{"guid": "5d86e0dc-e73c-469d-8053-d2ec673e584f:2e200841-871c-4bc5-8ee2-19352ed7ec24", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:2121204006.1", "spisova_znacka": "2Cdo/75/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/75/2025 z 30. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2026, sp. zn. 2Cdo/75/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:2121204006.1", "identifikacne_cislo": "2121204006", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Mária Trubanová, PhD", "sudca_id": 297, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-maria-trubanova-phd-297", "datum_vydania": "2026-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": "Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že dovolateľ jasne, určito a zrozumiteľne vymedzí právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na ktorej vyriešení založil svoje rozhodnutie, uvedie, ako ju odvolací súd vyriešil, že ju dovolací súd doteraz neriešil, a ako má byť vyriešená správne; ak dovolateľ namiesto toho len prevezme právny záver súdov nižších inštancií prijatý na základe individuálnych okolností sporu a nahrádza ho vlastným názorom, ide o prostú polemiku s rozhodnutím, ktorá kritériám § 421 ods. 1 CSP a § 431 až § 435 CSP nezodpovedá, a dovolací súd si právnu otázku z dovolania nemôže vyabstrahovať sám. Argumentáciu, ktorú dovolateľ mohol, ale neuplatnil v odvolacom konaní, nemožno v dovolaní uplatniť ako nový prostriedok procesného útoku alebo obrany (§ 435 CSP), lebo dovolací súd by inak preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto odvolacieho súdu. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu zakladá vadu podľa § 420 písm. f) CSP len vtedy, ak odôvodnenie nie je objektívne uspokojivé, nie preto, že nezodpovedá predstavám dovolateľa; prípadná nesprávnosť právnych záverov túto vadu nezakladá.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobca, bývalý príslušník ozbrojeného zboru, ktorý po dopravnej nehode zavinenej vodičom vozidla poisteného u žalovanej poisťovne utrpel ťažkú ujmu na zdraví a bol prepustený zo služobného pomeru s priznaním výsluhového dôchodku, sa domáhal náhrady straty na zárobku počas a po skončení pracovnej neschopnosti. Súdy nižších inštancií pri výpočte náhrady podľa § 447 OZ od priemerného zárobku pred poškodením zdravia odpočítali výsluhový dôchodok, ktorý považovali za plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu priznané v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia, inak by žalobca mal vyšší príjem než pred škodou. Dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie tohto záveru (§ 420 písm. f) CSP) a nastolil ako doteraz neriešenú právnu otázku, či výsluhový dôchodok podľa § 38 zákona č. 328/2002 Z. z. možno takto zohľadniť (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). Najvyšší súd dovolanie zamietol: v časti vady zmätočnosti bolo prípustné, ale nedôvodné, lebo odvolací súd kvalifikáciu výsluhového dôchodku a vzťah § 446 a § 447 OZ podrobne a preskúmateľne odôvodnil. V časti § 421 ods. 1 písm. b) CSP bolo neprípustné, keďže dovolateľ len prevzal právny záver odvolacieho súdu a polemizoval s ním vlastnými úvahami bez vymedzenia konkrétnej právnej otázky, a argumentáciu o nerovnom postavení oproti výsluhovým dôchodcom bez straty pracovnej schopnosti uplatnil prvýkrát až v dovolaní.", "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "nazov": "§ 262 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-262", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2e200841-871c-4bc5-8ee2-19352ed7ec24", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:2121204006.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:2121204006.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:2121204006.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/75/2025\n2121204006\n30. 04. 2026\nJUDr. Mária Trubanová\nECLI:SK:NSSR:2026:2121204006.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu X. P., narodeného\nL., Z., zastúpeného TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o., Galanta, Sídlisko Jas 936/5, IČO: 36 264\n750, proti žalovanej KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Mlynské nivy\n7816/16, IČO: 00 585 441, zastúpenej advokátom JUDr. Baltazárom Mucskom, Bratislava, Palárikova\n15, o náhradu straty na zárobku, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 39C/46/2021, o\ndovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. januára 2025 sp. zn. 21Co/35/2024, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nŽalovanej n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trnava (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 21.\ndecembra 2023 č. k. 39C/46/2021-209, výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n55.479,47 eur spolu s úrokom z omeškania tak, ako je bližšie špecifikované v tomto výroku rozhodnutia;\nvýrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol; výrokom III. rozhodol, že žalobca má voči žalovanej\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 8 %.\n1.1. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 488, § 489, § 494, § 420\nods. 1, § 427 ods. 1, § 428, § 429, § 441, § 442 ods. 1 a 2, § 445, § 446 (v znení účinnom od 1. decembra\n2019), § 447 (v znení účinnom od 1. decembra 2019), § 449a, § 450, § 822, § 823, § 879w, § 517 ods. 2,\n§ 100 ods. 1 a 2, § 101, § 106 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 134 ods. 1 veta prvá, § 134 ods. 2, 4 zákona č.\n311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“ alebo „ZP“),\n§ 4 ods. 1, 2 písm. a), ods. 4, § 11 ods. 6, 7, 8, § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom\nzmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“ alebo „ZoPZP“), § 3 nariadenia vlády č.\n87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie\nvlády č. 87/1995 Z. z.“), s poukazom aj na procesné ustanovenia § 217 ods. 2, § 251, § 255 ods. 1 a 2, §\n247, § 262 ods. 1, 2, § 217 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“).\n1.2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že pri dopravnej nehode dňa\n20. júla 2018 bola spôsobená škoda na zdraví žalobcu, a to v rozsahu ťažkej ujmy na zdraví. V\nčase dopravnej nehody malo motorové vozidlo, prevádzkou ktorého bola škoda žalobcovi spôsobená,\nuzatvorené povinné zmluvné poistenie u žalovanej. Pasívna vecná legitimácia žalovanej je tak daná\n\nustanovením § 15 ods. 1 ZoPZP, pričom v konaní ani nebola spochybnená. Dopravnú nehodu\nzavinil výlučne vodič poisteného motorového vozidla, o čom bolo rozhodnuté trestným rozkazom\nokresného súdu č. k. 1T/24/2019-241 z 30. apríla 2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 28.\nmája 2019. Žalobca podľa predloženého potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti (ďalej aj „PN“) bol\npráceneschopný v období od 20. júla 2018 do 29. júla 2019 a následne sa stal nezamestnaným,\nevidovaným na úrade práce. Ešte počas PN bol žalobca ku dňu 30. apríla 2019 prepustený zo\nslužobného pomeru príslušníka ZVJS a uvedeným dňom mu bolo odňaté nemocenské s tým, že od\n1. mája 2019 mu bol priznaný výsluhový dôchodok. Žalobca má uznanú mieru poklesu schopnosti\nvykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 70 %, avšak invalidný dôchodok mu priznaný nebol. Žalovaná\ndobrovoľne uhradila žalobcovi iba náhradu za stratu na zárobku počas PN vo výške 5.569,07 eur.\n1.3. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania nároku žalobcu na náhradu za stratu na zárobku počas\nPN (suma 8.754,16 eur s príslušenstvom) okresný súd poukázal na osobitosti inštitútu premlčania pri\nnárokoch na náhradu škody na zdraví. Uviedol, že tieto nároky vznikajú postupne počas PN a žalobca sa\no výške straty na zárobku dozvedal vždy nasledujúci mesiac po mesiaci PN. Začiatok plynutia dvojročnej\nsubjektívnej premlčacej doby bol preto viazaný na jednotlivé mesiace, pričom pre obdobie júl 2018 apríl 2019 uplynula najneskôr v máji 2021. Pre obdobie od 1. mája 2019 do 30. júna 2019, keď žalobcovi\nnemocenské nebolo vyplácané, ale bol mu priznaný výsluhový dôchodok, sa o výške straty dozvedel\n15. júna 2019, takže žalobu mohol podať najneskôr do 16. júna 2021. Keďže žaloba bola podaná 6. júla\n2021, bola pre obdobie júl 2018 - jún 2019 podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.\nSúd prvej inštancie sa zároveň nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že do ukončenia PN nevedel určiť\nvýšku straty, keďže náhrada straty na zárobku sa uhrádza ako mesačné plnenie a možno ju uplatňovať\nza jednotlivé mesiace bez potreby čakať na ukončenie PN. Žalobca totiž vedel, kedy bol PN, aký príjem\nby dosahoval, a aké dávky nemocenského alebo výsluhový dôchodok mu boli vyplatené, takže mohol\nvýšku škody za jednotlivé mesiace vypočítať. Okresný súd preto uzavrel, že podmienky § 106 ods. 1\nOZ boli splnené a žaloba podaná 6. júla 2021 bola pre väčšinu nárokov podaná po uplynutí premlčacej\ndoby, s výnimkou obdobia od 1. júla 2019 do 29. júla 2019, keď nárok premlčaný nebol.\n1.4. Ďalej dôvodil, že sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že nárok patrí iba za obdobie od 20.\njúla 2018 do 30. apríla 2019, t. j. do momentu odňatia nároku na nemocenské a priznania výsluhového\ndôchodku, keďže takýto výklad nezodpovedá ustanoveniu § 446 OZ, podľa ktorého sa náhrada uhrádza\npočas celej pracovnej neschopnosti poškodeného. Nemocenské dávky slúžia iba na výpočet peňažného\ndôchodku, ich poberanie však nie je podmienkou trvania nároku na náhradu. Žalobca má teda nárok\nna nepremlčanú náhradu za mesiac júl 2019. Súd prvej inštancie zároveň odmietol tvrdenie žalobcu,\nže výsluhový dôchodok by sa nemal zohľadniť pri výpočte náhrady, keďže z individuálnych okolností\nprípadu vyplýva, že ak by k škode nedošlo, žalobca by pokračoval v služobnom pomere a poberal\nplat, pričom výsluhový dôchodok by vtedy nepoberal. Nárok na výsluhový dôchodok vzniká podľa § 38\nods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. až po skončení služobného pomeru, takže súčasné poberanie platu\na výsluhového dôchodku nie je možné, a v konkrétnej situácii žalobcu by tento nárok nevznikol. Aj s\npoukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej republiky sp. zn. 2Cz/14/77 uviedol, že\nje potrebné, aby priznaný nárok nebol v rozpore s dobrými mravmi. Ak by súd neprihliadal na výsluhový\ndôchodok, došlo by k bezdôvodnému obohateniu žalobcu, keďže by mal vyšší príjem, než by mal, ak\nby k škode nedošlo.\n1.5. V nadväznosti na nepremlčaný nárok žalobcu na náhradu straty na zárobku počas PN za obdobie od\n1. júla 2019 do 29. júla 2019 priznal žalobcovi od žalovanej celkom sumu 972,75 eur, pričom vychádzal\nz toho, že žalobca mal v mesiaci júl 2019 vyplatený výsluhový dôchodok vo výške 730,49 eur (na ktorý\nje podľa odsekov 69. - 74. tohto rozsudku potrebné prihliadnuť). Priemerný zárobok žalobcu za obdobie\n1. júla 2019 - 29. júla 2019 bol 1.656,11 eur a príjem za toto obdobie 683,36 eur; rozdiel 972,75 eur\nzaviazal žalovanú zaplatiť ako náhradu straty na zárobku počas PN, pričom súd neprihliadal na obdobie\n30. - 31. júla 2019, keďže žalobca tento nárok výslovne neuplatnil. S ohľadom na zistený skutkový stav\npreto skonštatoval, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu straty na zárobku po skončení PN, vyplácaný\nako opakujúci sa peňažný dôchodok s odpočítaním výsluhového dôchodku; za obdobie 1. augusta 2019\n- 31. decembra 2019 činila mesačná dávka 1.039,84 eur (spolu 5.199,20 eur) a za obdobie 1. januára\n2020 - 31. decembra 2023 sumu 1.027,24 eur mesačne (spolu 49.307,52 eur), teda celkovo 54.506,72\neur. Okresný súd celkom priznal žalobcovi sumu vo výške 55.479,47 eur (972,75 eur + 54.506,72 eur)\ntitulom náhrady straty na zárobku počas PN a po skončení PN; vo zvyšku žalobu zamietol.\n\n1.6. Okresný súd poznamenal, že k expertnej správe o škode EČV: TT397BU z 29. apríla 2022,\npredloženej žalovanou, nemožno prihliadať, pretože obsahuje nesprávne údaje o odpracovaných\nhodinách a trvaní PN a nebola vypracovaná znaleckou organizáciou. Pri výpočte priemerného\nmesačného zárobku by aj podľa fondu pracovnej doby vychádzal vyšší zárobok (1.776,39 eur) než\nuvádza správa (1.734,28 eur), pričom žalobca vychádzal z 1.770,33 eur, a preto túto hodnotu akceptoval.\nOdkazujúc na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7CoPr/5/2017 poukázal, že žalovaná\nnepoprela skutkové tvrdenia žalobcu a neposkytla vlastné údaje, čím sa potvrdzuje relevantnosť\npoužitého priemerného zárobku.\n1.7. Zároveň dodal, že pokiaľ ide o výpočet náhrady straty na zárobku počas PN a po skončení PN, je\npotrebné poukázať na prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. decembra 2019 obsiahnuté v\n§ 879w OZ, podľa ktorého sa ustanoveniami § 446, § 447, § 447b a § 448 spravujú aj právne vzťahy\nvzniknuté pred 1. decembrom 2019, pričom iba vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto\nprávnych vzťahov sa posudzujú podľa Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30. novembra 2019.\nS poukazom na citované prechodné ustanovenie bolo potrebné použiť na určenie výšky náhrady škody v\ntu prejednávanej veci ustanovenia § 446 a § 447 OZ v aktuálnom znení, t. j. použiť ich aj na právny vzťah,\nktorý je predmetom tohto konania, hoci vznikol pred 1. decembrom 2019. Rovnako by bolo nezmyselné,\naby zákonodarca, ktorý vedel, že skoršie znenie § 446 OZ bolo nálezom Ústavného súdu SR sp. zn.\nPL. ÚS 10/2016 z 10. októbra 2018 vyhlásené ako nesúladné s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,\nchcel, aby sa pri určení výšky náhrady straty na zárobku v týchto právnych vzťahoch stále vychádzalo\nz protiústavného znenia zákona. Súd mal za to, že pri určení výšky náhrady straty na zárobku nebolo\nmožné vychádzať zo znenia § 446 a § 447 OZ do nálezu Ústavného súdu SR, t. j. pri náhrade počas PN\nvychádzať z úrazového príplatku (§ 446 OZ) a po skončení PN z úrazovej renty (§ 447 OZ), pričom z\naktuálneho znenia týchto ustanovení vychádza aj výpočet škody v expertnej správe o škode predloženej\nžalovanou.\n1.8. V súvislosti s nárokom žalobcu na úrok z omeškania skonštatoval, že žalobca žalovanej\nriadne preukázal svoj nárok na náhradu škody za stratu na zárobku podaním z 27. novembra 2020\nvrátane príloh, doručeným žalovanej dňa 1. decembra 2020, pričom žalovaná plniť odmietla bez právne\nrelevantných dôvodov a neposkytla písomné vysvetlenie; keďže nesplnila povinnosť podľa § 11 ods. 6\npísm. b) ZoPZP v lehote troch mesiacov, podľa § 11 ods. 8 ZoPZP je povinná zaplatiť úrok z omeškania.\nZačiatok nároku na úrok z omeškania bol doručením predžalobnej výzvy 1. decembra 2020, 3-mesačná\nlehota na ukončenie šetrenia poistnej udalosti uplynula 1. marca 2021, následne 15-dňová lehota na\nvyplatenie náhrady škody uplynula 16. marca 2021, a žalovaná sa dostala do omeškania dňa 17. marca\n2021; omeškanie sa vzťahovalo aj na ostatné splatné dávky, vždy od 11. dňa mesiaca, keďže splatnosť\nbola určená na 10. deň a žalovaná proti návrhu nič nenamietala. So zreteľom na uvedené okresný súd\nžalobcovi priznal úrok z omeškania zo sumy náhrady za stratu na zárobku počas PN za obdobie 1. júla\n2019 - 29. júla 2019 vo výške 5 % ročne zo sumy 972,75 eur od 17. marca 2021 do zaplatenia, úrok z\nomeškania zo sumy náhrady za stratu na zárobku po skončení PN za obdobie 1. augusta 2019 - 31.\nmarca 2021 vo výške 5 % ročne zo sumy 20.607,80 eur, pričom súhrnne úrok z omeškania vo výške 5\n% ročne priznal zo sumy 21.580,55 eur od 17. marca 2021 do zaplatenia, a následne aj z jednotlivých\ndávok splatných po 17. marci 2021, vždy od 11. dňa mesiaca, pričom poslednou dávkou, pri ktorej si\nžalobca zmenou petitu uplatnil úrok z omeškania, je dávka splatná v júni 2023.\n1.9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2 v spojení s § 251, § 255 ods.\n1 a 2, § 247 CSP.\n2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu a\nžalovanej rozsudkom z 29. januára 2025 č. k. 21Co/35/2024-320, výrokom I. napadnutý rozsudok súdu\nprvej inštancie vo výroku I. v celosti a vo výroku II. v časti náhrady straty na zárobku po skončení\npracovnej neschopnosti potvrdil; výrokom II. vo výroku II. v časti náhrady straty na zárobku počas\npracovnej neschopnosti a vo výroku III. zrušil a v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n2.1. Odvolací súd v prvom rade poukázal na to, že žalovaná síce odvolaním napadla celý I. výrok\nrozsudku, avšak vo vzťahu k nároku na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti (§\n446 OZ) priznanému súdom prvej inštancie za obdobie od 1. júla 2019 do 29. júla 2019 vo výške\n972,75 eur spolu s úrokom z omeškania, neuviedla žiadnu odvolaciu argumentáciu (nenamietala ani\n\nsplnenie predpokladov pre vznik nároku žalobcu na náhradu straty na zárobku počas PN podľa § 446\nOZ a rovnako neuviedla žiadne argumenty ani vo vzťahu k výške tohto nároku priznaného súdom prvej\ninštancie v napadnutom rozsudku), čím uvedeným postupom žalovaná odvolaciemu súdu prakticky\nznemožnila prieskum tejto časti napadnutého I. výroku, preto odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, ako\nnapadnutý I. výrok v uvedenej časti nároku na zaplatenie náhrady straty na zárobku počas PN za\nuvedené obdobie vo výške 972,75 eur s príslušenstvom, postupom podľa § 387 CSP ako vecne správny\npotvrdiť. Pri tom odvolací súd zdôraznil, že výpočet súdu prvej inštancie vychádzal zo skutočného stavu\nžalobcu pred a po skončení pracovnej neschopnosti, a nevychádzal z hypotetických príjmov, čím bol\nzabezpečený spravodlivý a realistický výpočet náhrady podľa § 446 OZ.\n2.2. Odvolací súd konštatoval súdom prvej inštancie vykonanie dokazovania v rozsahu potrebnom na\nrozhodnutie v danom spore, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým\nzáverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, pričom\nodvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie o vzniku nároku na náhradu\nstraty na zárobku po ukončení práceneschopnosti (§ 447 OZ), s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2\nCSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku (v časti vzniku\ntohto nároku), s ktorým sa v plnej miere stotožňuje.\n2.3. Odvolací súd vo väzbe na odvolacie námietky považoval za potrebné dodať s poukazom na §\n447 OZ a body 86., 88. až 95. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, že súd prvej inštancie sa\nvysporiadal s posúdením splnenia predpokladov pre vznik nároku podľa § 447 OZ, pričom dospel k\nsprávnemu záveru, že žalobca v konaní preukázal splnenie týchto podmienok. Žalobcovi tak v dôsledku\npoškodenia zdravia vznikla strata na zárobku a vznikol nárok na náhradu straty na zárobku po skončení\npracovnej neschopnosti podľa § 447 OZ, námietka žalovanej o ich nesplnení tak nebola dôvodná.\n2.4. V nadväznosti na ďalšiu námietku žalovanej týkajúcu sa posudzovania nároku podľa § 447a OZ,\nodvolací súd uviedol, že sa stotožnil s argumentáciou okresného súdu (bod 87. odôvodnenia rozsudku\nokresného súdu) a na zvýraznenie správnosti, i s poukazom na ustálenú doktrínu a judikatúru (R\n35/1996) doplnil, že predmetné ustanovenie upravuje náhradu straty na starobnom alebo invalidnom\ndôchodku, vyplýva to zo samotnej podstaty a účelu tohto ustanovenia. Rieši nárok poškodeného na\nkompenzáciu škody nazývanej strata na dôchodku. K takejto strate dochádza vtedy, ak poškodený\npoberá nižší dôchodok, pretože pre vymeranie dôchodku sa vychádzalo z priemerného mesačného\nzárobku zníženého v dôsledku škody na zdraví. Úprava straty na dôchodku tak súvisí s nárokom na\nnáhradu straty na zárobku, je však nárokom upraveným samostatne. Pri jeho uplatnení sa vyžaduje\ndôkaz o strate na starobnom alebo invalidnom dôchodku. Momentom priznania starobného dôchodku\npoškodený stráca nárok na náhradu za stratu na zárobku.\n2.5. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu straty na zárobku počas\nPN (§ 446 OZ) a po skončení PN (§ 447 OZ), a preto okresný súd posudzoval, či mu vznikli tieto nároky.\nZo žiadneho úkonu žalobcu nevyplýva, že by si uplatnil nárok na náhradu za stratu na dôchodku podľa\n§ 447a OZ, a preto tento nárok nebol predmetom sporu. Napriek tomu súd prvej inštancie konštatoval,\nže nárok na náhradu straty na dôchodku podľa § 447a OZ by nebolo možné v súčasnosti žalobcovi\npriznať, nakoľko žalobcovi doposiaľ nevznikol nárok na starobný dôchodok. Odvolací súd, poukazujúc\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)\nsp. zn. 9So/151/2016, podotkol, že ak žalobca ako poberateľ výsluhového dôchodku dovŕši dôchodkový\nvek, potrebný pre odchod do starobného dôchodku, bude môcť byť jeho nárok posudzovaný aj podľa §\n447a OZ. Výsluhový dôchodok po dovŕšení veku potrebného pre odchod do starobného dôchodku sa\nsvojou povahou považuje za starobný dôchodok. Žalobcovi však nárok na starobný dôchodok nevznikol,\npreto nebolo dôvodné posudzovať nárok žalobcu aj podľa § 447a OZ, ako správne konštatoval súd\nprvej inštancie. Preto námietka žalovanej o nesprávnom právnom posúdení nároku žalobcu, tak nebola\ndôvodná.\n2.6. V súvislosti so zrušením časti rozsudku súdu prvej inštancie týkajúcej sa náhrady straty na zárobku\npočas pracovnej neschopnosti za obdobie od 20. júla 2018 do 30. júna 2019 (pred obdobím od 1.\njúla 2019), odvolací súd poukázal, že v tejto časti nebolo rozhodnutie súdu prvej inštancie dostatočne\nodôvodnené. Podľa odvolacieho súdu okresný súd neuviedol presvedčivé a výstižné vysvetlenie, ako\npri výpočte výšky náhrady straty na zárobku počas PN aplikoval § 446 OZ, čím znemožnil žalobcovi\nplnú realizáciu jeho procesných práv. Z tohto dôvodu bola táto časť rozsudku súdu prvej inštancie\nnepreskúmateľná a odvolací súd ju podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vrátil súdu prvej inštancie\nna nové konanie a rozhodnutie, aby bolo možné dôkladne a spravodlivo posúdiť nárok žalobcu.\n\n2.7. Odvolací súd vo vzťahu k námietke žalovanej ohľadom vzniku prípadného bezdôvodného\nobohatenia poznamenal, že žalovaná túto námietku uplatnila už v konaní pred súdom prvej inštancie,\ns ktorou sa okresný súd vysporiadal v odseku 100. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorým\nzáverom sa odvolací súd stotožnil a rovnako poukázal na § 231 CSP, podľa ktorého rozsudok ukladajúci\npovinnosť plniť v budúcnosti splatné dávky alebo splátky možno na základe žaloby zmeniť, ak sa\npodstatne zmenili pomery, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Ďalej\nuviedol, že zmena rozsudku je prípustná od času, keď nastala podstatná zmena pomerov. Takouto\nzmenou môže byť aj valorizácia výsluhového dôchodku (avšak musí byť podstatná) a aj priznanie iných\ndôchodkových dávok v budúcnosti. Za takúto podstatnú zmenu pomerov odôvodňujúcu zmenu v úprave\nnároku považuje najvyšší súd priznanie starobného dôchodku (R 44/2002). Pre súd prvej inštancie\nvšak bol rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, z ktorého správne vychádzal (§ 217 ods. 1\nCSP). Odvolací súd preto poukázal, že uloženie povinnosti žalobcovi oznamovať žalovanej informácie,\nani priznanie práva žalovanej nejaké informácie vyžadovať, nebolo predmetom tohto sporu a zároveň\nuloženie takejto povinnosti, ani priznanie takého práva nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia.\nPrávo žalovanej podať žalobu v prípade zmeny pomerov nie je ničím obmedzené a prípadná nesúčinnosť\nžalobcu pri oznamovaní potrebných informácií, môže byť zohľadnená až v budúcom konaní. Okresný\nsúd naviac správne poznamenal, že spravodlivým prístupom by bolo, ak by sa v prípade valorizácie\nvýsluhového dôchodku prihliadalo nielen na túto okolnosť, ale na druhej strane aj na valorizáciu\npriemerného zárobku poškodeného (sp. zn. 3Cdo/326/2006), ktorú rovnako nebolo možné v tomto\nkonaní zohľadniť.\n2.8. K žalobcovej námietke nesprávneho právneho posúdenia premlčania nároku na náhradu straty na\nzárobku počas práceneschopnosti súdu prvej inštancie uviedol, že okresný súd svoje rozhodnutie založil\nna právnom názore, podľa ktorého nárok žalobcu na náhradu straty na zárobku počas PN za mesiac\njúl 2018 až jún 2019 je premlčaný, lebo nárok na náhradu straty na zárobku sa nepremlčiava ako jeden\ncelok, ale žalobca si mohol tento nárok na súde uplatniť za jednotlivé mesiace, a keďže žalobca si uplatnil\nnárok na súde až dňa 6. júla 2021, urobil tak až po uplynutí premlčacej doby. S uvedeným právnym\nzáverom sa odvolací súd nestotožnil a zamietnutie žaloby v tejto časti považuje za predčasné s ohľadom\nna obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku.\n2.9. S poukazom na doktrínu a judikatúru konštatoval, že pokiaľ súd prvej inštancie posúdil nárok\nžalobcu na náhradu škody počas PN vždy ako mesačné práva netvoriace jeden celok, ktoré si mal\nžalobca uplatniť na súde za jednotlivé mesiace, s ohľadom na čo následne dospel k záveru o čiastočnom\npremlčaní týchto práv, dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Súd prvej inštancie svoj odklon od\nustálenej súdnej praxe neodôvodnil a jeho argumenty popierajú konštantnú judikatúru súdov v danej\nproblematike (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 29. júna 1972 sp. zn. 1Cz/10/72, publikovaný v\nZborníku IV stanovísk, správ a rozhodovania súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov z rokov\n1970 - 1983, s. 625, rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 29. novembra 2006 sp. zn. 1089/2006, s\nprávnym názorom, že o tom, aká škoda vznikla na strate na zárobku po dobu pracovnej neschopnosti\npoškodeného, sa poškodený dozvie spravidla v okamihu, keď mu bola vyplatená posledná dávka\nnemocenského, a kedy teda môže stratu na zárobku bližšie špecifikovať, t. j. vyčísliť pevnou sumou. Až\nv tejto dobe sa poškodený dozvie o škode podľa ustanovenia § 446 OZ a až od tejto doby začína plynúť\npremlčacia doba podľa ustanovenia § 106 OZ). S poukazom na rozsudky krajských súdov, rozsudok\nNS ČSR sp. zn. 1Cz/10/72, ako aj odbornú literatúru uzavrel, že nárok na náhradu za stratu na zárobku\npočas práceneschopnosti sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nároky na jednotlivé mesačné sa\nopakujúce sa plnenia z neho vyplývajúce. Nakoľko nárok žalobcu na stratu na zárobku počas pracovnej\nneschopnosti bol uplatnený včas, bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti zamietnutia tohto nároku\n(za obdobie od 20. júla 2018 do 30. júna 2019) z dôvodu jeho premlčania, nesprávne.\n2.10. Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie sporu aj z dôvodu, že pri stanovení\nvýšky náhrady žalobcu za stratu na zárobku počas PN, ako aj po PN od zisteného priemerného zárobku\nžalobcu, ktorý dosahoval pred poškodením zdravia, súd prvej inštancie odpočítal výsluhový dôchodok,\nktorý mu je vyplácaný, čo aj dôvodil, ale bez súvislosti so znením právnych noriem, preto vo vzťahu k\naplikácii § 446 a § 447 OZ nie je rozsudok náležite odôvodnený. Podľa žalobcu výsluhový dôchodok\nnepredstavuje náhradu, ktorá mu bola vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných\npredpisov a nie je ani zárobkom, ktorý poškodený dosahuje po skončení PN a nie je ho možné podradiť\nani pod invalidný dôchodok, preto nemal byť pri výpočte výšky náhrady straty na zárobku ako počas\nPN, tak po jej skončení, zohľadnený. Odvolací súd k tejto námietke poukázal na znenie zákona a\nuviedol, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku pri výpočte výšky oboch nárokov (aj nároku na\nnáhradu straty na zárobku počas PN aj po ukončení PN) zhodne konštatoval, že výsluhový dôchodok\nžalobcu v prejednávanom spore je potrebné považovať za plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu\n\nžalobcu počas, aj po jeho práceneschopnosti, a preto pri výpočte výšky náhrady straty na zárobku\nako počas PN, tak po jej skončení, prihliadal na výsluhový dôchodok poberaný žalobcom (a tento od\npriemerného zárobku odpočítal), avšak bližšie odôvodnenie toho, prečo výsluhový dôchodok možno\npovažovať za náhradu straty príjmu, sa týkalo len nároku na náhradu straty príjmu po ukončení PN.\nDôvodnou potom bola námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie v tejto časti neobsahuje vysvetlenie\ndôvodov podstatných pre rozhodnutie, nie je z neho zrejmé, ako pri výpočte výšky nároku súd aplikoval\n§ 446 OZ a prečo odpočítal výsluhový dôchodok, preto je napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej súd\nprvej inštancie žalobu vo zvyšku uplatnenej náhrady straty na zárobku počas PN (v sume 683,36 eur s\npríslušným úrokom z omeškania za obdobie od 1. júla 2019 do 29. júla 2019) zamietol, nepreskúmateľné,\nz ktorého dôvodu ho bolo potrené v napadnutom rozsahu zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na nové\nkonanie a rozhodnutie.\n2.11. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu k nároku na náhradu straty na zárobku po skončení\npráceneschopnosti odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku citoval\nustanovenie § 447 OZ v bode 22. a túto právnu normu vyložil v bodoch 84. až 86., v bodoch 69.\naž 74. súd prvej inštancie podrobne vysvetlil, prečo pri výpočte tohto nároku na náhradu škody od\nzistenej výšky priemerného zárobku pred poškodením zdravia žalobcu odpočítal výsluhový dôchodok\na z bodov 88., 97. a 98. je zrejmé, ako citované právne predpisy na prejednávanú vec aplikoval.\nNámietka žalobcu o absencii právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia\nohľadne určenia výšky nároku na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti (v\nzamietajúcej časti) podľa odvolacieho súdu tak nebola dôvodná, čo podrobne odôvodnil (body 89.\naž 104. rozsudku odvolacieho súdu) so záverom, že výsluhový dôchodok v danom prípade jednak\nkompenzuje stratu žalobcu na zárobku v dôsledku skončenia služobného pomeru a zároveň nahrádza\ninvalidný dôchodok, ktorý nebol žalobcovi priznaný len z dôvodu už priznaného výsluhového dôchodku.\nVýsluhový dôchodok je teda príjmom, ktorý žalobca pred poškodením zdravia nepoberal, tento mu bol\npriznaný až v dôsledku škodovej udalosti, preto je potrebné ho považovať za plnenie majúce povahu\nnáhrady straty príjmu žalobcu po jeho práceneschopnosti, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie správne\npri výpočte náhrady straty na zárobku po skončení PN naň prihliadal. V opačnom prípade by došlo k\nbezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, nakoľko v\nprípade nezohľadnenia výsluhového dôchodku by žalobca mal vyšší príjem ako pred vznikom škody.\nPodľa odvolacieho súdu námietka žalobcu, že výsluhový dôchodok nie je plnením majúcim povahu\nnáhrady straty príjmu žalobcu po ukončení práceneschopnosti tak nebola dôvodná a postup súdu prvej\ninštancie, keď pri výpočte výšky straty na zárobku po ukončení PN zohľadnil aj výsluhový dôchodok,\nbol správny. Z uvedeného dôvodu potom súd prvej inštancie správne zamietol žalobu vo zvyšnej časti\nnároku na náhradu straty na zárobku po skončení PN.\n2.12. Odvolací súd s poukazom na všetko vyššie uvedené zhrnul, že pokiaľ súd prvej inštancie vo výroku\nI. rozsudku priznal žalobcovi od žalovaného nárok na zaplatenie celkom sumy 55.479,47 eur (náhrada\nstraty na zárobku počas PN za obdobie od 01. 07. 2019 do 29. 07. 2019 v sume 972,75 eur + náhrada\nstraty na zárobku po skončení PN v sume 54.506,72 eur) vrátane úrokov z omeškania a následne od\n1. januára 2024 nárok na opakujúcu sa mesačnú dávku vo výške 1.027,24 eur splatnú vždy do 10. dňa\npríslušného kalendárneho mesiaca a vo výroku II. vo zvyšnej časti nároku na náhradu straty na zárobku\npo skončení pracovnej neschopnosti žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd\npo vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľov, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý\nrozsudok v uvedených častiach potvrdil (I. výrok v celosti a II. výrok v časti náhrady straty na zárobku\npo skončení pracovnej neschopnosti).\n2.13. Vo výroku II. v časti zamietnutia náhrady straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti (za\nobdobie od 20. júla 2018 do 29. júla 2019 vo výške 7.781,41 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00\n% ročne zo sumy 7.781,41 eur od 17. marca 2021 do zaplatenia /žalovaná suma 8.754.16 eur mínus\npriznaná suma 972,75 eur/) a vo výroku III. (o náhrade trov konania) s poukazom na vyššie vytknuté\npochybenia však musel odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie\nkonanie.\n2.14. Odvolací súd s poukazom na § 396 ods. 3 CSP uviedol, že súd prvej inštancie v novom rozhodnutí\no veci rozhodne o náhrade trov.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku I., v časti ktorej bol výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie v\nčasti náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (zamietajúci výrok) v celom rozsahu\npotvrdený, podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil poukazom\nna § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n\n3.1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ uviedol, že odvolací súd napadnutý\nrozsudok, čo do právneho posúdenia veci, nedostatočne odôvodnil. Nie je zrejmé, či vo vzťahu k\nvýkladu ustanovenia § 447 OZ výsluhový dôchodok priznaný žalobcovi, ktorý odvolací súd na účely\nvýpočtu výšky straty na zárobku žalobcu po PN odpočítal od príjmu, ktorý dosahoval pred poškodením\nzdravia, považuje za invalidný dôchodok vyplácaný poškodenému podľa osobitných predpisov, za\nzárobok, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti, alebo či nad rámec znenia\nzákona vytvára osobitnú kategóriu plnenia majúceho povahu náhrady straty príjmu poškodeného po jeho\npráceneschopnosti, prípadne či sa tieto kategórie navzájom prelínajú alebo splývajú. Vágnosť použitého\npojmu „plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu“ znemožňuje žalobcovi identifikovať, čo všetko\nmožno pod tento pojem subsumovať a vytvára stav právnej neistoty. Zároveň vzniká možnosť kumulácie\ns ustanovením § 446 OZ, kde zákonodarca použil formuláciu „náhradou, ktorá bola poškodenému\nvyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov“, ako sa udialo aj v prejednávanej\nveci, a teda tento odvolacím súdom použitý neurčitý pojem stiera rozdiely medzi ustanoveniami § 446 a §\n447 OZ. Odvolací súd zároveň nedostatočne zdôvodnil odklon od zákonnej úpravy, ako aj od existujúcej\njudikatúry, keď nedostatočná procesná aktivita žalovanej a ňou zvolený spôsob uplatnenia procesnej\nobrany nemôže byť podkladom pre konštatovanie o eventuálnom vzniku bezdôvodného obohatenia na\nstrane žalobcu, dotváranie zákonnej úpravy a narúšanie princípu právnej istoty.\n3.2. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol,\nže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení, nakoľko\nrozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, t. j. že výsluhový dôchodok podľa § 38 zákona č. 328/2002 Z.\nz. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov kompenzuje\nstratu žalobcu na zárobku v dôsledku skončenia služobného pomeru a zároveň nahrádza invalidný\ndôchodok, ktorý nebol žalobcovi priznaný len z dôvodu už priznaného výsluhového dôchodku.\nVýsluhový dôchodok je teda príjmom, ktorý žalobca pred poškodením zdravia nepoberal, tento mu bol\npriznaný až v dôsledku škodovej udalosti, preto je potrebné ho považovať za plnenie majúce povahu\nnáhrady straty príjmu žalobcu po jeho práceneschopnosti.\n3.3. Podľa dovolateľa výsluhový dôchodok priznaný a vyplácaný poškodenému podľa § 38 zákona\nč. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov nie je možné považovať za invalidný dôchodok, ani zárobok, ktorý poškodený dosahuje po\nskončení pracovnej neschopnosti podľa § 447 OZ a nie je dávkou vyplácanou v súvislosti s poškodením\nzdravia. Preto pre určenie výšky náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo\npri invalidite ho nie je možné odpočítavať od priemerného zárobku, ktorý poškodený dosahoval pred\nvznikom škody.\n3.4. Pokiaľ odvolací súd v napadnutom rozsudku uvádza, že výsluhový dôchodok považuje za\nplnenie majúce povahu náhrady straty príjmu žalobcu po jeho práceneschopnosti, takáto náhrada straty\npríjmu by mala byť na účely § 447 OZ vyplácaná za účelom kompenzácie straty príjmu v dôsledku\nzmenenej pracovnej schopnosti. Výsluhový dôchodok je však vyplácaný aj osobám bez straty pracovnej\nschopnosti, a preto neplní účel náhrady vyplácanej v súvislosti s poškodením zdravia.\n3.5. Odvolací súd by sledoval účel a zmysel právnej normy uvedenej v § 447 OZ vtedy, ak by žalobcovi\nkompenzoval ako stratu na zárobku majetkovú ujmu, ktorú žalobca utrpel v porovnaní s ktoroukoľvek\ninou osobou bez straty pracovnej schopnosti v dôsledku škodovej udalosti. Pokiaľ by žalobca neutrpel\nstratu pracovnej schopnosti v dôsledku škodovej udalosti, mohol popri poberaní výsluhového dôchodku\nnaďalej vykonávať inú prácu v pracovnom pomere a dosahovať zárobok. Ktorákoľvek iná osoba v\npostavení obdobnom žalobcovi môže poberať výsluhový dôchodok podľa zák. č. 328/2002 Z. z. a\npopritom (nakoľko je bez straty pracovnej schopnosti) naďalej vykonávať prácu, či už v pracovnom\npomere, inom obdobnom pomere, či dosahovať príjem inou zárobkovou činnosťou. Existencia takýchto\nprípadov, kedy príslušník ozbrojených zborov po splnení predpokladov pre priznanie výsluhového\ndôchodku popri vyplácaní výsluhového dôchodku naďalej využíva svoje pracovné schopnosti a vďaka\nnim dosahuje príjem, je všeobecne známa skutočnosť a nie je potrebné ju dokazovať.\n3.6. Výklad právnej normy obsiahnutej v § 447 OZ tak, ako ho aplikoval odvolací súd vytvára nerovné\npostavenie medzi žalobcom ako osobou, ktorá utrpela poškodenie zdravia a stratila pracovnú schopnosť\nv porovnaní s inými osobami s nezmenenou pracovnou schopnosťou, ktorým bol priznaný výsluhový\n\ndôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Aby bolo toto postavenie rovné, musel by sa každému\nvýsluhovému dôchodcovi, ktorý neutrpel stratu pracovnej schopnosti a naďalej vykonáva pracovnú\nčinnosť a dosahuje zárobok a zároveň mu bol priznaný výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002\nZ. z., tento výsluhový dôchodok od ním dosahovaného príjmu odpočítavať. Pokiaľ však takáto právna\núprava neplatí, nie je možné výsluhový dôchodok vyplácaný žalobcovi považovať za zárobok, ktorý\ndosahuje po skončení pracovnej neschopnosti, ani za dávku vyplácanú v súvislosti s poškodením jeho\nzdravia (lebo je vyplácaná aj úplne zdravým osobám), nakoľko takýto výklad potom vytára nerovné\npostavenie medzi žalobcom ako osobou, ktorá utrpela poškodenie zdravia vo vzťahu k osobe, ktorá\npoškodenie zdravia neutrpela a rovnako jej vznikol nárok na výplatu výsluhového dôchodku.\n3.7. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 1\nCSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n4. Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrila.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená\nadvokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),\nbez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj\nkonanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné zamietnuť.\n6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo\ndomôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie,\nsa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia\nktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane\ndovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).\n7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna\núprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,\n(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomuktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť\ndovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v\nustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť\ndovolania pre riešenie právnej otázky).\n8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať\nnedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je\nprocesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a\nnáležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1\nCSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad\nrozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Dovolací súd je viazaný\nskutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n9. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania o. i. aj z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie\nprípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,\nak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n9.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah súdu do\npráva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby\nsvojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),\nv dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n9.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak\nzároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\n\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie\nspravodlivosti).\n9.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.\nÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n10. Dovolateľ v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietal, že odvolací\nsúd nedostatočne odôvodnil svoje právne závery týkajúce sa kvalifikácie pojmu výsluhového dôchodku\nna účely náhrady za stratu na zárobku, a to z pohľadu prípustnosti výkladu neurčitého pojmu „plnenie\nmajúce povahu náhrady straty príjmu“, určenia obsahu tohto pojmu, vylúčenia jeho aplikácie vo vzťahu\nk rozdielom medzi § 446 a § 447 Občianskeho zákonníka, ako aj nedostatočné odôvodnenie odklonu\nod zákonnej úpravy a existujúcej judikatúry.\n11. K námietke nedostatočného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k jeho\npotvrdzujúcemu výroku v zamietajúcej časti výroku súdu prvej inštancie o náhrade straty na zárobku\npo skončení pracovnej neschopnosti dovolací súd v prvom rade odkazuje na judikatúru Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), z ktorej vyplýva, že zjavná neodôvodnenosť\nrozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a\nskutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a\nzrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom\nuvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá\nporušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).\nO zjavnú neodôvodnenosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a\naplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej\nnormy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé\nalebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a\nv extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n12. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) aj z rozhodnutí ústavného súdu\nvyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje\nrozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo\nvyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia\nmusí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a\nprávnymi závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu\nzaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č.\n254-B, str. 49, § 30).\n13. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami\nstrany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane\ndruhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným\nspôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci\n\nvyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá\ni prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n14. Preto aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti\na presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa\nodvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup\nmusí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené\nvykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho\nsúdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení\npredmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného\nprávneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne\nnepodriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj\ndostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho\nsúdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.\n15. K dovolacej námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia vyššie naznačenej časti rozhodnutia\nodvolacieho súdu, a teda jeho nepreskúmateľnosti, dovolací súd vo väzbe na body 11. až 14. tohto\nrozhodnutia môže len konštatovať, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver,\nže odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti\nv zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a\npreskúmaní rozsudku odvolacieho súdu (aj rozsudku súdu prvej inštancie) dospel k záveru, že jeho\nodôvodnenie nevybočuje z limitov spravodlivého procesu, je dostatočné, logické a primerané. Odvolací\nsúd svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil úvahami, ktoré sú zrozumiteľné, konzistentné a spätne\npreskúmateľné.\n15.1. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s potvrdzovanou časťou rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie v kompletizujúcej jednote vzhľadom na ich určujúcu spätosť, pretože prvoinštančné\na odvolacie konanie v danom spore tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08,\nIV. ÚS 350/09), má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle\nustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie\nvšetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú\nzhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené, či arbitrárne (svojvoľné).\nDovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393\nods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil\npotvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu.\n15.2. V dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie,\nskutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci,\nobsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a\nprečo rozhodnutie okresného súdu považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti\ndoplnil aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími (aj\ndovolacími) námietkami žalobcu. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (najmä body 75. až\n104.), ako aj odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (najmä body 69. až 101.) v kompletizujúcej\njednote (§ 387 ods. 2 CSP), nevyplýva nedostatočnosť, či arbitrárnosť (svojvoľnosť) a nepresvedčivosť,\nani absencia o skutkových a právnych záveroch, či taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu\nnedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil, a že\npri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľa.\n16. Pokiaľ dovolateľ konkrétne namietal nedostatočné odôvodnenie právnych záverov odvolacieho súdu\ntýkajúcich sa právnej kvalifikácie výsluhového dôchodku ako plnenia majúceho povahu náhrady straty\nna zárobku, z hľadiska prípustnosti jeho výkladu, určenia obsahu a aplikácie pri stieraní rozdielov medzi\n§ 446 a § 447 Občianskeho zákonníka, dovolací súd poukazuje na to, že k tejto námietke sa odvolací súd\npodrobne vyjadril v bodoch 82. až 104. odôvodnenia svojho rozhodnutia, keď v bodoch 92. až 96.\nzhrnul, že „v danom prípade zmyslom a účelom oboch ustanovení (§ 446 a § 447 OZ) priznávajúcich\npoškodenému právo na náhradu škody bolo zaistiť, aby mu v plnej miere bola kompenzovaná majetková\nujma. Strata na zárobku je širší pojem ako len mzda, jej účelom je nahradiť poškodenému príjem, ktorý\nby dosiahol, ak by nedošlo k poškodeniu zdravia (Rc 64/2003). Ustanovenie § 447 OZ nie je možné\n\nvykladať zužujúco; v kontexte účelu tohto ustanovenia je za stratu na zárobku potrebné považovať\nrozdiel medzi príjmom pred vznikom škody a príjmom po jej vzniku, ktorým je výsluhový dôchodok.\nUvedené ustanovenie sa vykladá a dotvára v súdnych rozhodnutiach (R 10/1991; R 3/2003; R 29/2004;\nR 31/1979; R 98/1958; 21Cdo/2805/1999), ktoré priznávajú nárok aj tam, kde by podľa striktného\ngramatického výkladu nevznikol. Mechanická aplikácia abstrahujúca zmysel a účel právnej normy činí\nz práva nástroj odcudzenia a absurdity (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS 33/97;\nPl. ÚS 21/96; rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07; III. ÚS 308/2012). V danom prípade\nje potrebné zohľadniť individuálne okolnosti daného prípadu a skutočnosť, že v prípade žalobcu sa\njednalo o zamestnanca pracujúceho v štátnej službe, ktorého sociálne zabezpečenie je prednostne\nupravené osobitnými predpismi, a to zákonom č. 328/2002 Z. z., aplikácia ktorého služobným úradom\nmala za následok priznanie výsluhového dôchodku.“ Osobitne dovolací súd považuje za potrebné\npoukázať na bod 98. napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v znení: „Výsluhový dôchodok je dávkou\nsociálneho zabezpečenia (§ 1 ods. 1 písm. c) zákona č. 328/2002 Z. z.). Z dôvodovej správy k návrhu\nzákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(č. 1379 z 20. februára 2002) vyplýva, že účelom výsluhového dôchodku je kompenzácia straty na\nzárobku v dôsledku skončenia služby. Riešenie otázky súbehu výsluhového dôchodku s dôchodkom\nzo všeobecného sociálneho poistenia je podľa dôvodovej správy zásadné v tom, že výkon služby ako\npoistená doba sa bude zhodnocovať len raz pre nárok na výsluhový dôchodok. Návrh zákona bol\nvypracovaný tak, aby (okrem iného) pre nárok na dávky a ich výšku bola rozhodujúcou len doba služby\nv ozbrojených zboroch (princíp výsluhy) a kvalifikovaný príjem, a aby bol tento systém kompatibilný so\nsystémom všeobecného sociálneho poistenia (ak policajt nesplní podmienky na dlhodobo poskytované\ndávky výsluhového zabezpečenia, bude prevedený do všeobecného systému sociálneho poistenia).“\nNadväzujúc na uvedené v bode 99. následne odvolací súd uzavrel, že „výsluhový dôchodok v danom\nprípade jednak kompenzuje stratu žalobcu na zárobku v dôsledku skončenia služobného pomeru a\nzároveň nahrádza invalidný dôchodok, ktorý nebol žalobcovi priznaný len z dôvodu už priznaného\nvýsluhového dôchodku. Výsluhový dôchodok je teda príjmom, ktorý žalobca pred poškodením zdravia\nnepoberal, tento bol mu priznaný až v dôsledku škodovej udalosti, preto je potrebné ho považovať za\nplnenie majúce povahu náhrady straty príjmu žalobcu po jeho práceneschopnosti, z ktorého dôvodu\nsúd prvej inštancie správne pri výpočte náhrady straty na zárobku po skončení PN naň prihliadal. V\nopačnom prípade by došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu ako správne uviedol aj súd\nprvej inštancie, nakoľko v prípade nezohľadnenia výsluhového dôchodku by žalobca mal vyšší príjem\nako pred vznikom škody.“\n16.1. Odvolací súd v reakcii na námietku odvolateľa (dovolateľa), že výsluhový dôchodok mu je\nvyplácaný z dôvodu, že pred vznikom škodovej udalosti splnil predpoklady na jeho priznanie, s ktorou\nnámietkou sa odvolací súd nestotožnil, uviedol, že žalobca pred vznikom škodovej udalosti nesplnil\nvšetky podmienky pre priznanie výsluhového dôchodku, nakoľko podmienkou priznania výsluhového\ndôchodku je skončenie služobného pomeru (§ 38 ods. 1 zákona č. 382/2002 Z. z.), ktorá podmienka\npred vznikom škody splnená nebola. S odkazom na výsluch žalobcu odvolací súd konštatoval, že ku\nskončeniu služobného pomeru došlo zo strany zamestnávateľa z dôvodu, že následkom úrazu žalobca\nstratil zo zdravotných dôvodov spôsobilosť vykonávať akúkoľvek funkciu v zbore a služobný pomer s ním\nmusel byť ukončený. Z uvedeného vyplýva, že nebyť úrazu, k ukončeniu služobného pomeru zo strany\nzamestnávateľa (a ani zo strany žalobcu vychádzajúc z jeho výpovede) by nedošlo, služobný pomer\nby trval ďalej a žalobca by výsluhový dôchodok nepoberal. V konaní nebolo sporné, že pred škodovou\nudalosťou výsluhový dôchodok žalobcovi nebol priznaný, ani vyplácaný. V dôsledku poškodenia zdravia\ndošlo ku skončeniu služobného pomeru a priznaniu výsluhového dôchodku, preto priznanie výsluhového\ndôchodku má spojitosť s poškodením zdravia. Inak povedané, nebyť poškodenia zdravia, žalobca by\nvýsluhový dôchodok nepoberal a mohol zotrvať v služobnom pomere až do dovŕšenia veku potrebného\npre priznanie starobného dôchodku (pozri body 102. až 104. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho\nsúdu). V rozpore s uvedeným vyznieva námietka dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení právnych\nzáverov rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože odvolací súd jasne a podrobne analyzoval a kvalifikoval\nvýsluhový dôchodok pre potreby náhrady straty na zárobku, dostatočne dôvodil, prečo je ho potrebné\npovažovať za plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu žalobcu, komplexne vysvetlil mechanizmus\nvyrovnávania rozdielov medzi § 446 a § 447 OZ, pričom sa oprel aj o doktrínu a relevantnú judikatúru,\na zároveň primerane zohľadnil individuálne okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré je vždy potrebné\nposudzovať v kontexte zisteného skutkového stavu. Pokiaľ dovolateľ bez ďalšieho a len abstraktne\nnamietal nedostatočné odôvodnenie odklonu od zákonnej úpravy a existujúcej judikatúry, dovolací\nsúd takýto nedostatok v rozhodnutí odvolacieho súdu nezistil.\n\n17. Skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie)\nvyjadreným v odôvodnení jeho rozhodnutia (ako aj rozhodnutia súdu prvej inštancie),\nnepostačuje sama osebe na prijatie záveru o neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, či jeho formálnosti a nespravodlivosti. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP\ntak nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale\nlen to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Rovnako\nani skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu a výsledkom\nvykonaného dokazovania, nezakladá dôvodnosť podaného dovolania. Aj stabilná rozhodovacia prax\nústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno\nprávo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich\ndôvodov a námietok. Podľa názoru dovolacieho súdu námietka dovolateľa predstavuje jeho prostý\nnesúhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu a jeho odôvodnením. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného\nsúdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť\nk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06).\n18. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP,\nsprávnosť právnych záverov, ku ktorým oba súdy nižšej inštancie dospeli, nie je relevantná, lebo\nprípadné nesprávne právne posúdenie sporu túto vadu zmätočnosti nezakladá (porovnaj judikáty R\n54/2012 a R 24/2017), tento právny záver považuje i ústavný súd za akceptovateľný (I. ÚS 61/2019).\n19. Vzhľadom na uvedené dovolací súd môže len konštatovať, že dovolanie žalobcu namietajúceho\nvadu podľa § 420 písm. f) CSP spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho\nsúdu je síce v tejto časti prípustné, ale nie je dôvodné, pretože táto vada dovolacím súdom zistená\nnebola.\n20. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodil aj z § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n20.1. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n21. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej\nzo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu\nnormu.\n21.1. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza\nk nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,\nnesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne\nzávery.\n22. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n23. Všetky dôvody prípustnosti dovolania taxatívne vymenované v § 421 ods. l CSP sa vzťahujú\nvýlučne na právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí\nodvolacieho súdu. Musí byť splnená požiadavka, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a že išlo o jedinú právnu otázku, výlučne na vyriešení ktorej také rozhodnutie\nzáviselo.\n23.1. Najvyšší súd konštantne judikuje vo svojich rozhodnutiach, že len konkrétne označenie právnej\notázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či\nide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa pri jej riešení\n\nodvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n23.2. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať\nzreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade\nnie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou\nriešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj\nprocesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o\nprávnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej\nneviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu\nkonania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.\nOtázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní\n(a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť\nktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže\nuskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže\nsvoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach; ak by postupoval inak, rozhodol by\nbez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd\npristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili\nprvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade\nby dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen\n(všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj\n(konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová\nS., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. BECK 2016,\nstr. 1382).\n24. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. b) CSP je preto rozhodujúce, že ide\no otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, avšak\ntáto otázka doteraz v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. V dovolaní, ktorého\nprípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolateľ by mal: a) konkretizovať právnu otázku\nriešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) tvrdiť (a prípadne i doložiť), že takáto\notázka doteraz nebola riešená dovolacím súdom, c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.\n25. Vychádzajúc z uvedeného sa dovolací súd najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady\nprípustnosti dovolania, a to najmä z hľadiska, či žalobca v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu\notázku, resp. ním nastolená právna otázka je taká otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu.\n26. Dovolateľ v dovolaní vymedzil prípustnosť svojho dovolania s poukazom na § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP ohľadom nesprávneho vyriešenia nasledujúcej otázky: či výsluhový dôchodok podľa § 38 zákona č.\n328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nkompenzuje stratu žalobcu na zárobku v dôsledku skončenia služobného pomeru a zároveň nahrádza\ninvalidný dôchodok, ktorý nebol žalobcovi priznaný len z dôvodu už priznaného výsluhového dôchodku.\nVýsluhový dôchodok je teda príjmom, ktorý žalobca pred poškodením zdravia nepoberal, tento bol mu\npriznaný až v dôsledku škodovej udalosti, preto je potrebné ho považovať za plnenie majúce povahu\nnáhrady straty príjmu žalobcu po jeho práceneschopnosti.\n26.1. Posudzujúc vyššie dovolateľom nastolenú otázku dovolací súd najskôr poukazuje na rozsudok\nodvolacieho súdu (najmä body 94., 95. až 99.) a jeho právny záver, že výsluhový dôchodok priznaný\nžalobcovi podľa zákona č. 328/2002 Z. z. je plnením, ktoré má povahu náhrady straty príjmu po skončení\npracovnej neschopnosti, a preto ho bolo potrebné zohľadniť pri určení výšky náhrady straty na zárobku\npodľa § 447 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd tento záver odôvodnil zohľadnením individuálnych\nokolností daného prípadu a skutočnosťou, že žalobca bol zamestnancom pracujúcim v štátnej službe,\nktorého sociálne zabezpečenie je prednostne upravené osobitnými predpismi, a to zákonom č. 328/2002\nZ. z., aplikácia ktorého služobným úradom žalobcu mala za následok priznanie výsluhového dôchodku,\nktorého účelom je kompenzácia straty na zárobku v dôsledku skončenia služby (dôvodová správa k\nnávrhu zákona č. 328/2002 Z. z.). Okrem uvedenej kompenzácie straty žalobcu na zárobku v dôsledku\nskončenia služobného pomeru výsluhový dôchodok v danom prípade nahrádza aj invalidný dôchodok,\n\nktorý nebol žalobcovi priznaný len z dôvodu už priznaného výsluhového dôchodku a zákonnej možnosti\nzhodnocovania výkonu služby ako poistenej doby len raz pre nárok na výsluhový dôchodok. Odvolací\nsúd zhodne so súdom prvej inštancie považovali výsluhový dôchodok za príjem, ktorý žalobca pred\npoškodením zdravia nepoberal, tento bol mu priznaný až v dôsledku škodovej udalosti, preto je potrebné\nho považovať za plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu žalobcu po jeho práceneschopnosti. V\nopačnom prípade by došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu, pretože nezohľadnením\nvýsluhového dôchodku by mal žalobca vyšší príjem ako pred vznikom škody.\n26.1.1. Je tak zjavné, že odvolací súd svoj právny záver odôvodnil najmä tým, že výsluhový dôchodok bol\npriznaný v príčinnej súvislosti so skončením služobného pomeru žalobcu, ku ktorému došlo v dôsledku\npoškodenia jeho zdravia, zároveň plní funkciu kompenzácie príjmu, ktorý žalobca po poškodení zdravia\nuž nemôže dosahovať. Podľa odvolacieho súdu pri posudzovaní charakteru výsluhového dôchodku je\nrozhodujúce, či toto plnenie má funkčný vzťah k strate príjmu spôsobenej poškodením zdravia alebo ide\no dávku nezávislú od tejto skutočnosti. Samotná skutočnosť, že výsluhový dôchodok môže byť priznaný\naj osobám bez poškodenia zdravia, podľa odvolacieho súdu nevylučuje jeho zohľadnenie v konkrétnom\nprípade, ak bol priznaný v príčinnej súvislosti so skončením služobného pomeru v dôsledku zdravotnej\nnespôsobilosti. Odvolací súd v danom spore tak vychádzal z účelu náhrady škody, t. j. dorovnania príjmu\npoškodeného do stavu pred vznikom škody a zamedzenia vzniku bezdôvodného obohatenia.\n27. Vo väzbe na vyššie uvedené podľa dovolacieho súdu dovolateľ v nastolenej otázke podľa bodu 26.\ntohto rozhodnutia formuluje právny záver súdov nižšej inštancie, ku ktorému súdy dospeli na základe\nposúdenia predmetného sporu, jeho individuálnych okolností, dôkazov a zistených skutkových záverov\nv tomto spore, s ktorým právnym záverom nesúhlasí, nastoľuje vlastný právny názor a svoje tvrdenia\nopiera o vlastné úvahy týkajúce sa účelu výsluhového dôchodku a posudzovania príjmu z tohto titulu.\nDovolateľ tak podsúva, resp. pretláča vlastné ponímanie výsluhového dôchodku, jeho interpretáciu\nprávnej povahy s polemikou rozhodnutia odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie), či spochybňovaním\njeho správnosti tvrdiac, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď výsluhový dôchodok\npriznaný žalobcovi považoval za príjem, ktorým ponížil náhradu za stratu na zárobku podľa § 447\nObčianskeho zákonníka. Podľa dovolateľa výsluhový dôchodok nie je zárobkom, ani náhradou príjmu\nv dôsledku poškodenia zdravia, ale ide o dávku vyplývajúcu zo splnenia podmienok služby, ktorá sa\npriznáva aj osobám bez akejkoľvek straty pracovnej schopnosti. Skutočnosť, že bol priznaný až po\nškodovej udalosti, podľa dovolateľa neznamená, že má povahu náhrady škody. Naopak, má byť chápaný\nako samostatný príjem, ktorý by mohol poberať aj popri ďalšej zárobkovej činnosti, ak by nedošlo\nk poškodeniu zdravia. Čo sú však iné okolnosti ako individuálne okolnosti v predmetnom spore, na\nktoré súdy nižšej inštancie prihliadali pri výpočte náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej\nneschopnosti v zmysle § 447 OZ (k uvedenému pozri aj argumentáciu odvolacieho súdu v bodoch 100.\naž 104. jeho rozsudku).\n28. Dovolací súd pripomína, že uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. l písm. b)\nCSP predpokladá nastolenie a spochybnenie správnosti riešenia kľúčovej právnej otázky odvolacím\nsúdom, ktorá argumentácia v dovolaní absentuje. Je tak zjavné, že dovolateľom uvádzaná dovolacia\nargumentácia predstavuje jeho prostý nesúhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý sa pri\nrozhodovaní a formulovaní svojho právneho záveru riadil existujúcim právnym rámcom a skutkovo\npreukázanými okolnosťami prípadu, nie dovolateľovými tvrdeniami a úvahami.\n28.1. V bodoch 3.2. až 3.6. tohto rozsudku preto uvedená argumentácia dovolateľa nepredstavuje\nvymedzenie konkrétnej právnej otázky riešenej odvolacím súdom, od ktorej riešenia záviselo jeho\nrozhodnutie, bez čoho nemôže najvyšší súd pristúpiť k posúdeniu prípustnosti dovolania a v súvislosti s\ntým „suplovať“ aktivitu dovolateľa. Tvrdenia a úvahy dovolateľa nevyplynuli z vykonaného dokazovania\nsúdmi nižšej inštancie a nezakladajú skutkový stav, na ktorom odvolací súd prijal právny záver a\nrozhodoval. Argumentácia dovolateľa vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\nje formulovaná ako zásadný nesúhlas so záverom odvolacieho súdu o správnosti rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie. Samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov\nsúdom, či sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti jeho\nrozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní žalobou uplatneného\nnároku, však významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP a § 431 až § 435 CSP.\n28.1.1. Navyše k argumentácii dovolateľa vyplývajúcej z bodu 3.6. tohto rozsudku o jeho\nnerovnom postavení ako poškodeného so stratou pracovnej schopnosti v porovnaní s inými osobami\ns nezmenenou pracovnou schopnosťou dovolací súd vzhľadom na obsah spisu môže len konštatovať,\n\nže táto nebola použitá pred prvoinštančným, ani odvolacím súdom, preto nie je možné na ňu prihliadať,\nnakoľko v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 CSP). Ak potom dovolateľ uvedenú argumentáciu v rámci ochrany svojich práv neuplatnil v\nodvolacom konaní (hoci mu bola známa), nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej\nprávomoci (§ 419 CSP a contrario), lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie\nnamiesto odvolacieho súdu, ktorý však na to nedostal príležitosť. Dovolateľ môže urobiť spôsobilým\npredmetom dovolacieho konania len takú argumentáciu, ktorú už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ\ntak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu\nsa k nej vyjadriť (obdobne ústavný súd napr. sp. zn. II. ÚS 70/2017).\n29. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolacia argumentácia žalobcu nezodpovedá\nvymedzeniu dovolacieho dôvodu zákonným spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP, pretože\ndovolateľ jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom neuviedol (konkrétnu) právnu otázku relevantnú\nv zmysle § 421 ods. l písm. b) CSP riešenú odvolacím súdom. Dovolací súd pre úplnosť pripomína,\nže svoje rozhodnutie nemôže založiť na vlastných domnienkach alebo predpokladoch, nemôže\nnahradzovať kvalifikovaný servis poskytovaný právnym zástupcom, lebo vymedzenie predmetu a\nrozsahu dovolania patrí do výlučnej sféry dovolateľa (porovnaj IV. ÚS 372/2020). Ústavný súd v uznesení\nsp. zn. I. ÚS 215/2022-15 zo 14. apríla 2022, bod 15. (tiež I. ÚS 214/2022-14 zo 14. apríla 2022, bod\n20.) k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie náležitostí zadefinovania dôvodu prípustnosti mimoriadneho\nopravného prostriedku uviedol, že aj keď jeho súčasná judikatúra uprednostňuje materiálny prístup k\nvymedzeniu dovolacích dôvodov zo strany najvyššieho súdu (I. ÚS 336/2019, IV. ÚS 479/2021), dovolací\nsúd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto otázku vyabstrahovať z\ndovolania sám (II. ÚS 291/2021). Ústavne konformné riešenie vyžaduje, „aby právna otázka z dovolania\njasne vyčnievala, a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ\nza nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť ...“ Sťažovateľ, resp. jeho advokát\n„preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho právneho\nposúdenia spornej právnej otázky“ (I. ÚS 115/2020). Za také ale nebolo možné považovať dovolanie\nv tomto spore.\n30. Dovolací súd tak uzavrel, že pokiaľ dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom uvedeným v § 421\nods. 1 písm. b) CSP neformuloval žiadnu relevantnú právnu otázku, čo znamená, že dovolacie dôvody\ndovolateľ nevymedzil zákonným spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP, preto dovolací súd jeho\ndovolanie v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. f) CSP bez toho, aby sa zaoberal\njeho dôvodnosťou.\n31. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolanie ohľadom namietanej vady podľa §\n420 písm. f) CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné, ohľadom namietajúceho nesprávneho právneho\nposúdenia sporu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je neprípustné, preto dovolanie ako celok zamietol\n(§ 448 CSP).\n32. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd aplikoval § 453 ods. 1 v spojení s § 262\nods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Podľa úspechu v dovolacom konaní by nárok na náhradu trov dovolacieho\nkonania patril žalovanej; z dôvodu, že žalovaná ostala v dovolacom konaní nečinná, trovy dovolacieho\nkonania si neuplatnila a z obsahu spisu vyplýva, že trovy dovolacieho konania jej nevznikli, v súlade so\nsvojou judikatúrou jej dovolací súd nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (R 72/2018).\n33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobca, bývalý príslušník ozbrojeného zboru, ktorý po dopravnej nehode zavinenej vodičom vozidla poisteného u žalovanej poisťovne utrpel ťažkú ujmu na zdraví a bol prepustený zo služobného pomeru s priznaním výsluhového dôchodku, sa domáhal náhrady straty na zárobku počas a po skončení pracovnej neschopnosti. Súdy nižších inštancií pri výpočte náhrady podľa § 447 OZ od priemerného zárobku pred poškodením zdravia odpočítali výsluhový dôchodok, ktorý považovali za plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu priznané v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia, inak by žalobca mal vyšší príjem než pred škodou. Dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie tohto záveru (§ 420 písm. f) CSP) a nastolil ako doteraz neriešenú právnu otázku, či výsluhový dôchodok podľa § 38 zákona č. 328/2002 Z. z. možno takto zohľadniť (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). Najvyšší súd dovolanie zamietol: v časti vady zmätočnosti bolo prípustné, ale nedôvodné, lebo odvolací súd kvalifikáciu výsluhového dôchodku a vzťah § 446 a § 447 OZ podrobne a preskúmateľne odôvodnil. V časti § 421 ods. 1 písm. b) CSP bolo neprípustné, keďže dovolateľ len prevzal právny záver odvolacieho súdu a polemizoval s ním vlastnými úvahami bez vymedzenia konkrétnej právnej otázky, a argumentáciu o nerovnom postavení oproti výsluhovým dôchodcom bez straty pracovnej schopnosti uplatnil prvýkrát až v dovolaní.", "pravna_veta": "Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že dovolateľ jasne, určito a zrozumiteľne vymedzí právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na ktorej vyriešení založil svoje rozhodnutie, uvedie, ako ju odvolací súd vyriešil, že ju dovolací súd doteraz neriešil, a ako má byť vyriešená správne; ak dovolateľ namiesto toho len prevezme právny záver súdov nižších inštancií prijatý na základe individuálnych okolností sporu a nahrádza ho vlastným názorom, ide o prostú polemiku s rozhodnutím, ktorá kritériám § 421 ods. 1 CSP a § 431 až § 435 CSP nezodpovedá, a dovolací súd si právnu otázku z dovolania nemôže vyabstrahovať sám. Argumentáciu, ktorú dovolateľ mohol, ale neuplatnil v odvolacom konaní, nemožno v dovolaní uplatniť ako nový prostriedok procesného útoku alebo obrany (§ 435 CSP), lebo dovolací súd by inak preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto odvolacieho súdu. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu zakladá vadu podľa § 420 písm. f) CSP len vtedy, ak odôvodnenie nie je objektívne uspokojivé, nie preto, že nezodpovedá predstavám dovolateľa; prípadná nesprávnosť právnych záverov túto vadu nezakladá.", "ustanovenia": ["§ 420 písm. f) CSP", "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "§ 432 ods. 2 CSP", "§ 435 CSP", "§ 447 písm. f) CSP", "§ 448 CSP", "§ 447 OZ", "§ 446 OZ"], "vygenerovane": "2026-10-24", "vyrok_vztahy": [{"sz": "21Co/35/2024", "guid": "ee15da4f-f037-4bc2-b2b8-1877ba3cc9f7:d4eeb5cc-9772-49d7-b9d0-19b011fc80be", "vztah": "zamietnute"}], "klucove_pojmy": ["náhrada straty na zárobku", "výsluhový dôchodok", "škoda na zdraví", "právna otázka", "prípustnosť dovolania", "odôvodnenie rozhodnutia", "nové prostriedky procesného útoku", "povinné zmluvné poistenie"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}