{"guid": "70c87ea1-a40b-4a4c-a307-1bfecf97894d:69eec89c-5670-4797-8d5b-bf3f9aa1ddbc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1309200185.6", "spisova_znacka": "2Obdo/27/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/27/2025 z 28. 4. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2026, sp. zn. 2Obdo/27/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:1309200185.6", "identifikacne_cislo": "1309200185", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Beáta Miničová", "datum_vydania": "2026-04-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné spoločnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185", "nazov": "§ 185 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-185"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-384", "nazov": "§ 384 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-384", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-384"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "nazov": "§ 421 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "nazov": "§ 431 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "nazov": "§ 432 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-433", "nazov": "§ 433 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-433", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-433"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513", "nazov": "ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-408", "nazov": "§ 408 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-408", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-408"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-185", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-384", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-433", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-408"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/69eec89c-5670-4797-8d5b-bf3f9aa1ddbc", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1309200185.6", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1309200185.6", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1309200185.6/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Obdo/27/2025\n1309200185\n28. 04. 2026\nJUDr. Beáta Miničová\nECLI:SK:NSSR:2026:1309200185.6\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej\na členiek senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Kataríny Pramukovej v spore žalobcu Mgr. L. L.,\nnarodeného X. C. XXXX, bytom ul. U. XX, XXX XX I., zastúpeného VALACHOVIČ & PARTNERS s.r.o.,\nso sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 50 647 903, proti žalovanému Ing. L. J., narodenému\nXX. C. XXXX, bytom P. XX, XXX XX P., zastúpenému MALICH, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom\nDunajská 25, 811 08 Bratislava, IČO: 47 256 991, vedenom na Mestskom súde Bratislava III pod sp.\nzn. 23Cb/9/2009, o zaplatenie 42.421,83 eura s príslušenstvom, o dovolaní žalovaného proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave zo 14. januára 2025 č. k. 2Cob/200/2022-1175, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie žalovaného o d m i e t a .\nII. Žalobca má n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava III, ako súd prvej inštancie, rozsudkom z 20.07.2009 č. k. 23Cb/9/2009-485\nžalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému\npriznal ich náhradu v sume 7.573,92 Eur.\n2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že návrhom/žalobou na začatie konania zo\ndňa 23.02.2005 sa domáhal navrhovateľ/žalobca od odporcu/žalovaného zaplatenia sumy 1.278.000,Sk (po prepočte 42.421,83 Eur) s úrokom z omeškania vo výške 10,17 % ročne od 01.04.2002 až do\nzaplatenia a náhrady trov konania. Tento svoj návrh na začatie konania odôvodnil navrhovateľ tým, že\ndňa 19.05.2001 bola medzi účastníkmi konania uzavretá zmluva, ktorej obsahom boli zmluva o predaji\nčasti podniku, zmluva o tichom spoločenstve a záväzok navrhovateľa a odporcu o založení spoločnosti\ns.r.o., kde budú spoločníkmi v podiele 1:1. Podľa tejto zmluvy, obsahujúcej aj záväzok na úhradu ceny\nčasti podniku bol navrhovateľ povinný odporcovi uhradiť sumu 1.300.000,- Sk prevodom na účet č.\nXXXXXXXXXX/XXXX ako kúpnu cenu za predaj časti podniku odporcu a sumu 1.287.000,- Sk, v lehote\ndo 06.07.2001 ako peňažný vklad tichého spoločníka. Celková suma, ktorú mal navrhovateľ plniť, bola\n2.587.000,- Sk. Navrhovateľ svoj dlh voči odporcovi v uvedenej lehote plnil takto:\nDátum Suma v EUR Kurz nákup SKK\n26.05.2001 11.822,29 42,293 500.000,11\n07.06.2001 3.539,24 42,386 150.014,22\n02.07.2001 38.401,80 41,701 1.601.393,34\nSpolu: 2.251.407,60 Sk\n3. Na vrátenie sumy 973.407,60 Sk podľa zmluvy o predaji časti podniku navrhovateľa je vedený spor\nč. k. 25C 95/2004 na Okresnom súde Pezinok. Hoci odporca prestal podnikať dňa 01.03.2002, do\n\ndnešného dňa navrhovateľovi nevrátil vklad znížený alebo zvýšený o jeho podiel na výsledku podnikania,\nani ho neoboznámil s výsledkom podnikania.\n4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 19.05.2001 bola medzi\núčastníkmi spísaná listina s názvom zmluva o predaji časti podniku, o tichom spoločenstve a o budúcej\nspoločenskej zmluve o založení spol. s r. o. (ďalej aj len „Zmluva“) podľa ust. § 476 a nasl., § 673 a\nnasl., § 289 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Obchodný zákonník“), v ktorej boli ako zmluvné strany uvedení ako predávajúci podnikateľ Ing. L.\nB. - L., Bratislava a ako kupujúci tichý spoločník Mgr. L. L.. Predmetom žaloby bol nárok žalobcu na\nvrátenie vkladu tichého spoločníka.\n5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že podstatou a predmetom zmluvného vzťahu medzi účastníkmi\nbola snaha spoločne podnikať, keďže žalobca chcel podnikať i v oblasti tzv. kongresovej turistiky, teda\nv predmete činnosti, v ktorej podnikala obchodná spoločnosť GUARANT LTD., spol. s r. o., so sídlom\nv Prahe, v ktorej bol žalobca spoločníkom. Súd prvej inštancie považoval zámer žalobcu podieľať sa\nna podnikaní iného právneho subjektu, ako spoločnosti, v ktorej bol spoločníkom v Českej republike\nv rovnakom predmete činnosti, za správanie naplňujúce znaky zakázaného konkurenčného konania,\nktoré vylučuje Obchodný zákonník v Slovenskej republike, aj Obchodný zákonník Českej republiky.\n6. Základom sporu medzi účastníkmi bolo posúdenie prejavu vôle účastníkov v uvedenej Zmluve. Súd\nprvej inštancie dospel k záveru, že predmetná Zmluva je zmluvou nepomenovanou podľa ust. § 51\nzák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník).\nAplikáciu ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka na túto zmluvu vylúčil, nakoľko v čase jej uzatvárania\nneboli obaja účastníci podnikateľmi. Poukázal tiež na to, že jednotlivé časti, čiastkové zmluvy uvedené v\npredmetnej zmluve, nie je možné chápať samostatne a jednotlivo. Všetky tieto zmluvy tvoria jeden celok\nnielen preto, že sa nachádzajú na jednej listine, ale vyplýva to z ich obsahu a významu. Podľa názoru\nsúdu prvej inštancie úmyslom zmluvných strán nebolo vloženie sumy 1.278.000,- Sk do podnikania\nžalovaného, ale založenie spoločného podniku, čo sa aj stalo dňa 07.12.2001, kedy bola založená\nspoločnosť MENTIS SLOVAKIA, s.r.o. Žalobca si svoje finančné povinnosti, vyplývajúce z tejto dohody\nsplnil a žalovanému uhradil celkom 2.835.350,60 Sk a podieľal sa na zakladaní novej spoločnosti.\nÚčastníci odkúpili obchodný podiel spoločnosti MENTIS GmbH v Nemecku a stali sa spoločníkmi s\nrovnakými obchodnými podielmi. Následne táto spoločnosť založila spoločnosť MENTIS SLOVAKIA,\ns.r.o., na Slovensku. Rovnako žalovaný si splnil svoje povinnosti, vyplývajúce z predmetnej zmluvy\na žalobca sa stal na základe vloženia podniku žalovaného lng. L. B. - L. do spoločnosti MENTIS\nSLOVAKIA, s.r.o., polovičným vlastníkom podniku žalovaného a spoločníkom spoločnosti MENTIS\nGmbH a podieľal sa podielom 50 % na hospodárskom výsledku spoločného podnikania účastníkov.\nKeďže tým bola naplnená zmluva uzavretá medzi účastníkmi a žalobcovi boli žalovaným poskytnuté\nprotiplnenia, tak ako sa zaviazal v predmetnej zmluve, súd prvej inštancie žalobu zamietol.\n7. Na odvolanie žalobcu, Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozsudkom č. k. 1Cob/275/2009-561\nzo dňa 3.6.2010 rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 23Cb/9/09-485 zo dňa 20.7.2009 zmenil\ntak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 42.421,83 Eur s 10,17 % úrokom z omeškania od 1.4.2002\ndo zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť trovy prvostupňového a odvolacieho\nkonania. Aplikujúc § 266 ods. 1 Obch. zák. dospel k záveru, že účastníci nepochybne rokovali o uzavretí\nzmluvy a ich úmyslom bolo spoločne podnikať. Ich spoločnému podnikaniu však predchádzalo uzavretie\nprávnych úkonov, ktoré spísali do textu zmluvy zo dňa 19.5.2001. Vyplýva to jednak z názvu listiny,\nktorý obsahuje označenie 3 zmlúv, z označenia účastníkov ako aj bodu II označeného ako predmet\nzmluvy a členeného na 3 časti, ktoré predstavujú samostatné zmluvy. Žalobca sa nepochybne stal tichým\nspoločníkom, ktorý sa podieľal na podnikaní žalovaného ako živnostníka s podielom 50%. Po ukončení\npodnikania bol povinný žalovaný vrátiť tichému spoločníkovi vklad zvýšený alebo znížený o jeho podiel\nna výsledku podnikania.\n8. Na dovolanie žalovaného, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd, uznesením č. k.\n1Obdo/57/2010-658 zo dňa 3.5.2011, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/275/2009-561\nzo dňa 3.6.2010 zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil nahradiť žalovanému trovy\nprvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania. Podľa dovolacieho súdu záver odvolacieho súdu,\nže zmluva medzi účastníkmi zo dňa 19.5.2001 obsahuje 3 samostatné zmluvy, nie je správny. Podľa\nnázoru dovolacieho súdu je predmetná zmluva jednou zmluvou, čo vyplýva z označenia „Zmluva“\n\nv jednotnom čísle, aj „osobitné dojednania“ v závere zmluvy, ktoré začínajú slovami „za dobu od\nuzatvorenia zmluvy...“ Dovolací súd vyslovil právny názor, že ide o zmiešanú zmluvu podľa § 491\nods. Občianskeho zákonníka, teda zmluvu obsahujúcu prvky rôznych zmlúv. Podľa dovolacieho súdu\nodvolací súd na rozdiel od prvostupňového súdu nerešpektoval pri posúdení zmluvy ani ust. § 266 ods.\n3 Obch. zák., ktoré mu ukladá pri výklade vôle podľa ods. 1 a 2 vziať zreteľ na všetky okolnosti súvisiace\ns prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú medzi sebou zaviedli, ako aj\nnásledného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci. Uviedol, že z odôvodnenia prvostupňového\nsúdu vyplýva, že aj keď necituje § 491 Občianskeho zákonníka, vychádzal z neho a pritom rešpektoval\naj § 266 ods. 3 Obch. zák.\n9. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. II. ÚS 541/2011 zo dňa 25.4.2012, rozhodol na základe\nsťažnosti sťažovateľa - žalobcu, že základné právo Mgr. L. L. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo porušené.\nVo výroku II rozhodol, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 1Obdo/57/2010\nz 3.5.2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Z odôvodnenia nálezu vyplýva, že vzhľadom\nna obsah spornej zmluvy bolo z hľadiska rozhodovania všeobecných súdov v merite veci (žaloba o\nzaplatenie 42.421,83 Eur z titulu vrátenia vkladu) rozhodujúce určenie ustanovenia právneho predpisu,\nresp. právnych predpisov, ktorými sa má predmetná zmluva riadiť. Súd prvého stupňa vyhodnotil\nzmluvu ako nepomenovanú podľa § 51 Občianskeho zákonníka, na ktorú (vzhľadom na nesplnenie\npodstatných náležitostí zmluvy o tichom spoločenstve) nie je možné aplikovať ustanovenia § 673 a\nnasl. Obch. zák. o tichom spoločenstve a návrh navrhovateľa zamietol. Krajský súd ako súd odvolací\nbol toho názoru, že ide o tri samostatné zmluvy, na ktoré sa aplikujú aj ustanovenia Obchodného\nzákonníka o tichom spoločenstve podľa § 673 Obch. zák. a rozsudkom sp.zn. 1Cob/275/2009 z 3.6.2010\nzmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobe vyhovel. Najvyšší súd považoval predmetnú\nzmluvu za jednu zmiešanú zmluvu podľa § 491 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka s tým, že podľa\njeho názoru malo byť aplikované aj ust. § 266 ods. 3 Obch. zák., upravujúce výklad vôle strán pri\nuzatváraní zmlúv a napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Podstatou tohto jeho rozhodnutia bola\nzmena právneho posúdenia a aplikácia na zistený skutkový stav takého ustanovenia, ktoré nebolo\npoužité a pre rozhodnutie bolo rozhodujúce. Preto, pokiaľ dovolací súd nevyzval sťažovateľa, aby sa\nvyjadril k možnej aplikácii ust. § 491 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, ktoré doteraz nebolo použité\na bolo podľa názoru dovolacieho súdu pre rozhodnutie rozhodujúce, porušil tým právo sťažovateľa na\nspravodlivý proces a na súdnu ochranu.\n10. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 2Obdo/30/2012-780 zo dňa 20.3.2014,\nrozsudok odvolacieho súdu č. k. 1Cob/275/2009-561 zo dňa 3.6.2010 v znení opravného uznesenia\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd konštatoval, že v zmysle nálezu ústavného súdu,\nktorým bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu č. k. 1Obdo/57/2010-658 zo dňa 3.5.2011 a vec bola\nvrátená dovolaciemu súdu na ďalšie konanie, pokračuje dovolací súd v konaní v štádiu, v ktorom mu\nbolo doručené dovolanie spravujúc sa pritom právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze.\nDovolací súd dospel k záveru, že bolo porušené právo žalovaného na riadne odôvodnenie rozsudku.\nUviedol, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím priznal žalobcovi nárok na vrátenie vkladu tichého\nspoločníka vo výške 42.421,83 Eur bez toho, aby uviedol, z ktorých zistení o vklade tichého spoločníka,\njeho úhrad a ich výšky a právnych dôvodov so zreteľom k dvom súčasne prevzatým peňažným záväzkom\nžalobcu vychádzal. Odvolací súd posúdením prejavu vôle, na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k\nzáveru, že zmluvy spísané na jednej listine sú samostatnými zmluvami, ktoré nie sú na seba závislé a\nže zmluva o tichom spoločenstve má všetky zákonné náležitosti. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa\nvšak odvolací súd nevysporiadal s relevantným argumentom žalovaného, že podiel žalobcu ako tichého\nspoločníka na zisku so zreteľom k uzavretej zmluve o predaji časti podniku v rozsahu 50 % nie je určitý\nza situácie, keď zmluva o predaji časti podniku predchádzala uzavretiu zmluvy o tichom spoločenstve\na od určitosti podniku sa odvíja aj zisk, teda i podiel tichého spoločníka. Záver odvolacieho súdu, že\nzmluvy na sebe nie sú vzájomne závislé je arbitrárny, vecne a právne neodôvodnený.\n11. Po zrušení predchádzajúceho rozsudku dovolacím súdom, Krajský súd v Bratislave, ako súd\nodvolací, rozsudkom z 25.09.2014, č. k. 1Cob/109/2014-817, zmenil rozsudok Okresného súdu\nBratislava III z 20.07.2009, č. k. 23Cb/9/09-485 tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi\n42 421,83 Eur s 10,17 % ročným úrokom z omeškania od 01.04.2002 do zaplatenia v lehote 3 dní odo\ndňa právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nejde o zmluvy, ktoré sú\n\nna seba vzájomne závislé, pretože vznik jednej zmluvy nebol podmienkou pre vznik ostatných zmlúv, a\npreto uvedené zmluvy posudzoval samostatne podľa ust. § 275 ods. 1 Obch. zák. a zaoberal platnosťou\njednotlivých právnych úkonov obsiahnutých v jednej listine zo dňa 19.05.2001. Ako predbežnou otázkou\nsa zaoberal platnosťou zmluvy o predaji časti podniku a v tejto súvislosti dospel k záveru, že uvedená\nzmluva o predaji časti podniku je absolútne neplatná v zmysle ust. § 37 a 39 O. z., nakoľko prevádzaná\nčasť podniku nebola v listine zo dňa 19.05.2001 nijako špecifikovaná, v dôsledku čoho absentovala\njedna z podstatných náležitostí, a to bližšie označenie predmetu prevodu.\n12. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na ust. § 476 ods. 2 Obch. zák., podľa ktorého sa na\nzmluvu o predaji časti podniku vyžaduje písomná forma, pričom tento písomný prejav vôle musí byť\nurčitý a v prípade, že zmluva o prevode podniku je neurčitá, je podľa ust. § 37 ods. 1. OZ neplatná.\nVšeobecné ustanovenia, ktoré podmieňujú platnosť zmluvy o predaji podniku, sa vzťahujú aj na prípad,\nkeď sa prevádza len časť podniku. Okrem neurčitosti, ďalším dôvodom neplatnosti zmluvy o predaji časti\npodniku je aj absencia vymedzenia záväzku kupujúceho prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s\npodnikom.\n13. Odvolací súd tiež poukázal, že účastníci konania na pojednávaní pred odvolacím súdom zhodne\nuviedli, že ani fakticky nedošlo k prevodu časti podniku na žalobcu na základe uvedenej zmluvy, keď\nmajetkovo sa žalobca nikdy nestal podielnikom v podniku žalovaného a nikdy nedošlo k faktickému\nodovzdaniu žiadneho majetku ani účtovne, ani reálne.\n14. K platnosti zmluvy o tichom spoločenstve obsiahnutej v listine zo dňa 19.05.2001 uviedol, že\npredmetom tohto konania je vrátenie vkladu tichého spoločníka. Predmetná zmluva je zmluvou o\ntichom spoločenstve uzavretou písomne podľa ust. § 673 a nasl. Obch. zák., pričom náležitosťou tejto\nzmluvy je označenie zmluvných strán, popis druhu a výšky predmetu vkladu, doba dokedy má byť\nodovzdaný podnikateľovi (hotovosť vo výške 1.278.000,- Sk do 06.07.2001), dohoda o výške podielu\ntichého spoločníka na výsledku podnikania (50 %). Všetky tieto náležitosti zmluva o tichom spoločenstve\nobsahovala, žalobca si splnil svoju povinnosť a poskytol žalovanému určitý vklad, ktorým sa podieľal na\njeho podnikaní. Podľa odvolacieho súdu z uvedenej zmluvy jednoznačne vyplýva prejav žalobcu stať\nsa tichým spoločníkom v podnikaní žalovaného pod názvom Ing. L. B. - L. a tento prejav musel byť\nžalovanému známy.\n15. Uvedená zmluva je perfektným právnym úkonom, ktorý spôsobil všetky právne následky práva a\npovinnosti zmluvných strán, ktoré si v zmluve o tichom spoločenstve dojednali. Žalobca sa na základe\ntejto zmluvy stal tichým spoločníkom v podniku žalovaného. Ďalej zdôraznil, že žalovaný pri uzatváraní\ntejto zmluvy túto uzatváral s vedomím, že pokiaľ k 15.01.2002 nenastane skutočnosť, to znamená\nnedôjde k uzavretiu spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti s ručením obmedzeným, bez ďalšej\núpravy žalobca by zostal tichým spoločníkom v podniku žalovaného, keďže ďalšie podmienky o trvaní\ntichého spoločenstva si v predmetnej zmluve účastníci zmluvného vzťahu neupravili.\n16. Naopak z čl. III osobitné dojednania nachádzajúce sa na listine zo dňa 19.05.2001 vyplýva, že za\ndobu od uzavretia zmluvy (o tichom spoločenstve) po uzatvorenie spoločenskej zmluvy o spoločnosti\ns ručením obmedzeným sa postavenie zmluvných strán spravuje § 673 a nasl. Obch. zák. (tichý\nspoločník - podnikateľ), pričom za túto dobu sa dojednala i odmena podnikateľa 10.000,- Sk za\nmesiac zo spoločného zisku. Tomu, že žalovaný mal vedomosť, že žalobca sa stal tichým spoločníkom\nv podniku žalovaného svedčí aj list zo dňa 31.03.2004, kde samotný žalovaný označuje zmluvné\ndojednania upravené v listine zo dňa 19.05.2001, ako zmluvu o predaji časti podniku a zmluvu o tichom\nspoločenstve, kde označuje žalobcu ako kupujúceho a súčasne tichého spoločníka a vyzýva žalobcu\nna vloženie peňažného vkladu vo výške 1.278.000,- Sk v zmysle uzatvorených zmluvných dojednaní.\nTo, že žalobca vložil predmetné prostriedky, je nesporné, nakoľko túto skutočnosť nepoprel ani samotný\nžalovaný (list zo dňa 30.01.2004, výpisy z účtu).\n17. Ďalšou samostatnou zmluvou bolo uzavretie zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o založení\nspoločnosti s ručením obmedzeným. Účastníci však neuzavreli spoločenskú zmluvu, ktorou by došlo\nk založeniu spoločnosti s ručením obmedzeným, ako sa dohodli v osobitných dojednaniach v čl. III\nzmluvy, ale odkúpili obchodný podiel spoločnosti MENTIS GmbH so sídlom v Nemecku, kde sa stali\nspoločníkmi s rovnakými podielmi. Táto spoločnosť sa stala zakladateľom a spoločníkom spoločnosti\nMENTIS SLOVAKIA, s.r.o., ktorá vznikla 15.02.2002 zápisom do obchodného registra. Následne k\n\n01.03.2002 žalovaný skončil svoje podnikanie na základe dovtedajších živnostenských oprávnení, avšak\nzo žiadneho dôkazu nevyplýva, že svoj podnik previedol do spoločnosti MENTIS SLOVAKIA, s.r.o., či už\npredajom (zmluvou o predaji podniku), alebo iným právnym úkonom. Následným prevodom obchodného\npodielu sa žalovaný stal jediným spoločníkom v spoločnosti MENTIS SLOVAKIA, s.r.o. v roku 2003.\n18. Odvolací súd uzavrel, že žalobca sa nikdy nestal nadobúdateľom časti podniku žalovaného,\nkeďže zmluvu o predaji časti podniku vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon. Pokiaľ žalovaný\nvložil majetok do spoločnosti MENTIS SLOVAKIA (táto skutočnosť nebola relevantným spôsobom\npreukázaná), urobil tak ako jediný majiteľ podniku, lebo žalobca sa ním nikdy nestal. Taktiež zdôraznil,\nže z listiny zo dňa 19.05.2001, ktorá obsahuje tri samostatné zmluvy, ani z osobitných dojednaní,\nani z obsahu jednotlivých zmlúv nevyplýva povinnosť žalovaného vložiť majetok žalovaného do\nnovozaloženej spoločnosti, ani do spoločnosti MENTIS SLOVAKIA, s.r.o.\n19. Z vykonaného dokazovania, ako i z obsahu predložených listinných dôkazov nesporne vyplynulo, že\nžalobca sa stal tichým spoločníkom v podniku žalovaného a podieľal sa na podnikaní žalovaného ako\nživnostníka pod názvom Ing. L. B. - L. podielom 50 %, nakoľko uvedená zmluva je perfektným právnym\núkonom. Po ukončení podnikania na základe živnostenských oprávnení zanikla aj žalobcova účasť ako\ntichého spoločníka na podnikaní (§ 679 ods. 1 písm. d) Obch. zák.) a bolo povinnosťou žalovaného podľa\nust. § 680 Obch. zák. do 30 dní po zániku zmluvy vrátiť tichému spoločníkovi vklad zvýšený alebo znížený\no jeho podiel na výsledku podnikania. Účastníci sa v zmluve o tichom spoločenstve dohodli o účasti\nžalobcu na zisku v podnikaní, nedohodli si podiel tichého spoločníka na strate, avšak podiel žalobcu\nna strate nevylúčili, teda podľa názoru odvolacieho súdu platí fikcia, že podiel na strate je rovnaký, ako\npodiel na zisku. Žalovaný ku dňu skončenia podnikania nebol v strate, žalobca si nárok na podiel na zisku\nneuplatnil, žiadal len o vrátenie vkladu tichého spoločníka ku dňu ukončenia podnikania žalovaného. Na\nzáklade predložených listinných dôkazov, hlásenia o vyúčtovaní dane a úhrne príjmov fyzických osôb za\nrok 2001 odvolací súd konštatoval, že žalovaný nebol v strate, preto táto skutočnosť postačuje na to, aby\npokiaľ si žalobca neuplatňuje podiel na zisku, oprávnene uplatňoval vrátenie vkladu tichého spoločníka\nbez navýšenia, čo sa aj stalo.\n20. Vznesenú námietku premlčania odvolací súd vyhodnotil ako irelevantnú, nakoľko ak sa súdne alebo\nrozhodcovské konanie začne pred uplynutím 10-ročnej premlčacej doby, nemožno uplatniť námietku\npremlčania. Právo sa nepremlčí aj keď konanie bolo skončené až po uplynutí 10 ročnej lehoty odo dňa,\nkeď premlčacia doba začala plynúť po prvý raz. O predmetnej pohľadávke bude rozhodnuté s konečnou\nplatnosťou až rozhodnutím odvolacieho súdu, pričom konanie sa začalo pred uplynutím tejto lehoty.\nPohľadávka žalobcu uplatnená v tomto konaní sa stala splatnou 31. 03. 2002, návrh na začatie konania\nbol podaný 23.02.2005, teda k premlčaniu nároku žalobcu nedošlo. O úrokoch z omeškania odvolací\nsúd rozhodol podľa ust. § 369 ods. 1, § 502 ods. 1 Obch. zák. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy\na zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 10,17 % ročne od 01.04.2002.\n21. Odvolací súd záverom konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že listina uzatvorená\nmedzi účastníkmi konania dňa 19.05.2001 obsahovala tri samostatné zmluvy, a to zmluvu o predaji časti\npodniku, zmluvu o tichom spoločenstve a zmluvu o budúcej zmluve o uzavretí spoločenskej zmluvy o\nzaložení spoločnosti s ručením obmedzeným.\n22. Úmyslom zmluvných strán bolo zrejme spoločné podnikanie. Jednotlivé zmluvy tvorili samostatné\nzmluvy, z ktorých zmluvu o predaji časti podniku odvolací súd vyhodnotil ako absolútne neplatný právny\núkon. Nesporne z druhej uzatvorenej zmluvy, a to zmluvy o tichom spoločenstve, ktorá bola perfektným\nprávnym úkonom, vyplynuli účastníkom konania práva a povinnosti. Úmysel zmluvných strán o spoločné\npodnikanie nebol naplnený. Preto dospel k záveru že, rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je správne\na s poukazom na ust. § 220 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe vyhovel. O trovách\nkonania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.\nvzhľadom k tomu, že žalobca bol v konaní úspešný, vzniklo mu právo na náhradu trov prvostupňového\na odvolacieho konania.\n23. Na dovolanie žalovaného, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, uznesením zo\ndňa 29.11.2016, sp. zn. 2Obdo/18/2015, zrušil rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 25.09.2014, č.\nk. 1Cob/109/2014-817 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušujúceho uznesenia bolo\nnedostatočné odôvodnenie rozsudku a tiež, že odvolací súd nedal odpoveď na vady vytýkané Najvyšším\n\nsúdom SR v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. Najvyšší súd SR konštatoval, že predmetom\nsporu bol odlišný výklad vôle sporových strán. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu ako inominátnu\nv súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, zatiaľ čo odvolací súd konštatoval že ide o tri\nsamostatné zmluvy podľa Obchodného zákonníka. Odvolací súd uviedol, že na výklad vôle aplikoval\nustanovenie § 266 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ktorý kladie dôraz na skúmanie skutočnej\nvôle, ktorú uprednostňuje pred jazykovým prejavom. Odvolací súd však neaplikoval celé ustanovenie §\n266 Obchodného zákonníka vrátane odseku 3, ktorý ukladá povinnosť brať na zreteľ všetky súvisiace\nokolnosti pri uzatvorení úkonu a správanie strán zmluvy, teda sa nevysporiadal s týmto výkladovým\npravidlom a ani ho necitoval ako použité, tento postup posúdil Najvyšší súd SR ako nesprávny. Pri\nvýklade vôle odvolací súd neprihliadol na všetky okolnosti. Najvyšší súd SR ďalej argumentoval odkazom\nna nález Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 243/07, podľa ktorého je text zmluvy prvotným priblížením sa\nvýznamu zmluvy, ktorý si chceli účastníci svojím konaní stanoviť. Doslovný výklad textu ale nemusí byť\nv súlade so skutočnou vôľou. Z daného dôvodu, ak sa v konaní preukáže, že skutočná vôľa smerovala k\ninému cieľu ako uvádza jej text, má sa prikloniť výklad k skutočnej vôli a preferovať ju oproti textovému\nvyjadreniu. Najvyšší súd SR vytkol odvolaciemu súdu tiež to, že sa neriadil ustálenou judikatúrou ÚS SR,\nže pokiaľ existujú na právny úkon dva alternatívne výklady, platí že sa preferuje ten ktorý vedie k udržaniu\nplatnosti právneho úkonu a nie ten, čo spôsobuje jeho neplatnosť. Odvolací súd posúdil zmluvy ako\nobchodné a samostatne uzatvorené tri zmluvy, ktoré na seba nenadväzujú a stoja osobitne podľa § 275\nods. 1 Obchodného zákonníka. Za daného posúdenia odvolací súd konštatoval zmluvu o predaji podniku\npre absenciu vymedzenia aká časť sa prevádzala, za absolútne neplatnú, zatiaľ čo zmluvu o tichom\nspoločenstve ako platnú. V tomto posúdení poukázal Najvyšší súd SR na rozpor, pretože ani pri zmluve\no tichom spoločenstve nebolo konkretizované, do ktorej časti podniku mal byť vložený vklad tichého\nspoločníka a táto skutočnosť súdu neprekážala, zatiaľ čo pri zmluve o prevode obchodného podielu táto\nskutočnosť viedla k vyhláseniu jej neplatnosti. Dovolací súd ďalej vytkol odvolaciemu súdu skutočnosť,\nže zmluvné strany neboli obaja podnikateľmi a preto sa nemohol použiť § 261 ods. 1 Obchodného\nzákonníka, ale mohla byť aplikácia Obchodného zákonníka dôvodná z hľadiska absolútneho obchodu\nbez ohľadu na povahu zmluvných strán, túto myšlienku však odvolací súd nerozvinul a nedefinoval, z\nakého zákonného dôvodu aplikoval § 261 Obchodného zákonníka. Dovolací súd vytkol odvolaciemu\nsúdu tiež nedostatok odôvodnenia a arbitrárnosť rozhodnutia, teda uznal že bol naplnený dovolací dôvod\npodľa § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p., a preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n24. Po zrušení rozsudku dovolacím súdom (viď predchádzajúci odsek), Krajský súd v Bratislave\nrozsudkom zo dňa 18.10.2018, č. k. 1Cob/12/2017-926 rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa\n20.07.2009, č. k. 23Cb/9/2009-485, potvrdil. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania voči žalobcovi vo výške 100 %.\n25. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, že v predmetnom spore išlo o obchodný\ntyp zmluvy, nakoľko minimálne dve, a to zmluva o prevode obchodného podielu a zmluva o zriadení\nspoločenskej zmluvy, sú typovými zmluvami, ktoré upravuje výhradne Obchodný zákonník. Odvolací súd\npreto zvolil za správne aplikovať Obchodný zákonník, a to podľa § 261 ods. 6 písm. a /a d/, ktoré upravuje\nabsolútne obchodné zmluvy, ktoré bez ohľadu na povahu strán, spadajú pod dikciu Obchodného\nzákonníka. Odvolací súd mal za to, že sa vzťah sporových strán má riešiť podľa Obchodného zákonníka\na mal tak postupovať aj súd prvej inštancie, keďže vo všetkých ostatných otázkach správne aplikoval\nnormy Obchodného zákonníka. Podľa názoru odvolacieho súdu sporná zmluva bola kombináciou\npomenovanej zmluvy o prevode obchodného podielu a zmluvy o budúcej zmluve a nepomenovanej\nzmluvy, ktorá síce vykazuje znaky tichého spoločenstva, ale vzhľadom na následné správanie sporových\nstrán a prejav ich vôle, nie je možné túto zmluvu považovať za tiché spoločenstvo, ale za inú formu\nspolupráce v obchodnej činnosti.\n26. Podľa názoru odvolacieho súdu išlo o závislé zmluvy, čo aj správne konštatoval súd prvej inštancie\nv súlade s § 275 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka, kedy závislosť zmlúv bola daná ich účelom,\nčo sa potvrdilo aj v konaní, že cieľom bolo spoločné podnikanie v obchodnej spoločnosti. Sporové\nstrany sa odchýlili len v posúdení akou formou malo byť spoločné podnikanie realizované, keď žalobca\nmal za to, že išlo o účasť len ako tichý spoločník a žalovaný podľa reálneho správania žalobcu\nvydedukoval, že jeho účasť bola vo forme reálneho podielníka na podnikaní s aktívnou účasťou. Žalobca\nani žalovaný nespochybňovali, že cieľom zmluvy bolo podnikanie s cieľom založiť s.r.o., čo aj bolo\nobsahom zmluvy č. 3. Podľa odvolacieho súdu bolo zjavné, že zmluvy na sebe boli závislé, čo vyplýva\n\nz logiky ich úpravy, kedy založeniu spoločnosti s rovnakými podielmi predchádzalo odkúpenie podielu\nna podniku živnostníka a poskytnutie peňažného vkladu, za čo následne žalovaný ako živnostník\npreviedol svoj podnik do spoločnej s.r.o. Je preto možné dedukovať, že v prípade neplatnosti prvej,\nalebo druhej zmluvy, zmluvné strany by nezrealizovali zámer založiť spoločnú firmu, čo bolo obsahom\ntretej dohody. Predpokladom pre rovnoprávne postavenie spoločníkov v s.r.o., bolo poskytnutie finančnej\núčasti žalobcom na jednej strane a poskytnutie vkladu formou podniku živnostníka zo strany žalovaného.\nZmluvy preto podľa odvolacieho súdu nie je možné chápať oddelene ale len vo vzájomnej súvislosti ako\nhospodársky, obsahovo a účelovo na sebe závislé. Tento názor podporuje aj čl. III osobitné dojednania,\nktorý explicitne stanovuje, že do času založenia obchodnej spoločnosti, platí že sú účastníci v postavení\npodnikateľa a tichého spoločníka.\n27. Podľa odvolacieho súdu išlo v danom prípade o obchodný typ zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať\nvýkladové pravidlá v zmysle § 266 Obchodného zákonníka, kedy z textového vyjadrenia a aj zo\nsamotného názvu zmluvy by malo plynúť, že úmyslom bola účasť vo forme tichého spoločenstva. Tento\nzáver je však v zásadnom rozpore s ďalšou úpravou, podľa ktorej za čas trvania tichého spoločenstva\nmala žalovanému patriť odmena 10.000,- Sk mesačne, čo je vzhľadom na tiché spoločenstvo podľa\nodvolacieho súdu paradoxné, nakoľko by si tak podnikateľ sám sebe vyplácal odmenu z vlastného\npodniku. Ďalším argumentom prečo sa nejednalo o tiché spoločenstvo je skutočné správanie sa žalobcu,\nktoré bolo v konaní preukázané z listinných dôkazov. Žalobca preukázateľne prvý vyvinul aktivitu k\nodkúpeniu nemeckej spoločnosti a prevzal plnú moc od spoločnosti MENTIS Slovakia spol. s r. o., na\njej zastupovanie a túto úlohu aj realizoval, čo bolo preukázané aktívnou komunikáciou s obchodnými\npartnermi a podpisovaním za spoločnosť. Správanie a aktívna účasť na podnikaní žalobcu viedla\nodvolací súd pri aplikovaní interpretačného pravidla v § 266 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka k\nzáveru, že i keď si žalobca svoje postavenie definoval ako tichý spoločník, v skutočnosti vystupoval\nako spoločník reálny. Odvolací súd dodal, že podstatou tichého spoločenstva je výhradne podieľanie sa\nna hospodárskom výsledku. Tichý spoločník nie je oprávnený za spoločnosť rozhodovať, podpisovať,\nani nezodpovedá za výsledok podnikania okrem podielu na strate a to len do výšky podielu. Následné\nsprávanie žalobcu pri aktívnej činnosti za spoločnosť preukazuje, že jeho účasť na podnikaní nebola\nformou tichého spoločníka. Za danej situácie nie je relevantný argument žalobcu, že nebol v pracovnom\npomere u spoločnosti, nakoľko pre ňu vykonával činnosť na základe mandátu prostredníctvom plnej\nmoci.\n28. Pokiaľ ide o platnosť zmluvy, odvolací súd zastával názor, že bola zmluva ako taká platná\nvrátane všetkých je čiastkových zmlúv. K jej zrušeniu a zrušeniu obchodnej spolupráce prišlo až\nrozdelením obchodných spoločností tak, že MENTIS Slovakia s.r.o., na základe zmluvy o prevode\nobchodného podielu pripadla žalovanému a MENTIS GmbH žalobcovi. Vzhľadom k tomu, že zmluva\nmala synalagmatický charakter, odvolací súd sa zameral na skúmanie, či súd prvej inštancie správne\nposúdil vyporiadanie nárokov. Žalobca totiž požadoval vrátenie vkladu z dôvodu, že žalovaný nemal\nsplatiť svoju časť podielu na spoločnej s.r.o. Odvolací súd poukázal na rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo\nvykonané súdom prvej inštancie ohľadne tvrdenia žalovaného, že previedol svoj podnik na obchodnú\nspoločnosť. Z účtovných listín o zamestnancoch žalovaného ako živnostníka jednoznačne vyplynulo,\nže prešli od vzniku MENTIS Slovakia s.r.o. do tejto spoločnosti. Taktiež bolo preukázané, že obchodní\npartneri a odberatelia žalovaného ako živnostníka, boli postúpení na spoločnosť MENTIS Slovakia s.r.o.\nTaktiež majetok žalovaného ako živnostníka, motorové vozidlo, bolo prevedené v rámci leasingovej\nzmluvy, na MENT IS Slovakia s.r.o. Obchodný podnik je súborom majetkových a nemajetkových hodnôt\npodnikateľa, práv a povinností spojených s jeho podnikaním a tejto definícii zodpovedajú hodnoty,\nktoré previedol žalovaný na spoločnosť MENTIS Slovakia s.r.o. Odvolací súd konštatoval, že týmto\nspôsobom splatil žalovaný svoju účasť na spoločnom podnikaní. Odvolací súd tiež konštatoval, že tento\nzáver je reálne udržateľný aj z hľadiska matematického, kedy žalovaný svoj podnik hodnotil sumou\nniečo vyše 5 miliónov eur a cena ktorú mal titulom zmluvy zaplatiť do spoločného podnikania žalobca\npredstavovala 2.780.000,- eur, čo zodpovedá polovici podniku žalovaného. Pokiaľ ide o konkrétne platby,\nodvolací súd poukázal na znenie odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré je správne. Odvolací\nsúd tiež poukázal na vyporiadanie, ktoré sa udialo po ukončení spoločného podnikania, a ktoré bolo\nriadne preukázané listinnými dôkazmi o prevode obchodných podielov v MENTIS Slovakia spol. s r.o., a\nMENTIS GmbH. Iný záver ako ten, že žalovaný splnil vložením do spoločného podnikania 50 % svojho\npodniku a tým splnil svoj záväzok zo zmluvy, nie je podľa odvolacieho súdu možné prijať.\n\n29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 369 ods. 1 v spojení\ns § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.\n30. Na dovolanie žalobcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací uznesením sp. zn.\n2Obdo/75/2021 zo dňa 25.10.2022, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/12/2017-926\nzo dňa 18.10.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prioritne dovolací súd poukázal na\nskutočnosť, že v napadnutom rozhodnutí, ktoré je tretie v poradí, odvolací súd nereflektuje na žiadne\nodvolacie námietky žalobcu tak, ako ich tento uviedol v podanom odvolaní zo dňa 03.08.2009, s\nktorými bol odvolací sud povinný sa vysporiadať, a to v zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP (III. ÚS\n314/2018), pričom odvolací súd poukázal na časovú os predošlých rozhodnutí s dôrazom na správnosť\nzáverov súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel vo svojom rozhodnutí zo dňa 20.07.2009. Takýto postup\nodvolacieho súdu je nutné vyhodnotiť za takú vadu konania, ktorá zaťažuje konanie zmätočnosťou, a\nto najmä s akcentom na skutočnosť, že odvolací súd svojimi skoršími rozhodnutiami zo dňa 03.10.2010\na 25.09.2014 zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, na rozdiel od napadnutého rozhodnutia zo\ndňa 18.10.2018, ktorým potvrdil závery súdu prvej inštancie, hoci z dôvodu odlišného právneho\nposúdenia veci. Za neakceptovateľný považoval taký postup odvolacieho súdu, ktorý po svojich skorších\nrozhodnutiach zo dňa 03.10.2010 a 25.09.2014, ktorými zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie,\nnapadnutým rozhodnutím zo dňa 18.10.2018 vychádzal zo skutkového stavu zistenom súdom prvej\ninštancie ku dňu 20.07.2009, čím ponechal bez akejkoľvek reflexie závery plynúce z pojednávaní\nkonaných dňa 03.10.2010 a 25.09.2014, resp. okrem iného aj do spisu doložených vyjadrení strán sporu.\nNakoľko po zrušení rozsudku konajúceho súdu sa konanie vracia do momentu tesne pred vyhlásením\nkasáciou zrušeného rozsudku, pričom nedochádza k zrušeniu jemu predchádzajúcemu konaniu, tak je\nv ostatnom konaní nevyhnutné klásť dôraz na doposiaľ vykonané dokazovanie, t. j. v prejednávanom\nspore také dokazovanie, ktoré bolo vykonané ku dňu 25.09.2014, kedy bolo vydané skoršie rozhodnutie\nodvolacieho súdu, resp. kasáciou dovolacieho súdu zrušené. Opačným postupom, ktorým odvolací\nsúd vychádzal len zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie ku dňu 20.07.2009, odvolací\nsúd zaťažil konanie takou vadou, ktorou došlo k vydaniu tzv. „prekvapivého rozhodnutia“, a to nielen\nz dôvodu odlišného právneho posúdenia na rozdiel od jeho skorších rozhodnutí, no najmä z dôvodu\nnevysporiadania sa s takým skutkovým stavom, ktorý by v sebe zahŕňal aj závery plynúce z pojednávaní\nvykonaných pred odvolacím súdom.\n31. V nadväznosti na rozhodnutie dovolacieho súdu doručil žalobca odvolaciemu súdu podanie zo dňa\n13.1.2023, v ktorom zrekapituloval, že dôvodom zrušenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n1Cob/12/2017-926 z 18.10.2018 (ďalej len „Rozsudok KS 3“) bola vada konania zaťažujúca konanie\nzmätočnosťou, spočívajúca v nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ako aj vada, ktorou došlo k vydaniu\n„prekvapivého rozhodnutia“, a to nielen z dôvodu odlišného právneho posúdenia, na rozdiel od skorších\nrozhodnutí odvolacieho súdu z 3.6.2010 (ďalej aj „Rozsudok KS 1“) a z 25.9.2014 (ďalej aj „Rozsudok\nKS 2“), ale predovšetkým z dôvodu nevysporiadania sa so skutkovým stavom, ktorý by v sebe zahŕňal\naj skutkové a právne závery vyplývajúce z dokazovania pred odvolacím súdom. Za podstatné považuje,\nže dôvodom, pre ktorý bol zrušený Rozsudok KS 1 a následne aj Rozsudok KS 2 dovolacím súdom\nnebolo nesprávne právne posúdenie, ale iba nedostatočné odôvodnenie. V predmetných rozsudkoch\nodvolacieho súdu bolo na základe zisteného skutkového stavu konštatované, že v zmysle právneho\ncharakteru listiny z 19.5.2001 (ďalej len „Listina“) išlo o 3 samostatné a platné zmluvy, navzájom od seba\nnezávislé podľa ust. § 275 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení platnom v\nčase podpisu Listiny a rovnako bola skonštatovaná existencia platnej zmluvy o tichom spoločenstve.\nOd tohto právneho záveru nie je podľa jeho názoru dôvod odchýliť sa, vzhľadom na odvolacím súdom\nvykonané zopakovanie dokazovania na pojednávaní konanom 25.9.2014, ani po doručenom Uznesení\nNS SR. Zároveň dal do pozornosti, že medzičasom bol Okresným súdom Bratislava III vydaný zatiaľ\nneprávoplatný rozsudok sp. zn. PK 25C/95/2004-753 z 22.3.2022 v konaní o nároku žalobcu na\nvydanie bezdôvodného obohatenia z titulu poskytnutého plnenia žalovanému, teda zaplatenia kúpnej\nceny z neplatne uzatvorenej zmluvy o predaji časti podniku (čl. II Listiny), ktorým súd žalobe žalobcu\nvyhovel. Predmetné rozhodnutie je podstatné z dôvodu, že aj v tomto konaní súd dospel k záveru, že\nžalobca a žalovaný ako zmluvné strany mali vôľu uzavrieť tri samostatné záväzkové vzťahy, ktoré v\npredmete zmluvy (bod II Listiny) jednotlivo špecifikovali vzájomnými záväzkami strán. Ďalším dôvodom,\nsvedčiacim o vecnej nesprávnosti zrušeného Rozsudku KS 3 je podľa jeho názoru skotočnosť, že\nodvolací súd ním v rámci posúdenia predbežnej otázky nerešpektoval hmotnoprávne posúdenie plnení\nvyplývajúcich z už právoplatného rozhodnutia vydaného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.\n11C/13/09, v konaní o vrátenie pôžičky a potvrdeného odvolacím súdom ešte v roku 2013. Aj týmto\n\nrozsudkom bola vyvrátená argumentácia súdu prvej inštancie v Rozsudku OS o čiastkových plneniach z\ntitulu inominátnej zmluvy (s ktorou sa odvolací súd v Rozsudku KS 3 bez bližšieho vysvetlenia stotožnil,\nčo bolo v príkrom rozpore so znením Listiny). Napriek tomu, že právoplatné rozhodnutie o pôžičke mal\nodvolací súd už k dispozícii v čase vyhlásenia Rozsudku KS 2, teda aj v čase vyhlásenia Rozsudku KS\n3 a bolo naň žalobcom v odvolacom konaní viackrát poukazované, odvolací súd ho pri svojich záveroch\nvôbec nebral do úvahy.\n32. K podaniu žalovaného v odvolacom konaní doručil žalovaný podanie zo dňa 8.1.2025. Poukázal\nna to, že v zmysle Zmluvy uhradil žalobca žalovanému celkom sumu 2.251.407,60 SKK v troch\nsplátkach v období od mája do júla 2001, pričom, ako už uviedli počas konania, žalovaný vrátil časť\npredmetnej sumy žalobcovi formou peňažných platieb a rôznych plnení, a zároveň žalovaný fakticky\npreviedol celý svoj doterajší podnik do novozaloženej obchodnej spoločnosti MENTIS SLOVAKIA spol.\ns.r.o., čím došlo k naplneniu Zmluvy. Všetky vyššie uvedené skutočnosti preukázal žalovaný, resp.\njeho právny zástupca počas prvostupňového konania na súde, pričom tieto skutočnosti neboli doteraz\nspochybnené ani konajúcimi súdmi vyššej inštancie. Žalobca ani žalovaný nespochybňovali, že cieľom\nzmluvy bolo spoločné podnikanie s cieľom založiť obchodnú spoločnosť, čo aj bolo obsahom Zmluvy.\nPodľa odvolacieho súdu bolo teda zjavné, že jednotlivé zmluvy, vyjadrené v Zmluve, na sebe boli závislé,\nčo vyplýva z logiky ich úpravy, kedy založeniu spoločnosti s rovnakými podielmi predchádzalo odkúpenie\npodielu na podniku žalovaného ako živnostníka a poskytnutie peňažného vkladu, za čo následne\nžalovaný previedol svoj podnik do obchodnej spoločnosti. V zmysle Rozsudku preto možno konštatovať,\nže v prípade neplatnosti prvej alebo druhej zmluvy, strany sporu by nezrealizovali zámer založiť\nspoločnú obchodnú spoločnosť, čo bolo obsahom tretej zmluvy. Uvedený právny názor odvolacieho\nsúdu podľa jeho názoru jednoznačne zodpovedá aj právnemu posúdeniu, ktoré uviedol Najvyšší súd\n(týmto rozhodnutím je podľa jeho názoru stále viazaný odvolací súd v prebiehajúcom odvolacom konaní)\nv uznesení zo dňa 29.11.2016, sp. zn. 2Obdo/18/2015, ktoré predchádzalo vydaniu Rozsudku a podľa\nktorého odvolací súd v predchádzajúcich rozhodnutiach aplikoval nesprávne § 266 ods. 3 Obchodného\nzákonníka, ktorý ukladá povinnosť brať na zreteľ všetky súvisiace okolnosti pri uzatvorení úkonu a\nsprávanie strán zmluvy, pričom ak sa v súdnom konaní preukáže, že skutočná vôľa zmluvných strán\nsmerovala k inému cieľu ako uvádza jej text, má sa prikloniť výklad k skutočnej vôli a preferovať ju\noproti textovému vyjadreniu v posudzovanej listine. Osobitne Najvyšší súd poukázal na to, že pri Zmluve\nje nenáležitá aplikácia § 275 ods. 1 Obchodného zákonníka, použitá v predchádzajúcom rozhodnutí\nodvolacieho súdu, keďže táto nerieši rozpor týkajúci sa toho, že pri údajnej zmluve o tichom spoločenstve\nnebolo v Zmluve konkretizované, do ktorej časti podniku mal byť vložený vklad tichého spoločníka a\ntúto skutočnosť odvolací súdu nezohľadnil, zatiaľ čo pri údajnej zmluve o prevode obchodného podielu\nby táto skutočnosť viedla k vyhláseniu jej neplatnosti. V nadväznosti na ďalšie tvrdenia žalobcu v\npodaní, ktoré sa týkali vydaného neprávoplatného rozsudku súdu v súdnom spore vedenom pod sp.\nzn. Pk-25C/95/2004 (ďalej len „Spor Pk-25C/95/2004“), konkrétne rozsudku zo dňa 22.03.2022, sp. zn.\nPk- 25C/95/2004-753, na ktorého odôvodnenie odkazoval obsiahlo žalobca v podaní, túto argumentáciu\nžalobcu odmieta s tým, že sa jedná iba o prvostupňové súdne rozhodnutie, ktoré zatiaľ nenadobudlo\nprávoplatnosť a vykonateľnosť, pričom žalovaný ho riadne a včas napadol odvolaním zo dňa 30.06.202,\nktoré pripojil do spisu.\n33. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, preto na pojednávaní dňa 14.1.2025\nzopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi: zmluvou o predaji časti podniku, o tichom spoločenstve a\no budúcej spoločenskej zmluve o založení spol. s r. o. zo dňa 19.05.2001, výpisom z účtu žalobcu\nzo dňa 26.05.2001, výpisom z účtu žalobcu zo dňa 07.06.2001, výpisom z účtu žalobcu zo dňa\n02.07.2001, výpisom z účtu žalobcu zo dňa 15.08.2001, výpisom z účtu žalobcu zo dňa 19.09.2001,\ndaňovým priznaním žalovaného za rok 2001, výkazom o príjmoch a výdavkoch žalovaného ku dňu\n31.12.2001, úhrnom príjmov poskytnutých zamestnancom žalovaným za rok 2001, splnomocnením\nžalobcu žalovaným zo dňa 11.02.2003, potvrdeniami odvádzania poistného zo dňa 27.02.2002,\npotvrdeniami o zdaniteľnej mzde zo dňa 28.02.2002, potvrdenia o zdaniteľnej mzde zo dňa 02.12.2002,\ndohodou o postúpení práv a povinností zo zmluvy o finančnom leasingu zo dňa 14.03.2002, objednávkou\ndopravy žalovaného ako živnostníka dopravcovi Universal Transport Praha s.r.o. zo dňa 18.01.2002,\nobjednávkou dopravy spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. dopravcovi Universal Transport Praha s.r.o.\nzo dňa 17.06.2002, objednávkou dopravy žalovaného ako živnostníka dopravcovi Transport Logistic\ns.r.o. zo dňa 30.11.2001, žiadosťou živnostníka Q. L. R.alovanému ako živnostníkovi zo dňa 13.12.2001\no povolenie k preprave, objednávkou dopravy živnostníka Q. L. R. spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o.\n\nako dopravcovi zo dňa 27.05.2002, objednávkou dopravy spoločnosti CCS spol. s r.o. žalovanému\nako živnostníkovi a dopravcovi zo dňa 09.01.2002, objednávkou dopravy spoločnosti ČCS spol. s r.o.\nspoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. ako dopravcovi zo dňa 10.06.2002, e-mailovou správou žalobcu\nžalovanému zo dňa 14.09.2001, e mailovou správou žalobcu žalovanému zo dňa 25.09.2001, emailovou správou žalobcu žalovanému zo dňa 15.10.2001, e-mailovou správou žalobcu žalovanému zo\ndňa 16.10.2002, e-mailovou správou žalobcu spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. zo dňa 09.10.2002,\ne mailovou správou žalobcu spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. zo dňa 17.10.2002, e mailovou\nsprávou žalobcu spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. zo dňa 05.11.2002, e mailovou správou žalobcu\nspoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. zo dňa 11.11.2002, listom spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o.\nDoc. MUDr. L. L. zo dňa 30.01.2003, objednávkou činnosti spoločnosti BONUS C.C.S. spol. s r.o.,\nzastúpenej Doc. MUDr. L. L. spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. zo dňa 30.01.2003, potvrdením\nobjednávky spoločnosťou MENTIS Slovakia s.r.o. Doc. MUDr. L. L. zo dňa 30.01.2003, údajmi pre\nredakciu telefónneho zoznamu spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. zo dňa 24.03.2003, dodatkom k\nzmluve o pripojení spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. zo dňa 24.03.2003, faktúrou č. 108/04/2003\nspoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. Slovenskej lekárskej spoločnosti zo dňa 14.04.2003, notárskou\nlistinou o odstúpení obchodných podielov žalovaného navrhovateľovi v spoločnosti MENTIS GmbH\ndňa 18.09.2003, zmluvou o prevode obchodného podielu spoločnosti MENTIS GmbH žalovanému v\nspoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. dňa 21.10.2003, oznámením žalovaného o ukončení podnikania\nku dňu 01.03.2002, výpisom zo živnostenského registra žalovaného, žalobou žalobcu voči žalovanému\nna Okresnom súde Pezinok č. k. 25C 95/04 zo dňa 21.05.2004, zápisnicou o pojednávaní Okresného\nsúdu Pezinok č. k. 23C 67/04 zo dňa 07.10.2004, výpisom z obchodného registra spoločnosti\nMENTIS Slovakia s.r.o., spoločenskou zmluvou o založení spoločnosti GUARANT Ltd. spol. s r. o.\nzo dňa 21.01.1999, oznámením spoločnosti GUARANT Ltd. spol. s r.o. zo dňa 05.06.2009, ako aj\nďalšími listinnými dôkazmi založenými v spise. Odvolací súd doplnil dokazovanie listinnými dôkazmi\npredloženými stranami sporu po vydaní napadnutého rozsudku, a to: zápisnica z pojednávania na OS\nBA III z 18.09.2012 sp. zn. PK-25C/95/2004, neprávoplatný rozsudok OS BA III zo dňa 22.03.2022\nč. k. PK-25C/95/2004-753, odvolanie podané žalovaným a právoplatný rozsudok OS BA III sp.\nzn. 11C/13/2009. Po takto zopakovanom dokazovaní, prednesmi právnych zástupcov strán sporu,\noboznámení sa s obsahom spisu, odvolaním žalobcu a písomným vyjadrením žalovaného dospel k\nzáveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť.\n34. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa žalobou podanou dňa 23.2.2005 domáhal proti\nžalovanému zaplatenia sumy 1.278.000,- Sk (42.421,83 Eur) s úrokom z omeškania 10,17% ročne\nod 1.4.2002 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že ide o nárok na vrátenie\nvkladu tichého spoločníka, ktorý poskytol na základe zmluvy so žalovaným do podniku žalovaného,\nktorý podnikal ako živnostník pod obchodným menom Ing. L. B. - L., IČO: 40 549 496 a nastali zákonné\ndôvody, pre ktoré prišlo k naplneniu povinnosti žalovaného vrátiť vklad tichého spoločníka. Z obsahu\nžalobného návrhu vyplývalo, že dňa 19.5.2001 bola medzi stranami uzavretá dohoda, ktorej obsahom\nboli 3 zmluvy: 1/ zmluva o predaji časti podniku, 2/ zmluva o tichom spoločenstve a 3/ zmluva o budúcej\nzmluve. Obsahom prvej zmluvy bol záväzok žalobcu odkúpiť časť podniku žalovaného ako živnostníka\nv hodnote 50 % a zaplatiť zaň kúpnu cenu 1.300.000,- Sk. Na základe druhej zmluvy, zmluvy o tichom\nspoločenstve, sa zaviazal žalobca ako tichý spoločník poskytnúť do podniku žalovaného ako podnikateľa\nvklad tichého spoločníka v sume 1.278.000,- Sk a na druhej strane žalovaný ako podnikateľ a prijímateľ\nvkladu, zaviazal sa vyplácať tichému spoločníkovi podiel na zisku v hodnote 50 % z výsledku podnikania.\nObsahom tretej zmluvy bola zmluva o budúcej zmluve medzi žalobcom a žalovaným, že v termíne do\n15.1.2002 uzatvoria spoločenskú zmluvu a založia obchodnú spoločnosť s ručením obmedzeným, v\nktorej budú obaja spoločníkmi v pomere obchodných podielov 1:1 a budú spoločne podnikať v oblasti,\nktorá spadá pod živnosť žalovaného. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že\nnárok žalobcu nie je dôvodný a žalobu zamietol. Zdôraznil, že podstata sporu spočíva vo výklade vôle\núčastníkov a právnom posúdení ich právneho vzťahu, preto skúmal obsah a účel zmluvy. Z textového\nvyjadrenia, podľa jeho názoru vyplýva, že sporové strany uzatvorili zmluvu, ktorá bola nazvaná ako\nZmluva o predaji časti podniku, o tichom spoločenstve a o budúcej spoločenskej zmluve o založení\nspol. s r.o. a z jej formulácie vyplýva, že bola uzatvorená podľa § 476 a nasl. Obch. zák. - zmluva o\npredaji podniku, § 673 a nasl. Och. zák. - o tichom spoločenstve a § 289 a nasl. Obch. zák. - o budúcej\nzmluve. Pri riešení otázky prejavu vôle sa konajúci súd odchýlil od postupu žalobcu a neskúmal len obsah\ntextového vyjadrenia písomného prejavu vôle, ale sa zameral na účel zmluvy a správanie sporových\nstrán pri jej uzatváraní a stotožnil sa s názorom žalovaného, že ide o nepomenovanú zmluvu podľa ust.\n§ 51 Občianskeho zákonníka, pretože v čase uzatvorenia tohto právneho úkonu neboli obaja účastníci\n\nkonania podnikateľmi podľa ust. § 2 Obch. zák., a nemožno preto aplikovať ust. § 269 ods. 1 Obch. zák.,\nupravujúce nepomenované zmluvy, pretože zmluvné strany nespĺňali náležitosti podľa ust. § 261 ods. 1\nObch. zák. Súd prvej inštancie posudzoval zmluvy podľa praxe zavedenej medzi zmluvnými stranami a\npodľa ich správania pred a po uzavretí zmluvy. Predmetom dohody malo byť podľa jeho názoru finančné\nzabezpečenie a vyriešenie spoločného podnikania. Plnenie žalobcu vo výške 2.780.000,- Sk, súd posúdil\nako odplatu žalovanému za vloženie polovice jeho podniku (živnosti) do spoločného podnikania, strany\nsporu teda naplnili účel zmluvy.\n35. Odvolací súd konštatoval, že predmetom odvolacieho konania je odvolanie žalobcu, podľa ktorého\nsúd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil, čo viedlo k\nnesprávnemu záveru o zamietnutí žaloby. Odvolací súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a\nvzhľadom na rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorými boli zrušené predchádzajúce rozsudky odvolacieho\nsúdu, aj právnym názorom dovolacieho súdu, resp. jeho procesnými pokynmi.\n36. Odvolací súd uviedol, že z obsahu citovaných rozhodnutí dovolacieho súdu zistil, že všetky\npredchádzajúce rozsudky citované v tomto rozhodnutí, boli zrušené dovolacím súdom pre nedostatočné\nodôvodnenie bez toho, aby bol vyslovený právny názor na právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi\nstranami sporu.\n37. Predmetom odvolacieho konania bolo teda posúdiť Zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu\ndňa 19.5.2001 z hľadiska, či išlo o zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka, či išlo o jednu\nnepomenovanú zmluvu ako celok alebo tri samostatné navzájom nezávislé zmluvy, či išlo o zmluvu,\nresp. zmluvy platné a či vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie žalovanej sumy titulom vrátenia vkladu.\n38. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie vec nesprávne\nprávne posúdil, keď aplikoval ust. § 51 Občianskeho zákonníka o nepomenovanej zmluve a posúdil\nzmluvu ako jeden celok. Súd prvej inštancie mal za to, že jednotlivé čiastkové zmluvy nemožno chápať\nsamostatne a jednotlivo, keďže plnenie z týchto zmlúv tvorí a vyjadruje obsah celého právneho vzťahu,\npričom tomuto vzťahu sa najviac približujú ustanovenia o tichom spoločenstve. Uviedol, že zmluva ako\ncelok je platná a jej predmetom bolo uhradenie sumy 2.578.000 Sk žalobcom žalovanému ako odplata\nurčená pre žalovaného za vloženie jeho podniku do spoločného podnikania. Podľa odvolacieho súdu\nbolo potrebné na zmluvný vzťah aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o absolútny\nobchod a strany si aplikáciu Obchodného zákonníka aj výslovne dohodli.\n39. Odvolací súd odcitoval ust. § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka, z ktorého podľa neho vyplýva,\nže obligatórna pôsobnosť Obchodného zákonníka je ustanovená pri záväzkových vzťahoch, ktorých\nsubjekty sú vymedzené zákonom, resp. ktorých predmet záväzku je vymedzený zákonom. Strany sporu\nuzatvorili dňa 19.5.2001 Zmluvu (stranami sporu označovanú aj za Dohodu, resp. Listinu) označenú\nako „Zmluva o predaji podniku, Zmluva o tichom spoločenstve, Zmluva o budúcej spoločenskej zmluve\no založení spol. s r.o., uzatvorená podľa § 476 a nasl., § 673 a nasl. a § 289 a nasl. Obchodného\nzákonníka.“ Z citovanej zmluvy podľa odvolacieho súdu vyplýva, že strany sporu uzatvorili záväzkový\nvzťah, ktorý je tzv. absolútnym obchodom, keďže predmet záväzku (zmluva o predaji časti podniku a\nzmluva o tichom spoločenstve) je vymedzený Obchodným zákonníkom a pokiaľ ide o zmluvu o budúcej\nspoločenskej zmluve o založení spol. s r.o., obligatórna pôsobnosť Obchodného zákonníka je daná bez\nohľadu na povahu subjektov. Zmluvu podľa § 289 a nasl. Obch. zák. je možné uzavrieť tiež o budúcej\nspoločenskej zmluve (Najvyšší súd ČR sp. zn. 32Cdo/2295/98).\n40. Súd prvej inštancie nepostupoval podľa odvolacieho súdu správne, ak zvolil ako kritérium pre\nposúdenie aplikácie Obchodného zákonníka status subjektu, t. j. že žalobca nebol v čase uzatvorenia\nzmluvy podnikateľom a zmluvu posúdil ako nepomenovanú podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Tento\nzáver považoval odvolací súd za nelogický aj z dôvodu, že podľa súdu prvej inštancie predmetom zmluvy\nbola úprava spoločného podnikania, kde je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka a pri výklade vôle\naplikoval § 266 Obch. zák. Odvolací súd preto dospel k záveru, že daný záväzkový vzťah je potrebné\nposudzovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.\n41. Podľa odvolacieho súdu bola uzatvorená Zmluva, ktorej obsahom sú tri samostatné zmluvy,\nnavzájom nezávislé, keďže zo Zmluvy nevyplýva, že vznik jednej zo zmlúv je podmienkou pre vznik\nostatných. Všetky citované zmluvy preto treba posudzovať samostatne. Odvolací súd poukázal na\n\nrozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/1912/2012 (aplikovateľné vzhľadom na totožnú právnu\núpravu na prejednávaný prípad) v zmysle ktorého: „Podľa ust. § 275 Obch. zák., ak je uzatvorených viac\nzmlúv pri tom istom rokovaní alebo zahrnutých do jednej listiny, posudzuje sa každá z nich samostatne\n(ods. 1). Ak však z povahy alebo stranám známeho účelu uvedených v odseku 1 pri ich uzatvorení zrejme\nvplýva, že tieto zmluvy sú na sebe vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku\nostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto iným spôsobom ako splnením alebo spôsobom nahradzujúcim\nsplnenie spôsobuje zánik ostatných zmlúv, a to s podobnými právnymi účinkami (ods. 2)“. Podľa\nodvolacieho súdu v prejednávanej veci nebolo preukázané, že by išlo o vzájomne závislé zmluvy.\nKaždá z nich upravuje samostatne predmet konania v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného\nzákonníka, pričom pri Zmluve o tichom spoločenstve je v dojednaní čl. III. výslovne dohodnuté, dokedy\nsa mal zmluvný vzťah spravovať touto zmluvou (viď nasledujúce odôvodnenie).\n42. Odvolací súd zdôraznil, že predmetom konania v prejednávanej veci je vrátenie peňažných\nprostriedkov - vkladu tichého spoločníka, ktoré žalobca poskytol žalovanému titulom Zmluvy o\ntichom spoločenstve. Podpísanie predmetnej zmluvy, ani prijatie finančných prostriedkov žalovaný\nnespochybnil. Vzhľadom na skutočnosť, že strany sporu od počiatku súdneho konania odlišne vykladali\npredmetnú zmluvu (čo vyplýva aj z prednesov právnych zástupcov na odvolacom pojednávaní dňa\n14.1.2025), odvolací súd aplikoval ust. § 673 Obch. zák. aj výkladové pravidlá podľa § 266 Obch. zák.\n43. Odvolací súd ďalej odcitoval ust. § 673 Obch. zák., z ktorého vyplýva, že podstatnými náležitosťami\nzmluvy o tichom spoločenstve sú: 1. označenie zmluvných strán - čl. I Zmluvy jednoznačne definoval\nžalovaného ako podnikateľa na jednej strane a žalobcu ako nepodnikateľa - tichý spoločník na strane\ndruhej, 2. určenie predmetu a hodnoty vkladu a záväzok tichého spoločníka - podľa čl. II Zmluvy išlo o\npeňažný vklad vo výške 1.278.000,- Sk, ktorý navrhovateľ ako tichý spoločník žalovanému aj vyplatil, 3.\nvýška podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania a záväzok podnikateľa k plateniu časti zisku\ntichému spoločníkovi - podľa čl. II Zmluvy išlo o výplatu 50 % z podielu tichého spoločníka na výsledku\npodnikania odporcu ako zmluvnej strany podnikateľa, pričom podiel sa mal vyplácať na mesačnej báze,\nk čomu fakticky v priebehu augusta a septembra 2001 zo strany odporcu aj došlo.\n44. Odvolací súd nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že Zmluva nemá esenciálne náležitosti\nzmluvy o tichom spoločenstve. Ako vyplýva z predchádzajúceho odseku, predmetná Zmluva esenciálne\nnáležitosti zmluvy o tichom spoločenstve má, pričom režim aplikácie tichého spoločenstva podľa §\n673 a nasl. Obchodného zákonníka si zmluvné strany priamo dohodli v Zmluve. Zákon vyžaduje pre\nuzatvorenie zmluvy o tichom spoločenstve podstatné náležitosti, ktorými sú dohoda o druhu a výške\nvkladu a dohoda o výške podielu tichého spoločníka na zisku s tým, že podiel sa dojednáva percentom\nalebo zlomkom. Ak dovolací súd naznačil rozpor pri posúdení platnosti predmetnej zmluvy, „pretože ani\npri zmluve o tichom spoločenstve nebolo konkretizované, do ktorej časti podniku mal byť vložený vklad\ntichého spoločníka a táto skutočnosť súdu neprekážala“, odvolací súd poukázal na skutočnosť, že zákon\nneukladá konkretizovať do ktorej časti podniku sa vklad poskytuje. Rozhodným je, že tichý spoločník\nposkytuje vklad podnikateľovi, v tomto konkrétnom prípade bol podnikateľom žalovaný podnikajúci pod\nobchodným menom Ing. L. B. L. a na jeho podnikanie nemal vplyv ani prípadný prevod časti podniku.\nŽalobca vložil vklad, t.j. finančné prostriedky žalovanému ako podnikateľovi a dohodli sa na platení\nzisku vo výške 50 % z podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania (podiel tichého spoločníka na\nvýsledku podnikania upravuje ust. § 676 ods. 1 Obch. zák.).\n45. Podľa odvolacieho súdu, ani výkladovými pravidlami nie je možné dospieť k záveru, že bola\nuzatvorená nepomenovaná zmluva, ktorej predmetom bolo uhradenie dohodnutej sumy žalovanému\nako vklad na spoločné podnikanie. Odvolací súd poukazuje na čl. III Osobitné dojednania, podľa ktorého\n„za dobu od uzatvorenia predmetnej zmluvy po uzatvorenie spoločenskej zmluvy o založení spol. s r.o.\nsa postavenie zmluvných strán spravuje ust. § 673 a nasl. Obchodného zákonníka....“ Ak teda aj bolo\nzámerom strán sporu spoločné podnikanie, v Zmluve si samostatnou zmluvou o tichom spoločenstve\ndojednali tiché spoločenstvo s tým, že sa výslovne dohodli, že touto zmluvou sa bude spravovať ich vzťah\naž do založenia spoločnosti s ručením obmedzeným. Tiché spoločenstvo teda mohlo zaniknúť teoreticky\nnajskôr založením tejto spoločnosti, resp. najneskôr zrušením živnosti žalovaného k 1.3.2002. Odvolací\nsúd preto súhlasil s názorom žalobcu, že žalovanému v každom prípade vznikla v zmysle príslušných\nprávnych predpisov povinnosť pri ukončení živnosti vrátiť žalobcovi vklad tichého spoločníka zvýšený o\nzisk, resp. znížený o stratu (§ 680 a § 681 Obch. zák.).\n\n46. Pokiaľ ide o výklad vôle podľa § 266 Obch. zák., odvolací súd zdôraznil, že podľa súdnej judikatúry,\npredmetom ktorej je výklad vôle vyplýva: „výklad prejavu vôle však musí vždy smerovať k objasneniu\ntoho, čo bolo skutočne vyjadrené, výkladom je možné zisťovať obsah právneho úkonu, nie je možné\nním však prejav vôle nahrádzať alebo dopĺňať vôľu, ktorú konajúci v rozhodnej dobe nemal, alebo síce\nmal ale ju neprejavil“ (Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo/2254/2002). Podľa odvolacieho\nsúdu dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu záveru, že vôľou zmluvných strán bolo iba upraviť\nspoločné podnikanie a skutočnou vôľou žalobcu, nebolo uzavrieť zmluvu o tichom spoločenstve. Týmto\nsa podľa odvolacieho súdu dopustil súd prvej inštancie nahrádzania vôle žalobcu, keďže tieto skutočnosti\nz vykonaného dokazovania nevyplynuli.\n47. Odvolací súd zdôraznil, zo žiadneho listinného dôkazu nevyplýva, že peňažné prostriedky poskytnuté\nžalobcom mali byť nevratné a že v skutočnosti išlo o finančné prostriedky vložené do spoločného\npodnikania. Takýto úmysel strán nevyplýva ani zo správania strán sporu, keďže z listu žalovaného\nz 31.3.2004 je zrejmé, že žalovaný listom označeným ako: I. Výzva na splnenie peňažného dlhu,\nII. Jednostranný prejav smerujúci k započítaniu vzájomných pohľadávok vyzýva žalobcu na plnenie\ndohodnutej kúpnej ceny 971.000 Sk, keďže splnil len časť vo výške 1.607.000 Sk. V tomto liste žalovaný\nvýslovne uvádza, že Zmluvou o predaji časti podniku a zmluvou o tichom spoločenstve sa žalobca\nako kupujúci a tichý spoločník zaviazal zaplatiť jemu ako predávajúcemu a podnikateľovi kúpnu cenu\nvo výške 1.300.000 Sk a poskytnúť peňažný vklad vo výške 1.607.000 Sk. Je teda zrejmé, že po\nuzavretí Zmluvy žalovaný jej existenciu nerozporoval, urobil tak až v súdnom konaní a ako už bolo\nuvedené, podiel na zisku žalobcovi v mesiacoch august a september 2001 fakticky vyplatil. Odvolací\nsúd teda z listinných dôkazov zistil, že dňa 19.05.2001 strany sporu uzatvorili Zmluvu obsahujúcu\ncelkovo 3 samostatné záväzkovoprávne vzťahy. V nadväznosti na uzatvorenú Zmluvu žalobca v dňoch\n26.05.2001, 07.06.2001 a 02.07.2001 vyplatil žalovanému prevodom na jeho podnikateľský účet ako\nplnenie z predmetnej Zmluvy celkovo 2.251.407,60 Sk. Dňa 12.10.2001 založili účastníci konania\nv Nemecku spoločnosť MENTIS GmbH, v ktorej boli obaja spoločníkmi s rovnakými obchodnými\npodielmi. Dňa 07.12.2001 založila táto nemecká spoločnosť ako jediný zakladateľ na Slovensku\nspoločnosť MENTIS SLOVAKIA s.r.o. Dňa 20.02.2002 ohlásil žalovaný príslušnému živnostenskému\núradu ukončenie svojho podnikania k 01.03.2002. Dňa 23.05.2003 si žalovaný obnovil svoju živnosť s\nrovnakými predmetmi činnosti ako mala spoločnosť MENTIS SLOVAKIA s.r.o., v ktorej bol od začiatku\njediným konateľom. V priebehu septembra a októbra 2003 došlo medzi stranami sporu k prevodu\nobchodných podielov tak, že žalobca sa stal jediným spoločníkom v spoločnosti MENTIS GmbH a\nžalovaný v spoločnosti MENTIS SLOVAKIA s.r.o. Súd prvej inštancie však z vykonaného dokazovania a\nvýkladu prejavu vôle zmluvných strán nesprávne vyvodil, že zmluvné strany mali zmluvným dojednaním\nv čl. III Zmluvy na mysli spoločnosť MENTIS SLOVAKIA s.r.o. Jedinou právnickou osobou, v ktorej\nobaja účastníci neskôr figurovali ako spoločníci s rovnakými podielmi bola nemecká spoločnosť MENTIS\nGmbH. Tiché spoločenstvo žalobcu v podniku žalovaného teda teoreticky mohlo zaniknúť najskôr\nzaložením tejto spoločnosti, resp. najneskôr svojvoľným zrušením živnosti žalovaného k 01.03.2002 v\nzmysle ust. § 679 ods. 1 písm. d) Obchodného zákonníka. Ako už bolo uvedené, z čl. III Zmluvy vyplýva,\nže na dobu do založenia budúcej spoločnosti s ručením obmedzeným sa právne vzťahy budú spravovať\nust. § 673 a nasl. Obchodného zákonníka a žalovaný mal pri ukončení svojho živnostenského podnikania\npostupovať v zmysle príslušných právnych predpisov, t. j. podľa ust. § 680 a § 681 Obchodného\nzákonníka, kde mal žalovaný zakotvenú povinnosť do 30 dní od zániku zmluvy (t.j. zrušenia svojho\npodnikateľského oprávnenia) vrátiť žalobcovi vklad tichého spoločníka zvýšený o zisk, či znížený o\nstratu.\n48. Podľa odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu záveru, že predmetom Zmluvy\nz 19.05.2001 bolo uhradenie sumy 2.578.000,- Sk ako odplaty určenej pre žalovaného za vloženie jeho\npodniku vo vyššie uvedenej hodnote do spoločného podnikania. Tento záver nevyplýva ani zo samotnej\nZmluvy o tichom spoločenstve, ktorá má esenciálne zákonné náležitosti, ani z dojednania v čl. III, ani z\nnásledného správania strán. Povinnosť žalovaného vrátiť vklad zvýšený o zisk, resp. znížený o stratu,\nnemožno nahrádzať protiplnením, ktoré nemá oporu v Zmluve a ktoré nebolo predmetom dohody strán\nsporu. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne\nzahrnul do tvrdenej odplaty za vloženie podniku žalovaného do spoločného podnikania aj dve plnenia\nspolu vo výške 300.000 Kč a 10.000 DEM, ktoré sa realizovali pred uzavretím Zmluvy z 19.05.2001 a\nneboli predmetom tohto konania. Uvedené plnenia totiž boli žalobcom žalovanému vyplatené na základe\npísomnej zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 24.02.2001 s termínom splatnosti 2 roky, o vrátenie ktorých sa\nviedol spor na Okresnom súde Bratislava III pod spis. zn. 11C 13/09. O správnosti argumentácie žalobcu\n\nsvedčí právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III č. k.11C/13/2009-377 zo dňa 18.5.2010,\nktorým bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 19.032,38 Eur s príslušenstvom titulom\nZmluvy o pôžičke zo dňa 24.02.2001. Týmto rozsudkom je vyvrátená argumentácia súdu prvej inštancie\no čiastkových plneniach v uvedenej výške z inominátnej zmluvy. Týmto rozsudkom bola rozhodnutá a\nprávoplatne vyriešená otázka hmotnoprávneho charakteru - posúdenie predmetnej zmluvy o pôžičke a\nsúd je v prejednávanej veci skorším posúdením viazaný ( R 40/2013).\n49. Súd prvej inštancie nesprávne podľa odvolacieho súdu uzavrel, že žalovaný prijal od žalobcu\nžalované plnenie, ale bola mu poskytnutá protihodnota. Súd mal na základe dôkazov predložených\nžalovaným údajne za preukázané, že žalovaný si týmto splnil svoju časť dohody o vložení svojej živnosti\ndo spoločného podnikania, pričom žiadna takáto dohoda preukázaná nebola. Údajné kroky žalovaného,\nktoré súd prvej inštancie popisuje, t. j. vloženie zamestnancov (na základe potvrdení o odvádzaní\npoistného a zdaniteľných preddavkoch na daň z príjmov), postúpenie práv a povinností z leasingu k\nmotorovému vozidlu P. K., prevod všetkých odberateľov žalovaného na základe toho, že títo mali od\n01.03.2002 údajne zasielať objednávky na spoločnosť MENTIS SLOVAKIA s.r.o., nemá žiadny právny\nvýznam, nepreukazuje protiplnenie žalovaného ako podnikateľa vo vzťahu k žalobcovi ako fyzickej\nosobe, nepreukazuje vysporiadanie strán sporu.\n50. Odvolací súd zdôraznil, že nie je možné, aby platby preukázateľne poskytnuté žalobcom z presne\nvymedzeného dôvodu, boli započítané ako prípadná kompenzácia alebo odplata za vloženie podniku\nžalovaného do spoločného podnikania, keď takáto dohoda nebola preukázaná. Žalovaný sa snažil\nsvojou obranou o uzatvorení jednej nepomenovanej zmluvy docieliť, aby súd neposudzoval jednotlivo\ntri samostatné zmluvy z hľadiska, či sú platné a navzájom nezávislé, keďže tento záver by mohol\nmať vplyv (aj mal) na posúdenie platieb poskytnutých žalobcom žalovanému a povinnosť žalovaného\nvrátiť tieto peňažné prostriedky, v prípade neplatnej Zmluvy o predaji časti podniku titulom vydania\nbezdôvodného obohatenia, v prípade Zmluvy o tichom spoločenstve titulom vrátenia vkladu. Žalovaný\nsvojou argumentáciou o uzatvorení jednej platnej zmluvy, predmetom ktorej bolo spoločné podnikanie,\nsa snažil preukázať, že suma 2.578.000 Sk mala predstavovať odplatu žalovaného za vloženie podniku\ndo spoločného podnikania napriek tomu, že záväzok o uzavretí budúcej zmluvy o založení spoločnosti\ns ručením obmedzeným takúto dohodu, resp. úpravu platobných podmienok vo forme vkladu, resp.\nkompenzácie neupravoval.\n51. Keďže odvolací súd posúdil Zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu ako tri samostatné zmluvy,\nprejudiciálne posudzoval aj platnosť Zmluvy o predaji časti podniku a dospel k záveru, že je podľa § 37 a\n§ 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Zmluva podľa odvolacieho súdu nespĺňa esenciálne náležitosti\npodľa § 476 Obch. zák., nakoľko v zmluve nebola špecifikovaná prevádzaná časť podniku. Zároveň\nodvolací súd konštatuje, že ak je zmluva neplatná pre rozpor so zákonom, nemožno tento nedostatok\nkonvalidovať výkladom, že ide o nepomenovanú zmluvu s úplne iným obsahom.\n52. Neplatnosť zmluvy o predaji časti podniku však nemá podľa odvolacieho súdu právnu relevanciu\nvo vzťahu k posúdeniu platnosti Zmluvy o tichom spoločenstve, keďže zmluvy na sebe nie sú závislé\na Zmluva o tichom spoločenstve základné zákonné náležitosti obsahuje a je teda platná. Neplatnosť\nZmluvy o predaji časti podniku má podľa odvolacieho súdu vplyv len na vydanie bezdôvodného\nobohatenia žalovaného žalobcovi, v žiadnom prípade preto nemôže byť platba zo strany žalobcu\nzodpovedajúca kúpnej cene za predaj časti podniku posúdená ako kompenzácia za vloženie podniku\nžalovaného do spoločného podnikania.\n53. Pokiaľ ide o rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III, ktorým bola uložená žalovanému povinnosť\nzaplatiť žalobcovi sumu 32.311,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 4 % ročne od 06.02.2005 do\nzaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia z neplatne uzatvorenej Zmluvy o predaji časti\npodniku, odvolací súd uviedol, že ide o neprávoplatné rozhodnutie, ktorým nie je odvolací súd viazaný.\nJeho odôvodnením ako aj podaným odvolaním zo strany žalovaného sa odvolací súd oboznámil, pričom\nodvolací súd zotrval na prejudiciálnom posúdení uvedenom v rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 1Cob/109/2004-817 a konštatoval, že právne posúdenie je zhodné s odôvodnením citovaného\nneprávoplatného rozhodnutia.\n54. Tretia samostatná Zmluva o budúcej zmluve o založení spoločnosti s ručením obmedzeným bola\npodľa odvolacieho súdu relevantná v tomto konaní len z hľadiska, či je možné považovať ju za prioritnú\n\ntak, ako uvádzal žalovaný a či obsahuje úpravu platobných podmienok v súvislosti s poskytnutými\nplatbami a založením spoločnosti s ručením obmedzeným. Obrana žalovaného totiž smerovala k tomu,\nže skutočnou vôľou strán sporu bolo iba spoločné podnikanie a platby žalobcu predstavujú odplatu\nza vloženie podniku žalovaného do spoločného podnikania. Ako odvolací súd viackrát uviedol, takáto\ndohoda v konaní preukázaná nebola. Ak by strany sporu mali úmysel výlučne založiť spoločne iba\nspoločnosť s ručením obmedzeným, nič im podľa odvolacieho súdu nebránilo uzavrieť iba zmluvu s\ntakýmto obsahom a dojednať si platobné podmienky (spôsob financovania a prípadnú kompenzáciu).\n55. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na\nzaplatenie sumy 42.421,83 Eur s prísl. je dôvodný. Nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške\n10,17 % ročne za obdobie od 1.4.2002 do zaplatenia odvolací súd priznal podľa § 369 ods. 1 v spojení s §\n502 Obch. zák. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Úrokovú sadzbu ani začiatok doby omeškania\nžalovaný nerozporoval. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v\ncelom rozsahu vyhovel.\n56. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 453\nods. 3 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.\n57. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaný (č. l. 1210\nspisu), prípustnosť ktorého odôvodnil ust. § 420 písm. f) CSP, teda že súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n58. Žalovaný (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ“) uviedol, že napádané rozhodnutie odvolacieho súdu\nje nesprávne, nezákonné, zmätočné, nepreskúmateľné a arbitrárne.\n59. Podľa dovolateľa sa konajúci súd nevysporiadal s viacerými podstatnými námietkami a argumentmi\nžalovaného, ktoré boli súčasťou písomných podaní, ako aj ústnych prednesov žalovaného počas\n(opakovaného) odvolacieho konania, najmä posledného pojednávania pred súdom dňa 14.01.2025,\nako aj pojednávania (a predloženého písomného vyjadrenia zo dňa 24.09.2014) uskutočneného v\npredchádzajúcom odvolacom konaní dňa 25.09.2014. V rámci (opakovaného) odvolacieho konania,\nktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého rozsudku, taktiež boli podľa dovolateľa prítomné procesné\npochybenia majúce za následok porušenie práv strany sporu na spravodlivý súdny proces vo vzťahu\nk uplatneniu prostriedkov procesnej obrany žalovaného počas tohto odvolacieho konania, a zároveň\nnebol rešpektovaný právny názor dovolacieho súdu pri vydaní napadnutého rozsudku.\n60. V prvom rade podľa dovolateľa konajúci súd v rámci odvolacieho konania a pri vydaní napadnutého\nrozsudku konal zmätočne a arbitrárne, keď najmä opomenul súdu predložený listinný dôkaz - rozsudok\nvtedajšieho Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12.12.2014, sp. zn. Pk-25C/95/2004-524, ktorý\nneuviedol ani pri výpočte zopakovaných a zohľadnených dôkazov v (poslednom) odvolacom konaní (bod\n36. daného rozhodnutia). Skutkový stav zistený odvolacím súdom je týmto podľa dovolateľa v rozpore\ns obsahom súdneho spisu. V rámci celého odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa dovolateľa\nneuviedol odvolací súd ani raz odkaz na jeho námietky a argumenty ako žalovaného (najmä vo vzťahu\nk posúdeniu skutočnej vôle strán sporu pri vstupe do zmluvného vzťahu), ktoré tento uplatnil v rámci\nvyjadrenia zo dňa 24.09.2014. Závery odvolacieho súdu sú preto podľa názoru dovolateľa neúplné,\nzmätočné a arbitrátne, pričom sa zároveň jedná zároveň o tzv. prekvapivé rozhodnutie. Odvolací súd\nmal týmto podľa dovolateľa postupovať aj v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu (t. j. v rozpore\ns ust. § 455 CSP), ktorý považoval za neakceptovateľný taký (predchádzajúci) postup odvolacieho\nsúdu, ktorý „ponechal bez akejkoľvek reflexie závery plynúce z pojednávaní konaných dňa 03.10.2010\na 25.09.2014, resp. okrem iného aj do spisu doložených vyjadrení strán sporu.“\n61. Dovolateľ ďalej poukázal, že odvolací súd v rámci napadnutého rozsudku vôbec nerozhodol o\nnámietke premlčania podľa ust. § 408 Obchodného zákonníka, ktorú žalovaný, resp. jeho právny\nzástupca vzniesol počas predchádzajúceho odvolacieho konania, a to z dôvodu uplynutia 10-ročnej\nlehoty a nadväzujúceho premlčania nároku žalobcu v žalobe. V tejto súvislosti dovolateľ zdôraznil, že táto\nnámietka žalovaného bola riadne uplatnená v rámci predchádzajúceho odvolacieho konania (ukončené\npojednávaním dňa 25.09.2014), pričom o nej riadne rozhodol odvolací súd v rámci svojho skoršieho\nrozsudku. Krajský súd sa však tejto námietke žalovaného v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec\n\nnevenoval, čím podľa názoru dovolateľa zasiahol do procesných práv ako žalovaného. Aj v tomto\nprípade dovolateľ namietol zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, a zároveň aj\nrozpor rozhodnutia odvolacieho súdu s právnym názorom dovolacieho súdu.\n62. Dovolateľ ďalej namietol nesprávne a zmätočné rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci výkladu\na posúdenia písomnej dohody strán sporu, označenej ako „Zmluva o predaji podniku o tichom\nspoločenstve o budúcej spoločenskej zmluve o založení spol. sro uzatvorená podľa § 476 a násl., § 673\na násl. ObZ a § 289 a násl. ObZ“ a datovanej dňa 19.05.2001 (ďalej len „Zmluva“), ktorá predstavuje\nzáklad súdneho sporu. V tejto súvislosti bol pre odvolací súd záväzný právny názor dovolacieho súdu,\npodľa ktorého odvolací súd v predchádzajúcich rozhodnutiach aplikoval nesprávne ust. § 266 ods. 3\nObchodného zákonníka, ktorý ukladá povinnosť brať na zreteľ všetky súvisiace okolnosti pri uzatvorení\núkonu a správanie strán zmluvy, pričom ak sa v súdnom konaní preukáže, že skutočná vôľa zmluvných\nstrán smerovala k inému cieľu ako uvádza jej text, má sa prikloniť výklad k skutočnej vôli a preferovať\nju oproti textovému vyjadreniu v posudzovanej listine, najmä ak ide o nenáležitú aplikáciu § 275 ods. 1\nObchodného zákonníka. V nadväznosti na uvedené dovolateľ namietol nesprávnosť, nezrozumiteľnosť\na arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu týkajúce sa aplikácie ust. § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka,\nkeďže je zrejmé, že odvolací súd v napadnutom rozsudku aj v tomto smere vychádzal z výkladu Zmluvy\npodľa ust. § 275 ods. 1 Obchodného zákonníka.\n63. Odvolací súd ďalej podľa dovolateľa nezrozumiteľne a zmätočne rozhodol vo vzťahu k posúdeniu\nžalobného nároku (t. j. nárok na vrátenie vkladu tichého spoločníka) v žalobe podľa ust. § 680\nObchodného zákonníka, a to najmä s ohľadom na údajnú platnosť Zmluvy v časti týkajúcej sa údajnej\nzmluvy o tichom spoločenstve v súlade s ust. § 673 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmysle ust. § 680\nv spojení s ust. § 679 Obchodného zákonníka sa totiž hovorí o zániku zmluvy o tichom spoločenstve\nv dôsledku ukončenia podnikania.\n64. V rámci napadnutého rozsudku sa taktiež podľa dovolateľa odvolací súd vôbec nevyrovnal s\n(opakovanou a podstatnou) námietkou žalovaného v odvolacom konaní podľa ktorej, pokiaľ existujú\nna právny úkon dva alternatívne výklady, platí, že sa preferuje ten, ktorý vedie k udržaniu platnosti\nprávneho úkonu, a nie ten, čo spôsobuje jeho neplatnosť. Predmetný princíp vychádza z výkladovej\nmetódy Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález zo dňa 03.07.2008, sp. zn. I. ÚS 242/07),\npodľa ktorej základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy,\npred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.\n65. Dovolateľ ďalej upriamil pozornosť na podľa jeho názoru nesprávne a účelové tvrdenie odvolacieho\nsúdu, keď tento odkazuje na bližšie nešpecifikovanú súdnu judikatúru týkajúcu sa výkladu vôle, avšak\nuvádza iba (jediné) rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (sp. zn. 21Cdo/2254/2002). V\ntejto súvislosti dovolateľ uviedol, že „s prihliadnutím na čl. 3 základných princípov C.s.p. do pojmu\nustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu (pozn. a aj súdna judikatúra) treba zahrnúť aj rozhodnutia\nÚstavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie.\nRozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod\ntento pojem nespadajú.“ (rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 6 Cdo 129/2017) Vzhľadom na vyššie uvedené\nje nejasné, či pri vydaní napadnutého rozsudku a pri aplikácii ust. § 266 Obchodného zákonníka (napr.\nbod 56. daného rozhodnutia) postupoval odvolací súd skutočne v súlade s aktuálnou súdnou judikatúrou\nv súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku.\n66. V nadväznosti na vyššie uvedenú zmätočnosť napadnutého rozsudku dovolateľ namietol aj záver o\ntzv. prejudiciálnej otázke (bod 61. daného rozhodnutia), týkajúcej sa neplatnosti údajnej zmluvy o predaji\nčasti podniku (t. j. súčasť Zmluvy), v rámci ktorého uviedol odvolací súd, že „zotrváva na prejudiciálnom\nposúdení uvedenom v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/109/2004-817,“ hoci predtým\nkonštatoval (bod 38. daného rozhodnutia), že „dovolací súd teda vo všetkých troch prípadoch, kedy\nzrušil rozsudky Krajského súdu v Bratislave, vytkol odvolaciemu nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia\na nevysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalobcu a argumentáciou žalovaného.“ Vyššie uvedená\nargumentácia odvolacieho súdu je týmto podľa dovolateľa nejasná a nezrozumiteľná aj z toho dôvodu,\nže na jednej strane odvolací súd posúdil platnosť údajnej zmluvy o predaji časti podniku ako tzv.\nprejudiciálnu otázku, ale na druhú stranu konštatoval, že „neplatnosť zmluvy o predaji časti podniku\nvšak nemá právnu relevanciu vo vzťahu k posúdeniu platnosti Zmluvy o tichom spoločenstve.“ V tejto\nsúvislosti tiež chýba podľa dovolateľa akékoľvek zrozumiteľné odôvodnenie vo vzťahu k posúdeniu\n\núdajnej budúcej zmluvy o založení spoločnosti s ručením obmedzením. Uvedená argumentácia\nodvolacieho súdu predstavuje podľa dovolateľa aj porušenie elementárnych princípov právnej istoty.\n67. Záverom dovolania žalovaný upozornil na absenciu bližšieho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho\nsúdu o úrokoch z omeškania, pričom tento súd mal opomenúť, že žalovaný v rámci prvoinštančného\nkonania namietal celú žalobu, a teda aj žalované príslušenstvo. Dovolateľ preto považuje za nesprávny\na arbitrárny postup odvolacieho súdu, ktorý svoje rozhodnutie o príslušenstve istiny neodôvodnil iba s\ntým, že údajne úrokovú sadzbu ani začiatok doby omeškania žalovaný nerozporoval.\n68. Na základe vyššie uvedených skutočností je podľa názoru žalovaného nepochybné, že v\npredmetnej právnej veci bola nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu znemožnená\nrealizácia procesných práv žalovaného, a tým došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý\nsúdny proces a k vydaniu zmätočného, prekvapivého, nepreskúmateľného a arbitrárneho rozhodnutia\nodvolacieho súdu.\n69. Žalovaný preto navrhol, aby dovolací súd napádané rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.\nZároveň dovolateľ požiadal o náhradu trov dovolacieho konania.\n70. Žalobca vo vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že v dovolaní namieta žalovaný len dovolací\ndôvod podľa ust. § 420 písm. f) CSP, pričom tvrdí, že odvolací súd údajne nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane (žalovanému), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný tak prvýkrát v dovolaní nenamieta\nnesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, čo namietal vždy vo svojich predchádzajúcich\ndovolaniach.\n71. Žalovaný tu podľa žalobcu účelovo opomína, že tieto námietky mal uplatniť v dovolaní podanom\nv roku 2014. Žalobca uviedol, že na odvolacom pojednávaní konanom dňa 14.1.2025, mal právny\nzástupca žalovaného možnosť uplatniť svoje prednesy a argumenty, čo aj urobil. Žalovaný v tomto\nodvolacom konaní predložil svoje podanie z 8.1.2025, ktoré odvolací súd spomenul v bode 35.\nnapadnutého rozsudku v podstatnej časti. Žalobca zastáva názor, že odvolací súd nebol povinný\nspomínať každé jedno podanie strán (ani vykonať odkaz na všetky námietky žalovaného), ktoré boli\npodané do spisu v predchádzajúcich troch odvolacích konaniach, pričom tieto konania boli ukončené\ntromi rozhodnutiami KS BA, napriek tomu, že boli neskôr zrušené dovolacím súdom. Uvedené platí o to\nviac, ak žalovaný vo svojich podaniach len replikoval svoju doterajšiu argumentáciu.\n72. Žalobca nevidí dôvod, pre ktorý by mal odvolací súd odkazovať vo svojom rozhodnutí na zrušený\nrozsudok z inej veci (rozsudok Okresného súdu Bratislava č. k. PK25C 95/2004 524 z 12.12.2013),\nktorý bol nahradený novým rozhodnutím z 22.3.2022. K nemu odvolací súd uviedol, že s „Jeho\nodôvodnením ako aj podaným odvolaním zo strany žalovaného sa odvolací súd oboznámil, pričom\nodvolací súd zotrváva na prejudiciálnom posúdení uvedenom v rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nč.k. 1Cob/109/2004-817 a konštatuje, že právne posúdenie je zhodné s odôvodnením citovaného\nneprávoplatného rozhodnutia.“ Tým je podľa žalobcu posilnený aj princíp právnej istoty, ktorý spočíva\nv tom, aby konečne po viac ako 20 rokoch boli definitívne vyriešené v oboch súdnych sporoch všetky\nsporné otázky vrátane existencie 3 záväzkov obsiahnutých v Listine podpísanej sporovými stranami dňa\n19. 5. 2001. Tvrdenie žalovaného, že skutkový stav zistený odvolacím súdom je „v rozpore s obsahom\nsúdneho spisu“ je preto podľa žalobcu neopodstatnené a účelové.\n73. Žalovaný ďalej podľa žalobcu tvrdí, že odvolací súd nezohľadnil žiadne jeho tvrdenia, námietky a\ndôkazy, ktoré boli predložené počas predchádzajúcich odvolacích konaní. Aké konkrétne dôkazy má\nžalovaný na mysli však už neuvádza, takže jeho argumentácia podľa žalobcu nie je preskúmateľná.\nNavyše zo zápisníc z predchádzajúcich odvolacích pojednávaní konaných 3. 6. 2010 a 25. 9. 2014\nvyplýva, v akom rozsahu odvolací súd zopakoval a doplnil dokazovanie. Žalobca zdôraznil, že skoršie\nodvolacie konania nemožno prihliadať, nakoľko odvolací súd na pojednávaní dňa 14. 1. 2025 zopakoval\ndokazovanie celým obsahom súdneho spisu a doplnil dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov\npodrobne špecifikovaných v bode 36. napadnutého rozsudku. Tým si vytvoril nový skutkový podklad pre\nsvoje zmeňujúce rozhodnutie, čím neobstojí dovolacie tvrdenie žalovaného, že odvolací súd „rozhodol\nna základe totožne zisteného skutkového stavu (v rámci odvolacieho konania neboli súdom zistené\nžiadne nové skutočnosti).“\n\n74. Žalobca dodal, že v konaní boli zistené nové skutočnosti, a to právoplatný výsledok konania sp.\nzn. 11C/13/2009 vo veci nevrátenej pôžičky žalobcovi a nový zatiaľ neprávoplatný rozsudok vydaný\nv konaní sp. zn. PK25C/95/04, ktorého predmetom je nárok žalobcu na bezdôvodného obohatenia z\nneplatnej zmluvy o predaji časti podniku, ktorá bola obsiahnutá v Listine. V tomto smere je argumentácia\nžalovaného v dovolaní o nezohľadnení jeho dôkazov podľa názoru žalobcu účelová, nakoľko zo\nzápisnice pred odvolacím súdom sa právny zástupca žalovaného k doplneniu dokazovania vyjadril\ntak, že „nemá ďalšie dôkazy na dokazovanie, odkázal na listinné dôkazy, ktoré boli vykonané v rámci\nprvoinštančného konania...“. Odvolací súd zopakovaním všetkých dôkazov vykonaných pred súdom\nprvej inštancie a doplnením nových dôkazov vyhovel požiadavke žalovaného.\n75. K námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok neobsahuje vysporiadanie s námietkou premlčania\nžalobca uviedol, že s touto námietkou sa odvolací súd vysporiadal už v jeho v poradí druhom rozsudku,\nkedy ju vyhodnotil ako irelevantnú. Žalobca zdôraznil, že nesprávne posúdenie premlčania súdom prvej\ninštancie ani nebolo predmetom odvolania z 3.8.2009 voči rozsudku okresného súdu a túto otázku\nnespomenul ani žalovaný vo svojich podaniach z 24.9.2014 a 9.1.2025 predložených do odvolacích\nkonaní. Ani na pojednávaní 14.1.2025 právny zástupca žalovaného na aspekt premlčania osobitne\nneupozornil. Z tohto dôvodu sa Krajský súd v Bratislave podľa žalobcu nemal dôvod tejto otázke osobitne\nvenovať, avšak z celkového obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že odvolací súd vyhovením žalobe\nposúdil (hoci implicitne) opätovne námietku premlčania žalovaného ako nedôvodnú. Napokon aj keby\nbola argumentácia žalovaného o tom, že s námietkou premlčania sa odvolací súd nevysporiadal, takáto\nabsencia by bola v kontexte celého konania a predchádzajúcemu názoru odvolacieho súdu na túto\notázku zanedbateľná, pričom postihnuté by tým boli obe sporové strany.\n76. Podľa žalobcu nie je dôvodná ani námietka žalovaného, že odvolací súd nerešpektoval právny názor\ndovolacieho súdu, rovnako sa odvolací súd vysporiadal aj s dovolacou výhradou o pôžičke z 24. 2. 2001,\nktorej poskytnutie žalobcom žalovanému súd prvej inštancie v rozsudku okresný súd nesprávne zahrnul\ndo všetkých plnení žalobcu z titulu Listiny. Odvolací súd v súlade s judikatúrou NS SR (R 40/2013)\ntúto prejudiciálnu otázku právoplatne vyriešenú v konaní sp. zn. 11C/13/2009, podľa žalobcu správne\nzohľadnil v bode 58. napadnutého rozsudku.\n77. Rovnako sa podľa žalobcu odvolací súd na pojednávaní dňa 25.9.2014 zaoberal stanoviskom strán\nsporu k realizácii časti zmluvy o predaji podniku, a to dopytom na oboch právnych zástupcov. Žalobca\npritom zastáva názor, že ak súd vychádza z ustálenej judikatúry NS SR, ktorá je verejne dostupná, (čo\nv prípade judikátov R 62/2017 a R 40/2013 je splnené), nie je povinný v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP\nodkazovať na všetky relevantné rozhodnutia týkajúce sa určitej právnej otázky. V tomto smere je podľa\nnázoru žalobcu bagateľná aj námietka žalovaného, že v bode 55. napadnutého rozsudku odvolací súd\nodkazuje na judikatúru súdov k výkladu prejavu vôle, avšak uvádza len jedno rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu ČR (sp. zn. 21 Cdo/2254/2002), ktorý v rámci odôvodnenia môže poukázať aj na rozhodovaciu\nčinnosť najvyšších súdnych autorít v iných štátoch, najmä s rovnakými právnymi predpismi.\n78. Na záver vyjadrenia žalobca uviedol, že neobstoja ani námietky k odôvodneniu napadnutého\nrozsudku v tom smere, že: „chýba zrozumiteľné odôvodnenie vo vzťahu k posúdeniu budúcej zmluvy\no založení spoločnosti s ručením obmedzeným“ a „rozhodnutia o úrokoch z omeškania“ K posúdeniu\nzmluvy o budúcej zmluve sa odvolací súd podľa žalobcu vyjadril osobitne v bode 62. napadnutého\nrozsudku, pričom aj v bodoch 37. a 42. sa k tomuto záväzku tiež vyjadril.\n79. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, dôkazy a právne argumenty je podľa žalobcu\nzrejmé, že dovolanie je nedôvodné. Žalobca preto navrhol dovolaciemu súdu, aby predmetné dovolanie\nžalovaného zamietol a aby žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho\nkonania v celom rozsahu.\n80. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd dovolací [§ 35 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“)], po zistení, že dovolanie podal včas\nžalovaný, v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený podľa\n§ 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že tento mimoriadny\nopravný prostriedok žalovaného treba odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie\nje dovolanie prípustné.\n\n81. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho\nprípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí,\nže narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť\nvyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky,\nza ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno\ninterpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (por. 9Cdo/72/2020, 9Cdo/260/2021).\n82. Podľa ustanovenia § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to\nzákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,\nže dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie\nnemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či\nsú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej\nprávomoci dovolacieho súdu.\n83. Predmetom dovolacieho prieskumu je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol\nrozsudok súdu prvej inštancie potvrdený. Z tohto dôvodu je dovolanie voči napadnutému rozhodnutiu\nprípustné podľa § 420 CSP, pretože ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie v danom\nprocesnom štádiu končí.\n84. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.\nf) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n85. Túto vadu vzhliadol dovolateľ v takom postupe konajúcich súdov, kedy tieto sa podľa jeho\nnázoru nevysporiadali so podstatnými námietkami a argumentmi žalovaného, ktoré boli súčasťou\njeho písomných podaní, ako aj ústnych prednesov, najmä posledného (opakovaného) pojednávania\nkonaného pred odvolacím súdom dňa 14. januára 2025 s dôrazom na skoršie pojednávanie konané pred\nodvolacím súdom dňa 25. septembra 2014. Takýto procesný postup má podľa dovolateľa za následok\nporušenie jeho práv vo vzťahu k uplatneniu jeho procesnej obrany s dôrazom na opomenutý listinný\ndôkaz - rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. PK-25C/95/2004-524 z 12. decembra 2014, ako\naj s dôrazom na žalovaným predložené vyjadrenie z 24. septembra 2014, čo podľa dovolateľa zaťažilo\nkonanie zmätočnosťou a arbitrárnosťou. V tejto súvislosti podľa dovolateľa zároveň nebol rešpektovaný\nani skorší názor dovolacieho súdu, ktorým bola vec vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n86. V súvislosti s vyššie uvedenou námietkou súvisiacou s dokazovaním, dovolací súd pripomína,\nže už podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných\noprávnení strany sporu (a zakladajúcim prípustnosť dovolania), nedostatočné zistenie rozhodujúcich\nskutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie\nniektorého dôkazu (R37/1993, R125/1999, R42/1993). Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí\nuverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, dospel k\nzáveru, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy\nna zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP\nnie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti\ndovolací súd uvádza, že nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými\ndôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ OSP. Pre tento záver svedčí aj\n§ 243a ods. 2 druhá veta OSP, ktorý upravuje, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie. (uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. novembra 2013 sp. zn. 5Cdo/275/2013). Nová právna\núprava na podstate uvedeného nič nezmenila.\n87. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Dôkazy súd hodnotí\npodľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom\nstarostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP).\n\n88. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi\npredpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá\nurčité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 CSP).\n89. Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvej inštancie; skutkové závery tohto súdu je oprávnený\ndopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 384\nCSP).\n90. Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho\ndôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy;\nna rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§\n442 CSP).\n91. Keď Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe\nsúdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie\nzabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal\nsúd, ktorý dôkazy hodnotil. Zároveň dovolací súd poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n1Obdo/46/2017 a obdobne aj sp. zn. 4Obdo/41/2017, v ktorom uviedol, že „súd v konaní nie je viazaný\nnávrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie\nnávrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je\nvždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán.“\n92. V súvislosti s otázkou nevykonania dôkazu navrhovaného stranou sporu v kontexte prípustnosti\ndovolania podľa ust. § 420 písm. f) CSP dovolací súd uvádza, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu\ncivilného konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich\nskutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v\nzásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo\nv súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v\nzmysle ust. § 420 písm. f) CSP (I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, IV. ÚS\n511/2020). V súvislosti s uvedeným však dovolací súd považuje za potrebné upozorniť, že Ústavný súd\nSR vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol\nmať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne\nustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR (III. ÚS 332/2009).\n93. Odvolací súd napadnutým rozhodnutím zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Nakoľko mal za\nto, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam\na vec nesprávne právne posúdil, na pojednávaní konanom pred odvolacím súdom dňa 14. januára\n2025, zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise (viď zápisnica na č. l. 1169, bod\n36 napádaného rozsudku).\n94. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom je taktiež zrejmé, že odvolací súd doplnil\ndokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu po vydaní rozsudku súdu prvej inštancie, a\nto zápisnicu z pojednávania na OS BA III z 18. septembra 2012, sp. zn. PK-25C/95/2004, neprávoplatný\nrozsudok OS BA III č. k. PK-25C/95/2004-753 z 22. marca 2022, odvolanie podané žalovaným a\nprávoplatný rozsudok OS BA III sp. zn. 11C/13/2009. Právni zástupcovia sporových strán uviedli, že\nk listinným dôkazom, ktoré boli vykonané výhrady nemajú a ich obsah im je známy. Následne právni\nzástupcovia sporových strán po záverečnom zhrnutí uviedli, že zotrvávajú na svojich prednesoch v\ndôsledku čoho odvolací súd vyhlásil dokazovanie za skončené.\n95. S dôrazom na námietku dovolateľa ohľadom „opomenutého dôkazu“ - rozsudok Okresného súdu\nBratislava III č. k. PK-25C/95/2004-524 z 12. decembra 2013 prioritne uvádza, že tento rozsudok bol\nuznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 14Co/155/2014-637 z 31. januára 2020 zrušený a vec bola\nvrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z konania pred odvolacím súdom vyplýva, že odvolací\nsúd doplnil dokazovanie o neprávoplatný rozsudok OS BA III č. k. PK-25C/95/2004-753 z 22. marca\n2022, ktoré bolo vydané súdom prvej inštancie po vyššie označenom kasačnom rozhodnutí odvolacieho\nsúdu. Z podaného dovolania nie je zrejmé, akým spôsobom došlo podľa dovolateľa k porušeniu práva\nna spravodlivý proces, ak odvolací súd mal opomenúť vykonať dokazovanie zrušeným rozhodnutím\n\nOkresného súdu Bratislava III č. k. PK 25C/95/2004-524. Pri posudzovaní nesprávneho procesného\npostupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva, je\nvšak nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne\nporušenia procesných práv bude potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte\ndopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup\nsúdu (BAJÁNKOVÁ, Jana, GEŠKOVÁ, Katarína. § 420 [Prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti].\nIn: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ,\nJana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s.\n1549, marg. č. 13.). Keďže dovolateľ bližšie neuvádza, aký zásah do jeho práva na spravodlivý proces\ntvorí nevykonanie listinného dôkazu rozhodnutia, ktoré bolo zrušené, dovolací súd konštatuje, že tento\ndovolací dôvod týmto nie je vymedzený zákonom predpokladaným spôsobom.\n96. Dovolací súd zároveň konštatuje, že zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom, nevyplýva,\nže by došlo zo strany konajúcich súdov k dovolateľom namietanému pochybeniu v procese dokazovania,\npretože tieto po skončení dokazovania strany riadnym procesným postupom vyzvali na vyjadrenie sa ku\nvšetkým dôkazom, kedy strany sporu po doplnení dokazovania už žiadne ďalšie návrhy na vykonanie\ndôkazov nemali.\n97. Najvyšší súd taktiež uvádza, že z obsahu spisu a priebehu celého konania nevyplýva žiadne z\nporušení základných zásad a princípov v civilnom sporovom konaní, resp. dovolateľ ani neposkytol\nžiadnu relevantnú argumentáciu, ako malo dôjsť k ním tvrdenému porušeniu práva na spravodlivý proces\nv procese dokazovania, keď počas konania mal možnosť predkladať a i predkladal dôkazy i argumenty,\nmal možnosť sa zoznámiť s dôkazmi protistrany a vyjadriť sa k nim. Žalovaným uvedená argumentácia\nostáva v rovine nesúhlasu s hodnotením dôkazov zo strany vo veci konajúcich súdov, pričom dovolací\nsúd už na konkrétne námietky reagoval v predchádzajúcich častiach tohto uznesenia.\n98. Pokiaľ dovolateľ v podanom dovolaní odkazuje na jeho skoršie podania, vyjadrenia a prednesy,\ndovolací súd poukazuje na ust. § 433 CSP, v zmysle ktorého dovolací dôvod nemožno vymedziť tak,\nže dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.\nZ hľadiska uvedeného nie je prípustné, aby v dovolateľ povinne zastúpený kvalifikovaným právnym\nzástupcom poukázal v dovolaní na svoje podania pred súdmi nižších stupňov, ale musí v dôvodoch v\nprvom rade odôvodniť prípustnosť dovolania, tak aby najvyšší súd mal základ, pre svoje rozhodnutie\no tom, či dovolanie je spôsobilé vyvolať ten procesný následok, že ho dovolací súd vecne prejedná\n(MESIARKINOVÁ, Soňa. § 433 [Vymedzenie dovolacieho dôvodu]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ,\nSvetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol.\nCivilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1608.).\n99. Dovolací súd týmto konštatuje, že v tej časti, v ktorej dovolateľ opakovane odkazuje na svoje\nvyjadrenia, prípustnosť a dôvodnosť mimoriadneho opravného prostriedku nevymedzil v súlade so\nzákonnou požiadavkou podľa § 431 ods. 2 CSP a § 433 CSP, ktorý nedostatok je nutné vyhodnotiť\nodmietnutím dovolania v zmysle § 447 písm. f/ CSP.\n100. K námietke dovolateľa, že odvolací súd nerešpektoval právny názor vyplývajúci z uznesenia NS\nSR sp. zn. 2Obdo/18/2015 z 29.11.2016, dovolací súd uvádza, že aplikáciou ust. § 266 ods. 3 ObZ\nna prejednávanú vec sa odvolací súd zaoberal v bodoch 45., 55. a 56. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku. Uvedené platí aj ohľadom aplikácie ust. § 275 ods. 1 ObZ, keď odvolací súd v bode 44\nnapadnutého rozsudku dospel k záveru, že bola uzatvorená Zmluva, ktorej obsahom sú tri samostatné\nzmluvy, navzájom nezávislé, keďže zo Zmluvy nevyplýva, že vznik jednej zo zmlúv je podmienkou pre\nvznik ostatných. Všetky citované zmluvy preto treba posudzovať samostatne. Túto námietku najvyšší\nsúd týmto vyhodnotil ako nedôvodnú.\n101. V súvislosti s námietkou dovolateľa, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil v časti\npríslušenstva istiny, ak tento uzavrel, že žalovaný úrokovú sadzbu, ani začiatok doby omeškania\nnerozporoval, dovolací súd zisťuje, že v bode 63. napádaného rozsudku odvolací súd nárok na\nzaplatenie úrokov z omeškania vo výške 10,17 % ročne za obdobie od 01.04.2002 do zaplatenia priznal\npodľa § 369 ods. 1 v spojení s ust. § 502 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia\nzmluvy. Takéto odôvodnenie priznania úrokov z omeškania, nie je možné považovať za nesprávne\na arbitrárne, z ktorého dôvodu takto formulovanú námietku vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú.\n\nPriznaný úrok z omeškania sleduje priznaný nárok a tomu zodpovedá aj jeho odôvodnenie, ktoré je\npostačujúce, kedy sa odvolací súd vyjadril aj k tej skutočnosti, že žalovaný úrokovú sadzbu a ani\nzačiatok doby omeškania nerozporoval. Ak dovolateľ uvádza, že v rámci procesnej obrany napadol celú\nžalobu, a teda aj žalované príslušenstvo, tak jeho dovolaciu námietku v tomto smere je nutné vyhodnotiť\nako nespokojnosť s napadnutým meritórnym rozhodnutím odvolacieho súdu, čo však samo o sebe\nprípustnosť dovolania nezakladá viď vyššie.\n102. V ostatnej časti dovolateľ namieta, že konajúci odvolací súd nerozhodol o námietke premlčania\nžalobného nároku, ktorú žalovaný riadne uplatnil v skoršom odvolacom konaní a o ktorej podľa\ndovolateľa odvolací súd v skoršom konaní aj rozhodol (bod 61 tohto rozhodnutia). Ďalej dovolateľ\nnamietol nesprávnosť, nezrozumiteľnosť a arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu týkajúce sa aplikácie\nust. § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka, keďže je zrejmé, že odvolací súd v napadnutom rozsudku aj v\ntomto smere vychádzal z výkladu Zmluvy podľa ust. § 275 ods. 1 Obchodného zákonníka. Odvolací súd\nďalej podľa dovolateľa nezrozumiteľne a zmätočne rozhodol vo vzťahu k posúdeniu žalobného nároku\n(t. j. nárok na vrátenie vkladu tichého spoločníka) v žalobe podľa ust. § 680 Obchodného zákonníka, a to\nnajmä s ohľadom na údajnú platnosť Zmluvy v časti týkajúcej sa údajnej zmluvy o tichom spoločenstve v\nsúlade s ust. § 673 a nasl. Obchodného zákonníka. Dovolateľ súčasne upriamil pozornosť, že na súdený\nspor existujú v prípade právneho úkonu dva alternatívne výklady, kedy sa jednak preferuje ten, ktorý\nvedie k udržaniu platnosti právneho úkonu, a nie ten čo spôsobuje jeho neplatnosť (viď body 62 až 66\ntohto rozhodnutia).\n103. Dovolací súd zdôrazňuje, že podľa § 440 CSP je viazaný dovolacími dôvodmi. Tento postup\nsúvisí s dôsledným zachovávaním dispozičného princípu a princípu právnej istoty, ako aj procesnej\nzodpovednosti strán za ochranu svojich práv. Odstraňovanie nedostatkov rozhodnutia a konania jemu\npredchádzajúceho prostredníctvom opravných prostriedkov je v dispozícii strán konania (Števček, M.,\nFicová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.\nKomentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1417-1422).\n104. Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody len v\nrozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje za nesprávne.\n105. Právna úprava pripúšťa dva dovolacie dôvody, prvý spočíva v zmätočnosti napadnutého\nrozhodnutia (§ 431 CSP), druhý v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (§ 432 CSP).\n106. Zákon kladie na vymedzenie dovolacích dôvodov prísne kvalitatívne nároky (§ 431 ods. 2, § 432\nods. 2, § 433 CSP), čo súvisí aj s požiadavkou povinného zastúpenia. Vzhľadom na povinné zastúpenie\nnová právna úprava už nepočíta s podaniami, z ktorých nie je zrejmé, čoho sa týkajú a čo sa nimi sleduje,\nalebo s neúplnými a nezrozumiteľnými podaniami. Uvedené vyplýva z § 436 CSP, podľa ktorého súd\nbude odstraňovať len jedinú vadu podania, a to nedostatok povinného zastúpenia, aj to len v prípade, ak\nstrana o povinnom zastúpení nebola poučená. Súd prvého stupňa teda nebude vyzývať na odstránenie\nvád podania. Dovolací súd bude pracovať s takým dovolaním, aké strana podala. Ak bude uvedenie\ndovolacích dôvodov natoľko nedostatočné a nespĺňajúce kvalitatívne požiadavky kladené v § 431 ods. 2,\n§ 432 ods. 2 a § 433 CSP, súd ich môže vyhodnotiť ako absenciu náležitostí podľa § 428 CSP a dovolanie\nodmietne [§ 447 písm. d) CSP] (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,\nTomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1407-1410).\n107. V nadväznosti na uvedené východiská najvyšší súd po preskúmaní dovolania žalovaného zistil, že\ndovolateľ v ňom výslovne uviedol, že dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu podáva podľa § 420\npísm. f/ CSP. Následne z ďalšieho obsahu dovolania vyplýva, že žalovaný oddelil jednotlivé uplatnené\ndôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP týkajúce sa dokazovania, resp. porušenia\npráva na spravodlivý proces. Zo žiadnej časti dovolania nevyplýva, že by v ňom dovolateľ uplatnil dôvod\nprípustnosti dovolania podľa § 421 CSP a rovnako sa v dovolaní nenachádza ani zmienka o dovolacom\ndôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení, ak jeho námietky smerovali k nesprávnemu\nvýkladu písomnej dohody strán sporu a jeho vlastného vnímania k tomu, ako sa mal konajúci súd prikloniť\nku skutočnej vôli zmluvných strán.\n108. Preto dovolací súd konštatuje, že dovolanie je určité, úplné a zrozumiteľné a je z neho bez\nakýchkoľvek pochybností zrejmé, na akých dôvodoch prípustnosti dovolania a dôvodoch dovolania\n\nbolo založené. Skutočnosť, že dovolanie bolo spísané kvalifikovanou osobou (§ 429 ods. 1 CSP), má\ntiež byť zárukou toho, že dovolanie bude obsahovať všetky potrebné náležitosti vrátane uvedenia a\nkonkretizovania dôvodu, pre ktorý sa rozhodnutie odvolacieho súdu napáda dovolaním.\n109. Pri posudzovaní podania podľa jeho obsahu nemôže súd určitému podaniu dávať iný význam,\nnež ktorý zodpovedá obsahu podania, jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii, v\npodaní použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu podania. Posudzovanie podania taktiež\nneumožňuje súdu obsah úkonu výkladom dopĺňať či domýšľať alebo z neho vyvodiť závery, ktoré z\nobsahu úkonu nevyplývajú (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,\nTomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 440-446).\n110. Na základe zistených skutočností dovolací súd uzatvára, že pokiaľ dovolateľ namietol, že\nsúd nerozhodol o námietke premlčania žalobného nároku; nesprávne aplikoval ust. § 261 ods. 6\nObchodného zákonníka na súdený spor v súvislosti s ust. § 275 ods. 1 Obchodného zákonníka, ust.\n§ 680 Obchodného zákonníka a ust. § 673 a nasl. Obchodného zákonníka, týmto namietol nesprávne\nposúdenie veci v zmysle § 421 CPS, avšak dovolateľ v podanom dovolaní explicitne uplatnil dôvody\nprípustnosti dovolania len podľa § 420 písm. f) CSP. Takto vymedzený dovolací dôvod nie je súladný v\nzmysle § 432 CSP, a to aj s dôrazom na skutočnosť, že dovolateľ v podanom dovolaní neuviedol žiadnu\nprávnu otázku, od ktorej sa odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne alebo ju ešte\nneriešil a ani ju nie je možné z obsahu dovolania vyvodiť.\n111. Napriek uvedenému dovolací súd osobitne k námietke premlčania dodáva, že táto bola predmetom\nprávneho posúdenia zo strany konajúceho súdu, tak ako to uvádza aj dovolateľ v podanom dovolaní.\nSúd prvej inštancie považoval námietku premlčania za nedôvodnú a nárok za uplatnený včas, odvolací\nsúd sa v rámci skoršieho odvolacieho konania s takýmto posúdením stotožnil a zároveň dospel v\nrámci obdobnej odvolacej námietky k záveru, že o žalovanej pohľadávke bude rozhodnuté s konečnou\nplatnosťou až rozhodnutím odvolacieho súdu, pričom konanie sa začalo pred uplynutím 10-ročnej\npremlčacej doby. Dovolací súd s poukazom na § 408 vetu druhú ObZ dodáva, že námietku 10-ročnej\npremlčacej doby nemožno uplatniť v súdnom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty.\nSkutočnosť, že sa ňou opakovane v následnom odvolací súd nezaoberal nie je možné vyhodnotiť ako\nvadu zmätočnosti, ak na tejto námietke žalovaný od jej posúdenia dňa 25. septembra 2014 odvolacím\nsúdom ako nedôvodnej, už žalovaný v ostatnom konaní nezotrval a na ňu ani nepoukazoval.\n112. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že konanie pred odvolacím súdom (ako aj\nsúdom prvej inštancie) nebolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420\npísm. f) CSP.\n113. Keďže prípustnosť dovolania žalovaného nie je daná podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP dovolací\nsúd dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. c), písm. f) CSP odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal\notázkou vecnej správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.\n114. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255\nods. 1 CSP.\n115. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}