{"guid": "6839edf3-5b91-47a5-ae78-d317bae0bd39:fffb176e-e460-49e5-8816-4a1c173fc6c7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:2116218568.1", "spisova_znacka": "9CdoPr/12/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoPr/12/2025 z 25. 3. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. marca 2026, sp. zn. 9CdoPr/12/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:2116218568.1", "identifikacne_cislo": "2116218568", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "sudca_id": 75, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-martin-holic-75", "datum_vydania": "2026-03-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-203.odsek-1", "nazov": "§ 203 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-203.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-203"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-144.odsek-2", "nazov": "§ 144 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-144.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-144"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-7.odsek-5", "nazov": "§ 7 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-7.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-125a", "nazov": "§ 125a Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-125a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-125a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 63 ods. 1 písm. d) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-63"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-203", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-144", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-7", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-125a", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-63"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fffb176e-e460-49e5-8816-4a1c173fc6c7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:2116218568.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:2116218568.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:2116218568.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9CdoPr/12/2025\n2116218568\n25. 03. 2026\nJUDr. Martin Holič\nECLI:SK:NSSR:2026:2116218568.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu N.. H.. M. H., narodeného XX. N. XXXX, Y.\nXXX, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jánošíkom, Bratislava, Klincová 35, proti žalovanej\nRímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecéze, Trnava, Hollého 10, IČO: 00 419 702, zastúpenej\nadvokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s.r.o., Bratislava, Žižkova 22B, IČO: 36 718 432, o\nurčenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.\nPN-18Cpr/11/2016, predtým na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 18Cpr/11/2016, o dovolaní žalobcu\nproti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. apríla 2025 sp. zn. 26CoPr/5/2024, takto\nrozhodol:\nNávrh na prerušenie konania z a m i e t a.\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom, v poradí druhým č. k.\nPN-18Cpr/11/2016-465 zo 4. decembra 2023 zamietol žalobu; žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n1.1. Aplikujúc ustanovenia § 63, § 77 a § 79 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Zákonník práce“), § 5 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a\npostavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/1991\nZb.“) a Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (ďalej len „Základná zmluva“)\nsúd prvej inštancie konštatoval, že na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských\nspoločností, ktorí vykonávajú duchovnú činnosť, sa vzťahuje Zákonník práce, keďže neexistuje iný\npredpis, ktorý by upravoval pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví. Pracovnoprávny, obdobný\nalebo občianskoprávny vzťah, v rámci ktorého sa vykonáva duchovná činnosť, sa spravuje príslušnými\nustanoveniami právneho poriadku Slovenskej republiky, t. j. Zákonníkom práce, a vnútorné predpisy\ncirkvi sa uplatnia iba v jeho rámci.\n1.2. Následne súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná pri skončení pracovného pomeru\npostupovala v súlade so zákonom a splnila ponukovú povinnosť zamestnávateľa. Výsledky dokazovania,\nako aj závery Okresného súdu Trnava v konaní pod sp. zn. 27Cpr/7/2014 preukázali, že žalovaná nemala\nvzhľadom na zmenu organizačnej štruktúry voľné miesto pre žalobcu. Žalobca sa proti rozhodnutiu\no suspenzii neodvolal a nevyužil opravné prostriedky v rámci cirkevného práva. S poukazom na\nrozhodnutie Okresného súdu Košice sp. zn. 12C/153/2006 z 2. októbra 2009 v spojení s rozsudkom\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/19/2010 zo 4. mája 2011, ako i rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 321/2011 v obdobnej veci, súd prvej inštancie\n\nkonštatoval, že nemohol v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru skúmať vecnú správnosť\nrozhodnutia, resp. konania o suspenzii. Vzhľadom na tieto právne závery sa súd prvej inštancie už\nnezaoberal ďalšími návrhmi na dokazovanie zo strany žalobcu a ani jeho návrhom na iniciovanie konania\npodľa článku 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Keďže žalobca nebol\núspešný v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nevznikol mu ani nárok na náhradu\nmzdy, preto súd aj v tejto časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255\nods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „CSP“).\n2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 29. apríla 2025 sp.\nzn. 26CoPr/5/2024 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 CSP); žalovanej priznal nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP).\n2.1. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že na daný pracovnoprávny vzťah bolo\npotrebné aplikovať ustanovenia Zákonníka práce, avšak podľa § 5 ods. 2 a § 7 zákona č. 308/1991\nZb. cirkev posudzuje spôsobilosť osôb na výkon duchovenskej činnosti podľa jej vnútorných predpisov,\nvychádzajúc z toho, že cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä ustanovujú\nsvoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zriaďujú rehoľné a iné inštitúcie nezávisle od štátnych\norgánov. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nz 28. októbra 2009 sp. zn. 1Cdo/48/2009 a rozhodnutie ústavného súdu zo 7. októbra 2004 sp. zn.\nIII. ÚS 292/04. Konštatoval, že pokiaľ sa duchovenská činnosť vykonáva v rámci právneho vzťahu (v\ndanom prípade pracovnoprávneho), tak sa takýto vzťah riadi príslušnými predpismi právneho poriadku\nSlovenskej republiky (t. j. aj Zákonníkom práce) a vnútorné predpisy cirkvi sa uplatnia v jeho rámci,\nčo napokon vyplýva aj z ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) bodu 3 Zákonníka práce, na základe\nktorého došlo k skončeniu pracovného pomeru so žalobcom z dôvodu, že ako zamestnanec prestal\nspĺňať požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce. Uvedený záver súdu prvej inštancie bol aj v\nsúlade s článkom 6 ods. 3 Základnej zmluvy, v zmysle ktorého má katolícka cirkev výlučné právo\nrozhodovať o vymenovaní, preložení, vzdaní sa služby a odvolaní osoby aj v súvislosti s ktorýmkoľvek\nďalším cirkevným úradom alebo s úlohou týkajúcou sa apoštolského poslania. Odvolací súd citoval z\nrozhodnutia ústavného súdu z 15. augusta 2018 sp. zn. IV. ÚS 477/2018, že v súlade s § 3 ods. 3\nZákonníka práce sa za osobitný predpis vylučujúci aplikáciu ustanovení Zákonníka práce v prípade\nustanovovania a odvolávania duchovného v katolíckej cirkvi považuje Kódex kánonického práva (Codex\niuris canonici) z roku 1983, konkrétne Štvrtá kniha, VI. Titul - Posvätný rád, Šiesta kniha - Sankcie v cirkvi\na Siedma kniha - Procesy. Kódex kánonického práva má teda vlastnú úpravu ustanovovania duchovného\na prepúšťania z pomeru duchovného v katolíckej cirkvi.\n2.2. Ďalej odvolací súd uviedol, že v rámci rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít nebola\nspochybnená platnosť Základnej zmluvy, pričom z hľadiska jej aplikovateľnosti vychádza ústavný súd\nz prezumpcie ústavnosti tejto zmluvy (sp. zn. IV. ÚS 27/2012). V nadväznosti na uvedené súd prvej\ninštancie správne uzavrel, že v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nemôže posudzovať\nvecnú správnosť rozhodnutia, resp. konania o suspenzii, pričom žalobca existenciu suspenzie ani\nnerozporoval (na pojednávaní dňa 4. mája 2021 žalobca potvrdil existenciu a následky jemu uloženej\nsuspenzie) a v odvolaní nespochybnil skutkový záver súdu prvej inštancie, že sa proti rozhodnutiu o\nsuspenzii neodvolal a nevyužil opravné prostriedky v rámci cirkevného práva. Z tohto dôvodu odvolací\nsúd považoval námietky žalobcu týkajúce sa zisťovania skutkového stavu veci a nevykonania ním\nnavrhovaných dôkazov za nedôvodné.\n2.3. K námietke odvolateľa, že výpoveď bola neplatná, pretože pracovná pozícia „rímsko-katolícky kňaz“\nneexistuje, odvolací súd uviedol, že podľa výpovede žalovanej oprávnenie na vykonávanie úkonov\nvyplývajúcich z kňazskej vysviacky v zmysle Kódexu kánonického práva je nevyhnutným predpokladom\npre výkon druhu práce rímsko-katolícky kňaz v zmysle pracovnej zmluvy a jej dodatkov. Z uvedeného\nje zrejmé, že predmetná výpoveď sa týkala výkonu všetkých duchovenských činností (úradov), ktoré\nžalobca vykonával pre žalovanú, keďže výkonom uvedených činností nedošlo k vytvoreniu nového\npracovného pomeru, ktorý by bolo potrebné osobitne ukončovať. Žalobca so žalovanou uzatvorili jediný\npracovný pomer, v rámci ktorého žalobca zastával rôzne cirkevné funkcie, čo bolo formalizované\ndodatkami k pracovnej zmluve a tomu zodpovedala aj formulácia výpovede adresovanej žalobcovi.\nZákonník práce neobsahuje definíciu pojmu druh práce a jeho dojednanie sa v pracovnej zmluve\nponecháva na vôľu účastníkov zmluvy. Odvolací súd poukázal aj na skutočnosť, že už pracovná zmluva\n\nzakladajúca pracovnoprávny vzťah medzi stranami sporu označovala druh práce ako rímsko-katolícky\nkňaz (čo žalobca v tom čase ani nenamietal), pričom existencia pracovnoprávneho vzťahu je základným\npredpokladom na jeho neskoršie ukončenie (v danom prípade výpoveďou).\n2.4. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou,\nprečo žalovaná nezamestnala žalobcu na iných pracovných miestach, na ktoré spĺňal kvalifikačné\npredpoklady (išlo konkrétne o pozíciu referenta správy majetku), keďže súd prvej inštancie dospel\nk záveru, že žalovaná nemala vzhľadom na zmenu organizačnej štruktúry voľné pracovné miesto.\nZ rozsudku Okresného sudu Trnava sp. zn. 27Cpr/7/2014 z 23. mája 2018 v spojení s rozsudkom\nKrajského súdu Trnava sp. zn. 10CoPr/5/2018 z 27. marca 2019 vyplynulo, že v čase výpovede žalovaná\nnemala pre žalobcu inú vhodnú prácu v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pričom\nuvedená skutočnosť bola obsiahnutá aj v texte výpovede. Pracovné miesto „referent správy majetku“,\nna ktoré žalobca opakovane poukazoval, bolo žalovanou ako zamestnávateľom zrušené predtým, ako\ndošlo k skončeniu pracovného pomeru so žalobcom. Z tohto dôvodu a pre neexistenciu žiadneho iného\nvoľného miesta ponuková povinnosť žalovanej v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce odpadla.\n3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktoré\nodôvodnil existenciou vady v zmysle § 420 písm. f) CSP spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení\nrozhodnutí súdov nižšej inštancie a nevykonaní navrhovaného dokazovania, a tiež nesprávnym právnym\nposúdením veci odvolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhol, aby dovolací súd\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie.\n3.1. Dovolateľ namietal, že nebol daný výpovedný dôvod v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 3 Zákonníka\npráce, pretože ako rímskokatolícky kňaz nestratil spôsobilosť na riadny výkon dohodnutej práce (farára\na súdneho vikára). Status rímskokatolíckeho kňaza sa neviaže na vznik pracovného pomeru, ale\nvzniká kňazskou vysviackou, ktorú žalobca získal skôr ako vznikol pracovnoprávny vzťah medzi ním a\nžalovanou. Súdy sa však v rámci svojich odôvodnení s namietaným rozdielom statusu rímskokatolíckeho\nkňaza a farára nevysporiadali. Vysvetlil,že farár je konkrétna funkcia, resp. povolanie, do ktorej bol\nžalobca v zmysle ustanovenia kánonu 522 Kódexu kánonického práva ustanovený na neobmedzený čas\npo tom, ako sa o jeho súcosti na takéto vymenovanie žalovaná presvedčila. Žalovaná však dala žalobcovi\nvýpoveď nie z druhu práce farára, ale vo vzťahu k neodňateľnému statusu rímskokatolíckeho kňaza,\nktorý ako druh práce žalobca v čase dania výpovede nevykonával. Navyše v zmysle § 28 vety prvej\nZákonníka práce bolo povinnosťou žalovanej oboznámiť ho s vnútornými predpismi, t. j. aj s Kódexom\nkánonického práva platným od roku 1983, pričom na preukázanie splnenia tejto povinnosti žalovaná v\nspore nepredložila žiaden dôkaz.\n3.2. Dovolateľ pokračoval tým, že jeho suspenzia nebola trestom s trvalým charakterom, t. j. nedošlo ňou\nk jeho prepusteniu z klerického stavu. Suspenzia má dočasný charakter, preto na základe suspenzie\nnie je možné aplikovať výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 3 Zákonníka práce. Okrem\ntoho z oznámenia o trvaní pracovného pomeru č. 7598/2015 vyplynulo, že žalovaná zrušila obsah\noznámení č. 7315/2015 a č. 7318/2015 (oznámenia o skončení pracovného pomeru zo 7. októbra\n2015), a teda bolo nemožné, aby na zrušené oznámenie o aplikácii cenzúry - suspenzie odkázala vo\nvýpovedi z 10. júna 2016. Naviac k uloženiu trestu žalobcovi došlo zo strany žalovanej udelením cenzúry\n(suspenzie) na základe kánonického práva, takýto trest nie je ustanovený zákonom, ani vnútroštátnym\nalebo medzinárodným právom. Uloženie tohto trestu tak bolo v rozpore s čl. 49 ústavy, čo súdy nižšej\ninštancie prehliadli a údajný interný predpis rímskokatolíckej cirkvi povýšili nad ústavu. Dovolateľ tiež\nnamietal porušenie rovnosti zbraní a práva na spravodlivý proces v dôsledku nevypočutia navrhovaných\nsvedkov. I.. N. B. ako štatutárny zástupca žalovanej nebol v konaní vypočutý, hoci bol stranou sporu,\na preto naňho nebolo možné aplikovať ustanovenie § 203 ods. 1 CSP, na ktoré sa odvolal. Navrhovaní\nsvedkovia rovnako využili právo nevypovedať v zmysle § 203 ods. 1 CSP, i keď toto ustanovenie\nnebolo možné aplikovať, nakoľko nešlo o prípad zákonom ustanovenej alebo štátom uznanej povinnosti\nmlčanlivosti, napr. vo veci spovedného tajomstva. Súdy nižšej inštancie naviac nerozhodli o celom\nžalobou uplatnenom nároku, keďže náhradu mzdy žiadal žalobca priznať od 1. septembra 2015, t. j. aj\nza dobu deväť mesiacov pre daním výpovede zo strany žalovanej.\n3.3. Dovolateľ vyčítal súdom nižšej inštancie, že na spor aplikovali Základnú zmluvu, avšak\nnevysporiadali sa s jeho námietkami voči jej prijatiu, resp. záväznosti, teda že nedisponuje doložkou\n\nprednosti. Dôvodil, že v oznámení o medzinárodnej politickej zmluve - Základnej zmluve, uverejnenom\nako oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 326/2001 Z. z., nie je\nobsiahnutá doložka prednosti podľa článku 7 ods. 5 ústavy. To znamená, že zmluva nemá prednosť\npred zákonmi a ústavou. Naviac Základná zmluva bola dojednávaná v rozpore s čl. 102 ods. 1 písm. a)\nprvou vetou ústavy v znení ústavného zákona č. 9/1999 Z. z., pretože nebola dojednávaná prezidentom\nSlovenskej republiky. Zmluva síce bola uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, avšak je\nplatná iba de facto, nie však de iure. Dovolateľ poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III.\nÚS 64/00, prijaté v období od nadobudnutia platnosti Základnej zmluvy do jej vyhlásenia v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky, v ktorom bola preskúmaná ním podaná ústavná sťažnosť a ústavný súd\nkonštatoval porušenie jeho práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 36 písm. a) a b) ústavy. S poukazom na nález\nústavného súdu PL. ÚS 8/2022 považoval dovolateľ za nevyhnutné posúdiť súlad Základnej zmluvy\ns ústavou. Riešenie protiústavnosti Základnej zmluvy považoval dovolateľ za právnu otázku doposiaľ\nneriešenú dovolacím súdom. Súčasne navrhol, aby najvyšší súd dovolacie konanie prerušil a inicioval\nkonanie na ústavnom súde o súlade Základnej zmluvy s ústavou.\n4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedla, že dovolací dôvod podľa § 420 písm.\nf) CSP nebol riadne špecifikovaný, keď z dovolania nie je zrejmé, v čom mal postup súdov nižšej\ninštancie znemožniť žalobcovi, aby uplatňoval svoje procesné práva. Ide len o vyjadrenie subjektívnej\nnespokojnosti žalobcu s právnym posúdením sporu a spôsobom hodnotenia skutkového stavu. Za\nžalovanú bol vypočutý ako štatutárny zástupca U.. C. Š. a tiež ekonóm C.. N. D., C.. Nevypočutie\nostatných navrhovaných svedkov súd prvej inštancie riadne odôvodnil. Podstatná časť dovolania\nžalobcu sa týkala skutočností, ktoré pred podaním dovolania neboli ním tvrdené, a preto už nemôžu byť\npredmetom preskúmania dovolacím súdom. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP nebola formulovaná žiadna právna otázka. Žalovaná poukázala na rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1Cdo/48/2009, 1Cdo/192/2017 a ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 321/2011, IV. ÚS 230/2018,\nIII. ÚS 64/00, IV. ÚS 477/2018, v ktorých sa najvyššie súdne autority už viackrát venovali otázke\ninterpretácie a aplikácie Základnej zmluvy. Naviac posúdiť súlad tejto medzinárodnej zmluvy s ústavou\nmohol len ústavný súd podľa čl. 125a ústavy pred jej predložením Národnej rade a ratifikovaním. Z tejto\nzmluvy nevyplýva, že by na jej vykonanie bol potrebný zákon, preto ide o zmluvu, ktorá má prednosť\npred zákonmi. Podľa čl. 154c ods. 2 ústavy prednosť Základnej zmluvy ustanovuje zákon, ktorým v\ntomto prípade je ustanovenie § 3 ods. 3 Zákonníka práce. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súdy sa\nnevysporiadali s jeho nárokom na náhradu mzdy za obdobie\nod 1. septembra 2015 do skončenia pracovného pomeru uviedla, že mzda bola žalobcovi riadne\nvyplatená, o čom svedčia aj mzdové listy za roky 2015 a 2016 predložené súdu v základnom konaní.\nŽalovaná mala za to, že súdy reagovali dostatočne na všetky žalobcove námietky. Navrhla, aby dovolací\nsúd dovolanie žalobcu odmietol, prípadne zamietol.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) ako súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v\nktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú\nsplnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť.\n6. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí\nbyť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti opravného prostriedku. Právnu úpravu dovolania a\ndovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť\nuž právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad.\nAk by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo\nna súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).\n7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.\n8. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n\n9. V prvom rade bolo potrebné preskúmať prípustnosť dovolania, ktorú dovolateľ odvodzoval z\nustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n10. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúci\nje výlučne záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (napr. sp. zn.\n3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017, 9Cdo/213/2021). Dovolací súd preto\nskúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k tvrdenej vade zmätočnosti, pričom\ntakúto vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.\n11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak\nzároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej\nochrany. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n12. Dovolateľ bol toho názoru, že k naplneniu vady zmätočnosti došlo v dôsledku nedostatočného\nodôvodnenia rozhodnutí súdov nižšej inštancie, ktoré sa argumentačne nevysporiadali s jeho\nnámietkami. Výslovne uviedol, že sa nevyjadrili k jeho námietke ohľadom druhu práce rímskokatolíckeho\nkňaza, z ktorej mu bola daná výpoveď, hoci tento status je neodňateľný a nemôže mu byť odňatý žiadnym\nsvetským ani cirkevným úradom.\n13. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (III. ÚS 107/07).\n14. Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je\nnajčastejšie daná absenciou súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaného\nprípadu, rozporom s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n15. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP.\nPotvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu vytvára s potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie\norganickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho\npredmetu jeden celok (porov. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho\nsúdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie má podľa názoru dovolacieho súdu\nvšetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovení § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska\nformálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych\notázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania.\n16. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd reagoval na všetky odvolacie námietky\nžalobcu, osobitne aj na námietku ohľadom dojednaného druhu práce rímskokatolíckeho kňaza, keď v\nbode 64 odôvodnenia poukázal na to, že oprávnenie na vykonávanie úkonov vyplývajúcich z kňazskej\nvysviacky v zmysle Kódexu kánonického práva je nevyhnutným predpokladom pre výkon druhu práce\n„rímskokatolícky kňaz“ v zmysle pracovnej zmluvy a jej dodatkov. Dôvodom výpovede nebol, ako\nnaznačoval dovolateľ v dovolaní, zánik statusu kňaza alebo kňazskej vysviacky, ale strata oprávnenia\nna vykonávanie úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky. K tomu odvolací súd ešte uviedol, že\n\nvýpoveď sa týkala všetkých duchovenských činností (úradov), ktoré žalobca vykonával pre žalovanú.\nVýkonom činností v zmysle dodatkov k pracovnej zmluve nedošlo k vytvoreniu nového pracovného\npomeru, ktorý by bolo potrebné osobitne ukončovať. Žalobca zastával v rámci jedného pracovného\npomeru rôzne cirkevné funkcie, čomu zodpovedali jednotlivé dodatky k pracovnej zmluve a aj formulácia\nvýpovede, v ktorej bolo výslovne uvedené, že sa týka pracovnej zmluvy a jej dodatkov. Ďalej odvolací\nsúd vysvetlil, že Zákonník práce neobsahuje definíciu pojmu druh práce, jeho dojednanie sa ponecháva\nna vôľu účastníkov zmluvy. Uvedená argumentácia je podľa názoru dovolacieho súdu dostatočná a\nzrozumiteľná, a to aj s poukazom na záver odvolacieho súdu, že v rámci tohto sporu sa síce uplatnia\npríslušné predpisy právneho poriadku Slovenskej republiky, t. j. aj Zákonník práce, avšak pokiaľ ide\no otázky týkajúce sa ustanovovania duchovného a prepúšťania z pomeru duchovného v katolíckej\ncirkvi, tieto sú riešené vnútornými predpismi cirkvi a nemôžu byť preskúmavané súdmi v rámci civilného\nkonania (bod 57, podporne body 44, 46, 49 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Civilné súdy sa\ntak mohli zamerať len na to, či výpoveď bola platná z pohľadu vymedzenia pracovnej pozície vyplývajúcej\nz pracovnej zmluvy, na ktorú sa výpoveď vzťahovala, čo aj urobili a dospeli k záveru, že výpoveď sa\nvzťahovala na druh práce vymedzený pracovnou zmluvou, ako aj na všetky duchovenské činnosti, ktoré\nžalobca vykonával pre žalovanú v zmysle dodatkov k pracovnej zmluve.\n17. Aj samotný dovolateľ v tomto smere argumentoval ustanoveniami kánonického práva, keď\nvysvetľoval, prečo nemohlo byť platné dojednanie druhu práce postavenie rímsko-katolíckeho kňazstva\nako neodňateľného statusu. Súdy nižších inštancií sa ani nemohli zaoberať námietkou, či bol druh\npráce v pracovnej zmluve žalobcu dojednaný platne alebo nie, pretože otázka statusu kňaza,\njeho vzniku a zániku nie je upravená žiadnym právnym predpisom Slovenskej republiky, ale ide o\nvnútornú záležitosť katolíckej cirkvi. Odvolací súd reagoval aj na odvolaciu námietku žalobcu, že\nKódex kánonického práva nie je vnútorným predpisom žalovanej, keď podrobne rozobral problematiku\naplikácie vnútorných predpisov katolíckej cirkvi vrátane samotného kódexu na otázky ustanovovania a\nprepúšťania duchovného z pomeru v katolíckej cirkvi (body 55, 57 odôvodnenia rozsudku odvolacieho\nsúdu). Odvolací súd dospel k záveru, že Kódex kánonického práva je základným dokumentom\ncirkevného práva platným a záväzným pre Rímskokatolícku cirkev, z čoho je zrejmé, že je záväzný aj\npre jej duchovných a tým aj pre žalobcu ako kňaza (bod 57 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu).\n18. Odvolací súd rozsiahlo reagoval aj na námietky dovolateľa vo vzťahu k protiústavnosti Základnej\nzmluvy a k záväznosti Kódexu kánonického práva a jeho aplikácii na daný pracovnoprávny spor (body\n41 až 56 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Následne sa odvolací súd venoval konkrétnym\ndôvodom neplatnosti výpovede (body 62 až 64 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu) a splneniu\nponukovej povinnosti žalovanej v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce (body 65 až 67 odôvodnenia).\nOdvolací súd tak poskytol zrozumiteľné odpovede na všetky aspekty daného sporu, ktoré boli pre\njeho rozhodnutie podstatné, preto jeho rozhodnutie nie je možné považovať za neodôvodnené či\nnepreskúmateľné.\n19. V rámci vady v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal aj porušenie rovnosti zbraní a\npráva na spravodlivý proces, keď I.. N. B. ako štatutárny zástupca žalovanej nebol v konaní vypočutý\na navrhovaní svedkovia využili svoje právo nevypovedať v zmysle § 203 ods. 1 CSP, i keď toto\nustanovenie nebolo možné aplikovať, nakoľko nešlo o prípad zákonom ustanovenej alebo štátom\nuznanej povinnosti mlčanlivosti napr. vo veci spovedného tajomstva. K tomu dovolací súd uvádza, že\npokiaľ ide o vymedzenie subjektov oprávnených konať pred súdom za právnickú osobu, ustanovenie\n§ 72 odkazuje na právnu úpravu hmotného práva. Tým je § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v\nzmysle ktorého právne úkony za právnickú osobu robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení\nprávnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 308/1991 Zb. cirkvi\na náboženské spoločnosti sú právnické osoby a v zmysle § 13 ods. 1 písm. g) zákona č. 308/1991\nZb. štatutárnym orgánom Trnavskej arcidiecézy, ktorá je v spore žalovaná, je podľa zápisu v registri\ncirkví a náboženských spoločností vedenom Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky diecézny biskup\na osoby ním poverené. Z potvrdenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky z 31. marca 2020\nzaloženého v súdnom spise vyplýva, že právomoci štatutára za trnavského arcibiskupa I.. N. B. má\ngenerálny vikár, za ktorého bol menovaný od 1. februára 2020 dekrétom č. 828/20 U.. C. Š. (č.l. 252\nsúdneho spisu).\n20. Z obsahu súdneho spisu dovolací súd zistil, že súd vypočul žalovanú ako stranu sporu podľa § 195\nods. 1 CSP na pojednávaní dňa 17. augusta 2021. Za žalovanú bol vypočutý ako štatutárny zástupca\n\nC.. Z obsahu zápisnice nevyplýva, že by štatutárny zástupca odmietol vypovedať. I.. N. B. ako štatutárny\nzástupca (diecézny biskup) tak nemusel v konaní vypovedať, pretože tým poveril generálneho vikára.\nPokiaľ ide o vypočutie I.. N. B., ktoré žalobca na tom istom pojednávaní navrhoval vo vzťahu ku konaniu\no uložení suspenzie, z obsahu súdneho spisu vyplýva, že I.. N. B. podaním z 15. novembra 2021 oznámil\nsúdu povinnosť mlčanlivosti z dôvodu uplatnenia kánonu 1455 v spojení s § 203 ods. 1 CSP. Otázky\ntýkajúce sa suspenzie kňaza, na rozdiel od okolností podania výpovede z pracovného pomeru, možno\npovažovať za také, na ktoré sa vzťahuje štátom uznaná povinnosť mlčanlivosti. Podobne v podaní zo\n14. augusta 2023 žalobca uviedol, že pána C. a pána Š. navrhol vypočuť vo veci suspenzie žalobcu,\nako aj k okolnostiam súvisiacim s rozviazaním pracovného pomeru, ktoré bližšie nešpecifikoval.\n21. Je pravdou, že obsahom súdneho spisu nie je rozhodnutie súdu prvej inštancie o dôvodnosti\nodmietnutia výpovede I.. N. B. a ani dvoch žalobcom navrhovaných svedkov v zmysle § 203 ods. 1 CSP.\nZ odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie však vyplýva, že súd nevykonal žalobcom navrhované\ndokazovanie nie z dôvodu aplikácie ustanovenia § 203 ods. 1 CSP, ale preto, že ho nepovažoval za\npodstatné pre rozhodnutie vo veci s ohľadom na právne posúdenie sporu (bod 36 odôvodnenia rozsudku\nsúdu prvej inštancie). Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že hoci žalovaná trvala na povinnosti\nmlčanlivosti navrhovaných svedkov podľa § 203 ods. 1 CSP (podanie z 26. júna 2023, č. l. 405 súdneho\nspisu), súd prvej inštancie svedkov na pojednávanie dňa 3. októbra 2023 napriek tomu predvolal (č. l. 426\na 427 súdneho spisu). Napokon však dokazovanie ich výsluchom nevykonal, čo odôvodnil v rozhodnutí\nvo veci samej. Aj odvolací súd k rovnakej odvolacej námietke uviedol, že súd nie je viazaný návrhmi strán\nna vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Keďže súd prvej\ninštancie správne uzavrel, že nemôže preskúmať vecnú správnosť rozhodnutia ani konania o suspenzii\na žalobca existenciu suspenzie ani nerozporoval, námietky žalobcu týkajúce sa zisťovania skutkového\nstavu veci a nevykonania ním navrhovaných dôkazov boli nedôvodné (bod 58 odôvodnenia rozsudku\nodvolacieho súdu).\n22. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že k porušeniu procesných práv žalobcu nesprávnou\naplikáciou ustanovenia § 203 ods. 1 CSP nedošlo, keďže nevykonanie dokazovania výsluchom\nžalobcom navrhovaných svedkov nebolo založené na tomto procesnom ustanovení, ale na princípe\nhospodárnosti súdneho konania a na právnom závere, že uloženie suspenzie žalobcovi nie je možné\npodrobiť súdnemu prieskumu. Dovolací súd považuje tento záver súdov za akceptovateľný a riadne\nodôvodnený. Ani z obsahu dovolania žalobcu napokon nebolo zrejmé, čo konkrétne sa malo výpoveďami\nnavrhovaných svedkov objasniť z hľadiska ustanovení Zákonníka práce, ktoré súdy v spore aplikovali.\nAj ústavný súd pritom konštantne judikuje, že k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle\nčl. 46 ods. 1 ústavy nedochádza samotným nevykonaním navrhovaného dôkazu, ale len vtedy, ak\nby záver všeobecného súdu o nevykonaní navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala\nby mu racionálna úvaha súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, či vtedy, ak by\nnevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako\ndruhá strana sporu (I. ÚS 350/08).\n23. K námietke dovolateľa, že žalovaná zrušila obsah oznámení č. 7315/2015 a č. 7318/2015, a teda\nbolo nemožné, aby na zrušené oznámenie o aplikácii suspenzie odkázala vo výpovedi z 10. júna\n2016, stačí poukázať na to, že v tom istom dovolaní dovolateľ správne cituje z výpovede z 10. júna\n2016, v ktorej žalovaná neodkazovala na zrušené oznámenia č. 7315/2015 alebo č. 7318/2015, ale na\noznámenie č. 7247/2015. Pokiaľ ide o ostatné dovolacie námietky, dovolací súd uvádza, že dovolanie\nžalobcu z obsahového hľadiska je vo svojej podstate formulované ako „druhé odvolanie“, žalobca v ňom\nopakuje svoje argumenty a právne závery zo základného konania, absentuje v ňom však vymedzenie,\nv čom konkrétne boli jeho procesné práva zo strany súdov nižšej inštancie porušené, akým procesným\npostupom súdov bol ukrátený na svojich právach, prípadne aké procesné ustanovenia boli porušené. Z\nhľadiska obsahu sú ďalšie dovolacie námietky (neplatné dojednanie druhu práce v pracovnej zmluve,\nneexistencia výpovedného dôvodu, neexistencia vnútorného predpisu zamestnávateľa, neexistencia\ndoložky prednosti Základnej zmluvy a jej protiústavnosť) námietkami smerujúcimi k právnemu posúdeniu\nsporu súdmi, ktoré však nemôže mať za následok porušenie procesných práv dovolateľa. V súlade\ns konštantou judikatúrou najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie veci nezakladá prípustnosť\ndovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP (R 24/2017, 9Cdo/248/2021). Len nesúhlas dovolateľa so závermi\nodvolacieho súdu nezakladá existenciu dovolacieho dôvodu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm.\nf) CSP. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010)\nrešpektuje názor, že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho\n\nvyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových\nstrán, vrátane ich dôvodov a námietok.\n24. Pozornosti dovolacieho súdu neušlo ani to, že žalobca vzniesol v dovolaní také námietky, ktoré\nmajú charakter tzv. novoty v dovolacom konaní, t. j. ide o obranu, ktorú žalobca počas základného\nkonania nepredniesol. Konkrétne ide o námietku vo vzťahu k neuneseniu dôkazného bremena\nžalovanou k splneniu povinnosti v zmysle § 35 ods. 2 Zákonníka práce, a to oboznámeniu žalobcu s\nvnútorným predpisom žalovanej, námietku dočasného charakteru trestu cenzúry (suspenzie) a námietku\nneposúdenia jeho mzdových nárokov za obdobie od 1. septembra 2015 do podania výpovede. I keď\ndovolateľ tvrdí, že nejde o novotu a dožaduje sa aplikácie zásady iura novit curia (súd pozná právo),\ntomuto názoru nie je možné prisvedčiť. Aj spory v pracovnoprávnych veciach sú ovládané zásadou\nkontradiktórnosti konania v zmysle čl. 8 Základných princípov CSP a aj v nich je strana sporu povinná\nuviesť všetky skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a podoprieť ich dôkazmi (§ 150 ods. 1 CSP). Ide\no spory s ochranou slabšej strany, v ktorých sa podľa § 320 CSP neaplikuje sudcovská ani zákonná\nkoncentrácia konania a zamestnanec môže predložiť alebo označiť skutočnosti a dôkazy na preukázanie\nsvojich tvrdení až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ani podľa citovaného ustanovenia však\nzamestnanec nemôže predkladať nové skutočnosti a dôkazy až v dovolacom konaní. Pokiaľ ide o\nprincíp iura novit curia, ten sa vzťahuje výlučne na právne posúdenie sporu súdmi a na znalosť\nprávnych predpisov aplikovaných na sporné otázky a ich výklad. Nie je však povinnosťou súdu, a už\nvôbec nie v dovolacom konaní, vyhľadávať za žalobcu právne normy, podľa ktorých by bolo možné\nžalobe vyhovieť, keď sa ich žiadna strana v spore doteraz nedovolávala, teda ani odvolací súd nemal\npríležitosť vyjadriť sa k ich prípadnej aplikácii. Okrem toho vyššie uvedené dovolacie námietky majú\ncharakter skutkových tvrdení (neoboznámenie žalobcu s vnútorným predpisom, dočasnosť suspenzie,\nneposúdenie mzdových nárokov žalobcu), nie právnych otázok.\n25. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má povahu subsidiárneho prostriedku nápravy\nvo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému prostriedku nielen z procesného hľadiska, teda že\ndovolanie možno podať len proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní, ale aj z hmotnoprávneho\nhľadiska, teda že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len\ntakými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku. V prípade, že takéto\nnámietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol, tieto námietky nemôžu byť spôsobilé\nzaložiť prípustnosť dovolania. Povedané inými slovami, nedávalo by zmysel, aby podstatné argumenty a\nnávrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu.\nTakto by nastala absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu, hoci\nodvolací súd nemal dôvod zaoberať sa argumentáciou strany, ktorá mu nebola známa, pretože ju strana\nv odvolacom konaní nepoužila a „čakala“ s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Dovolanie nemôže\npredstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných\nprostriedkov, a to nielen formálne, ale aj materiálne, teda obsahovo vecne (argumentačne).\n26. Z obsahu spisu a ani z obsahu odvolania žalobcu nevyplýva, že by žalobca v odvolacom konaní\nnamietal nesplnenie povinnosti zamestnávateľa podľa § 35 ods. 2 veta druhá Zákonníka práce alebo\ndočasnosť suspenzie. Žalobca v odvolaní nevzniesol ani námietku, že súd prvej inštancie opomenul\nrozhodnúť, resp. v odôvodnení sa argumentačne nevysporiadal s jeho žalobným nárokom na náhradu\nmzdy od 1. septembra 2015 do podania výpovede. Nejde pritom o situáciu, keď by súd zjavne nerozhodol\no celom nároku, keďže súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu ako celok. To, že súd riadne\nneodôvodnil zamietnutie žaloby v časti o náhradu mzdy do podania výpovede, žalobca v odvolacom\nkonaní nenamietal. Keďže tieto otázky neboli predmetom posúdenia odvolacím súdom, nemôže dovolací\nsúd túto dovolaciu argumentáciu posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario),\nlebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto odvolacieho súdu, ktorý však\nna to nedostal príležitosť (porov. 9Cdo/69/2021, 9Cdo/265/2021).\n27. Dovolací súd uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto je dovolanie\nžalobcu v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.\n28. Dovolateľ ďalej prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP. Vyčítal odvolaciemu súdu nesprávne posúdenie otázky súladu Základnej zmluvy s ústavou. Tiež\ntvrdil, že v dôsledku tohto nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd nadradil Kódex kánonického\npráva nad všeobecne záväzné právne predpisy Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu navrhoval\n\nposúdiť súlad, resp. nesúlad Základnej zmluvy s ústavou. Za nesprávne považoval tiež posúdenie\nprednosti Základnej zmluvy, keďže v nej nie je obsiahnutá doložka prednosti podľa článku 7 ods. 5 ústavy.\n29. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\naplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl\nsúdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,\nak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne\nho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n30. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n31. Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,\nktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.\n32. Vo vzťahu k tomuto dôvodu dovolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť v dovolaní nastolená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.\nRelevanciu podľa citovaného ustanovenia má len právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa\nodvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej s prihliadnutím na individuálne\nokolnosti prípadu súčasne platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by rozhodli inak, pre dovolateľa\npriaznivejším spôsobom. Právna otázka, ktorej vyriešenie nemalo určujúci význam pre rozhodnutie\nodvolacieho súdu, teda ktorej vyriešenie neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu,\ni keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z\nhľadiska tohto ustanovenia. Právne otázky, takto dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované,\nnemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.\n33. Pod vplyvom rozhodovacej praxe ústavného súdu najvyšší súd v nedávnych rozhodnutiach zastáva\nnázor, že dovolatelia nemusia v dovolaní presne uviesť, o ktorú zo zákonom predpokladaných troch\nsituácií (§ 421 ods. 1 CSP) pri namietanom nesprávnom právnom posúdení veci ide a tiež nemusia\nuvádzať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu, s ktorými je podľa nich napadnuté rozhodnutie v rozpore\n(dovolací súd pozná svoje vlastné rozhodnutia). Základnou požiadavkou vychádzajúcou priamo zo\nzákona (§ 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP) však zostáva, aby dovolatelia, pokiaľ zastávajú\nnázor, že ich dovolanie je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, jasne formulovali právnu otázku, od riešenia\nktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (právne posúdenie veci odvolacím súdom), a tiež aby\nvymedzili, v čom podľa nich spočíva nesprávnosť riešenia tejto otázky odvolacím súdom. Sama polemika\ns rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú\nkritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP.\n34. Dovolací súd konštatuje, že v podstate celé dovolanie žalobcu je polemikou so závermi odvolacieho\nsúdu, žalobca v ňom zopakoval svoju argumentáciu z konania pred súdmi nižšej inštancie. Napriek\ntomu, v snahe autenticky porozumieť dovolateľovi, je možné za predloženú právnu otázku, ktorej riešenie\ndovolateľ napáda ako nesprávne, považovať otázku súladu resp. nesúladu Základnej zmluvy s ústavou\na prednosti Základnej zmluvy pred právnymi predpismi Slovenskej republiky.\n35. V tejto súvislosti treba najprv uviesť, že dovolateľ odkázal na nález ústavného súdu z 31. januára\n2021 sp. zn. III. ÚS 64/00, ktorý je však neaplikovateľný na preskúmavanú vec, keďže podstata porušenia\nzákladných práv dovolateľa konštatovaná v odkazovanom náleze spočívala v tom, že všeobecné súdy\nodmietli aplikovať na vzťah sťažovateľa (teraz v procesnom postavení dovolateľa) ako duchovného k\nbiskupstvu ustanovenia slovenského právneho poriadku (Zákonník práce) a tvrdili, že platnosť skončenia\njeho služobného pomeru ako duchovného nemožno pre jeho cirkevný charakter skúmať v občianskom\nsúdnom konaní. Ústavný súd v odkazovanom náleze konštatoval, že ak je duchovná činnosť vykonávaná\nv rámci právneho vzťahu (pracovnoprávneho, obdobného alebo občianskoprávneho), tento vzťah sa\nriadi príslušnými predpismi právneho poriadku Slovenskej republiky. Vnútorné predpisy cirkví (cirkevné\n\nprávo) sa uplatnia len v rámci tohto vzťahu, pričom súdy na ne môžu pri rozhodovaní prihliadať len ako\nna súčasť skutkovej, nie právnej stránky veci. V aktuálnom spore súdy postupovali v súlade s citovaným\nnálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 64/00, keď na vec aplikovali slovenské právo (Zákonník práce).\nCirkevné právo zohľadnili len v rámci posudzovania skutkovej otázky suspendovania dovolateľa, ktorá\nvšak ani nebola v konaní pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom sporná.\n36. Dovolateľ požadoval, aby dovolací súd preskúmal súlad medzinárodnej zmluvy s ústavou. Takúto\nprávomoc má však výlučne ústavný súd v zmysle čl. 125a ústavy, pričom najvyšší súd nemôže byť v\nzmysle citovaného článku ústavy navrhovateľom takéhoto konania. Všeobecné súdy môžu v zmysle čl.\n144 ods. 2 v spojení s čl. 125 ods. 1 ústavy iniciovať len konanie o súlade zákonov, nariadení vlády,\nvšeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy,\nvšeobecne záväzných nariadení obcí a vyšších územných celkov, všeobecne záväzných právnych\npredpisov miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej\nsamosprávy s predpismi vyššej právnej sily. Z tohto dôvodu sa dovolací súd nemôže v dovolacom konaní\nzaoberať otázkou ústavnosti namietanej medzinárodnej zmluvy, a nemôže ani iniciovať takéto konanie.\n37. Okrem toho v preskúmavanej veci odvolací súd neaplikoval žiadne konkrétne ustanovenie Základnej\nzmluvy, preto nemal ani dôvod otvárať otázku súladu alebo nesúladu Základnej zmluvy s ústavou.\nOdvolací súd, podobne ako súd prvej inštancie, len v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 3 Zákonníka\npráce skúmal - a to ako otázku skutkovú, nie právnu - či žalobca prestal spĺňať požiadavky na riadny\nvýkon dohodnutej práce určené zamestnávateľom vo vnútornom predpise, ktorým je Kódex kánonického\npráva, pričom dospel k záveru, že vzhľadom na stratu oprávnenia na vykonávanie úkonov vyplývajúcich z\nkňazskej vysviacky, boli splnené predpoklady výpovede podľa citovaného ustanovenia Zákonníka práce.\n38. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolateľ ako dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP (nesprávne\nprávne posúdenie veci odvolacím súdom) nevymedzil takú právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu a ktorú by všeobecné súdy ako právnu otázku mali právomoc riešiť. Z\ntýchto dôvodov najvyšší súd dovolanie žalobcu aj v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako\ndovolanie, ktoré nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.\n39. Pokiaľ dovolateľ polemizoval s prednosťou Základnej zmluvy pred zákonmi, pričom argumentoval\nabsenciou „doložky prednosti podľa článku 7 ods. 5 ústavy“, je potrebné uviesť, že článok 7 ods. 5\nústavy žiadnu osobitnú doložku medzinárodnej zmluvy nevyžaduje. Základná zmluva je medzinárodnou\nzmluvou o ľudských právach a základných slobodách, keďže upravuje otázky náboženskej slobody,\npričom bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, preto v súlade s článkom 7\nods. 5 ústavy má prednosť pred zákonmi. Podobne ani skoršie znenie ustanovenie článku 11 ústavy v\nznení účinnom do 30. júna 2001 nevyžadovalo pre prednosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach\na základných slobodách osobitnú doložku.\n40. Z dôvodov uvedených vyššie v bode 36 tohto odôvodnenia dovolací súd zamietol návrh dovolateľa na\nprerušenie konania a podanie návrhu ústavnému súdu na konanie o súlade Základnej zmluvy s ústavou.\nNajvyšší súd ako súčasť sústavy všeobecných súdov nemá právomoc iniciovať konanie na ústavnom\nsúde o súlade medzinárodnej zmluvy s ústavou, a to ani v zmysle čl. 125a ústavy (kde nemá návrhové\noprávnenie), ani v zmysle čl. 125 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 2 ústavy (kde sa posudzuje len súlad\nprávnych predpisov vymenovaných v jednotlivých bodoch čl. 125 ods. 1 ústavy s právnymi normami\nvyššej právnej sily alebo s medzinárodnými zmluvami, nie súlad medzinárodných zmlúv s ústavou). Len\npre úplnosť dovolací súd zhodne s odvolacím súdom poukazuje na uznesenie ústavného súdu z 19.\njanuára 2012 sp. zn. IV. ÚS 27/2012, v ktorom sa ústavný súd vyjadril v prospech prezumpcie ústavnosti\nZákladnej zmluvy, keďže jej súlad s ústavou by mohol byť predmetom skúmania iba v konaní podľa čl.\n125a ústavy.\n41. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 v spojení\ns § 262 ods. 1 CSP v súlade so zásadou úspechu strán v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP), v\nzmysle ktorej úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti neúspešnému\nžalobcovi.\n42. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "26CoPr/5/2024", "guid": "e887f202-1998-481d-ada0-7422d51f46b2:066ce256-bd51-489b-8322-2c6b4ad3e83a", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f6675e69-bb86-43f5-81d3-6bfd7b724db9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.8.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2022 z 25. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-25", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.8.2022.1"}, {"guid": "ussr:0c3685ee-d92d-4f4c-acd5-f622b9d3d9d8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.477.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 477/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 477/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.477.2018.1"}, {"guid": "ussr:a8c72825-e6f6-4d4f-80b1-c73abac6c271", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.230.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 230/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 230/2018 z 22. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.230.2018.1"}, {"guid": "ussr:f5655051-e917-47cf-8f26-d2a6ba96cb29", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2012 z 19. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-19", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5655051-e917-47cf-8f26-d2a6ba96cb29"}, {"guid": "ussr:66782ff6-5c39-481a-b719-46e7764b71bc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 321/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 321/2011 z 27. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:66782ff6-5c39-481a-b719-46e7764b71bc"}, {"guid": "ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 350/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 1002, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:3e50b1fb-40b6-48fc-922d-33e8e0396258", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 292/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 292/04 z 7. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-07", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e50b1fb-40b6-48fc-922d-33e8e0396258"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:563c6c41-7704-487d-bb58-d74603f6d666", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 64/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 64/00 z 31. 1. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-01-31", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:563c6c41-7704-487d-bb58-d74603f6d666"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "8298efe0-ab80-47da-a0ce-f4dee81cb1c7:8f5ab06b-7aaf-4b31-9d47-3fa8c2331250", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:2316207506.1", "spisova_znacka": "9Cdo/265/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/265/2021 z 17. 8. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-08-17", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:2316207506.1"}, {"guid": "ee959727-0783-4608-95c8-bf65053e1cb6:cbb8f716-035a-4a6e-84cc-4a2a11641d2b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:6615209928.1", "spisova_znacka": "9Cdo/248/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/248/2021 z 30. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:6615209928.1"}, {"guid": "29c34b14-79ed-4e9c-a92c-530a220b6c61:fd480f14-d241-40a6-974c-b76b94e1630b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8816202965.1", "spisova_znacka": "9Cdo/69/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/69/2021 z 27. 10. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-10-27", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8816202965.1"}, {"guid": "b63d8abc-e504-4cb0-a703-ed8714ac247a:136b947f-1d88-4a50-bfc7-fadf48d5f357", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1316217406.1", "spisova_znacka": "10CoPr/5/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoPr/5/2018 z 18. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-07-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1316217406.1"}], "citovane_v": [{"guid": "14ac3f3b-1da0-4ddf-8bfa-67934f8edbec:25643d51-b3a3-4f21-a081-ae7afd5b9278", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200644.2", "spisova_znacka": "BA-6S/106/2020", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/106/2020 z 24. 2. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-02-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200644.2"}]}