{"guid": "b8eaf143-7cfc-4406-99dd-7137871b760e:bf9c6dbf-c25a-4630-83f0-de7aeae8804e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:4123236139.1", "spisova_znacka": "2Cdo/152/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/152/2024 z 30. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2026, sp. zn. 2Cdo/152/2024, ECLI:SK:NSSR:2026:4123236139.1", "identifikacne_cislo": "4123236139", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viera Nevedelová", "datum_vydania": "2026-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-176", "nazov": "§ 176 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-176", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-176"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-176", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bf9c6dbf-c25a-4630-83f0-de7aeae8804e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:4123236139.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:4123236139.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:4123236139.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/152/2024\n4123236139\n30. 04. 2026\nJUDr. Viera Nevedelová\nECLI:SK:NSSR:2026:4123236139.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte, zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej\na členov senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu: G. A., nar. R..,\ntrvale bytom A., zastúpený Advokátskou kanceláriou Uhrina s. r. o., so sídlom Bratislava, Bezručova 1,\nIČO: 54 671 337, v mene ktorej ako advokát a konateľ koná JUDr. Timon Uhrina, proti žalovanej: G. A.,\nnar. R., trvale bytom H., zastúpená advokátkou JUDr. Dianou Bereseckou, so sídlom Nitra, Farská 33,\nIČO: 50 940 937, o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 36C/58/2023, o\ndovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 25. apríla 2024 sp. zn. 8Co/25/2024, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie z a m i e t a .\nII. Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred súdom prvej inštancie\n1. Okresný súd Nitra (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. decembra 2023 č. k.\n36C/58/2023-125 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca\ndomáhal, aby mu žalovaná doručila písomné ospravedlnenie za to, že o ňom uvádzala nepravdivé\ntvrdenia v rámci súdnych konaní, vedených na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 11P/206/2022,\n24P/191/2022, 13P/229/2022. Zároveň priznal žalovanej právo na náhradu trov konania voči žalobcovi\nv rozsahu 100 %.\n2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 26 ods. 2 prvej vety, ods. 4, čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, § 195 ods. 1 až 4 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej\naj ako „CSP“), čl. 13 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej ako „CMP“), §\n11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako „OZ“) a na\nzáklade vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaná všetky podania, v ktorých mala podľa\nžalobcu uvádzať nepravdivé informácie, realizovala v rámci výkonu svojich procesných práv, a to buď na\nvýzvu súdu alebo ako reakciu na jednotlivé podania žalobcu. Ohľadne podaní žalovanej nebolo vedené\nžiadne trestné konanie a všetky jej vyjadrenia súviseli s predmetom súdnych konaní, pričom neboli\nvykonané spontánne. Vzhľadom na uvedené skutkové zistenia súd žalobu v celom rozsahu zamietol.\nĎalej prvoinštančný súd uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal zníženie jeho dôstojnosti\na vážnosti v nejakej konkrétnej spoločnosti, a to bez rozdielu toho, že súd zamietol žalobu z dôvodu,\nže namietaným konaním žalovanej nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu. Návrh\nprávneho zástupcu žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov ohľadne okolností správania\nsa žalobcu súd zamietol aj vzhľadom na potrebu hospodárnosti konania, ale hlavne preto, že po vypočutí\n\nstrán sporu ako aj vyjadrení právnych zástupcov mal preukázané, že vyjadrenia žalovanej boli výlučne\nvýkonom jej procesných práv.\nII.\nKonanie o odvolaní\n3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd\nv Nitre (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom z 25. apríla 2024 č. k. 8Co/25/2024-181 (ďalej\nlen „rozsudok odvolacieho súdu“) tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal\nproti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n4. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie,\nsprávne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke. Plne sa stotožnil s dôvodmi súdu\nprvej inštancie, uvedenými v napadnutom rozsudku, a na tieto poukázal ako na správne. K odvolacej\nargumentácii žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie dostatočným spôsobom a zároveň rozsiahlo\nodôvodnil rozhodnutie, uviedol zásadné dôvody podstatné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj\nmyšlienkovú líniu, ktorou sa súd prvej inštancie riadil pri právnom posúdení veci. Odvolací súd bol tiež\ntoho názoru, že súd prvej inštancie postupoval pri odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením §\n220 ods. 2 CSP. Zdôraznil, že žalobca svoje odvolanie zdôvodňoval len časťami odôvodnenia súdu prvej\ninštancie, ktoré je však potrebné posudzovať ako celok, na základe čoho bola zrejmá celá myšlienková\nlínia súdu prvej inštancie, ako aj dôvody zamietnutia žaloby, pretože súd prvej inštancie sa vysporiadal\nnielen s povahou jednotlivých podaní žalovanej, ale mal preukázaný aj blízky vzťah medzi stranami\nsporu a tiež prihliadol na to, či tieto podania nemohli byť excesom. Následne sa súd prvej inštancie\nzaoberal aj tým, či boli prednesené pred verejnosťou a podľa odvolacieho súdu dospel k správnemu\nzáveru, že sa týkali písomných podaní. Polemika o tom, že pojednávanie je verejné, bola v danom\nprípade zbytočná, keďže účasť verejnosti nebola stranami sporu tvrdená. Naviac, verejnosť je možné\nvylúčiť z celého konania, resp. časti, ak sa prejednávajú citlivé informácie. Pozornosti odvolacieho\nsúdu neušlo, že sám žalobca uviedol, že „vyjadrenia žalovanej spočívali vo vykreslení žalobcu ako\nosoby nespôsobilej na výchovu syna“, teda vo vyjadreniach žalovanej aj podľa žalobcu išlo o procesnú\nobranu žalovanej, ktorá sa bránila žalobcovmu vykresľovaniu osoby žalovanej ako osoby nespôsobilej\nna výchovu syna a bude len a len úlohou súdu prvej inštancie v príslušných konaniach, týkajúcich sa\nrozvodu strán sporu a úpravy práv a povinností k ich spoločnému maloletému dieťaťu, rozhodnúť,\nktoré tvrdenia strán sporu sú dokázané, a ktoré nie; uvedené dokazovanie však nebolo predmetom\ntohto sporu. Vzhľadom na samotné vyjadrenie žalobcu v odvolaní, ani podľa odvolacieho súdu nešlo\nv rámci vyjadrení žalovanej o exces a žalovaná bránila len svoje procesné práva, zatiaľ čo uvádzala\nskutočnosti, ktoré sú podľa jej vedomia dôležité pre posúdenie veci a rozhodnutie, komu má byť zverené\ndieťa do osobnej starostlivosti. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie správne vysporiadal\naj so stanoviskom Občianskoprávneho a Obchodnoprávneho kolégia NS ČR sp. zn. Cpjn 13/2007 a\nprihliadol pritom na všetky pre vec dôležité skutočnosti. Odvolací súd ďalej konštatoval nespornosť\ntrestnoprávnej zodpovednosti ako prostriedku ultima ratio, avšak súd prvej inštancie posudzoval\nmožnosť excesu aj z iných kritérií, ktoré podrobne rozvinul vo svojom odôvodnení. Samotná skutočnosť,\nže nebolo priamo odpovedané na otázky, ktoré chcel zanalyzovať žalobca, nepredstavovala dôvod na\nkonštatovanie nesprávnosti skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie. Podľa odvolacieho\nsúdu súd prvej inštancie len nad rámec dodal, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal zníženie jeho\ndôstojnosti a vážnosti v nejakej konkrétnej spoločnosti, pričom uvedené taktiež nespôsobilo nesprávnosť\nnapadnutého rozhodnutia, a to z dôvodu, že žalobcom nebol preukázaný neoprávnený zásah vedúci\nk zníženiu jeho dôstojnosti. Preto bolo v štádiu odvolacieho konania irelevantné, či súd prvej inštancie\nvykladal použité slovné spojenie so spojkou „a“ alebo „alebo“, nakoľko nebol preukázaný neoprávnený\nzásah, a teda nebolo možné aplikovať § 13 OZ a posúdiť možnosti nápravy tohto zásahu, prípadne aj\npeňažnej satisfakcie, preto ani nebolo zrejmé, či súd prvej inštancie žalobcom namietané slovné spojenie\npoužil v súvislosti s § 13 ods. 2 OZ. S poukazom na dané skutočnosti bolo potrebné konanie žalovanej\nv postavení účastníčky konania, resp. strany sporu, potrebné vnímať ako právo obrany podľa svojho\nuváženia, ktoré nemá, resp. nemohlo mať bez ďalšieho iné/tvrdšie dôsledky na porušenie práv žalobcu.\n5. Keďže súd prvej inštancie správne dospel k záveru o neexistencii neoprávneného zásahu a jeho\nobjektívnej spôsobilosti narušiť, prípadne ohroziť práva žalobcu chránené § 11 OZ, odvolací súd\nrozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a o nároku na náhradu trov odvolacieho\nkonania rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v\n\nodvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči\nneúspešnému žalobcovi.\nIII.\nDovolanie žalobcu\n6. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“), ktorého\nprípustnosť vyvodil z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n7. Za nesprávny procesný postup, ktorým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle §\n420 písm. f) CSP označil dovolateľ postup odvolacieho súdu, ktorý sa stotožnil s odôvodnením\nrozhodnutia súdu prvej inštancie, neobsahujúceho náležitosti odôvodnenia rozhodnutia v zmysle §\n220 ods. 2 CSP bez odstránenia uvedeného nedostatku. Rozhodnutia súdov oboch inštancií považuje\ndovolateľ za nepreskúmateľné, čím mu znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva,\npretože mu upreli možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdov oboch\ninštancií v rámci opravných prostriedkov. Z odôvodnení rozsudkov súdov nie je zrejmé, na základe akých\nkonkrétnych skutkových okolností a dôkazov dospeli súdy k svojim záverom, a akým spôsobom na\nskutkový stav daný v prejednávanej veci súdy aplikovali relevantné ustanovenia právnych predpisov a\nustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, teda odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu\nnedalo priestor pre pochopenie, prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako rozhodol.\n8. Podľa dovolateľa súd prvej inštancie založil v ods. 42. až 50. svoje rozhodnutie iba na\nzovšeobecňujúcich záveroch, že súdy sa pri svojej činnosti stretávajú často s podaniami, ktoré sú\nobdobné podaniam žalovanej, že tvrdenia žalovanej boli uskutočnené v rámci písomných vyjadrení v\nrámci súdnych konaní, že žalovaná sa nimi snažila vyvracať tvrdenia žalobcu ako protistrany v konaní,\na že ohľadom tvrdení žalovanej nebolo vedené žiadne trestné konanie, a to bez odkazu na konkrétne\nzistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania a odôvodnenia všetkých pre vec rozhodujúcich\nskutočností. Prvoinštančný súd len mechanicky konštatoval nedôvodnosť žaloby bez toho, aby v zmysle\nstanoviska Občianskoprávneho a Obchodnoprávneho kolégia NS ČR, sp. zn. Cpjn 13/2007 bližšie a\npresvedčivo vysvetlil proces uvažovania, ktorý týmto záverom predchádzal a bez toho, aby adekvátne\nreagoval na podstatné a relevantné argumenty žalobcu, ktoré mali pre spor určujúci význam. Súd prvej\ninštancie najmä opomenul akokoľvek bližšie analyzovať a vyhodnotiť okolnosti determinujúce, či išlo o\nexces žalovanej alebo nie, zvlášť pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnostných práv\ndošlo, funkciu, ktorú mal zásah do osobnostných práv plniť a akceptovateľnosť výrazov použitých v rámci\nzásahu do osobnostných práv. Súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil, či tvrdenia žalovanej, ktoré boli\npredmetom žaloby na ochranu osobnosti, sa týkali aj iných oblastí, ktoré boli posudzované v rámci týchto\nkonaní, či a prečo tieto tvrdenia boli reakciou na konkrétne vyjadrenia žalobcu v týchto konaniach, či\nboli uskutočnené v emotívne vypätom kontexte, alebo po dôkladnom zvážení v písomnej forme, a či boli\npoužité akceptovateľné výrazy, prípadne či žalovaná mohla použiť šetrnejší spôsob vyjadrovania. Podľa\ndovolateľa sa odvolací súd stotožnením sa s argumentáciou súdu prvej inštancie dopustil rovnakých\nnesprávností.\n9. Dovolateľ zdôraznil, že vyjadrenie strany konania v súdnom konaní je vo všeobecnosti posudzované\nako výkon práva, podmienkou však je proporcionalita zásahu. To znamená, že ani vyjadrenia strany v\nsúdnom konaní nemôžu byť nekontrolovateľné a bezbrehé, aj pri výkone práva vyjadriť sa ku všetkým\nskutočnostiam a dôkazom v rámci súdneho konania môže preto dôjsť k neoprávnenému zásahu\ndo osobnostných práv v prípade, ak sa strana (účastník) súdneho konania dopustí tzv. excesu, t. j.\nvybočenia z medzí svojich práv a povinností. V prípade excesu bude takýto zásah neoprávnený, a to aj\nnapriek tomu, že išlo o výkon práva upraveného v Civilnom sporovom poriadku.\n10. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu nesie podľa dovolateľa\nznaky vnútornej rozpornosti a nekoherentnosti, nakoľko súd prvej inštancie v rozhodnutí potvrdenom\nodvolacím súdom na jednej strane v ods. 44. argumentoval, že písomné vyjadrenia žalovanej,\nktoré boli predmetom žaloby, boli doručené iba súdu, preto o nich vedia len osoby, ktoré v konaniach\nvystupujú. Súčasne však dodal, že za nespôsobilý zásah narušiť alebo ohroziť práva na ochranu\nosobnosti chránené ustanovením § 11 OZ považujú súdy prípady, kedy zásah spočíval v tvrdeniach,\nktoré boli prednesené napríklad za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie a nemohlo\nžiadnym spôsobom dôjsť k zníženiu vážnosti fyzickej osoby napríklad medzi ostatnými spoluobčanmi a\n\nv ods. 45. rozsudku argumentoval, že žalobu zamietol z dôvodu, že tvrdenia žalovanej boli prednesené\nv rámci súdnych konaní, na ktorých nebola prítomná ani verejnosť, keďže išlo o písomné podania. Na\ndruhej strane súd prvej inštancie v ods. 49. rozsudku v rámci svojej argumentácie prevzal a zopakoval\nzávery zo stanoviska Občianskoprávneho a Obchodnoprávneho kolégia NS ČR sp. zn. Cpjn 13/2007, v\nzmysle ktorého je možné, aby k zásahu do ochrany osobnosti došlo aj vyjadrením sporovej strany alebo\nsvedeckou výpoveďou, t. j. aj písomným podaním strany a bez účasti verejnosti. S poukazom na uvedené\nskutočnosti dovolateľ konštatoval, že možná úvahová reťaz vedúca súd prvej inštancie a odvolací súd\nku konečným záverom a aplikácii právnych predpisov na skutkový stav daný v prejednávanej veci sa\ndá rekonštruovať len v jednotlivých alternatívach, ostávajúc v rovine dohadov, najmä pokiaľ ide o to,\nči súd prvej inštancie celkom vylúčil možnosť, že k zásahu do ochrany osobnosti môže dôjsť v rámci\npísomného vyjadrenia strany v súdnom konaní.\n11. Odvolací súd sa podľa dovolateľa zároveň dopustil nesprávneho procesného postupu, keď nekonal v\nsúlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR - uznesením z 31. mája 2010 sp. zn. 6Cdo/81/2010, a vybočil\ntak z nielen zo zákonného, ale aj ústavného procesnoprávneho rámca.\n12. Konanie bolo podľa dovolateľa zaťažené vadou podľa § 420 písm. f) CSP aj z dôvodu, že odvolací\nsúd v rozpore Čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy SR, Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských\npráv a slobôd a Čl. 47 Charty základných práv EÚ svojvoľne porušil právo žalobcu na súdnu ochranu,\nkeď nepresunul dôkazné bremeno na žalovanú, čím porušil zásadu tzv. negatívnej dôkaznej teórie, v\nzmysle ktorej z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia, existuje výnimka\nvychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu\nneexistenciu určitej skutočnosti. Zdôraznil, že obsahom právnej úpravy ochrany osobnosti je zákaz\nakéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú uvedené\npríkladom v § 11 OZ, a pritom sa nevyžaduje vyvolanie následkov; stačí zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať\nohrozenie alebo narušenie chránených práv. V zmysle rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp.\nzn. 30Cdo/964/2000 a 30Cdo/1830/2005 dôkazné bremeno pri uplatňovaní práva na ochranu osobnosti\nje na strane žalovaného.\n13. Podľa dovolateľa nedostatok napadnutého rozsudku vyplýva aj z ods. 25. napadnutého rozsudku.\nV danej súvislosti odvolací súd opomenul § 176 CSP, v zmysle ktorého sú pojednávania zásadne\nverejné a pokiaľ nedošlo k vylúčeniu verejnosti z pojednávania, hrozilo a hrozí, že nepravdivé tvrdenia\nžalovanej sa dostanú na verejnosť a zásah žalovanej tak je spôsobilý narušiť alebo ohroziť právo na\nochranu osobnosti žalobcu.\n14. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia v zmysle § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP dovolateľ označil za otázkou zásadného právneho významu, ktorá nebola doteraz vyriešená v\nrozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR otázku:\n„Môže sporová strana zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti písomným podaním, prípadne aj iným\nprocesným úkonom? Ak áno, aké sú podmienky, resp. okolnosti rozhodujúce pre vyhodnotenie toho,\nči sa strana písomným podaním, prípadne iným procesným úkonom dopustila tzv. excesu z medzí jej\npráv a povinností stanovených v súdnom konaní, ktorý má za následok protiprávnosť zásahu do práva\nna ochranu osobnosti?“\n15. V danej súvislosti uviedol, že ak existujú pochybnosti o úmysle sporovej strany, činiacej\nvydarenia v civilnom súdnom konaní, avšak je zrejmé, že toto konanie ešte nezakladá trestnoprávnu\nzodpovednosť, v takýchto prípadoch by sa mala uplatniť miernejšia, občianskoprávna zodpovednosť, nie\nabsolútna „nezodpovednosť“. Opačný prístup k týmto otázkam by výrazným spôsobom znižoval úroveň\nochrany osobnosti a dával by priestor na zneužitie procesných práv (v rozpore s čl. 5 CSP) a vysielal\nby neakceptovateľný informačný signál, že v rámci súdnych konaní je možné uskutočňovať akékoľvek\nklamlivé tvrdenia, ak sú realizované v rámci písomných či ústnych vyjadrení strany, a teda by mal za\nnásledok takmer absolútnu „imunizáciu“ obsahu vyjadrení strán, resp. účastníkov v civilnom súdnom\nkonaní.\n16. Na základe uvedených skutočností dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho\nsúdu ako aj prvoinštančného súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n\n17. Z vyjadrenia žalovanej k dovolaniu vyplynulo, že dovolanie žalobcu považuje za neprípustné,\npríp. za nedôvodné, preto navrhol, aby ho dovolací súd odmietol, príp. zamietol.\nIV.\nKonanie o dovolaní\n18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, splnenie predpokladov prípustnosti, resp.\ndôvodnosti dovolania.\n19. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu\na to z akýchkoľvek hľadísk (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/165/2017,\n3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017). Dovolací súd je viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n20. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa\nna opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v\ncivilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže\nsúd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania.\nOtázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (pozri sp. zn. 3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017,\n5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017).\n21. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami\nprípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne\nprelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je\nskôr reštriktívny výklad (pozri sp. zn. 1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017,\n7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017).\n22. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.\nV zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421\nCSP.\nK dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP\nPodľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\nDovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n\n23. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera\nporušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla\nznačnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením\npráva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý\nsa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň\nznamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide\nnapr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým\nvykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia,\nna zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného\npostupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae\n(odmietnutie spravodlivosti). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca\nčinnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie),\nznemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej\núčasti na konaní (tu porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018,\n4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom.\n24. Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že dovolateľ namieta vadu zmätočnosti v zmysle\n§ 420 písm. f) CSP v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie\nv rozpore s § 220 ods. 2 CSP, vedúceho k jeho nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti, ktorá vada\nnebola odstránená ani odvolacím súdom.\n25. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v\nrozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia\nzaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo\nodmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na\nspravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n26. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný\nsúd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne\nkorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,\nktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky\nrozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení\nv žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie\npovažovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení\nkoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný\nzáver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené\nv rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú\n(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.\nÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).\n27. Najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že za porušenie práva na spravodlivý proces treba\npovažovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť\nsúdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé\nodôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi\nuplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany\nsporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva\ndozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj\nprávne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych\nopravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva\n\nna spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Z\npráva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný\nsúd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom\nvšeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je\nani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a\ndožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.\n28. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a\npresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda\nodvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup\nmusí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené\nvykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho\nsúdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu\nkonania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu\nvychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený\nskutkový stav.\n29. Dovolací súd nezistil žiadne porušenie procesných práv účastníkov konania v dôsledku nesprávneho\nprocesného postupu súdu, a teda ani porušenie ich práva na spravodlivý proces.\n30. Predmetom tohto konania je žaloba o ochranu osobnosti, ktorou sa žalobca ako manžel a otec\nspoločného dieťaťa domáhal voči manželke a matke spoločného dieťaťa ospravedlnenia za tvrdenia,\nobsiahnuté v písomných podaniach a vyjadreniach v konaniach vedených na Okresnom súde Nitra pod\nsp. zn. 11P/206/2022, 24P/191/2022, 13P/229/2022, týkajúcich sa rozvodu manželstva a úpravy práv a\npovinností k maloletému dieťaťu, resp. v konaniach o nariadenie neodkladného opatrenia, a tiež náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch.\n31. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil veľmi rozsiahlo, keď teoretické východiská a svoje\nzávery po vykonanom dokazovaní zhrnul v bodoch 39. až 50., resp. 52. a 53.:\n„39. Základ súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv obsahuje Občiansky zákonník v\nustanoveniach § 11 až § 16. Predmetom ochrany sú imateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka,\nakými sú napr. meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod. Predmetom práva na ochranu\ncti a dôstojnosti je česť občana v jeho rozmanitých spoločenských vzťahoch jednak vo vzťahu k\nspoločnosti a jednak vo vzťahu k ostatným spoluobčanom, ako aj jeho česť v odborných kruhoch, v\nktorých je známy svojou odbornou prácou a činnosťou. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti a\ndôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť tejto osobe ujmu, dotknutá osoba môže\nuplatniť právne prostriedky na ochranu. K zásahu do cti a dôstojnosti môže dôjsť rôznym konaním, či\nprejavmi. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je\nneoprávnený, a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska jej postavenia v spoločnosti.\nK vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej\nosoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka tak musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená\npodmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v\nporušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí\nbyť neoprávnený (protiprávny) a musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom\na neoprávnenosť (nezákonnosťou) zásahu. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje\nmožnosť nástupu sankcií podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Neoprávneným zásahom je\nzásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom.\nZákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť\ndotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie\n(zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je\npredovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané\nokolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná\nobrana či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej\nosoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická\nosoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, a aby jej bolo poskytnuté\nprimerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Aby vznikol právny vzťah, obsahom\nktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej\nstrane povinnosť znášať sankcie uložené súdom, musia byť splnené obe vyššie uvedené náležitosti\n\n(zásah musí byť neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných\nprávach).\n40. Niektoré zásahy, i keď sa zdanlivo možno javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno\npovažovať za neoprávnené. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, ak existujú\nokolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z takých okolností je aj výkon zo zákona\nvyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Tu totiž dochádza k stretu dvoch\nzáujmov, pri ktorom sa individuálny záujem jednotlivej fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje,\ndostáva do kolízie s iným (verejným - vyšším) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. K tvrdenému\nzásahu do osobnostných práv žalobcu malo v danom prípade dôjsť pri písomnom prednese žalovanej\nv občianskych súdnych konaniach. Prednes účastníka občianskeho súdneho konania, pri ktorom\nsa vyjadruje k prejednávanej veci alebo k výsledkom vykonaného dokazovania, je výkonom jeho\nprocesného oprávnenia. Pokiaľ pri realizácii tohto procesného oprávnenia, resp. pri plnení tejto\nprocesnej povinnosti dôjde k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, neposudzuje sa takýto zásah\nako neoprávnený potiaľ, pokiaľ sa osoba vykonávajúca toto právo, resp. plniaca túto povinnosť nedopustí\nexcesu (vybočenia). Pri posudzovaní správania určitej osoby zúčastnenej na občianskom súdnom\nkonaní (tu účastníka konania) z hľadiska toho, či sa pri výkone svojich procesných oprávnení alebo\npri plnení svojich procesných povinností dopustila excesu a neoprávnene zasiahla do osobnostných\npráv inej osoby, treba za exces v uvedenom zmysle považovať každé konanie, ktoré vybočilo z\nrámca zodpovedajúceho výkonu príslušného procesného oprávnenia, resp. plneniu príslušnej procesnej\npovinnosti. Medzi okolnosti, ktoré vylučujú neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv, patrí výkon\npráv priznaných zákonom a plnenie povinností vyplývajúcich zo zákona, ak nedošlo k excesu. Ide aj o\nvýkon práva alebo (povinnosti) vypovedať ako účastník (či strana) konania. Keďže v týchto prípadoch\nide o výkon práva, resp. plnenie zákonnej povinnosti, súdna prax vychádza zo zásady, že takýto zásah\ndo práva na ochranu osobnosti je oprávnený.\n41. V tomto spore išlo o tvrdené zásahy, ktoré pociťoval žalobca v súvislosti s konaním žalovanej,\nspočívajúce v odoslaní jej podaní v rámci súdnych konaní, ktorých obsah mal byť zásahom do jeho práv.\nV prvom rade je treba poukázať na existenciu rodinných vzťahov medzi stranami sporu, keď žalobca\na žalovaná sú manželmi (konanie o rozvod manželstva nie je ukončené), žalobca je otec a žalovaná\nmatka ich spoločného syna P. A.. Konania, v ktorých podania žalovaná realizovala, sa týkali výlučne\nžalobcu a žalovanej, ako aj ich maloletého dieťaťa.\n42. Hoci zásahy žalobca mohol pociťovať ako zásahy inak dopadajúce na § 11, resp. § 13 ods. 1\nObčianskeho zákonníka, nebolo možné podľa názoru súdu dospieť k záveru, že prišlo k naplneniu\nhypotézy právnych noriem týkajúcich sa ochrany osobnosti bez ďalšieho. Podľa súdu konaniu žalovanej\nchýbala protiprávnosť (resp. neoprávnenosť). Súdy sa pri svojej činnosti vo všeobecnosti stretávajú\nčasto s podaniami, obsahom ktorých sú expresívne a obviňujúce vyjadrenia, ktoré považuje realizujúca\nstrana (účastník) za „vhodný“ spôsob hájenia záujmov a približovanie charakterových vlastností ako aj\nokolnosti spolužitia na konaní zúčastnených osôb. Súd (sudcovia alebo zamestnanci) sú profesionálnymi\nsubjektmi, ktoré vnímajú rozdiel medzi tvrdením a dokázaným tvrdením. Je preto treba rozlišovať, či\ntvrdenia inak zakladajúce zásahy, sú adresované subjektom, vo vzťahu ku ktorým niekto realizuje\nsvoje iné práva, alebo ide o konanie s cieľom osobu poškodiť a potom aj zvolené prostriedky (v zmysle\nadresáta zásahov) tomu zodpovedajú (napr. rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/3/2021,\n7Co/28/2022).\n43. Dôležitou skutočnosťou v tomto prípade je aj to, že v sporoch o ochranu osobnosti, vychádzajúc zo\nzáväznosti ústavy pre všeobecné súdy ako ochrancov základných práv, platí, že musí byť zohľadnená\naj sloboda prejavu, ak sú na to splnené podmienky. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane\nosobnosti teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej\nrepubliky. Pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu je nutné v zásade skúmať kto, o\nkom, čo, kde, kedy a ako hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno pomocou testu\nproporcionality určiť, ktorá sloboda má byť uprednostnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. II. ÚS 152/08).\n44. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že vyjadrenia žalovanej, adresované súdu v\njednotlivých súdnych konaniach, boli reakciou na podania žalobcu, ktorými sa žalovaná podrobne\nvyjadrovala k tvrdeniam, ktoré uviedol žalobca v jeho podaniach. Pre úplnosť súd uvádza, že vyjadrenie\nz 13. 01. 2023 bolo reakciou na návrh žalobcu na rozvod manželstva (11P/206/2022), vyjadrenie z 23.\n12. 2022 bolo reakciou na vyjadrenie žalobcu zo 07. 12. 2022 (24P/191/2022), vyjadrenie z 28. 11.\n2022 bolo reakciou na odvolanie žalobcu (24P/191/2022), odvolanie z 05. 10. 2022 bolo podané proti\nuzneseniu, ktorým bol zamietnutý návrh žalovanej ako matky na nariadenie neodkladného opatrenia\n(13P/229/2022), podanie z 25. 10. 2022 ako uvedenie ďalších tvrdení v konaní sp. zn. 13P/229/2022,\n\nkde žalovaná podala odvolanie, podanie z 09. 10. 2022 v konaní sp. zn. 24P/191/2022 ako reakcia na\nvýzvu súdu. Vykonaným dokazovaním, hlavne výsluchom strán sporu, mal súd preukázané, že písomné\nvyjadrenia boli doručené iba súdu, preto o nich vedia osoby, ktoré v konaniach vystupujú, t. j. okrem\nstrán sporu, samotný súd, kolízny opatrovník, prípadne ustanovení znalci. Vyjadrenia žalovanej boli\nsmerované a napísané súdu, a to k jednotlivým konaniam, v ktorých vždy vystupovali alebo vystupujú\nobe strany sporu, či už ako manželia alebo ako rodičia maloletého dieťaťa. Ak aj žalobca uviedol, že\no niektorých výrokoch vedia aj ľudia z dediny, tieto tvrdenia nepreukázal. V nadväznosti na to súd\npoukazuje na to, že za nespôsobilý zásah narušiť alebo ohroziť práva na ochranu osobnosti chránené\nustanovením § 11 Občianskeho zákonníka považujú súdy prípady, kedy zásah spočíval v tvrdeniach,\nktoré boli prednesené napríklad za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie a nemohlo\nžiadnym spôsobom dôjsť k zníženiu vážnosti fyzickej osoby napríklad medzi ostatnými spoluobčanmi\n(Sborník III. Nejvyššího soudu, SEVT, Praha 1980, strana 177), napríklad rozsudok NS SR sp. zn.\n5Cdo/180/2007.\n45. Súd žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že tvrdenia žalovanej v rámci súdnych konaní, na ktorých\nnebola prítomná ani verejnosť, keďže išlo o písomné podania, nemožno označiť za neoprávnený zásah\ndo osobnosti žalobcu, i keď podľa názoru žalobcu sa tento zásah žalobcu dotýkal. Vzhľadom na tú\nskutočnosť, že k tomuto došlo v rámci súdneho konania, v súvislosti so zákonným oprávnením účastníka\nkonania, nešlo o taký závažný zásah, ktorý by bol spôsobilý obmedziť právo žalovanej na slobodu\nprejavu. Jej vyjadrenia nepresahovali rámec občianskoprávneho konania, keď k zásahu došlo pri výkone\niného subjektívneho práva garantovaného zákonom, resp. pri plnení povinnosti ustanovenej zákonom\n(napr. aj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/37/2014).\n46. Súd v spojitosti s predmetom sporu uvádza, že v súdnych sporoch medzi osobami, ktoré sú, resp. boli\nv rodinnom alebo príbuzenskom pomere, zohráva neraz osobná stránka veci osobitnú úlohu. Tieto súdne\nkonania sú spravidla emotívnejšie, neraz sa v nich ťažšie zachováva vecný prístup účastníkov konania k\nprejednávanej veci a výraznejšie sa v nich tiež prejavujú osobné averzie a antipatie zúčastnených osôb\n(napr. rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/28/2022). To isté platí aj pre tento spor.\n47. Podľa právneho názoru súdu bolo pre posúdenie prejednávanej veci rozhodujúce, že tvrdenia\nžalovanej, týkajúce sa žalobcu, odzneli v rámci výkonu jej procesného oprávnenia vyjadriť sa k\nprejednávanej veci ako účastníka konania, pričom z obsahu písomných podaní, súčasťou ktorých\nsú jednotlivé výroky, označené žalobcom, vyplýva, že sa nimi snažila vyvracať tvrdenia žalobcu\nako protistrany v konaní. V skutkovom a právnom rámci, v ktorom tieto jej tvrdenia odzneli, nebolo\nmožné predmetné tvrdenia žalovanej aj s ohľadom na negatívnymi emóciami poznačené vzájomné\nvzťahy týchto účastníkov (žalobcu a žalovanej), kvalifikovať ako vybočenie z medzí jej vyjadrenia sa\nk prejednávanej veci, ktoré by bolo neoprávneným zásahom do osobnosti žalobcu. V spojitosti s tým\nje potrebné konštatovať, že podania žalovanej predstavujú komplexné posúdenie veci z jej strany; sú\nreakciou na podania žalobcu, resp. na výzvu súdu, ani v jednom prípade neboli vykonané svojvoľne.\nKonania, v ktorých boli podania žalovanej predložené súdu, sa týkajú výsostne osobných vzťahov\nžalobcu a žalovanej ako aj rodinnoprávnych vzťahov, v rámci ktorého sa riešili, resp. riešia ÚPP k\nich maloletému synovi, ktorý bol dočasne zverený do starostlivosti žalobcu ako otca maloletého P..\nNemožno v žiadnom prípade podľa súdu rodičom brániť sa proti tvrdeniam protistrany, teda snažiť sa\nnapr. dosiahnuť zmenu ohľadne starostlivosti o syna, keď žalovaná po všetkých udalostiach, čo sa udiali,\nsa snaží preukázať, že existuje dôvod na to, aby súd posúdil ňou uvádzané tvrdenia za relevantné pre\nzmenu súdneho rozhodnutia ohľadne ÚPP na čas do rozvodu k maloletému dieťaťu. Tvrdenia, ktoré\nprezentovala v rámci konania o rozvod, budú súdom ešte len posudzované, keďže vo veci ešte nebolo\nrozhodnuté a spolu s nimi sa v prípade, ak dôjde k rozvodu manželstva, bude riešiť aj otázka ÚPP na\nčas po rozvode. Súd v tomto spore nemá oprávnenie vyhodnocovať uvádzané tvrdenia žalovanej, ale\nvo vzťahu k predmetu sporu dospel k záveru, že v prípade všetkých týchto podaní nedošlo k žiadnemu\nexcesu zo strany žalovanej, aj keď žalobca ich pociťuje ako zásahy do jeho práv. Ďalej je súd toho\nnázoru, že všetky podania žalovanej treba posudzovať ako celok, pretože poukázanie len na niektoré\nčasti vyjadrení (pár viet z jej podaní) nie je možné posudzovať výlučne osobitne, teda bez toho, aby sa\nneprihliadlo na podanie ako celok.\n48. Súd uzavrel vec tak, že žalovaná sa namietanými vyjadreniami v predmetných súdnych sporoch\nnedopustila žiadneho porušenia zákona. Vzhľadom na konštatované, keďže namietaným konaním\nžalovanej nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu, už nebolo ďalej potrebným zaoberať\nsa žiadaným primeraným zadosťučinením, konkrétne vo forme ospravedlnenia sa žalovanej žalobcovi\nako ani posúdením dôvodnosti náhrady nemajetkovej ujmy, požadovanej žalobcom.\n\n49. V rámci konania strany sporu poukazovali na stanovisko Občianskoprávneho a Obchodnoprávneho\nkolégia NS ČR sp. zn. Cpjn 13/2007. Výkon práva sporovej strany vyjadriť sa môže za určitých okolností\ndostať do kolízie s právom na ochranu osobnosti. Za zjavné vybočenie z práv sporovej strany v súdnom\nkonaní je možné bezpochyby považovať situáciu, keď sa osoba, ktorá zasiahla do osobnostných práv\niného, súčasne dopustila aj trestného činu krivého obvinenia, krivej výpovede a krivej prísahy alebo\npriestupku ublížením na cti. V uvedených prípadoch je nesporné, že sporová strana alebo svedok svojím\nvyjadrením vybočili z medzí svojich práv a povinností, a preto je takýto zásah do práva na ochranu\nosobnosti iného neoprávnený. Zložitejšia situácia nastáva vtedy, ak sporová strana vyjadrením síce\nzasiahla do práva na ochranu osobnosti, ale uvedených trestných činov ani priestupku sa nedopustila.\nV týchto prípadoch je nutné posudzovať vyjadrenie sporovej strany podľa okolností, za ktorých k tomuto\nvyjadreniu došlo a funkcie, ktorú malo toto vyjadrenie plniť. Pri hodnotení prípadného excesu, ktorého\nsa dopustila sporová strana pri svojom vyjadrení, je podstatné posúdenie toho, či ad 1) k zásahu do\npráva na ochranu osobnosti došlo v rámci realizácie procesných práv a povinností, ad 2) vyjadrenie\nsúviselo s predmetom konania, ad 3) sa sporová strana vyjadrila bez podnetu súdu, spontánne, v štádiu,\nv ktorom jej nebolo udelené slovo, ad 4) bola sporová strana, pred vyjadrením riadne poučená o svojich\nprocesných právach a povinnostiach. Z toho je zrejmé, že o exces z výkonu práv a povinností teda pôjde\nnajmä vtedy, ak sporová strana zasiahla do práva na ochranu osobnosti mimo realizácie svojich práv a\npovinností, bez vyzvania súdu, spontánne, a ak jej vyjadrenie nesúviselo s predmetom konania alebo\nvýsluchu. Druhou, nemenej dôležitou kategóriou, ktorú je treba posudzovať, je funkcia predmetného\nvyjadrenia, ktorým sa zasiahlo do osobnostných práv iného. Funkciou a účelom práva sporovej strany\nvyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom je poskytnúť sporovej strane možnosť bez akýchkoľvek\nobmedzení uviesť súdu svoj pohľad a názor na jednotlivé skutočnosti, dôkazy a prirodzene aj na sporové\nstrany a svedkov a predložiť súdu vlastné tvrdenia, ktoré sú podľa nej podstatné pre rozhodnutie. V\nprípade, ak vyjadrenie sporovej strany, ktorého obsahom sa zasiahlo do osobnostných práv, neplní svoju\nzákladnú funkciu a jeho účelom je teda len ohroziť alebo poškodiť osobnostné práva iného, je zrejmé,\nže pôjde o exces.\n50. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalovaná všetky podania realizovala v rámci\nvýkonu svojich procesných práv, a to buď na výzvu súdu alebo ako reakciu na jednotlivé podania žalobcu.\nOhľadne podaní žalovanej nebolo vedené žiadne trestné konanie a súd mal za to, že všetky jej vyjadrenia\nsúviseli s predmetom súdnych konaní, pričom neboli vykonané spontánne.\n51. S poukazom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol.\n52. Nad rámec súd uvádza, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal zníženie jeho dôstojnosti a\nvážnosti v nejakej konkrétnej spoločnosti, a to bez rozdielu toho, že súd zamietol žalobu z dôvodu,\nže namietaným konaním žalovanej nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu. Aj keď\nodôvodnenie rozsudku je pomerne rozsiahle, hlavne pokiaľ ide o samotné výsluchy strán sporu, súd\npovažoval za potrebné popísať podrobne skutkový stav veci pre vykreslenie vzájomných vzťahov strán\nsporu.\n53. V rámci pojednávania právny zástupca žalobcu navrhol doplnenie dokazovania výsluchom svedkov\nohľadne okolnosti správania sa žalobcu k jeho známym a spolužiakom. Súd tieto návrhy zamietol, a to\nnielen z dôvodu hospodárnosti konania (pretože by musel pojednávanie odročiť), ale hlavne na základe\ntoho, že po vypočutí strán sporu ako aj vyjadrení právnych zástupcov mal preukázané, že podania\nžalovanej boli výlučne výkonom jej procesných práv.“\n32. Odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia pojednávania majúc za to, že súd prvej inštancie vykonal\nvo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke,\npreto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Plne sa\nstotožnil s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, preto sa v súlade s § 387\nods. 2 CSP v bodoch 25. a 26. odôvodnenia obmedzil len na doplnenie dôvodov, podporujúcich vecnú\nsprávnosť napadnutého rozhodnutia, zameriavajúc sa pritom na podstatnú odvolaciu argumentáciu\nžalobcu:\n„23. K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že súd prvej inštancie\nodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, pričom odvolací súd poukazuje\nna to, že preskúmaním veci zistil, že súd prvej inštancie dostatočným spôsobom a zároveň rozsiahlo\nodôvodnil rozhodnutie, uviedol zásadné dôvody podstatné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj\nmyšlienkovú líniu, ktorou sa súd prvej inštancie riadil pri právnom posúdení veci. Odvolací súd je tiež\ntoho názoru, že súd prvej inštancie postupoval pri odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením §\n220 ods. 2 CSP, pričom odôvodnenie rozhodnutia obsahuje základné vysvetlenie dôvodov podstatných\npre rozhodnutie, spĺňa parametre zákonného odôvodnenia; za existujúci odvolací dôvod nemožno\n\npovažovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu, ale len to, že by ho\nneodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, ktorá situácia v predmetnej veci však nenastala.\n24. Rovnako tak všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len\nna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Ústavný\nsúd vo svojich rozhodnutiach uvedené konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere\nstotožňuje, preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo\nstrany sporu na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS\n117/05, IV. ÚS 112/05).\n25. V tejto súvislosti je potrebné tiež zdôrazniť, že žalobca svoje odvolanie ... zdôvodňoval len časťami\nodôvodnenia súdu prvej inštancie, ktoré je však potrebné ... posudzovať ako celok, na základe čoho je\nzrejmá celá myšlienková línia súdu prvej inštancie, ako aj dôvody zamietnutia žaloby, nakoľko súd prvej\ninštancie sa vysporiadal nielen s povahou jednotlivých podaní žalovanej, ale mal preukázaný aj blízky\nvzťah medzi stranami sporu a tiež prihliadol na to, či tieto podania nemohli byť excesom. Následne sa súd\nprvej inštancie zaoberal aj tým, či boli prednesené pred verejnosťou a dospel k správnemu záveru, že\nsa týkali písomných podaní. Polemika o tom, že pojednávanie je verejné, je v danom prípade zbytočná,\nkeďže účasť verejnosti tvrdená stranami sporu nebola. Naviac, je možné aj verejnosť vylúčiť z celého\nkonania, resp. časti, ak sa prejednávajú citlivé informácie. Rovnako tak pozornosti odvolacieho súdu\nneušlo, že sám žalobca uviedol, že „vyjadrenia žalovanej ... spočívajú vo vykreslení žalobcu ako osoby\nnespôsobilej na výchovu syna“, teda vo vyjadreniach žalovanej aj podľa žalobcu išlo o procesnú obranu\nžalovanej, ktorá sa bráni žalobcovmu vykresľovaniu osoby žalovanej ako osoby nespôsobilej na výchovu\nsyna a bude len a len úlohou súdu prvej inštancie v príslušných konaniach, týkajúcich sa rozvodu strán\nsporu a úpravy práv a povinností k ich spoločnému maloletému dieťaťu, rozhodnúť, ktoré tvrdenia strán\nsporu sú dokázané, a ktoré nie. Uvedené dokazovanie však nie je predmetom tohto sporu. Rovnako tak\nvzhľadom na samotné vyjadrenie žalobcu v odvolaní, ani odvolací súd nemá za to, že by išlo v rámci\nvyjadrení žalovanej o exces a žalovaná bráni len svoje procesné práva, pričom uvádza skutočnosti, ktoré\npodľa jej vedomia sú dôležité pre posúdenie veci a rozhodnutie, komu má byť zverené dieťa do osobnej\nstarostlivosti. Následne odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj so\nstanoviskom Občianskoprávneho a Obchodnoprávneho kolégia NS ČR sp. zn. Cpjn 13/2007 a prihliadol\npritom na všetky, pre vec dôležité, skutočnosti. Niet sporu pritom, že trestnoprávna zodpovednosť je\nultima ratio, avšak súd prvej inštancie posudzoval možnosť excesu aj z iných kritérií, ktoré podrobne\nrozvinul vo svojom odôvodnení. Samotná skutočnosť, že nebolo priamo odpovedané na otázky, ktoré\nchcel zanalyzovať žalobca (viď odvolanie), nie je samé osebe dôvodom na konštatovanie nesprávnosti\nprávnych a skutkových záverov súdu prvej inštancie. Rovnako tak súd prvej inštancie len nad rámec\ndodal, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v nejakej\nkonkrétnej spoločnosti, pričom uvedené taktiež nespôsobuje nesprávnosť napadnutého rozhodnutia\na to z dôvodu, že žalobcom nebol preukázaný neoprávnený zásah ako dôsledok vedúci k zníženiu\ndôstojnosti žalobcu. Preto bolo v tomto štádiu konania irelevantné, či súd prvej inštancie vykladal\npoužité slovné spojenie so spojkou „a“ alebo „alebo“, nakoľko nebol preukázaný neoprávnený zásah, a\nteda nebolo možné aplikovať § 13 Občianskeho zákonníka a posúdiť možnosti nápravy tohto zásahu,\nprípadne aj peňažnej satisfakcie, preto ani nie je zrejmé, či súd prvej inštancie žalobcom namietané\nslovné spojenie použil v súvislosti s § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Predpokladom úspešného\nuplatnenia práva na ochranu osobnosti je, že došlo k neoprávnenému zásahu, a že tento zásah bol\nobjektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Tieto náležitosti musia byť\nsúčasne splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať\nsa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené\nsúdom. Keďže súd má byť profesionálne nestranný (objektívny) a má povinnosť v konaniach, týkajúcich\nsa starostlivosti o maloletých, dokazovať a zisťovať skutočný stav veci, t. j. nemôže bez ďalšieho ani\nprevziať tvrdenia účastníka, resp. strany sporu za preukázané, potom je v danej veci situácia iná, ako\nkeď ide „o ohováranie“ pred treťou osobou, ktorá vec strany nepozná a nemá možnosť preverenia si\npravdivosti tvrdení. S poukazom na uvedené je potom aj konanie žalovanej v postavení účastníčky\nkonania, resp. strany sporu, potrebné vnímať ako právo obrany podľa svojho uváženia, ktoré nemá, resp.\nnemôže mať bez ďalšieho iné/tvrdšie dôsledky na porušenie práv žalobcu a ich dôsledku pre žalovanú.\n26. Keďže súd prvej inštancie správne dospel k záveru o neexistencii neoprávneného zásahu a\njeho objektívnej spôsobilosti narušiť, prípadne ohroziť práva žalobcu chránené ustanovením § 11\nObčianskeho zákonníka, odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa\n§ 387 ods. 1, 2, 3 CSP ako vecne správny potvrdil.“\n\n33. Dovolací súd zdôrazňuje, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí\njeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich\norganickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a\nstručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu tak v sebe zahŕňa po obsahovej\nstránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.\n34. V kontexte s uvedeným dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutí nižších súdov\nv ich kompletizujúcej jednote je jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, vysporiadavajúce sa so\nvšetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a\nprávne významné. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o prípad vybočenia z medzí ustanovení\n§ 393 ods. 2 CSP, resp. § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutí súdu je zrejmé, čoho a z akých\ndôvodov sa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov prvoinštančný i odvolací\nsúd vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd a ako tieto úvahy posudzoval odvolací súd,\nzrozumiteľne a presvedčivo je odôvodnený aj záver, že k žalovanému zásahu nedošlo, a to\naj s podporným prihliadnutím na v dovolaní namietané spoločné stanovisko občianskoprávneho\na trestného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky. Z odôvodnenia jasne vyplýva podstatný záver,\nže žalobcom tvrdený zásah do práva na ochranu jeho osobnosti nebol preukázaný, pričom práve na\nňom ležalo nielen bremeno tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno čo do preukázania, že tvrdenia žalovanej\ntakým zásahom vo vzťahu k žalobcovi sú; v tejto súvislosti je potom neopodstatnená námietka žalobcu,\nže na neho bolo prenesené dôkazné bremeno, ktoré malo zaťažovať žalovanú.\n35. Rovnako za neopodstatnenú vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolací\nsúd vyhodnotil aj námietku, že odvolací súd opomenul ustanovenie § 176 CSP (zásada verejnosti\npojednávania), keď podľa dovolateľa vzhľadom na nevylúčenie verejnosti z pojednávania „hrozilo a\nhrozí, že nepravdivé tvrdenia žalovanej sa dostanú na verejnosť a zásah žalovanej je tak spôsobilý\nnarušiť alebo ohroziť právo na ochranu osobnosti žalobcu“. Odvolací súd sa totiž vyjadril aj k tejto\nmožnosti, keď v odôvodnení jasne uviedol, že „polemika o tom, že pojednávanie je verejné, je v\ndanom prípade zbytočná, keďže účasť verejnosti tvrdená stranami sporu nebola“.\n36. Z vyššie uvedených dôvodov preto dovolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti dovolania\npodaného z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP.\nK dovolaniu podľa § 421 ods. 1 CSP\nPodľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\nDovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,\nktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432\nods. 1, 2 CSP).\n37. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho\nsúdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho\nposúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce\nniektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré o. i. patrí riadne odôvodnenie\ndovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435\nCSP (porovnaj sp. zn. 2Cdo/203/2016 a 6Cdo/113/2017).\n38. Ak nemá dovolanie, prípustnosť ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1\nCSP, vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k znemožneniu meritórneho dovolacieho\n\nprieskumu a odmietnutiu dovolania, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o\nktorú z možností uvedených v ustanoveniach v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide, teda z čoho\nvyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj sp. zn. 1Cdo/126/2017, 1Cdo/206/2017, 2Cdo/203/2016,\n3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/186/2016) a súčasne musí byť aj preukázané, že\nskutočne ide o niektorý z predpokladov prípustnosti dovolania (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu alebo b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená\nalebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne).\n39. Na to, aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať\nzreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade\nnie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou\nriešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj\nprocesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\n40. Súčasne musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie\nnapadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu\n(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne\nv priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto\nustanovenia.\n41. Riešenie právnej otázky prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje\no určitej právnej norme, jej obsahu, zmyslu a účelu, normu interpretuje a zo svojich skutkových zistení\n(to znamená po vyriešení skutkových otázok a na ich podklade) prijíma právne závery o (ne)existencii\ndôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad.\n42. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, by teda dovolateľ mal:\na) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd,\nb) vysvetliť, a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia dovolacieho súdu\ndoložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu [písm. a)], alebo označiť rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých je konkrétna právna\notázka riešená rozdielne [písm. c)], resp. uviesť, ktorá právna otázka, od vyriešenia ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu, nebola ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená [písm. b)],\nc) uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená.\n43. Dovolanie nie je koncipované ako ďalší riadny opravný prostriedok („ďalšie odvolanie“), preto pri\nformulácii právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné mať na\nzreteli, aby zároveň bola vymedzená aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby bolo možné vôbec\nkonštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej právnej otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená,\npríp. rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu.\n44. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikovaný právny záver ústavného súdu (sp. zn. II.\nÚS 172/03), v zmysle ktorého „ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil\nk posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípade zrušil, porušil\nby základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane“. Aj z ďalších rozhodnutí\nústavného súdu (napr. nálezy sp. zn. I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) vyplýva požiadavka na náležité\nposúdenie dovolania vo vzťahu k jeho prípustnosti - „pri posudzovaní toho, či dovolateľ dostatočne\nvymedzí právnu otázku, je potrebné, aby sa najvyšší súd pokúsil autenticky porozumieť dovolateľovi jeho textu ako celku, ale na druhej strane nesmie ani dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Nie\nje úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu\nprávnej otázky“. V tomto kontexte ústavný súd vyžaduje, aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala\na takisto, aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne\ns uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť; preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné\nvymedzenie namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky.\n45. Dovolateľ za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorá v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, označil otázky:\n\n„Či môže sporová strana zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti písomným podaním, prípadne aj\niným procesným úkonom?\nAk áno, aké sú podmienky, resp. okolnosti rozhodujúce pre vyhodnotenie toho, či sa strana písomným\npodaním, prípadne iným procesným úkonom dopustila tzv. excesu z medzí jej práv a povinností\nstanovených v súdnom konaní, ktorý má za následok protiprávnosť zásahu do práva na ochranu\nosobnosti?“\n46. Mal za to, že ak existujú pochybnosti o úmysle sporovej strany, činiacej vyjadrenia v civilnom\nsúdnom konaní, avšak je zrejmé, že toto konanie ešte nezakladá trestnoprávnu zodpovednosť, v\ntakýchto prípadoch by sa mala uplatniť miernejšia, občianskoprávna zodpovednosť, nie absolútna\n„nezodpovednosť“. Opačný prístup k týmto otázkam by výrazným spôsobom znižoval úroveň ochrany\nosobnosti a dával by priestor na zneužitie procesných práv (v rozpore s čl. 5 CSP) a vysielal by\nneakceptovateľný informačný signál, že v rámci súdnych konaní je možné uskutočňovať akékoľvek\nklamlivé tvrdenia, ak sú realizované v rámci písomných či ústnych vyjadrení strany, a teda by mal za\nnásledok takmer absolútnu „imunizáciu“ obsahu vyjadrení strán, resp. účastníkov v civilnom súdnom\nkonaní.\n47. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Cdo/180/2007 z 20. marca 2007 konštatoval:\n„ ... objektívne spôsobilý vyvolať následky týkajúce sa osobnosti fyzickej osoby môže byť aj zásah\nurobený v rámci súdneho konania, napríklad aj podaním uplatneným v konaní, avšak len za podmienky,\nže ide o závažnejší zásah.\nZa nespôsobilý zásah narušiť alebo ohroziť práva na ochranu osobnosti chránené ustanovením §\n11 Občianskeho zákonníka však považujú súdy prípady, kedy zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré\nboli prednesené napríklad za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie a nemohlo žiadnym\nspôsobom dôjsť k zníženiu vážnosti fyzickej osoby napríklad medzi ostatnými spoluobčanmi (Sborník\nIII. Nejvyššího soudu, SEVT, Praha 1980, strana 177).\nNeoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je vylúčená vtedy, ak dôjde k zásahu v rámci\nriadneho konania a ak nevybočil zásah z rámca daného platnými predpismi (Sborník III. Nejvyššího\nsoudu, SEVT, Praha 1980, strana 196). Z uvedeného vyplýva, že predpokladom pre poskytnutie ochrany\npred zásahmi do práva na ochranu osobnosti v zmysle § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka je o. i.\nskutočnosť, že zásah bol neoprávnený. Nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu tam, kde takýto\nzásah zákon dovoľuje, alebo tam, kde k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho práva, hoci inak sa\nzásah týka osobnosti fyzickej osoby (§ 11 Občianskeho zákonníka).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na to, že konanie pred súdom musí\nzabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Na\nzabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi viaceré procesné práva,\nmedzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie\na vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich.\nSubjektívnym právom v uvedenom zmysle je i právo fyzickej osoby (účastníka občianskoprávneho\nkonania), vrátane jeho právneho zástupcu, vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a k dôkazom, ako\naj uvádzať skutočnosti, ktoré zo svojho uhlu pohľadu ako účastník konania považuje za dôležité pre\nrozhodnutie o predmete sporu.\nDovolací súd preto dospel k záveru, že tvrdenie žalovanej ... uplatňované v rámci procesných práv\núčastníka konania ... nemožno označiť za neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu, i keď inak by sa\nzásah osobnosti žalobcu dotýkal. Vzhľadom na tú skutočnosť, že k nemu došlo v rámci súdneho konania,\nv súvislosti so zákonným oprávnením účastníka konania vyplývajúceho z procesného predpisu, nešlo o\ntaký závažný zásah, ktorý by bol spôsobilý obmedziť právo žalovanej ako právnej zástupkyni účastníčky\nkonania na slobodu prejavu. Toto vyjadrenie nepresahovalo rámec občianskoprávneho konania, keď k\nzásahu došlo pri výkone iného subjektívneho práva garantovaného zákonom. ...“\n48. Z citovaného judikátu Najvyššieho súdu SR vyplýva, že dovolateľom nadnesenú právnu\notázku už dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi vyriešil. Z toho dôvodu bolo potrebné dovolanie,\npodané z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, vyhodnotiť ako odôvodnené neprípustným dovolacím\ndôvodom, čo by samo osebe viedlo k odmietnutiu dovolania podľa § 447 písm. f) CSP.\n\n49. Pokiaľ v danom prípade odvolací súd uzavrel, že v rámci vyjadrení žalovanej nejde o exces a\n„žalovaná bráni len svoje procesné práva, pričom uvádza skutočnosti, ktoré podľa jej vedomia sú dôležité\npre posúdenie veci a rozhodnutie, komu má byť zverené dieťa do osobnej starostlivosti“ ..., a že „súd\nprvej inštancie sa správne vysporiadal aj so stanoviskom Občianskoprávneho a Obchodnoprávneho\nkolégia NS ČR sp. zn. Cpjn 13/2007 a prihliadol pritom na všetky, pre vec dôležité, skutočnosti. Niet sporu\npritom, že trestnoprávna zodpovednosť je ultima ratio, avšak súd prvej inštancie posudzoval možnosť\nexcesu aj z iných kritérií, ktoré podrobne rozvinul vo svojom odôvodnení.“, tento jeho záver v kontexte\nodôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu ako jednotiaceho\ncelku nemožno považovať ani za prípad odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v\nzmysle § 421 písm. a) CSP.\n50. Dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu v celom rozsahu, teda aj vo výroku\no nároku na náhradu trov konania; s prihliadnutím na to, že vo veci samej dovolateľ nebol úspešný,\ndovolací súd dovolanie v tejto časti nepovažoval za opodstatnené.\n51. Vzhľadom na vyššie konštatovanú nedôvodnosť dovolania podaného z dôvodu podľa § 420\npísm. f) CSP dovolací súd dovolanie ako celok zamietol podľa § 448 CSP.\n52. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd vzhľadom na úspech žalovanej v\ndovolacom konaní rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, ako je\nuvedené vo výroku tohto uznesenia. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote\ndo 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n53. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}