{"guid": "f88dad0e-62d3-44da-a924-5bf279d3a2d5:3c81c0a9-f3f2-402c-bd78-2fc3fe48d2b8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:4622201133.1", "spisova_znacka": "4CdoPr/1/2026", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4CdoPr/1/2026 z 24. 6. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2026, sp. zn. 4CdoPr/1/2026, ECLI:SK:NSSR:2026:4622201133.1", "identifikacne_cislo": "4622201133", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Svetlovská", "sudca_id": 338, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alena-svetlovska-338", "datum_vydania": "2026-06-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": "Povinnosť dovolacieho súdu skúmať prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP z hľadiska obsahu dovolania ako celku nie je bezbrehá; činnosťou dovolacieho súdu nemožno nahrádzať povinnosť dovolateľa riadne vymedziť dovolacie dôvody podľa § 431 a § 432 CSP, a to aj s prihliadnutím na zásadu rovnosti strán. Ak dovolateľ v dovolaní iba zopakuje svoje doterajšie tvrdenia a právne názory naviazané na skutkový stav a nemožno z neho vyvodiť, od ktorej právnej otázky záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP sa odmietne podľa § 447 písm. f) CSP. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa, že došlo k vade zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie dovolacieho súdu, že k procesnej vade skutočne došlo, pričom jednoduchý nesúhlas so závermi odvolacieho súdu, ktorý sa so všetkými námietkami strany riadne a preskúmateľne vysporiadal, takúto vadu nezakladá.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobca (vodič autobusu) sa domáhal určenia neplatnosti výpovede danej zamestnávateľom podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce pre opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré spočívalo v nedodržiavaní povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest počas prepravy cestujúcich v čase pandémie COVID-19, upravenej v pracovnom poriadku. Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom výpoveď vyhlásil za neplatnú, odvolací súd po doplnení dokazovania rozsudok zmenil a žalobu zamietol s tým, že sporné ustanovenie pracovného poriadku je platné, výpoveď aj predchádzajúce písomné upozornenia boli skutkovo nezameniteľne vymedzené a zamestnanec nepreukázal zdravotnú výnimku z povinnosti nosiť rúško. Žalobca podal dovolanie podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, v ktorom namietal najmä nevykonanie navrhovaného znaleckého dokazovania, neprimeranosť povinnosti nosiť rúško, neplatnosť pracovného poriadku, nedostatočné vymedzenie výpovedného dôvodu a nulitu vyhlášok ÚVZ SR. Najvyšší súd dovolanie odmietol: v časti podľa § 420 písm. f) CSP podľa § 447 písm. c) CSP, pretože odvolací súd sa so všetkými námietkami rozsiahlo a preskúmateľne vysporiadal a jeho postup nevybočil zo zákonného ani ústavného rámca, a v časti podľa § 421 CSP podľa § 447 písm. f) CSP, pretože dovolateľ nevymedzil žiadnu právnu otázku, ale len zopakoval svoje tvrdenia a nesúhlas s rozhodnutím. Dovolací súd zdôraznil, že povinnosť skúmať dovolanie podľa jeho obsahu nemôže nahrádzať povinnosť dovolateľa riadne vymedziť dovolacie dôvody.", "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 63 ods. 1 písm. e) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-63"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-4", "nazov": "§ 63 ods. 4 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-63"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-61.odsek-1", "nazov": "§ 61 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-61.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-61"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-61.odsek-2", "nazov": "§ 61 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-61.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-61"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "nazov": "§ 79 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-84", "nazov": "§ 84 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-84", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-84"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-74", "nazov": "§ 74 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-74", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-74"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-39.odsek-1", "nazov": "§ 39 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-39.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-147.odsek-1", "nazov": "§ 147 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-147.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-147"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-148.odsek-1", "nazov": "§ 148 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-148.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-148"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-383", "nazov": "§ 383 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-383", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-383"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-384", "nazov": "§ 384 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-384", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-384"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-214", "nazov": "§ 214 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-214", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-214"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "nazov": "§ 421 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "nazov": "§ 432 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-63", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-61", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-77", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-79", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-84", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-74", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-39", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-147", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-148", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-13", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-383", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-384", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-214", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3c81c0a9-f3f2-402c-bd78-2fc3fe48d2b8", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:4622201133.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:4622201133.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:4622201133.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4CdoPr/1/2026\n4622201133\n24. 06. 2026\nJUDr. Alena Svetlovská\nECLI:SK:NSSR:2026:4622201133.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu J. J., narodeného XX. G. XXXX, T., Y. S. XXXX/\nXX, zastúpeného Weis & Partners s.r.o., Bratislava, Priemyselná 1/A, IČO: 47 234 776, proti žalovanej\nARRIVA Nové Zámky, akciová spoločnosť (v skratke: ARRIVA Nové Zámky, a. s.), Nové Zámky,\nPovažská 2, IČO: 36 545 317, zastúpenej ProcuRecht Legal s. r. o., Bratislava, Železničiarska 22, IČO:\n50 321 137, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu škody, vedenom na Okresnom\nsúde Nitra pod sp. zn. TO-5Cpr/8/2022 a o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z\n13. februára 2025 sp. zn. 8CoPr/2/2024, takto\nrozhodol:\nDovolanie odmieta.\nŽalovanej priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Nitra (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“), medzitýmnym rozsudkom z\n3. apríla 2024 č. k. TO-5Cpr/8/2022-404 (druhým v poradí) určil, že výpoveď daná žalovanou žalobcovi\nlistom zo dňa 14. januára 2022, doručeným žalobcovi dňa 18. januára 2022, je neplatná a pracovný\npomer založený medzi stranami a to Pracovnou zmluvou zo dňa 29. júla 2020 v spojení s Dohodou\no zmene pracovnej zmluvy zo dňa 21. júla 2021, trvá. Súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový\nstav. Medzi žalobcom a žalovanou bola dňa 29. júla 2020 na dobu určitú uzavretá Pracovná zmluva na\npracovnú pozíciu - vodič autobusu (ďalej len ako „Zmluva“), pracovný pomer bol modifikovaný na dobu\nneurčitú Dohodou o zmene pracovnej zmluvy z 21. júla 2021.\n1.1. Dňa 1. októbra 2021 sa uskutočnilo stretnutie žalobcu s generálnym riaditeľom žalovanej ohľadom\nprerokovania nedodržiavania aktuálne platných opatrení v súvislosti s ochorením COVID -19 podľa\nvyhlášky 237 UVZ SR. Žalobca bol žiadaný na preukázanie výnimky pri nenosení rúška, oboznámený s\nPracovným poriadkom žalovanej platným od 1. októbra 2021, s aktuálne platnou legislatívou a COVID\nautomatom. Žalobca uvedené odmietol s tým, že rúško nenosí zo zdravotných dôvodov a súhlasil, že\nsa podrobí lekárskemu vyšetreniu do 14 dní odo dňa stretnutia, s výsledkom pre zamestnávateľa, či je\nschopný výkonu práce. Žalobca si bol taktiež vedomý, že nedodržiavanie aktuálne platných opatrení\nsúvisiacich s pandémiou COVID 19 považuje zamestnávateľ za menej závažné porušenie pracovnej\ndisciplíny. Uvedené vyplýva zo zápisne stretnutia. Z Dokladu o zdravotnej spôsobilosti vodiča - žalobcu\nzo 7. októbra 2021 (č. l. 17) vyplynula zdravotná spôsobilosť žalobcu na výkon práce.\n1.2. Žalobca listom z 22. októbra 2021 vyzýval žalovanú na upustenie od nezákonného konania\na zabezpečenie výkonu práva na prácu podľa čl. 36 ods. 1 Ústavy SR. Žalovaná sa kategoricky\ndištancovala od formulácie nezákonného konania popisovaného žalobcom s tým, že nikto mu pri výkone\npráce vodiča nebráni s odkazom na závery lekárskej prehliadky. Voči žalobcovi bol 16. decembra 2021\nvydaný Rozkaz pod č. D1/202101762 Regionálnym úradom verejného zdravotníctva v Leviciach, ktorým\nbola žalobcovi uložená pokuta za spáchaný priestupok na úseku verejného zdravotníctva, ktorého sa\n\ndopustil 16. novembra 2021 tým, že nemal v prostriedku verejnej dopravy (v interiéri autobusu) riadne\nprekryté horné cesty dýchacie (nos a ústa) respirátorom. Žalobca podal odpor, podľa vyjadrenia žalobcu,\npokuta bola zrušená, pričom príslušný RÚVZ SR oznámil, že vec nemožno prejednať pre uplynutie\nprekluzívnej lehoty.\n1.3. So žalovaným z dôvodu opakovaného porušenia pracovnej disciplíny bolo opätovne uskutočnené\nstretnutie 14. januára 2022, kde zo zápisnice vyplynulo, že zamestnávateľ opakovane písomne\nupozorňoval zamestnanca na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, s odkazom na Pracovný\nporiadok platný od 1. októbra 2021 v časti 4.5. Pracovná disciplína ods.4.5.4 písm. q) Menej závažné\nporušenie pracovnej disciplíny, t. j. povinnosť zamestnanca dodržiavať aktuálne platné opatrenia v\nsúvislosti s pandémiou COVID - 19. Žalobca však uvedenú povinnosť opakovane nedodržiaval, k\nnáprave nedošlo, preto sa zamestnávateľ rozhodol ukončiť pracovný pomer so žalobcom, pričom bol\nžalobca informovaný, že zámer bol prerokovaný s OZ KOVO. Žalobca si výpoveď prečítal, odmietol ju\npodpísať a prebrať osobne, žiadal o jej písomné zaslanie.\n1.4. Z obsahu Výpovede zo 14. januára 2022 danej žalobcovi vyplýva, že žalobcovi bola daná výpoveď\npodľa § 63 ods. 1 písm. e) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej aj ako „ZP“) pre menej závažné\nporušenie pracovnej disciplíny, za ktoré bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením\npracovnej disciplíny opakovane písomne upozornený. Porušenia pracovnej disciplíny v zmysle vyššie\nuvedeného sa dopustil tým, že dňa 29. novembra 2021 pri kontrole vykonanej zamestnávateľom počas\nvýkonu práce - linka 402421, spoj č. 11 nemal prekryté horné dýchacie cesty, kontrolným orgánom bol\nupozornený na odstránenie nedostatku, ktoré rázne odmietol a pokračoval vo vykonávaní spoja bez\nprekrytia horných dýchacích ciest. Takéto jeho konanie je v rozpore s Pracovným poriadkom, s ktorým\nbol osobne oboznámený 1. októbra 2021. Na porušenie pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom\nbol upozornený Písomným upozornením datovaným 3. decembra 2021 a oboznámeným 10. decembra\n2021. Menej závažné porušenie pracovnej disciplíny spôsobmi uvedenými v bode 4.5.4. Pracovného\nporiadku spĺňa podmienky pre výpoveď zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP. Pre\nmenej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných\nšiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť\nvýpovede. V posledných šiestich mesiacoch bol žalobca písomne upozornený na menej závažné\nporušenie pracovnej disciplíny a poučený, že v prípade opakovaného porušenia pracovnej disciplíny s\nním môže zamestnávateľ skončiť pracovný pomer v zmysle § 63 odsek 1 písm. e) ZP, a to Písomným\nupozornením datovaným 12. októbra 2021, oboznámeným 20. októbra 2021, z dôvodu odmietnutia\nprevzatia bolo doručené poštou 3. novembra 2021. Výpoveď zamestnávateľa bola prerokovaná v ZO\nOZ KOVO 17. decembra 2021. Výpovedná doba bola predĺžená z dôvodu čerpania práceneschopnosti\nžalobcu od 14. februára 2022.\n1.5. Žalobca listom z 8. februára 2022 oznámil žalovanej, že výpoveď zo 14. januára 2022 považuje\nza neplatnú a v prípade, že mu žalovaná nebude naďalej prideľovať prácu od 1. apríla 2022 podľa\nPracovnej zmluvy, bude nútený podať žalobu. Okrem iného uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovanej,\nže svojim konaním sa dopúšťa menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, nakoľko neporušuje\nžiaden všeobecne záväzný právny predpis. Žiadny aktuálne platný všeobecne záväzný právny predpis\nani žiadne platné opatrenie mu neurčuje povinnosť prekrývať si horné dýchacie cesty. Opätovne listom\nzo 4. apríla 2022 žalobca zotrval na požiadavke ďalšieho zamestnávania. Súd prvej inštancie taktiež\npoukázal na skutočnosť, že žalobca podal 2. decembra 2021 prihlášku za člena do Odborového zväzu\nKOVO.\n1.6. Na základe uvedeného bol pracovný pomer so žalobcom ukončený 3. apríla 2022 z dôvodu\nporušenia pracovnej disciplíny. Žalobca si dovtedy svoje pracovné povinnosti plnil podľa štandardov\nspoločnosti s výnimkou dodržiavania opatrení prekrytia horných dýchacích ciest, kde taktiež bola\nzo strany cestujúcej verejnosti podaná na žalobcu telefonická sťažnosť, ktorá bola riešená ústnym\npohovorom s vedúcim prevádzkovej oblasti za prítomnosti dispečera. Žalobca bol pri ústnom pohovore\nupozornený na prekrytie horných dýchacích ciest pri vykonávaním verejnej osobnej dopravy. O zverené\nmotorové vozidlo sa staral a udržiaval v čistote. Žalobca bol 1. augusta 2020 pri nástupe do zamestnania\noboznámený s internými predpismi žalovanej, čo potvrdil svojim podpisom. Žalobca bol školený v oblasti\nzdravotného postihnutia cestujúcich v autobusovej doprave, o nariadeniach EP a Rady č.181/2011, č.\n2006/2004, absolvoval vstupné školenie BOZP a OPP. Žalobca taktiež čestne prehlásil svoju zdravotnú\nspôsobilosť na výkon práce vodiča.\n\n1.7. Ďalej bolo súdom prvej inštancie zistené nasledovné. Z Pracovného poriadku ARRIVA Nové Zámky ,\na. s. platného od 1. októbra 2021, z časti 4.5. Pracovná disciplína ods.4.5.4 písm. q) vyplýva, že za menej\nzávažné porušenie pracovnej disciplíny sa považuje nedodržanie aktuálne platných opatrení v súvislosti\ns pandémiou COVID - 19. Z Dohody o náhrade respirátora FFP2 rúškom uzavretej medzi odborovou\norganizáciou ZO OZ KOVO ARRIVA a žalovanou 30. septembra 2021 vyplynula možnosť nahradiť\npoužitie respirátora použitím rúška. Zo Zápisnice zo Štátneho zdravotného dozoru z 26. októbra 2021\nvyplynulo vykonanie kontroly u žalovaného so záverom o potrebe dôsledného dodržiavať ustanovenia\nVyhlášok ÚVZ SR č. 254. Z Opatrenia ÚVZ SR pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia\nhorných dýchacích ciest - Vyhláška ÚVZ SR č. 262/2021 V. v. z 24. novembra 2021, s účinnosťou\nod 25. novembra 2021 vyplýva, že podľa zákona č. 355/2007 Z. z. sa všetkým osobám nariaďuje v\ninteriéri prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora na verejnosti vo všetkých\npriestoroch interiérov budov, prostriedkov verejnej dopravy, taxislužbách alebo inej preprave s osobami,\nktoré nie sú členmi spoločnej domácnosti. Táto povinnosť sa nevzťahuje podľa bodu 2.2. písm. d) na\nzamestnanca, ktorý sa nachádza na vnútornom pracovisku sám. Podľa bodu 2.3. použitie respirátora\nmožno nahradiť použitím inej preventívnej ochrannej pomôcky, a to použitím rúška, šálu alebo šatky v\nprípade, že a) zamestnancov s chronickými ochoreniami dýchacích ciest s dychovou nedostatočnosťou\na zamestnancov s kožnými ochoreniami tváre, u ktorých by nosenie respirátora mohlo viesť k zhoršeniu\nstavu, b) zamestnancov, u ktorých na základe vyjadrenia pracovnej zdravotnej služby alebo na základe\ndohody medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov pracovné podmienky alebo spôsob práce\nneumožňujú nosenie respirátora. Z E-mailu (č. l. 157) v spojení s upozornením (č. l. 158 - 159) vyplynulo,\nže zamestnanci - vodiči žalovanej boli proti podpisu upozornení na povinnosť nosenia rúška počas\nprepravy osôb vo verejnej doprave a v interiéroch prevádzky, s výnimkou žalobcu, ktorý uvedené\npodpísať odmietol. Ku komunikácii ohľadom aktuálnych pokynov k zabráneniu šírenia nákazy COVID-19\nzároveň dochádzalo zo strany zamestnávateľa opakovane, vrátane kontrol (č. l. 160, 163, 171, 175).\nZ kontroly dňa 6. októbra 2021, 4. novembra 2021, 29. novembra 2021 (č. l. 176, 177, 178, 194, 206)\nvyplynulo opakované porušenie povinnosti na strane vodiča - žalobcu. Z hlásenia z 27. septembra 2021\n(č. l. 188) vyplynul postup zamestnávateľa voči žalobcovi v podobe previerky zdravotnej spôsobilosti,\nkedy žalobca po opätovnom upozornení na nosenie rúška toto odmietol zo zdravotných dôvodov bez\npredloženia lekárskeho potvrdenia. Z lekárskeho posudku o zdravotnej spôsobilosti na prácu z 1.\nfebruára 2022 (č. l. 192) vyplynula spôsobilosť žalobcu na výkon posudzovanej práce - vodič autobusu.\nŽalobca bol na porušenie resp. vznik nedostatkov písomne upozornený 12. októbra 2021 (č. l. 195) a\nsúčasne bol poučený o možnosti rozviazania pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP v prípade\nopakovaného porušenia pracovnej disciplíny. O uvedenom bol žalobca oboznámený 20. októbra 2021,\nkvôli odmietnutiu podpísania bolo upozornenie žalobcovi doručené poštou do vlastných rúk 3. novembra\n2021. Žalobca bol na porušenie upozornený, resp. vyzvaný na odstránenie nedostatkov aj upozornením\ndatovaným 3. decembra 2021, zároveň bol opäť poučený o možnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e)\nZP s tým, že v posledných šiestich mesiacoch už bol upozornený na menej závažné porušenie pracovnej\ndisciplíny. S týmto upozornením bol oboznámený 10. decembra 2021, avšak odmietol ho prevziať. ZO\nOZ KOVO ARRIVA na zasadnutí 30. septembra 2021 na základe žiadosti zamestnávateľa - žalovanej\nprerokoval a schválil vyslanie vodiča J. J.Š. na mimoriadnu preventívnu lekársku prehliadku. Súdu prvej\ninštancie boli predložené aj lekárske správy žalobcu (č. l. 235 až 242) týkajúce sa úrazu žalobcu z\ndecembra 2016.\n1.8. Dňa 17. decembra 2021 na žiadosť žalovanej ako zamestnávateľa podľa § 74 ZP došlo na rokovaní\nvýboru ZO OZ KOVO ARRIVA (č. l. 224) k prerokovaniu výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP voči\nzamestnancovi J. J. pre opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a to konkrétne, že\ntento nemal počas výkonu pracovnej činnosti dňa 29. novembra 2021 prekryté horné dýchacie cesty.\nZO OZ KOVO ARRIVA uznesením č. 2021/12/2/2 schválil postup zamestnávateľa vo veci ukončenia\npracovného pomeru p. J. J..\n2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 61 ods. 1 a 2, § 63 ods. 1 písm. e), § 63 ods. 4,\n§ 77, § 79 ods. 1, § 84 ods. 1 až 4 ZP v spojení s čl. 1 až 3 ZP. Súd prvej inštancie po doplnení\ndokazovania v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu dospel k záveru, že žaloba žalobcu,\nktorou sa domáhal určenia neplatnosti výpovede zo 14. januára 2022 a určenia, že pracovný pomer trvá,\nje dôvodná. Súd prvej inštancie považoval v základe za podstatné posúdenie povinnosti ustanovenej\nv bode 4.5.4 q) Pracovného poriadku žalovanej (na základe ktorého sa žalobca mal dopustiť menej\nzávažného porušenia pracovnej disciplíny, resp. na základe ktorého žalovaná dala žalobcovi výpoveď\n\nz pracovného pomeru), podľa ktorej bol žalobca pod sankciou porušenia pracovnej disciplíny menej\nzávažným spôsobom povinný dodržiavať aktuálne platné opatrenia v súvislosti s pandémiou COVID-19,\nteda či je tento bod, resp. povinnosť v zmysle Pracovného poriadku súladná so zákonom (§ 84 ods. 2\nZP), na základe čoho jej plnenie bolo možné voči zamestnancovi - žalobcovi vyžadovať.\n2.1. Účelom pracovného poriadku, ako dokumentu normatívneho charakteru (§ 82 ZP), je konkretizovať\npovinnosti zamestnancov, vyplývajúce z právnych predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy.\nNiektoré práva a povinnosti včlenené do obsahu pracovného pomeru treba podľa osobitných predpisov\nupraviť výslovne v pracovnom poriadku, napr. podľa § 12 ods.2 písm. l) zákona č. 124/2006 Z. z.\no bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Súd prvej inštancie po prevedenom dokazovaní dospel\nk záveru, že Pracovný poriadok žalovanej (platný od 1. októbra 2021) a to konkrétne bod 4.5.4 q)\nPracovná disciplína, z ktorého vyplýva, že ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny sa uvádza\nnedodržanie aktuálne platných opatrení v súvislosti s pandémiou COVID - 19, je absolútne neplatný\npre jeho rozpor so zákonom, a to s § 84 ods. 2 ZP v spojení s vyššie citovanými článkami 1- 3 ZP\na preto nemožno ním zakladať menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvej inštancie\nvychádzal zo skutočnosti, že bodom 4.5.4 q) Pracovného poriadku nedochádza podľa § 84 ods.\n2 ZP k bližšej konkretizácii Zákonníka práce a ani neodráža osobitné podmienky zamestnávateľa,\nktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy, pracovnej činnosti a prevádzkových potrieb zamestnávateľa, teda\ns obsahom výkonu práce/pracovným pomerom. Uvedený bod pracovného poriadku je v rozpore s\nčl. 1 ZP, keď vytvára netransparentné a nepredvídateľné pracovné podmienky. Rovnako tak je v\nrozpore s čl. 2 a 3 ZP. Sankciou za nedodržanie protipandemických opatrení bolo uloženie pokuty, nie\nzákaz vykonávať prácu. Podľa názoru súdu prvej inštancie zamestnávateľ nemal právomoc vymáhať\nv mene štátu ne/dodržiavanie protipandemických predpisov, zamestnávateľ (žalovaná) mohol iba\npodať oznámenie o možnom porušení protipandemických predpisov a mal vyvodzovať pracovnoprávnu\nzodpovednosť až v prípade, keď bola zamestnancovi právoplatne uložená pokuta či iná sankcia za\nspáchanie priestupku /správneho deliktu. Žalobcovi pritom nebola uložená žiadna sankcia za porušenie\nprotipandemických predpisov. Dodržiavanie protipandemických opatrení nevyplýva zo Zákonníka práce\nani z pracovného pomeru, jednalo sa o všeobecnú povinnosť vyžadovanú zo strany ÚVZ SR od každého\na nepredstavovala osobitný predpoklad nevyhnutne potrebný pre výkon práce ako takej. Súd prvej\ninštancie preto vyhodnotil, že žalobca nebol povinný v čase trvania pracovného pomeru dodržiavať\nv tom čase platné opatrenia súvisiace s pandémiou COVID - 19 (najmä prekrytie horných dýchacích\nciest), s odkazom na bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku žalovanej. Na základe uvedeného nedošlo zo\nstrany žalobcu k porušeniu pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom, ktoré porušenie by bolo\nspôsobilé založiť dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP a preto boli námietky žalobcu ohľadom\nneplatnosti bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku vzhliadnuté za neplatné. Bod 4.5.4 q) Pracovného\nporiadku žalovanej je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom. Žalovaná tak neoprávnene od žalobcu\nvymáhala pod sankciou porušenia pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom dodržiavanie\nopatrení súvisiacich s pandémiou COVID-19 podľa bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku, neoprávnene\ndala žalobcovi na základe tohto bodu výpoveď z pracovného pomeru, a preto súd prvej inštancie\nrozhodol medzitýmnym rozsudkom v zmysle § 214 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\nďalej aj ako „CSP“) tak, že určil, že výpoveď daná žalovanou žalobcovi listom zo 14. januára 2022,\ndoručeným žalobcovi 18. januára 2022 je neplatná a pracovný pomer založený medzi stranami a to\nPracovnou zmluvou z 29. júla 2020 v spojení s Dohodou o zmene pracovnej zmluvy z 21. júla 2021, trvá.\n3. Z dôvodu vzhliadnutia absolútnej neplatnosti Pracovného poriadku žalovanej v bode 4.5.4 q) sa súd\nprvej inštancie nezaoberal existenciou výnimky z povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest u žalobcu,\nani argumentáciou týkajúcou sa zlepšenia pracovných podmienok na pracovisku. V kontexte nálezu\nÚstavného súd SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 súd prvej inštancie dospel k záveru o absencii relevancie tohto\nrozhodnutia na prejednávanú vec. V časti žaloby týkajúcej sa nároku na náhradu mzdy rozhodne súd\nprvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie\nrozhodne až po rozhodnutí o celom nároku žalobcu.\n4. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom\nz 13. februára 2025 sp. zn. 8CoPr/2/2024 (druhým v poradí) zmenil medzitýmny rozsudok súdu prvej\ninštancie tak, že žalobu zamietol. Odvolací súd po preskúmaní veci v spojení s doplnením dokazovania\na možným použitím ďalších ustanovení Zákonníka práce (čl. 8 prvej vety, § 81 písm. c), § 39 ods. 1, §\n147 ods. 1, § 148 ods. 1, § 13 ods. 1, 2 ZP) dospel k záveru o dôvodnosti odvolania žalovanej.\n\n4.1. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel k neprávnemu právnemu posúdeniu,\nohľadom (ne)platnosti bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku žalovanej platného od 1. októbra 2021,\npodľa ktorého sa za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny považuje (v čase platnosti daného\npracovného poriadku žalovanej, považovalo) i nedodržanie aktuálne platných opatrení v súvislosti s\npandémiou COVID-19. V dôsledku toho, že súd prvej inštancie zastal názor, že bod 4.5.4 q) Pracovného\nporiadku nie je platný, ďalej sa už nezaoberal ďalšími námietkami žalobcu, ako napríklad námietkou\ndiskriminácie, námietkou, že žalovaná mohla vykonať technickú úpravu kabíny a žalobca by teda\nnemusel nosiť rúško, alebo že by žalobca mohol nosiť šál namiesto rúška počas prepravy cestujúcich. S\nohľadom na skutočnosť, že odvolací súd dospel k záveru, že právny názor súdu prvej inštancie, že bod\n4.5.4 q) Pracovného poriadku nie je správny, bolo nevyhnutné v odvolacom konaní doplniť dokazovanie\ni v rozsahu vyššie uvedených námietok žalobcu a návrhoch na doplnenie dokazovania uvádzaných pred\nsúdom prvej inštancie, teda v rozsahu v akom ich súd prvej inštancie nevykonal.\n4.2. Odvolací súd zosumarizoval, že pre preskúmanie dôvodnosti nároku žalobcu bolo nevyhnutné\nposúdenie (ne)platnosti skončenia pracovného pomeru vzniknutého medzi žalobcom - zamestnancom\na žalovanou - zamestnávateľom výpoveďou zo 14. januára 2022. V uvedenom kontexte sa posudzovala\nsúladnosť bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku s ustanovením § 84 ods. 2 ZP. Odvolací súd vec posúdil\npodľa § 84 ods. 1 až 4 ZP a uviedol nasledovné. Pracovný poriadok je vnútorný predpis zamestnávateľa,\nktorý má normatívny charakter, čo znamená, že je záväzný pre zamestnancov za predpokladu, že bol\nvydaný v súlade s právnymi predpismi. Aj keď má pracovný poriadok normatívny charakter, na rozdiel\nod všeobecne záväzných právnych predpisov sa pri ňom neuplatňuje prezumpcia správnosti, preto jeho\neventuálnu neplatnosť možno posudzovať podľa ustanovení Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka\no neplatnosti právnych úkonov. Zákonník práce neustanovuje povinný obsah pracovného poriadku.\nZáleží na zamestnávateľovi a jeho sociálnom partnerovi, čo považuje za potrebné a účelné v pracovnom\nporiadku zakotviť. Obsah pracovného poriadku má bližšie konkretizovať ustanovenia Zákonníka práce,\npričom samotný Zákonník práce oblasť úpravy, či návod na obsah bližšie nevymedzuje. Náplň\npracovného poriadku tak určuje zamestnávateľ v súčinnosti so zástupcami zamestnancov (ak u\nneho pôsobia). Základným účelom pracovného poriadku je konkretizovať povinnosti zamestnancov,\nvyplývajúce z právnych predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy. Pomerne štandardným\nustanovením pracovného poriadku je zoznam porušení pracovnej disciplíny, ktoré zamestnávateľ podľa\npracovného poriadku bude považovať za závažné alebo menej závažné porušenie pracovnej disciplíny.\nPodľa bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku, žalovaná za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny\nzakotvila povinnosť zamestnanca dodržiavať aktuálne platné opatrenia v súvislosti s pandémiou\nCOVID-19. Podľa názoru odvolacieho súdu citovaným ustanovením pracovného poriadku žalovaná\nrealizovala svoje oprávnenie vymedziť v pracovnom poriadku to, čo považuje za menej závažné\nporušenie pracovnej disciplíny (keďže toto Zákonník práce nevymedzuje) a zároveň realizovala svoju\npovinnosť zabezpečovania ochrany života, zdravia a bezpečnosti svojich zamestnancov pri práci.\nVzhľadom na uvedené možno pristúpiť k názoru, že predmetné ustanovenie bodu 4.5.4 q) Pracovného\nporiadku je spôsobilé rozvinúť ustanovenia Zákonníka práce súvisiace s ochranou života, zdravia a\nbezpečnosti zamestnanca (zamestnancov) počas výkonu práce, ako i iných osôb, ktorých sa táto\nich činnosť môže týkať, ale tiež ustanovenia Zákonníka práce ohľadom toho, čo bude považovať za\nmenej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Odvolací súd poukázal na čl. 8 veta prvá ZP, § 81\npísm. c), § 39 ods. 1, § 147 ods. 1, § 148 ods. 1 ZP, ako ustanovenia, ktoré znenie bodu 4.5.4 q)\nPracovného poriadku môže rozvádzať. Odvolací súd sa preto nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie,\nže sporný bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku je absolútne neplatný pre jeho rozpor so zákonom, a\nto s § 84 ods. 2 ZP, z dôvodu čoho nemožno ním zakladať menej závažné porušenie pracovnej\ndisciplíny, kde súd prvej inštancie vyhodnotil, že sporný bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku žalovanej\nnesúvisí s bližšou konkretizáciou Zákonníka práce a tiež neodráža osobitné podmienky zamestnávateľa,\nktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy, pracovnej činnosti a prevádzkových potrieb zamestnávateľa, teda\ns obsahom výkonu práce/pracovným pomerom. Odvolací súd uviedol, že tento právny názor súdu\nprvej inštancie nie je správny, keď z vyššie uvedeného je zrejmé, že zamestnávateľ bol oprávnený v\npracovnom poriadku vymedziť to, čo považuje za menej závažné porušenie pracovanej disciplíny a\nuvedeným bodom 4.5.4 q) Pracovného poriadku rozviedol nie len túto skutočnosť, ale konkretizoval\nvyššie citované ustanovenia Zákonníka práce súvisiace so stanovením povinnosti dodržiavania aktuálne\nplatných opatrení COVID-19.\n4.3. Odvolací súd zároveň upriamil pozornosť na to, že opatrenia prijaté za účelom zamedzenia\nšírenia ochorenia COVID-19 sa dotkli širokej verejnosti, zamestnancov ako i zamestnávateľov, keďže\n\ndané ochorenie predstavovalo svetovú pandémiu. Medzi základné povinnosti zamestnanca podľa\nZákonníka práce patrí aj dodržiavanie právnych a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a\nochrany zdravia pri práci, rovnako tak i rešpektovanie pokynov zamestnávateľa zameriavajúcich sa k\ndodržiavaniu zásad ochrany zdravia pri práci, bezpečného správania na pracovisku a výkonu práce v\nsúlade s pracovnou disciplínou. V danom prípade bolo podľa názoru odvolacieho súdu preukázané (a\nnesporné), že bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku bol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov,\na teda predstavoval platný interný dokument zamestnávateľa, ktorý bolo potrebné dodržiavať zo strany\nzamestnancov. Zároveň bolo preukázané (a nesporné), že žalovaná zabezpečovala informovanosť\nsvojich zamestnancov ohľadom aktuálne platných opatrení, ktoré boli povinní dodržiavať v súvislosti\ns ochorením COVID-19. V tom čase platným opatrením bola vyhláška č. 237/2021 Úradu verejného\nzdravotníctva, ktorou sa nariadili opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných\ndýchacích ciest, resp. povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest, ktorú povinnosť vyžadovala v danom\nprípade i žalovaná od svojich zamestnancov, vrátane žalobcu. Odvolací súd dodal, že aj keď v konaní\nnebolo sporným to, že žalovaná zabezpečovala informovanosť svojich zamestnancov ohľadom aktuálne\nplatných opatrení, ktoré mali dodržiavať v súvislosti s ochranou pred ochorením COVID-19 (osobitne o\ntejto povinnosti zamestnancov oboznamovala), možno konštatovať, že v danom čase bola všeobecne\nznámou skutočnosť nutnosti prekrytia horných dýchacích ciest na verejnosti.\n4.4. Odvolací súd preskúmal uvedené ustanovenie pracovného poriadku a nevzhliadol jeho\nnetransparentnosť, nepredvídateľnosť, ani neurčitosť, keď toto ustanovenie jednoznačne stanovovalo\npovinnosť dodržania všetkých v tom čase platných opatrení za účelom zamedzenia šírenia ochorenia\nCOVID-19 s tým, že žalovaná zabezpečovala informovanosť zamestnancov, aké konkrétne povinnosti\nsú týmto opatreniami ukladané. Napokon povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest nepredstavovala\nnejaké špecifické opatrenie, ktoré by žalobcovi, aj len ako fyzickej osobe v danom čase nemohlo\nbyť známe, keď uvedené v konaní žalobca ani netvrdil. V spornom období, keď žalobca bol\npovinný dodržiavať namietaný bod pracovného poriadku tvrdil len existenciu výnimky v podobe jeho\nnepriaznivého zdravotného stavu, pre ktorú uvedenú povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest\nnedodržiaval, nie však to, že by o tejto povinnosti nevedel a namietal tiež neplatnosť vydávaných\nopatrení, ktorých dodržiavanie žalovaná ako zamestnávateľ zabezpečovala a vyžadovala. Odvolací\nsúd preto uzavrel, že argument, že by bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku mal byť neplatný pre jeho\nneurčitosť (§ 37 OZ) neobstojí. Skutočnosť, že žalovaná ako zamestnávateľ vyžadovala od svojich\nzamestnancov dodržiavanie platných ustanovení pracovného poriadku nemožno hodnotiť ako konanie\nnapĺňajúce znaky rozporu s dobrými mravmi (§ 39 OZ).\n5. V období posudzovaného skutku, na základe ktorého zamestnávateľ so zamestnancom skončil\npracovný pomer pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, bol na území Slovenskej republiky\nvyhlásený vládou SR núdzový stav, a to uznesením č. 695 z 24. novembra 2021 s účinnosťou od 25.\nnovembra 2021 z dôvodu celosvetovej pandémie COVID-19. Postup vlády SR v súvislosti s vyhlásením\nnúdzového stavu (ktorý už pred tým bol viac krát vyhlásený uznesením č. 587 z 30. septembra 2020 s\núčinnosťou od 1. októbra 2020, ktorý bol následne predĺžený ďalšími dvomi uzneseniami č. 315/2020 z\n11. novembra 2020 a č. 160/2021 zo 17. marca 2021 až do 14. mája 2021), bol predmetom prieskumu\nÚstavného súdu SR, ktorý konštatoval, že tento bol v súlade s Ústavou SR (nález Ústavného súdu SR\nsp. zn. PL.ÚS 22/2020 zo 14. októbra 2020 a sp. zn. PL.ÚS 2/2021 z 31. marca 2021). Odvolací súd\nuviedol, že konkrétne opatrenia pri ohrození verejného zdravia nariaďoval Úrad verejného zdravotníctva\nSR podľa § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia\na o zmene a doplnení niektorých zákonov formou opatrení a vyhlášok; v uzneseniach sp. zn. PL.ÚS\n10/2021 a sp. zn. PL.ÚS 11/2021, ktorými prijal Ústavný súd SR na ďalšie konania návrhy týkajúce sa\nprieskumu ústavnosti vyhlášok úradu verejného zdravotníctva ku karanténnym opatreniam po vstupe na\núzemie Slovenskej republiky ústavný súd konštatoval, že v súvislosti s tzv. pandemickou normotvorbou\nna úseku verejného zdravotníctva treba považovať Úrad verejného zdravotníctva SR za ústredný orgán\nštátnej správy a to aj napriek tomu, že nepatrí medzi ústredné orgány štátnej správy vymenované v\nzákone č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení\nneskorších predpisov; k osobitnej právomoci Úradu verejného zdravotníctva SR vydávať všeobecne\nzáväzné právne predpisy formou vyhlášok sa vyjadroval Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021\nz 1. decembra 2021, v ktorom v súlade so svojou predošlou rozhodovacou činnosťou potvrdil, že Úrad\nverejného zdravotníctva SR a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú podľa § 3 ods. 1 písm.\nb) a c) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia orgánmi verejného\nzdravotníctva, čo je v zmysle § 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. legislatívnou skratkou pre „orgány\n\nštátnej správy na úseku verejného zdravotníctva“, teda ide o orgány štátnej správy a sú vybavené\nprávomocou na vydávanie právnych aktov a to pokiaľ ide o vydávanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov na základe článku 123 Ústavy SR; Úrad verejného zdravotníctva SR je podľa ústavného súdu\ndekoncentrovaný orgán štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie SR, ktorý je v pozícii nepriamej\npodriadenosti ministra zdravotníctva, avšak ako integrálna súčasť štruktúry výkonnej moci s tým, že\nzverenie kompetencie nariaďovať vyhlášky úradu verejného zdravotníctva je vecou koncepcie verejného\nzdravotníctva, ktorú určuje demokratický zákonodarca; názor, že Úrad verejného zdravotníctva SR aj\nregionálne úrady verejného zdravotníctva sú orgánmi štátnej správy oprávnenými vydávať všeobecne\nzáväzné právne predpisy je vyjadrený aj v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 8.\ndecembra 2021 (bod 130 daného rozhodnutia) v znení, že zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a\nrozvoji verejného zdravia v znení novely účinnej od 15. októbra 2020 uskutočnenej zákonom č. 286/2020\nZ. z. umožňuje druhové opatrenia nariadiť i všeobecne záväzným právnym predpisom, t. j. vyhláškou\nministerstva, úradu verejného zdravotníctva alebo regionálneho úradu verejného zdravotníctva a v\ntomto prípade ide o delegovanú normotvorbu orgánu verejného zdravotníctva vo vzťahu ku všetkým\nopatreniam podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z.; charakter všeobecne záväzného predpisu\nzískali podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2021 z 1. decembra 2021 aj opatrenia\núradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva vydané pred 15. októbrom\n2020 a to nadobudnutím účinnosti § 63l zákona č. 355/2007 Z. z., zmyslom ktorého bolo vyhnúť sa\nprerušeniu kontinuity účinkov opatrení úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného\nzdravotníctva vydané počas pandémie COVID-19 (bod 104 nálezu). Vzhľadom na vyššie uvedené\nskutočnosti mal odvolací súd za to, že je nutné vylúčiť akékoľvek námietky žalobcu a pochybnosti\no tom, že Úrad verejného zdravotníctva nebol oprávnený k vydávaniu opatrení (vo forme vyhlášok),\nresp. že by tieto boli neplatné, z dôvodu čoho, by ich dodržiavanie žalovaná od svojich zamestnancov,\npod hrozbou menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, vyžadovať nemohla a žalobca ich nebol\npovinný dodržiavať, pokiaľ sa na neho nevzťahovali výnimky.\n6. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukázal na to, že v súvislosti s nálezom Ústavného súdu\nSR sp. zn. PL. ÚS 4/2021-136, na ktorý žalobca pre podporu správnosti svojich tvrdení (najmä o nulite\nprávnych aktov vydávaných ÚVZ SR) poukazoval, sa dáva do pozornosti skutočnosť, že z obsahu vyššie\ncitovaného nálezu je zrejmé, že tento sa týkal posudzovania (iných) zákonných ustanovení zákona č.\n355/2007 Z. z. (napr. § 48 ods. 4 písm. a/) upravujúcich iné druhy opatrení za účelom ochrany pred\npandémiou COVID-19, avšak netýkal sa posudzovania zákonných ustanovení (§ 5 ods. 4 písm. k/,\n§ 59b, § 48 ods. 4 písm. r/), na podklade ktorých ÚVZ SR vydával podzákonné normatívne právne\nakty - vyhlášky, ktorými nariaďoval povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest. Zároveň ak by aj boli\npredmetom návrhu a skúmania Ústavným súdom SR vyššie citované zákonné ustanovenia zákona č.\n355/2007 Z. z., na podklade ktorých ÚVZ SR tieto akty vydával, odvolací súd za týmto účelom upriamil\npozornosť na bod 196. citovaného nálezu Ústavného súdu SR, podľa ktorého: „Vzhľadom na to, že\nustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré ústavný súd identifikoval ako nesúladné s\nústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia\ntohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda nie spätne,\nretroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ\nv derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia\nvzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily“. Odvolací súd vyjadril\nsúhlas so žalovanou, že ako zamestnávateľ bola oprávnená požadovať od žalobcu, ako zamestnanca,\ndodržiavanie právnych a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, medzi\nktoré patrí i bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku, pretože zamestnávateľ kontrolujúci dodržiavanie prekrytia\nhorných dýchacích ciest na pracovisku si plnil všeobecne záväzným predpisom uloženú povinnosť\nzamestnávateľom a kontroloval plnenie povinností uložených zamestnancom. Z dôvodu posúdenia bodu\n4.5.4 q) Pracovného poriadku ako platného sa odvolací súd zaoberal a doplnil dokazovanie aj k ďalším\nnámietkam strán sporu.\n7. V kontexte diskriminačného konania žalovanej, žalobca ho vzhliadol v tom, že bol v podstate\njediným zamestnancom, s ktorým žalovaná ako zamestnávateľ skončila pracovný pomer pre opakované\nporušenie pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom v dôsledku neprekrytia horných dýchacích\nciest v zmysle vtedy platných protipandemických opatrení, kde malo k uplatňovaniu protipandemických\nopatrení dochádzať len voči nemu a označil odlišné svoje postavenie z hľadiska kandidatúry do\nzamestnaneckých odborov, kde tvrdil, že dátum podanej prihlášky nemožno stotožňovať s okamihom,\nkedy sa mala žalovaná prostredníctvom vedúcich zamestnancov dozvedieť o jeho kandidatúre, čo malo\n\nbyť hlavným dôvodom pre výpoveď. Skutočnosť, prečo by žalovanej mala prekážať kandidatúra žalobcu\nbolo podľa názoru žalobcu vnútornou pohnútkou žalovanej, i keď sa domnieval, že dôvodom bolo\njeho odlišné politické alebo iné zmýšľanie, keďže mal záujem presadzovať lepšie pracovné podmienky.\nOdvolací súd v danej spojitosti odkázal na čl. 1 ZP a § 13 ods. 1 a 2 ZP.\n8. Odvolací súd ďalej uviedol, že z obsahu spisu ako i z vykonaného dokazovania vyplynulo, že\nžalovaná po zapracovaní bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku vyžadovala jeho dodržiavanie, resp.\nvyžadovala dodržiavanie prekrytia horných dýchacích ciest u svojich zamestnancov, vrátane žalobcu,\nktorý v rozhodnom období vykonával zamestnanie vodiča autobusu. Z vykonaného dokazovania,\nnajmä zo svedeckých výpovedí svedkov vypočutých na odvolacom pojednávaní, vyplynulo, že viacerí\nzamestnanci boli ústne upozornení na dodržiavanie povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, ak boli\npristihnutí pri porušení danej povinnosti, a to vrátane žalobcu. Avšak tiež z vykonaného dokazovania\nvyplynulo i to, že výlučne žalobca výslovne vyhlásil, že povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest\ndodržiavať nebude. Uvedenému svedčí aj to, že výlučne žalobca odmietol podpísať upozornenie o\npovinnosti nosiť rúško počas prepravy osôb v zmysle platných opatrení (č. l. 158-159). Odvolací súd\nuviedol, že práve vyššie uvedené „správanie žalobcu“ predstavovalo zásadný rozdiel v porovnaní s inými\nzamestnancami, u ktorých nebolo preukázané to, že by po ústnom upozornení výslovne vyhlásili, že\npredmetnú povinnosť v podobe prekrytia horných dýchacích ciest nesplnia. Žalovanej, resp. ostatným\nzamestnancom žalovanej, bolo zrejmé vyššie popísané správanie žalobcu vo vzťahu k povinnosti\nprekrytia horných dýchacích ciest, a teda na strane žalovanej nastalo dôvodné podozrenie voči\nžalobcovi, ktoré odôvodňovalo jeho obavu z toho, že žalobca počas výkonu činnosti vodiča (prepravy\ncestujúcich) nebude dodržiavať uvedenú povinnosť, z dôvodu čoho bolo namieste vykonávanie\nnámatkových kontrol. Napokon v tejto súvislosti odvolací súd taktiež uviedol, že z vykonaného\ndokazovania (najmä z výpovede zamestnanca žalovanej J. U. ako i výpovede zástupcu žalovanej Y. M.)\nbolo preukázané, že i od cestujúcich dostávali sťažnosti, že žalobca počas prepravy cestujúcich nemal\nprekryté horné dýchacie cesty. Odvolací súd poukázal ďalej na to, že z vykonaného dokazovania tiež\nvyplynulo, že žalovaná ako zamestnávateľ svojimi poverenými zamestnancami vykonávala v rozhodnom\nobdobí (v čase pred výpoveďou danou žalobcovi) viaceré kontroly dodržiavania prekrytia horných\ndýchacích ciest zo strany zamestnancov, k čomu predložila v konaní viaceré potvrdenia o týchto\nkontrolách. Dňa 24. septembra 2014 vykonala kontrolu 9 autobusových spojov svojich zamestnancov\n(nie žalobcu) s tým, že v zázname o vykonaní takejto kontroly sú uvedené konkrétne kontrolované\nautobusy podľa ich evidenčného čísla, pričom v tento deň nebolo zistené žiadne pochybenie (záznam\nz vykonanej kontroly na dodržiavanie prekrytia horných dýchacích ciest - č. l. 175). Tiež dňa 6. októbra\n2021 zamestnávateľ vykonával kontrolu 7 autobusových spojov svojich zamestnancov; v zázname o\nvykonaní takejto kontroly sú uvedené konkrétne kontrolované autobusy podľa ich evidenčného čísla,\nkeď len u žalobcu zistil, že počas výkonu verenej osobnej dopravy nemal prekryté horné dýchacie cesty\n(záznam z vykonanej kontroly na dodržiavanie prekrytia horných dýchacích ciest - č. l. 176). O tejto\nkontrole bolo spísané i hlásenie zo 7. októbra 2021, v ktorom boli slovne opísané zistené nedostatky\nu žalobcu (č. l. 194), keďže len u žalobcu bol zistený nedostatok spomedzi kontroly vykonávanej voči\nviacerým zamestnancom. Následne dňa 4. novembra 2021 bola vykonávaná kontrola zamestnávateľom\n4 zamestnancov (nie žalobcu), kde nebolo zistené žiadne pochybenie (záznam z vykonanej kontroly\nna dodržiavanie prekrytia horných dýchacích ciest - č. l. 178). Dňa 29. novembra 2021 bola žalovanou\ntiež vykonávaná kontrola 3 zamestnancov s tým, že jedným z nich bol i žalobca, u ktorého bol rovnako\nzistený nedostatok, že počas výkonu verenej osobnej dopravy nemal prekryté horné dýchacie cesty (č. l.\n177). V dôsledku toho, že dňa 6. októbra 2021 žalobca porušil pracovnú disciplínu tým, že počas výkonu\npráce, resp. počas výkonu verenej osobnej dopravy nemal prekryté horné dýchacie cesty, podaním z 12.\noktóbra 2021 ho žalovaná písomne upozornila a vyzvala na odstránenie nedostatkov (č. l. 195) a keďže\ntak žalobca neučinil, čo bolo zistené kontrolou vykonanou 29. novembra 2021, ktorou bolo opätovne\nzistené, že počas výkonu verenej osobnej dopravy nemal žalobca prekryté horné dýchacie cesty (č. l.\n177), žalovaná podaním z 3. decembra 2021 upozornila žalobcu ma menej závažné porušenie pracovnej\ndisciplíny. Následne žalovaná dala žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 psím. e) ZP pre menej závažné\nporušenie pracovnej disciplíny.\n8.1. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca síce namietal, že len v jeho prípade došlo k skončeniu\npracovného pomeru pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny pre neprekrytie horných\ndýchacích ciest, avšak základným rozdielom medzi ním a ostatnými zamestnancami, na ktorých žalobca\npoukazoval, že prekrytie horných dýchacích ciest nedodržiavali, je práve skutočnosť, že jediný žalobca (v\nkonaní nebolo preukázané, že aj iný zamestnanec) výslovne odmietol nosiť rúško, vyhlásil, že rúško nosiť\n\nnebude poukazujúc na svoj zdravotný stav. Odvolací súd uviedol, že práve vyššie uvedené správanie\nžalobcu je spôsobilé privodiť na strane žalovanej ako zamestnávateľa obavu z porušovania pracovnej\ndisciplíny, ktorá by úplne logicky odôvodňovala potrebu vykonávania kontrol cestovných liniek šoférov,\nvrátane žalobcu (nebolo preukázané, že by kontroly boli vykonávané len pri cestovnej linke žalobcu).\nOdvolací súd mal za preukázané, že v prípade žalobcu bola vykonaná kontrola cestovej linky opakovane\n(s časovým odstupom viac ako mesiac), keď výkon opakovanej kontroly mal podľa názoru odvolacieho\nsúdu racionálny základ, pretože pri predchádzajúcej kontrole (kontrola vykonaná dňa 6. októbra 2021) u\nžalobcu bolo zistené porušenie bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku, resp. porušenie protipandemického\nopatrenia v podobe povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest počas prepravy cestujúcich. Podľa\nnázoru odvolacieho súdu dané skutkové okolnosti nenaplnili znaky diskriminácie, keď je zrejmé, že\nžalovaná vykonávala kontroly aj na iných cestovných linkách vodičov, ale zároveň s ohľadom na\nsprávanie žalobcu a na to, že pri prvej kontrole vykonanej u žalobcu dňa 6. októbra 2021 bol zistený\nnedostatok. Žalovaná sledujúc legitímny cieľ (najmä v podobe zabezpečenia dodržiavania pracovnej\ndisciplíny, eliminovania ohrozovania zdravia cestujúcich ako i žalobcu a ostatných zamestnancov) dňa\n29. novembra 2021 vykonala opakovanú kontrolu u žalobcu opätovne zistiac porušenie pracovnej\ndisciplíny z toho istého dôvodu - neprekrytia horných dýchacích ciest. V konaní nebolo preukázané\ntvrdenie žalobcu, že už pri zistení jeho prvého pochybenia bol okamžite kontrolovaný a písomne\nnapomínaný, keď naopak v konaní bolo preukázané, že žalobca od počiatku jeho výkonu práce u\nžalovanej prekrytie horných dýchacích ciest nedodržiaval (toto žalobca ani sám nespochybňoval).\nOdvolací súd taktiež poukázal na skutočnosť v spojení s kontrolami a to, že žalovaná musela zabezpečiť\nplnú prevádzku na zabezpečenie výkonu činností jej plynúcich z pracovnej činnosti, resp. bola subjektom\npatriacim v tom čase k hospodárskej mobilizácií (napr. prevážala zdravotníkov do zamestnania). V\nkonaní teda nebolo preukázané, že by žalovaná už pri prvom pochybení mala úmysel rozviazať pracovný\npomer so žalobcom.\n8.2. Odvolací súd k námietke, že by diskriminačné konanie žalovanej malo súvisieť aj so žalobcovým\nčlenstvom v odborovej organizácii poukázal na to, že odborová organizácia pôsobiaca u zamestnávateľa\nje samostatným subjektom, ktorý je oddelený od pôsobností zamestnávateľa. Zákonník práce upravuje\nv § 230 ods. 1 povinnosť odborovej organizácie informovať zamestnávateľa o začatí svojho pôsobenia\nu zamestnávateľa a predložiť mu zoznam členov odborového orgánu. Zamestnávateľ a odborová\norganizácia sa stretajú len v rozsahu partnerstva (rokovania) v rámci sociálneho dialógu. V žiadnom\nzákonnom ustanovení nie je obsiahnutá právna úprava, ktorá by zakotvovala akékoľvek oprávnenia\nzamestnávateľa vo vzťahu k odborovej organizácií u neho pôsobiacej, podľa ktorých by mohol\nrozhodovať o členstve v tejto organizácií, alebo inak zasahovať do jej činnosti. Žalobca tvrdil, že k\nuplatňovaniu protipandemických opatrení dochádzalo len voči nemu a to v čase, kedy sa žalovaná\nmala alebo mohla dozvedieť o kandidatúre žalobcu, čo v konaní nebolo žalobcom preukázané (len\ntvrdené), keď členom odborovej organizácie sa i dňa 2. decembra 2021 stal. Uvedené platí i vo vzťahu k\ntvrdeniu žalobcu, že dôvodom skončenia jeho pracovného pomeru bol jeho úmysel byť zamestnaneckým\ndôverníkom, resp. jeho úmysel do budúcna kandidovať ako zamestnanecký dôverník, pričom tento\númysel žalobcu podľa odvolacieho súdu žalobca nijako nepreukázal. Zamestnávateľ nedostáva\ninformácie o tom, kto nový vstupuje do odborovej organizácie a neschvaľuje prihlášku zamestnanca a\nani nerozhoduje o tom, kto môže kandidovať a kto môže zastávať funkciu zamestnaneckého dôverníka.\nMožno podľa odvolacieho súdu zastať názor, že v konaní nebola hodnoverne preukázaná príčinná\nsúvislosť medzi výpoveďou danou žalobcovi s účastníctvom žalobcu v odborovej organizácií, alebo\númyslom žalobcu kandidovať ako zamestnanecký dôverník. V konaní nebolo preukázané, že by\ninformácie o úmysle žalobcu do budúcna kandidovať ako zamestnanecký dôverník boli predmetom\nrozhovorov medzi zástupcami zamestnancov a žalovanou. Navyše, ani z výpovede svedka J. Ď., ktorý\npôsobí v konkrétnej odborovej organizácii pôsobiacej u žalovanej a ani z tvrdení žalobcu nevyplynulo,\nže by sa žalobca v rozhodnom čase sťažoval na diskriminačný prístup žalovanej v súvislosti s jeho\núčasťou v odborovej organizácii, prípadne s jeho úmyslom kandidovať za zamestnaneckého dôverníka.\nV konaní boli preukázané konkrétne okolnosti - správanie žalobcu, ktoré naplnili znaky opakovaného\nmenej závažného porušenia pracovnej disciplíny s tým, že samotná skutočnosť, že žalobca sa stal\nčlenom odborov a že mal do budúcna úmysel kandidovať ako zamestnanecký dôverník ho nezbavovala\npovinnosti dodržiavať protipandemické opatrenia v podobe prekrytia horných dýchacích ciest. Odvolací\nsúd preto uzavrel, že námietky žalobcu ohľadom jeho diskriminácie zo strany žalovanej ani pre jeho\npôsobnosť v odborovej organizácií preukázané neboli.\n\n8.3. Odvolací súd sa ďalej vyjadril k otázke špecifík antidiskriminačných sporov a k dôkaznému\nbremenu, kde uviedol, že napriek tzv. obrátenému dôkaznému bremenu žalobca musí preukázať,\nže došlo k rozdielu v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou (ktorá je, alebo môže byť na tej\nistej pozícii ako žalobca, len u neho absentuje zákonom chránený dôvod diskriminácie) a označiť\ndôvod, kvôli ktorému k tvrdenej diskriminácii došlo a z ktorého je diskriminácia zakázaná (§ 2 ods. 1\nantidiskriminačného zákona, resp. § 13 ods. 2 ZP). Medzi dôvodom diskriminácie a medzi vzniknutou\nnevýhodou (nerovnováhou) musí existovať príčinná súvislosť. Žalobca namietal, že konanie žalovanej\nspočívajúce v selektívnom uplatňovaní povinností výhradne u neho a nie aj u iných, predstavuje\nokrem diskriminácie aj konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd sa uvedenou\nnámietkou zaoberal a upriamil pozornosť primárne na konanie (správanie sa) žalobcu v období pred\nvýpoveďou. V konaní nebolo preukázané (a to ani svedeckými výpoveďami svedkov navrhnutých\nžalobcom), že by niektorí z nich výslovne zamestnávateľovi po (ústnom) upozornení, uviedli, že nebudú\nmať prekryté horné dýchacie cesty. Žiaden zo svedkov teda nepotvrdil, že po tom, čo bol upozornený\nna nedostatok v prekrytí horných dýchacích ciest, by si tieto neprekryl, alebo by výslovne vyhlásil,\nže tak neurobí po tom, čo bol nadriadeným upozornený. Správanie žalobcu (v podobe výslovného\nvyhlásenia, že rúško nosiť nebude) ho skutkovo odlišovalo v porovnaní s inými zamestnancami, u\nktorých, aj keď bol zistený (dočasný) nedostatok prekrytia horných dýchacích ciest, tak po upozornení\nuvedené napravili. Žalobca však aj napriek upozorneniam, ktoré boli následne i písomné a ktoré boli\nvýsledkom kontrol, si neprekryl horné dýchacie cesty počas výkonu práce vodiča, resp. počas prepravy\ncestujúcich s odkazom na to, že nosenie rúška mu spôsobuje zdravotné problémy. Podľa názoru\nodvolacieho súdu už samotná skutočnosť, že na strane žalobcu dochádzalo k úmyselnému konaniu v\nrozpore s bodom 4.5.4 q) Pracovného poriadku, bola spôsobilá byť dôvodom pre obavy žalovanej, že\nuvedené ustanovenie žalobca dodržiavať nebude, čo opodstatňovalo žalovanú k vykonávaniu kontrol\ndodržiavania pracovného poriadku (avšak nie len u žalobcu). Daný stav nie je podľa odvolacieho súdu\nmožné posúdiť ako konanie žalovanej v rozpore s dobrými mravmi. Samotná skutočnosť, že žalovaná\nmala záujem na tom, aby jej zamestnanci (nie len žalobca) dodržiavali protipandemické opatrenia,\nresp. pracovný poriadok, nemožno hodnotiť ako konanie napĺňajúce znaky rozporu s dobrými mravmi.\nZároveň v konaní ani nebolo preukázané, že dodržiavanie protipandemických opatrení bolo vyžadované\nvýlučne od žalobcu, keď kontroly ich dodržiavania boli vykonávane u viacerých zamestnancov. Zároveň z\nvykonaného dokazovania, ale najmä zo svedeckých výpovedí svedkov navrhnutých žalobcom vyplynulo,\nže ak u niektorého so zamestnancov došlo k porušeniu povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, po\nústnom upozornení uvedené napravili, avšak len žalobca výslovne takúto nápravu opakovane odmietol.\nTo podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňovalo relevanciu na strane žalovanej pristúpiť k vykonaniu\nkontrol a po ústnych upozorneniach pristúpiť k písomným upozorneniam. Podľa názoru odvolacieho\nsúdu v danom prípade preto nedošlo ku konaniu napĺňajúcemu znaky rozporu s dobrými mravmi v\nneprospech žalobcu.\n9. Odvolací súd ďalej poukázal na povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu, ktorá patrí k základným\npovinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. l písm. b) ZP) a spočíva\nv plnení povinností stanovených právnymi predpismi (§ 81 ZP), pracovným poriadkom, pracovnou\nzmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n5Cdo/74/2008 z 29. septembra 2009). V prejednávanom spore bolo podľa odvolacieho súdu vykonaným\ndokazovaním preukázané, že žalobca konaním uvedeným vo výpovedi zo 14. januára 2022 porušil\npracovnú disciplínu menej závažným spôsobom, keď bez existencie relevantného dôvodu nebol ochotný\npodrobiť sa štátom nariadenému opatreniu prijatému v súvislosti s pandémiou COVID-19, neuznával\nzáväznosť nariadeného opatrenia a nerešpektoval ani interný príkaz zamestnávateľa - bod 4.5.4\npísm. q) Pracovného poriadku účinného v čase výpovede. Žalobca na pracovisku odmietol prekrytie\nhorných dýchacích ciest, ktoré malo zaistiť bezpečnosť a ochranu zdravia (okrem žalobcu) aj ostatných\nzamestnancov na pracovisku a iných osôb, ktorých sa jeho činnosť týkala (cestujúci). Takéto konanie\nžalobcu žalovaná ako zamestnávateľ vyhodnotila ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny\nvzhľadom na to, že sa tohto skutku dopustil žalobca počas nariadených protipandemických opatrení\nv čase núdzového stavu vyhláseného dňom 25. novembra 2021, pričom mohol v čase celosvetovej\npandémie COVID-19 ohroziť na zdraví a živote ostatných zamestnancov spoločnosti a iných osôb,\nktorých sa jeho činnosť týkala (cestujúci). Uvedeným konaním žalobcu dochádzalo aj k ohrozovaniu\nporiadku a disciplíny na pracovisku, z čoho bol zamestnávateľ nútený vyvodiť dôsledky, ako aj k\nmožnému ohrozeniu riadneho chodu prevádzky zamestnávateľa v prípade šírenia nákazy zo strany\nžalobcu, ktorý odmietal používať ochranu tváre. Odvolací súd skonštatoval, že bolo potrebné prihliadnuť\naj k tomu, že nešlo o prvý takýto skutok žalobcu, s odkazom na opakované kontroly zamestnancov,\n\nk čomu predložila žalovaná viaceré potvrdenia o týchto kontrolách (dňa 24. septembra 2014 bez\nnedostatkov - č. l. 175, dňa 6. októbra 2021 zistiac nedostatok vo vzťahu k žalobcovi, ktorý nemal prekryté\nhorné dýchacie cesty počas vykonávania verejnej osobnej dopravy - č. l. 176, dňa 29. novembra 2021\nzistiac nedostatok vo vzťahu k žalobcovi, ktorý nemal prekryté horné dýchacie cesty počas vykonávania\nverejnej osobnej dopravy - č. l. 177, dňa 4. novembra 2021 bez nedostatkov).\n10. Odvolací súd sa ďalej zaoberal tvrdením žalobcu, že prekrytie horných dýchacích ciest mu\nspôsobovalo zdravotné problémy ako trasenie rúk a závrate. Úvodom odvolací súd poukázal na to, že\nžalobca argumentoval i voči žalovanej tým, že nemusí nosiť rúško, pretože má zdravotné problémy, resp.\ndisponuje potvrdením o tom, že nosiť rúško zo zdravotných dôvodov nemôže, následne že spadá pod\nvýnimku z nosenia rúška. Odvolaciemu súdu sa javilo ako nelogické, že ak žalobca pociťoval subjektívne\nzdravotné problémy pri nosení rúška a za tým účelom požadoval, aby od neho žalovaná nevyžadovala\nprekrytie horných dýchacích ciest rúškom, nemal vôľu túto skutočnosť žalovanej preukázať. Žalobca\ndo súdneho spisu doložil lekárske správy preukazujúce jeho negatívne zmeny zdravotného stavu pri\nprekrytí horných dýchacích ciest, avšak len pri športe, nie pri sedavej práci vodiča autobusu. Napriek\nspomenutým tvrdeniam nepreukázal (žalovanej a ani v tomto konaní) lekárskym potvrdením deklarovaný\nnepriaznivý zdravotný stav v príčinnej súvislosti s nosením rúška, ako to uvádzal. Žalovaná vyslala\nžalobcu na lekárske vyšetrenie za účelom zistenia jeho zdravotnej spôsobilosti na prácu vodiča, kde\nvšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca ošetrujúceho lekára vôbec neinformoval o svojich\nzdravotných problémoch, na ktoré sa odvolával pri nosení rúška, keď zo stanoviska vyšetrujúceho lekára\nvyplynulo, že žalobca je schopný výkonu práce vodiča autobusu. Odvolaciemu súdu nebolo zrejmé\nprečo, ak žalobca tvrdil, že nosením rúška pri šoférovaní trpel zdravotnými problémami a zamestnávateľ\nho za týmto účelom vyslal na lekársku kontrolu, lekárovi ani neuviedol niektoré symptómy, na ktoré\nsa odvolával. Tvrdenie žalobcu, že žalovaná mala lekárovi uviesť konkrétny pokyny, na ktoré by sa\nmal lekár pri hodnotení zdravotného stavu žalobcu zamerať, nemohol podľa názoru odvolacieho súdu\nobstáť. Odvolací súd v tejto súvislosti zastal názor, že bremeno preukázania existencie výnimky na\nstrane žalobcu z povinnosti nosenia rúška počas prepravy cestujúcich leží na žalobcovi, ktorý toto\nneuniesol. Nie je možné požadovať od zamestnávateľa, aby umožnil zamestnancovi poskytnúť výnimku\nz dodržiavania povinnosti nosiť rúško len s poukazom na tvrdenia zamestnanca, keď tento neosvedčil,\nže v rozhodnom období trpel zdravotnými problémami. Samotná skutočnosť, že by žalobca preukázal,\nže nosenie rúška počas šoférovania autobusu mu spôsobuje závrate a trasenie rúk, by nebola spôsobilá\nzasiahnuť do integrity zdravotnej dokumentácie žalobcu. Nebolo potrebné, aby žalobca žalovanému\npredložil celkovú zdravotnú dokumentáciu, postačovalo len preukázanie príčinnej súvislosti medzi\nzdravotnými problémami žalobcu a nosením rúška v rozhodnom období, resp. preukázanie lekárskej\nsprávy deklarujúcej uvedené. Napokon sám žalobca na pojednávaní konanom dňa 16. januára 2025 (v\nrámci odvolacieho konania) uviedol, že k posudkovému lekárovi nešiel z dôvodu, že v tom čase platné\nprávne predpisy neuvádzali ako dôvody výnimky závrate. Z uvedených dôvodov vo veci neexistoval\ndôvod, aby žalovaná od žalobcu nevyžadovala dodržiavanie protipandemických opatrení v podobe\nprekrytia hodných dýchacích ciest pre zdravotné problémy žalobcu.\n11. Žalobca ďalej namietal, že i keď vyhláška ÚVZ SR č. 262/2021 z 24.novembra 2021 v § 2 ods. 3 písm.\nf) umožňovala nahradiť respirátor po dohode so zástupcami zamestnancov použitím inej preventívnej\nochrannej pomôcky, použitím rúška, šálu alebo šatky, žalovaná prísnejšie ako samotná vyhláška v\nrozhodnom čase vyžadovala len prekrytie rúškom. Odvolací súd v nadväznosti na uvedenú námietku\nžalobu považoval primárne za potrebné uviesť, že ustanovenie § 2 ods. 3 písm. f) vyhlášky ÚVZ SR\nč. 262/2021 z 24. novembra 2021 uvádzalo možnosť nahradenia respirátora použitím inej preventívnej\nochrannej pomôcky a to použitím rúška, šálu alebo šatky, avšak len v prípade zamestnancov, u ktorých\nna základe vyjadrenia pracovnej zdravotnej služby alebo na základe dohody medzi zamestnávateľom a\nzástupcami zamestnancov pracovné podmienky alebo spôsob práce neumožňujú nosenie respirátora.\nRovnako žalobca namietal, že aj v čase, keď mal žalobca údajne prvýkrát porušiť pracovnú disciplínu,\ndňa 6. októbra 2021 na základe písomného upozornenia z 12. októbra 2021, aj vtedy „platná“ vyhláška\nÚVZ SR č. 250/2021 z 1. októbra 2021 ustanovovala v § 2 ods. 3 písm. f) tú istú možnosť a napriek\ntomu vyžadoval zamestnávateľ prekrývanie rúškom. Odvolací súd uviedol a zdôraznil, že ustanovenie\n§ 2 ods. 3 písm. f) vyhlášky ÚVZ SR č. 250/2021 z 1. októbra 2021 uvádzalo možnosť nahradenia\nrespirátora použitím inej preventívnej ochrannej pomôcky, a to použitím rúška, šálu alebo šatky, a to len\nv prípade zamestnancov, u ktorých na základe vyjadrenia pracovnej zdravotnej služby alebo na základe\ndohody medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov pracovné podmienky alebo spôsob práce\nneumožňujú nosenie respirátora. V danom prípade nebolo preukázané, že u žalobcu boli pracovné\n\npodmienky, ktoré by mu neumožňovali nosenie respirátora. Podľa názoru odvolacieho súdu sa nebolo\nmožné stotožniť s tvrdením žalobcu, že by definované ustanovenie vyhlášky ÚVZ SR č. 250/2021 z\n1. októbra 2021 a vyhlášky ÚVZ SR č. 262/2021 z 24. novembra 2021 umožňovalo vo všeobecnosti\nnosenie inej ochrannej pomôcky ako respirátora, a to použitím rúška, šálu alebo šatky, ako sa to\nsnažil žalobca prezentovať. Uvedené bolo podmienené pracovnými podmienkami. Napokon žalobca\nsíce namietol, že vyhláška ÚVZ SR č. 262/2021 z 24. novembra 2021 a vyhláška ÚVZ SR č. 250/2021 z\n1. októbra 2021 umožňovala použitie inej zdravotníckej pomôcky, avšak v konaní nebolo preukázané, že\nby žalobca aspoň touto inou pomôckou počas výkonu činnosti vodiča (prepravy cestujúcich) mal prekryté\nhorné dýchacie cesty. Odvolací súd ďalej poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, že\nžalovaná so zástupcami zamestnancov uzatvorila Dohodu o náhrade respirátora FFP2 rúškom z 30.\nseptembra 2021 (č. l. 143), na podklade ktorej, rešpektujúc i vyššie citované ustanovenia vyhlášok, na\nktoré žalobca poukazoval, umožnila zamestnancom nosenie rúška, namiesto nosenia respirátora FFP2.\nPrísnejšie dodržiavanie protipandemických opatrení zo strany žalovanej, ako bolo stanovené v tom čase\nplatnými vyhláškami ÚVZ SR, preukázané preto nebolo. Ak žalobca v tomto konaní argumentoval tým,\nže nosenie šálu na prekrytie horných dýchacích ciest počas šoférovania autobusu mu nespôsobuje\nzdravotné problémy, ako rúško, nie je zrejmé, prečo ani toto žalobca neurobil, hoci na uvedenom založil\nčasť svojej argumentácie v konaní pred súdom. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel\nk záveru, že sa nemožno stotožniť s tvrdením, že by žalovaná nedostatočne flexibilne reagovala, resp.\nže by vôbec nereagovala na vývoj protipandemickej situácie a že by v tom rozsahu elitársky prenášala\nbremeno na žalobcu.\n12. Žalobca taktiež v konaní poukazoval na princíp primeranosti v súvislosti s nosením rúška, pričom\npoukazoval na bod 40. rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Stk/5/2024 z 23. októbra 2024,\nv nadväznosti na ktorý žalobca zastal názor, že dlhodobé nosenie rúška, ktoré žalovaná od neho\nvyžadovala nie je primerané a je v rozpore s princípom proporcionality. Tiež zdôraznil, že si nemohol\nvybrať inú ochrannú pomôcku. Podľa jeho názoru bolo namieste i prerušenie konania a iniciovanie\nkonania o abstraktnej kontrole ústavnosti v spojení s vtedy platnou vyhláškou ÚVZ SR. Odvolací\nsúd uviedol, že žalovanej ako zamestnávateľovi neprináležalo hodnotenie proporcionality v tom čase\nplatných a ukladaných opatrení. Bolo potrebné prisvedčiť žalovanej, že uplatňovaním protipandemických\nopatrení sledovala v tom čase (v čase celosvetovej pandémie) legitímny cieľ v podobe ochrany života\na zdravia cestujúcich, žalobcu ako i ostatných zamestnancov, s ktorými žalobca prichádzal do styku.\nŽalovaná ako subjekt hospodárskej mobilizácie si nemohla dovoliť nedodržiavať a hodnotiť v tom čase\nplatné opatrenia za účelom predchádzania šíreniu náklady COVID-19. Žalovaná by sa vystavovala riziku\nveľkého počtu práceneschopných zamestnancov. Žalobca síce poukazoval na primeranosť nosenia\nrúška, avšak v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca bol povinný mať prekryté horné\ndýchacie cesty počas svojej práce len pri preprave cestujúcich a pri styku s inými zamestnancami.\nInak povedané, žalovaná nevyžadovala, aby mal žalobca prekryté horné dýchacie cesty počas celej\npracovnej zmeny, ale iba v čase, kedy vznikalo najväčšie riziko šírenia náklady - pri výkone svojej práce,\npri strete s inými ľuďmi - cestujúcimi a inými zamestnancami. Odvolací súd za bez relevancie označil i\nnávrh žalobcu na prerušenie konania za účelom iniciovania konania o abstraktnej kontrole ústavnosti,\nkeď mu nebolo zrejmé, čo tým žalobca smeroval, resp. aký dopad by to malo na prejednávanú vec a\nzároveň aké vyhlášky by mali byť predmetom prieskumu ústavnosti.\n13. Odvolací súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcu, že žalovaná mu mohla zabezpečiť pridelenie\nvozidla s uzatvorenou kabínou, aby žalobca neprichádzal do bezprostredného kontaktu s cestujúcimi,\npričom tvrdil, že žalovaná takýmito vozidlami disponovala, prípadne by bez problémov takúto úpravu\nmohla vykonať. Odvolací súd uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná disponovala\ntakýmto druhom autobusu a preukázané nebolo ani to, že by takýto druh autobusu bol pridelený iným\nzamestnancom - vodičom. V súvislosti s technickou úpravou autobusu žalovaná poukazovala na to, že\nnie je v jej možnostiach vykonávať svojvoľné technické úpravy vozidiel, keď taký postup nie je v súlade\ns certifikovaným a homologizovaným riešením vo vzťahu k jej vozovému parku, teda technické úpravy\nnie sú v praxi vykonateľné. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade bolo nutné prisvedčiť\nk tvrdeniam žalovanej, pretože ide o zamestnávateľa, ktorý dlhé roky prevádzkuje medzimestskú\nprepravu cestujúcich a zároveň je vlastníkom vozové parku autobusov s tým, že by malo svedčiť o\nznalosti technických noriem a technickej vybavenosti žalovaného ohľadom týchto vozidiel. Žalobca\nsíce v konaní namietal, že žalovaná mu nezabezpečila pracovné podmienky v podobe autobusovej\nkabíny pre vodiča, avšak zároveň ako už odvolací súd vyššie uviedol, v tomto konaní ani nebolo\npreukázané, že sa na žalobcu vzťahovala výnimka, alebo že by mu jeho zdravotný stav neumožňoval\n\nprekrytie horných dýchacích ciest rúškom. Z uvedeného dôvodu podľa názoru odvolacieho súdu nemôže\nbyť dôvodná ani argumentácia žalobcu, že mu žalovaná nevytvorila kabínu v autobuse, keď žalobca\nnepreukázal, že nosenie rúška za účelom prekrytia horných dýchacích ciest mu spôsobovalo zhoršenie\nzdravia. Zároveň ani zo strany žalobcu nebolo preukázané, že by žalovaná takýmto typom vozidla\ndisponovala a že by toto jedine žalobcovi úmyselne nepriradila, hoci by ním disponovala. Napokon bolo\npodľa odvolacieho súdu potrebné prihliadať na relevantné tvrdenia žalovanej o potrebe dodržiavania\ntechnických noriem autobusov, keď je logické, že žalovaná nemôže vykonávať akékoľvek technické\núpravy autobusov. Odvolací súd i tu považoval za potrebné uviesť, že nie je možné sankcionovať\nzamestnávateľa tým, že nedisponuje autobusom s uzatvorenou kabínou, alebo že podľa predstavy\nžalobcu nevykonal necertifikované úpravy autobusu za účelom toho, aby žalobca nemusel dodržiavať\nvšeobecnú povinnosť (ale i povinnosť stanovenú mu pracovným poriadkom žalovanej) prekrytia horných\ndýchacích ciest počas výkonu zamestnania v čase celosvetovej pandémie COVID-19, a to bez toho,\naby na jeho strane existoval objektívne preukázaný dôvod. Nad rámec uvedeného odvolací súd doplnil,\nže žalobca námietku týkajúcu sa úpravy kabíny síce uplatnil v súdnom konaní, avšak vo vzťahu k\nzamestnávateľovi ju uplatnil až počas plynutia výpovednej lehoty, keď sám v žalobe uviedol, že listom\nz 8. februára 2022 navrhol žalovanej kompromisné riešenie (výpoveď bola žalobcovi daná 14. januára\n2022 s tým, že doručená bola 18. januára 2022).\n14. Žalobca taktiež namietal, že výpoveď zo 14. januára 2022, písomné upozornenie z 12. októbra\n2021 a písomné upozornenie z 3. decembra 2021, obsahujú nezrovnalosti, ktoré spôsobujú neplatnosť\nskončenia pracovného pomeru. Namietal, že obsah výpovede nebol skutkovo dostatočne vymedzený\npodľa § 61 ods. 2 ZP, pretože vo výpovedi nebol uvedený konkrétny dátum prvého údajného porušenia\npracovnej disciplíny menej závažným spôsobom, keď uvádzal len, že došlo k písomnému upozorneniu\nžalobcu dňa 12. októbra 2021. Tiež mal žalobca za to, že vo výpovedi absentoval konkrétny odkaz\nna vyhlášku, ktorú mal porušiť. Odvolací súd k danému uviedol, že Zákonník práce ustanovuje nielen\npovinnosť zamestnávateľa výpovedný dôvod skutkovo vymedziť, ale súčasne zakotvuje aj požiadavku\nna spôsob tohto vymedzenia tak, aby nebol zameniteľný s iným výpovedným dôvodom. Výpovedný\ndôvod je skutkovo vymedzený vo výpovedi nezameniteľným spôsobom iba vtedy, ak sú vo výpovedi\nskutkové okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že vo svojom súhrne tvoria skutok nezameniteľný\ns inými skutkami. Skutkovo vymedzený výpovedný dôvod je dôvod, v ktorom sú uvedené okolnosti,\nktoré ako celok možno subsumovať pod niektorú zo skutkových podstát ustanovenia § 63 ods. 1\nZP. Podľa názoru odvolacieho súdu výpovedný dôvod vo výpovedi danej žalobcovi dňa 14. januára\n2022 bol skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom, resp. tak, že vo vzájomnej súvislosti z\njeho obsahu bolo zrejmé, že došlo k skončeniu pracovného pomeru pre menej závažné porušenie\npracovnej disciplíny. Z obsahu výpovede bolo jednoznačné, kedy došlo ku kontrole, počas ktorej bolo\nzistené, že žalobca nemal prekryté horné dýchacie cesty, resp. že sa dopustil porušenia pracovnej\ndisciplíny porušením bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku. Tiež z jej obsahu je zrejmé, kedy došlo k\nopakovanému porušeniu pracovnej disciplíny. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade išlo\no výpoveď, ktorá spĺňala predpoklad jasného a nezameniteľného skutkového vymedzenia dôvodu\nvýpovede. Samotná skutočnosť, že vo výpovedi nebol uvedený konkrétny dátum prvého porušenia\npracovnej disciplíny, ale bol skutkovo opísaný priebeh prvého porušenia spolu s uvedením dátumu\npísomného upozornenia žalobcu na prvotné porušenie pracovnej disciplíny, nie je dôvod pre prijatie\nzáveru o neplatnosti výpovede pre to, že by nebola dostatočne skutkovo vymedzená. Tvrdenie žalobcu,\nže vo výpovedi absentoval konkrétny odkaz na vyhlášku, ktorú mal žalobca porušiť, resp. že by tam bola\nuvedená neaktuálna vyhláška, podľa názoru odvolacieho súdu nie dôvodom pre neplatnosť výpovede,\nkeď v danom prípade bolo rozhodujúcim vymedzenie konkrétneho bodu pracovného poriadku, ktorého\nporušenia sa mal žalobca dopustiť menej závažným spôsobom, keď tento tam vymedzený bol.\n15. Žalobca tiež namietal, že písomné upozornenie z 12. októbra 2021 je neplatné pre jeho neurčitosť,\npretože nebolo dostatočne skutkovo vymedzené, keď v ňom je iba uvedené, že žalobca nedodržal\naktuálne platné opatrenia v súvislosti s pandémiou COVID-19, a to bez odkazu na konkrétne opatrenie.\nTiež mal za to, že v tomto upozornení je nesprávne uvedené ako porušenie pracovnej disciplíny\nnezastavenie žalobcu na zastávke. Odvolací súd zaoberajúc sa nastolenou námietkou považoval za\npotrebné uviesť, že v písomnom upozornení z 12. októbra 2021 žalovaná jasne definovala dôvod\nmenej závažného porušenia pracovnej disciplíny s poukazom na to, že žalobca nemal prekryté horné\ndýchacie cesty a tým porušil bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku. Je potrebné uviesť, že práve porušenie\npracovného poriadku je spôsobilé zapríčiniť porušenie pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom\na nie porušenie konkrétnej vyhlášky ÚVZ SR. Zároveň však samotná skutočnosť, že žalovaná nie\n\nodkazom na konkrétnu vyhlášku, ale len skutkovým vymedzením poukázala na porušenie konkrétneho\nprotipandemického opatrenia - neprekrytie horných dýchacích ciest, nemôže zapríčiniť neplatnosť\ndaného upozornenia. Rovnako tak neplatnosť daného upozornenia nemôže zapríčiniť ani to, že žalovaná\nokrem konkrétneho protipandemického opatrenia - neprekrytia horných dýchacích ciest uviedla v\nupovedomení i ďalší dôvod, a to že žalobca nezastavil na zastávke.\n15.1. V súvislosti s písomným upozornením z 3.decembra 2021 žalobca namietal, že toto nebolo\npodpísané zástupcom žalobcu, ako i to, že v spise sa nenachádza dôkaz o doručení tohto písomného\nupozornenia, resp. dôkaz o tom, že žalobca bol s jeho obsahom oboznámený. Tiež poukázal na to,\nže i v tomto podaní síce neabsentuje konkrétna vyhláška, ale absentuje konkrétne ustanovenie danej\nvyhlášky, ktoré malo byť konaním žalobcu porušené. Odvolací súd k uvedenému uviedol, že nie je\npravdou, že by sa v súdnom spise nachádzalo predmetné písomné upozornenie bez podpisu zástupcu\nžalobcu, keď takáto listina je obsiahnutá na č. l. 218 až 219 tohto spisu. Rovnako tak sa nemožno\nstotožniť s tým, že by nebolo preukázané, že by sa žalobca neoboznámil s obsahom danej listiny, keď\nna jej druhej strane (č. l. 219) sa nachádza prípis, podľa ktorého sa žalobca mal oboznámiť s obsahom\ndokumentu, avšak tento odmietol prevziať, čo deklarujú i podpisy 3 svedkov. V súvislosti s neuvedením\nkonkrétneho ustanovenia vyhlášky v písomnom upozornení odvolací súd poukázal na bod 13. tohto\nodôvodnenia. Odvolací súd uzavrel, že písomné vyhotovenie výpovede zo 14. januára 2022, písomné\nupozornenie z 12. októbra 2021 ako i z 3. decembra 2021 neobsahujú žiadne skutkové, obsahové a\nformálne nedostatky, ktoré by zapríčinili ich neplatnosť.\n16. V priebehu konania na odvolacom súde žalobca tiež navrhol doplnenie dokazovania znaleckým\ndokazovaním ohľadom preukázania zdravotnej dokumentácie a zdravotného stavu žalobcu s tým, aby\nznalec z odboru BOZP v spolupráci so znalcom z odboru farmácia preverili, či u žalobcu v rozhodnom\nčase existovalo zvýšené zdravotné riziko pri dlhodobom výkone práce - pri vedení autobusu s prekrytými\nhornými dýchacími cestami s respirátorom FFP2, alebo rúškom a či by takéto dlhodobé prekrývanie\npočas pracovnej doby mohlo mať vplyv na zníženie schopnosti koncentrácie a pozornosti, či dokonca\nbdelosti vodiča autobusu počas výkonu práce - vedenia autobusu. Ak by sa vyššie uvedené riziká a\nkontraindikácie potvrdili, v takom prípade zamestnanec nemohol zaviniť porušenie pracovnej disciplíny,\nkeďže by mohol svojím zdravotným stavom ohroziť život a zdravie cestujúcich a ostatných účastníkov\ncestnej premávky. Odvolací súd nevzhliadol dôvod pre relevantnosť návrhu na doplnenia navrhovaného\ndokazovania. Žalobca v rozhodnom období (rok 2021 a začiatok roka 2022) tvrdil existenciu jeho\nzdravotných problémov v príčinnej súvislosti so šoférovaním autobusu s rúškom, avšak túto skutočnosť\nzamestnávateľovi nijako nepreukázal. Zároveň žalobca sám vyhlásil, že ani vyšetrujúcemu lekárovi,\nku ktorému ho vyslala žalovaná za účelom zistenia jeho spôsobilosti na výkon práce vodiča ,svoje\nsymptómy neuviedol. Taktiež uviedol, že ani k inému posudkovému lekárovi v rozhodnom období\nnešiel, keď v tom čase platné predpisy, závrate ako výnimku z nosenia rúška neuvádzali. Preto podľa\nnázoru odvolacieho súdu požiadavka na doplnenie dokazovania preskúmaním zdravotnej dokumentácie\nnemohla byť opodstatnená, keď v tomto konaní ani nebolo preukázané, že žalobca v danom čase bol\nvyšetrený lekárom (nejakým iným lekárom, akýmkoľvek lekárom), ktorý by deklaroval jeho zdravotný\nstav v príčinnej súvislosti s nosením rúška počas šoférovania autobusu, ktorý záznam by bol následne\nevidovaný v jeho zdravotnej dokumentácii. Rovnako tak v súvislosti s preskúmaním zdravotného stavu\nžalobcu odvolací súd taktiež uviedol, že táto požiadavka v tomto čase už nemôže byť objektívnou,\npretože v dôsledku takého časového odstupu - troch až štyroch rokov od rozhodného obdobia (rok 2021\naž začiatok roka 2022), mohlo dôjsť u žalobcu k akejkoľvek zmene zdravia, ktorá by bola spôsobilá mať\nvplyv (skresliť) i na preukazovanie zdravotného stavu žalobcu v rozhodnom období. S poukazom na\nuvedené odvolací súd návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania vyhovieť nemohol.\n17. Odvolací súd z uvedených dôvodov vyhodnotil odvolanie ako dôvodné a v zhode s námietkami\nžalovanej dospel k záveru, že napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia ohľadom neplatnosti bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku žalovanej,\nktorý odvolací súd vyhodnotil ako platný. Po doplnení dokazovania, námietky vznesené v konaní\nžalobcom vyhodnotil ako nedôvodné.\n18. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie podľa §\n420 písm. f) CSP a podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Žalobca prípustnosť dovolania podľa §\n420 psím. f) CSP videl a namietal v tom, že odvolací súd prijal ako fakt ničím nepodložené skutkové\ntvrdenia žalovanej bez akejkoľvek potreby bližšieho vysvetlenia, overenia a preukázania žalovaným;\n\nsvoje skutkové a právne závery založil na vlastných hypotézach a domnienkach, ktoré nemajú reálnu\noporu vo vykonanom dokazovaní a ignoroval také skutočnosti, ktoré oporu v spise majú; vo výroku\nnapadnutého rozhodnutia neuviedol, že zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu\nabstraktnej kontroly ústavnosti konkrétne uvedených ustanovení príslušnej vyhlášky ÚVZ SR, pričom\nv samotnom odôvodnení nepresvedčivým spôsobom odôvodnil prečo odvolacie konanie neprerušil\na nesprávne uviedol, že by žalobca neuviedol konkrétnu vyhlášku a jej ustanovenia; založil svoje\nrozhodnutie na protirečivých a vnútorne nekonzistentných záveroch, ktoré zároveň aj ignorujú povinnosť\nsúdu prihliadať na žalobcom namietanú absolútnu neplatnosť časti pracovného poriadku žalovanej ex\nofficio a nevykonal žalobcom navrhované návrhy na vykonanie dokazovania.\n18.1. Dovolateľ navrhol odklad právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodov hodných\nosobitného zreteľa, za ktoré označil predpoklad úspešnosti dovolania.\n19. Žalovaná k podanému dovolaniu uviedla, že ho považuje za nedôvodné v celom rozsahu a\nnavrhla, aby ho dovolací súd zamietol. Námietky žalobcu považovala za neopodstatnené, k čomu rozvila\nrozsiahlu argumentáciu, v ktorej sa stotožnila so závermi odvolacieho súdu. S návrhom na odklad\nprávoplatnosti napadnutého rozhodnutia vyjadrila nesúhlas.\n20. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\n21. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n22. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n23. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n24. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu.\n25. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n26. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n27. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n28. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu platí, že dovolací súd najprv skúma prípustnosť\ndovolania z dôvodu zmätočnosti a až ak namietaný dôvod podľa § 420 CSP preukázaný nie je,\npristúpi subsidiárne dovolací súd k prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho v správnosti právneho\nposúdenia veci (§ 421 CSP). Dovolací súd však s ohľadom na obsah dovolania v tejto veci pristúpil k\nposúdeniu a rekapitulácii argumentov dovolateľa v celistvosti, keďže tento vyvodil prípustnosť dovolania\nz § 420 písm. f) CSP a aj z § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, avšak v dovolaní tieto dovolacie dôvody\nobsahovo neoddelil.\n29. Dovolateľ v rámci dovolacích dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a)\na b) CSP uviedol a namietal, že žalovaná absolútne nijakým spôsobom hodnoverne nepreukázala\nprečo údajne nebolo technicky možné autobusy upraviť spôsobom, kde by bola oddelená kabína v\nrozhodnom období, čo odvolací súd bez akéhokoľvek presvedčivého dôvodu prevzal za fakt. Nemožnosť\nrealizovať takéto riešenie v praxi taktiež nebola preukázaná zo strany žalovanej, čo dovolateľ označil\nza neúčinne popreté skutkové tvrdenie, čo podľa jeho názoru odvolací súd ignoroval. Uvedené\nnezodpovedá povinnosti žalovanej ako zamestnávateľa zabezpečiť vhodné pracovné podmienky pre\nzamestnancov podľa Zákonníka práce, kde zároveň nebolo reflektované na skutočnosť, že žalobca\nžalovanej opakovane uvádzal svoje zdravotné problémy, na základe ktorých nebolo pre neho možné\ndlhodobé nosenie respirátora/rúška. Neprihliadnutie na neúčinne popreté skutkové tvrdenia považuje\ndovolateľ za porušenie práva na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a porušenie rovnosti\nstrán sporu.\n29.1. Dovolateľ zastal názor, že povinnosť žalobcu dlhodobo vykonávať prácu s prekrytými hornými\ndýchacími cestami a to najprv len respirátorom a potom rúškom, je povinnosťou neprimeranou a teda\npovinnosťou v rozpore s princípom proporcionality. V danom kontexte dovolateľ poukázal na možnosť\nústavnoprávneho prieskumu vtedy „platnej“ vyhlášky ÚVZ SR s Ústavou SR a to prerušením konania s\niniciovaním konania o abstraktnej kontroly ústavnosti.\n29.2. Dovolateľ ďalej uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nekonzistentné a protirečivé v časti,\nv ktorej tento uviedol, že zamestnávateľovi „neprináleží“ skúmať proporcionalitu opatrení. Dovolateľ s\ndaným vyjadril nesúhlas a to z dôvodu, že zamestnávateľ opatrenie prevzal do Pracovného poriadku\nbod 4.5.4. q), pričom však zamestnávateľ nebol oprávnený vyžadovať prekrývanie horných dýchacích\nciest a toto sankcionovať, mohol len upozorniť na možné porušenie protipandemických opatrení ÚVZ\nSR a podať oznámenie príslušnému RÚVZ. Dané úvahy odvolacieho súdu označil za vymykajúce sa a\npopierajúce obsah a účel zákonnej ako aj ústavnej ochrany zamestnancov.\n29.3. Dovolateľ označil pochybenie na strane odvolacieho súdu v kontexte zdravotného stavu žalobcu,\nkedy tento tvrdil diagnostikovanú dýchavičnosť. Odvolací súd teda podľa dovolateľa pochybil, keď\nodmietol vykonať žalobcom navrhované dokazovanie v tomto smere a toto odmietol s tým že uvedené\nskutočnosti žalobca neuviedol posudkovému lekárovi zabezpečenému zamestnávateľom, ktorý ani\nnemal v dispozícií zdravotnú dokumentáciu žalobcu. Znalecké dokazovanie by bolo podľa odvolacieho\nsúdu v tomto smere zložité ba až nemožné vzhľadom na odstup času. Dovolateľ vyjadril nespokojnosť\ns daným postupom odvolacieho súdu a uvedené označil za porušenie jeho práva na spravodlivé súdne\nkonanie.\n29.4. Dovolateľ vyjadril nesúhlas s odôvodnením platnosti sporného bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku\nžalovanej a označil stotožnenie sa odvolacieho súdu s argumentáciu žalovanej za nepresvedčivé.\nDovolateľ uviedol, že bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku nevytvára žiadne pracovné podmienky, preto\nje rozporný s § 84 ods. 2 ZP. Dovolateľ namietol neplatnosť (§ 37 a § 39 OZ), nedostatočnú určitosť\na zrozumiteľnosť a nepredvídateľnosť bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku. Odvolací súd porušil práva\ndovolateľa tým, že na uvedené ex offo neprihliadol a v rozhodnutí na to nijako relevantne a presvedčivo\nnereagoval.\n29.5. Dovolateľ namietol porušenie ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tom zmysle, že je\nznáme, že dôvod skončenia pracovného pomeru výpoveďou musí byť skutkovo a právne vymedzený tak,\naby nebol zameniteľný s iným výpovedným dôvodom. Odvolací súd podľa názoru dovolateľa nesprávne\n\nzľahčoval a ospravedlňoval nezrovnalosti uvedené vo výpovedi žalovanej zo 14. januára 2022, písomné\nupozornenie z 12. októbra 2021 a písomné upozornenie z 3. decembra 2021, ktoré môžu tiež spôsobovať\nneplatnosť skončenia pracovného pomeru. Dovolateľ uviedol, že písomné upozornenie z 12. októbra\n2021 nie je dostatočne jasne skutkovo vymedzené, preto je neplatné, na základe čoho nemohlo byť\npodkladom pre výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP.\n29.6. Dovolateľ ďalej namietol nedostatočné skutkové vymedzenie obsahu výpovede podľa § 61 ods. 2\nZP a to z dôvodu, že vo výpovedi nie je uvedený konkrétny dátum prvého údajného porušenia pracovnej\ndisciplíny menej závažným spôsobom a absentuje aj konkrétny odkaz na konkrétne ustanovenie\nvyhlášky, ktoré mal žalobca svojím konaním porušiť.\n29.7. Dovolateľ vyjadril nesúhlas a namietol neústavnosť konkrétnej vyhlášky a jej paragrafov v kontexte\ntvrdenia, že ÚVZ SR v danom prípade nemal právomoc určiť medze výkonu základných práv a slobôd,\nčo prináleží len zákonodarcovi, ktorý to nemôže delegovať keď stanovoval plošnú povinnosť prekrývať\nľuďom horné dýchacie cesty. V danom čase vydané vyhlášky ÚVZ SR označil za nulitné, a preto nemohlo\nbyť na ne odkazované v kontexte dôvodov výpovede danej žalobcovi. V danej súvislosti dovolateľ vyjadril\nnesúhlas so záverom odvolacieho súdu, že v prípade derogovania vyhlášok ÚVZ SR by toto malo\núčinky ex nunc a nie ex tunc. Odvolací súd sa podľa názoru dovolateľa s jeho argumentami v danom\nsmere nezaoberal a len uviedol, že nálezy ústavného súdu majú vždy iba účinky ex nunc, čo označil\nza formalistické.\n29.8. Dovolateľ ďalej argumentoval a vyjadril názor, že len zákon mohol udávať povinnosť prekrytia\nhorných dýchacích ciest s na to naviazanými správnymi deliktami pri nedodržiavaní tejto povinnosti, kde\nvšak táto povinnosť bola udávaná vo vyhláškach ÚVZ SR, čo je v zmysle čl. 49 Ústavy SR celkom zjavne\nneprípustné. Ďalej sa dovolateľ zaoberal hybridnými správnymi aktami a skutočnosťou, že táto forma\nmá vyplývať z obsahu a nie z označenia rozhodnutia/opatrenia/vyhlášky. Dovolateľ v danom kontexte\nnaviazal na skúmanie nulity individuálnych správnych aktov a hybridných správnych aktov.\n30. Dovolací súd úvodom posúdenia prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 421 CSP poukazuje na\nrozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 7/2023 z 28 septembra 2023(v Zbierke\npod č. 60/2023), kde právna veta znie: „Zo základného práva na súdnu ochranu vyplýva povinnosť\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky posúdiť prípustnosť dovolania podaného v civilnom sporovom\nkonaní pre nesprávne právne posúdenie veci nielen z hľadiska zákonom predpokladaného dôvodu,\nktorý dovolateľ výslovne v dovolaní označil, ale skúmať ju aj podľa ostatných dôvodov prípustnosti\nuvedených v § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku.“, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. I. ÚS 75/2021 z 30. novembra 2021 (v Zbierke pod č. 56/2021), kde právna veta\nznie: „I. Ak najvyšší súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu z dôvodu, ktorý dovolateľ neuplatnil, ale\nktorý najvyšší súd sám z jeho obsahu vyvodil, konal v rozpore s § 440 CSP i s ústavným imperatívom\nkonať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2\nods. 2 ústavy). Týmto procesným excesom najvyšší súd zasiahol do základného práva na súdnu\nochranu a práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľky, ktorá stála na opačnej procesnej strane.“,\nrozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 438/2022 z 24. novembra 2022\n(v Zbierke pod č. 48/2022), kde právna veta znie: „Pokiaľ dovolací súd v rozpore s ustanovením §\n431 Civilného sporového poriadku vymedzí dovolací dôvod zmätočnosti namiesto dovolateľa, uvedený\npostup možno charakterizovať ako postup, ktorý je v priamom rozpore s princípmi právnej istoty a\nprocesnej zodpovednosti strán v spore za ochranu svojich práv, a tým aj ústavne neudržateľný. Riešenie\nv dovolaní nastolenej právnej otázky prichádza do úvahy v zásade len v rámci dovolacieho dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia. Pokiaľ preto dovolací súd v dovolaní, ktoré vyhodnotil ako podané z\ndôvodu zmätočnosti, formuluje odpovede na právne otázky predložené dovolateľom, jeho postup možno\noznačiť rovnako za ústavne neudržateľný.“ Ďalej možno poukázať napr. na rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 277/2021 z 30. septembra 2021.\n30.1. Z uvedených záverov Ústavného súdu SR teda možno vyvodiť povinnosť dovolacieho súdu\nskúmať dovolanie z hľadiska jeho obsahu ako celku a to v rámci argumentácie dovolateľa, avšak\npovinnosť dovolacieho súdu abstrahovať právne otázky dovolateľa uvádzané v texte dovolania podľa\nargumentácie dovolateľa vo vzájomných súvislostiach a v kontexte predchádzajúcich rozhodnutí súdov\nnižších inštancií v tej ktorej veci nie je bezbrehá a nemožno činnosťou dovolacieho súdu nahrádzať\n\npovinnosť dovolateľa riadne vymedziť dovolacie dôvody podľa § 431 a § 432 CSP, a to zároveň s\nprihliadnutím na zásadu rovnosti strán konania.\n31. Dovolateľ v podanom dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP,\navšak z celého obsahu dovolania nie je možné vyvodiť, ktoré konkrétne právne otázky dovolateľ k\nich riešeniu kladie dovolaciemu súdu v rámci dovolacieho prieskumu podľa § 421 CSP, teda nie je zo\nstrany dovolateľa možné určiť a to v žiadnej miere, od ktorej právnej otázky (či otázok) malo závisieť\nrozhodnutie odvolacieho súdu, kde sa pri ich riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, či ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (prípadne\nktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne). Z obsahu dovolania je s určitosťou možné dospieť\nk záveru, že dovolateľ s rozhodnutím odvolacieho súdu nie je spokojný a že s ním nesúhlasí, kde\nrozvíja svoje tvrdenia a úvahy v rozmedzí od možnosti úpravy autobusov žalovanej ako zamestnávateľa,\ncez možnosť abstraktnej kontroly ústavnosti až po analýzu vyhlášok ÚVZ SR z hľadiska ich obsahu,\nformy a označenia, resp. hybridnosti správnych aktov. Zároveň dovolateľ namietol vadnosť rozhodnutia\nodvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, kde toto vyplývalo z obsahu\ndovolania z totožných námietok a tvrdení, ako dovolanie prípustné podľa § 421 CSP. Dovolateľ v rámci\nsvojich dovolacích tvrdení úvodom dovolania - časť II (strana 2. dovolania) označil všetky svoje dovolacie\nnámietky ako námietky nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu, toto zároveň priebežne\ntvrdil aj v ďalšom texte dovolania. Uvedené námietky a tvrdenia dovolateľa zhrnul dovolací súd v bodoch\n29. až 29.8. tohto rozhodnutia.\n32. Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, že aby na základe dovolania podaného podľa\nustanovenia § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu\ndovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods.\n1 CSP), musia byť najskôr splnené predpoklady prípustnosti dovolania, zodpovedajúce niektorému\nzo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho\nsúdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie\ndovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až §\n435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a\n8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania, či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o\nprípustnosti dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, dôsledne odlišuje\nprípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n33. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má teda mimoriadny\nvýznam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v\ndovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len\notázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie\ntohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj\no otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\nRelevantný je v tomto smere aj judikovaný právny záver ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 172/03), v\nzmysle ktorého „ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípade zrušil, porušil by základné právo\nna súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane“. Aj z ďalších rozhodnutí ústavného\nsúdu (napr. nálezy sp. zn. I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) vyplýva požiadavka na náležité posúdenie\ndovolania vo vzťahu k jeho prípustnosti - „pri posudzovaní toho, či dovolateľ dostatočne vymedzí právnu\notázku, je potrebné, aby sa najvyšší súd pokúsil autenticky porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako\ncelku, ale na druhej strane nesmie ani dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o\nprávnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi\ndokonalú formuláciu právnej otázky“.\n34. Dovolací súd teda z hľadiska posúdenia, či dovolateľ riadne a v súlade so zákonom a rozhodovacou\npraxou najvyššieho súdu definoval a špecifikoval právnu otázku, ktorej vyriešenie dovolaním požaduje\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, dospel k záveru, že dovolateľ nešpecifikoval a neurčil právnu otázku\n(prípadne otázky), ktoré by mali byť predmetom dovolacieho prieskumu (podľa § 432 ods. 1 a 2 CSP),\nkeď v rámci obsahu dovolania len zopakoval svoje dovtedajšie tvrdenia, či právne názory naviazané na\nskutkový stav, pričom právnu otázku položenú pre dovolací prieskum nebolo možné vyvodiť.\n\n35. Dovolací súd sa preto z hľadiska námietok dovolateľa rekapitulovaných v bodoch 29. až 29.8. tohto\nrozhodnutia, totožných pre dovolací dôvod podľa § 420 CSP aj § 421 CSP, zaoberal prípustnosťou\ndovolania a preskúmaním, či podľa tvrdení dovolateľa skutočne na strane odvolacieho súdu podľa § 420\npísm. f) CSP prišlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorým by strane bolo znemožnené,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n36. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n37. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a)\nzásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to\nv takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou\npráva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich\npráv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované\nprávnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady\nsúdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na\nspravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj\nporušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo\nna verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie\nrovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a\nna rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia\nspravodlivosti).\n38. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n39. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho\nsúdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,\n8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti\nargumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na\nspravodlivý proces.\n40. Dovolateľom označené dovolacie námietky a k tomu prislúchajúce tvrdenia dovolací súd zhrnul\nv bodoch 29. až 29.8. tohto rozhodnutia, pričom sú jednotlivé námietky vzájomne argumentačne\n\nprepojené. Dovolateľ za dovolací dôvod označil a uviedol, že odvolací súd ignoroval a nijako sa\nnezaoberal skutočnosťou, že žalovaná neosvedčila, prečo nebolo údajne možné technicky autobusy\nupraviť spôsobom, kde by bola kabína vodiča oddelená a to aj v spojení s tvrdením žalobcu o\nzdravotných problémoch spôsobených mu dlhodobým prekrytím horných dýchacích ciest, s odkazom\nna rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Stk/5/2024 z 23. októbra 2024 (body 7. až\n12. dovolania), tvrdil neprimeranosť povinnosti dlhodobého prekrývania horných dýchacích ciest v\nrozpore s princípom proporcionality a rozporoval oprávnenie zamestnávateľa vyžadovať prekrytie\nhorných dýchacích ciest (body 13. až 19. dovolania), tvrdil svoje zdravotné ťažkosti nedovoľujúce\nmu prekrytie horných dýchacích ciest s tým, že posudkový lekár žalovanej sa k jeho spôsobilosti\nvykonávať prácu s prekrytím horných dýchacích ciest nevyjadril (body 20. a 21. dovolania), zastal\nnázor neplatnosti bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku žalovanej (body 22. až 28. dovolania), vyjadril\nnesúhlas s posúdením dostatočného vymedzenia výpovedného dôvodu a dostatočného konkretizovania\nupozornení na porušenie pracovnej disciplíny - dátum, ustanovenie vyhlášky (body 29. až 32. dovolania),\ntvrdil nulitu vyhlášok ÚVZ SR, kontexte daného rozporoval účinky ex nunc nálezov Ústavného súdu SR\na zastal názor nemožnosti uloženia povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest vyhláškou (body 33.\naž 42. dovolania).\n41. Dovolací súd úvodom považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolacie tvrdenia a argumenty dovolateľa\nsa javia predovšetkým ako jednoduchý nesúhlas so závermi odvolacieho súdu v otázkach, ktoré boli\nod počiatku súdneho konania, prípadne v rámci doplnenia dokazovania na odvolacom súde, zo strany\ndovolateľa prezentované a rozvíjané. Ako už dovolací súd uviedol, z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,\nže k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preskúmal dovolaním napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu a dospel k záveru, že nemožno prisvedčiť tvrdeniu dovolateľa, že odvolací súd sa\ndopustil procesných pochybení v zmysle § 420 písm. f) CSP. Odvolací súd sa v značne rozsiahlej\nmiere (čo je možné badať aj z počtu strán rozhodnutia odvolacieho súdu) zaoberal všetkými tvrdeniami\ndovolateľa (žalobcu) uvádzanými v dovolaní a to v širokom rozsahu, ktorý nie je možné posúdiť inak,\nako zodpovedajúci požiadavkám podľa § 393 ods. 2 CSP v spojení s § 220 ods. 2 CSP. Napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia a súčasne procesný postup\nodvolacieho súdu vedúci k prijatiu záverov prezentovaných v dovolaním napadnutom rozhodnutí\nnevykazuje vady vedúce k porušeniu práva na spravodlivý proces dovolateľa. Odôvodnenie rozsudku\nzodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, je zrozumiteľné a presvedčivé. Z\nodôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na\njednej strane a právnymi závermi na strane druhej a to v spojení s procesným postupom odvolacieho\nsúdu, kedy je z argumentácie odvolacieho súdu zrejmé, ako k prijatým záverom dospel. Z rozhodnutia\nodvolacieho súdu je jednoznačne zrejmé, prečo sa tento nestotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie\n(druhým v poradí) v otázke platnosti bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku, v ktorom kontexte následne\ndoplnil dokazovanie podľa § 383 a § 384 CSP (vyzval strany konania na vyjadrenie, vykonal súdne\npojednávanie, vykonal výsluch svedkov atď.).\n42. Dovolací súd dospel preto k záveru, že procesný postup odvolacieho súdu, ktorý konal v\nzmysle ustanovení a zásad zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, kedy medzitýmny\nrozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol, nemožno považovať za porušenie\npráva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale ani z\nústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa § 420\npísm. f) CSP a žalobca neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý\nby mal za následok porušenie jeho práva na spravodlivý proces. So zreteľom na uvedené dovolací súd\ndovolanie žalobcu odôvodnené § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie,\nktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.\n43. Dovolací súd zároveň dospel k záveru, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b)\nCSP založená nebola a to z dôvodu, že dovolateľ pre dovolací prieskum nevymedzil právnu otázku,\nktorá preto nemôže spĺňať požiadavky kladené na formuláciu právnej otázky a preto dovolanie v časti\nnámietky nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP odmietol podľa\n§ 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.\n\n44. Nakoľko dovolací súd rozhodol o podanom dovolaní tak, že ho podľa § 447 písm. c) CSP a §\n447 písm. f) CSP odmietol, o návrhu dovolateľa na odklad právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu\nsamostatným uznesením nerozhodoval.\n45. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n46. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobca (vodič autobusu) sa domáhal určenia neplatnosti výpovede danej zamestnávateľom podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce pre opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré spočívalo v nedodržiavaní povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest počas prepravy cestujúcich v čase pandémie COVID-19, upravenej v pracovnom poriadku. Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom výpoveď vyhlásil za neplatnú, odvolací súd po doplnení dokazovania rozsudok zmenil a žalobu zamietol s tým, že sporné ustanovenie pracovného poriadku je platné, výpoveď aj predchádzajúce písomné upozornenia boli skutkovo nezameniteľne vymedzené a zamestnanec nepreukázal zdravotnú výnimku z povinnosti nosiť rúško. Žalobca podal dovolanie podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, v ktorom namietal najmä nevykonanie navrhovaného znaleckého dokazovania, neprimeranosť povinnosti nosiť rúško, neplatnosť pracovného poriadku, nedostatočné vymedzenie výpovedného dôvodu a nulitu vyhlášok ÚVZ SR. Najvyšší súd dovolanie odmietol: v časti podľa § 420 písm. f) CSP podľa § 447 písm. c) CSP, pretože odvolací súd sa so všetkými námietkami rozsiahlo a preskúmateľne vysporiadal a jeho postup nevybočil zo zákonného ani ústavného rámca, a v časti podľa § 421 CSP podľa § 447 písm. f) CSP, pretože dovolateľ nevymedzil žiadnu právnu otázku, ale len zopakoval svoje tvrdenia a nesúhlas s rozhodnutím. Dovolací súd zdôraznil, že povinnosť skúmať dovolanie podľa jeho obsahu nemôže nahrádzať povinnosť dovolateľa riadne vymedziť dovolacie dôvody.", "pravna_veta": "Povinnosť dovolacieho súdu skúmať prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP z hľadiska obsahu dovolania ako celku nie je bezbrehá; činnosťou dovolacieho súdu nemožno nahrádzať povinnosť dovolateľa riadne vymedziť dovolacie dôvody podľa § 431 a § 432 CSP, a to aj s prihliadnutím na zásadu rovnosti strán. Ak dovolateľ v dovolaní iba zopakuje svoje doterajšie tvrdenia a právne názory naviazané na skutkový stav a nemožno z neho vyvodiť, od ktorej právnej otázky záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP sa odmietne podľa § 447 písm. f) CSP. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa, že došlo k vade zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie dovolacieho súdu, že k procesnej vade skutočne došlo, pričom jednoduchý nesúhlas so závermi odvolacieho súdu, ktorý sa so všetkými námietkami strany riadne a preskúmateľne vysporiadal, takúto vadu nezakladá.", "ustanovenia": ["§ 420 písm. f) CSP", "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "§ 431 CSP", "§ 432 CSP", "§ 440 CSP", "§ 447 písm. c) CSP", "§ 447 písm. f) CSP"], "vygenerovane": "2026-10-24", "vyrok_vztahy": [{"sz": "8CoPr/2/2024", "guid": "f27ae3ac-4c4e-4f73-a5bb-e20ed477219a:9a922ad7-8dfc-414e-ad86-7e94eb382375", "vztah": "zamietnute"}], "klucove_pojmy": ["prípustnosť dovolania", "právna otázka", "vymedzenie dovolacieho dôvodu", "právo na spravodlivý proces", "neplatnosť výpovede", "menej závažné porušenie pracovnej disciplíny", "pracovný poriadok", "odôvodnenie rozhodnutia"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [{"guid": "ussr:cf267b40-5be9-4a96-9ced-a95d4f1b048b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.7.2023.3", "spisova_znacka": "III. ÚS 7/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 7/2023 z 28. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-28", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.7.2023.3"}, {"guid": "ussr:61eff706-1c19-4e88-9041-e82b795fe946", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.438.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 438/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 438/2022 z 24. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.438.2022.2"}, {"guid": "ussr:16deee41-196d-4fc8-8782-f7017f9a8fa4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 8. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-08", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2"}, {"guid": "ussr:8c2681be-db07-4d57-9a04-2b6d1efd23ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2021 z 1. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-01", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2"}, {"guid": "ussr:e27d507c-bfc7-4dfc-8e54-e7f443f07aa8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.75.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 75/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/2021 z 30. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.75.2021.2"}, {"guid": "ussr:fb661487-a46e-477b-8b10-a25281849ed2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.277.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 277/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 277/2021 z 30. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.277.2021.2"}, {"guid": "ussr:43dd9506-5602-41ec-8c6e-67d4a0456e72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.2.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2021 z 24. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.2.2021.2"}, {"guid": "ussr:0b9eb070-33a2-44a3-b12b-3d4ba443dfc2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.22.2020.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2020 z 14. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-14", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.22.2020.2"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "d03fdd75-8d96-4f8b-a8b3-9b5fff77e868:001fc468-3d2f-4ae6-b8a9-2ff32c65ed33", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5710211652.1", "spisova_znacka": "7Cdo/95/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/95/2017 z 28. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-28", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5710211652.1"}, {"guid": "55dd3a62-00a9-4ea3-851c-04bf14e86f1a:74ee8086-fac1-4c37-b050-733a8aec7718", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:1021201895.1", "spisova_znacka": "4Stk/5/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Stk/5/2024 z 23. 10. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-10-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:1021201895.1"}, {"guid": "1eec2438-fa60-417e-8eea-68df92e67813:6398e2c1-d5f8-4ddb-8c10-5d91c573667b", "ecli": null, "spisova_znacka": "8CoPr/2/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/2/2024 z 27. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-02-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1eec2438-fa60-417e-8eea-68df92e67813:6398e2c1-d5f8-4ddb-8c10-5d91c573667b"}], "citovane_v": []}