{"guid": "4a039226-97ca-4feb-8ab8-b0f1ecdbfb66:31030645-c2f3-44a0-a48f-cae7502d115c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:5821200409.1", "spisova_znacka": "6Cdo/37/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/37/2024 z 26. 2. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2026, sp. zn. 6Cdo/37/2024, ECLI:SK:NSSR:2026:5821200409.1", "identifikacne_cislo": "5821200409", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dušan Čimo", "sudca_id": 144, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dusan-cimo-144", "datum_vydania": "2026-02-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37", "nazov": "§ 37 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-48", "nazov": "§ 48 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-48", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "nazov": "§ 137 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-137"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "nazov": "§ 137 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-137"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-37", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-48", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-137", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/31030645-c2f3-44a0-a48f-cae7502d115c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:5821200409.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:5821200409.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:5821200409.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/37/2024\n5821200409\n26. 02. 2026\nMgr. Dušan Čimo\nECLI:SK:NSSR:2026:5821200409.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu K. H.C., narodeného XX. G. XXXX, X., F. XXX/\nXX, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Benickým, Oravská Polhora 71, proti žalovanému H. K.,\nnarodenému XX. O. XXXX, H. XX, zastúpenému advokátom JUDr. Miroslavom Bachyncom, Podbiel\n177, o neplatnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy a iné, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod\nsp. zn. 5C/14/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 26. apríla 2023 sp. zn.\n7Co/179/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Námestovo (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 26. júla 2022 č. k.\n5C/14/2021-170 určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX pre\nobec a k. ú. R., parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape, zobrazená ako parc. č. XXXX/XX orná pôda o výmere 1130 m2 v podiele 1/1 (ďalej len „nehnuteľnosť“). Žalobu o určenie, že odstúpenie\nžalovaného z 28. septembra 2020 (ďalej len „odstúpenie“) od kúpnej zmluvy uzatvorenej 23. júla 2020\nv spojení s dodatkom č. 1 zo 17. septembra 2020 medzi žalobcom a žalovaným (ďalej len „kúpna\nzmluva“), na základe ktorej bol povolený vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti Okresným úradom\nNámestovo, katastrálnym odborom pod sp. zn. Y.-XXXX/XXXX z 18. septembra 2020 (ďalej len „vklad\nvlastníckeho práva“), je neplatné, zamietol. Žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ustanoveniami §§ 37, 39 a 48\nzákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „OZ“)\na § 137 písm. c) a d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších zmien\na doplnení (ďalej tiež len „CSP“). V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa v spore domáhal\nurčenia neplatnosti odstúpenia žalovaného od kúpnej zmluvy, na základe ktorej bol povolený vklad\nvlastníckeho práva a tiež určenia, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti. Najskôr sa zaoberal\nprocesnou prípustnosťou žaloby o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy a tu vyslovil, že\nišlo o žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP, ktorú musí pripúšťať osobitný\npredpis. Keďže žiaden právny predpis nedáva žalobcovi možnosť domáhať sa neplatnosti odstúpenia\nžalovaného od kúpnej zmluvy, žaloba podľa neho v tejto časti procesne prípustnou nebola [a to aj s\nohľadom na eventuálny (nie alternatívny) petit o určenie vlastníctva]. V časti požiadavky na určenie, že\nžalobca je vlastníkom nehnuteľnosti, naopak dospel k záveru, že tu ide o procesne prípustnú žalobu\npodľa § 137 písm. c) CSP a žalobca preukázal naliehavý právny záujem na jej určení z dôvodu, že\nrozhodnutím o takejto žalobe sa odstráni spornosť a neistota v právnych vzťahoch medzi stranami sporu\na s končenou platnosťou sa vyrieši, či sa v dôsledku odstúpenia od kúpnej zmluvy obnovilo vlastnícke\nprávo žalovaného ako predchádzajúceho vlastníka alebo žalobcovi (na základe kúpnej zmluvy, od ktorej\nsa odstúpilo) vlastnícke právo zostalo zachované.\n\n2. V rámci následného pristúpenia ku skutkovému a právnemu zhodnoteniu veci vo vzťahu k\nmožnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy na základe dohody zmluvných strán konštatoval, že medzi\nstranami sporu nebola takáto dohoda uzavretá a neexistoval ani žiaden zákonný dôvod odstúpenia.\nŽalovaný bol pri uzavretí kúpnej zmluvy zastúpený H. K. (ďalej len „splnomocnenkyňa“). Udelené\nplnomocenstvo obsahovalo aj úradne osvedčený podpis žalovaného a splnomocnenkyňa bola na jeho\nzáklade oprávnená zastupovať ho pri všetkých úkonoch týkajúcich sa predaja nehnuteľnosti, ako aj\nspoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1 účasti na nehnuteľnostiach evidovaných na LV č. XXXX pre obec\na k. ú. R. (ďalej len „nehnuteľnosti na LV č. XXXX“). 17. septembra 2020 bol uzavretý dodatok č. 1,\nktorým sa upravil predmet kúpy tak, že z úvodných ustanovení čl. II kúpnej zmluvy sa vypustil bod 2.2\ntýkajúci sa prevodu spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1 účasti na nehnuteľnostiach na LV č. XXXX.\nSúd vykonaným dokazovaním zistil, že prejav vôle žalovaného na udelenom plnomocenstve bol zhodný\ns prejavom jeho vôle vyjadreným prostredníctvom splnomocnenkyne, obsiahnutým v kúpnej zmluve, na\nzáklade ktorej bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu. Ako nedôvodnú vyhodnotil\nnámietku žalovaného o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu, že v plnomocenstve nebola\ndohodnutá (uvedená) kúpna cena. Vyslovil, že bolo nutné rozlišovať medzi dohodou o plnomocenstve\n(ako vnútornou dohodou strán o jej podstatných náležitostiach) a plnomocenstvom podľa § 31 OZ\n(ako jednostranným právnym úkonom adresovaným tretím osobám), pri ktorom sa dohoda o cene\nnevyžaduje. Neuvedenie kúpnej ceny na plnomocenstve preto nemohlo spôsobiť neplatnosť kúpnej\nzmluvy. Udelené plnomocenstvo vyhodnotil súd prvej inštancie ako platné, keďže obsahovalo prejav\nvôle žalovaného nechať sa zastúpiť pri právnom úkone (uzatváraní kúpnej zmluvy a tiež pri podaní\nnávrhu na vklad do katastra), obsah právneho úkonu bol tak dostatočne konkretizovaný a podpis\nžalovaného na plnomocenstve bol úradne overený. Z výsluchov žalobcu a splnomocnenkyne mal súd\nprvej inštancie za preukázané, že vôľa žalovaného smerovala najskôr k bezodplatnému prevodu, neskôr\n(po zistení ťarchy v podobe exekúcie) k odplatnému prevodu za cenu, ktorá bola daná výškou proti\nnemu vedenej exekúcie, čo bola suma 9 748,68 € a táto bola uvedená aj ako kúpna cena v kúpnej\nzmluve. Práve tieto náležitosti kúpnej zmluvy, ako aj okolnosti jej uzavretia boli podľa súdu prvej inštancie\ndohodou o plnomocenstve a súčasne dohodou o náležitostiach zmluvy, keďže medzi základné náležitosti\nkúpnej zmluvy patrí dohoda o predmete plnenia a cena. Obsah dohody o plnomocenstve preukazovali\naj výpovede žalobcu a splnomocnenkyne, listy žalovaného písané z výkonu trestu odňatia slobody\nadresované jeho splnomocnenkyni a tiež obsah plnomocenstva. Súd prvej inštancie nevyhodnotil\nvýpoveď splnomocnenkyne (ktorá sa stala manželkou žalovaného) ako nepravdivú alebo nevierohodnú\na zo zistených skutkových okolností nevyvodil ani, že by kúpna zmluva odporovala zákonu, obchádzala\nho, alebo sa priečila dobrým mravom a preto by mala byť absolútne neplatnou, podobne ako nezistil ani\nneurobenie kúpnej zmluvy slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, čo by tiež mohlo znamenať sankciu\nv podobe jeho neplatnosti. Na základe uvedeného uzavrel, že tvrdenie žalovaného, že odstúpenie od\nkúpnej zmluvy z dôvodu, že táto neobsahuje jeho skutočnú vôľu a i pre nedohodnutie kúpnej ceny\ns ním ako vlastníkom v plnomocenstve (čo by malo spôsobiť absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy),\nbolo vyvrátené dokazovaním. V konaní rovnako nebolo preukázané, že splnomocnenkyňa mala predať\npozemky za čo najvyššiu cenu, a aj keď kúpna cena bola nižšia, išlo o prevod vlastníctva v prospech\nblízkych rodinných príbuzných a nebolo možné preto konštatovať, že kúpna zmluva bola uzavretá v\nrozpore s dobrými mravmi.\n3. Krajský súd v Žiline (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“)\nna odvolanie žalovaného rozsudkom z 26. apríla 2023 sp. zn. 7Co/179/2022 podľa § 388 CSP zmenil\nrozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. tak, že žalobu zamietol. Vo výroku II. ponechal rozsudok\nsúdu prvej inštancie nedotknutý a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania\nv plnom rozsahu. Po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie síce vykonal vo veci\ndostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania ale dospel k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a najmä vec nesprávne právne posúdil, keď neaplikoval na rozhodnutie správny právny\npredpis (ustanovenie § 22 ods. 2 OZ, ktoré bolo pre rozhodnutie vo veci zásadné). Odvolací súd vyzval\nstrany sporu (§ 382 CSP), aby sa vyjadrili k použitiu ustanovenia § 22 ods. 2 OZ a nariadil vo veci\npojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie oboznámením listinných dôkazov založených v spise.\nStotožnil sa s vyhodnotením naliehavosti právneho záujmu v zmysle ust. § 137 písm. c) a d) CSP vo\nvzťahu k obom určovacím požiadavkám žalobcu, pri aplikácii hmotnoprávneho predpisu podľa neho\nale súd prvej inštancie opomenul, že (v zmysle ust. § 22 ods. 2 OZ) zastupovať iného nemôže ten,\nktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ako ďalej s poukazom na ustálenú súdnu\nprax uviedol, možnosť rozporu záujmov k zákonnému zákazu zastupovať nestačí, rozpor záujmov musí\nreálne existovať (odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, ďalej tiež len „NS ČR“ sp.\n\nzn. 32Cdo 679/2009) a zákon sankcionuje porušenie § 22 ods. 2 OZ absolútnou neplatnosťou právneho\núkonu uskutočneného v mene a na účet zastúpeného. S poukazom na princíp ochrany dobrej viery\ntretích osôb tiež doplnil, že stret záujmov môže mať právne účinky len vtedy, ak o ňom tretie osoby\nvedeli, alebo aspoň mohli vedieť.\n4. Za nepochybne preukázané považoval odvolací súd to, že splnomocnenkyňa bola žalovaným\nsplnomocnená, aby ho zastupovala pri všetkých úkonoch týkajúcich sa predaja spoluvlastníckeho\npodielu nehnuteľností na LV č. XXXX a tiež nehnuteľnosti (na LV č. XXXX). Bolo tiež nesporne\npreukázané, že medzi žalobcom a žalovaným (zastúpeným splnomocnenkyňou) bola uzavretá kúpna\nzmluva v znení jej dodatku č. 1, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva žalovaného k\nnehnuteľnosti v prospech žalobcu a na základe ktorej bolo rozhodnuté aj o vklade vlastníckeho\npráva v prospech žalobcu (ktorý je evidovaný ako výlučný vlastník nehnuteľnosti). V konaní bolo tiež\npreukázané, že žalovaný bol vo výkone trestu odňatia slobody v A., ako aj to, že splnomocnenkyňa v\nčase uzatvorenia kúpnej zmluvy žila so žalobcom v spoločnej domácnosti a vychovávali spoločného\nsyna. Z uvedeného odvolací súd jednoznačne vyvodil reálnu existenciu rozporu v záujmoch zástupcu a\nzastúpeného tým, že splnomocnenkyňa ako zástupkyňa žalovaného prevádzala nehnuteľnosti patriace\nv tom čase žalovanému na svojho blízkeho priateľa (otca svojho dieťaťa). S poukazom na ustanovenie\n§ 22 ods. 2 OZ preto nemohla byť zástupcom žalovaného pri uzatváraní kúpnej zmluvy, keďže rozpor\nzáujmov žalovaného a splnomocnenkyne vyplýval z celkového vzťahu týchto osôb zainteresovaných\nna uzatvorení kúpnej zmluvy. Keď splnomocnenkyňa ako družka žalobcu konala pri uzatváraní kúpnej\nzmluvy v mene žalovaného, za ktorého vymedzila predmet kúpnej zmluvy a kúpnu cenu, konala\npodľa odvolacieho súdu v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 OZ a ňou vykonaný právny úkon v\nmene žalovaného tak bol absolútne neplatným v zmysle ust. § 39 OZ. Odvolací súd v uvedenej\nsúvislosti považoval za irelevantné akékoľvek vyjadrenia žalovaného obsiahnuté v listoch adresovaných\nsplnomocnenkyni k stanoveniu ceny predávanej nehnuteľnosti, nakoľko uvedené s ohľadom na blízky\nvzťah splnomocnenkyne k žalobcovi predstavovalo reálny (nielen potenciálny) rozpor v záujmov\nzastúpeného a jeho zástupkyne. Podľa odvolacieho súdu nebolo v konaní tvrdené ani preukázané, že\nby splnomocnenkyňa pred uzatvorením kúpnej zmluvy komunikovala so žalovaným a bližšie dojednala\npodmienky predaja jeho nehnuteľnosti. Pri posudzovaní rozporu v záujmoch vychádzal odvolací súd\npredovšetkým z povahy kúpnej zmluvy ako odplatného právneho úkonu, pri ktorom vo všeobecnosti\nplatí, že predávajúci sa snaží odpredať za čo najvyššiu kúpnu cenu a naopak snahou kupujúceho je\ndosiahnuť čo možno najnižšiu kúpnu cenu. V otázke kúpnej ceny preto spravidla existuje rozpor v\nzáujmoch predávajúceho a kupujúceho, čo platí zvlášť, ak zástupca predávajúceho je súčasne blízkou\nosobou kupujúceho. Výnimka by mohla nastať iba vtedy, ak by zastúpený v dohode o plnej moci\nstanovil kúpnu cenu „na pevno“, resp. konkrétne, teda uvedením presnej peňažnej sumy, alebo iným\nspôsobom umožňujúcim ju nepochybne určiť [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\ntiež len ,,najvyšší súd“, „dovolací súd“ alebo „NS SR“) z 27. júla 2018 sp. zn. 4Cdo/217/2007]. V\ndanom prípade ale žalovaný (ani v listoch adresovaných splnomocnenkyni) neuviedol kúpnu cenu\njednoznačným spôsobom, ktorým by bolo možné nepochybne ustáliť, že práve kúpna cena uhradená\nv mene žalobcu postačovala a pokrývala predstavy žalovaného o výške kúpnej ceny nehnuteľnosti.\nOdvolací súd preto uzavrel, že v čase uzatvorenia spornej kúpnej zmluvy rozpor v záujmoch zástupcu\na zastúpeného reálne existoval a bol aj preukázaný a to činilo kúpnu zmluvu neplatnou.\n5. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej tiež „dovolateľ“) dovolanie.\nPrípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP a navrhol,\naby dovolací súd napádaný rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.\n6. Tzv. zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP videl dovolateľ v tom, že odvolací súd\nsvoje rozhodnutie odôvodnil nezrozumiteľne a nedostatočne. Ďalej namietal, že odvolací súd zmenil\nrozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodu nesprávne zisteného skutkového stavu (bod 5. odôvodnenia),\nza tým účelom ale nevykonal žiadne dokazovanie, iba sa oboznámil s obsahom spisu a vo veci rozhodol.\nZ odôvodnenia napádaného rozhodnutia podľa jeho názoru vôbec nevyplývalo, ktoré skutkové zistenia\nsúdu prvej inštancie považoval odvolací súd za nesprávne a v čom spočívala ich nesprávnosť, od\nktorých skutkových zistení sa odchýlil a aké vlastné zistenia skutkového stavu urobil. Dovolateľ namietal,\nže ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení urobených súdom prvej inštancie, bolo\nnevyhnutné, aby dokazovanie sám zopakoval a vytvoril si tak rovnocenný podklad pre prípadné odlišné\nzhodnotenie dôkazov. Dovolací súd ale nevykonal dokazovanie výsluchom svedkyne ani strán sporu\na postupoval tak v rozpore so zákonom. Túto nesprávnosť videl dovolateľ najmä v tom, že odvolací\n\nsúd musel podľa jeho názoru pri zmeňujúcom rozsudku najskôr dospieť sám k správnym skutkovým\nzisteniam a to výlučne z vlastného dokazovania, teda dokazovania vykonaného pred odvolacím súdom.\nPostup odvolacieho súdu, ktorý sa odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez\nzopakovania dokazovania, nemohol byť v súlade so zásadami spravodlivého procesu, pretože tak\nodnímal strane sporu reálnu možnosť konať pred súdom, teda právne a skutkovo argumentovať, čím\ndošlo k porušeniu základného práva strany sporu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy (ústavného zákona\nSNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí\nČSFR č. 209/1992 Zb.). Dovolateľ dokazovanie výsluchom strán sporu a svedkyne v konaní pred súdom\nprvej inštancie navrhol (konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvoria jeden celok),\nodvolací súd takéto dokazovanie ale nevykonal. Skutkové závery odvolacieho súdu k nepreukázaniu\nkomunikácie medzi splnomocnenkyňou a žalovaným ohľadne podmienok uzavretia kúpnej zmluvy a\nohľadne blízkeho vzťahu splnomocnenkyne k žalobcovi v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, tak boli\nurobené bez potrebného zopakovania dôkazov a bez potrebného vysporiadania sa s dôkazmi, ktoré\nnakoniec viedli k opačným skutkovým záverom, aké prijal súd prvej inštancie.\n7. Nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom pri riešení otázky, ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], podľa dovolateľa\nprivodilo nesprávne posúdenie existencie reálneho konfliktu záujmov zástupcu a zastúpeného (tu\nsplnomocnenkyne a žalovaného). Odvolací súd síce rozlišoval medzi potenciálom vzniku konfliktu\nzáujmov zástupcu a zastúpeného a jeho reálnou existenciou, ale už samu skutočnosť, že\nsplnomocnenkyňa žila v spoločnej domácnosti so žalobcom a vychovávali spoločného potomka,\npovažoval za preukázanie existencie reálneho konfliktu záujmov. Odvolací súd mal reálnu existenciu\nstretu záujmov preukázanú aj z povahy kúpnej zmluvy ako odplatného právneho úkonu, pri ktorom sa\nkupujúci snaží dosiahnuť čo najnižšiu cenu a predávajúci čo najvyššiu kúpnu cenu a zo skutočnosti,\nže pred uzatvorením kúpnej zmluvy splnomocnenkyňa nekonzultovala so žalovaným bližšie podmienky\npredaja nehnuteľnosti. Podľa dovolateľa odvolací súd týmto postupom nesprávne interpretoval\nustanovenie § 22 ods. 2 OZ a nesprávne ho aplikoval na prejednávanú vec, keď najmä stotožnil\nmožnosť vzniku rozporu záujmov zástupcu a zastúpeného s reálnou existenciou tohto rozporu. Taký\nvýklad nepochybne na vec dopadajúceho (rozhodného) ustanovenia právneho predpisu nepovažoval\ndovolateľ za správny, keďže by úplne vylučoval skúmanie konkrétnych skutkových okolností uzatvorenia\nkúpnej zmluvy. Pri výklade dotknutého ustanovenia postupom, ako ho prezentoval odvolací súd, by\nsa podľa dovolateľa nebolo možné dostať sa ku skúmaniu konkrétnych okolností právneho úkonu\nurobeného zástupcom, pretože už len sama skutočnosť, že ide o odplatnú zmluvu a zástupcom je\nosoba blízka druhej zmluvnej strane, by automaticky znamenal záver o porušení zákona o neplatnosti\nprávneho úkonu. Výklad ustanovenia zvolený odvolacím súdom podľa dovolateľa nezodpovedá ani\nprávnej teórii a judikatúre (s poukazom na judikatúru týkajúcu sa dedičského konania, podľa ktorej\nsamotná existencia rozporu záujmov k zákonnému zákazu zastupovať nestačí a rozpor záujmov\nmusí reálne existovať - o. i. R 12/1966, M Cdo 137/2002 a uznesenie NS ČR sp. zn. 21 Cdo\n2209/2005). Podľa dovolateľa pri správnom právnom posúdení veci zo skutočnosti, že splnomocnenkyňa\nje blízkou osobou kupujúceho a súčasne z povahy kúpnej zmluvy ako odplatného právneho úkonu\nbolo možné vyvodiť len potenciál možného vzniku konfliktu záujmu a nie reálnu existenciu konfliktu\nzáujmu žalovaného a splnomocnenkyne, a preto bolo potrebné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia\nkúpnej zmluvy. Dovolateľ ďalej uviedol, že zo skutočnosti, že medzi splnomocnenkyňou a žalovaným\nbola uzatvorená dohoda o zastúpení, ktorej obsah tvorili aj konkrétne podmienky kúpnej zmluvy\n(predovšetkým vymedzenie predmetu kúpy a kúpnej ceny) a ktoré splnomocnenkyňa pri uzatváraní\nkúpnej zmluvy aj dodržala, vyplýva, že existencia reálneho konfliktu záujmov zástupcu a zastúpeného\nneexistovala. Žalobca sa na rozdiel od odvolacieho súdu domnieva, že v kontexte skutkových okolností,\nktoré v konaní vyšli najavo (konkrétne dohody o plnomocenstve) je zisťovanie, či splnomocnenkyňa\ntesne pred uzatvorením kúpnej zmluvy kontaktovala žalovaného irelevantné. Za nesprávne právne\nposúdenie považoval dovolateľ aj záver odvolacieho súdu, že medzi splnomocnenkyňou a žalovaným\nnebola jednoznačne dohodnutá výška kúpnej ceny, keď táto bola vymedzená iba tak, že mala pokrývať\nexekučne vymáhané dlhy žalovaného. Poukázal na vedomosť žalovaného o exekvovanej pohľadávke,\nktorá vyplývala aj z jeho korešpondencie. Dovolateľ namietal, že výška pohľadávky sa v priebehu\nexekučného konania menila v dôsledku rastu úkorov z omeškania ako aj nákladov exekúcie. Dohoda\no spôsobe určenia výšky kúpnej ceny tak, že išlo o sumu, ktorá bola potrebná na vyplatenie exekúcie,\naby táto mohla byť zastavená, bola podľa názoru dovolateľa dostatočne určitým dojednaním o spôsobe\nurčenia výšky kúpnej ceny bez ohľadu na konkrétny okamih uzatvorenia kúpnej zmluvy. Kúpna cena\n\ndohodnutá v kúpnej zmluve navyše zodpovedala trhovej cene prevádzanej nehnuteľnosti v danom čase\na mieste, preto aj z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k reálnemu stretu záujmov zástupcu a zastúpeného.\nŽalobca na základe uvedeného uzavrel, že odvolací súd zo skutkových zistení vyvodil nesprávne\nprávne závery a aplikovanú právnu normu nesprávne interpretoval, keď dospel k záveru, že medzi\nsplnomocnenkyňou a žalovaným bola preukázaná reálna existencia kolízie záujmov, keď podľa žalobcu\nz vykonaného dokazovania vyplynula existencia možnosti vzniku stretu záujmov splnomocnenkyne a\nžalovaného, reálna existencia takéhoto stretu záujmov však bola vykonaným dokazovaním vylúčená.\n8. Žalovaný dovolací návrh nepodal.\n9. Najvyšší súd ako súd dovolací (tu porovnaj i § 35 CSP) po zistení podania dovolania včas (§ 427\nods. 1 CSP) osobou naň oprávnenou, t. j. v konaní pred odvolacím súdom neúspešným žalobcom (§\n424 CSP), v dovolacom konaní riadne zastúpeným (§ 429 ods. 1 CSP) bez nariadenia pojednávania\n(§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) skúmal najskôr, či sú splnené procesné predpoklady pre\nuskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.\nVšeobecne\n10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Zmieňované právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež\nprávo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej\ninštancie, sa v civilnom procese zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za\nsplnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá\nkonania pred občianskoprávnym súdom, vrátane konania dovolacieho (I. ÚS 4/2011). Otázka posúdenia,\nči sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej\nriešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010 či III.\nÚS 550/2012), nie strany sporu.\n11. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolací súd nie je súdom tretej\ninštancie, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.\n12. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami\nprípustnosti. Právnu úpravu dovolania, stanovujúcu podmienky, za ktorých môže byť výnimočne\nprelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je\nskôr reštriktívny výklad (v tejto súvislosti porovnaj tiež 9Cdo/72/2020 alebo 9Cdo/260/2021).\n13. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n14. Aby dovolanie vyvolalo zamýšľané právne následky a dovolací súd mohol uskutočniť meritórny\ndovolací prieskum a dovolanie vecne prejednať (a teda pri dovolaniach podávaných pre tzv. zmätočnosť\nsa vyjadriť k existencii namietanej vady a pri dovolaniach pre nesprávne právne posúdenie veci tiež k\nriešeniu dovolaním nastolenej právnej otázky), musia byť splnené všetky podmienky jeho prípustnosti.\nCSP vyžaduje, aby dovolanie bolo podané naň oprávnenou osobou (§§ 424 až 426 CSP), v zákonom\nstanovenej lehote (§ 427 CSP), smerovalo proti prípustnému predmetu dovolania (§§ 419 až 423\nCSP) a spĺňalo tiež zákonom vyžadované náležitosti (§§ 428 a 127 CSP) vrátane osobitnej podmienky\npovinného zastúpenia advokátom v dovolacom konaní a tiež spísania ním dovolania s alternatívou\nvysokoškolského právnického vzdelania druhého stupňa na strane dovolateľa, ktorý je fyzickou osobou,\nresp. zamestnanca či člena dovolateľa, ktorý je osobou právnickou, kedy sa zastúpenie advokátom\nnevyžaduje [§ 428 a § 429 CSP, osobitne odsek 2 písm. a) a b) druhého z takýchto ustanovení].\nPodmienky prípustnosti dovolania sú vzájomne previazané; pre úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho\nopravného prostriedku musia byť splnené všetky (kumulatívne). Nesplnenie čo i len jednej z nich má za\nnásledok odmietnutie dovolania (§ 447 CSP).\n15. Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 - pozn. najvyššieho\nsúdu) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z\n\nakých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha\n(dovolací návrh).\n16. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e)\nrozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, a/alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n17. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n18. Podľa § 424 CSP dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.\n19. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo\nk vade uvedenej v tomto ustanovení (odsek 1) a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,\nv čom spočíva táto vada (odsek 2); podľa § 432 CSP potom dovolanie prípustné podľa § 421 možno\nodôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odsek 1) a dovolací\ndôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie,\nv čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (odsek 2).\nK časti dovolania opretej o úpravu z § 420 písm. f) CSP\n20. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania v prvom rade vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP, podľa\nktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým\nsa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n21. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah\nsúdu do niektorého z procesných práv (strany sporu) a b/ nesprávnosť procesného postupu súdu\nreprezentujúceho taký zásah, ktorým došlo k znemožneniu procesnej strane, aby svojou procesnou\naktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť\nfyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať\nvšetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je\nprávo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Porušením práva na spravodlivý proces\nv zmysle ustanovenia, o ktorom je reč, treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci\npredovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo\nzákonného, ale i ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie\nprocesných práv spojených so súdnou ochranou práva zaručených Ústavou. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,\nprávo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a na jeho predvídateľnosť, na zachovanie rovnosti strán v\nkonaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne\nuplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n22. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho\nrozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že tieto majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z práve uvedeného tak vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces\nv zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou rozhodnutia (tu porovnaj I. ÚS 105/06,\nIII. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1Cdo/213/2019, 2Cdo/190/2019, 3Cdo/168/2018,\n4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 6Cdo/33/2020, 7Cdo/308/2019, 8Cdo/152/2018 a 9Cdo/344/2021).\n\n23. Všeobecné súdy v sporovom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a\naplikáciu práva, ale taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola\nzabezpečená spravodlivá a účinná ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu (porovnaj čl. 2\nods. 1 Základných princípov CSP). Civilné sporové konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať\nzárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. K základným právam strany, obsiahnutým\nv jej práve na spravodlivý proces, patrí i právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je\nrozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z\nkonštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (tu porovnaj rozhodnutia týkajúce sa sťažností\nč. 30544/96, 18390/91 a 16034/90) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“\nalebo „ÚS SR“ - tu porovnaj I. ÚS 226/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 36/2010\nči I. ÚS 114/08), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď,\nrozsah povinnosti súdu odôvodniť rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť\nanalyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú,\nrelevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento\nnedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).\n24. Pokiaľ ide o arbitrárnosť, táto môže mať v rozhodnutiach rôznu podobu. Podľa konštantnej\njudikatúry ústavného súdu o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže tiež ísť\no extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo o taký výklad zákona, ktorý\nnemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v\nhodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že\nz nich prijaté skutkové závery nevyplývajú pri žiadnej možnej interpretácii. Arbitrárnosť teda znamená\ninterpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak\nnemusí to tak byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a\npráva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020).\n25. Ako je zrejmé z odôvodnenia napádaného rozhodnutia (bod 5.), odvolací súd po preskúmaní veci\ndospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, avšak z výsledkov\nvykonaného dokazovania nedospel k správnym skutkovým zisteniam, najmä vec nesprávne právne\nposúdil, keď neaplikoval na rozhodnutie správny právny predpis (ust. § 22 ods. 2 OZ, ktoré bolo\npre rozhodnutie v predmetnej veci zásadné). Na podklade uvedeného odvolací súd postupom podľa\n§ 382 CSP vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k použitiu ust. § 22 ods. 2 OZ na rozhodnutie v\nprejednávanej veci a nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie oboznámením\nlistinných dôkazov.\n26. Ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného predpisu,\nktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve\nstrany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili (§ 382 CSP). V zmysle ustálenej judikatúry\nnajvyššieho súdu aj ústavného súdu o tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací\nsúd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, avšak za\nsúčasného splnenia ďalšej podmienky, že k takýmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho\nsúdu, ktoré sa z hľadiska skorších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné, nemala\nstrana možnosť vyjadriť sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy (tu porovnaj napr.\nuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/1/2018 a nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 570/2017, II.\nÚS 300/2018, III. ÚS 52/2019 a I. ÚS 171/2021).\n27. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem\nprípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP). Ak odvolací súd po preskúmaní\nnapadnutého rozhodnutia zistí, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam, môže dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakovať sám, alebo môže\ndokazovanie aj doplniť, a to vykonaním ďalších dôkazov (§ 384 ods. 1 a 2 CSP). Ak odvolací súd opakuje\ndôkazy, ktoré už boli vykonané súdom prvej inštancie, musí vykonať dokazovanie v súlade s princípom\nústnosti a priamosti vždy sám, pretože iba tak si môže vytvoriť podklad pre prípadne odlišné hodnotenie\nopakovaných dôkazov, ktorý je zrovnateľný s tým, z akého vychádzal súd prvej inštancie (R 19/66, R\n64/66). Z uvedeného tak vyplýva, že odvolací súd nemôže dôkazy vykonané súdom prvej inštancie sám\nlen prehodnotiť. Ak teda odvolací súd vychádza z iných skutkových záverov ako súd prvej inštancie,\n\nmusí jeho rozhodnutiu predchádzať pojednávanie, na ktorom sa zopakujú dôkazy alebo sa dokazovanie\ndoplní vykonaním ďalších dôkazov (2 Obdo 33/2017).\n28. Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil pochybenie zo strany odvolacieho súdu, keď ten pri\nzmene rozhodnutia súdu prvej inštancie postupoval v súlade s vyššie citovanou judikatúrou vyšších\nsúdnych autorít a v súlade s § 382 CSP vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k použitiu ust. §\n22 ods. 2 OZ na rozhodnutie prejednávanej veci a takisto v súlade s § 384 CSP nariadil vo veci\npojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie oboznámením listinných dôkazov založených v spise.\nRozsah doplnenia či zopakovania dokazovania potrebného na vytvorenie si podkladu pre odvolací súd\nzamýšľajúci korigovať skutkové zistenia a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie pritom zákon\nnepredpisuje, rovnako ako nevyžaduje, aby za opisovaným účelom boli vykonané konkrétne dôkazy.\nAko uviedol odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd\nprvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, avšak z výsledkov vykonaného dokazovania\nnedospel k správnym skutkovým zisteniam (bod 5. rozsudku). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd\nnepovažoval za potrebné dokazovanie doplniť, iba ho zopakovať. Odvolací súd zopakuje dokazovanie,\nak sa chce odchýliť od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie na základe dokazovania\nvýsluchom svedkov, výsluchom strany (§ 195 CSP), prečítaním listiny alebo jej oboznámením (§ 204\nCSP), oboznámením odborného vyjadrenia (§ 206 CSP) alebo znaleckého posudku alebo výsluchom\nznalca (§ 208 alebo § 209). Iba takýmto postupom môže odvolací súd získať náležité podklady na\nvyhodnotenie (týchto) dôkazov. V prejednávanej veci odvolací súd zopakoval dokazovanie iba vo vzťahu\nk oboznámeniu listinných dôkazov založených v spise (§ 204 CSP), keďže sa odchýlil od skutkového\nstavu zisteného súdom prvej inštancie práve na ich základe. Zopakovaním dokazovania (oboznámením\nobsahu listinných dôkazov založených v spise) dospel následne odvolací súd k odlišným skutkovým\nzisteniam (popísané v bodoch 14. až 21.). Porušenie procesných práv dovolateľa postupom odvolacieho\nsúdu pri zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie s poukazom na uvedené spôsobené byť nemohlo.\nPrípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP preto vyvodiť nešlo.\n29. Ani pri nazeraní na problém (ne)dostatočnosti odôvodnenia rozsudkov nižších súdov (najmä\nsúdu odvolacieho) v prejednávanej veci v práve naznačenom smere podľa názoru dovolacieho\nsúdu dovolateľovi za pravdu dať nešlo. Rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá stanovené pre\nodôvodňovanie rozhodnutí podľa § 220 ods. 2 a § 393 CSP, preto ho nemožno považovať za\nneodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne\nkonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie (v odvolacom konaní ho\npreto nebolo potrebné dopĺňať). Jasne tiež konštatoval, že z výsledkov vykonaného dokazovania súd\nprvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, sám preto nariadil pojednávanie a na tom\ndokazovanie v rozsahu ním považovanom za potrebný zopakoval. V bodoch 14. až 16. odôvodnenia\nrozsudku následne konštatoval, ktoré skutočnosti považoval na základe dokazovania vykonaného\nsúdom prvej inštancie za nesporné a následne v bodoch 17. až 21. odôvodnil vlastné odlišné skutkové\nzistenia, ku ktorým dospel na základe ním zopakovaného dokazovania. Odvolací súd tiež dostatočne\nodôvodnil postup podľa § 382 CSP (nesprávne právne posúdenie s poukazom na § 22 ods. 2 OZ).\nZ odôvodnenia rozsudku tak vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení\ndôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie odvolacieho súdu je\nkonzistentné, logické a presvedčivé, svoje závery presvedčivo odôvodnil a podporil ich aj odkazom\nna ustálenú rozhodovaciu prax vyjadrenú v jednom z rozhodnutí dovolacieho súdu (4Cdo/217/2007).\nObsah spisu a predovšetkým odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu tak\nneposkytovali podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým\nby založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Za takúto vadu\npritom nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa,\nale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale podľa názoru\ndovolacieho súdu nešlo). Dovolací súd považuje odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku za\ntaké, ktoré poskytuje odpovede na tie otázky, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné. Dovolací súd\nprieskumom nezistil ani namietanú arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, keď nebol zistený extrémny\nnesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo taký výklad zákona, ktorý by nemal oporu\nv medziach rozumného a prípustného výkladu zákona.\nK časti dovolania opretej o úpravu z § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n\n30. Dovolateľ dovolaním tiež namietal nesprávne právne posúdenie (odvolacím súdom) pre rozhodnutie\nvýznamnej právnej otázky „... reálnej existencie rozporu záujmov zástupcu a zastúpeného podľa § 22\nods. 2 OZ ...“, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, argumentujúc pritom\nprávnou teóriou (Števček M. Občiansky zákonník I., Veľké komentáre, Nakladatelství C. H. BECK, 2015\nstr. 159 a zhodne Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta Škárová, Milan Hulmák a kolektív Občanský zákoník I., II,\n2. vydání, Praha: C. H. Beck, 2009 str. 287) a judikatúrou najvyšších českých súdnych autorít (uznesením\nNS ČR z 16. mája 2006 sp. zn. 21 Cdo 2209/2005), ako aj dovolacieho súdu (M Cdo 137/2002), týkajúcou\nsa dedičského konania.\n31. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,\nktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená. O prípad prípustnosti dovolania podľa tu citovaného ustanovenia ide aj vtedy, ak dovolaním\nnastolená otázka bola v minulosti riešená dovolacím súdom, avšak za podmienky, že táto nebola\nvyriešená ustálene (tu porovnaj nález ÚS SR zo 6. októbra 2020 sp. zn. I. ÚS 115/2020). Opak by\ntotiž výrazne obmedzoval rozsah prípustnosti dovolania, keď dovolateľ by v prípade existencie len\njediného rozhodnutia najvyššieho súdu nemohol podať dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (jedno\nrozhodnutie nie je ustálenou praxou), ani podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP (nejde - rozumej ešte a ktovie\nči niekedy pôjde - o stav riešenia otázky rozdielne). Riešenie právnej otázky by sa takto de facto ukončilo\nv jedinom rozhodnutí (tu porovnaj tiež nález ÚS SR zo 7. decembra 2021 sp. zn. IV. ÚS 273/2021)\na vo vzťahu k posúdeniu „vyriešenosti“ určitej otázky je tiež potrebné dôsledne skúmať a porovnávať\nskutkové okolnosti, na základe ktorých došlo k prijatiu skorších právnych záverov, keďže právnu otázku\nje možné považovať za vyriešenú vtedy, ak bolo jej riešenie prijaté na základe obdobných skutkových\nokolností (tu napokon porovnaj nález ÚS SR z 2. júna 2022 sp. zn. III. ÚS 207/2022).\n32. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP však môže byť len otázka právna (questio iuris),\nnie otázka skutková (questio facti). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (vzniknutú pri interpretácii\nnoriem, akými sú okrem OZ, napr. Obchodný zákonník, Zákonník práce, Zákon o rodine a pod.), ako aj\nprocesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na interpretácii a aplikácii procesných ustanovení). Na to, aby\nna základe dovolania mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu\nprieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr)\nsplnené predpoklady prípustnosti dovolania (jeho vecnej prejednateľnosti), zodpovedajúce niektorému\nzo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu\na tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania\nprípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (v\ntejto súvislosti porovnaj napríklad 4Cdo/64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania, a teda vecnej\nsprávnosti rozhodnutia, ktorého dovolací prieskum sa požaduje (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie\nskutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru\no prípustnosti dovolania.\n33. Podľa § 22 OZ zastupovať iného nemôže (o. i.) ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami\nzastúpeného.\n34. Citované zákonné ustanovenie vymedzuje jeden z prípadov, kedy zástupca nemôže zastupovať\niného. Právny úkon urobený v rozpore s týmto zákonným ustanovením je nutné považovať za absolútne\nneplatný podľa ustanovenia § 39 OZ.\n35. Z obsahu spisu vyplynulo, že splnomocnenkyňa ako zástupkyňa uzatvorila spornú kúpnu zmluvu\nv mene ňou zastupovaného žalovaného v čase, keď žila so žalobcom ako kupujúcim v spoločnej\ndomácnosti a vychovávali spoločného syna. Podľa názoru odvolacieho súdu išlo o skutočnosti svedčiace\no možnom strete záujmov zástupkyne so záujmami zastúpeného. Tieto skutočnosti boli v konaní\nnesporne preukázané a mohli mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Keďže súd prvej\ninštancie vôbec neskúmal platnosť právneho úkonu (kúpnej zmluvy) z dôvodu podľa § 22 ods. 2 OZ,\nvec nebola z tohto pohľadu správne (rozumej úplne) právne posúdená. Odvolací súd preto nariadil vo\nveci pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie oboznámením listinných dôkazov.\n36. Odvolací súd ale posudzoval reálnu existenciu rozporu záujmov zástupkyne a zastúpeného podľa §\n22 ods. 2 OZ pri uzatváraní spornej kúpnej zmluvy s poukazom na právny názor dovolacieho súdu, podľa\n\nktorého „... rozpor v záujmoch zastúpeného (žalobcovia) a zástupcu (žalovaná) v zmysle § 22 ods. 2 OZ\nmusí v čase uzavretia právneho úkonu reálne existovať a musí byť preukázaný. Pri posudzovaní rozporu\nmedzi záujmami zastúpeného a zástupcu je potrebné vychádzať predovšetkým z povahy konkrétneho\nprávneho úkonu a prihliadnuť tiež na všetky okolnosti danej veci. V prípade odplatného právneho úkonu\nvo všeobecnosti platí, že predávajúci sa snaží vec odpredať za čo najvyššiu kúpnu cenu a naopak,\nsnahou kupujúceho je dosiahnuť čo možno najnižšiu kúpnu cenu. V otázke kúpnej ceny preto spravidla\nexistuje rozpor v záujmoch predávajúceho a jeho zástupcu, ak zástupca súčasne vystupuje na strane\nkupujúceho (výnimka by mohla nastať, ak by zastúpený v dohode o plnej moci stanovil kúpnu cenu\nnapevno - resp. konkrétne, teda uvedením presnej peňažnej sumy alebo iným spôsobom, ktorým ju\nmožno nepochybne určiť) ...“ (uznesenie najvyššieho súdu z 27. júla 2009 sp. zn. 4Cdo/217/2007).\n37. Z dokazovania, ktoré odvolací súd zopakoval, nebolo preukázané, že by kúpna cena bola žalovaným\npri uzatváraní kúpnej zmluvy stanovená tak jednoznačným spôsobom, ktorým by ju bolo možné\nnepochybne ustáliť. Odvolací súd sa práve vo vzťahu k preukázaniu existencie dohody o plnomocenstve\nmedzi žalovaným a splnomocnenkyňou odchýlil od skutkových zistení súdu prvej inštancie, a na rozdiel\nod neho nepovažoval náležitosti kúpnej zmluvy, ako aj okolnosti jej uzavretia za dohodu o jej podstatných\nnáležitostiach, a to najmä z dôvodu, že medzi základné náležitosti kúpnej zmluvy patrí dohoda o\npredmete plnenia a o cene, táto ale jednoznačne určená nebola. Po zopakovaní dokazovania sa takto\nodvolací súd nestotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, že obsah dohody o podstatných\nnáležitostiach kúpnej zmluvy preukazovali výpovede žalobcu a splnomocnenkyne žalovaného (skôr\ndružky žalobcu a matky jeho dieťaťa, neskôr dokonca manželky), listy žalovaného písané z výkonu trestu\nodňatia slobody adresované jeho splnomocnenkyni a tiež obsah plnomocenstva. Odvolací súd teda\nzopakovaním dokazovania skutkovo ustálil, že nielenže tu bol potenciál konfliktu záujmov zastúpeného\na jeho zástupkyne, ale že so zreteľom ku konkrétnym okolnostiam, za ktorých došlo k uzavretiu\nzmluvy (vyplývajúcich z vykonaného dokazovania predovšetkým pre nepreukázanie patričného záujmu\nsplnomocnenkyne o vyjednanie čo najlepších podmienok pre zastúpeného) bolo treba usudzovať aj na\nreálnu existenciu rozporu záujmov.\n38. S poukazom na vyššie uvedené závery dovolací súd nesúhlasí s právnym názorom dovolateľa,\nže výklad a aplikácia ustanovenia § 22 ods. 2 OZ zo strany odvolacieho súdu neboli správne a\núplne vylúčili skúmanie konkrétnych skutkových okolností uzatvorenia kúpnej zmluvy, pričom už len\nsamotná skutočnosť, že išlo o odplatnú zmluvu a splnomocnenkyňa bola osobou blízkou žalobcovi\nautomaticky mala znamenať pre odvolací súd záver o porušení zákona a neplatnosti právneho úkonu.\nZ odôvodnenia napádaného rozsudku totiž jednoznačne vyplynulo, že odvolací súd skúmal konkrétne\nskutkové okolnosti uzatvorenia kúpnej zmluvy, a to zopakovaním dokazovania, z ktorého ale vyvodil\nodlišné skutkové zistenia ako súd prvej inštancie a na ich základe následne učinil odlišné rozhodnutie\nvo veci. Samotná skutočnosť, že išlo o odplatnú zmluvu a splnomocnenkyňa bola osobou blízkou\nžalobcovi iba svedčila o možnom strete záujmov splnomocnenkyne (v postavení zástupcu) so záujmami\nžalovaného ako zastúpeného a nebolo možné bez ďalšieho (v tomto prípade zopakovania dokazovania)\nz nej automaticky vyvodiť záver o porušení zákona a absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Keďže\nprávny úkon urobený zástupcom v rozpore s ust. § 22 ods. 2 OZ treba považovať za absolútne neplatný\nv zmysle § 39 OZ, odvolací súd mal povinnosť pristúpiť k skúmaniu platnosti spornej kúpnej zmluvy aj\nz hľadiska, či tento právny úkon nebol urobený v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 OZ. V uvedenej\nsúvislosti je nutné dovolateľovi pripomenúť, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho\nzistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n39. Posúdenie otázky reálnej existencie rozporu záujmov zástupcu a zastúpeného podľa § 22 ods. 2\nOZ nie je súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nakoľko v prípade uznesenia sp.\nzn. 4Cdo/217/2007 ide o také rozhodnutie, ktoré občianskoprávnym kolégiom najvyššieho súdu nebolo\nschválené ako judikát a následne tiež publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky; z pohľadu východísk ponúknutých takýmto rozhodnutím bolo však namieste\nprikloniť sa k záverom v ňom vysloveným. Dovolateľ v dovolaní síce poukazoval aj na ďalšie rozhodnutia,\nz tých však jedno vôbec netvorilo súčasť rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1\nCSP (nakoľko tu šlo o rozhodnutie najvyššieho súdu iného štátu, nech aj v minulosti tvoriaceho spolu so\nSlovenskou republikou československú federáciu), ďalšie dve síce áno, všetky sa však týkali dedičského\nkonania a vo vzťahu k prejednávanej veci nešlo o takú druhovú totožnosť posudzovaných právnych\nsituácii, kedy by judikované pravidlo bolo možné bez väčších problémov aplikovať aj na prejednávanú\nvec.\n\n40. Tým, čo však znemožňovalo vecnú prejednateľnosť dovolania v prejednávanej veci v časti\nvytýkajúcej odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci [v tomto prípade bez ohľadu na to, či by\nk tomuto malo prísť pre odklon podľa písmena a), doterajšie neriešenie rozhodnej právnej otázky podľa\npísmena b) alebo pre pretrvávajúci stav riešenia otázky rozdielne podľa písmena c) § 421 ods. 1 CSP],\nbolo to, že dovolaním sa tu v skutočnosti len vzbudzovalo zdanie riešenia otázky spôsobom rozporným\ns dovolateľom preferovanou judikatúrou a takto sa hodlal zastrieť fakt, že otázka prítomnosti (alebo\nnaopak neprítomnosti) reálneho rozporu záujmov zástupcu a zastúpeného v konkrétnej veci (tu rozumej\nnielen možnosti, že to tak je) principiálne je vždy otázkou skutkovou, majúcou pôvod v dokazovaní, z\nprieskumu správnosti jej riešenia na základe dovolania podľa § 421 CSP ale vylúčenou.\nZáver\n41. Pretože v prejednávanej veci prípustnosť dovolania žalobcu nešlo vyvodiť z ustanovenia § 420\npísm. f) CSP a ani z § 421 ods. 1 písm. b) rovnakého zákona [čo inak za stavu nedostatku viazanosti\ndovolacieho súdu vymedzením, o ktorú skutkovú podstatu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa\njednotlivých písmen by malo ísť, platí aj pre dovolania argumentujúce za pomoci úprav z § 421 ods. 1\npísm. a) a c) CSP], dovolaciemu súdu ani neostávalo iné, než spôsobom uvedeným v prvej vete výroku\ntohto jeho uznesenia podľa § 447 písm. c) CSP naložiť s dovolaním ako celkom.\n42. Rozhodnutie o náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta\ndruhá CSP).\n43. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}