{"guid": "d195f416-0c01-4d5b-ae9e-a12670abaa78:05952ef9-6d1e-41c3-b8ed-0acb1cf9952a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6311207188.2", "spisova_znacka": "9Cdo/121/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/121/2024 z 25. 3. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. marca 2026, sp. zn. 9Cdo/121/2024, ECLI:SK:NSSR:2026:6311207188.2", "identifikacne_cislo": "6311207188", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "datum_vydania": "2026-03-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262", "nazov": "§ 262 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "nazov": "§ 396 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-396"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "nazov": "§ 453 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "nazov": "§ 453 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-262", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-396", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/05952ef9-6d1e-41c3-b8ed-0acb1cf9952a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6311207188.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6311207188.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6311207188.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Cdo/121/2024\n6311207188\n25. 03. 2026\nJUDr. Martin Holič\nECLI:SK:NSSR:2026:6311207188.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ J. K., narodeného XX. B. XXXX, Č. P., O. X, C.\nC. XXXX/X A., 2/ Z. Z., narodeného XX. B. XXXX, Č. P., O. - I., U. XXX, oboch právne zastúpených\nadvokátskou kanceláriou Advocatur Gémeš, Filipová & Partner AG, Lichtenštajnské kniežatstvo, Vaduz,\nStädtle 17, konajúcou prostredníctvom organizačnej zložky BOOM & SMART Slovakia, Bratislava,\nMostová 185/2, IČO: 53 096 428, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo\nspravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, o náhradu škody spôsobenej pri výkone\nverejnej moci, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. BR-7C/105/2011, pôvodne\nvedenom na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 7C/105/2011, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ a o dovolaní\nžalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. marca 2024 sp. zn. 14Co/124/2023,\ntakto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. marca 2024 sp. zn. 14Co/124/2023 v jeho II. výroku v\nčasti náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie a v III. výroku zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia\nvracia na ďalšie konanie.\nVo zvyšnej časti dovolanie o d m i e t a.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Brezno (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 29. októbra 2019 č.k.\n7C/105/2011-743 (druhým v poradí - pozn.) výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/\nsumu 890,27 eura a žalobcovi 2/ sumu 890,27 eura, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.\nVýrokom II. vo zvyšku žalobný návrh žalobcov 1/ a 2/ zamietol. Výrokom III. žalovanej priznal voči\nžalobcovi 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 95,62 % a výrokom IV. žalovanej priznal voči\nžalobcovi 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 95,62 %.\n1.1. Žalobcovia 1/ a 2/ si žalobou uplatnili nárok na náhradu škody a na zaplatenie nemajetkovej ujmy\nv zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci\na o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) na tom právnom základe, že\nim rozhodnutím orgánov verejnej moci Slovenskej republiky bola spôsobená škoda. V žalobe uviedli,\nže na základe uznesenia vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, Úradu\njustičnej a kriminálnej polície, sp. zn. ČVS: KRP-182/OVEK-BA-2004 z 19. septembra 2004 bolo voči\nnim vedené trestné stíhanie pre trestný čin pytliactva podľa § 181 ods. 1 a ods. 2 písm. c) zákona č.\n140/1961 Zb. Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“), a za trestný čin porušovania ochrany rastlín a\nživočíchov podľa § 181c ods. 1 písm. b), ods. 3. písm. a), ods. 4 písm. c) Trestného zákona, a to v štádiu\npokusu. V priebehu tohto trestného stíhania boli vzatí i do väzby. Proti uzneseniu o vzatí do väzby podali\nsťažnosť a v dôsledku podanej sťažnosti Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 5TpO/104/04\nz 19. októbra 2004 zrušil uznesenie Okresného súdu v Brezne o vzatí do väzby a nariadil prepustenie\nžalobcov. Následne Okresná prokuratúra v Brezne podala na Okresný súd Brezno na žalobcov obžalobu.\nOkresný súd Brezno rozsudkom zo 7. februára 2008 oslobodil žalobcov spod obžaloby, pretože nebolo\npreukázané, že by sa žalobcovia dopustili trestných činov, ktoré im boli kladené za vinu. Krajský\n\nsúd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, uznesením z 22. mája 2008 zamietol odvolanie okresného\nprokurátora. Na základe takto tvrdeného skutkového stavu žalobcovia tvrdili, že im bola rozhodnutím o\nväzbe a tiež samotným trestným stíhaním spôsobená škoda a rovnako nemajetková ujma. Žalobcovia\n1/, 2/ podanou žalobou uplatňovali nárok na náhradu škody vzniknutej v súvislosti s trestným konaním,\npozostávajúcej z trov právneho zastúpenia vzniknutých v trestnom konaní na obhajobu žalobcov ako\nobvinených (neskôr obžalovaných), nárok na náhradu škody pozostávajúcej z nákladov spojených s\nprevozom osobných vecí žalobcov 1/, 2/, návštev žalobcov ich rodinnými príslušníkmi vo výkone väzby,\nspotrebovaných finančných prostriedkov zaslaných žalobcom do väzby a ďalších hotových výdavkov.\nUplatnenou žalobou sa žalobcovia domáhali tiež priznania náhrady nemajetkovej ujmy, každý vo výške\n33.200 eur.\n1.2. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní riadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v\nzrušujúcom uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. februára 2017 sp. zn. 14Co/316/2014,\nže žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu škody aj z titulu uznesenia o začatí trestného stíhania\na že tento nárok žalobcov 1/, 2/ premlčaný nie je. Žalobcovi 1/ priznal náhradu majetkovej škody\npozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia, tak ako vyplývajú z trestného spisu, celkom vo\nvýške 890,27 eura. Uviedol, že väzba žalobcov bola skončená dňom 19. októbra 2004 a všetky nároky,\nktoré si uplatnili žalobcovia z titulu majetkovej zodpovednosti žalovanej za vznik škody po tomto dátume\nžalobcom nepriznal, pretože tieto mali vzniknúť žalobcom potom, ako boli z väzby prepustení. Pokiaľ\nsi žalobca 1/ uplatňoval nárok na zaplatenie cestovných nákladov z titulu odvozu jeho osobných vecí\nzo Slovenska dňa 22. septembra 2004, súd prvej inštancie konštatoval, že tieto veci by si žalobca bol\nodviezol zo Slovenska pri návrate zo Slovenska na územie Č.A. P. (po prepustení z väzby). Pokiaľ si\nžalobca 1/ uplatnil nárok na náhradu škody z titulu návštevy pána Š., konateľa spoločnosti H., ktorej\nbol žalobca 1/ jediným spoločníkom, dospel súd prvej inštancie k záveru, že v tomto prípade by bol\naktívne legitimovaným na uplatnenie škody ten, ktorému škoda vznikla a nie sám žalobca 1/. Súd prvej\ninštancie žalobcovi 1/ nepriznal ani náhradu škody z titulu cestovných nákladov pri odvoze z väzby 19.\noktóbra 2004, pretože tento nepovažoval za dôvodný. Súd prvej inštancie nepovažoval za náklady, ktoré\nvznikli žalobcovi 1/ v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, ani náklady žalobcu 1/ spojené odvezením\nzapožičaného vrtuľníka Robinson R4 vo výške 11 638,- Kč. Peniaze minuté žalobcom 1/ v ústave\nna výkon väzby v rozsahu 165,97 eura nepovažoval za peniaze minuté v súvislosti s nezákonným\nrozhodnutím, pretože svoje životné náklady na slobode by bol žalobca 1/ hradil zo svojho aj na slobode a\nzrejme i vo väčšom rozsahu. Žalobcovi 2/ priznal náhradu majetkovej škody spočívajúcej z náhrady trov\nprávneho zastúpenia v sume tak, ako u žalobcu 1/, teda 890,27 eura. Zamietnutie ostatných nárokov\nžalobcu 2/ odôvodnil obdobne ako u žalobcu 1/.\n1.3. Žalobcovia tiež preukazovali, že rozhodnutie o väzbe ich poškodilo v ich spoločenskom uplatnení.\nŽalobcovia nepreukázali súdu, že ich spoločenské postavenie v prostredí, v ktorom žili, bolo tak\nvýznamné, že by rozhodnutím o väzbe na území Slovenskej republiky vo svojom spoločenskom\nuplatnení utrpeli, keďže väzbu vykonávali na území Slovenskej republiky v trvaní jedného mesiaca, a\npodľa názoru súdu im väzba nespôsobila takú ujmu na spoločenskom uplatnení v prostredí, ktorom žijú\nna území Č. P., že by im z tohto dôvodu vznikla ujma, ktorú je potrebné nahradiť v peniazoch. Súd bol\ntoho názoru, že tak ako informovali médiá, periodiká a časopisy v Slovenskej republike, tak informovali\naj v Č. P., a neinformovali len o tom, že bolo vznesené obvinenie a že žalobcovia boli vzatí do väzby,\nale zároveň bola informovaná verejnosť aj o tom, že žalobcovia boli oslobodení spod obžaloby a boli\nz väzby prepustení. Žalobcovia 1/ a 2/ súdu nepreukázali, aké malo rozhodnutie o väzbe následky v\nspoločenskom postavení žalobcov 1/ a 2/ v Č. P. v prostredí, v ktorom žijú, ako ani príčinnú súvislosť\nmedzi rozhodnutím o väzbe a nepriaznivými následkami, ktoré mali dopadnúť na ich spoločenské\npostavenie. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy žalobcov 1/, 2/ vychádzal súd prvej inštancie\nz prepisov záznamov z telekomunikačnej prevádzky mobilného telefónu žalobcu 1/. Tento nebolo možné\npoužiť ako dôkaz o plánovaní trestnej činnosti žalobcov 1/, 2/ na území Slovenskej republiky v trestnom\nkonaní vedenom slovenskými súdmi, pretože záznamy boli vykonané podľa trestného poriadku Č. P.,\navšak súd prvej inštancie s poukazom na čl. 16 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) dospel k záveru, že vykonanie tohto dôkazu v\ncivilnom konaní je odôvodnené uplatnením čl. 3 ods. 1 CSP, keď právo verejných orgánov Slovenskej\nrepubliky v konkrétnom prípade je silnejšie ako právo žalobcov 1/, 2/, na ktoré sa odvolávali pri namietaní\npoužiteľnosti tohto dôkazu v občianskom súdnom konaní. Teda súd pri svojom rozhodovaní o náhrade\nnemajetkovej ujmy žalobcov 1/, 2/ vychádzal z tohto dôkazu a náhradu žalobcom 1/, 2/ nepriznal,\npretože bol toho názoru, že žalobcovia si väzbu zavinili sami, keď žalobcovia 1/, 2/ skutočne plánovali na\nSlovensku činnosť, ktorá je popísaná v rozhodnutí o vznesení obvinenia, aj v uznesení o väzbe, pričom\nnajdôležitejším dôkazom o tejto skutočnosti je práve záznam z telekomunikačnej prevádzky mobilného\n\ntelefónu žalobcu 1/. Pri použití a procesnom akceptovaní tohto dôkazu súd dospel k záveru, že právo\nžalobcov v danom prípade nie je silnejšie ako právo orgánov Slovenskej republiky chrániť konkrétne\nzáujmy a hodnoty, medzi inými aj životy živočíchov, ktorým konaním človeka hrozí vyhynutie. O trovách\nkonania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, vyhodnotiac procesný úspech sporových\nstrán.\n2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov proti všetkým výrokom\nrozsudku súdu prvej inštancie a na odvolanie žalovanej proti výrokom I., III. a IV. rozsudku súdu\nprvej inštancie rozsudkom z 26. marca 2024 sp. zn. 14Co/124/2023 (v poradí druhým, po zrušení\npredchádzajúceho potvrdzujúceho rozsudku dovolacím súdom) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie\ntak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 900 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy\na žalobcovi 2/ sumu 900 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti\nrozsudku (výrok I.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Zároveň rozhodol, že žiadna zo strán nemá\nprávo na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania (výrok III.).\n2.1. Po zrušení a vrátení veci odvolací súd vec opätovne prejednal, postupujúc viazaný právnym\nnázorom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/161/2022, ktorým rozsudok\nodvolacieho súdu zrušil vo výroku II. a výroku III. predchádzajúceho rozsudku sp. zn. 14Co/2/2020 zo\ndňa 14. 12. 2021. Pokiaľ sa týka uplatneného nároku na náhradu škody, súd prvej inštancie žalovanej\nuložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 890,27 eura a rovnako žalovanej uložil povinnosť zaplatiť\nžalobcovi 2/ sumu 890,27 eura v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšku uplatneného\nnároku na náhradu škody žalobu zamietol. Žalobcom priznaná suma 890,27 eura podľa záverov\nsúdu prvej inštancie predstavuje trovy právneho zastúpenia vzniknuté v trestnom konaní každému\nzo žalobcov, pričom súd prvej inštancie v tejto otázke vychádzal z trestného spisu Okresného súdu\nBrezno sp. zn. 2T/85/2005. Odvolací súd však dospel k inému záveru a skonštatoval, že žalobca 1/,\n2/ nepreukázal vznik škody, spočívajúcej v úhrade trov právneho zastúpenia vzniknutých s trestným\nkonaním, nakoľko žiadnym z predkladaných či označených dôkazov nepreukázal reálny úbytok v\nmajetkovej sfére žalobcu 1/ alebo žalobcu 2/. Z uvedených dôvodov odvolací súd pristúpil k zmene\nodvolaním napadnutého rozsudku v časti, ktorou súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť\nžalobcovi 1/ sumu 890,27 eura, ako aj žalobcovi 2/ sumu 890,27 eura titulom náhrady škody, spočívajúce\nv trovách právneho zastúpenia a odvolací súd v tejto časti žalobu žalobcov zamietol z dôvodu\nnepreukázania uplatňovaného nároku. Vo zvyšnej časti uplatneného nároku na náhradu škody súd\nprvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobcovia nepreukázali vznik škody. V tejto súvislosti\nodvolací súd považoval zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie o takto uplatnenom nároku za\nvecne správne a postupom podľa § 387 ods. 2 CSP sa v tejto časti stotožnil s rozhodnutím súdu prvej\ninštancie a jeho odôvodnením a na neho v podrobnostiach poukázal (body 18. až 26. odôvodnenia\nrozsudku odvolacieho súdu)\n2.2. Dovolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení konštatoval, že za daných okolností\nspočívalo predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu a jeho argumentácia, prezentujúca závery\no možnosti použitia nezákonných záznamov z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky (ako aj ich\nsamotné posúdenie) v súvislosti s posúdením miery zavinenia žalobcov pri uvalení väzby a na vzniku\ntrestného stíhania na nesprávnom právnom posúdení veci. S poukazom na vyslovený právny názor\ndovolacieho súdu, odvolací súd pri opätovnom prejednaní veci a posúdení dôvodnosti nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy na uvedený dôkaz prepisov záznamov telekomunikačnej prevádzky žalobcu\n1/ neprihliadal a vec posúdil vyhodnotiac ostatné dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Obaja\nžalobcovia zhodne žiadali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33.200 eur každý, keď tvrdili,\njednak neprimeraný negatívny zásah samotného trestného stíhania do osobnostných práv žalobcov\nzvýraznený vykonaním väzby v čase od 19. 09. 2004 do 19. 10. 2004, kedy boli obaja žalobcovia z\nväzby prepustení na základe rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici.\n2.3. Vo vzťahu k zásahu do osobnostných práv žalobcov vykonaním väzby odvolací súd konštatoval,\nže žalobcovia v období od 19. 09. 2004 do 19. 10. 2004 boli obmedzení na osobnej slobode a boli\ntitulom väzby umiestnení v ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici, ktoré obmedzenie osobnej\nslobody u každého zo žalobcov nepochybne znamená nedobrovoľné obmedzenie slobody pohybu a\npobytu v prostredí ústavu na výkon väzby, odlúčenie od rodiny, vytrhnutie z rodinného, pracovného\nprostredia a zázemia žalobcov 1/, 2/, keď už výlučne uvedené okolnosti nepochybne predstavujú zásah\ndo osobnostných práv ako žalobcu 1/, tak aj žalobcu 2/. Uvedený zásah je podľa názoru odvolacieho\nsúdu spôsobilý vyvolať vznik ujmy v prežívaní žalobcov 1/, 2/, vo vyššie uvedenom smere. Vzhľadom na\nzáver vyslovený najvyšším súdom, odvolací súd nemohol konštatovať, že by si väzbu svojim konaním\nžalobcovia 1/, 2/ zavinili sami. Odvolací súd, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, dospel k\n\nzáveru, že je nutné žalobcom 1/, 2/ priznať náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej výkonom väzby za\n30 dní strávených v ústave na výkon väzby. Uvedené finančné zadosťučinenie zohľadňuje a má snahu\nreparovať prežívanie žalobcov 1/, 2/ a ich psychické rozpoloženie v čase výkonu väzby. Odlúčenie od\nrodiny v trvaní 30 dní počas výkonu väzby je faktorom, ktorý zasahuje významnou mierou do rodinného\nživota žalobcov a ich rodín. Uvedenú skutočnosť nie je potrebné osobitne dokazovať a rovnako je zrejmé,\nže nedobrovoľné umiestnenie (ktorejkoľvek) osoby v ústave na výkon väzby s obdobným režimom ako\nv ústave na výkon trestu, má negatívny dopad na psychiku takto umiestnenej osoby.\n2.4. Odvolací súd však na strane druhej nezohľadnil ako spôsobilý finančného zadosťučinenia dopad\nvýkonu väzby na vnímanie osôb žalobcov 1/, 2/ v spoločnosti, v podobe narušenia dobrej povesti,\ndobrého mena či postavenia žalobcov. Obaja žalobcovia sú občanmi Č. P., na území Č. P. i žili\na pôsobili, pričom do väzby boli vzatí v Slovenskej republike, kam vycestovali na niekoľko dní za\núčelom výkonu poľovníctva. Je nutné konštatovať, že informovanosť v Č. P. o vzatí žalobcov do väzby\nv Slovenskej republike bola takmer okamžitá, keď uvedenú správu priniesli s časovým odstupom\nlen niekoľkých dní viaceré médiá v Č. P.. V dôsledku uvedeného tak bolo o osobách žalobcom\ninformované médiami v spektre informácií, ktorými tieto o žalobcov z vlastnej činnosti disponovali a\nzároveň k predmetnej téme ochrany prírody a krajiny (pre ktorú trestnú činnosť boli žalobcovia vzatí\ndo väzby) a rovnako k zverejneným článkom a k osobám žalobcov v tom čase prebiehali viaceré\nverejné diskusie na internetových fórach, v ktorých sa jednotlivci vyjadrovali k osobám žalobcov, k ich\npredchádzajúcemu životu či konaniu. Oboznámiac sa s obsahom zverejňovaných článkov a príspevkov,\nje nutné konštatovať, že tieto nesvedčali o dobrom mene žalobcu 1/ alebo žalobcu 2/ a preukazovali\nskôr negatívne vnímanie žalobcov 1/, 2/ širšou verejnosťou, avšak v súvislosti i s iným ich konaním než\nbolo trestné stíhanie, resp. práve vzatie do väzby žalobcu 1/ a 2/ v Slovenskej republike, na základe\nktorého žiadajú náhradu nemajetkovej ujmy. Z vykonaného dokazovania odvolací súd nemohol dospieť\nk záveru, že žalobcovia 1/, 2/ do momentu vzatia do väzby viedli riadny život a tešili sa bezúhonnej\npovesti a dobrému menu. Odvolací súd poukázal na prepisy diskusie k článku zverejnenom na stránke\nG..R. , článok zverejnený v L. G. dňa 23. 09. 2004, diskusiu k článku zverejnenom v M. Y. V. dňa 23.\n09. 2004 nazvanom „Č. L. J. A.“. Z vykonaných dôkazov je nutné dospieť k záveru, že to nebola výlučne\nväzba (ktorú v dôsledku vývoja ďalšej procesnej situácie je nutné označiť, ako nezákonnú) ktorá by\nzasiahla do dobrého mena či cti žalobcov 1/, 2/, avšak žalobcovia 1/, 2/ boli v očiach širšej verejnosti\n(viď. zverejnené články médií a diskusie širšej verejnosti ) už v tom čase vnímaní i ako pytliaci, a to\nnielen v súvislosti s im za vinu kladenou činnosťou na Slovensku.\n2.5. Odvolací súd sa pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy riadil pravidlami, ktoré vo vzťahu k náhrade\nnemajetkovej ujmy za väzbu súdna prax (nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 754/2016-42, rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/24/2020) postupne vytvorila ako stabilizujúce sa kritériá určenia jej\nvýšky, keď prihliadal na povahu trestnej veci, dĺžku väzby, preukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry\npoškodeného a širšie okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo, korigované všeobecnými\nprincípmi spravodlivosti. Všetky tieto kritériá odvolací súd zohľadnil a prihliadol na ne a učinil tiež\nkomparáciu s ostatnou rozhodovacou činnosťou slovenských súdov. S poukazom na osobité okolnosti\nzistené vykonaným dokazovaním v prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že náhrada za ujmu\nvytrpenú výkonom nezákonnej väzby v trvaní jedného mesiaca je v prípade oboch žalobcov primeraná\nvo výške 30 eur za deň, t.j. celkovo vo výške 900 eur u každého zo žalobcov.\n2.6. Pokiaľ sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania, ktorú obaja\nžalobcovia uplatnili v rovnakej výške po 33.200 eur každý, včítane nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy za výkon väzby, tieto od seba osobitne neodlišujúc a skutkovo nezdôvodňujúc dôvodnosť výšky,\nodvolací súd dospel k záveru, že nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy za samotné vedenie\ntrestného stíhania nie je dôvodný. Samotné vedenie trestného stíhania žalobcovi 1/ ani žalobcovi\n2/ nespôsobilo taký zásah do osobnostných práv, u ktorého by nebolo dostatočným zadosťučinením\noslobodenie spod obžaloby, ale ktorý by navyše odôvodňoval i satisfakciu v podobe peňažného plnenia.\nTrestné konanie bolo vedené 44 mesiacov, t. j. cca tri a pol roka, avšak bolo vedené orgánmi činnými\nv trestnom konaní a neskôr prejednané súdmi iného štátu, než v ktorom žalobcovia 1/, 2/ mali trvalé\nbydlisko, reálne žili, pôsobili a pracovali, pričom na úkony v trestnom konaní v Slovenskej republike neboli\npovinní sa dostavovať, v tomto boli právne zastúpení. Dopad na žalobcov a všeobecná informovanosť\nverejnosti v Č. P. nebol tak priamy, bezprostredný či intenzívny, verejne bolo médiami informované\nlen o vzatí žalobcov do väzby v Slovenskej republike s popisom trestnej činnosti im kladenej za vinu\na o ich následnom prepustení. O ostatnom priebehu trestného konania však už verejne informované\nnebolo, po prepustení z väzby tak už žalobcovia neboli verejne konfrontovaní so skutočnosťou vedeného\ntrestného stíhania. Žalobcovia v konaní nepreukázali, že by im vznikla konkrétna ujma, ktorá by\nbola v priamej príčinnej súvislosti s vedením trestného konania. Žalobcovia dôvodnosť žaloby a jej\n\nargumentáciu založili predovšetkým na tvrdení, že boli váženými podnikateľmi. Uvedenú okolnosť však\nnemal za preukázanú už súd prvej inštancie, čo v odôvodnení rozhodnutia i detailne odôvodnil. Zároveň\ntrestné stíhanie žalobcov vedené v Slovenskej republike nebolo jediné trestné konanie, ktoré bolo proti\nžalobcom v danom čase vedené, keď záznamy nachádzajúce sa v spise prejednávanej civilnej veci\nako i pripojeného trestného spisu sa týkajú i inej trestnej činnosti, ktorá sa kládla žalobcom 1/, 2/ za\nvinu, a ktorá sa mala stať v Č. P., v súvislosti s ktorou trestnou činnosťou boli v Č. P. zabezpečené\nzáznamy telefonickej prevádzky žalobcu. Žalobcovia a ich činnosť tak v danom čase (pred vzatím do\nväzby a pred vznesením obvinenia v SR) boli monitorovaní orgánmi činnými v trestnom konaní v Č. P.,\nv súvislosti s dôvodným podozrením na páchanie trestnej činnosti i v Č. P.. Z vykonaného dokazovania\nbolo zrejmé, že v čase pred zadržaním žalobcov 1/, 2/ a vznesením obvinenia v Slovenskej republike boli\nžalobcovia podozriví z trestnej činnosti v súvislosti s organizovanou skupinou, pričom podozrenie bolo\nnatoľko dôvodné, že sudkyňa Okresného súdu v O. vydala príkaz na vykonanie domových prehliadok.\nRovnako sa so súhlasom štátneho zástupcu realizovala prehliadka iných priestorov vo forme, resp. v\nspoločnosti patriacej žalobcovi 1/. Možno tak konštatovať, že činnosť žalobcov 1/, 2/ bola monitorovaná\norgánmi činnými v trestnom konaní na území Č. P., už v čase pred vznesením obvinenia žalobcom a pred\nvzatím žalobcom do väzby v Slovenskej republike, a to pre trestnú činnosť päť mesiacov predchádzajúcu\nvzneseniu obvinenia žalobcom v Slovenskej republike. Nemožno tak konštatovať, že by trestné stíhanie\nžalobcov v Slovenskej republike bez akéhokoľvek objektívneho základu a nečakane zasiahlo do tvrdenej\ndovtedy existujúcej dobrej povesti, či vedenia bezúhonného života žalobcov 1/, 2/.\n2.7. Ako takí žalobcovia neboli vnímaní ani širším okolím, ktorá okolnosť je zistiteľná z vykonaného\ndokazovania. keď z tohto vyplynuli vyjadrené negatívne názory na činnosť, správanie a povesť žalobcov\n1/, 2/; opakujúce boli i vyjadrenia ohľadom strachu obyvateľov C. z konania žalobcu 1/. K vnímaniu\nžalobcov 1/, 2/ ostatnou verejnosťou sa odvolací súd vyjadril už vyššie v odôvodnení týkajúcom sa\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu a uvedené okolnosti a závery sa vzťahujú i na povesť\nžalobcov v súvislosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy za vedené trestné stíhanie. Pokiaľ\nžalobcovia 1/, 2/ boli v Slovenskej republike trestne stíhaní a následne oslobodení spod obžaloby pre\ntrestné činy na úseku ochrany živočíchov a rastlín, potom vedenie tohto trestného konania na Slovensku\nnie je izolovaným dôvodom pre narušenie dobrého mena a povesti žalobcov a nie je tak dôvod pre\npriznanie finančnej náhrady tvrdenej vzniknutej ujmy.\n2.8. Pokiaľ žalobcovia argumentovali dôvodnosť žalovaného nároku i z dôvodu, že ich trestné stíhanie\nspôsobilo psychickú ujmu, resp. útrapy i rodine, rodinným príslušníkom, už súd prvej inštancie správne\nkonštatoval, že v takomto prípade by pasívne vecne legitimovaní boli dotknutí rodinní príslušníci, ktorí\npociťovali takéto útrapy, či traumu, pričom žalobcovia takéto zásahy, prežívanie, či traumy v konaní\nnetvrdili a nepreukázali. Žalobcovia v konaní nepreukázali, že by samotné trestné stíhanie malo priamy\ndopad na ich osobnostnú sféru, žalobcovia v konaní nepreukázali, že by s vedením trestného konania\nv Slovenskej republike prežívali väčší stres či útrapy, že by mali obavy z jeho výsledku, že by sa\nuvedené nejak podpísalo na ich osobnom, rodinnom, či zdravotnom stave. Stigmatizácia žalobcov,\npokiaľ bola spôsobená, nebola vyvolaná výlučne trestným konaním vedeným na území iného štátu,\nnež v ktorom žalobcovia žili a pôsobili a nebolo preukázané, že by táto trvala. Samotní žalobcovia\ndokonca vypovedali, že vedené trestné konanie ich neodradilo a ani nevylúčilo z možnosti výkonu práva\npoľovníctva, nakoľko sami žalobcovia vypovedali, že poľovníctvu sa venujú i naďalej a teda možno\nkonštatovať, že trestné stíhanie pre trestné činy vedené na úseku ochrany prírody, nezanechalo na\nžalobcovi 1/ a ani na žalobcovi 2/ akúkoľvek psychickú traumu, ktorá by napr. výkonom práva poľovníctva\nbola opätovne oživovaná. Žalobcovia 1/, 2/ neboli vylúčení z poľovných združení, ktorých boli členom.\nŽalobcovia nepreukázali ani negatívny dopad práve vedeného trestného stíhania v Slovenskej republike\nna ich obchodné vzťahy v Č. P., či akúkoľvek inú ich osobnostnú sféru. Z vykonaného dokazovania\nsúdom v oboch inštanciách vyplynul zrejmý dešpekt oboch žalobcov k dodržiavaniu právnych noriem\nako Slovenskej, tak i Č. P., keď uvedení sa neštítili o.i. ani takého konania ako zneužívania symbolov O.\nČ. P., najmä pri vedení motorových vozidiel, za účelom získania nenáležitého zvýhodnenia ich osôb a\nprivilegovanosti. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd žalobu žalobcov vo zvyšku, t.j. nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy prevyšujúcej sumu 900 eur, zamietol ako nedôvodnú.\n2.9. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho meritórnej časti, sám rozhodol o\ntrovách prvoinštančného, odvolacieho ako aj dovolacieho konania postupujúc podľa ust. § 262 ods. 1\nCSP, § 255 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP a § 453 ods. 3 CSP. Žalobcovia boli v prejednávanej veci\núspešní len čiastočne, kedy z uplatnených nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vo výške\n33.200 eur neboli úspešní ani z časti v nároku na náhradu škody a v nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy boli úspešní len do výšky 900 eur a to titulom výkonu väzby; nemali však žiadny úspech v časti\nuplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania. Čiastočný a nepatrný úspech\n\nžalobcov čo do základu o nemajetkovej ujme sa rovná neúspechu žalobcov v časti o nároku na náhradu\nškody, preto odvolací súd postupoval podľa § 255 ods. 1 CSP a vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok\nna náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania.\n3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie,\nnapádajúc ho v celom jeho rozsahu. Prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali z ust. § 420 písm. f)\nCSP. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n3.1. Prípustnosť dovolania dovolatelia odvodzujú z celkovej nepreskúmateľnosti, arbitrárnosti,\nnepredvídateľnosti a zmätočnosti napádaného rozhodnutia, nakoľko: 1/ v hodnotení skutkových zistení\nchýba významná časť relevantných skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo (boli namietané), ktoré by\nnásledne mali vstupovať do posúdenia všetkých kritérií určujúcich rozsah spôsobenej nemajetkovej\nujmy v prípade nezákonnej väzby a nezákonného trestného stíhania; 2/ súd sa pri postupe podľa\n§ 191 CSP (t.j. hodnotenie dôkazov) nezaoberal predloženými dôkazmi významnými z hľadiska\ndôsledného posúdenia všetkých kritérií určujúcich rozsah spôsobenej nemajetkovej ujmy v prípade\nnezákonnej väzby a nezákonného trestného stíhania; 3/ súd kládol neprimerané požiadavky k splneniu\ndôkaznej povinnosti ohľadne preukazovania vzniku nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným\ntrestným stíhaním a súd nezrozumiteľne (nelogicky) odôvodnil prijatý právny záver vo vzťahu (ne)vzniku\nnemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním; 4/ súd poprel účel a zmysel práva\nna náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci vrátane princípu spravodlivosti a úplného\nodškodnenia poškodeného, na ktorých takáto náhrada škody je založená; 5/ súd porušil zásadu voľného\nhodnotenia dôkazov.\n3.2. V priebehu konania vyšli najavo (boli namietané) nasledovné relevantné skutočností, ktoré boli\nzásadné pre rozhodnutie vo veci, a to: 1/ celé trestné konanie bolo začaté na základe trestného\noznámenia, ktoré malo byť zdôvodnené odposluchmi vykonanými v Č. P.. Už v čase obdržania tohto\noznámenia museli slovenské OČTK mať vedomosť, že tieto odposluchy nebude možné použiť ako\ndôkaz v prípadnom trestnom konaní vedenom voči žalobcom (t.j. od samotného počiatku trestné\nkonanie na území Slovenskej republiky sa viedlo na základe nezákonného dôkazu a naviac ani v\nďalšom konaní OČTK nezískali žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali, že sa žalobcovia mali\ndopustiť nejakého trestného konania); 2/ pri domových prehliadkach v Č. P. nebola nájdená žiadna vec\nsúvisiaca s trestnou činnosťou; 3/ pri obmedzení osobnej slobody žalobcov v Slovenskej republike bol\nvykonaný absolútne neprimeraný a nedôvodný spôsob zadržania za použitia prepadovej jednotky a\npolicajného vrtuľníka, následne boli držaní celú noc na chodbe policajnej stanice pripútaní k potrubiu\nústredného kúrenia a naviac dovolateľ 2/ do okamihu postavenia pred sudcu pri rozhodovaní o vzatí\ndo väzby vôbec nebol zo strany OČTK k veci vypočutý; 4/ informácie o zatknutí a väzbe v Slovenskej\nrepublike a aj o prebiehajúcom trestnom stíhaní a jeho vývoji boli známe v širokom okruhu osôb kvôli\nznačnej medializácii trestnej veci v Č. aj slovenských médiách, čo na intenzite nezákonného zásahu do\nosobnostných práv žalobcov (nevynímajúc najmä právo na súkromný život) len „pritvrdilo“; 5/ príbuzní\nžalobcov žili v Č. P. a väzba bola vykonaná v Slovenskej republike; 6/ išlo o tzv. kolúznu väzbu, ktorá je\nnajprísnejším druhom väzby; 7/ počas vedenia nezákonného trestného stíhania boli žalobcovia nútení\npodrobiť sa úkonom trestného konania, predkladať argumenty na svoju obhajobu; 8/ počas celej doby\ntrestného stíhania (3 roky a 8 mesiacov, z toho 30 dní väzobne) hrozil žalobcom trest odňatia slobody\nv rozsahu 1 až 5 rokov, boli vystavení psychickej neistote, či im bude alebo nebude uložený tento druh\ntrestu; 8/ v dôsledku nezákonnej väzby a nezákonného trestného stíhania obaja trpeli depresiami aj so\nsuicidálnymi myšlienkami, mali problémy s prijímaním stravy a spánkom; pod tlakom všetkých následkov\ntrestného stíhania a väzby sa s dovolateľom 2/ rozišla jeho dlhoročná priateľka a otec s ním prestal\nkomunikovať a dovolateľ 2/, ako dovtedy veľmi spoločenský človek, sa stránil spoločenských akcií a\nviac sa uzavrel do seba; u dovolateľa 1/ sa v dôsledku trestného stíhania prejavili problémy v širšom\npríbuzenstve, keď sám povedal, že sa s ním v podstate prestali všetci - s výnimkou jeho sestry - stýkať,\ndovolateľovi 1/ stroskotal partnerský vzťah, dovolateľ 1/ trpel depresiami, na ktoré bral lieky a od tej\ndoby sa datujú jeho zdravotné problémy; dovolateľ 1/ prišiel o veľa priateľov v dôsledku nezákonného\ntrestného stíhania; 9/ kým nebolo trestné stíhanie právoplatne skončené (t.j. po dobu 3 rokov a 8\nmesiacov), nemohli žalobcovia vykonávať záujmové činnosti (športovú streľbu a výkon poľovníctva),\n10/ žalobcovia nikdy neboli odsúdení za žiadny trestný čin a rovnako sa ani nikdy nedopustili žiadnych\npriestupkov proti občianskemu spolunažívaniu, sú bezúhonnými občanmi Č., 11/ prítomnosť značného\nodstupu času (už takmer dve desaťročia) na reparovanie nemajetkovej ujmy spôsobenú nezákonnou\nväzbou a nezákonným trestným stíhaním.\n3.3. Všetky tieto okolnosti vstupovali do posúdenia intenzity nezákonného zásahu do osobnostnej\nsféry žalobcov (súkromného života, rodinného života, zdravotného/duševného stavu), od ktorej sa\n\nodvíja následne určenie účinného prostriedku na zmiernenie a vyváženie následkov tohto nezákonného\nzásahu. Napádané rozhodnutie nie je tak výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových\nokolností v posudzovanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo. Vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu\nkonania vyšli najavo/boli zistené relevantné skutočností/okolnosti tohto konkrétneho prípadu a sú\nzásadné pre rozhodnutie vo veci, tieto však úplne absentujú v hodnotení skutkových zistení, došlo tým\nk porušeniu práva žalobcov na spravodlivý súdny proces.\n3.4. V rámci konania na súde prvej inštancie a aj v odvolaní dovolatelia argumentovali, že im vznikla\nnemajetková ujma na osobnostných právach v dôsledku nezákonnej väzby a nezákonného trestného\nstíhania. Za účelom jej preukázania v rámci konania predkladali dôkazy, ktoré podávali informácie o\nich osobách, ako aj informácie o následkoch nezákonného trestného stíhania na súkromnom živote,\nrodinnom živote a zdravotnom/duševnom stave. Išlo o nasledovné dôkazy: 1/ výpovede žalobcov;\n2/ výpisy z registra trestov; 3/ vykonané výsluchy svedkov M.. Z. Z., O. Š., M.. O. C. a B.. O. C.,\nO..; 4/ písomné prehlásenia rodičov a syna dovolateľa 2/, 5/ písomné prehlásenie rodičov a družky\ndovolateľa 1/. S predmetnými dôkazmi sa však odvolací súd v rámci procesu hodnotenia dôkazov\nnijakým spôsobom nezaoberal. De facto predmetné dôkazy a ich zhodnotenie, ktoré by malo byť\nzachytené v odôvodnení napádaného rozhodnutia, v ňom úplne absentuje, hoc tieto priamo súviseli s\nuplatnením nárokov titulom nemajetkovej ujmy v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení.\n3.5. Odvolací súd v napádanom rozhodnutí uviedol, že žalobcovia v konaní nepreukázali, že by\nsamotné trestné stíhanie malo priamy dopad na ich osobnostnú sféru, nedôvodná stigmatizácia žalobcov\nvyvolaná trestným stíhaním v konaní preukázaná nebola. V tejto súvislosti žalobcovia podotkli, že\nvyžadovaný rozsah dokazovania rozhodujúcich skutočností nesmie pre poškodeného predstavovať\nprekážku realizácie jeho základného práva na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej štátom,\nčo predpokladá upustenie od formalistického chápania dôkazného bremena. Vo vzťahu k dôkaznému\nbremenu poškodeného pri preukazovaní existencie nemajetkovej ujmy vzniknutej v súvislosti s\nnezákonným trestným stíhaním, je stabilne judikovaný najvyššími súdnymi autoritami (4Cdo/125/2019)\nnázor, že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného,\na to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy\nnajmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné. Dokazovanie by sa tak následne\nmalo zamerať už iba na konkrétnu výšku sumy priznanú ako náhradu za nemajetkovú ujmu.\n3.6. Žalobcovia poukázali na to, že v predmetnej veci boli vykonané dôkazy (výsluchy žalobcov, výsluchy\nsvedkov), ktoré preukazovali vnímanie ich osôb v čase nezákonného trestného stíhania a hlboký zásah\ndo ich osobnostnej sféry vrátane záujmových činností. Ak sa im aj podarilo „zaradiť do poľovníckeho\nživota“, bolo tomu až po právoplatnom skončení trestného stíhania, keďže počas vedeného trestného\nstíhania im boli odobraté legálne držané zbrane. Napokon je nutné uviesť, že ak odvolací súd\nkonštatoval, že žalobcovia neboli vylúčení z poľovníckych združení, ktorých boli členom, uvedené nemá\noporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko z výpovede žalobcu 1/ pred súdom zo dňa 27. 09. 2012, ako\naj z odvolania zo dňa 25. 11. 2019 vyplýva presný opak. Závery odvolacieho súdu ohľadne (ne)vzniknutia\nnemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcom nezákonným trestným stíhaním nemajú dostatočnú oporu v\nzistení rozhodujúcich skutkových okolností a ani právne posúdenie nemožno považovať za konzistentné\na komplexné, zohľadňujúce všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci. Z uvedeného je zrejmé, že\nodvolací súd kládol na žalobcov neprimerané požiadavky k splneniu ich dôkaznej povinnosti ohľadne\npreukazovania vzniku nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním a odvolací\nsúd súčasne nelogicky/svojvoľne odôvodnil právny záver ohľadne (ne)vzniknutia nemajetkovej ujmy\nspôsobenej nezákonným trestným stíhaním.\n3.7. Zákon o zodpovednosti za škodu zaväzuje štát absolútne a objektívne, takže je nevyhnutné,\naby štát svojím pochybením vzniknuté ujmy nahradil v maximálnej možnej miere. Forma odškodnenia\nuvádzaná odvolacím súdom ako samotné oslobodenie spod obžaloby nie je v rámci platnej právnej\nzákonnej úpravy zaradená. Právna úvaha odvolacieho súdu, že dostatočným zadosťučinením bolo\noslobodenie spod obžaloby, tak predstavuje svojvoľné cynické vyjadrenie orgánu, ktorý systematicky\nprogramovo porušuje zákon v prípade preukázaného nezákonného trestného stíhania, ktoré vyvolalo\nvznik nemajetkovej ujmy v osobnostnej sfére žalobcov. Odvolací súd tak žalobcom odmietol akúkoľvek\nnáhradu za nezákonné trestné stíhanie s cynickým konštatovaním, že „dostatočným zadosťučinením\nbolo oslobodenie spod obžaloby“. Napádané rozhodnutie sa (i) vymyká z medzí predstáv spravodlivosti\na slušnosti; (ii) prieči sa účelu zákona o zodpovednosti za škodu, (iii) vo svojich dôsledkoch porušuje\nzákladné ústavné a zákonné právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.\n3.8. Dovolatelia namietali tiež porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov. Odvolací súd v\nnapádanom rozhodnutí interpretoval dôkazy s cieľom vytvoriť nepodloženú účelovo vytvorenú\ndomnienku (o nepreukázaní vzniknutej nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním\n\nv osobnostnej sfére: rodinný život, súkromný život, zdravotný stav/psychický stav), ktorej jediným cieľom\nje vylúčiť danosť nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným trestným stíhaním. V tejto súvislosti\ndovolatelia zdôraznili, že počas trestného stíhania sa podrobovali úkonom trestného konania a za\npomoci obhajcov predkladali argumenty na svoju obhajobu, ak sa aj v štádiu konania pre súdom konalo\nv ich neprítomnosti, uvedené nemôže oslabovať ich nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným\ntrestným stíhaním. Rovnako tomu je aj v prípade informovania verejnosti o priebehu ďalšieho trestného\nstíhania. Nielen uvalenie väzby a prepustenie z väzby bolo centrom záujmu médií, ale aj ďalší vývoj\nkauzy bol v Č. P. ostro sledovaný, a to aj napriek skutočnosti, že proces prebiehal na území Slovenskej\nrepubliky. Podaním s doplnením zo dňa 08. 08. 2012 žalobcovia súdu predložili zoznam slovenských\naj Y. periodík, ktoré informovali verejnosť o trestnom stíhaní žalobcov aj po období, kedy boli z väzby\nprepustení. Nielenže žalobcovia boli v čase prebiehajúceho nezákonného trestného stíhania verejne\nkonfrontovaní s touto skutočnosťou, ale aj v súčasnosti už takmer po uplynutí dvoch desaťročí od začatia\nnezákonného trestného stíhania sú vystavení pretrvávajúcim negatívnym dôsledkom plynúcim práve z\nnezákonného trestného stíhania.\n3.9. Pokiaľ odvolací súd poukazoval na okolnosti predchádzajúce trestnému stíhaniu žalobcov v SR,\nžalobcovia zdôraznili, že monitorovanie ich osôb Č. orgánmi vyústilo do následnej spolupráce so\nzložkami v Slovenskej republike. Trestné stíhanie totižto bolo začaté na základe trestného oznámenia,\nktoré malo byť zdôvodnené odposluchmi vykonanými v Č. P. a týkalo sa práve im kladenej za vinu údajnej\ntrestnej činnosti predchádzajúcej päť mesiacov pred vznesením obvinenia v Slovenskej republike. Práve\npredmetná činnosť, o ktorej sa domnievali Č. orgány, že bola nimi páchaná a ktorá bola označovaná v\npríkazoch na domovú prehliadku a iných priestorov práve Č.T. orgánmi, bola preverovaná voči žalobcom\nv rámci nezákonného trestného stíhania v Slovenskej republike a ktorá im nebola preukázaná. Odvolací\nsúd opomenul, že pri domových prehliadkach v Č. P. nebola nájdená žiadna vec súvisiaca s trestnou\nčinnosťou. Rovnako je nutné zdôrazniť, že hlavným merateľným ukazovateľom bezúhonnosti je výpis z\nregistra trestov, žalobcovia nikdy neboli odsúdení za žiadny trestný čin a rovnako sa ani nikdy nedopustili\nžiadnych priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu, sú bezúhonnými občanmi Č.. Podozrenie Y.\norgánov sa nijako nepotvrdilo, ba naopak, potvrdila sa legálna držba trofejí a zbraní žalobcov.\n3.10. Nie je rozhodujúce, ako bolo vyhodnotené pôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti, ale\nto, či sa podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. S poukazom na uvedené potom hodnotiaca úvaha súdu\nspočívajúca v tom, že nemožno konštatovať, že by trestné stíhanie žalobcov v Slovenskej republike bez\nakéhokoľvek objektívneho základu a nečakane zasiahlo do tvrdenej dovtedy existujúcej dobrej povesti,\nči vedenia bezúhonného života žalobcov, nezodpovedá zásadám formálnej logiky a nevychádza zo\nskutkového stavu veci, čo má za následok porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Napokon,\npokiaľ ide o hodnotiacu úvaha súdu ohľadne údajného dešpektu k normám Slovenskej republiky, táto\nnemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže v rámci dokazovania nebol vykonaný žiaden\nzákonne získaný dôkaz, ktorý by hodnotiacu úvahu odvolacieho súdu potvrdzoval.\n4. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie aj žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“),\nnapádajúc ho vo výroku III. o náhrade trov konania. Prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala\nz ust. § 420 písm. f) CSP. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu vo výroku III.\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa dovolateľky odvolací súd svoje rozhodnutie týkajúce\nsa nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej neodôvodnil, pričom jeho závery možno\npovažovať za nelogické, nekonzistentné a v konečnom dôsledku i arbitrárne, čím porušil právo žalovanej\nna spravodlivý súdny proces. Odvolací súd síce v bode 69. vysvetlil, z akého dôvodu nepriznal\nžalobcom nárok na náhradu trov konania, avšak pri nároku žalovanej na náhradu trov konania dospel\nk nelogickému záveru obsiahnutému v III. výroku napadnutého rozhodnutia a to napriek tomu, že\nžalovaná bola výrazne úspešnejšou stranou v konaní (jej čistý úspech vo veci predstavuje vo vzťahu\nk žalobcovi 1/ 90,24%. a vo vzťahu k žalobcovi 2/ 79,08%). V tejto súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť,\nže sám odvolací súd na zásadu úspechu vo veci obsiahnutú v § 255 ods. 1 CSP v napadnutom\nrozhodnutí odkázal. Z uvedeného dôvodu si žalovaná nevie vysvetliť, prečo jej odvolací súd nepriznal\nnárok na náhradu trov konania, keď ako sám uvádzal v bode 68. a 69. napadnutého rozhodnutia\naplikoval na vec § 255 ods. 1 CSP. Ak odvolací súd skutočne vychádzal zo zásady úspechu vo veci\n(čo sa ale vzhľadom na zmätočnosť jeho argumentácie a nesúlad s jeho konečným rozhodnutím\nnedá jednoznačne identifikovať), potom je rozhodnutie odvolacieho súdu v absolútnom rozpore s jeho\nvlastnými tvrdeniami obsiahnutými v bodoch 68. a 69. napadnutého rozhodnutia, dôsledkom čoho je\nrozhodnutie nekonzistentné a teda vnútorne rozporné, ale napokon i arbitrárne.\n\n5. Žalovaná sa k dovolaniu žalobcov 1/ a 2/ vyjadrila písomne. Poukázala na to, že odôvodnenie\nrozsudku odvolacieho súdu nevykazuje žiadnu takú zásadnú vadu, ktorá by napĺňala znaky\nnepreskúmateľnosti alebo zmätočnosti rozhodnutia. Odvolací súd jednak citoval ustanovenia, ktoré na\nvec aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, rovnako logicky správne vyhodnotil vykonané\ndôkazy, pričom rozsiahlo a zrozumiteľne odôvodnil prečo rozhodol tak ako je uvedené v I. a II. výroku\nnapadnutého rozhodnutia. Odôvodnenie odvolacieho súdu má náležitosti v zmysle § 220 a § 393 CSP.\nZ judikatúry dovolacieho súdu zároveň vyplýva, že za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie\nnemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.\nŽalovaná podané dovolanie považuje za nedôvodné a navrhuje súdu, aby ho podľa § 447 CSP odmietol,\nalternatívne podľa § 448 CSP zamietol.\n6. Žalobcovia 1/ a 2/ sa k dovolaniu žalovanej vyjadrili písomne, považujú ho za nedôvodné, resp.\nneprípustné a navrhli ho preto odmietnuť. Poukázali na to, že výška plnenia nemajetkovej ujmy v\npredmetom konaní závisela a závisí od úvahy súdu a v zmysle právnej vedy platí, že v prípade ak\nsúd prizná žalobcovi aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nejde v takomto prípade o procesne\nneúspešného žalobcu, práve naopak. Nemožno totiž žalobcu v takýchto súdnych sporoch ad absurdum\nzaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pokiaľ teda\nodvolací súd vyhodnotil nárok žalobcov ako dôvodný a priznal im proti dovolateľke nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy, žalobcovia boli nepochybne plne procesne úspešní čo do základu a výška\nnemajetkovej ujmy závisela už len od úvahy súdu, ktorú žalobcovia nemohli nijako predvídať. Pomer\núspechu žalobcov preto nie je možné vyčísliť tak, ako to v dovolaní predložila dovolateľka, teda podľa\nvýšky súdom priznaného nároku, a dovolateľkou predložený výpočet považujú naviac za nesprávny a v\nrozpore s ust. § 255 ods. 1 CSP a jeho komentovaným znením.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP), po zistení, že obe dovolania podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany sporu,\nv neprospech ktorých bolo rozhodnuté, zastúpené v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť\ndovolaní bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je procesne\nprípustné a zároveň aj čiastočne dôvodné.\n8. O mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých\nprávna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí\nbyť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov. Právnu\núpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už\nprávoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014). Na druhej strane\nvšak otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (napr. IV. ÚS\n35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).\n9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle §\n419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n10. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n11. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n12. Citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP v spojení s § 431 CSP zakladá prípustnosť a zároveň\ndôvodnosť dovolania v tých prípadoch, keď miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu\nporušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto\nustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom\n\nporušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému\nprocesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných\npráv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci\nza prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, predvídateľnosť\nrozhodnutia, zachovanie rovnosti strán v konaní, relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu, ako aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (napr. rozhodnutia Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).\n13. Právo na spravodlivý proces je o. i. naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení\nzistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové\na právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý\nby poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).\n14. O vadách v procese dokazovania možno hovoriť vtedy, ak súd vychádzal pri rozhodnutí zo\nskutočnosti, pre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za\nzáklad svojho rozhodnutia úplne inak, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, prípadne ak nezistil\nurčitú podstatnú skutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva. Hodnotenie\ndôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti\npre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava Občianskeho\nsúdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej\nz ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných princípov\nCSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných\ndôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup\nsudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti\nrozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú\nzhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,\nJ., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).\n15. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie\nvšetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017,\n4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej\nrepubliky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o\njeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane ústavný súd vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor,\nže nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý\nz doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na\nspravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého\nprocesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských\npráv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové zistenia a prijaté právne\nzávery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je\nobsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 Základných princípov CSP), a to\n„rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany\nsporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces\nvyplýva aj podľa Európske súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska\nc. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).\n16. K porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj tým, že zistenie skutkového stavu je prima\nfacie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu súd pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia\nvykonaných dôkazov nemohol nikdy dospieť - ide o tzv. extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi a\nz nich urobenými skutkovými zisteniami (porov. I. ÚS 6/2018), alebo tým, že prijaté právne závery sú v\nextrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. že z nich v žiadnej možnej interpretácii\nsúdneho rozhodnutia nevyplývajú (porov. I. ÚS 243/07).\n17. Zásada viazanosti zisteným skutkovým stavom (§ 442 CSP) neznamená, že najvyšší súd je viazaný\ntakou interpretáciou dôkazu, ktorá v sebe obsahuje ničím nepodloženú účelovo vytvorenú domnienku.\nRovnako túto zásadu nemožno interpretovať ako nemožnosť najvyššieho súdu reagovať na zjavný,\nničím neodôvodnený, a preto arbitrárny skutkový omyl. Povinnosťou najvyššieho súdu je v takom prípade\n\npristúpiť k preskúmaniu práva na spravodlivý proces z hľadiska arbitrárnosti vyvodeného skutkového\nzáveru (III. ÚS 104/2022).\n18. Dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi pravidelne pripomína, že na hodnotenie skutkových\nokolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy,\na nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového\nstavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). Hodnotenie\nskutkových okolností, na ktoré odvolací súd pri svojich úvahách vzal zreteľ, dovolaciemu prieskumu\nnepodlieha. Nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov\nalebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\npovažované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (v tomto smere najvyšší súd poukazuje na\nnaďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, R 6/2000,\nako aj na rozhodnutia 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017,\n7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017, 9Cdo/159/2022). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej\nrepubliky posudzoval už ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS\n465/2017, II. ÚS 404/2023). Výnimkou sú iba rôzne závažné deficity v dokazovaní (tzv. opomenutý\ndôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), prípadne konajúcimi\nsúdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové závery, ktoré by popreli zmysel a\npodstatu práva na spravodlivý proces, ako aj logická, funkčná či teleologická nekonzistentnosť v procese\nhodnotenia dôkazov.\n19. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 245/2022 z 20. septembra 2022\nvyplýva, že „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie\ndané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov\ns pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom\nmusia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré\nz práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).“ Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v\nzásade môže prejavovať v dvoch podobách: ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované\nporušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci,\nalebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre\nrozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu\nneobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť\nsúdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú\nzjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne\njednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS\n301/06).\n20. Aplikujúc vyššie citované právne závery ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu na\nprejednávaný spor, dospel dovolací súd k záveru o neudržateľnosti procesného postupu odvolacieho\nsúdu, ktorý svojim zmeňujúcim rozhodnutím zamietol žalobcami podanú žalobu v časti náhrady\nnemajetkovej ujmy za trestné stíhanie s odôvodnením, že žalobcovia nepreukázali opodstatnenosť nimi\nuplatneného nároku.\n21. Dovolatelia v tejto súvislosti dôvodne namietajú, že v priebehu konania pred súdmi nižších inštancií\nvyšli najavo a dovolateľmi boli namietané nasledovné relevantné skutočností, ktoré boli zásadné pre\nrozhodnutie vo veci, a s ktorými sa odvolací súd dostatočne nevysporiadal.\n22. Z hľadiska komplexného posúdenia všetkých relevantných okolností pre posúdenie žalobcami\nuplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie bolo zo strany\nodvolacieho súdu potrebné zohľadniť a dať špecifickú odpoveď na konkrétne žalobcami namietané\nokolnosti ich trestného stíhania. Žalobcovia poukazovali na to, že 1/ celé trestné konanie bolo začaté na\nzáklade trestného oznámenia, ktoré malo byť zdôvodnené odposluchmi vykonanými v Č. P., pričom už\nv čase obdržania tohto oznámenia slovenské OČTK mali mať vedomosť, že tieto odposluchy nebude\nmožné použiť ako dôkaz v prípadnom trestnom konaní vedenom voči nim (t.j. od samotného počiatku\ntrestné konanie na území Slovenskej republiky sa viedlo na základe nezákonného dôkazu a naviac ani\nv ďalšom konaní OČTK nezískali žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali, že sa žalobcovia\n\nmali dopustiť nejakého trestného konania); 2/ pri domových prehliadkach v Č. P. nebola nájdená\nžiadna vec súvisiaca s trestnou činnosťou; 3/ pri obmedzení osobnej slobody žalobcov v Slovenskej\nrepublike bol vykonaný absolútne neprimeraný a nedôvodný spôsob zadržania za použitia prepadovej\njednotky a policajného vrtuľníka, následne boli držaní celú noc na chodbe policajnej stanice pripútaní k\npotrubiu ústredného kúrenia a naviac dovolateľ 2/ do okamihu postavenia pred sudcu pri rozhodovaní\no vzatí do väzby vôbec nebol zo strany OČTK k veci vypočutý; 4/ informácie o zatknutí v Slovenskej\nrepublike a aj o prebiehajúcom trestnom stíhaní a jeho vývoji boli známe v širokom okruhu osôb kvôli\nznačnej medializácii trestnej veci v Č. aj slovenských médiách, čo na intenzite nezákonného zásahu\ndo osobnostných práv žalobcov (nevynímajúc najmä právo na súkromný život) len „pritvrdilo“; 5/ počas\nvedenia nezákonného trestného stíhania boli žalobcovia nútení podrobiť sa úkonom trestného konania,\npredkladať argumenty na svoju obhajobu; 6/ počas celej doby trestného stíhania (3 roky a 8 mesiacov,\nz toho 30 dní väzobne) hrozil žalobcom trest odňatia slobody v rozsahu 1 až 5 rokov, boli vystavení\npsychickej neistote, či im bude alebo nebude uložený tento druh trestu; 7/ v dôsledku nezákonného\ntrestného stíhania obaja trpeli depresiami aj so suicidálnymi myšlienkami, mali problémy s prijímaním\nstravy a spánkom; pod tlakom všetkých následkov trestného stíhania a väzby sa s dovolateľom 2/ rozišla\njeho dlhoročná priateľka a otec s ním prestal komunikovať a dovolateľ 2/, ako dovtedy veľmi spoločenský\nčlovek, sa stránil spoločenských akcií a viac sa uzavrel do seba; u dovolateľa 1/ sa v dôsledku trestného\nstíhania prejavili problémy v širšom príbuzenstve, keď sám povedal, že sa s ním v podstate prestali\nvšetci - s výnimkou jeho sestry - stýkať, dovolateľovi 1/ stroskotal partnerský vzťah, dovolateľ 1/ trpel\ndepresiami, na ktoré bral lieky a od tej doby sa datujú jeho zdravotné problémy; dovolateľ 1/ prišiel o\nveľa priateľov v dôsledku nezákonného trestného stíhania; 8/ kým nebolo trestné stíhanie právoplatne\nskončené (t.j. po dobu 3 rokov a 8 mesiacov), nemohli žalobcovia vykonávať záujmové činnosti (športovú\nstreľbu a výkon poľovníctva), 9/ žalobcovia nikdy neboli odsúdení za žiadny trestný čin a rovnako sa ani\nnikdy nedopustili žiadnych priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu, sú bezúhonnými občanmi Č.,\n10/ prítomnosť značného odstupu času (už takmer dve desaťročia) na reparovanie nemajetkovej ujmy\nspôsobenej nezákonným trestným stíhaním.\n23. Všetky tieto okolnosti vstupovali do posúdenia intenzity nezákonného zásahu do osobnostnej\nsféry žalobcov (súkromného života, rodinného života, zdravotného/duševného stavu), od ktorej sa\nodvíja následne určenie účinného prostriedku na zmiernenie a vyváženie následkov tohto nezákonného\nzásahu. Dovolací súd preto zhodne s dovolateľmi konštatuje, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho\nsúdu v časti náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie nie je výsledkom procesu\nkomplexného vyhodnotenia skutkových okolností v posudzovanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo.\nVzhľadom na skutočnosť, že v priebehu konania vyšli najavo a boli zistené relevantné okolnosti tohto\nkonkrétneho prípadu, ktoré zároveň boli zásadné pre rozhodnutie vo veci, tieto však úplne absentujú\nv hodnotení skutkových zistení zo strany odvolacieho súdu, došlo tým k porušeniu práva žalobcov na\nspravodlivý súdny proces.\n24. Odvolací súd v napádanom rozhodnutí uviedol, že žalobcovia v konaní nepreukázali, že by\nsamotné trestné stíhanie malo priamy dopad na ich osobnostnú sféru, nedôvodná stigmatizácia\nžalobcov vyvolaná trestným stíhaním v konaní preukázaná nebola. V tejto súvislosti žalobcovia dôvodne\nzdôraznili, že vyžadovaný rozsah dokazovania rozhodujúcich skutočností nesmie pre poškodeného\npredstavovať prekážku realizácie jeho základného práva na náhradu škody (nemajetkovej ujmy)\nspôsobenej štátom, čo predpokladá upustenie od formalistického chápania dôkazného bremena. Vo\nvzťahu k dôkaznému bremenu poškodeného pri preukazovaní existencie nemajetkovej ujmy vzniknutej\nv súvislosti s nezákonným trestným stíhaním, je stabilne judikovaný najvyššími súdnymi autoritami\n(4Cdo/125/2019) názor, že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a\nosobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať\nvznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné.\nDokazovanie by sa tak následne malo zamerať už iba na konkrétnu výšku sumy priznanú ako náhradu\nza nemajetkovú ujmu.\n25. V rámci konania na súde prvej inštancie a aj v odvolaní dovolatelia pritom argumentovali, že im\nvznikla nemajetková ujma na osobnostných právach v dôsledku nezákonného trestného stíhania. Za\núčelom jej preukázania v rámci konania predkladali dôkazy, ktoré podávali informácie o ich osobách,\nako aj informácie o následkoch nezákonného trestného stíhania na súkromnom živote, rodinnom\nživote a zdravotnom/duševnom stave. Išlo o nasledovné dôkazy: 1/ výpovede žalobcov; 2/ výpisy\nz registra trestov; 3/ vykonané výsluchy svedkov M.. Z. Z., O. Š., M.. O. C. a B.. O. C., O..; 4/\n\npísomné prehlásenia rodičov a syna dovolateľa 2/, 5/ písomné prehlásenie rodičov a družky dovolateľa\n1/. S predmetnými dôkazmi sa však odvolací súd v rámci procesu hodnotenia dôkazov nijakým\nspôsobom nezaoberal. Predmetné dôkazy a ich zhodnotenie, ktoré by malo byť zachytené v odôvodnení\nnapádaného rozhodnutia, v ňom úplne absentuje, hoc tieto priamo súviseli s uplatnením nároku titulom\nnemajetkovej ujmy v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení.\n26. Vo vzťahu k dopadu nezákonného trestného stíhania na výkon práva poľovníctva žalobcov bolo\npotrebné zohľadniť a vysporiadať sa s argumentáciou žalobcov, podľa ktorých ak sa im aj podarilo zaradiť\ndo poľovníckeho života, bolo to až po právoplatnom skončení trestného stíhania, keďže počas vedeného\ntrestného stíhania im boli odobraté legálne držané zbrane. Ak odvolací súd konštatoval, že žalobcovia\nneboli vylúčení z poľovníckych združení, ktorých boli členom, uvedené nemá oporu vo vykonanom\ndokazovaní, nakoľko z výpovede žalobcu 1/ pred súdom zo dňa 27. 09. 2012, ako aj z odvolania zo dňa\n25. 11. 2019 vyplýva presný opak.\n27. Dovolatelia v tejto súvislosti dôvodne poukázali na relevantné závery rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 4Cdo/125/2019 zo dňa 27. 08. 2019, podľa ktorého: „Nemajetková ujma vzniká samotným\nporušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym\núradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky, pravda za\npredpokladu, že sa sudca bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do pozície trestne stíhaného človeka;\na to sa sudcom odvolacieho súdu v tomto konaní, žiaľ, nepodarilo, lebo aj oni postavili žalobcu do úlohy\npúheho objektu, kedy sa stáva iba prostriedkom v rukách štátnej moci (orgánov činných v trestnom\nkonaní), ktorý je potom zameniteľný aj so skutočným zločincom, a tak sa musí podrobovať excesívnym\núkonom orgánov činných v trestnom konaní, hoci vo výsledku bol nevinný, čiže aj uznesenie o vznesení\nobvinenia nemalo byť vôbec vydané. Takéto bezprávie voči ľudskej dôstojnosti musí byť v právnom\nštáte odškodniteľné (...) Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný\nživot stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik\nnemajetkovej ujmy najmä v takom prípade , ak sa preukáže, že bolo od počiatku nezákonné (...)\nPri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom\nnesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad;\ntaké rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi\ncynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého\n„nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe (...).“\n28. Dovolací súd ďalej konštatuje, že v procesnom postupe odvolacieho súdu došlo tiež k porušeniu\nzásady voľného hodnotenia dôkazov. V tejto súvislosti dovolatelia dôvodne poukázali na to, že bolo\npotrebné zohľadniť, že počas trestného stíhania sa podrobovali úkonom trestného konania a za pomoci\nobhajcov predkladali argumenty na svoju obhajobu, ak sa aj v štádiu konania pre súdom konalo v\nich neprítomnosti, uvedené nemôže oslabovať ich nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným\ntrestným stíhaním. Rovnako tomu je aj v prípade informovania verejnosti o priebehu ďalšieho trestného\nstíhania. Nielen uvalenie väzby a prepustenie z väzby bolo centrom záujmu médií, ale aj ďalší vývoj\nkauzy bol v Č. P. ostro sledovaný, a to aj napriek skutočnosti, že proces prebiehal na území Slovenskej\nrepubliky. Podaním s doplnením zo dňa 08. 08. 2012 žalobcovia súdu predložili zoznam slovenských\naj Č. periodík, ktoré informovali verejnosť o trestnom stíhaní žalobcov aj po období, kedy boli z väzby\nprepustení.\n29. Pokiaľ odvolací súd poukazoval na okolnosti predchádzajúce trestnému stíhaniu žalobcov v SR,\nžalobcovia zdôraznili, že monitorovanie ich osôb Y. orgánmi vyústilo do následnej spolupráce so\nzložkami v Slovenskej republike. Trestné stíhanie totižto bolo začaté na základe trestného oznámenia,\nktoré malo byť zdôvodnené odposluchmi vykonanými v Č. P. a týkalo sa práve im kladenej za vinu údajnej\ntrestnej činnosti predchádzajúcej päť mesiacov pred vznesením obvinenia v Slovenskej republike. Práve\npredmetná činnosť, o ktorej sa domnievali české orgány, že bola nimi páchaná a ktorá bola označovaná\nv príkazoch na domovú prehliadku a iných priestorov práve Č. orgánmi, bola preverovaná voči žalobcom\nv rámci nezákonného trestného stíhania v Slovenskej republike a ktorá im nebola preukázaná. Odvolací\nsúd opomenul, že pri domových prehliadkach v Č. P. nebola nájdená žiadna vec súvisiaca s trestnou\nčinnosťou. Hlavným merateľným ukazovateľom bezúhonnosti je výpis z registra trestov, z ktorého\nvyplýva, že žalobcovia nikdy neboli odsúdení za žiadny trestný čin a rovnako sa ani nikdy nedopustili\nžiadnych priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu, sú bezúhonnými občanmi Č.. Podozrenie Č.\norgánov sa nijako nepotvrdilo, potvrdila sa legálna držba trofejí a zbraní žalobcov.\n\n30. Nie je rozhodujúce, ako bolo vyhodnotené pôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti, ale\nto, či sa podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. S poukazom na uvedené potom hodnotiaca úvaha súdu\nspočívajúca v tom, že nemožno konštatovať, že by trestné stíhanie žalobcov v Slovenskej republike bez\nakéhokoľvek objektívneho základu a nečakane zasiahlo do tvrdenej dovtedy existujúcej dobrej povesti,\nči vedenia bezúhonného života žalobcov, nezodpovedá zásadám formálnej logiky a nevychádza zo\nskutkového stavu veci, čo má za následok porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Napokon,\npokiaľ ide o hodnotiacu úvaha odvolacieho súdu ohľadne údajného dešpektu k normám Slovenskej\nrepubliky, ani táto nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže v rámci dokazovania nebol\nvykonaný žiaden zákonne získaný dôkaz, ktorý by hodnotiacu úvahu odvolacieho súdu potvrdzoval.\n31. Zhrnúc uvedené dovolací súd dospel k záveru, že v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nza nezákonné trestné stíhanie dovolatelia dôvodne namietajú nesprávny procesný postup odvolacieho\nsúdu a danosť dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, nakoľko v hodnotení relevantných\nskutkových zistení chýbala významná časť relevantných skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo a\nzároveň boli namietané, ktoré následne mali podstatný vplyv na posúdenie všetkých kritérií určujúcich\nrozsah spôsobenej nemajetkovej ujmy v prípade nezákonného trestného stíhania. Odvolací súd sa v\nrámci hodnotenia dôkazov podľa § 191 CSP nezaoberal všetkými predloženými dôkazmi významnými\nz hľadiska dôsledného posúdenia všetkých kritérií určujúcich rozsah spôsobenej nemajetkovej ujmy v\nprípade nezákonného trestného stíhania, ale selektívne zohľadnil len tie dôkazy, ktoré boli v neprospech\nžalobcov. Zároveň možno konštatovať, že odvolací súd svojím postupom poprel účel a zmysel práva\nna náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci vrátane princípu spravodlivosti a úplného\nodškodnenia poškodeného, na ktorých takáto náhrada škody je založená.\n32. Z tohto dôvodu dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v jeho II. výroku v časti náhrady\nnemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, ako aj v závislom výroku III. o náhrade trov konania zrušil a vec\nmu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, § 450 CSP) s tým, že odvolací súd je\nviazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Je potrebné, aby odvolací súd v ďalšom\nkonaní komplexne vyhodnotil vykonané dokazovanie, v prípade potreby v zmysle § 384 ods. 1 a § 385\nods. 1 CSP nariadil pojednávanie, následne vo veci opätovne rozhodol a svoje rozhodnutie náležite\nodôvodnil, pričom sa vysporiada so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi argumentmi sporových\nstrán.\n33. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§\n453 ods. 3 CSP). Vzhľadom na zrušenie výroku III. o náhrade trov konania odpadol dôvod rozhodovať\no dovolaní žalovanej proti rozhodnutiu odvolacieho súdu výlučne len v tejto časti. V novom rozhodnutí\nodvolací súd znova rozhodne o trovách celého konania, pričom je povinný svoje rozhodnutie aj v tejto\nčasti náležite odôvodniť, reagujúc pritom tiež na argumenty strán.\n34. Vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu vo výroku I. priznávajúcom žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/\nkaždému sumu 900 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu dovolací súd konštatuje, že\nnamietané procesné vady v takej intenzite, ktorá by dosiahla porušenie práva dovolateľov na spravodlivý\nproces, nezistil.\n35. Z dovolacej argumentácie, týkajúcej sa špecificky námietkam voči rozhodnutiu odvolacieho súdu v\nčasti náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu, možno abstrahovať námietky, že odvolací súd dostatočne\nnezohľadnil špecifické okolnosti veci spočívajúce v tom, že informácie o väzbe v Slovenskej republike\nboli známe v širokom okruhu osôb kvôli značnej medializácii trestnej veci v Y. aj slovenských médiách,\npríbuzní žalobcov žili v Č. P. a väzba bola vykonaná v Slovenskej republike; išlo o tzv. kolúznu väzbu,\nktorá je najprísnejším druhom väzby; v dôsledku nezákonnej väzby žalobcovia trpeli depresiami aj so\nsuicidálnymi myšlienkami, mali problémy s prijímaním stravy a spánkom; napokon nebola zohľadnená\nprítomnosť značného odstupu času (už takmer dve desaťročia) na reparovanie nemajetkovej ujmy\nspôsobenú nezákonnou väzbou.\n36. Dovolací súd v prvom rade konštatuje, že žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy za nezákonnú väzbu a nezákonné trestné stíhanie spoločne vo výške 33.200 eur bez toho, že by\njasne tieto nároky odlíšili, t.j. akú náhradu žiadajú priznať za nezákonnú väzbu a akú náhradu žiadajú\n\npriznať za nezákonné trestné stíhanie, pričom aj odôvodnenie týchto nárokov sa v určitom rozsahu\nprelína. Odvolací súd postupoval správne, keď osobitne a špecificky vyhodnocoval dôvodnosť nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy samostatne vo vzťahu k nezákonnej väzbe a samostatne vo vzťahu k\nnezákonnému trestnému stíhaniu. V časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu\npritom žalobcom čiastočne vyhovel, keď každému priznal náhradu vo výške 900 eur. Z obsahu dovolania\npritom nevyplýva, že by dovolatelia toto čiastočné vyhovenie ich žalobe reflektovali, keď výslovne uviedli,\nže dovolaním napádajú rozhodnutie odvolacieho súdu v celom rozsahu, t.j. aj v rozsahu výroku I., ktorým\nbolo ich žalobe vyhovené. Vzhľadom na to, že základným kritériom prípustnosti dovolania je to, že ho\nmôže podať len tá strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, je dovolanie žalobcov proti výroku I.\nrozsudku odvolacieho súdu subjektívne neprípustné a je potrebné ho v tejto časti odmietnuť.\n37. Prípustným predmetom dovolacieho prieskumu je teda rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu,\nktorým vo výroku II. žalobu zamietol, vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú\nväzbu nad priznanú sumu 900 eur. Úlohou dovolacieho súdu bolo posúdiť, či v tejto časti došlo\nk dovolateľmi namietaným procesným vadám v takej intenzite, ktorá by dosiahla porušenie práva\ndovolateľov na spravodlivý proces.\n38. Vo vzťahu k zásahu do osobnostných práv žalobcov vykonaním väzby odvolací súd konštatoval, že\nžalobcovia boli obmedzení na osobnej slobode, zohľadniac nedobrovoľné obmedzenie slobody pohybu\na pobytu, odlúčenie od rodiny, vytrhnutie z rodinného, pracovného prostredia a zázemia žalobcov, už\nvýlučne uvedené okolnosti nepochybne predstavujú zásah do ich osobnostných práv čo odôvodňuje\npriznať im náhradu nemajetkovej ujmy za 30 dní strávených v ústave na výkon väzby. Uvedené finančné\nzadosťučinenie zohľadňuje a má snahu reparovať prežívanie žalobcov a ich psychické rozpoloženie\nv čase výkonu väzby, ako aj významný zásah do ich rodinného života. Odvolací súd však na strane\ndruhej nezohľadnil ako spôsobilý finančného zadosťučinenia dopad výkonu väzby na vnímanie osôb\nžalobcov v spoločnosti, v podobe narušenia dobrej povesti, dobrého mena či postavenia žalobcov,\nzohľadniac medializáciu a viaceré verejné diskusie na internetových fórach, v ktorých sa jednotlivci\nvyjadrovali k osobám žalobcov, k ich predchádzajúcemu životu či konaniu, pričom tieto nesvedčali o\ndobrom mene žalobcu 1/ alebo žalobcu 2/ a preukazovali skôr ich negatívne vnímanie žalobcov širšou\nverejnosťou, avšak v súvislosti i s iným ich konaním než bolo trestné stíhanie, resp. práve vzatie do väzby\nZ vykonaných dôkazov odvolací súd dospel k záveru, že to nebola výlučne väzba (ktorú v dôsledku\nvývoja ďalšej procesnej situácie je nutné označiť, ako nezákonnú) ktorá by zasiahla do dobrého mena\nči cti žalobcov 1/, 2/, avšak žalobcovia 1/, 2/ boli v očiach širšej verejnosti (viď. zverejnené články médií\na diskusie širšej verejnosti ) už v tom čase vnímaní i ako pytliaci, a to nielen v súvislosti s im za vinu\nkladenou činnosťou na Slovensku.\n39. Odvolací súd sa pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy riadil pravidlami, ktoré vo vzťahu k náhrade\nnemajetkovej ujmy za väzbu súdna prax (nález Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 754/2016-42, rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/24/2020) postupne vytvorila ako stabilizujúce sa kritériá určenia jej\nvýšky, keď prihliadal na povahu trestnej veci, dĺžku väzby, preukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry\npoškodeného a širšie okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo, korigované všeobecnými\nprincípmi spravodlivosti. Všetky tieto kritériá odvolací súd zohľadnil a prihliadol na ne a učinil tiež\nkomparáciu s ostatnou rozhodovacou činnosťou slovenských súdov. S poukazom na osobité okolnosti\nzistené vykonaným dokazovaním v prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že náhrada za ujmu\nvytrpenú výkonom nezákonnej väzby v trvaní jedného mesiaca je v prípade oboch žalobcov primeraná\nvo výške 30 eur za deň, t.j. celkovo vo výške 900 eur u každého zo žalobcov.\n40. Dovolací súd považuje rozhodnutie odvolacieho súdu v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy\nza nezákonnú väzbu za dostatočne odôvodnené, keď odvolací súd jasne vymedzil základné kritériá\nprimeranosti výšky náhrady a tieto následne aplikoval na prejednávanú vec, zohľadniac pritom všetky\npodstatné, z vykonaného dokazovania vyplývajúce rozhodujúce skutočnosti. Dovolací súd v procese\ndokazovania a jeho vyhodnotenia zo strany odvolacieho súdu neidentifikoval žiadne také zásadné\npochybenia či nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva žalobcov na spravodlivý proces\ns potrebou kasačného zásahu zo strany dovolacieho súdu.\n41. Nedostatky odôvodnenia súdneho rozhodnutia musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda\nich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v článku 127 ods. 1 ústavy (I.\nÚS 336/2019). Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva nedostatočnosť, ani absencia\n\nskutkových a právnych záverov, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne taká aplikácia\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,\npodstaty a zmyslu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to,\nže odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov. Aj stabilná rozhodovacia\nčinnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého\nnemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný\nsúd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich\ndôvodov a námietok.\n42. Pokiaľ dovolatelia poukazovali na to, že informácie o väzbe v Slovenskej republike boli známe v\nširokom okruhu osôb kvôli značnej medializácii trestnej veci v Č. aj slovenských médiách, odvolací súd\nsa okolnosťami medializácie dostatočne zaoberal a podrobne odôvodnil svoj záver, že medializácia a\nverejná diskusia týkajúca sa aktivít žalobcov nebola vyvolaná výlučne vzatím žalobcov do väzby, ale\nmala oveľa širší kontext (por. body 43. až 47. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Okolnosti\nspočívajúce v tom, že príbuzní žalobcov žili v Č. P. a väzba bola vykonaná v Slovenskej republike,\nako aj to, že išlo o tzv. kolúznu väzbu, ktorá je najprísnejším druhom väzby, boli odvolacím súdom\ntiež zohľadnené, keď odvolací súd konštatoval zásah do osobnostných práv žalobcov, konkrétne do\npráva na súkromný a rodinný život. Rovnako odvolací súd skonštatoval dopad nezákonnej väzby na\npsychické prežívanie žalobcov, preto dovolatelia nedôvodne namietajú, že nebolo zohľadnené, že v\ndôsledku nezákonnej väzby trpeli depresiami aj so suicidálnymi myšlienkami, mali problémy s prijímaním\nstravy a spánkom. Pokiaľ ide o namietané nezohľadnenie časového odstupu, podľa dovolacieho súdu\nnejde o také zásadné kritérium, ktoré by vo vzťahu k nezákonnej väzbe v trvaní 30 dní vyžadovalo\nšpecifickú odpoveď. Toto kritérium pritom môže byť zohľadnené ešte v rámci posúdenia nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie.\n43. Na záver je potrebné zdôrazniť, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo\nprípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania v zmysle § 420 CSP nezakladá.\nNajvyšší súd už dávnejšie dospel k záveru, podľa ktorého realizácia procesných oprávnení sa strane\nsporu neznemožňuje právnym posúdením (R 54/2012). Na tom zotrváva aj súčasná rozhodovacia\nprax dovolacieho súdu (R 24/2017 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017,\n5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba\nskutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru\no zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Ak\nteda dovolatelia svoju dovolaciu argumentáciu založil na dovolacom dôvode podľa § 420 písm. f) CSP,\nnemôžu sa v rámci uplatnenia tohto dovolacieho dôvodu úspešne domáhať prieskumu správnosti či\nnesprávnosti právneho posúdenia veci (k tomu por. napr. sp.zn. III. ÚS 219/2024).\n44. Predmetom rozhodovania odvolacieho súdu bol aj nárok žalobcov na náhradu škody vzniknutej v\nsúvislosti s ich trestným stíhaním, pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia vzniknutých v trestnom\nkonaní na obhajobu žalobcov ako obvinených (neskôr obžalovaných), nárok na náhradu škody\npozostávajúcej z nákladov spojených s prevozom osobných vecí žalobcov 1/, 2/, návštev žalobcov ich\nrodinnými príslušníkmi vo výkone väzby, nárok na náhradu škody predstavujúcej spotrebované finančné\nprostriedky zaslané žalobcom do väzby a ďalších hotových výdavkov. V tejto časti bola žaloba žalobcov\nzamietnutá. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku viazanosti dovolací\nsúd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom. K tejto časti rozhodnutia odvolacieho súdu dovolatelia neuplatnili žiadnu konkrétnu dovolaciu\nargumentáciu, dovolací súd preto súc viazaný rozsahom a dôvodmi dovolania, dovolanie v tejto časti\nako procesne neprípustné odmietol.\n45. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súdu uzatvára, že dovolanie dovolateľov je vo zvyšnej\nčasti (t.j. časti okrem nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie) procesne\nneprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.\n46. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}