. S ohľadom na námietky žalobcu dospel súd prvej inštancie k záveru, že síce potenciál\nvýroby môže mať v ekonomickej, podnikovej a účtovnej sfére svoju hodnotu, z ktorej by bolo možné\nvyvodiť očakávateľný ušlý zisk spoločnosti, avšak súd prvej inštancie nemal za preukázané, že by\nušlý zisk vyčíslený žalobcom bol reálne očakávateľný a to odvodením od skutočnej výroby, skutočného\nodbytu produktov, ktoré by boli na sklad vyrobené, nemal za preukázané konkrétne a skutočné využitie\nstrojnej kapacity, ani konkrétnu a preukázateľnú príležitosť výsledky podnikateľskej činnosti skutočne\npredať a práve v dôsledku uvedeného zinkasovať zisk, ktorý by právnemu predchodcovi žalobcu ušiel.\nSúd prvej inštancie preto prisvedčil argumentácii žalovanej a uviedol, že nie je možné ustáliť ušlý\nzisk z pohľadu výrobnej kapacity a možnosti výroby na sklad. Argumentáciu o možnosti vypočítať ušlý\nzisk z výrobných možností strojného zariadenia a jeho kapacity, vrátane možnosti výroby na sklad,\nbez preukázania skutočnej prevádzky, príjmov a nákladov spoločnosti FÉNIX VP považoval súd prvej\ninštancie za skutočne len hypotetickú. Posun od hypotézy k objektívnym a reálnym údajom, t. j. určenie\n\nkonkrétneho budúceho vývoja podnikateľskej činnosti pre určenie skutočného ušlého zisku by teda\nmuselo byť podporené a verifikované históriou podnikateľskej činnosti, čo v danom prípade nebolo\nmožné, preto určenie výšky ušlého zisku z výrobnej kapacity súd prvej inštancie nepovažoval za správne.\nSúd prvej inštancie vec posúdil s ohľadom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. augusta 2019, sp.\nzn. 4Cdo/125/2019, teda v situácii, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody\nspôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu škoda vznikla, nemôže\n(...) súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná (...), v takejto situácii má určiť výšku\nvzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu. Na základe uvedeného,\ns poukazom na medzitýmny rozsudok potvrdzujúci danosť nároku žalobcu v tomto konaní, dospel preto\nsúd prvej inštancie k záveru, že pre určenie výšky škody - ušlého zisku je možné vychádzať z dôkazov\npredložených žalobcom, a to faktúr a dodacích listov z obdobia pred rozhodným obdobím, z ktorých\nje možné vyvodiť reálnu výrobu a odbyt spoločnosti FÉNIX VP s. r. o. aj konkrétnymi fakturovanými\ncenami. Ušlým ziskom má byť zisk, ktorý by pri pravidelnom behu veci poškodený mohol reálne a\ndôvodne očakávať. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti teda nemohol prihliadnuť na fakturovanú cenu\nfaktúr č. 200012 - 200022 v celkovej výške 294.128,44 eura, keďže predmetné faktúry boli fakturované\nza jeden veľký projekt, a to dláždenie námestia v Košiciach - Šaci, kde opakovanie takéhoto veľkého\nprojektu v priebehu ďalšieho roka aj s ohľadom na konkurenciu na trhu nie je s pravdepodobnosťou\nhraničiacou s istotou možné odôvodnene očakávať. Pre stanovenie výšky škody - ušlého zisku však\nsúd prvej inštancie prihliadol na ostatné žalobcom predložené doklady, a to dodacie listy, z ktorých\nvyplýva priemerná odplata za dodávku tovarov a poskytovanie služieb spoločnosti FENIX VP s. r. o. vo\nvýške 361,22 eura mesačne (584,21 eura + 33,48 eura + 163,31 eura + 663,87 eura / 4). Na žalobcom\npredložené osobné záznamy súd prvej inštancie prihliadol len pokiaľ ide o počet zákaziek za mesiac,\nkde za mesiac 8/2000 mala spoločnosť FENIX VP s. r. o. nespochybnenými dôkazmi podložené celkovo\n4 zákazky a za mesiac 9/2000 taktiež 4 zákazky, ceny predmetných zákaziek neboli zohľadnené, keďže\ntieto vychádzajú len z ručne napísaných záznamov, bez ich reálneho podloženia konkrétnymi účtovnými,\nči fakturačnými dokladmi spoločnosti, bez podpisu zo strany objednávateľa a dodávateľa. Vynásobiac\nmesačný priemer odplát spoločnosti FENIX VP s. r. o. preukázaných žalobcom doloženými dokladmi\nvo výške 361,22 eura priemerným počtom zákaziek v počte 4 mesačne vyšla mesačná tržba vo výške\n1.444,87 eura. Vychádzajúc zo žalovaného obdobia, ktoré predstavuje obdobie od 26. marca 2001 do\n9. septembra 2002, t. j. v trvaní 17,5 mesiaca, vychádza výška tržby za predmetné obdobie v sume\n25.285,23 eura. Súd prvej inštancie uviedol, že pre určenie výšky ušlého zisku musel od uvedenej\nsumy odpočítať aj náklady, ktoré by pri podnikaní žalobcu vznikli, pričom pre nedostatok podkladov a\nnepreukázanie reálnych výdavkov, resp. nákladov zo strany žalobcu vychádzal súd z výšky nákladov v\nrozsahu 25 %, ktoré v rozhodnom čase prestavovali sumu paušálnych výdavkov, ktoré si podnikatelia\npodnikajúci na základe živnosti pri podávaní daňového priznania mohli uplatniť, pričom zvyšných 75 % zo\nsumy 25.285,23 eura činí ušlý zisk vo výške 18.963,92 eura. Žalobca si v konaní uplatnil aj nárok na úrok\nz omeškania zo žalovanej sumy vo výške 16,50 % od 10. septembra 2002 do zaplatenia. Nárok na úrok\nz omeškania si žalobca uplatnil odo dňa nasledujúceho po dni, kedy došlo k právoplatnému zastaveniu\nkonania Colného úradu Košice vo veci konania o predaji tovaru, ktoré rozhodnutie bolo vydané na\nzáklade rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Sž/67/2002 z 11. júla 2002. Uvedený moment začatia\nomeškania žalovanej s úhradou škody žalobcovi považoval súd prvej inštancie za správny, keďže daným\nmomentom bol zavŕšený nezákonný postup štátnych orgánov voči právnemu predchodcovi žalobcu,\npreto nárok na úrok z omeškania od navrhovaného času žalobcovi priznal. Podľa príslušných ustanovení\nvýška úroku z omeškania v čase vzniku omeškania dňa 10. septembra 2002 bola vo výške dvojnásobku\ndiskontnej sadzby Národnej banky Slovenska, ktorá predstavovala v danom čase sadzbu 8,25 %, čoho\ndvojnásobok je sadzba 16,50 % p. a. tak, ako si ju uplatnil žalobca. Súd prvej inštancie teda priznal\nžalobcovi úrok z omeškania v ním požadovanej výške.\n1.3. Na základe vyššie uvedeného s prihliadnutím na medzitýmny rozsudok, na základe ktorého bolo\nrozhodnuté, že žalobcov nárok na náhradu škody z titulu ušlého zisku aj skutočnej škody je daný,\nsúd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobcovi priznal sumu vo výške 34.454,61 eura, pozostávajúcu z\nušlého zisku vo výške 18.963,92 eura a zo skutočnej škody vo výške 15.490,69 eura, spolu s úrokom\nz omeškania a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.\n1.4. V časti nároku na náhradu trov konania, s ohľadom na skutočnosť, že žalobca bol v konaní\ns nárokom ako takým úspešný, keďže v konaní bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že jeho nárok\nna náhradu škody je daný, avšak žalobca bol úspešný, čo sa týka výšky uplatneného nároku len\nčiastočne, súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania\n\nnepriznal. V časti náhrady trov advokáta žalobcu, ktorý bol ustanovený súdom dňa 11. júla 2011\n(čl. 275 - 276), súd prvej inštancie poukázal na § 149 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho\nsúdneho poriadku. Záverom v časti nároku štátu na náhradu jemu vzniknutých trov konania v súvislosti\ns vykonaným znaleckým dokazovaním a výpoveďami znalcov na základe návrhov žalobcu súd prvej\ninštancie vychádzal zo skutočnosti, že žalobca bol v konaní oslobodený od platenia súdnych poplatkov,\npreto mu povinnosť nahradiť trovy štátu neuložil.\n2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie strán sporu\nrozsudkom z 8. augusta 2024 sp. zn. 5Co/164/2023 rozhodol tak, že rozsudok v spojení s opravným\nuznesením vo výroku I. v časti, v ktorej súd zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu vo\nvýške 18.963,92 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 16,5 % ročne z tejto sumy od 10. septembra\n2002 do zaplatenia zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol (I.); rozsudok v spojení s opravným\nuznesením vo výroku I. v časti priznaných úrokov z omeškania zo sumy 15.490,69 eura zmenil tak, že\nžalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi zo sumy 15.490,69 eura úroky z omeškania vo výške 12 % ročne\nod 17. januára 2004 do zaplatenia (II.); rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku II. zmenil v\nčasti tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 961.217,88 eura spolu s úrokom z omeškania vo\nvýške 12 % ročne z tejto sumy od 17. januára 2004 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku\na v prevyšujúcej časti ho potvrdil (III.); žalovanej priznal proti žalobcovi náhradu trov celého konania v\nrozsahu 34 % (IV.) a štátu nepriznal náhradu trov konania (V.).\n2.1. Odvolací súd prejednal odvolania strán konania a dospel k záveru o dôvodnosti odvolania žalovanej\nv celom rozsahu a o čiastočnej dôvodnosti odvolania žalobcu. Žalobca sa voči žalovanej domáhal\npeňažného plnenia v celkovej výške 2.937.825,10 eura s príslušenstvom, ktorý nárok pozostával z\ndielčích nárokov, a to zo sumy 961.217,88 eura ako skutočnej škody za poškodenie, zničenie a\nkrádež strojového zariadenia, vo výške 15.490,69 eura ako náhrady skutočnej škody v rozsahu odpisov\nstrojných zariadení a napokon vo výške 1.961.116,53 eura titulom ušlého zisku. Odvolací súd sa\nnestotožnil s akceptáciou námietky premlčania v časti nároku žalobcu na 961.217,88 eura titulom\nuplatnenej skutočnej škody. Aj keď na strane jednej súd prvej inštancie mal za preukázaný nárok\nuplatnený žalobcom vo výške 961.217,88 eura titulom uplatnenej skutočnej škody za poškodenie,\nzničenie a krádež strojného zariadenia, predmetný nárok nepriznal v dôsledku vznesenej námietky\npremlčania, a to napriek okolnosti, že medzičasom o základe nároku bolo rozhodnuté medzitýmnym\nrozsudkom. Úlohou odvolacieho súdu ohľadne nepriznaného nároku vo výške 961.217,88 eura bolo\npreto posúdiť spornú otázku, či existencia medzitýmneho rozsudku v predmetnom konaní bránila súdu\nrozhodujúcemu už iba o výške požadovanej náhrady škody opätovne zaoberať sa vznesenou námietkou\npremlčania a prípadne na ňu ako na opodstatnenú prihliadnuť. Odvolací súd uviedol, že podstatou a\npovahou medzitýmneho rozsudku sa opakovane zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej\nrozhodovacej činnosti a k tomu konštatoval ustálenú judikatúru dovolacieho súdu, ktorá spadá ešte\ndo obdobia účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej ako „OSP“) a ktorá v\npodstate zostala v nezmenenej podobe až doteraz (t. j. už za účinnosti Civilného sporového poriadku).\nObčiansky súdny poriadok vo svojom § 152 ods. 2 OSP umožňoval súdu v osobitných prípadoch\nrozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom. Medzitýmnym rozsudkom sa rozhoduje o tom, či je základ\nnároku daný, dôvodný resp. opodstatnený. Základom predmetu konania bude posúdenie všetkých\notázok, ktoré vyplývajú z uplatneného nároku (porušenie právnej povinnosti, vznik škody, kauzálny\nnexus, vznesená námietka premlčania, otázka zániku nároku, spoluzavinenie poškodeného a pod.)\ns výnimkou okolností, ktoré sa týkajú len výšky nároku. Následne po právoplatnosti medzitýmneho\nrozsudku súd konečným rozsudkom rozhoduje už len o výške uplatneného nároku, pričom v tomto\nkonaní súd už nemôže posudzovať otázky, ktoré sa týkajú samotného základu nároku z dôvodu prekážky\nres judicatae (porovnaj 2MCdo/1/2017, 4MCdo/3/2014, 2MCdo/11/2014). Súd sa v medzitýmnom\nrozsudku musí vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, o ktorom\nmedzitýmnym rozsudkom rozhoduje a musí byť z neho zrejmé, o akom základe prejednávanej veci\nrozhodol. Otázky, ktoré sa týkajú základu nároku, možno riešiť len v medzitýmnom rozsudku. Ak sa\ntak nestane, je vylúčené, aby k nim súd prihliadol v ďalšom konaní pri rozhodovaní o výške nároku\n(porovnaj 4Cdo/194/2017). Odvolací súd ďalej poukázal aj na odbornú literatúru, ktorá hovorí o tom, že\nmedzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe alebo o dôvode uplatneného nároku. Základom\npredmetu konania budú všetky okolnosti určujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a\nprávne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. V zmysle konštantnej judikatúry\nide o otázky premlčania, preklúzie, spoluzavinenia poškodeného alebo otázku samotného vzniku škody\na kto za škodu zodpovedá (pozri Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a\n\nkol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C.H.Beck, 2016, s. 790 a 792). V nadväznosti na\ntu prejednávanú vec odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie rozsudkom z 9. novembra 2011\nrozhodol medzitýmnym rozsudkom, proti ktorému bolo podané odvolanie, v ktorom žalovaná vzniesla\nnámietku premlčania. Krajský súd v Košiciach napadnutý rozsudok potvrdil a k v odvolaní vznesenej\nnámietke premlčania uviedol, že predmetnou námietkou sa bude zaoberať až súd prvej inštancie\nv konaní o výške škody. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu bolo podané na podnet\nžalovanej generálnym prokurátorom mimoriadne dovolanie, ktoré bolo odmietnuté dovolacím súdom\nako procesne neprípustné s odôvodnením, že proti rozsudku nepodala žalovaná dovolanie (podľa\nOSP procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka bola v občianskom\nsúdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať\nvšetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky potencionálne spôsobilé privodiť\npre neho priaznivejšie rozhodnutie). Proti tomuto uneseniu bola podaná žalovanou ústavná sťažnosť,\nktorú ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú (keď sa stotožnil so záverom dovolacie súdu o\nprocesnej neprípustnosti mimoriadneho dovolania). Preto odvolací súd vychádzajúc z povahy a podstaty\nmedzitýmneho rozsudku potom konštatoval, že pokiaľ žalovaná vzniesla námietku premlčania ešte v\nkonaní o základe nároku (do jej právoplatného skončenia), táto nepochybne spadala pod tie otázky,\nktorými sa mal súd v konaní o základe sporu zaoberať a pokiaľ sa nimi nezaoberal a napriek tomu vydal\nmedzitýmny rozsudok, uvedené už nemožno zhojiť v následnom konaní posudzujúcom opodstatnenosť\nžaloby výlučne z pohľadu jeho uplatňovanej konkrétnej výšky. Na uvedenom podľa názoru odvolacieho\nsúdu nemenila nič ani tá skutočnosť, že odvolací súd v rozsudku, ktorým medzitýmny rozsudok súdu\nprvej inštancie ako vecne správny potvrdil, vyslovil, že námietkou premlčania sa bude zaoberať súd pri\nposudzovaní výšky škody, pretože súd prvej inštancie hoci viazaný právnym názorom nadriadeného\nsúdu súčasne musí dbať na naplnenie princípu právnej istoty ako stavu, v ktorom každý môže legitímne\nočakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych\nautorít. Uvedené podobne platí vo vzťahu k súdom posudzovanej otázke, či žalobca (jeho predchodca)\nsi predmetný nárok uplatnil v žiadosti o predbežné prejednanie, pretože podľa názoru odvolacieho\nsúdu aj táto otázka spadala pod všetky tie otázky, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie medzitýmneho\nrozsudku a iba okolnosť, že súd sa touto otázkou nezaoberal (hoci sa mal), nemožno zhojiť v konaní,\nv ktorom súd rozhoduje po vydaní medzitýmneho rozsudku, t. j. už iba o výške škody, tak ako to\nurobil súd prvej inštancie so záverom, že žalobca (jeho predchodca) túto podmienku nenaplnil, čo bolo\nďalším dôvodom pre nepriznanie žaloby v tejto časti nároku (t. j. sumy 961.217,88 eura). Žalobca ako\nodvolateľ tak ohľadne nepriznanej sumy 961.217,88 eura ako uplatneného nároku titulom skutočnej\nškody za poškodenie, zničenie a krádež strojného zariadenia opodstatnene uplatnil podľa odvolacieho\nsúdu odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Vo vzťahu k ďalšiemu žalobcom uplatnenému\nnároku, ktorým bol ušlý zisk (požadovaný vo výške 1.961.116,53 eura), súd prvej inštancie tento\npriznal v časti, čo sa premietlo jednak do vyhovujúceho výroku v podobe priznanej sumy 18.963,92\neura (s príslušenstvom), ktorá časť bola napadnutá odvolaním žalovanej a jednak do zamietavého\nvýroku v podobe nepriznanej sumy 1.942.152,92 eura (s príslušenstvom), ktorá časť bola napadnutá\nžalobcom. Súd prvej inštancie považoval žalobcom vyčíslený ušlý zisk len za zisk v teoretickej rovine bez\nreálnej možnosti jeho verifikácie podpornými dokladmi, údajmi, účtovníctvom, či históriou spoločnosti,\nkeď žalobca preukázateľne už pri spracovaní znaleckého posudku nebol schopný doložiť doklady\npreukazujúce reálnu výrobu a odbyt zo strany spoločnosti FÉNIX VP s. r. o., na základe ktorých by bol\npreukázaný reálny ušlý zisk spoločnosti a žalobca v tejto časti nároku (ušlého zisku) neuniesol dôkazné\nbremeno a nárok na náhradu škody v podobe ušlého zisku v ním požadovanej výške nepreukázal. Podľa\nnázoru odvolacieho súdu zhodnotenie a záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca neuniesol dôkazné\nbremeno a nárok na náhradu škody v podobe ušlého zisku v ním požadovanej výške nepreukázal,\nale vylučovalo súčasne jeho záver o tom, že žalobcovi vznikol ušlý zisk vo výške, ktorú následne sám\nvypočítal. V kontexte uvedeného podľa odvolacieho súdu neobstojí poukaz súdu prvej inštancie na\nrozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/125/2019, pretože označené rozhodnutie dovolacieho súdu nebolo\naplikovateľné na predmetné konanie. Odvolací súd uviedol, že v označenom konaní išlo síce o náhradu\nzo zodpovednosti štátu (hoci podľa zákona č. 514/2003 Z. z), avšak v podobe nemajetkovej ujmy\nuplatnenej v peniazoch za nezákonné trestné stíhanie, keď platí, že každé trestné stíhanie negatívne\novplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného. Už samotné trestné stíhanie výrazne\nzasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a to tým skôr, ak\nide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (porovnaj\nnapr. Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016). V predmetnej veci ale o takýto prípad nešlo a navyše\npodľa názoru odvolacieho súdu záver súdu prvej inštancie o potrebe určiť a vypočítať výšku ušlého\nzisku za situácie, keď žalobca ohľadne nároku na ušlý zisk neuniesol dôkazné bremeno a nárok v\n\npodobe ušlého zisku v ním požadovanej výške nepreukázal, je v rozpore s ustálenou judikatúrou\ndovolacieho súdu zaoberajúcou sa ušlým ziskom. Ušlý zisk sa v súlade s konštantnou judikatúrou\nsúdov definuje ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti\nk rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý\nzisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody),\nale stratou očakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí\nbyť naisto postavené, že pri pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej\nudalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v\ndôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti\nalebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na\nnáhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Aj existencia ušlého\nzisku musí byť vždy bezpečne preukázaná. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu\nexistenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré\npri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti,\nt. j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa\nmiery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol\nžalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo\nviesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ (sp. zn.\n3Cdo/513/2014, sp. zn. 4MCdo/23/2008, sp. zn. 4Cdo/319/2008, sp. zn. 1Cdo/76/2008). Pokiaľ teda\nžalobca nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí\nočakávať, nemôže byť v konaní úspešný. Odvolací súd ďalej uviedol, že ani existencia medzitýmneho\nrozhodnutia v predmetnom konaní ešte nezaručovala žalobcovi priznanie čo len nejakej sumy nároku\nna ušlý zisk (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 286/2023). Za opodstatnenú\npreto odvolací súd označil odvolaciu námietku žalovanej, že súdom priznaný nárok vo výške 18.963,92\neura titulom ušlého zisku nemožno akceptovať a súčasne ktorou predmetný nárok v priznanej sume\npovažoval za nesprávne právne posúdený, čím bol naplnený žalovanou uplatnený odvolací dôvod podľa\n§ 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobca ako odvolateľ v súvislosti so znaleckým posudkom č. 233/2009\nvypracovaným znaleckým ústavom mal za to, že skutkový stav týkajúci sa tohto posudku je neúplný,\nnepresný, pretože v konaní namietal vady posudku, s ktorými sa súd žiadnym spôsobom nevysporiadal\na uvedené vyústilo do záverov posudku v jeho neprospech, teda žalobca spochybnil hodnotenie\nvykonaných dôkazov súdom a z toho plynúce skutkové zistenia. Odvolací sú k daným námietkam uviedol\nnasledovné, s poukazom na § 191 ods. 1 a 2 CSP v spojení so zásadou voľného hodnotenia dôkazov,\ns poukazom na skutočnosť, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo sporovej strany,\naby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (por.\nnapr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04), s poukazom na čl.\n46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.\nĎalej označil napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 97/97, sp. zn. II.\nÚS 3/97, sp. zn. II. ÚS 251/03. Žalobca na strane jednej namietal vady znaleckého posudku a tieto\nšpecifikoval v odvolaní tak, že znalec sa odvoláva na cenník českej firmy Drozd, pričom predložil súdu\nprehlásenie tejto firmy, ďalej že znalec v posudku odkazuje na prílohy k posudku, ktoré nepriložil, a že\nznalec uvádza, že z 1 m3 kamenného bloku sa vyrobí 1 m3 dlaždíc, čo je technický nezmysel a z toho\nvadne vypočítal, že si žalobca uplatnil taký objem ušlej výroby, ktorý by predstavoval 88 % slovenskej\nprodukcie, čo označil za nereálne, a tiež spochybnil záver znalca o objeme slovenskej produkcie a\nspotreby výrobkov na Slovensku, čo listinne doložil materiálom z rokovania vlády SR a materiálom\nvydaným Ministerstvom zahraničných vecí Holandska, na strane druhej neozrejmil, akým spôsobom mali\ntieto ním vytýkané nedostatky znaleckého posudku dopad na záver súdu o tom, že žalobcom vyčíslený\nušlý zisk je len zisk v teoretickej rovine bez reálnej možnosti jeho verifikácie podpornými dokladmi,\núdajmi, účtovníctvom, či históriou spoločnosti, keď žalobca preukázateľne už pri spracovaní znaleckého\nposudku nebol schopný doložiť doklady preukazujúce reálnu výrobu a odbyt zo strany spoločnosti FÉNIX\nVP s. r. o., na základe ktorých by bol preukázaný reálny ušlý zisk spoločnosti a žalobca v tejto časti nároku\n(ušlého zisku) neuniesol dôkazné bremeno a nárok na náhradu škody v podobe ušlého zisku v ním\npožadovanej výške nepreukázal. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou, ktorou sa žalobca\nbránil tým, že na dôkaznej núdzi nenesie vinu, pretože aj keď argumentoval, že dôkazná núdza na jeho\nstrane bola vyvolaná konaním správkyne KP úpadcu KAVEKO International s. r. o., uvedené predsa\nnezbavilo žalobcu jeho dôkaznej núdze, pretože žalobca mohol a mal produkovať návrhy na vykonanie\ndokazovania najmä vo vzťahu k označenej správkyni, k čomu ale žalobca ani nepristúpil. Žalobca preto\nnedôvodne argumentoval tým, že verifikoval svoj nárok na ušlý zisk poukazujúc tiež na dôkazy: dôkaz\nz CBI databázy Ústredie pre podporu importu z rozvíjajúcich sa krajín - Ministerstvo zahraničných vecí\n\nHolandska, ďalej podklady Ana110.xls, ďalej materiál z rokovania vlády SR, ku ktorým predložil vlastné\nhodnotiace závery, z čoho odvolaciemu súdu nebolo zrejmé, akým spôsobom majú predmetné doklady\nvýpovednú hodnotu vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na ušlý zisk, pokiaľ podľa žalobcu z nich\nvyplýva napr. predajná cena kamenárskych výrobkov na Slovensku, ročná spotreba kamenárskych\nvýrobkov na Slovensku v rozhodnom období, hrubý zisk výrobcov na Slovensku za rok, či konkrétny\nobjem ročnej spotreby výrobkov ekvivalentným výrobkom pôvodného žalobcu na Slovensku v r. 2000 s\nvýhľadom na r. 2001. Napokon podľa názoru odvolacieho súdu žalobca-odvolateľ nedôvodne namietal\nnepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku v časti, v ktorej sa súd zaoberal jeho tvrdením o možnosti\nvyrábať tzv. na sklad, k čomu odvolací súd uviedol, že iba skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje v tejto\notázke s argumentáciou súdu neznamená, že svojím postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval\njemu patriace procesné práva a povinnosti v takej miere, aby tým pošlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n2.2. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná opodstatnene podala odvolanie tiež v časti priznaného\núroku z omeškania, keď namietala predovšetkým začiatok plynutia omeškania žalovanej, t. j. od 10.\nseptembra 2002 majúc za to, že žalovaná sa dostala do omeškania s nárokom oprávnenej osoby\naž uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V dôsledku\nuvedeného, pokiaľ žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola dátumovaná ku\ndňu 16. júla 2003, žalovaná sa mohla dostať do omeškania najskôr 17. januára 2004, ku ktorému dátumu\nsadzba úrokov z omeškania mala hodnotu 12%. Odvolací súd sa s daným stotožnil. Omeškaním štátu\ns náhradou škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným\npostupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. sa Najvyšší súd zaoberal napríklad vo svojom rozhodnutí sp. zn.\n2Cdo/48/2010. V časti priznaných úrokov z omeškania potom správny označil odvolací súd právny záver,\nže žalovaná sa do omeškania dostala až od 17. januára 2004, ku ktorému dátumu úroky z omeškania\npredstavovali hodnotu 12 % ročne.\n2.3. Odvolací súd v súlade s § 396 ods. 2 CSP rozhodol o náhrade trov celého konania zohľadniac\nvýsledok celého konania. Pretože v konečnom dôsledku každá zo strán sporu bola v celom konaní\núspešná iba čiastočne, bolo potrebné vychádzať z § 255 ods. 1 CSP, t. j. rozhodnúť o náhrade trov\ncelého konania podľa pomeru úspechu strán sporu v konaní. Predmetom konania bola náhrada škody v\ncelkovej sume 2.937.825,10 eur (s príslušenstvom), z ktorej žalobca bol úspešný čo do sumy 976.708,57\neur a z ktorej žalovaná bola úspešná do sumy 1.961.116,53 eura a neúspešná vo výške 976.708,57\neura. Väčší úspech v konaní tak mala žalovaná, teda v rozsahu 34 % odvolací súd žalovanej priznal\nnáhradu trov celého konania proti žalobcovi.\n2.4. V konaní vznikli štátu trovy v súvislosti s vykonaným znaleckým dokazovaním a výpoveďami\nznalcov vo výške 1.755,34 eura (č. l. 227, 1135b a 1167) na základe návrhov žalobcu na vykonanie\ndokazovania, avšak keďže žalobcovi bol v konaní ustanovený právny zástupca a bol oslobodený\nod platenia súdnych poplatkov, pričom predpokladom bolo posúdenie majetkových pomerov žalobcu,\nodvolací súd mu povinnosť nahradiť trovy štátu neuložil.\n3. Proti výroku III. a IV. rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie\npodľa § 420 písm. d) a písm. f) CSP. V prípade oboch dôvodov prípustnosti dovolania dovolateľka\nkomplexne namietla skutočnosť, že odvolací súd v dovolaním napadnutom rozhodnutí priznal žalobcovi\nsumu 961.217,88 eura s odôvodnením, že nebolo pre neho možné skúmať v danej veci žalovanou\nnamietané premlčanie nároku žalobcu z dôvodu, že o premlčaní nároku malo byť rozhodnuté súdom\nprvej inštancie v medzitýmnom rozsudku, keďže tento sa mal vysporiadať so všetkými skutkovými a\nprávnymi otázkami týkajúcimi sa základu, o ktorom sa mezitýmnym rozsudkom rozhoduje. Dovolateľka\npoukázala na záver odvolacieho súdu, že pokiaľ súd prvej inštancie v medzitýmnom rozsudku o\npremlčaní nároku žalobcu nerozhodol, nie je možné k nemu prihliadnuť v odvolacom konaní. Dovolateľka\ndaný záver odvolacieho súdu označila za hrubé porušenie práv žalovanej z dôvodu, že o otázke\npremlčania rozhodol iný senát odvolacieho súdu rozdielne, pričom predmetné rozhodnutie sa stalo\nprávoplatným. Preto mala dovolateľka za to, že odvolací súd pochybil, keď žalobcovi priznal nárok\ntým spôsobom, že zmenil právny záver už veci rozhodnutej, čím súčasne odňal žalovanej právo na\npodrobenie nároku právnemu posúdeniu premlčania.\n3.1. Dovolateľka navrhla odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, o ktorom bolo rozhodnuté\nNajvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesením č. k.\n\n4Cdo/169/2024-1348 zo 16. apríla 2025 tak, že najvyšší súd odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného\nsúdu Košice I z 20. apríla 2023 č. k. 21C/217/2004-1194 v spojení s opravným uznesením z 25. apríla\n2023 č. k. 21C/217/2004-1210 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 08. augusta 2024 sp. zn.\n5Co/164/2023 do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní žalovanej.\n4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že prípustnosť dovolania a dovolacie dôvody vymedzené\nžalovanou nie sú dané. Vyjadril nesúhlas s namietanou existenciou vád podľa § 420 písm. d) a f) CSP\ns tým, že dané nepredpokladá riešenie právnej otázky, ale predpokladá totožné rozhodnutie o tej istej\nveci. Žalobca ďalej uviedol, že v medzitýmnom rozsudku súdu prvej inštancie o základe nároku bol tento\npovinný sa vysporiadať aj s otázkou premlčania. Pokiaľ tak neurobil, postupoval vadne, čo následne\npo potvrdzujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu mala žalovaná napadnúť dovolaním, pričom avšak\ntoto svoje právo nevyužila. S tvrdeniami žalovanej o vade rozhodnutia odvolacieho súdu napadnutého\ndovolaním, ktorým bolo rozhodované o výške nároku žalobcu a s tvrdením arbitrárnosti rozhodnutia\nvyjadril nesúhlas z dôvodu materiálnej právoplatnosti a nezmeniteľnosti medzitýmneho rozsudku súdu\nprvej inštancie. Dovolanie žalovanej navrhol zamietnuť ako nedôvodné a priznať žalobcovi náhradu trov\ndovolacieho konania.\n5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§\n427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo\nnapadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,\nže dovolanie je potrebné odmietnuť.\n6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n8. Podľa § 420 písm. d) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej\nistej veci sa už prv začalo konanie.\n9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n11. Dovolateľka v rámci dovolacích dôvodov podľa § 420 písm. d) CSP a § 420 písm. f) CSP\nnamietala, že rozhodnutím odvolacieho súdu napadnutým dovolaním došlo k porušeniu zásady res\niudicata (prekážka veci rozhodnutej) a to tým, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí sa nezaoberal\nnámietkou premlčania žalovanej a to napriek tomu, že odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí č. k.\n5Co/94/2012 - 406 z 8. novembra 2012, ktorým potvrdil medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie č. k.\n21C/217/2004 - 303 z 9. novembra 2011, rozhodol tak, že posúdenie námietky premlčania odkázal na\nrozhodnutie súdu týkajúce sa výšky nároku žalobcu na náhradu škody. Dovolateľka mala za to, že daným\nkonaním odvolacieho súdu došlo k neprípustnej zmene právnych záverov vyplývajúcich z právoplatného\n\nrozhodnutia súdu rovnakého stupňa, čo označila za hrubé pochybenie porušujúce právo na spravodlivý\nproces majúce znaky svojvôle.\n12. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n13. Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou dovolateľky (§ 420 písm. d) CSP) týkajúcou\nsa porušenia zásady res iudicata (prekážky veci rozhodnutej), keďže obsah dovolania smeroval\npredovšetkým k danému. Dovolateľka za rozhodnutie predchádzajúce dovolaním napadnutému\nrozhodnutiu, na základe ktorého existencie došlo k porušeniu zásady res iudicata, označila rozhodnutie\nodvolacieho súdu č. k. 5Co/94/2012 - 406 z 8. novembra 2012, ktorým odvolací súd na základe\npodaného odvolania voči medzitýmnemu rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 21C/217/2004 - 303 z 9.\nnovembra 2011 tento výrokom rozhodnutia potvrdil, pričom v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia\nuviedol nasledovné: „Ostatné námietky odvolateľa, čo do výšky škody, premlčania nároku, v konaní o\nvyhlásenie medzitýmneho rozsudku nie sú relevantné, budú posúdené pri výške škody a s ostatnými\nodvolacími dôvodmi a námietkami odporcu sa už vyporiadal aj prvostupňový súd.“\n13.1. Podstatou zásady res iudicata vyplývajúcej z § 230 CSP („Ak sa o veci právoplatne rozhodlo,\nnemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.“) je založenie prekážky právoplatne rozhodnutej veci,\nktorá je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Za tú istú vec sa z hľadiska prekážky\nveci rozhodnutej považuje ten istý nárok, o ktorom sa už právoplatne rozhodlo, ak sa opiera o\nten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu v spojení so skutočnosťou, že sa\njedná o totožné strany konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo\nstav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol\nuplatnený (t. j. ak je založený na rovnakých skutkových okolnostiach a rovnakom právnom dôvode).\nPodmienky totožnosti strán sporu a totožnosti predmetu konania musia byť splnené súčasne. Z daného\nje zrejmé, že za rozhodnutie o tom istom predmete konania v spore totožných strán konania nemožno\npovažovať časť odôvodnenia rozhodnutia v podobe záverečného pokynu odvolacieho súdu, ktorým\nbolo potvrdené medzitýmne rozhodnutie súdu prvej inštancie. Časť odôvodnenia rozhodnutia súdu,\nktorým tento vysvetľuje dôvody, na základe ktorých sa nezaoberal určitými odvolacími námietkami\nodvolateľa (v danom prípade námietkou premlčania) nemožno považovať za právoplatné rozhodnutie\nsúdu zakladajúce prekážku veci rozhodnutej, keďže sa nejedná o právne záväznú a vykonateľnú časť\nrozhodnutia, ktorým je výrok rozhodnutia. Dané by za určitých predpokladov bolo možné považovať za\npokyn, resp. právny názor odvolacieho súdu smerujúci k ďalšiemu pokračovaniu konania na úrovni súdu\nprvej inštancie podľa § 391 ods. 2 CSP, kde však taktiež nie je splnený predpoklad vyplývajúci z daného\nzákonného ustanovenia, teda že sa v tomto prípade jedná o potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho\nsúdu a nie o rozhodnutie, ktorým by došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie a vráteniu\nveci na ďalšie konanie. Dovolaním napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu preto nemohlo prísť k\nporušeniu zásady res iudicata, pokiaľ sa tento nezaoberal námietkou premlčania v nadväznosti na jemu\npredchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd zastal názor, že nebolo potrebné\nsa námietkou premlčania zaoberať v medzitýmnom rozsudku súdu prvej inštancie.\n13.2. Z hľadiska prekážky veci rozhodnutej sa práve naopak dovolací súd stotožňuje s názorom\nodvolacieho súdu, ktorý tento rozvil v dovolaním napadnutom rozhodnutí (body 21. až 37. odôvodnenia)\na kde zároveň v zhode s odvolacím súdom dovolací súd odkazuje na ustálenú rozhodovaciu prax\nnajvyšších súdnych autorít (porovnaj 2MCdo/1/2017, 4MCdo/3/2014, 2MCdo/11/2014). Pokiaľ súd\nprvej inštancie rozhodoval medzitýmnym rozsudok o základe nároku žalobcu na náhradu škody\nvoči žalovanej, bolo jeho povinnosťou vysporiadať sa so všetkými skutkovými a právnymi otázkami\ntýkajúcimi sa základu, o ktorom medzitýmnym rozsudkom rozhoduje, do ktorého posudzovania spadala\na mala byť posúdená aj námietka premlčania nároku. Pochybením súdu prvej inštancie k danému\nnedošlo, v ktorej chybe následne zotrval aj odvolací súd v rozhodnutí č. k. 5Co/94/2012 - 406 z 8.\nnovembra 2012, pokiaľ sa s námietkou premlčania nevysporiadal a rozhodnutie súdu prvej inštancie\n\nnapriek danému potvrdil. Možnosťou nápravy predmetných rozhodnutí danou žalovanej bola možnosť\npodať voči danému rozhodnutiu odvolacieho súdu v lehote na to určenej dovolanie (§ 236 a nasl.\nOSP). Žalovaná však tak nekonala a dovolanie voči rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodala, pričom\niniciovala až podanie mimoriadneho dovolania (§243e a nasl. OSP), avšak opomenula skutočnosť,\nže podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi konania dostupných\nprávnych prostriedkov nápravy. V danej veci uvedené naplnené nebolo, preto k vecnému prejednaniu\nmimoriadneho dovolania neprišlo, na základe čoho ďalej nebolo možné odstrániť pochybenie súdu prvej\ninštancie spočívajúce v nepreskúmaní námietky premlčania žalovanej. Pokiaľ následne medzitýmny\nrozsudok súdu prvej inštancie v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu nadobudli\nprávoplatnosť týkajúc sa základu nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanej, uvedené založilo\nprekážku veci rozhodnutej v časti, v ktorej nebolo následne možné v rozhodnutí o výške nároku žalobcu\nprejednať námietku premlčania žalovanej. Dovolací súd preto nezistil porušenie zásady res iudicata\npodľa § 420 písm. d) CSP tak, ako tvrdí dovolateľka.\n14. Dovolateľka ďalej prípustnosť dovolania vyvodila z § 420 písm. f) CSP, kde taktiež v spojení\ns prekážkou veci rozhodnutej namietla svojvôľu odvolacieho súdu, resp. arbitrárnosť rozhodnutia.\nDovolací súd sa preto ďalej zaoberal preskúmaním rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska naplnenia\npredpokladov prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n15. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a)\nzásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to\nv takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou\npráva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich\npráv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované\nprávnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady\nsúdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na\nspravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj\nporušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo\nna verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie\nrovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a\nna rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia\nspravodlivosti).\n16. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n17. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho\nsúdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,\n8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti\nargumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na\nspravodlivý proces.\n\n18. Dovolací súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu z hľadiska jeho arbitrárnosti v nadväznosti\nna námietku premlčania žalovanej a prekážku veci rozhodnutej a dospel k záveru, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu napadnuté dovolaním nedisponuje vadami zakladajúcimi prípustnosť dovolania podľa\n§ 420 písm. f) CSP. Ako už dovolací súd uviedol, z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.\nf) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v\nzmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej\nvade skutočne došlo. Odvolací súd sa v značne rozsiahlej miere (body 21. až 37. odôvodnenia) zaoberal\notázkou možnosti preskúmať námietku premlčania nároku žalobcu po medzitýmnom rozhodnutí súdu\nprvej inštancie č. k. 21C/217/2004 - 303 z 9. novembra 2011 potvrdenom rozhodnutím odvolacieho súdu\nč. k. 5Co/94/2012 - 406 z 8. novembra 2012 (viď bod 13.2. tohto rozhodnutia), ktorý nie je možné posúdiť\ninak, ako zodpovedajúci požiadavkám podľa § 393 ods. 2 CSP v spojení s § 220 ods. 2 CSP. Napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia a súčasne procesný postup\nodvolacieho súdu vedúci k prijatiu záverov prezentovaných v dovolaním napadnutom rozhodnutí\nnevykazuje vady vedúce k porušeniu práva na spravodlivý proces dovolateľa. Odôvodnenie rozsudku\nzodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, je zrozumiteľné a presvedčivé. Z\nodôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na\njednej strane a právnymi závermi na strane druhej a to v spojení s procesným postupom odvolacieho\nsúdu, kedy je z argumentácie odvolacieho súdu zrejmé, ako k prijatým záverom dospel. Z rozhodnutia\nodvolacieho súdu je jednoznačne zrejmé, prečo sa tento nemohol v danom štádiu konania zaoberať\nnámietkou premlčania žalovanej, na základe čoho dovolací súd nezistil vadu arbitrárnosti (svojvôle)\nrozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré by založilo prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n19. Dovolací súd dospel preto k záveru, že procesný postup odvolacieho súdu, ktorý konal v zmysle\nustanovení a zásad zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, v spojení s ustálenou\nrozhodovacou praxou, kedy po právoplatnom rozhodnutí medzitýmnym rozsudkom súdu prvej inštancie\npotvrdeným rozhodnutím odvolacieho súdu v základe nároku na náhradu škody žalobcu voči žalovanej,\nnemohol dané rozhodnutie v predmetnom základe s odkazom na námietku premlčania zmeniť, nemožno\npovažovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen\nzo zákonného, ale ani z ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu\nnamietanej vady podľa § 420 písm. d) a f) CSP a žalovaná neopodstatnene namieta nesprávny\na arbitrárny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý by mal za následok porušenie jej práva na\nspravodlivý proces. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej odôvodnené § 420 písm.\nd) a f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti\nktorému dovolanie nie je prípustné.\n20. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobca sa voči štátu domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom (skutočná škoda na strojnom zariadení, odpisy a ušlý zisk). O základe nároku bolo rozhodnuté právoplatným medzitýmnym rozsudkom; odvolací súd v potvrdzujúcom rozhodnutí uviedol, že námietka premlčania vznesená žalovanou v odvolaní bude posúdená pri rozhodovaní o výške škody. Súd prvej inštancie v konaní o výške na premlčanie prihliadol a časť skutočnej škody nepriznal; odvolací súd rozsudok zmenil a sumu priznal s odôvodnením, že premlčanie patrí k otázkam základu nároku a po právoplatnom medzitýmnom rozsudku ho už nemožno skúmať. Žalovaná v dovolaní podľa § 420 písm. d) a f) CSP namietala porušenie zásady res iudicata a arbitrárnosť rozhodnutia. Dovolací súd uviedol, že pokyn v odôvodnení skoršieho potvrdzujúceho rozhodnutia prekážku veci rozhodnutej nezakladá, naopak právoplatný medzitýmny rozsudok bráni následnému prejednaniu námietky premlčania, pričom žalovaná proti nemu dovolanie nepodala a mimoriadne dovolanie bolo pre nevyčerpanie opravných prostriedkov odmietnuté; rozhodnutie odvolacieho súdu je riadne odôvodnené a nie je arbitrárne. Dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.", "pravna_veta": "Prekážku veci rozhodnutej (§ 230 CSP) zakladá len výrok právoplatného rozhodnutia; časť odôvodnenia potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorej vysvetľuje, prečo sa nezaoberal odvolacou námietkou (napríklad námietkou premlčania), nie je právne záväznou a vykonateľnou časťou rozhodnutia a prekážku res iudicata nevytvára; nejde ani o záväzný právny názor podľa § 391 ods. 2 CSP, lebo ten predpokladá zrušujúce, nie potvrdzujúce rozhodnutie. V medzitýmnom rozsudku o základe nároku sa súd musí vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu vrátane vznesenej námietky premlčania; po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku už námietku premlčania nemožno prejednať v konaní o výške nároku.", "ustanovenia": ["§ 420 písm. d) CSP", "§ 420 písm. f) CSP", "§ 230 CSP", "§ 391 ods. 2 CSP", "§ 393 ods. 2 CSP", "§ 447 písm. c) CSP", "§ 152 ods. 2 OSP", "§ 100 ods. 1 OZ"], "vygenerovane": "2026-10-24", "klucove_pojmy": ["medzitýmny rozsudok", "námietka premlčania", "prekážka veci rozhodnutej", "zodpovednosť štátu za škodu", "ušlý zisk", "prípustnosť dovolania", "právo na spravodlivý proces"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}