{"guid": "3c0967fa-6bff-4ffb-bc1a-44de09528a33:bfe8761f-fdda-4e8e-8d07-748bf5b275eb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1323200431.1", "spisova_znacka": "2CdoPr/13/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2CdoPr/13/2025 z 27. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2026, sp. zn. 2CdoPr/13/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:1323200431.1", "identifikacne_cislo": "1323200431", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Mária Trubanová, PhD", "sudca_id": 297, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-maria-trubanova-phd-297", "datum_vydania": "2026-05-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": "Ak nebola v dvojmesačnej prekluzívnej lehote podľa § 77 Zákonníka práce podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, platí domnienka, že pracovný pomer sa skončil platne, a to aj vtedy, ak sa namieta absolútna neplatnosť rozväzovacieho právneho úkonu; súd sa otázkou jeho platnosti nemôže zaoberať ani ako predbežnou otázkou v konaní o náhradu mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa (§ 142 ods. 3 Zákonníka práce), ktorej základným predpokladom je existencia pracovného pomeru. Námietka nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, no ak odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP, jeho odôvodnenie sa posudzuje v organickej jednote s odôvodnením potvrdzovaného rozsudku; nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov ani nesprávne hodnotenie dôkazov vadu zmätočnosti nezakladá, ak súd nevykonanie dôkazu odôvodnil. Tvrdenie, že dovolací súd dosiaľ nerozhodol v skutkovo totožnej veci, spojené s prostým nesúhlasom so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu, nie je riadnym vymedzením právnej otázky podľa § 421 ods. 1 písm. b) a § 432 CSP.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobca sa od bývalého zamestnávateľa domáhal náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce za roky 2020 až 2022 pre tvrdené prekážky v práci na strane zamestnávateľa, hoci jeho pracovný pomer sa skončil už v roku 2015 uplynutím výpovednej doby na základe jeho vlastnej výpovede a žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola podaná. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a odvolací súd rozsudok potvrdil, pričom poukázali aj na skoršie právoplatné rozhodnutia medzi tými istými stranami s rovnakým záverom. Dovolateľ namietal podľa § 420 písm. f) CSP nepreskúmateľnosť rozhodnutí, nevysporiadanie sa s vadou lekárskeho posudku a nevykonanie dôkazu mzdovým listom, a podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP tvrdil, že dovolací súd dosiaľ neriešil otázku, či márne uplynutie lehoty podľa § 77 Zákonníka práce vedie k platnému skončeniu pracovného pomeru aj pri absolútne neplatnej výpovedi. Dovolací súd uzavrel, že odôvodnenia rozhodnutí nižších súdov tvoria organickú jednotu a sú preskúmateľné, nevykonanie či hodnotenie dôkazov nie je vadou zmätočnosti a navrhnutý dôkaz bol v skutočnosti vykonaný, takže dovolanie je v tejto časti prípustné, ale nedôvodné, sčasti neprípustné. K dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP konštatoval, že dovolateľ nevymedzil právnu otázku, len spochybňoval závery súdov; s poukazom na doktrínu a ustálenú judikatúru pripomenul, že bez včasnej žaloby podľa § 77 Zákonníka práce sa pracovný pomer považuje za platne skončený a súd sa tým nemôže zaoberať ani prejudiciálne. Dovolanie ako celok zamietol podľa § 448 CSP a žalovanej priznal náhradu trov dovolacieho konania.", "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124", "nazov": "§ 124 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-124"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453", "nazov": "§ 453 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-124", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bfe8761f-fdda-4e8e-8d07-748bf5b275eb", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1323200431.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1323200431.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1323200431.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2CdoPr/13/2025\n1323200431\n27. 05. 2026\nJUDr. Mária Trubanová\nECLI:SK:NSSR:2026:1323200431.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu C. Y., narodeného\nA., trvalým pobytom H., adresa na doručovanie H., zast. advokátkou JUDr. Denisou Jánošíkovou,\nso sídlom Bratislava, Klincová 35, IČO: 31 796 737, proti žalovanej TESCO STORES SR, a. s.,\nBratislava, Cesta na Senec 2, IČO: 31 321 828, o náhradu mzdy, v súčasnosti vedenom na Mestskom\nsúde Bratislava IV pod sp. zn. B3-65Cpr/1/2023, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave z 22. mája 2025 sp. zn. 9CoPr/4/2025, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nŽalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 20.\nfebruára 2025 č. k. B3-65Cpr/1/2023-96, výrokom I. žalobu zamietol; výrokom II. žalovanej náhradu trov\nkonania nepriznal.\n1.1. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 118 ods. 1, §\n129 ods. 1, § 130 ods. 2 prvá veta, § 142 ods. 3, § 61 ods. 1 prvá veta, § 62 ods. 1, § 77 prvá veta, § 36 a\n§ 17 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník\npráce“ alebo „ZP“). Poukázal na to, že predmetom prejednávanej veci je individuálny pracovnoprávny\nspor, v ktorom sa žalobca v hmotnoprávnom postavení zamestnanca domáha od žalovanej ako svojho\nzamestnávateľa nároku na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP za obdobie od 1. januára 2020 do 31.\ndecembra 2022 z dôvodu, že počas tohto obdobia nemohol vykonávať prácu pre prekážky na strane\nzamestnávateľa spočívajúce v tom, že žalovaná mu v rozpore s pracovnou zmluvou neprideľovala prácu,\nktorá by bola pre žalobcu vhodná a zodpovedajúca jeho zdravotnému stavu.\n1.2. Okresný súd zdôraznil, že základným predpokladom uplatneného nároku je existencia pracovného\npomeru v rozhodnom období; ak pracovný pomer netrvá, nemôže vzniknúť povinnosť zamestnávateľa\nposkytovať mzdu, ani právo zamestnanca na jej náhradu. Z vykonaného dokazovania súd konštatoval,\nže žalobca nedokázal preukázať, že by pracovný pomer medzi stranami trval v období od 1. januára\n2020 do 31. decembra 2022. Nebolo sporné, že pracovný pomer vznikol na základe pracovnej zmluvy\nz 11. júla 2010 a skončil sa výpoveďou zo strany žalobcu dňa 27. júla 2015 uplynutím výpovednej\ndoby dňa 30. septembra 2015. Súd poukázal, že neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru nebola\nuplatnená žalobou podľa § 77 ZP, a preto absentuje právoplatné rozhodnutie o jeho neplatnosti.\n1.3. Otázka platnosti skončenia pracovného pomeru už bola právoplatne vyriešená v predchádzajúcich\nkonaniach medzi týmito istými stranami, v ktorých bol nárok žalobcu na náhradu mzdy za skoršie\nobdobie zamietnutý s tým, že pracovný pomer sa platne skončil a po 30. septembri 2015 netrval. Tieto\nrozhodnutia boli potvrdené aj v odvolacom konaní, a následne bolo dovolanie žalobcu odmietnuté. Súd\n\npoukázal, že tieto právoplatné rozhodnutia sú záväzné podľa princípu právnej istoty a predvídateľnosti\npráva, a teda nemožno dospieť k opačnému záveru vo veci prejednávanej. Predloženie ďalšieho dôkazu\nneznamená zmenu skutkového stavu; žalobca vychádza z totožných skutkových tvrdení, ktoré už\nboli predmetom predchádzajúcich konaní. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru je založená na\nrelatívnej neplatnosti, ktorej sa možno dovolať výlučne postupom podľa § 77 ZP v prekluzívnej lehote;\nak sa tak nestane, právny úkon sa považuje za platný a nemožno ho posudzovať ako predbežnú\notázku. Keďže neplatnosť výpovede nebola právoplatne určená, súd vychádzal z nej ako z platného\nprávneho úkonu. Námietky žalobcu o neslobodnej vôli, tiesni, či rozpore s dobrými mravmi neboli právne\nrelevantné; nebolo preukázané ani fyzické donútenie, ani bezprávna vyhrážka.\n1.4. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa náhrady mzdy podľa § 17 ods. 1 ZP konštatoval, že\nmzda patrí zamestnancovi len za vykonanú prácu. Výpoveď ako jednostranný právny úkon pôsobí do\nbudúcna a ruší záväzok vykonávať prácu a s tým spojené budúce práva a povinnosti; nejde o vzdanie\nsa práva na mzdu. Takáto argumentácia by viedla k absurdným dôsledkom - zamestnanec by nemohol\nplatne skončiť pracovný pomer alebo by zamestnávateľ bol povinný poskytovať mzdu bez výkonu práce.\n1.5. Na základe uvedeného súd uzavrel, že pracovný pomer medzi stranami sa skončil dňa 30.\nseptembra 2015 a následne nevznikol žiaden nový pracovný pomer, a žalobca sa preto neopodstatnene\ndomáha náhrady mzdy za obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2022. Návrh na vykonanie\ndokazovania výsluchom svedkyne súd zamietol ako nadbytočný, keďže by nemal vplyv na rozhodnutie\nvo veci samej.\n1.6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1, 2 v spojení § 255 ods. 1 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový\nporiadok“ alebo „CSP“).\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom\nz 22. mája 2025 č. k. 9CoPr/4/2025-131, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I.); o trovách\nkonania rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov odvolacieho konanie nepriznal (výrok II.).\n2.1. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1\na 2 CSP, konštatujúc správnosť vykonaného dokazovania, skutkových a právnych dôvodov rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie a stotožňujúc sa s jeho odôvodnením, na ktoré v podrobnostiach poukázal.\n2.2. Po oboznámení sa so spisovým materiálom odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie riadne\na v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci podľa § 215 ods. 1 CSP. Odôvodnenie jeho rozhodnutia\nzodpovedá požiadavkám § 220 CSP; súd opísal rozhodujúci skutkový stav, priebeh konania, stanoviská\nstrán a zhodnotil vykonané dôkazy, pričom uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré\nnie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd vyčerpávajúcim\nspôsobom vysvetlil svoje právne závery o nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku.\n2.3. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz\nvykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Fakt, že sa žalobca nestotožňuje s právnymi závermi\nprvoinštančného súdu, nemôže viesť k záveru o ich nedostatočnosti a neznamená ani oprávnenie\nodvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že\nnezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť. Súd prvej inštancie sa pri\nsvojom rozhodovaní neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel ich\núčel a význam.\n2.4. Odvolací súd poukázal na to, že žalobca sa domáhal priznania náhrady mzdy v zmysle ustanovenia\n§ 142 ods. 3 ZP, za obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2022, keď tvrdil, že mu patrí\nnáhrada mzdy za dané obdobie z toho titulu, že v žalovanom období nemohol vykonávať prácu pre\nzamestnávateľa (žalovanú), a to pre prekážky na strane zamestnávateľa (žalovanej).\n2.5. Zdôraznil, že ako správne uviedol súd prvej inštancie, základným predpokladom pre priznanie\nuplatneného nároku na náhradu mzdy žalobcovi podľa § 142 ods. 3 ZP, je existencia pracovného pomeru\nmedzi žalobcom a žalovanou. V konaní nebolo sporné, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej skončil\nku dňu 30. septembra 2015, a to na základe výpovede z pracovného pomeru, ktorú dal sám žalobca\nžalovanej listom z 27. júla 2015, podľa § 67 ZP (t. j. bez uvedenia dôvodu). Pokiaľ pracovný pomer\nžalobcu u žalovanej skončil dňom 30. septembra 2015, a teda po 30. septembri 2015 už žalovaná\nžalobcu u seba nezamestnávala, potom žalovaná nebola povinná žalobcovi prideľovať akúkoľvek prácu,\na teda na strane žalovanej ani nemohli vzniknúť žiadne prekážky, ktoré by žalobcovi bránili vykonávať\nprácu a následne nemohol žalobcovi vzniknúť žiadny nárok na náhradu mzdy.\n2.6. Rovnaký záver vyplynul aj z ďalších dvoch (skorších) súdnych konaní, ktoré žalobca inicioval voči\nžalovanej (kde sa rovnako domáhal priznania náhrady mzdy pre prekážky v práci, len za iné obdobia), a\nsíce z konaní vedených na bývalom Okresnom súde Bratislava III sp. zn. 24Cpr/9/2018 a 44Cpr/9/2020,\n\nprávoplatne skončených zamietnutím žalôb žalobcu, kde tiež súdy vychádzali z právneho záveru o tom,\nže pracovný pomer žalobcu u žalovanej skončil uplynutím výpovednej doby na základe ním podanej\nvýpovede, a to ku dňu 30. septembra 2015, a teda mu nevznikol nárok na náhradu mzdy po tomto\ntermíne. Napriek uvedeným súdnym rozhodnutiam a v nich vysvetlených právnych záveroch sa však\nžalobca naďalej kŕčovito pridržiava vlastného názoru o tom, že mu ním uplatňovaný nárok patrí.\n2.7. V konaní nebolo sporné, že žalobca a ani žalovaná ako bývalý zamestnávateľ žalobcu nepodali v\nzákonom stanovenej lehote (v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť;\nktorá lehota je prekluzívna, t. j. prepadná, § 77 ZP) na súde žalobu o určenie neplatnosti skončenia\npracovného pomeru žalobcu so žalovanou. Súdna prax je dlhodobo ustálená na závere, že v prípade,\nak sa právo na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde neuplatnilo v určenej\nlehote, nie je už možné sa po tejto lehote domáhať určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru;\nna neplatnosť nemožno prihliadnuť ani vtedy, ak by ju namietala oprávnená osoba. Na neplatný\npracovnoprávny úkon sa potom hľadí ako na platný a súd sa otázkou prípadnej (ne)platnosti skončenia\npracovného pomeru nemôže zaoberať ani ako predbežnou (prejudiciálnou). Žalobca v odvolaní tvrdí,\nže výpoveď z pracovného pomeru dal on, musel by sa domáhať neplatnosti skončenia pracovného\npomeru v spore so sebou aj žalovanou, čo by bolo absurdné. Uvedený názor žalobcu je však mylný,\nžalobca by sa nesúdil „sám so sebou“, ale so svojím bývalým zamestnávateľom. Spor o (ne)platnosť\nskončenia pracovného pomeru je vždy vedený medzi zamestnancom a bývalým zamestnávateľom;\npravda, v danom prípade ide už len o akademickú otázku, vzhľadom na márne uplynutie lehoty na\npodanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Na konečný výsledok sporu v\ndanej veci by nemohla mať žiadny vplyv ani prípadná administratívna vada lekárskeho posudku, ktorou\nopakovane argumentuje žalobca, keďže, ako už bolo uvedené, rozhodujúce bolo zistenie, že pracovný\nspor žalobcu u žalovanej skončil (platne) dňom 30. septembra 2015.\n2.8. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods.\n1 CSP.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktoré vyvodzoval z §\n420 písm. f) CSP a z § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP namietal v súvislosti s\npochybeniami v procese dokazovania, spočívajúcimi jednak v absencii odôvodnenia súdmi tvrdenej\nirelevantnosti čiastočnej nezákonnosti (administratívnej vady) lekárskeho posudku ako bezvýznamnej\nskutočnosti na rozhodnutie vo veci samej, ktorá bráni jednoznačnému záveru, že pracovný pomer\ndovolateľa u žalovanej skončil platne k 30. septembru 2015, ako aj v odmietnutí dôkazu - mzdového\nlistu dovolateľa za rok 2015 bez riadneho odôvodnenia.\n3.2. Súd prvej inštancie napriek tomu, že deklaroval a akceptoval čiastočnú nezákonnosť\n(administratívnu vadu) lekárskeho posudku, v bode 16. svojho rozhodnutia iba stroho uviedol, bez\nakéhokoľvek zdôvodnenia svojho právneho názoru, že preukázaná čiastočná nezákonnosť nemá\nrelevantný vplyv na rozhodnutie vo veci. Odvolací súd túto procesnú vadu neodstránil.\n3.3. Dovolateľ pritom poukázal na to, že administratívna vada lekárskeho posudku zásadne spochybnila\nodborný záver lekárskeho posudku z „dočasne nespôsobilý“ na „spôsobilý s obmedzením“, pričom\ntakáto nezákonná zmena mala rozhodujúci dopad na slobodu vôle dovolateľa skončiť pracovný\npomer výpoveďou, ako aj na bezprávnu vyhrážku žalovanej podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka\npráce. Čiastočne nezákonná časť lekárskeho posudku vytvorila skutkový stav, podľa ktorého sa mal\ndovolateľ dostaviť na pracovisko podľa obmedzenia, čo odborný záver vylučuje, pričom skutkové závery\nvychádzajúce z nezákonnej časti lekárskeho posudku nemôžu byť základom zákonného rozhodnutia.\n3.4. Napriek uvedenému súdy vychádzali zo skutkového stavu založeného na tejto nezákonnej časti\nlekárskeho posudku a dospeli k záveru, že pracovný pomer dovolateľa skončil platne k 30. septembru\n2015, hoci nevyhodnotili dopad uvedenej nezákonnosti na slobodu vôle dovolateľa pri skončení\npracovného pomeru výpoveďou z 27. júla 2015, ktorú dovolateľ vykonal v stave akútnej hmotnej núdze,\npsychickej záťaže a hrozby trestného stíhania.\n3.5. Dovolateľ zároveň uviedol, že súdy v predchádzajúcich konaniach ignorovali čiastočnú nezákonnosť\nlekárskeho posudku a nesprávne uzavreli, že dovolateľ si spôsobil stav akútnej hmotnej núdze a\npsychickej záťaže sám, keď sa nedostavil na pracovisko podľa obmedzenia, hoci tieto závery odporujú\nvykonaným dôkazom a nezohľadňujú administratívnu vadu lekárskeho posudku, ktorá tvorila základ\nskutkových zistení. Zároveň dovolateľ namieta, že súdy bez riadneho odôvodnenia odmietli vykonať\ndôkaz - mzdový list dovolateľa za rok 2015, ktorý preukazoval uznanie stavu prekážok v práci na\nstrane žalovanej za apríl 2015 a zaplatenie náhrady mzdy dovolateľovi. Dobrovoľné zaplatenie náhrady\nmzdy v novembri 2015 a januári 2016 potvrdzuje nárok dovolateľa aj za ďalšie mesiace, keďže\n\nžalovaná nepredložila dôkaz o zmene skutkového alebo právneho stavu, ktorá by odôvodnila ukončenie\nvyplácania uznanej náhrady. Dovolateľ tiež poukazuje, že pri výpovedi z 27. júla 2015 nemal vedomosť o\ntom, že žalovaná následne uzná skutkový stav prekážok v práci a zaplatí náhradu mzdy, pričom žalovaná\ntrvala na tom, že dovolateľ je povinný nastúpiť do práce podľa obmedzení lekárskeho posudku, a zo\nžiadnych jeho prejavov nebolo možné vyvodiť opak. Ignorovanie uvedených skutočností a dôkazov bez\nzákonného zdôvodnenia znamená, že súdy sa nevysporiadali so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami,\nna ktorých dovolateľ založil svoju argumentáciu, pričom tieto procesné vady neboli odstránené ani v\nodvolacom konaní.\n3.6. Podľa žalobcu súd prvej inštancie a odvolací súd podali absurdný výklad § 17 ods. 1 Zákonníka\npráce, v rozpore s doterajšou judikatúrou (OS Bratislava V sp. zn. 47Cpr/8/2014; KS v Bratislave sp. zn.\n10CoPr/11/2023, 14CoPr/10/2023; NS SR sp. zn. 2Cdo/102/1997 z 26. 02. 1998). Žalovaná vypočítavo\nčakala, kým dovolateľ skončí pracovný pomer výpoveďou, aby sa vyhla povinnosti zaplatiť odstupné, čo\nnemalo požívať súdnu ochranu. Súd prvej inštancie sa s týmito argumentmi dovolateľa nevysporiadal\na odvolací súd túto procesnú vadu neodstránil.\n3.7. K namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedol, že za nesprávne\nprávne posúdenie odvolacím súdom považuje závery, že k platnému skončeniu pracovného pomeru\ndovolateľa so žalovanou výpoveďou z 27. júla 2015 by došlo aj za predpokladu, že by táto výpoveď\nbola považovaná za absolútne neplatný právny úkon podľa § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka\nalebo podľa § 17 ods. 1 Zákonníka práce. Pre rozhodnutie vo veci bolo podľa súdov rozhodujúce,\nže dovolateľ v prekluzívnej lehote dvoch mesiacov podľa § 77 veta prvá Zákonníka práce nepodal\nžalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Dovolateľ namieta, že Najvyšší súd SR zatiaľ\nnerozhodol v pracovnoprávnom spore, v ktorom by vyslovil právny názor, že ak sa strana postupom\npodľa § 77 veta prvá Zákonníka práce nedovolá neplatnosti skončenia pracovného pomeru, dôjde\nk platnému skončeniu pracovného pomeru, a to i vtedy, ak právny úkon, ktorý má vyvolať právne\nnásledky skončenia pracovného pomeru, je absolútne neplatným právnym úkonom a nevyvolal žiadne\nprávne následky. Dovolateľ považuje za správne právne posúdenie záver, že ak je výpoveď z 27. júla\n2015 absolútne neplatným právnym úkonom, nevyvolala žiadne právne následky voči žalovanému a k\nplatnému skončeniu pracovného pomeru nedošlo, a to bez ohľadu na to, že dovolateľ nepodal v lehote\nustanovenej v § 77 veta prvá Zákonníka práce žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru.\nDovolateľ namieta použitie rozsudku Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. 6Cz/5/68, publikovaného v Zbierke\nsúdnych rozhodnutí a stanovísk č. 40/1969, na jeho vec, pretože skutkový stav v tom pôvodnom spore\nsa výrazne líšil; išlo o relatívnu neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, kde právny úkon\nžalujúcej strany bol platný a spĺňal zákonné náležitosti, a žalovaná strana sa procesne bránila až v\npriebehu konania o plnení, čím sa relatívna neplatnosť stala právne účinnou. V prípade dovolateľa však\nišlo o absolútne neplatný právny úkon - výpoveď, ktorá nespĺňala všeobecné zákonné náležitosti (vadou\nneslobody vôle podľa § 37 a vadou podľa § 39 Občianskeho zákonníka), a teda nevyvolala žiadne právne\nnásledky. Z tohto dôvodu podľa dovolateľa nemožno postupom podľa § 77 Zákonníka práce domáhať\nsa neplatnosti následkov tejto výpovede.\n3.8. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu\nzrušil.\n4. Žalovaná sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu nestotožnila s dovolacou argumentáciou žalobcu a\nuviedla, že súd postupoval a rozhodol správne a v súlade s platnými právnymi normami, pričom žalobca\nnepreukázal zákonný dôvod na podanie dovolania podľa § 420 CSP. Žalovaná zdôraznila, že skutočnosť\nuznania alebo neuznania prekážok v práci z roku 2015 nemá žiadny súvis a nemožno ho považovať\nza skutočnosť spôsobilú ovplyvniť vôľu žalobcu ani skutočnosť, ktorá by spôsobovala neplatnosť\nprávneho úkonu výpovede. V tejto súvislosti ďalej poukázala, že súd v konaní sp. zn. 24Cpr/9/2018 riešil\notázku platnosti výpovede danej žalovanou, pričom v bode 15. rozsudku z 8. novembra 2019 uviedol:\n„Náležitosti a neplatnosť právneho úkonu sú upravené § 37 až § 40 Občianskeho zákonníka a § 15 a\n§ 16 Zákonníka práce. Výpoveď žalobcu spĺňa všetky tieto náležitosti, je teda platný právny úkon. Že\nide o platný právny úkon napokon tvrdil aj sám žalobca, keďže argumentoval, že možno odstúpiť len od\nplatného právneho úkonu.“ Podľa žalovanej mal žalobca možnosť podať návrh na preskúmanie záverov\nlekárskeho posudku, ak s nimi nesúhlasil alebo ich považoval za nesprávne, avšak tak neurobil.\n4.1. Navrhla, aby dovolací súd podané dovolanie v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu na úhradu\ntrov konania.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala advokátom zastúpená (§ 429 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej\n\nneprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), skúmal, či sú\nsplnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel\nk záveru, že dovolaniu nemožno vyhovieť.\n6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne\na v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam.\nToto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov\nv konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy,\nak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci\nsamej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (pozri sp. zn. 1Cdo/6/2014,\n3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie\nsú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu.\n7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res\niudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a\ndovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť\nuž právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(pozri sp. zn. 3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).\n8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací\nsúd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442\nCSP).\n10. V danom prípade žalobca vyvodil prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. f)\nCSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú a) zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\n11.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny\nproces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej\nprávnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu\nhodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n11.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň\nznamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide\nnapr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým\nvykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie\n\nrozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie\nspravodlivosti).\n12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n13. Dovolateľ v podstatnom namietal porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f)\nCSP spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí nižších súdov, keď súdy sa nevysporiadali\nso záverom o irelevantnosti vady lekárskeho posudku a ďalšími rozhodujúcimi okolnosťami, ktoré mali\nmať podľa dovolateľa zásadný vplyv na posúdenie platnosti skončenia jeho pracovného pomeru. Tiež\nnamietal nedostatky v dokazovaní, najmä jeho hodnotenia a v odmietnutí vykonať navrhnutý dôkaz\n(mzdového listu dovolateľa za rok 2015) bez jeho riadneho odôvodnenia.\n14. V súvislosti s námietkou dovolateľa o údajnom pochybení súdov nižšej inštancie v procese\ndokazovania, dovolací súd pripomína, že právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba týka, v sebe obsahuje\ni právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom\nsa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom sporovom konaní viazaný\nnávrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy.\nSúdy nižšej inštancie neboli povinné vykonať všetky navrhnuté dôkazy, lebo rozhodovanie o tom,\nktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie stranám (§ 185 ods. 1 CSP). Ak sa súd\nrozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo\nnadbytočné) alebo vykoná iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za\nvadu zmätočnosti (viď R 125/1999). Procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy však zodpovedá\npovinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo\nsvojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil.\n15. O vadách v procese dokazovania pritom možno hovoriť vtedy, ak súd vychádzal pri rozhodnutí zo\nskutočnosti, pre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za\nzáklad svojho rozhodnutia úplne inak, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, prípadne ak nezistil určitú\npodstatnú skutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva. V danom prípade dovolací\nsúd takéto vady v procese dokazovania nezistil.\n16. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania je i dovolacia námietka týkajúca sa nesprávneho\nhodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím súdom, ktorú bez ďalších relevantných skutočností\nnemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto,\nže (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade\nsúdu prvej inštancie, (ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho\nrozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle\nustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Súdna prax najvyššieho súdu je jednotná a konštantná v\nnázore, podľa ktorého nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných\ndôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm.\nf) CSP (porovnaj sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017,\n7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) posudzoval Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) a nedospel však k\nzáveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).\n17. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej\ninštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní\nskutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018).\nV rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté\nrôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie\nzásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú\nsvojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na\nspravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n\nV tomto prípade však dovolanie na takýchto argumentoch nestálo a súd ex officio takéto vady nemôže\nzisťovať.\n18. Osobitne k námietke dovolateľa o odmietnutí vykonať navrhnutý dôkaz (mzdový list za rok 2015)\nbez jeho riadneho odôvodnenia dovolací súd uvádza, že v prípade, ak súd nevykoná určitý, stranou\nsporu navrhnutý dôkaz, uvedený stav môže potom navodzovať aj možnú existenciu tzv. opomenutého\ndôkazu. Podľa doktríny opomenutých dôkazov je opomenutým predovšetkým taký dôkaz, ktorého\nvykonanie má pre rozhodnutie vo veci zásadný význam, avšak vo veci konajúci súd jeho vykonanie\nbez adekvátneho odôvodnenia nezrealizuje, prípadne jeho vykonanie opomenie bez akéhokoľvek\nodôvodnenia. V predmetnom spore však takýto stav nenastal (k tomu pozri aj bod 19. tohto rozhodnutia)\naj preto, že okresný, aj krajský súd v dostatočnom rozsahu zdôvodnili svoje východiská i procesný postup\nv odôvodnení rozsudkov pri rozhodovaní o žalobe žalobcu (bod 37. a nasl. odôvodnenia rozsudku\nkrajského súdu a body 3. až 16. odôvodnenia rozsudku okresného súdu). Treba mať tiež na zreteli, že\nkonanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a v prípade potvrdenia\nrozsudku súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP spätosť rozsudku odvolacieho súdu\ns potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odvolací súd potvrdil\nrozsudok súdu prvej inštancie na základe tých istých dôvodov, ktoré uvádzal už súd prvej inštancie, a\ns ktorými sa odvolací súd stotožnil.\n18.1. Ešte k námietke nevykonania dôkazu mzdovým listom za rok 2015 dovolací súd\nuvádza, že z obsahu súdneho spisu a rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva opak, konkrétne z\nodôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že tento dôkaz bol súdom vykonaný v rámci\ndokazovania (bod 3. odôvodnenia jeho rozhodnutia), avšak nebol považovaný za právne významný,\nkeďže smeroval k preukázaniu skutočností, ktoré nemali spôsobilosť ovplyvniť rozhodujúci záver o\nneexistencii pracovného pomeru v rozhodnom období a tým ani záver o nepriznaní nároku na náhradu\nmzdy (body 6. až 8. a 16. rozsudku súdu prvej inštancie).\n19. Podľa názoru dovolacieho súdu doposiaľ vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie, ktoré bolo\nakceptované aj zo strany odvolacieho súdu konštatujúc, že súd prvej inštancie riadne a v potrebnom\nrozsahu zistil skutkový stav veci, aj podľa názoru dovolacieho súdu nevykazuje nedostatky a dostatočne\nodôvodňuje skutkové a právne závery potvrdené odvolacím súdom. Dovolací súd nezistil pochybenie,\nktoré by bolo v extrémnom rozpore s obsahom spisu a prijaté skutkové závery nevykazujú známky\nsvojvoľnosti, nelogických úsudkov, či zrejmého omylu. Iba takéto pochybenie by totiž predstavovalo\nporušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Námietky dovolateľa voči\ndokazovaniu majú skôr povahu nespokojnosti so samotným výsledkom predmetného sporu. Dovolací\nsúd preto dospel k záveru, že také pochybenia súdov v procese dokazovania, ktoré by znamenali\nporušenie práva dovolateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle § 420 písm. f) CSP z obsahu spisu\nvrátane rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva, preto prípustnosť (a ani dôvodnosť) dovolania v tejto\nčasti nie je daná a dovolanie ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.\n20. Dovolateľ zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP založil aj na nedostatočnosti odôvodnenia\nsúdov nižšej inštancie (nepreskúmateľnosti), keď súdy sa nevysporiadali so záverom o irelevantnosti\nvady lekárskeho posudku a ďalšími rozhodujúcimi okolnosťami, ktoré mali mať podľa dovolateľa zásadný\nvplyv na posúdenie platnosti skončenia jeho pracovného pomeru. Namietanú nepreskúmateľnosť\ndovolateľ tiež prepájal s vytýkanou vadou opomenutého dôkazu a záverom súdov o irelevantnosti\nžalobcom predloženého dôkazu.\n21. Dovolací súd v súvislosti s nepreskúmateľnosťou súdneho rozhodnutia uvádza, že\npodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne\nkorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,\nktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových\nzistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto\nrozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v\n\nodôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť\npríslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby\npremisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre\nširšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a\npresvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).\n22. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd k námietke nedostatočného odôvodnenia\n(nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu, môže len konštatovať, že v posudzovanom spore\nobsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým\nby založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n22.1. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací\nsúd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP v\npodstatných skutkových a právnych záveroch stotožniac sa s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie, v\npodrobnostiach naň odkázal (§ 387 ods. 2 CSP); svojou argumentáciou reagoval na odvolacie námietky.\nOdvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych iných, či\nnových skutkových a právnych záveroch (uvedené dovolateľ ani netvrdí).\n22.2. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody\nposudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v potvrdzovanom rozsudku okresného súdu, s ktorým\nvytvára organickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska\njeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Ak odvolací súd v plnom rozsahu\nodkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na\nrelevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v\nsebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.\n22.3. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle\nustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje aj zdôvodnenie\nvšetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú\nzhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by\nv danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k\nporušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil\núvahami, ktoré sú zrozumiteľné, konzistentné a spätne preskúmateľné.\n22.4. Z odôvodnení rozhodnutí oboch súdov nižších inštancií, posudzovaných vo vzájomnej súvislosti,\njednoznačne vyplýva, z akých skutkových zistení a právnych úvah súdy vychádzali pri zamietnutí žaloby\no náhradu mzdy z dôvodu tvrdených prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Súdy vychádzali zo\nzistenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou skončil na základe výpovede žalobcu z 27.\njúla 2015 uplynutím výpovednej doby dňa 30. septembra 2015, pričom po tomto dátume už neexistoval\npracovnoprávny vzťah, ktorý by bol v posudzovanom prípade základným predpokladom vzniku nároku\nna náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce (body 7.2. a 15. rozhodnutia súdu prvej inštancie;\nbod 41. rozhodnutia odvolacieho súdu). Súdy nižších inštancií zároveň vychádzali z toho, že otázka\nplatnosti skončenia pracovného pomeru bola už právoplatne vyriešená v predchádzajúcich konaniach\nmedzi tými istými stranami, ktoré skončili zamietnutím žalôb žalobcu (body 9. až 9.2. rozsudku súdu prvej\ninštancie; body 10. a 41. rozsudku odvolacieho súdu), pričom zároveň poukázali na to, že žalobca ani\nžalovaná neuplatnili neplatnosť skončenia pracovného pomeru v zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej\nlehote podľa § 77 Zákonníka práce, v dôsledku čoho sa na skončenie pracovného pomeru hľadí ako\nna platné a súd sa touto otázkou nemôže zaoberať ani ako predbežnou (body 11. a 12. rozsudku súdu\nprvej inštancie; bod 42. rozsudku odvolacieho súdu).\n23. K žalobcom namietanej irelevantnosti a spochybňovanej platnosti lekárskeho posudku, podľa neho\nmajúcej zásadný vplyv na platnosť skončenia pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovanou,\npreukazovanej údajným novým dôkazom, sa súd prvej inštancie podrobnejšie vysporiadal v bode 10.\nodôvodnenia, keď v podstatnom uviedol, že v predmetnom konaní oproti predchádzajúcim konaniam\nnedošlo k zmene skutkového stavu, pričom samotné predloženie jednej listiny ako nového dôkazu\nbez ďalšieho neznamená zmenu skutkového stavu a zároveň táto listina nemá záväzný charakter pre\nsúdy, ale predstavuje len podporu už skôr uplatnených tvrdení žalobcu. Zároveň súd konštatoval, že\n\ntvrdenia žalobcu týkajúce sa následkov lekárskeho posudku zo 17. apríla 2015 boli už predmetom\nposúdenia v predchádzajúcich konaniach a nedošlo k ich zmene, ani doplneniu. Pokiaľ ide o samotný\nlekársky posudok, súd prvej inštancie zamietol návrh na výsluch jeho autorky podľa § 185 ods. 1\nCSP, keďže skutočnosti, ktoré mali byť týmto dôkazom overené, už vyplývali zo samotnej listiny a\nzároveň nemali právnu relevanciu pre rozhodnutie vo veci samej, od ktorej nezávisí vznik, ani existencia\nuplatneného nároku (bod 16.). Odvolací súd tento právny záver prevzal a stotožnil sa s ním, pričom\nvýslovne konštatoval, že žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nebola v zákonom\nstanovenej lehote podaná, a preto na neplatnosť nemožno prihliadnuť a pracovnoprávny úkon sa\npovažuje za platný, v dôsledku čoho ani prípadná vada lekárskeho posudku nemôže spochybniť záver\no platnom skončení pracovného pomeru ku dňu 30. septembra 2015, ktorý je určujúci pre posúdenie\nuplatneného nároku (bod 42. rozsudku odvolacieho súdu), a zároveň sa s týmito závermi stotožnil a\nkonštatoval, že neboli zistené žiadne nové rozhodujúce skutočnosti ani dôkazy, ktoré by mohli mať vplyv\nna skutkové alebo právne závery súdu prvej inštancie (bod 43. rozsudku odvolacieho súdu).\n23.1. V tejto súvislosti vo väzbe na námietku dovolateľa, že súdy sa nevysporiadali s ďalšími\nrozhodujúcimi okolnosťami, ktoré mali mať podľa neho zásadný vplyv na posúdenie platnosti skončenia\njeho pracovného pomeru, dovolací súd zdôrazňuje, že súd nie je povinný reagovať na každý jednotlivý\nargument strany sporu, odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú\nnámietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre\nrozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava\nv odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). V danom prípade sa súdy vysporiadali so všetkými podstatnými\nnámietkami žalobcu vrátane tvrdení o neslobodnej vôli, tiesni a aplikácii § 17 ods. 1 Zákonníka práce\n(body 11. až 14. rozsudku súdu prvej inštancie; bod 42. rozsudku odvolacieho súdu). Samotné námietky\nsmerujúce proti rozsahu alebo spôsobu, akým sa odvolací súd vysporiadal s jednotlivými argumentami\nžalobcu, nemožno samé osebe považovať za vadu podľa § 420 písm. f) CSP, pokiaľ z odôvodnenia\nrozhodnutia ako celku vyplýva racionálna väzba medzi skutkovými zisteniami a právnym posúdením\nveci a zároveň je zrejmé, že rozhodujúce skutkové a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené,\nboli riadne a preskúmateľne odôvodnené, čo v danom spore podľa názoru dovolacieho súdu obstojí.\n24. Podľa názoru dovolacieho súdu napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je preto preskúmateľné a\nnevykazuje vady zakladajúce porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP.\n25. Dovolací súd ešte poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP, správnosť\nprávnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, keďže prípadné nesprávne\nprávne posúdenie prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladá (pozri R 24/2017 a sp.\nzn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017,\n8Cdo/76/2018, 9Cdo/86/2020); tento právny záver považuje za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný\nsúd (I. ÚS 61/2019), z ktorého judikatúry tiež vyplýva, že samotná skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym\nnázorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).\n26. Z dôvodov vyššie uvedených dovolací súd môže len konštatovať, že dovolanie žalobcu\nnamietajúceho vadu podľa § 420 písm. f) CSP spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení\n(nepreskúmateľnosti) rozsudku odvolacieho súdu je síce v tejto časti prípustné, ale nie je dôvodné,\npretože táto vada dovolacím súdom zistená nebola, čo je dôvod v tejto časti na zamietnutie dovolania\nv zmysle § 448 CSP.\n27. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodil aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n(nesprávne označeného ako § 420 ods. 1 písm. b) CSP, pozn. dovolacieho súdu).\n27.1. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n\n27.2. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n27.3. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny\nvýznam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.\nOtázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá\nmusí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia\nvyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa\nodvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce,\nZákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných\nustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie\nnapadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu\n(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne\nv priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto\nustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v\ndovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť, príp.\naj dôvodnosť dovolania. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou)\npovinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a)\naž c) CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napr. sp. zn. 1Cdo/126/2017,\n2Cdo/225/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/73/2017).\n27.4. Nevyhnutnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je, že sa\ntýka právnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie dopadá\nlen na takú právnu otázku, ktorú: a) odvolací súd riešil [neponechal ju nepovšimnutou a pri svojich\nprávnych úvahách nedotknutou, ale ju riadne nastolil (aj na podnet strany sporu), vysvetlil jej podstatu,\nvyjadril vo vzťahu k nej svoje právne úvahy (prípadne možnosti odlišných prístupov k jej riešeniu) a\nvysvetlil jej riešenie a tiež dôvody, so zreteľom na ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje\nrozhodnutie] a b) (zároveň) dovolací súd ešte neriešil. Otázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj\nsúd v konaní síce zaoberali, na vyriešení ktorej ale nie je v konečnom dôsledku založené dovolaním\nnapadnuté rozhodnutie, nie je relevantná v zmysle tohto ustanovenia (sp. zn. 3Cdo/214/2018).\n28. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť\na dôvodnosť dovolania.\n29. Vo väzbe na dovolateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd\nposudzujúc dovolanie v rozumnej miere podľa jeho obsahu (§ 124 CSP) a v snahe autenticky porozumieť\njeho textu ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája\n2021 alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. júna 2020) dospel k záveru, že dovolateľ nevymedzil\nprávnu otázku, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a zároveň z jeho\nargumentácie nie je možné žiadnu právnu otázku odvodiť, keďže dovolateľ len bez ďalšieho spochybňuje\nprávne závery odvolacieho súdu, najmä v tom smere, že pri posúdení skončenia pracovného pomeru\nmalo byť vychádzané z absolútnej neplatnosti výpovede, resp. z jej právnej neúčinnosti, bez ohľadu na\nto, že dovolateľ v zákonnej lehote nepodal žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa §\n77 Zákonníka práce, pričom zároveň spochybňuje aj skutkové závery súdov nižších inštancií týkajúce sa\nokolností skončenia pracovného pomeru a posúdenia, či výpoveď bola daná slobodne a bez vád vôle.\n30. Dovolateľ namieta, že najvyšší súd dosiaľ nerozhodol v skutkovo totožnej veci, v ktorej by vyslovil, že\nneuplatnenie žaloby podľa § 77 Zákonníka práce má za následok platné skončenie pracovného pomeru\naj v prípade absolútne neplatného právneho úkonu, pričom poukazuje na to, že výpoveď z 27. júla 2015\nje podľa jeho názoru absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka\na § 17 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý nevyvoláva žiadne právne následky, a zároveň namieta použitie\nrozhodnutia Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. 6Cz/5/68, publikovaného pod č. 40/1969, pre odlišnosť\nskutkového stavu. K tejto argumentácii dovolací súd poznamenáva, že takto formulované námietky\nakcentujú nerozhodovanie dovolacieho súdu v skutkovo totožnej veci a predstavujú nesúhlas so\n\nskutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu bez toho, aby bola riadne vymedzená právna otázka\nv zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP a § 432 CSP.\n31. Vo vzťahu ku kritike právneho posúdenia veci dovolací súd upriamuje pozornosť na argumentáciu\nsúdu prvej inštancie, ktorý vychádzal zo záveru, že právne posúdenie platnosti výpovede z 27. júla 2015\nje determinované osobitnou úpravou podľa § 77 Zákonníka práce, pričom aj keď výpoveď ako právny\núkon možno všeobecne posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, vrátane otázok vôle,\nči súladu so zákonom, jej prípadná neplatnosť sa môže prejaviť iba vtedy, ak bola uplatnená žaloba o\nurčenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote. Bez jej\nuplatnenia sa na výpoveď hľadí ako na platný právny úkon, ktorý vyvolal skončenie pracovného pomeru,\npričom súd sa už touto otázkou nemôže zaoberať ani ako predbežnou, keďže márnym uplynutím lehoty\ndochádza k fixácii právneho stavu (body 11. až 12. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie).\nNa uvedené právne závery nadviazal aj odvolací súd v bode 42. odôvodnenia svojho rozhodnutia,\nktorý zdôraznil, že ustálená rozhodovacia prax vychádza z toho, že neuplatnením žaloby podľa §\n77 Zákonníka práce sa vylučuje následné spochybňovanie skončenia pracovného pomeru, a to aj\nprostredníctvom námietok smerujúcich k tvrdenej absolútnej neplatnosti právneho úkonu, keďže tieto už\nnie je možné riešiť ani prejudiciálne v inom konaní.\n31.1. Nad rámec vyššie uvedeného dovolací súd poukazuje na právnu doktrínu, ktorá uvádza, že bez\nsúdneho rozhodnutia vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa skončený pracovný pomer\npovažuje za platne skončený (Barancová, H.: Zákonník práce, Komentár, Praha, C. H. Beck, 2010,\ns. 347). Zhodne s uvedenou doktrínou je aj súdna prax (napr. R 40/1969, R 75/1977, R 56/2009) s\nustáleným záverom, že ak nedošlo k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77\nZákonníka práce, platí domnienka, že pracovný pomer bol skončený platne. Ak chce zamestnanec\nalebo zamestnávateľ zabrániť tomu, aby nastali účinky vyplývajúce z rozviazania pracovného pomeru,\nv lehote dvoch mesiacov (§ 64 ZP; teraz § 77 ZP) musí podať na súde žalobu o určenie, že právny\núkon o rozviazaní pracovného pomeru je neplatný. Ak takáto žaloba nebola podaná, pracovný pomer\nmedzi účastníkmi sa skončil podľa tohto právneho úkonu, aj keby išlo o neplatné rozviazanie pracovného\npomeru. Po uplynutí dvojmesačnej lehoty sa súd už otázkou platnosti rozväzovacieho úkonu nemôže\nzaoberať, a to ani ako predbežnou otázkou. Platí to aj v konaní o žalobe na určenie, že pracovný\npomer trvá. Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/2000 (R 8/2003) výslovne vyplýva, že pre\nrozhodovanie súdu o peňažných nárokoch (hlavne náhrade mzdy) má výrok rozhodnutia o neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru ten význam, že ním súd vlastne rozhoduje o jeho základe. Takýto\nvýrok súdu je predpokladom výroku rozhodnutia o povinnosti zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi\nnáhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce.\n32. Dovolací súd záverom pripomína, že len samotné namietanie nesprávneho právneho posúdenia\nveci odvolacím súdom bez riadneho vymedzenia konkrétnej právnej otázky, od vyriešenia ktorej malo\nzávisieť rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená, na prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nepostačuje. Nesúhlas dovolateľa\ns právnymi závermi odvolacieho súdu, či vyhodnotením skutkového stavu, ako aj prosté spochybňovanie\nsprávnosti jeho rozhodnutia alebo kritika právneho posúdenia veci, nenapĺňajú zákonné vymedzenie\ntohto dovolacieho dôvodu (porovnaj sp. zn. 1Cdo/36/2017, 2Cdo/5/2017, 3Cdo/74/2017, 4Cdo/95/2017,\n5Cdo/87/2017). Z uvedených dôvodov nemožno v tejto časti dovolanie žalobcu považovať za prípustné.\n33. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobcu v časti namietajúcej vadu\npodľa § 420 písm. f) CSP je v časti prípustné, ale nie je dôvodné, v časti je neprípustné a ohľadom\nnamietajúceho nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je\nneprípustné, pretože dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným v ustanoveniach § 431\naž § 435 CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP); (mutatis\nmutandis rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo51/2021, 1CdoPr8/2023, ktoré posledné prešlo\ntestom ústavnosti IV. ÚS 120/2025 z 25. marca 2025 so záverom o odmietnutí ústavnej sťažnosti).\n34. Žalovaná bola v dovolacom konaní úspešná, preto jej dovolací súd na základe ustanovenia §\n453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči\nneúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.\n35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobca sa od bývalého zamestnávateľa domáhal náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce za roky 2020 až 2022 pre tvrdené prekážky v práci na strane zamestnávateľa, hoci jeho pracovný pomer sa skončil už v roku 2015 uplynutím výpovednej doby na základe jeho vlastnej výpovede a žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola podaná. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a odvolací súd rozsudok potvrdil, pričom poukázali aj na skoršie právoplatné rozhodnutia medzi tými istými stranami s rovnakým záverom. Dovolateľ namietal podľa § 420 písm. f) CSP nepreskúmateľnosť rozhodnutí, nevysporiadanie sa s vadou lekárskeho posudku a nevykonanie dôkazu mzdovým listom, a podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP tvrdil, že dovolací súd dosiaľ neriešil otázku, či márne uplynutie lehoty podľa § 77 Zákonníka práce vedie k platnému skončeniu pracovného pomeru aj pri absolútne neplatnej výpovedi. Dovolací súd uzavrel, že odôvodnenia rozhodnutí nižších súdov tvoria organickú jednotu a sú preskúmateľné, nevykonanie či hodnotenie dôkazov nie je vadou zmätočnosti a navrhnutý dôkaz bol v skutočnosti vykonaný, takže dovolanie je v tejto časti prípustné, ale nedôvodné, sčasti neprípustné. K dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP konštatoval, že dovolateľ nevymedzil právnu otázku, len spochybňoval závery súdov; s poukazom na doktrínu a ustálenú judikatúru pripomenul, že bez včasnej žaloby podľa § 77 Zákonníka práce sa pracovný pomer považuje za platne skončený a súd sa tým nemôže zaoberať ani prejudiciálne. Dovolanie ako celok zamietol podľa § 448 CSP a žalovanej priznal náhradu trov dovolacieho konania.", "pravna_veta": "Ak nebola v dvojmesačnej prekluzívnej lehote podľa § 77 Zákonníka práce podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, platí domnienka, že pracovný pomer sa skončil platne, a to aj vtedy, ak sa namieta absolútna neplatnosť rozväzovacieho právneho úkonu; súd sa otázkou jeho platnosti nemôže zaoberať ani ako predbežnou otázkou v konaní o náhradu mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa (§ 142 ods. 3 Zákonníka práce), ktorej základným predpokladom je existencia pracovného pomeru. Námietka nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, no ak odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP, jeho odôvodnenie sa posudzuje v organickej jednote s odôvodnením potvrdzovaného rozsudku; nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov ani nesprávne hodnotenie dôkazov vadu zmätočnosti nezakladá, ak súd nevykonanie dôkazu odôvodnil. Tvrdenie, že dovolací súd dosiaľ nerozhodol v skutkovo totožnej veci, spojené s prostým nesúhlasom so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu, nie je riadnym vymedzením právnej otázky podľa § 421 ods. 1 písm. b) a § 432 CSP.", "ustanovenia": ["§ 77 ZP", "§ 142 ods. 3 ZP", "§ 420 písm. f) CSP", "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "§ 432 CSP", "§ 387 ods. 2 CSP", "§ 448 CSP", "čl. 46 ods. 1 Ústavy"], "vygenerovane": "2026-10-24", "klucove_pojmy": ["náhrada mzdy", "neplatnosť skončenia pracovného pomeru", "prekluzívna lehota", "prekážky v práci", "nepreskúmateľnosť rozhodnutia", "opomenutý dôkaz", "prípustnosť dovolania", "právna otázka"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}