Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/25/2025 z 28. 7. 2026 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. júla 2026, sp. zn. 8Cdo/25/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:5709202337.1 Najvyšší súd | 8Cdo/25/2025 | ECLI:SK:NSSR:2026:5709202337.1 | 2026-07-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu Právna veta: Procesným postupom v zmysle § 420 písm. f) CSP sa rozumie len faktická činnosť alebo nečinnosť súdu predchádzajúca vydaniu konečného rozhodnutia, nie samotné meritórne rozhodnutie posudzujúce opodstatnenosť nároku; nesúhlas dovolateľa s hodnotením dôkazov, so skutkovými závermi alebo s právnym posúdením veci preto vadu zmätočnosti nezakladá. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom zisteným odvolacím súdom (§ 442 CSP), nemôže prehodnocovať vykonané dôkazy ani formulovať nové skutkové závery a oprávnený je len posúdiť, či konanie nie je postihnuté závažnými deficitmi v dokazovaní (opomenutý alebo deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov) alebo či skutkové závery nie sú svojvoľné či neudržateľné. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a škodou musí byť vzťah príčiny a následku priamy, bezprostredný a neprerušovaný; nemusí ísť o jedinú príčinu, musí však ísť o príčinu podstatnú. Citované ustanovenia: § 420 CSP, § 420 OZ, § 415 OZ, § 220 ods. 2 CSP, § 393 ods. 2 CSP, § 387 ods. 2 CSP, § 191 CSP, § 447 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cf00457e-730a-49e6-b65e-f93b8bfbd959 Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:5709202337.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Najvyšší súd 8Cdo/25/2025 5709202337 28. 07. 2026 JUDr. Gabriela Klenková ECLI:SK:NSSR:2026:5709202337.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne E.. E. Á., narodenej XX. D. XXXX, A., P.. D.. F. XXXX/XX, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Košice, Mlynská 28, proti žalovanej Univerzitná nemocnica Martin, Martin, Kollárova 2, IČO: 00 365 327, zastúpenej advokátkou JUDr. Gabrielou Reichovou, Martin, Pavla Mudroňa 26, o náhradu škody z ublíženia na zdraví, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 9C/47/2009, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. mája 2024 sp. zn. 11Co/24/2024, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Martin (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 9C/47/2009-1262 zo 14. júla 2023 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 2 990 eur z titulu náhrady za bolesť spolu s 5 %-ným úrokom z omeškania ročne od 8. januára 2009 do zaplatenia, sumu 4 680 eur z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu s 5 %-ným úrokom z omeškania ročne od 8. januára 2009 do zaplatenia a sumu 2 340 eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia; v prevyšujúcej časti uplatneného nároku žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uložil žalovanej povinnosť nahradiť Slovenskej republike trovy štátu v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením. 1.1. Žalobkyňa sa v spore domáhala zaplatenia sumy 33 169,02 eura z titulu náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 19 761 eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 8. januára 2009 do zaplatenia a zároveň si uplatnila aj zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 9 880,50 eura. 1.2. Súd prvej inštancie po zhrnutí zisteného skutkového stavu v rozsahu vykonaného dokazovania, právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 420 a § 444 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 a 2, § 6 ods. 1 až 3, § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 473/2004 Z. z.“) a na základe výsledkov vykonaného dokazovania vecne ustálil, že aj keď výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sa preukazuje lekárskym posudkom, aký žalobkyňa už k pôvodnej žalobe podala v zmysle ustanovenia § 7 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z. z., ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení bolestného alebo o správnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku, môže tak poškodený, ako aj osoba, ktorá zodpovedá za poškodenie zdravia požiadať o vydanie znaleckého posudku podľa osobitného predpisu. Žalobkyňa nebola spokojná s bodovým hodnotením, ktoré v znaleckom posudku podal znalec E.. A., avšak súd prvej inštancie dospel k presvedčeniu, že žalobkyňu je potrebné odškodniť práve podľa tohto znaleckého posudku, ktorý považoval súd prvej inštancie za správny a podaný v súlade s dostupnou zdravotnou dokumentáciou žalobkyne a v súlade so zákonnými zásadami odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Lekársky posudok, ktorý žalobkyňa predložila spolu so žalobou súd prvej inštancie nepovažoval za vierohodný, nezodpovedajúci skutočným zákrokom, ktoré u žalobkyni boli vykonané a nálezom, ktoré u žalobkyni vznikli v súvislosti s tým poškodením zdravia, za ktoré zodpovedá žalovaná. Žalovaná zodpovedá za bolesť, ktorú žalobkyňa utrpela v súvislosti s liečbou, ktorá bola nutne vyvolaná nozokomiálnou nákazou a vychádzajúc z tejto skutočnosti podľa presvedčenia súdu prvej inštancie, utrpená bolesť žalobkyňou pri operačných výkonoch v dňoch 19. januára 2006, 16. februára 2007, 20. marca 2007, 3. septembra 2007, 14. novembra 2007 a 23. novembra 2007 bola v dodatku znaleckého posudku znalcom E.. A. hodnotená v rozsahu bolestného počtom 240 bodov. Aj keď žalovaná vzniesla námietku premlčania o nárokoch žalobkyne na odškodnenie bolesti za operáciu vykonanú v dňoch 19. januára 2006 a 16. februára 2007, s poukazom na ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka sa súd prvej inštancie s uvedeným názorom žalovanej nestotožnil. Citujúc ustanovenie § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka konštatoval, že pre počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody sa vyžaduje skutočná, nielen predpokladaná vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo o udalosti, ktorou mu bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého rozsahu, ktorú je možné natoľko objektívne vyjadriť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde, ako aj vedomosť o tom, kto za ňu zodpovedá. V prípade nároku na odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka sa poškodený dozvie o škode v čase, keď možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Od tohto okamihu plynie subjektívna premlčacia doba. 1.3. Podľa názoru súdu prvej inštancie prítomnosť pseudomonas aeruginosa bola u žalobkyne potvrdená po operačnej revízii dňa 19. januára 2006 a všetky ďalšie operácie vykonané v dňoch 6. februára 2007, 30. marca 2007, 3. septembra 2007, 14. novembra 2007 a 23. novembra 2007, boli vyvolané potrebou liečby tohto zápalu v hĺbke pôvodného operačného poľa teda pri pravom bedrovom kĺbe žalobkyne. Všetky operácie slúžili prioritne liečbe zápalu, ktorý vyústil potom v trvalý následok, teda chronickú osteomyelitídu horného konca stehennej kosti vpravo. Až po poslednom operačnom zákroku vykonanom dňa 23. novembra 2007, sa podarilo zápal u žalobkyni dostať pod kontrolu aspoň do takej miery, že ďalšia liečba tohto zápalu si už ďalšiu operačnú revíziu v oblasti horného konca stehennej kosti nevyžadovala. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie nadobudol presvedčenie, že liečba žalobkyne v súvislosti so zápalom bola ukončená operačným zákrokom až dňa 23. novembra 2007 a približne k tomuto dňu bol zápal vyvolaný pseudomonas aeruginosa u žalobkyne zvládnutý a súčasne zdravotný stav žalobkyne ustálený do tej miery, že ďalšia operačná liečba už nebola potrebná. Z uvedeného dôvodu liečebný proces u žalobkyne, ktorý začal prvou operáciu dňa 19. januára 2006 a pokračoval až do poslednej operácie dňa 23. novembra 2007 bol ukončený k uvedenému dátumu, preto od uvedeného dátumu začala plynúť u žalobkyne dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na bolestné za takýto druh liečby, akému sa v tomto období žalobkyňa podrobila. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia premlčacia doba plynie od doby, kedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, teda táto doba plynie od momentu, keď sa zdravotný stav poškodeného ustálil, to znamená rok po poslednej operácii. S poukazom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie nepovažoval nárok žalobkyne na odškodnenie bolesti za zákroky vykonané v dňoch 19. januára 2006 a 16. februára 2007 za premlčané, nakoľko boli súčasťou permanentnej pokračujúcej liečby zápalu, ktorý u žalobkyni vznikol. Ak teda žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 12. marca 2009, podala ju v rámci plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. 1.4. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa má nárok na odškodnenie bolesti podľa doplnku znaleckého posudku vypracovaného znalcom E.. T. A. v rozsahu 240 bodov pri hodnote bodu 12,456 eura t. j. 2 % z priemernej mzdy v národnom hospodárstve v roku 2006 (622,80 eura). Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že nárok na bolestné po ukončení liečby žalobkyne operačným spôsobom vznikol až v roku 2007, preto za východiskovú priemernú mesačnú mzdu zamestnanca v národnom hospodárstve zohľadnil mzdu za rok 2006 teda za rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu za bolesť. Keďže nárok na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia u žalobkyne spočívajúci v chronickej osteomyelitíde vznikol až v roku 2008, teda po ustálení zdravotného stavu, čiže rok po poslednej operácii v roku 2007. Súd prvej inštancie v súlade so znaleckým posudkom vypracovaným E.. T. A.I. považoval za dôvodné priznať odškodnenie za 350 bodov pri hodnote bodu 13,374 eura t. j. 2 % z priemernej mzdy pracovníka v národnom hospodárstve za rok 2007 (668,70 eura). Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa sa stala aj v dôsledku chronickej osteomyelitídy vyvolanej nozokomiálnou nákazou získanou u žalovanej invalidná, čo bolo preukázané rozhodnutím Sociálnej poisťovne, súd prvej inštancie považoval za dôvodné 50%-né zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia v súlade s ustanovením § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré súd žalobkyni priznal v súlade so záverom znaleckého posudku predstavuje sumu 4 680 eur a následné zvýšenie odškodnenia v rozsahu 50 % sumu 2 340 eur. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia o 50 % považoval za dôvodné z dôvodu, že počas prebiehajúceho súdneho konania vyhlásenia prvého rozsudku vo veci samej, sa chronická osteomyelitída u žalobkyne prejavovala hnisavou komunikáciou vedúcou od stehennej kosti až na kožu, čo u žalobkyni vyvolávalo potrebu rozsiahlych hygienických opatrení, ktoré jej nesporne komplikovali bežný život. Spravujúc sa týmito úvahami následne súd prvej inštancie priznal z titulu náhrady za bolesť žalobkyni sumu 2 990 eur, z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 4 680 eur, ako aj z titulu 50 %-ného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 2 340 eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 8. januára 2009. Vzhľadom na degeneratívne ochorenie kolien a chrbtice bez súvislosti so zdravotným poškodením nozokomiálnou nákazou, bolo ťažko vzhľadom na zdravotný stav pred 13. decembrom 2005 určiť, či problémy s chôdzou sú u žalobkyni vyvolané výlučne súčasným stavom v oblasti bedrového kĺbu. Z uvedeného dôvodu vychádzajúc aj z lekárskeho posudku a výpovede znalca E.. T. A., súd prvej inštancie nemal preukázaný iný trvalý zdravotný následok žalobkyne najmä nie tie, ktoré boli uvádzané v lekárskom posudku z roku 2008. Ani z predložených fotografií z mladších čias, na ktorých nemala pri sebe barly, ani z odpovede Všeobecnej zdravotnej poisťovne súd prvej inštancie nezistil, žeby žalobkyňa mala predpisované barle pred rokom 2005. Tieto skutočnosti však bez ďalšieho nepotvrdzujú, že by k trvalým následkom žalobkyne patril kĺb, skrátenie pravej dolnej končatiny do 6 cm, rotačná úchylka či obmedzenie pohyblivosti pravého bedrového kĺbu ťažkého stupňa a pod. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie neakceptoval pri odškodnení žalobkyne požadované vyššie náhrady, preto v prevyšujúcej časti uplatneného nároku žalobkyne žalobu zamietol. Vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania citoval ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti podotkol, že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu škody listom zo 4. decembra 2018, pričom žalovaná aj listom z 8. januára 2009 oznámila, že neuspokojí jej uplatnené nároky, ako aj nesúhlasila s uzatvorením dohody o vyrovnaní sťaženia spoločenského uplatnenia. S odkazom na ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie priznal žalobkyni plnenie hneď deň nasledujúci po doručení výzvy, preto považoval uplatnený úrok z omeškania od 8. januára 2009 za dôvodný. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“). O nároku na náhradu trov konania štátu rozhodol v súlade s § 255 CSP. 2. Krajský súd v Žiline (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 28. mája 2024 sp. zn. 11Co/24/2004 rozsudok súdu prvej inštancie v časti vo výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 2 990 eur z titulu náhrady za bolesť s príslušenstvom, sumu 4 680 eur z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia s príslušenstvom a sumu 936 eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj v zamietavom výroku potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 1 404 eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zmenil a žalobu v tejto časti zamietol. Odvolanie žalovanej proti výroku o výške náhrady trov konania strán a trovách štátu odmietol; Slovenskej republike priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania štátu v rozsahu 100 %. 2.1. Odvolací súd posudzujúc odvolanie žalovanej vo vzťahu k námietke nesprávne zisteného skutkového stavu uviedol, že v danom prípade z hľadiska skutkového posúdenia bolo rozhodné stanovenie okamihu, kedy došlo k infikovaniu operačnej rany žalobkyne baktériou pseudomonas aeruginosa. Žalobkyňa v rámci svojej skutkovej argumentácie zdôrazňovala, že k zaneseniu bakteriálneho kmeňa došlo až pri operácii vykonanej dňa 13. decembra 2005, keď akcentovala zohľadnenie vecnej a časovej súvislosti jednotlivých skutočností, ktoré boli v konaní zistené a to vývoja zdravotného stavu a chronologický postup tohto vývoja s poukazom na tú skutočnosť, že po operácii vykonanej dňa 13. decembra 2005 došlo k nárastu ťažkosti a prejavu, ktoré možno označiť za prejavy ranovej infekcie po operácii. Vo vzťahu k identickej skutkovej otázke žalovaná naopak poukazovala na závery listinného dôkazu - znaleckého posudku č. 133/2014 vypracovaného znaleckou organizáciou Forensic na účely trestného konania, z ktorého vyplýva, že infekčný agens mohol byť zanesený do operačnej rany v rôznych časových súvislostiach za a) z časového hľadiska v neskoršom období mohla pseudomonasová infekcia vzniknúť ako ranová infekcia, pri extrahovaní stehov z pôvodnej operačnej rany dňa 30. decembra 2005, a to aj napriek tomu, že nebola kultivačne zachytená dňa 9. januára 2006, po b) k zaneseniu pseudomonasovej infekcie mohlo dôjsť aj v neskoršom období po 4. januári 2006 do 14. januára 2006, kedy bola pseudomonas aeruginosa už prvýkrát z preplachu zistená, po c) najmä z pohľadu ku klinickému priebehu a aj vzhľadom k výsledkom kultivačných vyšetrení nie je však pravdepodobné, že by sa pseudomonasová infekcia dostala do oblasti totálnej endoprotézy pri samotnej operácii vykonanej dňa 13. decembra 2005 a d) vznik nozokomiálnej infekcie, aj iné bakteriálne kmene okrem pseudomonas aeruginosa je možné datovať od 9. januára 2006, kedy bol známy výsledok mikrobiálneho spektra fistulácie operačnej rany, z čoho vyvodila nemožnosť exaktného zistenia a preukázania okamihu a spôsobu, akým došlo k zaneseniu predmetnej bakteriálnej infekcie do tela žalobkyne. K uvedeným príčinám sa pridružila aj ďalšia potenciálna alternatíva a to možnosť, že infekcia už bola v latentnej forme prítomná v oblasti horného konca stehennej kosti pred posudzovanou operáciou a bola zavlečená pri operácii v detstve (alternatíva pripustená znalcom E.. A.), pričom možnosť endogénneho pôvodu infekcie v teoretickej rovine vyplýva aj z listinného dôkazu a to fakultného posudku z odboru zdravotníctva, komisie ustanovenej dekanom Univerzity Karlovej v Prahe, lekárskej fakulty v U. P., prof. E.. S.F.. E. Č., B.., ktorý v odpovedi na otázku 27 uviedol, že ,,infekcia a kombinácie koaguláza negatívnych stafylokokov a corino baktérii, resp. pseunomonas aeurginosa mohla byť teoreticky i endogénneho pôvodu“. V rámci posúdenia uvedenej odvolacej námietky odvolací súd zdôraznil, že sa jedná o medicínsky spor, ktoré sú štandardnými spormi a dokazovanie sa riadi ustanoveniami CSP. S odkazom na zásady civilného sporového konania odvolací súd prezentoval názor, že i napriek tomu, že tzv. medicínske spory sú svojim charakterom štandardnými civilnými spormi, tieto si vyžadujú vzhľadom na špecifickosť oblasti, ktorej sa tieto spory týkajú osobitný prístup v rámci vykonávaného dokazovania. Je potrebné si uvedomiť, že v tzv. medicínskych sporoch vzhľadom na špecifické postavenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na strane jednej a pacienta na strane druhej, z hľadiska komplexného pohľadu na špecifiká vyhodnotenia rozhodných otázok nemožno so stopercentnou istotou ustáliť záver o danosti splnenia podmienok pre vznik nároku na náhradu škody. Z uvedeného dôvodu je potrebné si uvedomiť, že až samotný následok, ktorý sa nezriedka prejaví až s určitým časovým odstupom po vykonaní zákroku býva práve tou indikáciou, ktorá na strane pacienta zadáva dôvodnosť iniciovania sporu. Uvedené podstatne pacientovi ako strane sporu sťažuje možnosť uniesť dôkazné bremeno ohľadne preukázania splnenia podmienok vzniku nároku na náhradu škody. K uvedenej otázke sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24. októbra 2017, z ktorého relevantnú časť odvolací súd citoval. 2.2. V danom prípade pre posúdenie vzniku nároku na náhradu škody bolo rozhodné vyhodnotenie otázky, kedy došlo resp. s veľkou pravdepodobnosťou malo dôjsť k zavlečeniu infekcie pseudomonas aeurginosa do tela žalobkyne. V tejto súvislosti opätovne odvolací súd poukázal na vyššie prezumované alternatívy zavlečenia tejto infekcie do tela žalobkyne, ktoré vyplývajú zo znaleckého posudku vypracovaného znaleckou organizáciou Forensic a boli potvrdené aj výpoveďou znalca E.. T.. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v rámci vyhodnotenia týchto jednotlivých alternatív možného zanesenia baktérie pseudomonas aeurginosa do tela žalobkyne v období od 4. januára 2006 do 19. januára 2006, postupoval spôsobom zodpovedajúcim v súlade s § 191 ods. 1 CSP, keď vyhodnotil dostupné existujúce dôkazy jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že k infikovaniu žalobkyne došlo práve pri jej následnej rehospitalizácii u žalovanej v období od 4. januára 2006 do 19. januára 2006. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie dospel k uvedenému skutkovému záveru náležite odôvodnil v bodoch 107. až 117., s ktorými závermi sa odvolací súd stotožnil. Na doplnenie odvolací súd poznamenal, že síce každá v spore predostretá alternatíva zanesenia infekcie do tela žalobkyne predstavuje potenciálnu možnosť, iba alternatíva o zanesení tejto infekcie do tela žalovanou v priebehu jej hospitalizácie počnúc dňom 4. januára 2006 je podporená objektívne overiteľnými skutočnosťami. V čase nástupu na hospitalizáciu, predmetný infekt u nej nebol zistený a bol zistený až následne počas kontinuálne prebiehajúcej hospitalizácie, keď sa jednalo o bakteriálny kmeň, pseudomonas aeurginosa, ktorý je charakteristický pre nemocničné prostredie t. j. ako nozokomiálna infekcia. Z hľadiska relevancie nie je bez významu aj tá skutočnosť, že pri prijatí žalobkyne na hospitalizáciu dňa 4. januára 2006 bola konštatovaná fistula z operačnej rany teda komunikácia v operačnej rane, ktorá podľa sondáže uskutočnenej prijímajúcou lekárkou viedla do hĺbky 1,5 cm, avšak po vyhodnotení odberov, ktoré boli odobraté zo sekrétu vo fistule boli vykultivované celkom iné baktérie než pseudomonas aeurginosa. Ostatné v spore deklarované alternatívy boli vo veľkej miere založené nie na objektívne zistených skutočnostiach, ale na určitých viac či menej pravdepodobných predpokladoch, ktoré pri absencii objektívne overiteľných údajov neumožňujú prijatie týchto alternatív. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd neakceptoval námietky žalobkyne a jej skutkovú argumentáciu spočívajúcu v tom, že k infikácii malo dôjsť už priamo pri operácii vykonanej dňa 13. decembra 2005, prípadne bezprostredne po tejto operácii s poukazom na bolestivosť rany a vysoké teploty, prípadne infikáciu rán pri výbere stehov, nakoľko tieto možnosti sú málo pravdepodobné. Z uvedeného dôvodu nepovažoval uplatnené námietky sporových strán za dôvodné. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie logickým spôsobom s uvedenými námietkami vysporiadal a s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania dospel k správnemu skutkovému záveru. 2.3. K uplatnenej námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd konštatoval, že žalovaná v konaní namietala, že nebolo preukázané, že z jej strany bola žalobkyni spôsobená škoda na zdraví porušením právnej povinnosti v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže nebolo zistené porušenie konkrétnej právnej povinnosti z jej strany, vznik škody následkom nesprávneho postupu z jej strany a nebola preukázaná jej zodpovednosť za zdravotné následky, ktoré nastali u žalobkyne. Žalobkyňa v odvolaní pokiaľ ide o právne posúdenie poukazovala na ustanovenia § 415 a § 420, § 420a a § 421a Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu následne odvolací súd konštatoval, že zodpovednosť podľa § 420a Občianskeho zákonníka je svojou povahou objektívnou zodpovednosťou, pri ktorej sa nevyžaduje protiprávnosť konania. Pre vznik zodpovednosti stačí kumulatívne naplnenie predpokladov a to a) vznik škody, b) škoda bola spôsobená prevádzkovou činnosťou, c) jediná príčinná súvislosť medzi škodou a prevádzkovou činnosťou. Zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou činnosti sa ten kto ju spôsobil zbaví, len ak sa preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného. Zodpovednosť prezumovaná v ustanovení § 421a Občianskeho zákonníka teda za škodu spôsobenú povahou použitej veci je tiež zodpovednosťou objektívnou, pričom predpokladmi jej vzniku je, že ku škode došlo použitím prístroja alebo veci; vznik škody má pôvod v povahe prístroja alebo veci; jediná príčinná súvislosť vzniku škody a použitia prístroja, pričom tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť. 2.4. Pri posudzovaní zodpovednosti za škodu v danom prípade sa súdy primárne zaoberali otázkou, či je možné prevádzku žalovanej ako zdravotníckeho zariadenia stotožňovať s prevádzkovou činnosťou prezumovanou v ustanovení § 420a Občianskeho zákonníka. Odvolací súd pri zodpovedaní tejto otázky predovšetkým primárne prihliadal na špecifickosť prevádzky zdravotníckeho zariadenia, ktorej predmetom je poskytovanie zdravotnej starostlivosti pričom poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je povinný poskytnúť ju správne s tým, že zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy (§ 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a o zmene niektorých zákonov v stave účinnom k 31. decembru 2007). Následne odvolací súd s poukazom na rozhodovaciu prax súdov Českej republiky, ktoré špecifikoval s odkazom aj na závery právnej vedy, v zmysle ktorých osobitosť a výlučnosť lekárskeho zákroku v porovnaní s prevádzkovou činnosťou podnikateľov sa vidí hlavne vo zvýšenom riziku škôd na zdraví pacientov s tým, že zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia bude daná vždy, ak škoda na zdraví pacienta bude mať príčinu v samotnom zákroku a zodpovednosť naopak bude vylúčená, ak lekársky zákrok bude vykonaný lege artis t. j. podľa všetkých pravidiel lekárskej vedy. V kontexte uvedeného ustálil, že sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o splnení podmienok vzniku nároku na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka. Žalovaná v konaní neprodukovala dostatok dôkazov preukazujúcich, že vykonávala vo vzťahu k žalobkyni také aktívne a efektívne opatrenia, ktorými mohla riziko nozokomiálnej nákazy u žalobkyne takmer celkom eliminovať, hoci žalovaná vedela o riziku nozokomiálnej nákazy v nemocničnom prostredí. Na základe uvedeného preto odvolací súd dospel k záveru, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovanej nebola žalobkyni poskytnutá riadne teda tak, aby k nozokomiálnej nákaze žalobkyne nedošlo. 2.5. V tejto súvislosti odvolací súd taktiež poukázal na to, že v prípade žalobkyne sa jednalo o tzv. rizikovú pacientku, u ktorej sa jednalo o komplikovanú bežne nevykonávanú operáciu, pri ktorej bol daný rizikový terén osadenia endoprotézy po šiestich operáciách, trpela významnou nadváhou a ochorením diabetes mellitus. S poukazom na popis rizikových faktorov vyplývajúcich zo znaleckého posudku znaleckej organizácie Forencis č. 133/2014, odvolací súd bol toho názoru, že vzhľadom na špecifické charakteristiky na strane žalobkyne a zvýšené riziká v súvislosti s možnosťou nozokomiálnej infekcie, bolo povinnosťou žalovanej vykonať také preventívne opatrenia, ktoré by zodpovedali zvýšeným rizikám. Z uvedeného dôvodu považoval preto záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaná v spore nepreukázala vykonanie takých hygienických a aseptických opatrení vo vzťahu k žalobkyni, ktoré by v primerane možnej miere na rozdiel od bežných pacientov minimalizovali riziko bakteriálnej infekcie u žalobkyne, ktorá bola náchylnejšia na postihnutie nozokomiálnou nákazou za správny. Uvedený záver umocňuje aj tá skutočnosť, že prameňom nákazy nozokomiálnych nákaz je zdravotnícky personál, samotní pacienti, či návštevníci zdravotníckych zariadení, pričom nemožno opomenúť fakt, že niekoľko dní pred rehospitalizáciou žalobkyne a to dňa 19. decembra 2005 a dňa 21. decembra 2005 bola z biologického materiálu odobratého dvakrát u jedného pacienta vykultivovaná baktéria pseudomonas aeurginosa. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôraznil, že pri nástupe na hospitalizáciu dňa 4. januára 2005 nebola napriek odberu vzorky u žalobkyne zistená predmetná infekcia, ktorá bola zistená až následne. Na základe uvedeného sa preto odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o splnení podmienok pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 420 v spojení s § 415 Občianskeho zákonníka. V kontexte uvedeného poznamenal, že aj keď žalobkyni bola riadne poskytnutá starostlivosť a postup ošetrujúcich lekárov a sestier bol po celú dobu lege artis, za situácie, keď žalobkyňa bola tzv. rizikovou pacientkou a podrobila sa tak závažnej operácii, bolo povinnosťou žalovanej konať nad rámec bežných aseptických a hygienických opatrení a to vo vzťahu k žalobkyni vykonať aj ďalšie opatrenia, aby došlo k čo najväčšiemu minimalizovaniu rizika vzniku nozokomiálnej nákazy. Žalovaná v konaní nepreukázala takéto úkony, preto uplatnenú námietku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. 2.6. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd ani námietku žalobkyne týkajúcu sa obsahu znaleckého posudku vypracovaného E.. T. A., z dôvodu jeho zaujatého postoja, ktorý závery jeho znaleckého posúdenia diskvalifikuje. Podľa názoru žalobkyne, prístup znalca nemožno označiť inak ako neprofesionálny a vyvolávajúci dojem tendenčnosti a zaujatosti k ňou uplatneným nárokom voči zdravotníckemu zariadeniu. Odvolací súd vo vzťahu k uvedenému poznamenal, že žalobkyňa uvádzala len okolnosti, ktoré spočívali v postupe a hodnotení znalca, pričom nijako nevymedzila, z akého dôvodu by mal znalec pristupovať k formulácii jednotlivých odpovedí so zaujatosťou s odkazom na ustanovenie § 52 ods. 2, § 53 ods. 3 v spojení s § 59 CSP. Odvolací súd na uvedenú námietku neprihliadal, vychádzajúc z jej obsahu sa zaoberal vecnou námietkou smerujúcou voči správnosti záverov predmetného znaleckého posudku. S odkazom na ustanovenie § 191 CSP následne odvolací súd konfrontoval závery znaleckého posudku vypracovaného E.. A. s ostatnými dôkazmi vykonanými v konaní a dospel k presvedčivým skutkovým záverom. Konštatoval, že vo vzťahu k hodnoteniu bolestného vychádzajúc z doplnku znaleckého posudku č. 18/2008 z 31. januára 2018 znalec jasne vyjadril, že nevzhliadol nesprávnosť záverov znaleckého posudku a podrobne sa vyjadril aj ku skutočnostiam, ktoré viedli k odborným záverom týkajúcim sa ohodnotenia bolestného, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na to, že znalec v rámci vypočutia pred súdom prvej inštancie sa podrobne vyjadril k otázkam rozhodným pre posúdenie hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Súčasne zdôraznil, že do úvahy neprichádzalo aplikovanie ustanovenia § 10 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z. z. V tejto súvislosti poukázal na záver znalca, z ktorého vyplýva, že klinický operačný nález v pravom bedrovom kĺbe a v pravej dolnej končatine žalobkyne bol podrobne zdokumentovaný, preto pri stanovení bodového hodnotenia nemohol vychádzať z ustanovenia § 10 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z. z. V zhode s názorom súdu prvej inštancie, odvolací súd preto závery súdneho znalca E.. A., prezentované v doplnení znaleckého posudku č. 18/2018, považoval za vyčerpávajúce a komplexne zodpovedané. Žalobkyňa vo vzťahu k týmto záverom nevzniesla také námietky, ktoré by spochybňovali ich správnosť, ktoré námietky odvolací súd považoval za vyjadrenie jej nesúhlasu s odbornými závermi znalca. V tejto súvislosti odvolací súd len podotkol, že predmetom konania bola náhrada škody z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa zákona č. 437/2004 Z. z. a nie osobnostná žaloba. Napokon odvolací súd nepovažoval ani námietku žalobkyne vychádzajúcu z prezumpcie úspešnosti operácie, ktorou mali byť odstránené predchádzajúce zdravotné deficity žalobkyne a to skrátenie pravej dolnej končatiny a rotačnej úchylky za dôvodné so zdôraznením toho, že práve v dôsledku zavlečenej infekcie k tomuto nedošlo, nakoľko následkom zavedenia infekcie do rany žalobkyne bola osteomyelitída horného konca stehennej kosti vpravo, ktoré znalec v doplnení znaleckého posudku č. 18/2018 hodnotil na 350 bodov. Z uvedeného dôvodu považoval odvolací súd procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý zamietol návrh na vykonanie revízneho posudku z dôvodu, že znalec E.. A. sa náležite vysporiadal s bodovým ohodnotením lekárskeho posudku predloženého žalobkyňou spolu so žalobou, ako aj s formálnymi nedostatkami predmetného lekárskeho posudku. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa absencii chýbajúceho informovaného súhlasu v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, odvolací súd zdôraznil, že k splneniu jednej z podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu z dôvodu absencie vrátane dostatočného poskytnutia informovaného súhlasu tak ako to prezumuje ustanovenie § 6 odseku 1 zákona č. 576/2004 Z. z. je existencia príčinnej súvislosti. V danom prípade lekársky zákrok t. j. operácia vykonaná dňa 13. decembra 2005, bola vykonaná bez informovaného súhlasu, je vyvolávajúcim činiteľom príčinou poškodenia zdravia, lebo nebyť nedovoleného zákroku k poškodeniu zdravia by nedošlo. V kontexte uvedeného odvolací súd primárne poukázal tiež na to, že v spore bolo preukázané, že predmetný operačný zákrok bol zo strany žalovanej vykonaný lege artis. Bez ohľadu na uvedený záver, aj keby bol lekársky zákrok uskutočnený neoprávnene, nevedie to automaticky k zodpovednosti poskytovateľa niesť riziko prípadného nepriaznivého následku. Pri posúdení existencie príčinnej súvislosti medzi nedostatočným poučením a vznikom škody je potrebné vyhodnotiť aké poučenie bolo pacientovi dané, prípadne malo byť dané. Zodpovednosť poskytovateľa v tejto situácii môže nastať iba vtedy, ak pacient preukáže, že pri znalosti rozhodných skutočností, o ktorých mal byť poučený alebo nebol, bolo reálne pravdepodobné, že by sa rozhodol inak, t. j. že by zákrok nepodstúpil. V konaní nebol produkovaný dôkaz preukazujúci, že by aj prípadné podrobnejšie poučenie žalobkyňu odradilo od zamýšľaného zákroku. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na to, že žalobkyňa už pred samotnou operáciou poukazovala na svoje zdravotné deficity na pojednávaní pred súdom prvej inštancie. V konaní pritom neprodukovala také dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu, že pre uvedenú operáciu by sa pri vedomosti o možnej infekcii s určitosťou nerozhodla, nakoľko mala vedomosť o komplikovanosti zákroku a ani sama s úplnou istotou neuviedla, že by sa po poučení o možných rizikách spojených s infekciou takejto operácii nepodrobila. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenal, že nezľahčuje možné následky spojené s infekciou, avšak bol toho názoru, že absencia poučenia o tomto riziku nepredstavuje aj v prostredí nemedicínskeho do určitej miery notorietu, ktorá do určitej miery ako následok takto závažnej operácie môže nastať. Z uvedených dôvodov uplatnenú námietku nepovažoval za dôvodnú. Rovnako za nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobkyne spočívajúcu v tvrdení, že súd prvej inštancie do jeho hodnotiaceho úsudku vkladal subjektívne dojmy o tom, že ňou predložený lekársky posudok mal vyššiu bodovú hodnotu hodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vďaka jej známostiam na vyšších miestach. Odvolací súd pri posudzovaní tejto námietky predovšetkým zdôraznil, že konštatovanie súdu nemalo relevantný vplyv na výsledné hodnotenie vykonaného dokazovania, keďže relevantným vo vzťahu k výsledkom bola práve odborná konfrontácia záverov znaleckého posudku E.. A. s lekárskym posudkom predloženým žalobkyňou spolu s podanou žalobou. Uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie teda rozhodne nebolo relevantnou argumentáciou, ale predstavovalo len subjektívny pokus o vysvetlenie zjavnej nesprávnosti bodového ohodnotenia obsiahnutého v lekárskom posudku predloženého žalobkyňou zo strany súdom ustanoveného znalca E.. A.. V kontexte uvedeného preto uvedené vyjadrenie nepredstavuje prejav, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že súd prvej inštancie subjektívne v rámci hodnotenia danej veci zvýhodňoval, resp. prípadne znevýhodňoval niektorú zo sporových strán. Odvolací súd na doplnenie zároveň poukázal na nemožnosť výsluchu C.. E.. D. U., H.., ktorý podal predmetný lekársky posudok spolu so žalobou z dôvodu jeho úmrtia. 2.7. S posúdením vznesenej námietky premlčania žalovanou vo vzťahu k nároku na bolestné za operačný výkon z 13. decembra 2005, z 19. januára 2006 a z 16. februára 2007, súdom prvej inštancie uvedeným v bode 145., sa odvolací súd stotožnil v celom rozsahu. Primárne odkázal na to, že náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo, pričom musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví v priebehu liečenia alebo odstraňovania jeho následkov. Iba v prípade, ak sa po skončení liečenia vykoná v súvislosti s poškodením na zdraví operačný výkon, ktorý sa pôvodne nepredpokladal, poškodený má nárok na ďalšiu náhradu za bolesť ako za poškodenie na zdraví, s ktorým možno tento operačný výkon z hľadiska bolesti najlepšie porovnať. V danom prípade z dôvodu infekcie pseudomonas aeruginosa bola vykonaná operačná revízia dňa 19. januára 2006 s prihliadnutím na všetky ďalšie operácie zo 6. februára 2007, 30. marca 2007, 3. septembra 2007, 14. novembra 2007 a 23. novembra 2007, ktoré boli zložkami prebiehajúceho kontinuálneho liečebného procesu, ktorý bol ukončený posledným operačným zákrokom vykonaným dňa 23. novembra 2007. Uvedené operácie slúžili k liečbe zápalu, ktorý následne vyústil v trvalý následok t. j. chronickú osteomyelitídu horného konca stehennej kosti vpravo. Na základe uvedeného preto žalovanou namietané uplynutie premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je dôvodné. Predmetný nárok na bolestné vznikol až po operačnom zákroku z 23. novembra 2007, nakoľko ďalšia liečba uvedeného zápalu si už ďalšiu operačnú revíziu v inkriminovanej oblasti nevyžiadala. Uplatnená žaloba žalobkyňou dňa 12. marca 2009 a ňou nárok na bolestné vznikol až po 23. novembri 2007, kedy začala plynúť dvojročná subjektívna doba. Vznesenú námietku premlčania preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nesprávneho určenia sadzby bodu za náhradu za bolesť, sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že k vzniku nároku na bolestné došlo až po ukončení predmetného liečebného procesu t. j. zákroku vykonaného dňa 23. novembra 2007. Následne súd prvej inštancie preto správne postupoval, keď pri určení výšky náhrady za bolesť vychádzal zo sumy 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu. Keďže nárok na bolestné vznikol v roku 2007, súd prvej inštancie postupoval správne, keď vychádzal z hodnoty bodu platnej na rok 2007 t. j. z priemernej mzdy za rok 2006. 2.8. Odvolací súd sa však stotožnil s uplatnenou námietkou žalovanej týkajúcou sa rozhodnutia súdu prvej inštancie o priznaní 50 %-ného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Primárne akcentoval, že uznanie invalidity je jedným, nie však jediným dôvodom hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Vo všeobecnosti treba pripustiť, že v niektorom individuálnom prípade pôjde o tak mimoriadne závažné poškodenia zdravia osoby spoločensky sa dosiaľ nijako osobitne neangažovanej, ktoré aj s prihliadnutím na minimalizovanú predpokladanú budúcu kvalitu jej života, odôvodní priznanie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až v hornej hranici stanoveného limitu. Takéto zvýšenie je podľa názoru odvolacieho súdu vyhradené prípadom straty životných príležitostí po celý zvyšok života, v ktorých je poškodený takmer vyradený zo života, kedy jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií sú bezmála alebo celkom zmarené. Súčasná právna úprava za relevantné okolnosti z hľadiska určenia výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia považuje aj zohľadnenie veku poškodenej, ktoré predpokladá aj ustanovenie § 10 ods. 4 veta prvá zákona č. 437/2004 Z. z., ktorý je potrebné zohľadniť tiež pri úvahe o opodstatnenosti aplikácie ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. V rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo 14. novembra 2007 sa okrem iného uvádza, že za invalidnú bola žalobkyňa uznaná podľa § 29 ods. 3 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov od 12. decembra 2006, na základe posudku posudkového lekára sociálneho poistenia z dôvodu, že pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav nie je schopná vykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie. Odvolací súd sa stotožnil v danom prípade s uplatnenou námietkou žalovanej, že maximálne navýšenie o 50 % je možné len poškodeným s najťažšími následkami, ktorí zostanú pripútaní na lôžko, plne odkázaní na pomoc iných, ktorí nedokážu vykonávať ani základné životné úkony, sú úplne izolovaní nielen od akéhokoľvek spoločenského, športového alebo kultúrneho života, ale aj od sexuálneho a citového života. Podľa názoru odvolacieho súdu sa o takýto prípad nejedná. Súd prvej inštancie správne poukázal na zhoršenie kvality života žalobkyne v súvislosti s hnisavou komunikáciou vedenou od stehennej kosti až na kožu, avšak nejedná sa o tak závažné poškodenie zdravia, ktoré by žalobkyňu vylučovalo zo základných bežných, samoobslužných činností, prípadne vyžadovalo by starostlivosť inej osoby o ňu. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň zdôraznil, že žalobkyňa okrem bežnej argumentácii ohľadne jej uplatnenia sa v spoločnosti, v kultúrnej, v profesijnej, v rodinnej sfére života neuviedla také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu, v akom ho určil súd prvej inštancie. Vychádzajúc z uvedeného následne odvolací súd dospel k záveru o primeranom zvýšení odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 20 %, čo pri základnej náhrade sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 4 680 eur predstavuje sumu 936 eur. Z uvedených dôvodov preto zmenil výrok o zvýšení náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia v súlade s § 388 CSP tak, že žalobkyni priznal zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 20 % t. j. v sume 936 eur a vo zvyšnej časti čo do zaplatenia sumy 1 404 eur žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vo vzťahu k uplatnenej námietke týkajúcej sa priznaného príslušenstva pohľadávky odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, preto priznané príslušenstvo súdom prvej inštancie považoval za správne. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. O trovách štátu rozhodol v súlade s § 255 CSP v spojení s čl. 4 ods. 2 Základných princípov CSP. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej len ,,dovolateľka“), ktorého prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Namietala potvrdzujúci výrok, výrok o trovách konania a výrok týkajúci sa uloženej povinnosti zaplatiť trovy štátu. V odôvodnení tvrdila, že odvolací súd sa dôsledne neriadil s požiadavkami súvisiacimi so zachovaním základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, na ktorú zásadu poukázala s odkazom na judikatúru ústavného súdu. Konkrétne namietala jeho odôvodnenie, s ktorými závermi sa nestotožnila. Predovšetkým nesúhlasila so záverom súdov o neunesení dôkazného bremena ohľadne záverov vyplývajúcich z vykonaného dokazovania vrátane znaleckého posudku. Trvala na tom, že odvolací súd ani súd prvej inštancie v odôvodnení nevysvetlili a neodôvodnili, či infekcia je následkom prípadného zanedbania povinností zo strany žalovanej teda v otázke, či má podstatný význam pre rozhodnutie vo veci, ak súd nahradil vlastnou úvahou jednoznačné závery znalca E.. A., čím došlo k nesprávnemu hodnoteniu záveru znaleckého posudku, ktorý vykazuje znaky jeho neprípustnej deformácie nad rámec zásad voľného hodnotenia dôkazov. Zo strany súdov nižšej inštancie teda došlo k záveru, s ktorým sa žalovaná nestotožnila. Poukázala na to, že znalecké posudky vypracované v trestnom konaní, ako aj v rámci civilného konania ani v jednom z nich nepreukázali, resp. nebolo v nich konštatované porušenie právnej povinnosti zo strany žalovanej a tým spochybnené činnosti ohľadne zabránenia vzniku infekcie. Podľa jej názoru, konanie je postihnuté závažným deficitom v dokazovaní, preto závery súdov možno považovať za svojvoľné, neudržateľné, čím je popretá podstata práva na spravodlivý proces. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie o určení momentu zavlečenia pseudomonas aeruginosa infekcie do tela žalobkyne, ktoré závery vykazujú závažné deficity, ktoré vymedzila. Tvrdila, že záver odvolacieho súdu uvedený v bode 1 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je v rozpore s vykonaným dokazovaním príslušnými znalcami, keď žiadny z nich neformuloval záver o spôsobe nákazy žalobkyne konkrétnym spôsobom v konkrétnom časovom úseku ako uvedené otázky posúdili súdy nižšej inštancie v rámci svojej úvahy. Podľa názoru žalovanej, pokiaľ by z obsahu zadokumentovaných dôkazov mali vyplynúť jednoznačné odborné závery, nemožno predpokladať, že by znalci ostali v tejto otázke zdržanliví, ale formulovali by jednoznačný záver k spôsobu a času vzniku nákazy. Znalecké posudky podávali osoby s príslušnými odbornými znalosťami a mali k dispozícii rovnaké údaje, ktoré práve súd naopak presvedčili o tom, že okamih po 4. januári 2006 bol ten, kedy došlo k nákaze žalobkyne. Nemôže teda pre formovanie zistení súdov bez významu byť, že uvedený okamih osoby s príslušnými odbornými znalosťami určiť nedokázali. S poukazom na skutkové okolnosti, ktoré vyplynuli v súvislosti s extrakciou stehov u žalobkyne traumatológom v Levickej nemocnici v domácom prostredí zdôraznili, že k extrakcii stehov došlo za neštandardných podmienok, kde neboli v žiadnom prípade zachované štandardné hygienické podmienky, ktoré je nutné dodržiavať pri extrakcii stehov v nemocničnom zariadení. Pričom bez významu nemôže byť ani výpoveď samotného manžela žalobkyne o účasti viacerých osôb nemocničného prostredia v procese domácej liečby žalobkyne. Záver súdu preto považovala za neudržateľný, svojvoľný v dôsledku čoho konanie vykazuje intenzitu znamenajúcu porušenie práva na spravodlivý proces. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť vo vyhovujúcej časti a v súvisiacich výrokoch o trovách konania a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Uplatnila si nárok na náhradu trov konania. 4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu poukázala na závery, ktoré vyplynuli z rozsahu vykonaného dokazovania súdmi nižších inštancií, preto napadnuté rozhodnutie považovala za správne. Podľa jej názoru v danom prípade je daná zodpovednosť žalovanej za škodu v zmysle ustanovenia § 421a ods. 1 Občianskeho zákonníka. V dôsledku pobytu žalobkyne v zariadení žalovanej, došlo podľa jej názoru k nákaze baktériou pseudomonas aeruginosa a k následnému vzniku škody na jej zdraví. Uvedené zariadenie žalovanej nemalo predpokladanú vlastnosť sterilného prostredia, čo bolo príčinou vzniku škody. Poukázala na právny názor vyplývajúci z judikátu R 9/1977, z ktorého relevantnú časť citovala. V kontexte uvedeného poznamenala, že pri poskytovaní zdravotných služieb sa použili aj nástroje a látky, ktorých použitie je spojené s určitým rizikom, preto lekárska veda berie uvedené riziko do úvahy. Ak považuje i pri tomto riziku postup za spoločensky odôvodnený, je na mieste, aby riziko eventuálneho neúspechu a vzniknutej škody znášala spoločnosť a nie jednotlivec. V tejto súvislosti podotkla, že v prípade žalobkyne boli známe pred operačným zákrokom všetky zvýšené rizikové faktory týkajúce sa jej osoby a predchádzajúce zdravotné ťažkosti. Žalovaná aj napriek rizikovým faktorom pristúpila u žalobkyne k operačnému výkonu, preto musí znášať aj riziká eventuálneho vzniku komplikácií a následných zdravotných ťažkostí, ktoré v dôsledku toho žalobkyňa má. Navrhla dovolanie odmietnuť. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. 6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94). 11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 12. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019). 13. Pojem procesný postup bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda proces prejednania sporu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaci možnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/ 90/2012). Tento pojem zásadne nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. ,,Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. 14. Podstatou dovolacej argumentácie žalovanej bolo namietané nedostatočné vysporiadanie s uplatnenými námietkami, týkajúcimi určenia momentu zavlečenia baktérie pesudomonas auruginosa do pravého bedrového kĺbu žalobkyne. V tejto súvislosti dovolateľka nesúhlasila s hodnotením záverov znaleckých posudkov, ktoré otázky súdy nižších inštancií vyhodnotili voľnou úvahou bez toho, aby zohľadnili odborné závery vyplývajúce zo znaleckého posudku E.. A.. Taktiež poukázala aj na znalecké posudky vypracované v trestnom konaní, ako aj v občianskoprávnom konaní, v ktorých nebolo konštatované porušenie jej právnej povinnosti, či spochybnené činnosti ohľadne zabránenia vzniku infekcie. Nebolo ani konštatované porušenie hygienicko-epidemiologického režimu. Z uvedených dôvodov preto nesúhlasila s hodnotením dôkazov. 15. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že v zdravotnej dokumentácii žalobkyne nie je záznam o tom, že by v minulosti po laboratórnych vyšetreniach bola vykultivovaná baktéria pseudomonas aeruginosa. V období do 23. decembra 2005 žalobkyňa okrem operácií, ktoré absolvovala, trpela bežnými respiračnými ochoreniami. Pre vyslovenie záveru, že žalobkyňa bola okupovaná uvedenou baktériou, ktorá sa ale neprejavila vzplanutím infekcie pred 13. decembrom 2005, neexistuje žiadny logický dôkaz, ktorý ani nevyplýva z rozsahu vykonaného dokazovania. Vzhľadom na výpovede E.. A., E.. T. súdy nižších inštancií dospeli k presvedčeniu, že k okupovaniu žalobkyne uvedenou baktériou, ktorá je zodpovedná za jej ťažké zdravotné následky, nedošlo ani počas hospitalizácie v období od 13. decembra 2005 do 23. decembra 2005. Z vyjadrení oboch znalcov, ako aj zo záverov znaleckého posudku znaleckej organizácie Forensic nepochybne vyplynulo, že v prípade, že by sa žalobkyňa batériou nakazila pri svojej hospitalizácii trvajúcej do 23. decembra 2005, klinický priebeh infekcie by bol ďaleko závažnejší a jeho príznaky by nastúpili podstatne skôr. Napokon ani pri vyberaní stehov v domácom prostredí dňa 30. decembra 2005, podľa názoru súdov nižších inštancií nemohlo dôjsť. Z vyjadrenia znalca E.. O. T. vyplýva, že pseudomonádová infekcia je typická pre nemocničné prostredie. V operačnej rane bola síce secernácia, ale pri odberoch uskutočnených dňa 4. januára 2006 boli vykultivované úplne iné baktérie. V sekréte operačnej rany sa 5 dní po vybratí stehov uvedená baktéria nenachádzala. Bola prítomná ranová infekcia, avšak kultivačný nález z odberov zo 4. januára 2006 nepreukázal infekciu vyvolanú baktériou pseudomonas aeruginosa. I napriek tomu, že kontroly Regionálneho úradu verejného zdravotníctva uskutočnené v apríli a v októbri 2005 prítomnosť baktérie pseudomonas aeruginosa z odobratých sterov na pracovisku ortopedicko-traumatologickej klinike žalovanej nezistili, to nevylučuje, že uvedená baktéria bola prítomná na pracovisku žalovanej v januári 2006. Z obsahu svedeckej výpovede E.. U. P., z oddelenia klinickej mikrobiológie vyplýva, že baktéria pseudomonas aeruginosa bola vykultivovaná z biologického materiálu dvakrát v čase od 14. decembra 2005 do 23. decembra 2005 u jedného pacienta. Uvedené preto odôvodňuje záver, že prenosom cez personál, inštrumentárium a pod. sa uvedená baktéria nachádzala na pracovisku žalovanej aj v čase hospitalizácie žalobkyne. Z uvedených dôvodov preto súdy nižších inštancií vyvodili zodpovednosť žalovanej po 4. januári 2006, kedy u žalobkyne nevyhnutnosť operačných zákrokov vykonaných v dňoch 19. januára 2006, 16. februára 2007, 3. septembra 2007, 14. novembra 2007 a 23. novembra 2007, bola preukázateľne vyvolaná liečbou ťažkého zápalu, ako dôsledku nákazy pseudomonas aeruginosa práve v čase od 4. januára 2006 do 19. januára 2006 v nemocničnom prostredí na pracovisku žalovanej. V kontexte uvedeného preto súdy nižších inštancií vecne ustálili zodpovednosť žalovanej v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka za zdravotné poškodenie žalobkyne vyvolané uvedenou infekciou. Vo vzťahu k splneniu dôkaznej povinnosti súdy skonštatovali, že ani hygienické a sterilizačné plány, predkladané žalovanou v trestnom konaní, či poskytnutie žalobkyni antibiotikovú liečbu, neboli postačujúce k tomu, aby sa infekcii baktériou pseudomonas aeruginosa u žalobkyne v období po 4. januári 2006 zabránilo. V konaní žalovaná nepreukázala také konkrétne aseptické opatrenia, ktorými by riziko nozokomiálnej nákazy u žalobkyne eliminovala na najnižšiu možnú mieru, najmä z dôvodu, že pár dní pred 4. januárom 2006 sa u jedného pacienta uvedená baktéria vyskytla (body 105. až 123. odôvodnenia súdu prvej inštancie). 15.1. Odvolací súd pri riešení otázky určenia momentu zavlečenia baktérie pseudomonas auruginosa, i napriek záverom vyplývajúcim zo znaleckého posudku znaleckej organizácie Forensic č. 133/2014, o možných rizikových faktoroch nozokomiálnych nákaz dospel k záveru, že pri nástupe na hospitalizáciu dňa 4. januára 2006 u žalobkyne z objektívne negatívneho nálezu nebola zistená predmetná infekcia, ktorá bola zistená až následne, počas hospitalizácie u žalovanej. Navyše pred rehospitalizáciou žalobkyne bola z biologického materiálu iného pacienta odobratého dvakrát v dňoch 19. decembra 2005 a 21. decembra 2005 vykultivovaná baktéria pseudomonas aeruginosa. Zohľadnením špecifík na strane žalobkyne, u ktorej bol daný rizikový terén osadenia endoprotézy po šiestich operáciách, pri výraznej nadváhe a ochorenia diabetes mellitus, bolo povinnosťou žalovanej vykonať také hygienické a aseptické opatrenia, ktoré by v primeranej možnej miere minimalizovali riziko bakteriálnej infekcie (bod 18. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o splnení podmienok vzniku nároku na náhradu škody v zmysle § 420 v spojení s § 415 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti zdôraznil, že aplikácia ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy vtedy, ak neexistuje konkrétne právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje, pričom konanie v rozpore s týmto ustanovením je tak isto porušením právnej povinnosti v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného dospel teda k záveru, že aj keď žalobkyni bola riadne poskytnutá starostlivosť a postup ošetrujúcich lekárov a sestier bol po celú dobu lege artis, s ohľadom na jej zdravotný stav bolo povinnosťou žalovanej vykonať aj ďalšie opatrenia minimalizujúce riziko vzniku nozokomiálnej nákazy. Žalovaná v konaní takéto úkony nepreukázala, preto záver o neunesení dôkaznej povinnosti považoval odvolací súd za správny. 16. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie odvolacieho súdu uvedené najmä v bode 18. v spojení s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie chápaným v organickej jednote (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel. Vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými námietkami odvolacím súdom možno preto považovať za dostatočné aj v zmysle ustanovenia § 387 ods. 3 CSP. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1296 s.). Z uvedených dôvodov namietané nevysporiadanie sa s uplatnenými námietkami nie je dôvodné, preto z procesného postupu odvolacieho súdu existenciu vady zmätočnosti nemožno vyvodiť. 17. K namietanému hodnoteniu dôkazov odvolacím súdom dovolací súd uvádza, že nesúhlas dovolateľky s procesným postupom odvolacieho súdu, s hodnotením dôkazov nemožno považovať za porušenie jej procesných práv. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP v spojení s § 191 CSP, vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod. 18. Hodnotiaca úvaha súdov v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením. K tomu dovolací súd poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP), v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších inštancií, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania, vrátane nesprávneho vyhodnotenia niektorého dôkazu. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Rozsah vykonaného dokazovania, ako aj následné zhodnotenie jednotlivých vykonaných dôkazov v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 191 ods. 1 CSP, zodpovedá záverom o preukázaní všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu na zdraví spôsobenej žalobkyni. 19. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného, pokiaľ vznikla a konkrétnym konaním škodcu, ak je protiprávne, sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku. Časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). Pri výklade príčinnej súvislosti medzi škodou a porušením právnej povinnosti, je súdna prax dovolacieho súdu jednotná, a to dlhodobo. Ustálila, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušovaný; nestačí ak je iba sprostredkovaný. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevzniká, príčinou škody môže byť len tá skutočnosť, že bez nej by škodný následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, ale musí ísť o príčinu podstatnú. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná, sama je následkom niečoho a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. 20. Z rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/102/2011, 6MCdo/11/2010 a 3Cdo/313/2009 vyplýva právny názor, podľa ktorého pre posudzovanie vzniku zodpovednosti za škodu má zásadný význam otázka, v čom konkrétne škoda spočíva a pri zisťovaní príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok jej základným atribútom. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná, a práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného pokiaľ vznikla a konkrétnym konaním škodcu, ak je protiprávne sa zisťuje príčinná súvislosť (rozsudok najvyššieho súdu z 30. júna 2010 sp. zn. 5Cdo/126/2009). 21. V danom prípade sa dovolací súd stotožnil so závermi súdov nižších inštancií o splnení zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú na zdraví žalobkyni, zhodnotením relevantných dôkazov. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len ,,dohovor“) zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne, dostatočne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 Základných princípov CSP ), a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993,; II. ÚS 410/06). 22. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. 23. Rovnako ESĽP stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). 24. Nadväzujúc na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že z procesného postupu odvolacieho súdu nezistil existenciu vady zmätočnosti, preto namietané hodnotenie dôkazov, ani nevysporiadanie sa s uplatnenou námietkou vo vzťahu k otázke určenia času a príčiny vzniku infekcie u žalobkyne nie je dôvodné. Len nesúhlas dovolateľky s právnym posúdením odvolacieho súdu, nepredstavuje vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (R 54/2012, R 24/2017). Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. 25. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07), čo v danom prípade bolo splnené. 26. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol v súlade s § 447 písm. c) CSP. 27. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobkyne v dovolacom konaní, ktorej priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu proti žalovanej v súlade s § 255 ods. 1 CSP. 28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.