{"guid": "5e806ec4-b255-4e08-87b8-ebea60193a19:258cedf0-ef7f-4a77-885d-3f673b0172af", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:4124204330.1", "spisova_znacka": "4Cdo/153/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/153/2025 z 29. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2026, sp. zn. 4Cdo/153/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:4124204330.1", "identifikacne_cislo": "4124204330", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Nora Halmová", "datum_vydania": "2026-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Dedenie zo závetu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151o", "nazov": "§ 151o OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151o", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-151o"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-478", "nazov": "§ 478 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-478", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-478"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-151o", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-478"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/258cedf0-ef7f-4a77-885d-3f673b0172af", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:4124204330.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:4124204330.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:4124204330.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/153/2025\n4124204330\n29. 04. 2026\nJUDr. Nora Halmová\nECLI:SK:NSSR:2026:4124204330.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Halmovej a\nsudcov JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Ivety Sopkovej, v spore žalobcu O. A., narodeného XX. S. XXXX,\nA. XX, právne zastúpený advokátkou Mgr. Ivetou Števkovou, Levice, Ul. J. Jesenského 762/15, proti\nžalovaným 1/ C. J., narodenej X. W. XXXX, A. X, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou BIZOŇ\n& PARTNERS, s. r. o., Bratislava, Laurinská 4, IČO: 36 833 533, 2/ S. A., narodenej XX. L. XXXX, A.\nXX, 3/ A.. W.. G. A. M., narodenej X. F. XXXX, P., A.. X.. Š. X, o určenie neplatnosti závetu v časti\nvecného bremena, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 8C/34/2024, o dovolaní žalovanej 1/\nproti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 3. júna 2025 sp. zn. 12Co/56/2024, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalobca má voči žalovanej 1/ n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nŽalovaná 2/ a žalovaná 3/ nemajú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“, alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo 16.\noktóbra 2024 č. k. 8C/34/2024-214 rozhodol tak, že závet, ktorý spísal poručiteľ O. A., narodený XX.\nW. XXXX, zomretý XX. L. XXXX, naposledy bytom A. X, pred Notárskym úradom vo Vrábľoch, notárky\nJUDr. Heleny Rozborovej, dňa 16. júna 2021, notárskou zápisnicou sp. zn. N 137/2021, Nz 17671/2021,\nNCRza 3551/2021, NCRIs 18168/2021, bol v časti uloženia povinnosti O. A., narodenom XX. S. XXXX,\nbytom A. XX, zriadiť spolužijúcej osobe C. J., narodenej X. W. XXXX, bytom A., právo doživotného\nužívania v rodinnom dome súpisného čísla 4 na parc. č. XXX/X, ako aj parc. č. XXX/X a XXX/X vedených\nna liste vlastníctva č. XXX pre k. ú. A., v celosti, neplatný (I.), žalobcovi súd priznal voči žalovanej 1/\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením vydaným\npo právoplatnosti tohto rozsudku (II.) a žalobcovi súd voči žalovanej 2/ a 3/ nárok na náhradu trov\nkonania nepriznal (III.). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 151o ods. 1, § 476 ods.\n1 a 2, § 476d, § 477, § 478, § 473 ods. 2 a 3, § 480, § 35 ods. 2, § 39, § 3 ods. 1 zákona č.\n40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 194 ods. 1 a 3 zákona č.\n161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), § 137 písm. d), § 111 ods. 3, §\n105 ods. 1 a § 110 ods. 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),\n§ 17 ods. 1 prvá veta po čiarku, § 29 ods. 1 a § 30 ods. 1 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej\npodobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon\no e-Governmente) (ďalej len „zákon 305/2013 Z. z.“) a vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že\nporučiteľ, O. A., narodený XX. W. XXXX, naposledy bytom A. X, otec žalobcu a žalovaných 2/ a 3/,\ndruh žalovanej 1/, zomrel XX. L. XXXX. Ako dedičia zo zákona v I. dedičskej skupine prichádzali do\núvahy deti poručiteľa - žalobca a žalované 2/ a 3/. Dedičské konanie bolo vedené na základe poverenia\n\nOkresného súdu Nitra na Notárskom úrade Heleny Rozborovej pod sp. zn. 25D/24/2023, D not 26/2023.\nNa základe lustrácie v Notárskom centrálnom registri závetov bolo zistené, že poručiteľ zanechal závet\na listinu o vydedení. V listine o vydedení a v závete spísanej formou notárskej zápisnice N 137/2021,\nNz 17671/2021, NCRza 3551/2021, NCRls 18168/2021 dňa 16. júna 2021, na Notárskom úrade v\nNitre JUDr. Heleny Rozborovej, notárom, so sídlom vo Vrábľoch, Hlavná č. 1221, poručiteľ vyhlásil,\nže sa rozhodol pre prípad svojej smrti vydediť v celosti dcéry - žalované 2/ a 3/ z toho dôvodu, že\no neho, ako o svojho otca, trvalo neprejavovali opravdivý záujem, ktorý by ako deti mali prejavovať,\nnenavštevovali ho, pri jeho narodeninách a meninách si na neho nespomenuli, ani na žiadne sviatky,\nsprávali sa voči nemu v rozpore s dobrými mravmi. Dôsledky vydedenia sa mali vzťahovať aj na ich\npotomkov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa rozhodol spísať závet, podľa ktorého poručiteľ zanechal\nvšetok svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorý v čase smrti bude vlastniť, svojmu synovi - žalobcovi\ns tým, že bol povinný zriadiť jeho spolužijúcej osobe C. J., narodenej X. W. XXXX, bytom XXX XX A.,\nprávo doživotného užívania v rod. dome s. č. X na parc. č. XXX/X, ako aj parc. č. XXX/X a XXX/X\nvedených na LV č. XXX pre k. ú. A. v celosti, pokiaľ ku dňu jeho smrti bude jeho spolužijúcou osobou. V\ndedičskom konaní po poručiteľovi dedičia - žalované 2/ a 3/ súhlasili s listinou o vydedení. Uznesením z\n31. januára 2024 bolo dedičské konanie prerušené a dedič - žalobca bol odkázaný, aby v lehote jedného\nmesiaca od právoplatnosti tohto uznesenia podal žalobu na Okresný súd Nitra o určenie, že závet,\nktorý spísal poručiteľ 16. júna 2021 na Notárskom úrade vo Vrábľoch, bol v časti zriadenia vecného\nbremena spolužijúcej osobe C. J., narodenej X. W. XXXX, týkajúce sa práva doživotného užívania\nv rodinnom dome č. X na parc. č. XXX/X a XXX/X vedených na LV č. XXX pre k. ú A., neplatný.\nUznesenie o prerušení konania notárka doručovala listinne. Právny zástupca žalovanej 1/ Mgr. Miklóssy\nprevzal uznesenie osobne na notárskom úrade 31. januára 2024. Listová zásielka adresovaná právnej\nzástupkyni žalobcu, Mgr. Števkovej, sa vrátila na notársky úrad ako neprevzatá v odbernej lehote 23.\nfebruára 2024. Následne notárka doručila zásielku právnej zástupkyni žalobcu elektronicky 27. februára\n2024. Na základe toho bol na prvopise uznesenia o prerušení konania vyznačený deň právoplatnosti 14.\nmarca 2024. Doložka právoplatnosti bola elektronicky právnej zástupkyni žalobcu doručená 15. marca\n2024. Prípustnosť žaloby s poukazom na § 137 písm. d) CSP podľa súdu prvej inštancie vyplývala z § 194\nods. 1 CMP, keďže žalobca bol v dedičskom konaní odkázaný na podanie predmetnej žaloby v lehote 1\nmesiaca. Súd prvej inštancie v tomto smere uviedol, že notárka pôvodne doručovala právnej zástupkyni\nžalobcu uznesenie v listinnej forme prostredníctvom poštového podniku a následne po tom, ako sa\nvrátila zásielka ako neprevzatá v odbernej lehote, notárka zaslala uznesenie právnej zástupkyni žalobcu\naj elektronicky. Súd prvej inštancie poukázal na to, že orgány verejnej moci, medzi ktoré patrí aj súd a\nrovnako aj notár v postavení súdneho komisára, sú povinné uplatňovať výkon verejnej moci elektronicky\n(§ 17 ods. 1 zákona č. 305/2013 Z. z.). Ojedinelé výnimky z uvedenej povinnosti ustanovuje zákon iba\nv § 17 ods. 1 písm. a) až c) a v § 17 ods. 4 zákona č. 305/2013 Z. z., pričom na vzniknutú situáciu\nsa žiadna z nich nevzťahovala. Vyplývalo to aj z § 2 ods. 3 zákona č. 305/2013 Z. z., Civilný sporový\nporiadok taktiež v § 105 priorizuje elektronické doručovanie podľa zákona č. 305/2013 Z. z. Poukázal\naj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. júna 2019 sp. zn. 3Obdo/35/2019, publikované pod R\n36/2019. Rovnako najvyšší súd posudzoval účinnosť doručovania v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/124/2021.\nĎalej súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/2023 z 2. februára\n2023 a nález sp. zn. IV. ÚS 266/2023 z 10. augusta 2023 s tým, že v prípade, ak súdy aprobovali\nlistinné doručovanie ako rovnocenné s elektronickým, resp. účinné, išlo o prípady, kedy bola listina\nreálne doručená adresátovi, teda nejednalo sa o doručenie fikciou. Inak povedané účinky listinného\ndoručenia osobe, ktorej má inak orgán verejnej moci povinnosť doručovať elektronicky, boli priznané\nv prípade, ak túto písomnosť adresát prevzal. Súd prvej inštancie v tejto otázke dospel k záveru, že\nv danej veci právna zástupkyňa neprevzala zásielku a táto sa vrátila notárke, preto sa nemohla s\ndoručovanou písomnosťou oboznámiť a v jej zmysle uplatniť právo - podať žalobu. Právna zástupkyňa\nmohla vzhľadom na ust. § 105 CSP a ust. § 17 zákona č. 305/2013 Z. z. dôvodne očakávať, že jej bude\nrozhodnutie zasielané elektronicky. Zároveň na základe konania notárky legitímne nadobudla dojem,\nže notárka takéto listinné doručovanie nepovažovala za účinné, keď ju notárka e-mailom oboznámila\no neúspešnom doručení a jeho zopakovaní už elektronicky do elektronickej schránky a následne\nzaslala doložku právoplatnosti uznesenia s vyznačenou právoplatnosťou 14. marca 2024. Vzhľadom\nna uvedené, súd za účinné doručenie uznesenia žalobcovi považoval deň doručenia uznesenia do\nelektronickej schránky jeho právnej zástupkyne teda 27. februára 2024, za deň právoplatnosti uznesenia\n14. marec 2024 (ako bolo vyznačené aj na prvopise uznesenia) a žalobu podanú 14. apríla 2024 súdu\nako podanú včas v jednomesačnej lehote plynúcej od právoplatnosti uznesenia. Následne súd prvej\ninštancie posudzoval predmet konania z vecnej stránky. Žalobca žalobu založil na tom, že závet v časti\nobsahujúcej povinnosť žalobcu zriadiť v prospech žalovanej 1/ vecné bremeno spočívajúce v práve\n\ndoživotného užívania zdedených nehnuteľností, predstavovalo neprípustnú podmienku, resp. príkaz\npodľa § 478 Občianskeho zákonníka, t. j. že poručiteľ nezriadil závetom vecné bremeno tak, ako to má na\nmysli § 151o Občianskeho zákonníka. Žalovaná 1/ naopak argumentovala, že formulácia závetu v časti\nvecného bremena, aj keď nebola úplne ideálna, napĺňala požiadavku ust. § 151o ods. 1 Občianskeho\nzákonníka o zriadení vecného bremena poručiteľom, pričom pri výklade závetu ako právneho úkonu\nbolo potrebné vychádzať z vôle poručiteľa. Sporné tak medzi stranami bolo, či bolo poručiteľom v závete\nzriadené vecné bremeno. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že poručiteľ nemohol určiť povinnosť\nresp. podmienku v závete, že dedič zdedí majetok a bol povinný zriadiť vecné bremeno v prospech\ninej osoby. Išlo by o podmienku bez právnych účinkov. Takýto postup zároveň nenapĺňal ustanovenie\no zriadení vecného bremena závetom, keďže musí pristúpiť ešte právny úkon závetného dediča zriadiť\ntoto vecné bremeno niektorým zákonom predpokladaným spôsobom, a to dohoda dedičov schválená\nsúdom alebo zmluva o zriadení vecného bremena. Žalovaná 1/ však ani netvrdila, že v závete bol\nformulovaný príkaz alebo podmienka, ktorá bola vzhľadom na svoj obsah prípustná a spôsobovala\nprávne následky. Podstata jej argumentácie spočívala v tom, že jazykové znenie použité v závete\nprostredníctvom výkladu vôle poručiteľa predstavovalo riadne zriadenie vecného bremena. Zohľadniac\nv rozsudku uvedené východiská výkladu prejavu vôle bol súd prvej inštancie toho názoru, že jazykové\nvyjadrenie vôle poručiteľa zachytené v notárskej zápisnici („je povinný zriadiť ...právo doživotného\nužívania) bolo učinené jednoznačne a jasne. Gramatickým výkladom tohto vyjadrenia, bolo možné\ndospieť iba k záveru, že takto vyjadrená vôľa spočívala v uložení povinnosti závetnému dedičovi zriadiť\nvecné bremeno v prospech družky poručiteľa. Nebolo jednoznačne preukázané, či poručiteľ chcel\nskutočne závetom zriadiť vecné bremeno alebo chcel uložiť povinnosť zriadenia vecného bremena\nsynovi, ako jedinému dedičovi v domnienke, že tento bude jeho vôľu realizovať. Podľa názoru súdu prvej\ninštancie, aj keby bola preukázaná vôľa poručiteľa zriadiť vecné bremeno závetom, zvolená formulácia v\nzávete bola tak jednoznačná, že tvrdená vôľa poručiteľa zriadiť vecné bremeno závetom bola v priamom\nrozpore s jazykovým prejavom a zároveň akceptovaním tvrdení žalovanej 1/ o potrebe výkladu právneho\núkonu cez skutočnú vôľu žalobcu, by došlo k zmene obsahu slovami vyjadreného prejavu vôle. Len\nskutočnosť, že osoba mala vôľu svojím konaním vyvolať zamýšľané účinky, nepostačovala, potrebné\nbolo, aby konkrétny prejav vôle bol vykonaný s náležitosťami, s ktorými právna norma spája vznik\nkonkrétneho práva. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie dospel k záveru, že k zriadeniu vecného\nbremena poručiteľom v závete nedošlo. Uvedený záver nemal vplyv na platnosť zvyšku závetu, ktorý\nspĺňal náležitosti podľa § 476 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd preto žalobe vyhovel. Záverom\nsúd prvej inštancie uviedol, že nevykonal dokazovanie výsluchom notárky, ktorá spisovala závet (ako\nto navrhovala žalovaná 1/), pretože právni nástupcovia poručiteľa, konkrétne žalobca a žalovaná 2/,\nnotárku nezbavili mlčanlivosti v zmysle § 39 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 323/1992 Zb. Notárskeho\nporiadku. Rovnako súd nevykonal výsluch svedkyne C. J., nakoľko žalobca, ktorý ho navrhol, na ňom\nnásledne netrval. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že\nv konaní úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu oba voči žalovanej 1/, pretože žalobca si náhradu\ntrov uplatnil iba voči nej.\n2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj ,,odvolací súd“) rozsudkom z 3. júna 2025 potvrdil rozsudok súdu prvej\ninštancie (I.), žalobcovi voči žalovanej 1/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom\nrozsahu (II.) a žalobcovi voči žalovaným 2/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal\n(III.). Svoje rozhodnutie vecne odôvodnil v súlade s § 387 ods. 2 CSP a dodal, že dospel k záveru o vecnej\nsprávnosti preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie totiž vo veci dostatočne\nzistil skutkový stav a v intenciách platnej právnej úpravy vyvodil z neho i správne právne závery, vykonal\nvo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, vyvodil správne skutkové zistenia, na ktorých aj založil svoje\nrozhodnutie, príslušné ustanovenia podstatné pre právne posúdenie veci interpretoval a aplikoval právne\nsúladným spôsobom, jeho úvahy sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Súd\nprvej inštancie primerane rozumným a okolnostiam danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval i\nna žalovanou 1/ vznášané tvrdenia, na danú vec aplikoval i relevantné hmotnoprávne ustanovenia a\nsvoje rozhodnutie presvedčivo a náležite odôvodnil, zodpovedajúc už i na všetky právne a skutkovo\nvýznamné otázky predkladané žalovanou 1/ v jej odvolaní. Žalovaná 1/ v odvolaní neuviedla žiadne\ntaké skutočnosti, skutkové či právne, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol vysporiadal, pokiaľ boli\npre danú vec relevantné. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal včasnosťou podania žaloby s\npoukazom na lehotu stanovenú v uznesení o prerušení dedičského konania. Správne sa vysporiadal\nv námietkami žalovanej 1/ ohľadne doručovania predmetného uznesenia právnej zástupkyni žalobcu.\nSúd prvej inštancie správne poukázal na uznesenie I. ÚS 49/2023 a nález IV. ÚS 266/2023, z ktorých\nvyplýva, že v prípade, ak súd (alebo iný orgán verejnej moci) má doručovať listiny účastníkovi konania\n\nelektronicky, avšak listiny doručuje prostredníctvom poštového úradu, je možné priznať účinky listinného\ndoručenia iba v prípade, ak došlo k reálnemu doručeniu (adresát zásielku prevzal). Neprichádzala\ndo úvahy fikcia doručenia, ak adresát zásielku neprevzal. Odvolací súd poukázal na to, že dátum\nprávoplatnosti predmetného uznesenia stanovila notárka ako súdna komisárka a žalobca potom správne\nod takto stanoveného dátumu právoplatnosti počítal lehotu na podanie žaloby. Žalobca vo svojom\nvyjadrení k odvolaniu správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/39/2010,\nv ktorom najvyšší súd uviedol, že nesprávne určenie právoplatnosti súdom nemohlo byť na ujmu\núčastníkovi konania. Bol potom jednoznačne správny záver, že žaloba bola podaná včas. Žalovaná 1/\nsa snažila dokázať nedôvodnosť žaloby, resp. platnosť závetu v žalobou napadnutej časti povinnosti\nzriadiť právo doživotného bývania v nehnuteľnosti pre ňu, poukazovaním na výklad závetu z hľadiska\nvôle poručiteľa. Posudzujúc prejavenú vôľu poručiteľa v závete, bol podľa odvolacieho súdu určitý\na zrozumiteľný prejav v tom, že jeho úmyslom bolo odkázať celý svoj majetok žalobcovi a zároveň\nstanoviť povinnosť žalobcu zriadiť právo doživotného bývania žalovanej 1/. Samotný komentár k §\n151o Občianskeho zákonníka pripúšťa, že poručiteľ môže zriadiť závetom, napríklad odkázať jednému\ndedičovi rodinný dom a súčasne pre iného (dediča alebo tretiu osobu) zriadiť doživotné užívacie právo v\nrodinnom dome (Komentár OZ, I. diel, Fekete a spol.) Ak zákon hovorí o tom, že vecné bremeno vzniká\n„na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve“, znamená to, že poručiteľ môže síce\nrozhodnúť o zriadení vecného bremena v prospech niektorého z dedičov alebo v prospech tretej osoby,\njeho vôľa však zaväzuje iba vtedy, ak si dedičia v dohode o vysporiadaní dedičstva nedohodnú niečo iné.\nTitulom pre vznik vecného bremena nebolo v takom prípade v skutočnosti závet, ale dedičská dohoda\nschválená súdom. Ustanovenie o tom, že akékoľvek podmienky pripojené k závetu nemajú právne\nnásledky, bolo odôvodnené snahou, aby dedič nebol obmedzovaný v nástupníctve po poručiteľovi ani\nv nakladaní so zdedeným majetkom v záujme jeho účelného využitia. Žalovaná 1/ v odvolaní uviedla\ntvrdenia, ktoré uviedla i v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, pričom súd prvej inštancie sa so\nvšetkými jej tvrdeniami dôsledne a dostatočne vysporiadal. Odvolací súd zdôraznil, že poručiteľ, O. A., v\npredmetnom závete nezriadil vecné bremeno pre žalovanú 1/ spočívajúce v práve doživotného bývania\nv rodinnom dome, ktorý žalobca na základe závetu zdedil po poručiteľovi. Podľa závetu vecné bremeno\nmal zriadiť pre žalovanú 1/ až žalobca. Logicky až po nadobudnutí dedičstva po poručiteľovi. Poručiteľ\nv závete stanovil iba podmienku/príkaz pre žalobcu. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej\ninštancie o neplatnosti závetu v časti uloženia povinnosti žalobcovi zriadiť pre žalovanú vecné bremeno\nk nehnuteľnosti, keďže príkaz alebo podmienka v závete je neprípustná. O trovách odvolacieho konania\nodvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 1/ (ďalej aj ,,dovolateľka“) dovolanie, ktoré\nodôvodnila s poukazom na ustanovenia § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP.\nUviedla, že súdy vyhoveli žalobe žalobcu, aj keď táto bola podaná po uplynutí zákonnej lehoty. Súdny\nkomisár konanie o dedičstve prerušil a žalobcu odkázal na podanie žaloby v lehote jedného mesiaca od\nprávoplatnosti uznesenia. Uznesenie bolo doručované právnej zástupkyni žalobcu na adresu sídla jej\nadvokátskej kancelárie listinne prostredníctvom pošty 31. januára 2024, pričom táto zásielka sa vrátila\nnedoručená, ako neprevzatá v odbernej lehote 23. februára 2024. Tento deň sa preto mal považovať za\ndeň doručenia uznesenia žalobcovi. Pri dni doručenia uznesenia 23. februára 2024 lehota na podanie\nodvolania proti uzneseniu uplynula a teda toto nadobudlo právoplatnosť 11. marca 2024. Žaloba bola\npodaná na súde až dňa 14. apríla 2024. Súd prvej inštancie sa tým zaoberal v bodoch 47. až 53.\nrozhodnutia. Odvolací súd v bode 28. napadnutého rozhodnutia v podstate len zopakoval dôvody súdu\nprvej inštancie. Žalovaná 1/ považovala rozhodnutie a odôvodnenie súdov ohľadom tejto otázky za\narbitrárne. Aj keď súd prvej inštancie deklaroval, že uplatnil materiálny prístup, opak bol pravdou.\nŽalovaná 1/ súhlasila s tým, že za relevantné možno považovať rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. I. ÚS 49/2023. Súd prvej inštancie a odvolací súd však závery vyplývajúce z citovaného\nrozhodnutia prekrútili tak, že vraj v zmysle iného rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS 266/2023 účinky listinného\ndoručenia možno priznať iba v prípade, ak došlo k reálnemu doručeniu, t. j. adresát zásielku prevzal. Nič\ntaké však z tohto nálezu nevyplývalo, ani súdy neuviedli, z ktorého konkrétneho bodu malo toto vyplývať.\nŽalovaná 1/ bola preto toho názoru, že doručovanie rozhodnutia v listinnej podobe je rovnocenné\nelektronickému doručovaniu a to aj v prípade, keď k doručeniu dôjde fikciou doručenia. Nebolo totiž\nv tomto smere správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že právna zástupkyňa žalobcu neprevzala\nzásielku a táto sa vrátila notárke, „nemohla sa s doručovanou písomnosťou zoznámiť a v jej zmysle\nuplatniť právo - podať žalobu.” Právna zástupkyňa sa mohla s doručovanou zásielkou oboznámiť, stačilo\nsi ju prevziať dostatočne dlhej 18-dňovej úložnej lehote. V konaní nebolo žiadnym spôsobom tvrdené,\n\nprečo zásielka nebola prevzatá, či k tomu došlo z nejakého vážneho ospravedlniteľného dôvodu alebo\nstrana listinné doručovanie iba ignorovala.\n3.1. Dovolateľka ďalej uviedla, že napadnuté rozhodnutie záviselo od toho, či bolo účinné doručenie\nrozhodnutia súdu advokátovi poštou fikciou doručenia, ak si advokát neprevezme zásielku počas úložnej\nlehoty. Odvolací súd vyriešil nastolenú otázku v bode 28. napadnutého rozhodnutia tak, že v prípade,\nak súd (alebo iný orgán verejnej moci) má doručovať listiny účastníkovi konania elektronicky, avšak\nlistiny doručuje prostredníctvom poštového úradu, bolo možné priznať účinky listinného doručenia iba v\nprípade, ak došlo k reálnemu doručeniu. Neprichádzala do úvahy fikcia doručenia, ak adresát zásielku\nneprevzal. Žalovaná 1/ považovala toto právne posúdenie veci za nesprávne, pričom táto otázka v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. I. ÚS 49/2023 a IV. ÚS 266/2023, na ktoré poukázali súd prvej inštancie a odvolací\nsúd, nepredstavujú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Žalovaná 1/ považovala za správny názor\nuvedený v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky z 2. februára 2023, sp. zn. I. ÚS 49/2023.\nPodľa žalovanej preto mala byť nastolená právna otázka vyriešená tak, že účinné bolo doručenie\nrozhodnutia súdu advokátovi fikciou doručenia aj v prípade, že doručovanie prebiehalo listinnou formou\nprostredníctvom pošty. V konaní nebol preukázaný žiadny dôvod, že by si strana žalobcu objektívne\nnemohla prevziať listinnú zásielku. Pri vyriešení právnej otázky tak, ako to prezentovala žalovaná 1/, mali\npotom súdy žalobu žalobcu ako oneskorene podané zamietnuť a ani sa nemali zaoberať ďalšou otázkou,\nči bol sporný závet v časti vecného bremena platný. Výlučne z opatrnosti, ak by dovolací súd dospel\nk záveru, že rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky predstavovalo ustálenú rozhodovaciu\nprax, tak potom platí, že odvolací súd sa od tejto ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu odklonil,\nčo zakladalo prípustnosť tohto dovolania.\n3.2. Žalovaná preto navrhla, aby dovolací súd podľa § 449 ods. 1 CSP Napadnuté rozhodnutie zrušil a\nv zmysle § 450 CSP vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n3.3. Žalovaná 1/ v lehote doplnila dovolanie, pričom v tomto doplnení uviedla, že po vyriešení otázky, či\npredmetná žaloba bola podaná v zákonnej lehote, napadnuté rozhodnutie záviselo od toho, či je platná\nčasť závetu, ktorú poručiteľ formuloval tak, že dedič je povinný zriadiť tretej osobe právo doživotného\nužívania zdedenej nehnuteľnosti. Odvolací súd vyriešil nastolenú otázku v bode 29. až 34. napadnutého\nrozhodnutia tak, že sa jedná o podmienku, resp. príkaz, ktorý bol v závete neprípustný, v dôsledku čoho\nbola táto časť závetu neplatná. Žalovaná 1/ považovala aj toto právne posúdenie veci za nesprávne a\nkonkrétne táto otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Ani odvolací súd a\nsúd prvej inštancie na žiadnu takú ustálenú judikatúru dovolacieho súdu nepoukázali. V prejednávanej\nveci súdy ani žalobca nespochybnili, že ak by poručiteľ formuloval závet inak, t. j. že by ním priamo zriadil\nvecné bremeno v prospech žalovanej 1/, tak by bol závet celý platný. Citované odôvodnenie odvolacieho\nsúdu nemá oporu v zákone. Uvedená „dohoda schválená súdom” alebo presnejšie povedané „schválená\ndohoda dedičov” je totiž v § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka vymedzená ako samostatný titul.\nPrávne posúdenie veci odvolacím súdom bolo preto nesprávne, pričom nastolená právna otázka mala\nbyť vyriešená tak, že je platná aj taká časť závetu, v ktorej poručiteľ uviedol, aby dedič zriadil tretej osobe\nprávo doživotného užívania zdedenej nehnuteľnosti. V takom prípade sa jedná o vznik vecného bremena\nna základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve podľa § 151o ods. 1 Občianskeho\nzákonníka.\n4. K podanému dovolaniu sa vyjadrila žalovaná 2/, ktorá uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nnezáviselo od žiadnej novej právnej otázky v zmysle § 421 CSP a žaloba bola podaná včas. Rovnako\nuviedla, že časť závetu, kde poručiteľ prikázal zriadiť vecné bremeno je neplatná.\n5. K podanému dovolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že dovolanie žalovanej 1/ považuje za\nneprípustné a nedôvodné. K porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle dovolacieho dôvodu\npodľa § 420 písm. f) CSP uviedol, že v rozpore s materiálnou ochranou práv bolo akceptovanie\nprípadu, že strana žalobcu ignorovala listinné doručovanie, čo vedie k priorizovaniu formálneho výkladu\naplikovaných ustanovení týkajúcich sa doručovania rozhodnutia, čo zároveň spôsobuje nerovnováhu\npri poskytovaní ochrany uplatňovaných práv a oprávnených záujmov sporových strán s neoprávnenou\nvýhodou v prospech žalobcu na úkor žalovanej 1/. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, t. j.\nporušenie práva na spravodlivý proces, tak ako ho interpretovala žalovaná 1/ v danej veci podľa\nžalobcu nebol naplnený. Tento dovolací dôvod sa vzťahuje len na také pochybenie súdu, ktorými bola\nstrane znemožnená realizácia jej procesných práv v rozsahu, ktorý predstavuje zásah do ústavne\nzaručeného práva na spravodlivý proces. V posudzovanej veci žalovanej 1/ nijaký procesný postup\nsúdu nebránil v uplatňovaní jej práv, nebola obmedzená v možnosti vyjadriť sa k veci, navrhovať\n\ndôkazy ani inak efektívne realizovať svoju procesnú obranu. Namietaná otázka včasnosti podania žaloby\npredstavuje právne posúdenie súdu, nie procesný postup, ktorý by žalovanej znemožnil konať pred\nsúdom. Naopak, ak by súdy aplikovali fikciu doručenia listinnej zásielky napriek tomu, že žalobca bol\nzastúpený advokátom s povinnou elektronickou komunikáciou, išlo by o popretie zásady právnej istoty\na o zásah do práv žalobcu na spravodlivý proces. Záver súdov o včasnosti podania žaloby preto\nnemožno považovať za porušenie práv žalovanej 1/, ale naopak za súladný s ústavnými princípmi\nrovnosti účastníkov a práva na súdnu ochranu.\n5.1. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP,\nže napadnuté rozhodnutie záviselo od toho, či je účinné doručenie rozhodnutia súdu advokátovi\npoštou fikciou doručenia, ak si advokát neprevezme zásielku počas úložnej lehoty žalobca uviedol,\nže námietka žalovanej 1/, že súdy vec nesprávne právne posúdili, nakoľko mali akceptovať listinné\ndoručenie prostredníctvom pošty ako účinné, a teda žaloba mala byť podaná oneskorene, nebola\ndôvodná. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane zdôraznil, že doručenie písomnosti advokátovi\ndo elektronickej schránky predstavoval jediný zákonný a účinný spôsob oznámenia rozhodnutia, pričom\ndoručenie v listinnej podobe nemožno považovať za právne účinné (nález I. ÚS 148/2024). Rovnako\naj Najvyšší súd SR v rozhodnutiach sp. zn. 9Cdo/124/2021 a 5Cdo/221/2019 vyslovil, že súdy sú\npovinné komunikovať s advokátmi výlučne elektronicky a že fikcia doručenia listinnej zásielky advokátovi\nnemôže nastať, ak súčasne existuje aktivovaná elektronická schránka advokáta. V predmetnej veci\nžalobcov právny zástupca - advokát, bol riadne zapísaný v registri oprávnených osôb a jeho elektronická\nschránka bola aktivovaná na doručovanie. Súdny komisár - notár mal preto povinnosť doručovať\npredmetné uznesenie výlučne elektronicky. Pokus o doručenie listinnej zásielky a následná fikcia\ndoručenia tak nemohli vyvolať právne účinky oznámenia rozhodnutia. Účinné doručenie nastalo až\nokamihom doručenia uznesenia do elektronickej schránky právneho zástupcu žalobcu, t. j. 27. februára\n2024. Právoplatnosť uznesenia o odkázaní na podanie žaloby preto nastala až po riadnom doručení\ndo elektronickej schránky právneho zástupcu žalobcu, čo notár následne správne vyznačil v doložke\nprávoplatnosti dňom 14. marca 2024. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd aplikovali platné právne\npredpisy správne a v súlade s ustálenou judikatúrou a v danej veci postupovali správne, keď za\nrozhodujúci okamih doručenia uznesenia považovali jeho doručenie do elektronickej schránky právneho\nzástupcu žalobcu a následne v súvislosti s dňom vyznačenia právoplatnosti (14. marca 2024), správne\nvyhodnotili žalobu ako podanú v zákonnej lehote (14. apríla 2024). Nesúhlas žalovanej 1/ s týmto\nprávnym záverom nepredstavoval nesprávne právne posúdenie, ale iba odlišný subjektívny názor\nna aplikáciu právnej normy. Dovolací súd už opakovanie uviedol, že dovolanie nie je prostriedkom\nna preskúmavanie správnosti právneho názoru, pokiaľ tento názor zodpovedá platnému právu a\nustálenej judikatúre. Žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. apríla 2012, sp. zn.\n7Cdo/39/2010.\n5.2. V ďalšom žalobca uviedol, že doložka právoplatnosti s vyznačeným dátumom právoplatnosti dňom\n14. marec 2024 bola vyhotovená notárkou JUDr. Helenou Rozborovou, poverenou Okresným súdom\nNitra ako súdnou komisárkou. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žaloba, ktorá bola podaná do\nelektronickej podateľne Okresného súdu Nitra 14. apríla 2024 o 15:30 hod., o čom Ústredný portál\nverejnej správy zaslal potvrdenie o doručení elektronického podania a následne elektronická podateľňa\nOkresného súdu Nitra vygenerovala potvrdenku s presným časom prijatia podania (podľa § 121 ods. 5\nCSP je podanie urobené elektronickými prostriedkami účinné okamihom, keď sa dostane do dispozičnej\nsféry súdu, čo sa v danom prípade preukázateľne stalo), bola podaná riadne a včas, t. j. v lehote\njedného mesiaca od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, ktoré podľa doložky právoplatnosti\nnadobudlo právoplatnosť 14. marca 2024. Ohľadom námietky žalovanej 1/ smerujúcej k tomu, že právny\nzástupca žalobcu neprevzal listinnú zásielku, tieto považoval žalobca za právne bezvýznamné, keďže\ndoručovanie listinne bolo v rozpore so zákonom a nemohlo založiť fikciu doručenia. Právoplatnosť\nnastala až po riadnom elektronickom doručení a otázka, prečo listinná zásielka nebola prevzatá, bola\npreto irelevantná a nemala žiadny vplyv na plynutie lehoty. Navyše Ústavný súd Slovenskej republiky\nzdôraznil (II. ÚS 31/2016), že účastník má právo dôverovať údajom o právoplatnosti vyznačeným súdom\nalebo súdnym komisárom. Žalobca postupoval v dobrej viere podľa doložky právoplatnosti a v súlade\ns ňou žalobu podal včas.\n5.3. K doplnenému dovolaciemu dôvodu § 421 ods. 1 písm. b) CSP - napadnuté rozhodnutie záviselo\nod toho či, je platná časť závetu, ktorú poručiteľ formuloval tak, že dedič je povinný zriadiť tretej osobe\nprávo doživotného užívania zdedenej nehnuteľnosti, žalobca sa stotožnil s právnym posúdením súdov\noboch inštancií, že závet v časti o zriadení vecného bremena nebol neplatný. Jazykové vyjadrenie\nvôle poručiteľa bolo jednoznačné a neumožňovalo výklad, podľa ktorého by poručiteľ sám zriadil vecné\nbremeno. Závet obsahoval len príkaz adresovaný dedičovi, čo je v zmysle § 478 Občianskeho zákonníka\n\nprávne bez účinku. Výklad, ktorým by sa z príkazu na zriadenie vecného bremena urobil samotný prejav\nvôle poručiteľa, by znamenal zmenu obsahu právneho úkonu výkladom, čo je neprípustné (rozhodnutie\nNS SR sp. zn. 3Cdo/117/2014; uznesenie ÚS SR I. ÚS 220/2015).\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo ,,dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako\naj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.\n7. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a\nv záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto\nprávo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní\na rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené\nvšetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre\nvšetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,\n5Cdo/255/2014 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých\nsa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res\niudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a\ndovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť\nuž právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).\n9. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo\nna súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].\n10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n11. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku\nspomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v\ndovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako\nho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\nDovolanie podľa § 420 písm. f) CSP\n12. V danom prípade dovolateľka vyvodila prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm.\nf) CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade\nuvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,\nv čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie\n\nsúdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú\nstranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,\npreberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s\njej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov\nsúdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS\n50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť\nvšeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s\nvýhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).\n14. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak\nzároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie\nspravodlivosti).\n15. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa\ntvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je\nvýlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,\n2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto\nskúmal opodstatnenosť argumentácie žalovanej 1/, že v konaní došlo k ňou tvrdeným vadám\nzmätočnosti.\n16. Dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania, resp. strany sporu (a\nzakladajúcim prípustnosť dovolania) nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,\nnevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R\n37/1998, R 125/1999, R 42/1993, 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016,\n2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). Výnimkou sú iba rôzne závažné\ndeficity v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.),\nprípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové závery,\nktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Pričom za porušenie práva na\nspravodlivý proces nemožno považovať ani iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení\nstrán, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Preto\npodľa názoru dovolacieho súdu, nie je bez ďalšieho dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie, resp. ustálenie skutkového stavu či nevykonanie\nvšetkých navrhovaných dôkazov, prípadne len tých, na ktoré sporová strana upriamila pozornosť počas\nkonania (t. j. i listiny či výsluch svedka ako jedny z viacerých prípustných dôkazných prostriedkov) alebo\nnesprávne či iné vyhodnotenie niektorého dôkazu.\n17. Dovolateľka v rámci dovolacieho dôvodu namietala, že odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal\ns otázkou doručovania rozhodnutia notárkou v rámci dedičského konania. K uvedenému sa odvolací\nsúd vyjadril v bode 28. svojho rozsudku a uviedol, že: „Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal\nvčasnosťou podania žaloby s poukazom lehotu stanovenú v uznesení o prerušení dedičského konania.\nSprávne sa vyporiadal v námietkami žalovanej 1. ohľadne doručovania predmetného uznesenia právnej\nzástupkyni žalobcu. Súd prvej inštancie správne poukázal na uznesenie I. ÚS 49/2023 a nález IV. ÚS\n266/2023, z ktorých vyplýva, že v prípade, ak súd (alebo iný orgán verejnej moci) má doručovať listiny\núčastníkovi konania elektronicky, avšak listiny doručuje prostredníctvom poštového úradu, je možné\npriznať účinky listinného doručenia iba v prípade, ak došlo k reálnemu doručeniu (adresát zásielku\nprevzal). Neprichádza do úvahy fikcia doručenia, ak adresát zásielku neprevzal. Odvolací súd poukazuje\nna to, že dátum právoplatnosti predmetného uznesenia stanovila notárka ako súdna komisárka a\nžalobca potom správne od takto stanoveného dátumu právoplatnosti počítal lehotu na podanie žaloby.\nŽalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 7Cdo 39/2010, v ktorom najvyšší súd uviedol, že nesprávne určenie právoplatnosti súdom nemôže\nbyť na ujmu účastníkovi konania. Je potom jednoznačne správny záver, že žaloba bola podaná včas.“\nDovolací súd len pripomína, že odvolací súd rozhodol v zmysle § 387 ods. 2 CSP a to vydaním\n\ntzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP umožňuje odvolaciemu\nsúdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie rozsudku v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s\nodôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takomto prípade sa môže v odôvodnení obmedziť len\nna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie\nsprávnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Táto skrátená forma odôvodnenia spĺňa požiadavky\nkladené na odôvodnenie rozhodnutia aj z pohľadu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.\n1 Dohovoru. Preto v ďalšom týmto odvolací súd odkázal na rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý sa s\nnámietkami žalovanej 1/ vysporiadal v bodoch 46. až 53. svojho rozsudku.\n17.1. Dovolací súd v neposlednom rade dodáva, že sama polemika s právnymi závermi odvolacieho\nsúdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k\nprávnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v ustanovení § 420 písm.\nf) a § 421 ods. 1 CSP.\n18. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaná 1/ neopodstatnene namieta,\nže nižšie súdy jej nesprávnym procesným postupom znemožnili uskutočňovať jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP\n19. Žalovaná 1/ podala dovolanie i podľa § 421 ods. 1 CSP tvrdiac, že odvolací súd nesprávne právne\nposúdil danú vec. Primárne vyvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a\npísm. b) CSP.\n20. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n21. Podľa § 151o Občianskeho zákonníka vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe\nzávetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím\npríslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť\ntiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva\nzodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.\n22. Podľa § 478 Občianskeho zákonníka akékoľvek podmienky pripojené k závetu nemajú právne\nnásledky; ustanovenie § 484 ods. 1 druhej vety tým nie je dotknuté.\n23. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n24. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna\núprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n25. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na\nzáklade dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť\ndovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)\nkľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,\nako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto\nustanovenie.\n26. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ\npovinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej\n\nzáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 písm. a) CSP) alebo ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. b) až\nc) § 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ je teda povinný v dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť\ndovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak\nv dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu\ndovolania.\n27. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku\nprocesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a\nzrozumiteľným spôsobom).\n28. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca\nv podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a\npovinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich\nriešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa\nprávnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne\nvyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.\n29. Žalovaná 1/ prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP\npričom vymedzila právnu otázku tak, že napadnuté rozhodnutie záviselo od toho „či bolo účinné\ndoručovanie rozhodnutia advokátovi poštou fikciou doručenia“, resp. „neprichádzala do úvahy fikcia\ndoručenia, ak adresát zásielku neprevzal“.\n30. Dovolací súd pripomína, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP sa vzťahujú výlučne na\nprávnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu (t. j.\nprávnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej). Právna otázka, na vyriešení ktorej\nnespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k právnym záverom vyjadreným v\nrozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť\npovažovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú\npre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny\nnázor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver\ndovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.\n31. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle\n§ 421 ods. 1 v spojení s § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že od riešenia dovolateľom\nnastolenej právnej otázky nezáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Okresný súd vo svojom rozhodnutí\npri posudzovaní doručenia písomnosti uplatňoval materiálny prístup a na základe daného posudzoval\nči došlo, resp. nedošlo k účinnému doručeniu, avšak nie z hľadiska fikcie doručenia. Krajský súd sa\nnásledne vo svojom rozhodnutí v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožnil s okresným súdom. Dovolací\nsúd zároveň uvádza, že neuniklo jeho pozornosti, že právna otázka, ktorú nastolila dovolateľka\n(„neprichádzala do úvahy fikcia doručenia, ak adresát zásielku neprevzal“) sa zhoduje s vetou uvedenou\nv odôvodnení rozhodnutia krajského súdu, ale opätovne uvádza, že okresný a aj krajský súd vo svojich\nrozhodnutiach vec posudzovali z hľadiska materiálneho prístupu doručovania a nie z pohľadu fikcie\ndoručenia (a to aj napriek tomu, že toto slovné spojenie používali). Predložená dovolacia argumentácia\ntak nepredstavuje vymedzenie kardinálnej právnej otázky spôsobom predpokladaným v § 421 ods. 1\npísm. a) CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.\n\n32. Dovolateľka v doplnení svojho dovolania uviedla aj druhú právnu otázku v zmysle § 421 ods.\n1 písm. b) CSP s tým, že „napadnuté rozhodnutie záviselo od toho či je platná časť závetu, ktorú\nporučiteľ formuloval tak, že dedič je povinný zriadiť tretej osobe právo doživotného užívania zdedenej\nnehnuteľnosti“.\n33. Pretože dovolateľkou uplatnený dovolací dôvod (v prípade druhej právnej otázky v zmysle § 421 ods.\n1 písm. b) CSP) bol vymedzený v zákonných mantineloch § 432 ods. 2 CSP, bol splnený predpoklad\nprípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP a na tomto základe dovolací\nsúd podrobil rozsudok odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu; pristúpil k posúdeniu\ndôvodnosti podaného dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho\nposúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke.\n34. K danému najvyšší súd uvádza, že závetca nemôže v závete stanoviť podmienky, ktoré by\nobmedzovali dedičov v tom, ako s dedičstvom naložia, a bránili by tak dedičom v účelnom využití\nuž svojho majetku. Podmienkami sa myslia len príkazy, obmedzenia a zákazy, ktorými by poručiteľ\nzaväzoval dedičov k určitému konaniu, prípadne k istej forme nekonaniu súvisiacej vo voľnom\ndisponovaní s dedičstvom. Zo zákazu podmienok v závete zákon rozlišuje dve výnimky: inštitút kolácie a\ntzv. všeobecné náhradníctvo. Inštitút kolácie znamená, že závetca môže v závete stanoviť príkaz, ktorý\nsa týka zápočtu darov, ktoré dedičovi už počas života daroval. Všeobecné náhradníctvo je inštitútom\ndedičského práva, ktorý zásadne rozširuje možnosti závetnej slobody, priznávajúc závetcovi právo\npovolať osobu (substitúta), ktorá sa stane dedičom namiesto prvého ustanoveného dediča (institúta) v\nprípade, keď tento odmietne dedičstvo alebo predumrie poručiteľa.\n35. V predmetnom prípade poručiteľ určil podmienku, že dedič je povinný na zdedenej nehnuteľnosti\nzriadiť vecné bremeno po tom ako zdedí nehnuteľnosť. Ako je zrejmé z bodu 33. tohto rozhodnutia,\nzávetca v závete nemôže stanoviť podmienky, pričom týmito podmienkami sa myslia aj príkazy. Preto\nsa dovolací súd stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v bode 73. svojho rozsudku\nuviedol, že „Preto formulácia, že žalobca ako závetný dedič je povinný zriadiť právo doživotného bývania\nžalovanej v 1. rade predstavuje podmienku, resp. príkaz, ktorý nie je v zmysle § 478 Občianskeho\nzákonníka dovolený, a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný (zákon používa formuláciu,\nže nemá právne následky, čo v podstate znamená, že je neprípustný, teda v rozpore so zákonom, teda\nneplatný). Uvedený záver nemá vplyv na platnosť zvyšku závetu, ktorý spĺňa náležitosti podľa § 476 a\nnasl. Občianskeho zákonníka. Súd preto žalobe vyhovel.“\n36. Dovolací súd záverom zdôrazňuje, že na základe vykonaného dokazovania súdmi nižšej inštancie a\nzisteného skutkového stavu (dovolací súd pripomína, že v dovolacom konaní nemôže formulovať nové\nskutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už\nlen z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu\nprvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov.\nustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil\nodvolací súd) vyplynulo, že poručiteľ - závetca nezriadil priamo závetom vecné bremeno (tak, ako to\npredpokladá ustanovenie § 151o Občianskeho zákonníka) v prospech žalovanej 1/ ale prikázal dedičovi\n(z formulácie „je povinný zriadiť ...právo doživotného užívania“), že ten má na zdedenej nehnuteľnosti\nzriadiť v prospech žalovanej 1/ vecné bremeno.\n37. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne podľa § 420\npísm. f) CSP nie je prípustné, preto jej dovolanie ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.\nDovolanie podané v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolací súd odmietol v zmysle § 447 písm. f) CSP\nako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi. Dovolanie v časti vymedzenej\nprávnou otázkou podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP ako nedôvodné zamietol podľa § 448 CSP.\n38. Žalobca bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255\nods. 1 CSP), preto mu dovolací súd proti žalovanej 1/ priznal v súlade s § 262 ods. 1 CSP nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie\npo právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§\n262 ods. 2 CSP). Žalovaným 2/ a 3/ dovolací súd nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,\nnakoľko im žiadne nevznikli.\n\n39. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}