{"guid": "cda77ce6-7d13-49ee-a12b-70919886c2db:746eb0de-956e-41c7-b917-8b21aef8e3e7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1318201807.1", "spisova_znacka": "8Cdo/37/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/37/2025 z 28. 7. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. júla 2026, sp. zn. 8Cdo/37/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:1318201807.1", "identifikacne_cislo": "1318201807", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Klenková", "sudca_id": 217, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-gabriela-klenkova-217", "datum_vydania": "2026-07-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": "Pre platné postúpenie pohľadávky banky zo spotrebiteľského úveru na iný subjekt sa podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách vyžaduje osobitná písomná výzva banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku; touto výzvou nie je výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný. Oprávnenie veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť spotrebiteľského úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka sa obnovuje pri každej ďalšej omeškanej splátke, každé jeho uplatnenie však musí spĺňať podmienky § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vo vzťahu ku konkrétnej omeškanej splátke vrátane predchádzajúceho upozornenia spotrebiteľa. Procesné rozhodnutie o pripustení zmeny žalobcu podľa § 80 CSP nezakladá domnienku aktívnej vecnej legitimácie nového žalobcu a súd ním pri rozhodovaní vo veci samej nie je viazaný; ak sú právne otázky nastolené dovolateľom ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu vyriešené v súlade so záverom odvolacieho súdu, dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Postupník pohľadávky banky zo spotrebiteľského úveru zabezpečeného nehnuteľnosťou sa domáhal zaplatenia zosplatneného úveru. Odvolací súd potvrdil zamietnutie žaloby, pretože zosplatnenie úveru bolo neúčinné (upozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka sa týkalo skoršieho omeškania, ktoré dlžník medzičasom takmer celé uhradil) a pohľadávka nebola spôsobilým predmetom postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, takže žalobkyňa nemala aktívnu vecnú legitimáciu. Dovolateľka namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia (§ 420 písm. f) CSP) a nesprávne právne posúdenie troch otázok (§ 421 ods. 1 CSP): povahu výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, obnovovanie oprávnenia zosplatniť úver a význam pripustenia zmeny žalobcu pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie. Najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP, keďže všetky tri otázky sú ustálené judikátmi R 38/2025, R 34/2025 a R 36/2025 a odvolací súd ich vyriešil v súlade s nimi; rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo nepreskúmateľné, pretože samotné pripustenie zmeny strany neprejudikuje existenciu hmotného práva nového žalobcu. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.", "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-80.odsek-1", "nazov": "§ 80 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-80.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-80"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-80.odsek-2", "nazov": "§ 80 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-80.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-80"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "nazov": "§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/483-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-9", "nazov": "§ 53 ods. 9 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-9", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-565", "nazov": "§ 565 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-565", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-565"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-80", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2001/483#paragraf-92", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-565"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/746eb0de-956e-41c7-b917-8b21aef8e3e7", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1318201807.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1318201807.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1318201807.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/37/2025\n1318201807\n28. 07. 2026\nJUDr. Gabriela Klenková\nECLI:SK:NSSR:2026:1318201807.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava-mestská\nčasť Ružinov, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpenej spoločnosťou Remedium Legal, s.r.o,\nBratislava-mestská časť Ružinov, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému Y.K. F., narodenému\nX. G. XXXX, G. Z., X. XXXX/XX, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Marián\nKurhajec, s. r. o., Bratislava, Bajkalská 13, IČO: 36 860 662, o zaplatenie 59 151,33 eura s\npríslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-16Csp/15/2018, o dovolaní\nžalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. júna 2024 sp. zn. 2CoCsp/17/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 16Csp/15/2018-369 z 28.\nmarca 2023 zastavil konanie v časti istiny 24 110,84 eura; vo zvyšnej časti žalobu v celom rozsahu\nzamietol; žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 261 ods. 6, § 497, § 499, § 502 ods. 1 zákona\nč. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“),\n§ 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. r), ods. 5 a 6, § 54 ods. 1 a 2, § 53 ods. 9, §\n101, § 103, § 565 ods. 1, § 566 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.\nObčiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 1, § 1\nods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona\nSlovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom od 1. januára\n2008 do 31. marca 2008 (ďalej aj „zákon č. 258/2001 Z. z.“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.\no bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 28. novembra 2020 do 28.\ndecembra 2020 (ďalej aj „zákon č. 483/2001 Z. z.“). Na základe výsledkov vykonaného dokazovania\nustálil skutkový stav, z ktorého vyplynulo, že právny vzťah vznikol uzavretím zmluvy o špecifickom\nspotrebnom úvere pre obyvateľstvo zabezpečenom nehnuteľnosťou č. 008/2010/08SÚ v znení dodatku\nč. 1 z 10. apríla 2008, na základe ktorej veriteľ (OTP Banka Slovensko, a. s.) poskytol dlžníkovi spotrebný\núver zabezpečený nehnuteľnosťou v sume 86 304,19 eura, za účelom splatenia úverov a nadobudnutia\nnehnuteľnosti. Strany sa v zmluve dohodli na pohyblivej úrokovej sadzbe, ktorá v deň podpisu zmluvy\nbola vo výške 5,45 % ročne, pre prípad omeškania si dohodli úrok z omeškania vo výške 8,00 % ročne\na žalovaný sa zaviazal úver splatiť spolu s úrokmi formou pravidelných mesačných anuitných splátok,\nsplatných vždy k 10. dňu v mesiaci, po 764,46 eura s konečnou splatnosťou úveru dohodnutou ku 10.\naprílu 2028. Pohľadávka veriteľa bola zabezpečená zriadením záložného práva na nehnuteľnosti vo\nvlastníctve žalovaného - rodinný dom s pozemkami, zapísanými na liste vlastníctva (ďalej len ,,LV“)\nč. XXXX, k. ú. X. F.. Predmetné nehnuteľnosti neboli ku dňu podania žaloby vydražené v prospech\nprednostného záložného veriteľa. Z dôvodu nesplácania úveru riadne a včas, právna predchodkyňa\n\nžalobkyne vyhlásila s účinnosťou k 24. aprílu 2015 predčasnú splatnosť celého zostatku úveru a vyzvala\nžalovaného, v lehote do 10 dní odo dňa doručenia tohto vyhlásenia, zaplatiť veriteľovi celú pohľadávku\nvyplývajúcu zo zmluvy. Dňa 11. decembra 2020 postúpila OTP Banka Slovensko, a.s. žalovanú úverovú\npohľadávku voči žalovanému žalobkyni.\n1.2. Súd prvej inštancie následne skonštatoval, že zmluva obsahovala podstatné znaky zmluvy o úvere\npodľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, preto podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka\npredstavovala absolútny obchodno-záväzkový vzťah, na ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov\nvzťahuje právny režim Obchodného zákonníka. V otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje, sa\npodľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka vrátane úpravy\nspotrebiteľských zmlúv. Zároveň konštatoval, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, preto sa na daný vzťah\nprednostne vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Hoci išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere,\nnevzťahoval sa na ňu zákon č. 258/2001 Z. z., keďže podľa § 1 ods. 2 písm. e) sa nevzťahoval na úvery\npresahujúce sumu zodpovedajúcu 20 000 eur. Keďže poskytnutý úver predstavoval 86 304,19 eura, súd\nprvej inštancie právny vzťah posudzoval podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ustanovení § 52 a\nnasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 483/2001 Z. z. K námietke nedostatku právomoci uviedol, že\nrozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, predstavovala neprijateľnú zmluvnú podmienku,\nbola neplatná, preto právomoc rozhodcovského súdu nebola daná.\n1.3. V súvislosti s dodržaním podmienok vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a včasným uplatnením\nnároku na súde, posudzoval splnenie zákonných predpokladov na aplikáciu druhej vety ustanovenia\n§ 103 Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské právne vzťahy, v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho\nzákonníka. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že dohodnutá pohyblivá úroková\nsadzba spôsobovala neurčitosť konečnej ceny úveru pri jeho zosplatnení, čím vytvárala nerovnováhu v\nprávach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a bola v rozpore s § 53 Občianskeho zákonníka.\nVo vzťahu k premlčaniu nároku uviedol, že žalobkyňa výzvou z 25. júla 2014, doručenou žalovanému\n29. júla 2014, upozornila žalovaného na možnosť zosplatnenia úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho\nzákonníka z dôvodu omeškania minimálne troch splátok, splatných najneskôr 10. mája, 10. júna a\n10. júla 2014. Pri dodržaní 15-dňovej lehoty na upozornenie mohol veriteľ uplatniť právo podľa § 565\nObčianskeho zákonníka prvýkrát od 14. augusta 2014 do 9. septembra 2014. Žalovaný mal možnosť\ndlh uhradiť bez sankcie do 13. augusta 2014. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k\nzáveru, že v spotrebiteľskom vzťahu začala premlčacia lehota na uplatnenie práva veriteľa vyhlásiť\nmimoriadnu splatnosť úveru plynúť dňa 14. augusta 2014, teda odo dňa, keď mohol toto právo vykonať\nprvýkrát, a uplynula dňa 14. augusta 2017. Predpokladom však bolo, že žalovaný dlh v určenej lehote\nneuhradil. Táto okolnosť však bola sporná, keďže žalovaný namietal správnosť započítania svojich\nplatieb v celkovej výške 5 082,03 eura uskutočnených od 5. augusta 2014 do 12. februára 2015. Podľa\nžalobkyne i napriek týmto úhradám zostal žalovaný v omeškaní, nakoľko nesplatil celú sumu, na ktorú\nho veriteľ vyzval a zároveň sa dostal do omeškania s úhradou splátok splatných k 10. júlu 2014, k\n10. augustu 2014 až k 10. marcu 2015. Zdôraznil, že veriteľ síce môže svoje právo na zosplatnenie\nuplatniť aj neskôr, nemôže však týmto spôsobom posúvať začiatok plynutia premlčacej lehoty. Ak by\nboli pôvodne omeškané splátky uhradené a dlžník by sa opätovne dostal do omeškania s viac ako\ntromi splátkami, bolo by potrebné doručiť nové upozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,\nod ktorého by začala plynúť nová premlčacia lehota. V danom prípade sa tak nestalo. Z uvedeného\ndôvodu preto mohlo dôjsť k zosplatneniu úveru listom z 9. apríla 2015 len za predpokladu nepretržitého\nomeškania žalovaného so splátkami, na ktoré ho veriteľ upozornil, že je v omeškaní (splatné v mesiacoch\njanuár 2014 až júl 2014).Hoci žalobkyňa tvrdila, že žalovaný zostal v omeškaní aj po vykonaných\núhradách, súd prvej inštancie považoval túto otázku za spornú, keďže z predložených prehľadov nebolo\nzrejmé, akým spôsobom boli jednotlivé úhrady započítavané na istinu, úroky, úroky z omeškania a\npoplatky. Súd prvej inštancie však nepovažoval za potrebné tieto okolnosti ďalej skúmať, pretože aj za\npredpokladu nepretržitého omeškania žalovaného dospel k záveru, že premlčacia lehota na uplatnenie\nnároku uplynula dňa 14. augusta 2017. Ak by zosplatnenie malo byť založené na omeškaní zo začiatku\nroka 2015, veriteľ by bol povinný doručiť nové upozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,\nčo nebolo preukázané. Za tejto situácie súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné riešiť ďalšie sporné\notázky týkajúce sa započítavania úhrad, (ne)prijateľnosti zmluvných podmienok, ani platnosť postúpenia\npohľadávky. Rozhodujúcou skutočnosťou bolo premlčanie nároku vyplývajúce z doručenia poslednej\nvýzvy z 25. júla 2014 a z plynutia lehôt podľa § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565\na § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu v\nzostávajúcej spornej časti zamietol. O čiastočnom späťvzatí žaloby v časti istiny 24 110,84 eura, konanie\n\nv súlade s ustanoveniami § 145 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 CSP v tejto časti zastavil. O nároku na\nnáhradu trov konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 256\nods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 12. júna 2024 sp. zn. 2CoCsp/17/2023\npotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá;\nzmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III, ktorým bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov\nprvoinštančného konania tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v\nrozsahu 18,48 %; žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n2.1. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že vzhľadom na výšku poskytnutého úveru presahujúcu sumu\n20 000 eur, nešlo o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 258/2001 Z. z. Nebolo však sporné, že\nveriteľ vystupoval ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ, preto uzavretá zmluva podliehala ochrane\nspotrebiteľa podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. K vecnej legitimácii žalobkyne\nuviedol, že ju odvodzovala od postúpenia pohľadávky OTP Bankou Slovensko, a.s., pričom podľa §\n92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. môže banka postúpiť len splatnú pohľadávku. Z tohto dôvodu\nskúmal splnenie zákonných podmienok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 53 ods. 9 v\nspojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa tvrdila, že jej právna predchodkyňa zosplatnila úver\nlistom z 9. apríla 2015 po predchádzajúcom upozornení z 25. júla 2014. Odvolací súd zdôraznil, že\nupozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka predstavuje nevyhnutnú podmienku výkonu\npráva § 565 Občianskeho zákonníka a musí byť spotrebiteľovi doručené najmenej 15 dní pred samotným\nzosplatnením. Poukázal pritom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn.\n9Cdo/138/2022), podľa ktorej má byť upozornenie realizované ešte pred uplynutím troch mesiacov\nomeškania, aby mal dlžník reálnu možnosť zosplatneniu zabrániť.\n2.2. Ďalej uviedol, že zmyslom výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je upozorniť dlžníka na\nkonkrétne omeškanie a vytvoriť mu priestor na úhradu dlhu pred zosplatnením. Ak bolo zosplatnenie\noznámené listom z 9. apríla 2015, dôvodom mohla byť len splátka splatná dňa 10. decembra 2014,\ns ktorou bol žalovaný v omeškaní viac ako tri mesiace. Hoci podmienka trojmesačného omeškania\nbola splnená, nebola splnená druhá podmienka spočívajúca v riadnom upozornení dlžníka najmenej\n15 dní pred uplatnením práva na zosplatnenie. Výzva z 25. júla 2014 sa totiž vzťahovala na iné\nomeškané splátky a časovo predchádzala omeškaniu splátky z decembra 2014. Navyše žalovaný\nmedzičasom takmer celý dlh, na ktorý sa táto výzva vzťahovala, uhradil. Odvolací súd preto dospel\nk záveru, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru bolo neúčinné. Keďže konečná splatnosť úveru\nmala nastať až dňa 10. marca 2028, nemohol obstáť záver súdu prvej inštancie o premlčaní celého\nnároku. Premlčanými sa mohli stať len jednotlivé splátky, s ktorými bol žalovaný v omeškaní. Neúčinnosť\nzosplatnenia mala podľa odvolacieho súdu zároveň za následok, že ku dňu postúpenia pohľadávky dňa\n11. decembra 2020 neboli splnené podmienky jej platného postúpenia na žalobkyňu. V tejto súvislosti\npoukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/36/2020 a rozhodnutie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 69/2023, podľa ktorých\nje legitímne trvať na predčasnej splatnosti úveru ako podmienke postúpenia pohľadávky. Uvedené\nplatí o to viac v prípade spotrebiteľskej pohľadávky zabezpečenej záložným právom a postúpenej\nnebankovému subjektu. Odvolací súd zdôraznil, že spotrebiteľ, ktorý vstúpil do zmluvného vzťahu s\nbankou podliehajúcou dohľadu Národnej banky Slovenska, sa bez splnenia zákonných podmienok\nnemôže dostať do právneho vzťahu s nebankovým subjektom. Pohľadávka preto nebola spôsobilým\npredmetom postúpenia a žalobkyňa sa nestala jej veriteľom a nie je aktívne vecne legitimovaná túto\npohľadávku v súdnom spore vymáhať.\n2.3. V kontexte uvedeného odvolací súd poznamenal, že nedostatok aktívnej legitimácie by existoval aj\nv prípade platného zosplatnenia úveru. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. je totiž na platné\npostúpenie pohľadávky potrebné splnenie ďalších podmienok, a to existencia osobitnej písomnej výzvy\nbanky adresovanej dlžníkovi a pretrvávajúce omeškanie dlžníka aj po takejto výzve. Poukázal pritom\nna rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1Cdo/147/2017 a 7Cdo/26/2017), v\nzmysle ktorých sú tieto podmienky hmotnoprávnymi predpokladmi platného postúpenia pohľadávky.\nKonštatoval, že v danom prípade nebola splnená už prvá z dvoch kumulatívnych podmienok platného\npostúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., a to riadne vyzvanie žalovaného\nna zaplatenie omeškaného dlhu v stave aktuálnom ku dňu postúpenia pohľadávky. Tejto požiadavke\nnezodpovedali ani listina „Posledná výzva pred zosplatnením“ z 25. júla 2014, ani listina „Vyhlásenie\n\núveru za predčasne splatný“ z 9. apríla 2015, ktoré boli vystavené v súvislosti s výkonom práv veriteľa\npodľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2Cdo/266/2020 a 4Cdo/75/2020, podľa ktorých § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001\nZ. z. predpokladá existenciu samostatnej písomnej výzvy banky, odlišnej od výzvy podľa § 53 ods.\n9 Občianskeho zákonníka alebo oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, pričom táto\nvýzva sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka. Z obsahu spisu vyplýva, že výzva z 25. júla 2014\nupozorňovala žalovaného na omeškanie vo výške 5 086,70 eura a na možnosť zosplatnenia úveru,\nzatiaľ čo oznámením z 9. apríla 2015 bola vyhlásená predčasná splatnosť úveru vo výške 79 312,01\neura. Pohľadávka však bola na žalobkyňu postúpená až zmluvou z 11. decembra 2020. Keďže žalovaný\nmedzičasom úver čiastočne splácal, uvedené listiny z rokov 2014 a 2015 už nezodpovedali aktuálnemu\nstavu dlhu ku dňu postúpenia pohľadávky, na ktorého úhradu mal byť žalovaný podľa § 92 ods. 8\nzákona č. 483/2001 Z. z. osobitne vyzvaný. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že žalobkyňa v konaní\nnetvrdila ani nepreukázala splnenie podmienok ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Keďže\nišlo o spotrebiteľský spor, odvolací súd bol povinný skúmať splnenie týchto podmienok aj z úradnej\npovinnosti. Bolo pritom na žalobkyni, aby preukázala svoju aktívnu vecnú legitimáciu a postavenie\nnositeľky uplatneného práva, pričom túto povinnosť si nesplnila. Aj keby bol úver platne a účinne\nzosplatnený, nebolo by možné dospieť k záveru o platnom postúpení pohľadávky na žalobkyňu podľa\n§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Z týchto dôvodov preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej\ninštancie vo výroku o zamietnutí žaloby. Vo vzťahu k výroku o trovách konania dospel k odlišnému\nzáveru ako súd prvej inštancie. Zdôraznil, že žalobkyňa vzala žalobu späť v rozsahu istiny 24 110,84\neura preto, že žalovaný túto sumu po začatí konania uhradil. Z procesného hľadiska preto zastavenie\nkonania v tejto časti zavinil žalovaný a úspešnou sa stala žalobkyňa. Keďže vo zvyšnej časti bola žaloba\nzamietnutá, úspech žalobkyne predstavoval 40,76 % a úspech žalovaného 59,24 %. Žalovanému preto\nvznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 18,48 %, o ktorý jeho úspech prevýšil\núspech žalobkyne, a z tohto dôvodu odvolací súd zmenil výrok súdu prvej inštancie o náhrade trov\nkonania (§ 388 CSP). O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanoveniami\n§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP.\n3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie (ďalej aj\nako ,,dovolateľka“), ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1\npísm. a) až písm. c) CSP. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle podľa § 421 ods. 1\npísm. c), resp. písm. b) CSP dovolateľka namietala, že otázka či § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.\npredpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je\nv omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, konkrétne, či touto výzvou (ne)môže\nbyť výzva banky podľa § 53 ods. Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne\nsplatný, je dovolacím súdom posudzovaná rozdielne, resp. nebola doposiaľ vyriešená jednotne v rámci\nustálenej rozhodovacej praxe. Nesúhlasila so záverom odvolacieho súdu, že „Posledná výzva pred\nzosplatnením“ z 25. júla 2014 ani „Vyhlásenie úveru za predčasne splatný“ z 9. apríla 2015, nespĺňajú\npodmienky ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/165/2022, podľa ktorého ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001\nZ. z. nevyžaduje osobitné náležitosti výzvy ani upozornenie na možnosť postúpenia pohľadávky. Za\nvýzvu možno považovať každú písomnú výzvu na úhradu konkrétne špecifikovanej pohľadávky, pričom\ntakouto výzvou môže byť aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, ak obsahuje výzvu\nna zaplatenie dlhu. Rozhodujúce je, či mal dlžník objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom výzvy,\nnie či sa s ňou skutočne oboznámil (sp. zn. 1Cdo/4/2020). Vzhľadom na uvedené považovala záver\nodvolacieho súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie za nesprávny, keďže môže byť výzvou podľa\n§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. aj zosplatňujúca výzva, konkrétne „Vyhlásenie úveru za predčasne\nsplatný“ z 9. apríla 2015, ktorého doručenie bolo v konaní preukázané. Keďže doručenie oznámenia o\nmimoriadnej splatnosti bolo v konaní preukázané a k postúpeniu pohľadávky došlo až dňa 11. decembra\n2020, teda po uplynutí viac ako 90 dní od doručenia výziev, mala za to, že podmienky ustanovenia §\n92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. boli splnené, preto bolo postúpenie pohľadávky platné a žalobkyňa\nje aktívne vecne legitimovaná.\n3.1. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. písm. b) CSP\nnamietala, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení\notázky, či sa oprávnenie veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka žiadať zaplatenie celej pohľadávky\nobnovuje každou ďalšou neuhradenou splátkou, ak sú naďalej splnené podmienky podľa § 53 ods.\n9 Občianskeho zákonníka. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n\n1Cdo/123/2022, podľa ktorého má veriteľ právo vyhlásiť predčasnú splatnosť po tom, čo je dlžník v\nomeškaní dlhšie ako tri mesiace. Možnosť zosplatnenia sa obnovuje pri každej ďalšej splátke, ktorá\nje viac ako tri mesiace po splatnosti, pričom zákon nevyžaduje, aby veriteľ v oznámení o zosplatnení\nuviedol konkrétnu splátku, pre ktorú k zosplatneniu dochádza. Nesúhlasila so záverom odvolacieho\nsúdu, že upozornenie z 25. júla 2014 nemožno vzťahovať na splátku splatnú dňa 10. decembra 2014,\npre nezaplatenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Zdôraznila, že ustanovenie §\n53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyžaduje len to, aby bol dlžník najmenej 15 dní vopred upozornený\nna možnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka a aby bol v omeškaní dlhšie ako tri\nmesiace. Zo zákona podľa nej nevyplýva povinnosť veriteľa opakovane upozorňovať dlžníka pri každej\nďalšej omeškanej splátke, pokiaľ dlžník zostáva v omeškaní a zákonné podmienky naďalej trvajú. Podľa\njej názoru, oprávnenie veriteľa nezaniká nevyužitím pri konkrétnej splátke, ale obnovuje sa splatnosťou\nkaždej ďalšej neuhradenej splátky. Dovolateľka poukázala na to, že žalovaný bol výzvou z 25. júla 2014\nriadne upozornený na existujúce omeškanie aj na možnosť zosplatnenia úveru. Zdôraznila, že z obsahu\ntejto výzvy žalovaný jednoznačne poznal rozsah svojho omeškania a bol oboznámený s tým, že na\nodvrátenie vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru musí omeškané splátky v celom rozsahu uhradiť.\nKeďže tak neurobil, veriteľ následne v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka využil oprávnenie\npodľa § 565 Občianskeho zákonníka a vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru podaním z 9. apríla\n2015. V tom čase bol žalovaný v omeškaní dlhšie ako tri mesiace, a preto boli podľa jej názoru splnené\nvšetky zákonné podmienky na uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Na podporu svojho\nnázoru poukázala aj na rozhodnutie R 4/2021, v ktorom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriamo\nvyjadril k tejto otázke, z ktorého vyvodzovala, že možnosť zosplatnenia sa pri pretrvávajúcom omeškaní\nobnovuje s každou ďalšou nesplatenou splátkou. Nesúhlasila preto s právnym názorom odvolacieho\nsúdu, podľa ktorého bol postupca povinný opätovne vyzývať žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy\npodľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keďže takáto povinnosť zo zákonného znenia podľa jej\nnázoru nevyplýva. Z uvedených dôvodov zastávala názor, že postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť\núveru v súlade s ustanoveniami § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, preto právny záver\nodvolacieho súdu o potrebe opätovného upozornenia dlžníka nemá oporu v zákone.\n3.2. Nesprávne právne posúdenie namietala aj vo vzťahu k platnosti postúpenia pohľadávky, k\npripusteniu zmeny strany sporu počas konania a k následnému posúdeniu aktívnej vecnej legitimácie\nžalobkyne. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/57/2020, podľa\nktorého je podmienkou vyhovenia návrhu na zmenu strany sporu podľa § 80 CSP preukázanie, že k\nprevodu alebo prechodu práva skutočne došlo. V tejto súvislosti namietala, že ak súd prvej inštancie\nuznesením z 18. februára 2021 pripustil zmenu na strane žalobcu, musel mať preukázané, že k prevodu\npráva skutočne došlo. Následný záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie z dôvodu neplatného\npostúpenia pohľadávky preto považovala za rozporný s predchádzajúcim rozhodnutím súdu. Podľa\njej názoru, súdy nižších stupňov nerešpektovali právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nodklonili sa od jeho rozhodovacej praxe a prijali vzájomne nekonzistentné závery, čím mohlo dôjsť k\nzásahu do jej práva na spravodlivý proces. Navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť odvolaciemu\nsúdu na ďalšie konanie. Uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\n4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že prvá právna otázka, či výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona\nč. 483/2001 Z. z. môže byť aj výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, nebola pre rozhodnutie\nodvolacieho súdu rozhodujúca. Odvolací súd založil svoj záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie\nžalobkyne predovšetkým na neúčinnosti zosplatnenia úveru. Dospel k záveru, že právna predchodkyňa\nžalobkyne nepostupovala v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keď žalovaného neupozornila\nna možnosť zosplatnenia úveru vo vzťahu k splátke, pre ktorú malo dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej\nsplatnosti. Upozornenie z 25. júla 2014 podľa odvolacieho súdu nebolo možné považovať za relevantné\nvo vzťahu k zosplatneniu oznámenému listom z 9. apríla 2015. Z uvedeného dôvodu odvolací súd\nsprávne dospel k záveru, že predčasná splatnosť úveru nebola účinne vyhlásená a pohľadávka tak\nv čase postúpenia nebola spôsobilým predmetom postúpenia. Žalobkyňa sa preto nestala veriteľom\npohľadávky a nebola aktívne vecne legitimovaná na jej vymáhanie. Žalovaný zároveň poukázal na\nskutočnosť, že žalobkyňa vo svojom podaní z 15. augusta 2022 uviedla, že mimoriadna splatnosť bola\nvyhlásená pre splátku splatnú dňa 10. marca 2015. Ak tomu tak bolo, žalobkyňa nepreukázala splnenie\npodmienok vyplývajúce z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keďže žalovaný nebol na\nmožnosť zosplatnenia pre túto splátku upozornený a od jej splatnosti ku dňu 9. apríla 2015, ani neuplynuli\nzákonom vyžadované tri mesiace. Aj z tohto dôvodu nebolo možné považovať vyhlásenie mimoriadnej\nsplatnosti za platný právny úkon. K druhej právnej otázke týkajúcej sa obnovovania oprávnenia veriteľa\n\npodľa § 565 Občianskeho zákonníka žalovaný uviedol, že žalobkyňa neoznačila žiadne rozhodnutie\ndovolacieho súdu, od ktorého by sa odvolací súd odklonil. Judikát R 4/2021 túto otázku neriešil. Odvolací\nsúd pritom netvrdil, že oprávnenie veriteľa zosplatniť úver sa neobnovuje, ale že pri každom jeho\nuplatnení musia byť splnené podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka\nvo vzťahu ku konkrétnej splátke, pre ktorú dochádza k zosplatneniu. Žalovaný zdôraznil, že zo znenia\nustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyplýva povinnosť veriteľa upozorniť spotrebiteľa\nnajmenej 15 dní vopred na možnosť zosplatnenia úveru, pričom toto upozornenie sa musí vzťahovať na\nsplátku, pre ktorú je následne vyhlásená mimoriadna splatnosť. Nesúhlasil preto s tvrdením žalobkyne,\nže výzva z 25. júla 2014 postačuje aj pre splátku splatnú dňa 10. decembra 2014. Navyše odvolací\nsúd konštatoval, že dlžné splátky, na ktoré sa vzťahovala výzva z 25. júla 2014, žalovaný ku dňu\n9. apríla 2015 fakticky uhradil. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti preto neexistoval dlh, ktorý\nbol predmetom uvedenej výzvy. K tretej právnej otázke týkajúcej sa zmeny strany sporu žalovaný\nnesúhlasil s názorom žalobkyne, že otázka platnosti postúpenia pohľadávky bola definitívne vyriešená\nuž uznesením o pripustení zmeny žalobcu z 18. februára 2021. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo/2/2018, podľa ktorého súd pri rozhodovaní o\nzmene strany sporu skúma len to, či nastala právna skutočnosť spôsobilá mať za následok prevod\nalebo prechod práva. Nie je však oprávnený v tomto štádiu konania posudzovať platnosť právnych\núkonov alebo definitívne riešiť otázku existencie hmotnoprávneho nástupníctva. Posúdenie, či právo\nskutočne prešlo alebo bolo platne prevedené, patrí až do rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom\nna uvedené nepovažoval za správny názor žalobkyne, že pripustenie zmeny žalobcu automaticky\nznamená potvrdenie platnosti postúpenia pohľadávky a existencie aktívnej vecnej legitimácie. Napokon\npoukázal na to, že hoci žalobkyňa formálne uviedla ako dovolací dôvod aj ustanovenie § 420 písm.\nf) CSP, v samotnom dovolaní neuviedla žiadnu konkrétnu argumentáciu, ktorá by tento dovolací\ndôvod odôvodňovala. Z uvedeného dôvodu považoval tento dovolací dôvod za nepreukázaný. Navrhol\ndovolanie zamietnuť. Uplatnil si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“ alebo ,,najvyšší súd“) príslušný na\nrozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1\nCSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§\n428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru,\nže dovolanie je potrebné odmietnuť.\n6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421\nCSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie\nje proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním.\n8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu\ndo práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v\ndôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\n\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán\nv konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n12. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu,\nktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava\npriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom\n- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý\nproces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,\n4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).\n13. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala\nnepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Mala za to, že ak súd pripustil zmenu na strane žalobcu\nna základe postúpenia pohľadávky, nemohol následne v rozhodnutí vo veci samej dospieť k záveru o\nnedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne z dôvodu neplatnosti tohto postúpenia. Takýto postup\npovažovala za vnútorne rozporný, a preto aj za nepreskúmateľný.\n14. Podľa čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne\nočakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych\nautorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že\njeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.\n15. Podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod\nalebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na\njeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené\nalebo na koho prešli. Súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo\nk prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto\nžalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.\n16. Uznesením z 18. februára 2021 sp. zn. 16Csp/15/2018 súd prvej inštancie pripustil, aby do konania\nna miesto OTP Banky Slovensko, a.s. vstúpila žalobkyňa. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť\ndňa 23. apríla 2021.\n17. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že odvolací súd pri posudzovaní aktívnej vecnej\nlegitimácie žalobkyne vychádzal z toho, že jej skúmanie predstavuje neoddeliteľnú súčasť každého\nsúdneho konania, pričom súd je povinný skúmať jej existenciu z úradnej povinnosti. Keďže žalobkyňa\nodvodzovala svoju aktívnu vecnú legitimáciu od zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej s OTP Bankou\nSlovensko, a. s., odvolací súd skúmal, či na jej základe došlo k platnému prechodu pohľadávky, a teda\naj k zmene osoby veriteľa. Dospel pritom k záveru, že žalobkyňa sa nositeľkou uplatňovanej pohľadávky\nnestala, keďže na ňu nedošlo k platnému prechodu práv z pôvodného veriteľa. Nenastala tak zmena\nv osobe veriteľa, žalobkyňa sa nestala subjektom uplatňovaného hmotného práva, a preto jej chýbala\naktívna vecná legitimácia. Tento záver odôvodnil tým, že pri pohľadávke z bankového spotrebiteľského\núveru sa neuplatňuje len všeobecná úprava postúpenia pohľadávok podľa Občianskeho zákonníka, ale\naj ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., podľa ktorého môže banka postúpiť nebankovému\nsubjektu len splatnú pohľadávku. Podľa záverov odvolacieho súdu, pohľadávka v čase jej postúpenia\nnebola platne zosplatnená. Právny predchodca žalobkyne totiž nevyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru\nv súlade s ustanoveniami § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, keďže dlžníka riadne\n\nneupozornil na možnosť zosplatnenia vo vzťahu ku konkrétnej omeškanej splátke. Výzva z 25. júla\n2014 podľa názoru odvolacieho súdu túto zákonnú podmienku nespĺňala, pretože sa týkala skoršieho\nomeškania. V danom prípade odvolací súd správne skonštatoval, že zosplatnenie úveru bolo právne\nneúčinné, v dôsledku čoho sa nestala splatnou celá pohľadávka, ale len jednotlivé splátky. Odvolací súd\nsprávne dospel k záveru, že predmetná pohľadávka nebola spôsobilým predmetom postúpenia podľa §\n92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., a preto zmluva o postúpení nemohla vyvolať účinky spočívajúce v\nzmene osoby veriteľa, s ktorým záverom sa dovolací súd stotožnil.\n18. Dovolací súd navyše uvádza, že rozhodnutie súdu o pripustení zmeny subjektu na strane žalobcu\nnepredurčuje záver o existencii jeho aktívnej vecnej legitimácie. Uznesením vydaným podľa § 80\nods. 1 a 2 CSP súd posudzuje len splnenie procesných predpokladov na vstup nového subjektu\ndo konania. Ani po pripustení zmeny subjektu však nie je zbavený povinnosti v rozhodnutí vo veci\nsamej preskúmať, či na nového žalobcu skutočne prešlo uplatňované hmotné právo, a teda či je\nnositeľom aktívnej vecnej legitimácie. Samotné procesné rozhodnutie o zmene subjektu preto nevytvára\ndomnienku existencie aktívnej vecnej legitimácie nového žalobcu. Uvedený záver potvrdil aj najvyšší\nsúd v judikáte uverejnenom pod R 36/2025.\n19. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd zistil, že v danom prípade obsah spisu nedáva podklad\npre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú\nvadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za\nnepreskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia\nrozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú\nsúhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva\nvzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi\nzávermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť\nalebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické\na presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre\nprávnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, na základe čoho\ndospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne.\n20. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd v tejto časti odmietol dovolanie žalobkyne ako\nneprípustné v súlade s § 447 písm. c) CSP.\n21. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom, rozhodovaná rozdielne.\n22. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia.\n23. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na\nzistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide\nvtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n24. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková. Môže\nísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii\na interpretácii procesných ustanovení. Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného\nustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu\nz hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť najskôr\nsplnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo\nspôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a\ntiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania\nprípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K\n\nposúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, či dovolateľom\nnapadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže dovolací súd\npristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.\n25. Dovolací súd v súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením nastolených otázok\ndovolateľkou vymedzených v bode 3. a ž 3.2., skúmal v rámci dovolacieho prieskumu procesnú\nprípustnosť uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že otázka,\nči ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky\nbanky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho\npeňažného záväzku, konkrétne, či touto výzvou (ne)môže byť výzva banky podľa § 53 ods. Občianskeho\nzákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný, je ustálenou rozhodovacou praxou\ndovolacieho súdu vyriešená (R 71/2018, R 83/2018).\n26. Najvyšší súd v rozsudku z 30. júla 2025 sp. zn. 1VCdo/4/2025 publikovanom v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2025 pod R 38/2025 judikoval právnu\nvetu v znení: „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky\nbanky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti\nsvojho peňažného záväzku, pričom touto výzvou nie je (nemôže byť) výzva banky podľa ustanovenia\n§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný.“ Z\nodôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského právneho vzťahu\npredpokladá výzvu banky. Pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt sa predpokladá\nosobitná/výlučná/samostatná výzva banky klientovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. ,\nže je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Touto výzvou nemôže byť\nvýzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ani oznámenie o vyhlásení úveru\nza predčasne splatný. Takýto výklad je podľa veľkého senátu najvyššieho súdu súladný s princípom\nzvýšenej ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských veciach, a tiež zodpovedá základnému výkladovému\npravidlu zakotvenému v spotrebiteľskom práve v § 54 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v\nprípade pochybnosti platí priaznivejší výklad obsahu zmluvy v prospech spotrebiteľa. Možno k nemu\ndospieť gramatickým (jazykovým), ako aj systematickým výkladom ustanovenia § 92 ods. 8 zákona\nč. 483/2001 Z. z. Predmetné ustanovenie poskytuje ochranu klientom banky, a teda aj spotrebiteľom.\nJeho cieľom a účelom je umožniť klientovi, aby po upozornení na právo veriteľa postúpiť pohľadávku\nna iný, hoci aj nebankový subjekt, nepodliehajúci dozoru Národnej banky Slovenska, čo nemusí byť\nv záujme spotrebiteľa, mal možnosť tomuto postupu účinne zabrániť tým, že vo výzve vyčíslenú\nvýšku pohľadávky dodatočne uhradí. Pred postúpením pohľadávky je nevyhnutné realizovať postup\nvyplývajúci z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a teda musí predovšetkým platne\nzosplatniť svoju pohľadávku a až následne môže realizovať kroky k jej postúpeniu v zmysle § 92 ods.\n8 zákona č. 483/2001 Z. z. Prvým zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky\nje teda existencia splatnej pohľadávky alebo jej časti, čo tiež predpokladá výzvu spotrebiteľovi, avšak\npovahou a účelom odlišnú, než akú má na mysli ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.\nUstanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upravuje, za akých podmienok môže banka žiadať\no zaplatenie celej pohľadávky; ide o kumulatívne podmienky, a to nesplácanie úveru po dobu troch\nmesiacov a upozornenie spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Naproti\ntomu ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. má postavenie lex specialis k § 524 a nasl.\nObčianskeho zákonníka, keďže sprísňuje všeobecné podmienky ustanovené v Občianskom zákonníku\npožadované pre platnosť postúpenia pohľadávky. Zákonodarca prostredníctvom stanovenia prísnejších\npodmienok pre postúpenie pohľadávky chráni klienta pred tým, aby ním poskytnuté informácie týkajúce\nsa jeho osoby a pomerov neboli postupované bez žiadnych zákonných obmedzení, a preto pred\nsamotným postúpením stanovil povinnosť banky spotrebiteľa/dlžníka o tomto zámere informovať. Ak\nby zákonodarca zamýšľal spojenie povinností banky do jedného právneho úkonu, tak by to explicitne\nuviedol v zákone, alebo by jednotlivé ustanovenia prepojil odkazom.\n27. K dovolateľkou uvádzaným rozhodnutiam sp. zn. 9Cdo/165/2022 a 1Cdo/4/2020 dovolací súd\nuvádza, že až do prijatia judikátu R 38/2025 bola otázka, či ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001\nZ. z. predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky osobitnú písomnú výzvu, v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu riešená rozdielne. Pričom časť rozhodnutí napr. sp. zn. 2Cdo/266/2020 a\n4Cdo/75/2020 vyžadovala osobitnú výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., zatiaľ čo iná\nrozhodovacia línia zastávala opačný právny názor. Práve existenciu tejto rozdielnej rozhodovacej praxe\nodstránil veľký senát občianskoprávneho kolégia v rozsudku sp. zn. 1VCdo/4/2025,v publikovanom\n\njudikáte pod R 38/2025, ktorý ustálil, že výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nie je výzva\npodľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný.\nTento právny názor následne aproboval aj ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 320/2026.\n28. V danom prípade právna predchodkyňa žalobkyne listom z 25. júla 2014 vyzvala žalovaného\nna zaplatenie dlžných splátok vo výške 5 086,70 eura (v spise na č. l. 110) s tým, že v prípade\nneuhradenia sumy vyhlási úver za predčasne splatný a žalovaný stratí možnosť splácať úver mesačnými\nsplátkami. Z dôvodu nezaplatenia dlžnej sumy, právna predchodkyňa žalobkyne listom z 9. apríla 2015\noznámila žalovanému, že vyhlásila predčasnú splatnosť úveru vrátane príslušenstva so zostatkom\nvo výške 79 312,01 eura, z toho istina vo výške 74 130,46 eura, ktorá sa úročí počnúc 7. aprílom\n2015 úrokovou sadzbou z omeškania v zmysle zmluvy o úvere až do jej zaplatenia, úroky vo výške\n5 173,85 eura a úroky z omeškania 7,70 eura (v spise na č. l. 113). Žalovaný istinu uvedenú vo\nvýzve z 25. júla 2014 ku dňu úkonu zosplatnenia úveru 9. apríla 2015 zaplatil v časti 5 082,03\neura. Vzhľadom na zosplatnenie oznámené listom z 9. apríla 2015, dôvodom mohla byť len splátka\nsplatná dňa 10. decembra 2014, s ktorou bol žalovaný v omeškaní viac ako tri mesiace, s čím ,\naj žalobkyňa súhlasila, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo pre nezaplatenie splátky\nsplatnej dňa 10. decembra 2014. Dňa 11. decembra 2020 právna predchodkyňa žalobkyne zmluvou o\npostúpení pohľadávok postúpila pohľadávku žalovaného (v spise na č. l. 232). Uznesením z 18. februára\n2021 súd prvej inštancie pripustil vstup žalobkyne do konania namiesto OTP Banky Slovensko, a.s.\nNapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo záveru o nesplnení ďalšej zákonnej podmienky,\na to doručenia výzvy pred postúpením pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 veta prvá zákona č. 483/2001 Z.\nz. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že za výzvu na plnenie podľa § 92 ods. 8 zákona\nč. 483/2001 Z. z. bolo možné považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti. Vzhľadom na\nvyššie uvedené, vychádzajúc z okolností danej veci, dovolací súd žalobkyňou položenú prvú dovolaciu\notázku považoval za správne vyriešenú odvolacím súdom, a to v súlade s už ustálenou rozhodovacou\npraxou najvyššieho súdu, preto dovolanie vo vzťahu k tejto otázke nie je procesne prípustné, čím je\ndaný dôvod na jeho odmietnutie v súlade s § 447 písm. c) CSP.\n29. V podarí druhou namietanou otázkou v súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle\n§ 421 ods. 1 CSP, dovolateľka namietala odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri\nriešení otázky, či sa oprávnenie veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka žiadať zaplatenie celej\npohľadávky obnovuje každou ďalšou neuhradenou splátkou, ak sú naďalej splnené podmienky podľa\n§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Posúdením podľa obsahu v snahe autenticky porozumieť textu\ndovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 336/2019, I. ÚS 336/2019) dovolateľka nastolila otázku v znení, či sa\nupozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka viaže na konkrétnu omeškanú splátku, alebo\npostačuje jedno upozornenie aj pre následné omeškané splátky.\n30. Zo znenia § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka totižto vyplýva, že ak veriteľ\nnevyužije oprávnenie vyhlásiť predčasnú splatnosť vo vzťahu ku konkrétnej omeškanej splátke v\nzákonom stanovenej lehote, toto oprávnenie mu nezaniká definitívne, ale obnovuje sa pri každej ďalšej\nsplátke, pri ktorej sú opätovne splnené zákonné podmienky. Každé takéto uplatnenie práva však\nmusí byť založené na splnení podmienok ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vo vzťahu\nku konkrétnemu omeškaniu, vrátane predchádzajúceho upozornenia spotrebiteľa. V danom prípade\nžalovaný po doručení výzvy z 25. júla 2014 zaplatil dlžnú sumu v časti 5 082,03 eura, preto výzva z 25.\njúla 2014 už nebola relevantná.\n31. Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že nastolenú otázku, možno takisto považovať za\nustálene vyriešenú. Najvyšší súd v uznesení z 13. februára 2025 sp. zn. 6Cdo/152/2022 publikovanom\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2025 pod R 34/2025\njudikoval právnu vetu v znení: „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné\nspoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia\noboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny\núkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37\nods. 1 Občianskeho zákonníka).“\n32. Z uznesenia najvyššieho súdu z 9. júla 2025 sp. zn. 9Cdo/98/2023 vyplýva, že v prípade zmluvy o\npôžičke alebo úvere je odklad splatnosti dlhu, jeho rozdelenie na splátky súčasťou špecifického plnenia\nveriteľa, resp. pojmovým znakom zmluvy. Ak má mať predčasné zosplatnenie účinok jednostranného\n\nprejavu vôle veriteľa, musia existovať dostatočne závažne, zmluvou predvídané dôvody (§ 565\nObčianskeho zákonníka) a takýto prejav vôle musí tieto dôvody dostatočne určito špecifikovať. Súdny\ndvor Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) v rozsudku z 26. januára 2017 vo veci C-421/14 Banco\nPrimus okrem iného stanovil, že „pokiaľ ide o posúdenie vnútroštátnym súdom prípadne nekalej\npovahy podmienky, týkajúcej sa splatnosti celého dlhu z dôvodu neplnenia povinností zo strany dlžníka\npočas určitého obdobia, je úlohou tohto súdu preskúmať, či možnosť predajcu alebo dodávateľa\nrozhodnúť o splatnosti celého úveru závisí od toho, že si spotrebiteľ nesplnil povinnosť, ktorá je v\nspornom zmluvnom vzťahu podstatná, či sa táto možnosť priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto\nnesplnenie povinnosti dostatočne závažné z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky, či táto\nmožnosť predstavuje odchýlku od právnych predpisov uplatniteľných v danej oblasti pri neexistencii\nosobitných zmluvných ustanovení a či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky,\nktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky takejto\nsplatnosti úveru“. Takýmto prostriedkom na odvrátenie účinkov predčasného zosplatnenia úveru v\nslovenskom právnom poriadku je najmä povinné upozornenie pred zosplatnením úveru, vyplývajúce\nz ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Ak však má mať spotrebiteľ skutočne účinnú\nmožnosť odvrátiť predčasné zosplatnenie, mal by presne vedieť, ktorú splátku, prípadne jej časť a v\nakej výške má zaplatiť, aby predčasnému zosplatneniu predišiel. Následne, v prípade nezaplatenia\ntejto splátky alebo jej časti môže pri zachovaní princípu primeranosti dôjsť k predčasnému zosplatneniu\ndlhu. Vzhľadom na už vyššie uvedenú závažnosť takéhoto jednostranného právneho úkonu, keď sa ním\nde facto ukončuje úverovanie spotrebiteľa, ktoré tvorilo podstatu zmluvného vzťahu, musí byť aj tento\njednostranný úkon dostatočne určitý, teda musí obsahovať údaj o tom, pre nezaplatenie ktorej konkrétnej\nsplátky k zosplatneniu dochádza. Okrem uvedeného Súdny dvor v rozsudku z 9. novembra 2023 vo\nveci C-598/21 Všeobecná úverová banka konštatoval, že ,,pokiaľ sa ustanovenia § 53 ods. 9 a § 565\nObčianskeho zákonníka neuplatnia v spotrebiteľských zmluvách automaticky, ale pre ich uplatnenie je\npotrebná dohoda medzi účastníkmi konania, potom takáto dohoda o možnosti predčasného zosplatnenia\núveru nepredstavuje zmluvnú podmienku, ktorá odráža záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia\nv zmysle článku 1 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v\nspotrebiteľských zmluvách, a preto podlieha preskúmaniu jej prijateľnosti v zmysle citovanej smernice\n(body 67. až 71. odôvodnenia rozsudku vo veci C-598/21)“. Následne vo výroku uvedeného rozhodnutia\nSúdny dvor poskytol výklad smernice 93/13/EHS v spojení s Chartou základných práv Európskej\núnie v tom zmysle, že ich ustanovenia „bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej súdne\npreskúmanie nekalej povahy klauzuly o predčasnej splatnosti obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom\núvere nezohľadňuje proporcionalitu možnosti priznanej predajcovi alebo dodávateľovi uplatniť právo,\nktoré mu vyplýva z tejto klauzuly, s ohľadom na kritériá súvisiace najmä so závažnosťou nesplnenia\nzmluvných povinností zo strany spotrebiteľa, takých ako výška splátok, ktoré neboli splatené vo vzťahu\nk celkovej výške úveru a dĺžke trvania zmluvy, ako aj s možnosťou, že uplatnenie uvedenej klauzuly\npovedie k tomu, že predajca alebo dodávateľ môže pristúpiť k vymáhaniu súm dlžných na základe\ntejto klauzuly predajom rodinného obydlia spotrebiteľa v mimosúdnom konaní“. Z uvedeného je zrejmé,\nže vnútroštátne súdy by mali podrobiť zmluvné dojednania v spotrebiteľských zmluvách o možnosti\npredčasného zosplatnenia úveru alebo pôžičky kontrole neprijateľnosti zmluvnej podmienky, a to najmä\ns prihliadnutím na proporcionalitu, teda rozsah nezaplatených splátok vo vzťahu k celkovej výške úveru\na dĺžke trvania zmluvy. Kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok je pritom vždy abstraktná, teda nie\nje podstatné, za akých konkrétnych okolností veriteľ danú zmluvnú podmienku aktivoval, podstatné je len\nto, či samotné znenie tejto podmienky obsahuje uvedené kritériá proporcionality. Neprijateľnú zmluvnú\npodmienku nemožno dodatočne modifikovať (C-618/10). Zmluvná podmienka, v ktorej je možnosť\npredčasného zosplatnenia úveru tak široko formulovaná, že umožňuje banke vyhlásiť mimoriadnu\nsplatnosť v prípade akéhokoľvek porušenia zmluvy spotrebiteľom, môže byť považovaná za neprijateľnú\nzmluvnú podmienku, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v\nneprospech spotrebiteľa. Totožný právny záver vyplýva aj z uznesenia z 19. novembra 2025 sp. zn.\n9Cdo/98/2024, s ktorým záverom sa dovolací súd stotožnil aj v preskúmavanej veci.\n33. V reakcii na uplatnenú argumentáciu dovolateľky s odkazom na ňou uvádzané rozhodnutie sp.\nzn. 1Cdo/123/2022, dovolací súd uvádza, že až do prijatia judikátu R 34/2025, otázky súvisiace\ns predčasným zosplatnením pohľadávky, ako aj so včasnosťou uplatnenia nároku boli riešené v\nuvedených rozhodnutiach, ako aj napr. v rozhodnutí z 29. novembra 2022 sp. z. 7Cdo/268/2020,\nktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\npod R 29/2023. Uvedené rozhodnutia však nepredstavovali ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho\nsúdu pre dovolateľkou vymedzené otázky v danom prípade. Ústavný súd v uznesení z 13. marca\n\n2025 sp. zn. III. ÚS 157/2025 v bodoch 17. a 18. odôvodnenia poznamenal, že otázku konkretizácie\nsplátky uvedenej vo výzve pred zosplatnením neriešil najvyšší súd v uznesení z 30. januára 2024\nsp. zn. 1Cdo/123/2022, primárne bola riešená otázka začiatku plynutia premlčacej lehoty predčasne\nzosplatneného spotrebiteľského úveru (m.m. sp. zn. 4Cdo/132/2021).\n34. Nadväzujúc na uvedené preto dovolací súd dospel k záveru, že ani pri riešení druhej\ndovoľateľkou vymedzenej právnej otázky, odvolacím súdom nedošlo k namietanému odklonu od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, preto z tohto\ndôvodu nie je dovolanie procesne prípustné, čím je daný dôvod na jeho odmietnutie v súlade s § 447\npísm. c) CSP.\n35. Napokon treťou otázkou dovolateľka namietala posúdenie otázky platnosti postúpenia pohľadávky\nv kontexte pripustenia zmeny strany sporu v priebehu konania a následného zamietnutia žaloby pre\nnedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore. Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu\nvyplýva, že riešenie nastolenej otázky možno považovať súdnou praxou za ustálené. Najvyšší súd v\nuznesení z 5. augusta 2025 sp. zn. 1VCdo/4/2024 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2025 pod R 36/2025, judikoval právnu vetu v znení: „Súd\nnie je pri rozhodovaní vo veci samej z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie viazaný svojím\nprocesným rozhodnutím o zmene žalobcu (§ 80 ods. 2 CSP).“ Z jeho odôvodnenia vyplýva, že veľký\nsenát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu odmietol právny názor vyslovený v dovolateľkou\nv označenom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/57/2020, ktorý považoval za dôsledok príliš formalistického\n(textualistického) a striktne gramatického výkladu ustanovenia § 80 ods. 1 a 2 CSP, ktorý nezohľadňoval\nzmysel a účel predmetnej právnej úpravy. Najvyšší súd zdôraznil, že rozhodnutím o zmene strany\nsporu súd iba procesne ustáli okruh subjektov konania, avšak žiadnym spôsobom neprejudikuje\nvýsledok sporu, ani otázku existencie hmotnoprávneho nároku alebo aktívnej vecnej legitimácie, ktoré\nsú predmetom meritórneho posúdenia. Veľký senát zároveň zdôraznil potrebu uprednostniť pri výklade\nustanovenia § 80 ods. 1 a 2 CSP teleologický, systematický a historický výklad pred výkladom čisto\ngramatickým. Dospel preto k záveru, že pri rozhodovaní podľa § 80 CSP súd skúma iba existenciu\nprávnej skutočnosti spôsobilej založiť prevod alebo prechod práva z hľadiska procesného nástupníctva,\nzatiaľ čo otázka existencie uplatneného práva, jeho platného prevodu a aktívnej vecnej legitimácie\npatrí až do rozhodovania vo veci samej. Súd preto pri meritórnom rozhodovaní nie je viazaný svojím\nskorším procesným rozhodnutím o pripustení zmeny strany sporu. Dovolací súd k uvedenému len\ndodáva, že s uvedenými závermi korešponduje aj rozhodovacia prax ústavného súdu, podľa ktorej súd\npri rozhodovaní o návrhu na zmenu účastníka konania (podľa § 80 CSP, resp. predtým § 92 OSP)\nskúma splnenie podmienok len v procesnej rovine. Rozhodnutie o pripustení zmeny účastníka konania\npreto neprejudikuje meritórne posúdenie existencie uplatneného práva, jeho prevodu alebo prechodu\nani aktívnej vecnej legitimácie, ktoré sú predmetom rozhodovania vo veci samej (III. ÚS 433/2014, II. ÚS\n788/2015, IV. ÚS 148/2022, II. ÚS 104/2023). Ak súd pri rozhodovaní vo veci samej dospeje k záveru, že\nnový žalobca nie je nositeľom uplatneného hmotného práva, žalobu zamietne pre nedostatok aktívnej\nvecnej legitimácie (III. ÚS 13/2020).\n36. Z uvedených dôvodov preto ani pri posudzovaní tretej otázky nedošlo k namietanému odklonu od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, čím je daný dôvod\nna odmietnutie dovolania v súlade s § 447 písm. c) CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k\nzáveru, že pri riešení ani jednej z dovolateľkou vymedzených právnych otázok nebol naplnený dovolací\ndôvod podľa § 421 ods. 1 CSP, preto dovolanie ako neprípustné odmietol v súlade s § 447 písm. c) CSP.\n37. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovaného, ktorému priznal nárok na ich náhradu proti\nžalobkyni v plnom rozsahu v súlade s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie\nsamostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP.\n38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Postupník pohľadávky banky zo spotrebiteľského úveru zabezpečeného nehnuteľnosťou sa domáhal zaplatenia zosplatneného úveru. Odvolací súd potvrdil zamietnutie žaloby, pretože zosplatnenie úveru bolo neúčinné (upozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka sa týkalo skoršieho omeškania, ktoré dlžník medzičasom takmer celé uhradil) a pohľadávka nebola spôsobilým predmetom postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, takže žalobkyňa nemala aktívnu vecnú legitimáciu. Dovolateľka namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia (§ 420 písm. f) CSP) a nesprávne právne posúdenie troch otázok (§ 421 ods. 1 CSP): povahu výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, obnovovanie oprávnenia zosplatniť úver a význam pripustenia zmeny žalobcu pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie. Najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP, keďže všetky tri otázky sú ustálené judikátmi R 38/2025, R 34/2025 a R 36/2025 a odvolací súd ich vyriešil v súlade s nimi; rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo nepreskúmateľné, pretože samotné pripustenie zmeny strany neprejudikuje existenciu hmotného práva nového žalobcu. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.", "pravna_veta": "Pre platné postúpenie pohľadávky banky zo spotrebiteľského úveru na iný subjekt sa podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách vyžaduje osobitná písomná výzva banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku; touto výzvou nie je výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný. Oprávnenie veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť spotrebiteľského úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka sa obnovuje pri každej ďalšej omeškanej splátke, každé jeho uplatnenie však musí spĺňať podmienky § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vo vzťahu ku konkrétnej omeškanej splátke vrátane predchádzajúceho upozornenia spotrebiteľa. Procesné rozhodnutie o pripustení zmeny žalobcu podľa § 80 CSP nezakladá domnienku aktívnej vecnej legitimácie nového žalobcu a súd ním pri rozhodovaní vo veci samej nie je viazaný; ak sú právne otázky nastolené dovolateľom ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu vyriešené v súlade so záverom odvolacieho súdu, dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné.", "ustanovenia": ["§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.", "§ 53 ods. 9 OZ", "§ 565 OZ", "§ 80 ods. 1 a 2 CSP", "§ 420 písm. f) CSP", "§ 421 ods. 1 CSP", "§ 447 písm. c) CSP"], "vygenerovane": "2026-10-24", "klucove_pojmy": ["postúpenie pohľadávky banky", "predčasná splatnosť úveru", "spotrebiteľský úver", "aktívna vecná legitimácia", "zmena strany sporu", "prípustnosť dovolania", "ustálená rozhodovacia prax"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}