{"guid": "8606784b-669e-44c6-9c97-6e341a6d5766:cb7237ee-8b2d-4e44-a10d-47d80a69f948", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6120370856.1", "spisova_znacka": "7Cdo/24/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/24/2025 z 24. 2. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2026, sp. zn. 7Cdo/24/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:6120370856.1", "identifikacne_cislo": "6120370856", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "sudca_id": 158, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martina-valentova-158", "datum_vydania": "2026-02-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "nazov": "§ 451 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-451"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-451", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cb7237ee-8b2d-4e44-a10d-47d80a69f948", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6120370856.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6120370856.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6120370856.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/24/2025\n6120370856\n24. 02. 2026\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2026:6120370856.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Prievozská\n2, IČO: 35724803, zastúpená Remedium Legal, s.r.o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53255739, proti\nžalovanej E. Z., narodenej XX. E. XXXX, F. S. XX, zastúpená ZEMPLÍN - S, občianske združenie,\nMichalovce, Topolianska 2829/174, IČO: 53360851, o zaplatenie 3.937,36 eura s príslušenstvom,\nvedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 29Csp/5/2020, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku\nKrajského súdu v Košiciach z 18. júla 2024 č. k. 2CoCsp/5/2024 - 341, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie\") rozsudkom č. k. 29Csp/5/2020 - 269 zo dňa\n11. 08. 2023 rozhodol, že žalobu v celom rozsahu zamieta (výrok I.) a žalovanej priznal voči žalobkyni\nnárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.)\n1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca pôvodne domáhal\nod žalovanej zaplatenia 3.937,36 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy\n3.577,27 eura od 23. 06. 2020 do zaplatenia a náhrady trov konania. Skutkovo žalobu odôvodnil tým,\nže dňa 16. 06. 2015 právny predchodca žalobcu (Poštová banka, a.s.) uzavrel so žalovanou Zmluvu o\nspotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXX (ďalej len ,,Zmluva\"), na základe ktorej jej poskytol úver vo\nvýške 5.000 eur a žalovaná sa zaviazala poskytnutú čiastku vrátiť spolu s úrokmi a poplatkami podľa\nZmluvy v pravidelných mesačných splátkach. Žalovaná úver riadne a včas nesplácala, čím porušila svoje\nzmluvné povinnosti a v dôsledku omeškania s úhradou predpísaných splátok právny predchodca žalobcu\nupozornil žalovanú na omeškanie s úhradou splatných splátok a možnosť predčasného zosplatnenia\núveru výzvou zo dňa 02. 01. 2019. Žalovaná dlžné splátky neuhradila, preto právny predchodca\nžalobkyne úver zosplatnil, o čom žalovanú informoval oznámením o predčasnej splatnosti úveru zo\ndňa 29. 01. 2019. Po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalovaná ešte vykonala čiastkové úhrady v\ncelkovej výške 166 eur. Pohľadávka žalobkyne ku dňu podania žaloby tak predstavovala sumu 3.937,36\neura, pozostávajúcu z istiny vo výške 3.577,27 eura, zmluvného úroku vo výške 87,85 eura, zákonného\núroku z omeškania vo výške 254,24 eura a poplatkov vo výške 18 eur. Právny predchodca žalobkyne\nv priebehu konania postúpil pohľadávku na žalobkyňu zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa zo dňa\n26. 04. 2022.\n1.2. Súd prvej inštancie prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom z 08. 09. 2021, v ktorom žalovanej\nuložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.699,07 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od\n23. 06. 2020 do zaplatenia, konanie o zaplatenie sumy 446 eur zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu\nzamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. Po odvolaní žalovanej voči vyhovujúcemu\nvýroku rozsudku bol tento rozsudok zrušený vo vyhovujúcom výroku a vrátený súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoCsp/97/2021-169 z 27. 04. 2022 pre\npredčasné a nepreskúmateľné závery súdu prvej inštancie v skutkových okolnostiach prípadu.\n\n1.3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci vykonal ďalšie dokazovanie. Na zistený skutkový stav\naplikoval ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ\"), § 503 ObZ, § 1 ods. 1, 2 zákona\no spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ\"), § 7 ods. 1 ZoSÚ, § 9 ods. 1, 2 ZoSÚ, § 11 ods. 1 písm. a),\nb), d) ZoSÚ, § 17 ods. 1, 2 ZoSÚ, § 92 ods. 8 Zákona o bankách, § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka\n(ďalej len „OZ\"), § 53 ods. 1, 4, 5, 9 OZ, § 54 ods. 1, 2 OZ, § 524 ods. 1, 2 OZ, § 525 ods. 1, 2 OZ,\n§ 517 ods. 1, 2 OZ, § 565 OZ, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. V súlade s vyššie uvedenými\nustanoveniami súd prvej inštancie mal za preukázané, že neboli sporné skutočnosti vyplývajúce z\nobsahu žaloby a k nej predložených dôkazných listín, a to že právny predchodca žalobkyne (Poštová\nbanka, a.s.) uzavrel so žalovanou dňa 16. 06. 2015 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX,\nna základe ktorej žalovanej poskytol úver vo výške 5.000 eur a žalovaná sa úver zaviazala splácať v 108\nmesačných splátkach po 70 eur, so splatnosťou prvej splátky dňa 25. 07. 2015, s termínom poslednej\nsplátky dňa 25. 06. 2024, s RPMN vo výške 10 %, s fixnou úrokovou sadzbou 9,50 % v deň uzavretia\nzmluvy, s celkovou čiastkou, ktorú mala žalovaná zaplatiť vo výške 7.430,76 eura. Právny predchodca\nžalobkyne upozornil žalovanú výzvou zo dňa 02. 01. 2019 na omeškanie s úhradou splatných splátok a\nmožnosť predčasného zosplatnenia úveru. Žalovaná dlžné splátky neuhradila, preto právny predchodca\nžalobcu úver zosplatnil, o čom žalovanú informoval oznámením o predčasnej splatnosti úveru zo dňa 29.\n01. 2019. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 26. 04. 2022 právny predchodca žalobkyne\n(postupca) postúpil pohľadávku uplatnenú v tomto konaní na žalobcu ako postupníka. Predmetom\nkonania zostalo zaplatenie sumy 1.699,07 eura a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne od 23. 06.\n2020 do zaplatenia.\n1.4. Uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 08. 09. 2022, sp. zn. 29Csp/5/2020-202 bolo vyhovené\nnávrhu žalobkyne na zmenu účastníka konania, tak že na miesto žalobkyne vstúpila do konania\nspoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o.\n1.5. Súd prvej inštancie v rozsudku konštatoval, že žalobkyňa nie je v tomto spore aktívne vecne\nlegitimovaným subjektom, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Podľa súdu prvej inštancie žalovaná\nbola v omeškaní so splátkou splatnou dňa 25. 11. 2018 vo výške 70 eur, pričom do omeškania sa\nžalovaná dostala 26. 11. 2018, najbližšou nasledujúcou splátkou splatnou po uplynutí lehoty troch\nmesiacov od omeškania so zaplatením, t.j. po 26. 11. 2018 bola splátka splatná dňa 25. 03. 2019 (pretože\ndo splatnosti splátky splatnej dňa 25. 02. 2019 ešte neuplynuli tri mesiace). Veriteľ v písomnom podaní\nzo dňa 02. 01. 2019 upozornil žalovanú, že ku dňu 02. 01. 2019 je pohľadávka banky vyplývajúca zo\nzmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti. Mimoriadnu splatnosť úveru veriteľ vyhlásil\nku dňu 29. 01. 2019, avšak týmto dňom nedošlo k uplynutiu troch mesiacov od splatnosti splátky, pre\nomeškanie ktorej sa stal splatný celý dlh. Súd prvej inštancie konštatoval, že požiadanie o úhradu celého\nzostatku dlhu naraz je možné len po uplynutí 3 mesiacov od splatnosti niektorej neuhradenej splátky,\nčo však zo strany veriteľa nebolo splnené a týmto nesplnením zákonnej podmienky nedošlo k platnému\nzosplatneniu dlhu. Súd prvej inštancie tento spor uzavrel tak, že na žalobkyňu nebola pohľadávka, ktorej\nzaplatenia sa žalobou domáha, riadne postúpená, pretože podľa § 17 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v spojení\n§ 92 ods. 8 Zákona o bankách sa v konkrétnom prípade nepostupovala pohľadávka po konečnom\ntermíne splatnosti spotrebiteľského úveru a nebola postupovaná pohľadávka, ktorá sa stala splatnou\npred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pretože nedošlo k platnému a zákonnému\nvyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru.\n1.6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP\").\n2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd\") rozsudkom zo dňa 18. júla 2024 č. k. 2CoCsp/5/2024\n- 341 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I.) a stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho\nkonania (výrok II.).\n2.1. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov\npodľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a v rozsahu námietok žalobkyne vymedzených v podanom\nodvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a odvolacie dôvody neboli naplnené. Rozsudok\nsúdu prvej inštancie považoval za vecne správny, a preto ho potvrdil.\n2.2. Podstatou odvolania žalobkyne bola polemika so spôsobom, ako súd prvej inštancie vyhodnotil\nvyhlásenie predčasnej splatnosti celého úveru a následne aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne v tomto\nspore. Je nespornou skutočnosťou, že pohľadávka uplatňovaná v konaní voči žalovanej vyplývala\nzo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia o\npredpokladoch postúpenia pohľadávky z takej zmluvy vyplývajúcich z § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ,\n§ 17 ods. 1 ZoSÚ a § 92 ods. 8 Zákona o bankách.\n\n2.3. Odvolací súd uviedol, že stratou výhody splátok je stav, keď v dôsledku delikvencie dlžníka, v zmysle\nomeškania so splnením niektorej splátky, a následnej legitímnej žiadosti veriteľa, nastane splatnosť celej\nneuspokojenej časti pohľadávky naraz, čím sa negujú účinky rozloženia dlhu na jednotlivé splátky. V\nrežime § 565 OZ nenastáva teda splatnosť celej pohľadávky omeškaním dlžníka so splatením niektorej\nzo splátok, ale je podmienená dispozitívnym úkonom veriteľa vo forme žiadosti o plnenie celku, na\nktorú je veriteľ v dôsledku omeškania dlžníka oprávnený. Toto svoje právo veriteľ môže, ale nemusí\nvyužiť, a je na rozhodnutí veriteľa, pre omeškanie ktorej splátky toto právo využije. V prípade, ak sa\nveriteľ rozhodne, že pre neuhradenie niektorej zročnej splátky toto právo využije, môže tak urobiť len za\nsplnenia podmienok uplynutia 3 mesiacov od zročnosti neuhradenej splátky (53 ods. 9 OZ), upozornenia\nna možnosť využitia práva úver zosplatniť najmenej 15 dní pred jeho využitím (§ 53 ods. 9 OZ) a zároveň\nvyužitie tohto práva veriteľa do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky (§ 565 OZ).\n2.4. Ďalej odvolací súd poukázal na to, že účinky prejavu vôle doručované adresátovi môžu nastať\nlen v prípade, ak je v konaní preukázané, že zásielka bola riadne doručovaná na adresu dlžníka.\nNepostačuje len akékoľvek odoslanie zásielky (nepostačujú podacie hárky podané na prepravu), ako\nto vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 5Cdo/129/2010 a 5Cdo/36/2020, keďže rozhodujúce\nje objektívne hľadisko, teda možnosť adresáta reálne sa oboznámiť s obsahom vôle veriteľa, až kedy\nmôžu nastať právne účinky prejavenej vôle, či už na vyvolanie predčasnej splatnosti celého dlhu alebo\nsmerujúcej k splneniu zákonných predpokladov výzvy na úhradu dlhu, s ktorým hmotnoprávna úprava\nspája oprávnenie veriteľa na jeho zosplatnenie. Žalobkyňa mohla nadobudnúť oprávnenie na vymáhanie\npohľadávky voči žalovanej na základe zmluvy o postúpení pohľadávky (§ 524 OZ) len v prípade, ak\nby predmetom postúpenia bola pohľadávka zo spotrebiteľského úveru po konečnej splatnosti vrátane\núčinného zosplatnenia dlhu (§ 17 ZoSÚ), a súčasne, ak by žalovaná bola v omeškaní s plnením dlhu\npo dobu dlhšiu ako 90 dní, a to napriek predchádzajúcej písomnej výzve banky, ako to vyžaduje § 92\nods. 8 Zákona o bankách.\n2.5. Odvolací súd uviedol, že v prípade, akou je prejednávaná vec, kedy v spotrebiteľských sporoch\nžalobcom je subjekt, ktorý odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu zo zmluvy o postúpení pohľadávok,\nrozhodovacia prax súdov je ustálená v požiadavke skúmania aktívnej vecnej legitimácie najmä vo vzťahu\nk dodržaniu § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorý stanovuje podmienky pre platné postúpenie bankovej\npohľadávky inému subjektu v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 a § 565 OZ. Žalobkyňa do súdneho\nspisu nedoručila písomnosti preukazujúce splnenie týchto povinností. Žalobkyňa súdu prvej inštancie\ndoručila podací hárok zo dňa 03. 01. 2019, čo preukazuje, že toho dňa odoslala na poštovú prepravu\nzásielku určenú pre žalovanú, no nepreukázala doručenie tejto písomnosti a teda to, že sa predmetná\nzásielka dostala do dispozičnej sféry žalovanej. Odvolací súd dodal, že až dôjdením prejavu vôle do\ndispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu\nje právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať, pričom poukázal na\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/129/2010, a tiež uznesenie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/43/2019.\n2.6. Z uvedeného bolo pre odvolací súd zrejmé, že neboli splnené právnou úpravou vyžadované\npodmienky postúpenia ku dňu predchádzajúcemu účinnosti zmluvy o postúpení (26.4.2022), od ktorej\nžalobkyňa odvodzovala svoju aktívnu vecnú legitimáciu, a teda právo na plnenie voči žalovanej ako jej\nnový veriteľ. Zároveň odvolací súd uviedol, že z tohto dôvodu sú odvolacie námietky žalobkyne, ktoré\nsa týkajú určenia prvej omeškanej splátky žalovanej, nedôvodné.\n2.7. Zmluva o postúpení pohľadávky je pre nenaplnenie zákonom stanovených predpokladov podľa\n§ 92 ods. 8 OZ neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ, § 525 OZ), tento záver zodpovedá už\nustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj napr. 1Cdo/147/2017,\n7Cdo/26/2017). Judikatórnej praxi najvyšších súdnych autorít zodpovedá tiež procesný postup súdu a\nz neho vyvodené hmotnoprávne následky vyplývajúce z jeho povinnosti aj bez námietok prihliadať na\nneplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok osobitne v konaní s ochranou slabšej strany sporu, kedy\ndôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách zaťažuje\nveriteľa, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa (NS SR\n4Cdo/162/2020). Bez zreteľa na skutočnosť, že dlžník ostáva v prípade nesplnenia svojho záväzku\nnaďalej zaviazaný povinnosťou na vrátenie dlhu, v zmysle zákonnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských\nsporov je právne významné, kto je veriteľom spotrebiteľa a pokiaľ postúpenie pohľadávky odporuje\nzákonu, na takúto absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada súd ex offo.\n2.8. Opodstatnené neboli ani výhrady odvolateľky vo vzťahu k tvrdenému rozporu právneho názoru súdu\nprvej inštancie, ktorý pokiaľ pripustil uznesením vstup žalobkyne do konania na základe predloženej\nzmluvy o postúpení, bol povinný podľa odvolateľky vychádzať z takto prejudikovaného názoru o\nexistencii aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Žalobkyňa sa stala účastným sporu na základe\n\nprocesného rozhodnutia v zmysle § 80 ods. 2 CSP. Rozsah skutkových zistení a právneho posúdenia\nsúdu pri rozhodovaní o vstupe ďalšieho subjektu do konania sa viaže len na skúmanie podmienok\nkonania (§ 161 CSP), pokiaľ ide o subjekty sporu, k ich právnej a procesnej subjektivite, nie však vecnej\nlegitimácii, a tomu, či existuje taký prejav vôle, s ktorým zákonná úprava spája účinky prevodu, resp.\nprechodu práv a povinností, ktoré sú predmetom súdneho sporu. Ak nie sú zrejme zjavné nedostatky\nprávneho úkonu, na základe ktorého žalobca takýto procesný úkon učinil, ani neexistujú prekážky\nkonania, súd jeho návrhu vyhovie. Vyhodnotenie aktívnej vecnej legitimácie teda toho, či tvrdené\nprávo veriteľa naozaj existuje, je už otázkou právneho posúdenia súdom vzťahujúce sa k meritórnemu\nrozhodnutiu vo veci samej. Vyhodnotenie splnenia predpokladov pre procesnú zmenu sporovej strany,\nsa skúma z procesného hľadiska, či prejav vôle je spôsobilý vyvolať účinky sledované zákonom v\nzmysle prevodu alebo prechodu práva na iného. Konanie a rozhodovanie vo veci samej, v ktorom\nštádiu skúma otázku skutočnej existencie práva veriteľa je až výsledkom vykonaného dokazovania\npredchádzajúceho meritórnemu rozhodnutiu súdu. Samotné rozhodovanie v štádiu procesného úkonu\n- rozhodnutia o zmene sporovej strany v žiadnom smere neprejudikuje rozhodnutie súdu vo veci\nsamej (NS SR 4Cdo/113/2006, 1Obdo/4/2014, 2Obdo/102/2020, Komentár autorov Civilného sporového\nporiadku M. Števček a spol., II. vydanie, rok 2022, strana 303 - 307). Odvolací súd uviedol, že súd\nprvej inštancie rozhodol o vstupe žalobkyne do konania na základe zákonom predvídaného postupu a\naplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy, ktorú aj správne interpretoval, a následne správne konštatoval\nnedostatok jej aktívnej vecnej legitimácie na uplatnenie pohľadávky voči žalovanej.\n2.9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovaná bola v odvolacom konaní\núspešná, ale žiadne preukázateľné trovy jej v ňom nevznikli. Žalobca bol neúspešný, preto mu náhrada\ntrov odvolacieho konania neprislúcha. A tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnej\nzo strán.\n3. Žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka\") podala voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP, § 421 ods. 1 písm. a) CSP, žiadajúc, aby dovolací súd\nzrušil v celom rozsahu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n3.1. Dovolateľka namietala porušenie práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP v súvislosti\ns nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, keďže odvolací\nsúd podľa názoru žalobkyne odôvodnil svoj rozsudok zmätočne, nekonzistentne a nepredvídateľne,\nnakoľko právne závery odvolacieho súdu uvedené v odôvodnení sú v extrémnom rozpore s doslovným\nznením zákona, odbornej literatúry, ako aj právnymi závermi v rozhodnutiach najvyšších súdnych\nautorít a iných krajských súdov, čo žiadnym spôsobom neprispieva k princípu právnej istoty. Ak\nkonajúci súd pripustil zmenu na strane žalobkyne a následne žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej\nlegitimácie na strane žalobkyne zamietol, potom je následný záver konajúceho súdu v rozhodnutí o veci\nsamej nepreskúmateľný a v rozpore so svojím predchádzajúcim záverom, čím nesprávnym procesným\npostupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces.\n3.2.\nDovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ktorý je daný vtedy, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu závisí od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odkloní\nod rozhodovacej súdnej praxe dovolacieho súdu dovolateľka vymedzila pri riešení právnej otázky,\nktorá sa týka skutočnosti: „či doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom\nspôsobuje účinky riadneho doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ.\" Uviedla, že v otázke doručovania\ndo dispozičnej sféry zaujal stanovisko dovolací súd v judikáte publikovanom v zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky pod R 4/2021. V tejto súvislosti poukázala aj na uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/90/2023 zo dňa 29. 11. 2023 v skutkovo a\nprávne zhodnej otázke. Podľa názoru žalobkyne táto považuje za nesprávne právne posúdenú otázku,\nči doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom spôsobuje účinky riadneho\ndoručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ s tým, že poukazuje najmä na odklon od rozhodnutí\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/129/2010, sp. zn. 1ObdoV 63/2005 a sp. zn.\n5Cdo/36/2020, publikované v zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\npod R 4/2021, ako aj v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sp. zn. 4Cdo/90/2023 z\n29. 11. 2023. Predmetnou položenou dovolacou otázkou sa už dovolací súd zaoberal v rozhodnutí\nsp. zn. 5Cdo/36/2020, publikovanom v zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky pod R 4/2021, ktoré treba považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu. Zároveň pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne v tomto konaní poukázala na odklon\nodvolacieho súdu od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej súd\nskúma aktívnu vecnú legitimáciu ex offo - činí tak kedykoľvek v priebehu konania a bez akýchkoľvek\n\nrozumných pochybností tak činí v čase, kedy má dôjsť k zmene subjektu na strane žalobcu. Súdne\nrozhodnutia (aj keď procesnej povahy) by si z logiky veci nemali protirečiť a poukázala pritom na\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/57/2020 zo dňa 29. 09. 2021. Žalobkyňa\nodôvodnila nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v súlade s prostriedkami procesného\nútoku, ktoré už v konaní uviedla. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 OZ vyplýva, že právna konštrukcia\ndoručovania upravená týmto ustanovením má za účel zabezpečiť spravodlivé vyvažovanie záujmov\nzmluvných strán. Vo vzťahu k samotnému podaciemu hárku poukázala na rozhodovaciu prax najvyšších\nsúdnych autorít, a to uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/90/2023 z 29. 11.\n2023, sp. zn. 2 Sžf 8/2009 zo dňa 06. 07. 2010, sp. zn. 5Obdo/2/2017 zo dňa 30. 01. 2018, uznesenie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 174/09-19 zo dňa 24. 06. 2009. Žalobkyňa považuje\nza preukázané, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít,\nak neakceptoval podací hárok ako dôkaz o doručení písomnosti do dispozičnej sféry žalovanej, pričom\nsa jedná o kardinálnu otázku v konaní, od ktorej závisí úspech žalobkyne v predmetnom spore (aktívna\nlegitimácia žalobkyne). V posudzovanom prípade teda došlo v súlade s ust. § 565 OZ a § 53 ods.\n9 OZ k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a nemožno súhlasiť so závermi súdu prvej\ninštancie, že by bolo uplatnenie tohto práva vykonané v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho súd prvej\ninštancie vec nesprávne právne posúdil, ak napriek tomu dospel k záveru o neplatnom uplatnení práva\nna vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru.\n4. Žalovaná sa vo vyjadrení k dovolaniu v plnom rozsahu stotožňuje so závermi odvolacieho súdu,\nrozsudok považuje za vecne a obsahovo správny a dovolanie podané žalobkyňou za účelové. Žalobkyňa\nnepreukázala doručenie postúpenia pohľadávky žalovanej, čím neuniesla dôkazné bremeno. Tvrdenie\nžalobkyne, že pohľadávka bola žalovanej doručená do jej dispozičnej sféry nemá oporu v zákone.\nPoukázala na body 21. až 24. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, s tým, že svoju argumentáciu\noprela aj o citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/129/2010, sp.\nzn. 5Cdo/36/2020, sp. zn. 3Cdo/43/2019, na ktoré odkázal odvolací súd. Žalobkyňa sa nevysporiadala s\npreukázaným tvrdením žalovanej, a to, že zmena účastníka v konaní nezakladá automaticky jej aktívnu\nvecnú legitimáciu a preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne zamietol\na rozsudok odvolacieho súdu potvrdil.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd\" alebo „najvyšší súd\") ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.\n6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna\núprava jeho prípustnosti. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v\nsystéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. V zmysle § 419 CSP\nje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým\nje dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\nDovolanie podľa § 420 písm. f) CSP\n7. Žalobkyňa prípustnosť dovolania v danej veci vyvodzovala (aj) z ustanovenia § 420 písm. f) CSP,\nv zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Dovolateľka v týchto súvislostiach namietala, že odvolací súd odôvodnil svoj potvrdzujúci\nrozsudok zmätočne, čo žiadnym spôsobom neprispieva k princípu právnej istoty. Ide o nepredvídateľné\na nepreskúmateľné rozhodnutie, ktoré len zdanlivo poskytuje odpoveď na základnú otázku konania\nohľadom preukázania doručovania do dispozičnej sféry adresáta prostredníctvom podacieho hárku,\nresp. doručovania ako takého.\n8. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je\nvýznamný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle\ntohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade\n\nskutočne došlo (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/41/2017, sp. zn. 3Cdo/214/2017, sp. zn.\n8Cdo/5/2017, sp. zn. 8Cdo/73/2017, sp. zn. 9Cdo/213/2021). Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť\nargumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k nim tvrdenej vade zmätočnosti, pričom takúto vadu v\nprocesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.\n9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny\nprocesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením\nsúdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu (resp.\núčastníka konania), právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku\nspojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n10. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. v uznesení sp. zn. III.\nÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách.\nProcesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych\npredpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje\nako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej\nmoci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými\nvýkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i\nzjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich\nprávnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky\nalebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda\nich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa\nzistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam\naplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú\nzjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne\njednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS\n301/06).\n10.1. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v\nrozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia\nzaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo\nodmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na\nspravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n11. V súvislosti s námietkou dovolateľky o nedostatočnom odôvodnení a nepresvedčivosti odôvodnenia\nrozsudku odvolacieho súdu dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa\nkritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej\nštruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Za\nprocesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP je vo všeobecnosti možné považovať to, že odvolací\nsúd rozhodnutie neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, avšak v tomto prípade tomu tak nie\nje. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných\nustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.\nOdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje jasné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých\nzaložil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa dostatočne a logicky vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi\nskutočnosťami a s odvolacími námietkami. Konajúce súdy zaoberajúc sa aktívnou vecnou legitimáciou\nžalobkyne skúmali a následne dôsledne odôvodnili, či boli dodržané podmienky postúpenia bankovej\npohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách keď dospeli k záveru, že tieto podmienky splnené\nneboli. Odvolací súd označil za nesporné, že žalobkyňa nedoručila do súdneho spisu žiadne písomnosti\npreukazujúce účinné doručenie výzvy žalovanej, nakoľko podacie hárky osvedčujú odoslanie zásielky,\nnie však jej dôjdenie do dispozičnej sféry adresáta; z uvedeného dôvodu neuplatnil ani zákonom\npredvídaný spôsob fikcie dôjdenia prejavu vôle podľa § 45 ods. 1 OZ. Svoje rozhodnutie založil na\nzrozumiteľnej argumentácii, že Zmluva o postúpení pohľadávky je podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001\n\nZ. z. neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ), nestačilo v spore preukázať podanie zásielky na pošte,\nale aj to, že pošta zabezpečila dôjdenie zásielky do dispozičnej sféry adresáta, čím mu bola vytvorená\nobjektívna možnosť oboznámiť sa s ňou, s jej obsahom.\n12. Z obsahu dovolania je celkom zrejmé, že žalobkyňa sa svojou argumentáciou existencie vady\nzmätočnosti snaží spochybniť aj právne posúdenie sporu odvolacím súdom (rovnaké námietky uvádza\naj pri nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom podľa § 421 ods. 1 CSP), ktorá však aj v\nprípade jej opodstatnenosti by mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku,\nnezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP (k tomu pozri aj R\n24/2017, 9Cdo/248/2021, 9Cdo/265/2021).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\n13. Dovolateľka vyvodila prípustnosť dovolania v danej veci aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a)\nCSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania, (či dovolateľkou napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady\n(po prijatí záveru o prípustnosti dovolania).\n14. Relevanciu podľa § 421 ods. 1 CSP má právna otázka (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa\nodvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 432 ods. 1 CSP), a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne\nokolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli\ninak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.\n15. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolateľ povinný\nkonkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, vysvetliť a\noznačením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom\nodklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, uviesť, ako by mala byť táto otázka správne\nriešená. Žalobkyňa v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke,\n„či doručenie výzvy veriteľa do dispozičnej sféry spotrebiteľa preukázané podacím hárkom spôsobuje\núčinky riadneho doručovania do dispozičnej sféry\". Z obsahu dovolania možno ustáliť to, že žalobkyňa\nsa nestotožňuje s právnymi závermi súdov nižších inštancií ohľadne preukázania doručenia výzvy na\nplnenie žalovanej, pričom v dovolaní tvrdí, že doručenie výzvy preukázala poštovým podacím hárkom, z\nčoho možno vyvodiť jej nesúhlas s právnym záverom odvolacieho súdu, že podací hárok nepreukazuje\ndoručenie výzvy, teda nepreukazuje skutočnosť, že sa výzva dostala do dispozičnej sféry žalovanej.\nPodľa názoru žalobkyne sa mal odvolací súd odkloniť od právnych záverov vyslovených v rozhodnutiach\ndovolacieho súdu R 4/2021, 5Cdo/129/2010, 1ObdoV/63/2005, 5Obdo/2/2017 a rozhodnutia ústavného\nsúdu I. ÚS 174/09.\n16. Rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky ako R 4/2021 bolo pôvodne najvyšším súdom vydané v dovolacom konaní\nvedenom pod sp. zn. 5Cdo/36/2020; ide o rozhodnutie, z ktorého záverov vychádzali nižšie súdy pri\nposúdení otázky účinkov doručenia výzvy na plnenie. V tomto rozhodnutí dovolací súd konštatoval, že\njednou z podmienok platného postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt v zmysle ustanovenia § 92\nods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. je okrem písomnej výzvy banky aj omeškanie klienta trvajúce nepretržite\nviac ako 90 kalendárnych dní, čo i len s časťou dlhu, pričom tieto podmienky musia byť splnené\nkumulatívne, inak je postúpenie pohľadávky postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho úkonu v\nzmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom. V otázke doručovania výziev pri zosplatnení úveru dovolací\nsúd zaujal jednoznačný názor, že „koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti\nväčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov,\nakým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2\nods. 3 OZ si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona,\nak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno\nodchýliť. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 OZ vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa\nodchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená\ntýmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi\nprávneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby\núčinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci\n\nprávny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a\nvyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí\njej doručenie hoci i z nedbanlivosti, (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti\ndruhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta,\naby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom\nzmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav\nvôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne\noboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné\nbremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom\ndoručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.\" Za podstatné\npovažoval, aby adresát mal možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle odosielateľa, teda aby sa tento\nprejav vôle dostal do jeho dispozičnej sféry, pričom povinnosťou odosielateľa je preukázať doručenie\nprejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta, (teda nie je nutné preukazovať doručenie priamo do vlastných\nrúk adresáta). Preukázanie takto definovaného účinného doručenia však nie je možné zamieňať s\npreukázaním odoslania prejavu vôle. Práve z tejto názorovej línie vychádzal aj odvolací súd vo svojom\nrozhodnutí, správne ich interpretoval a aplikoval na prejednávanú vec; tieto závery dovolacieho súdu sú\nv priamom protiklade s tvrdeniami žalobkyne v dovolaní.\n17. Rovnako ani v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/129/2010, 1ObdoV/63/2005,\ndovolací súd nevyslovil také právne posúdenie veci, ktoré by mohlo akokoľvek spochybniť právne\nzávery vyslovené odvolacím súdom v napadnutom rozhodnutí. Dovolací súd sa v rozhodnutí sp.\nzn. 5Cdo/129/2010 zaoberal otázkou účinného doručenia vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady\nnájomcovi a v tejto súvislosti konštatoval potrebu objektívnej možnosti nájomcu sa s týmto vyhlásením\noboznámiť, avšak bez nutnosti túto objektívnu možnosť aj skutočne využiť. Predmetom rozhodnutia\ndovolacieho súdu sp. zn. 1ObdoV/63/2005 bola zase otázka, či pri doručovaní pozvánky na valné\nzhromaždenie boli dodržané podmienky § 129 ods. 1 Obchodného zákonníka a rovnako aj podmienky\nupravené v spoločenskej zmluve. Čo sa týka rozhodnutí sp. zn. 5Obdo/2/2017 a I. ÚS 174/09, v nich bola\nriešená otázka odoslania podania, a nie jeho doručenia, preto odkaz dovolateľa na uvedené rozhodnutia\nje bez právnej relevancie z hľadiska ňou tvrdeného odklonu.\n18. Dovolací súd záverom opakovane uvádza, že dovolateľ je zo zákona povinný nielen uviesť\nprávne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne (a vyložiť, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia), ale tiež konfrontovať túto nesprávnosť s doterajšou rozhodovacou činnosťou\ndovolacieho súdu, lebo tomu patrí úloha zjednocovať rozhodovaciu prax súdov v civilnom konaní. Podľa\ntoho je dovolateľ povinný vymedziť, v čom vidí splnenie predpokladov prípustnosti dovolania a pokiaľ\ndovolateľ uplatňuje dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, mal by v dovolaní uviesť, ktorý\nz predpokladov vymedzených v tomto ustanovení je naplnený a prečo. Dovolateľ je povinný jasne a\nzrozumiteľne vymedziť relevantnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a uviesť, v čom sa odvolací\nsúd odchýlil od tejto relevantnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V prejednávanej veci však\nžalobkyňa takto nepostupovala a odlišnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej by sa mal\nodvolací súd odchýliť, nevymedzila. Rozhodnutia dovolacieho súdu, o ktoré žalobkyňa opiera dôvodnosť\ndovolania, žiadnym spôsobom nenapĺňajú definičné znaky podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pretože\nv nich dovolací súd nevyslovil také právne závery, od ktorých by sa v prejednávanej veci odvolací súd\nodchýlil. Dovolací dôvod uplatňovaný podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto nie je prípustný, pretože\nneexistuje dovolateľkou tvrdený rozpor záverov odvolacieho súdu s rozhodovacou praxou dovolacieho\nsúdu. Dovolací súd opakovane uvádza, že žalobkyňa v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie\nveci odvolacím súdom v otázke, či doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom\nspôsobuje účinky riadneho doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ. Súdy nižšej inštancie však boli\nnázoru, že doručenie výzvy - oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, príp. inej výzvy v zmysle §\n92 ods. 8 zákona o bankách nemali za preukázané.\n19. Dovolací súd ešte v súvislosti s možnými úvahami o existencii tzv. ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu (R 71/2018) upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v skutkovo a právne\nobdobných veciach sa predmetnou otázkou dovolací súd zaoberal v celom súhrne vzájomne na seba\nnadväzujúcich rozhodnutiach: sp. zn. 5Cdo/133/2023, 1Cdo/68/2023, 3Cdo/39/2023, 2Cdo/182/2022,\n9Cdo/295/2021, 7Cdo/70/2023, 4Cdo/186/2024, v dôsledku čoho je možné v nich vyslovené právne\nnázory považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Vec prejednávajúci senát sa v\ncelom rozsahu stotožňuje so závermi vyslovenými v týchto rozhodnutiach a v okolnostiach posudzovanej\n\nveci na ne v celosti poukazuje. Na margo dovolateľkou preferovaného uznesenia z 29. novembra 2023\nsp. zn. 4Cdo/90/2023, podľa ktorého „právny názor odvolacieho súdu, že žalobkyňa nepreukázala,\nže predmetné výzvy žalovanému doručila, keď neakceptoval podacie hárky o ich podaní na poštovú\nprepravu na adresu žalovaného, ktorými žalobkyňa doručovanie výziev preukazovala, nie je správny\"\ndovolací súd, teraz už v kontexte vyššie menovanej recentnej judikatúry najvyššieho súdu uvádza,\nže povinnosť predložiť vec veľkému senátu (§ 48 CSP) nevzniká, ak senát, nasledujúc ustálenú\nrozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu sa dostáva do rozporu s iným, ojedinele vysloveným právnym\nnázorom. Z citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu (5Cdo/133/2023, 1Cdo/68/2023, 3Cdo/39/2023,\n2Cdo/182/2022, 9Cdo/295/2021, 7Cdo/70/2023, 4Cdo/186/2024) vo vzťahu k preskúmavanej veci\nvyplýva, že otázkami nastolenými dovolateľom v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 432 ods.\n1 CSP sadovolací súd zaoberal a zaujal k nim jednotné stanovisko (rozhodovacia prax dovolacieho\nsúdu už viacej nie je rozdielna). Vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu tak zdieľa názor súladný s\nabsolútne väčšinovým názorom praxe dovolacieho súdu, že predloženie samotného podacieho hárku\nsamo o sebe ešte nedokazuje, že došlo k dôjdeniu zásielky - výzvy a oznámenia aj do dispozičnej\nsféry žalovaného na adresu uvedenú v zmluve o úvere, t. j. nepreukazuje, aký bol osud zásielky po\njej odovzdaní na pošte. Aj keď na doručovanie zásielky prostredníctvom poštového doručovateľa nemá\nodosielateľ vplyv a dosah, ustanovenie § 45 ods. 1 OZ jednoznačne vyžaduje, aby prejav vôle došiel\nadresátovi - neprítomnej osobe. Nestačí teda v spore preukázať podanie zásielky na pošte, ale aj to,\nže pošta zabezpečila dôjdenie zásielky do dispozičnej sféry žalovaného ako adresáta, čím mu bola\nvytvorená objektívna možnosť oboznámiť sa s ňou a s jej obsahom.\n20. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vady\nzmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje\nproti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne\nposúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako\ndovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.\n21. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}