{"guid": "55096a61-8ffb-482b-9ba6-8a3d4b2ef451:a079dafa-e500-400b-afd9-0e675a6f7935", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6119302772.1", "spisova_znacka": "4Cdo/135/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/135/2025 z 24. 3. 2026", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. marca 2026, sp. zn. 4Cdo/135/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:6119302772.1", "identifikacne_cislo": "6119302772", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr.Ing. Mario Dubaň", "sudca_id": 141, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ing-mario-duban-141", "datum_vydania": "2026-03-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "nazov": "§ 191 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100", "nazov": "§ 100 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-100"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-1.odsek-1", "nazov": "§ 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-1.odsek-2", "nazov": "§ 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-1.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-100", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-3", "/SK/ZZ/2009/66#paragraf-1", "/SK/ZZ/2009/66#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a079dafa-e500-400b-afd9-0e675a6f7935", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6119302772.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6119302772.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6119302772.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/135/2025\n6119302772\n24. 03. 2026\nJUDr. Mario Dubaň\nECLI:SK:NSSR:2026:6119302772.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a\nsudkýň JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Aleny Adamcovej v spore žalobcov 1/ I.., narodenej XX.\nI. XXXX, P., A. F. XX, 2/ E. P., narodenej XX. M. XXXX, P., M. XX, 3/ D. A., narodeného XX.. XXXX,\nP., F.. XX, 4/ H. A., narodeného XX. M. XXXX, P., S. 1, 5/ I. A., narodenej XX. I. XXXX, P., U. XX,\n6/ D. E., narodeného XX. E. XXXX, P., Y. XX, 7/ E. H., narodenej XX. D. XXXX, P., S. XX, 8/ P. Q.,\nnarodenej XX.. XXXX, P., T. XX a 9/ C. Q., narodenej XX.. XXXX, P., T. XX, zastúpených advokátskou\nkanceláriou JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s. r. o., Košice, Južná trieda 28, proti žalovanému\nMestu Košice, IČO: 00691135, Košice, Trieda SNP 48A, o zaplatenie 26 174,55 eura s príslušenstvom,\nvedenom na Mestskom súde Košice (predtým Okresnom súde Košice II) pod sp. zn. 40C/59/2019, o\ndovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27. júna 2024 sp. zn. 2Co/85/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie zamieta.\nŽalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcom nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Košice (právny nástupca Okresného súdu Košice II, ďalej aj „súd prvej inštancie\", alebo\n„prvoinštančný súd\") rozsudkom č. k. 40C/59/2019 z 21. októbra 2022 zamietol žalobu a stranám nárok\nna náhradu trov konania nepriznal.\n1.1. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa domáhali od žalovaného vydania bezdôvodného\nobohatenia podľa § 451 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj „OZ\") za obdobie od 15. mája 2016 do 15. mája 2019 na tom základe, že žalovaný ich pozemky\nužíval vo vymedzenom období bez právneho dôvodu tým, že na týchto pozemkoch sa nachádzal H., t.\nj. verejná zeleň vo vlastníctve žalovaného.\nPôvodne sa žalobcovia domáhali náhrady za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých\nopatreniach pri majetkovoprávnom vysporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu\nna obec a vyššie územné celky v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 66/2009 Z. z.\"), a\nnáslednú zmenu právnej kvalifikácie dôvodili absenciou zákonných predpokladov pre aplikáciu zákona\nč. 66/2009 Z. z. podľa § 1 ods. 2, pretože ide o verejnú zeleň, v dôsledku čoho na pozemkoch nevzniklo\nvecné bremeno podľa § 4 ods. 1 tohto zákona a za užívanie pozemkov žalovaným im svedčí nárok na\nvydanie bezdôvodného obohatenia. Tiež pre prípad ak aj by súd považoval H. I. za stavbu, nebolo v\nkonaní preukázané zo strany žalovaného postavenie H. v súlade s právnymi predpismi. Žalovaný sa\nbránil tým, že pozemok neužíval bez právneho dôvodu, ale na základe zákonného vecného bremena\nvzniknutého podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a vzniesol námietku premlčania celého uplatneného nároku\ns prihliadnutím na to, že náhrada za vecné bremeno vzniknutá podľa zákona č. 66/82009 Z. z. má\n\njednorazový charakter a právo na túto náhradu je majetkové právo, ktoré sa premlčuje v lehote troch\nrokov od účinnosti tohto zákona, t. j. od 01.júla 2012.\n1.2. Vzhľadom na to, že žalobcovia namietali splnenie podmienok stanovených zákonom č. 66/2009\nZ. z. pre vznik vecného bremena, prvoinštančný súd sa v prvom rade zaoberal tým, či zákonné vecné\nbremeno k pozemkom podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo alebo nie. Žalobcovia argumentovali, že H.\nI., ktorý sa nachádza na predmetných ich pozemkoch, je verejnou zeleňou, pričom sa zákon primárne\nvzťahuje na stavby a primeranosť použitia podľa § 1 ods. 2 zákon č. 66/2009 Z.z. na športový areál,\ncintoríny či verejnú zeleň, nezakladá vznik vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.\nPodľa názoru prvoinštančného súdu v H. I. ide síce o pozemky ako plochy zelene porastené trávnatým\nporastom a drevinami s mobiliárom a s plochami komunikácií pre peších a cyklistov, tie sú však z pohľadu\núčelu, na ktorý slúžia a na aký boli i v minulosti určené - verejnou zeleňou ako súčasť stavby H.. na\nšportovorekreačné využitie, objektom, ktorý je nutné považovať za inžiniersku stavbu - oddychový park\npodľa § 43a ods. 3 písm. p) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v zmysle\nneskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon\").\n1.3. Uviedol, že zákon č. 66/2009 Z. z. na vznik vecného bremena vyžaduje kumulatívne splnenie\npodmienok: i) vlastníctvo k stavbe ku dňu účinnosti zákona, ii) neexistencia iného zmluvného vzťahu\nk pozemku pod stavbou ku dňu účinnosti zákona, iii) postavenie stavby na pozemku podľa platných\nprávnych predpisov a iv) stavba postavená na pozemku prešla z vlastníctva štátu na obec. V konaní\nbolo nesporné, že vlastnícke právo k H., ktorý sa na pozemkoch nachádza, prešlo na žalovaného\nna základe osobitného zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí k 01. máju 1991 z majetku štátu.\nŽalovaný nadobudol H. I. na základe zákona č. 138/1991 Zb. v zmysle delimitačného protokolu,\nhospodárskej zmluvy, rozhodnutia z 18. mája 1983 a čestného vyhlásenia. Splnenie tohto predpokladu\npodľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. tvrdili žalobcovia v žalobe a žalovaný toto tvrdenie\nnerozporoval. Nespornou skutočnosťou bolo aj to, že H. I. bol aj v čase účinnosti zákona č. 66/2009 Z.\nz. majetkom žalovaného. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené skonštatoval splnenie prvej a\nštvrtej podmienky. Zároveň mal splnenú aj druhú podmienku, keď v konaní nebolo sporné ani to, že v\nčase účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. neexistoval iný zmluvný vzťah k pozemkom.\n1.4. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal treťou podmienkou, t. j. či stavba, H. I., bola postavená v\nsúlade s platnými právnymi predpismi. Nesplnenie tejto podmienky bolo v podstate jadrom argumentácie\nžalobcov. Súhlasil s tým, že žalovaný nepredložil žiadne stavebné povolenie či územné rozhodnutie pre\nH. I., čo odôvodnil tým, že také rozhodnutie nevie vzhľadom na časový odstup dohľadať. Na preukázanie\npostavenia H. I. v súlade s platnými právnymi predpismi však žalovaný ponúkol listinné dôkazy o\npostupnom budovaní H. I., jeho súčastí, počnúc rokom 1968, z ktorých je zrejmé, že verejná zeleň\nbola od roku 1968 plánovaná ako súčasť H. I. s následnou postupnou realizáciou jeho usporiadania\nako objektu určeného na oddychovú a športovú činnosť. O stavbe H. I. hovoria i ďalšie listiny - Štúdia\nsúboru stavieb Parku kultúry a oddychu Košice, vypracovaná Stavoprojektom Košice v roku 1985, kedy\nbola verejná zeleň súčasťou areálu parku, kde sa nachádzajú aj pozemky. Zdôraznil, že žalobcovia\nneuviedli žiadne konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod predpokladať, že H. I. je nepovolenou\nstavbou, ktorá vznikla bez toho, aby o takom rozsiahlom projekte, akým bol H. I., resp. H. Košice, bolo\nv zmysle vtedy platných právnych predpisov rozhodnuté a bez toho, aby bol následne park dlhodobo\nužívaný v súlade s jeho účelom bez potrebných povolení. Len všeobecný odkaz na komunistický režim\na porušovanie práv a slobôd zákonov v tomto období, prvoinštančný súd nepovažoval za postačujúce.\nListinné dôkazy predložené žalovaným hodnotil v kontexte doby, kedy boli vydané či vypracované, časť\nz nich ešte pred prijatím Stavebného zákona. Bol názoru, že samotná skutočnosť, že žalovaný po\nspochybnení postavenia stavby v súlade s platnými právnymi predpismi nevie konkrétne rozhodnutie\no povolení stavby či územné rozhodnutie predložiť, nemôže mať za následok záver o nepovolení\nstavby; pre konajúci súd žalovaný poskytol rozumné vysvetlenie, prečo nevie predložiť predmetné\nrozhodnutie (uplynutie skartačných lehôt, nebol investor ani stavebník). Avšak žalovaný predložil iné\ndôkazy, z ktorých v spojení s nesporným dlhodobým užívaním daného územia na oddych a rekreáciu\nverejnosťou možno uzavrieť, že stavba parku I. bola postavená v súlade s platnými právnymi predpismi.\nV tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára\n2010 sp. zn. 5Cdo/71/2008 (obdobne aj Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1400/2004), z\nktorých rozhodnutí citoval. Mal za to, že posledné označené rozhodnutie súdu je použiteľné aj v tomto\nprípade, keď stavebné povolenie by zrejme muselo spadať do obdobia 60., resp. 70. rokov 20. storočia,\nčo predstavuje časový odstup podstatne prekračujúci aj vydržacie alebo skartačné lehoty. Súd prvej\n\ninštancie vyhodnotil aj túto podmienku za splnenú, nakoľko nemožno automatický predpokladať (pokiaľ\nnie je preukázaný opak), že štát ako pôvodný vlastník parku I. postupoval pri jeho stavbe v rozpore s\nvtedajšími právnymi predpismi, ktoré vtedajšiu výstavbu parkov v štáte regulovali, a to najmä v situácii,\nkeď H. I. je užívaný a využívaný na oddych a rekreáciu do dnešného dňa. Na základe vyššie uvedených\nskutočnosti prvoinštančný súd uzavrel, že k pozemkom vzniklo v prospech žalovaného zákonné vecné\nbremeno podľa ustanovenia § 4 zákona č. 66/2009 Z. z.\n1.5. Pri posudzovaní otázky odplatnosti zákonom zriadeného vecného bremena súd prvej inštancie\nkonštatoval, že zákon č. 66/2009 Z. z. neobsahuje úpravu týkajúcu sa priznania náhrady za zriadenie\nvecného bremena, a teda za obmedzenie vlastníckeho práva, avšak k tejto otázke sa jednoznačne\nvyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 30. novembra 2019 sp. zn. 8Cdo/17/2019: „Pri\nnedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť od všeobecne uznávaných\nprincípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať\nmajetok. I v prípade zriadenia vecného bremena podlá § 4 ods. 1 zákona cˇ. 66/2009 Z. z. je primeraná\n´ náhrada namieste. Všeobecne´ sudy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú´, že\nvlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patri´ primeraná´ náhrada\npodlá všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná´ proporcionalitou a\nvyväzovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu.\" S ohľadom na žalovaným\nuplatnenú námietku premlčania mal konajúci súd za rozhodujúci charakter tejto náhrady za vznik\nzákonného vecného bremena, t. j. či náhrada za vecné bremeno je svojou povahou jednorazovou\nalebo opakovanou náhradou. Poukázal na to, že o iných obdobných nárokoch už bolo tak súdom\nprvej inštancie ako i súdom odvolacím rozhodnuté tak, že v prípade náhrady za vecné bremeno\npodľa zákona č. 66/2009 Z. z. vlastníkom pozemkov, na ktorých je umiestnená stavba vo vlastníctve\nžalovaného, patrí náhrada v podobe opakujúceho sa plnenia to až do doby usporiadania vlastníckych\nvzťahov strán sporu tak ako to predpokladá § 2 zákona č. 66/2009 Z. z. Dodal, že táto otázka\ncharakteru náhrady za vecné bremeno však v tom čase, v čase prijatia týchto rozhodnutí nebola\nešte predmetom rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu. Zároveň prvoinštančný súd zdôraznil, že v\nposlednom období dovolací súd opakovane rozhodol o tom, že náhrada za vecné bremeno podľa zákona\nč. 66/2009 Z. z. je náhradou jednorazovou; v tejto súvislosti poukázal na právny názor vyjadrený v\nuznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26. augusta 2019. Z ním\ncitovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mal za to, že náhrada za zriadenie\nvecného bremena má charakter jednorazovej odplaty. Poukázal na to, že dovolací súd tiež celkom\njednoznačne uviedol, že uvedené rozhodnutia tvoria ustálenú rozhodovaciu prax ohľadom tejto otázky.\nPodčiarkol, že rozhodovacia prax okresného súdu bola prelomená rozhodovacou činnosťou súdu vyššej\ninštancie, ktorou je viazaný. V prípade náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona\nč. 66/2009 Z. z. patrí žalobcom jednorazová náhrada (porov. sp. zn. 1Cdo/171/2021, 1Cdo/99/2019).\nPre odklon od tejto súdnej praxe nepostačuje ani poukaz žalobcov na princíp právnej istoty, nakoľko\nsúdna prax vo vzťahu k zákonu č. 66/2009 Z. z. sa ustálila až po vydaní ním spomínaných rozsudkov\nv obdobných veciach.\n1.6. Na margo k vznesenej námietke premlčania proti uplatnenému nároku prvoinštančný súd uviedol,\nže z obsahu spisu nevyplynuli žiadne okolnosti, pre ktoré by na takto vznesenú námietku premlčania\nnemal prihliadať; žalobcovia síce dôvodili odlišnými stanoviskami sudcov Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky vo veci sp. zn. PL. ÚS 7/2022, podľa ktorých je potrebné skúmať námietku premlčania, či\nnie je v rozpore s dobrými mravmi, avšak žalobcovia v konaní nekonkretizovali, v čom vidia uplatnenú\nnámietku premlčania ako rozpornú s dobrými mravmi a konajúci súd nezistil žiadne skutočnosti, pre\nktoré by mala byť uplatnená námietka premlčania rozporná s dobrými mravmi. Doplnil, že žalobcovia\nsa môžu domáhať nápravy situácie v konaní o nariadenie pozemkových úprav podľa § 2 ods. 1 písm.\nl) zákona č. 330/1991 Zb. Zákonom č. 257/2022 Z. z. došlo s účinnosťou od 01. septembra 2022 k\nvypusteniu § 3 zo zákona č. 66/2009 Z. z. a k zmene zákona č. 330/1991 Zb., ktorej účelom bolo odstrániť\nniekoľko rokov trvajúci nesúlad zákona č. 66/2009 Z. z. so súčasným znením zákona č. 330/1991 Zb.\nŽalobcovia teda majú oprávnenie podať návrh na začatie konania a upraviť spornú situáciu do budúcna\n(§ 7 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 330/1991 Zb.), o ktorých rozhoduje okresný úrad. Uzavrel,\nže žalobcom neostáva len holé vlastníctvo bez možnosti zvrátiť tento stav. Keďže zákon č. 66/2009 Z.\nz. pre náhradu za vecné bremeno neupravuje premlčaciu dobu samostatne, súd prvej inštancie uplatnil\nvšeobecnú premlčaciu dobu s tým, že pre určenie jej začiatku mal za rozhodné, kedy bolo možné právo\nuplatniť prvý raz, k čomu došlo akonáhle bolo možné podať voči žalovanému žalobu. Mal za to, že\npremlčacia doba začala plynúť 01. júla 2009 odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., tento okamih\n\nje daný objektívne a nezávisle od subjektívnych okolností či oprávnení/žalobcovia vedeli alebo nevedeli\no svojom práve (R 1/1998) a prijal rezultát, v zmysle ktorého, právo na zaplatenie náhrady za vecné\nbremeno sa premlčalo najneskôr 01. júla 2012, pričom žaloba bola podaná až 14. júna 2019; vzhľadom\nna premlčanie uplatneného nároku prvoinštančný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O nároku na\nnáhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 CSP.\n2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len ,,odvolací súd\") rozsudkom z 27. júna 2024 sp. zn. 2Co/85/2023\npotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.\nPotvrdenie rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou, v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) o vzniku vecného bremena žalovaného k pozemkom\nv podielovom spoluvlastníctve žalobcov, na ktorých sa nachádza H. I. podľa ustanovenia § 4 ods. 1\nzákona č. 66/2009 Z. z., za ktoré žalobcom patrí jednorazová náhrada, ktorú si títo mohli uplatniť do troch\nrokov od účinnosti tohto zákona, t. j. do 01. júla 2012. Rovnako sa odvolací súd stotožnil aj so záverom\nsúdu prvej inštancie o dôvodne žalovaným uplatnenej námietke premlčania žalobou uplatneného nároku\nžalobcov, vrátane záveru, že z obsahu spisu nevyplynuli žiadne také okolnosti, pre ktoré by sa na\nvznesenú námietku premlčania nemalo prihliadať.\n2.1. Odvolací súd zrekapituloval, že čo bolo predmetom konania; ide o zaplatenie sumy 26 174,55 eura s\npríslušenstvom, ktorej sa žalobcovia domáhali titulom opakovanej náhrady za zákonné vecné bremeno,\nktoré vzniklo k pozemkom v ich podielovom spoluvlastníctve v zmysle ustanovenia § 4 v spojení s § 1 ods.\n2 zákona č. 66/2009 Z. z. V priebehu konania zmenili právnu kvalifikáciu žalobou uplatneného nároku na\nnárok o vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ, pretože zastávali názor, že vecné\nbremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. k pozemkom na ktorých sa nachádza verejná zeleň nevzniklo.\nNakoľko v čase podania žaloby súdy priznávali opakované náhrady, žalobcovia legitímne očakávali, že\nspor bude rozhodnutý v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou. Vzhľadom na spornosť charakteru\nžalobou uplatneného nároku (vzniknutú zmenou jeho právnej kvalifikácie žalobcami) sa prvoinštančný\nsúd správne zaoberal otázkou, či k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobcov vzniklo vecné\nbremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. a z vykonaného dokazovania správne uzavrel, že na\ndotknutých pozemkoch sa nachádza H. I. slúžiaci na športovorekreačné využitie, ktorý je inžinierskou\nstavbou - oddychovým parkom podľa § 43a ods. 3 písm. p) staveného zákona. Ide teda o stavbu v\nzmysle § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., pričom z vykonaného dokazovania uzavrel, že ide o stavbu\npovolenú, a preto k pozemkom pod touto stavbou vzniklo v prospech žalovaného vecné bremeno v\nzmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Nesporným v konaní bolo, že žalovaný nadobudol\ntúto stavbu - H. I. v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. na základe delimitačného protokolu a hospodárskej\nzmluvy z roku 1983. Žalobcovia už v žalobe tvrdili, že žalovaný nadobudol H. „I.\" - verejnú zeleň\ndo svojej správy na základe zákona č. 138/1991 Zb. a prechod sporných pozemkov na žalovaného\nnebol sporný ani v priebehu konania a žalobcovia túto skutočnosť nenamietali ani v odvolaní. Jedinou\nspornou skutočnosťou medzi stranami do času zmeny právnej kvalifikácie nároku žalobcami bola otázka\ncharakteru odplaty za vecné bremeno. Doplnil, že aj v prípade, ak by H. I. nebolo možné považovať\nza stavbu, na ktorú sa vzťahuje ustanovenie § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ale iba za verejnú\nzeleň podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z., i tak by k pozemkom, na ktorých je umiestnená, vzniklo\nvecné bremeno podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Bol názoru, že primeranú aplikáciu\nzákona č. 66/2009 Z. z. nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, keďže\nzákon nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom uvádzaných v ustanovení §\n1 ods. 2 tohto zákona.\n2.2. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že usporiadaním vlastníckych vzťahov pod\nstavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky podľa ustanovenia § 2 zákona\nč. 66/2009 Z. z. je poskytnutie náhradného pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorý je vo\nvlastníctve obce (vyššieho územného celku) alebo vykonať usporiadanie v konaní o pozemkových\núpravách. Do takéhoto definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov vzniklo podľa ustanovenia\n§ 4 tohto zákona dňom jeho účinnosti vlastníkovi stavby vecné bremeno k pozemku pod stavbou.\nUstanovením § 1 ods. 2 zákona bolo stanovené primerané použitie zákona aj na pozemky, na ktorých\nje umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, boli tak postavené na roveň pozemkov, na\nktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 cit. zákona, a teda podľa odvolacieho súdu niet\ndôvodu pre iný režim pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa\nnachádza stavba. Odvolací súd s ohľadom na túto právnu úpravu sa zhodol so súdom prvej inštancie,\n\nže aj k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, vzniklo po splnení ostatných zákonom\nstanovených podmienok vecné bremeno podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.\n2.3. Odvolací súd v ďalšom akcentoval, že na pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve žalobcov\nsa nachádza oddychový park, ktorý je inžinierskou stavbou podľa ustanovenia § 43a ods. 3 písm.\np) stavebného zákona a súd prvej inštancie sa zaoberal splnením podmienky povolenia tejto stavby\nv zmysle právnych predpisov platných v čase jej zriadenia. Aproboval závery prvoinštančného\nsúdu, že stavba H. bola povolená rozhodnutím príslušného štátneho orgánu a vybudovaná podľa\nadministratívneho rozhodnutia. Verejná zeleň na tomto mieste bola plánovaná ako súčasť stavby H.\nod roku 1968 ako objektu určeného na oddychovú a športovú činnosť. Stavbu H. I. zmieňujú aj ďalšie\nlistiny predložené žalovaným, na ktoré odkázal súd prvej inštancie a verejná zeleň bola súčasťou areálu\nparku. Podľa odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutím Obvodného národného výboru z 01. septembra\n1975 povolené trvalé užívanie detského ihriska na I., ako súčasť H., nie je dôvod domnievať sa, že išlo\no súčasť vopred nepovolenej stavby H. I.. Aj toto rozhodnutie preto nepriamo preukazuje oprávnenosť\nvýstavby H. I..\n2.4. Ozrejmil, že zákon č. 66/2009 Z. z. v ustanovení § 1 stanovuje pre jeho aplikáciu dve podmienky, a\nto, že musí ísť o pozemok pod stavbou vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku a zároveň,\nže stavba prešla do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov\n(napr. zákona č.138/1991 Zb. delimitáciou zo štátu na obec). Iné podmienky zákon pre jeho aplikáciu\nnestanovuje a nie je podmienená preukázaním stavebného povolenia k stavbe vo vlastníctve obce alebo\nvyššieho územného celku a povolenia na jej užívanie. Zmyslom zákona bolo totiž usporiadať vlastnícke\nvzťahy práve k stavbám a iným objektom, ktoré povolené a skolaudované podľa stavebných predpisov\nneboli, pretože boli postavené na cudzích pozemkoch (nepatriacich obci, vyššiemu územnému celku).\n2.5. Z vyššie uvedeného odvolací súd rezumoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, v zmysle\nktorého na pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcov je umiestnený H. I., ktorý je povolenou inžinierskou\nstavbou - oddychovým parkom podľa § 43a ods. 3 písm. p) stavebného zákona, preto k pozemkom pod\ntouto stavbou, ktoré sú v spoluvlastníctve žalobcov vzniklo podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.\ndňom jeho účinnosti 01. júla 2009 zákonné vecné bremeno, obsahom ktorého je právo držať a užívať\ntieto pozemky. Žalovaný tak neužíva predmetné pozemky žalobcov bez právneho dôvodu, ale užíva\nich titulom zákonného vecného bremena a žalobcom tak nebolo možné priznať nárok titulom užívania\ntýchto pozemkov bez právneho dôvodu v zmysle § 451 OZ.\n2.6. Pokiaľ žalobcovia namietali, že vzhľadom na konštantnú rozhodovaciu prax súdov v čase podania\nžaloby, podľa ktorej rozhodovacej praxe bola odplata za vecné bremeno zriadené podľa zákona č.\n66/2009 Z. z. priznávaná ako opakovaná náhrada a teda na základe princípu právnej istoty mali\nlegitímne očakávania, že ich spor bude rozhodnutý v súlade s touto konštantnou rozhodovacou praxou,\nodvolací súd dal do pozornosti odvolateľov, čo tvorí, resp. predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax\nvšeobecných súdov, čo je základným atribútom právnej istoty podľa článku 2 CSP a ako chápať\nprincíp legitímneho očakávania predstavujúci osobitnú kategóriu právnej istoty. V prípade rozhodnutí,\nna ktoré poukazovali žalobcovia v odvolaní ako na konštantnú rozhodovaciu prax, ide o rozhodnutia\nokresných resp. krajských súdov, u ktorých ani nemožno hovoriť o ustálenej rozhodovacej praxi. Okrem\ntoho, súd prvej inštancie odklon od ich právnych záverov dôkladne odôvodnil aj s poukázaním na\nustálenú rozhodovaciu prax, ktorá je vytváraná rozhodovaním, resp. rozhodnutiami najvyššieho súdu,\nna ktoré správne poukázal a z ktorých aj vychádzal. Princíp právnej istoty v procese prijímania súdneho\nrozhodnutia znamená, že v každom štádiu procesu musí byť stranám sporu zrejmá právna úvaha\nsúdu. Právnou istotou sa má zabrániť nepredvídaným a prekvapivým rozhodnutiam. Vyžaduje v procese\ntvorby súdneho rozhodovania dať stranám sporu rozumný priestor na polemickú reakciu na právne\nargumenty protistrany, ako aj na právne úvahy súdu. Výsledkom má byť rozhodnutie, ktoré strany\nsporu „neprekvapí\", teda je logickým vyústením doterajšieho priebehu konania, keď aj po všetkých\nprávnych argumentoch a skutkových okolnostiach musí jedna zo strán procesne prehrať. Pokiaľ ide o\nsúlad s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, je potrebné článok 2 základných\nprincípov Civilného sporového poriadku vykladať vo funkčnej jednote s článkom 3, v tomto zmysle je\njednoznačné, že za najvyššie súdne autority možno mať Ústavný súd Slovenskej republiky, Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky a v oblasti ich kompetenčného dosahu na „civilný proces v SR\" i Európsky súd\npre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie. Reflexiu princípu právnej istoty možno nájsť v mnohých\npravidlách a inštitútoch, v konkrétnych právnych situáciách predvídaných Civilným sporovým poriadkom.\n\nPrincíp právnej istoty ako teoretický postulát nachádza v Civilnom sporovom poriadku svoju konkrétnu\nprávnu reflexiu najmä v inštitútoch Veľkého senátu ako nástroja na dosiahnutie zjednocovania judikatúry\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 48 CSP), v obligatórnosti vyjadrenia právneho názoru súdu na\nprejednávanú vec podľa § 171 ods. 1 CSP, v dôkladnom odôvodnení prípadného odklonu od konštantnej\njudikatúry, ak sa ju sudca rozhodne nerešpektovať (§ 220 ods. 3 CSP) a v inštitúte tzv. pokuty za\nsúdivosť podľa § 452 ods. 2 CSP. Odvolací súd pripomenul, že nemožno princíp právnej istoty chápať\nzjednodušene a obmedzene len ako požiadavku, že zásadne právne rovnaké (obdobné) prípady sa\nmajú posudzovať rovnako a rozdielne prípady rozdielne, a ani nie dogmaticky. Ak teda súd posúdi\nkonkrétnu právnu situáciu odvolávajúc sa na pravidlo analogickej aplikácie už posúdených prípadov, no\naj prípad, kedy právnu situáciu posúdi inak, musí: svoj myšlienkový postup „odkryť\" stranám sporu napr.\npri predbežnom prejednaní sporu obligatórnym ozrejmením svojho právneho názoru, a svoj myšlienkový\npostup v oboch prípadoch náležite odôvodniť.\n2.7. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vysvetlil a postačujúcim spôsobom zdôvodnil nepriznanie\nnáhrady žalobcom odkazom na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu o jednorazovom charaktere\nnáhrady, ktorou došlo k prelomeniu dovtedy súdmi nižších inštancií priznávaných náhrad za vecné\nbremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. ako opakujúceho sa nároku. Zároveň, keďže v danej\nveci úspešne vzniesol žalovaný námietku premlčania, súd prvej inštancie správne posúdil právo\nžalobcov na opakovanú odplatu uplatnenú za obdobie od 15.mája 2016 do 15. mája 2019 ako\npremlčanú s tým, že všeobecná trojročná premlčacia doba začala plynúť od 01. júla 2009, resp. od\nnasledujúceho dňa, kedy žalobcovia právo mohli prvýkrát uplatniť žalobou na súde. Odvolací súd\nvyslovil presvedčenie, že vzhľadom na postup prvoinštančného súdu v konaní a odôvodnenie vydaného\nrozhodnutia nedošlo k nedodržaniu/porušeniu zásady legitímneho očakávania, doktrína totiž nemôže\nbyť chápaná neobmedzene. Takéto jej chápanie by znamenalo nemožnosť akéhokoľvek vývoja právnej\nteórie a judikatúry. Súd prvej inštancie v danej veci v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl.\n2 základných princípov CSP rozhodol vec súladne s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, o svojom postupe a právnych názoroch žalobcov resp. obe strany sporu\ninformoval a umožnil im argumentovať. Rozsudok, včítane odklonu od žalobcami poukazovaných\nrozhodnutí okresných a krajských súdov z predchádzajúceho obdobia vydaných v iných obdobných\nsporoch dôsledne odôvodnil a to zmenou či vývojom ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky.\n2.8.\nNa otázku, či v prípade, ak vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknutý podľa\nustanovenia § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa\nplatných právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, má\nbyť táto náhrada vo forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia, odpovedal najvyšší súd v\nrozhodnutí z 27. apríla 2022 sp. zn. 5Cdo/175/2019 a odkázal pritom na závery rozhodnutí sp. zn.\n7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014 a 8Cdo/17/2019, podľa ktorých právo na náhradu za vecné bremeno\nvzniknutého podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo ex lege a patrí jednorazovo tomu, kto\nbol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona. Odvolací súd zopakoval, že podľa\nrozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (2Cdo/194/2018, 8Cdo/17/2019) má náhrada za\nzriadenie vecného bremena charakter jednorazovej odplaty; najvyšší súd tiež celkom jednoznačne\nuviedol, že uvedené rozhodnutia tvoria ustálenú rozhodovaciu prax ohľadne tejto otázky. Upriamil\npozornosť aj na závery uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 539/2020 z\n28. októbra 2020, ktorým došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti proti uzneseniu dovolacieho súdu\nsp. zn. 2Cdo/194/2018, že najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení zaoberal a\nústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s dovolacou argumentáciou sťažovateľa, pričom z\nústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu z pohľadu námietky sťažovateľa o nesprávnej a arbitrárnej aplikácii použitej právnej\núpravy. Aplikujúc právne závery vyplývajúce z uvedených rozhodnutí dovolacieho súdu (2Cdo/194/2018,\n8Cdo/17/2019), na ktoré nadväzovali aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (1Cdo\n171/2021, 1Cdo/99/2019, 5Cdo/175/2019) na posudzovanú právnu vec, odvolací súd prijal jediný možný\nrezultát o nemožnosti priznania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu zákonným\nvecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. opakovane až do usporiadania vlastníckych\nvzťahov spôsobom upraveným v cit. zákone a uzavrel, že vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné\nvecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z. z. má nárok na jednorazovú náhradu za nútené\nobmedzenie vlastníckeho práva, ktorá náhrada podlieha premlčaniu. Ak teda odvolatelia odôvodňovali\nsvoj nárok tiež potrebou rešpektovania princípu právnej istoty a v čase podania žaloby prevažujúcim\n\nhodnotením peňažnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vzniknutého na základe zákona č.\n66/2009 Z. z. v rozhodnutiach nižších súdov ako náhrady opakovanej, odvolací súd sumarizoval tézu,\nže rozhodnutia prvoinštančných a odvolacích súdov netvoria ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších\nsúdnych autorít a súčasne, že ohľadne otázky charakteru náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho\npráva na základe zákona č. 66/2009 Z. z. došlo k zmene judikatúry a súd, ktorý rozhoduje po zmene\njudikatúry nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. O trovách odvolacieho\nkonania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení § 262 ods. 1 CSP.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia\") dovolanie, ktorého\nprípustnosť odôvodňovali ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhovali\nnapadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Porušenie práva na\nspravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) kvalifikovali v postupe odvolacieho súdu, ktorý im na podstatné\nnámietky týkajúce sa porušenia princípu právnej istoty, vzniku vecného bremena, povolenia stavby podľa\nplatných právnych predpisov a rozporu s dobrými mravmi - nedal zrozumiteľnú odpoveď. Zopakovali, že\nvydania odplaty za užívanie nehnuteľností sa domáhajú titulom bezdôvodného obohatenia, a nie podľa\nzákona č. 66/2009 Z. z., ktorý nemožno v konaní aplikovať, nakoľko vecné bremeno podľa ustanovenia\n§ 4 tohto zákona na pozemkoch nikdy nevzniklo; vecné bremeno vzniklo len k pozemkom pod stavbou,\nktorá spĺňa ďalšie stanovené kritériá. Predmetom konania sú parcely, na ktorých je verejná zeleň a\nnie stavby, teda vecné bremeno na nich nikdy nevzniklo. To, že H. I. je inžinierskou stavbou, žalovaný\nnepreukázal, v konaní nepredložil žiadne rozhodnutie, stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie a\nani iný dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že tento park je inžinierskou stavbou (dôkazné bremeno v tomto\nsmere zaťažovalo žalovaného).\n3.1 Podľa žalobcov vecné bremeno zaťažujúce ich pozemky nemohlo vzniknúť aj preto, že na vzťahy\nk H. I. nemožno aplikovať ustanovenie § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. Súd nemôže predpokladať, že ak\nide o park, automaticky to je legálny park. Zo žalobcami predloženého rozhodnutia o využití územia\ntýkajúceho sa iného parku v P. z 15. marca 1985, tiež postaveného pred rokom 1989 na cudzích\npozemkoch, vyplýva, že aj v tej dobe k výstavbe parku bolo treba stavebné povolenie. Akceptovanie toho,\nže žalovaný nenašiel v archíve k H. I. stavebné a kolaudačné rozhodnutie a našiel iné rozsiahle podporné\ndokumenty (jednostupňový projekt kanalizácie stokovej z roku 1968, štúdie súboru stavieb areálu Parku\nkultúry a oddychu z roku 1980 a 1985 a rozhodnutie obvodného národného výboru o povolení detského\nihriska do trvalého užívania z roku 1975) nemožno uznať. Naviac odôvodnenie rozsudku odvolacieho\nsúdu je v rozpore aj s negatívnou dôkaznou teóriou, keďže preukázanie tvrdenia žalovaného, že išlo\no stavbu povolenú zaťažovalo žalovaného. Záver súdu prvej inštancie, že „vzhľadom k tomu, že ide\no stavbu riadne a dlhodobo užívanú ako oddychový park možno usudzovať, že stavba je povolená,\npričom žalobcovia neuviedli žiadne konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod sa domnievať, že H. I.\nje nelegálnou stavbou, vznikla a užíva sa bez potrebných povolení\", s ktorým sa stotožnil aj odvolací\nsúd, je nepravdivé a v rozpore s procesným právom. Nie je podstatné ako vníma tento park verejnosť,\nani to, že park je využívaný desaťročia. Súd v rozpore s vykonaným dokazovaním svojvoľne usúdil, že\nriadne a dlhodobé užívanie tohto parku ako oddychového parku znamená, že ide o stavbu povolenú\npodľa platných právnych predpisov.\n3.2. Dovolatelia namietali tiež proti záveru súdov, že vecné bremeno podľa ustanovenia § 4 zákona č.\n66/2009 Z. z. mohlo vzniknúť aj na verejnej zeleni; mali za to, že vecné bremeno podľa tohto ustanovenia\nmohlo vzniknúť len k pozemkom pod stavbou za splnenia ďalších kritérií. Ak by zákonodarca považoval\nza stavbu cintorín, športový areál alebo verejnú zeleň v zmysle stavebného zákona (§ 43 a ods. 3), tak by\nustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. nemalo zmysel a bolo by celkom zbytočné. Zákonodarca\nstanovil rozdiel medzi stavbami uvedenými v ustanovení § 1 ods. 1 tohto zákona a cintorínom, športovým\nareálom a verejnou zeleňou, ktoré sú uvedené v ustanovení § 1 ods. 2 zákona. Právo zodpovedajúce\nvecnému bremenu podľa tohto zákona teda vzniklo iba k pozemkom pod stavbami, ktoré sú uvedené\nv § 1 ods. 1 a nie k takým pozemkom, na ktorých sa nachádza cintorín, športový areál alebo verejná\nzeleň, teda ktoré sú uvedené v § 1 ods. 2 tohto zákona. Primerané vzťahovanie tohto zákona aj na\nusporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo\nverejná zeleň, ak tieto prešli do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, znamená nie rovnako,\nale vhodne, teda nie identicky, ale v primeranom rozsahu. Pod „usporiadanie vlastníckych vzťahov\"\nzákonodarca nezahŕňa zriadenie vecného bremena, čo explicitne vyplýva zo zákona. Je tak zrejmé, že\nzákonodarca explicitne predpokladá obmedzenú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na verejnú zeleň,\nšportový areál a cintoríny. K pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná\n\nzeleň nevzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 uvedeného\nzákona. Zákon umožnil obciam a vyšším územným celkom vysporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom,\nna ktorých je cintorín, športový areál alebo verejná zeleň zámenou s náhradným pozemkom alebo v\nkonaní o pozemkových úpravách podľa osobitného predpisu. Preto žalobcovia majú nárok na vydanie\nbezdôvodného obohatenia získaného užívaním ich nehnuteľností, keďže vecné bremeno na týchto\nnehnuteľnostiach nevzniklo.\n3.3. Žalobcovia rozhodovaciu prax súdov, podľa ktorej v prípade odplaty za vecné bremeno podľa zákona\nč. 66/2009 Z. z. ide o jednorazovú odplatu považujú za nesprávnu a nespravodlivú. Argumentovali\ntiež, že zriadiť vecné bremeno zákonom (§ 4 cit. zákona) a tým obmedziť vlastnícke právo priamo\nzákonom je v hrubom rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy a judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky\n(napr. rozhodnutie zn. PL. zn. ÚS 38/95, zn. PL. ÚS 4/2000, zn. PL. ÚS 19/09). Navrhli použiť ústavne\nkonformný výklad zákona č. 66/2009 Z. z. aj s ohľadom na to, že podľa súčasnej judikatúry za vecné\nbremeno, ktoré vzniklo týmto zákonom patrí vlastníkom pozemkov odplata, teda ide o odplatné vecné\nbremeno (4MCdo 2/2014). Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 49/2014 síce konštatoval, že finančná\nnáhrada za vznik vecného bremena je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia, avšak\nvo veci sa konalo o vecnom bremene vzniknutom podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993\nZ. z. Podstata rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré poukazovali súdy nižšej inštancie v odôvodnení\nrozhodnutí spočívala v tom, že priznávanie primeranej náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa\nustanovenia § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je použiteľné aj pri rozhodovaní o primeranej\nnáhrade za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Nesúhlas žalobcov vyplýva z\ntoho, že súdy sa nezaoberali cieľom a zmyslom zákona č. 66/2009 Z. z. Ak by odplata za vecné\nbremeno mala byť jednorazová, tak už nič nedonúti obce a vyššie územné celky, aby vysporiadali\nvlastnícke vzťahy k pozemkom pod ich stavbami, a to jedno či zámennými zmluvami alebo pozemkovými\núpravami. Nečinnosť obcí a samosprávnych krajov a neriešenie tohto problému, by bolo ich víťazstvom,\nčo je v rozpore so spravodlivosťou a ochranou vlastníckeho práva. Vlastníci pozemkov totiž nemajú\nprávny prostriedok, aby donútili obce a samosprávne kraje k usporiadaniu vlastníckych vzťahov. Práve\nopakovaná náhrada za vecné bremeno má v tomto prípade charakter donucujúceho prostriedku proti\nvlastníkovi stavby, aby tento vysporiadal majetkové vzťahy v súvislosti s obmedzením vlastníckeho práva\nvlastníka pozemku.\n3.4. Akcentovali skutočnosť, že jednorazová odplata za vecné bremeno je iluzórnou ochranou\nvlastníckeho práva z dôvodu existencie inštitútu premlčania; ozrejmili, že vlastníci pozemkov pod\nstavbami uvádzanými v ustanovení § 1 zákona č. 66/2009 Z. z. nevedeli o tejto právnej úprave a o\ntom, že účinnosťou tohto zákona vzniklo vecné bremeno na ich pozemkoch. Ak by aj o nej vedeli (v\nzmysle zásady právo patrí bdelým), nedozvedeli by sa z neho, že si majú požiadať o jednorazovú\nodplatu za vecné bremeno v premlčacej lehote počítanej odo dňa účinnosti zákona. Ani zákonodarca\nnemôže zneužívať inštitút vecného bremena v nádeji, že vlastníci veci sa o vecnom bremene, ktorým\nju zaťažil dozvedia až vtedy, keď už nárok na odplatu bude premlčaný a už ho nebudú môcť úspešne\nvymáhať. Ani novela zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového\nvlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách vykonaná\nzákonom č. 257/2022 Z. z., na ktorú odkazuje odvolací súd, pre vlastníkov pozemku nestanovila nástroj,\nktorým by mohli prinútiť obce a samosprávne kraje pozemky vysporiadať. Zákonodarca nepredpokladal\nusporiadanie vzťahov jednorazovou odplatou za vecné bremeno na pozemkoch, lebo cieľom úpravy\nbolo, aby sa vlastníkom pozemkov pod stavbami stali obce a vyššie územné celky. Ak by obce\na samosprávne kraje zaplatili jednorazovú odplatu za vecné bremeno, nie je dôvod, aby poskytli\nvlastníkom pozemkov, na ktorých sú postavené stavby v ich vlastníctve náhradné pozemky alebo aby\nboli vzťahy vyriešené v konaní o pozemkových úpravách podľa osobitného predpisu. Výkladom, podľa\nktorého odplata za vecné bremeno je jednorazová, by sa celkom poprel účel, cieľ a zmysel tohto zákona.\n3.5. V ďalšom dovolatelia vytýkali nižším súdom, že sa v odôvodneniach rozhodnutí nevysporiadali s\nprincípom právneho štátu a princípom legitímnych očakávaní žalobcov. Žalobcovia podávali žalobu v\nčase, keď judikatúra zastávala právny názor, že odplata za vecné bremeno je opakujúce sa plnenie.\nVychádzali z očakávania, že odplata za vecné bremeno im patrí, lebo takto už súdy rozhodli v iných\nkonaniach. Legitímne očakávanie žalobcov tak bolo založené na samotnom zákone, ktorý neupravoval,\nže odplata za vecné bremeno má byť jednorazová, a aj na iných rozsudkoch súdov. Prijatím zákona\nč. 66/2009 Z. z. im podľa výkladu najvyšším súdom štát de facto vyvlastnil majetok, keďže im ostalo\niba holé vlastnícke právo. Jediným ústavne konformným výkladom je, že odplata za obmedzenie\n\nvlastníckeho práva má byť opakovaná za celý čas obmedzovania vlastníckeho práva, a teda má byť\nvo forme renty. Odplata za vecné bremeno má byť súdmi priznávaná ako opakujúce sa plnenie až\ndo usporiadania vlastníckych vzťahov, keďže takýto záver vyplýva zo samotného cieľa zákona a z\nlogického, teleologického, systematického aj historického výkladu tohto zákona.\n3.6. K plynutiu premlčacej lehoty nároku na odplatu za vecné bremeno žalobcovia uviedli, že jej\nzačiatkom nemôže byť deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., nakoľko tento nemá úpravu\no odplate za vzniknuté vecné bremeno. Ku dňu účinnosti tohto zákona žalobcom objektívne nemohlo\nbyť a ani nebolo známe, že majú nárok iba na jednorazovú odplatu, ktorej premlčacia lehota plynie\nodo dňa účinnosti zákona. „Aj v prípade, ak by došlo k premlčaniu jednorazovej náhrady, nemôže to\nzakladať premlčanie nároku na náhradu opakovanú en bloc. Inak povedané, zostane možné súdnou\ncestou uplatniť opakujúcu náhradu maximálne 3 roky spätne, pričom, ak nebude oprávnený z vecného\nbremena v budúcnosti plniť dobrovoľne, bude takúto náhradu možné žiadať na súde opätovne za\nnasledujúce časové intervaly (odlišné stanoviská sudcov Ústavného súdu JUDr. Rastislava Kaššáka,\nJUDr. Petra Straku a JUDr. Ľuboša Szigetiho k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. PL\nÚS 7/2022-11 z 11. mája 2022)\" Žalobcovia si podaním žaloby zvolili opakujúce sa plnenie a preto ich\nnárok premlčaný nie je. Námietka premlčania vznesená žalovaným mala byť považovaná za konanie,\nktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa nich márne uplynutie premlčacej doby nezavinili, keďže\nobjektívne nemohli vedieť, že si majú požiadať o jednorazovú odplatu v trojročnej premlčacej lehote,\nlebo nemohli vedieť aká bude rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ktorý dospel k názoru, že za vecné\nbremeno na definovaných pozemkoch, ktoré vzniklo prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. patrí vlastníkom\npozemkov jednorazová odmena.\n3.7. Rozhodnutia najvyššieho súdu o tom, že za vecné bremeno, ktoré vzniklo podľa zákona č.\n66/2009 Z. z. patrí vlastníkovi pozemku jednorazová náhrada (napr. 2Cdo/194/2018, 8Cdo/17/2019,\n1Cdo/99/2019, 7Cdo/292/20201, 7Cdo/363/2021, 4Cdo/102/2022) žalobcovia poznajú, avšak v tomto\nkonaní boli riešené špecifické okolnosti prípadu, ktoré najvyšší súd pri predchádzajúcich rozhodnutiach\nnezohľadňoval a súdy nižšej inštancie na ne neodpovedali. Ako právne otázky doposiaľ neriešené\ndovolacím súdom, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, uviedli otázky, či 1.\nVzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemkoch, na ktorých sa nachádza\nverejná zeleň ? 2. Vzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 tohto zákona na pozemkoch, na ktorých sa\nnachádza stavba, ktorá nie je povolená podľa platných právnych predpisov ? 3. Je námietka premlčania\nvznesená žalovaným v rozpore s dobrými mravmi? Žalobcovia na prvé 2 otázky odpovedali „nie\", a na\ntretiu „áno\".\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") ako súd dovolací (§ 35\nCSP) po zistení, že dovolanie podala strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej\nneprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania\n(§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre meritórny dovolací prieskum napadnutého\nrozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je síce procesne\nprípustné, ale nedôvodné a treba zamietnuť (§ 448 CSP).\n5. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej\nCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nje dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n6. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n7. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\n\nsúdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n9. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom\ndôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa\nvysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v\ndovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. a §\n432 ods. 1 CSP). V dôsledku tejto viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý\ndovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n11. Žalobcovia dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP vymedzili tým, že odvolací súd\nsa nezaoberal riadne ich tvrdeniami, preto je odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu\nnedostatočné; namietali aj nesprávne právne závery.\n12. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú zásah súdu\ndo práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby\nsvojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),\nv dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením\npráva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia CSP treba rozumieť nesprávny procesný\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,\nprávo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán\nv konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o\nriadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n13. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho\nrozhodnutia a povinnosť súdu rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať námietkami,\nargumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS\n46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.\nf) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013,\nIII. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1Cdo/213/2019, 2Cdo/190/2019, 3Cdo/168/2018, 4Cdo/3/2019,\n5Cdo/57/2019, 6Cdo/33/2020, 7Cdo/308/2019, 8Cdo/152/2018).\n14. Neobstoja tvrdenia žalobcov, že odvolací súd sa nevysporiadal riadne s ich argumentáciou\nprednášanú v konaní v dôsledku čoho sú jeho závery arbitrárne, pretože odvolací súd sa v odôvodnení\nrozhodnutia dostatočne a primeraným spôsobom vyjadril k podstatným právnym záverom o vzniku\nvecného bremena v prospech žalovaného k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, na\nktorých sa nachádza H. I. podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., za ktoré im podľa záveru\nodvolacieho súdu patrila jednorazová náhrada, ktorej sa mohli s úspechom domáhať na súde do troch\nrokov od účinnosti tohto zákona, t. j. do 01. júla 2012, ďalej o jednorázovosti poskytnutej náhrady za\nobmedzenie vlastníckeho práva týmto vecným bremenom. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú\nuvedené jeho podstatné dôvody, zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne\nzávery, ako i právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil. Právne závery odvolacieho súdu preto\n\nnie je možné považovať za neodôvodnené, arbitrárne, alebo právne nekonformné. To platí aj o závere\nodvolacieho súdu, že H. I. je verejnou zeleňou. Za vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP\nnemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany,\nale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Odvolací súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie,\nktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje\nodvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď na doplnenie dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v\nodôvodnení jeho rozhodnutia (rozhodnutie ÚS SR zn. II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného\nsúdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť\nk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. rozhodnutie zn. I. ÚS\n188/06).\n15. Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych\nzáverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie\nveci prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá (R 24/2017). Najvyšší\nsúd už podľa predchádzajúcej právnej úpravy v Občianskom súdnom poriadku dospel k záveru, že\nrealizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci súdom (R\n54/2012, 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,\n7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že žalobcovia majú odlišný právny názor než odvolací\nsúd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje nimi tvrdenú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.\n16. Žalobcovia podrobili kritike, že žalovaný v priebehu konania nepredložil stavebné povolenie a ani\núzemné rozhodnutie týkajúce sa výstavby H. I., teda dôkaz, že tento park je povolenou stavbou v zmysle\nustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona. Namietali, že ak neexistuje rozhodnutie o povolení stavby/parku,\npríp. rozhodnutie o povolení užívať ho, nejde o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ako\nsa to vyžaduje podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Nesúhlasili so záverom súdov o nemožnosti\nzískať tieto povolenia pre veľký časový odstup, ktorý uplynul od výstavby parku ak žalovaný v archíve\nnašiel iné historické dokumenty (jednostupňový projekt kanalizácie stokovej z roku 1968, štúdie súboru\nstavieb areálu Parku kultúry a oddychu z roku 1980 a 1985 a rozhodnutie obvodného národného výboru\no povolení trvalého užívania detského ihriska z roku 1975). Odôvodnenie rozsudku je v rozpore s tzv.\nnegatívnou dôkaznou teóriou, pretože preukázanie tvrdenia, že išlo o stavbu povolenú, spočívalo na\nžalovanom. Záver súdu prvej inštancie, že „vzhľadom k tomu, že ide o stavbu riadne a dlhodobo užívanú\nako oddychový park možno usudzovať, že stavba je povolená, pričom žalobcovia neuviedli žiadne\nkonkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod sa domnievať, že H. I. je nelegálnou stavbou, vznikla a užíva\nsa bez potrebných povolení\", s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, je podľa nich nesprávny a v rozpore\ns procesným právom. Súd bez prihliadnutia na výsledky dokazovaním svojvoľne usúdil, že samotné\nriadne a dlhodobé užívanie parku ako oddychového parku znamená, že ide o stavbu povolenú podľa\nplatných právnych predpisov.\n17. K tomu dovolací súd uvádza, že hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané\ndôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Zásada voľného hodnotenia dôkazov,\nvychádzajúca z článku 15 základných princípov CSP a stanovená v § 191 ods. 1 CSP, ktorá sa pri\nhodnotení dôkazov uplatňuje znamená, že záver, ku ktorému sudca z vykonaných dôkazov dospeje,\nje vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Tento postup sudcu\nale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia.\nNaopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s\npriebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,\nTomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).\nPorušením práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú\npredstavy strany sporu.\n18. Dovolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, nemôže v dovolacom konaní\nformulovať nové skutkové závery vo veci a nie je oprávnený ani preskúmavať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože\nv dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však možnosť vyhodnotiť\na posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,\ndeformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a iné.) a nižšími súdmi prijaté\nskutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a\n\npodstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle\nustanovenia § 420 písm. f) CSP.\n19. V posudzovanej veci dovolací súd existenciu vady zmätočnosti nezistil. Preskúmaním obsahu spisu\ndospel k názoru, že súdy nižších inštancií v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, vykonané\ndôkazy hodnotili jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), a rozhodnutie náležite\nodôvodnili aj podľa ustanovenia § 393 ods. 2 CSP. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s\nprocesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade\nso skutkovým a právnym názorom strany sporu, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II.\nÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Podstata dovolacej argumentácie žalobcov spočívala v rozsiahlej polemike\nso závermi súdov nižších inštancií a nesúhlase s ich skutkovými zisteniami vychádzajúcimi z takých\nlistinných dôkazov, z ktorých nebolo možné vyvodiť „povolenosť\" stavby H. I. a s uplatnením tzv.\nnegatívnej dôkaznej teórie. Súdy konštatovaním, že „žalobcovia neuviedli žiadne konkrétne námietky,\npre ktoré by bol dôvod sa domnievať, že H. I. je nelegálnou stavbou, vznikla a užíva sa bez potrebných\npovolení\", preniesli dôkazné bremeno preukazovania „povolenosti\" stavby H. I. na nich. Z rozsudku\nnajvyššieho súdu z 24. februára 2010 sp. zn. 5Cdo/71/2008 vyplýva, že „V súvislosti s nadobudnutím\nvlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu sa často v praxi objavuje otázka nemožnosti dokázať, že\nrozhodnutie, ktoré bolo vydané pred desaťročiami, obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti\na nadobudlo právnu moc, spojenú s vlastníckym právom. V takom prípade nie je možné vylúčiť zistenie\nexistencie takýchto rozhodnutí aj nepriamymi dôkazmi, a to s prihliadnutím k správaniu účastníkov po\nnimi tvrdených zmenách vlastníctva. Ak nie je dôvod k pochybnostiam, že sa určité veci v čase dávno\nminulom (t. j. ak časový odstup podstatne prekračuje aj vydržacie alebo skartačné lehoty) diali obvyklým,\nresp. úradným postupom, je dôkazné bremeno o tom, že v konkrétnom prípade tak nebolo, na tom,\nkto takúto skutočnosť tvrdí.\" Obdobne i Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 03. februára 2005\nsp. zn. 22Cdo/1400/2004 uviedol: „V sporoch, v ktorých časový odstup od rozhodných skutočností\npodstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné, nie je na mieste extenzívnym spôsobom\npochybovať, či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými rokmi založili právne vzťahy\". Tieto postuláty sú\npodľa dovolacieho súdu použiteľné aj v preskúmavanej veci, keď stavebné povolenie malo byť vydané\nv 70. a 80. rokoch minulého storočia a doba, ktorá odvtedy uplynula je dlhšia ako sú lehoty stanovené\nna skartovanie písomnosti v štátnych orgánoch a aj lehoty stanovené právnymi predpismi na vydržanie\npráv. Žalobcovia skutočnej neuviedli žiadne konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod sa domnievať,\nže H. I. je nelegálnou stavbou a užíva sa bez potrebných povolení.\n19.1. Pokiaľ dovolatelia spochybnili záver súdov, že „samotné riadne a dlhodobé užívanie tohto parku\nako oddychového parku znamená, že ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov\", keďže\n„povolenosť\" tejto stavby bolo možné preukázať len listinnými dôkazmi hodno zdôrazniť, že z listín\npredložených žalovaným je možné usudzovať, že H. I. ako oddychový park bol projektom budovaným\nuž od konca 60. rokov postupne a jeho súčasťou je verejná zeleň, ako aj stavebné objekty, okrem\niného i detské ihrisko, ktorého stavba bola povolená rozhodnutím Obvodného národného výboru, odboru\nvýstavby Košice - Sever č. XXXX/XX-Kol/Ja a je súčasťou parku I.. Aj z predloženej štúdie vypracovanej\nv roku 1980 organizáciou Stavoprojekta, ale aj štúdie z roku 1985, je nepochybné, že H. Košice, resp. H.\nI. bola vždy plánovaná realizácia a je aj označovaná ako park slúžiaci tak športovým ako aj oddychovým\naktivitám (plážové kúpalisko, ihrisko, reštaurácia a pod.).\n20. Podľa tzv. negatívnej dôkaznej teórie, na uplatnenie ktorej vo veci poukázali žalobcovia platí, že „Na\nnikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti\" (napr.\n4Cdo/13/2009). Súdy nižších inštancií podľa dovolacieho súdu nekonali v rozpore s touto zásadou,\nkeďže žalobcov v konaní nezaťažili dôkazným bremenom, aby oni preukázali „povolenosť\", príp.\n„nepovolenosť\" stavby H. I.. Súdy záver o tom, že park je stavbou povolenou podľa platných právnych\npredpisov založili na listinných dôkazoch predloženým žalovaným (hoci žalovaný nepredložil samotné\nstavebné ani kolaudačné rozhodnutie). Z nich potom (aj pri absencii samotného stavebného príp.\nkolaudačného rozhodnutia) s prihliadnutím na dobu od ich vydania vyvodili, že stavbu H. I. je možné\npovažovať za stavbu povolenú. Konštatovanie súdov, že žalobcovia neuviedli námietky, pre ktoré by\nbol dôvod sa domnievať, že H. I. je nelegálnou stavbou, nebol postupom, ktorým by súdy preniesli na\nžalobcov v tomto smere dôkazné bremeno, resp. že by od žalobcov žiadali, aby oni preukazovali v\nkonaní neexistujúcu skutočnosť (nepovolenosť stavby). Týmto konštatovaním iba zvýraznili správnosť\nich záveru, že stavba parku bola povolená. Dovolací súd teda nezistil, že by vo veci bolo vykonané\ndokazovanie s deficitmi, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP.\n\nTo, že súdy z vykonaných dôkazov vyvodili skutkový záver o tom, že stavba H. I. bola povolená podľa\npríslušných právnych predpisov, môže byť potom iba nesprávnym skutkovým záverom, ktorý však samé\no sebe prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá. Navyše konečný záver súdov o tom,\nči v prípade H. I. išlo o „povolenú (v súlade s právnymi predpismi)\" stavbu, bol aj záverom právnym, ktorý\nmohli žalobcovia napadnúť len dovolaním podaným podľa ustanovenia § 421 CSP, čo však neurobili.\nNa pozemkoch žalobcov sa nachádza výlučne zeleň, ktorá tvorí súčasť stavby H. a na jej vybudovanie\nsa nevyžadovalo samostatné stavebné (kolaudačné) povolenie.\n21. Dovolacia argumentácia žalobcov spočívala v tvrdení, že skutkové a právne závery získané\nz vykonaných dôkazov sú svojvoľné, arbitrárne a neudržateľné a že nevyplývajú z vykonaného\ndokazovania. K tvrdeniam žalobcov, že súdy vykonané dôkazy nehodnotili správne, skutkový stav\nzisťovali jednostranne v ich neprospech, nezaoberali sa nimi tvrdenými skutočnosťami a vzali na\nzreteľ nedostatočné dôkazy, a teda vychádzali z nesprávnych skutkových zistení a skutkových záverov,\ndovolací súd uvádza, že táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle §\n420 písm. f) CSP (porov. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Z práva na\nspravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil\ns jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne\nzáväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k\nspôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n22. Podľa dovolacieho súdu skutkové závery súdov nižších inštancií nemožno považovať za svojvoľné,\nzmätočné, ani extrémne vybočujúce z medzí voľného hodnotenia dôkazov len preto, že (v závere)\nneboli vyhodnotené podľa predstáv žalobcov. Súdy mali vykonaným dokazovaním za preukázané,\nže na pozemkoch žalobcov je verejná zeleň, ktorá je voľne prístupná verejnosti a že je súčasťou\nstavby H.. Vychádzali aj zo spôsobu využívania pozemkov žalobcov z údajov zapísaných v katastri\nnehnuteľností, záver súdov o tom, či táto „verejná zeleň\" je stavbou a povolenou podľa platných právnych\npredpisov, bol už záverom o právnych otázkach, ktorých nesprávnosť mohli žalobcovia napadnúť\ndovolaním podľa ustanovenia § 421 CSP, čo však neurobili. Iba samotný nesúhlas s právnymi závermi\nsúdov a polemika s právnymi názormi odvolacieho súdu, bez konkretizácie dovolacej otázky podľa\nustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) až písm. c), ak by žalobcovia tento aj uplatnili, by prípustnosť\ndovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladala, nakoľko realizácia procesných oprávnení\nsa účastníkovi neznemožňuje samotným právnym posúdením veci. Na tom, že nesprávne právne\nposúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti (§ 420 CSP) najvyšší súd zotrval pri rozhodovaní vo\nviacerých rozhodnutiach (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017,\n5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Dovolací súd teda nezistil, že by dokazovanie vo veci\nbolo vykonané „manipulatívne\" resp. s takými deficitmi, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa\nustanovenia § 420 písm. f) CSP.\n23. Žalobcovia prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolanie prípustné\npodľa ustanovenia § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom\nposúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie\nveci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia\n(§ 432 ods. 2 CSP). Žalobcovia v dovolaní definovali tri právne otázky: 1. Vzniklo vecné bremeno v\nzmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemkoch, na ktorých sa nachádza verejná zeleň ? 2. Vzniklo\nvecné bremeno v zmysle § 4 tohto zákona na pozemkoch, na ktorých sa nachádza stavba, ktorá nie je\npovolená podľa platných právnych predpisov? 3. Je námietka premlčania vznesená žalovaným v rozpore\ns dobrými mravmi ?\n24. Vzhľadom na nastolenie právnych otázok spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP je dovolanie žalobcov procesne prípustné a preto dovolací súd pristúpil k preskúmaniu jeho\nopodstatnenosti, t. j. či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia predmetných právnych otázok. Rovnakými právnym otázkami sa v analogickej veci s\nidentickým predmetom sporu (náhrada za vecné bremeno na pozemkoch, na ktorých sa nachádza H.)\n\nnajvyšší súd zaoberal už v rozhodnutí z 25. júna 2025 sp. zn. 8Cdo/64/2025, so závermi, ktoré vec\nprejednávajúci senát najvyššieho súdu považuje za správne a nemal dôvod sa od nich odkloniť.\n25. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k\npozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva\nobce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím\numiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len \"pozemok pod stavbou\").\n26. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie\nvlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve\ncirkví, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do\nvlastníctva obce podľa osobitného predpisu.\n27. Závery odvolacieho súdu k prvej právnej otázke vychádzali zo zistení, že na pozemkoch žalobcov\nsa nachádza H. I. na športovorekreačné využitie, ktorý je inžinierskou (a zároveň povolenou) stavbou\n- oddychovým parkom podľa ustanovenia § 43a ods. 3 písm. p) stavebného zákona a teda stavbou\nzaradenou podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. A pretože nebolo sporné, že táto verejná zeleň\n- H. I. prešla do vlastníctva žalovaného podľa zákona č. 138/1991 Zb., vzniklo k pozemkom žalobcov\nvecné bremeno podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Aj v prípade, ak by H. I. nebolo\nmožné považovať za stavbu uvádzanú v ustanovení § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., podľa názoru\nodvolacieho súdu by išlo o verejnú zeleň podľa ustanovenia § 1 ods. 2 tohto zákona, ktorá prešla do\nvlastníctva obce podľa zák. č. 138/1991 Zb. a za primeraného použitia zákona č. 66/2009 Z. z. aj na\npozemky uvádzané v ustanovení jeho § 1 ods. 2, vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 tohto zákona vzniklo\naj na pozemkoch žalobcov užívaných ako verejnú zeleň. Zároveň bol názoru, že „primeranú aplikáciu\nzákona č. 66/2009 Z. z. na pozemky podľa § 1 ods. 2 nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych\nvzťahov k pozemkom, keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom\npodľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.\"\n28. Odvolací súd vec kvalifikoval tak, že H. I. (verejná zeleň) je inžinierskou stavbou (§ 43a staveného\nzákona), ktorá bola povolená a na pozemkoch žalobcov vzniklo vecné bremeno podľa ustanovenia\n§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktoré však vzniklo aj v prípade, že táto „verejná zeleň\" nebola\nstavbou, keďže ustanovenie § 4 ods. 1 sa vzťahovalo aj k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná\nzeleň, pretože takéto usporiadanie práv ustanovenie § 4 ods. 1 nevylučovalo. Odvolacím súdom zvolenú\ninterpretáciu ustanovenia § 1 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. dovolací súd hodnotí ako legitímnu,\nústavne akceptovateľnú a takú, ktorá má oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona.\n29. Žalobcovia aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. označili za neprípustnú, pretože verejná zeleň, ktorou\nje aj H. I. nie je stavbou a podľa tohto zákona vzniklo vecné bremeno len na pozemkoch, na ktorých\nsa nachádza stavba. Pre prípad, ak by stavbou bol aj park, namietali, že by išlo o nepovolenú stavbu,\nnakoľko žalovaný nepredložil stavebné povolenie, ani územné rozhodnutie, týkajúce sa H., ktoré by\npreukazovali splnenie podmienky stanovenej § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. a to, že ide o stavbu\npovolenú podľa platných právnych predpisov. Ak by aj išlo o verejnú zeleň podľa ustanovenia § 1 ods.\n2 tohto zákona, jeho primerané použitie aj na „verejnú zeleň\" neumožňuje usporiadať tieto vzťahy inak,\nnež len uzavretím zámennej zmluvy, príp. pozemkovými úpravami podľa zák. č. 330/1991 Zb. (§ 2 zák.\nč. 66/2009 Z. z.), resp. primeraným použitím zákona č. 66/2009 Z. z. a v takýchto prípadoch vecné\nbremeno na pozemkoch nevzniklo. Uvedené viedlo žalobcov k položeniu prvej právnej otázky v dovolaní,\nči vzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemkoch, na ktorých sa nachádza\nverejná zeleň. Zákon č. 66/2009 Z. z. je právny predpis, ktorého prijatie bolo vyvolané potrebou vo\nverejnom záujme zabezpečiť obciam, mestám a vyšším územným celkom právny rámec umožňujúci\nim nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom pod stavbami, ktoré na ne štát delimitoval bez akéhokoľvek\nprávneho vzťahu k týmto pozemkom. Zámerom zákonodarcu bolo súčasne zabezpečiť obciam právny\nvzťah k takýmto pozemkom priamo zákonom zriadením vecného bremena do definitívneho usporiadania\nvlastníckych vzťahov. V ustanovení § 1 ods. 1 zákona je vymedzené, na ktoré pozemky sa zákon\nvzťahuje. Pre jeho aplikáciu sú rozhodujúce dve podmienky a to, že ide o stavbu vo vlastníctve obce\nnachádzajúca sa na pozemku iného vlastníka a spôsob nadobudnutia stavby delimitáciou zo štátu na\nobec. Čo je stavba, definuje stavebný zákon. Členenie stavieb je uvedené v § 43a a nasl. stavebného\nzákona. Zákon sa primerane použije i na majetkovoprávne usporiadanie pozemkov, ktoré síce nie sú\nzastavané stavbou, ale je na nich umiestnený cintorín (okrem pozemkov vo vlastníctve cirkví), športový\n\nareál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva obce\npodľa osobitného predpisu. Verejná zeleň je buď inžinierska stavba v podobe oddychového parku [§ 43a\nods. 3 písm. p) stavebného zákona] alebo nemá podobu stavby a podľa pojmu používanom pri územnom\nplánovaní „Zeleň sú vysadené alebo udržiavané rastliny v sídlach a v ich okolí, ako aj pozdĺž líniových\nstavieb v ostatnej krajine\" (§ 139a ods. 9 stavebného zákona účinného k 01. júlu 2009). S ohľadom na\nuvedené sa dovolací súd stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že „niet žiadneho rozumného dôvodu,\nprečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno\naj k pozemkom v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., a prečo by mal vo vzťahu k nim existovať odlišný\nrežim oproti pozemkom podľa § 1 ods. 1 cit. zákona. Keďže zákonodarca v § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009\nZ.z. upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál\nalebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň pozemkom, na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle\n§ 1 ods. 1 zákona a teda niet dôvodu pre iný režim pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň\noproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba.\"\n30. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. v spojení s ustanovením jeho § 4 ods. 1 vzniká\nvecné bremeno k verejnej zeleni, ktorá má povahu stavby (predovšetkým inžinierskej stavby podľa §\n43a stavebného zákona - oddychový park) a podľa ustanovenia § 1 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 1 vzniká\nvecné bremeno k verejnej zeleni, ktorá povahu stavby nemá. Na vybudovanie zelene sa nevyžaduje\nstavebné povolenie, keďže nejde o stavbu v právnom zmysle a uplatňuje sa primeraná aplikácia zákona\nč. 66/2009 Z. z. To znamená, že aj v prípade verejnej zelene, ktorá nie je stavbou, vysadenej na\npozemkoch iných vlastníkov pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov do trvalého usporiadania\nvlastníckych vzťahov vzniklo vecné bremeno, a to práve v dôsledku primeranej aplikácie § 4 ods. 1; v\ntakomto prípade sa nevyžaduje „povolenosť\" stavby, keďže zeleň nemožno považovať za stavbu. Ak H.\nI. slúži predovšetkým pre potreby verejnosti ako oddychový park, aj dovolací súd je toho názoru, že i\nkeď by nebol stavbou (inžiniersku), išlo by o verejnú zeleň, ku ktorej rovnako vzniklo vecné bremeno\npodľa ustanovenia § 4 ods. 1 z dôvodu primeraného použitia zákona č. 66/2009 Z. z. Táto primeranosť\nsa vzťahovala nielen k samotnej možnosti vzniku vecného bremena, t. j. možnej aplikácie § 4 ods. 1 aj\nna takúto „verejnú zeleň\", ale aj k požiadavke „povolenosti stavby\", ktorú vzhľadom na charakter tejto\nzelene ako „nestavby\", nebolo treba splniť. Keďže vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo\ndňom jeho účinnosti 01. júla 2009, postup podľa ustanovenia § 2 tohto zákona, t. j. uzavretie zámennej\nzmluvy, príp. iná pozemková úprava podľa zákona č. 330/1991 Zb. prichádzal do úvahy až následne (až\npo vzniku vecného bremena). Preto dovolací súd nepovažoval za správny názor žalobcov, že jediným\nspôsobom usporiadania vzťahov k pozemkom s verejnou zeleňou je len zámena pozemkov alebo iná\npozemková úprava, nie vecné bremeno, a to práve preto, že postup podľa ustanovenia § 2 zákona č.\n66/2009 Z. z., ako trvalé usporiadanie vzťahov, prichádzal do úvahy až po vzniku vecného bremena\n(dočasnom riešení usporiadania vzťahov), ku vzniku ktorého došlo už účinnosťou zákona.\n31. Po relevantnom vyhodnotení všetkých právne významných otázok dovolací súd na prvú otázku, či:\nVzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemkoch, na ktorých sa nachádza\nverejná zeleň (s ohľadom na tvrdenie žalobcov, že sa nejedná o stavbu) odpovedá tak, že aj v prípade\nverejnej zelene podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorá nie je stavbou vzniklo podľa ustanovenia\n§ 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. k 01. júlu 2009 z dôvodu primeraného použitia zákona č. 66/2009 Z. z.\nvecné bremeno na pozemkoch, na ktorých je táto verejná zeleň umiestnená, podľa jeho ustanovenia § 4\nods. 1 ako dočasné riešenie v prospech jej vlastníka, ktorým je obec (mesto), ak prešla do jej vlastníctva\npodľa osobitného predpisu; vznik vecného bremena závisí od účelu na aký je zeleň využívaná ( potrebám\nverejnosti, obyvateľom obce (mesta), čo vyplýva z úpravy, že musí ísť o „verejnú\" zeleň. V takýchto\nprípadoch sa splnenie požiadavky „povolenosti stavby podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona\" nevyžaduje.\nPri riešení tejto otázky súdy nižších inštancií vec správne právne posúdili, a preto dovolací súd dovolanie\nžalobcov v tejto časti ako nedôvodné zamietol (§ 448 CSP).\n32. Druhá žalobcami vymedzená právna otázka sa javí ako hypotetická, keďže samotní žalobcovia\nvylučovali aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na prípady „verejnej zelene\", pretože nešlo o stavbu a\nzároveň vylučovali aj vznik vecného bremena k pozemkom iných vlastníkov užívaných ako verejnú zeleň\n(podľa § 1 ods. 2) primeranou aplikáciou ustanovenia § 4 ods. 1 tohto zákona. Otázkou, či vzniklo\nvecné bremeno v zmysle § 4 tohto zákona i na pozemkoch, na ktorých sa nachádza stavba, ktorá nie\nje povolená podľa platných právnych predpisov, sa súdy za zaoberali pri posudzovaní, či stavba na\npozemku, ku ktorému vzniklo vecné bremeno podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. musí byť\npovolenou stavbou. Odpoveď na túto všeobecne položenú otázku však bez potreby hlbších analýz dáva\n\nsamotné ustanovenie § 4 ods. 1 zákona, podľa ktorého: „ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto\nzákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku\npod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby\nprávo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,\nvrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych\npredpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok\".\n33. Súdy nižších inštancií vo veci vychádzali z toho, že H. I. (verejná zeleň) je inžinierskou stavbou podľa\nustanovenia § 43a ods. 3 písm. p) stavebného zákona a zároveň, že ide o stavbu povolenú. Žalobcami\nvo všeobecnej rovine formulovaná otázka, či sa na vznik vecného bremena podľa ustanovenia § 4 ods.\n1 zákona č. 66/2009 Z. z. vyžaduje, aby išlo o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov,\nnezodpovedá jej vymedzeniu podľa ustanovenia § 432 až § 435 CSP, nakoľko na jej riešení odvolací\nsúd svoje rozhodnutie nezaložil. Odvolací súd nedospel k záveru, že vecné bremeno podľa ustanovenia\n§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. mohlo vzniknúť aj k pozemku zastavanom „nepovolenou\" stavbou,\npráve naopak mal za to, že musí ísť o stavbu povolenú, a v danom prípade mal túto skutočnosť (rovnako\nako súd prvej inštancie) riadne preukázanú. Dovolací dôvod spočívajúci na právnom posúdení veci\nje dovolateľ povinný vymedziť právnou otázkou, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a\npri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná\nrozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ je teda povinný v dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí\nprípustnosť dovolania, t.j. ktorý z predpokladov uvedených v ustanovení § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho\nprípustnosť. Ak v dovolaní absentuje takého vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu\nk doplneniu dovolania; jediný prípad, v ktorom súd výnimočne vedie dovolateľa k tomu, aby svoje\ndovolanie niečím doplnil alebo nedostatok niečoho v dovolacom konaní odstránil, vyplýva totiž z\nustanovenia § 436 ods. 1 CSP.\n34. Odvolací súd mal za to, že vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. môže\nvzniknúť len k pozemku, na ktorom je „povolená stavba\", za ktorú inžiniersku stavbu „H. I. považoval.\nŽalobcovia teda druhú dovolaciu otázku založili na takom skutkovom závere, z ktorého odvolací súd\nnevychádzal (a nezistil). Odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že tento park bol povolenou stavbou,\nhoci sa nezachovali o ňom konkrétne stavebné a užívacie povolenia a že vecné bremeno k pozemkom\nzastavaným touto stavbou vzniklo. Otázka, či vecné bremeno podľa ustanovenia § 4 zákona č. 66/2009\nZ. z. mohlo vzniknúť aj k pozemkom zastavaným nepovolenou stavbou je nepriliehavá, keďže na\nzávere, že by tomu tak mohlo byť, odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil. Ak žalobcovia chceli právne\nzávery odvolacieho súdu napadnúť dovolaním podľa ustanovenia § 421 CSP, mali ich dovolacie otázky\nsmerovať k tomu, či je park stavbou a či táto bola stavbou povolenou (t. j. či boli v tomto smere správne\nprávne závery odvolacieho súdu). Z týchto dôvodov dovolatelia formuláciou druhej otázky nevymedzili\nuplatnený dovolací dôvod spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 CSP.\n35. K tretej dovolacej otázke, či „námietka premlčania vznesená žalovaným je v rozpore s dobrými\nmravmi\", dovolací súd v prvom rade uvádza, že otázkou relevantnou podľa ustanovenia § 421 ods.\n1 písm. a) až písm. c) CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Správnosť súdmi\nriešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu prieskumu,\nlebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková\nokolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska ustanovenia § 421 ods.\n1 CSP je irelevantná. Pri zodpovedaní tejto otázky dovolací súd vychádzal zo súdnej praxe, ktorá\nsa ustálila na tom, že za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. sa poskytuje jednorazová\nnáhrada (rozhodnutie najvyššieho súdu z 26. augusta 2019, sp. zn. 2Cdo/194/2018, z 30. novembra\n2019 sp. zn. 8Cdo/17/2019, z 27. októbra 2021, sp. zn. 1Cdo/171/2021, z 26. januára 2022 sp. zn.\n1Cdo/99/2019, z 14. decembra 2022, sp. zn. 1Cdo/255/2021, z 30. októbra 2024 sp. zn. 1Cdo/133/2023,\nz 26. júna 2024 sp. zn. 7Cdo/49/2023). Judikatúra sa ustálila aj na tom, že jednorazová náhrada za\nvecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ktorá vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého\npozemku ku dňu účinnosti zákona sa premlčuje v lehote troch rokov od účinnosti zákona (01. júla\n2009). Pretože žaloba vo veci bola podaná až 13. júla 2019, odvolací súd správne usúdil, že žalobcom\nnemožno nárok priznať pre dôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovaným (§ 100 OZ). Súdy nižších\ninštancií v kontexte uvedeného pri odôvodňovaní konštatovali, že žalobcovia v konaní nekonkretizovali,\nv čom vidia uplatnenú námietku premlčania ako rozpornú s dobrými mravmi a žiadne skutočnosti, pre\nktoré by mala byť uplatnená námietka premlčania rozporná s dobrými mravmi, nezistili; t. j. nezistili\n\njej rozpor s dobrými mravmi. Z vymedzenia tretej dovolacej otázky podľa dovolacieho súdu nie je\nzrejmé, v čom spočíva jej neriešenie v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu v zmysle ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. b) CSP, pretože k súladu námietky premlčania s dobrými mravmi sa najvyšší\nsúd vyjadroval vo viacerých dovolacích konaniach (5Cdo/265/2009, 7Cdo/226/2016, 7Cdo 507/2014,\n3Cdo/441/2013, 3Cdo 137/2017 a iné) a žalobcovia neuviedli v čom spočíva nesprávnosť právneho\nposúdenia vznesenej námietky premlčania, teda právneho záveru odvolacieho súdu o neexistencii\nrozporu žalovaným vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Odvolací súd sa vysporiadal s\nrozsiahlou argumentáciou žalobcov, pre ktorú títo považovali vznesenú námietku premlčania za takú,\nktorá je v rozpore s dobrými mravmi, a bolo povinnosťou žalobcov v dovolaní uviesť konkrétny záver\nodvolacieho súdu, ktorý mal byť nesprávny. V dovolaní tvrdili len dôvody, pre ktoré oni považujú túto\nnámietku za rozpornú s dobrými mravmi, avšak bez poukazu na konkrétne právne závery odvolacieho\nsúdu. Samotná polemika s právnym názorom odvolacieho súdu nie je dostatočným dôvodom na dovolací\nprieskum podľa ustanovenia § 421 CSP.\n36. Žalobcovia v dovolaní oponovali tiež tým, že o tom, že im má patriť len jednorazová odplata sa\nprvýkrát dozvedeli až v tomto konaní, pričom podľa nich premlčacia doba nároku na jednorazovú\nodplatu za užívanie nehnuteľností nemôže začať plynúť skôr, ako sa žalobcovia dozvedeli o tom, že\nmajú nárok len na jednorazovú odplatu. Rozpor námietky premlčania vznesenej žalovaným s dobrými\nmravmi odôvodňovali predovšetkým tým, že vzhľadom na nejednotnosť judikatúry pri rozhodovaní\no náhrade podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ktorá sa na jednorazovej náhrade ustálila až v priebehu\ntohto konania, nezavinili, že im premlčacia lehota márne uplynula. K súladu námietky premlčania s\ndobrými mravmi najvyšší súd v rozhodnutí vo veci sp. zn. 5Cdo/265/2009 uviedol, že „dobré mravy sú\nsúhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického\nvývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s\nnimi podstatná časť spoločnosti ... Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie\nuplatneného nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu,\nktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v\ndôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a\ncharakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania\nvykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za\nktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je\nvznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov\nnámietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti\nmusia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej\nistoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania\".\n37. V rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/226/2016 dovolací súd k možnému rozporu uplatnenia námietky\npremlčania s dobrými mravmi poukázal na viaceré súdne rozhodnutia, na základe ktorých uviedol, že\n„vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania odporcom (žalovaným) mohlo byť\npovažované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ... o takýto prípad môže ísť iba výnimočne\na v rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva ... ktorý je výrazom zneužitia tohto práva\nna úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto\nprípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, priznanie\núčinkov premlčania voči nemu by za tejto situácie bolo neprimerane tvrdým postihom a pri posudzovaní\nprimeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a vziať do úvahy najmä\ncharakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím\npremlčacej doby\".\n38. V rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/507/2014 najvyšší súd k inštitútu dobrých mravov pri uplatnení námietky\npremlčania konštatoval, že „by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona, t. j.\nneznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných\nzásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri\nskúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi, skúmať, či účastník\nkonania, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupoval s dostatočnou\nmierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že\nkaždý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj\npri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich\".\n\n39. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/441/2013 najvyšší súd uzavrel, že „uplatnenie námietky premlčania sa\nprieči dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na\núkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či\nvýkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú\nochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných\nprípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva v neprospech\ntoho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by nepriznanie jeho\nnároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní\ns rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil,\nprípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie\nhospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou\nje úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva).\" Aj podľa judikatúry\nústavného súdu uplatnenie námietky premlčania je treba vo všeobecnosti považovať za výkon práva v\nsúlade s dobrými mravmi, na druhej strane však nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania\nžalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon\nžiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne.\nV rozpore s dobrými mravmi však môže byť len taký výkon práva účastníkov v občianskom súdnom\nkonaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k\nvznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne\nuplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo\nneprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych\nokolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré\nprávo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (m. m. II. ÚS 176/2011, IV. ÚS 542/2013).\n40. Uplatnenie premlčacej námietky sa môže priečiť dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, keď\nby bolo na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, alebo keď by sa aprobovalo\nkonanie, ktoré je contra bonos mores (I. ÚS 33/2012). Vždy je nutné vychádzať z individuálnych okolností\nprípadu, ktoré sú založené na skutkových zisteniach. Dovolací súd pri riešení tretej otázky primerane\nzohľadnil, že Mesto Košice je subjektom verejného záujmu, na ktorý sú kladené vyššie nároky ako na iný\nsubjekt, avšak iba toto jeho postavenie nemôže byť dôvodom na to, aby každú ním vznesenú námietku\npremlčania bolo treba považovať rozpornú s dobrými mravmi, keďže by tým došlo k porušeniu ústavného\nprincípu rovnosti subjektov pred zákonom, resp. k jeho diskriminácii oproti iným subjektom práva. V\ndanej veci žalovaný nespôsobil žalobcom škodu svojim konaním, ani využívaním ich pozemkov pre svoje\npotreby (H. je určený pre užívanie všetkým obyvateľom mesta Košice) a rovnako nie je zodpovedný\nza prijatie zákona č. 66/2009 Z. z., ani za (tvrdenú) nejednoznačnosť jeho znenia, a napokon ani za\nrozdielnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov na nižších stupňoch o náhrade za zriadené vecné\nbremeno vzniknuté účinnosťou tohto zákona; menované hodnotiace kritériá nemôžu byť bez ďalšieho\ndôvodom pre rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi, keď žalobcom nič nebránilo\npodať žalobu v premlčacej lehote. V tejto súvislosti ani skutočnosť, že žalovaný vyhodnotením náhrady\nako jednorazovej nie je nútený pristúpiť k pozemkovým úpravám, prípadne navrhnúť zámenu pozemkov,\nodkúpiť zastavané pozemky a pod., t. j. trvalo usporiadať vzťahy k pozemkom, nemá vplyv hodnotenie\nnámietky premlčania ako rozpornej s dobrými mravmi.\n41. Preto pokiaľ odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby, spor z\nhľadiska právneho posúdenia veci vo vymedzených právnych otázkach rozhodol vecne správne. Z\ntýchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalobcov ako neopodstatnené zamietol (§ 448 CSP).\n42. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením §\n453 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením jeho § 262 ods. 1 a podľa úspechu žalovaného v dovolacom\nkonaní, ktorému by patril nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1\nCSP). Z obsahu spisu ale vyplýva, že žalovanému žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli, preto mu\nnárok na ich náhradu dovolací súd nepriznal.\n43. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}