{"guid": "9afd3ff3-af9d-4bc5-a707-89008473848b:0a350e2d-34a0-401e-9247-3e13a43f55e7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6120300142.1", "spisova_znacka": "4Cdo/54/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/54/2025 z 30. 6. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2026, sp. zn. 4Cdo/54/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:6120300142.1", "identifikacne_cislo": "6120300142", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr.Ing. Mario Dubaň", "sudca_id": 141, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ing-mario-duban-141", "datum_vydania": "2026-06-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": "Náhradu za vecné bremeno zriadené zo zákona podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. nemožno naďalej chápať ako jednorazovú, ak ani po viac ako šestnástich rokoch od účinnosti tohto zákona nedošlo zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 zákona č. 66/2009 Z. z.) k definitívnemu usporiadaniu vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou alebo vyšším územným celkom; takýto výklad v spojení s uplynutým časom popiera účel zákona a obmedzenie vlastníckeho práva za jednorazovú náhradu by fakticky znamenalo vyvlastnenie pozemku. Pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva, ktoré trvá dlhý čas, je ústavný dôvod na priznanie opakujúcich sa dávok primeranej náhrady počas trvania obmedzenia. Do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 CSP) patrí s prihliadnutím na čl. 3 CSP aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky; právny názor o prekonaní skoršej judikatúry o jednorazovej povahe náhrady je uplatniteľný na právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov vyhlásené po právoplatnosti uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2025.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobkyňa ako podielová spoluvlastníčka pozemkov, ktoré mesto užíva ako verejnú zeleň, sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia za ich užívanie. Súdy nižších inštancií žalobu zamietli s odôvodnením, že pozemky podliehajú režimu zákona č. 66/2009 Z. z., dňom jeho účinnosti vzniklo zákonné vecné bremeno v prospech mesta a nárok na jednorazovú náhradu zaň sa premlčal uplynutím troch rokov. Dovolateľka namietala, že odvolací súd sa nevysporiadal s jej argumentom o protiústavnosti jednorazovej náhrady (§ 420 písm. f) CSP), a súčasne nesprávne právne posúdenie veci (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolací súd s poukazom na uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2025 a PL. ÚS 9/2026 a zjednocujúce stanovisko PLz. ÚS 1/2026 uzavrel, že zotrvanie na jednorazovej povahe náhrady už nie je ústavne udržateľné, keďže ani po takmer 16 rokoch nebol dosiahnutý účel zákona, a odôvodnenie nižších súdov založené výlučne na tomto výklade zakladá vadu podľa § 420 písm. f) CSP. Rozsudok odvolacieho súdu aj rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, ktorý nárok opätovne posúdi so zreteľom na dlhodobé neusporiadanie vlastníckych vzťahov bez viny vlastníka pozemku. Obiter dictum uviedol, že otázka, či daná lokalita je verejnou zeleňou, je otázkou skutkovou, nie právnou.", "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "nazov": "§ 421 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-23.odsek-5", "nazov": "§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-23.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/182-1993/paragraf-23"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-2.odsek-1", "nazov": "§ 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-2.odsek-2", "nazov": "§ 2 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-2"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/1993/182#paragraf-23", "/SK/ZZ/2009/66#paragraf-4", "/SK/ZZ/2009/66#paragraf-2"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0a350e2d-34a0-401e-9247-3e13a43f55e7", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6120300142.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6120300142.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6120300142.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/54/2025\n6120300142\n30. 06. 2026\nJUDr. Mario Dubaň\nECLI:SK:NSSR:2026:6120300142.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne MUDr. J. M., T. XX. B. XXXX, Y., H. 4, zastúpenej\nadvokátom JUDr. Tomášom Čverčkom, Košice, Čajakova 5, proti žalovanému Mestu Košice, IČO:\n00 691 135, Košice, Trieda SNP 48A, o zaplatenie 78 273,12 eura s príslušenstvom, vedenom na\nMestskom súde Košice pod sp. zn. K2-24C/58/2020, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského\nsúdu v Košiciach z 09. júla 2024 sp. zn. 5Co/134/2023, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Košiciach z 09. júla 2024 sp. zn. 5Co/134/2023 a rozsudok Mestského súdu\nKošice z 02. decembra 2022 č. k. K2-24C/58/2020-330 vo výrokoch II. a III. zrušuje a vec v rozsahu\nzrušenia vracia Mestskému súdu Košice na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Košice (právny nástupca Okresného súdu Košice II, ďalej aj „súd prvej inštancie\",\nalebo „prvoinštančný súd\") rozsudkom č. k. 40C/59/2019 z 21. októbra 2022 výrokom I. konanie v\nčasti o zaplatenie 1 204,62 eura s prísl. zastavil, II. zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 %. (výrok III.). V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa domáhala\nod žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 78.273,12 eura s príslušenstvom zákona\nč. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ\") za obdobie od 21.\nmája 2018 do 20. mája 2020 za užívanie jej podielov na pozemkoch v lokalite H. R. ktoré podľa nej\nmesto Y. užívalo bez právneho titulu ako verejnú zeleň. Súd prvej inštancie nárok právne posúdil tak,\nže pozemky tvoria súčasť oddychového parku - inžinierskej stavby, ktorá prešla na mesto podľa zákona\no majetku obcí. Preto sa na vec primerane vzťahuje zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach\npri majetkovoprávnom vysporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obec a\nvyššie územné celky v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 66/2009 Z. z.\"), na základe ktorého\ndňom 01. júla 2009 vzniklo zo zákona vecné bremeno v prospech žalovaného. Užívanie pozemkov teda\nnie je bez právneho dôvodu a nejde o bezdôvodné obohatenie. Dôvodil tým, že náhrada za zákonné\nvecné bremeno má povahu jednorazového plnenia, pričom nárok na ňu sa premlčal uplynutím trojročnej\nlehoty (01. júla 2012). Vzhľadom na účinné čiastočné späťvzatie žaloby v časti zaplatenia istiny 1.204,62\neura s príslušenstvom prvoinštančný súd konanie v zmysle § 145 a § 146 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný\nsporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP\") v tejto časti zastavil. S prihliadnutím\nna žalovaným vznesenú námietku premlčania žalobu v zostávajúcej časti zamietol. O trovách konania\nsúd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.\n2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len ,,odvolací súd\") rozsudkom z 09. júla 2024 sp. zn. 5Co/134/2023 ako\nvecne správny potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby a trovách konania.\nŽalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) o vzniku vecného bremena žalovaného k pozemkom v\npodielovom spoluvlastníctve žalobkyne v lokalite H. podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009\nZ. z., za ktoré žalobkyni patrí jednorazová náhrada, ktorú si mohla uplatniť do troch rokov od účinnosti\ntohto zákona, t. j. do 01. júla 2012.\n\n2.1. Odvolací súd sa zaoberal aj námietkami žalobkyne, ktorými spochybňovala, že H. prešiel do\nvlastníctva mesta Y. a že ide o verejnú zeleň v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. Tieto námietky\nvyhodnotil ako nedôvodné, keď konštatoval, že z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že H. bol\npôvodne lesným pozemkom, ktorý bol rozhodnutím Ministerstva lesného a vodného hospodárstva SSR\nz roku 1987 trvalo vyňatý z lesného fondu za účelom vytvorenia mestskej zelene - B.. Následne bol\nspravovaný Záhradníckym a sadovníckym podnikom mesta Y., ktorý ho podľa delimitačných dokumentov\nodovzdal mestu Y. ku dňu účinnosti zákona o majetku obcí (01.05.1991). Odvolací súd zdôraznil, že\nžalobkyňa počas konania nespochybňovala, že H. bol dlhodobo spravovaný mestskými organizáciami.\nZa nedôvodnú označil aj námietku, že verejná zeleň v tejto lokalite vznikla až prijatím VZN v roku 1991,\npretože H. bol už pred rokom 1990 fakticky užívaný ako verejná zeleň prístupná verejnosti, čo potvrdzujú\nlistinné dôkazy aj historické dokumenty o jeho výsadbe a plánovanom využití ako obvodového parku.\nVZN č. X/XXXX podľa odvolacieho súdu nijako nespochybňuje existenciu tejto zelene pred jeho prijatím.\n2.2. Odvolací súd rovnako odmietol tvrdenie, že H. nie je samostatnou vecou v právnom zmysle.\nPoukázal na to, že § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. výslovne predpokladá, že verejná zeleň môže prejsť\ndo vlastníctva obce, čo predpokladá jej spôsobilosť byť predmetom vlastníckeho práva. Odvolací súd\npreto uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala žiadnu skutočnosť, ktorá by spochybnila vlastníctvo mesta Y. k\nH. alebo jeho charakter verejnej zelene, a tieto námietky nemali vplyv na správnosť právneho posúdenia\nveci.\n2.3. Odvolací súd vyhodnotil námietku žalobkyne, podľa ktorej je Hospodárska zmluva z XX. T.\nXXXX absolútne neplatná ako neprípustnú, keďže žalobkyňa ju neuplatnila v konaní pred súdom prvej\ninštancie, hoci predmetná zmluva bola súčasťou spisu už od vyjadrenia žalovaného a bola jej riadne\ndoručená. Odvolací súd konštatoval, že nejde o žiadny z prípadov uvedených v § 366 CSP, v ktorých\nmožno v odvolaní použiť nové prostriedky procesného útoku alebo obrany. Žalobkyňa nepreukázala, že\nby túto námietku nemohla uplatniť bez svojej viny už pred súdom prvej inštancie, ani že by išlo o vadu\nkonania či procesnú podmienku. Z tohto dôvodu odvolací súd označil námietku neplatnosti Hospodárskej\nzmluvy za neprípustnú a právne irelevantnú, a preto sa ňou vecne nezaoberal.\n2.4. Sumarizujúc vyššie uvedené odvolacím súdom nastolené riešenie právnej otázky nakoniec\nsmerovalo k postulátu, že pozemky tvoria súčasť lokality H., ktorá predstavuje verejnú zeleň v zmysle § 1\nods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorá lokalita prešla do vlastníctva mesta Y. podľa zákona o majetku obcí.\nUžívanie pozemkov žalovaným preto nie je bez právneho dôvodu. Odvolací súd takisto aproboval názor,\nže náhrada za toto zákonné vecné bremeno má jednorazový charakter, pričom nárok na jej zaplatenie\nvznikol ku dňu vzniku vecného bremena. Podstata rozhodnutia spočívala v tom, že keďže trojročná\npremlčacia doba uplynula 01. júla 2012, žalobkyňa si nárok uplatnila po jej márnom uplynutí. O trovách\nodvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení § 255 ods.\n1 CSP.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka\") dovolanie, ktorého\nprípustnosť odôvodňovala ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a), písm. b) a\npísm. c) CSP. Porušenie práva na spravodlivý proces kvalifikovala v postupe odvolacieho súdu, ktorý\njej na podstatné námietky týkajúce sa porušenia princípu právnej istoty, vzniku vecného bremena,\npovolenia stavby podľa platných právnych predpisov - nedal zrozumiteľnú odpoveď. Odvolací súd sa\nnevysporiadal s argumentom o absencii primeranej náhrady a nereagoval na jej tvrdenia, že zákon\nč. 66/2009 Z. z. neustanovuje primeranú náhradu, nevysporiadal sa s jej tvrdením, že jednorazová\nnáhrada je protiústavná, a tým jej znemožnil uplatniť argumentáciu založenú na čl. 20 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky. Žalobkyňa rovnako brojila proti právnemu záveru súdov, že vecné bremeno podľa\nustanovenia § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo na verejnej zeleni; mala za to, že vecné bremeno podľa\ntohto ustanovenia mohlo vzniknúť len k pozemkom pod stavbou za splnenia ďalších kritérií. Vyčítala\nžalovanému, že svoje právo zodpovedajúce vecnému bremenu vykonáva na jej úkor a za užívanie práva\nzodpovedajúceho vecnému bremenu jej do dnešného dňa neposkytol: a) žiadnu primeranú odplatu\n(náhradu) za zriadenie vecného bremena. b) neinicioval začatie pozemkových úprav, c) neponúkol\nžalobcovi primeranú finančnú náhradu v zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z., d)\nneponúkol jej náhradný pozemok rovnakého druhu v primeranej výmere a bonite v zmysle ustanovenia\n§ 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu\nna ďalšie konanie.\n\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1\nCSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre meritórny dovolací prieskum\nnapadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov\nje nielen procesne prípustné, ale aj dôvodné.\n5. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n6. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n8. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n9. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu platí, že dovolací súd najprv skúma prípustnosť dovolania\nz dôvodu zmätočnosti a až ak namietaný dôvod podľa § 420 CSP preukázaný nie je, pristúpi subsidiárne\nk prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho v správnosti právneho posúdenia veci (§ 421 CSP).\n10. Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody len\nv rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje za nesprávne (II.\nÚS 277/2021). Ústavný súd pri preskúmavaní rozhodnutí dovolacieho súdu z pohľadu posudzovania\nobsahu dovolania vyslovil, že úlohou najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho je pokúsiť sa autenticky\nporozumieť dovolateľovi - jeho textu ako celku (I. ÚS 336/2019, I. ÚS 115/2020, IV. ÚS 15/2021, IV. ÚS\n253/2024), ale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany (III. ÚS 278/2022).\nIde o dialóg, ale nie o právnu pomoc (III. ÚS 580/2021, III. ÚS 198/2022). Nie je úlohou najvyššieho\nsúdu „hádať\", čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky.\n11. Aj keď žalobkyňa tvrdený nedostatok rozhodnutia odvolacieho súdu označila ako vadu konania\npodľa § 420 písm. f) CSP a tiež ako nesprávne právne posúdenie podľa § 421 ods. 1 CSP, v okolnostiach\njej prípadu to nie je nepochopiteľné, hoci vo všeobecnosti obvykle nenastáva situácia, že by obsahovo\ntá istá dovolacia námietka spadala pod obidva dôvody prípustnosti dovolania (IV. ÚS 372/2020).\n12. Odvolací súd s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu aproboval názor, že\nnáhrada za zákonné vecné bremeno má jednorazový charakter s tým, že nárok na jej zaplatenie vznikol\nku dňu vzniku vecného bremena. Podstata rozhodnutia spočíva v tom, že keďže trojročná premlčacia\ndoba uplynula 01. júla 2012, žalobkyňa si nárok uplatnila po jej márnom uplynutí. Nižšie súdy vychádzali\nz toho, že ťažisková právna otázka (o jednorázovosti náhrady za vznik vecného bremena podľa zákona č.\n66/2009 Z. z.) bola praxou súdnych autorít vyriešená; základom právneho posúdenia, na ktorej vyriešení\nprimárne spočívali rozhodnutia všeobecných súdov je ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu\nvychádzajúca z analógie s vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.\").\n\n13. Žalobkyňa ako spoluvlastníčka pozemkov dotknutý zákonnými obmedzeniami v dovolaní namieta\nneudržateľnosť a nespravodlivosť výkladu zákona č. 66/2009 Z. z. v otázke jednorázovosti náhrady\nza vznik zákonného vecného bremena. Objektívna nemožnosť dispozície so zaťaženým predmetom\nvlastníckeho práva a súčasná stagnácia či neochota samospráv (a štátu) definitívne upraviť vzájomné\nprávne vzťahy bez náležitej peňažnej kompenzácie predstavuje reálny problém dlhodobo sužujúci\ndotknutých vlastníkov pozemkov.\n14. Rozhodnutia o priznaní náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva boli spočiatku nejednotné, čo\nsa týka charakteru náhrady (súdy priznávali jednorazové aj opakované náhrady) až do roku 2020, keď\nsa najvyšší súd (uznesenie sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020) priklonil k záveru o jednorazovej\npovahe náhrady [akcentujúc analógiu s vecným bremenom podľa zákona č. 182/1993 Z. z.].\n15. Hodno zdôrazniť, že s prihliadnutím na čl. 3 základných princípov CSP do pojmu ustálená\nrozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky\n(ďalej aj „ústavný súd\") a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej\núnie. (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/129/2017 z 31. októbra 2017, uznesenie sp. zn.\n7Cdo/272/2021 z 31. októbra 2023). Aj podľa rozhodovacej praxe ústavného súdu (I. ÚS 454/2024, I.\nÚS 196/2020, I. ÚS 515/2020) do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu s prihliadnutím\nna čl. 3 základných princípov CSP možno zahrnúť rozhodnutia ústavného súdu. Pod pojem ustálená\nrozhodovacia prax dovolacieho súdu teda patrí aj judikatúra ústavného súdu, v rámci ktorej ústavný súd\nmeritórnym spôsobom posudzoval otázky ústavnoprávneho významu.\n16. Najvyšší súd sa preto v okolnostiach konkrétnej veci pri posudzovaní opodstatnenosti dovolacej\nargumentácie požadujúcej poskytnutie primeranej opakujúcej sa náhrady riadil relevantnými právnymi\nzávermi vyplývajúcimi z uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28.\nmája 2025 a sp. zn. PL. ÚS 9/2026 z 25. marca 2026, vydaných vo veci návrhov všeobecných súdov na\nvyslovenie nesúladu špecifikovaných ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. s ústavou, ktoré dovolateľke\nprinášajú perspektívu na judikatúrny posun a potenciálny úspech pri uplatňovaní kompenzačných\nnárokov.\n17. Závery v týchto rozhodnutiach vyslovené na podklade doktríny o evolutívnom vývoji judikatúry\npredstavujú pre všeobecné súdy taký impulz, ktorý ich má posmeliť k zmene doteraz ustáleného\nprávneho názoru o jednorazovej povahe náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z.\nz. Naznačený obrat postoja k riešeniu odplaty za zriadenie vecného bremena bol v zmysle záverov\nústavného súdu vyvolaný najmä dlhodobou nečinnosťou samospráv ako vlastníkov delimitovaných\nstavieb a nečinnosťou štátu ako garanta pozemkových úprav, v dôsledku ktorej zatiaľ nedošlo k\ndefinitívnemu usporiadaniu vlastníckych vzťahov zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 zákona č.\n66/2009 Z. z.), a to bez viny a na škodu vlastníkov pozemkov. Dôvod na odklon od ustálenej súdnej\npraxe ústavný súd vzhliadol v skutočnosti, že ani takmer po 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti\nposudzovaného zákona nebol dosiahnutý jeho účel.\n18. Z obsahu už uvedených „plenárnych\" uznesení ústavného súdu nepochybne vyplýva prehodnotenie\nsvojho názoru na ďalšiu akceptovateľnosť prevládajúceho náhľadu na povahu náhrady ako\njednorazovej. Ústavný súd sa vo viacerých recentných rozhodnutiach (m. m. I. ÚS 58/2026, I. ÚS\n65/2026) vyjadril v tom zmysle, že v konkurencii dvoch právnych názorov k povahe náhrady za vecné\nbremeno treba najprv zdôrazniť, že sa nereviduje skorší právnych názor o jednorazovej povahe ako\nvecne nesprávny, len sa obsahovo transformuje (sp. zn. PL. ÚS 9/2026). Žiada sa upresniť, že samotné\nplynutie času bez ďalšieho nie je v danom prípade jediný a výlučný dôvod preukazujúci potrebu odklonu\nod precedensu a na určenie nového pravidla. Ide skôr o súbor vzájomne prepojených a graduálne\nsa vyvíjajúcich a plynutím času zintenzívnených spoločensko-právnych „problémov\" v normatívnom\nsystéme, na ktoré súčasný zákon nebol pripravený. V konkrétnej rovine uvedené „problémy\" vysvetlil\ntak, že plynutím času vyformovaný „stav\" dlhodobého trvania a neprimerane obmedzujúceho zásahu do\nvlastníckeho práva vlastníkov pozemkov, ktorí nedisponujú žiadnym z oprávnení vlastníka, ktoré tvorí\nobsah vlastníckeho práva v dôsledku (i) súdneho výkladu dotknutej právnej úpravy o premlčateľnom\nnároku len na jednorazovú náhradu, a to (ii) bez akejkoľvek viditeľnej snahy samosprávy (štátu)\ndefinitívne usporiadať vzájomné právne vzťahy, nie je v intenciách princípu proporcionality optimálny.\nAk aj bola dôvodom hraničnej ústavnej akceptovateľnosti dosiaľ dočasnosť tohto riešenia, tá plynutím\nčasu bez snahy samospráv o dialóg s vlastníkmi pozemkov nadobúda kontúry trvalosti a reálne riziko,\n\nže účel sledovaný zákonom č. 66/2009 Z. z. sa nenaplní. Konštatoval, že takto zakonzervovaný\nspoločensko-právny stav podporený doterajšou judikatúrou najvyšších súdnych autorít a výkladom\ndotknutých právnych noriem nie je naďalej ústavne udržateľný.\n19. Odhliadnuc od aktuálnych záverov k zmene povahy náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom\nč. 66/2009 Z. z., v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 1/2026 z 15. apríla 2026 (ďalej len „zjednocujúce\nstanovisko\") ústavný súd zjednotil odlišné právne názory senátov ústavného súdu a vo výroku\ntohto uznesenia vyslovil, že „právny názor ústavného súdu, podľa ktorého okolnosť odôvodňujúcu\nprekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít o povahe náhrady za vecné bremeno\nzriadené podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., môže tvoriť fakt, že ani po takmer 16 rokoch\nod nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona nebol dosiahnutý jeho účel spočívajúci v definitívnom\nusporiadaní vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou alebo vyšším územným celkom,\nako vlastníkom delimitovanej stavby, je uplatniteľný len na právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov\nvyhlásené po právoplatnosti uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/2025\nz 28. mája 2025\".\n20. V intenciách zjednocujúceho stanoviska sa žiada uviesť, že aktuálne rozhodnutie najvyššieho súdu\nv posudzovanej veci - ako konečné rozhodnutie všeobecného súdu - je vyhlásené 30. júna 2026,\nteda po právoplatnosti (27. júna 2025) uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28.\nmája 2025. Preto je vylúčené, aby rozhodnutie najvyššieho súdu bolo založené na právnom názore\nna jednorazovej náhrade nastolenou doterajšou judikatúrou, keďže už rozhodovacia prax ústavného\nsúdu signalizovala možnosť evolutívnej zmeny judikatúry a náznak pozitívnej zmeny hmotnoprávneho\npostavenia vlastníkov pozemkov.\n21. Najvyššiemu súdu ďalej nič nebráni v tom, aby právny záver ústavného súdu o ústavnej\nneudržateľnosti právneho záveru o jednorazovej náhrade zohľadnil pri posudzovaní dovolania podľa\n§ 420 písm. f) CSP, v rámci ktorého dovolateľka namietala nedostatočné odôvodnenie nepriznania\nnáhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, resp. nedostatočné vysporiadanie sa s argumentom, že\njednorazová náhrada je protiústavná.\n22. Dovolací súd v kontexte uvedeného na objasnenie povahy náhrady za vecné bremeno pripomína,\nže primeraná náhrada nie je symbolom ani gestom dobrej vôle zo strany spoločnosti voči vlastníkovi.\nV materiálnom právnom štáte má reálny význam; v prípade núteného obmedzenia vlastníckych práv\nslúži vlastníkovi ako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose z majetku, ktorý v dôsledku\nnúteného obmedzenia vlastníckych práv buď vôbec nemôže užívať, alebo môže užívať iba v obmedzenej\nmiere. Preto sa ochrana vo výkone vlastníckych práv obmedzenému vlastníkovi zaručuje po celý čas\ntrvania obmedzení vlastníka. Na rozdiel od „primeranej náhrady\", ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje\nspravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o pravidelných platbách „primeranej\nnáhrady\" počas trvania núteného obmedzenia. Týka sa to predovšetkým takých obmedzení práv\nvlastníka, v ktorých prípade možno dôvodne očakávať trvanie obmedzujúceho zásahu po dlhý čas. Aj\ntam, kde sa pri zavedení obmedzenia nepredpokladalo dlhodobé trvanie obmedzujúceho zásahu, no\nv skutočnosti k takému zásahu došlo, je ústavný dôvod na priznanie opakujúcich sa dávok primeranej\nnáhrady (mutatis mutandis PL. ÚS 42/2015).\n23. Ako už bolo uvedené vyššie, rozhodnutia o priznaní náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva\nneboli spočiatku zjednotené v otázke charakteru náhrady (súdy priznávali jednorazové aj opakované\nnáhrady) až do roku 2020, keď sa najvyšší súd (uznesenie sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. novembra\n2020) priklonil k záveru o jednorazovej povahe náhrady (akcentujúc analógiu s vecným bremenom\npodľa zákona č. 182/1993 Z. z.). Zásadný rozdiel, ktorý s odstupom času možno vnímať v reálnejších\nkontúrach, spočíva v tom, že kým poskytnutie jednorazovej náhrady je vo vzťahu k zákonu č. 182/1993\nZ. z. trvalým riešením (čomu zodpovedá aj výška odplaty), podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vlastník\npozemku naďalej očakáva, že k trvalému doriešeniu jeho vlastníckych vzťahov dôjde iným zákonom\npredpokladaným spôsobom. Zriadenie vecného bremena je podľa cit. zákona časovo neurčité, a to až do\ndoby usporiadania, ktoré ale nie je závislé od vôle subjektu, v ktorého neprospech došlo k jeho zriadeniu.\n24. V snahe predchádzať arbitrárnemu výkladu práva a jeho aplikácii (§ 420 písm. f) CSP) je podľa\nnázoru dovolacieho súdu preto správne také nazeranie veci v obdobných prípadoch, ktoré povahu\nnáhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. bude interpretovať podľa\n\nzákladných ústavnoprávnych zásad spôsobom, aby táto náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva\nzohľadňovala skutočnosť, že právne vzťahy, ktoré mali byť usporiadané, bez viny a na škodu vlastníka\npozemku stále nie sú usporiadané. Pokiaľ ani po viac ako šestnástich rokoch nedošlo k definitívnemu\nusporiadaniu právnych vzťahov, nemožno zotrvať na chápaní náhrady za obmedzenie vlastníckeho\npráva ako jednorazovej, keďže takýto výklad v spojení s uplynutým časom popiera účel zákona,\nobmedzenie vlastníckeho práva za jednorazovú náhradu by fakticky znamenalo vyvlastnenie pozemku\na vlastníctvo by nebolo možné vnímať inak ako holé.\n25. Keďže významovo takmer totožné dovolacie námietky dovolateľky spadajú pod obidva dôvody\nprípustnosti dovolania, po konštatovaní dôvodnosti podaného dovolania z dôvodov zmätočnosti (§ 420\npísm. f) CSP, § 431 ods. 2 CSP) bolo potrebné napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods.\n1 CSP) a pre zabezpečenie efektívneho a dôkladného posúdenia veci bolo potrebné zrušiť aj rozsudok\nsúdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec vrátiť podľa § 450 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie\nkonanie.\n26. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne posúdi opodstatnenosť uplatneného nároku. V\ncelom súhrne posudzovaných skutočností a vo svetle úvah dovolacieho súdu prihliadne osobitne\nna skutočnosť, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.\nnebol dosiahnutý jeho účel, ktorým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi\nvlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom ako vlastníkom delimitovanej stavby, a\nto zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité\n(do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva\nvlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie. Svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby obsahová\n(materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú\npresvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri\nhodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení\nnemôže chýbať žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ktoré odvolací súd náležitým spôsobom\nv celom súhrne posúdi a náležite vyhodnotí. Rozhodnutia súdov nižších inštancií musia obsahovať\nnáležitosti uvedené v § 393 CSP, musia byť logické a presvedčivé.\n27. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu platí, že ak dovolací súd zistí, že dovolanie je prípustné\na dôvodné z dôvodov zmätočnosti, nemusí už skúmať uplatnený dovolací dôvod nesprávneho právneho\nposúdenia veci podľa § 421 ods. 1 CSP (m. m. II. ÚS 89/2018, IV. ÚS 372/2020, IV. ÚS 589/2021).\nRozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že existencia dovolacieho dôvodu podľa §\n420 písm. f) CSP je sama osebe dôvodom pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci\nna ďalšie konanie bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal ďalšími dovolacími námietkami dovolateľky;\nbez ohľadu na uvedené, dovolací súd pri komplexnom (materiálnoprávnom) posudzovaní veci obiter\ndictum uvádza, že pokiaľ ide o dovolateľkou spochybňované závery odvolacieho súdu o charaktere\núzemia označovaného ako „H.\" ako verejnej zelene a otázku vlastníctva žalovaného k nej dovolací\nsúd, k prezentovaným záverom odvolací súd dospel na základe celého radu vykonaných dôkazov, na\nzáklade ktorých ustálil konkrétne skutkové zistenia. Pri absencii legálnej definície pojmu verejnej zelene\nmusel aj podľa dovolacieho súdu pri posudzovaní charakteru „H.\" odvolací súd vychádzať v prvom rade\nzo spôsobu využitia pozemkov v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne, ktorá skutočnosť vyplynula z\núdajov katastra nehnuteľnosti, ale popritom vzal do úvahy aj ďalšie skutočnosti (porov. 4Cdo/28/2023).\nZávery, ku ktorým dospel v danej veci zodpovedajú pravidlám formálnej logiky a dôkazom v spore\nvykonaným. S poukazom na uvedené najvyšší súd uzatvára, že záver odvolacieho súdu (a rovnako tak\naj súdu prvej inštancie), že lokalita „H.\" je verejnou zeleňou, vychádzal zo špecifických a konkrétnych\nskutkových okolností sporu, preto v uvedenom smere považuje otázku vznesenú dovolateľkou o\nnesprávnom výklade verejnej zelene v danej veci za skutkovú a nie právnu. Pokiaľ ide o žalobkyňou\nspochybňované vlastníctvo žalovaného k „H.\" jej dovolacie námietky boli len v rovine tvrdení/popierania\ntakéhoto vlastníctva resp. iného hodnotenia dôkazov v spore vykonaných a preto neboli pre dovolací\nsúd relevantné. Dovolací súd nespochybňuje, že žalobkyňa je v podielovou spoluvlastníčkou pozemkov\nvo vzťahu ku ktorým si uplatňovala žalobou svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak\nspôsob ich využitia spadajúci pod režim zákona č. 66/2009 Z. z. takýto nárok vylučuje.\n28. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd\nprvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací\n\nsúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,\nrozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobkyňa ako podielová spoluvlastníčka pozemkov, ktoré mesto užíva ako verejnú zeleň, sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia za ich užívanie. Súdy nižších inštancií žalobu zamietli s odôvodnením, že pozemky podliehajú režimu zákona č. 66/2009 Z. z., dňom jeho účinnosti vzniklo zákonné vecné bremeno v prospech mesta a nárok na jednorazovú náhradu zaň sa premlčal uplynutím troch rokov. Dovolateľka namietala, že odvolací súd sa nevysporiadal s jej argumentom o protiústavnosti jednorazovej náhrady (§ 420 písm. f) CSP), a súčasne nesprávne právne posúdenie veci (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolací súd s poukazom na uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2025 a PL. ÚS 9/2026 a zjednocujúce stanovisko PLz. ÚS 1/2026 uzavrel, že zotrvanie na jednorazovej povahe náhrady už nie je ústavne udržateľné, keďže ani po takmer 16 rokoch nebol dosiahnutý účel zákona, a odôvodnenie nižších súdov založené výlučne na tomto výklade zakladá vadu podľa § 420 písm. f) CSP. Rozsudok odvolacieho súdu aj rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, ktorý nárok opätovne posúdi so zreteľom na dlhodobé neusporiadanie vlastníckych vzťahov bez viny vlastníka pozemku. Obiter dictum uviedol, že otázka, či daná lokalita je verejnou zeleňou, je otázkou skutkovou, nie právnou.", "pravna_veta": "Náhradu za vecné bremeno zriadené zo zákona podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. nemožno naďalej chápať ako jednorazovú, ak ani po viac ako šestnástich rokoch od účinnosti tohto zákona nedošlo zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 zákona č. 66/2009 Z. z.) k definitívnemu usporiadaniu vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou alebo vyšším územným celkom; takýto výklad v spojení s uplynutým časom popiera účel zákona a obmedzenie vlastníckeho práva za jednorazovú náhradu by fakticky znamenalo vyvlastnenie pozemku. Pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva, ktoré trvá dlhý čas, je ústavný dôvod na priznanie opakujúcich sa dávok primeranej náhrady počas trvania obmedzenia. Do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 CSP) patrí s prihliadnutím na čl. 3 CSP aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky; právny názor o prekonaní skoršej judikatúry o jednorazovej povahe náhrady je uplatniteľný na právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov vyhlásené po právoplatnosti uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2025.", "ustanovenia": ["§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "§ 2 zákona č. 66/2009 Z. z.", "§ 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.", "§ 420 písm. f) CSP", "§ 421 ods. 1 CSP", "čl. 3 CSP", "čl. 20 ods. 4 Ústavy", "§ 449 ods. 1 CSP"], "vygenerovane": "2026-10-24", "vyrok_vztahy": [{"sz": "24C/58/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}], "klucove_pojmy": ["zákonné vecné bremeno", "náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva", "verejná zeleň", "bezdôvodné obohatenie", "premlčanie", "ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu", "právo na spravodlivý proces", "evolutívny vývoj judikatúry"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}