{"guid": "ca71f3cf-5e29-4921-92e2-013f60bb67e1:cd77cdb9-a0ef-4ea6-9691-8d5306438998", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1518201570.1", "spisova_znacka": "9CdoR/14/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoR/14/2025 z 27. 1. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2026, sp. zn. 9CdoR/14/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:1518201570.1", "identifikacne_cislo": "1518201570", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "sudca_id": 75, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martin-holic-75", "datum_vydania": "2026-01-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Starostlivosť o maloletých"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "nazov": "§ 421 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-181", "nazov": "§ 181 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-181", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-181"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-383", "nazov": "§ 383 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-383", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-383"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-24.odsek-5", "nazov": "§ 24 ods. 5 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-24.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-43.odsek-1", "nazov": "§ 43 ods. 1 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-43.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-43"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-49", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-181", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-383", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-24", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-43"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cd77cdb9-a0ef-4ea6-9691-8d5306438998", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1518201570.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1518201570.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1518201570.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9CdoR/14/2025\n1518201570\n27. 01. 2026\nJUDr. Martin Holič\nECLI:SK:NSSR:2026:1518201570.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloletú I. O., narodenú XX. T. XXXX, bytom\nako matka, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava,\nVazovova 7/A, dieťa matky O.. L. O., narodenej XX. M. XXXX, N., U. XX, zastúpenej Mgr. Alicou\nMendlovou, advokátkou, Bratislava, Koreničova 2, a otca O.. O. O., narodeného XX. P. XXXX, N., G.\nXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou AK LITVÁKOVÁ A SPOL., s. r. o., Bratislava, Sliačska 1/\nA, IČO: 50 150 715, o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, vedenom na Mestskom súde\nBratislava II pod sp. zn. B3-38P/107/2018, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z\n30. júna 2025 sp. zn. 12CoP/76/2025 v spojení s opravným uznesením z 1. decembra 2025 sp. zn.\n12CoP/76/2025, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom, v poradí druhým, č. k.\nB3-38P/107/2018-873 zo 6. marca 2025 zveril maloletú I. O. do osobnej starostlivosti matke (výrok I.),\nvyslovil, že obaja rodičia sú oprávnení maloletú zastupovať a spravovať jej majetok (výrok II.), otcovi\nuložil povinnosť prispievať na výživu maloletej I. O. výživným vo výške 350 eur mesačne počnúc dňom\n1. 9. 2023, ktorú sumu je otec povinný zasielať k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci vopred (výrok\nIII.), otcovi uložil povinnosť zaplatiť zročné výživné na maloletú I. O. za obdobie od 1. 9. 2023 do 28.\n2. 2025 v sume 1 550 eur naraz k rukám matky v lehote do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti\nrozhodnutia (výrok IV.), upravil styk otca s maloletou I. O. spôsobom uvedeným vo výroku V. a žiadnemu\nz účastníkov konania nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok VI.).\n1.1. Rozhodol tak s poukazom na ustanovenia § 36 ods. 1, § 24 ods. 2 a 3, § 25 ods. 1 a 2, § 62 ods. 1\naž 6, § 63 ods. 1 až 3, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1 a § 31 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“). Dospel k záveru, že v najlepšom\nzáujme maloletej je jej zverenie do výlučnej osobnej starostlivosti matky. Obaja rodičia mali vytvorené\nvhodné podmienky vykonávať riadnu starostlivosť o maloletú. V konaní bolo preukázané, že maloletá\nmá dobrý vzťah s obomi rodičmi a neexistujú závažné prekážky v starostlivosti o maloletú na strane ani\njedného z rodičov. Obaja rodičia (každý v inom rozsahu) však vystavovali maloletú počas prebiehajúceho\nkonania konfliktu lojality. Súd sa stotožnil s konštatovaním súdneho znalca A.. V. N., že rodičia nie\nsú schopní sa po rozchode dohodnúť v otázke starostlivosti o maloletú. Za podstatné pri rozhodovaní\npovažoval, že maloletá si stabilitu domova spája s osobou matky a striedavú osobnú starostlivosť\njednoznačne odmietla. Po poučení súdom o obsahu striedavej osobnej starostlivosti maloletá dôvody\nsvojho postoja jasne definovala, pričom súviseli predovšetkým s osobnosťou otca a jeho správaním.\nOtec maloletej síce deklaroval, že maloletú počúva a snaží sa rešpektovať jej želania, avšak napriek\nopakovaným upozorneniam súdu a žiadostiam maloletej každé jej vyjadrenie, ktoré nekorešpondovalo\n\ns jeho návrhmi, označil ako manipuláciu zo strany matky a maloletú následne s týmito jej vyjadreniami\nkonfrontoval. Súd neustálil ani jednu situáciu, kedy by otec skutočne rešpektoval želanie maloletej a\nustúpil zo svojich požiadaviek.\n1.2. Manipulácia matkou tak, ako sa ju otec snažil v priebehu konania prezentovať, nebola vykonaným\ndokazovaním preukázaná. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal aj na vyjadrenie znalca, že\nobaja rodičia v priebehu konania vplývali na maloletú, i keď nešlo o vedomú, úmyselnú manipuláciu s\ncieľom narušiť vzťah maloletej s druhým rodičom. To, že maloletá odmieta striedavú osobnú starostlivosť,\nnebolo možné bez ďalšieho pripísať negatívnemu ovplyvňovaniu či manipulácii zo strany matky. Maloletá\nmá otca rada a chce s ním tráviť čas, jej súčasná potreba realizácie kontaktu s otcom však reflektuje\njej aktuálne prežívanie, kedy sa komfortnejšie cíti u matky, u ktorej je zastabilizovaná a s ktorou si\nviac rozumie. Súd prvej inštancie zdôraznil, že podmienkou pre určenie striedavej osobnej starostlivosti\no dieťa je aj schopnosť rodičov vzájomne komunikovať, ktorá v tomto prípade nebola splnená. Bolo\npreukázané, že rodičia komunikujú vzájomne len formou SMS správ, pričom matka informuje otca o\nmaloletej, kým otec informuje matku o maloletej len sporadicky. K námietkam otca voči znaleckému\nposudku súd prvej inštancie uviedol, že súdny znalec sa nemôže vyjadriť k právnemu posúdeniu\nstarostlivosti o maloletú. Odhliadnuc od záveru znalca o odporúčanom modeli osobnej starostlivosti\no maloletú súd považoval znalcom použité metódy vyšetrenia maloletej za prijateľné a jeho závery a\nformulácie za súladné s ostatnými vykonanými dôkazmi.\n1.3. Vo vzťahu k zastupovaniu maloletej a správe jej majetku súd prvej inštancie prihliadol na súhlasné\nstanovisko všetkých účastníkov konania, pričom nezistil, že by niektorý z rodičov bol pozbavený výkonu\nrodičovských práv a povinností k maloletej, alebo že by bol pozbavený či obmedzený v spôsobilosti na\nprávne úkony.\n1.4. Styk otca s maloletou upravil súd prvej inštancie v širokom rozsahu s poukazom na to, že ide o právo\nrodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti. Súd prihliadol na žiadosť otca, aby styk\ns ním bol upravený s ohľadom na jeho rozdrobenosť. Styk počas sviatkov a prázdnin súd rovnomerne\nrozdelil medzi oboch rodičov. Mal za to, že 14-dňový styk otca s maloletou vytvorí model, pri ktorom otec\nstrávi s maloletou dostatočný čas na to, aby mohol upevniť vzťah s ňou a tým sa aktívne zúčastňovať\nna výchove svojej maloletej dcéry. Zdôraznil, že maloletá potrebuje aj čas, kedy je osamote a realizuje\naktivity výlučne sama bez rodičov. To si však rodičia neuvedomujú a skutočnosť, že nemajú trávenie\nčasu s dieťaťom striktne vymedzené v rozsahu zodpovedajúcom časovému intervalu druhého rodiča,\npovažujú za obmedzenie svojich rodičovských práv, čo však nie je pravda.\n1.5. Vo vzťahu k určenému výživnému súd prvej inštancie posudzoval návrh matky, ktorá navrhovala\nvýživné v sume 250 eur mesačne a od 1. septembra 2023 v sume 350 eur mesačne z dôvodu nástupu\nmaloletej na strednú školu a vzniku zvýšených výdavkov s tým súvisiacich. Súd považoval matkou\npredložený rozpis priemerných mesačných nákladov na výživu a výchovu maloletej za primeraný,\nzodpovedajúci nákladom na potreby maloletej v jej veku a zárobkovým a majetkovým možnostiam otca.\nPriemerné mesačné výdavky na maloletú určil na sumu 946,64 eura. Pri určení výživného súd vychádzal\nz Metodiky pri určovaní výživného, v zmysle ktorej by výživné na maloletú v jej veku malo predstavovať\n22 % z príjmu otca. Súd však určil výživné v nižšej sume z dôvodu, že prihliadol na otcom deklarované\nvýdavky na maloletú pozostávajúce z mesačne zasielanej sumy výživného 250 eur k rukám matky a\ntiež sume vreckového pre maloletú (15 eur mesačne), ako aj zakúpené darčeky a iné výdavky hradené\notcom, ako napríklad športovú výstroj, korčule, bežecký pás. Ďalej súd prihliadol aj na čas, kedy sa o\nmaloletú stará otec a má s tým spojené výdavky. Zohľadnil tiež výdavky na záujmovú činnosť maloletej,\nkeďže vo vzťahu k tejto položke dochádzalo medzi rodičmi ku konfliktom a duplicitným platbám, preto\nich zahrnul do sumy určeného výživného. Vzhľadom k tomu, že otec počas konania hradil výživné na\nzáklade neodkladného opatrenia v sume 150 eur mesačne, súd určil zročné výživné zo strany otca a\nuložil mu povinnosť uhradiť ho naraz v zmysle žiadosti matky s poukazom na jeho zárobkové a majetkové\npomery, ktoré mu to umožňujú.\n1.6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný\nmimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CMP“).\n2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na základe odvolania otca rozsudkom z 30. júna 2025\nsp. zn. 12CoP/76/2025 v spojení s opravným uznesením z 1. decembra 2025 sp. zn. 12CoP/76/2025\n\nrozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil vo výrokoch I., III., IV., V. a VI. ako vecne správne (§ 387 ods.\n1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“); vyslovil, že žiaden z účastníkov\nnemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 CSP, § 52 CMP).\n2.1. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré považoval za vecne správne a\nsúladné s najlepším záujmom maloletej. Za základnú podmienku pre nariadenie striedavej starostlivosti\no dieťa označil schopnosť rodičov vzájomne sa dohodnúť na výchove a starostlivosti o dieťa, kedy je\npre potreby dieťaťa nevyhnutná funkčná komunikácia a spolupráca medzi rodičmi, čo v prejednávanom\nprípade chýbalo. Komunikáciu medzi rodičmi nepreukazovala otcom predložená vzorka e-mailov, keďže\nišlo o sporadickú komunikáciu (trikrát v roku 2022, dvakrát v roku 2024), pričom ani emaily za rok 2025\nnepreukazujú konštruktívnu komunikáciu rodičov. Za nedôvodnú považoval námietku otca, že nebol\nsúdom prvej inštancie vypočutý k zmenenému návrhu ohľadne modelu striedavej starostlivosti, pretože\notec bol na pojednávaní dňa 6. marca 2025 prítomný a mal možnosť sa k veci vyjadriť. Odvolací súd\nnesúhlasil ani s námietkami otca, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Podľa\nodvolacieho súdu sa otec snaží vyjadrenia maloletej účelovo vysvetliť vo svoj prospech inak, než v\ncelom kontexte zrejmého názoru dieťaťa, teda negatívneho postoja k striedavej osobnej starostlivosti,\na to nielen v súvislosti s týždňovými intervalmi. Zmenený návrh modelu predložený otcom nepovažoval\nodvolací súd za súladný s názorom maloletej. Maloletá pred súdom prvej inštancie aj pred kolíznym\nopatrovníkom jasne formulovala svoj názor na striedavú starostlivosť, ktorú odmietla a chcela zachovať\naktuálny stav.\n2.2. Rozsah upraveného styku otca s maloletou označil odvolací súd za správny pre zachovanie\npozitívneho citového vzťahu otca s maloletou. K odvolacím námietkami ďalej uviedol, že nielen samotný\nznalecký posudok, ale aj ostatné dôkazy poskytli súdu prvej inštancie dostatočný skutkový podklad\npre rozhodnutie o zverení maloletej. Otázka osobnostných predpokladov rodičov na výchovu maloletej,\nvzťahu maloletej k rodičom, je otázkou odbornou, na ktorú odpovedal znalec a jeho odpoveď súd\nprvej inštancie spolu s ostatnými dôkazmi vyhodnotil. Mal za to, že súd prvej inštancie v rámci\nzisťovania skutočného stavu veci (§ 35 CMP) postupoval v súlade so základnými princípmi civilného\nmimosporového konania, a to v súlade s vyšetrovacím princípom, princípom oficiality, ako aj v súlade\ns princípom rovnosti účastníkov, najmä vo vzťahu k maloletému dieťaťu (čl. 4, čl. 5 a čl. 6 Základných\nprincípov CMP). Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, najmä (ale nielen) na základe záverov\nznaleckého posudku č. 7/2020, vypracovaného znalcom z odboru psychológia, klinická psychológia\ndetí a dospelých, ako aj na základe prejaveného názoru maloletej v konaní, ktorému venoval náležitú\npozornosť s prihliadnutím na jej vek a rozumovú vyspelosť (§ 38 CMP, § 43 ods. 1 zákona o rodine\nv súlade s čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa), pritom hodnotiac výsledky dokazovania cez prizmu\nnajlepšieho záujmu dieťaťa dospel k záveru, že v záujme dieťaťa je zverenie do osobnej starostlivosti\nmatky.\n2.3. K namietaným pochybeniam súdu prvej inštancie v súvislosti s predbežným právnym posúdením\nveci odvolací súd uviedol, že predbežné posúdenie nie je pre súd záväzné a naviac prvé rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie bolo zrušené. Ak súd opätovne po doplnení dokazovania dospel k rovnakému\nprávnemu názoru o zverení maloletej matke a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, nedošlo tým k\nporušeniu procesných práv otca. Za nesprávny postup odvolací súd nepovažoval, ak súd prvej inštancie\ncitoval tie isté časti odôvodnenia ako v prvom zrušenom rozhodnutí, keďže jeho zistenia vyplývali z\nvykonaného dokazovania a nešlo o nesprávne závery súdu. Tvrdenia otca o manipulácii maloletej\nzo strany matky označil odvolací súd za subjektívne vnímanie otca, keďže dokazovaním takáto\nmanipulácia nebola preukázaná. K námietkam voči záveru súdu prvej inštancie ohľadom nedostatku\nkomunikácie medzi rodičmi odvolací súd uviedol, že otec mal možnosť preukazovať komunikáciu s\nmatkou v širšom rozsahu v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie. Otcom predložená\nvzorka e-mailov a SMS správ v rámci odvolacieho konania nespochybnila záver súdu prvej inštancie o\nsporadickej komunikácii medzi rodičmi a nie je dôkazom schopnosti rodičov spolupracovať, ako jedného\nz predpokladov striedavej osobnej starostlivosti.\n2.4. Odvolacie námietky otca týkajúce sa určenej vyživovacej povinnosti odvolací súd považoval za\nirelevantné. Konštatoval, že otec v skutočnosti výšku vyživovacej povinnosti určenú mu súdom prvej\ninštancie nespochybňoval. Dodal, že odôvodnené potreby dieťaťa nie sú jediným kritériom pre určovanie\nvýživného, pretože medzi tieto kritériá patria aj zárobkové možnosti a schopnosti povinného rodiča a\nprávo dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, preto ak otcov príjem zodpovedá výživnému\n\ntak, ako stanovil súd prvej inštancie (i keď v menšom rozsahu bez ohľadu na odporúčací charakter\nMetodiky Ministerstva spravodlivosti SR pri určovaní výživného), ani prípadné presné zdokladovanie\nkaždého výdavku na maloletú zo strany matky nespochybňuje schopnosť otca podieľať sa na výžive\ndieťaťa sumou 350 eur mesačne.\n2.5. Výrok súdu prvej inštancie o úprave styku otca s maloletou otec napadol odvolaním a nemal k nemu\nvýhrady, pričom odvolací súd ho považoval za správny a súladný so záujmom maloletej, preto aj tento\nvýrok potvrdil.\n3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal otec maloletej (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie,\nktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. e), f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP.\n3.1. Vadu v zmysle § 420 písm. e) CSP dovolateľ videl vo vyjadrení sudkyne súdu prvej inštancie\nna pojednávaní dňa 14. januára 2025, kde uviedla ,,Čo sa týka zverenia, tak mne sa odôvodnenie\ntoho rozhodnutia prvostupňového páčilo, som s ním celkom stotožnená.“ Týmto výrokom sudkyňa\npredčasne prejavila svoj názor na meritum veci a jasne sa stotožnila s predošlým rozhodnutím, ktoré\nbolo zrušené odvolacím súdom pre arbitrárnosť a nedostatok dôvodov. Odvolací súd v napadnutom\nrozhodnutí nesprávne bagatelizoval závažnosť uvedeného prejavu sudkyne, keď uviedol, že predbežné\nprávne posúdenie nie je pre súd záväzné, pričom nijako nevyhodnotil, na základe čoho sa konajúca\nsudkyňa súdu prvej inštancie stotožnila so zrušeným rozhodnutím. Dovolateľ trval na tom, že rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie bolo založené na predsudku alebo zaujatosti.\n3.2. K vade v zmysle § 420 písm. f) CSP malo dôjsť podľa dovolateľa tým, že odvolací súd sa odchýlil\nod skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, pričom dokazovanie nezopakoval a nenariadil\npojednávanie v rozpore s § 383, § 384 a § 385 CSP. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie\nuviedol, že matka dňa 3. apríla 2024 žiadne podanie súdu do spisu nezaslala. Podľa súdu prvej inštancie\notec naďalej požadoval striedavú starostlivosť v týždenných intervaloch, avšak podľa odvolacieho súdu\notec pred súdom neskôr požadoval striedavú starostlivosť v modeli 2-2-3-2-2-3, ktorá nebola v súlade\ns názorom maloletej. Podľa súdu prvej inštancie sa 16. marca 2024 konal informatívny výsluch rodičov,\navšak podľa odvolacieho súdu sa konalo ešte aj informatívne stretnutie, a to dňa 3. apríla 2024, teda\ndva týždne po informatívnom výsluchu. Súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s jeho opakovaným\nnávrhom na zverenie maloletej do striedavej starostlivosti v modeli 2-2-3-2-2-3 a odvolací súd ex post\nneprípustne túto skutočnosť doplnil do výpočtu skutkových zistení súdu prvej inštancie bez toho, aby vo\nveci nariadil pojednávanie. Odvolací súd tiež oprel svoje rozhodnutie o e-mailovú komunikáciu rodičov\nza rok 2025, založenú v spise pod č. l. 862 bez toho, aby tento dôkaz vykonal a umožnil otcovi vyjadriť\nsa k nemu, pričom súd prvej inštancie tento dôkaz nijako nevyhodnotil. Otec nemal možnosť vyjadriť\nsa ani k dôkazu, ktorý predložil v odvolaní - vzorka e-mailových a SMS správ s matkou, ktoré odvolací\nsúd vyhodnotil bez nariadenia pojednávania. V súvislosti s týmito námietkami dovolateľ poukázal na\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/167/2022.\n3.3. Dovolateľ nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu o nedostatočnej komunikácii medzi rodičmi a\npoukázal na svoje tvrdenia ohľadom komunikácie s matkou počas konania na súde prvej inštancie,\nktoré matka nerozporovala. Zároveň zdôraznil, že v odvolaní predložená vzorka komunikácie sa týkala\nvýlučne zdravotného stavu maloletej, keďže túto jedinú oblasť matka rozporovala. Pokiaľ odvolací súd\npovažoval vzorku komunikácie s matkou za nedostatočnú v jej rozsahu, položil právnu otázku, aký\nobjem komunikácie medzi rodičmi možno objektívne považovať za dostatočný dôkaz o ich schopnosti\nspolupracovať a podľa akých kritérií má súd tento aspekt hodnotiť, keďže k tejto otázke neexistuje\nustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.\n3.4. Ďalej dovolateľ namietal, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie dvoma listinami, ktoré on\npredložil na pojednávaní dňa 6. marca 2025 (vzorka e-mailových správ) o jeho komunikácii s matkou,\npričom tento návrh na dokazovanie neodmietol a ani nezaložil do spisu. Odvolací súd sa s touto\nodvolacou námietkou otca nijako nevysporiadal.\n3.5. Dovolateľ tiež tvrdil, že vyhodnotenie dokazovania súdmi bolo nepresvedčivé a nepreskúmateľné,\nkeď aj v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich\nhodnotil, pričom odvolací súd k jeho námietkam stroho konštatoval, že napadnuté časti vychádzali z\ndokazovania pred súdom prvej inštancie. V tejto časti citoval dovolateľ svoju odvolaciu námietku o\n\ndoslovnom prepise časti prvého rozhodnutia prvoinštančného súdu, ktoré odvolací súd zrušil a vrátil na\nopätovné rozhodnutie súdu prvej inštancie a uložil mu riadne zistiť skutočný stav veci, čo prvoinštančný\nsúd nedodržal. Zároveň odcitoval pasáže z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie.\n3.6. Za nepreskúmateľné označil dovolateľ aj rozhodnutie súdov v časti určenia výživného - náklady\npredložené matkou a náklady predložené otcom. Otec v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa pri\nurčení výživného neriadil právnym názorom odvolacieho súdu a opätovne odôvodnil svoje rozhodnutie\nbez náležitého posúdenia a preukázania vynakladania jednotlivých výdavkov zo strany matky. Odvolací\nsúd túto námietku otca však odmietol ako irelevantnú v rozpore s vlastným právnym názorom vyjadreným\nv predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Súdy sa nijako nevysporiadali s rozpisom\nnákladov predloženým otcom, hoci si ho vyžiadal súd prvej inštancie, čo nielenže spôsobuje nedostatok\nv odôvodnení, ale tým zároveň došlo k porušeniu princípu rovnosti strán v konaní.\n3.7. Súd prvej inštancie ani odvolací súd podľa dovolateľa nijako neodôvodnili, z akých odôvodnených\npotrieb maloletej vychádzali pri určení zročného výživného od 1. septembra 2023, obzvlášť ak\nnehodnotili žiaden dôkaz ani tvrdenie rodičov, ktoré by sa k danému obdobiu viazalo, s výnimkou\nrealizovaného výživného zo strany otca, z ktorého však samo o sebe nie je možné vypočítať výživné\nspätne, čo robí rozsudok súdu prvej inštancie aj rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľnými.\n3.8. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolaní predniesol otec tvrdenie, že matka\nprostredníctvom aplikácie rodičovskej kontroly reguluje čas, ktorý môže maloletá tráviť na mobilnom\ntelefóne v čase, keď je maloletá s otcom, pričom matka na pojednávaní nevysvetlila, prečo odmieta\ndať rovnaký prístup otcovi. Otec taktiež upozornil, že uvedeným konaním matka manipuluje maloletú a\nzasahuje do výchovných kompetencií otca. Súd prvej inštancie ani odvolací súd sa s týmto podstatným\ntvrdením otca nijako nevysporiadali, ani ho nespomenuli v odôvodneniach svojich rozhodnutí.\n3.9. V rámci nesprávneho právneho posúdenia dovolateľ namietal záver súdov o odmietnutí\nstriedavej starostlivosti na základe nefunkčnej, resp. nedostatočne intenzívnej komunikácii rodičov\nako hmotnoprávnej podmienky striedavej starostlivosti. Zákon o rodine totiž neustanovuje, že ideálna\nkomunikácia je predpokladom striedavej starostlivosti. Právne významná je objektívna schopnosť\nkaždého rodiča osobne zabezpečiť starostlivosť o dieťa a zaistiť jeho potreby, nie aktuálna intenzita\nkontaktov medzi nimi. V priebehu konania nebolo preukázané, že by frekvencia komunikácie medzi\nrodičmi ovplyvňovala schopnosť rodičov zabezpečiť riadnu starostlivosť o maloletú. Súdy sa nezaoberali\ntým, či jasne určený režim striedania neumožňuje výkon rodičovských práv a povinností bez nutnosti\nnadmernej interakcie medzi rodičmi.\n3.10. Dovolateľ namietal aj nesprávny právny záver súdov, ktoré odmietavé vyjadrenie maloletej k\nstriedavej starostlivosti vyhodnotili ako prekážku striedavej starostlivosti, hoci ide len o jedno z kritérií,\nktoré je potrebné zvážiť v kontexte najlepšieho záujmu dieťaťa. Najlepší záujem dieťaťa nemusí\nbyť totožný s názorom dieťaťa. Argument, že matka je pre maloletú ,,ženský vzor“, nemôže byť\ndôvodom pre vylúčenie otca z rovnocennej osobnej starostlivosti a ani prekážkou striedavej osobnej\nstarostlivosti. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že otec má vytvorené vhodné podmienky pre výkon\nosobnej starostlivosti. Poukázal tiež na záver znalca, ktorý určenie striedavej starostlivosti označil ako\nopodstatnené. Dovolateľ zotrval na názore, že striedavá starostlivosť je v najlepšom záujme maloletej,\npričom súdy rozhodli vo veci nesprávne bez komplexného zohľadnenia všetkých relevantných okolností.\n4. Matka s podaným dovolaním nesúhlasila, napadnuté rozhodnutie považovala za vecne správne,\ndostatočne odôvodnené a v súlade s vykonaným dokazovaním, pričom otcovi neboli odňaté žiadne\nprocesné práva. Tvrdila, že dovolanie nie je spísané a podpísané advokátom, keďže z obsahu udeleného\nplnomocenstva nevyplýva výslovné oprávnenie advokáta na zastupovanie otca v dovolacom konaní.\nVo vzťahu k výživnému uviedla, že súd môže zohľadniť aj odhadnuté štandardné náklady na dieťa\npodľa jeho veku bez potreby konkrétneho dokazovania. Dovolateľom formulované otázky podľa jej\nnázoru nespĺňajú predpoklady na založenie dovolacieho prieskumu. Navrhla dovolanie odmietnuť ako\nneprípustné alebo ho zamietnuť ako nedôvodné a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.\n5. Kolízny opatrovník sa k podanému dovolaniu nevyjadril.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd príslušný\nna rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods.\n\n1 CSP) účastník konania, v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),\nbez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané\nnáležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie otca\nnie je prípustné a je potrebné ho odmietnuť.\n7. K námietke matky, že dovolateľ nie je zastúpený v dovolacom konaní kvalifikovaným právnym\nzástupcom v súlade s § 429 CSP, dovolací súd uvádza, že dovolateľ doručil súdu prvej inštancie dňa 22.\noktóbra 2025 plnú moc udelenú 9. septembra 2025 advokátskej kancelárii AK LITVÁKOVÁ a SPOL.,\ns.r.o., výslovne na dovolacie konanie a všetky právne úkony súvisiace s dovolacím konaním vo veci\nvedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 12CoP/76/2025. Procesná podmienka povinného\nprávneho zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní a spísania dovolania kvalifikovaným právnym\nzástupcom, vrátane preukázania riadneho splnomocnenia, tak bola splnená. Dovolací súd preto pristúpil\nk preskúmaniu procesnej prípustnosti podaného dovolania.\n8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí\nbyť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania,\nktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného\nrozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší\nsúd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu\ntoho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,\nďalej aj „ústavný súd“, sp. zn. II. ÚS 172/03).\n9. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového\nporiadku, ak tento zákon neustanovuje inak.\n10. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.\n11. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach\n§ 420 a § 421 CSP.\n12. V prvom rade bolo potrebné preskúmať prípustnosť dovolania, ktorú dovolateľ odvodzoval z\nustanovenia § 420 písm. e) CSP, v zmysle ktorého ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený\nsudca alebo nesprávne obsadený súd.\n13. Podľa § 49 ods. 1 a 3 CSP je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom\nna jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať\nodôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré\nspočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.\n14. Otázku, či mal byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, je dovolací súd\noprávnený posúdiť samostatne, nezávisle od (ne)existencie rozhodnutia nadriadeného súdu (R\n59/1997). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z ústavnej zásady,\npodľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, treba trvať na tom, že vylúčiť sudcu\nz prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných\ndôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo.\nDovolateľ za takýto dôvod pre vylúčenie sudkyne súdu prvej inštancie (Mestského súdu Bratislava II)\noznačil jej vyjadrenie z pojednávania, na ktorom uviedla, že vo vzťahu k zvereniu maloletej sa jej páčilo\nodôvodnenie predchádzajúceho, odvolacím súdom zrušeného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pred\nzmenou súdnej sústavy išlo o Okresný súd Bratislava III) a je s ním stotožnená. Týmto výrokom podľa\nnázoru dovolateľa sudkyňa predčasne prejavila svoj názor na meritum veci a jasne sa stotožnila s\npredošlým rozhodnutím, ktoré bolo zrušené odvolacím súdom pre arbitrárnosť a nedostatok dôvodov. V\ndôsledku toho bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie založené na predsudku alebo zaujatosti.\n15. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil žiadne také dôvody, ktoré by spochybňovali nestrannosť a\nnezaujatosť vo veci konajúcej sudkyne súdu prvej inštancie. Dovolateľom namietané vyjadrenie sudkyne\n\nbez ďalšieho nebolo spôsobilé založiť záver o jej zaujatosti v zmysle § 49 ods. 1 CSP. Za dôvod\nna vylúčenie sudcu sa nepovažuje spôsob, akým sudca hodnotí dôkazy alebo právne posúdi otázky\nrelevantné pre rozhodnutie. Je úplne bežné, ak súd prvej inštancie po zrušení svojho rozhodnutia\na po doplnení dokazovania či odstránení iných procesných nedostatkov vytýkaných mu odvolacím\nsúdom, dospeje k rovnakým právnym záverom ako v prvom zrušenom rozhodnutí. Samotné zrušujúce\nrozhodnutie odvolacieho súdu nie je rozhodnutím konečným a nemusí byť ani vyjadrením konečného\nprávneho záveru pre následne pokračovanie v konaní. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k\nzáveru, že súd prvej inštancie napravil procesné pochybenia, ktoré mu vytkol v predchádzajúcom\nzrušujúcom rozhodnutí, doplnil riadne skutočný stav veci a svoje rozhodnutie v tomto smere aj riadne\nodôvodnil. Dovolací súd sa stotožňuje s vyjadrením odvolacieho súdu k tejto námietke otca, že pokiaľ\nsúd prvej inštancie po doplnení dokazovania dospel k rovnakému právnemu názoru o zverení maloletej\ndo starostlivosti matky a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, vyjadrenie sudkyne tak, ako ho odcitoval\notec, nemohlo založiť pochybnosť o jej nestrannosti a nezávislosti, ani nemalo za následok porušenie\npráva na spravodlivý proces (bod 42 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu). Za prejav zaujatosti\nnie je možné považovať to, ak sudca vyjadrí svoj názor na meritum veci (a to bez ohľadu na jeho prípadnú\nzmenu v konečnom rozhodnutí vo veci samej, či dokonca na jeho nesprávnosť zistenú následne v\nodvolacom či dovolacom konaní), keďže túto možnosť, ba dokonca povinnosť má danú ustanovením §\n181 ods. 2 CSP (povinnosť uviesť predbežné právne posúdenie veci) a tiež preto, že súd až v samotnom\nrozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa § 181 ods. 2 CSP, vyjadruje svoj definitívny právny\nnázor týkajúci sa konkrétnej veci (porovnaj napr. IV. ÚS 16/2012, II. ÚS 366/2018, 5Cdo/211/2013,\n3Cdo/3/2016, 7Cdo/279/2021, 5Cdo/181/2022). Vyjadrenie sudkyne neobsahovalo žiadne subjektívne\nprvky, ktoré by vzbudzovali pochybnosť o jej nezaujatosti v konaní, pričom ani sám dovolateľ iné okolnosti\nv spojení s jej vyjadrením nenamietal. Dovolateľ mal možnosť namietať nesprávnosť jej právneho názoru\nna vec, čo aj v podobe odvolania ako aj dovolania urobil.\n16. Dovolací súd uzatvára, že so zreteľom na obsah námietky dovolateľa nebola naplnená podstata\ndovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. e) CSP.\n17. Dovolateľ tiež tvrdil existenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je\ndovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,\nak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n18. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je\nvýlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto\nskúmal, či v konaní došlo k dovolateľom namietanej vade zmätočnosti.\n19. Z obsahu dovolacích námietok vyplýva, že dovolateľ spochybňuje predovšetkým správnosť zistenia\nskutočného stavu veci, vyhodnotenie dokazovania súdmi nižších inštancií a z toho plynúce skutkové\nzávery, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdov o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky.\n20. Dovolací súd preto považuje za potrebné zdôrazniť, že síce nie je viazaný rozsahom dovolania vo\nveciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu (§ 77 CMP), je však viazaný dovolacími dôvodmi\na tiež skutkovými zisteniami odvolacieho súdu (§ 440 a § 442 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP).\n21. Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri\nustálení skutkového resp. skutočného stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať\nnové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových\nzistení, ani prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho\nsúdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno\núspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu\nnimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd má len možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie\nje postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,\nporušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery\nnie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva\nna spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)\nCSP. Dovolací súd takúto vadu v posudzovanej veci nezistil.\n\n22. Dovolací súd nezistil dovolateľom tvrdený nesúlad medzi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie\na skutkovými závermi, na ktorých bolo založené rozhodnutie odvolacieho súdu. Z bodu 48 a 59\nodôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie posudzoval návrh otca,\nktorým žiadal o zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti v modeli 2-2-3 (resp. 2-2-3-2-2-3).\nV bode 48 súd prvej inštancie výslovne odkázal na písomné podanie otca z 21. februára 2025 (č. l.\n834-842 súdneho spisu) a v bode 59 na záverečnú reč právnej zástupkyne otca, ktorá navrhovala\nzverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti rodičov v pomere 2-2-3 (pozri zápisnicu z\npojednávania súdu prvej inštancie č. l. 869 súdneho spisu). I keď v písomnom vyhotovení rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie došlo v bode 59 k zrejmej nesprávnosti v písaní uvedením modelu „2-2-2“ (takýto\nmodel nikdy nebol navrhovaný) namiesto správneho znenia „2-2-3“, táto zjavná pisárska chyba nemení\nnič na tom, že z odôvodnenia súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd tento návrh posudzoval a skutkové\nzistenia a právne závery súdu prvej inštancie sa naň vzťahujú, resp. sledujú najlepší záujem maloletej aj\nvo vzťahu k tomuto otcom navrhovanému modelu. Odvolací súd v bode 37 svojho rozhodnutia reagoval\nna odvolacie námietky otca, uviedol, že maloletá odmieta striedavú osobnú starostlivosť a potvrdil to, k\nčomu dospel už súd prvej inštancie, že ani navrhovaný model 2-2-3 nie je v súlade s najlepším záujmom\nmaloletej. Keďže odvolací súd považoval skutočný stav veci zistený súdom prvej inštancie za správny,\nnebol dôvod pre nariadenie pojednávania v zmysle 383 CSP a rovnako tak nebol dôvod na postup\nodvolacieho súdu ani podľa § 384 ods. 1 CSP či § 68 CMP. Napokon je potrebné dodať, že konanie\nvo veciach starostlivosti súdu o maloletých je konaním, v ktorom súdy nie sú striktne viazané návrhmi\núčastníkov konania (§ 40 a § 65 CMP) a majú možnosť stanoviť vzájomné práva a povinnosti rodičov\naj inak, než bolo vymedzené v návrhoch účastníkov konania.\n23. K námietke dovolateľa týkajúcej sa podania právnej zástupkyne matky doručeného dňa 3. apríla\n2024, dovolací súd zo súdneho spisu zistil, že právna zástupkyňa matky doručila súdu dňa 3. apríla\n2024 podanie s označením „Žiadosť matky o doplnenie a opravu Záznamu z informatívneho stretnutia z\n26.3.2024“ (č. l. 750 súdneho spisu), v ktorom požiadala o opravu záznamu z informatívneho stretnutia.\nIné podanie matky s týmto dátumom a s označením „doplnenie oboznámením sa s názorom maloletej“,\nako je to uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie v bode 42, nie je obsahom spisu. Vzhľadom na\nobsah uvedenej žiadosti matky o doplnenie a opravu záznamu z informatívneho stretnutia, v ktorej\nžiadala o doplnenie záznamu tak, aby v ňom bolo uvedené, že „matka navrhuje súdu dokazovanie\noboznámením sa s názorom maloletej jej výsluchom“, je zrejmé, že súd prvej inštancie mal v citovanom\nbode 42 odôvodnenia svojho rozsudku na mysli práve žiadosť matky o doplnenie a opravu záznamu\nz informatívneho stretnutia z 26. 3. 2024. Nie je pravda, že by odvolací súd uviedol, že matka dňa\n3. apríla 2024 žiadne podanie súdu do spisu nezaslala. Odvolací súd v skutočnosti len konštatoval\n(v bode 43 odôvodnenia rozsudku), že nešlo o „žiadne podanie matky, ktoré by bolo prehliadnuté zo\nstrany prvoinštančného súdu“. Tvrdenie odvolacieho súdu, že „v uvedený deň (3. 4. 2024) sa konalo\ninformatívne stretnutie rodičov pred súdom prvej inštancie“ (taktiež v bode 43 odôvodnenia napadnutého\nrozsudku) je potrebné považovať len za pisársku chybu, resp. nepresnosť pri formulácii odkazu na\n„uvedený deň“ (pod ktorým mohol mať odvolací súd na mysli aj deň uvedený v žiadosti matky o opravu\nzáznamu z informatívneho stretnutia z 26. 3. 2024) - je zrejmé, že informatívne stretnutie sa konalo 26.\n3. 2024. V záhlaví záznamu z tohto stretnutia súd prvej inštancie takisto nesprávne uviedol dátum 16.\n3. 2024 a tento neskôr prevzal aj do odôvodnenia rozsudku. Uvedené pisárske chyby v odôvodneniach\nrozsudkov oboch súdov sa však týkajú len dátumu, kedy bol vykonaný procesný úkon súdu, prípadne\nžiadosti matky o opravu záznamu z tohto úkonu, ktorej nebolo vyhovené (k tomu pozri nižšie), čo\nnijakým spôsobom neporušuje procesné práva otca a ani nemá žiaden vplyv na vyhodnocovanie\ndôkazov, ustaľovanie skutočného stavu veci a tvorbu právneho názoru súdov. Tieto pisárske chyby teda\nnepredstavujú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n24. Je pravdou, že žiadosť matky o doplnenie a opravu záznamu z informatívneho stretnutia z 26. 3.\n2024 nebola doručená otcovi. Zo súdneho spisu však vyplýva, že súd prvej inštancie tomuto návrhu\nmatky na opravu záznamu z informatívneho stretnutia nevyhovel. V súdnom spise sa nenachádza žiadne\nrozhodnutie o oprave a ani nedošlo k fyzickej oprave záznamu z informatívneho stretnutia (č. l. 746\nsúdneho spisu). Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie tomuto návrhu matky nevyhovel (bez ohľadu\nna to, či o ňom rozhodoval alebo nie), nebolo nedoručenie tohto podania matky na ujmu procesných\npráv otca. Inými slovami, návrh matky na opravu záznamu z informatívneho stretnutia nemal žiadne\nprocesné následky v konaní pre otca a zistený skutočný stav veci sa tým nijako nezmenil. Nedoručenie\n\ntohto podania matky otcovi tak nepredstavovalo natoľko závažné procesné pochybenie súdu, aby viedlo\nk založeniu vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.\n25. Dovolateľ tvrdil, že súd prvej inštancie nevykonal a nevyhodnotil dôkaz - e-mailovú komunikáciu\nrodičov za rok 2025 a tiež e-mailovú komunikáciu predloženú na pojednávaní dňa 6. marca 2025 týkajúcu\nsa informovania otca o zdravotnom stave maloletej, pričom odvolací súd e-mailovú komunikáciu za rok\n2025 vyhodnotil bez toho, aby vykonal dokazovanie na pojednávaní. Uvedené tvrdenie dovolateľa je\nvšak v rozpore s obsahom spisu, keďže e-mailová komunikácia za rok 2025 bola predložená dovolateľom\nna pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 6. marca 2025 (pozri zápisnicu z pojednávania\nč. l. 865 súdneho spisu) a je založená na č. l. 862 súdneho spisu. Dôkaz bol aj vykonaný jeho\ndoručením účastníkom konania priamo na pojednávaní, kde účastníci mali možnosť sa s jeho obsahom\noboznámiť. Rovnako na tomto pojednávaní otec predložil aj e-mailové správy, ktorými matku informoval\no zdravotnom stave maloletej (str. 4 zápisnice z pojednávania č. l. 867 súdneho spisu), k tomuto dôkazu\nsa vyjadrila aj matka (str. 5 zápisnice z pojednávania č. l. 868 súdneho spisu). Súd prvej inštancie\nnaň prihliadal v súhrne skutkových zistení (bod 58 odôvodnenia rozhodnutia). Preto ak odvolací súd\nvychádzal z e-mailovej komunikácie za rok 2025, je zrejmé, že išlo o dôkaz vykonaný už súdom prvej\ninštancie a založený na č. l. 862 súdneho spisu.\n26. Je možné dať dovolateľovi za pravdu v tom, že tvrdenie odvolacieho súdu, že „ním predložený dôkaz\nv odvolaní o vzorke e-mailových a SMS správ nespochybňuje závery súdu prvej inštancie o sporadickej\nkomunikácii medzi rodičmi a nie je dôkazom schopnosti rodičov spolupracovať“ (bod 44 odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku), hraničí s vyhodnocovaním dôkazu predloženého v odvolacom konaní bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania. Išlo však o taký dôkaz, ktorý nemal potenciál zmeniť celkové\nskutkové a právne závery v prospech otca, teda v tomto prípade v prospech ním navrhovanej striedavej\nosobnej starostlivosti, keďže podstatná pre rozhodnutie nezveriť maloletú do striedavej starostlivosti\nnebola len neschopnosť rodičov spolu konštruktívne komunikovať, ale aj iné zistené skutočnosti, vrátane\nvedomého a logicky zdôvodneného nesúhlasu maloletej s takýmto riešením (k tomu pozri nižšie).\nNamietané „neformálne“ hodnotenie dôkazu predloženého v odvolacom konaní preto možno považovať\nlen za marginálnu poznámku odvolacieho súdu bez skutočného vplyvu na rozhodnutie vo veci. Inak\npovedané, ani prípadné opačné vyhodnotenie tohto dôkazu ako spôsobilého preukázať schopnosť\nrodičov spolupracovať, by v kontexte s inými vykonanými dôkazmi nemohlo viesť k zvereniu maloletej\ndo striedavej osobnej starostlivosti.\n27. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP. Tu\ntreba zdôrazniť, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu vytvára s potvrdzovaným rozhodnutím súdu\nprvej inštancie organickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z\nhľadiska jeho predmetu jeden celok (porov. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku je zrejmé, že odvolací súd za primárne hľadisko svojho rozhodovania považoval kritérium\n„najlepšieho záujmu maloletej“, pričom jeho naplnenie videl rovnako ako súd prvej inštancie v zverení\nmaloletej do osobnej starostlivosti matky za súčasného zachovania styku otca s maloletou v čo najširšom\nmožnom rozsahu. Podľa názoru dovolacieho súdu súd prvej inštancie a odvolací súd skúmali otázku\nnajlepšieho záujmu dieťaťa v celej jej komplexnosti a odôvodnenie ich rozhodnutí je v tomto smere\nvyčerpávajúce, jasné a zrozumiteľné. Súdy vzali do úvahy nielen schopnosť rodičov spolupracovať, ale\nnajmä osobitosti konkrétnej veci zistené dokazovaním, teda aktuálnu životnú situáciu maloletej, jej postoj\nk matke i k otcovi, jej názor na striedavú osobnú starostlivosť, správanie rodičov. Z obsahu odôvodnenia\nrozsudkov oboch súdov niet pochýb o tom, čo viedlo súdy k záveru, že pre maloletú bude v danom čase\nnajlepším práve zverenie do osobnej starostlivosti matky a prečo nie sú dané podmienky pre zverenie\nmaloletej do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Súdy opreli svoje rozhodnutie aj (avšak\nnielen) o názor maloletej, ktorá v čase výsluchu súdom prvej inštancie mala dvanásť rokov. Z jej výsluchu\njednoznačne vyplynulo želanie zachovať existujúci stav, t. j. bývať u matky a jasný bol aj názor, že\nnechce, aby bola zverená do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, a to v nijakom rozsahu\n(zápisnica o výsluchu maloletej č. l. 804 a 805 súdneho spisu, str. 40 odôvodenia rozhodnutia súdu\nprvej inštancie). Súd prvej inštancie súčasne dospel k záveru, že manipulácia maloletej zo strany matky\nnebola preukázaná a tento záver oprel o výsledky znaleckého dokazovania. Súdy dali dôraz na stabilitu\nvýchovného prostredia u matky a tiež na neschopnosť otca rešpektovať postoje a názory maloletej.\n28. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie jasne vyplýva (bod 73, druhý odsek), že maloletá\nvyjadrila odmietnutie striedavej osobnej starostlivosti nielen ako svoj názor či pocit, ale definovala aj\n\njeho dôvody, pričom tieto dôvody súviseli predovšetkým so správaním otca. Z jeho strany opakovane\ndochádzalo ku konfrontácii maloletej s jej vyjadreniami pred orgánom sociálnoprávnej ochrany detí či\nsúdnym znalcom, keď tieto neboli súladné s jeho názormi a očakávaniami. Maloletá deklarovala, že mala\nzáujem sa porozprávať s otcom o jej postoji k starostlivosti, čo sa však nestretlo s pochopením otca,\nskôr s jeho odmietavým stanoviskom. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že takéto zistenie\nznamená nesplnenie jednej z hmotnoprávnych podmienok striedavej osobnej starostlivosti: striedavá\nosobná starostlivosť v danom prípade nie je v najlepšom záujme maloletej a nemožno ju považovať\nza najvhodnejšiu formu starostlivosti o maloletú. Za tohto stavu by ani prípadné prehodnotenie otázky,\nči je komunikáciu medzi rodičmi maloletej možné považovať za dostatočnú a konštruktívnu, neviedlo k\nzvereniu maloletej do striedavej osobnej starostlivosti.\n29. Z obsahu spisu ďalej dovolací súd zistil, že otec mal možnosť na pojednávaní pred súdom prvej\ninštancie vyjadriť sa k celému priebehu súdneho konania, ako aj k vykonanému dokazovaniu, a teda aj k\ndôkazom, ktoré sám predložil. Zo zápisnice z pojednávania zo 6. marca 2025 (č. l. 864 a nasl.) vyplýva,\nže súd prvej inštancie postupoval v súlade s § 182 CSP, pričom dovolateľ sám, ako aj prostredníctvom\nsvojho právneho zástupcu, realizoval svoje procesné práva. Súd prvej inštancie zároveň v bode 57 a\n58 odôvodnenia svojho rozhodnutia zahrnul tieto dôkazy do súhrnu skutkových zistení a vyhodnotil ich\nv bode 73 odôvodnenia. Odvolací súd vychádzal zo stavu zisteného súdom prvej inštancie a vzhľadom\nk tomu, že považoval dôkazy za správne vyhodnotené a skutočný stav za riadne zistený, nebol povinný\ndokazovanie opakovať. Dovolací súd dodáva, že spôsob, akým súdy dôkazy hodnotili, nemôže byť\npredmetom prieskumu v dovolacom konaní. Je však zrejmé, ako už bolo uvedené vyššie, že súdy\nsvoj záver o nesplnenie hmotnoprávnych podmienok striedavej osobnej starostlivosti opreli nielen o\nneschopnosť rodičov vzájomne komunikovať, ale aj o správanie otca, v dôsledku ktorého maloletá\nvyjadrila nesúhlas so zverením do striedavej osobnej starostlivosti rodičov.\n30. Dovolateľ ďalej v dovolaní na viacerých miestach namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu je\nnepreskúmateľné, nepresvedčivé a neodpovedalo na jeho odvolacie námietky.\n31. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (III. ÚS 107/07). Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia\nvšeobecného súdu je najčastejšie daná absenciou súvislosti právnych argumentov a skutkových\nokolností prerokúvaného prípadu, rozporom s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a\nzrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n32. Ako už bolo uvedené vyššie, potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu vytvára s potvrdzovaným\nrozhodnutím súdu prvej inštancie organickú jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z\nhľadiska jeho predmetu jeden celok. V tomto zmysle dovolací súd skúmal nielen samotné rozhodnutie\nodvolacieho súdu, ale aj v ňom odkazované rozhodnutie súdu prvej inštancie. Odôvodnenie rozhodnutia\nodvolacieho súdu, ako aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má podľa názoru dovolacieho\nsúdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovení § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z\nhľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a\nprávnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania.\n33. Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti určenia výživného dovolací súd\nodkazuje na str. 45 a 46 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, kde súd podrobne uviedol\npo jednotlivých položkách, ktoré výdavky na maloletú považoval za dôvodné a preukázané a v akej\nvýške, a tiež na body 28, 41, 45, 53, 54, 56, 58 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, v\nktorom sú uvedené jednotlivé dôkazné prostriedky týkajúce sa výdavkov oboch rodičov na maloletú,\nktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu, ako aj skutkové zistenia súdu v tomto smere. Zároveň\nna str. 46 odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že pri určení výšky výživného a priemerných\nmesačných nákladov na výchovu a výživu maloletej vychádzal aj z Metodiky Ministerstva spravodlivosti\nSR pri určovaní výživného. Súd prvej inštancie sa v rozhodnutí neuspokojil len s rozpisom výdavkov\nna maloletú zo strany matky, ako to tvrdí dovolateľ, čomu zodpovedá aj suma 946,64 eura, ktorú súd\npovažoval za primeranú odôvodneným potrebám maloletej, hoci matka vo svojom návrhu túto sumu\n\nurčila na 970,64 eura. Súd sa zaoberal aj rozpisom nákladov otca na maloletú a jeho námietkami voči\nnákladom deklarovaným matkou (body 45, 47 a 54, 58 a str. 46, 47, 48 odôvodnenia rozhodnutia súdu\nprvej inštancie), pričom sa zameral na sporné položky. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že\npoložka lyžiarsky výcvik nebola započítaná do výdavkov na maloletú a tiež že súd prihliadol na otcom\ndeklarované výdavky na maloletú (vymedzenie položiek deklarovaných otcom, ktoré súd zohľadnil, je\nna str. 46 rozsudku súdu prvej inštancie). Osobitne súd riešil otázku nákladov na záujmovú činnosť\nmaloletej (str. 46-47). Je len prirodzené, že súd prvej inštancie vzhľadom na skutočnosť, že maloletá\nbola v osobnej starostlivosti matky, vzal za základ výdavky, ktoré deklarovala matka a korigoval ich\nvo vzťahu k tým, ktoré deklaroval otec a ktoré namietal. V zásade pri určení odôvodnených potrieb\nmaloletých nie je možné dokazovať detailne každú jednu položku, ako napríklad sumu stravného, či\nsumu na kozmetické potreby, školské potreby, súd však musí zhodnotiť, či rodičom deklarovaná suma je\nprimeraná. Dovolací súd má za to, že súd prvej inštancie túto úlohu splnil, jeho rozhodnutie je podložené\ndôkazmi a je z neho zrejmé, ktoré potreby maloletej a v akej výške považoval za primerané. Výšku\nsúdmi priznaného výživného považuje aj dovolací súd za primeranú skutkovým zisteniam súdov. Na\npojednávaní dňa 6. marca 2025 matka podala vysvetlenie k námietkam otca voči jednotlivým položkám\nnákladov na maloletú, ktoré otec následne nerozporoval.\n34. K námietke nepreskúmateľnosti výživného od 1. septembra 2023 dovolací súd opäť odkazuje na str.\n46 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, z ktorého je zrejmé, že dôvodom zvýšenia výživného\nod 1. septembra 2023 bola podstatná zmena okolností na strane maloletej spočívajúca v nástupe na\ngymnázium, ktorá skutočnosť bola nesporná. Súčasne súd zohľadnil, že náklady na maloletú stúpli aj v\ndôsledku jej veku. Súd pritom vychádzal z aktualizovaných mesačných nákladov na maloletú (str. 45-46\njeho odôvodnenia). Tvrdenie otca, že súdy nehodnotili žiaden dôkaz ani tvrdenie rodičov z tohto obdobia,\nje teda v rozpore s obsahom spisu a aj obsahom rozhodnutia súdu prvej inštancie.\n35. Pokiaľ ide o zročné výživné, neobstojí argument dovolateľa, že súdy pri jeho určení neodôvodnili,\nz akých odôvodnených potrieb maloletej vychádzali. Určenie zročného výživného len nadväzuje na\nurčenie výživného ako takého (tzv. bežné výživné), ktoré - ako bolo uvedené vyššie - súdy dostatočne\nzdôvodnili. Zročné výživné nepredstavuje ďalšiu povinnosť dotknutého rodiča, ktorú by bolo potrebné\nsamostatne odôvodňovať, ale iba výpočet rozdielu medzi určeným bežným výživným a už skutočne\nzaplateným výživným za obdobie do vydania rozhodnutia súdu. Odôvodnenie sa vyžaduje len v prípade,\nak by povinný rodič žiadal o rozloženie zročného výživného na splátky a súd by takejto žiadosti\nnevyhovel. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie uviedol jasný výpočet zročného výživného na\nstr. 48 rozsudku, keď vypočítal určené výživné za obdobie od 1. septembra 2023 do konca mesiaca,\nktorý predchádzal rozhodnutiu súdu (do 28. februára 2025), t. j. za 18 mesiacov (18 x 350 eur = 6300\neur) a od tejto sumy odpočítal otcom maloletej priebežne platené výživné v celkovej sume 4750 eur.\nTak dospel k záveru, že zročné výživné za uvedené obdobie predstavuje 1550 eur. Súd prvej inštancie\nodôvodnil aj nerozloženie zročného výživného na splátky (teda uloženie povinnosti otcovi zaplatiť zročné\nvýživné do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku), keď poukázal na jeho zárobkové a majetkové\npomery, ktoré mu to umožňujú. Takéto odôvodnenie výroku o zročnom výživnom nemožno považovať\nza nedostatočné.\n36. S tvrdením otca o manipulácii maloletej matkou prostredníctvom aplikácie rodičovskej kontroly na\nmobilnom telefóne, sa vysporiadal súd prvej inštancie na str. 44 rozhodnutia a odvolací súd reagoval\nna túto odvolaciu námietku v bode 44 svojho rozhodnutia, keď uviedol, že manipulácia zo strany matky\nnebola dokazovaním zistená. Dovolací súd považuje stanoviská súdov vo vzťahu k tejto námietke za\ndostatočné. Samotné obmedzenie času používania mobilného telefónu prostredníctvom aplikácie na\nrodičovskú kontrolu nemožno považovať za manipuláciu, pokiaľ matka nepoužíva odlišné obmedzenia\nv čase pobytu maloletej u otca než v čase pobytu u nej, čo dovolateľ netvrdil a ani to z vykonaného\ndokazovania nevyplývalo.\n37. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho\nsúdu nevyplýva nedostatočnosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia skutkových či právnych záverov,\nktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne také závery, ktoré by popierali pravidlá formálnej a\nprávnej logiky alebo taká aplikácia ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola\npopretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje\nrozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu\ndovolateľa.\n\n38. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného\nsúdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, že právo na súdnu ochranu nemožno\nstotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade\nso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok.\n39. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že vadu konania v zmysle § 420 písm. e)\na f) CSP nezistil, preto je dovolanie otca v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho\nodmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.\n40. Dovolací súd dodáva, že ani najkvalitnejšie rozhodnutie súdu nemôže zabezpečiť, aby rodičia\npreferovali najlepší záujem dieťaťa pred svojimi predstavami o správnom modeli fungovania starostlivosti\no neho a aby sa aj vzájomne rešpektovali. Trpezlivosť, láskavosť a ochota počúvať a vnímať potreby\ndieťaťa je kľúčom k nemu, ktorý nenahradí žiadne súdne rozhodnutie.\n41. Dovolateľ uplatnil aj dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, pričom\nv dovolaní namietal nesprávny právny záver odvolacieho súdu o nesplnení podmienok striedavej\nstarostlivosti, pokiaľ ide o schopnosť rodičov konštruktívne spolu komunikovať o záležitostiach a\npotrebách maloletej. Uviedol, že zákon o rodine neustanovuje ideálnu komunikáciu rodičov ako\npredpoklad striedavej starostlivosti. Právne významná je objektívna schopnosť každého rodiča osobne\nzabezpečiť starostlivosť o dieťa a zaistiť jeho potreby, nie aktuálna intenzita kontaktov medzi nimi. Súdy\nvšak vyhodnotili frekvenciu komunikácie rodičov ako prekážku striedavej starostlivosti. Položil otázku,\n„aký objem komunikácie medzi rodičmi možno objektívne považovať za dostatočný dôkaz o schopnosti\nspolupracovať a podľa akých kritérií má súd tento aspekt hodnotiť.“ Ďalej namietal aj nesprávny právny\nzáver súdov, ktoré odmietavé vyjadrenie maloletej k striedavej starostlivosti vyhodnotili ako prekážku\nstriedavej starostlivosti, hoci ide len o jedno z kritérií, ktoré je potrebné zvážiť v kontexte najlepšieho\nzáujmu dieťaťa.\n42. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n43. Aby mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu\nz hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť splnené predpoklady\nprípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia\nktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem\niného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným\nv ustanoveniach § 432 až § 435 CSP.\n44. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a), b) alebo c) CSP, by\nmal dovolateľ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací\nsúd, následne vysvetliť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ak taká existuje, a súčasne uviesť, ako by podľa jeho názoru\nmala byť táto otázka správne riešená.\n45. V prejednávanom prípade síce dovolateľ položil otázku v znení: „aký objem komunikácie medzi\nrodičmi možno objektívne považovať za dostatočný dôkaz o schopnosti spolupracovať a podľa akých\nkritérií má súd tento aspekt hodnotiť“, táto otázka však nie je otázkou právnou, ale otázkou skutkovou,\npretože odpoveď na ňu sa týka hodnotenia dôkazov súdom. Záver súdov o neschopnosti rodičov\nkomunikovať a spolupracovať pri starostlivosti o maloletého je vždy výsledkom posúdenia vysoko\nindividuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s\nokolnosťami relevantnými v iných veciach. Z tohto dôvodu nie je možné vytvoriť univerzálne pravidlo,\nktoré by bolo možné aplikovať na každý jeden prípad konania vo veciach maloletých a určiť, aký objem\nkomunikácie je alebo nie je postačujúci pre prijatie záveru súdu o fungujúcej spolupráci medzi rodičmi.\nOkrem toho nielen objem komunikácie, ale aj jej obsah, či iné skutkové okolnosti, ktoré sú v každom\n\nprípade iné, ovplyvňujú konečný záver súdov o tejto otázke. Preto dovolací súd nedokáže dať odpoveď\nna otázku položenú dovolateľom, t. j. nejde o relevantnú právnu otázku tak, ako ju definuje ustanovenie\n§ 421 CSP.\n46. K obom otázkam resp. námietkam dovolateľa (t. j. k otázke, či je komunikácia rodičov hmotnoprávnou\npodmienkou pre zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti a k otázke posudzovania objemu\nči hodnotenia komunikácie rodičov) je potrebné uviesť, že záver súdov o zverení maloletej do osobnej\nstarostlivosti matky nebol založený výlučne na nedostatočnej komunikácii medzi rodičmi, ale išlo len\no jeden z viacerých dôvodov, ktorými súdy vysvetlili, prečo zverili maloletú do starostlivosti matky\n(pozri vyššie, body 27 a 28 tohto odôvodnenia). Rozhodujúcimi faktormi pritom boli vzťah rodičov k\nmaloletej, ich správanie, miera akou matka i otec vystavovali maloletú konfliktu lojality, na základe toho\nformulovaný a zdôvodnený postoj maloletej, ako aj znalecké dokazovanie. Na základe komplexného\nposúdenia všetkých týchto okolností dospeli súdy k záveru, že zverenie do starostlivosti matky je v\nnajlepšom záujme maloletej a takto budú najlepšie zaistené jej potreby. Súdy zdôraznili, že výchovné\nprostredie u matky zabezpečí pre maloletú potrebnú stabilitu a zázemie, avšak zároveň umožní maloletej\nv plnej miere realizovať aj kontakt s otcom. Súd prvej inštancie uviedol, že absolútnu prioritu má pri\nrozhodovaní to, aby dieťa vyrastalo v atmosfére stability, tolerancie a harmónie, aby boli rešpektované\njeho záujmy, pričom mal za to, že tento záujem by striedavá osobná starostlivosť v prejednávanom\nprípade nenaplnila (str. 42 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). Odvolací súd reagoval na\nodvolacie námietky otca, ktorý namietal záver súdu prvej inštancie o nedostatočnej schopnosti rodičov\nvzájomne komunikovať (bod 37 odôvodnenia súdu prvej inštancie), čo však neznamená, že ako jediný\ndôvod pre svoje rozhodnutie vzal práve túto okolnosť.\n47. Vzhľadom k tomu, že nedostatočná či nekonštruktívna komunikácia medzi rodičmi nebola jediným a\nani najdôležitejším dôvodom nezverenia maloletej do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, akákoľvek\nodpoveď dovolacieho súdu na dovolateľom nastolené otázky by nebola spôsobilá ovplyvniť skutočný\nvýsledok konania. Otázky predložené dovolateľom, týkajúce sa posudzovania komunikácie medzi\nrodičmi, teda boli len akademickými otázkami a nespĺňali podmienku prípustnosti dovolania vymedzenú\nv ustanovení § 421 ods. 1 CSP, že od vyriešenia týchto otázok záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.\n48. Dovolací súd napriek tomu dodáva, že schopnosť rodičov dohodnúť sa na výchove a na starostlivosti\no dieťa s druhým rodičom je možné považovať za jeden z hmotnoprávnych predpokladov pre zverenie\ndieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti. Zákon o rodine totiž v ustanovení § 24 ods. 5 ustanovuje, že\nsúd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností vždy prihliadne o. i. aj ku schopnosti rodičov\ndohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súdy tak postupovali správne, keď\nsa pri svojom rozhodovaní o návrhu na striedavú osobnú starostlivosť zaoberali aj otázkou vzájomnej\nschopnosti rodičov komunikovať spolu a dohodnúť sa na veciach týkajúcich sa maloletej.\n49. Napokon dovolateľ namietal aj nesprávny právny záver súdov, ktoré odmietavé vyjadrenie maloletej\nk striedavej osobnej starostlivosti vyhodnotili ako prekážku striedavej osobnej starostlivosti, hoci ide len\no jedno z kritérií, ktoré je potrebné zvážiť v kontexte najlepšieho záujmu dieťaťa.\n50. Podľa § 43 ods. 1 zákona o rodine (obdobne čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa) maloleté dieťa,\nktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo\nvyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje\no veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého\ndieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.\n51. Aj vo vzťahu k tejto námietke dovolací súd konštatuje, že postoj maloletej a jej odmietavé\nstanovisko k striedavej starostlivosti nebolo jediným a výlučným dôvodom, na ktorom bolo rozhodnutie\nsúdov postavené. Najvyšší súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že maloleté dieťa\nmá právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach (konaniach), ktoré sa ho\ntýkajú. Akékoľvek rozhodnutie, ktoré nezohľadnilo názory dieťaťa alebo im nevenovalo primeranú\npozornosť zodpovedajúcu veku a úrovni rozumovej vyspelosti dieťaťa, upiera dieťaťu možnosť ovplyvniť\nurčenie jeho najlepšieho záujmu a nemôže byť tak považované za zákonné (sp. zn. 7Cdo/205/2016,\n5Cdo/47/2017, 7Cdo/53/2019, 1CdoR/8/2025). Je pravdou, že názor (prianie) maloletého nemožno\nvždy automaticky stotožňovať s jeho najlepším záujmom (sp. zn. 5Cdo/138/2021, 5Cdo/141/2021,\n4CdoR/10/2023, 9Cdo/6/2024). Môžu nastať situácie, keď súd po starostlivom zvážení okolností\n\nkonkrétneho prípadu dospeje k záveru, že prejavený názor maloletého nie je v súlade s jeho najlepším\nzáujmom a rozhodne v rozpore s ním. To však nie je otázkou právnou, ale skutkovou. Podobne ako\npri prvej dovolateľom položenej otázke aj tu platí, že je vecou úvahy súdu vychádzajúcej z posúdenia\nindividuálnych a špecifických okolností každého jedného prípadu, ako vyhodnotí postoj maloletého k\notázke striedavej starostlivosti a vo vzťahu k najlepšiemu záujmu maloletého.\n52. Dovolací súd má za to, že v preskúmavanej veci sa súdy nižšej inštancie riadili uvedenými\nprincípmi. Venovali náležitú pozornosť názorom maloletej, ktorá už vzhľadom na svoj vek bola spôsobilá\nformulovať a zdôvodniť svoj postoj, ale súčasne posudzovali vyjadrenie maloletej v kontexte s inými\ndôkazmi. Posúdenie tejto otázky a vyhodnotenie postoja maloletej súdmi nevybočilo z medzí zisteného\nskutočného stavu a bolo súladné s ostatnými vykonanými dôkazmi; oba súdy odôvodnili, prečo vzali do\núvahy názor maloletej (str. 40-41 odôvodnenia súdu prvej inštancie, bod 37 odôvodenia odvolacieho\nsúdu) za súčasného zistenia, že obaja rodičia, avšak každý v inom rozsahu, vystavovali maloletú\nkonfliktu lojality, zo strany otca opakovane dochádzalo ku konfrontácii maloletej s jej vyjadreniami, ktoré\nneboli v súlade s jeho názormi, maloletá má lepší vzťah s matkou a zo strany matky manipulácia\npreukázaná nebola. Súdy teda nerozhodovali výlučne na základe názoru vyjadreného maloletou, ale\nposudzovali ho ako jedno z kritérií, ktoré je potrebné zvážiť v kontexte najlepšieho záujmu dieťaťa.\n53. Ak by dovolací súd v snahe vyvodiť z obsahu dovolania zmysluplnú právnu otázku sformuloval\notázku tak, či odmietavé vyjadrenie maloletej k striedavej osobnej starostlivosti je možné vyhodnotiť ako\nprekážku striedavej osobnej starostlivosti, aj tu by bolo potrebné konštatovať, že nešlo o takú otázku,\nod vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Odvolací súd nepovažoval odmietavé\nvyjadrenie maloletej samo o sebe za prekážku striedavej osobnej starostlivosti, ale vyhodnocoval\nho - ako už bolo uvedené vyššie - v kontexte s ďalšími dôkazmi a skutkovými zisteniami a až na\nzáklade komplexného zistenia skutočného stavu dospel k záveru o nesplnení predpokladov pre zverenie\nmaloletej do striedavej osobnej starostlivosti.\n54. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie otca nespĺňa zákonom\npožadované náležitosti v zmysle § 432 až § 435 CSP, keďže dovolateľ neformuloval také právne otázky\nzásadného významu, ktoré by zakladali prípustnosť a následné vecné prejednanie dovolania. Preto\ndovolanie otca v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.\n55. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd v súlade s § 453 ods. 1 CSP\nv spojení s § 52 CMP, pretože nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu výnimiek podľa\n§ 54 a § 55 CMP.\n56. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}