{"guid": "7dac102f-3e57-4796-96bf-0f7cb00662f0:cf00457e-730a-49e6-b65e-f93b8bfbd959", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:5709202337.1", "spisova_znacka": "8Cdo/25/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/25/2025 z 28. 7. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. júla 2026, sp. zn. 8Cdo/25/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:5709202337.1", "identifikacne_cislo": "5709202337", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Klenková", "sudca_id": 217, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-gabriela-klenkova-217", "datum_vydania": "2026-07-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": "Procesným postupom v zmysle § 420 písm. f) CSP sa rozumie len faktická činnosť alebo nečinnosť súdu predchádzajúca vydaniu konečného rozhodnutia, nie samotné meritórne rozhodnutie posudzujúce opodstatnenosť nároku; nesúhlas dovolateľa s hodnotením dôkazov, so skutkovými závermi alebo s právnym posúdením veci preto vadu zmätočnosti nezakladá. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom zisteným odvolacím súdom (§ 442 CSP), nemôže prehodnocovať vykonané dôkazy ani formulovať nové skutkové závery a oprávnený je len posúdiť, či konanie nie je postihnuté závažnými deficitmi v dokazovaní (opomenutý alebo deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov) alebo či skutkové závery nie sú svojvoľné či neudržateľné. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a škodou musí byť vzťah príčiny a následku priamy, bezprostredný a neprerušovaný; nemusí ísť o jedinú príčinu, musí však ísť o príčinu podstatnú.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Pacientka sa domáhala náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia po tom, čo u nej po operácii bedrového kĺbu v zdravotníckom zariadení vznikla nozokomiálna nákaza baktériou pseudomonas aeruginosa s trvalým následkom chronickej osteomyelitídy. Súdy nižších inštancií vyvodili zodpovednosť žalovaného zdravotníckeho zariadenia podľa § 420 v spojení s § 415 OZ, keďže u rizikovej pacientky nepreukázalo vykonanie takých aseptických a hygienických opatrení nad rámec bežných, ktoré by riziko nákazy minimalizovali, hoci krátko predtým bola tá istá baktéria zistená u iného pacienta pracoviska; námietku premlčania bolestného zamietli, lebo nárok vznikol až skončením kontinuálneho liečebného procesu poslednou operáciou. Žalované zariadenie v dovolaní podľa § 420 písm. f) CSP namietalo nedostatočné odôvodnenie a svojvoľné hodnotenie znaleckých posudkov pri určení momentu a spôsobu zavlečenia infekcie. Dovolací súd uzavrel, že odôvodnenie rozhodnutí nižších súdov chápaných v organickej jednote spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 a § 393 ods. 2 CSP, hodnotiaca úvaha súdov zodpovedá zásadám formálnej logiky a dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení. Keďže len odlišný právny názor dovolateľky nezakladá vadu zmätočnosti, dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.", "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "nazov": "§ 415 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-415"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-415", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cf00457e-730a-49e6-b65e-f93b8bfbd959", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:5709202337.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:5709202337.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:5709202337.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/25/2025\n5709202337\n28. 07. 2026\nJUDr. Gabriela Klenková\nECLI:SK:NSSR:2026:5709202337.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne E.. E. Á., narodenej XX. D. XXXX, A., P.. D..\nF. XXXX/XX, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Košice, Mlynská 28, proti žalovanej\nUniverzitná nemocnica Martin, Martin, Kollárova 2, IČO: 00 365 327, zastúpenej advokátkou JUDr.\nGabrielou Reichovou, Martin, Pavla Mudroňa 26, o náhradu škody z ublíženia na zdraví, vedenom na\nOkresnom súde Martin pod sp. zn. 9C/47/2009, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v\nŽiline z 28. mája 2024 sp. zn. 11Co/24/2024, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Martin (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 9C/47/2009-1262 zo 14. júla\n2023 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 2 990 eur z titulu náhrady za bolesť spolu s 5 %-ným\núrokom z omeškania ročne od 8. januára 2009 do zaplatenia, sumu 4 680 eur z titulu náhrady za sťaženie\nspoločenského uplatnenia spolu s 5 %-ným úrokom z omeškania ročne od 8. januára 2009 do zaplatenia\na sumu 2 340 eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia; v prevyšujúcej časti\nuplatneného nároku žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania prvoinštančného\na odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uložil žalovanej povinnosť nahradiť Slovenskej republike\ntrovy štátu v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia\nsamostatným uznesením.\n1.1. Žalobkyňa sa v spore domáhala zaplatenia sumy 33 169,02 eura z titulu náhrady bolestného a\nsťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 19 761 eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania vo\nvýške 5 % ročne od 8. januára 2009 do zaplatenia a zároveň si uplatnila aj zvýšenie odškodnenia\nsťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 9 880,50 eura.\n1.2. Súd prvej inštancie po zhrnutí zisteného skutkového stavu v rozsahu vykonaného dokazovania,\nprávne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 420 a § 444 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 a\n2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 a 2, § 6 ods. 1 až 3, § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. o\nnáhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov\n(ďalej len ,,zákon č. 473/2004 Z. z.“) a na základe výsledkov vykonaného dokazovania vecne ustálil,\nže aj keď výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sa preukazuje lekárskym\nposudkom, aký žalobkyňa už k pôvodnej žalobe podala v zmysle ustanovenia § 7 ods. 6 zákona č.\n437/2004 Z. z., ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení bolestného alebo o správnom\nhodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku, môže tak poškodený, ako aj osoba,\nktorá zodpovedá za poškodenie zdravia požiadať o vydanie znaleckého posudku podľa osobitného\npredpisu. Žalobkyňa nebola spokojná s bodovým hodnotením, ktoré v znaleckom posudku podal znalec\nE.. A., avšak súd prvej inštancie dospel k presvedčeniu, že žalobkyňu je potrebné odškodniť práve\n\npodľa tohto znaleckého posudku, ktorý považoval súd prvej inštancie za správny a podaný v súlade\ns dostupnou zdravotnou dokumentáciou žalobkyne a v súlade so zákonnými zásadami odškodnenia\nbolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Lekársky posudok, ktorý žalobkyňa predložila spolu so\nžalobou súd prvej inštancie nepovažoval za vierohodný, nezodpovedajúci skutočným zákrokom, ktoré\nu žalobkyni boli vykonané a nálezom, ktoré u žalobkyni vznikli v súvislosti s tým poškodením zdravia, za\nktoré zodpovedá žalovaná. Žalovaná zodpovedá za bolesť, ktorú žalobkyňa utrpela v súvislosti s liečbou,\nktorá bola nutne vyvolaná nozokomiálnou nákazou a vychádzajúc z tejto skutočnosti podľa presvedčenia\nsúdu prvej inštancie, utrpená bolesť žalobkyňou pri operačných výkonoch v dňoch 19. januára 2006,\n16. februára 2007, 20. marca 2007, 3. septembra 2007, 14. novembra 2007 a 23. novembra 2007 bola\nv dodatku znaleckého posudku znalcom E.. A. hodnotená v rozsahu bolestného počtom 240 bodov. Aj\nkeď žalovaná vzniesla námietku premlčania o nárokoch žalobkyne na odškodnenie bolesti za operáciu\nvykonanú v dňoch 19. januára 2006 a 16. februára 2007, s poukazom na ustanovenie § 106 Občianskeho\nzákonníka sa súd prvej inštancie s uvedeným názorom žalovanej nestotožnil. Citujúc ustanovenie §\n106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka konštatoval, že pre počiatok plynutia subjektívnej premlčacej\ndoby na uplatnenie nároku na náhradu škody sa vyžaduje skutočná, nielen predpokladaná vedomosť\npoškodeného o protiprávnom úkone alebo o udalosti, ktorou mu bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že\nvznikla majetková ujma určitého rozsahu, ktorú je možné natoľko objektívne vyjadriť v peniazoch, aby\npoškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde, ako aj vedomosť o tom, kto za ňu zodpovedá. V prípade\nnároku na odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle ustanovenia § 444\nObčianskeho zákonníka sa poškodený dozvie o škode v čase, keď možno objektívne vykonať bodové\nohodnotenie bolesti a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Od tohto okamihu plynie subjektívna\npremlčacia doba.\n1.3. Podľa názoru súdu prvej inštancie prítomnosť pseudomonas aeruginosa bola u žalobkyne potvrdená\npo operačnej revízii dňa 19. januára 2006 a všetky ďalšie operácie vykonané v dňoch 6. februára 2007,\n30. marca 2007, 3. septembra 2007, 14. novembra 2007 a 23. novembra 2007, boli vyvolané potrebou\nliečby tohto zápalu v hĺbke pôvodného operačného poľa teda pri pravom bedrovom kĺbe žalobkyne.\nVšetky operácie slúžili prioritne liečbe zápalu, ktorý vyústil potom v trvalý následok, teda chronickú\nosteomyelitídu horného konca stehennej kosti vpravo. Až po poslednom operačnom zákroku vykonanom\ndňa 23. novembra 2007, sa podarilo zápal u žalobkyni dostať pod kontrolu aspoň do takej miery, že ďalšia\nliečba tohto zápalu si už ďalšiu operačnú revíziu v oblasti horného konca stehennej kosti nevyžadovala.\nZ uvedeného dôvodu súd prvej inštancie nadobudol presvedčenie, že liečba žalobkyne v súvislosti so\nzápalom bola ukončená operačným zákrokom až dňa 23. novembra 2007 a približne k tomuto dňu bol\nzápal vyvolaný pseudomonas aeruginosa u žalobkyne zvládnutý a súčasne zdravotný stav žalobkyne\nustálený do tej miery, že ďalšia operačná liečba už nebola potrebná. Z uvedeného dôvodu liečebný\nproces u žalobkyne, ktorý začal prvou operáciu dňa 19. januára 2006 a pokračoval až do poslednej\noperácie dňa 23. novembra 2007 bol ukončený k uvedenému dátumu, preto od uvedeného dátumu\nzačala plynúť u žalobkyne dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na bolestné\nza takýto druh liečby, akému sa v tomto období žalobkyňa podrobila. Vo vzťahu k nároku na náhradu\nškody spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia premlčacia doba plynie od doby, kedy možno\nobjektívne vykonať bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, teda táto doba plynie\nod momentu, keď sa zdravotný stav poškodeného ustálil, to znamená rok po poslednej operácii. S\npoukazom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie nepovažoval nárok žalobkyne na odškodnenie\nbolesti za zákroky vykonané v dňoch 19. januára 2006 a 16. februára 2007 za premlčané, nakoľko boli\nsúčasťou permanentnej pokračujúcej liečby zápalu, ktorý u žalobkyni vznikol. Ak teda žalobkyňa podala\nžalobu na súd dňa 12. marca 2009, podala ju v rámci plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.\n1.4. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa má nárok na odškodnenie bolesti podľa doplnku znaleckého\nposudku vypracovaného znalcom E.. T. A. v rozsahu 240 bodov pri hodnote bodu 12,456 eura t. j. 2 %\nz priemernej mzdy v národnom hospodárstve v roku 2006 (622,80 eura). Súd prvej inštancie vychádzal\nzo skutočnosti, že nárok na bolestné po ukončení liečby žalobkyne operačným spôsobom vznikol až v\nroku 2007, preto za východiskovú priemernú mesačnú mzdu zamestnanca v národnom hospodárstve\nzohľadnil mzdu za rok 2006 teda za rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu za\nbolesť. Keďže nárok na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia u žalobkyne spočívajúci v\nchronickej osteomyelitíde vznikol až v roku 2008, teda po ustálení zdravotného stavu, čiže rok po\nposlednej operácii v roku 2007. Súd prvej inštancie v súlade so znaleckým posudkom vypracovaným\nE.. T. A.I. považoval za dôvodné priznať odškodnenie za 350 bodov pri hodnote bodu 13,374 eura t.\nj. 2 % z priemernej mzdy pracovníka v národnom hospodárstve za rok 2007 (668,70 eura). Vzhľadom\n\nna skutočnosť, že žalobkyňa sa stala aj v dôsledku chronickej osteomyelitídy vyvolanej nozokomiálnou\nnákazou získanou u žalovanej invalidná, čo bolo preukázané rozhodnutím Sociálnej poisťovne, súd prvej\ninštancie považoval za dôvodné 50%-né zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia\nv súlade s ustanovením § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Odškodnenie sťaženia spoločenského\nuplatnenia, ktoré súd žalobkyni priznal v súlade so záverom znaleckého posudku predstavuje sumu 4\n680 eur a následné zvýšenie odškodnenia v rozsahu 50 % sumu 2 340 eur. V tejto súvislosti súd prvej\ninštancie zdôraznil, že zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia o 50 % považoval\nza dôvodné z dôvodu, že počas prebiehajúceho súdneho konania vyhlásenia prvého rozsudku vo\nveci samej, sa chronická osteomyelitída u žalobkyne prejavovala hnisavou komunikáciou vedúcou od\nstehennej kosti až na kožu, čo u žalobkyni vyvolávalo potrebu rozsiahlych hygienických opatrení, ktoré jej\nnesporne komplikovali bežný život. Spravujúc sa týmito úvahami následne súd prvej inštancie priznal z\ntitulu náhrady za bolesť žalobkyni sumu 2 990 eur, z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia\nsumu 4 680 eur, ako aj z titulu 50 %-ného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia\nsumu 2 340 eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 8. januára 2009.\nVzhľadom na degeneratívne ochorenie kolien a chrbtice bez súvislosti so zdravotným poškodením\nnozokomiálnou nákazou, bolo ťažko vzhľadom na zdravotný stav pred 13. decembrom 2005 určiť,\nči problémy s chôdzou sú u žalobkyni vyvolané výlučne súčasným stavom v oblasti bedrového kĺbu.\nZ uvedeného dôvodu vychádzajúc aj z lekárskeho posudku a výpovede znalca E.. T. A., súd prvej\ninštancie nemal preukázaný iný trvalý zdravotný následok žalobkyne najmä nie tie, ktoré boli uvádzané\nv lekárskom posudku z roku 2008. Ani z predložených fotografií z mladších čias, na ktorých nemala pri\nsebe barly, ani z odpovede Všeobecnej zdravotnej poisťovne súd prvej inštancie nezistil, žeby žalobkyňa\nmala predpisované barle pred rokom 2005. Tieto skutočnosti však bez ďalšieho nepotvrdzujú, že by k\ntrvalým následkom žalobkyne patril kĺb, skrátenie pravej dolnej končatiny do 6 cm, rotačná úchylka či\nobmedzenie pohyblivosti pravého bedrového kĺbu ťažkého stupňa a pod. Z uvedeného dôvodu súd prvej\ninštancie neakceptoval pri odškodnení žalobkyne požadované vyššie náhrady, preto v prevyšujúcej časti\nuplatneného nároku žalobkyne žalobu zamietol. Vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania citoval\nustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995\nZ. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti podotkol,\nže žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu škody listom zo 4. decembra 2018, pričom žalovaná aj\nlistom z 8. januára 2009 oznámila, že neuspokojí jej uplatnené nároky, ako aj nesúhlasila s uzatvorením\ndohody o vyrovnaní sťaženia spoločenského uplatnenia. S odkazom na ustanovenie § 563 Občianskeho\nzákonníka súd prvej inštancie priznal žalobkyni plnenie hneď deň nasledujúci po doručení výzvy, preto\npovažoval uplatnený úrok z omeškania od 8. januára 2009 za dôvodný. O nároku na náhradu trov\nkonania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení\nneskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“). O nároku na náhradu trov konania štátu rozhodol v súlade s\n§ 255 CSP.\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 28. mája 2024 sp. zn. 11Co/24/2004\nrozsudok súdu prvej inštancie v časti vo výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu\n2 990 eur z titulu náhrady za bolesť s príslušenstvom, sumu 4 680 eur z titulu náhrady za sťaženie\nspoločenského uplatnenia s príslušenstvom a sumu 936 eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie\nspoločenského uplatnenia, ako aj v zamietavom výroku potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti\no uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 1 404 eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie\nspoločenského uplatnenia zmenil a žalobu v tejto časti zamietol. Odvolanie žalovanej proti výroku o\nvýške náhrady trov konania strán a trovách štátu odmietol; Slovenskej republike priznal voči žalovanej\nnárok na náhradu trov konania štátu v rozsahu 100 %.\n2.1. Odvolací súd posudzujúc odvolanie žalovanej vo vzťahu k námietke nesprávne zisteného\nskutkového stavu uviedol, že v danom prípade z hľadiska skutkového posúdenia bolo rozhodné\nstanovenie okamihu, kedy došlo k infikovaniu operačnej rany žalobkyne baktériou pseudomonas\naeruginosa. Žalobkyňa v rámci svojej skutkovej argumentácie zdôrazňovala, že k zaneseniu\nbakteriálneho kmeňa došlo až pri operácii vykonanej dňa 13. decembra 2005, keď akcentovala\nzohľadnenie vecnej a časovej súvislosti jednotlivých skutočností, ktoré boli v konaní zistené a to vývoja\nzdravotného stavu a chronologický postup tohto vývoja s poukazom na tú skutočnosť, že po operácii\nvykonanej dňa 13. decembra 2005 došlo k nárastu ťažkosti a prejavu, ktoré možno označiť za prejavy\nranovej infekcie po operácii. Vo vzťahu k identickej skutkovej otázke žalovaná naopak poukazovala na\nzávery listinného dôkazu - znaleckého posudku č. 133/2014 vypracovaného znaleckou organizáciou\nForensic na účely trestného konania, z ktorého vyplýva, že infekčný agens mohol byť zanesený do\n\noperačnej rany v rôznych časových súvislostiach za a) z časového hľadiska v neskoršom období\nmohla pseudomonasová infekcia vzniknúť ako ranová infekcia, pri extrahovaní stehov z pôvodnej\noperačnej rany dňa 30. decembra 2005, a to aj napriek tomu, že nebola kultivačne zachytená dňa\n9. januára 2006, po b) k zaneseniu pseudomonasovej infekcie mohlo dôjsť aj v neskoršom období\npo 4. januári 2006 do 14. januára 2006, kedy bola pseudomonas aeruginosa už prvýkrát z preplachu\nzistená, po c) najmä z pohľadu ku klinickému priebehu a aj vzhľadom k výsledkom kultivačných\nvyšetrení nie je však pravdepodobné, že by sa pseudomonasová infekcia dostala do oblasti totálnej\nendoprotézy pri samotnej operácii vykonanej dňa 13. decembra 2005 a d) vznik nozokomiálnej infekcie,\naj iné bakteriálne kmene okrem pseudomonas aeruginosa je možné datovať od 9. januára 2006,\nkedy bol známy výsledok mikrobiálneho spektra fistulácie operačnej rany, z čoho vyvodila nemožnosť\nexaktného zistenia a preukázania okamihu a spôsobu, akým došlo k zaneseniu predmetnej bakteriálnej\ninfekcie do tela žalobkyne. K uvedeným príčinám sa pridružila aj ďalšia potenciálna alternatíva a to\nmožnosť, že infekcia už bola v latentnej forme prítomná v oblasti horného konca stehennej kosti pred\nposudzovanou operáciou a bola zavlečená pri operácii v detstve (alternatíva pripustená znalcom E.. A.),\npričom možnosť endogénneho pôvodu infekcie v teoretickej rovine vyplýva aj z listinného dôkazu a to\nfakultného posudku z odboru zdravotníctva, komisie ustanovenej dekanom Univerzity Karlovej v Prahe,\nlekárskej fakulty v U. P., prof. E.. S.F.. E. Č., B.., ktorý v odpovedi na otázku 27 uviedol, že ,,infekcia\na kombinácie koaguláza negatívnych stafylokokov a corino baktérii, resp. pseunomonas aeurginosa\nmohla byť teoreticky i endogénneho pôvodu“. V rámci posúdenia uvedenej odvolacej námietky odvolací\nsúd zdôraznil, že sa jedná o medicínsky spor, ktoré sú štandardnými spormi a dokazovanie sa riadi\nustanoveniami CSP. S odkazom na zásady civilného sporového konania odvolací súd prezentoval názor,\nže i napriek tomu, že tzv. medicínske spory sú svojim charakterom štandardnými civilnými spormi,\ntieto si vyžadujú vzhľadom na špecifickosť oblasti, ktorej sa tieto spory týkajú osobitný prístup v rámci\nvykonávaného dokazovania. Je potrebné si uvedomiť, že v tzv. medicínskych sporoch vzhľadom na\nšpecifické postavenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na strane jednej a pacienta na strane\ndruhej, z hľadiska komplexného pohľadu na špecifiká vyhodnotenia rozhodných otázok nemožno so\nstopercentnou istotou ustáliť záver o danosti splnenia podmienok pre vznik nároku na náhradu škody.\nZ uvedeného dôvodu je potrebné si uvedomiť, že až samotný následok, ktorý sa nezriedka prejaví až\ns určitým časovým odstupom po vykonaní zákroku býva práve tou indikáciou, ktorá na strane pacienta\nzadáva dôvodnosť iniciovania sporu. Uvedené podstatne pacientovi ako strane sporu sťažuje možnosť\nuniesť dôkazné bremeno ohľadne preukázania splnenia podmienok vzniku nároku na náhradu škody. K\nuvedenej otázke sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) v náleze sp. zn.\nII. ÚS 716/2016 z 24. októbra 2017, z ktorého relevantnú časť odvolací súd citoval.\n2.2. V danom prípade pre posúdenie vzniku nároku na náhradu škody bolo rozhodné vyhodnotenie\notázky, kedy došlo resp. s veľkou pravdepodobnosťou malo dôjsť k zavlečeniu infekcie pseudomonas\naeurginosa do tela žalobkyne. V tejto súvislosti opätovne odvolací súd poukázal na vyššie prezumované\nalternatívy zavlečenia tejto infekcie do tela žalobkyne, ktoré vyplývajú zo znaleckého posudku\nvypracovaného znaleckou organizáciou Forensic a boli potvrdené aj výpoveďou znalca E.. T.. Podľa\nnázoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v rámci vyhodnotenia týchto jednotlivých alternatív\nmožného zanesenia baktérie pseudomonas aeurginosa do tela žalobkyne v období od 4. januára\n2006 do 19. januára 2006, postupoval spôsobom zodpovedajúcim v súlade s § 191 ods. 1 CSP,\nkeď vyhodnotil dostupné existujúce dôkazy jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti a dospel k\nzáveru, že k infikovaniu žalobkyne došlo práve pri jej následnej rehospitalizácii u žalovanej v období\nod 4. januára 2006 do 19. januára 2006. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie dospel k uvedenému\nskutkovému záveru náležite odôvodnil v bodoch 107. až 117., s ktorými závermi sa odvolací súd\nstotožnil. Na doplnenie odvolací súd poznamenal, že síce každá v spore predostretá alternatíva\nzanesenia infekcie do tela žalobkyne predstavuje potenciálnu možnosť, iba alternatíva o zanesení tejto\ninfekcie do tela žalovanou v priebehu jej hospitalizácie počnúc dňom 4. januára 2006 je podporená\nobjektívne overiteľnými skutočnosťami. V čase nástupu na hospitalizáciu, predmetný infekt u nej nebol\nzistený a bol zistený až následne počas kontinuálne prebiehajúcej hospitalizácie, keď sa jednalo o\nbakteriálny kmeň, pseudomonas aeurginosa, ktorý je charakteristický pre nemocničné prostredie t. j. ako\nnozokomiálna infekcia. Z hľadiska relevancie nie je bez významu aj tá skutočnosť, že pri prijatí žalobkyne\nna hospitalizáciu dňa 4. januára 2006 bola konštatovaná fistula z operačnej rany teda komunikácia\nv operačnej rane, ktorá podľa sondáže uskutočnenej prijímajúcou lekárkou viedla do hĺbky 1,5 cm,\navšak po vyhodnotení odberov, ktoré boli odobraté zo sekrétu vo fistule boli vykultivované celkom iné\nbaktérie než pseudomonas aeurginosa. Ostatné v spore deklarované alternatívy boli vo veľkej miere\nzaložené nie na objektívne zistených skutočnostiach, ale na určitých viac či menej pravdepodobných\n\npredpokladoch, ktoré pri absencii objektívne overiteľných údajov neumožňujú prijatie týchto alternatív. Z\nuvedených dôvodov preto odvolací súd neakceptoval námietky žalobkyne a jej skutkovú argumentáciu\nspočívajúcu v tom, že k infikácii malo dôjsť už priamo pri operácii vykonanej dňa 13. decembra 2005,\nprípadne bezprostredne po tejto operácii s poukazom na bolestivosť rany a vysoké teploty, prípadne\ninfikáciu rán pri výbere stehov, nakoľko tieto možnosti sú málo pravdepodobné. Z uvedeného dôvodu\nnepovažoval uplatnené námietky sporových strán za dôvodné. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd\nprvej inštancie logickým spôsobom s uvedenými námietkami vysporiadal a s poukazom na výsledky\nvykonaného dokazovania dospel k správnemu skutkovému záveru.\n2.3. K uplatnenej námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd konštatoval, že žalovaná\nv konaní namietala, že nebolo preukázané, že z jej strany bola žalobkyni spôsobená škoda na zdraví\nporušením právnej povinnosti v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže\nnebolo zistené porušenie konkrétnej právnej povinnosti z jej strany, vznik škody následkom nesprávneho\npostupu z jej strany a nebola preukázaná jej zodpovednosť za zdravotné následky, ktoré nastali u\nžalobkyne. Žalobkyňa v odvolaní pokiaľ ide o právne posúdenie poukazovala na ustanovenia § 415\na § 420, § 420a a § 421a Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu následne\nodvolací súd konštatoval, že zodpovednosť podľa § 420a Občianskeho zákonníka je svojou povahou\nobjektívnou zodpovednosťou, pri ktorej sa nevyžaduje protiprávnosť konania. Pre vznik zodpovednosti\nstačí kumulatívne naplnenie predpokladov a to a) vznik škody, b) škoda bola spôsobená prevádzkovou\nčinnosťou, c) jediná príčinná súvislosť medzi škodou a prevádzkovou činnosťou. Zodpovednosti za\nškodu spôsobenú prevádzkou činnosti sa ten kto ju spôsobil zbaví, len ak sa preukáže, že škoda\nbola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním\npoškodeného. Zodpovednosť prezumovaná v ustanovení § 421a Občianskeho zákonníka teda za škodu\nspôsobenú povahou použitej veci je tiež zodpovednosťou objektívnou, pričom predpokladmi jej vzniku\nje, že ku škode došlo použitím prístroja alebo veci; vznik škody má pôvod v povahe prístroja alebo\nveci; jediná príčinná súvislosť vzniku škody a použitia prístroja, pričom tejto zodpovednosti sa nemožno\nzbaviť.\n2.4. Pri posudzovaní zodpovednosti za škodu v danom prípade sa súdy primárne zaoberali otázkou, či\nje možné prevádzku žalovanej ako zdravotníckeho zariadenia stotožňovať s prevádzkovou činnosťou\nprezumovanou v ustanovení § 420a Občianskeho zákonníka. Odvolací súd pri zodpovedaní tejto\notázky predovšetkým primárne prihliadal na špecifickosť prevádzky zdravotníckeho zariadenia, ktorej\npredmetom je poskytovanie zdravotnej starostlivosti pričom poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je\npovinný poskytnúť ju správne s tým, že zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú\nvšetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom\nuzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy (§\n4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a o zmene niektorých zákonov v stave\núčinnom k 31. decembru 2007). Následne odvolací súd s poukazom na rozhodovaciu prax súdov Českej\nrepubliky, ktoré špecifikoval s odkazom aj na závery právnej vedy, v zmysle ktorých osobitosť a výlučnosť\nlekárskeho zákroku v porovnaní s prevádzkovou činnosťou podnikateľov sa vidí hlavne vo zvýšenom\nriziku škôd na zdraví pacientov s tým, že zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia bude daná vždy,\nak škoda na zdraví pacienta bude mať príčinu v samotnom zákroku a zodpovednosť naopak bude\nvylúčená, ak lekársky zákrok bude vykonaný lege artis t. j. podľa všetkých pravidiel lekárskej vedy. V\nkontexte uvedeného ustálil, že sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o splnení podmienok vzniku\nnároku na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka. Žalovaná v konaní\nneprodukovala dostatok dôkazov preukazujúcich, že vykonávala vo vzťahu k žalobkyni také aktívne a\nefektívne opatrenia, ktorými mohla riziko nozokomiálnej nákazy u žalobkyne takmer celkom eliminovať,\nhoci žalovaná vedela o riziku nozokomiálnej nákazy v nemocničnom prostredí. Na základe uvedeného\npreto odvolací súd dospel k záveru, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovanej nebola žalobkyni\nposkytnutá riadne teda tak, aby k nozokomiálnej nákaze žalobkyne nedošlo.\n2.5. V tejto súvislosti odvolací súd taktiež poukázal na to, že v prípade žalobkyne sa jednalo o tzv.\nrizikovú pacientku, u ktorej sa jednalo o komplikovanú bežne nevykonávanú operáciu, pri ktorej bol daný\nrizikový terén osadenia endoprotézy po šiestich operáciách, trpela významnou nadváhou a ochorením\ndiabetes mellitus. S poukazom na popis rizikových faktorov vyplývajúcich zo znaleckého posudku\nznaleckej organizácie Forencis č. 133/2014, odvolací súd bol toho názoru, že vzhľadom na špecifické\ncharakteristiky na strane žalobkyne a zvýšené riziká v súvislosti s možnosťou nozokomiálnej infekcie,\nbolo povinnosťou žalovanej vykonať také preventívne opatrenia, ktoré by zodpovedali zvýšeným\n\nrizikám. Z uvedeného dôvodu považoval preto záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaná v spore\nnepreukázala vykonanie takých hygienických a aseptických opatrení vo vzťahu k žalobkyni, ktoré by v\nprimerane možnej miere na rozdiel od bežných pacientov minimalizovali riziko bakteriálnej infekcie u\nžalobkyne, ktorá bola náchylnejšia na postihnutie nozokomiálnou nákazou za správny. Uvedený záver\numocňuje aj tá skutočnosť, že prameňom nákazy nozokomiálnych nákaz je zdravotnícky personál,\nsamotní pacienti, či návštevníci zdravotníckych zariadení, pričom nemožno opomenúť fakt, že niekoľko\ndní pred rehospitalizáciou žalobkyne a to dňa 19. decembra 2005 a dňa 21. decembra 2005 bola z\nbiologického materiálu odobratého dvakrát u jedného pacienta vykultivovaná baktéria pseudomonas\naeurginosa. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôraznil, že pri nástupe na hospitalizáciu dňa\n4. januára 2005 nebola napriek odberu vzorky u žalobkyne zistená predmetná infekcia, ktorá bola\nzistená až následne. Na základe uvedeného sa preto odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej\ninštancie o splnení podmienok pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 420 v\nspojení s § 415 Občianskeho zákonníka. V kontexte uvedeného poznamenal, že aj keď žalobkyni\nbola riadne poskytnutá starostlivosť a postup ošetrujúcich lekárov a sestier bol po celú dobu lege\nartis, za situácie, keď žalobkyňa bola tzv. rizikovou pacientkou a podrobila sa tak závažnej operácii,\nbolo povinnosťou žalovanej konať nad rámec bežných aseptických a hygienických opatrení a to vo\nvzťahu k žalobkyni vykonať aj ďalšie opatrenia, aby došlo k čo najväčšiemu minimalizovaniu rizika\nvzniku nozokomiálnej nákazy. Žalovaná v konaní nepreukázala takéto úkony, preto uplatnenú námietku\nodvolací súd nepovažoval za dôvodnú.\n2.6. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd ani námietku žalobkyne týkajúcu sa obsahu znaleckého\nposudku vypracovaného E.. T. A., z dôvodu jeho zaujatého postoja, ktorý závery jeho znaleckého\nposúdenia diskvalifikuje. Podľa názoru žalobkyne, prístup znalca nemožno označiť inak ako\nneprofesionálny a vyvolávajúci dojem tendenčnosti a zaujatosti k ňou uplatneným nárokom voči\nzdravotníckemu zariadeniu. Odvolací súd vo vzťahu k uvedenému poznamenal, že žalobkyňa uvádzala\nlen okolnosti, ktoré spočívali v postupe a hodnotení znalca, pričom nijako nevymedzila, z akého\ndôvodu by mal znalec pristupovať k formulácii jednotlivých odpovedí so zaujatosťou s odkazom na\nustanovenie § 52 ods. 2, § 53 ods. 3 v spojení s § 59 CSP. Odvolací súd na uvedenú námietku\nneprihliadal, vychádzajúc z jej obsahu sa zaoberal vecnou námietkou smerujúcou voči správnosti\nzáverov predmetného znaleckého posudku. S odkazom na ustanovenie § 191 CSP následne odvolací\nsúd konfrontoval závery znaleckého posudku vypracovaného E.. A. s ostatnými dôkazmi vykonanými v\nkonaní a dospel k presvedčivým skutkovým záverom. Konštatoval, že vo vzťahu k hodnoteniu bolestného\nvychádzajúc z doplnku znaleckého posudku č. 18/2008 z 31. januára 2018 znalec jasne vyjadril, že\nnevzhliadol nesprávnosť záverov znaleckého posudku a podrobne sa vyjadril aj ku skutočnostiam,\nktoré viedli k odborným záverom týkajúcim sa ohodnotenia bolestného, ako aj sťaženia spoločenského\nuplatnenia. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na to, že znalec v rámci vypočutia pred súdom prvej\ninštancie sa podrobne vyjadril k otázkam rozhodným pre posúdenie hodnotenia sťaženia spoločenského\nuplatnenia. Súčasne zdôraznil, že do úvahy neprichádzalo aplikovanie ustanovenia § 10 ods. 6 zákona\nč. 437/2004 Z. z. V tejto súvislosti poukázal na záver znalca, z ktorého vyplýva, že klinický operačný\nnález v pravom bedrovom kĺbe a v pravej dolnej končatine žalobkyne bol podrobne zdokumentovaný,\npreto pri stanovení bodového hodnotenia nemohol vychádzať z ustanovenia § 10 ods. 6 zákona č.\n437/2004 Z. z. V zhode s názorom súdu prvej inštancie, odvolací súd preto závery súdneho znalca\nE.. A., prezentované v doplnení znaleckého posudku č. 18/2018, považoval za vyčerpávajúce a\nkomplexne zodpovedané. Žalobkyňa vo vzťahu k týmto záverom nevzniesla také námietky, ktoré by\nspochybňovali ich správnosť, ktoré námietky odvolací súd považoval za vyjadrenie jej nesúhlasu s\nodbornými závermi znalca. V tejto súvislosti odvolací súd len podotkol, že predmetom konania bola\nnáhrada škody z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa zákona č. 437/2004 Z.\nz. a nie osobnostná žaloba. Napokon odvolací súd nepovažoval ani námietku žalobkyne vychádzajúcu\nz prezumpcie úspešnosti operácie, ktorou mali byť odstránené predchádzajúce zdravotné deficity\nžalobkyne a to skrátenie pravej dolnej končatiny a rotačnej úchylky za dôvodné so zdôraznením toho,\nže práve v dôsledku zavlečenej infekcie k tomuto nedošlo, nakoľko následkom zavedenia infekcie do\nrany žalobkyne bola osteomyelitída horného konca stehennej kosti vpravo, ktoré znalec v doplnení\nznaleckého posudku č. 18/2018 hodnotil na 350 bodov. Z uvedeného dôvodu považoval odvolací\nsúd procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý zamietol návrh na vykonanie revízneho posudku\nz dôvodu, že znalec E.. A. sa náležite vysporiadal s bodovým ohodnotením lekárskeho posudku\npredloženého žalobkyňou spolu so žalobou, ako aj s formálnymi nedostatkami predmetného lekárskeho\nposudku. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa absencii chýbajúceho informovaného súhlasu v zmysle\nustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s\n\nposkytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov, odvolací súd zdôraznil, že k splneniu jednej z podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu\nz dôvodu absencie vrátane dostatočného poskytnutia informovaného súhlasu tak ako to prezumuje\nustanovenie § 6 odseku 1 zákona č. 576/2004 Z. z. je existencia príčinnej súvislosti. V danom prípade\nlekársky zákrok t. j. operácia vykonaná dňa 13. decembra 2005, bola vykonaná bez informovaného\nsúhlasu, je vyvolávajúcim činiteľom príčinou poškodenia zdravia, lebo nebyť nedovoleného zákroku\nk poškodeniu zdravia by nedošlo. V kontexte uvedeného odvolací súd primárne poukázal tiež na to,\nže v spore bolo preukázané, že predmetný operačný zákrok bol zo strany žalovanej vykonaný lege\nartis. Bez ohľadu na uvedený záver, aj keby bol lekársky zákrok uskutočnený neoprávnene, nevedie\nto automaticky k zodpovednosti poskytovateľa niesť riziko prípadného nepriaznivého následku. Pri\nposúdení existencie príčinnej súvislosti medzi nedostatočným poučením a vznikom škody je potrebné\nvyhodnotiť aké poučenie bolo pacientovi dané, prípadne malo byť dané. Zodpovednosť poskytovateľa\nv tejto situácii môže nastať iba vtedy, ak pacient preukáže, že pri znalosti rozhodných skutočností, o\nktorých mal byť poučený alebo nebol, bolo reálne pravdepodobné, že by sa rozhodol inak, t. j. že by\nzákrok nepodstúpil. V konaní nebol produkovaný dôkaz preukazujúci, že by aj prípadné podrobnejšie\npoučenie žalobkyňu odradilo od zamýšľaného zákroku. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na to, že\nžalobkyňa už pred samotnou operáciou poukazovala na svoje zdravotné deficity na pojednávaní pred\nsúdom prvej inštancie. V konaní pritom neprodukovala také dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu, že pre\nuvedenú operáciu by sa pri vedomosti o možnej infekcii s určitosťou nerozhodla, nakoľko mala vedomosť\no komplikovanosti zákroku a ani sama s úplnou istotou neuviedla, že by sa po poučení o možných\nrizikách spojených s infekciou takejto operácii nepodrobila. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenal,\nže nezľahčuje možné následky spojené s infekciou, avšak bol toho názoru, že absencia poučenia o\ntomto riziku nepredstavuje aj v prostredí nemedicínskeho do určitej miery notorietu, ktorá do určitej\nmiery ako následok takto závažnej operácie môže nastať. Z uvedených dôvodov uplatnenú námietku\nnepovažoval za dôvodnú. Rovnako za nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobkyne spočívajúcu v\ntvrdení, že súd prvej inštancie do jeho hodnotiaceho úsudku vkladal subjektívne dojmy o tom, že ňou\npredložený lekársky posudok mal vyššiu bodovú hodnotu hodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského\nuplatnenia vďaka jej známostiam na vyšších miestach. Odvolací súd pri posudzovaní tejto námietky\npredovšetkým zdôraznil, že konštatovanie súdu nemalo relevantný vplyv na výsledné hodnotenie\nvykonaného dokazovania, keďže relevantným vo vzťahu k výsledkom bola práve odborná konfrontácia\nzáverov znaleckého posudku E.. A. s lekárskym posudkom predloženým žalobkyňou spolu s podanou\nžalobou. Uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie teda rozhodne nebolo relevantnou argumentáciou,\nale predstavovalo len subjektívny pokus o vysvetlenie zjavnej nesprávnosti bodového ohodnotenia\nobsiahnutého v lekárskom posudku predloženého žalobkyňou zo strany súdom ustanoveného znalca\nE.. A.. V kontexte uvedeného preto uvedené vyjadrenie nepredstavuje prejav, z ktorého by bolo možné\nvyvodiť, že súd prvej inštancie subjektívne v rámci hodnotenia danej veci zvýhodňoval, resp. prípadne\nznevýhodňoval niektorú zo sporových strán. Odvolací súd na doplnenie zároveň poukázal na nemožnosť\nvýsluchu C.. E.. D. U., H.., ktorý podal predmetný lekársky posudok spolu so žalobou z dôvodu jeho\númrtia.\n2.7. S posúdením vznesenej námietky premlčania žalovanou vo vzťahu k nároku na bolestné za\noperačný výkon z 13. decembra 2005, z 19. januára 2006 a z 16. februára 2007, súdom prvej inštancie\nuvedeným v bode 145., sa odvolací súd stotožnil v celom rozsahu. Primárne odkázal na to, že náhrada\nza bolesť sa poskytuje jednorazovo, pričom musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví v\npriebehu liečenia alebo odstraňovania jeho následkov. Iba v prípade, ak sa po skončení liečenia vykoná\nv súvislosti s poškodením na zdraví operačný výkon, ktorý sa pôvodne nepredpokladal, poškodený má\nnárok na ďalšiu náhradu za bolesť ako za poškodenie na zdraví, s ktorým možno tento operačný výkon\nz hľadiska bolesti najlepšie porovnať. V danom prípade z dôvodu infekcie pseudomonas aeruginosa\nbola vykonaná operačná revízia dňa 19. januára 2006 s prihliadnutím na všetky ďalšie operácie zo 6.\nfebruára 2007, 30. marca 2007, 3. septembra 2007, 14. novembra 2007 a 23. novembra 2007, ktoré boli\nzložkami prebiehajúceho kontinuálneho liečebného procesu, ktorý bol ukončený posledným operačným\nzákrokom vykonaným dňa 23. novembra 2007. Uvedené operácie slúžili k liečbe zápalu, ktorý následne\nvyústil v trvalý následok t. j. chronickú osteomyelitídu horného konca stehennej kosti vpravo. Na základe\nuvedeného preto žalovanou namietané uplynutie premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 106 ods.\n1 Občianskeho zákonníka nie je dôvodné. Predmetný nárok na bolestné vznikol až po operačnom\nzákroku z 23. novembra 2007, nakoľko ďalšia liečba uvedeného zápalu si už ďalšiu operačnú revíziu v\ninkriminovanej oblasti nevyžiadala. Uplatnená žaloba žalobkyňou dňa 12. marca 2009 a ňou nárok na\nbolestné vznikol až po 23. novembri 2007, kedy začala plynúť dvojročná subjektívna doba. Vznesenú\n\nnámietku premlčania preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Vo vzťahu k námietke týkajúcej\nsa nesprávneho určenia sadzby bodu za náhradu za bolesť, sa odvolací súd stotožnil so záverom\nsúdu prvej inštancie, že k vzniku nároku na bolestné došlo až po ukončení predmetného liečebného\nprocesu t. j. zákroku vykonaného dňa 23. novembra 2007. Následne súd prvej inštancie preto správne\npostupoval, keď pri určení výšky náhrady za bolesť vychádzal zo sumy 2 % z priemernej mesačnej mzdy\nzamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky\nza kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu. Keďže nárok na bolestné\nvznikol v roku 2007, súd prvej inštancie postupoval správne, keď vychádzal z hodnoty bodu platnej na\nrok 2007 t. j. z priemernej mzdy za rok 2006.\n2.8. Odvolací súd sa však stotožnil s uplatnenou námietkou žalovanej týkajúcou sa rozhodnutia súdu\nprvej inštancie o priznaní 50 %-ného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle\nustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Primárne akcentoval, že uznanie invalidity je jedným, nie\nvšak jediným dôvodom hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského\nuplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Vo všeobecnosti treba pripustiť, že v niektorom\nindividuálnom prípade pôjde o tak mimoriadne závažné poškodenia zdravia osoby spoločensky sa\ndosiaľ nijako osobitne neangažovanej, ktoré aj s prihliadnutím na minimalizovanú predpokladanú budúcu\nkvalitu jej života, odôvodní priznanie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až v hornej\nhranici stanoveného limitu. Takéto zvýšenie je podľa názoru odvolacieho súdu vyhradené prípadom\nstraty životných príležitostí po celý zvyšok života, v ktorých je poškodený takmer vyradený zo života,\nkedy jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií sú bezmála alebo celkom zmarené. Súčasná\nprávna úprava za relevantné okolnosti z hľadiska určenia výšky náhrady za sťaženie spoločenského\nuplatnenia považuje aj zohľadnenie veku poškodenej, ktoré predpokladá aj ustanovenie § 10 ods. 4 veta\nprvá zákona č. 437/2004 Z. z., ktorý je potrebné zohľadniť tiež pri úvahe o opodstatnenosti aplikácie\nustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. V rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo 14. novembra 2007\nsa okrem iného uvádza, že za invalidnú bola žalobkyňa uznaná podľa § 29 ods. 3 písm. a) zákona č.\n100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov od 12. decembra 2006, na základe posudku posudkového\nlekára sociálneho poistenia z dôvodu, že pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav nie je schopná\nvykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie. Odvolací súd sa stotožnil v danom prípade s uplatnenou\nnámietkou žalovanej, že maximálne navýšenie o 50 % je možné len poškodeným s najťažšími\nnásledkami, ktorí zostanú pripútaní na lôžko, plne odkázaní na pomoc iných, ktorí nedokážu vykonávať\nani základné životné úkony, sú úplne izolovaní nielen od akéhokoľvek spoločenského, športového alebo\nkultúrneho života, ale aj od sexuálneho a citového života. Podľa názoru odvolacieho súdu sa o takýto\nprípad nejedná. Súd prvej inštancie správne poukázal na zhoršenie kvality života žalobkyne v súvislosti\ns hnisavou komunikáciou vedenou od stehennej kosti až na kožu, avšak nejedná sa o tak závažné\npoškodenie zdravia, ktoré by žalobkyňu vylučovalo zo základných bežných, samoobslužných činností,\nprípadne vyžadovalo by starostlivosť inej osoby o ňu. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň zdôraznil, že\nžalobkyňa okrem bežnej argumentácii ohľadne jej uplatnenia sa v spoločnosti, v kultúrnej, v profesijnej,\nv rodinnej sfére života neuviedla také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zvýšenie sťaženia\nspoločenského uplatnenia v rozsahu, v akom ho určil súd prvej inštancie. Vychádzajúc z uvedeného\nnásledne odvolací súd dospel k záveru o primeranom zvýšení odškodnenia sťaženia spoločenského\nuplatnenia v rozsahu 20 %, čo pri základnej náhrade sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške\n4 680 eur predstavuje sumu 936 eur. Z uvedených dôvodov preto zmenil výrok o zvýšení náhrady\nsťaženia spoločenského uplatnenia v súlade s § 388 CSP tak, že žalobkyni priznal zvýšenie náhrady\nza sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 20 % t. j. v sume 936 eur a vo zvyšnej časti čo do\nzaplatenia sumy 1 404 eur žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vo vzťahu k uplatnenej námietke týkajúcej\nsa priznaného príslušenstva pohľadávky odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, preto\npriznané príslušenstvo súdom prvej inštancie považoval za správne. O nároku na náhradu trov konania\nodvolací súd rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. O trovách štátu\nrozhodol v súlade s § 255 CSP v spojení s čl. 4 ods. 2 Základných princípov CSP.\n3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej len ,,dovolateľka“),\nktorého prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Namietala potvrdzujúci\nvýrok, výrok o trovách konania a výrok týkajúci sa uloženej povinnosti zaplatiť trovy štátu. V odôvodnení\ntvrdila, že odvolací súd sa dôsledne neriadil s požiadavkami súvisiacimi so zachovaním základného\npráva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, na ktorú zásadu poukázala s\nodkazom na judikatúru ústavného súdu. Konkrétne namietala jeho odôvodnenie, s ktorými závermi sa\nnestotožnila. Predovšetkým nesúhlasila so záverom súdov o neunesení dôkazného bremena ohľadne\n\nzáverov vyplývajúcich z vykonaného dokazovania vrátane znaleckého posudku. Trvala na tom, že\nodvolací súd ani súd prvej inštancie v odôvodnení nevysvetlili a neodôvodnili, či infekcia je následkom\nprípadného zanedbania povinností zo strany žalovanej teda v otázke, či má podstatný význam pre\nrozhodnutie vo veci, ak súd nahradil vlastnou úvahou jednoznačné závery znalca E.. A., čím došlo\nk nesprávnemu hodnoteniu záveru znaleckého posudku, ktorý vykazuje znaky jeho neprípustnej\ndeformácie nad rámec zásad voľného hodnotenia dôkazov. Zo strany súdov nižšej inštancie teda došlo\nk záveru, s ktorým sa žalovaná nestotožnila. Poukázala na to, že znalecké posudky vypracované v\ntrestnom konaní, ako aj v rámci civilného konania ani v jednom z nich nepreukázali, resp. nebolo\nv nich konštatované porušenie právnej povinnosti zo strany žalovanej a tým spochybnené činnosti\nohľadne zabránenia vzniku infekcie. Podľa jej názoru, konanie je postihnuté závažným deficitom v\ndokazovaní, preto závery súdov možno považovať za svojvoľné, neudržateľné, čím je popretá podstata\npráva na spravodlivý proces. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie o určení momentu zavlečenia\npseudomonas aeruginosa infekcie do tela žalobkyne, ktoré závery vykazujú závažné deficity, ktoré\nvymedzila. Tvrdila, že záver odvolacieho súdu uvedený v bode 1 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\nje v rozpore s vykonaným dokazovaním príslušnými znalcami, keď žiadny z nich neformuloval záver o\nspôsobe nákazy žalobkyne konkrétnym spôsobom v konkrétnom časovom úseku ako uvedené otázky\nposúdili súdy nižšej inštancie v rámci svojej úvahy. Podľa názoru žalovanej, pokiaľ by z obsahu\nzadokumentovaných dôkazov mali vyplynúť jednoznačné odborné závery, nemožno predpokladať, že\nby znalci ostali v tejto otázke zdržanliví, ale formulovali by jednoznačný záver k spôsobu a času vzniku\nnákazy. Znalecké posudky podávali osoby s príslušnými odbornými znalosťami a mali k dispozícii\nrovnaké údaje, ktoré práve súd naopak presvedčili o tom, že okamih po 4. januári 2006 bol ten, kedy\ndošlo k nákaze žalobkyne. Nemôže teda pre formovanie zistení súdov bez významu byť, že uvedený\nokamih osoby s príslušnými odbornými znalosťami určiť nedokázali. S poukazom na skutkové okolnosti,\nktoré vyplynuli v súvislosti s extrakciou stehov u žalobkyne traumatológom v Levickej nemocnici v\ndomácom prostredí zdôraznili, že k extrakcii stehov došlo za neštandardných podmienok, kde neboli v\nžiadnom prípade zachované štandardné hygienické podmienky, ktoré je nutné dodržiavať pri extrakcii\nstehov v nemocničnom zariadení. Pričom bez významu nemôže byť ani výpoveď samotného manžela\nžalobkyne o účasti viacerých osôb nemocničného prostredia v procese domácej liečby žalobkyne.\nZáver súdu preto považovala za neudržateľný, svojvoľný v dôsledku čoho konanie vykazuje intenzitu\nznamenajúcu porušenie práva na spravodlivý proces. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť vo vyhovujúcej\nčasti a v súvisiacich výrokoch o trovách konania a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,\nprípadne žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Uplatnila si nárok na náhradu trov konania.\n4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu poukázala na závery, ktoré vyplynuli z rozsahu vykonaného\ndokazovania súdmi nižších inštancií, preto napadnuté rozhodnutie považovala za správne. Podľa jej\nnázoru v danom prípade je daná zodpovednosť žalovanej za škodu v zmysle ustanovenia § 421a ods.\n1 Občianskeho zákonníka. V dôsledku pobytu žalobkyne v zariadení žalovanej, došlo podľa jej názoru\nk nákaze baktériou pseudomonas aeruginosa a k následnému vzniku škody na jej zdraví. Uvedené\nzariadenie žalovanej nemalo predpokladanú vlastnosť sterilného prostredia, čo bolo príčinou vzniku\nškody. Poukázala na právny názor vyplývajúci z judikátu R 9/1977, z ktorého relevantnú časť citovala. V\nkontexte uvedeného poznamenala, že pri poskytovaní zdravotných služieb sa použili aj nástroje a látky,\nktorých použitie je spojené s určitým rizikom, preto lekárska veda berie uvedené riziko do úvahy. Ak\npovažuje i pri tomto riziku postup za spoločensky odôvodnený, je na mieste, aby riziko eventuálneho\nneúspechu a vzniknutej škody znášala spoločnosť a nie jednotlivec. V tejto súvislosti podotkla, že\nv prípade žalobkyne boli známe pred operačným zákrokom všetky zvýšené rizikové faktory týkajúce\nsa jej osoby a predchádzajúce zdravotné ťažkosti. Žalovaná aj napriek rizikovým faktorom pristúpila\nu žalobkyne k operačnému výkonu, preto musí znášať aj riziká eventuálneho vzniku komplikácií a\nnásledných zdravotných ťažkostí, ktoré v dôsledku toho žalobkyňa má. Navrhla dovolanie odmietnuť.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v\nneprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú\nsplnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je\npotrebné odmietnuť.\n6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n\n7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421\nCSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie\nje proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním.\n8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu\ndo práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v\ndôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán\nv konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n12. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu,\nktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava\npriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom\n- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý\nproces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,\n4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).\n13. Pojem procesný postup bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa\nním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,\nteda proces prejednania sporu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaci\nmožnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014,\n3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/ 90/2012). Tento pojem zásadne nemožno vykladať extenzívne\njeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. ,,Postupom súdu“ možno teda\nrozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť\nžalobou uplatneného nároku.\n14. Podstatou dovolacej argumentácie žalovanej bolo namietané nedostatočné vysporiadanie s\nuplatnenými námietkami, týkajúcimi určenia momentu zavlečenia baktérie pesudomonas auruginosa\ndo pravého bedrového kĺbu žalobkyne. V tejto súvislosti dovolateľka nesúhlasila s hodnotením\nzáverov znaleckých posudkov, ktoré otázky súdy nižších inštancií vyhodnotili voľnou úvahou bez toho,\n\naby zohľadnili odborné závery vyplývajúce zo znaleckého posudku E.. A.. Taktiež poukázala aj na\nznalecké posudky vypracované v trestnom konaní, ako aj v občianskoprávnom konaní, v ktorých\nnebolo konštatované porušenie jej právnej povinnosti, či spochybnené činnosti ohľadne zabránenia\nvzniku infekcie. Nebolo ani konštatované porušenie hygienicko-epidemiologického režimu. Z uvedených\ndôvodov preto nesúhlasila s hodnotením dôkazov.\n15. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že v zdravotnej dokumentácii žalobkyne nie je záznam\no tom, že by v minulosti po laboratórnych vyšetreniach bola vykultivovaná baktéria pseudomonas\naeruginosa. V období do 23. decembra 2005 žalobkyňa okrem operácií, ktoré absolvovala, trpela\nbežnými respiračnými ochoreniami. Pre vyslovenie záveru, že žalobkyňa bola okupovaná uvedenou\nbaktériou, ktorá sa ale neprejavila vzplanutím infekcie pred 13. decembrom 2005, neexistuje žiadny\nlogický dôkaz, ktorý ani nevyplýva z rozsahu vykonaného dokazovania. Vzhľadom na výpovede E.. A.,\nE.. T. súdy nižších inštancií dospeli k presvedčeniu, že k okupovaniu žalobkyne uvedenou baktériou,\nktorá je zodpovedná za jej ťažké zdravotné následky, nedošlo ani počas hospitalizácie v období od\n13. decembra 2005 do 23. decembra 2005. Z vyjadrení oboch znalcov, ako aj zo záverov znaleckého\nposudku znaleckej organizácie Forensic nepochybne vyplynulo, že v prípade, že by sa žalobkyňa\nbatériou nakazila pri svojej hospitalizácii trvajúcej do 23. decembra 2005, klinický priebeh infekcie\nby bol ďaleko závažnejší a jeho príznaky by nastúpili podstatne skôr. Napokon ani pri vyberaní\nstehov v domácom prostredí dňa 30. decembra 2005, podľa názoru súdov nižších inštancií nemohlo\ndôjsť. Z vyjadrenia znalca E.. O. T. vyplýva, že pseudomonádová infekcia je typická pre nemocničné\nprostredie. V operačnej rane bola síce secernácia, ale pri odberoch uskutočnených dňa 4. januára\n2006 boli vykultivované úplne iné baktérie. V sekréte operačnej rany sa 5 dní po vybratí stehov\nuvedená baktéria nenachádzala. Bola prítomná ranová infekcia, avšak kultivačný nález z odberov zo\n4. januára 2006 nepreukázal infekciu vyvolanú baktériou pseudomonas aeruginosa. I napriek tomu, že\nkontroly Regionálneho úradu verejného zdravotníctva uskutočnené v apríli a v októbri 2005 prítomnosť\nbaktérie pseudomonas aeruginosa z odobratých sterov na pracovisku ortopedicko-traumatologickej\nklinike žalovanej nezistili, to nevylučuje, že uvedená baktéria bola prítomná na pracovisku žalovanej\nv januári 2006. Z obsahu svedeckej výpovede E.. U. P., z oddelenia klinickej mikrobiológie vyplýva,\nže baktéria pseudomonas aeruginosa bola vykultivovaná z biologického materiálu dvakrát v čase od\n14. decembra 2005 do 23. decembra 2005 u jedného pacienta. Uvedené preto odôvodňuje záver,\nže prenosom cez personál, inštrumentárium a pod. sa uvedená baktéria nachádzala na pracovisku\nžalovanej aj v čase hospitalizácie žalobkyne. Z uvedených dôvodov preto súdy nižších inštancií vyvodili\nzodpovednosť žalovanej po 4. januári 2006, kedy u žalobkyne nevyhnutnosť operačných zákrokov\nvykonaných v dňoch 19. januára 2006, 16. februára 2007, 3. septembra 2007, 14. novembra 2007\na 23. novembra 2007, bola preukázateľne vyvolaná liečbou ťažkého zápalu, ako dôsledku nákazy\npseudomonas aeruginosa práve v čase od 4. januára 2006 do 19. januára 2006 v nemocničnom\nprostredí na pracovisku žalovanej. V kontexte uvedeného preto súdy nižších inštancií vecne ustálili\nzodpovednosť žalovanej v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka za zdravotné poškodenie žalobkyne\nvyvolané uvedenou infekciou. Vo vzťahu k splneniu dôkaznej povinnosti súdy skonštatovali, že ani\nhygienické a sterilizačné plány, predkladané žalovanou v trestnom konaní, či poskytnutie žalobkyni\nantibiotikovú liečbu, neboli postačujúce k tomu, aby sa infekcii baktériou pseudomonas aeruginosa\nu žalobkyne v období po 4. januári 2006 zabránilo. V konaní žalovaná nepreukázala také konkrétne\naseptické opatrenia, ktorými by riziko nozokomiálnej nákazy u žalobkyne eliminovala na najnižšiu možnú\nmieru, najmä z dôvodu, že pár dní pred 4. januárom 2006 sa u jedného pacienta uvedená baktéria\nvyskytla (body 105. až 123. odôvodnenia súdu prvej inštancie).\n15.1. Odvolací súd pri riešení otázky určenia momentu zavlečenia baktérie pseudomonas auruginosa,\ni napriek záverom vyplývajúcim zo znaleckého posudku znaleckej organizácie Forensic č. 133/2014, o\nmožných rizikových faktoroch nozokomiálnych nákaz dospel k záveru, že pri nástupe na hospitalizáciu\ndňa 4. januára 2006 u žalobkyne z objektívne negatívneho nálezu nebola zistená predmetná infekcia,\nktorá bola zistená až následne, počas hospitalizácie u žalovanej. Navyše pred rehospitalizáciou\nžalobkyne bola z biologického materiálu iného pacienta odobratého dvakrát v dňoch 19. decembra\n2005 a 21. decembra 2005 vykultivovaná baktéria pseudomonas aeruginosa. Zohľadnením špecifík na\nstrane žalobkyne, u ktorej bol daný rizikový terén osadenia endoprotézy po šiestich operáciách, pri\nvýraznej nadváhe a ochorenia diabetes mellitus, bolo povinnosťou žalovanej vykonať také hygienické a\naseptické opatrenia, ktoré by v primeranej možnej miere minimalizovali riziko bakteriálnej infekcie (bod\n18. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie\no splnení podmienok vzniku nároku na náhradu škody v zmysle § 420 v spojení s § 415 Občianskeho\n\nzákonníka. V tejto súvislosti zdôraznil, že aplikácia ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka prichádza\ndo úvahy vtedy, ak neexistuje konkrétne právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť\nsa posudzuje, pričom konanie v rozpore s týmto ustanovením je tak isto porušením právnej povinnosti\nv zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného dospel teda k záveru, že aj\nkeď žalobkyni bola riadne poskytnutá starostlivosť a postup ošetrujúcich lekárov a sestier bol po celú\ndobu lege artis, s ohľadom na jej zdravotný stav bolo povinnosťou žalovanej vykonať aj ďalšie opatrenia\nminimalizujúce riziko vzniku nozokomiálnej nákazy. Žalovaná v konaní takéto úkony nepreukázala, preto\nzáver o neunesení dôkaznej povinnosti považoval odvolací súd za správny.\n16. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie odvolacieho súdu uvedené najmä\nv bode 18. v spojení s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie chápaným v organickej jednote\n(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení §\n220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia\nrozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú\nsúhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva\nvzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi\nzávermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť\nalebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické\na presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel. Vysporiadanie sa\ns uplatnenými podstatnými námietkami odvolacím súdom možno preto považovať za dostatočné aj v\nzmysle ustanovenia § 387 ods. 3 CSP. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je\nrelevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade\njeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie\npriaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,\nTomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1296 s.). Z\nuvedených dôvodov namietané nevysporiadanie sa s uplatnenými námietkami nie je dôvodné, preto z\nprocesného postupu odvolacieho súdu existenciu vady zmätočnosti nemožno vyvodiť.\n17. K namietanému hodnoteniu dôkazov odvolacím súdom dovolací súd uvádza, že nesúhlas\ndovolateľky s procesným postupom odvolacieho súdu, s hodnotením dôkazov nemožno považovať za\nporušenie jej procesných práv. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z čl. 15 Základných\nprincípov CSP v spojení s § 191 CSP, vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46\nústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a\ndôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového\npostupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí\nvždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci\na vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú\nsúčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti\npovažoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení\ndôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod.\n18. Hodnotiaca úvaha súdov v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo\nzisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými\nzisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením. K tomu dovolací súd poznamenáva,\nže dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri\nustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové\nzávery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z\ntoho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvej\ninštancie a odvolacieho súdu v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442\nCSP), v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.\nDovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších\ninštancií, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania, vrátane nesprávneho vyhodnotenia niektorého\ndôkazu. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi\nzávažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady\nvoľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý\nproces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Rozsah\nvykonaného dokazovania, ako aj následné zhodnotenie jednotlivých vykonaných dôkazov v súlade so\n\nzásadou voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 191 ods. 1 CSP, zodpovedá záverom o preukázaní\nvšetkých zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu na zdraví spôsobenej žalobkyni.\n19. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov\n(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah\npríčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.\nPráve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného, pokiaľ vznikla a konkrétnym konaním škodcu,\nak je protiprávne, sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo\nvšeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,\nale vecná súvislosť príčiny a následku. Časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti\n(R 21/1992). Pri výklade príčinnej súvislosti medzi škodou a porušením právnej povinnosti, je súdna\nprax dovolacieho súdu jednotná, a to dlhodobo. Ustálila, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy,\nbezprostredný, neprerušovaný; nestačí ak je iba sprostredkovaný. Ak bola príčinou vzniku škody iná\nskutočnosť, zodpovednosť za škodu nevzniká, príčinou škody môže byť len tá skutočnosť, že bez nej\nby škodný následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá\nsa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, ale musí ísť o príčinu podstatnú.\nV postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná, sama je následkom niečoho a každý ňou\nspôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na\nneobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,\npri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho.\n20. Z rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/102/2011, 6MCdo/11/2010 a 3Cdo/313/2009 vyplýva\nprávny názor, podľa ktorého pre posudzovanie vzniku zodpovednosti za škodu má zásadný význam\notázka, v čom konkrétne škoda spočíva a pri zisťovaní príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny\nna následok jej základným atribútom. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v\nkomplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou\nzákon spája zodpovednosť za škodu. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný\nvýznam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná, a\npráve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného pokiaľ vznikla a konkrétnym konaním škodcu,\nak je protiprávne sa zisťuje príčinná súvislosť (rozsudok najvyššieho súdu z 30. júna 2010 sp. zn.\n5Cdo/126/2009).\n21. V danom prípade sa dovolací súd stotožnil so závermi súdov nižších inštancií o splnení zákonných\npredpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú na zdraví žalobkyni, zhodnotením\nrelevantných dôkazov. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len ,,dohovor“) zodpovedá požiadavka,\naby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne, dostatočne, zrozumiteľne a\nlogicky odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods.\n3 ústavy a čl. 6 Základných princípov CSP ), a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne\nzahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS\n468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len ,,ESĽP“) povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie\ndôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993,;\nII. ÚS 410/06).\n22. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho\nprávnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník\nkonania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie\nje porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení\núčastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok.\n23. Rovnako ESĽP stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,\nzároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia,\nak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na\ntento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro\nBalani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája\n1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).\n\n24. Nadväzujúc na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že z procesného postupu odvolacieho\nsúdu nezistil existenciu vady zmätočnosti, preto namietané hodnotenie dôkazov, ani nevysporiadanie\nsa s uplatnenou námietkou vo vzťahu k otázke určenia času a príčiny vzniku infekcie u žalobkyne nie\nje dôvodné. Len nesúhlas dovolateľky s právnym posúdením odvolacieho súdu, nepredstavuje vadu\nzmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (R 54/2012, R 24/2017). Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný\nprávny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420\npísm. f) CSP.\n25. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva,\nže všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania,\nvrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na\nzákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne\nakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS\n252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07), čo v danom prípade bolo splnené.\n26. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol v súlade s § 447 písm.\nc) CSP.\n27. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobkyne v dovolacom konaní, ktorej priznal nárok na\nich náhradu v plnom rozsahu proti žalovanej v súlade s § 255 ods. 1 CSP.\n28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Pacientka sa domáhala náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia po tom, čo u nej po operácii bedrového kĺbu v zdravotníckom zariadení vznikla nozokomiálna nákaza baktériou pseudomonas aeruginosa s trvalým následkom chronickej osteomyelitídy. Súdy nižších inštancií vyvodili zodpovednosť žalovaného zdravotníckeho zariadenia podľa § 420 v spojení s § 415 OZ, keďže u rizikovej pacientky nepreukázalo vykonanie takých aseptických a hygienických opatrení nad rámec bežných, ktoré by riziko nákazy minimalizovali, hoci krátko predtým bola tá istá baktéria zistená u iného pacienta pracoviska; námietku premlčania bolestného zamietli, lebo nárok vznikol až skončením kontinuálneho liečebného procesu poslednou operáciou. Žalované zariadenie v dovolaní podľa § 420 písm. f) CSP namietalo nedostatočné odôvodnenie a svojvoľné hodnotenie znaleckých posudkov pri určení momentu a spôsobu zavlečenia infekcie. Dovolací súd uzavrel, že odôvodnenie rozhodnutí nižších súdov chápaných v organickej jednote spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 a § 393 ods. 2 CSP, hodnotiaca úvaha súdov zodpovedá zásadám formálnej logiky a dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení. Keďže len odlišný právny názor dovolateľky nezakladá vadu zmätočnosti, dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.", "pravna_veta": "Procesným postupom v zmysle § 420 písm. f) CSP sa rozumie len faktická činnosť alebo nečinnosť súdu predchádzajúca vydaniu konečného rozhodnutia, nie samotné meritórne rozhodnutie posudzujúce opodstatnenosť nároku; nesúhlas dovolateľa s hodnotením dôkazov, so skutkovými závermi alebo s právnym posúdením veci preto vadu zmätočnosti nezakladá. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom zisteným odvolacím súdom (§ 442 CSP), nemôže prehodnocovať vykonané dôkazy ani formulovať nové skutkové závery a oprávnený je len posúdiť, či konanie nie je postihnuté závažnými deficitmi v dokazovaní (opomenutý alebo deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov) alebo či skutkové závery nie sú svojvoľné či neudržateľné. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a škodou musí byť vzťah príčiny a následku priamy, bezprostredný a neprerušovaný; nemusí ísť o jedinú príčinu, musí však ísť o príčinu podstatnú.", "ustanovenia": ["§ 420 písm. f) CSP", "§ 442 CSP", "§ 191 ods. 1 CSP", "§ 220 ods. 2 CSP", "§ 393 ods. 2 CSP", "§ 447 písm. c) CSP", "§ 420 ods. 1 OZ", "§ 415 OZ"], "vygenerovane": "2026-10-24", "vyrok_vztahy": [{"sz": "11Co/24/2024", "guid": "3bd71208-96fc-4839-9e3f-76c8ac35456f:2445f34c-f10d-492f-9110-a7e2ad69f7fd", "vztah": "zamietnute"}], "klucove_pojmy": ["prípustnosť dovolania", "právo na spravodlivý proces", "hodnotenie dôkazov", "viazanosť skutkovým stavom", "príčinná súvislosť", "náhrada škody na zdraví", "nozokomiálna nákaza", "odôvodnenie rozhodnutia"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}