{"guid": "57c70be2-c6e6-4006-acb1-dcb3ad40aafc:01c54883-8525-4dd9-b452-3706fd268504", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6119256996.2", "spisova_znacka": "5Obdo/7/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/7/2025 z 16. 4. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 16. apríla 2026, sp. zn. 5Obdo/7/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:6119256996.2", "identifikacne_cislo": "6119256996", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivana Nemčeková", "datum_vydania": "2026-04-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo", "Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy", "Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-442"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-47a", "nazov": "§ 47a OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-47a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-47a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-490.odsek-2", "nazov": "§ 490 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-490.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-490"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-458.odsek-1", "nazov": "§ 458 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-458.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-458"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-442", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-47a", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-490", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-458"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/01c54883-8525-4dd9-b452-3706fd268504", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6119256996.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6119256996.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6119256996.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Obdo/7/2025\n6119256996\n16. 04. 2026\nJUDr. Ivana Nemčeková\nECLI:SK:NSSR:2026:6119256996.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej\na členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu BFF\nCentral Europe s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 44 414 315, zastúpeného advokátom\nMgr. Tomášom Čentéšom, PhD., so sídlom Stará Vajnorská 2672/90, 831 04 Bratislava, IČO: 42 124\n182, proti žalovanému Nemocnica s poliklinikou Prievidza so sídlom v Bojniciach, so sídlom Nemocničná\n581/2, 972 01 Bojnice, IČO: 17 335 795, zastúpenému advokátkou JUDr. Gabrielou Reichovou, so\nsídlom Pavla Mudroňa 26, 036 01 Martin, IČO: 42 071 135, o zaplatenie 110 320,68 eur s príslušenstvom,\nvedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 11Cb/9/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 41Cob/67/2023-499 zo dňa 27. júna 2024 v spojení s opravným\nuznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41Cob/67/2023 - 504 zo dňa 4. septembra 2024, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie žalobcu o d m i e t a .\nII. Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prievidza (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) rozsudkom (druhým v poradí) č. k. 11Cb/9/2019\n- 413 zo dňa 05.01.2023 rozhodol tak, že žalobe vyhovel, keď prvým výrokom zaviazal žalovaného\npovinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 110 320,68 eur s úrokmi z omeškania 7,3 % ročne, a to zo sumy\n50 541,77 eur od 01.08.2017 do 24.11.2017, zo sumy 25 270,88 eur od 25.11.2017 do zaplatenia, zo\nsumy 580,29 eur od 01.08.2017 do 04.12.2017, zo sumy 50 541,77 eur od 01.08.2017 do zaplatenia\na náklady spojené s uplatnením pohľadávok 160 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým\nvýrokom priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca podanou žalobou uplatnil\nvoči žalovanému predmetný peňažný nárok z dôvodu, že sa stal veriteľom žalovaného ako postupník\n(pôvodne pod obchodným menom Magellan Central Europe s. r. o.) na základe Zmluvy o postúpení\npohľadávok č. 2017/09/204 zo dňa 23.11.2017 (ďalej aj „Zmluva o postúpení pohľadávok“). Touto\nzmluvou boli na žalobcu postúpené pohľadávky voči žalovanému v sume 136 171,86 eur, pozostávajúcej\nz fakturovanej istiny 101 663,83 eur a úrokov z omeškania v súhrnnej sume 34 508,03 eur podľa\npenalizačnej faktúry, spolu s príslušenstvom. Zo strany žalovaného došlo k čiastočnej úhrade uplatnenej\nsumy, preto žalobca nárok znížil na sumu 110 320,68 eur, pozostávajúcu z istiny 75 812,65 eur a\nvyčíslených úrokov z omeškania 34 508,03 eur. Postúpené pohľadávky majú základ v Zmluve o dodávke\nupratovacích, čistiacich a dezinfekčných službách zo dňa 12. júla 2006, uzavretej medzi žalovaným ako\nobjednávateľom a poskytovateľom služieb (postupcom) ISS Facility Services spol. s r.o., Bratislava, IČO:\n31 345 212 (ďalej tiež „zmluva“), vrátane jej dodatkov, pričom posledným Dodatkom č. 16 sa trvanie\nzmluvy predĺžilo o dobu dvoch mesiacov, t. j. do konca februára 2017.\n\n3. Súd prvej inštancie v zmysle záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, vysloveného v\npredchádzajúcom kasačnom uznesení Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8Cob/55/2021-353 zo dňa\n31. mája 2022, posúdil právny vzťah medzi stranami sporu týkajúci sa žalovaného obdobia január a\nfebruár 2017 ako záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane žalovaného na\núkor (právneho predchodcu) žalobcu. Uvedené právne posúdenie vyplývalo z prejudiciálneho záveru\no neplatnosti Dodatku č. 16 k zmluve podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení\nneskorších predpisov (ďalej tiež „OZ“), pre rozpor so zákonnou úpravou obsiahnutou v § 47a OZ v\nspojení s § 490 ods. 2 OZ. Podľa tejto právnej úpravy v zmluvách, ktorých účinnosť je podmienená\nich zverejnením, nemožno dojednať také ustanovenie, podľa ktorého by zmluva uzavretá na dobu\nurčitú mohla po splnení určitých podmienok trvať aj po uplynutí dojednanej doby platnosti a účinnosti.\nSúd prvej inštancie ďalej konštatoval nespornosť vykonania upratovacích, čistiacich a dezinfekčných\nslužieb pre žalovaného v mesiaci január a február 2017. Preto pri závere o neplatnosti prolongačného\nustanovenia k pôvodnej zmluve (Dodatok č. 16) usúdil, že poskytovateľ v rozhodnej dobe plnil bez\nprávneho dôvodu a na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré predstavuje sumu\n75 812,65 eur, pozostávajúcu u žalovanej faktúry č. F17000012 zo zvyšku dlhu v sume 25 270,88 eur a\nu faktúry č. F17000606 v sume 50 541,77 eur. Podľa súdu prvej inštancie v dôsledku toho, že žalovaný\nčasť z faktúry č. F17000012 uhradil, uznal tým aj zvyšok dlhu (§ 407 ods. 3 Obchodného zákonníka).\nPri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie vychádzal zo zmluvne dohodnutej\nceny za vykonané služby (v znení Dodatku č. 16). Zdôraznil, že dohodnutá zmluvná cena bola medzi\nposkytovateľom a žalovaným kreovaná v rámci procesu verejného obstarávania, a teda je možné ju\npovažovať za obvyklú odmenu za poskytnuté plnenie aj v danom prípade ako objektívne kritérium pre\nurčenie výšky bezdôvodného obohatenia.\n4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej\nBystrici (funkčne príslušný na konanie o odvolaní od 1. júna 2023; ďalej tiež „odvolací súd“) rozsudkom č.\nk. 41Cob/67/2023-499 zo dňa 27. júna 2024 v spojení s opravným uznesením č. k. 41Cob/67/2023-504\nzo dňa 4. septembra 2024 tak, že v prvom výroku rozsudok súdu prvej inštancie zmenil (§ 388 CSP)\na žalobu zamietol. Druhým výrokom zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu\ntrov konania tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100\n%. Tretím výrokom žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v\nrozsahu 100 %.\n5. Odvolací súd primárne konštatoval, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s podstatnými\nargumentami žalovaného, v dôsledku čoho považoval prvoinštančné rozhodnutie za nedostatočne\nodôvodnené a v časti za nepreskúmateľné. Vzhľadom na zákonný príkaz zakotvený v § 390 CSP\na splnenie tam uvedených podmienok však nemohol odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej\ninštancie opätovne zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd preto vec\nsám prejednal na nariadenom pojednávaní a po vykonanom dokazovaní meritórne rozhodol.\n6. V odôvodnení rozhodnutia (ods. 113 a nasl.) odvolací súd vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii\nžalobcu považoval za preukázanú okolnosť postúpenia žalovaných (pôvodne zmluvných) pohľadávok\nna žalobcu, pričom za relevantné považoval vykonané oznámenie postupcu dlžníkovi. Tu aj s\npoukazom na doterajšiu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4Obo\n210/01 z 11.06.2003, sp. zn. 1Cdo 73/2000 z 24.04.2001) vysvetlil dôvody, pre ktoré neposudzoval\nplatnosť zmluvy o postúpení, a to napriek tomu, že „sa neskôr zistilo, že služby boli poskytnuté na\nzáklade neplatne uzatvoreného dodatku k zmluve, teda ide o nárok, ktorý možno priznať len titulom\nbezdôvodného obohatenia“. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca je aktívne legitimovaným na\npodanie žaloby aj titulom bezdôvodného obohatenia, taktiež sa vyjadril k nedôvodnosti námietky o\nzákaze postúpenia verejnoprávnych pohľadávok, keďže pohľadávky uplatnené žalobou v danom spore\nza také nepovažoval. Za nedôvodnú považoval aj námietku žalovaného o premlčaní nároku na náhradu\nbezdôvodného obohatenia z hľadiska včasnosti jeho uplatnenia na súde (ods. 123).\n7. Naopak za dôvodnú považoval odvolaciu námietku žalovaného, že suma 75 812,65 eur bola žalobcovi\nsúdom prvej inštancie priznaná titulom bezdôvodného obohatenia bez potrebného dokazovania\nvýšky adekvátnej peňažnej náhrady. Priznaná suma predstavuje súčet súm vyúčtovaných právnym\npredchodcom žalobcu za plnenie v cene podľa zmluvy, faktúrami č. F17000606 a F17000012 (pozn.\nnajvyššieho súdu - v ods. 117 odvolací súd nesprávne uvádza „F170000012“), po zohľadnení čiastočnej\núhrady faktúry č. F17000012. Odvolací súd konštatoval, že „žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie\n\nbezdôvodného obohatenia“, avšak „v zmysle ustálenej judikatúry súdov ... platí, že výška peňažnej\nnáhrady sa neodvíja od predpokladanej ceny poskytnutého plnenia, nakoľko táto cena obvykle\nnezodpovedá výške majetkového prospechu získaného objednávateľom“.\n8. Odvolací súd zdôraznil, že pri určení výšky náhrady bezdôvodného obohatenia je treba prihliadnuť\nk nákladom, ktoré by bolo treba vynaložiť na získanie rovnakého plnenia v danom mieste a čase, tiež\nk eventuálnym nedostatkom plnenia a podobne. Dôkazné bremeno preukázania výšky bezdôvodného\nobohatenia spočíva na žalobcovi, ktorý v danom prípade nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie\na obmedzil sa len na skonštatovanie (tvrdenie), že cena vyfakturovaná za vykonané služby jeho\nprávnym predchodcom je peňažitou náhradou zodpovedajúcou hodnote, za akú by bolo obvyklé plnenie\nposkytované v danom mieste a čase a za obdobných podmienok.\n9. Odvolací súd s poukazom na § 458 ods. 1 OZ uviedol, že aj keď v prípade náhrady plnenia\nposkytnutého na základe neplatnej zmluvy nie je možné vylúčiť, že výška náhrady bude zodpovedať\nčiastke predpokladanej neplatnou zmluvou, tento záver však možno prijať len v prípade, že ak súd\ndospeje po náležitom posúdení k záveru, že obvyklá cena poskytnutej služby, a teda aj výška získaného\nobohatenia, zodpovedá aj cene dohodnutej. Pokiaľ v danom prípade súd prvej inštancie konštatoval, že\ncena dohodnutá v zmluve je obvyklou cenou poskytnutých služieb v mieste ich poskytnutia, tak tento\njeho záver nevychádza zo žiadneho dôkazu, teda je nepresvedčivý a ničím nepreukázaný. Odvolací súd\nv tejto súvislosti uviedol, že aj keď právny predchodca žalobcu bol úspešný vo verejnom obstarávaní,\ntak táto skutočnosť nepreukazuje, že medzi zmluvnými stranami dohodnutá cena poskytnutých služieb\nje v danom mieste poskytnutia služieb cenou obvyklou. K uvedenému podporne poukázal na viaceré\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a uzavrel, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia,\nže cena služieb dohodnutá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je obvyklou cenou\nobdobných služieb v mieste poskytnutia služieb, a teda neuniesol dôkazné bremeno preukázania\nním tvrdených skutočností. Keďže žalobca žiadnym relevantným dôkazom dostatočne nepreukázal\noprávnenosť uplatneného nároku - bezdôvodného obohatenia v sume 75 812,65 eur, odvolací súd\nzmenil prvoinštančné rozhodnutie tak, že žalobu v tejto časti zamietol.\n10. Odvolací súd s poukazom na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (III. ÚS\n119/03, IV. ÚS 115/03) považoval za opodstatnenú aj námietku žalovaného ohľadne nedostatočnosti\na nezrozumiteľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti priznaného vyčísleného úroku z\nomeškania vo výške 34 580,03 eur.\n11. K tejto časti žalobcovho nároku odvolací súd z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca k žalobe\npriložil penalizačnú faktúru č. F17004433 zo dňa 07.08.2017, s dátumom splatnosti dňa 06.10.2017 (č. l.\n14 spisu), z ktorej vyplýva, že právny predchodca žalobcu vyfakturoval žalovanému úroky z omeškania\nplatby faktúr v zmysle čl. 4.20 zmluvy K/ZML001706 „vo výške 0,02 % - v zmysle prílohy“, spolu v\nsume 34 508,03 eur. Žalobca však k žalobe predmetnú prílohu nepriložil a až spolu s vyjadrením zo\ndňa 09.12.2019 predložil tabuľku (č. l. 140 spisu), ktorej obsahom je vyúčtovanie úrokov z omeškania v\ncelkovej výške „34 508,03 eur“. Súčasne žalobca dňa 04.11.2022 predložil listinný dôkaz (č. l. 371 spisu)\nk preukázaniu nároku na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej z penalizačnej faktúry č. F17004433,\nz ktorého vyplýva, že úrok z omeškania je vyúčtovaný v sume „35 705,70 eur“, pričom súčasťou tohto\nvyúčtovania sú aj faktúry, ktorých zaplatenia sa žalobca domáhal v tomto konaní, o ktorých následne\nsúd prvej inštancie ustálil, že nejde o zaplatenie zmluvnej ceny plnenia, ale o bezdôvodné obohatenie\nz dôvodu neplatnosti Dodatku č. 16.\n12. Odvolací súd ďalej uviedol, že suma podľa prílohy na č. l. 371 spisu nekorešponduje s výškou\npenalizačnej faktúry na č. l. 14 spisu a príloha, resp. výpočet na č.l. 371 spisu obsahuje aj iné faktúry\nako sú v prílohe na č. l. 140 spisu a zároveň je vyúčtovaná iná suma úroku z omeškania ako v\nprílohe na č.l. 140 spisu. Žalobca podľa odvolacieho súdu tento rozpor nevysvetlil a tvrdil, že uplatnený\núrok z omeškania skutkovo vymedzil vo vyjadrení zo dňa 09.12.2019 (č. l. 139), v ktorom uviedol, že\npredmetom postúpenia pohľadávok boli peňažné pohľadávky, ktoré vznikli na základe Zmluvy o dodávke\nupratovacích, čistiacich a dezinfekčných služieb č. K/ZML001706 v zmysle jej Dodatkov č. 1 až 16 a\nboli fakturované faktúrami, pričom v predmetnej faktúre č. F17004433 boli fakturované zmluvné úroky z\nomeškania vo výške 0,02% denne z dlžných neuhradených pohľadávok podľa článku 4.20 zmluvy. Podľa\nodvolacieho súdu však z tvrdení žalobcu nevyplýva, že by v priebehu konania jednoznačne vymedzil,\nz ktorých konkrétnych faktúr, za aké obdobie, v akej úrokovej sadzbe a v akej sume si vyúčtoval úrok\n\nz omeškania. Keďže žalobca neopísal rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa uplatneného nároku na\nzaplatenie kapitalizovaných úrokov z omeškania, pričom priložil do súdneho spisu dve odlišné tabuľky\n- špecifikácie úrokov z omeškania, ktoré „vzájomne nekorešpondujú vo vyúčtovanej sume úrokov z\nomeškania, ani nie sú zhodné vo faktúrach, z ktorých je úrok z omeškania účtovaný, žalobca nemôže\nbyť v konaní o zaplatenie úroku z omeškania z tohto dôvodu úspešný“. Pokiaľ žalobca tvrdil, že skutkovo\nvymedzil úroky z omeškania uplatňované v penalizačnej faktúre aj vo vyjadrení z 11.02.2021 (č. l. 320\nspisu), tak odvolací súd v zmysle § 132 ods. 2 CSP konštatoval, že opísanie rozhodujúcich skutočností\nnemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.\n13. Podľa názoru odvolacieho súdu, úhradou časti žalovanej faktúry žalovaným nedošlo k uznaniu\nzvyšku dlhu podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, keďže bolo v konaní preukázané, že žalobcovi\nnevzniklo právo na zaplatenie zmluvnej ceny (za vykonané služby), ktorú žalovaný pred podaním žaloby\nčiastočne uhradil, ale právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.\n14. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej tiež „dovolateľ“) dovolanie, pričom navrhol,\naby dovolací súd zmenil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v znení opravného uznesenia tak, že\nrozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje a žalobcovi sa priznáva náhrada trov konania. Alternatívne\ndovolateľ žiadal zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\nDovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania výslovne podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm.\nb) a „subsidiárne“ aj písm. a) a c) CSP.\n15. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania v časti podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ vyvodzoval z\nnedostatočného, nepreskúmateľného odôvodnenia a arbitrárnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia,\nktoré je podľa dovolateľa taktiež prekvapivé. Svojvoľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu má spočívať\nv interpretačnom excese odvolacieho súdu vo vzťahu k § 458 ods. 1 OZ, čo sa týka výšky peňažnej\nnáhrady z titulu bezdôvodného obohatenia a vo vzťahu k základným princípom kontradiktórneho konania\npodľa CSP, najmä princípu tzv. formálnej pravdy. Zo strany odvolacieho súdu ide o taký výklad zákona,\nktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Záver o neunesení dôkazného\nbremena žalobcom k preukázaniu výšky bezdôvodného obohatenia sa javí ako nelogický, pričom\npoukázal na svoju záverečnú reč na pojednávaní dňa 06.12.2022. Uviedol, že výška peňažnej náhrady\nmá vychádzať zo zmluvne stanovenej ceny služieb dohodnutej medzi postupcom a žalovaným, ktorá\nbola stanovená na základe vzájomnej zmluvy ako výsledku verejného obstarávania, teda ide o obvyklú\nodmenu za výkon obdobných pracovných činností v danom mieste a čase, čo tvorí základ pre určenie\nvýšky peňažnej náhrady pre vydanie bezdôvodného obohatenia. Dovolateľ zdôraznil, že žalovaný v\npodaní zo dňa 30.11.2022 nevzniesol námietku k výške nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.\n16. Podľa dovolateľa sa odvolací súd s argumentáciou žalobcu riadne nevysporiadal a jeho nárok\nnemal zamietnuť iba z dôvodu, že vo veci neprebehlo znalecké dokazovanie. Odvolací súd vo svojom\nrozsudku nevysvetlil, prečo zmluvne ustálenú cenu služby poskytovanej 10 rokov, určenú na základe\nverejného obstarávania, považuje za nepostačujúce preukázanie obvyklej ceny na trhu. V tejto súvislosti\ndovolateľ poukázal na to, že znalecké dokazovanie by bolo neúčelné a nehospodárne, pričom znalecký\nposudok je iba jedným, nie však jediným dôkazným prostriedkom. Zdôraznil, že súd ustanoví znalca\niba na návrh strany sporu a aj keby si súd nebol istý odbornou stránkou prejednávanej veci, nemôže\nustanoviť znalca z vlastnej iniciatívy. V súvislosti s vydaním bezdôvodného obohatenia žiadna zo strán\nsporu nenavrhla vykonať znalecké dokazovanie k výške nároku, ani nenavrhla doplnenie dokazovania\nvo forme odborného vyjadrenia odbornej spôsobilej osoby. Zamietnutie žaloby odvolacím súdom na\nzáklade toho, že nebolo vykonané znalecké dokazovanie, dovolateľ označil za rozporné s prejednacím\nprincípom, princípom kontradiktórnosti a zásadou formálnej pravdy (čl. 8 a čl. 9 CSP). V dôsledku toho\nnamietol, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, svojvoľný a nemajúci oporu ani v § 458\nods. 1 OZ, keďže hmotnoprávna úprava (a ani procesnoprávna úprava) nevyžaduje, aby pre ustálenie\nvýšky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo nevyhnutne vykonané znalecké dokazovanie.\n17. K prípustnosti a dôvodnosti dovolania v časti podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ ďalej\nnamietal, že odvolací súd „ignoroval“ argumenty týkajúce sa preukázania správnosti výpočtu nároku\nz penalizačnej faktúry. Konkretizoval, že predmetný nárok preukázal najmä prostredníctvom podania\nzo dňa 27.08.2019, písomného vyjadrenia zo dňa 09.12.2019, listinných dôkazov predložených na\npojednávaní dňa 11.06.2020, písomného podania zo dňa 17.09.2020 a vyjadrení prednesených na\npojednávaní dňa 01.12.2020. Teda dostatočne vymedzil a preukázal, z čoho pozostávajú úroky z\n\nomeškania kapitalizované vo forme penalizačnej faktúry na sumu 34 508,03 eur, čo odvolací súd\nnezohľadnil. Ďalej uviedol, že žalovaný účinne nepoprel žalobcove tvrdenia, keďže nepredložil žiadne\nvlastné tvrdenia vo vzťahu k obsahu nároku žalobcu v zmysle penalizačnej faktúry a k spôsobu výpočtu\nkapitalizovaných úrokov z omeškania, keď len strohé tvrdenie, že žalobcom preukázaný spôsob výpočtu\nvýšky penalizačnej faktúry nie je postačujúci, nepredstavuje účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu\nv zmysle § 151 ods. 2 CSP.\n18. K odvolacím súdom konštatovanej nejasnosti vyčíslenia, resp. spôsobu výpočtu výšky úrokov z\nomeškania podľa penalizačnej faktúry, dovolateľ namietal, že na pojednávaní dňa 27.06.2024 ozrejmil,\nže za relevantný spôsob výpočtu výšky penalizačnej faktúry považuje dokumentáciu uvedenú vo\nvyjadrení zo dňa 11.02.2021, a teda netrval na vyčíslení obsiahnutom v podaní zo dňa 04.11.2022.\nToto vysvetlenie a ustálenie výšky penalizačnej faktúry odvolací súd nebral do úvahy a v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia neuviedol, z akého dôvodu ho považuje za nepostačujúce. Zároveň dovolateľ\nzdôraznil, že žalovaný vo svojom odvolaní nenamietal rozpor medzi predmetnými listinnými dôkazmi,\na preto podľa názoru dovolateľa odvolací súd prejednal odvolanie nad rámec odvolacích dôvodov, keď\nna pojednávaní dňa 27.06.2024 vykonával dokazovanie ohľadom nejasnosti predloženého spôsobu\nvyčíslenia penalizačnej faktúry.\n19. Prípustnosť dovolania v časti podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ vyvodzoval z toho, že\nodvolací súd nesprávne právne posúdil otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie vo veci samej\na ktorú dovolateľ formuloval tak, že či: „Je, prihliadajúc na zásadu kontradiktórnosti konania a koncepciu\nformálnej pravdy podľa CSP, za každých okolností nevyhnutné, aby všeobecné súdy vykonali vo vzťahu\nk ustáleniu výšky peňažného nároku titulom bezdôvodného obohatenia znalecké dokazovanie podľa §\n207 CSP alebo prinajmenšom dokazovanie v podobe odborného vyjadrenia odborne spôsobilej osoby\npodľa § 206 CSP, alebo si môže súd v konaní na základe iných dôkazov (listinné dôkazy, tvrdenia strany\nsporu a pod.) ustáliť výšku tohto nároku aj sám, čiže bez vykonania dokazovania podľa § 207 CSP alebo\npodľa § 206 CSP, ak žiadna zo strán sporu nenavrhla vykonať dokazovanie podľa § 207 CSP alebo\npodľa § 206 CSP ?“ (ďalej aj „prvá otázka“).\n20. Podľa dovolateľa je možné prvú otázku „rozmeniť na drobné“ (formulovať inak) nasledovne:\n„Vychádzajúc z princípu kontradiktórnosti konania podľa CSP a z koncepcie formálnej pravdy, ak žiadna\nzo strán sporu počas súdneho konania nenavrhne v súvislosti s ustálením nároku žalobcu podľa §\n458 ods. 1 Občianskeho zákonníka vykonanie dokazovania vo forme odborného vyjadrenia odborne\nspôsobilej osoby alebo vo forme znaleckého posudku súdneho znalca, je procesne akceptovateľné\na v poriadku, aby všeobecný súd ustálil výšku nároku žalobcu na základe tvrdení strán sporu a\nvykonaného dokazovania a takto o nároku rozhodol rozsudkom vo veci samej alebo je nevyhnutné,\naby súd žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu, nakoľko v konaní\nnebolo navrhnuté vykonanie dokazovania podľa § 206 CSP alebo § 207 CSP?“ alebo „Je s ohľadom\nna § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k výške nároku z bezdôvodného obohatenia pre\nustálenie obvyklej výšky ceny služby v danom mieste a čase postačujúce, ak súd vychádza zo zmluvy\nplatnej a účinnej viac než 10 rokov, v znení jej 16 dodatkov, z dlhoročnej ceny služby a jej fakturácie,\na z každodenného poskytovania tejto služby postupcom žalovanému, pričom v danej veci nevykoná\nznalecké dokazovanie alebo dokazovanie vo forme odborného vyjadrenia, nakoľko ho žiadna zo strán\nsporu nenavrhla vykonať?“.\n21. Dovolateľ prvú otázku považoval za v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nevyriešenú.\nZároveň citoval rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) sp. zn. I.\nÚS 51/2020, podľa ktorého je dovolanie prípustné aj vtedy, keď dovolateľ vymedzí jeho prípustnosť\neventuálne podľa § 421 ods. 1 CSP, resp. keď dovolateľ prípustnosť odôvodnil odklonom od ustálenej\npraxe najvyššieho súdu, no najvyšší súd zistí, že v skutočnosti nejde o odklon, ale o nejednotnosť takejto\npraxe. Na základe toho dovolateľ žiadal o posúdenie prípustnosti dovolania aj z dôvodov podľa § 421\nods. 1 písm. a) a písm. c) CSP.\n22. Podľa dovolateľa mala byť prvá otázka odvolacím súdom (vy)riešená tak, že súd prvej inštancie\nje oprávnený rozhodnúť v prospech žalobcu aj v prípade, ak je zo strany konajúceho súdu možné\nustáliť obvyklú odmenu za upratovacie služby v danom mieste a čase aj bez toho, aby niektorá zo\nstrán sporu navrhla dokazovanie súdnym znalcom alebo odborníkom. V tejto časti dovolateľ poukázal\nna svoju argumentáciu k výkladu § 458 ods. 1 OZ prednesenú v prvoinštančnom konaní, citovanú\n\nv dovolaní, pričom zvýraznil svoj názor, podľa ktorého v súdenom prípade výška peňažnej náhrady\npožadovaná žalobcom od žalovaného titulom bezdôvodného obohatenia má vychádzať zo zmluvne\nstanovenej ceny služieb dohodnutej medzi postupcom a žalovaným v zmysle Dodatku č. 16 k Zmluve.\nIde o dohodnutú (mesačnú a opakujúcu sa) cenu služieb, ktorá bola stanovená na základe vzájomnej\nzmluvy ako výsledku verejného obstarávania alebo výberového konania a ktorú obe strany ako aj\nsúd môžu v tomto prípade objektívne považovať za obvyklú odmenu pre určenie výšky náhrady pre\nvydanie bezdôvodného bez potreby jej určenia znalcom či inými prostriedkami. Dovolateľ tu poukázal na\nhospodárnosť konania a na to, že žalovaný v podaní z 30.11.2022 námietku k výške nároku na vydanie\nbezdôvodného obohatenia nevzniesol.\n23. Dovolateľ formuloval aj ďalšiu otázku v znení: „Je odvolací súd v zmysle ustanovení § 380 ods.\n1 CSP o viazanosti odvolacieho súdu dôvodmi odvolania oprávnený nariadiť súdne pojednávanie a\nvykonať dokazovanie vo vzťahu k otázke skutkového stavu v časti, ktorá nebola napádaná odvolateľom\nv ním podanom odvolaní a zároveň v rozhodnutí o odvolaní vo vzťahu k tejto otázke skutkového stavu\nignorovať všetku dokumentáciu predloženú druhou zmluvnou stranou (tej, ktorá sa neodvolala proti\nrozsudku súdu prvej inštancie), ktorá bola postačujúca pre priznanie požadovaného nároku žalobcovi\nzo strany súdu prvej inštancie ?“ (ďalej aj „druhá otázka“).\n24. Podľa dovolateľa je možné aj druhú otázku „rozmeniť na drobné“ (formulovať inak) nasledovne:\n„Je odvolací súd v zmysle ustanovení § 380 ods. 1 CSP o viazanosti odvolacieho súdu dôvodmi\nodvolania oprávnený nariadiť súdne pojednávanie a vykonať nové dokazovanie vo vzťahu k otázke\nskutkového stavu v rozsahu a spôsobom, ktorý nebol napádaný odvolateľom v ním podanom odvolaní?“\nalebo „Je odvolací súd pri posudzovaní otázky skutkového stavu procesne podľa CSP oprávnený pri\nrozhodovaní o odvolací žalovaného ignorovať tvrdenia právneho zástupcu žalobcu, ktoré odzneli na\nsúdnom pojednávaní pred odvolacím súdom a ignorovať aj obsah súdneho spisu, v ktorom sú založené\nlistinné dôkazy preukazujúce tvrdenia právneho (zástupcu) žalobcu, na ktoré na súdnom pojednávaní\nodkázal pri ústnom prednese?“\n25. Podľa dovolateľa od posúdenia druhej otázky záviselo rozhodnutie vo veci samej, lebo ak by ju\nodvolací súd vyhodnotil „presne opačne“, nemohol by zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobu\nzamietnuť. Druhá otázka mala byť vyriešená tak, že odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi a nie\nje oprávnený vykonávať dokazovanie v skutkovej otázke, ktorú žalovaný v odvolaní nespochybňoval.\nOdvolací súd je povinný prihliadať pri rozhodovaní o podanom odvolaní aj na tvrdenia žalobcu a ním\nprodukované dôkazy počas celého konania, vrátane konania pred odvolacím súdom.\n26. Dovolateľ v prípade druhej otázky uviedol, že ju považuje za doposiaľ dovolacím súdom nevyriešenú\n(§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP), o čom má svedčiť to, že „ani odvolací súd nepoukázal v tejto oblasti\nna žiadne súdne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, teda dovolacieho súdu“. Súčasne však dovolateľ\npripustil, že už mohla byť v minulosti podobná otázka riešená dovolacím súdom, pričom za také\nrozhodnutie označil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) sp.\nzn. 5Cdo/279/2010 zo dňa 11.01.2011. Keďže rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu nie je v celom\nrozsahu dostupná, dovolateľ žiadal, aby dovolací súd sám posúdil prípustnosť dovolania ohľadom oboch\notázok aj z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP. V tejto súvislosti poukázal na závery ústavného\nsúdu v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 51/2020 a zdôraznil, že „uvedenie dôvodov prípustnosti nie je ani\nnáležitosťou dovolania (§ 428 CSP) a preto nemôže byť dovolateľovi na ujmu, ak objektívne má snahu,\nale nevie objektívne uviesť, či predmetná otázka už bola alebo nebola riešená dovolacím súdom“.\n27. K podanému dovolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol podané dovolanie v súlade s § 447\npísm. f) CSP odmietnuť. Žalovaný sa vyjadril k jednotlivým argumentom dovolateľa a uviedol, že nie\nje splnená podmienka prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP ani podľa § 421 ods. 1 CSP,\npričom dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi. Žalobcom vymedzené dovolacie\notázky nepovažoval za právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.\nVyjadril sa, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne a dostatočne odôvodnené, pričom\nžalobca podcenil dôkaznú situáciu, keď nepredložil dôkaz preukazujúci, že ním uplatnená cena za\nposkytnuté služby je zároveň v čase a mieste cenou obvyklou. Dôkazné bremeno spočívalo na žalobcovi\na žalovaný nemá povinnosť suplovať žalobcu a produkovať dôkazy k preukázaniu (správnosti) výšky\nním uplatneného nároku. K zvyšnému nároku zdôraznil, že nezrozumiteľnosť a neurčitosť vyčíslenej\npohľadávky v zmysle penalizačnej faktúry namietal počas celého konania.\n\n28. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po\nzistení, že dovolanie podal včas žalobca, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),\nzastúpený v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP veta\npred bodkočiarkou), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že dovolanie\nžalobcu je potrebné odmietnuť.\n29. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne\nvymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Ide o tzv. vady zmätočnosti (§ 420 CSP) a o vadu\nspočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 421 ods. 1 CSP).\n30. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej\nprávomoci dovolacieho súdu.\n31. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ prípustnosť ako aj dôvodnosť dovolania vyvodzuje z\nexistencie dôvodov vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, ako aj z dôvodu nesprávneho\nprávneho posúdenia veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP.\nK prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP\n32. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n33. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v prípade,\nak miera porušenia procesných práv strany ako dôsledok nesprávneho procesného postupu súdu,\nnadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Relevantnými znakmi, charakterizujúcimi\nprocesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, sú zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces\na nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb\ndomáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty\na záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,\nzákonu zodpovedajúce konanie súdov.\n34. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať\nna každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci\nvýznam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa\npreskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).\n35. V nadväznosti na vyššie uvedenú právnu úpravu ako aj ústavnoprávne východiská, dovolací súd\nprimárne skúmal, či v danom prípade dovolateľ v podanom dovolaní vymedzil dôvody prípustnosti\ndovolania, či tak učinil zákonom vyžadovaným spôsobom a či dovolacie dôvody spĺňajú kritériá\nprípustnosti a dovôdnosti dovolania z hľadiska namietaného porušenia práva strany na spravodlivý\nproces v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n36. Dovolateľ prípustnosť a tým aj dôvodnosť dovolania vyvodzoval z dôvodov v zmysle § 420 písm.\nf) CSP, nakoľko mu ako žalobcovi mal odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožniť, aby\nuskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. K tvrdenej vade predpokladanej ustanovením § 420 písm. f) CSP malo dôjsť v dôsledku toho,\nže odvolací súd rozhodol arbitrárne, svojvoľne, prekvapivo, napadnuté rozhodnutie je nedostatočne\nodôvodnené, keďže neobsahuje vyjadrenie k podstatným argumentom žalobcu. Dovolateľ namietal aj\nporušenie procesných princípov, najmä princípu formálnej pravdy a kontradiktórnosti konania.\n\n37. Dovolací súd uvádza, že aj keď dovolateľ v tejto časti vymedzil dôvody dovolania v súlade s úpravou\nobsiahnutou v § 431 ods.1 a 2 CSP, dovolacím prieskumom v danom prípade v dovolateľom namietanom\nprocesnom postupe odvolacieho súdu nezistil tvrdenú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, z\nnižšie uvedených dôvodov.\n38. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dovolateľ v konaní uplatnil nároky jednak a) mimozmluvné\nz titulu bezdôvodného obohatenia vo výške 75 812,65 eur s príslušenstvom, ako aj b) vyplývajúce z\nuzavretej zmluvy v znení dodatkov vo forme úrokov z omeškania spolu v sume 34 580,03 eur v zmysle\ntzv. penalizačnej faktúry, za omeškanie s platením zmluvnej ceny plnenia poskytnutého žalovanému\nprávnym predchodcom žalobcu.\na) K nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia\n39. Pre napadnuté rozhodnutie, v časti týkajúcej sa žaloby o zaplatenie sumy 75 812,65 eur s\npríslušenstvom z titulu uplatneného nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo\nvzniknúť na strane žalovaného ako majetkový prospech získaný plnením (právneho predchodcu)\nžalobcu z neplatného právneho úkonu (Dodatku č. 16), bol zásadný záver odvolacieho súdu, podľa\nktorého žalobca v konaní neuniesol svoje dôkazné bremeno k preukázaniu dôvodnosti nároku z hľadiska\nvýšky (rozsahu) bezdôvodného obohatenia.\n40. Podľa obsahu spisu je zrejmé, že nie je korektné tvrdenie dovolateľa, že žalovaný výšku uplatneného\nbezdôvodného obohatenia nenamietal. Žalovaný totiž namietal dôvodnosť nároku žalobcu na vydanie\nbezdôvodného obohatenia, vrátane jeho výšky, už v konaní pred súdom prvej inštancie (viď prednes\nprávneho zástupcu žalovaného na pojednávaní 01.12.2020, č. l. 290 a nasl. spisu). Súd prvej\ninštancie sa však stotožnil s argumentáciou žalobcu, keď konštatoval, že zmluvne dohodnutú cenu\nslužby pre žalovaného, ktorá bola i vysúťažená vo verejnom obstarávaní, pričom ide o opakovanú\nmesačnú službu pre žalovaného, možno v danom prípade považovať za obvyklú odmenu pre určenie\nvýšky peňažnej náhrady pre vydanie bezdôvodného obohatenia (ods. 56 odôvodnenia rozsudku súdu\nprvej inštancie). Uvedený záver žalovaný namietal v podanom odvolaní (čl. II, bod 1). Odvolací\nsúd, za účelom doplnenia a zopakovania dokazovania z dôvodov a v rozsahu odvolacích námietok\nžalovaného, konajúc podľa § 390 CSP nariadil pojednávanie a vykonal ho dňa 27. júna 2024. Na tomto\npojednávaní vyjadril vo veci svoj predbežný právny názor, v rámci ktorého okrem iného konštatoval, že\ndôkazné bremeno preukázania výšky uplatneného bezdôvodného obohatenia je na žalobcovi a tiež, že\nvýška bezdôvodného obohatenia nie je automaticky totožná s cenou vyfakturovanou. Zo zápisnice z\npredmetného pojednávania ďalej vyplýva, že žalobca trval na tom, že uniesol svoje dôkazné bremeno\nohľadom výšky uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a že viac nebolo potrebné\ndokazovať túto výšku, nakoľko mala byť určená v súlade s vyfakturovanými sumami na základe zmluvy,\nktorá bola uzatvorená v rámci verejného obstarávania. V dôsledku tohto názoru by podľa žalobcu k inej\nobvyklej cene za poskytnuté služby nebolo možné dospieť ani prostredníctvom znaleckého dokazovania,\nktoré za daných okolností označil za nie hospodárne. Žalobca teda považoval ním uplatnenú výšku\nnároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za dostatočne preukázanú najmä faktúrami právneho\npredchodcu žalobcu viažucimi sa k zmluve v znení Dodatku č. 16, a to bez potreby ďalšieho dokazovania.\nPo tom, ako sa na odvolacom pojednávaní žalobca vyjadril k dokazovaniu vykonanému odvolacím\nsúdom tak, že zotrval na svojej argumentácii a presvedčení o unesení dôkazného bremena k výške\nuplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd vyhlásil dokazovanie za\nskončené a následne vyhlásil napadnutý rozsudok.\n41. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol (ods. 117 a nasl.), že výška uplatneného\nnároku nie je automaticky totožná s vyfakturovanou zmluvnou cenou poskytnutého plnenia a platí,\nže výška peňažnej náhrady sa neodvíja od predpokladanej ceny poskytnutého plnenia, nakoľko táto\ncena obvykle nezodpovedá výške majetkového prospechu získaného objednávateľom. Zdôraznil, že\npri určení výšky náhrady je treba prihliadnuť k nákladom, ktoré by bolo treba vynaložiť na získanie\nrovnakého plnenia v danom mieste a čase, prihliadnuť k eventuálnym nedostatkom plnenia a pod.\nKonštatoval, že dôkazné bremeno preukázania výšky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia\nje na žalobcovi, ktorý v danom prípade nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie a obmedzil sa len na\nskonštatovanie, že cena vyfakturovaná za vykonané služby jeho právnym predchodcom, je peňažnou\nnáhradou zodpovedajúcou hodnote, za akú bolo „obvyklé plnenie obvykle poskytované“ v danom mieste\na čase a za obdobných podmienok. Odvolací súd ďalej uviedol, že ustanovenie § 458 ods. 1 OZ nemožno\n\nvykladať tak, že peňažná náhrada zodpovedá výške plnenia, ktoré by bol obohatený povinný poskytnúť\nv prípade platne uzatvorenej zmluvy, ale pre stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia je treba\nvychádzať z ceny vynakladanej v danom mieste a čase za služby toho istého druhu, nakoľko len týmto\nspôsobom je plne rešpektovaný objektívny charakter bezdôvodného obohatenia, smerujúci k odčerpaniu\nneoprávnene nadobudnutého prospechu na strane obohateného a nie poskytnutie plnohodnotnej\nnáhrady predpokladaného neplatnou zmluvou tomu, na ktorého úkor k obohateniu došlo. Uviedol, že\nnemožno pritom vylúčiť, že takto stanovená výška plnenia bude zodpovedať čiastke predpokladanej\nneplatnou zmluvou, avšak tento záver možno prijať len v prípade, ak súd dospeje po náležitom posúdení\nk záveru, že obvyklá cena poskytnutej služby, a teda aj výška získaného obohatenia zodpovedá aj cene\ndohodnutej.\n42. Dovolací súd tu opakovane zdôrazňuje, že samotnú výšku nároku na vydanie bezdôvodného\nobohatenia žalovaný namietal už v konaní pred súdom prvej inštancie a rovnako tak aj počas odvolacieho\nkonania. Z hľadiska namietaného procesného postupu v odvolacom konaní bolo podstatné, že žalobca,\nna ktorom vo vzťahu k uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (vzniknutého plnením\nz neplatnej zmluvy) spočívalo tak bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno, počas celého konania\nnenavrhol vykonanie relevantných dôkazov k preukázaniu výšky uplatneného nároku, ako to konštatoval\nodvolací súd. Žalobca vychádzal z vlastnej premisy, že výška nároku dostatočne vyplýva z doložených\nfaktúr s vyúčtovanou zmluvnou cenou služieb poskytnutých žalovanému v januári a februári 2017 podľa\nDodatku č. 16. Pritom vychádzal z toho, že cena dohodnutá v zmluve predstavuje cenu obvyklú z dôvodu,\nže bola dlhoročne (od roku 2016) medzi zmluvnými stranami zaužívaná. Rovnakú argumentáciu žalobca\nuviedol vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, aj na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 27.06.2024.\nZa tohto dôkazného stavu odvolací súd založil napadnuté rozhodnutie na závere, že žalobca neuniesol\ndôkazné bremeno k výške adekvátnej peňažnej náhrady podľa § 458 ods. 1 OZ.\n43. Dovolací súd uvádza, že vo vyššie opísanom procesnom postupe odvolacieho súdu, ktorého\nvýsledkom bolo napadnuté rozhodnutie, nevzhliadol vadu zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f)\nCSP tak, ako namieta dovolateľ. Z hľadiska dovolacích námietok bolo významné to, že odvolací súd na\npojednávaní dňa 27.06.2024 vyjadril svoj predbežný právny názor a k nemu poskytol obom sporovým\nstranám možnosť na vyjadrenie sa vrátane podania dôkazných návrhov, dovolateľ však len zotrval\nna svojej pôvodnej argumentácii. Následné konštatovanie odvolacieho súdu o neunesení dôkazného\nbremena žalobcom nepredstavuje porušenie jeho práva strany na spravodlivý súdny proces, nakoľko\nprijatie tohto záveru nie je svojvoľné, keďže má podklad vo vykonanom dokazovaní a jeho náležitom\nhodnotení, čo odvolací súd premietol do svojho rozhodnutia, ktoré riadne odôvodnil a nemožno ho preto\npovažovať za arbitrárne ako sa namieta v dovolaní.\n44. V tejto súvislosti k pojmu „arbitrárne rozhodnutie“ alebo „arbitrárne právne posúdenie“ je žiaduce\nuviesť, že sa používa „v rôznych významoch, často ako určité univerzálne pomenovanie rozhodnutia\nalebo právneho posúdenia, s ktorým nemožno súhlasiť“ [Gešková, K. O tom, či je arbitrárne právne\nposúdenie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f CSP. In: Súkromné právo roč. 2023, č. 1, s. 14].\nPodľa ústavného súdu (o) arbitrárne rozhodnutie ide vtedy, ak je svojvoľné. Arbitrárnosť môže mať v\nsúdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Môže ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným\ndokazovaním, alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a\nprípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je\nvykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej\ninterpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces.\nArbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť\nnevyhnutne. ... Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na\nspravodlivý súdny proces. (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2020, sp. zn. I.\nÚS 51/2020, bod 37). Takýto interpretačný exces však dovolací súd v danom prípade nezistil.\n45. S dovolacími námietkami o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa taktiež\nnemožno stotožniť. Z už vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia vyjadril ku všetkým procesným, skutkovým i právnym otázkam podstatným pre rozhodnutie\nv spore. To, že dovolateľ nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím a jeho dôvodmi, ktoré vyzneli v jeho\nneprospech a ktoré pre neho vo výsledku znamenajú procesnú prehru súdneho sporu, samé osebe\nnepredstavuje porušenie práva na spravodlivý proces.\n\n46. K námietke dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolací súd\nuvádza, že za porušenie práva na spravodlivý proces sa považuje aj v zmysle rozhodovacej činnosti\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) situácia, ak všeobecný súd svoje\nrozhodnutie riadne neodôvodní a nevysporiada sa so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými\nsporovými stranami, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. V takom prípade všeobecný\nsúd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho\nprotiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v\nsúdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci\nzakazuje; len vecne správne rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené\nrozhodnutie, napĺňa ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z čl.\n46 ods. 1 ústavy. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej\nprávnej argumentácie nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti\nrozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so\nzásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n47. K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril ústavný súd\nďalej tak, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností\nprerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných\nodpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.\nj. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené\nnedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá\nporušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020,\nods. 17).\n48. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že v preskúmavanom prípade z\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola v zmysle extrémneho\nvybočenia popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je\nzrozumiteľné a jasne z neho vyplývajú závery o nedôvodnosti podanej žaloby, pričom odvolací súd\nriadne vysvetlil svoj procesný postup v odvolacom konaní (ods. 107 až 112) ako aj dôvody pre zmenu\nrozsudku súdu prvej inštancie, závery, z ktorých vychádzal pri zamietnutí žaloby v časti týkajúcej sa\nnároku z bezdôvodného obohatenia (ods. 117 a nasl.) ako aj v časti týkajúcej sa nároku na zaplatenie\núrokov z omeškania podľa tzv. penalizačnej faktúry (ods. 125 a nasl.). Z rozsudku odvolacieho súdu je\nteda zrejmé, prečo odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a akými podstatnými úvahami\nsa pri svojom rozhodovaní riadil. Odvolací súd sa vyjadril ku všetkým podstatným a pre posúdenie veci\nrelevantným odvolacím námietkam, a nie je mu možné dôvodne vytýkať, že sa vo svojom rozhodnutí v\nodôvodnení dostatočne nevysporiadal s argumentáciou sporových strán, resp. žalobcu.\n49. Keďže odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uviedol a odôvodnil svoj procesný postup,\nrozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská sporových strán\nk prerokovávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval\nna daný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, potom iba skutočnosť, že dovolateľ sa s\ntýmito závermi a právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia (viď I. ÚS 188/06).\n50. Dovolateľ, považujúc rozsah bezdôvodného obohatenia za preukázaný, keď sa opieral o vlastný\nnázor, že vzhľadom na dlhoročnosť záväzkového vzťahu účastníkov zmluvy je potrebné zmluvnú\ncenu považovať za obvyklú cenu aj pre účely bezdôvodného obohatenia, namietol, že odvolací súd\nsa mal „lepšie vysporiadať s argumentáciou žalobcu a nezamietnuť jeho nárok iba z dôvodu, že vo\nveci neprebehlo znalecké dokazovanie“, a že „vysvetlí, prečo ustálenú cenu služby poskytovanej 10\nrokov žalovanému na základe verejného obstarávania (najnižšia cena) považuje za nepostačujúce\npreukázanie obvyklej ceny na trhu“. Tu však ide len o polemiku dovolateľa s odlišným posúdením veci a\nzávermi odvolacieho súdu, o ktoré oprel rozhodnutie o zamietnutí žaloby, ktoré podľa dovolacieho súdu\ndostatočne a náležite odôvodnil. Preto len nesúhlas s napadnutým meritórnym rozhodnutím, založený na\npresadzovaní vlastného názoru, odchylného od názoru odvolacieho súdu, nezakladajú opodstatnenosť\ndovolacej námietky, že „nedostatky v konaní zo strany odvolacieho súdu, spolu s podľa nášho názoru\nvadou arbitrárnosti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, viedli k tomu, že žalobca prehral súdny\n\nspor pred odvolacím súdom, čím došlo k hrubému zásahu do jeho práva na spravodlivý proces a k\nodňatiu možnosti konať pred súdom“.\n51. Dovolací súd pritom dôsledne preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu z hľadiska\npredpokladov formulovaných v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, ktoré sa uplatňuje aj v odvolacom\nkonaní podľa § 378 ods. 1 CSP, pričom zohľadnil, že k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420\npísm. f) CSP nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo\nnezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou (viď napr. II. ÚS 419/2021). V preskúmavanom prípade však\nnapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je nepreskúmateľné ani arbitrárne.\n52. Odvolací súd dodržal náležitosti vyžadované zákonnou úpravou pre riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 220 ods. 2 CSP (v prípade\nuznesení v spojení s § 234 ods. 2 CSP). Pre odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu taktiež platí\nosobitná úprava obsiahnutá v § 393 ods. 2 až 4 CSP. Z § 393 ods. 2 veta prvá pred bodkočiarkou CSP\nvyplýva, že odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia,\npodstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne\nďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav\na právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.\n53. Dovolací súd uvádza, že tieto náležitosti boli v prípade napadnutého rozsudku odvolacím súdom\ndodržané. Ani určitá stručnosť odôvodnenia, najmä v časti odkazu na právne názory v staršej judikatúre\nNajvyššieho súdu Českej republiky (ods. 121) s uvedením len spisových značiek a dátumu vydania\nrozhodnutí (tu aj s chybným označením sp. zn. 32Obo 1754/2006, pričom správne malo byť uvedené\nsp. zn. 32Odo 1754/2006 - pozn. dovolacieho súdu), bez bližšieho uvedenia týchto právnych názorov,\nv danom prípade neznamená vadu konania v intenzite vyžadovanej § 420 písm. f) CSP, vzhľadom na\ndostatočné vysvetlenie dôvodov rozhodnutia vo zvyšku odôvodnenia.\n54. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku spĺňa všetky zákonné kritériá podľa § 393 CSP,\npričom za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nsvoje rozhodnutie neodôvodní podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodní objektívne\nuspokojivým spôsobom, čo nie je prípad posudzovanej veci.\n55. Dovolací súd preskúmaním veci z hľadiska podaných dovolacích dôvodov teda nezistil arbitrárnosť\nv zmysle svojvôle súdov nižších súdov v konaní o spore, či pri formulovaní dôvodov rozhodnutia\nodvolacieho súdu napadnutého dovolaním. Rozhodnutie odvolacieho súdu obsahovalo dostatočnú\nprávnu argumentáciu k relevantným odvolacím námietkam žalovaného a je dostatočne odôvodnené.\nOdvolacími námietkami žalovaného sa odvolací súd zaoberal a nie je možné mu vytýkať, že sa vo\nsvojom rozhodnutí nestotožnil s (proti)argumentáciou žalobcu a jeho názorom na skutkový a právny\nstav veci. „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale\nlen na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“ (uznesenie najvyššieho súdu zo\n16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).\n56. Dovolací súd dodáva, že dovolateľ vo veci namieta skutkové zistenia a závery odvolacieho súdu\nako výsledok hodnotenia vykonaného dokazovania, pričom nenamieta právnu podstatu interpretácie\n§ 458 ods. 1 OZ zo strany odvolacieho súdu založenú na názore, že výška (rozsah) nároku na\nvydanie bezdôvodného obohatenia sa aj v tu posudzovanom spore určuje podľa (objektívnej) obvyklej\nvýšky odplaty za poskytnutie služieb v danom mieste a zároveň v čase, kedy k bezdôvodnému\nobohateniu došlo. Dovolateľ však tvrdí, že takúto „obvyklú výšku“ peňažnej náhrady uplatnenej titulom\nvydania bezdôvodného obohatenia, bolo možné bez ďalšieho skutkovo zistiť zo (subjektívnej) zmluvne\nstanovenej ceny služieb dohodnutej medzi postupcom a žalovaným, fakturovanej v zmysle Dodatku\nč. 16, keďže v zmluve ide o dohodnutú mesačnú a opakujúcu sa cenu služieb, stanovenú na základe\nvýsledku verejného obstarávania. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd mal túto cenu aj objektívne\npovažovať za obvyklú odmenu pre určenie výšky peňažnej náhrady pre vydanie bezdôvodného\nobohatenia, bez potreby jej odborného určenia znalcom, či inými dôkaznými prostriedkami. Dovolateľ\n\nteda vyvodzuje výšku bezdôvodného obohatenia zo zmluvne dohodnutej ceny za poskytované služby.\nJe však nutné podotknúť, že Dodatok č. 16 z 31.03.2016 bol už súdom prvej inštancie posúdený ako\nabsolútne neplatný právny úkon, pričom cena dohodnutá v samotnej zmluve o poskytovaní služieb z\n12.07.2006 sa (už len z hľadiska číselného vyjadrenia) líši od ceny stanovenej prostredníctvom Dodatku\nč. 16. Toto dovolateľ zjavne nezobral do úvahy, túto okolnosť neuvádzal v rámci procesného útoku\nv konaní a v tomto smere neposkytol argumentáciu ani vo väzbe na rozsah ocenených prác podľa\nzmluvy, Dodatku č. 16, v porovnaní s reálnym plnením pre žalovaného za mesiac január a február\n2017. Dovolateľom predložené faktúry korešpondujú s cenou určenou na základe absolútne neplatného\nDodatku č. 16, pričom dovolateľ neuvádza a z dokazovania nevyplynulo, či Dodatok č. 16 z r. 2016\nstanovuje a fakturovaná cena predstavuje totožnú cenu za poskytované služby, ako je cena určená na\nzáklade zmluvy z r. 2006, podliehajúca procesu verejného obstarávania. Ak teda za uvedených okolností\nodvolací súd konštatoval, že objektívne zistenie obvyklej ceny reálne poskytnutých služieb k časovému\nmomentu, kedy k vzniku bezdôvodného obohatenia v určitom mieste došlo, nebolo možné výlučne len na\nzáklade dovolateľom predložených dôkazov, tak nejde o zjavne svojvoľný a faktami nepodložený záver,\na teda z hľadiska naplnenia znakov porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP\nnejde o žiadny neprípustný interpretačný exces, či extrémne vybočenie z pravidiel civilného sporového\nkonania.\n57. Dovolací súd len pripomína, že nie je tzv. skutkovým súdom (nie je treťou inštanciou), teda mu\nneprináleží akokoľvek prehodnocovať skutkové zistenia uzavreté v konaní pred súdmi nižších inštancií,\npričom platí, že v dovolacom konaní je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd\n(§ 442 CSP). Dovolací súd síce v rámci podaných dovolacích dôvodov môže preskúmať z hľadiska\nnamietaného porušenia práva na spravodlivý proces dodržanie zákonnosti spôsobu vykonaného\ndokazovania a jeho hodnotenia súdmi nižších inštancií, avšak v tejto súvislosti v danom prípade nezistil\nžiadne porušenie vedúce k záveru o prípustnosti a dôvodnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP.\nAko už bolo osvetlené vyššie, relevantné bolo zistenie, že napriek predbežnému názoru odvolacieho\nsúdu a umožneniu ďalšieho dokazovania žalobca toto nenavrhol, keďže sám považoval ním tvrdené\na dovtedy dokladané skutočnosti o rozsahu, resp. výške nároku z titulu bezdôvodného obohatenia, za\ndostatočne preukázané. O tom, že práva patria bdelým, podľa zásady vigilantibus iura scripta sunt,\nplatnej aj pre oblasť procesného práva, žalobcovi vysvetlil už odvolací súd v napadnutom rozhodnutí.\n58. Taktiež najvyšší súd už skôr prijal v inej veci záver, obdobne použiteľný aj vo veci tu posudzovanej,\npodľa ktorého súd v zmysle § 181 ods. 2 CSP nemá povinnosť procesnú stranu poučiť o tom, ktoré\ndôkazy musí navrhnúť, aby bola v konaní úspešná, resp. jej dať návod, ako uniesť dôkazné bremeno\nuvedením konkrétnych dôkazov, ale súd má povinnosť len uviesť, ktoré skutkové tvrdenia považuje\nmedzi stranami za sporné a ktoré za nesporné a oznámiť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná.\nVäčší dôraz je práve kladený na zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú aktivitu (viď uznesenie\nsp. zn. 3CdoPr/5/2025 z 24.09.2025).\n59. K námietke, že odvolací súd sa z hľadiska interpretácie § 458 ods. 1 OZ, na rozdiel od súdu prvej\ninštancie, dopustil extrémneho interpretačného excesu, pričom podľa dovolateľa správne mal zaujať\nrovnaký právny záver ako najvyšší súd v inej veci v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/202/2018 (publikovanom\nv časopise Zo súdnej praxe pod č. 33/2020), dovolací súd uvádza, že podľa § 393 ods. 3 CSP, ak sa\nodvolací súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozhodnutia obsahuje aj dôkladné\nodôvodnenie tohto odklonu. Dovolací súd však v danej veci nezistil porušenie uvedeného ustanovenia\nodvolacím súdom, ktoré by malo znamenať naplnenie podmienok vady zmätočnosti v zmysle § 420\npísm. f) CSP.\n60. Na rozdiel od veci tu posudzovanej, sa rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/202/2018 z 29.01.2018 týkalo\niných skutkových okolností i právnych súvislostí, keďže najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí riešil\nprípad bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v hodnote dodaných vecí (kuchynská linka zhotovená\nv rodinnom dome žalobcu) ako aj v hodnote pracovných výkonov žalovaného zhotoviteľa a jeho\nzamestnancov. Najvyšší súd v uvedenom kasačnom uznesení zreteľne uviedol, že otázku výšky\npeňažnej náhrady odvolací súd neriešil, a preto ju nemohol pre neprípustnosť dovolania v tejto časti\n(vy)riešiť ani najvyšší súd. Len vo vzťahu k ďalšiemu konaniu Krajského súdu v Košiciach nasledujúcemu\npo zrušení jeho rozhodnutia, poznamenal, že „aj v prípade hodnoty vykonaných prác potrebných na\nzhotovenie kuchynskej linky, resp. jej demontáž, by táto mala zásadne zodpovedať obvyklej odmene za\nvýkon rovnakých (obdobných) pracovných činností v danom mieste a čase“. Z uvedeného je teda zrejmé,\n\nže odvolací súd sa v tu posudzovanej veci napadnutým rozhodnutím od záverov najvyššieho súdu v\nuznesení sp. zn. 6Cdo/202/2018 neodchýlil, preto ani neporušil § 393 ods. 3 CSP. To, že uvedeným\nrozhodnutím argumentoval súd prvej inštancie, čo opakovane zdôraznil dovolateľ, nie je v posudzovanej\ndovolacej veci relevantné, keďže predmetom dovolacieho konania je rozhodnutie odvolacieho súdu a\nnie súdu prvej inštancie.\n61. Ako už bolo uvedené, napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nepredstavuje excesívne vybočenie\npri interpretácii § 458 ods. 1 OZ. Dovolateľ vyvodzuje výšku bezdôvodného obohatenia zo zmluvnej\nceny fakturovanej na základe Dodatku č. 16 z 31.03.2016, ktorý bol v konaní posúdený ako absolútne\nneplatný, pričom ide o cenu odvíjajúcu sa od zmluvy z roku 2006 uzavretej na základe verejného\nobstarávania. Samotná skutočnosť, že cena mala pôvod vo verejnom obstarávaní, bez ďalšieho\nnepreukazuje, že ide o cenu obvyklú v čase plnenia v roku 2017, a to ani s ohľadom na časový\nodstup, ani na zmenu zmluvných podmienok prostredníctvom neplatného dodatku. Zároveň je potrebné\nzohľadniť, že plnenie bolo poskytované na základe dodatku, ktorým došlo k pokračovaniu zmluvného\nvzťahu bez nového verejného obstarávania. Ak by za takýchto okolností bola výška bezdôvodného\nobohatenia určovaná priamo podľa ceny dohodnutej v tomto neplatnom dodatku, znamenalo by to\nfaktickú akceptáciu ceny, ktorá vznikla mimo zákonného režimu verejného obstarávania, ako určujúceho\nkritéria pre rozsah náhrady. Takýto prístup by bol spôsobilý viesť k obchádzaniu pravidiel verejného\nobstarávania, keďže by umožňoval, aby cena dohodnutá v neplatnom právnom úkone mala určujúci\nvýznam aj pre určenie rozsahu bezdôvodného obohatenia. Za daného skutkového stavu preto odvolací\nsúd nepochybil, keď neakceptoval zmluvnú cenu podľa Dodatku č. 16 ako bez ďalšieho určujúcu pre\nstanovenie obvyklej ceny v zmysle § 458 ods. 1 OZ.\n62. Pokiaľ námietky dovolateľa ním vyvodzované z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP smerovali aj\nk nesprávnemu právnemu posúdeniu veci z hľadiska interpretácie § 458 ods. 1 CSP, tak dovolací\nsúd uvádza, že nesprávne právne posúdenie pod vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP\nnespadá. Najvyšší súd už dávnejšie dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi\nneznemožňuje právnym posúdením (viď primerane rozhodnutia R 54/2012, 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo\n97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo\n170/2014). Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420\npísm. f) CSP, zotrval najvyšší súd aj v rozhodnutí R 24/2017.\n63. K námietke o prekvapivosti napadnutého rozhodnutia dovolací súd uvádza, že pod „prekvapivým\nrozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ako aj ústavného súdu rozumie rozhodnutie,\nktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú\nnikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie.\nPrekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než\nrozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov\nkonania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“ dôvodoch, než\nna ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii\nnemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní.\nTaktiež Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) vo svojej judikatúre definoval tzv.\nprekvapivé rozhodnutie, o ktoré ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo\nveci na iných zásadne odlišných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom zároveň odvolací\nsúd účastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda účastník\nkonania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska\ndoterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné (II. ÚS 407/2016, I. ÚS\n736/2016).\n64. V nadväznosti na uvedené dovolací súd skúmal, či v tomto prípade ide o prekvapivé rozhodnutie.\nPodľa dovolacieho súdu dovolateľ nedôvodne namietal prekvapivosť či nepredvídateľnosť rozhodnutia\nodvolacieho súdu. Významné bolo, že v tu posudzovanej veci odvolací súd meritórne rozhodol\nnapadnutým rozhodnutím až po tom, ako za splnenia podmienok podľa § 390 CSP v odvolacom\nkonaní na prejednanie odvolania žalovaného nariadil pojednávanie, za účasti sporových strán vyslovil\nsvoj predbežný názor, umožnil stranám sa k nemu vyjadriť, prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy,\nvykonal opätovné dokazovanie, ku ktorému sa strany vyjadrili (viď obsah zápisnice o pojednávaní\nč.k.41Cob/67/2023-494 z 27.06.2024). Za takejto procesnej situácie o prekvapivé rozhodnutie nejde.\n\n65. Dovolateľ sa v dovolaní taktiež vyjadroval ku kontradiktórnosti konania, princípu formálnej pravdy,\nk právnej úprave o dôkazných prostriedkoch, dokazovaní, znaleckom posudku či odbornom vyjadrení\nodborne spôsobilej osoby, porovnávajúc ich z hľadiska zásady hospodárnosti konania. Tiež uvádzal\nvýchodiská prijatých pravidiel civilného sporového konania z hľadiska základných princípov podľa čl.\n8 a 9 CSP. V tejto súvislosti vytkol odvolaciemu súdu, že oproti rozhodnutiu súdu prvej inštancie,\nktoré vyznelo v jeho prospech, toto zmenil a žalobu zamietol z dôvodu, „že nebolo vykonané znalecké\ndokazovanie, keď aj pre konanie pred odvolacím súdom platia tie isté princípy, zásady a pravidlá\nCivilného sporového poriadku, a teda aj koncepcia formálnej pravdy v civilnom procese? Rozsudok\nodvolacieho súdu túto koncepciu formálnej pravdy búra a aktívne sa stavia na ochranu žalovaného\nakoby slabšej strany v súdnom konaní...“.\n66. K tomu dovolací súd, nadväzujúc na už vyššie uvedené dôvody konštatuje, že z napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu žiadny záver o absentujúcom znaleckom posudku (či odbornom vyjadrení\nodborne spôsobilej osoby) ako kľúčovom dôvode pre zamietnutie žaloby nevyplýva, takéto dôkazné\nprostriedky odvolací súd v súvislosti s novým posúdením sporu v rozsahu a z dôvodov odvolania\npodaného žalovaným, ani konkrétne nespomína. Iba v ods. 108 je uvedené vyjadrenie samotného\n(právneho zástupcu) žalobcu, podľa ktorého „by znalecké dokazovanie bol nehospodárny procesný\núkon“. Odvolací súd pritom zreteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré nebolo možné vychádzať z rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie a jeho záverov, keď z odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia v ods. 97 a 98\nvyplýva, že súd prvej inštancie vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia „dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň riadne neodôvodnením\nnapadnutého rozsudku ohľadne priznaných kapitalizovaných úrokov z omeškania a v niektorých častiach\nodporujúcich si tvrdení súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, považoval odvolací súd takýto\npostup okresného súdu za porušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny proces“.\n67. Všeobecné úvahy dovolateľa o tom, či a kedy súd má alebo môže nariadiť znalecké dokazovanie\nidú mimo rámca dôvodov odvolacieho rozhodnutia. Tvrdenie, že odvolací súd rozhodoval nevyvážene,\nneprípustne chrániac žalovaného akoby slabšiu stranu, je nepodloženou domnienkou dovolateľa\nzaloženou zjavne len na nespokojnosti s neúspechom v odvolacom konaní. Dovolací súd uvádza, že\nsamotné podanie žaloby neznamená právo žalobcu na úspech v konaní, a to, že odvolací súd ako\nsúd druhej, vyššej inštancie môže prehodnotiť prvoinštančné rozhodnutie, predsa vychádza zo systému\nopravných prostriedkov v civilnom sporovom konaní, zakotvených v Civilnom sporovom poriadku.\nV tomto smere bolo neprípustne odôvodnené dovolanie aj v časti, v ktorej dovolateľ argumentoval\nrozhodnutím súdu prvej inštancie a jeho dôvodmi, keďže predmetom dovolania môže byť výlučne\nrozhodnutie odvolacieho súdu a nie súdu prvej inštancie (§ 419 CSP). Ani v tejto časti nebolo možné\nkonštatovať porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces a teda uvedenie takých dôvodov, z\nktorých by bolo možné vyvodiť prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n68. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II.\nÚS 251/03). Dovolací súd zároveň uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne\nobjasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Skutočnosť, že dovolateľ mal na vec odlišný názor a že\nrozhodnutie súdu nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nezakladá vadu podľa § 420 písm. f) CSP.\n69. So zreteľom na vyššie uvedené [k nároku pod písm. a)] možno uzavrieť, že zo strany dovolateľa nebol\npreukázaný nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým by bol vylúčený z uskutočňovania\njemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v\nzmysle § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd preto dovolanie žalobcu v tejto časti ako procesne neprípustné\nodmietol podľa § 447 písm. f) CSP.\nb) K nároku na zaplatenie penalizačnej faktúry\n70. V ďalšej časti dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z dôvodov týkajúcich sa konania\nodvolacieho súdu, ktoré vyústilo do rozhodnutia o zamietnutí aj zvyšného nároku žalobcu na zaplatenie\n\núrokov z omeškania 34 508,03 eur podľa penalizačnej faktúry č. F17004433. Ani v tejto časti dovolací\nsúd nedospel k záveru o prípustnosti a tým aj dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\nVyššie uvedené dôvody, východiská a závery dovolacieho súdu týkajúce sa posúdenia námietok\ndovolateľa o arbitrárnosti, prekvapivosti a nedostatočnej odôvodnenosti napadnutého rozhodnutia, ako\nneprípustných a nedôvodných, obdobne platia aj pre túto časť dovolania.\n71. Dovolací súd dodáva, že porovnaním obsahu spisu so zisteniami prijatými odvolacím súdom,\nnebolo možné dospieť k záveru o tom, že by jeho posúdenie rozporuplného spôsobu uplatnenia\ntohto nároku žalobcom, s konštatovaním o neodstránení nezrovnalostí, nemalo základ vo vykonanom\ndokazovaní. Preto nebolo možné považovať za opodstatnenú dovolaciu námietku o svojvoľnosti záveru\nodvolacieho súdu, „že by v priebehu celého súdneho konania žalobca skutkovo vymedzil, z ktorých\nkonkrétnych faktúr, za aké obdobie, v akej úrokovej sadzbe a v akej sume si vyúčtoval úrok z omeškania.\nPokiaľ teda žalobca neopísal rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa uplatneného nároku na zaplatenie\nkapitalizovaných úrokov z omeškania a ešte k tomu priložil do súdneho spisu dve odlišné tabuľky\n- špecifikácie úrokov z omeškania, ktoré vzájomne nekorešpondujú vo vyúčtovanej sume úrokov z\nomeškania, ani nie sú zhodné vo faktúrach, z ktorých je úrok z omeškania účtovaný, žalobca nemôže\nbyť v konaní o zaplatenie úroku z omeškania z tohto dôvodu úspešný“. Odvolací taktiež v napadnutom\nrozhodnutí (ods. 125 a nasl.) zreteľne vysvetlil, že pokiaľ súd prvej inštancie pôvodne nárok žalobcovi\npriznal, toto svoje rozhodnutie zrozumiteľne a bez vnútorných rozporov neodôvodnil, čím znemožnil\nžalovanému relevantne reagovať prípadnými odvolacími námietkami na všetky podstatné skutočnosti.\nOdvolací súd pritom sám zopakoval dokazovanie aj k nároku na úroky z omeškania, v rámci ktorého\nžalobca nevyužil možnosť v odvolacom konaní vysvetliť a odstrániť viaceré nezrovnalosti pri uplatnení\ntohto nároku a preukázať jeho dôvodnosť. Odvolací súd riadne ozrejmil, že žalobcu vo vzťahu k tomuto\nnároku zaťažovalo primárne bremeno tvrdenia (špecifikácia nároku) a následne dôkazné bremeno\n(preukázanie nároku), ktoré neuniesol.\n72. Namietaný procesný postup odvolacieho súdu, výsledkom ktorého bolo zamietnutie žalobcovho\nnároku na úroky z omeškania podľa predmetnej penalizačnej faktúry, preto dovolací súd nepovažoval\nza arbitrárny a v rozhodnutí za náležite neodôvodnený. Relevantné bolo, že samotná penalizačná\nfaktúra uvádzala len výslednú sumu, ku ktorej žalobca postupne v konaní produkoval rôzne vzájomne\nnekorešpondujúce tvrdenia a dôkazy, pričom tieto nezrovnalosti a rozpory neboli ním riadne odstránené\nani v rámci zopakovaného dokazovania pred odvolacím súdom, hoci žalobca mal k tomu vytvorený\ndostatočný priestor, ktorý nevyužil. Odvolací súd zreteľne vysvetlil, že doložená listina na č.l. 140 na\npenalizačnú faktúru ako jej údajnú prílohu neodkazuje, zhodná je len výsledná suma, pričom obsah tejto\nlistiny spochybnil samotný žalobca výpočtovou tabuľkou úrokov s inou výslednou sumou na č.l. 371,\nk čomu sa odvolací súd osobitne a podrobne v napadnutom rozhodnutí vyjadril v ods. 125. Dovolací\nsúd ani v tejto časti v namietanom procesnom postupe odvolacieho súdu nevzhliadol nedostatky takej\nintenzity, ktoré by predstavovali zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP, pričom prostredníctvom\ndovolacích dôvodov ani nemá možnosť akokoľvek prehodnocovať skutkové závery prijaté odvolacím\nsúdom (§ 442 CSP).\n73. Pokiaľ v tejto časti dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, že v rámci odvolacieho prieskumu mal\nneprípustne prekročiť svoju viazanosť odvolacími dôvodmi žalovaného, čím mal porušiť právo žalobcu\nna spravodlivý proces, tak dovolací súd ani takúto vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.\nUž odvolací súd jasne vysvetlil v napadnutom rozhodnutí, že považoval odôvodnenie rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie, napadnuté odvolaním žalovaného, za nepreskúmateľné z dôvodu nedostatočného\nodôvodnenia. Odvolací súd to explicitne vyjadril v ods. 125 a 130, pričom výslovne uviedol, že\n„takýmto postupom súd prvej inštancie znemožnil žalovanému prípadne relevantne reagovať odvolacími\nnámietkami na všetky podstatné skutočnosti ... následkom čoho odvolací súd považoval za potrebné\ndokazovanie ohľadne uplatneného nároku na úroky z omeškania zopakovať“. Za takejto procesnej\nsituácie odvolací súd v tejto časti v podstate napravil (nahradil) postup súdu prvej inštancie a nemožno\nžalovanej strane opodstatnene vytýkať, že už v odvolaní proti takému prvoinštančnému rozhodnutiu,\ntrpiacemu vadou zmätočnosti z dôvodu nedostatočného a nepreskúmateľného odôvodnenia, nebola jej\nprocesná obrana viac špecifická. Pritom odvolací súd konštatoval, že žalobca neuniesol sekundárne\nnielen svoje dôkazné bremeno, ale primárne predovšetkým to, že žalobca čo do uplatneného nároku\npodľa penalizačnej faktúry ako predmetu konania, riadne (jednoznačne, špecifikovane, bez vnútorných\nrozporov) „skutkovo nevymedzil uplatňované úroky z omeškania“ (ods. 131 odôvodnenia), a ďalej, že\nani z jeho vyjadrení nevyplýva „že by v priebehu celého súdneho konania žalobca skutkovo vymedzil,\n\nz ktorých konkrétnych faktúr, za aké obdobie, v akej úrokovej sadzbe a v akej sume si vyúčtoval úrok\nz omeškania ... teda žalobca neopísal rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa uplatneného nároku na\nzaplatenie kapitalizovaných úrokov z omeškania...“ (ods. 128 odôvodnenia). Dovolateľ v tejto súvislosti\nv dovolaní cituje celé pasáže zo svojich vyjadrení a prednesov v konaní pred súdmi nižších inštancií, čo\nna uvedený záver odvolacieho súdu, opierajúci sa o obsah spisu a výsledky dokazovania v odvolacom\nkonaní, nemá žiaden vplyv.\n74. So zreteľom na vyššie uvedené [k nároku pod písm. b)] možno uzavrieť, že zo strany dovolateľa nebol\npreukázaný nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým by bol vylúčený z uskutočňovania\njemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v\nzmysle § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd preto dovolanie žalobcu aj v tejto časti ako procesne neprípustné\nodmietol podľa § 447 písm. f) CSP.\nK prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n75. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci vyvodzoval\nprimárne z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, eventuálne aj podľa § 421 ods. 1 písm. a), c) CSP. O\ntom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe\ndôvodov uvedených dovolateľom (§ 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z §\n421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom\nzmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v takom prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí\n(konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom\noznačenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.\n76. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu,\nje procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a\noznačiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku zásadného právneho významu, od vyriešenia\nktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nnebola vyriešená, resp. ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. V dôsledku spomenutej\nviazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní\nuplatneným dovolacím dôvodom.\n77. Dovolateľ v súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom\nformuloval dve základné otázky : 1/ „Je, prihliadajúc na zásadu kontradiktórnosti konania a koncepciu\nformálnej pravdy podľa CSP, za každých okolností nevyhnutné, aby všeobecné súdy vykonali vo vzťahu\nk ustáleniu výšky peňažného nároku titulom bezdôvodného obohatenia znalecké dokazovanie podľa §\n207 CSP alebo prinajmenšom dokazovanie v podobe odborného vyjadrenia odborne spôsobilej osoby\npodľa § 206 CSP, alebo si môže súd v konaní na základe iných dôkazov (listinné dôkazy, tvrdenia strany\nsporu a pod.) ustáliť výšku tohto nároku aj sám, čiže bez vykonania dokazovania podľa § 207 CSP alebo\npodľa § 206 CSP, ak žiadna zo strán sporu nenavrhla vykonať dokazovanie podľa § 207 CSP alebo\npodľa § 206 CSP ?“ a 2/ „Je odvolací súd v zmysle ustanovení § 380 ods. 1 CSP o viazanosti odvolacieho\nsúdu dôvodmi odvolania oprávnený nariadiť súdne pojednávanie a vykonať dokazovanie vo vzťahu k\notázke skutkového stavu v časti, ktorá nebola napádaná odvolateľom v ním podanom odvolaní a zároveň\nv rozhodnutí o odvolaní vo vzťahu k tejto otázke skutkového stavu ignorovať všetku dokumentáciu\npredloženú druhou zmluvnou stranou (tej, ktorá sa neodvolala proti rozsudku súdu prvej inštancie), ktorá\nbola postačujúca pre priznanie požadovaného nároku žalobcovi zo strany súdu prvej inštancie ?“\n78. Dovolací súd aj vzhľadom na celkové vyznenie, význam týchto dovolacích otázok v kontexte s\nobsahom dovolania konštatuje, že dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 421\nods. 1 písm. a), b), c) CSP, vyjadril nespokojnosť s posúdením (ne)úspešnosti unesenia dôkazného\nbremena v konaní na strane žalobcu.\n79. Po preskúmaní obsahu dovolania z hľadiska jeho prípustnosti podľa § 432 ods. 1 a 2 CSP v spojení s\n§ 421 ods. 1 CSP, dospel k dovolací súd k záveru, že dovolanie ani v tejto časti nie je prípustné. Dovolací\nsúd v tejto súvislosti primerane odkazuje na časť odôvodnenia tohto rozhodnutia k prípustnosti a\ndôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a opätovne konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od posúdenia, či žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadom výšky bezdôvodného obohatenia\na kapitalizovaných úrokov z omeškania. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie výlučne na konštatovaní,\n\nže žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo sa týka preukázania výšky bezdôvodného obohatenia (ods.\n122 a nasl. odôvodnenia) a rovnako tak preukázania uplatnených kapitalizovaných úrokov z omeškania\n(ods. 125 a nasl. odôvodnenia).\n80. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ\nby pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je\nprístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia\ndôvodov, z ktorých sporová strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania. Vymedzenie prípustnosti\nžalobcom podaného dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP a eventuálne aj § 421 ods. 1 písm.\na), c) CSP, však neobsahuje označenie takej právnej otázky, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu.\n81. Súbežné uplatňovanie dovolacích dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP pri zodpovedaní\nrovnakej otázky je taktiež zo svojej podstaty vylúčené. Nemožno súčasne tvrdiť, že odvolací súd sa\nnapadnutým rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (podľa písm. a/),\nako aj že predložená dovolacia otázka ešte nebola dovolacím súdom ustálene vyriešená (podľa písm.\nb/) a tiež, že totožná otázka bola dovolacím súdom v jeho doterajších rozhodnutiach vyriešená rozdielne.\n82. Dovolateľom naformulované otázky (vyššie citovaná prvá a druhá otázka) však nesúvisia s právnym\nposúdením danej veci a od ich vyriešenia nezáviselo rozhodnutie vo veci samej. Dovolateľ v ich rámci\nvo svojej podstate napáda procesný postup odvolacieho súdu týkajúci sa procesu dokazovania a jeho\nhodnotenia, čo nepochybne tvorí skutkovú rovinu rozhodovania a nie nesprávneho právneho posúdenia\nveci.\n83. Dovolací súd zdôrazňuje, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových\nzistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O\nnesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak\nsíce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolateľ považoval za nesprávny právny záver odvolacieho\nsúdu konštatovanie o neunesení dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu výšky bezdôvodného\nobohatenia a výšky kapitalizovaných úrokov z omeškania. Prijatie uvedeného záveru odvolacieho súdu\nnebolo výsledkom aplikácie, či interpretácie konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, ale bolo\nvýsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v rámci\nzásady voľného hodnotenia dôkazov odvolací súd viedli k prijatiu tohto rozhodnutia. Argumentácia\ndovolateľa musí byť prispôsobená tomu, že dovolanie opierajúce sa o dovolací dôvod podľa § 432 CSP\nje zamerané výlučne na riešenie právnych otázok, ktoré sú významné aj pre rozhodnutie konkrétneho\nsporu, čo znamená, že nesmie ísť o otázky hypotetické, prípadne akademické.\n84. Rozhodnutie odvolacieho súdu teda nezáviselo od dovolateľom naformulovaných otázok. Ide o\noponovanie záverom odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcom, čo predstavuje\nnamietanie postupu súdu v procese dokazovania, pričom spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov\nsúdom a jeho výsledok predstavuje skutkovú rovinu posudzovania sporu. V tejto súvislosti dovolací súd\nopätovne poukazuje na ust. § 442 CSP, podľa ktorého je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak,\nako ho zistil odvolací súd. Z toho vyplýva, že skutkový stav veci zistený odvolacím súdom nepodlieha\nprieskumu v dovolacom konaní.\n85. Aj zo skoršej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať\nsprávnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať\nvykonané dôkazy. Dovolací súd nie je treťou inštanciou (tzv. skutkovým súdom), a preto sa ním\nnemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a z tohto hľadiska ani\nprieskumu nimi vykonaného dokazovania (viď 5Obdo/69/2016, publikované pod poradovým č. 25 v\nZbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 3/2017).\n86. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod uplatnený v zmysle § 421 ods.\n1 CSP spôsobom, ako vyplýva z § 432 ods. 2 CSP. Je tak nepochybné, že v dovolaní žalobcu absentuje\nzákonom požadovaná náležitosť, t. j. dovolací dôvod v ňom nie je vymedzený spôsobom uvedeným v §\n432 CSP, pričom absenciu uvedeného považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania.\n\n87. Podľa § 447 písm. f) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými\ndovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.\n88. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže nie je daná procesná prípustnosť dovolania podľa ust. § 420\npísm. f) CSP, ani podľa ust. 421 ods. 1 CSP, dovolací súd dovolanie žalobcu podľa ust. § 447 písm. f)\nCSP ako celok odmietol.\n89. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania v prípade odmietnutia dovolania najvyšší\nsúd nemusí odôvodňovať (§ 451 ods. 3 druhá veta CSP). O výške náhrady trov konania žalovaného\nrozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).\n90. Rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}