{"guid": "4a79a30a-29c7-422d-9c06-9393200717d9:020523dd-4e2e-4687-8e72-b98a9510c3ce", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:3216204348.3", "spisova_znacka": "7Cdo/72/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/72/2025 z 30. 6. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2026, sp. zn. 7Cdo/72/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:3216204348.3", "identifikacne_cislo": "3216204348", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "sudca_id": 158, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martina-valentova-158", "datum_vydania": "2026-06-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": "Ak veriteľ odporovacou žalobou podľa § 42a Občianskeho zákonníka namieta ukrátenie uspokojenia svojej vymáhateľnej pohľadávky konkrétnym právnym úkonom dlžníka (dohodou o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov), súd je viazaný takto vymedzeným predmetom konania a skúma dôvodnosť odporovania práve tohto úkonu; nie je povinný z vlastnej iniciatívy posudzovať iné právne úkony, ktoré žalobca ako príčinu ukrátenia netvrdil, a nezaoberanie sa nimi nezakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia ani vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Právna otázka relevantná podľa § 421 ods. 1 CSP musí byť otázkou, ktorú odvolací súd riešil a na ktorej vyriešení založil napadnuté rozhodnutie, a dovolateľ ju musí v dovolaní vymedziť jasne, určito a zrozumiteľne; preformulovanie zákonnej úpravy odporovateľnosti právneho úkonu podľa vlastných predstáv a kritika záverov nižších súdov bez označenia konkrétnej právnej otázky tomuto kritériu nezodpovedajú a dovolanie sa odmietne podľa § 447 písm. f) CSP.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobkyňa ako veriteľka s pohľadávkou voči manželovi žalovanej priznanou rozhodnutiami rakúskych súdov sa domáhala určenia neúčinnosti dohody o vyporiadaní časti bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorou všetky nehnuteľnosti pripadli bez náhrady do výlučného vlastníctva žalovanej. Súdy nižších inštancií žalobe vyhoveli, keďže žalovaná ako blízka osoba dlžníka nevyvrátila zákonnú domnienku vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa – nepreukázala náležitú starostlivosť pri zisťovaní skutočnej hodnoty majetku, ktorý dlžníkovi zostal, a nevysvetlila dôvod disparitného vyporiadania uzavretého rok po zrušení BSM a krátko po odblokovaní majetku v exekúcii; námietku premlčania odmietli s poukazom na trojročnú lehotu podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 166h ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. Dovolateľka namietala nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu (§ 420 písm. f) CSP), pretože sa nevysporiadal s jej tvrdeniami, že k ukráteniu došlo až následnými prevodmi vozidiel dlžníka a že dlžníkovi zostal majetok prevyšujúci pohľadávku, a odklon od praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) v otázkach, či možno odporovať úkonu pri zostávajúcom dostatočnom majetku dlžníka a či možno odporovať aj úkonom predchádzajúcim ukráteniu; k § 421 ods. 1 písm. b) CSP žiadnu otázku nevymedzila. Dovolací súd uzavrel, že odvolací súd bol viazaný predmetom konania vymedzeným odporovaným úkonom, jeho odôvodnenie tvorí s rozsudkom súdu prvej inštancie logický celok a spĺňa náležitosti § 393 CSP, pričom strohá a nekonkretizovaná námietka o pohľadávkach dlžníka nebola spôsobilá na vecné prejednanie. Položené otázky vyhodnotil ako preformulovanie zákonnej úpravy a polemiku so závermi nižších súdov, ktorých vecný prieskum by nemohol ovplyvniť výsledok konania, a dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) a f) CSP.", "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-42a", "nazov": "§ 42a OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-42a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-42a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-42a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/020523dd-4e2e-4687-8e72-b98a9510c3ce", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:3216204348.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:3216204348.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:3216204348.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/72/2025\n3216204348\n30. 06. 2026\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2026:3216204348.3\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne DHL Global Forwarding (Austria) GmbH,\nRakúsko, Fischamend 2401, Airportstrasse 1, číslo v registri spoločností: FN 62082y, právne zastúpenej\nAdvokátskou kanceláriou Majeriková & Partners s.r.o., Bratislava, Kupeckého 8, IČO: 35917440, proti\nžalovanej R. T., narodenej XX. L. XXXX, J. L. J., T. XXX/X, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou\nJUDr. Zuzana Čížová, s.r.o., Bánovce nad Bebravou, J. Jesenského 69, IČO: 36789925, o určenie\nneúčinnosti právneho úkonu, vedenom na Okresnom súde Prievidza pod č. k. BN-2C/4/2016-1280, o\ndovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19Co/37/2023-1389 z 12. júna 2024,\ntakto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Pôvodne Okresný súd Bánovce nad Bebravou - v súčasnosti Okresný súd Prievidza (ďalej len\n„súd prvej inštancie\") rozsudkom z 11. novembra 2022 č. k. BN-2C/4/2016-1280 určil, že Dohoda o\nvyporiadaní časti bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 04. novembra 2014, uzatvorená\nmedzi žalovanou a manželom žalovanej G. T., narodeným XX. M. XXXX, zavkladovaná Okresným\núradom Bánovce nad Bebravou, katastrálnym odborom pod č. V XXXX/XXXX zo dňa 14. novembra\n2014 - XXXX/XX je voči žalobkyni právne neúčinná (výrok I.) a žalobkyni voči žalovanej priznal nárok na\nnáhradu trov konania, vrátane trov konania na nariadenie neodkladného opatrenia a konania o návrhu\nna zrušenie neodkladného opatrenia a alternatívnom návrhu na čiastočné zrušenie neodkladného\nopatrenia, v rozsahu 100 % (výrok II.).\n1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozsudkom č. k. 6C/103/2012-12\nzo 07. februára 2013, právoplatným dňa 05. marca 2013. bolo zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo\nmanželov, žalovanej a jej manžela, za trvania manželstva. Dňa 04. novembra 2014 uzavreli žalovaná\na jej manžel Dohodu o vyporiadaní časti bezpodielového spoluvlastníctva (ďalej len „BSM\") manželov.\nV zmysle článku IV, bod 1 tejto dohody predmetné nehnuteľnosti nadobúda do svojho výlučného\nvlastníctva žalovaná s tým, že žalovaná v celom rozsahu preberá aj záložné práva viaznuce na týchto\nnehnuteľnostiach.\n1.2. Súd prvej inštancie predmetnú vec právne posúdil podľa ustanovení § 42a ods. 1 až ods. 3, § 42b\nods. 1 až ods. 4, § 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník\")\na § 166h ods. 1, 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.\"). Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k\nzáveru, že žalobkyňa preukázala existenciu vymáhateľnej pohľadávky voči dlžníkovi G. T., manželovi\nžalovanej. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že rozhodnutia Krajského súdu Eisenstadt sp. zn.\n4CG 257/11k-42 a Vyššieho krajinského súdu Viedeň sp. zn. 13 R 234/14y nesmerujú proti jej manželovi,\nale proti inému subjektu. Odkázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.\n2CoE/292/2019-269 zo dňa 28. mája 2020, ako aj na závery Krajského súdu v Trenčíne v uznesení č.\n\nk. 19CoE/39/2015-92 zo dňa 27. júna 2015 a v uznesení č. k. 2CoE/180/2016-384 zo dňa 25. augusta\n2016, že v prejednávanej veci ide o cudzí exekučný titul, označenie účastníka konania, ktorému bola\nuložená povinnosť, zodpovedá spôsobu označovania sporových strán v štáte vydania exekučného titulu.\nPodľa súdu prvej inštancie je však z neho dostatočne zrejmé, že ide o fyzickú osobu - podnikateľa, čomu\nnasvedčuje aj uvedenie mena povinného G. T. v označení žalovaného.\n1.3. Za preukázané mal súd prvej inštancie aj to, že žalovaná v relevantnom období pracovala ako\nzamestnankyňa vo firme svojho manžela. Podľa jej vyjadrení jej agendu tvorilo vystavovanie faktúr a\núčtovné náležitosti, pričom o pohľadávke žalobkyne mala vedomosť. Pokiaľ žalovaná poukazovala na\nznalecký posudok Ing. R. M., súd prvej inštancie konštatoval, že znalkyňa vychádzala iba z účtovného\nstavu majetku a sama v posudku uviedla, že pre stanovenie všeobecnej hodnoty majetku by bolo\npotrebné ohodnotiť jednotlivé položky majetku znalcami z príslušného odboru. Súd prvej inštancie bol\ntoho názoru, že nemožno v tomto konaní vychádzať zo zistenej účtovnej hodnoty majetku dlžníka,\nktorá mohla byť diametrálne odlišná od reálneho stavu a od všeobecnej hodnoty. Tvrdenie žalovanej o\nzostávajúcom majetku niekoľkonásobne prevyšujúcom pohľadávku žalobkyne poprela aj správa súdnej\nexekútorky JUDr. Beatrix Vargovej v exekučnom konaní sp. zn. EX 45/2015. Pohľadávka žalobkyne\nnebola uhradená žalovanou ani dobrovoľne, ani v rámci núteného výkonu, na majetok žalovanej je\nvyhlásený konkurz a bol zistený jej speňažiteľný majetok len v hodnote 100 eur. Keďže žalovaná\nneuviedla a nepreukázala žiadny iný relevantný dôvod samotného odporovaného právneho úkonu, keď\nvšetky nehnuteľnosti bez náhrady pripadli do jej výlučného vlastníctva, súd prvej inštancie uzavrel, že\nžalovaná neuniesla dôkazné bremeno a zákonná domnienka, podľa ktorej sa vedomosť o úmysle dlžníka\nkrátiť veriteľa u blízkej osoby predpokladá, nebola vyvrátená.\n1.4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s §\n262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „CSP\") a žalobkyni voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania, vrátane trov konania\nna nariadenie neodkladného opatrenia a konania o návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia a\nalternatívnom návrhu na čiastočné zrušenie neodkladného opatrenia, v rozsahu 100 %.\n2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd\") rozsudkom z 12. júna 2024 č. k. 19Co/37/2023-1389\npotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (výrok I.) a žalobkyni voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok II.).\n2.1. Odvolací súd po preskúmaní veci, bez nariadenia odvolacieho pojednávania, dospel k záveru,\nže rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý žalovaná napadla odvolaním, je potrebné potvrdiť ako vecne\nsprávny v zmysle § 387 ods. 1 CSP a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého\nrozsudku. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a\ntiež vec správne právne posúdil.\n2.2. Žalovaná namietala, že rozsudok Krajského súdu Eisenstadt č. k. 4 CG 257/11 k-42 v spojení\ns rozhodnutím Vyššieho krajinského súdu Viedeň nie je vykonateľným exekučným titulom pre vadu\nv označení žalovanej. Vo vzťahu k tejto námietke sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie\nv tom, že označenie žalovanej meno, priezviskom a bydliskom je možné považovať za dostatočné.\nUvedené podporil poukazom na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2CoE/292/2019-269,\npodľa ktorého už samotný manžel žalovanej používal v obchodnom styku so žalobkyňou na faktúre\noznačenie zhodné s jeho označením v záhlaví uvedených rozsudkov. Odvolací súd poznamenal,\nže zastavenie exekúcie uznesením č. k. 5Er/93/2015-554 bolo výlučne založení na procesných\ndôvodoch, toto rozhodnutie tak nezakladá res iudicata a nemožno ho interpretovať ako potvrdenie\nneexistencie exekučného titulu. Okresný súd Banská Bystrica obe rozhodnutia rakúskych súdov vyhlásil\nza vykonateľné v Slovenskej republike, okresný súd ako aj odvolací súd sa meritórne zaoberali\nnámietkou dlžníka, že je v posudzovaných rozhodnutiach rakúskych súdov nesprávne označený.\nTvrdenie žalovanej, že žiaden súd neurčil, že žalobkyňa má pohľadávku vymáhateľnú na súde voči\ndlžníkovi, mal odvolací súd za nepravdivé. Skutočnosť, že v čase odvolacieho konania neprebiehala\nexekúcia voči dlžníkovi (manželovi žalovanej) bola dôsledkom iba toho, že bol v konaní v zmysle zákona\nč. 7/2005 Z. z. oddlžený.\n2.3. V súvislosti s vykonateľnosťou pohľadávky žalobkyne odvolací súd považoval za potrebné uviesť,\nže za vymáhateľnú pohľadávku v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možné považovať\nlen pohľadávku judikovanú vo forme vykonateľného súdneho rozhodnutia (exekučný titul), ale každú\npohľadávku, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní, aj keď (ešte) nebola priznaná\nsúdnym rozhodnutím (R 44/2001). Predmetnej dohode o vyporiadaní BSM v tomto spore bolo možné\nodporovať bez ohľadu na to, či žalobkyňa disponuje vykonateľným súdnym rozhodnutím alebo nie.\nDodal, že odporovať možno aj dohode o vyporiadaní BSM (poukázal na rozhodnutie dovolacieho súdu\n\nsp. zn. 2Cdo/219/2019), preto neobstojí argument žalovanej, že vyporiadanie BSM predstavuje len\nakúsi „diverzifikáciu\" majetku, ktorý už predtým patril 100 % jednému a 100 % druhému manželovi.\nŽalovaná nijako nevysvetlila účel disparitného čiastočného vyporiadania BSM a ani nebolo zrejmé, ako\nbola vyporiadaná zvyšná časť zrušeného BSM (ak nejaká zostala).\n2.4. V preskúmavanej veci nemal odvolací súd za sporné, že žalovaná vedela o pohľadávke žalobkyne\nvoči svojmu manželovi a o neochote svojho manžela túto pohľadávku uznať a uhradiť. Žalovaná v\nkonaní spochybňovala svoju vedomosť o úmysle svojho manžela ukrátiť žalobkyňu, resp. spochybňovala\nsamotnú existenciu takéhoto úmyslu u jej manžela (čo by malo logicky za následok jej nemožnosť poznať\ntakýto úmysel, ak by neexistoval). V tomto smere dôkazné bremeno zaťažovalo žalovanú.\n2.5. Odvolací súd považoval za správny aj právny názor súdu prvej inštancie, že kým pre účely\ntrestného konania mohli v zmysle trestnoprávnej zásady „in dubio pro reo\" postačovať údaje z účtovnej\nevidencie manžela žalovanej, pre preukázanie nevedomosti žalovanej o úmysle ukrátiť veriteľa v zmysle\n§ 42a ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, resp. pre preukázanie neexistencie takéhoto úmyslu\nbolo potrebné preukázať na strane žalovanej „náležitú starostlivosť\" (čo je vyššia miera starostlivosti\nnež v trestnom konaní) v čase podpisu odporovanej dohody o vyporiadaní BSM, najmä zistenie\nskutočnej trhovej hodnoty vecí, ktoré zostali v majetku manžela žalovanej. Takúto starostlivosť žalovaná\nnepreukázala, a ani netvrdila (žalovaná v odvolaní uviedla, že preukázala trhovú cenu vozidiel a návesov\n800.000 eur, neuviedla však, z akých dôkazov má táto trhová cena vyplývať). Vzhľadom na okolnosti\nuzavretia odporovanej dohody, ako ich zistil súd prvej inštancie (bola uzavretá po odblokovaní majetku v\nexekučnom konaní, s vedomím o existencii pohľadávky žalobcu, išlo o disparitné čiastočné vyporiadanie\nBSM výlučne v prospech žalovanej, bez vyrovnacieho podielu v prospech jej manžela) a vzhľadom k\ntomu, že žalovaná tieto okolnosti dostatočne nevysvetlila, súd prvej inštancie dospel podľa odvolacieho\nsúdu k správnemu právnemu záveru, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno na vyvrátenie zákonnej\nprezumpcie jej vedomosti o úmysle manžela týmto právnym úkonom ukrátiť veriteľa.\n2.6. K námietke premlčania vznesenej žalovanou odvolací súd uviedol, že žaloba bola podaná\nv trojročnej prekluzívnej lehote od vykonania odporovaného právneho úkonu podľa § 42a ods. 2\nObčianskeho zákonníka. To, či došlo k premlčaniu samotného nároku žalobkyne voči manželovi\nžalovanej nie je pre určenie neúčinnosti právneho úkonu relevantná. Odvolací súd doplnil, že uvedené\nby mohlo byť predmetom skúmania v samotnom nachádzacom súdnom konaní, prípadne v exekučnom\nkonaní. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie §166h ods. 1\nzákona č. 7/2005 Z. z., podľa ktorého oddlžením zostáva nedotknuté právo veriteľa domáhať sa podľa\nObčianskeho zákonníka uspokojenia z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho\nmajetku, a to aj vtedy, ak pohľadávka veriteľa je premlčaná.\n2.7. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1\na § 262 ods.1 CSP a žalobkyni voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%\nprisúdenej sumy.\n3. Žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka\") podala voči rozhodnutiu odvolacieho súdu v celom rozsahu\ndovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP.\n3.1. Prípustnosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP vzhliadla dovolateľka v zásade\nv nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Konkrétne namietala, že odvolací súd sa\nnevysporiadal s námietkou nedostatočného odôvodnenia (resp. neuviedol argumentáciu) v súvislosti\ns námietkou žalovanej, že úkonom ktorým došlo k ukráteniu žalobkyne nie je úkon vyporiadania\nBSM, no sú nimi následné úkony prevodu vozidiel dlžníka, ktoré nastali po uzatvorení napadnutej\ndohody. Dovolateľka uviedla, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že majetok manžela\nžalovanej pred a aj po uzavretí dohody o vyporiadaní BSM zo dňa 04. novembra 2014 niekoľkonásobne\nprevyšoval hodnotu údajných pohľadávok žalobkyne, ktoré uvádza v žalobe. Rovnako sa odvolací\nsúd nevysporiadal ani s námietkou nedostatočného odôvodnenia súdu prvej inštancie, že žalovaná aj\nznaleckým posudkom č. XX/XXXX, predloženým v konaní, preukázala, že ku dňu vyporiadania BSM\nvlastnil dlžník majetok hnuteľný (vozidlá a návesy) v trhovej hodnote približne 800.000 eur, o čom\npredložila výpisy z evidencie vozidiel a tieto neboli spochybňované. Ak sa odvolací súd stotožnil s\nnázorom spochybňujúcim hodnotu vozidiel, absolútne ponechal bez povšimnutia námietku žalovanej, že\nk uvedenému dátumu dlžník vlastnil pohľadávky, ktoré medzičasom boli zaplatené a to vo výške 488.000\neur. Spomenutý znalecký posudok konštatoval majetok dlžníka vo výške 1.139.430 eur. Uviedla, že pri\npohľadávke veriteľa s príslušenstvom vo výške približne 60.000 eur, keď ostal dlžníkovi majetok vo výške\nviac než milión eur nemožno v žiadnom prípade dospieť k názoru, že žalovaná poznala úmysel dlžníka\nukrátiť veriteľa, resp. že nevyvrátila zákonnú domnienku. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v\nnaznačených častiach označila dovolateľka za nekonzistentné a nepresvedčivé.\n\n3.2. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka uviedla, že\nodvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, najmä v otázke základnej\nhmotnoprávnej podmienky ukrátenia uspokojenia veriteľa právnym úkonom, ktorý žalobkyňa odporuje\nžalobou o neúčinnosť právneho úkonu a tiež v otázke odporovateľnosti právnych úkonov. Následne\nkonkretizovala dve právne otázky, či je možné odporovať aj tomu právnemu úkonu medzi dlžníkom a\ntreťou osobou, ktorým dochádza k čiastočnému úniku majetku dlžníka, avšak po vykonaní tohto úkonu\nnaďalej ostáva vo vlastníctve dlžníka majetok postačujúci na uspokojenie veriteľa a tiež, či je možné\nodporovať len tomu úkonu, ktorým dochádza k ukracovaniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky, alebo\nje možné odporovať aj úkony, ktoré tomuto úkonu predchádzali. Odklon v riešení právnych otázok v\nzmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka argumentovala poukázaním na rozhodnutia dovolacieho\nsúdu sp. zn. 2Cdo/109/2007 a sp. zn. 3Obdo/90/2019 a sp. zn. 6Cdo/253/2012.\n3.3. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka neformulovala\nžiadnu právnu otázku.\n3.4. Dovolateľka navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu (prípadne tiež rozsudok súdu\nprvej inštancie) zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň navrhla, aby jej\ndovolací súd priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.\n4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu v podstatnom uviedla, že súdy nižších inštancií po dôsledne\nvykonanom dokazovaní rozhodli na základe správneho právneho posúdenia vec a plne v súlade s\nustálenou rozhodovacou praxou nielen dovolacieho súdu, ale aj Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nNavrhla, aby dovolací súd dovolanie žalovanej ako nedôvodné zamietol a žalobkyni priznal nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd\" alebo „najvyšší súd\") ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.\nNa stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) uvádza nasledovné:\n6. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací\nsúd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442\nCSP).\n7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí\nbyť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania,\nktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného\nrozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší\nsúd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu\ntoho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústavný súd\") sp. zn. II. ÚS 172/03].\n8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\n\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie.\n11. Žalovaná prípustnosť dovolania ako prvé založila na ustanovení § 420 písm. f) CSP, ktorým v\nzásade namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu spočívajúcu v nedostatočnom\nvysporiadaní sa s jej odvolacími námietkami, na ktoré v dovolaní poukázala. (bod 3.1.)\n12. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,\n2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj\nv danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľky (bod 3.1.).\n13. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu v prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na\nrelevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae\n(odmietnutie spravodlivosti).\n14. Právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že\nzákladné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo\nna spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade\na použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú\nzmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom\nomyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil,\nže nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom\nprocesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu.\nZ odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri\nhodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo\nsvojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda\nna to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre\nširšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé\na presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby\nbola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS\n174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva\naj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou,\nže majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29.\napríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské\npráva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie\nbezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre\nrozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.\nŠpanielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09.\ndecembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z\n19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať\npodrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).\n15. V dovolacej argumentácii žalovaná v podstatnom odvolaciemu súdu vytkla, že v odôvodnení svojho\nrozhodnutia sa nijako nevysporiadal s jej zásadnými odvolacími námietkami. Pokiaľ žalovaná v dovolaní\n\nnamietala, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s odvolacou námietkou, ktorou\nzdôrazňovala, že úkonom ktorým došlo k ukráteniu žalobkyne nie je dohoda o vyporiadania BSM, ale sú\nnimi následné úkony prevodu vozidiel dlžníka, ktoré nastali po uzatvorení napadnutej dohody, dovolací\nsúd žalovanej nemôže dať za pravdu. Je tomu tak z dôvodu, že namietaný procesný postup odvolacieho\nsúdu je logickým vyústením viazanosti predmetom konania. Ak žalobkyňa (typicky v odporovacej žalobe\npodľa § 42a Občianskeho zákonníka) namietala ukrátenie veriteľa špecifickým právnym úkonom dohodou o BSM, súd musí skúmať dôvodnosť práve tohto konkrétneho úkonu. Z právneho hľadiska\nsúvisí odmietnutie zaoberania sa s inými úkonmi s procesnými pravidlami, založenými na viazanosti\nso skutkovým stavom, ktorý opísala žalobkyňa, t. j. ak žalobkyňa v priebehu konania netvrdila, že\nby ukrátenie mohlo plynúť z iných právnych úkonov, súd nemôže sám od seba právne posudzovať\niné, žalobkyňou netvrdené skutočnosti. Preto ak sa odvolací súd stotožnil s názorom prvoinštančného\nsúdu, že k ukráteniu došlo na základe dohody o vyporiadaní BSM, vylúčil posudzovanie iných úkonov\nako príčiny ukrátenia. Týmto konštatovaním sa pre daný spor stal určujúcim jediný právny titul. Pokiaľ\ndovolateľka namietala, že odvolací súd sa nevysporiadal ani s námietkou nedostatočného odôvodnenia\nrozsudku súdu prvej inštancie pri posúdení, že znaleckým posudkom č. XX/XXXX, predloženým v\nkonaní, preukázala, že ku dňu vyporiadania BSM vlastnil dlžník majetok hnuteľný (vozidlá a návesy)\nv trhovej hodnote približne 800.000 eur, o čom predložila výpisy z evidencie vozidiel a tieto neboli\nspochybňované, dovolací súd s odkazom na body 15. a 16. napadnutého rozsudku v spojení s bodom 72.\nrozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým vytvára logický celok, konštatuje preskúmateľnosť napadnutého\nrozsudku v namietanom (dá sa z neho vyčítať, ako súd vec právne a skutkovo posúdil), dovolateľke ale\nzostalo právo napadnúť samotnú správnosť právneho posúdenia. Napokon namietanie žalovanej, že\nak sa odvolací súd stotožnil s názorom nižšieho súdu, ktorý neprijal argumenty spochybňujúce hodnotu\nvozidiel dlžníka, absolútne ponechal bez povšimnutia námietku, že k uvedenému dátumu dlžník vlastnil\npohľadávky, ktoré medzičasom boli zaplatené a to vo výške 488.000 eur, dovolací súd akcentuje, že\niba takáto strohá, právne ani skutkovo bližšie nekonkretizovaná námietka nebola spôsobilá na vecné\nprejednanie.\n16. Dovolací súd pripomína, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacie konanie tvoria\nz hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť\nrozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.\nOdôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa dovolacieho súdu všetky\nzákonom vyžadované náležitosti v zmysle § 393 CSP. Dovolací súd v prejednávanej veci nezistil, že\nby išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu\npráva dovolateľa na spravodlivý proces. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia vymedzil predmet konania, zhrnul, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, uviedol obsah\nodvolania žalovaného a ďalších vyjadrení a následne zrozumiteľne a jasne vysvetlil na základe, akých\nsúdom prvej inštancie zistených skutkových okolností, považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne\nsprávny a navyše sa v dostatočnej miere vysporiadal s jednotlivými relevantnými odvolacími námietkami\nžalovanej.\n17. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,\nže: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava\") a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nje aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s\nuplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na\nvšetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\". Odvolací súd v prípade potvrdenia\nrozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom\nprvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92,\nZbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré\njasne zhodnotí skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I.\nÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí je aj najvyšší súd toho názoru, že nie je nutné,\naby na každú námietku strany sporu bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť\nsúdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na\nokolnosti každého prípadu.\n\n18. Na záver najvyšší súd dodáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP, správnosť právnych\nzáverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie\nprípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry\nústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS\n188/06). Navyše do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v zásade\nnepatrí ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n19. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna\núprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n20. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na\nzáklade dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť\ndovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)\nkľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,\nako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto\nustanovenie.\n21. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ\npovinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej\nzáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. a) až c) § 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ\nje teda povinný v dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý z predpokladov\nuvedených v § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie,\nsúd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania.\n22. Nesprávne právne posúdenie dovolateľka namietala vo vzťahu k dvom otázkam: „či je možné\nodporovať aj tomu právnemu úkonu medzi dlžníkom a treťou osobou, ktorým dochádza k čiastočnému\núniku majetku dlžníka, avšak po vykonaní tohto úkonu naďalej ostáva vo vlastníctve dlžníka majetok\npostačujúci na uspokojenie veriteľa\" a „či je možné odporovať len tomu úkonu, ktorým dochádza k\nukracovaniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky, alebo je možné odporovať aj úkony, ktoré tomuto úkonu\npredchádzali.\" (bod 3.2.).\n23. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú\notázku). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie\nnapadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu\n(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne\nv priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto\nustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v\ndovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi\nzávermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu\nodvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v\nustanovení § 421 ods. 1 a § 432 CSP.\n24. Rozhodnutia nižších súdov boli založené na riešení právnej otázky, či Dohoda o vyporiadaní časti\nbezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 04.11.2014 uzatvorená medzi dlžníkom žalobkyne\na žalovanou je voči žalobkyni právne neúčinná. Podanú žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že v\n\ndanom prípade boli splnené všetky zákonné predpoklady na podanie odporovacej žaloby. Žalovaná\nžiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú, pričom svoju procesnú obranu založila\npredovšetkým na tej skutočnosti, že uzavretím predmetnej dohody o vyporiadaní časti bezpodielového\nspoluvlastníctva manželov žalovanej a jej manžela dňa 04. 11. 2014 nedošlo k ukráteniu uspokojenia\nveriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, nakoľko pohľadávky žalobkyne, na ktoré v podanej žalobe\npoukazovala, v skutočnosti nesmerujú proti manželovi žalovanej, a teda žalobkyňa nemá vymáhateľnú\npohľadávku voči dlžníkovi (manželovi žalovanej). Zároveň dôvodila, že ostatný hnuteľný majetok dlžníka\nveriteľa (manžela žalovanej) v čase vykonania úkonu postačoval na uspokojenie pohľadávok žalobkyne\nuvedených v podanej žalobe. V priebehu sporu žalovaná tiež namietala, že nemohla ani pri náležitej\nstarostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.\n25. Dovolací súd v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu, za súčasného rešpektovania zachovania\nprincípu spravodlivého procesu pre obe strany sporu (nie len z aspektu dovolateľky) dospel k záveru, že\nv prejednávanej veci vecný prieskum napadnutého rozsudku v zhode s právnymi otázkami položenými\nžalovanou v dovolaní (bod 22.) nemohol ovplyvniť výsledok konania. Je tomu tak preto, že nižšie súdy\npre vec v rozhodujúcom založili dôvodnosť žaloby na závere, že za stavu, že žalovaná neuviedla\na nepreukázala žiadny iný relevantný dôvod samotného odporovaného právneho úkonu, relevantne\nnezdôvodnila jeho obsah, keď všetky nehnuteľnosti patriace do BSM, ktoré tvorila s dlžníkom, bez\nnáhrady pripadli do jej výlučného vlastníctva a tiež neodôvodnila, z akého dôvodu bola uzatvorená\npredmetná dohoda o vyporiadaní časti BSM práve v čase, kedy bola uzatvorená, teda rok po\nzrušení BSM a niekoľko dní po odblokovaní zaisteného majetku exekútorom, žalovaná neuniesla v\ndanom prípade dôkazné bremeno a zákonná domnienka, podľa ktorej sa vedomosť o úmysle dlžníka\nkrátiť veriteľa u blízkej osoby predpokladá, nebola vyvrátená. Nižšie súdy na základe uvedeného za\nsplnenia všetkých podmienok uvedených v zákone podanej žalobe žalobkyne v intenciách žalobného\nnávrhu vyhoveli a odporovaný právny úkon určili voči žalobkyni za právne neúčinný. Preto pokiaľ\nžalobkyňa (typicky v odporovacej žalobe podľa § 42a Občianskeho zákonníka) namietala ukrátenie\nveriteľa špecifickým právnym úkonom - dohodou o BSM, súd musí skúmať dôvodnosť práve tohto\nkonkrétneho úkonu. A čo je rozhodujúce, dovolateľka v položených otázkach iba preformulováva\nsamotnú právnu úpravu odporovateľnosti právneho úkonu podľa svojich predstáv a napáda právne\nzávery odvolacieho súdu bez uvedenia konkrétnych hmotnoprávnych či procesných otázok, na ktorých\nrozhodnutie bolo založené a v súvislosti s rozhodovaním nižších súdov len kritizuje závery, na ktorých\nsúdy založili dôvodnosť žaloby (osobitne pozri samotné dovolanie v časti namietania nesprávneho\nprávneho posúdenia).\n26. Na uvedenom nemôže preto nič zmeniť ani odkaz dovolateľky na rozhodnutia najvyššieho súdu sp.\nzn. 2Cdo/109/2007 a sp. zn. 3Obdo/90/2019 a sp. zn. 6Cdo/253/2012, z ktorých dovolateľka odcitovala\nurčité závery, ktoré sa týkali iných skutkových okolností, než tých z prejednávanej veci.\n27. Dovolaním žalovaná v podstate iba podrobila kritike konanie a rozhodovanie odvolacieho súdu,\nobšírne vysvetľovala, v čom vidí nesprávnosť záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie,\navšak ani pri posudzovaní podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu nemožno z danej kritiky ustáliť\nrelevantnú právnu otázku (resp. otázky), ktoré mali byť riešené odvolacím súdom v rozpore s ustálenou\nrozhodovacou praxou (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), na ktorú dovolateľka odkázala (bod 26.), resp. ju\npovažovala za dosiaľ dovolacím súdom neriešenú (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP).\n28. K spôsobu, ktorým žalovaná v danom prípade odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1\nCSP, dovolací súd akcentuje, že nesmie byť vnímaný ako ďalší „odvolací súd\", resp. súd, ktorý by mohol\na mal posúdiť všetko, čím sa zaoberali súdy oboch inštancií; nemôže preto posudzovať všetky otázky,\nktoré pred ním riešili tieto súdy (inak by sa stieral rozdiel medzi prvoinštančným, odvolacím a dovolacím\nkonaním). Treba tiež zdôrazniť, že dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci (§\n421 ods. 1 CSP) nie je možné interpretovať a uplatňovať rovnako, ako odvolací dôvod podľa § 365 ods.\n1 písm. h) rovnakého zákona (8Cdo/140/2018, 8Cdo/157/2018). Dovolací súd už opakovane uviedol, že\nv súvislosti s posudzovaním prípustnosti dovolania nie je oprávnený a ani povinný zakladať svoje úvahy\nna domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli (§ 421 ods. 1 CSP).\nSama polemika dovolateľky s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti\njeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému,\nvýznamovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP (m. m.\n3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017).\n\n29. Dovolací súd záverom považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolacie konanie má od účinnosti\nCivilného sporového poriadku povahu procesu rigoróznejšieho a odborne náročnejšieho typického v\nporovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania\ndovolateľa musí advokát nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Z hľadiska posúdenia prípustnosti\ndovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v\nzákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady\nprípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému\npreskúmaniu v dovolacom konaní.\n30. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že ani na podklade dovolania žalovanej\npodľa § 421 ods. 1 CSP nemožno uskutočniť meritórny dovolací prieskum.\n31. Dovolaciemu súdu za opísanej situácie preto neostalo iné, než dovolanie, ktorým bola\nneopodstatnene vytknutá tzv. zmätočnostná vada podľa § 420 písm. f) CSP odmietnuť ako neprípustné\n(§ 447 písm. c) CSP) a v časti, v ktorej sa namietalo nesprávne právne posúdenie veci s ním\nnaložiť rovnako pre nevymedzenie uplatneného dovolacieho dôvodu spôsobom predpokladaným v\nustanoveniach § 431 až 435 (§ 447 písm. f) CSP).\n32. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobkyňa ako veriteľka s pohľadávkou voči manželovi žalovanej priznanou rozhodnutiami rakúskych súdov sa domáhala určenia neúčinnosti dohody o vyporiadaní časti bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorou všetky nehnuteľnosti pripadli bez náhrady do výlučného vlastníctva žalovanej. Súdy nižších inštancií žalobe vyhoveli, keďže žalovaná ako blízka osoba dlžníka nevyvrátila zákonnú domnienku vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa – nepreukázala náležitú starostlivosť pri zisťovaní skutočnej hodnoty majetku, ktorý dlžníkovi zostal, a nevysvetlila dôvod disparitného vyporiadania uzavretého rok po zrušení BSM a krátko po odblokovaní majetku v exekúcii; námietku premlčania odmietli s poukazom na trojročnú lehotu podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 166h ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. Dovolateľka namietala nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu (§ 420 písm. f) CSP), pretože sa nevysporiadal s jej tvrdeniami, že k ukráteniu došlo až následnými prevodmi vozidiel dlžníka a že dlžníkovi zostal majetok prevyšujúci pohľadávku, a odklon od praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) v otázkach, či možno odporovať úkonu pri zostávajúcom dostatočnom majetku dlžníka a či možno odporovať aj úkonom predchádzajúcim ukráteniu; k § 421 ods. 1 písm. b) CSP žiadnu otázku nevymedzila. Dovolací súd uzavrel, že odvolací súd bol viazaný predmetom konania vymedzeným odporovaným úkonom, jeho odôvodnenie tvorí s rozsudkom súdu prvej inštancie logický celok a spĺňa náležitosti § 393 CSP, pričom strohá a nekonkretizovaná námietka o pohľadávkach dlžníka nebola spôsobilá na vecné prejednanie. Položené otázky vyhodnotil ako preformulovanie zákonnej úpravy a polemiku so závermi nižších súdov, ktorých vecný prieskum by nemohol ovplyvniť výsledok konania, a dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) a f) CSP.", "pravna_veta": "Ak veriteľ odporovacou žalobou podľa § 42a Občianskeho zákonníka namieta ukrátenie uspokojenia svojej vymáhateľnej pohľadávky konkrétnym právnym úkonom dlžníka (dohodou o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov), súd je viazaný takto vymedzeným predmetom konania a skúma dôvodnosť odporovania práve tohto úkonu; nie je povinný z vlastnej iniciatívy posudzovať iné právne úkony, ktoré žalobca ako príčinu ukrátenia netvrdil, a nezaoberanie sa nimi nezakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia ani vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Právna otázka relevantná podľa § 421 ods. 1 CSP musí byť otázkou, ktorú odvolací súd riešil a na ktorej vyriešení založil napadnuté rozhodnutie, a dovolateľ ju musí v dovolaní vymedziť jasne, určito a zrozumiteľne; preformulovanie zákonnej úpravy odporovateľnosti právneho úkonu podľa vlastných predstáv a kritika záverov nižších súdov bez označenia konkrétnej právnej otázky tomuto kritériu nezodpovedajú a dovolanie sa odmietne podľa § 447 písm. f) CSP.", "ustanovenia": ["§ 42a ods. 1 OZ", "§ 42a ods. 2 OZ", "§ 420 písm. f) CSP", "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "§ 432 ods. 2 CSP", "§ 447 písm. c) CSP", "§ 447 písm. f) CSP"], "vygenerovane": "2026-10-24", "vyrok_vztahy": [{"sz": "19Co/37/2023", "guid": "23539596-8608-41c8-bcbb-64b5f18649c0:bc2b2665-4e2a-43f4-9e4b-23d134b2918f", "vztah": "zamietnute"}], "klucove_pojmy": ["odporovateľnosť právneho úkonu", "odporovacia žaloba", "vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov", "ukrátenie veriteľa", "blízka osoba", "dôkazné bremeno", "prípustnosť dovolania", "viazanosť predmetom konania"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}