{"guid": "71ac8c59-ac2b-4c64-bfad-c6b37412bfef:96464eb5-9ad8-4135-be3f-51e18e942b5f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:2313227923.1", "spisova_znacka": "4Cdo/41/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/41/2025 z 23. 7. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. júla 2026, sp. zn. 4Cdo/41/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:2313227923.1", "identifikacne_cislo": "2313227923", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Nora Halmová", "sudca_id": 398, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-nora-halmova-398", "datum_vydania": "2026-07-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť právnych úkonov"], "merito": null, "pravna_veta": "Uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka nevytvára nový, samostatný dlh odlišný od zabezpečovaného záväzku a zakladá len vyvrátiteľnú domnienku, že dlh v čase uznania trval; vzhľadom na reálnu povahu zmluvy o pôžičke (§ 657 Občianskeho zákonníka) musí záväzok z pôžičky v čase uznania existovať, teda predmet pôžičky musel byť dlžníkovi skutočne odovzdaný. Dlžník, ktorý domnienku založenú uznaním dlhu vyvracia, nemusí preukazovať neexistenciu odovzdania holým popretím, ale reťazcom konkrétnych nepriamych dôkazov (protiindícií), ktoré robia tvrdené odovzdanie nevierohodným; notárska zápisnica obsahujúca iba vyhlásenie dlžníka, že peniaze prevzal, je ako verejná listina dôkazom o tomto vyhlásení, nie o samotnom odovzdaní peňazí. Existencia vykonateľnej exekučnej notárskej zápisnice nevylučuje naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c) OSP v spojení s § 470 ods. 2 CSP) na samostatnom určení neplatnosti právneho úkonu tvoriaceho jej hmotnoprávny základ, a to ani vtedy, ak sa exekučné konanie už skončilo vymožením pohľadávky.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobca (obchodná spoločnosť) sa domáhal určenia neplatnosti troch zmlúv o pôžičke v celkovej výške približne 830 000 eur a vyhlásení o súhlase s vykonateľnosťou notárskych zápisníc, v ktorých dlh uznal, s tvrdením, že peniaze mu žalovaný nikdy neodovzdal. Súdy nižších inštancií určili neplatnosť zmlúv o pôžičke, pretože reťazcom nepriamych dôkazov bola domnienka z uznania dlhu vyvrátená a žalovaný odovzdanie peňazí nepreukázal; v časti o neplatnosti vyhlásení o vykonateľnosti odvolací súd žalobu zamietol, keďže ide o procesnú náležitosť exekučnej notárskej zápisnice, nie o hmotnoprávny úkon. Žalovaný v dovolaní namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení, nedovolený presun dôkazného bremena pri uznaní dlhu vo verejnej listine a odklon od judikatúry dovolacieho súdu. Dovolací súd uzavrel, že odvolací súd sa od označených rozhodnutí neodklonil: určovacia žaloba je prípustným prostriedkom obrany povinného aj po začatí či skončení exekúcie, uznanie dlhu nenahrádza pôvodný záväzok a dlžník môže domnienku vyvrátiť nepriamymi dôkazmi, pričom námietky proti hodnoteniu obsahu notárskych zápisníc sú skutkové a dovolaciemu prieskumu nepodliehajú. V časti opierajúcej sa o § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ žiadnu právnu otázku nevymedzil, preto dovolací súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) a f) CSP.", "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-470.odsek-2", "nazov": "§ 470 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-470.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-470"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-374.odsek-2", "nazov": "§ 374 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-374.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-374"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-204", "nazov": "§ 204 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-204", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-204"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-85", "nazov": "§ 85 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-85", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-182", "nazov": "§ 182 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-182", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-182"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-384.odsek-1", "nazov": "§ 384 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-384.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-384"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "nazov": "§ 385 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-385"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-442"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-390", "nazov": "§ 390 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-390", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-390"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-382"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-80", "nazov": "§ 80 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-80", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-80"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/233-1995"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-41.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 41 ods. 2 písm. c) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-41.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-558", "nazov": "§ 558 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-558", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-558"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "nazov": "§ 657 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-657"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-34", "nazov": "§ 34 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-34", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-34"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-470", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-374", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-204", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-85", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-182", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-384", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-385", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-442", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-390", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-382", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-80", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-41", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-558", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-657", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-34"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/96464eb5-9ad8-4135-be3f-51e18e942b5f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:2313227923.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:2313227923.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:2313227923.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/41/2025\n2313227923\n23. 07. 2026\nJUDr. Nora Halmová\nECLI:SK:NSSR:2026:2313227923.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu K-KARÁT, s. r. o., Bratislava - mestská časť Staré\nMesto, Dunajská 8, IČO: 36 529 362, zastúpeného Mgr. Štefanom Slováčikom, advokátom, Nitra,\nPalánok 3, za účasti intervenienta Wüstenrot poisťovňa, a. s., Bratislava - mestská časť Petržalka,\nDigital Park I, Einsteinova 21, IČO: 31 383 408, zastúpeného advokátskou kanceláriou Bartošík Šváby\ns. r. o., Bratislava, Plynárenská 7/A, IČO: 35 929 049, proti žalovanému P. F., narodenému XX. T.\nXXXX, Š., T. XXX/X, zastúpenému advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Šaľa, Jarmočná 2264/3,\no určenie neplatnosti právnych úkonov, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 15C/357/2013,\no dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 24. júla 2024 sp. zn. 11Co/33/2023,\ntakto\nrozhodol:\nI. Dovolanie o d m i e t a.\nII. Intervenientovi na strane žalobcu p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho\nkonania v plnom rozsahu.\nIII. Žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 22. novembra 2022, č. k.\n15C/357/2013-1087 (ďalej aj „ rozsudok súdu prvej inštancie“) určil, že zmluva o pôžičke zo dňa\n25. marca 2011, uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, je neplatná (výrok I.), určil, že vyhlásenie\nžalobcu ako dlžníka - povinnej osoby o súhlase s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice\nzo dňa 16. júna 2011, spísané v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové\nZámky, Björnsonova 2 č. N 175/2011, Nz 21990/2011, NCRIs 22574/2011 zo dňa 16. júna 2011, je\nneplatné (výrok II.), určil, že zmluva o pôžičke zo dňa 23. decembra 2011, uzavretá medzi žalobcom a\nžalovaným, je neplatná (výrok III.), určil, že vyhlásenie žalobcu ako dlžníka - povinnej osoby o súhlase\ns vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice zo dňa 15. mája 2012, spísané v notárskej zápisnici\nJUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 121/2012, Nz 17020/2012,\nNCRIs 17399/2012 zo dňa 15. mája 2012, je neplatné (výrok IV.), určil, že zmluva o pôžičke zo dňa\n07. mája 2012, uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, a vyhlásenie žalobcu ako dlžníka - povinnej\nosoby o súhlase s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice zo dňa 07. mája 2012, spísané v\nnotárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 109/2012,\nNz 16000/2012 zo dňa 07. mája 2012 v znení ich Dodatku č. 1 spísaného v notárskej zápisnici JUDr.\nMarty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 116/2012, Nz 16848/2012, NCRIs\n17218/2012 zo dňa 14. mája 2012, sú neplatné (výrok V.). Žalobcovi a intervenientovi priznal voči\nžalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výroky V. a VI.).\n1.1. Súd prvej inštancie zhrnul skutkový stav, zistený vykonaným dokazovaním: dňa 25. marca 2011\nbola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená zmluva o pôžičke, ktorej predmetom bolo požičanie\n\nsumy 232.400 eur žalovaným žalobcovi formou hotovosti. V zmluve strany potvrdili, že k odovzdaniu\nfinančných prostriedkov došlo pred podpisom tejto zmluvy a dohodli si lehotu splatnosti na 30. júna 2011.\nDňa 16. júna 2011 bola na notárskom úrade JUDr. Marty Botkovej v Nových Zámkoch spísaná notárska\nzápisnica N 175/2011, Nz 21990/2011, NCRIs 22574/2011, ktorá obsahovala vyhlásenie žalobcu ako\ndlžníka, že uznáva dlh vzniknutý na základe zmluvy o pôžičke z 25. marca 2011 a zároveň súhlas\ns vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice. Dňa 23. decembra 2011 bola medzi žalobcom a\nžalovaným uzatvorená zmluva o pôžičke, ktorej predmetom bolo požičanie sumy 332.000 eur žalovaným\nžalobcovi formou hotovosti. V zmluve strany potvrdili, že k odovzdaniu finančných prostriedkov došlo\npred podpisom tejto zmluvy a dohodli si lehotu splatnosti na 30. apríla 2012. Dňa 15. mája 2012 bola\nna notárskom úrade JUDr. Marty Botkovej v Nových Zámkoch spísaná notárska zápisnica N 121/2012,\nNz 17020/2012, NCRIs 17399/2012, ktorá obsahovala vyhlásenie žalobcu ako dlžníka, že uznáva dlh\nvzniknutý na základe zmluvy o pôžičke z 23. decembra 2011, ktorý sa žalobca zaviazal zaplatiť do\n15. mája 2012 a zároveň súhlas s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice. Dňa 07. mája\n2012 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená zmluva o pôžičke, ktorej predmetom bolo požičanie\nsumy 265.500 eur žalovaným žalobcovi formou hotovosti. V zmluve strany potvrdili, že k odovzdaniu\nfinančných prostriedkov došlo pred podpisom tejto zmluvy a dohodli si lehotu splatnosti na 22. mája\n2012. Dňa 16. júna 2011 bola na notárskom úrade JUDr. Marty Botkovej v Nových Zámkoch spísaná\nnotárska zápisnica N109/2012, Nz 16000/2012, ktorá obsahovala vyhlásenie žalobcu ako dlžníka, že\nuznáva dlh vzniknutý na základe zmluvy o pôžičke z 07. mája 2012 a zároveň súhlas s vykonateľnosťou a\nexekúciou notárskej zápisnice. Dňa 14. mája 2012 bola na tom istom notárskom úrade spísaná notárska\nzápisnica N 116/2012, Nz 16848/2012, NCRIs 17218/2012, dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke zo 07.\nmája 2012, ktorý obsahoval uznanie dlhu vzniknutého na základe uvedenej zmluvy o pôžičke a súhlas s\nvykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice, pričom splatnosť poskytnutej pôžičky bola zmenená\nna 14. mája 2012. O spísanie notárskych zápisníc notárku požiadala štatutárna zástupkyňa žalobcu,\npričom notárske poplatky za vyhotovenie zápisníc uhrádzal žalobca.\n1.2. Právne vec posúdiac podľa § 205, § 558, § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len\n„Občiansky zákonník“), § 3 ods. 4, § 46 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti súd prvej\ninštancie na základe dokazovaním zisteného skutkového stavu konštatoval, že žalovaný nepreukázal,\nže by reálne došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov tvoriacich predmet pôžičky žalobcovi. Čo\nsa týka uznania dlhu, ktoré bolo taktiež zachytené vo forme notárskych zápisníc, súd prvej inštancie\nvychádzal z toho, že nie je možné uznať dlh, keď je preukázaná jeho neexistencia. Preto dospel k\nzáveru, že právna domnienka existencie dlhov vyplývajúca z formy notárskej zápisnice bola v konaní\nvykonaným dokazovaním dostatočným spôsobom vyvrátená, čím došlo k prechodu dôkazného bremena\nna žalovaného, ktorý ho v konaní neuniesol a nepreukázal údajné fyzické odovzdanie čiastky 829.900\neur žalobcovi. Z uvedených dôvodov žalobe v celom rozsahu vyhovel.\n1.3. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového\nporiadku (ďalej len „CSP“).\n2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 24. júla 2024\nč. k. 11Co/33/2023-1209 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. a v časti výroku V.\no určení, že zmluva o pôžičke zo dňa 07. mája 2012 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, spísaná v\nnotárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 109/2012,\nNz 16000/2012 zo dňa 07. mája 2012 v znení jej Dodatku č. 1 spísaného v notárskej zápisnici JUDr.\nMarty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 116/2012, Nz 16848/2012, NCRIs\n17218/2012 zo dňa 14. mája 2012, je neplatná (prvá výroková veta). Vo výrokoch II., IV. a v časti výroku\nV. o určení, že vyhlásenie žalobcu ako dlžníka - povinnej osoby o súhlase s vykonateľnosťou a exekúciou\nnotárskej zápisnice zo dňa 07. mája 2012, spísané v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky\nso sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 109/2012, Nz 16000/2012 zo dňa 07. mája 2012 v znení\njeho Dodatku č. 1 spísaného v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky,\nBjörnsonova 2 č. N 116/2012, Nz 16848/2012, NCRIs 17218/2012 zo dňa 14. mája 2012, je neplatné,\nrozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v tomto rozsahu zamietol (druhá výroková veta).\nStranám a intervenientovi nárok na náhradu trov konania nepriznal (tretia výroková veta).\n2.1. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, týkajúcej sa nedostatku naliehavého právneho záujmu\nna požadovanom určení, odvolací súd uviedol, že žaloba bola podaná ešte za účinnosti predchádzajúcej\nprocesnoprávnej úpravy, konkrétne § 80 písm. c) z. č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok (ďalej\n\nlen „OSP“). Keďže právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti\nCSP, zostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP), prípustnosť takejto žaloby treba posudzovať v kontexte\npredchádzajúcej úpravy. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/63/2009 z 25.\nnovembra 2010 odvolací súd určovaciu žalobu považoval za prípustný prostriedok obrany povinného\npo začatí exekučného konania mimo exekučného konania v zmysle článku 13 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd. Na rozdiel od exekučných titulov v podobe súdnych rozhodnutí\ntotiž proti exekučnej notárskej zápisnici neexistuje štandardný opravný prostriedok. Podľa odvolacieho\nsúdu neobstojí ani výhrada žalovaného, že otázku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti\nzmluvy o pôžičke z 25. marca 2011 vylučuje skutočnosť, že exekučné konanie sa medzičasom skončilo\nvymožením pohľadávky s poukazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/63/2009. Je zrejmé,\nže len samotné uspokojenie pohľadávky v exekúcii nevylučuje naliehavý právny záujem na takomto\nurčení. Vyššie uvedenému záveru nebráni ani ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, ktoré sleduje\niný účel a uprednostňuje zásadne ochranu dobromyseľnosti tretej osoby, napr. vydražiteľa a nemôže\nsa dotýkať hmotnoprávnych vzťahov vzniknutých z bezdôvodného obohatenia, pre vznik ktorého je bez\nvýznamu, či bolo plnené dobrovoľne alebo na základe núteného výkonu rozhodnutia (R 74/2019). Čo\nsa týka námietky žalovaného, že žalobcom požadované určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke nebude\nmať nijaký vplyv na exekučné konania, v ktorých sa ešte sporná pohľadávka vymáha, odvolací súd\nuviedol, že neplatnosť právneho úkonu, tvoriaceho hmotnoprávny základ exekučnej notárskej zápisnice,\nznamená jej nespôsobilosť ako exekučného titulu, ktorá by mala vyústiť do zastavenia exekúcie z dôvodu\nneprípustnosti. Skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku výslovne neuviedol § 80\npísm. c) CSP, nemá za následok nesprávne právne posúdenie veci.\n2.2. V prípade určenia neplatnosti vyhlásení žalobcu ako dlžníka povinnej osoby o súhlase s\nvykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice zo 16. júna 2011, z 15. mája 2012 a zo 07. mája\n2012, odvolací súd konštatoval, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na tomto určení.\nNeplatnosť právneho úkonu je kategória týkajúca sa hmotnoprávnych úkonov. Vyhlásenie o súhlase\ns vykonateľnosťou notárskej zápisnice ale upravuje procesnoprávny predpis [§ 41 ods. 2 písm. c)\nExekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017), a takéto vyhlásenie predstavuje formálnu\nnáležitosť exekučnej notárskej zápisnice, ktorá preto nemôže byť prejavom vôle smerujúcim najmä\nk vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom\nspájajú (§ 34 Občianskeho zákonníka). Z tohto dôvodu v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil\na žalobu zamietol.\n2.3. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného o dôkaznom bremene, odvolací súd s poukazom\nna § 558 Občianskeho zákonníka súhlasil so žalovaným v tom, že domnienku založenú uznaním dlhu\nz poskytnutej pôžičky nemožno považovať za vyvrátenú len v dôsledku skutkového tvrdenia dlžníka,\nktorým poprie prevzatie peňazí od veriteľa, avšak zdôraznil, že popretie prevzatia peňazí nebolo ani\nzďaleka jediným prostriedkom procesnej obrany, ktorú žalobca v konaní uplatnil a ktorá bola spôsobilá\nviesť súd k skutkovému záveru, odlišnému od domnienky, ktorú v konaní založilo uznanie dlhu. Za\nzjavne mylný považoval odvolací súd názor žalovaného, že by strana brániaca sa v konaní proti\nvyvrátiteľnej domnienke (dlžník) nemohla použiť nepriame dôkazy. Nie je opodstatnená ani výčitka\nžalovaného, že súd prvej inštancie v súvislosti s otázkou dôkazného bremena nepoužil § 46 a § 3\nods. 4 Notárskeho poriadku v spojení s § 205 CSP, keď z nich nevyvodil predpoklad pravdivosti a\nsprávnosti obsahu notárskych zápisníc. Notárska zápisnica sama osebe nie je dôkazom, že skutočne\ndošlo k odovzdaniu finančných prostriedkov; je iba dôkazom o tom, že to žalobca pri spisovaní notárskej\nzápisnice vyhlásil. Konštatovaniu súdu prvej inštancie, že notárske zápisnice nepreukazujú, že skutočne\ndošlo k odovzdaniu peňazí, nemožno nič vyčítať. Je logickým vyústením nielen nesporného znenia\nnotárskych zápisníc, ale aj tvrdení samotného žalovaného a výsluchu notárky.\n2.4. K odvolacej námietke žalovaného o tzv. inej vade konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, spočívajúcej v tom, že súd prvej inštancie údajne v rozpore s § 191 CSP neprihliadol\nna vyvrátené a spochybnené tvrdenia konateľky žalobcu, ktoré súviseli so spisovaním notárskych\nzápisníc či s doručovaním písomností žalobcovi v exekučnom konaní, chýbajúcu obranu žalovaného\nv exekučnom konaní, časové súvislosti a spolužitie konateľky žalobcu a žalovaného, oslobodenie\nžalovaného vo veci obžaloby na žalovaného, v ktorej proti nemu svedčila konateľka žalobcu, a komplex\nprejavu negatívneho vzťahu konateľky žalobcu voči žalovanému, odvolací súd poukázal na to, že\nžalovaný nevysvetľuje, prečo práve tieto skutočnosti boli v konaní pre rozhodnutie vo veci podstatné a\nprečo by mali, keby na nich súd prihliadol tak, ako si to predstavuje žalovaný, viesť k inému vyhodnoteniu\n\ndokazovania podľa § 191 CSP. Z odvolania žalovaného nemožno spoznať, ktoré konkrétne skutkové\nzávery vlastne žalovaný napáda, teda ktoré zistenia súdu prvej inštancie by mal odvolací súd revidovať,\npokiaľ by prihliadol na vyššie uvedené skutočnosti tak, ako si to želá žalovaný.\n2.5. Odvolací súd poukázal na úvodné tvrdenia žalobcu, ktorý svoju žalobu odôvodnil o. i. tým, že\n„žalovaný nikdy žiadne peňažné prostriedky žalobcovi neodovzdal; nemohol tak ani urobiť, pretože ako\nfyzická osoba nedisponoval žiadnym majetkom väčšej hodnoty a jednotlivé sumy peňazí v hotovosti\nreálne nemal k dispozícii; žalovaný v žiadnom prípade nemohol disponovať takým objemom finančnej\nhotovosti, nakoľko nebol zamestnaný a nemal žiadny príjem alebo majetok v uvedenej hodnote; ani\njedna z pôžičiek žalovaného nebola zaevidovaná v účtovníctve žalobcu; žalobca v dotknutom období\nnevykonával aktívnu podnikateľskú činnosť“. Žalovaný žiadne z týchto tvrdení vo vyjadrení k žalobe,\nale ani neskôr účinne nepoprel, takže boli nesporné. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že žalovaný\nnikdy žiadne peňažné prostriedky žalobcovi neodovzdal. V dôsledku domnienky založenej uznaním\ndlhu v notárskych zápisniciach sa jedine toto skutkové tvrdenie žalovaného o prevzatí peňazí žalobcom\npovažovalo za pravdivé, hoci len pod podmienkou, že sa dokazovaním nevyvráti. Bolo teda na žalobcovi,\naby preukázal, že peniaze neboli odovzdané. Keďže išlo k negatívnu skutočnosť, žalobca ju mohol\npreukázať len nepriamo, teda tvrdeniami o iných okolnostiach, ktoré by účinne spochybnili pravdivosť\ndomnienky odovzdania peňazí (pozri v tomto zmysle I. ÚS 21/2018). Tvrdenia žalobcu, že žalovaný\nnedisponoval žiadnym majetkom väčšej hodnoty a jednotlivé sumy peňazí v hotovosti reálne nemal k\ndispozícii, sú nepochybne tvrdeniami spôsobilými vyvrátiť domnienku, že žalovaný konateľke žalobcovi\nodovzdal hotovosť vo výške 829.900 eur. Ak totiž hotovosť v tejto sume predtým nikdy nezískal,\nnemohol ju ani žalobcovi odovzdať. Treba zdôrazniť, že na tieto tvrdenia žalobcu žalovaný vo svojich\npodaniach nereagoval popretím, ale v konaní v tejto súvislosti len tvrdil, že peniaze mal „doma“, hoci\ntento pojem odmietol bližšie objasniť. Vo vzťahu k tomuto skutkovému tvrdeniu žalovaného sa ale žiadna\nprezumpcia správnosti či pravdivosti neuplatňuje. Tvrdenie o nedostatočných majetkových pomeroch\nžalovaného je tvrdením o negatívnej skutočnosti, a keďže od žalobcu ani nemožno spravodlivo žiadať,\naby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (pozri tiež uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 6Cdo/81/2010), bolo na žalovanom, aby tvrdil a preukázal opak. Jeho neustále sa opakujúci\nargument právnymi účinkami notárskej zápisnice a uznania dlhu sa týka len odovzdania peňazí, nie\ntoho, aké mal majetkové pomery, a ani toho odkiaľ ich mal, kde ich držal a ako k odovzdaniu došlo.\nSúd prvej inštancie mal okrem toho z vlastnej činnosti, ktorá súvisela so zisťovaním pobytu žalovaného\nna účely doručenia žaloby, k dispozícii aj dôkazy, ktoré podporujú tvrdenia žalobcu o nedostatočných\nmajetkových pomeroch žalovaného v rozhodnom čase. Vzhľadom na tieto skutočnosti nemožno ani mať\ndôvodné pochybnosti o tvrdeniach žalobcu o nedostatočnej majetnosti žalovaného.\n2.6. Odvolací súd ako neopodstatnené vyhodnotil i námietky žalovaného, týkajúce sa porušenia\npráva na spravodlivý proces, ktorým sa jednotlivo venoval. Pokiaľ žalovaný ďalej v podstate tvrdí, že\nžalobca nemal iný motív podpísať notárske zápisnice, než to, že peniaze prevzal, súd prvej inštancie\nnemal povinnosť sa s týmto tvrdením zaoberať preto, lebo žalovaný ho v prvoinštančnom konaní\nnepredniesol. Nové skutkové tvrdenie o motíve žalobcu, ktoré predniesol žalovaný až v odvolaní,\npredstavuje prostriedok procesného útoku (§ 149 CSP), ktorý žalovaný neuplatnil v konaní pred súdom\nprvej inštancie. Ide o tzv. neprípustnú novotu. Ak žalovaný namieta, že odôvodnenie napadnutého\nrozsudku je nedostatočné preto, lebo z neho nie je zrejmé, na základe akého ustanovenia Občianskeho\nzákonníka vyhlásil neplatnosť zmlúv o pôžičke, ide o nedostatok právneho posúdenia veci, ktorý možno\nodstrániť v odvolacom konaní. Neplatnosť zmluvy o pôžičke ako dôsledok neodovzdania predmetu\npôžičky vyplýva zo základného ustanovenia zmluvy o pôžičke (§ 657 Občianskeho zákonníka), pretože\nide o reálny kontrakt, ktorý bez odovzdania predmetu pôžičky tak nemôže platne vzniknúť.\n2.7. Odvolací súd konštatoval, že napadnutý rozsudok je v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti\nsporných zmlúv o pôžičke vecne správny, a preto ho odvolací súd v tomto rozsahu potvrdil (§ 387 ods.\n1 CSP). V časti, týkajúcej sa určenia neplatnosti vyhlásení o súhlase s vykonateľnosťou notárskych\nzápisníc, sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení podmienky naliehavého právneho záujmu, v\ndôsledku čoho ho odvolací súd v tomto rozsahu zmenil (§ 388 CSP) tak, že žalobu zamietol.\n2.8. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a 2 CSP\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť\nodvodzoval z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP; navrhol, aby dovolací súd\n\nrozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku I. v potvrdzujúcej časti a vo výroku II. zrušil a vec mu vrátil\nna nové konanie a rozhodnutie.\n3.1. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietal, že odvolací súd uznal, že\nv rozsudku súdu prvej inštancie absentovalo odôvodnenie základného predpokladu úspechu predmetnej\nurčovacej žaloby podľa § 80 písm. c) OSP - naliehavého právneho záujmu. Súd prvej inštancie tak\nodňal žalovanému možnosť proti tejto otázke argumentovať, a preto nie je postačujúce, ako sa s\ntouto otázkou vysporiadal odvolací súd. Žalovaný nemal možnosť v opravnom prostriedku možnosť\nnamietať vyhodnotenie takejto podstatnej právnej otázky, pričom ani napadnutý rozsudok neobsahuje\nvyhodnotenie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rovnaký nedostatok dovolateľ\nvidel v tom, že odvolací súd vadu rozsudku súdu prvej inštancie, spočívajúcu v tom, že výroky I., III. a V.\nrozsudku súdu prvej inštancie o neplatnosti zmlúv o pôžičke neboli založené na žiadnom konkrétnom\nhmotnoprávnom ustanovení, v podstate uznal a následne doplnil absentujúce vysvetlenie základu a\ndôvodu neplatnosti zmlúv o pôžičke. Žalovaný nemal dostupný opravný prostriedok, v ktorom by mohol\nv odvolaní namietať proti otázke právneho základu a dôvodu neplatnosti zmlúv o pôžičke z právneho\nhľadiska. Odvolací súd počas odvolacieho konania ani nevyzval žalovaného na vyjadrenie sa k aplikácii\n§ 80 písm. c) OSP v predmetnej veci. Odkaz na uznesenie odvolacieho súdu z 30. júla 2018, č. k.\n23Co/274/2017-335 je irelevantný, pretože uznesenie sa nestalo integrálnou súčasťou rozsudku súdu\nprvej inštancie a ani napadnutého rozsudku. Uvedeným podľa názoru dovolateľa došlo k porušeniu\npráva žalovaného na spravodlivé konanie.\n3.2. Odvolací súd sa podľa dovolateľa nevysporiadal riadne s podstatnou námietkou žalovaného o\nporušení práva na spravodlivé konanie súdom prvej inštancie takým spôsobom, že bol v konaní vyzvaný\nznášať dôkazné bremeno o odovzdaní súm pôžičiek žalobcovi, napriek tomu, že (i) tieto skutočnosti\nboli žalobcom potvrdené v notárskych zápisniciach a žalobca uznal svoj záväzok zo všetkých zmlúv\no pôžičke, a napriek tomu, že (ii) z ustálenej judikatúry vyplýva, že pri uznaní dlhu znáša dôkazné\nbremeno o nevzniknutí, či zániku dlhu dlžník a že pri notárskych zápisniciach dôkazné bremeno spočíva\nna tom, kto ich spochybňuje. Týmto sa kládlo na žalovaného bremeno, ktoré nemal znášať a dôkazné\nbremeno sa neuložilo žalobcovi, ktorého po právnej stránke zaťažovalo, čím došlo k porušeniu práva\nžalovaného na spravodlivé konanie a k narušeniu rovnováhy strán v konaní v neprospech žalovaného.\nOdôvodnenie napadnutého rozsudku je v tomto smere zmätočné. Odvolací súd uviedol, že prípadné\nnesprávne rozloženie dôkazného bremena o nezakladá vadu, ktorá by mala za následok porušenie\npráva strany na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ale následne uvádza, že uloženie nesplniteľného\ndôkazného bremena na jednu stranu civilného konania je porušením zásady rovnosti zbraní. Na\nnámietku žalovaného konkrétne nereaguje, uvádza len všeobecné právne úvahy.\n3.3. V konaní došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé konanie aj tým, že v rámci prvého\nodvolacieho konania sa nepostupovalo v súlade s § 374 ods. 2 CSP, keď žalovanému nebolo vôbec\ndoručené vyjadrenie žalobcu z 29. júna 2018 k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu a zároveň mu nebola\nv odvolacom konaní daná možnosť vyjadriť sa k takému vyjadreniu žalobcu. O vyjadrení žalobcu z 29.\njúna 2018 sa žalovaný dozvedel z uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. júla 2018, následne\nnahliadol do spisového materiálu. Odvolací súd pritom na základe vyjadrenia žalobcu z 29. júna 2018\nv prvom odvolacom konaní konštatoval existenciu osobitných okolností vo veci a zmenil skutkový stav\nzistený prvým rozsudkom súdu prvej inštancie. Žalobca v danom vyjadrení poukazoval na to, že žalovaný\nbol odsúdený za zločin podvodu a tú istú terminológiu použil aj v odvolací súd v bode 14. uznesenia.\nOdvolací súd nezvolal ani pojednávanie, na ktorom by oboznámil dôkaz pripojený k vyjadreniu žalobcu.\nŽalovaný tak bol pozbavený práva vyjadriť sa k vyjadreniu žalobcu z 29. júna 2018 a vplývať tak na\nrozhodnutie odvolacieho súdu, čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé konanie (nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 352/2013, rozsudok ESĽP Ernst and Others z 15. júla 2003, body\n60 - 61, rozsudok ESĽP Bechbeger z 20. decembra 2001,bod 50), ktorá závažnosť a dôležitosť je\nzvýraznená tým, že odvolací súd vydal uznesenie, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný, bez možnosti\nna strane žalovaného využiť (efektívny) opravný prostriedok podľa Civilného sporového poriadku. Tento\nzáväzný názor bol založený na nedoručení vyjadrenia žalobcu z 29. júna 2018 žalovanému, hoci priamo\na podstatne ovplyvnil odvolací súd pri formulovaní záväzného názoru, čo už žalovaný nemohol nijako\nzvrátiť, čo malo nenapraviteľné následky po celý zvyšok civilného konania, najmä v podobe viazanosti\nsúdu prvej inštancie názorom vysloveným v uznesení odvolacieho súdu. Zároveň je pochopiteľné,\nže odvolací súd sa už od názoru formulovaného v uznesení nemal tendenciu odchýliť ani pri vydaní\nrozsudku. Následky tejto vady sa nenapraviteľne niesli následne celým civilným konaním.\n\n3.4. Dovolateľ ďalej argumentoval porušením rovnosti strán v jeho neprospech s poukazom na bod 18.\nodôvodnenia prvého uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 30. júla 2018. Návrh žalobcu na doplnenie\ndokazovania, doručený súdu dňa 24. novembra 2015, nebol doručený žalovanému, nemohol sa k\nnemu vyjadriť a bol podaný po súdom určenej lehote 10 dní od pojednávania dňa 5. novembra 2015.\nOdvolací súd v bode 18. odôvodnenia uznesenia opakovane zdôraznil, že sa má doplniť dokazovanie\na vyslovene poznamenal, že z návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania boli vykonané len „niektoré“\ndôkazy. Žalobca však dňa 8. decembra 2016 vyhlásil po poučení súdom prvej inštancie spolu so\nžalovaným, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a nastala zákonná koncentrácia konania\ntým, že súd vyhlásil dokazovanie za skončené. Žalobca ani v odvolaní z nenamietal, že by súd prvej\ninštancie pochybil tým, že nevykonal niektoré žalobcom navrhnuté dôkazy, napriek tomu odvolací súd\nuznesením zrušil prvý rozsudok súdu prvej inštancie pre porušenie práva na spravodlivý proces a\nnevykonanie navrhovaného dokazovania v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, čím bol\nprekročený rozsah odvolacích dôvodov v prospech žalobcu a v neprospech žalovaného. Odvolací\nsúd sa vôbec nevyjadril k uvedenej podstatnej námietke žalovaného v odvolaní proti rozsudku súdu\nprvej inštancie. Body 62. a 63. napadnutého rozsudku mal za dôkaz zmätočnosti. Existuje zreteľná\nprotirečivosť v postupe a názoroch odvolacieho súdu, keď prvý rozsudok na odvolanie žalobcu zrušil\nkvôli tomu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dokazovanie, avšak v napadnutom rozsudku už\nargumentuje tým, že tvrdenia o nemajetnosti žalovaného neboli sporné, nebolo ich potrebné dokazovať a\nsúd prvej inštancie mal k rovnakému skutkovému zisteniu dospieť aj za dôkaznej situácie pred zrušením\nprvého rozsudku, hoci zároveň odvolací súd priznal, že on sám uložil súdu prvej inštancie dokazovanie\nohľadom solventnosti žalovaného. Odvolací súd sa vyjadril, že preň rozhodujúce skutkové závery o\nnemajetnosti vyplývajú „z nepopretých tvrdení žalobcu, ktoré žalobca ani nemal povinnosť preukazovať\ndôkazmi“ , avšak opomenul, že podľa ust. § 470 ods. 2 CSP nemožno uplatniť ustanovenia CSP o\npopretí skutkových tvrdení protistrany, ak by boli v neprospech strany, čo je použiteľné aj v predmetnom\nprípade. Uvedené je tiež dôkazom toho, že odvolací súd neaplikoval relevantnú právnu normu (§ 470\nods. 2 CSP). Zásahom súdov v tejto veci došlo k vytvoreniu značnej nerovnosti v postavení žalobcu a\nžalovaného v prospech žalobcu, ktorý dostal šancu vo veci ďalej dokazovať a v neprospech žalovaného.\nZistený skutkový stav veci je tak založený na porušení práva žalovaného na spravodlivé konanie a\nrovnosti strán v konaní.\n3.5. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd listinné dôkazy, z\nktorých zistil rozhodujúce závery o „nedostatočných“ majetkových a príjmových pomeroch žalovaného\nnevykonal zákonným spôsobom podľa § 204 CSP. Odvolací súd síce na predmetnú námietku všeobecne\npoukázal v bode 64. rozsudku, avšak ponechal ju bez akejkoľvek reakcie, čím došlo k porušeniu práva\nžalovaného na spravodlivé konanie.\n3.6. Dovolateľ ďalej poukázal na to, že súdy pri zisťovaní skutkového stavu nerešpektovali ani\nustanovenie § 85 CSP. Na pojednávaní dňa 20. júla 2021 boli súdom vyzvané strany a intervenient, aby\nv lehote určenej súdom predložili návrhy na doplnenie dokazovania a odročil pojednávanie na deň 23.\nseptembra 2021. Intervenient predložil návrhy týkajúce sa zisťovania majetkových a príjmových pomerov\nžalovaného podaním zo dňa 31. augusta 2022, žalobca žiadne návrhy nepredložil. Súd následne\nupovedomením zo dňa 3. septembra 2021 oznámil stranám, že pojednávanie určené na deň 23.\nseptembra 2021 sa odročuje na neurčito z dôvodu návrhov intervenienta na doplnenie dokazovania. Súd\nnežiadal od žalobcu v zmysle § 85 CSP súhlas na ich vykonanie, pričom žalobca sa podaním doručeným\nsúdu dňa 14. októbra 2021 vyslovene vyjadril, že ako žalobca nesúhlasí s návrhmi intervenienta na\ndoplnenie dokazovania, a v súlade s § 85 CSP navrhol, aby súd na ne neprihliadal. Napriek nesúhlasu\nžalobcu bolo vykonané dokazovanie, z ktorého súdy vyvodili závery v prospech žalobcu a v neprospech\nžalovaného, čím narušili rovnosť strán konania. Odvolací súd sa k tejto námietke žalovaného nevyjadril\na nesprávne, v rozpore s očividným obsahom spisu uviedol, že žalobca na pojednávaní 27. septembra\n2022 vyjadril súhlas s takýmto dokazovaním, čo je v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Žalobca\nv písomnom podaní zo 14. októbra 2021 vyjadril explicitne nesúhlas s dokazovaním navrhnutým\nintervenientom a jeho následné vyjadrenie na pojednávaní dňa 27. septembra 2022 bolo evidentne\ndezinterpretáciou jeho písomného vyjadrenia zo 14. októbra 2021.\n3.7. Dovolateľ nesúhlasil ani so záverom odvolacieho súdu, že pokiaľ súd prvej inštancie neumožnil\npredniesť žalovanému záverečnú reč na pojednávaní, uvedené porušenie nedosiahlo kvalitu a úroveň\nporušenia práva žalovaného na spravodlivé konanie. Z ust. § 182 CSP vyplýva, že súd má dať priestor\n\nna záverečnú reč na pojednávaní, resp. počas pojednávania, teda priamo a bezprostredne pred súdom,\nčím sa zabezpečí aj priame argumentačné pôsobenie na súd. Jeho neumožnením sa porušuje zásada\nbezprostrednosti a priamosti garantovaná samotným zákonom, preto nie je postačujúce umožnenie\npredloženia záverečnej reči len v písomnej forme. Navyše, súd prvej inštancie v rozsudku ani neuviedol\nobsah námietok a obrany žalovaného zo záverečnej reči, pričom odvolací súd v reakcii na túto odvolaciu\nnámietku nešpecifikuje, v ktorých častiach rozsudku sa súd prvej inštancie vyjadril k podstatným\nnámietkam žalovaného z jeho záverečnej reči, čím je jeho reakcia arbitrárna.\n3.8. Ďalej dovolateľ namietal závery odvolacieho súdu v bode 67. rozsudku, ktorý je podľa žalovaného\ndôkazom o porušení práva žalovaného na spravodlivé konanie. Podstatou argumentácie odvolacieho\nsúdu je, že vyzdvihuje procesne aktívneho žalobcu a vytýka pasivitu žalovanému, čo je však v rozpore\ns obsahom spisu a v rozpore so skutočnou procesnou realitou. Žalobca v odvolaní proti prvému\nrozsudku vôbec nenamietal, že by neboli vykonané ním navrhnuté dôkazy, predtým dňa 8. decembra\n2016 vyslovene vyhlásil, že nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, no napriek tomu došlo k\nneprípustnému excesu zo strany odvolacieho súdu, ktorý z dôvodov, ktoré žalobca v odvolaní vôbec\nnenamietal, zvrátil priebeh konania v prospech žalobcu, umožnil a uložil vykonať dokazovanie k otázke\nsolventnosti, či majetkovým pomerom žalovaného, hoci žalobca s tým nesúhlasil, Uvedené viedlo\nku skutkovým zisteniam v neprospech žalovaného, čo v okolnostiach konkrétneho prípadu znamená\nnarušenie rovnosti strán, neprípustný exces a zásah odvolacieho súdu do priebehu konania v prospech\nžalobcu.\n3.9. Odvolací súd rezignoval na podstatné námietky žalovaného v odvolaní, ktoré zhrnul v bode\n69. rozsudku, pričom jeho argumentácia je arbitrárna. Z odvolacej argumentácie žalovaného bolo\njasné, prečo tieto jeho argumenty a námietky boli podstatné, keďže vecne a časovo súviseli s\nokolnosťami vyhotovenia notárskych zápisníc (popieraných žalobcom) a pasívnym správaním žalobcu\npočas exekučných konaní. Odvolací súd sa riadne nevysporiadal ani s ďalšou podstatnou námietkou\nžalovaného, prečo by žalobca podpísal notárske zápisnice, ak by peniaze nedostal. Odvolací súd mylne\nuviedol, že žalovaný uvedenú námietku nepredniesol počas prvoinštančného konania, pretože žalovaný\nju uviedol (najneskôr) v záverečnej reči z 08. novembra 2022 (str. 7), teda pred vydaním napadnutého\nrozsudku. Neobstojí preto ani argumentácia ust. § 366 CSP. Odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal i\ns ďalšou podstatnou námietkou žalovaného o porušení jeho práva na spravodlivé konanie v predmetnom\ncivilnom konaní tým, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení po odvolaní žalobcu dospel k odlišným\nskutkovým zisteniam ako súd prvej inštancie v prvom rozsudku, bez toho, aby zopakoval dokazovanie v\nodvolacom konaní a umožnil žalovanému sa zúčastniť pojednávania a uplatňovať jeho práva. Odvolací\nsúd nerozlišuje a neidentifikuje podstatný následok jeho uznesenia, ktorým je záväznosť pre súd prvej\ninštancie (a určitá netendencia odklonenia sa od vlastného názoru odvolacieho súdu pri následnom\nrozhodovaní odvolacieho súdu v merite veci). Oba súdy zároveň diametrálne odlišne posúdili okolnosti\nindividuálneho prípadu. V prípade zámeru dospieť k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvej\ninštancie, bol odvolací súd povinný zopakovať dokazovanie v zmysle § 384 ods. 1 CSP a z toho dôvodu\nnariadiť pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Predmetný nesprávny procesný postup viedol k tomu, že\nboli porušené práva žalovaného ako strany vyjadriť sa na pojednávaní (na odvolacom súde k odvolaniu\nprotistrany, k vykonaným dôkazom, k právnej stránke veci) a predniesť svoj návrh (vrátane záverečnej\nreči) v zmysle § 385 ods. 2 CSP v spojení s čl. 9 základných princípov CSP. a v spojení s § 182 CSP,\nčo činí konanie nespravodlivým. Žalovaný nemal možnosť brániť sa, ani vyjadriť sa na odvolacom súde\nproti odvolaniu žalobcu, ani k vykonaniu dôkazov, ktoré dokazovanie sa malo zopakovať, na relevantnom\nfóre, pojednávaní, v súlade so zákonom. V obdobných prípadoch vyslovil Ústavný súd SR porušenie\npráva sťažovateľov na spravodlivé konanie (nález sp. zn. II. ÚS 387/2010, sp. zn. II. ÚS 400/09). Takéto\ndôsledky neboli nikdy v predmetnom civilnom konaní konvalidované, odvolací súd ich prehliadol, pritom\npriamo viedli k viazanosti súdu prvej inštancie názorom odvolacieho súdu v uznesení, ktorý bol založený\nna porušení práva žalovaného na spravodlivé konanie. Aj keď odvolací súd naznačil, že „Všetky práva,\nktoré žalovaný považoval skorším postupom odvolacieho súdu za porušené, mohol vykonať v rámci\nďalšieho konania po vrátení veci súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. Nepochybne ich aj vykonával,\npretože sa pojednávaní zúčastňoval a vo veci vyjadroval“, uvedené nebolo vôbec efektívne, pretože\nk namietanému porušeniu došlo pred vydaním kasačného uznesenia, ktorým bol súd prvej inštancie\nviazaný.\n3.10. Z právneho hľadiska dovolateľ v rozhodnutí odvolacieho súdu videl odklon pri riešení spornej a pre\nvec významnej právnej otázky (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) naliehavého právneho záujmu a správneho\n\nurčenia (správneho žalobného návrhu určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) OSP) v prípade notárskej\nzápisnice ako exekučného titulu vyplývajúceho z hmotnoprávneho úkonu a prebiehajúcich exekučných\nkonaní s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/63/2009 z\n25. novembra 2010, rozsudok sp. zn. 5Cdo/31/2011, rozsudok sp. zn. 3Cdo/98/2004. Z uznesenia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 63/2009 vyplýva presne opačný názor ako je názor\nodvolacieho súdu, a to že aj v prípade učenia neplatnosti právneho úkonu zostáva notárska zápisnica\nnedotknutým exekučným titulom (pokračuje sa teda v exekučnom konaní), avšak povinná osoba by\nsa mohla (a mala) domáhať určenia, že nie je povinná plniť, resp. že neexistuje dlh, ktorý by mala\nplniť, čo sa však žalobca nedomáhal. Pri správnom právnom posúdení otázky naliehavého právneho\nzáujmu a požadovaného určenia žalobcu mal odvolací súd zamietnuť žalobu žalobcu (resp. zmeniť\nrozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta), pretože určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke ako\nhmotnoprávneho základu notárskych zápisníc nemá podľa názoru dovolacieho súdu vplyv na exekučné\nkonania, keďže notárska zápisnica zostáva exekučným titulom. Správne sa mal žalobca ako osoba\npovinná z notárskych zápisníc domáhať určenia, že nie je povinný plniť (resp. že neexistuje dlh, ktorý\nby mal plniť), čo však žalobca počas celého konania neučinil. Nesprávna bola interpretácia odvolacieho\nsúdu vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/63/2009, keď rozumne\nnemožno prijať takúto interpretáciu, že účinky určenia neplatnosti právneho úkonu nemali dôsledok\npre absenciu naliehavého právneho záujmu. Naopak, ak účinky určenia neplatnosti právneho úkonu\nnerušia notársku zápisnicu ako exekučný titul, tak potom logicky nemôže byť naplnený naliehavý právny\nzáujem odvodzovaný z prebiehajúcich exekučných konaní. Dovolací súd dal návod, že v individuálnych\nokolnostiach prípadu je možné sa domáhať pri prebiehajúcich exekučných konaniach, že osoba povinná\nnie je povinná plniť (resp. že neexistuje dlh, ktorý by mala plniť), čo už má zreteľný dôsledok na vyriešenie\nabsencie základu vymáhaného nároku, a teda aj stratu účinku notárskej zápisnice ako exekučného titulu.\n3.11. Odvolací súd sa potvrdením vyhlásenia neplatnosti zmlúv o pôžičke odchýlil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, podľa ktorej určovacia žaloba je vhodný procesný nástroj\nochrany práva žalobcu, ak sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, nie však ak zbytočne\nvyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie. Za nedovolenú\nmožno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému\nrozmnožovaniu sporov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/31/2011).\nPosúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností.\nPodľa ustálenej súdnej judikatúry dovolacieho súdu platí, že ak vyslovením neplatnosti právneho úkonu\nsa má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie na takejto\nžalobe daný naliehavý právny záujem (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3Cdo/98/2004). Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva, resp. že právo alebo\npovinnosť plniť nie je, či neexistuje. Takéhoto určenia sa však žalobca nedomáhal. Odvolací súd\npotvrdil výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie o vyhlásení za neplatnú zmluvu o pôžičke zo dňa 25.\nmarca 2011 zodpovedajúcu notárskej zápisnice č. N 175/2011, Nz 21990/2011 zo dňa 16. júna 2011\nspísanej JUDr. Martou Botkovou. Na podklade tejto notárskej zápisnice sa viedlo exekučné konanie\nEX 2470/11, ktoré sa skončilo vymožením pohľadávky v celom rozsahu. Z uvedeného je zrejmé, že\nneexistoval naliehavý právny záujem na určení neplatnosti tejto zmluvy o pôžičke, pretože išlo len o\nurčenie predbežnej otázky k žalobe o plnenie, ktorá mala byť podaná. Podľa ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, podľa ktorej nie je daný naliehavý právny záujem na určení, ak zbytočne\nvyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie, za nedovolenú\nmožno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému\nrozmnožovaniu sporov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/31/2011), pretože\nurčením neplatnosti sa nevyriešilo nič vo vzťahu k prednostnej žalobe a otázke o plnenie. Odvolací\nsúd sa odchýlil i od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorá zastáva názor, že ak vyslovením neplatnosti\nprávneho úkonu sa má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie na\ntakejto žalobe daný naliehavý právny záujem (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 3Cdo/98/2004). Určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke z 25. marca 2011 je len predbežnou otázkou\na nevyriešilo sa, či je tu alebo nie je právo, či povinnosť plniť.\n3.12. Ďalej sa podľa dovolateľa odvolací súd odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu pri riešení spornej a pre vec významnej právnej otázky účinkov inštitútu uznania dlhu. Žalovaný\npoukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/143/2008 zo dňa 29. januára\n2009 a rozsudok sp. zn. 5Cdo/55/98. V prípade uznania dlhu je dlžník povinný preukázať, že dlh\nnevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol, a teda je povinný preukazovať aj nevzniknutie dlhu.\n\nOpačný názor, teda znášanie dôkazného bremena veriteľom pri uznaní dlhu dlžníkom, predstavuje podľa\ndovolacieho súdu nesprávne právne posúdenie veci (sp. zn. 5Cdo/55/98). Preto nebolo v konaní zo\nstrany odvolacieho súdu právne prípustné klásť na žalovaného dôkazné bremeno o vzniku a odovzdaní\npôžičiek a z dôvodu jeho (údajného) neunesenia, rozhodnúť v neprospech žalovaného, a už vôbec nie\nzaťažovať ho dôkazným bremenom k preukázaniu dostatočných majetkových pomerov, čo bolo úplne\nbezpredmetné. „Pri verejnej listine teda dôkazné bremeno spočíva na tom účastníkovi, ktorý popiera jej\nsprávnosť...Musia byť teda preukázané také skutočnosti, ktoré úplne podlamujú vierohodnosť obsahu\nverejnej listiny; inak nemožno verejnú listinu zbaviť jej dôkaznej sily“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 2Cdo199/2005). Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd prelomenie prezumpcie pravdivosti uznaní\ndlhu v notárskych zápisniciach založil na tvrdeniach žalobcu o nedostatočných majetkových pomeroch\nžalovaného, či na nepriamych dôkazoch, ktoré však jednoznačne nedosahujú úroveň skutočností, ktoré\núplne podlamujú vierohodnosť obsahu notárskych listín a uznaní dlhu žalobcu v nich obsiahnutých, čím\nsa odvolací súd nesprávne odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n3.13. Podľa dovolateľa tiež rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od otázky, ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu nebola ešte vyriešená. V konkrétnom prípade v notárskych zápisniciach žalobca\nuznal dlh zo všetkých zmlúv o pôžičke, ktoré boli vyhlásené za neplatné, pritom žalobca nijakým\nspôsobom nenapadol uznanie dlhu ani v jeho žalobnom návrhu a okolnosti uznania dlhu neboli\nposudzované odvolacím súdom. Nejvyšší soud ČR sa k uznaniu dlhu vyjadril: „Skutočnosť, že obe\npísomne dojednané leasingové zmluvy sú prípadne absolútne neplatnými právnymi úkonmi, nevyvracia\nsama o sebe domnienku existencie dlžníkovho záväzku z tejto zmluvy vychádzajúceho, založenej\nuznaním záväzkov“ (uznesenie Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 29 Odo 1022/2002 zo 6. októbra 2004).\nPodporne poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/59/2014 z 26. mája 2014,\nv ktorom bol vyslovený nasledovný právny názor: „žalobca mohol mať naliehavý právny záujem iba na\nurčení neplatnosti uznania dlhu, ktoré je ako jeho právny úkon obsiahnuté v notárskej zápisnici. Žalobca\nvšak takto nepostupoval a v tomto smere žalobný petit neupravil...podstatné bolo, že v čase spísania\nnotárskej zápisnice žalobca dlh uznal...aj v prípade, ak by bolo v konaní preukázané, že k uzavretiu\nzmluvy o pôžičke a k odovzdaniu peňazí nedošlo dňa 2.5.2005, nič by to nemenilo na skutočnosti, že\nplatí...domnienka, že dlh...(ku dňu uznania) existoval...žalobca teda v tomto ohľade neuniesol dôkazné\nbremeno.“ Odvolací súd však uvedené nenapadnutie uznania dlhu žalobcu nepovažoval za dôležité, čo\nvšak predstavovalo nesprávne právne posúdenie, pretože určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke nemá\nvplyv na uznanie dlhu.\n3.14. Rozhodnutie odvolacieho súdu v súvislosti so žalobným návrhom o určení neplatnosti zmluvy\no pôžičke zo dňa 25. marca 2011 (potvrdenie výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie) záviselo od\notázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte vyriešená. Odvolací súd potvrdil\nvýrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý vyhlásil za neplatnú zmluvu o pôžičke zo dňa 25. marca\n2011, ktorej korešpondovala notárska zápisnica zo dňa 16. júna 2011 spísaná JUDr. Martou Botkovou\nč. N 175/2011, Nz 21990/2011. Na podklade tejto notárskej zápisnice sa viedlo exekučné konanie\nEX 2470/11 exekútorským úradom Mgr. Júliusa Rosinu, ktoré sa skončilo vymožením pohľadávky v\ncelom rozsahu, o čom exekútor vydal vyúčtovanie dňa 25. novembra 2011. Odvolací súd postupoval\nnesprávne, keď neaplikoval ust. § 61 zákona č. 233/1995 Z. z. (účinného do 31.3.2017) účinný aj v\nčase vymoženia pohľadávky, podľa ktorého navrátenie do predošlého stavu nie je možné, čím rozsudok\nodvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom na ust. § 61 zákona\nč. 233/1995 Z. z. a skončenie exekučného konania EX 2470/11 vymožením pohľadávky podľa § 60\npísm. e) zákona č. 233/1995 Z. z., nie je právne možné obnovenie daného exekučného konania a ani\nnavrátenie vymožených peňažných prostriedkov, preto nemôže ani existovať naliehavý právny záujem\nna požadovanom určení Na podporu svojej argumentácie poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn.\nIII. ÚS 41/2011 zo dňa 3. mája 2011, v ktorom Ústavný súd SR vyslovil nasledovný názor: „Ústavný súd\nsa v takýchto prípadoch plne stotožňuje s citovaným právnym názorom, že vymožením pohľadávky, jej\npríslušenstva a trov exekúcie dochádza ku skončeniu exekučného konania a že v dôsledku uplatňovania\nzásady zákazu navrátenia do predošlého stavu nemožno už tento zákonný dôsledok zmeniť“. Takéto\núčinky majú teda vplyv a dôsledok aj voči dlžníkovi (žalobcovi), ktorý sa s úspechom už nemohol\ndomáhať vrátenia vymoženej sumy a ani určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke z 25. marca 011, na čo\nodvolací súd neprihliadol. Všeobecne v prípade už vymoženej, či vyplatenej sumy peňazí by sa dotknutá\nosoba mala domáhať jej vrátenia žalobou na plnenie (vydanie bezdôvodného obohatenia), ktorá má\nprednosť pred žalobou o určenie neplatnosti, čo však žalobca neučinil. Avšak z dôvodu ust. § 61 zákona\nč. 233/1995 Z. z. by žalobca nebol úspešný ani žalobou o plnenie.\n\n4. Žalobca sa k dovolaniu žalovaného písomne nevyjadril.\n5. Intervenient na strane žalobcu sa k dovolaniu žalovaného písomne vyjadril dňa 10. januára 2025\n(v rámci lehoty na podanie vyjadrenia k dovolaniu, súdom predĺženej do 10. januára 2025 - č.l.\n1313 spisu) tak, že z hľadiska podaného dovolania a uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420\npísm. f) CSP je bez právneho významu, či súd správne právne posúdil akúkoľvek právnu otázku v\npredmetnom konaní. Prípadné právne vady rozsudku odvolacieho súdu je možné preskúmavať výlučne\nv rámci dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 CSP v spojení s § 432 CSP. Žalovaný však\nvo svojom dovolaní tieto procesné pravidlá nerešpektuje, rozsudok odvolacieho súdu napadá tak zo\nskutkovej, ako aj právnej stránky. Dovolanie žalovaného pôsobí zmätočne a žalovaný v ňom napadá\nprakticky všetko, čo napádal v odvolacom konaní. Dovolanie nie je koncipované ako ďalšie odvolanie a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať\nakékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Napadnutý rozsudok je vo svojej komplexnosti a previazanosti\nvecne správny, spravodlivý a zákonný, vydaný na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového\nstavu veci, potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti\nodvolania žalovaného, vyjadrení strán v odvolacom konaní a náležitého správneho právneho posúdenia\nveci, ktoré je založené na riadnom a správnom vyhodnotení vykonaných dôkazov. Rozsudok jasne a\nzrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, ktorej sa žalobca v konaní domáhal a na všetky právne a skutkovo relevantné\notázky, ktoré žalovaný namietal v odvolacom konaní. Poukázal na skutkový stav zistený vykonaným\ndokazovaním. Žalovaný rovnako ako vo svojom odvolaní, tak aj v dovolaní produkuje veľké množstvo\nprocesných námietok v snahe odpútať pozornosť najvyššieho súdu od podstaty sporu, ktorým je určenie\nneplatnosti zmlúv o pôžičke z dôvodu reálneho neodovzdania (neposkytnutia) peňazí. Priznanie právnej\nochrany žalovanému za daného skutkového stavu by bolo v rozpore s princípom spravodlivosti, logiky\na bolo by amorálne. Všetky údajne vady, ktoré žalovaný vyčíta súdu prvej inštancie, boli napravené zo\nstrany odvolacieho súdu.\n5.1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP intervenient uviedol, že žalovaným\nuplatnený dovolací dôvod nebol vymedzený spôsobom stanoveným v § 432 ods. 2 CSP, keďže\nžalovaný explicitne neuviedol právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré pokladá za nesprávne; čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia a v čom sa riešenie otázky naliehavého právneho\nzáujmu odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (ktorú ani neoznačil). Naviac, v\nnamietanom uznesení sp. zn. 3Cdo/63/2009, najvyšší súd jednoznačne konštatoval, že v sporovom\nkonaní je možné domáhať sa samostatným návrhom určenia neplatnosti právneho úkonu (v danej\nveci zmluvy o výpožičke), na ktorý bol v notárskej zápisnici odkaz v súvislosti s uznaním dlhu. Preto\ntvrdenia žalovaného, že žalobca sa mal namiesto určenia neplatnosti zmlúv o pôžičke domáhať určenia\nneexistencie svojej povinnosti plniť, sú zavádzajúce a z uznesenia najvyššieho súdu nevyplývajú. Z\nustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít jednoznačne vyplýva, že deklaratórne určenie\nneplatnosti zmlúv o pôžičke predstavuje dôvod pre zastavenie exekúcií v zmysle § 57 ods. 1 písm. g)\nExekučného poriadku v znení účinnom ku dňu začatia exekučných konaní (nález Ústavného súdu SR sp.\nzn. III. ÚS 33/2020 zo dňa 27. mája 2021, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5ECdo215/2013 zo dňa\n10. júna 2014, R 55/1961). Súd je povinný zastaviť exekúciu ex offo kedykoľvek v priebehu exekučného\nkonania, ak zistí, že exekučný titul nie je materiálne vykonateľný (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS\n61/2013, sp. zn. II. ÚS 165/2011, sp. zn. III. ÚS 52/2019 zo dňa 1. apríla 2020 rozhodnutie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 5ECdo/146/2013 zo dňa 27. mája 2014). Argumentoval i právnou vetou nálezu Ústavného\nsúdu SR sp. zn. III. ÚS 435/2020 z 11. októbra 2022, publikovaného v Zbierke nálezov a uznesení\nÚstavného súdu SR pod číslom 40/2022, ktorý potvrdzuje, že deklaratórne určenie neplatnosti zmlúv o\npôžičke predstavuje dôvod pre zastavenie exekúcií v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v\nznení účinnom ku dňu začatia exekučných konaní. Odvolací súd sa nemohol odkloniť ani od rozhodnutí\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/31/2011 a sp. zn. 3Cdo/98/2004, nakoľko tieto rozhodnutia sa týkali\nskutkovo a právne odlišného skutkového stavu. Odvolací súd sa neodklonil od rozhodnutí Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 3Cdo/143/2008, sp. zn. 5Cdo/55/98 a sp. zn. 2Cdo/199/2005, ale naopak rozhodol v\nsúlade s týmito rozhodnutiami.\n5.2. V prípade námietky nenapadnutia uznania dlhu a dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP má intervenient za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia žalovaným\noznačenej otázky a žalovaným označená otázka už bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\n\nvyriešená (napríklad v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 7/98 zo dňa 02. apríla 1998,\npublikovaného v ZSR pod publikačným číslom R 14/1999). Zároveň tento uplatnený dovolací dôvod\nnebol vymedzený spôsobom stanoveným v § 432 ods. 2 CSP. Doplnil, že neplatnosť právneho úkonu\nnevzniká v dôsledku deklaratórneho výroku súdu, ale už samotným naplnením zákonných predpokladov\nneplatnosti právneho úkonu. Ak sú neplatné všetky zmluvy o pôžičke, sú neplatné aj všetky uznania\ndlhu žalobcom v notárskych zápisniciach. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného o navrátení do\npredošlého stavu, z dovolania nemožno identifikovať žiadnu právnu otázku, od vyriešenia ktorej malo\nzávisieť rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nemala byť ešte\nvyriešená, čo samo o sebe vylučuje prípustnosť dovolania žalovaného v tejto časti.\n5.3. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol, resp. zamietol a priznal mu nárok na náhradu\ntrov dovolacieho konania.\n6. Žalovaný k vyjadreniu intervenienta na strane žalobcu uviedol, že ho považuje za oneskorene podané\nv zmysle § 436 ods. 3 CSP, a preto nevidel dôvod sa k nemu vyjadriť.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35\nCSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu nie je možné vyhovieť.\n8. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých mimoriadnych opravných\nprostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne\nskončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými\npodmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,\nza ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno\ninterpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013,\n1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016).\n9. Dovolateľ uplatnil dovolacie dôvody podľa § 420 písm. f) CSP a podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.\nK dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP:\n10. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n11. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ\nnemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa §\n447 písm. f) CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods.\n1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie\nnad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n12. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.\nJeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia\n\nvykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,\nI. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n13. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď sp. zn.\n3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či v konaní\ndošlo k vade namietanej dovolateľom.\n14. V danom prípade žalovaný prípustnosť dovolania odvodil z § 420 písm. f) CSP a porušenia práva\nna spravodlivý proces, ktorým mu malo byť znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva,\noprel o viaceré tvrdenia.\n15. Pokiaľ ide o dovolaciu námietku nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého uznesenia, dovolací\nsúd uvádza, že jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich\nľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje\nrozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na\nvšetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho\nrozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na\njednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii\nobsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to,\naby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre\nširšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a\npresvedčivé. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument\nstrany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.\nAk ale ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento\nargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani\nc. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins\nc. Francúzsko z 19. februára 1998).\n15.1. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a\npresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa\nodvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup\nmusí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené\nvykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho\nsúdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu\nkonania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu\nvychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený\nskutkový stav.\n15.2. Dovolací súd vzhľadom na obsah spisu vrátane rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným\nrozhodnutím súdu prvej inštancie ako organickej (kompletizujúcej) jednote, keďže prvoinštančné a\nodvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),\nmôže len konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením\nrozhodnutia súdu prvej inštancie, má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované\nnáležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP a § 236 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje aj\nzdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú\na teleologickú zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za nedostatočne odôvodnené.\nDovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods.\n2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil\npotvrdzujúci i zmeňujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Odvolací súd v\ndôvodoch rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, skutkový stav, ktorý považoval\nodvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, obsah odvolania i právne\npredpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Vysvetlil, v ktorej časti a z\nakých dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie\njeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody a v ktorej časti má závery prvoinštančného súdu za nesprávne\na predostrel vlastné právne úvahy, ktoré ho viedli k zmeňujúcemu výroku.\n\n15.3. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu tiež vyplýva, že sa dôsledne a vyčerpávajúco\nvysporiadal s odvolacími námietkami žalovaného (body 11. až 74. rozsudku). Vo vzťahu k dovolacej\nargumentácii žalovaného, že napadnutý rozsudok neobsahuje vyhodnotenie naliehavého právneho\nzáujmu na požadovanom určení, dovolací súd upriamuje pozornosť na body 11. až 33. napadnutého\nrozsudku, v ktorých sa odvolací súd jasne, zrozumiteľne a presvedčivo s touto námietkou žalovaného\nvysporiadal. Ak dovolateľ namieta, že odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s jeho\nodvolacou námietkou žalovaného ohľadne dôkazného bremena, resp. jeho odôvodnenie v tomto smere\nje zmätočné, nereagujúce na námietku žalovaného konkrétne a uvádzajúce len všeobecné právne\núvahy, dovolací súd poukazuje na body 34. až 46. napadnutého rozsudku, z ktorých jednoznačne\nvyplýva, že odvolací súd sa označenou odvolacou námietkou žalovaného zaoberal, pričom reagoval\nna konkrétne práve argumenty žalovaného, vznesené ním v odvolaní (v bode 37. o. i. súhlasí s\nnázorom žalovaného v tom, že „ domnienku založenú uznaním dlhu z poskytnutej pôžičky nemožno\npovažovať za vyvrátenú len v dôsledku skutkového tvrdenia dlžníka, ktorým poprie prevzatie peňazí od\nveriteľa“, ale zároveň zdôrazňuje, že „ uznanie dlhu je domnienkou vyvrátiteľnou, nie nevyvrátiteľnou“\nv bode 38. vytýka argumentácii predloženej žalovaným, že „ odhliada od toho, že popretie prevzatia\npeňazí nebolo ani zďaleka jediným prostriedkom procesnej obrany, ktorú žalobca v konaní uplatnil.\nŽalobca v konaní prednášal aj ďalšie tvrdenia a návrhy na dokazovanie, ktoré boli spôsobilé viesť\nsúd k tomu, aby učinil skutkový záver odlišný od domnienky, ktorú v konaní založilo uznanie dlhu“;\nv bodoch 39. až 42. rozsudku argumentačne vyvracia v odvolaní prezentovaný názor žalovaného,\nže „ by strana brániaca sa v konaní proti vyvrátiteľnej domnienke (dlžník) nemohla použiť nepriame\ndôkazy“; v bode 42. rozvíja úvahy o neopodstatnenosti odvolacej námietky žalovaného, že súd prvej\ninštancie v súvislosti s otázkou dôkazného bremena nepoužil § 46 a § 3 ods. 4 Notárskeho poriadku\nv spojení s § 205 CSP, keď z nich nevyvodil predpoklad pravdivosti a správnosti obsahu notárskych\nzápisníc; v bode 44. prezentuje svoj názor, že žalovaný „ uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29\nOdo 1022/2002 dezinterpretuje, pretože ho nevykladá v kontexte daného skutkového stavu a toho,\nčo mu predchádzalo.“; a v bodoch 45. a 46. rozsudku reaguje na súvisiacu odvolaciu argumentáciu\nžalovaného o tom, že „ súd prvej inštancie údajne v rozpore s § 191 CSP neprihliadol na vyvrátené\na spochybnené tvrdenia konateľky žalobcu, ktoré súviseli so spisovaním notárskych zápisníc či s\ndoručovaním písomností žalobcovi v exekučnom konaní, chýbajúcu obranu žalovaného v exekučnom\nkonaní, časové súvislosti a spolužitie konateľky žalobcu a žalovaného, oslobodenie žalovaného vo veci\nobžaloby na žalovaného, v ktorej proti nemu svedčila konateľka žalobcu, a komplex prejavu negatívneho\nvzťahu konateľky žalobcu voči žalovanému.“). Pokiaľ žalovaný v dovolaní argumentuje, že odvolací\nsúd ponechal bez akejkoľvek reakcie jeho odvolaciu námietku ohľadne nevykonania dôkazov súdom\nprvej inštancie zákonným spôsobom, dovolací súd poukazuje na bod 64. rozsudku, v ktorom odvolací\nsúd k uvedenej odvolacej námietke žalovaného vysvetlil, že: „Vzhľadom na neopodstatnenosť vyššie\nuvedenej odvolacej námietky (pozn. že v konaní bola porušená rovnosť strán v neprospech žalovaného,\ntým, že zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu umožnilo žalobcovi predkladať a navrhovať dôkazy,\nnapriek tomu, že žalobca bezprostredne pred vydaním v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie\nvyhlásil, že nemá ďalší návrh na doplnenie dokazovanie a že vo svojom nadväzujúcom odvolaní\nnenamietal nevykonanie navrhnutých dôkazov - body 62. a 63.) je nedôvodná aj výhrada žalovaného,\nže súd dôkazy o nedostatočných majetkových pomeroch žalovaného nevykonal zákonným spôsobom\na že súd prvej inštancie bez súhlasu žalobcu s dokazovaním navrhnutým intervenientom nemohol\nvykonať navrhnuté dôkazy a nemohol pri rozhodovaní na tieto dôkazy prihliadať. Mimochodom, žalobca\nna pojednávaní 27.09.2022 vyjadril súhlas s takýmto dokazovaním a keďže § 85 CSP nevyžaduje,\naby sa súhlas udelil ešte pred prednesením návrhu na vykonanie dokazovania, žalovaného námietka\nv tomto zmysle by bola beztak zjavne neopodstatnená.“ Odvolací súd pritom v bode 63. rozsudku\nuviedol: „Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok založil na závere, že žalovaný nemohol disponovať\nfinančnými prostriedkami, ktoré mali tvoriť predmet pôžičky, a že majetkové pomery žalovaného vyvolali\nvážnu pochybnosť o tom, či skutočne k fyzickému odovzdaniu finančných prostriedkov došlo (bod 36\nnapadnutého rozsudku). Ako odvolací súd vysvetlil vyššie, tieto skutkové závery vyplývajú z nepopretých\ntvrdení žalobcu, ktoré žalobca ani nemal povinnosť preukazovať dôkazmi (pozri bod 53 tohto rozsudku\nvyššie). Keďže účelom dokazovania je overiť pravdivosť tvrdení strany, vykonanie dokazovania nie je\núčelné, ak nie sú sporné alebo ak o nich súd nemá dôvodné pochybnosti. Ak súd vykoná dokazovanie\nnesporného skutkového tvrdenia a vyvodí z dôkazov záver o pravdivosti tvrdenia, jeho postup je síce\nnehospodárny, ale nepredstavuje vadu, ktorá by bola sama o sebe spôsobilá spochybniť správnosť\nrozhodnutia založeného na takto zistenom skutkovom stave. To platí aj v prejednávanej veci, pretože súd\nprvej inštancie dospel k skutkovému zisteniu o nedostatočných majetkových pomeroch žalovaného (aj)\nna základe dokazovania vykonaného po zrušení jeho prvého rozsudku, hoci k rovnakému skutkovému\n\nzisteniu mohol (a mal dospieť) aj za dôkaznej situácie pred jeho zrušením. Zároveň žalovaný odhliada\nod toho, že nielen žalobca, ale aj sám žalovaný dostal príležitosť predkladať dôkazy, pokiaľ ide o otázku\njeho majetkových pomerov, ale túto nevyužil.“ Dovolateľ ďalej uvádza, že odvolací súd v reakcii na\njeho odvolaciu námietku, že súd prvej inštancie mu neumožnil predniesť záverečnú reč na pojednávaní,\nnešpecifikuje, v ktorých častiach rozsudku sa súd prvej inštancie vyjadril k podstatným námietkam\nžalovaného z jeho záverečnej reči. Odvolací súd v bode 66. jasne a zrozumiteľne k tejto námietke\nžalovaného uviedol: „Neopodstatnená je aj výčitka žalovaného, že súd sa s písomnou záverečnou rečou\nžalovaného doručenou súdu dňa 08.11.2022 ani neoboznámil, neuviedol argumenty žalovaného z nej\nv napadnutom rozsudku a vôbec ju v ňom nespomenul. Všeobecne treba poznamenať, že neuvedenie\nargumentov strany v odôvodnení rozsudku nie je vadou odôvodnenia, ktorá by znamenala porušenie\npráva strany na spravodlivý súdny proces. Z toho, že súd nezopakoval argumenty strany ešte bez\nďalšieho nevyplýva, že by sa súd s podaním strany neoboznámil. Účelom odôvodnenia rozsudku je dať\nodpoveď na relevantné argumenty strany, nie ich len rekapitulovať. To, že súd prvej inštancie písomnú\nzáverečnú reč žalovaného v odôvodnení nespomenul, ešte neznamená, že sa nevenoval argumentom,\nktoré v nej boli obsiahnuté.“ Napokon dovolateľ argumentuje, že odvolací súd rezignoval na jeho\npodstatné námietky žalovaného v odvolaní, ktoré zhrnul v bode 69. rozsudku, pričom jeho argumentácia\nje arbitrárna, pretože námietky žalovaného sa týkali vecných, časových okolností spisovania notárskych\nzápisníc a vyvrátených tvrdení konateľky žalobcu ohľadom notárskych zápisníc, ktorými sa snažila\nzískať procesný úspech, ako aj následných okolností exekučných konaní na podklade notárskych\nzápisníc, prípadne sa týkali neštandardného negatívneho vzťahu konateľky žalobcu voči žalovanému.\nDovolací súd zistil, že odvolací súd v bode 69. rozsudku k odvolacej námietke žalovaného, že súd\nprvej inštancie neprihliadol na vyvrátené a spochybnené tvrdenia konateľky žalobcu, ktoré súviseli so\nspisovaním notárskych zápisníc či s doručovaním písomností žalobcovi v exekučnom konaní, chýbajúcu\nobranu žalovaného v exekučnom konaní, časové súvislosti a spolužitie konateľky žalobcu a žalovaného,\noslobodenie žalovaného vo veci obžaloby na žalovaného, v ktorej proti nemu svedčila konateľka\nžalobcu, a ďalšie prejavy negatívneho vzťahu konateľky žalobcu voči žalovanému uviedol: „ Žalovaný\nnevysvetľuje, prečo práve tieto skutočnosti boli v konaní pre rozhodnutie vo veci podstatné. Z odvolacej\nargumentácie žalovaného nie je vôbec jasné, prečo by prihliadnutie na tieto skutočnosti malo vyústiť do\nzamietnutia žaloby. Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať si obsah odvolacích dôvodov.“ Z týchto\ndôvodov vyhodnotil uvedenú odvolaciu námietku tak, že z tejto námietky „Nedostatočné odôvodnenie v\nintenzite zodpovedajúcej porušeniu žalovaného práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva...“\n15.4. Je pravdou, že žalovaný v záverečnej reči zo dňa 08. novembra 2022 o. i. uviedol, že „Žalobca\nv tomto konaní nijako nevysvetlil, že prečo by teda podpísal zmluvy o pôžičke, uznal dlh a súhlasil s\nvykonateľnosťou notárskych zápisníc, ak by peniaze nedostal? Na uvedenú otázku neexistuje iná logická\nodpoveď ako tá, že žalobca peniaze prevzal.“ a konštatovanie odvolacieho súdu v bode 70. rozsudku,\nže „ Súd prvej inštancie však nemal povinnosť sa s týmto tvrdením zaoberať preto, lebo žalovaný ho v\nprvoinštančnom konaní nepredniesol. V dôsledku toho je nedôvodné napadnutému rozsudku vyčítať, že\nsa tejto otázke nevenuje.“ s uvedeným faktom nekorešponduje; rovnako ako záver odvolacieho súdu v\nbode 71. rozsudku, že ide o tzv. neprípustnú novotu v odvolacom konaní (§ 366 CSP). Dovolací súd však\npripomína, že aj keď napadnutý rozsudok nedáva odpoveď na jedinú otázku žalovaného uvedenú v jeho\npomerne rozsiahlych podaniach, bez pochybností obsahuje všetky odpovede na podstatné otázky, ktoré\nboli predmetom rozhodovania v danej veci. Nie je pritom povinnosťou orgánov verejnej moci reagovať\nv rozhodnutiach na akékoľvek námietky a argumenty, ale len na tie podstatné. Vyžadovanie opačného\nprístupu (podrobné odpovede na každú parciálnu námietku) by viedlo k paralyzovaniu poskytovania\nprávnej ochrany orgánmi verejnej moci. Nižšie súdy pritom svoje vyhovujúce rozhodnutie založili\nna skutkovom zistení, vyplývajúcom z rozsiahleho dokazovania, že v konaní nebolo zistené reálne\nodovzdanie peňazí žalovaným žalobcovi ako podstatnej náležitosti zmluvy o pôžičke, ktoré skutkové\nzistenia sú v prejednávanej veci pre rozhodnutie postačujúce. Na motív (vnútornú pohnútku) v písomnom\nprávnom úkone prejavenej vôle (okrem prípadu, ak by bol právnym úkonom prejavený a tým sa stal jeho\nsúčasťou), sa pritom neprihliada a vnútorné dôvody a očakávania, pre ktoré sa strany rozhodli zmluvu\npodpísať, sú z právneho hľadiska bezvýznamné.\n15.5. Podľa dovolateľa sa odvolací súd nedostatočne vysporiadal i s ďalšou podstatnou námietkou\nžalovaného o porušení jeho práva na spravodlivé konanie v predmetnom civilnom konaní tým, že\nodvolací súd v zrušujúcom uznesení po odvolaní žalobcu dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako\nsúd prvej inštancie v prvom rozsudku, bez toho, aby zopakoval dokazovanie v odvolacom konaní\na umožnil žalovanému sa zúčastniť pojednávania a uplatňovať jeho práva. Dovolací súd zistil, že\n\nodvolací súd v bode 72. rozsudku k tejto odvolacej námietke žalovaného zaujal nasledovné stanovisko:\n„Odvolací súd nemôže súhlasiť ani s tým, že k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé konanie\ndošlo tým, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení po odvolaní žalobcu dospel k odlišným skutkovým\nzisteniam ako súd prvej inštancie v prvom rozsudku, bez toho, aby zopakoval dokazovanie v odvolacom\nkonaní a umožnil žalovanému sa zúčastniť pojednávania a uplatňovať jeho práva. Žalovaný tu namieta\nporušenie jeho práva ako strany vyjadriť sa na pojednávaní (na odvolacom súde k odvolaniu protistrany,\nk vykonaným dôkazom, k právnej stránke veci) a predniesť svoj návrh (vrátane záverečnej reči).\nOdvolací súd poukazuje na stabilnú judikatúru, podľa ktorej prvoinštančné a odvolacie konanie z\nhľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 60/2018). Všetky práva, ktoré\nžalovaný považoval skorším postupom odvolacieho súdu za porušené, mohol vykonať v rámci ďalšieho\nkonania po vrátení veci súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. Nepochybne ich aj vykonával, pretože\nsa pojednávaní zúčastňoval a vo veci vyjadroval.“ Uvedené vysvetlenie je podľa názoru dovolacieho\nsúdu stručné, jasné a zrozumiteľné, poskytujúce dostatočnú odpoveď i na túto odvolaciu námietku\nžalovaného.\n15.6. Dovolací súd tak uzatvára, že obsah spisu a napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nedáva\npodklad pre záver, že by odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil. Z obsahu\nnapadnutého rozsudku nevyplýva nedostatočnosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia o skutkových a\nprávnych záveroch, či taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,\nktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.\n16. Pokiaľ dovolateľ z hľadiska obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) namieta nesprávne vyhodnotenie\ndokazovania nižšími súdmi, dovolací súd uvádza, že v postupe súdov nezistil pochybenia alebo vady\nv procese dokazovania a jeho vyhodnotenia predstavujúce porušenie práva dovolateľa na spravodlivý\nproces. Z odôvodnení rozhodnutí odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie vyplýva, z ktorých dôkazov\nvychádzali a ako ich vyhodnotili, pričom podľa dovolacieho súdu sa ustálené skutkové závery nejavia\nako svojvoľné. Fakt, že dovolateľ sa nestotožňuje so spôsobom vykonania a vyhodnotenia dôkazov\na skutkových okolností, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že v konaní došlo k vade uvedenej v §\n420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu vyjadrovať sa k\nspôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov. Pokiaľ súdy nižšej inštancie opierali svoje zistenia o vykonané dôkazy, ktoré\nale nevyhodnotili podľa predstáv žalovaného, nešlo o postup vylučujúci alebo znemožňujúci realizáciu\nprocesných práv. Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie vykonaných dôkazov\nsúdom, než aké sú predstavy strany sporu. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového\nstavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle\n§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Jeho úlohou nie je prehodnocovať\nskutkový stav, ale kontrolovať postup súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). V\nrámci tejto kontroly môže posúdiť, či konanie nebolo postihnuté závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv.\nopomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), alebo či\nprijaté skutkové závery neboli svojvoľné či v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na\nspravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). V tomto prípade však dovolanie na takýchto argumentoch nestálo\na súd ex officio takéto vady nemôže zisťovať.\n17. Dovolateľ v ďalšom argumentoval, že súd prvej inštancie neuviedol, z akého dôvodu bol naplnený\nzákladný predpoklad úspechu určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) OSP a neviedol žiadne konkrétne\nhmotnoprávne ustanovenie, ktoré by upravovalo neplatnosť právnych úkonov, čím došlo k porušeniu\npráva žalovaného na spravodlivé konanie.\n17.1. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že v rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 22. novembra\n2022 absentuje citácia § 80 písm. c) OSP a osobitné vyhodnotenie otázky existencie naliehavého\nprávneho záujmu na požadovanom určení, hoci z hľadiska obsahu rozhodnutia je implicitne zrejmé,\nže súd prvej inštancie, ktorý vec meritórne prejednal a rozhodol, mal naliehavý právny záujem žalobcu\nna požadovanom určení za daný. Dovolací súd má však za to, že ak všeobecné súdy postupujú tak,\nže rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii\nnaliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho\núčastníka konania (IV. ÚS 656/2023). V prejednávanej veci ale následne odvolací súd na základe\nodvolacej námietky samotného žalovaného, pochybenie súdu prvej inštancie nepochybne odstránil, keď\nv bodoch 13. a 14. rozsudku vyhodnotil okamžitú aplikabilitu Civilného sporového poriadku, ako i výnimky\n\nz nej a následne sa v bodoch 15. až 44. rozsudku veľmi podrobne venuje riešeniu otázky existencie\nnaliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) OSP na požadovanom určení. V posudzovanej\nveci je esenciálne, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené a vec bola\nuznesením sp. zn. 23Co/274/2017 zo dňa 30. júla 2018 vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,\nčím došlo k splneniu podmienky podľa § 390 písm. a) CSP. Odvolací súd tak bol v rámci druhého\nodvolacieho konania povinný vynaložiť maximálne úsilie, aby v prejednávanej veci sám rozhodol. Tým\nrešpektoval aj právnu povahu príkazu obsiahnutého v § 390 CSP, podľa ktorého „odvolací súd sám\nrozhodne vo veci“. Z textácie právnej úpravy totiž zrozumiteľne vyplýva, že odvolací súd je de iure\npovinný sám preskúmať predložený spisový materiál, podľa potreby vykonať dokazovanie a vo veci\nrozhodnúť. Ide o nové, samostatné rozhodnutie odvolacieho súdu podľa § 390 CSP. Dovolací súd dáva\ndo pozornosti i odbornú právnickú literatúru, v ktorej je výslovne zdôraznené, že ak sa súd prvej inštancie\naj druhým rozhodnutím, resp. konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, ako je tomu v súdenej veci,\ndopustí takých pochybení, ktoré by inak boli dôvodom na zrušenie v poradí druhého rozhodnutia (§ 389\nCSP), musí ich odvolací súd sám odstrániť alebo napraviť v odvolacom konaní (pozri v Števček, M.,\nFicovÁ, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.\n2. vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2022. s. 1475.). Dovolateľom namietaný postup odvolacieho\nsúdu je tak právne nielen možný, zákonný, ale v rozhodovanom prípade i nevyhnutný.\n17.2. Podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne\nzáväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie\nveci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.\n17.3.\nV\nprípade,\nak\nodvolací\nsúd\ndospeje\nk\nnázoru,\nže\nprvoinštančné\nrozhodnutie\nje\nnesprávne\niba\npo\nprávnej\nstránke,\nnie\nje\npovinný\nopakovať\ndokazovanie. V zmysle § 382 CSP <https://app.beck-online.sk/bo/document-view.seam?\ndocumentId=pj5f6mrqge2v6mjwgaxhaylsmftxeylgfuztqmq&refSource=text> je však povinný vyzvať\nstrany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu iného, doposiaľ nepoužitého ustanovenia všeobecne\nzáväzného predpisu. Vychádza sa tu z princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je súčasťou\nprincípu právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty.\n17.4. Za prekvapivé rozhodnutie sa považuje situácia, keď odvolací súd založí svoje rozhodnutie\nna právnych záveroch, ktoré sú zásadne odlišné od právneho hodnotenia súdu prvej inštancie\n(3Cdo/102/2008), pričom strana sporu nemá možnosť sa k nim vyjadriť, právne argumentovať ani\npredložiť dôkazy, ktoré sa v predchádzajúcom štádiu konania nejavili ako významné (4Cdo/72/2023).\nRovnako ide o rozhodnutie, ktoré je z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie nečakane\nzaložené na iných, dovtedy nepredvídateľných dôvodoch, pričom strana sporu v danej procesnej\nsituácii nemala možnosť namietať nesprávnosť či správnosť nového právneho názoru zaujatého až\nv odvolacom konaní (5Cdo/46/2011). Aj Ústavný súd SR sa v svojej judikatúre vyjadril k otázke\nprekvapivého rozhodnutia a zdôraznil, že takéto rozhodnutie vzniká najmä vtedy, keď odvolací súd\nbez predchádzajúceho upozornenia vyvodí zásadne odlišné právne závery. Ústavný súd osobitne\nakcentoval, že strana musí mať možnosť vyjadriť sa k prípadnej zmene právnej kvalifikácie a predložiť\ndôkazy, ktoré by mohli mať význam pri právnom posudzovaní veci (II. ÚS 407/2016, I. ÚS 736/2016).\nTým by sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (ÚS SR III. ÚS\n446/2010, NS SR 4Cdo/22/2017).\n17.5. Podľa právnej vety uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Obdo/1/2019\nzo dňa 26. februára 2019, publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod č. R 48/2020 však „ Nejde o postup odvolacieho súdu v rozpore s ustanovením\n§ 382 Civilného sporového poriadku, ak bez výzvy stranám sporu použije vo svojom rozhodnutí iné\nustanovenie právneho predpisu, ako súd prvej inštancie, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované\nv skoršom štádiu konania, alebo ak jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom\nkasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu. To platí aj v prípade, že pri svojom rozhodovaní odvolací súd\npoužil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu ako súd prvej inštancie, pričom sa jeho\naplikácie v ktoromkoľvek štádiu sporu domáhala strana sporu a zároveň druhá strana mala procesnú\nmožnosť sa k jeho použitiu vyjadriť.“ Predmetné uznesenie prešlo i testom ústavnosti, keď Ústavný súd\nSlovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS. 501/2019 zo dňa 03. decembra 2019 jeho závery odobril\na doplnil, že „je možné sa stotožniť aj s názorom, že postup podľa ustanovenia § 382 CSP neprichádza\ndo úvahy, ak sa odvolací súd rozhodol napadnutý rozsudok potvrdiť, ale z iných právnych dôvodov.\n\nVýsledok konania je totiž totožný s výsledkom konania pred prvoinštančným súdom a v takom prípade\nby bolo zložité vyvodzovať zo zmeny právnej kvalifikácie situáciu, v ktorej došlo k odňatiu možnosti konať\npred súdom.“\n17.6. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že sám dovolateľ už vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu\nproti prvému rozsudku súdu prvej inštancie sp. zn. 15C/357/2013 zo dňa 24. januára 2017 namietal\nnedostatok naliehavého právneho záujmu na žalobcom požadovanom určení, z ktorého dôvodu odvolací\nsúd už v zrušujúcom uznesení sp. zn. 23Co/274/2017 zo dňa 30. júla 2018 v bodoch 14. a 15. vyslovil\nnázor, že vzhľadom na rozhodujúce skutočnosti v žalobe a listinné dôkazy založené v spise, možno\nkonštatovať, že „existujú osobitné okolnosti vo veci dané tým, že konateľka žalobcu žila so žalovaným\nv spoločnej domácnosti, osoba žalovaného bola právoplatne odsúdená za zločin podvodu, doposiaľ\nvykonané dokazovanie preukazuje, že žalovaný nemohol disponovať sumou 829.900 eur, ktorú mal\npožičať žalobcovi) sa povinná osoba z notárskej zápisnice, t. j. žalobca správne domáhala žalobou\nurčenia, že zmluvy o pôžičky sú neplatné. Žalobca má naliehavý právny záujem na takomto učení,\npretože sa voči nemu vedú exekučné konania. Vzhľadom na vyššie uvedené, aj keď v jednom prípade\nuž bola suma pôžičky exekvovaná, má žalobca naliehavý právny záujem na požadovanom určení,\nkeďže prichádza do úvahy vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto sa bezdôvodne obohatil\nz neexistujúceho záväzkového vzťahu.“\n17.7. S poukazom na uvedený právny záver ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu dovolací súd\nkonštatuje, že princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia za daných konkrétnych okolností, vo vzťahu\nk žalovanému, ktorý v konaní, ktoré vydaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu\npredchádzalo, sám namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu na žalobcom požadovanom\nurčení a právne kvalifikovane vo vzťahu k tejto námietke argumentoval, pričom táto otázka už bola v\npredchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu posudzovaná, nemohol byť porušený. V napadnutom\nrozsudku v jeho potvrdzujúcej časti síce odvolací súd aplikoval ako rozhodujúce ustanovenie § 80\npísm. c) OSP, pričom súd prvej inštancie sa výslovnou aplikáciou daného zákonného ustanovenia\nnezaberal, avšak z dikcie § 382 CSP vyplýva pre odvolací súd povinnosť vyzvať strany sporu,\naby sa vyjadrili k možnému použitiu „nového“ ustanovenia všeobecne záväzného predpisu výlučne\nvtedy, ak toto ustanovenie nebolo pri doterajšom rozhodovaní veci použité. Vo vyššie opísanom\nkontexte rozhodovanej veci však ustanovenie, ktoré použil odvolací súd ako rozhodujúce ustanovenie,\nnepredstavuje „nové“ ustanovenie, ktoré by pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité.\n17.8. Rovnako neopodstatnene dovolateľ namieta, že výroky I., III. a V. rozsudku súdu prvej inštancie\no neplatnosti zmlúv o pôžičke nie sú založené na žiadnom konkrétnom hmotnoprávnom ustanovení,\npričom rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý tento nedostatok odstránil, nepostačuje, pretože súdy\nžalovaného ukrátili a odňali mu možnosť proti tejto otázke argumentovať. Súd prvej inštancie už v\nprvom rozsudku sp. zn. 15C/357/2013 zo dňa 24. januára 2017 výslovne citoval ust. § 657 Občianskeho\nzákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a\ndlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu a uviedol, že „V zmysle\nvyššie citovaného zákonného ustanovenia vzniká právny vzťah z titulu poskytnutia pôžičky až fyzickým\nodovzdaním finančných prostriedkov. Pre preukázanie existencie právneho vzťahu je teda nevyhnutné\npreukázať, že deklarovaná finančná čiastka tvoriaca predmet pôžičky bola skutočne odovzdaná do\ndispozičnej sféry dlžníka. V prípade, že v súdnom konaní sporová strana preukáže, že k fyzickému\nodovzdaniu finančnej čiastky nedošlo je potrebné skonštatovať, že zmluva o pôžičke nebola uzatvorená\na právny vzťah medzi stranami nevznikol.“ V rozsudku zo dňa 22. novembra 2022 súd prvej inštancie\nvýslovne citoval § 657 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že\n„V zmysle vyššie citovaného\nzákonného ustanovenia vzniká právny vzťah z titulu poskytnutia pôžičky až fyzickým odovzdaním\nfinančných prostriedkov. Pre preukázanie existencie právneho vzťahu je teda nevyhnutné preukázať,\nže deklarovaná finančná čiastka tvoriaca predmet pôžičky bola skutočne odovzdaná do dispozičnej\nsféry dlžníka. V prípade, že v súdnom konaní sporová strana preukáže, že k fyzickému odovzdaniu\nfinančnej čiastky nedošlo je potrebné skonštatovať, že zmluva o pôžičke nebola uzatvorená a právny\nvzťah medzi stranami nevznikol.“ Na základe odvolacej námietky žalovaného odvolací súd v bode 73.\nnapadnutom rozsudku opätovne vysvetlil: „Ak žalovaný namieta, že odôvodnenie napadnutého rozsudku\nje nedostatočné preto, lebo z neho nie je zrejmé, na základe akého ustanovenia Občianskeho zákonníka\nvyhlásil neplatnosť zmlúv o pôžičke, ide o nedostatok právneho posúdenia veci, ktorý možno odstrániť v\nodvolacom konaní. Neplatnosť zmluvy o pôžičke ako dôsledok neodovzdania predmetu pôžičky vyplýva\nzo základného ustanovenia zmluvy o pôžičke (§ 657 OZ), pretože ide o reálny kontrakt, ktorý bez\n\nodovzdania predmetu pôžičky tak nemôže platne vzniknúť. Odvolací súd tu odkazuje na uznesenie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/325/2009, v ktorom najvyšší súd vyslovil názor, že pre posúdenie\notázky platnosti zmluvy o pôžičke (mimochodom, aj v tamojšom konaní formou notárskej zápisnice)\nje rozhodujúce zistenie, či došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky. Podľa najvyššieho súdu k zmluve\no pôžičke podľa § 657 OZ nedochádza len na základe dohody zmluvných strán, ale až skutočným\nodovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Najvyšší súd následne skonštatoval, že zmluvu o pôžičke\nnemožno opovažovať za platnú, pretože z dokazovania vyplynulo, že k odovzdaniu peňazí dlžníkovi\nnedošlo. Neplatnosť zmluvy o pôžičke ako následok neodovzdania predmetu pôžičky uvádza aj odborná\nliteratúra (PAGÁČ, Ľ. In: ŠTEVČEK, M. et al.: Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. Praha : C.\nH. Beck, 2015, s. 2281 - 2282).“ Táto dovolacia námietka žalovaného tak nie je dôvodná ani pravdivá.\n18. Podľa dovolateľa malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivé konanie aj tým, že v rámci prvého\nodvolacieho konania sa nepostupovalo v súlade s § 374 ods. 2 CSP, keď mu nebolo doručené vyjadrenie\nžalobcu z 29. júna 2018 k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu a zároveň žalovanému nebola v odvolacom\nkonaní daná možnosť vyjadriť sa k takému vyjadreniu žalobcu.\n18.1. Podľa čl. 9 CSP strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi\nprotistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.\n18.2. Podľa § 374 CSP súd prvej inštancie doručí odvolateľovi vyjadrenie k odvolaniu a umožní mu\nvyjadriť sa k nemu najneskôr v lehote desať dní od doručenia. K vyjadreniu odvolateľa podľa odseku\n1 môže protistrana podať vyjadrenie v lehote desať dní od jej doručenia. Podania podľa odsekov 1 a 2\ndoručí súd prvej inštancie ostatným subjektom. Ďalšie podania strán sa doručujú, len ak je to potrebné\nna zachovanie práva na spravodlivý proces.\n18.3. Ústavný súd opakovane uviedol, že nedoručenie vyjadrenia protistrany druhej strane môže narušiť\nprincíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti a právo na spravodlivý proces, ak má také vyjadrenie\nvplyv na rozhodnutie súdu (I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06, I. ÚS 156/07). Je potrebné vychádzať\nz premisy, že každá strana musí mať možnosť oponovať argumentom predneseným protistranou (ESĽP,\nBuchberger v. Rakúsko, 32899/96).\n18.4. Po preskúmaní veci dovolací súd zistil, že hoci v rámci prvom odvolacom konaní, ktoré skončilo\nvydaním zrušujúceho uznesenia odvolacieho sudu sp. zn. 23Co/274/2017 zo dňa 30. júla 2018, skutočne\nvyjadrenie žalobcu z 29. júna 2018 žalovanému doručené nebolo, podľa tvrdení samotného žalovaného\nsa následne s vyjadrením žalobcu zo dňa 26. júna 2018 oboznámil a do vydania napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu 24. júla 2024 mal možnosť argumentom, predostretým v danom vyjadrení oponovať.\nNámietku nedoručenia predmetného vyjadrenia predostrel žalovaný i v odvolacom konaní, pričom\nodvolací súd v napadnutom rozsudku v bode 61. konštatuje: „Po tretie neopodstatnený je aj argument\nžalovaného, ktorý sa týkal odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 23Co/274/2017, že mu nebolo\ndoručené vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu a že mu v rozpore s § 374 ods.\n2 CSP nebola v odvolacom konaní daná možnosť vyjadriť sa k nemu. Žalovaný tvrdí, že o tomto\nvyjadrení žalobcu sa dozvedel zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, v nadväznosti na čo\npotom aj prostredníctvom právneho zástupcu nahliadol do súdneho spisu. Je teda zrejmé, že vďaka\nnahliadnutiu do spisu mal žalovaný možnosť sa s obsahom vyjadrenia žalobcu oboznámiť. Odvolací súd\npreto nemá pochybnosti, že žalovaný mal ku dňu vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie\nvedomosť o vyjadrení žalobcu, a preto mal aj možnosť sa k nemu vyjadriť v následnom konaní. Prípadný\npostup v rozpore s § 374 ods. 2 CSP v predchádzajúcom odvolacom konaní tak už bol napravený.“\nS uvedeným záverom odvolacieho súdu o náprave predmetného procesného pochybenia v ďalšom\nkonaní, sa stotožňuje i dovolací súd. Po oboznámení sa s obsahom sporného vyjadrenia žalovanému\nnič nebránilo v tom, aby do dňa vydania napadnutého rozsudku, t. j. v priebehu ďalších 6 rokov trvania\nsporu, k predmetnému vyjadreniu predostrel vlastnú argumentáciu. Na veci nič nemení ani dovolateľom\nnamietaná kasačná záväznosť zrušujúceho uznesenia odvolacieho sudu sp. zn. 23Co/274/2017 zo dňa\n30. júla 2018. Tá za určitých okolností môže byť prelomená a rovnako tak je za určitých okolností možná\naj zmena vlastných právnych záverov odvolacieho súdu v ďalšom rozhodnutí (sp. zn. 4Cdo/45/2024\nzo dňa 16. decembra 2024). Bolo na žalovanom, aby po vydaní zrušujúceho uznesenia uplatňoval\nprostriedky procesnej obrany a produkoval návrhy a vyjadrenia na svoju obranu. To, že ostal v konaní\npasívny, nie je vina odvolacieho súdu. Procesný postoj strany sporu zásadne nemôže implikovať\npovinnosť všeobecného súdu akceptovať všetky jeho návrhy, procesné úkony a rozhodovať podľa nich.\n\n19. Podľa dovolateľa bola v konaní bola porušená rovnosť strán v neprospech žalovaného, pretože\nžalobca dostal možnosť predkladať a navrhovať dôkazy, resp. súd prvej inštancie dostal zrušujúcim\nuznesením odvolacieho súdu sp. zn. 23Co/274/2017 zo dňa 30. júla 2018 povinnosť doplniť dokazovanie\nv prospech žalobcu, hoci žalobca na pojednávaní dňa 08. decembra 2016 vyhlásil, že nemá ďalšie návrh\nna doplnenie dokazovania a v odvolaní proti prvému rozsudku žalobca nenamietal nevykonanie ním\nnavrhnutých dôkazov.\n19.1. Dovolací súd zistil, že odvolací súd uznesením sp. zn. 23Co/274/2017 zo dňa 30. júla 2018\nzrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP, pričom v\nbode 18. uviedol: „Žalobca na pojednávaní 5.11.2015 (č. l. 108) a písomným podaním doručeným súdu\n24.11.2015 (č. l. 110) navrhol vykonať dokazovanie na preukázanie solventnosti žalovaného a súd\nniektoré z dôkazov vykonal, ale v rozhodnutí ich nevyhodnotil (zrejme z dôvodu nesprávneho právneho\nposúdenia veci). Súd prvej inštancie doplní dokazovanie podľa návrhu strán sporu a v ďalšom konaní\nbude povinnosťou žalovaného (ak chce byť v konaní úspešný) navrhnúť dôkazy preukazujúce, že 3\npôžičky žalobcovi poskytol. Po doplnení dokazovania vykonané dôkazy vyhodnotí, vo veci opätovne\nrozhodne a rozhodnutie v súlade s § 220 ods. 2 a 3 CSP odôvodní.“ V dovolacom konaní produkované\ntvrdenie dovolateľa, že odvolací súd prvým zrušujúcim uznesením zo dňa 30. júla 2018 uložil súdu\nprvej inštancie povinnosť doplniť dokazovanie v prospech žalobcu, tak nie je pravdivé. Z obsahu spisu\nje zrejmé, že obe sporové strany mali v následnom konaní možnosť predostrieť skutkovú i právnu\nargumentáciu k celej veci a navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré možnosti i obe\nsporové strany využili.\n19.2. Dovolací súd vo vzťahu k argumentácii žalovaného o neprípustnom excese zo strany odvolacieho\nsúdu, ktorý z dôvodov, ktoré žalobca v odvolaní vôbec nenamietal, zvrátil bez aktivity žalobcu priebeh\nkonania v prospech žalobcu, dodáva, že odvolací súd označeným uznesením (ktoré nie je predmetom\ntohto dovolacieho prieskumu, pretože nejde o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí), na základe\nodvolania žalobcu zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm.\nb) a c) CSP z dôvodu z dôvodu odlišného posúdenia otázky dôkazného bremena v súdenej veci\na z toho vyplývajúceho procesného pochybenia súdu prvej inštancie (nevykonanie dôkazov, resp.\nnevyhodnotenie navrhnutých dôkazov). Súdu prvej inštancie uložil doplniť dokazovanie podľa návrhu\nstrán sporu, pričom v ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného (ak chce byť v konaní úspešný)\nnavrhnúť dôkazy preukazujúce, že pôžičky žalobcovi poskytol. Z procesného hľadiska podľa dovolacieho\nsúdu jednoznačne nejde o prípad vyslovenia takého záväzného právneho názoru odvolacím súdom,\nktorým by bolo vopred záväzne predurčené rozhodnutie súdu prvej inštancie o merite právnej veci\nspôsobom, ktorý by v budúcnosti mal neodstrániteľné následky. Súd prvej inštancie je totiž - v zhode\ns pokynom odvolacieho súdu v rozhodovanej veci - oprávnený v ďalšom konaní vec korigovať sám\nv súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa čl. 15 Civilného sporového poriadku (IV. ÚS\n79/2020).\n20. Pokiaľ dovolateľ argumentuje, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení sp. zn. 23Co/274/2017 zo dňa\n30. júla 2018 dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvej inštancie bez toho, aby zopakoval\ndokazovanie v odvolacom konaní a umožnil žalovanému sa zúčastniť odvolacieho pojednávania,\ndovolací súd pripomína, že podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd\npojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý\nverejný záujem. Odvolací súd uznesením sp. zn. 23Co/274/2017 zo dňa 30. júla 2018 zrušil v poradí\nprvý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP z dôvodu odlišného posúdenia\notázky dôkazného bremena v súdenej veci a z toho vyplývajúceho procesného pochybenia súdu prvej\ninštancie (nevykonanie dôkazov, resp. nevyhodnotenie navrhnutých dôkazov). Išlo o odvolanie podané v\nsúkromnoprávnom spore, ktorého prejednanie na odvolacom pojednávaní nevyžadoval verejný záujem.\nSo zreteľom na to odvolací súd prejednaním odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania\nneporušil ustanovenie § 385 ods. 1 CSP. Preto dovolateľom namietaným postupom odvolacieho súdu\npri vydaní prvého zrušujúceho rozhodnutia vo veci, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohlo dôjsť k\nporušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Žalovaný v súvislosti s týmto porušením\nnamieta porušenie jeho práva ako strany vyjadriť sa na pojednávaní a predniesť svoje návrhy, ktoré práva\nvšak v následnom konaní nepochybne vykonával, zúčastňoval sa í pojednávaní, produkoval skutkovú a\nprávnu argumentáciu. K porušeniu jeho práva na spravodlivý proces tak označeným spôsobom nedošlo.\n\n21. Dovolateľ tiež argumentuje, že odvolací súd sa vyjadril, že preň rozhodujúce skutkové závery o\nnemajetnosti žalovaného vyplývajú „z nepopretých tvrdení žalobcu, ktoré žalobca ani nemal povinnosť\npreukazovať dôkazmi“ , avšak opomenul, že podľa § 470 ods. 2 CSP nemožno v konaní uplatniť\nustanovenia CSP o popretí skutkových tvrdení protistrany, ak by boli v neprospech strany.\n21.1. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku dovolateľom namietaná vada podľa názoru dovolacieho\nsúdu nevyplýva. Odvolací súd totiž v bode 63. rozsudku uvádza: „To platí aj v prejednávanej veci,\npretože súd prvej inštancie dospel k skutkovému zisteniu o nedostatočných majetkových pomeroch\nžalovaného (aj) na základe dokazovania vykonaného po zrušení jeho prvého rozsudku, hoci k\nrovnakému skutkovému zisteniu mohol (a mal dospieť) aj za dôkaznej situácie pred jeho zrušením.\nZároveň žalovaný odhliada od toho, že nielen žalobca, ale aj sám žalovaný dostal príležitosť predkladať\ndôkazy, pokiaľ ide o otázku jeho majetkových pomerov, ale túto nevyužil.“\n22. Podľa dovolateľa došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces i nerešpektovaním § 85 CSP.\n22.1. Dovolací súd preskúmaním obsahu spisu zistil, že intervenient na strane žalobcu podaním zo\ndňa 31. augusta 2021 navrhol vykonanie tam špecifikovaných dôkazov. Žalobca sa podaním doručením\nsúdu dňa 14. októbra 2021 síce vyslovene vyjadril tak, že s dokazovaním, navrhnutým intervenientom,\nnesúhlasí, avšak na pojednávaní súdu prvej inštancie 27. septembra 2022 žalobca výslovne uviedol,\nže „ účelom vyjadrenia zo 14. októbra 2021 bolo iba to, aby došlo k urýchleniu súdneho konania a toto\nvyjadrenie nesmerovalo k vyjadreniu nesúhlasu s dokazovaním navrhnutým intervenientom po vydaní\nUznesenia KS v Trnave“. Záveru odvolacieho súdu v bode 64. rozsudku, že „žalobca na pojednávaní\n27.09.2022 vyjadril súhlas s takýmto dokazovaním a keďže § 85 CSP nevyžaduje, aby sa súhlas udelil\nešte pred prednesením návrhu na vykonanie dokazovania, žalovaného námietka v tomto zmysle by bola\nbeztak zjavne neopodstatnená.“ tak niet čo vytknúť.\n23. Napokon, v konaní malo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé konanie aj tým, že súd\nprvej inštancie mu neumožnil predniesť záverečnú reč na pojednávaní. Odvolací súd v napadnutom\nrozsudku síce uznal, že tým došlo k procesnému pochybeniu, avšak žalovaný nesúhlasil s jeho záverom,\nže uvedené pochybenie nedosiahlo kvalitu a úroveň porušenia práva žalovaného na spravodlivé\nkonanie.\n23.1. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že zo zápisnice z pojednávania na ktorom došlo k vyhláseniu\nrozsudku súdu prvej inštancie (22. novembra 2022), skutočne nevyplýva, že by súd prvej inštancie\numožnil stranám sporu predniesť záverečnú reč. Na druhej strane je ale z obsahu spisu zrejmé, že obe\nstrany sporu predložili súdu prvej inštancie svoje záverečné návrhy v písomnej forme, žalovaný tak urobil\ndňa 08. novembra 2022. Uvedenú námietku žalovaný predostrel už v odvolacom konaní, pričom odvolací\nsúd s ňou riadne zaoberal a v bode 65. poskytol žalovanému podrobné vysvetlenie, prečo označené\npochybenie súdu prvej inštancie nepovažoval za zásadné porušenie procesných práv žalovaného.\n23.2. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera\nporušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla\nznačnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces. Teda, intenzita\nzásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu musí\ndosahovať požadovanú mieru, resp. intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V príslušnom\nprocesnom kódexe koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje trend nastolený judikatúrou Európskeho\nsúdu pre ľudské práva, podľa ktorej má tento mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na nápravu\nnajzávažnejších procesných pochybení, t. j. zmätočných rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok\nzásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov, ako prvkov naplnenia\nprincípu právnej istoty (III. ÚS 73/2018, IV. ÚS 528/2020, I. ÚS 204/2023)\n23.3. S prihliadnutím na uvedené podľa najvyššieho súdu dovolateľova argumentácia nie je ani v\ntejto časti spôsobilá odôvodniť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, keďže vzhľadom\nna spomenuté okolnosti nič nenasvedčuje tomu, že by bolo zasiahnuté namietaným nesprávnym\nprocesným postupom súdu do procesných práv žalovaného relevantnou mierou intenzity vyžadovanou\npre konštatovanie prípustnosti dovolania na podklade označenej vady zmätočnosti.\n\n24. Záverom vo vzťahu k argumentácii žalovaného k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP\nnajvyšší súd opätovne pripomína, že dovolacie konanie má slúžiť len na nápravu najzávažnejších\nprocesných pochybení spôsobujúcich celkovú zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, preto nie každé\nprocesné pochybenie súdov nižších inštancií musí byť považované z pohľadu dovolacieho súdu za\nrelevantné pre naplnenie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n25. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzavrel, že také pochybenia súdov v procese dokazovania,\nktoré by znemožnili žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP z obsahu spisu nevyplývajú. Neúspech\nžalovaného v danom spore nebol dôsledkom nesprávneho procesného postupu súdov nižšej inštancie,\nale bol daný tým, že sa súd nestotožnil s jeho skutkovým a právnym posúdením sporu. Vzhľadom na\nuvedené tak nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.\nf) CSP. Prípustnosť dovolania z tohto zákonného ustanovenia preto nie je daná.\nK dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\n26. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n27. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n28. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania,\nktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, ktorej vyriešenie\nviedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom zvolenej\nformulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka\nhmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna otázka“).\n29. Uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP predpokladá spochybnenie správnosti\nriešenia právnych otázok odvolacím súdom. Právnym posúdením veci je činnosť súdu spočívajúca v\npodradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a\npovinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich\nriešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa\nprávnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne\nvyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.\n30. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a)\nkonkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a\noznačením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom\nodklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu c) uviesť, ako by mala byť táto otázka\nsprávne riešená.\n31. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že danú právnu otázku dovolací súd\ndosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku\nvyriešil. V konkrétnom prípade musí dovolateľ relevantne odôvodniť, že dovolanie je prípustné, pretože\npre rozhodnutie podstatná právna otázka nebola dovolacím súdom dosiaľ riešená, pričom dôvodom\ndovolania potom môže byť len otázka právneho posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany\nodvolacieho súdu a ako aj odôvodnenie právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ.\n32. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolateľ namietal odklon\nrozhodnutia odvolacieho súdu od ním označených rozhodnutí najvyššieho súdu pri riešení právnej\notázky naliehavého právneho záujmu a správneho žalobného návrhu určovacej žaloby podľa § 80 písm.\n\nc) OSP. Odvolací súd žalobe vyhovel, pretože konštatoval existenciu naliehavého právneho záujmu na\npožadovanom určení podľa § 80 písm. c) OSP. Podľa dovolateľa mal odvolací súd zmeniť rozsudok súdu\nprvej inštancie tak, že žalobu zamieta, pretože určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke ako hmotnoprávneho\nzákladu notárskych zápisníc nemá vplyv na exekučné konania, keďže notárska zápisnica zostáva\nexekučným titulom. Správne sa mal žalobca domáhať určenia, že nie je povinný plniť (resp. že neexistuje\ndlh, ktorý by mal plniť), čo však neurobil. Odklon v tomto smere videl i vo vzťahu k výroku odvolacieho\nsúdu, ktorým tento potvrdil výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie o vyhlásení za neplatnú zmluvu o\npôžičke zo dňa 25. marca 2011 zodpovedajúcu notárskej zápisnice č. N 175/2011, Nz 21990/2011\nzo dňa 16. júna 2011, na podklade ktorej sa viedlo exekučné konanie, ktoré sa skončilo vymožením\npohľadávky v celom rozsahu, a teda podľa názoru dovolateľa neexistuje naliehavý právny záujem na\nurčení neplatnosti tejto zmluvy o pôžičke. Ako rozhodnutia, od ktorých sa mal odvolací súd pri riešení\nprávnej otázky existencie naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) OSP v rozhodovanej veci\nodkloniť, označil dovolateľ rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/63/2009 z 25. novembra 2010,\nsp. zn. 5Cdo/31/2011, sp. zn. 3Cdo/98/2004.\n32.1. Žaloba vo veci, ktorej predmetom je určenie neplatnosti právnych úkonov, bola podaná dňa 23.\noktóbra 2013.\n32.2. Ku dňu podania žaloby bol platný a účinný procesný predpis, upravujúci občianske súdne konanie,\nzákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorý prípustnosť určovacej žaloby upravoval v § 80.\n32.3. S účinnosťou ku dňu 01. júna 2016 bol zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok zrušený a\núčinnosť nadobudol nový procesný predpis, zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Podľa tejto\nnovej právnej úpravy nie je možné žalovať neplatnosť právnych úkonov, ak to nevyplýva z osobitného\npredpisu. Keďže však táto právna úprava však nebola v čase podania žaloby účinná; súd musí úkony\nstrán sporu (§ 470 ods. 2 CSP) posudzovať podľa účinkov a podmienok uvedených v OSP v znení\núčinnom v čase ich uskutočnenia (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo 15/2017, 5Obo/12/2018,\n4Cdo/17/2019). Z tohto dôvodu bolo potrebné osvedčiť naliehavý právny záujem výlučne vo vzťahu k\npôvodne predvídanému postupu v ust. § 80 písm. c) OSP.\n32.4. Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o\nurčení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.\n32.5. Naliehavý právny záujem je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80\npísm. c) OSP. Naliehavý právny záujem, resp. jeho existencia či neexistencia v konkrétnom prípade, je\nprocesným predpokladom prípadnej úspešnosti či neúspešnosti určovacej žaloby.\n32.6. V rozsudku sp. zn. 3Cdo 98/2004 z 30. novembra 2004 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol,\nže „ Spravidla je naliehavý právny záujem daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia,\ntiež vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo ak by bez tohto určenia jeho\nprávne postavenie bolo neisté. Z hľadiska skúmania naliehavosti právneho záujmu na požadovanom\nurčení v konaní o neplatnosť právneho úkonu sa treba zaoberať najmä tým, či a ako sa namietaný\nprávny úkon dotkol navrhovateľa, resp. ako sa následne premietne do jeho právnych pomerov, a či\npožadované určenie môže založiť právne významný následok právnych pomerov účastníkov. Je treba\npritom mať na pamäti, že určovacia žaloba (§ 80 písm. c/ O.s.p.) nie je spravidla opodstatnená vtedy,\nak ňou požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie\nje) právny vzťah alebo právo, teda najmä vtedy ak vyriešenie predbežnej otázky ešte neznamená\núplné vyriešenie sportnosti danosti právneho vzťahu alebo práva. Ak napríklad právna otázka platnosti\nalebo neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy) má povahu predbežnej otázky vo vzťahu existencii\npráva alebo právneho vzťahu (vlastníctva), nie je spravidla daný naliehavý právny záujem na vyriešení\n(určení) tejto predbežnej otázky, ak sa navrhovateľ môže domáhať priamo určenia existencie práva\nalebo právneho vzťahu.“\n32.7. V uznesení sp. zn. 3Cdo/63/2009 z 25. novembra 2010 dovolací súd preskúmaval správnosť\nriešenia otázky, či navrhovateľ (povinný) môže (v zmysle či má naliehavý právny záujem) po začatí\nexekučného konania mimo exekučného konania namietať úplnú alebo čiastočnú neexistenciu práva\nním uznaného do notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom a posudzoval správnosť záveru\nodvolacieho súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu na podaní návrhu o určenie neplatnosti\n\nprávneho úkonu - uznania dlhu obsiahnutého v notárskej zápisnici a o určenie neplatnosti zmluvy\no výpožičke peňazí z 11. marca 2004. Právny záver dovolacieho súdu v označenej veci znie: „Je\npravdou, že exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti zápisnice posudzuje iba či sú dané formálne\na materiálne predpoklady vykonateľnosti, a to bez zreteľa na hmotnoprávny základ. Otázku naplnenia\nformálnych a materiálnych predpokladov môže preto posudzovať iba exekučný súd. To napokon\nznamená, že vykonateľná môže byť aj taká zápisnica, ktorá nemá svoj základ v hmotnom práve.\nExekučný súd musí zobrať do úvahy prípadnú námietku povinného v exekučnom konaní týkajúcu sa\nplatnosti procesného prejavu podľa § 41 Exekučného poriadku spočívajúcu napr. v tom, že ten kto\nprejav urobil, nemal spôsobilosť na právne úkony. Na druhej strane ale prejav povinnej osoby urobený v\nnotárskej zápisnici, ktorý má mať procesné dôsledky (jeho súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice)\nnezbavuje povinnú osobu možnosti urobiť predmetom súdneho konania samotný hmotnoprávny vzťah\n(povinnosť z neho vyplývajúcu). To potom znamená, že v sporovom konaní je možné domáhať sa\nsamostatným návrhom určenia neplatnosti právneho úkonu (v danej veci zmluvy o výpožičke), na\nktorý bol v notárskej zápisnici odkaz v súvislosti s uznaním dlhu. Pokiaľ by prípadne súd takémuto\nnávrhu vyhovel, notárska zápisnica zostáva exekučným titulom. Ak by v exekučnom konaní došlo k\nvymoženiu plnenia uvedeného v notárskej zápisnici a následne súd by v inom (sporovom) konaní určil,\nže hmotnoprávny základ nie je daný, išlo by u oprávneného o bezdôvodné obohatenie.“ Dovolací súd\nuzavrel, že ak odvolací súd v preskúmavanej veci dospel z hľadiska pripustenej dovolacej otázky k inému\nprávnemu záveru, keď posudzujúc splnenie podmienky určovacieho návrhu v zmysle § 80 písm. c) O.\ns. p. so zreteľom na skutočnosť, že exekučným titulom v prebiehajúcom exekučnom konaní je notárska\nzápisnica, ktorá obsahuje vyhlásenie navrhovateľov ako dlžníkov (povinných osôb) o uznaní záväzku\n(§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku) a ich súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, ktorej súčasťou\nje zmluva o výpožičke peňazí medzi odporkyňou a navrhovateľmi a dospel k záveru, že navrhovatelia\nnemajú na požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov naliehavý právny záujem, je jeho právne\nposúdenie veci nesprávne a jeho rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods.\n2 písm. c) OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu\na vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 243b OSP.\n32.8. V rozsudku sp. zn. 5Cdo/31/2011 zo dňa 06. decembra 2012 riešil dovolací súd otázku, či žalobca\nmá v prejednávanej veci naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, ak v konaní vyšlo\nnajavo, že medzičasom po spornom prevode vlastníckeho práva z obdarovaného na darkyňu, došlo k\nďalšiemu prevodu, tentokrát medzi darkyňou (pôvodnou žalovanou) a žalovanými 1/ a 2/ k tým istým\nnehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy. Právny záver najvyššieho súdu v označenej\nveci znie: „ Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle §\n80 písm. c/ O.s.p., musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o\nposúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva\nžalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva\nkonanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý\nprávny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené\nalebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za\nnedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k\nzbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny\nvzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (viď rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996).“\n32.9. Odvolací súd v rozhodovanej veci ustálil, že žalobca má na požadovanom určení naliehavý právny\nzáujem v zmysle § 80 písm. c) OSP (v spojení s § 470 ods. 2 CSP). Vychádzal z toho, že „ určovacie\nžaloby majú tak podľa právnej teórie, ako aj záverov rozhodovacej praxe súdov (napr. ZSP 78/2006)\nopodstatnenie tam, kde ešte je len stav ohrozenia práva, a nie už jeho porušenia. Určovací návrh podľa\n§ 137 písm. c) [a § 80 písm. c) OSP] má charakter preventívnej ochrany práv, keď musí existovať stav\nprávnej neistoty žalobcu, ktorý má práve určovacia žaloba odstrániť (porov. R 24/1995). Naliehavosť\nprávneho záujmu na požadovanom určení, v danom prípade určení neplatnosti výpovede zmluvy, musí\nspočívať v tom, že by sa ním vyriešili všetky sporné právne otázky medzi stranami a vytvoril by sa\npevný právny základ pre budúce právne vzťahy. Naopak, nápravy stavu vzniknutého porušením práva\nsa možno domáhať pomocou žaloby na plnenie. Určovaciu žalobu možno považovať za nedovolenú\ntam, kde by neslúžila potrebám praktického života, ale len zbytočnému rozmnožovaniu sporov.“ (bod\n16. napadnutého rozsudku). Citujúc z uznesenia sp. zn. 3Cdo/63/2009 z 25. novembra 2010, vysvetlil,\nže žalovaný pri spochybňovaní existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení\n\npostupuje selektívne, keď z označeného rozhodnutia vyvodzuje, že na určení neplatnosti právneho\núkonu v spojení s exekučnou notárskou zápisnicou nie je naliehavý právny záujem, pretože ani po\nvyhovujúcom určovacom výroku súdu notárska zápisnica neprestáva byť exekučným titulom. Uzavrel, že\nz citovaného uznesenia najvyššieho súdu „ bezpochyby vyplýva, že povinný má právo domáhať žalobou\no určenie neplatnosti právneho úkonu. Najvyšší súd pripúšťa osobitnú žalobu v civilnom sporovom\nkonaní (mimo exekučného konania) zjavne v nadväznosti na svoje konštatovanie, že exekučný súd pri\nposudzovaní vykonateľnosti zápisnice posudzuje iba to, či sú dané formálne a materiálne predpoklady\nvykonateľnosti, a to bez zreteľa na hmotnoprávny základ. Toto konštatovanie, mimochodom, prevzal\naj ústavný súd (III. ÚS 8/2018). Ten pritom zároveň dodal, že nie je vylúčené, aby sa povinná osoba\ndomáhala návrhom na súde určenia, že nie je povinná plniť (resp. že neexistuje dlh, ktorý by mala\nplniť); avšak domáhať sa tak môže v osobitnom konaní, a nie v rámci námietok v exekučnom konaní\n(tamtiež).“ (bod 18. rozsudku). V bode 19. rozsudku doplnil, že „ s vyššie uvedeným záverom súdnej\npraxe odvolací súd súhlasí v rozsahu, v akom určovaciu žalobu považuje za prípustný prostriedok\nobrany povinného po začatí exekučného konania mimo exekučného konania. Na rozdiel od exekučných\ntitulov v podobe súdnych rozhodnutí totiž proti exekučnej notárskej zápisnici neexistuje štandardný\nopravný prostriedok. Takúto určovaciu žalobu treba považovať za napĺňajúcu právo povinného na\núčinný prostriedok nápravy v zmysle článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd.“ Osobitne vo vzťahu k odvolacej námietke proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie o\nvyhlásení za neplatnú zmluvu o pôžičke zo dňa 25. marca 2011 zodpovedajúcu notárskej zápisnice\nč. N 175/2011, Nz 21990/2011 zo dňa 16. júna 2011, na podklade ktorej sa viedlo exekučné konanie,\nktoré sa skončilo vymožením pohľadávky v celom rozsahu, z ktorého dôvodu podľa názoru žalovaného\nneexistuje naliehavý právny záujem na určení neplatnosti tejto konkrétnej zmluvy o pôžičke, odvolací\nsúd v bode 20. rozsudku doplnil: „Neobstojí ani výhrada žalovaného, že otázku naliehavého právneho\nzáujmu na určení neplatnosti zmluvy o pôžičke z 25.03.2011 vylučuje skutočnosť, že exekučné konanie\nsa medzičasom skončilo vymožením pohľadávky. Žalovaným citované uznesenie najvyššieho súdu sp.\nzn. 3Cdo/63/2009 dáva totiž odpoveď aj na námietku žalovaného, že naliehavý právny záujem na určení\nneplatnosti právneho úkonu, ktorý tvoril základ pre exekučnú notársku zápisnicu, nie je daný, ak bola\nexekvovaná pohľadávka exekúciou uspokojená. Keďže najvyšší súd v tomto rozhodnutí vyslovil aj názor,\nže „ak by v exekučnom konaní došlo k vymoženiu plnenia uvedeného v notárskej zápisnici a následne\nsúd by v inom (sporovom) konaní určil, že hmotnoprávny základ nie je daný, išlo by u oprávneného\no bezdôvodné obohatenie“, je zrejmé, že len samotné uspokojenie pohľadávky v exekúcii nevylučuje\nnaliehavý právny záujem na takomto určení.“ Odvolací súd zdôraznil, že „ Predmetom exekučného\nkonania nemôže byť výkon takého exekučného titulu, ktorý svojou hmotnoprávnou podstatou právnemu\nporiadku odporuje, a už vôbec nie iba s odvolaním sa na procesné zakotvenie inštitútu exekučnej\nnotárskej zápisnice. Keďže procesné právo plní funkciu práva smerujúceho k presadeniu hmotného\npráva, zmyslom zakotvenia inštitútu exekučnej notárskej zápisnice nemôže byť presadenie nepráva.\nAutonómia vôle subjektov súkromného práva je preto v prípade mimosúdnych exekučných titulov\nobmedziteľná, ak vyjadruje vôľu konať v rozpore s právnym poriadkom. V uvedenom zmysle je napokon\njudikovaná aj opodstatnenosť materiálneho prieskumu exekučných notárskych zápisníc. (pozri III. ÚS\n33/2020 a III. ÚS 435/2020).“ (bod 27. napadnutého rozsudku).\n32.10. Po preskúmaní veci dovolací súd zistil, že odvolací súd sa pri riešení predmetnej právnej otázky od\ncitovaných právnych záverov dovolateľom namietaných rozhodnutí neodklonil. Rovnako ako rozhodnutie\nsp. zn. 3Cdo/98/2004 z 30. novembra 2004 i odborná spisba zdôrazňuje, že naliehavý právny záujem\nna požadovanom určení bude daný spravidla vtedy ak by bez tohto určenia bolo žalobcovo právo\nohrozené alebo ak by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Z toho\nvyplýva, že určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená (čo do naliehavého právneho záujmu) v\nprípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinností [§ 80 písm. b)]. (napr. ŠTEVČEK, Marek.\n§ 80 [Druhy žalôb]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana a kol. Občiansky súdny poriadok I. diel. 2.\nvydanie. Praha: C. H. Beck, 2012, ISBN 978-80-7400-406-3.). Uvedené závery dovolateľom označenej\njudikatúry i odbornej literatúry však nie sú absolútne a bezvýnimočné, čo vyplýva zo samotného textu.\nTomu nasvedčuje skutočnosť, že práve v dovolateľom namietanom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.\n3Cdo/63/2009 z 25. novembra 2010 dovolací súd riešil obdobnú otázku prípustnosti určovacej žaloby\npo začatí exekučného konania ako v rozhodovanej veci a výslovne uzavrel, že i v takom prípade je\nmožné „v sporovom konaní domáhať sa samostatným návrhom určenia neplatnosti právneho úkonu (v\ndanej veci zmluvy o výpožičke), na ktorý bol v notárskej zápisnici odkaz v súvislosti s uznaním dlhu.“ K\nuvedenému záveru dospel najvyšší súd vo veci sp. zn. 3Cdo/63/2009 osobitne s ohľadom na špecifický\ncharakter notárskej zápisnice ako exekučného titulu, obsahujúcej namietaný právny úkon (tak ako je\n\ntomu v súdenej veci). Vzhľadom na to je podľa dovolacieho súdu v rozhodovanej veci relevantná otázka,\nči určovací výrok prinesie samostatný právny účinok, nie iba prejudiciálny podklad pre ďalšie peňažné\nkonanie, resp. či požadované určenie môže bezprostredne zasiahnuť do trvajúcich majetkových alebo\nstatusových následkov, čo korešponduje s ustáleným záverom súdnej praxe o prípustnosti určovacej\nžaloby v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia\nstalo jeho právne postavenie neistým (dovolateľom namietané rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n5Cdo/31/2011). Pokiaľ potom v rozhodovanej veci odvolací súd na základe špecifických skutkových\nokolností zistených vykonaným dokazovaním vyhodnotil, že v súdenej veci existencia vykonateľných\nnotárskych zápisníc nevylučuje samostatný spor o tom, či vôbec vznikol alebo trvá hmotnoprávny\nzáklad dlhu, a to s osobitným akcentom na to, že notárska zápisnica iba procesne umožňuje exekúciu,\nbez ohľadu na existenciu hmotnoprávného základu nároku (bod 18. napadnutého rozsudku) a po\ndôslednom zvážení veci ustálil, že v prejednávanej veci konkrétnu určovaciu žalobu považuje za\nnaplnenie práva povinného (žalobcu) na účinný prostriedok nápravy v zmysle článku 13 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd, s tým, že súdom vyslovená neplatnosť právnych úkonov,\ntvoriacich hmotnoprávny základ notárskych zápisníc, znamená ich nespôsobilosť ako exekučného titulu\nv prebiehajúcich i skončenom exekučnom konaní s osobitnými právnymi následkami, tento záver nie\nje nesprávny a nie je v rozpore s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, prezentovanou žalovaným\noznačenými rozhodnutiami senátov najvyššieho súdu. Dovolateľ tak neopodstatnene namietal, že\nrozhodnutie odvolacieho súdu a ním zvolené riešenie právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo jeho\nrozhodnutie, spočíva v nesprávnom právnom posúdení (§ 432 ods. 1 CSP), pretože odvolací súd sa\nsvojím právnym posúdením v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP neodklonil od označenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, a preto dovolací súd dovolanie žalovaného v tejto časti ako neprípustné\nodmietol podľa § 447 písm. c) CSP.\n33. Ďalej sa podľa dovolateľa odvolací súd odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu pri riešení právnej otázky účinkov inštitútu uznania dlhu, pričom žalovaný konkrétne poukázal na\nrozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/143/2008 zo dňa 29. januára 2009, sp. zn.\n5Cdo/55/98 a sp. zn. 2Cdo199/2005. V konaní nebolo podľa dovolateľa prípustné klásť na žalovaného\ndôkazné bremeno o vzniku a odovzdaní pôžičiek a z dôvodu jeho (údajného) neunesenia rozhodnúť\nv neprospech žalovaného, a už vôbec nie zaťažovať ho dôkazným bremenom k preukázaniu jeho\ndostatočných majetkových pomerov. Odvolací súd prelomenie prezumpcie pravdivosti uznaní dlhu v\nnotárskych zápisniciach založil na tvrdeniach žalobcu a nepriamych dôkazoch, ktoré však jednoznačne\nnedosahujú úroveň skutočností, ktoré úplne podlamujú vierohodnosť obsahu notárskych listín a uznaní\ndlhu žalobcu v nich obsiahnutých.\n33.1. Dovolací súd má za to, že dovolanie žalovaného je v danom prípade v tejto časti procesne\nprípustné, a to aj napriek tomu, že nosnou konštrukciou vysloveného právneho záveru odvolacieho\nsúdu o unesení dôkazného bremena žalobcu v súdenej veci boli okolnosti skutkové. Žalovaný v\npodanom dovolaní vychádzal z názoru, že písomné uznanie dlhu žalobcom v notárskych zápisniciach\nz jednotlivých zmlúv o pôžičkách predstavuje absolútny a nespochybniteľný dôkaz, pričom to bol práve\nžalobca, ktorý mal v konaní preukázať svoje tvrdenie o tom, že mu peňažné prostriedky zo strany\nžalovaného neboli poskytnuté a ak toto nepreukázal, nemohol potom uniesť dôkazné bremeno. Inak\npovedané, dovolateľ v podstate tvrdí, že pokiaľ dlžník písomne uznal svoj dlh z pôžičky, veriteľ nemusí\nv konaní preukázať skutočné odovzdanie peňazí; toto dôkazné bremeno podľa žalovaného z dôvodu\nuznania dlhu dlžníkom, zaťažuje dlžníka, teda žalobcu. Uvedené platí podľa žalovaného o to viac, že\nuznanie dlhu ako i zmluvy o pôžičke boli obsahom notárskych zápisníc, ktoré sú verejnou listinou.\nNásledne preto dovolací súd skúmal, či je podané dovolanie dôvodné (či napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu skutočne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci predmetnej právnej\notázky).\n33.2. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka\nza výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym\nnásledkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod\nvyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu\ndôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta\núčastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za\npreukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva).\n\n33.3. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne\nurčuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto\nje nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností\npreukázať.\n33.4. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené\npodľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého\ndruhu.\n33.5. Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi druhovo určené veci a dlžník sa zaväzuje vrátiť\nveriteľovi veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou. Je teda potrebné, aby okrem\nkonsenzu zmluvných strán došlo k reálnemu úkonu - odovzdaniu druhovo určených vecí veriteľom\ndlžníkovi. Pre vznik perfektnej zmluvy nie je podstatné, kedy došlo k podpisu písomnej zmluvy o pôžičke,\nale to, kedy došlo k dohode zmluvných strán a k reálnemu odovzdaniu vecí.\n33.6. Reálna povaha zmluvy má zásadný význam pre prax aj v nachádzajúcom súdnom konaní, kde sa\nod veriteľa, ktorý žaluje na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje nielen preukázanie konsenzu\nveriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke, ale aj preukázanie prenechania druhovo určených vecí\nveriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z\npôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/238/2010 zo dňa 21.\nmarca 2012).\n33.7. V spore o vrátenie požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným\ndlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a\nvčas nezaplatil. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, veriteľ uniesol dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno\nohľadne existencie právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu, zaťažuje dlžníka (PAGÁČ,\nĽubomír. § 657 [Podstatné náležitosti]. In: ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana,\nFEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Občiansky zákonník II. 2. vydání.\nPraha: C. H. Beck, 2019, s. 2429, marg. č. 2.)\n33.8. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do\ndôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie\ntento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.\n33.9. Uznanie dlhu predstavuje zabezpečovací prostriedok, prostredníctvom ktorého dochádza k\nzabezpečeniu práv a povinností zo záväzkov. Základným obsahovým prvkom inštitútu uznania dlhu je\nvznik právnej domnienky, že dlh v čase jeho uznania trval.\n33.10. Uznanie dlhu vyvoláva hmotnoprávne i procesnoprávne účinky. Jedným z procesnoprávnych\nnásledkov uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je tzv. obrátenie dôkazného bremena.\nUznanie dlhu totiž zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že dlh v čase uznania trval. Z procesného hľadiska\ntak nastáva výmena úloh procesných strán (žalobcu a žalovaného), na základe ktorej sa dôkazné\nbremeno presúva zo žalobcu na žalovaného. Žalovaný je tak svoju procesnú obranu nútený viesť\nv negativistickom smere, a teda vyvrátiť samotnú existenciu dlhu, a zároveň vyvrátiť svoj prísľub,\ntento dlh splniť. Na dlžníka sa presúva dôkazné bremeno trvania záväzku v čase jeho uznania, t. j.\nak chce byť dlžník v spore úspešný, musí preukázať, že uznaný záväzok neexistuje, resp. v čase\nuznania neexistoval. Nestačí pritom samotné spochybnenie tohto úkonu, ale musí dôjsť k preukázaniu\nabsencie niektorej zo všeobecných náležitosti právneho úkonu ako takého (§ 34 a nasl. Občianskeho\nzákonníka), resp. absencie niektorej z osobitných náležitosti potrebných pre platné uznanie dlhu podľa\n§ 558 Občianskeho zákonníka (ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián,\nSEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. § 558 [Uznanie dlhu]. In: ŠTEVČEK, Marek,\nDULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol.\nObčiansky zákonník II. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 2084, marg. č. 12.).\n33.11. V dovolateľom namietanom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/143/2008 zo dňa 29. januára 2009, od\nktorého záverov sa mal odvolací súd v napadnutom rozsudku odkloniť, najvyšší súd posudzoval záväzok\nzo zmluvy o pôžičke uzavretej jedným z manželov za trvania manželstva so zreteľom na uznanie\ndlhu podpísané oboma manželmi. Najvyšší súd vyslovil právny záver: „uznanie dlhu je samostatným\n\nzabezpečovaním inštitútom, ktorý plní zabezpečovaciu funkciu tým, že zakladá právnu domnienku\nexistencie dlhu v čase uznania. Uznanie dlhu nie je novým právnym titulom záväzku. Zakladá sa ním\nprávna domnienka, že dlh v čase jeho uznania existoval, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku.\nZnamená to, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku,\nmá súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným dôsledkom uznania dlhu je\npresun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Veriteľ má v prípade sporu uľahčenú situáciu tým, že\nnemusí dokazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase jeho uznania. Na dlžníkovi naopak je, ak chce byť v\nspore úspešný, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol. Tieto skutočnosti sú\ntotiž pravým opakom toho, čo uvádza domnienka, t. j. sú spôsobilé, ak vyjdú v konaní najavo, vyvrátiť\nobsah domnienky.“\n33.12. V dovolateľom ďalšom namietanom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/55/98 zo dňa 01. novembra 1998\nnajvyšší súd zdôraznil, že „od zmluvy o pôžičke treba odlíšiť tzv. dlžobný úpis, ktorým dlžník písomne\npotvrdzuje, že dlhuje veriteľovi určitú sumu; tento úpis môže byť dlžníkom vydaný aj po uzavretí zmluvy\na môžu s ním byť spojené i účinky uznania dlhu. Jeho existencia uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v\ntom, že dôkazné bremeno ohľadne dlhu v tej výške, na akú vyznieva dlžobný úpis, prechádza z veriteľa\nna dlžníka.“\n33.13. Predmetom konania je určenie neplatnosti právnych úkonov - zmlúv o pôžičiek zo dňa 25. marca\n2011, 23. decembra 2011, 07. mája 2012, obsiahnutých v špecifikovaných notárskych zápisniciach a\nurčenie neplatnosti vyhlásení žalobcu ako dlžníka (povinnej osoby) o súhlase s vykonateľnosťou týchto\nnotárskych zápisníc. Podľa výsledkov dokazovania nižšími súdmi, dňa 25. marca 2011 bola medzi\nžalobcom a žalovaným uzatvorená zmluva o pôžičke, ktorej predmetom bolo požičanie sumy 232.400\neur žalovaným žalobcovi v hotovosti, pričom v zmluve strany potvrdili, že k odovzdaniu finančných\nprostriedkov došlo pred podpisom tejto zmluvy. Dňa 16. júna 2011 bola na notárskom úrade JUDr. Marty\nBotkovej spísaná notárska zápisnica, ktorá obsahovala vyhlásenie žalobcu, ako dlžníka, že uznáva\ndlh vzniknutý na základe zmluvy o pôžičke z 25. marca 2011 a zároveň súhlas s vykonateľnosťou a\nexekúciou notárskej zápisnice. Dňa 23. decembra 2011 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená\nzmluva o pôžičke, ktorej predmetom bolo požičanie sumy 332.000 eur žalovaným žalobcovi v hotovosti,\npričom v zmluve strany potvrdili, že k odovzdaniu finančných prostriedkov došlo pred podpisom tejto\nzmluvy. Dňa 15. mája 2012 bola na notárskom úrade JUDr. Marty Botkovej spísaná notárska zápisnica,\nktorá obsahovala vyhlásenie žalobcu, ako dlžníka, že uznáva dlh vzniknutý na základe zmluvy o\npôžičke z 23. decembra 2011, ktorý sa žalobca zaviazal zaplatiť do 15.05.2012 a zároveň súhlas s\nvykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice. Dňa 07. mája 2012 bola medzi žalobcom a žalovaným\nuzatvorená zmluva o pôžičke, ktorej predmetom bolo požičanie sumy 265.500 eur žalovaným žalobcovi\nv hotovosti. V zmluve strany potvrdili, že k odovzdaniu finančných prostriedkov došlo pred podpisom\ntejto zmluvy. Dňa 16.júna 2011 bola na notárskom úrade JUDr. Marty Botkovej spísaná notárska, ktorá\nobsahovala vyhlásenie žalobcu, ako dlžníka, že uznáva dlh vzniknutý na základe zmluvy o pôžičke z 07.\nmája 2012 a zároveň súhlas s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice. Dňa 14. mája 2012 bola\nna tom istom notárskom úrade spísaná notárska zápisnica, ktorej obsahom bol dodatok č. 1 k zmluve\no pôžičke zo 07. mája 2012, ktorý obsahoval uznanie dlhu vzniknutého na základe uvedenej zmluvy o\npôžičke a súhlas s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice.\n33.14. Preskúmaním veci dovolací súd zistil, že odvolací súd sa pri svojich úvahách, prezentovaných\nv napadnutom rozsudku, neodklonil od dovolateľom označených rozhodnutí. Dovolací súd v prvom\nrade upriamuje pozornosť na fakt, že dôkazné bremeno v spore nepredstavuje statický prvok, ale\nnasleduje konkrétny priebeh kontradiktórneho sporu, pri ktorom procesné strany procesne útočia alebo\nsa procesne bránia. Možno teda konštatovať, že v spore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany,\nhoci nie v rovnakom rozsahu. V podmienkach súdenej veci je všeobecný základný režim dôkazného\nbremena taký, že v prípade, ak veriteľ tvrdí nárok z pôžičky bez účinného uznania dlhu, preukazuje\ndohodu a reálne odovzdanie peňazí. Modifikovaný režim nastupuje pri platnom uznaní dlhu; veriteľ už\nspravidla nemusí dokazovať okolnosti vzniku dlhu a dôkazné bremeno o opaku nesie dlžník.\n33.15. Kruciálnou okolnosťou pre posúdenie nastolenej právnej otázky je podľa názoru dovolacieho\nsúdu záver, že uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka nevytvára nový, samostatný dlh,\nodlišný od zabezpečovaného záväzku, tu zmlúv o pôžičke. Najvyšší súd Slovenskej republiky už\nopakovane judikoval (dovolateľom označené rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/143/2008 zo dňa 29. januára\n2009; recentne napr. rozhodnutie 5Cdo/13/2023 zo dňa 14. decembra 2023, R 9/2026), že „uznaním\n\ndlhu sa nenahrádza pôvodný záväzok, posilňuje sa len postavenie veriteľa posilnením jeho pozície\ntýkajúcej sa dokazovania. Uznanie dlhu však nekonvaliduje primárny záväzok, ani ho nenahrádza.“ Táto\nrozhodovacia línia tak nepriamo odpovedá na dovolateľovu otázku o nedovolenom presune dôkazného\nbremena. Ani po uznaní dlhu totiž nie je veriteľ zbavený absolútne všetkých dôkazných povinností bez\nvýnimky, ako sa mylne domnieva žalovaný. Ak je totiž v konaní sporné samotné uznanie, jeho obsah\nalebo jeho použiteľnosť, musí sa najprv vyriešiť táto predbežná otázka. Pre právne posúdenie je preto\nrozhodujúce, či dlžník v pozícii žalobcu najprv preukáže vadu uznania dlhu, teda či dlžník domnienku,\nzaloženú uznaním dlhu, vyvráti. V súdenej veci žalobca ako dôvod neplatnosti zmlúv o pôžičiek tvrdí\nneodovzdanie peňažných prostriedkov predstavujúcich predmet pôžičky. Za tejto situácie, ak žalobca\ntvrdí a preukáže, že peniaze z pôžičky neboli nikdy odovzdané, potom chýba pôvodný záväzok, ktorý by\nuznanie dlhu malo zabezpečiť. I Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, že pri uznaní\ndlhu zo zmluvy o pôžičke je vzhľadom na reálnu povahu zmluvy o pôžičke nevyhnutné, aby v čase\nuznania dlhu záväzok zo zmluvy o pôžičke už existoval, teda aby veriteľ odovzdal dlžníkovi predmet\npôžičky (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 261/2015).\n33.16. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s dôkazným bremenom v zhode s dovolateľom\noznačenými rozhodnutiami najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/143/2008 a sp. zn. 5Cdo/55/98 vychádzal\nz toho, že uznanie dlhu zakladá typickú vyvrátiteľnú právnu domnienku, v dôsledku ktorej nemusí\nveriteľ preukazovať vznik a predpoklady svojho hmotnoprávneho nároku a je naopak na dlžníkovi, na\nktorého tak prešlo dôkazné bremeno, aby preukázal, že dlh v dobe uznania netrval alebo po tomto\nuznaní zanikol (§ 192 CSP) /bod 34. napadnutého rozsudku/. V riešení tejto otázky odvolací súd šiel\nešte ďalej a zdôraznil, že kladná odpoveď na otázku, či strana uniesla dôkazné bremeno týkajúce\nsa neexistencie dlhu, sa nemôže zakladať na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej existencii platí\nvyvrátiteľná domnienka (tu: uznanie dlhu), teda napríklad v tvrdení dlžníka, že veriteľ mu plnenie\nneodovzdal a žalovaný nepredložil dôkaz na vyvrátenie tohoto tvrdenia (bod 35. napadnutého rozsudku).\nZároveň správne poznamenal, že vo všeobecnosti platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých\nskutočností zaťažuje toto účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre\nseba priaznivé právne dôsledky. V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom\nobjektívne nemá a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie\nv spore, pričom protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným\nbremenom prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich\nskutkových tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude\nmať za následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá „vysvetľovaciu povinnosť“ nesplnila.\nZároveň tiež platí, že uvedenú „vysvetľovaciu povinnosť“ nemožno zamieňať s obrátením dôkazného\nbremena (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2016). Odvolací súd dokonca výslovne\nsúhlasil so žalovaným v tom, že domnienku založenú uznaním dlhu z poskytnutej pôžičky nemožno\npovažovať za vyvrátenú len v dôsledku skutkového tvrdenia dlžníka, ktorým poprie prevzatie peňazí\nod veriteľa (bod 37. napadnutého rozsudku). Súdna prax však podľa odvolacieho súdu neznemožňuje\nvyvrátenie domnienky založenú uznaním dlhu inou procesnou aktivitou dlžníka; uznanie dlhu je\ndomnienkou vyvrátiteľnou, nie nevyvrátiteľnou. Odvolací súd potom zdôraznil, že v prejednávanej veci\nžalovaný odhliada od toho, že popretie prevzatia peňazí nebolo ani zďaleka jediným prostriedkom\nprocesnej obrany, ktorú žalobca v konaní uplatnil. Žalobca v konaní prednášal aj ďalšie tvrdenia a\nnávrhy na dokazovanie, ktoré boli spôsobilé viesť súd k tomu, aby učinil skutkový záver odlišný od\ndomnienky, ktorú v konaní založilo uznanie dlhu (bod 38. napadnutého rozsudku). Za mylný mal\nnázor žalovaného, že by strana brániaca sa v konaní proti vyvrátiteľnej domnienke, nemohla použiť\nnepriame dôkazy, a to s poukazom na § 187 ods. 1 CSP. Je pravdou, že nepriamy dôkaz sám osebe\nspravidla nevedie k preukázaniu dokazovanej skutočnosti, ale v spojení s ďalšími nepriamymi dôkazmi\ntvoriacimi konštrukciu, ktorej jednotlivé prvky si vzájomne neodporujú a nepripúšťajú iný logický spôsob\npriebehu udalostí, však môže viesť k preukázaniu dokazovanej skutočnosti. Skutočnosť dokazovaná\nprostredníctvom nepriamych dôkazov sa preto považuje za preukázanú vtedy, ak na základe výsledkov\nhodnotenia týchto dôkazov možno bez rozumných pochybností nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom,\nže sa táto skutočnosť naozaj stala (že je pravdivá); nestačí, ak prichádza do úvahy len možnosť jej\npravdivosti (jej pravdepodobnosť) (body 39. až 41. napadnutého rozsudku).\n33.17. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ nižšie súdy na základe reťaze nepriamych dôkazov,\nprodukovaných v konaní žalobcom, po ich vyhodnotení jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti ustálili,\nže žalobca uniesol v konaní dôkazné bremeno ohľadne neodovzdania predmetu pôžičiek zo strany\nžalovaného žalobcovi (v dôsledku čoho vyslovili právny názor o neplatnosti žalobou označených zmlúv\n\no pôžičke), pričom žalovaný zostal v konaní v tomto smere neaktívny a žiadny iný dôkaz o odovzdaní\npredmetu pôžičiek (okrem zmlúv o pôžičiek a uznaní dlhu, ktorých platnosť bola zo strany žalobcu právne\nrelevantným spôsobom spochybnená) neprodukoval, nemôže svoju nesplnenú povinnosť tvrdenia a\ndôkaznú povinnosť zastierať, či zamieňať tvrdením o nesprávnych, či neúplných skutkových zisteniach\na následnom nesprávnom právnom posúdení veci v dôsledku nesprávne vyhodnoteného dôkazného\nbremena strán sporu nižšími súdmi. Za relevantný dovolací súd považuje v tejto súvislosti aj fakt,\nktorého si žalovaný zrejme nie je dosť dobre vedomý, a to, že žalobca ako dlžník v tejto súvislosti\nnemusí dokazovať „absolútnu metafyzickú neexistenciu“ odovzdania, ale musí predložiť také pozitívne\nskutočnosti, ktoré robia tvrdené odovzdanie nevierohodným. Tzv. „negatívna skutočnosť“ sa totiž\nnevyvracia holým popretím, ale reťazcom konkrétnych protiindícií, tak, ako tomu bolo i v prejednávanej\nveci.\n34. Napokon, podľa dovolateľom označeného rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/199/2005 platí, že pri súkromnej\nlistine stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a\ndôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť súkromnou listinou preukázané.\nNaopak, pri verejnej listine sa predpokladá jej pravdivosť a kto tvrdí opak, musí túto skutočnosť\npreukázať, teda dôkazné bremeno je na tom, kto popiera správnosť verejnej listiny. „Musia byť\npritom preukázané také skutočnosti, ktoré úplne podlamujúc vierohodnosť obsahu verejnej listiny; inak\nnemožno verejnú listinu zbaviť jej dôkaznej sily.“. Dovolateľ mal za to, že odvolací súd sa odklonil od\ntohto rozhodnutia najvyššieho súdu, keď prelomenie prezumpcie pravdivosti uznaní dlhu v notárskych\nzápisniciach založil na tvrdeniach žalobcu o nedostatočných majetkových pomeroch žalovaného, či na\nnepriamych dôkazoch.\n34.1. Vo vzťahu k uvedenej argumentácii žalovaného odvolací súd v bode 42. napadnutého rozsudku\nzdôraznil, že súd prvej inštancie nespochybnil vlastnosť notárskych zápisníc spočívajúcu v tom, že ide\no verejné listiny, ktoré preto zakladajú domnienku pravdivosti toho, čo v nich notár potvrdzuje. Súd prvej\ninštancie správne poznamenal, že obsahom sporných notárskych zápisníc je iba vyhlásenie žalobcu,\nže k nejakej skutočnosti došlo (odovzdanie finančných prostriedkov), avšak ich obsahom nie je, že k\nodovzdaniu týchto finančných prostriedkov došlo priamo pri spisovaní notárskej zápisnice. Z uvedeného\ndôvodu teda notárska zápisnica sama osebe nie je dôkazom, že skutočne došlo k odovzdaniu finančných\nprostriedkov. Je iba dôkazom o tom, že to žalobca pri spisovaní notárskej zápisnice vyhlásil. Z\nuvedeného je zrejmé, že nižšie súdy sa od žalovaným označeného rozhodnutia najvyššieho súdu sp.\nzn. 2Cdo/199/2005 neodklonili, pretože nekonštatovali nevierohodnosť či nepravdivosť obsahu daných\nnotárskych zápisníc, naopak, je zrejmé, že pri rozhodovaní vychádzali práve z textu týchto notárskych\nzápisníc.\n34.2. Pokiaľ sa dovolateľ v tomto ohľade dožaduje iného hodnotenia obsahu notárskych zápisníc než ako\nkonštatovali nižšie súdy tak, že by z nich malo podľa dovolateľa malo vyplývať odovzdanie peňažných\nprostriedkov žalovaným žalobcovi, ide o otázku skutkovú, na ktorej hodnotenie dovolací súd oprávnený\nnie je. Argumentácia dovolateľa vo vzťahu k tejto časti nastolenej otázky indikuje, že dovolateľ vo svojej\npodstate namieta voči skutkovým zisteniam súdov nižších inštancií, ktoré dovolací súd nie je oprávnený\npreskúmavať a ani formulovať nové skutkové závery, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a\nodvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (porov. § 442 CSP).\nDovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení\nskutkového stavu veci. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, primárne je súdom právnym, nie skutkovým,\na preto sa ním nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a ani\nprieskumu nimi vykonaného dokazovania. (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,\nS., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,\ns. 432).\n35. Možno tak uzavrieť, že ak dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods.\n1 písm. a) CSP, dovolanie nie je prípustné z dôvodu, že odklon od dovolateľom označených rozhodnutí\nv konaní nebol zistený.\nK dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n36. Dovolateľ uplatnil zároveň i dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n\n37. Dovolací súd pripomína, že otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP vôbec musí byť procesnou\nstranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť\nprípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej\notázky najvyšší súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych\notázok, ktoré pred ním riešili/neriešili prvoinštančný a odvolací súd.\n38. V časti dovolania, týkajúce sa dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP,\nreprodukovaného v tomto rozhodnutí v bode 3.14. a 3.15, dovolateľ žiadnu konkrétnu otázku, na\nktorej riešení založil odvolací súd svoje rozhodnutie, a ktorá by doposiaľ nebola riešená dovolacím\nsúdom výslovne nesformuloval. Dovolateľ sa iba všeobecne (nekonkrétne) pokúsil vymedziť otázku,\nkeď uviedol, že „v konkrétnom prípade v notárskych zápisniciach žalobca uznal dlh zo všetkých\nzmlúv o pôžičke, ktoré boli vyhlásené za neplatné, pritom žalobca nijakým spôsobom nenapadol\nuznanie dlhu ani v jeho žalobnom návrhu a okolnosti uznania dlhu neboli posudzované odvolacím\nsúdom. ...Odvolací súd však uvedené nenapadnutie uznania dlhu žalobcu nepovažoval za dôležité,\nkeď pripomenul: otázka platnosti uznania dlhu v sporných notárskych zápisniciach nebola výslovne\npredmetom sporu a z hľadiska vecnej správnosti napadnutého rozsudku, ktorý vychádza z vyvrátenia\ndomnienky založenej týmito uznaniami, by bola aj málo podstatná“, čo však predstavovalo nesprávne\nprávne posúdenie“ a v ďalšom „Odvolací súd postupoval nesprávne, keď neaplikoval ust. § 61 zákona\nč. 233/1995 Z. z. (účinného do 31.3.2017) účinného aj v čase vymoženia pohľadávky, podľa ktorého\nnavrátenie do predošlého stavu nie je možné, čím rozsudok Krajského súdu v Trnave vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom na ust. § 61 zákona č. 233/1995 Z. z. a skončenie\nexekučného konania EX 2470/11 vymožením pohľadávky podľa § 60 písm. e) zákona č. 233/1995\nZ. z., nie je právne možné obnovenie daného exekučného konania a ani navrátenie vymožených\npeňažných prostriedkov, preto nemôže ani existovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení“.\nZ obsahu tejto časti jeho dovolania vyplýva, že dovolateľ „len“ nesúhlasí s jednotlivými čiastkovými\núvahami, ktoré napokon viedli k záveru nižších súdov o existencii naliehavého právneho záujmu na\nžalobcom požadovanom určení a o čiastočnej opodstatnenosti žaloby, s ktorými polemizuje, vyslovuje\ns nimi nesúhlas a poskytuje vlastné vysvetlenia a interpretáciu udalostí, motívov i konania dotknutých\nsubjektov. Takým spôsobom sa mu však nepodarilo vymedziť právnu otázku v niektorom z dovolacích\ndôvodov v zmysle § 421 CSP. Dovolateľ nesplnil podmienku konkretizácie právnej otázky riešenej\nodvolacím súdom, ani ďalšie podmienky, a to vysvetlením ako ju riešil odvolací súd, čo by umožnilo\nposúdiť, či ju už vo svojej rozhodovacej praxi (ne)riešil dovolací súd, alebo ju prípadne riešil odlišne, a\nteda pri týchto nedostatkoch nemohol ani objektívne naplniť podmienku uvedenia správneho vyriešenia\notázky riešenej odvolacím súdom. Dovolateľ nastolil „vlastné“ komplexné právne posúdenie veci,\nodlišné od odvolacieho súdu, a to z pohľadu ním vnímaného skutkového stavu veci. Dovolací súd v\ntomto smere považuje za potrebné zdôrazniť, že len samotné spochybňovanie správnosti skutkových\nzistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo\nspochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom\nposudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré sú definované\nv § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP.\n38.1. Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalovaného v tejto časti, ktorou mienil namietať\nnesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP odmietol podľa § 447 písm. f) CSP\nako dovolanie, v ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.\n39. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd na uvedenom základe dospel k záveru, že žalovaný\nneopodstatnene namieta nesprávny procesný postup súdov nižších inštancií, ktorý mal znemožniť\nuskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces\n(§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP\nako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Ak dovolateľ\nnamietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolanie nie je\nprípustné z dôvodu, že odklon od dovolateľom označených rozhodnutí v konaní nebol zistený. Dovolanie\nv časti, týkajúcej sa dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predstavuje dovolanie, v\nktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. Vzhľadom na\nuvedené dovolací súd dovolanie i v tejto časti odmietol (§ 447 písm. f) CSP).\n40. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n\n41. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobca (obchodná spoločnosť) sa domáhal určenia neplatnosti troch zmlúv o pôžičke v celkovej výške približne 830 000 eur a vyhlásení o súhlase s vykonateľnosťou notárskych zápisníc, v ktorých dlh uznal, s tvrdením, že peniaze mu žalovaný nikdy neodovzdal. Súdy nižších inštancií určili neplatnosť zmlúv o pôžičke, pretože reťazcom nepriamych dôkazov bola domnienka z uznania dlhu vyvrátená a žalovaný odovzdanie peňazí nepreukázal; v časti o neplatnosti vyhlásení o vykonateľnosti odvolací súd žalobu zamietol, keďže ide o procesnú náležitosť exekučnej notárskej zápisnice, nie o hmotnoprávny úkon. Žalovaný v dovolaní namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení, nedovolený presun dôkazného bremena pri uznaní dlhu vo verejnej listine a odklon od judikatúry dovolacieho súdu. Dovolací súd uzavrel, že odvolací súd sa od označených rozhodnutí neodklonil: určovacia žaloba je prípustným prostriedkom obrany povinného aj po začatí či skončení exekúcie, uznanie dlhu nenahrádza pôvodný záväzok a dlžník môže domnienku vyvrátiť nepriamymi dôkazmi, pričom námietky proti hodnoteniu obsahu notárskych zápisníc sú skutkové a dovolaciemu prieskumu nepodliehajú. V časti opierajúcej sa o § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ žiadnu právnu otázku nevymedzil, preto dovolací súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) a f) CSP.", "pravna_veta": "Uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka nevytvára nový, samostatný dlh odlišný od zabezpečovaného záväzku a zakladá len vyvrátiteľnú domnienku, že dlh v čase uznania trval; vzhľadom na reálnu povahu zmluvy o pôžičke (§ 657 Občianskeho zákonníka) musí záväzok z pôžičky v čase uznania existovať, teda predmet pôžičky musel byť dlžníkovi skutočne odovzdaný. Dlžník, ktorý domnienku založenú uznaním dlhu vyvracia, nemusí preukazovať neexistenciu odovzdania holým popretím, ale reťazcom konkrétnych nepriamych dôkazov (protiindícií), ktoré robia tvrdené odovzdanie nevierohodným; notárska zápisnica obsahujúca iba vyhlásenie dlžníka, že peniaze prevzal, je ako verejná listina dôkazom o tomto vyhlásení, nie o samotnom odovzdaní peňazí. Existencia vykonateľnej exekučnej notárskej zápisnice nevylučuje naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c) OSP v spojení s § 470 ods. 2 CSP) na samostatnom určení neplatnosti právneho úkonu tvoriaceho jej hmotnoprávny základ, a to ani vtedy, ak sa exekučné konanie už skončilo vymožením pohľadávky.", "ustanovenia": ["§ 558 OZ", "§ 657 OZ", "§ 80 písm. c) OSP", "§ 470 ods. 2 CSP", "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "§ 447 písm. c) CSP", "§ 447 písm. f) CSP"], "vygenerovane": "2026-10-24", "klucove_pojmy": ["uznanie dlhu", "zmluva o pôžičke", "dôkazné bremeno", "naliehavý právny záujem", "určovacia žaloba", "notárska zápisnica", "exekučný titul", "prípustnosť dovolania"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}